David Halenák tu minule písal o aplikácii § 107 ods. 3 OZ na kúpnu zmluvu, ktorá je neplatná z dôvodu absencie vlastníckeho práva na strane predávajúceho. Predstavujem si to asi takto. P predal K pozemok, za ktorý K zaplatil. Neskôr sa ukázalo, že P nikdy nebol vlastníkom pozemku, nemohol teda vlastnícke právo previesť ani na K a skutočný vlastník môže kedykoľvek (samozrejme s výnimkou vydržania) vindikovať svoj pozemok. Kúpna zmluva bola neplatná (s týmto síce nie celkom súhlasím, ale pre účely tohto postu to nie je podstatné) a K by mal mať právo žiadať kúpnu cenu ako bezdôvodné obohatenie. Čo však v prípade, ak je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané? Môže P vzniesť námietku premlčania a zanechať tak K bez pozemku aj peňazí?

Podľa rozhodnutia NS ČR kritizovaného v Davidovom článku sa v tejto situácii § 107 ods. 3 OZ neaplikuje, P teda môže proti žalobe K na vrátenie kúpnej ceny vzniesť námietku premlčania a K ostane bez pozemku aj bez peňazí. Diskusia pod Davidovým článkom sa (žiaľ) vybrala trochu iným (aj keď tiež zaujímavým) smerom. V tomto poste by som sa však rád vrátil k hlavnej Davidovej otázke a rád by som upozornil na nedávne rozhodnutie veľkého senátu NS ČR (Rozsudok NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 2250/2009, 14. 7. 2010), ktoré sa tejto otázke venovalo.

Rozhodnutím z 1. července 2010 ve věci Pl. ÚS 14/10 zrušil Ústavní soud s účinností od 31. března 2011 ustanovení § 192 odst. 1 věty první insolvenčního zákona (InsZ), kterým se upravuje právo popírat pohledávky. InsZ toto právo přiznává pouze insolvenčnímu správci a dlužníkovi, přičemž dlužník má toto právo de facto pouze v reorganizaci (§ 336) a v konkursu pouze pro účely případné exekuce po zrušení konkursu u fyzických osob.

Kristán tu pred pár dňami upozorňoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je zmluvne dohodnutá výška úrokov z omeškania vo výške 1% z dlžnej sumy denne v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Mne teraz pripadla úsmevná úloha upozorniť na rozhodnutie toho istého súdu taktiež v obchodnoprávnej veci, podľa ktorého je výška 2% v poriadku.

Ide o rozhodnutie NS SR z 4. marca 2008, sp. zn. 1 Obo 149/2006.

V prvom rade mi dovoľte vyjadriť poďakovanie a obdiv autorom tohto skvelého projektu, ktorý ma oslovil, a ktorého návštevníkom som momentu, ako som ho objavil. A teraz k topicu. Zákon o cestovných náhradách hovorí, že pracovnou cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty. IMHO je teda, pre účely určovania čo je a čo nie pracovná cesta, dôležité zadefinovať pojem pravidelné pracovisko. Ten je v § 3 tohto zákona definovaný takto: Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu. Dostal som sa ku koreňu veci. Ak sa so zamestnancom dohodnem, že jeho pravidelným pracoviskom bude územie SR, bude to podľa Vášho názoru v súlade so zákonom? Podľa môjho názoru áno, pretože zákon o cestovných náhradách nehovorí, ako presne má byť pravidelné pracovisko zadefinované, na rozdiel od Zákonníka práce, ktorý má podmienky na definovanie miesta výkonu práce. To však nie je pravidelné pracovisko. Ďakujem za Vaše podnetné rady.

Keď sme sa už rozprávali (teda debatujeme) o spotrebiteľských vzťahoch, úrokoch z omeškania, a pod., na stránke NS SR sa objavilo zaujímavé rozhodnutie 2M Obdo 1/2010.

O zmluve o budúcej zmluve o absolútnom neobchode medzi podnikateľmi sme na tomto mieste už raz diskutovali (viď diskusia tu a tam citovaná judikatúra). A celkom rýchlo sme sa zhodli, že zmluva o budúcej zmluve o kúpe nehnuteľnosti alebo o nájomnej zmluve (teda o absolútnom neobchode) by sa mala spravovať § 289 ObZ a nasl. Aj keď viem, že existujú aj protichodné názory (ak sa nemýlim, napr. prof. Vojčík), zástancovia týchto názorov sa do diskusie žiaľ nezapojili.

V tomto poste by som chcel načrtnúť opačnú situáciu. Ktorým kódexom by sa mala spravovať zmluva o budúcej zmluve o absolútnom obchode (napr. o kúpnej zmluve na cenné papiere) medzi nepodnikateľmi? A na okraj by som sa rád spýtal, načo je nám vlastne dichotómia záväzkového práva.

O rozhodcovských doložkách v spotrebiteľských zmluvách sme tu a tu a tu a tu už mnohokrát diskutovali. Napriek tomu by som sa k tejto téme rád vrátil.

Rád by som totiž upozornil na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, 8.3.2010, sp. zn. 33 Cm 13/2009 (ďakujem p. Strakovi za upozornenie), ktorý judikoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná a rozhodcovský nález vydaný na základe tejto doložky je, expresívne povedané, "toliko právně nicotný a bezúčinný popsaný list papíru". Tento záver prvostupňového českého súdu by sám osebe nebol až tak zaujímavý. Zaujímavé však je, že podľa Krajského súdu táto neplatnosť vyplýva priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. A tým pádom by sa mala týkať rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách celej Európskej únie.

Každého, kto sa v zmluvách stretol s ustanovením zakladajúcim "nevyvrátiteľnú domnienku", že určitá skutočnosť nastala (alebo nenastala), by som rád upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, 18. 3. 2010, sp. zn. 23 Cdo 5508/2007.

Najvyšší súd v podstate hovorí, že zmluvné založenie takejto domnienky nie je prípustné.

O regulácii roamingových cien zo strany EÚ som na tomto mieste už písal, keď najväčší európski mobilní operátori pred ESD napadli platnosť tejto regulácie. ESD minulý týždeň rozhodol a - čuduj sa svete - potvrdil platnosť regulácie.

Rozhodnutie asi nepoteší prívržencov laissez faire, ktorým ESD v podstate povedal, že európsky normotvorca za určitých okolností môže takto priamočiaro regulačne zasiahnuť do trhu, na ktorom neexistuje monopol a na ktorom sa nepodarilo dokázať ani existenciu dohôd obmedzujúcich súťaž. Ale zato iste poteší všetkých, ktorým pri víkendovom nákupe v Parndorfe zazvoní mobil.

Pri kúpe prázdneho CDčka platíme v cene 6 % , ktoré nenájdeme v cene iných bežných výrobkov. Podobných 6 % platíme z ceny iných prázdnych nosičov, 3 % z ceny prístrojov na vyhotovovanie rozmnoženín a 0,5 % z ceny osobných počítačov.

Ide o tzv. náhradu odmeny autorov (§ 24 ods. 6 AZ) za právo každej fyzickej osoby "vyhotoviť bez súhlasu autora [rozmnoženinu zverejneného diela] pre svoju osobnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný" (§ 24 ods. 1 AZ, túto výnimku umožňuje čl. 5 ods. 2 b) smernice 2001/29/ES). Keďže v zmysle citovaného ustanovenia "za také použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu", majú autori nárok na tzv. náhradu odmeny ("fair compensation"), ktorá sa vypláca prostredníctvom organizácií kolektívnej správy a ktorú platíme v cene prázdnych CDčiek. A o súlade tohto systému s právom EÚ v súčasnosti rozhoduje ESD v konaní C-467/08. Minulý týždeň Generálna advokátka Verica Trstenjak dodala svoje stanovisko, podľa ktorého takýto systém vyberania náhrady odmeny má svoje európskoprávne limity.

Prednedávom som niečo z úvah už naznačil. Nie je to ešte argumentačne úplne hotové, ale javí sa mi, že s ohľadom na diskusiu, čo sa po prvom príspevku rozbehla, je táto téma pre viacerých zaujímavá. Idem to teda načať trošku podrobnejšie, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa spravujem. Na dôvažok chcem uviesť, že obdobná argumentácia obstála už v jednej veci, čo bola nedávno riešená (OS a následne KS potvrdil). Poznámky pod čiarou sú v závere.

a Zuzana Kolenová

Tento článok vyšiel v Justičnej revue č. 3/2009. Nakoľko v diskusii pod Martinovým článkom sa objavila téma nájomného vzťahu na 100 rokov, dovoľujeme si na tento článok odkázať a zároveň ho sem zavesiť ako inšpiráciu pre diskusiu o tejto téme. Poznámky pod čiarou sú označené číslami v zátvorkách a uvedené na konci článku.

Ustanovenie § 135c OZ je jednoznačné – na prvý pohľad. Čo sa však stane, ak vlastník pozemku požaduje po vlastníkovi stavby len „bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku“?

Hneď potom prichádzajú viaceré otázky:

Možno prinášam sovy do Atén, ale v tomto krátkom poste by som rád upriamil Vašu pozornosť na dva staršie nálezy Ústavného súdu SR. Tieto nálezy boli v súvislosti s výkladom právnych predpisov popísané už na „konkurenčnom“ otvorenom práve. Tu sa však zamerajme na ich význam pre výklad právnych úkonov.

Prvým je nález z 19. júna 2008 (I. ÚS 243/07). Ústavný súd v ňom potvrdil že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Priznám sa, že až dovčera som o súkromnoprávnom rozmere daného nálezu nemal ani potuchy (týmto ďakujem anonymnej sudkyni z Košíc za milé upozornenie naň). Tento mechanizmus je nazývaný aj výklad contra proferentem. Jeho odôvodnenie (šikovný prehľad, ku ktorému by asi R. Zimmermann mal svoje pripomienky, je tu) je jednoduché a presvedčivé: Ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on... Daný mechanizmus pozná väčšina právnych poriadkov, či už v podobe legislatívnej, alebo inej. Ako som už uviedol vyššie, v legislatívnej podobe je u nás uvedený iba ako špeciálne výkladové pravidlo. Ale dajme slovo Ústavnému súdu (všetky zvýraznenia sú moje):