lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (152)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (19)
Milan Hlušák (15)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Robert Goral (4)
Lexforum (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Krajčírovič (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Marián Porvažník (2)
Martin Gedra (2)
Martin Serfozo (2)
Ivan Bojna (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Peter Varga (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Michal Hamar (2)
Lukáš Peško (2)
Maroš Macko (2)
Dávid Tluščák (2)
Jozef Kleberc (2)
Dušan Rostáš (1)
Marcel Jurko (1)
Robert Vrablica (1)
Tibor Menyhért (1)
Pavel Lacko (1)
Dušan Marják (1)
Ondrej Halama (1)
Bohumil Havel (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Šrámek (1)
Vladislav Pečík (1)
Marek Maslák (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Robert Šorl (1)
Gabriel Závodský (1)
Matej Gera (1)
Natalia Janikova (1)
Matej Kurian (1)
Martin Svoboda (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Paula Demianova (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ivan Michalov (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Adamova (1)
Igor Krist (1)
Petr Kavan (1)
Emil Vaňko (1)
Matej Košalko (1)
Lucia Palková (1)
Lucia Berdisová (1)
Vladimir Trojak (1)
Ján Pirč (1)
Michal Ďubek (1)
Roman Prochazka (1)
Peter Kubina (1)
David Horváth (1)
Peter Marcin (1)
Bystrik Bugan (1)
Pavol Mlej (1)
Peter K (1)
Gabriel Volšík (1)
Tomas Kovac (1)
Nora Šajbidor (1)
I. Stiglitz (1)
Juraj Lukáč (1)
Radoslav Pálka (1)
Róbert Černák (1)
Petr Steiner (1)
Ladislav Pollák (1)
peter straka (1)
David Halenák (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Estočák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Viliam Vaňko (1)
Miriam Potočná (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Janík (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
lukasmozola (1)
Martin Galgoczy (1)
Zuzana Kohútová (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Trochu politickej filozofie

Tomáš Klinka, 09. 03. 2010 v 16:47

V záplave posledných súkromno-právnych tém si dovolím ponúknuť kolegom - čitateľom Lexfora svoje zamyslenie nad ústavnými zárukami obmedzenia štátnej moci. Nadväzujem tým na svoj príspevok o PPP, i keď odlišnou formou eseje. Budem rád, keď osloví aj neprávnikov a poskytne podnety pre širšiu diskusiu.


Názory k článku Trochu politickej filozofie:


  Martin Maliar, 09. 03. 2010 v 21:20 - Aby som si aj ja zafilozofoval trochu :-)

Existuje viacero svetov „práva“. Napr. ten, ktorý je inside (napr. v súdnictve) a outside (napr. advokátsky). Svet outside je o takom Holmesovskom pragmatizme – „právom je anticipovanie rozhodnutia súdu“ a ten inside je zase o anticipovaní rozhodnutia odvolacieho súdu resp. vzhľadom na nedostatok reformovania (resp. vôbec reformovateľnosti) možno dokonca len o predsudkoch typu „takto sa to robí, takéto žaloby sa zamietajú“. Predpochopenie resp. až predsudky na riešenie právnych otázok (redukcionizmus) robia život človeka jednoduchším, keďže nemusí vynakladať energiu na vlastnú mozgovú činnosť ohľadom pochopenia racionálnych základov úvahy, že „niečo je nejako“. Ako už v podstate upozornil Mill, tak
a) Ak je nejaký názor umlčiavaný, môžeme sa domnievať, že je pravdivý. Tvrdiť opak znamená osobovať si vlastnú neomylnosť.
b) Aj keď je umlčiavaný názor chybný, môže obsahovať (a veľmi často obsahuje) kus pravdy. Všeobecná (prevládajúca) mienka je v akejkoľvek otázke len zriedkavo, resp. nikdy nie úplnou pravdou, pričom len vďaka kolízii s opačným názorom má jedna časť pravdy šancu na doplnenie druhej.
c) Aj keď je prevládajúca mienka úplnou pravdou, pokým sa otvorene nepodrobí ostrým a čestným sporom, bude ju väčšina tých, čo ju prijali, udržiavať len vo forme predsudku so slabým pochopením a uvedomením si jej racionálnych východísk. Význam samotnej doktríny sa oslabí, prípadne zbaví svojho dôležitého vplyvu na charakter a správanie. Dogma sa stane len formálnym vyznaním, ktoré neprinesie do budúcna nijaké dobro a zabraňuje rozvoju každého ďalšieho, skutočného a úprimného presvedčenia vyplývajúceho z rozumu a osobnej skúsenosti.
Ja vnímam tieto svety a viem, že ten „redukovaný svet práva“ nenapĺňa (a viem, že aj tí ľudia, čo tento blog čítajú). A na záver dám postavím napr. otázku. Je abstraktná konštrukcia vlastníckeho práva koncepciou holistickou a ako taká, je vôbec adekvátna?

  Juraj Gyarfas, 11. 03. 2010 v 00:07 - Gratulujem

Ďakujem za upozornenie na zaujímavú esej a gratulujem ku skvelému umiestneniu v súťaži.

Prezentovanú skepsu voči lobingu, politickým stranám a parlamentarizmu však nezdieľam. Skúsim for the sake of discussion načrtnúť pár možných protiargumentov.

Čo sa týka lobingu, môže slúžiť aj na prenos informácií od subjektov, ktoré ich majú, k zákonodarcom. A lobing nemusí automaticky znameať rent-seeking. Samozrejme, že presadzuje konkrétne záujmy, ale neviem si predstaviť, ako by sa dalo presadzovanie konkrétnych záujmov vylúčiť. Nie je to vo svojej podstate veľmi ľudské?

Čo sa týka strán, skepsu voči nim chovali aj americkí Founding Fathers. Ale neviem o demokracii, ktorá by fungovala bez nich. Strany môžu poskytovať intelektuálny background a deľbu práce. A hlavne môžu mať dlhodobejšie záujmy ako jednotliví poslanci. Takže je pravdepodobnejšie, že pri jednaní strán bude fungovať tit-for-tat-strategy. Poslanec rozmýšľajúci v horizonte niekoľkých rokov môže byť podľa mňa skôr náchylný "podraziť" svojich politických partnerov alebo voličov (keď sa bude blížiť k poslednému kolu svojej hry) ako strana, ktorá hrá hru s nekonečným počtom kôl.

A čo sa týka parlamentarizmu - myslím, že modelový prípad oddelenia exekutívy od legislatívy sú USA. Učebnicový prípad suverenity parlamentu je Veľká Británia, kde sa vláda myslím v minulosti chápala len ako akýsi parlamentný výbor. Ale nemám pocit, že by niektorý z týchto modelov bol a priori lepší. Aj mne deľba moci pripadá koncepčne elegantnejšia, ale nemyslím si, že previazanie parlamentu a vlády automaticky vediek horším výsledkom. Okrem toho si myslím, že minimálne rovnako dôležitá (ak nie dôležitejšia) je vertikálna deľba. Ale to už je možno na inú diskusiu :-)

  Tomáš Klinka, 11. 03. 2010 v 11:56 - Ďakujem

Budem stručne reagovať na Juraja. Najprv k nestraníckemu parlamentu. Táto myslienka, prinávam už v eseji nerealizovateľná v dohľadnej dobe, je len teoretické východisko zo začarovaného kruhu faktického ne-obmedzenia vládnej moci. Ten začína vládnym návrhom zákona, pokračuje schválením un bloc poslancami vládnucich strán v parlamente. Takto si vláda jednoducho prispôsobí (rozšíri) zákonný rámec, v ktorom môže prijímať najrôznejšie opatrenia a do ktorého by sa inak nezmestila. Mienka vlády nahrádza mienky parlamentu. Kruh sa uzavrel. Ja samozrejme netvrdím, že schválenie vládneho návrhu zákona v parlamente je samo osebe problém. Nemôžem sa však stotožniť so situáciou, keď poslanci (asi v pomätenosti chápania zastupiteľskej demokracie :), zastupujú v parlamente vládu, resp. vládne strany. Zároveň viem, že tento názor je politicky naivný... My však nehovoríme o praktickej politike, ale o tom, aká by mala byť. Otázku efektívneho obmedzenia vládnej moci považujem vo všeobecnosti za dôležitejšiu ako stranícky systém, nakoľko vyjadruje samotný zmysel existencie ústavy. Stranícky systém nie je cieľom sám osebe, predstavuje "len" spôsob reprezentácie. Cieľ ostáva nemenný (ústavné obmedzenie moci), spôsob jeho napĺňania možno reformovať. Chápem, že "zrušenie" straníckeho parlamentu vyvoláva celý rad následných praktických otázok, ktoré Juraj správne načrtol. To však, podľa mňa nespochybňuje túto myšlienku de constitutione ferenda. K lobingu sa vyjadrím neskôr.

  Juraj Gyarfas, 17. 03. 2010 v 20:39 - politické strany

Neviem, či nerealizovateľné myšlienky majú normatívnu výpovednú hodnotu, hoci aj v rovine de lege (constitutione) ferenda.

Ale mne sa táto myšlienka nezdá až taká atraktívna ani keby bola realizovateľná. Strany podľa mňa (okrem iného) poskytujú expertízny background, ktorý by jednotliví poslanci asi ťažšie zhromažďovali. Čiže jednotliví poslanci bez straníckeho backgroundu by mohli byť ešte viac ovplyvniteľní informáciami od lobistov alebo od predkladateľov určitého zákona (čiže väčšinou vlády).

Nie som si ani istý, či "mienka vlády nahrádza mienku parlamentu". Iste, poslanci zväčša hlasujú v súlade s líniou svojej strany a keď je táto strana zároveň vládnou stranou, budú zväčša hlasovať v súlade s vládou. To, že parlamentná väčšina a vláda majú zväčša rovnakú stranícku príslušnosť je jeden zo základných kameňov parlamentarizmu (a ako som písal vyššie, nie som presvedčený o tom, že by bol parlamentarizmus a priori horší ako prezidentský systém). Ale aj pre neexistencii strán by poslanci predsa zastupovali nejaké záujmové alebo sociálne skupiny a hlasovali by zväčša v súlade s ich líniou. Keby niektoré z týchto skupín vytvorili vládu, mali by sme koreláciu medzi hlasovaním poslancov a názorom vlády aj bez strán.

Súhlasím s tým, že možno diskutovať o miere závislosti poslancov od politických strán a v tomto smere iste existuje rozdiel medzi väčšinovým a proporčným zastúpením. Ale napriek tomu si nie som istý, či možno tvrdiť, že poslanci "zastupujú vládu, resp. vládne strany". Korelácia medzi názorom vlády a hlasovaním poslancov ešte nemusí znamenať kauzalitu. Je možné, že poslanci hlasujú určitým spôsobom kvôli členstvu v strane. Ale možno je to aj naopak - možno sú poslanci členmi určitej strany práve preto, lebo sa vo väčšine otázok zhodujú s jej líniou a potom budú vo väčšine prípadov hlasovať v súlade s jej líniou. A keď je táto strana vládnou stranou, bude táto línia zväčša aj vládnou líniou.

Inými slovami, súhlasím s významom kontroly vládnej moci. Ale neviem, či by tomu pomohla absencia strán (ani v nerealizovateľnom svete). Pri kontrole moci by som skôr myslel na súdny prieskum ústavnosti, federalizmus, bikameralistický parlament, ...
Neviem sa stotožniť s tým, že problém je v tom, že poslanci zväčša hlasujú v súlade s líniou svojich strán a ak sú tieto strany vládne, je táto línia zväčša aj líniou vlády.

  Tomáš Klinka, 18. 03. 2010 v 10:02 - Záujmy v parlamente

Nemôžem súhlasiť s názorom, že nestranícky parlament je a priori nerealizovateľný. Podstatnou otázkou podľa mňa je , či by mohol priniesť zlepšenie demokratickej procedúry, efektívnejšie obmedzenie (a teda aj kontrolu) vládnej moci a za akých podmienok.

Jurajove argumenty v prospech oprávnenosti politických strán v parlamente skúsim zhrnúť: 1.) Expertízne a iné zázemie (napr. informačné, materiálne t.j. akési spoločenské ukotvenie) 2.) Hlasovanie poslancov vládnych strán nie je primárne determinované ich zhovievavosťou k vláde, ale prirodzené vzhľadom k spoločnej straníckej príslušnosti 3.) Existujú osvedčené iné spôsoby kontroly vládnej moci, pričom neexistuje žiadna demokracia bez politických strán.

Ad 1.) Neviem, či by pomyselní nestranícki poslanci boli vystavení väčším tlakom ako tí dnešní stranícki. Ľudia sa prirodzene združujú a tak v samotnom nestraníckom parlamente by samozrejme existovali poslanecké kluby. Tie by však nekopírovali stranícke zloženie vlády (ktorá by zostala vybudovaná na straníckom princípe). Negatívny vplyv lobistov asi reálne vylúčiť nemožno nikdy, ale nemyslím, že práve dnešný stranícky background poslancov od neho nejako účinne chráni.

Ad 2.) Najprv všeobecná otázka: Na základe čoho sa ľudia združujú v politických stranách? Spája ich spoločná mienka, (resp. ideové presvedčenie)? Alebo majú spoločný záujem napr. alebo najmä ekonomický)? Z hľadiska občana obe možnosti vyjadrujú legitímnu motiváciu k politickej aktivite jednotlivca. Podľa mňa však problém nastáva na úrovni parlamentných strán pri legislatívnej činnosti. Hlasovanie v parlamente o návrhu zákona malo pôvodne v duchu parlamentarizmu vyjadrovať MIENKU poslancov (v tomto zmysle zákonodarcov) v otázkach správnosti, vhodnosti a primeranosti navrhovanej zákonnej úpravy. A to bez ohľadu na to, kto návrh zákona predkladá. Demokratická procedúra hlasovania sa však deformovala na vyjadrenie ZÁUJMU politických strán, ktorý je v prípade vládnucich strán VŽDY totožný s vládnou líniou. Ja vidím celý problém hlbšie, ako sa možno z prechádzajúcich príspevkov (alebo z eseje) javí -dnešné poňatie hlasovania poslancov v parlamente je popretím podstaty demokratickej procedúry tvorby práva! Prevažujú v ňom totiž záujmy, ktoré patria do výkonnej moci (záujmy polit. strán + externé záujmy lobistov). Na Jurajov protiarguzment, že poslanci sú preto v nejakej strane, lebo sa vo väčšine otázok zhodujú s jej líniou a preto zhodne hlasujú, poukazujem na výnimočnosť tzv. voľného hlasovania poslancov. Dovolím si na ilustráciu citovať zopár politikov: "Na koaličnej rade bolo dohodnuté voľné hlasovanie,“ reagoval na Belousovovú premiér Robert Fico (11.febr.2010). Fico informoval Slotu, že poslanecký klub Smeru má v prípade Hlinku „voľné hlasovanie“ (2.10.2007). O vlasteneckom zákone by v Smere opäť hlasovali voľne, tvrdí Číž (12.3.2010). A realita hlasovania tieto "odporúčania" potvrdzuje. Je to v poriadku? Ako sa to dá zmeniť v rámci súčasného straníckeho systému?

Ad 3) Obávam sa, že vyššie opísaným problémom dlhodobo čelí v rôznej miere každá demokracia, nielen naša a nielen európska (v eseji v tomto smere odkazujem na F.A.HAYEKa, K.JASPERSa, kritikov je však omnoho viac). Vnútorné "korumpovanie" parlamentu vládou je natoľko jednoduché, že mu "vláda so silným mandátom" nedokáže odolať.

Uvedomujem si, že sme asi viac na pôde politológie ako práva, dúfam však, že to nie je prekážkou ďalšej diskusie.


  Juraj Gyarfas, 25. 03. 2010 v 17:22 - nestranícky parlament

Skúsim to nasvietiť z iného pohľadu. Ak sa nemýlim, strany nevznikli zákonom alebo ústavou, ale prirodzene a až potom zákonodarca (alebo ústavodarca) pristúpil k ich regulácii.

Toto je podľa mňa dôležitý východiskový bod, ktorý diskusiu o straníckom parlamente odlišuje od diskusie o povedzme bikameralizme. V prípade bikameralizmu niekedy existoval ústavodarca, ktorý stál pred otázkou, či vytvorí dvojkomorový parlament alebo nie. Mohol zvážiť argumenty a potom rozhodnúť (a neskôr ich opäť zvážiť a rozhodnutie zmeniť).

Ale strany (a teda aj stranícky parlament) vznikli prirodzenou cestou - akosi evolučne. Founding fathers síce diskutovali o tom, či sú strany dobré, ale nevytvorili ich prijatím nejakej právnej normy (opomeňme teraz trochu úsmevný čl. 10 ods. 4 ZEÚ).

Tento rozdiel je podľa mňa obrovský. Ak niečo vzniká prijatím právnej normy, sú ex ante obe možnosti (teda vznik aj nevznik) svojim spôsobom ekvivalentné. Ak niečo vzniká prirodzene, má to ex ante svoj zmysel a svoju existenciu a potom môžeš ex post tvrdiť, že to treba zakázať alebo regulovať.

Ak teda tvrdíš, že politické strany, ako produkt akýchsi (podľa môjho názoru rozumných) evolučných síl, sú zlé, musíš tvrdiť čo s nimi. Zakázať? Prečo?

Alebo obmedziť ich vplyv na jednotlivého poslanca povedzme zavedením väčšinového volebného systému?

  Dalibor Jurášek, 01. 04. 2010 v 11:33 - Problém iusnaturalizmu

Ak som to správne pochopil, podstata predmetnej úvahy je v tom, že zákon sa má posudzovať podľa prirodzeného práva nie len vo fáze jeho tvorby a po prijatí byť už pozitivistickou „dogmou“, ale i následne podliehať „prirodzenoprávnej kontrole“. Akokoľvek však preferujem morálku pred právom, predsa sa tento prístup spája s mnohými problémami.

Prvým a hlavným je základný problém iusnaturalizmu: zásady, na ktorých stojí, nie sú jasne definované. V závere spomínané „nevyhnutné znaky zákona v zmysle pravidiel správneho chovania by podľa mňa „trpeli“ práve nejasnosťou. Aby bola zaručená jasnosť a tým pádom právna istota, musela by byť stanovená inštitúcia, ktorá by kontrolovala uplatňovanie týchto znakov v zákonoch (čo je teraz vlastne ústavný súd). Nemožno však povedať, že princípy, ktoré autor článku vyzdvihuje, by zákonodarcu de iure neviazali aj v súčasnosti. Ony ho viažu (už len z titulu našej Ústavy, ktorá sa jasne odvodzuje od prirodzeného práva: napokon, základ každého pozitívneho práva je prirodzenoprávny, vychádza z istej (metaprávnej) filozofie), ale nemá mu kto ukázať, že neboli dodržané a obvykle to ani nemožno jasne určiť. Práve v tom, že právo nie je presne daný formálno-logický systém, spočíva táto nejasnosť.

Ak som to správne pochopil, autor je toho názoru, že aj všeobecné súdy by mali mať možnosť rozhodnúť, že istý zákon je neplatný. To by však podľa mňa spomínaný problém nevyriešilo, len by ho presunul – právo je vždy nekonečný regres. Súd by mal takmer neobmedzenú moc. Navyše by sa amplifikovala právna neistota, lebo súd by mohol vlastne podľa ľubovôle neuplatniť ľubovoľný predpis.

  Tomáš Klinka, 01. 04. 2010 v 14:44 - skúsim takto...

V slobodnej diskusii prináša filozoficko-politická téma prirodzene viac otázok ako odpovedí. Takto ospravedľňujem (hlavne sám pred sebou) svoju neschopnosť odpovedať na všetky námietky :)

Pri hľadaní účinného prostriedku obmedzenia moci som dospel k názoru, že ak má byť týmto obmedzením zákon (ako sa všeobecne uznáva najmä v prípade výkonnej moci), nemôže byť zároveň obsah zákona prispôsobiteľný mocenským záujmom do takej miery, že vlastne stráca svoju obmedzujúcu funkciu a stáva sa len nástrojom vládnutia podobne ako bežné opatrenie vlády. Ak som už pri formulovaní tohto východiska urobil chybu, je potrebné diskusiu vrátiť do tohto bodu. Ak je tu všetko OK, možno prejsť k hľadaniu možných (?) riešení tohto (podľa mňa základného) spoločenského problému.

Ad Juraj: Súhlasím, že politické strany prešli historickým vývojom, ktorý im dáva punc legitimity. Rozlišoval by som však 2 polohy: politická strana ako de facto súkromné združenie občanov uplatňujúcich svoje právo slobodne sa združovať (čl. 29 ústavy) a politická strana ako reálne centrum moci s významným verejným dosahom. Kým v prvom prípade ide skutočne o subjekt spoločenskej evolúcie, kde nemá miesto úvaha o jeho užitočnosti, len jeho akceptácia, v druhom prípade by som hľadisko užitočnosti, účelnosti nevylučoval. Politickým stranám ako subjektom zúčastneným na moci nie je možné dôverovať pri ich snahe javiť sa, že naďalej ostávajú "nevinným" združením občanov so spoločným presvedčením. Strany sú síce formálne oddelené od štátu (čl. 29 ods. 4 ústavy), ich zmiešaná súkromno-verejná povaha sa však v prípade vládnych strán mení na súkromno-štátnu (nebrať doslovne, prosím).

Možno by sme mohli nechať politické strany bokom a venovať sa ďalším aspektom problému obmedzenia moci. Nejaké návrhy?

K väčšinovému volebnému systému len všeobecne - uznávam potrebu reformy volebného práva, v porovnaní so základným problémom obmedzenia moci, sú jej možnosti na efektívne riešenie silne ohraničené. Nič lepšie nám však v praktickej politike neostáva :) to je pravda!

K pojmu zákon a Daliborovým postrehom:

Dalibor pomerne presne zhrnul praktické problémy prirodzeného práva (nejasnosť zásad, právna neistota, neúplnosť systému noriem). Možno by bolo na začiatok vhodné urobiť hrubú čiaru medzi súkromným a verejným právom (napriek zložitej polemike o tom, kde presne má táto hranica viesť). Pre účely ďalších úvah ponechajme pojem "zákon" len tej časti produkcie zákonodarcu, ktorá je súkromnoprávna (uznávam, že drvivá menšina zákonov). Verejnému právu pojem zákon napokon historicky ani neprináleží. Zmätok spôsobila pravdepodobne angažovanosť anglického stredovekého parlamentu v otázke schvaľovania štátneho rozpočtu a neskôr už bol malý krok k predstave, že vlastne všetko, čo parlament schváli treba nazývať zákonom (veď je to zákonodarca). Spätne však toto zmiešanie pôsobí problémy. Na oblasť verejného práva ťažko môžeme nájsť prirodzeno-právne paralely (podľa mňa neexistujú), k dispozícii sú len limity racionality a účelnosti. A čo tým chcem povedať: rozhodovanie o normatívnej úprave z oblasti súkromného práva je svojou povahou kvalitatívne rozdielne od hľadania normatívneho riešenia verejno-právnych problémov. Nevidím zásadný dôvod, prečo by mal/musel o všetkom (súkromné/verejné p.) rozhodovať jeden subjekt.

Zatiaľ toľko... Skúsim si nájsť čas na diskusiu aj cez Veľkonočné sviatky.

  Juraj Gyarfas, 04. 04. 2010 v 14:47 - obmedzenie moci

Horizontálna deľba moci, nezávislé ústavné súdnictvo, bikameralizmus, ...
Mne osobne je ako spôsob obmedzenia moci veľmi sympatický federalizmus. Vertikálne deľba podľa mňa veľmi účinne bráni kartelu mocenských elít. Aj preto som taký eurooptimista :-)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím