lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (17)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Robert Goral (4)
Natália Ľalíková (4)
Lexforum (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Adam Valček (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Juraj Straňák (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Bob Matuška (2)
Lukáš Peško (2)
Maroš Macko (2)
Jozef Kleberc (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Michal Hamar (2)
Marián Porvažník (2)
Dávid Tluščák (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Vladislav Pečík (1)
Ondrej Jurišta (1)
peter straka (1)
Vladimir Trojak (1)
Bohumil Havel (1)
Bystrik Bugan (1)
lukas.kvokacka (1)
Peter Marcin (1)
Michal Ďubek (1)
Katarína Dudíková (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Estočák (1)
Tomáš Demo (1)
Paula Demianova (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Michalov (1)
Ladislav Pollák (1)
Juraj Lukáč (1)
Igor Krist (1)
Dušan Rostáš (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Marják (1)
Emil Vaňko (1)
David Horváth (1)
Ján Pirč (1)
Peter K (1)
Pavel Lacko (1)
Viliam Vaňko (1)
Martin Svoboda (1)
Peter Kubina (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Adamova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Gera (1)
Petr Kavan (1)
Robert Šorl (1)
Tomáš Ľalík (1)
Nora Šajbidor (1)
Gabriel Volšík (1)
Lucia Palková (1)
Gabriel Závodský (1)
Matej Košalko (1)
Martin Galgoczy (1)
Lucia Berdisová (1)
Roman Prochazka (1)
Pavol Mlej (1)
Petr Steiner (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Kohútová (1)
David Halenák (1)
Tomas Kovac (1)
lukasmozola (1)
Martin Šrámek (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Hudec (1)
Róbert Černák (1)
Marek Maslák (1)
Ivan Kormaník (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Matej Kurian (1)
Ondrej Halama (1)
Jana Mitterpachova (1)
Peter Janík (1)
Radoslav Pálka (1)
Miriam Potočná (1)
Robert Vrablica (1)
Natalia Janikova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Stavba na cudzom pozemku a bezdôvodné obohatenie?

Martin Maliar, 20. 05. 2010 v 21:20

Prednedávom som niečo z úvah už naznačil. Nie je to ešte argumentačne úplne hotové, ale javí sa mi, že s ohľadom na diskusiu, čo sa po prvom príspevku rozbehla, je táto téma pre viacerých zaujímavá. Idem to teda načať trošku podrobnejšie, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa spravujem. Na dôvažok chcem uviesť, že obdobná argumentácia obstála už v jednej veci, čo bola nedávno riešená (OS a následne KS potvrdil). Poznámky pod čiarou sú v závere.

1./ Úvodom

S účinnosťou od 1.1.1950 sa súkromné právo v SR odklonilo od dovtedy všeobecne akceptovanej zásady „superficies solo cedit“, čiže zásady vyjadrujúcej, že stavby sú súčasťou pozemku, na ktorom sú postavené. K tejto zásade sa naše súkromné právo nevrátilo ani v súvislosti s tzv. veľkou novelou Občianskeho zákonníka, účinnou od 1.1.1992.[1][1] V príspevku sa budem snažiť poukázať na to, že nedostatok adopcie uvedenej zásady spôsobuje viacero teoretických a praktických problémov, pri riešení ktorých nám v zásade nepomôže ani návrat do rímskeho práva, pandektárna právna náuka a dokonca často ani zahraničné právne úpravy, keďže tie sú v drvivej väčšine budované na jej adopcii. Adopcia tejto zásady pritom bola (a je) zjavne adekvátnym riešením spoločenských vzťahov súvisiacich s užívaním pozemkov a stavieb s nimi spojených. Ak teda z času na čas používame ako podklad pre výklad zahraničnú judikatúru týkajúcu sa tejto problematiky, je potrebné mať na zreteli práve túto súvislosť. V príspevku sa mienim špecificky venovať problému majetkového prospechu vlastníka stavby pri neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku a postaviť zároveň otázku pomeru zaväzovacích dôvodov škoda – bezdôvodné obohatenie, keďže z noriem jednoduchého práva, tak ako vyplývajú z ustanovení Občianskeho zákonníka[2][2] je možné bez ďalších súvislostí nadobudnúť dojem, že tieto zaväzovacie dôvody stoja vedľa seba, hoc dopadajú na obdobné skutkové prípady a v prípadoch uplatňovania práva bude v zásade len od vymedzenia rozhodujúcich skutkových okolností podstaty žalobcom uplatňovaného práva závisieť, ktorý z týchto titulov je aplikovateľný. Ak niekto užíva cudziu vec bez právneho dôvodu na prvý pohľad nie je rozlíšiteľné, či sa bezdôvodne obohacuje tým, že si privlastňuje úžitkovú hodnotu cudzej veci, alebo oprávnenému držiteľovi spôsobuje škodu predstavujúcu jeho ušlý zisk (úžitok) z dôvodu, že vec nemôže užívať. Je zrejmé, že na subjektívnych kritériách skutkového (resp. právneho) vymedzenia nároku žalobcom pri podaní žaloby však aplikácia noriem objektívneho práva nemôže spočívať.

2./ Stavba ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov

Občiansky zákonník z roku 1950[3][3] vo svojom § 25 zaviedol do nášho právneho poriadku zásadu „superficies solo non cedit“ t.j. „povrch sa neuhýba pozemku (spodku)“, pričom účelom tohto odklonu bola zjavne snaha o čo možno najrýchlejšiu kolektivizáciu a prechod k plánovanému hospodárstvu. Ďalším dôvodom bola zrejme snaha zákonodarcu vymedziť socialistický právny poriadok odlišne od kapitalistickej právnej náuky, či právnej úpravy. Častokrát nie je možné za odlišnou právnou úpravou niektorých inštitútov nájsť dokonca nič iné, ako len ideologickú snahu o odlíšenie v zmysle: „Upravíme odlišne od kapitalistických štátov, najmä podľa vzoru ZSSR.“

Od roku 1951 bol právny režim stavieb spojených so zemou pevným základom a pozemkov oddelený, obdobne ako tomu bolo napr. v bývalej NDR, či ZSSR. Právny nástupcovia týchto krajín sa v nedávnej dobe vrátili k pôvodnej zásade a návrat k pôvodnej zásade je navrhovaný aj v rekodifikácii českého súkromného práva[4][4]. Návrat k „superficies solo cedit“ z dôvodu dlhotrvajúceho odklonu nemusí byť jednoduchý, o čom svedčí aj problematickosť formulácie prechodných ustanovení,[5][5] avšak je opodstatnený nielen s ohľadom na samotnú koncepciu vecných práv, ale aj s ohľadom na praktické hľadisko prevencie vzniku sporov.

Domnievam sa, že v samotnej vecnoprávnej rovine existencia stavby spojenej so zemou pevným základom na pozemku vytvára (v úplne najvšeobecnejšej rovine povedané) vo vzťahu k pozemku situáciu obdobnú spracovaniu veci (pozemok a stavba nie sú jednoduchým spôsobom oddeliteľné) s tým, že pozemok ako taký spracovaním nezanikne, iba v zastavanej časti sa stane fakticky nevyužiteľným a do pôvodného stavu je ho možné uviesť len s ťažkosťami. Vlastník pozemku následne nemôže realizovať svoje typické vlastnícke oprávnenia (uti, frui) a vlastník nehnuteľnosti na druhej strane nemôže svoju vec premiestniť bez jej zničenia. Prioritnú úvahu o uvedení pozemku do pôvodného stavu v prípade neoprávnenej stavby, hoc túto súčasná právna úprava akoby uprednostňovala, nepovažujem za adekvátne riešenie uvedeného stavu.

3./ Primárna a sekundárna povinnosť (pravidlo)

Vo všeobecnosti sa uznáva, že zodpovednosť je spôsobilosť niesť následky konania v rozpore s dispozíciou právnej normy[6][6]. Zodpovednosť (presnejšie povedané zodpovednostné právne normy) nastupuje v stave, keď „to čo je“ nezodpovedá stavu „to, čo má byť“.[7][7] Následky konania v rozpore s pravidlom správania sa a teda aj zodpovednosť sa môžu presadiť len v prípadoch perfektných právnych noriem t.j. noriem obsahujúcich sankciu.

Ak sa teda na právne normy pozeráme z tohto pohľadu, dospejeme k záveru, že všetky právne normy nemajú rovnakú povahu, ale existujú právne normy, ktoré predstavujú reštitučné, reparačné a kompenzačné kautely[8][8] primárnych právnych noriem. Nazvime ich normami sekundárnymi resp. sekundárne pravidlá správania sa. Regulatívnym rámcom primárnej povinnosti môže byť priamo kogentné pravidlo správania sa (vtedy hovoríme o mimozmluvnej zodpovednosti) alebo pravidlo správania sa, ktoré je súčasťou predošlého konsenzu najmenej dvoch strán (vtedy hovoríme o zmluvnej zodpovednosti). Toto pravidlo môže byť in abstracto kogentnej alebo dispozitívnej povahy.[9][9]

Existencia primárneho pravidla spočíva spravidla na existencii základného ľudského práva (napr. práva vlastniť majetok). Súkromnoprávna úprava (napr. v Občianskom zákonníku) je len podrobnejším rozvedením tohto práva, viažuca naň komplex pravidiel správania sa - noriem jednoduchého (t.j. zákonného a podzákonného) práva. Úsudok o uplatnení (nastúpení) primárneho pravidla správania sa bude spočívať v presadení sa princípu proporcionality. Normatívne vyjadrenie tej okolnosti, že napriek formálne existujúcemu primárnemu pravidlu, sa toto pravidlo nepresadí, predstavujú vo všeobecnosti okolnosti vylučujúce protiprávnosť[10][10]. Presadanie sa princípu proporcionality môžeme v jednoduchom práve postrehnúť niekedy viac - menej už in abstracto (napr. inštitúty vydržania, alebo premlčania), avšak niekedy len in concreto (napr. dve kolidujúce práva vlastniť majetok pri tzv. susedských sporoch), keď jednoduché právo poskytuje nanajvýš len demonštratívny výpočet okolností, ktoré je potrebné pri vyvážení kolidujúcich práv brať do úvahy[11][11]. Ako prvé prichádza teda do úvahy posúdenie, či sa primárne pravidlo uplatní, alebo existujú pravidlá iné, ktoré jeho použitie vylučujú.[12][12]

Pri stavbe na cudzom pozemku je uplatnenie primárneho pravidla závislé na oprávnenosti zásahu do vlastníckeho práva vlastníka pozemku. V prevažnej väčšine právnych poriadkov oprávnenosť stavby na cudzom pozemku je kreovaná vecnoprávnym inštitútom práva stavby[13][13]. Javí sa, že ani za našej súčasnej právnej úpravy zriadenie vecného bremena s obdobnými účinkami nie je vylúčené. V slovenskej praxi sa však môžeme stretnúť skôr s dlhodobými nájomnými zmluvami na obdobie napr. 99 rokov, obsahom ktorých je oprávnenie nájomcu zhotoviť stavbu na pozemku prenajímateľa. Aj bez opísania podrobnejších dôvodov na tomto mieste chcem uviesť, že nájomnú zmluvu ako titul oprávnenosti zásahov do vlastníckeho práva k pozemku stavbou nepovažujem za adekvátne riešenie, keďže zakladá u nájomcu len záväzkovoprávnu pozíciu oprávnenia na užívanie cudzej veci (stavba na cudzom pozemku zakladá vo faktickej rovine však aj vecnoprávnu pozíciu), čo sa v dlhšom časovom období, v ktorom môže nastať množstvo rôznych skutočností, nemusí javiť ako pozícia dostatočná. Nájomná zmluva sa na riešenie spoločenských vzťahov súvisiacich s oddelenosťou vlastníctva stavieb spojených so zemou pevným základom a pozemkov nehodí a je zrejme na úvahu, či teda povaha nájomnej zmluvy nevylučuje vôbec možnosť jej existenciou dokladať oprávnenie na zriadenie stavby na cudzom pozemku.[14][14] Je potrebné tiež podotknúť, že nájomná zmluva sa takýmto spôsobom často využíva na obchádzanie kogentných pravidiel niektorých verejnoprávnych noriem napr. zákona o majetku obcí.[15][15]

4./ Upínanie sa sekundárnych povinností na povinnosť primárnu

Odklon od zásady vyjadrujúcej, že stavby sú súčasťou pozemku nie je viac - menej problémom per se, keďže adopcia tejto odlišnej zásady sa prejavuje v tom, že u stavebníka sa výstavbou na cudzom pozemku kreuje osobitné vlastnícke právo k stavbe. V právnych poriadkoch adoptujúcich uvedenú zásadu sa kreuje len právo vlastníka stavby (stavebníka) záväzkovej povahy na náhradu účelne vynaložených nákladov na vytvorenie stavby[16][16]. Inak povedané, v právnych poriadkoch adoptujúcich superficies solo cedit sa usporiadane vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku kreuje z vecnoprávneho hľadiska už ex lege a teda v každom jednotlivom prípade nebude na usporiadanie ich vzťahov potrebné súdne rozhodnutie[17][17].

Zriadenie stavby na cudzom pozemku bez oprávnenia[18][18] je bezpochyby zásahom do práva vlastníka pozemku, pričom právo vlastniť majetok, ktorého garantom je štát, sa upína na osobu vlastníka v pozícii status negativus. Iné subjekty ako vlastník pozemku majú v zásade voči nemu jedinú negatórnu povinnosť – non facere t.j. nerušiť ho. Táto negatórna povinnosť je ich povinnosťou primárnou, determinovanou vecnoprávne. Porušením primárnej povinnosti pôsobiacej erga omnes, vzniknú sekundárne (zodpovednostné) povinnosti, pôsobiace inter partes, a to najmä povinnosť uviesť vec do pôvodného stavu (reštitučná) a povinnosť uhradiť mu ujmy za obmedzenie vlastníckeho práva (reparačná). Toto by samozrejme plynulo z čisto formálneho výkladu jednoduchého práva[19][19], domnievam sa však, že komplex pravidiel, vstupujúci do toho, či sa sekundárne (zodpovednostné) povinnosti, a najmä reštitučná, upnú ako následok na porušenie povinnosti primárnej je zložitejší ako toto prvé priblíženie sa problematike na základe samotného zákonného textu.

Upínanie sa sekundárnych povinností na porušenie povinnosti primárnej a ich rozsah závisí však ešte na jednom podstatnom komponente – dobromyseľnosti. Tento komponent bol paradoxne viac postrehnuteľný v úprave pôvodného § 221 Občianskeho zákonníka. Pravidlá týkajúce sa stavby na cudzom pozemku boli do Občianskeho zákonníka zavedené (presnejšie povedané „reštrukturalizované“) už spomínanou veľkou novelou Občianskeho zákonníka účinnou od 1.1.1992. Dovtedy boli obdobné pravidlá vymedzené v § 221 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.[20][20] Pôvodné pravidlá boli zjavne komplexnejšie, keďže z dôvodov hodných osobitného zreteľa bola priznaná (aj keď len výnimočne) vlastníkovi stavby aktívna vecná legitimácia na dosiahnutie usporiadania vzťahov s osobou, ktorá mala k pozemku „lepšie právo“.[21][21] Nedostatok tejto aktívnej vecnej legitimácie vlastníka stavby považujem za zásadný nedostatok súčasnej právnej úpravy. Nie je možné nepostrehnúť, že súčasná právna úprava má čiastočne inú hierarchiu riešenia následkov, keď na prvom mieste uprednostňuje odstránenie stavby, k čomu sa neklonila ani predchádzajúca práva úprava. Súčasné riešenie aj s ohľadom na stav evidencie nehnuteľností je neadekvátne a zároveň ekonomicky škodlivé.

Z § 135c Občianskeho zákonníka komponent dobromyseľnosti formálne akoby vypadol. Domnievam sa však, že napriek tejto okolnosti, je komponent dobromyseľnosti ovplyvňujúci to, či a v akom rozsahu sa sekundárne zodpovednostné povinnosti uplatnia, stále prítomný, keďže ide o komponent, ktorý prežaruje[22][22] ako princíp legitímnych očakávaní[23][23] celú (nielen) súkromnoprávnu úpravu. Opodstatnenie existencie tohto komponentu musíme vidieť v tom, na čo som snažil poukázať vo svojich predchádzajúcich príspevkoch o vecných právach[24][24], a síce v nemožnosti s úplnou istotou vedieť, kto je v konkrétnom čase vlastníkom určitého pozemku (resp. veci).

5./ Krátke odbočenie k jednotnosti vlastníckeho práva.

Od čias kodifikácie Code Civil (1807) a následne aj nemeckého BGB (1896) uvažujeme v európskom (kontinentálnom) priestore s jednotným a staticky vymedzeným pojmom vlastníckeho práva, čo sa mi javí ako hodné zamyslenia sa, keďže jednotné vlastnícke právo vo vzťahu k pojmu majetok doteraz nevieme uspokojivo „per definitionem“ uchopiť. Domnievam sa, že je to v dôsledku adoptovania tejto povahou „holistickej“ koncepcie vlastníckeho práva a majetku.

Na prvé priblíženie bežne právnika napadne, že pojem vlastníckeho práva sa upína k pojmu majetok: „Majetok osoba XY vlastní“. Súčasťou majetku sú však potencionálne majetkové hodnoty s rôznou flexibilitou ich trhovej výmeny (z toho sa dá dovodiť ich viac statická resp. viac dynamická povaha) a pojmovo nie všetky sa „vlastnia“ v pravom zmysle zdanlivej jednoty vlastníckeho práva.

Zrejme len pri nehnuteľnostiach je možné vnímať statickú povahu vlastníckeho práva, ktoré sa k nim upína (t.j. ide o také vlastnícke právo v pravom slova zmysle). Je to dané do veľkej miery aj ich osobitným spôsobom nadobúdania (konštitutívnym) až zápisom do verejného registra vybaveného[25][25] materiálnou publicitou. Statickú povahu môžeme teda priradiť k takým majetkovým hodnotám, ktoré predstavujú tzv. (konštitutívne) registrovaný majetok.

Obdobne statickú povahu majú ale aj osobné a osobnostné práva, tieto však len potiaľ, pokiaľ je ich povaha zlučiteľná s niektorými prejavmi absolútnosti ako pri vlastníckom práve. Medzi majetok by sme ich nezaradili z dôvodu nescudziteľnosti. Napriek tomu im je možné priradiť niektoré z prejavov, ako keby o vlastnícke právo v skutočnosti išlo.

Iné majetkové hodnoty ako napr. cenné papiere, sú povahou dynamické majetkové hodnoty, ktoré nemajú imanentne problém s materiálnou publicitou, keďže ich samotná existencia a aj vlastnícke právo k nim[26][26] je spojené s registrom resp. s listinou, v ktorej sú inkorporované.

Pohľadávka predstavuje legitímne očakávanie na cudzom majetkovom práve alebo činnosti iného. Aj pri nej sa uplatnia niektoré z prejavov vlastníckeho práva, avšak taktiež len potiaľ, pokiaľ sú zlučiteľné s jej povahou (napr. možnosť s ňou disponovať). Pri pohľadávke však, obdobne ako pri cenných papieroch, jej statický charakter nenájdeme. „Vlastnícke právo“ k nej sa od samotného „vlastníka vzdialilo do polohy legitímneho očakávania“, čo je na druhej strane vyvážené jej flexibilnou povahou. Právny nárok ako jedna zo zložiek pohľadávky podlieha dokonca premlčaniu. Pohľadávku by sme teda bežne pod pojem majetok zahrnuli, avšak vlastnícke právo sa k nej neupína.

V rímskom práve sa rozlišovalo medzi kviritským a bonitárnym vlastníctvom (teda pojem vlastníckeho práva bol do určitej miery reštrukturalizovaný t.j. nie úplne jednotný vo vzťahu k všetkým majetkovým hodnotám). Naše súčasné vnímanie vlastníckeho práva sa však od tohto delenia už zjavne odlišuje (v neposlednom rade aj procesným odklonom od obmedzenia počtu prípustných žalôb). Popri formálne kodifikovanej jednote a statickej povahe vlastníckeho práva[27][27] chceme nechať koexistovať také entity ako obchodné spoločnosti, ďalej zabezpečovací prevod práva, či komisionársku zmluvu, čiže také prvky, ktoré sa približujú fiducii, či inštitútu trustu, kde už jednota a statické vymedzenie vlastníckeho práva nesedí. Domnievam sa, že je vecou legitímnej diskusie pojem vlastníckeho práva pri kodifikačných úpravách resp. aj v procese aplikácie práva, podrobiť dynamickému a nie statickému vnímaniu, a teda jeho zdanlivú jednotu reštrukturalizovať podľa flexibility trhovej výmeny jednotlivých majetkových hodnôt ku ktorým sa upína (nehnuteľnosti, hnuteľné veci, iné majetkové hodnoty, až po prechod k záväzkovému inštitútu pohľadávky). Nadnesené úvahy ma vedú k tomu, že vlastnícke právo ako abstraktná právna konštrukcia nie je vo svojej povahe jednotná a neplatí téza „majetok sa vlastní“. Tieto úvahy však bude potrebné ešte podrobnejšie rozvinúť.

Pri možnom pokuse o definovanie pojmu majetok by sme zrejme dospeli k všeobecnej definícii, že majetkom sú peniaze a to, čo je aspoň potenciálne speňažiteľné. Toto na prvý pohľad jednoduché vymedzenie zahŕňa základné definičné znaky – prevoditeľnosť v trhovej výmene, či hospodársky význam pre nadobúdateľa.

6./ Komponent dobromyseľnosti (legitímnych očakávaní)

Ak sa vrátim späť k hlavnému predmetu tohto pojednania, tak okolnosť, či sa sekundárne reštitučné a reparačné povinnosti upnú na porušenie povinnosti primárnej a v akom rozsahu, imanentne ovplyvní komponent dobromyseľnosti, hoc to z § 135c Občianskeho zákonníka priamo neplynie. Ochranu dobrej viery (dobromyseľnosti) považujem za súčasť ochrany legitímnych očakávaní.

Legitímne očakávania (presnejšie povedané princíp ich ochrany), ktoré plynú v najvšeobecnejšom vyjadrení priamo z čl. 1 Ústavy SR, prežarujú celú súkromnoprávnu úpravu ako nosná regulatívna idea t.j. princíp[28][28]. Judikatúra Ústavného súdu SR s princípom legitímnych očakávaní v poslednom období pracuje veľmi intenzívne[29][29] a stavia ho dokonca do pozície, v ktorej je spôsobilý zakladať priamo subjektívne oprávnenia a povinnosti[30][30]. Samotná súkromnoprávna úprava s ním pracuje výslovne pri úprave mnohých inštitútov[31][31]. Na druhej strane sa javí nepochopiteľné, že ani Ústavný súd SR ho ako keby v každom prípade nezvažoval. Napr. pri prijatí návrhu skupiny poslancov týkajúceho sa nesúladu zák. č. 669/2007 Z. z. najmä s čl. 20 Ústavy SR a s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru[32][32] t.j. v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti, nepozastavil účinnosť napadnutých ustanovení sporného zákona a teda komponent legitímnych očakávaní vlastníkov pozemkov, spojených s pozitívnym záväzkom štátu vo vzťahu k ochrane práva vlastniť majetok, akoby nezvažoval.[33][33]

Ku komponentu dobromyseľnosti je potrebné nastoliť otázku, v ktorom okamihu tento komponent považovať za relevantný a teda ku ktorému okamihu ho brať do úvahy pri aplikácii práva. Mám za to, že v tomto prípade je komponent dobromyseľnosti stavebníka potrebné posudzovať ku momentu začiatku výstavby t.j. k takému momentu, keď vlastník pozemku mal možnosť domáhať sa negatórnej ochrany a bez primeraných okolností tak neurobil, či už z dôvodu, že o existencii protiprávneho zásahu do jeho práva nevedel, alebo o ňom vedel a rozhodol sa ho tolerovať.[34][34] Nie je možné pripustiť taký stav, že vlastník pozemku „vyčká“ povedzme niekoľko rokov (resp. do skončenia výstavby) a až po tomto období si začne spätne uplatňovať voči stavebníkovi iba sekundárny reparačný nárok.

7./ Sekundárna reštitučná povinnosť vlastníka stavby

Na prvé priblíženie sa k § 135c Občianskeho zákonníka z neho dovodíme akúsi hierarchiu sekundárnych reštitučných pravidiel:

- odstránenie stavby - prikázanie stavby vlastníkovi pozemku za náhradu (pri adopcii „superficies solo non cedit“ ide o obdobu vyvlastnenia) – iné usporiadanie, najmä zriadenie vecného bremena za náhradu v prospech vlastníka stavby (nútené obmedzenie vlastníckeho práva)

Táto hierarchia však pri ďalšom priblížení nie je až taká jednoznačná, keďže celá hypotéza odôvodňujúca použitie niektorého z nich výslovne úplne absentuje resp. spočíva v neurčitých pojmoch (účelnosť). Je teda len úlohou súdu stanoviť jednoznačné a zreteľné rámce rešpektovania práva vlastniť majetok, či už vlastníka stavby, alebo vlastníka pozemku. Vodítkom pre takéto posúdenie bude už uvedený komponent dobromyseľnosti.

Ak ten, čo zriadil stavbu na cudzom pozemku bol dobromyseľný, že ju zhotovuje oprávnene, primárne musí nájsť uplatnenie pravidlo tretie. Je to opodstatnené s ohľadom na jeho legitímne očakávania a zároveň zásadu vigilantibus iura vo vzťahu k bdelosti vlastníka pozemku. Vecné bremeno je potrebné zriaďovať ako obojstranne reálne.

Na druhej strane, ak nebol vlastník stavby dobromyseľný, primárne je potrebné prikázať stavbu do vlastníctva vlastníkovi pozemku. Ako druhé je potrebné aplikovať pravidlo tretie. Pravidlo o odstránení stavby[35][35] je potrebné považovať len za absolútne výnimočné pravidlo.

V oboch prípadoch sa však obmedzenie vlastníckeho práva resp. odňatie vlastníckeho práva musí udiať za náhradu.

Pri dobromyseľnom vlastníkovi stavby je potrebné náhradu konštruovať v zásade ako jednorazové plnenie (presnejšie povedané „certae pecuniae“) a čo do výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vychádzať spravidla z trhovej (obvyklej) ceny pozemku, keďže obmedzenie vlastníka pozemku je z hospodárskeho hľadiska spravidla úplné a v podstate trvalé. Pri úvahe, že náhradu je potrebné konštruovať ako jednorázové plnenie vychádzam zo zásady, že v súkromnom práve nemôže byť nikto nútený k udržiavaniu (zodpovednostného) právneho vzťahu s iným. Vlastníkovi pozemku však zostáva potenciálne do budúcnosti zachovaná možnosť domáhať sa zrušenia vecného bremena v zmysle § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka[36][36].

Pri nedobromyseľnom vlastníkovi stavby sa domnievam, že náhradu za „odňatie vlastníctva“ vlastníkovi stavby je potrebné konštruovať taktiež ako jednorazovú a vo vzťahu k výške sa domnievam, že by sa malo jednať o sumu ½ trhovej (obvyklej) ceny stavby. Pri zriadení vecného bremena[37][37] je na druhej strane potrebné vychádzať z trhovej ceny pozemku in duplum.

Dobromyseľnosť je potrebné posudzovať v úzkej súvislosti s oprávnenosťou držby ( § 130 OZ) pozemku a držiteľa v KN zapísaného pozemku je potrebné považovať za dobromyseľného v zásade do doby, kým mu takýto zápis svedčí[38][38]. Ustanovenie § 135c ods. 2 resp. § 135c ods. 3 nič podrobnejšie „o náhrade nehovorí“ a je teda potrebné vytvoriť adekvátne riešenie na odlíšenie dobromyseľného vlastníka stavby od nedobromyseľného a zároveň vytvoriť (nájsť) pravidlo, ktoré pôsobí prevenčne a zároveň popri reštitúcii aj kompenzačne (pri nedobromyseľnom vlastníkovi stavby). Povinnosť zaplatiť za zriadenie vecného bremena k pozemku in duplum resp. za stavbu polovicu, predstavuje pravidlo, ktoré zodpovedá úplne jeho potrebnej preventívnej a dokonca kompenzačnej funkcii. Zároveň pôsobí spravodlivo (nazvime to aj sociálne[39][39]) v tom ohľade, že poskytuje ochranu aj „nemajetnému“ vlastníkovi pozemku, ktorý častokrát nemá na to, aby vlastníka stavby vyplatil, kdežto „majetný“ vlastník stavby má spravidla vždy prostriedky na to, aby zaplatil obvyklú cenu pozemku. Ak sa v poslednom čase neustále pertraktuje odklon od textualizmu[40][40], sudcovská tvorba práva a vypĺňanie medzier v práve, tak sa domnievam, že nachádzanie riešení obdobných uvedenému, na podklade princípov, ktoré sú občianskoprávnej úprave (a samozrejme spoločenským vzťahom) imanentné, je presne o tom[41][41].

Obdobné riešenie je vhodné aplikovať aj pokiaľ ide o presah stavby do cudzieho pozemku t.j. tzv. prestavok.

8./ Sekundárna reparačná povinnosť vlastníka stavby

Adekvátne riešenie vo vzťahu k samotnej reštitučnej povinnosti nie je v zásade tak náročné ako riešenie povinnosti reparačnej (osobitosť je daná práve adopciou superficies solo non cedit). Je zrejmé, že stavba na cudzom pozemku bez oprávnenia vytvára protiprávny stav, čiže aj stav, ktorý z časového hľadiska má určité trvanie a faktické ukončenie tohto stavu nie je dosť dobré možné dosiahnuť zo strany ani jedného z jeho účastníkov, ktorí sú v ňom zainteresovaní (z dôvodu vecnoprávnych pozícií). Nemôže byť zrejme ani sporu o to, že vlastník pozemku by mal byť počas existencie neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva odškodnený majetkovým ekvivalentom rovnajúcim sa prinajmenej hodnote úžitku z pozemku získaných pri bežnom behu udalostí, resp. plodov pozemku. Na druhej strane však musí byť zrejmé, že nástup reparačnej povinnosti úzko súvisí s povinnosťou reštitučnou (pri najadekvátnejšom riešení by táto mala nastúpiť čo najskôr) a teda najmä s dobromyseľnosťou vlastníka stavby, keďže nie je vylúčené, že dobromyseľný vlastník stavby má status oprávneného držiteľa pozemku, a teda za čas oprávnenej držby nemôže osoba s „lepším právom“ k pozemku od neho vynútiť plody a úžitky z neho[42][42]. Pri dobromyseľnosti vlastníka stavby (objektivizovanej s prihliadnutím na všetky okolnosti), priznanie hodnôt úžitku a plodov vlastníkovi pozemku samostatne súdom neprichádza do úvahy. Vlastník stavby, ak je oprávneným držiteľom, nadobúda plody a úžitky z oprávnenej držby originárne (ex posessio) a teda vlastníkovi pozemku záväzkovo počas tohto času, pokiaľ ide o úžitky a plody, na nič zaviazaný nie je.

Na dobromyseľné užívanie cudzej veci, ktoré jej vlastník veci trpí, je potrebné nahliadať v rovine záväzkovej ako na obdobu výprosy (precarium). Výprosa je kvázi - kontrakt, spravujúci sa primerane ustanoveniami zmluvy o výpožičke a za jeho existencie vlastník pozemku nemôže od dobromyseľného stavebníka v zásade nič požadovať. Ak by malo byť namietané, že inštitút výprosy nie je v Občianskom práve upravený, tak v tejto súvislosti poukazujem na § 130 OZ a tú okolnosť, že (dobromyseľnému) oprávnenému držiteľovi veci ako nevlastníkovi sa (ratio legis) umožňuje ponechať si plody po dobu oprávnenej držby právne v dôsledku neho. Existencia tohto kvázi - kontraktu teda tvorí v záväzkovej rovine nosnú regulatívnu ideu nenastúpenia reparačných pravidiel pri dobromyseľnej držbe a odôvodňuje ponechanie si plodov „nevlastníkom“ plodonosnej veci.

Právnou podstatou oprávnenej držby je ospravedlniteľnosť omylu držiteľa v tom, že vec drží z hľadiska objektívneho práva pre iného (má ju v detencii), avšak z ospravedlniteľných dôvodov má za to, že ju drží pre seba (má ju vo vlastnej držbe). Inak povedané, jedná sa o ospravedlniteľnú divergenciu subjektívneho presvedčenia držiteľa a objektívneho práva.

Stavba na cudzom pozemku vzhľadom k tomu, že pri oboch majetkových hodnotách ide o nehnuteľnosti[43][43], je špecifická situácia, ktorá sa za súčasného právneho stavu[44][44] prejavuje v nevyhnutnosti aplikácii pravidla, že reparačný nárok nie je možné uplatňovať samostatne.

Bežná situácia, s ktorou sa stretneme v konaní pred súdom, je však práve tá, že v prípade existencie stavby na cudzom pozemku, je žalovaný vlastník stavby výlučne na vydanie majetkového prospechu (resp. ujmy, náhrady) týkajúcej sa užívania cudzieho pozemku (vo výške zodpovedajúcej spravidla obvyklému nájomnému) bez ohľadu na reštitučný nárok t.j. docielenie odstránenia protiprávneho stavu. Inak povedané, vlastník pozemku reflektuje v žalobe len reparačné pravidlo, bez ohľadu na pravidlo reštitučné. Domnievam sa, že takýto postup počas existencie protiprávneho stavu nie je možný a vyvodzovať reparačné nároky možno len súčasne s reštitučnými, keďže sú povahou v tomto špecifickom prípade vzájomne komplexne previazané. V týchto súvislostiach sa nemôže presadiť tendencia redukcionizmu[45][45] na jednoduchú všeobecnú úpravu bezdôvodného obohatenia/náhradu škody, keďže pravidiel, ktoré vstupujú do obsahu a rozsahu presadenia sa všetkých sekundárnych nárokov je komplex a je ich zároveň potrebné vnímať na podklade zásad, na ktorých je súkromnoprávna úprava budovaná (najmä legitímne očakávania, vigilantibus iura, neminem leadere, ochrana vlastníckeho práva k stavbe). Aj vlastníkovi stavby musí byť zaručená minimálna ochrana jeho legitímnych očakávaní (dobromyseľnosti) a nemôže sa dostať do stavu, že nebude môcť dosiahnuť usporiadanie vzťahov s vlastníkom pozemku, ktorý po ňom povedzme každý mesiac bude požadovať majetkový prospech (ujmu, náhradu), ktorá je mu nemožnosťou užívania pozemku spôsobená. Nemožnosť užívania pozemku si pritom zrejme spôsobil (aj) sám, keďže výstavbe nezabránil v čase, keď tak urobiť mohol a mal. Vlastník stavby môže dobromyseľnosť stratiť až následne napr. tým, že osoba s „lepším právom“ k pozemku mu svoje lepšie právo preukáže. V stave, že mu zákon nepriznáva aktívnu vecnú legitimáciu na dosiahnutie usporiadania vzťahov s touto osobou, je potrebné uzavrieť, že žaloba o zaplatenie majetkového prospechu (ujmy) týkajúcej sa užívania pozemku je prípustná len spolu so žalobou reštitučnou[46][46]. Podstatou činnosti súdov (štátnych orgánov) nie je podporovanie udržiavania a konzervovanie akéhokoľvek protiprávneho stavu.[47][47]

Analogicky by to zodpovedalo stavu, ak by si napr. po dopravnej nehode poškodený prenajal iné vozidlo a nedomáhal by sa náhrady primárnej škody (damnum emergens), ale vždy a postupne len náhrady zaplateného nájomného za prenajaté vozidlo (niečoho, čo by sa dalo označiť ako následná škoda). V tomto prípade však má škodca možnosť zamedziť takémuto postupu poškodeného nahradením primárnej škody na veci. Pri stavbe na cudzom pozemku však takýto postup pre vlastníka stavby neexistuje a ako som už uviedol, nesvedčí mu ani aktívna vecná legitimácia.

9./ Sekundárna reparačná povinnosť – bezdôvodné obohatenie alebo náhrada škody?

Zodpovedanie otázky, či sekundárna reparačná povinnosť, ktorá je v korelácii s pohľadávkou vlastníka pozemku, je z hľadiska záväzkového práva povinnosťou na náhradu škody (ex delictu), alebo povinnosťou vyplývajúcou z existencie bezdôvodného obohatenia (ex indebiti), je bezpochyby otázkou na legitímny diskurz. Ako som už v úvode uviedol, ak niekto užíva cudziu vec bez právneho dôvodu na prvý pohľad nie je rozlíšiteľné, či sa bezdôvodne obohacuje tým, že si privlastňuje úžitkovú hodnotu cudzej veci, alebo držiteľovi spôsobuje škodu predstavujúcu jeho ušlý zisk (úžitok, plody) z dôvodu, že vec nemôže sám užívať. Vzhľadom na rozdielnu konštrukciu oboch inštitútov však diferenčné znaky pri oboch zaväzovacích dôvodoch musia byť vymedziteľné a opísateľné[48][48], hoc na prvý pohľad sa môže javiť, že splývajú. Na tomto mieste je vhodné poukázať na to, že kategória ušlého zisku sa ako právna konštrukcia upína k inštitútu držby a nie vlastníctva ako by sa na prvý pohľad mohlo javiť[49][49].

Povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia je rovnako ako povinnosť na náhradu škody zodpovednostnou (sekundárnou) povinnosťou. Porušenie primárnej právnej povinnosti, ku ktorej sa bezdôvodné obohatenie ako zaväzovací dôvod upína, je povinnosť vydať majetkový prospech osobe s lepším právom k nemu[50][50]. Toto porušenie spočíva v omisívnom konaní zaviazaného, ktorému nesvedčí titul na privlastňovanie si určitej majetkovej hodnoty[51][51]. Obohatenie (majetkový prospech) nadobudol plnením.

Primárna právna povinnosť, ku ktorej sa povinnosť na náhradu škody ako zaväzovací dôvod upína, je povinnosť nezasahovať do záležitostí (napr. majetkových práv) iného protiprávnym konaním. Porušenie tejto povinnosti spočíva spravidla v komisívnom konaní zaviazaného[52][52].

Ako teda rozlíšiť zaväzovacie dôvody škoda – bezdôvodné obohatenie? Domnievam sa, že bezdôvodné obohatenie je pri obdobných skutkových dôvodoch vo vzťahu ku škode v pomere subsidiarity. Bezdôvodné obohatenie je zaväzovacím dôvodom zakladajúcim kvázi – kontrakt medzi zaviazanými vtedy, ak osobe dlžníka nemožno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Jedná sa o zaväzovací dôvod, ktorý je v záväzkovom práve dôvodom stojacim akoby v úzadí a nosná regulatívna idea, na ktorú nadväzuje, je až požiadavka tzv. vyrovnávajúcej spravodlivosti „každému, čo mu patrí“.

Pri stavbe na cudzom pozemku bez oprávnenia sa zodpovedá v zásade ex delictu. Porušenie povinnosti spočíva v komisívnom protiprávnom konaní stavebníka, ktorý zasahuje do vlastníckeho práva iného bez oprávnenia.

10./ Výnimka z relutárnej reštitúcie

Z ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka môžeme na prvé priblíženie vyvodiť, že škoda sa uhrádza v peniazoch (t.j. relutárne), uvedením do pôvodného stavu len výnimočne. Je potrebné mať za to, že toto ustanovenie je vyjadrením zásady o povinnosti relutárnej nahrádzať škodu, ktorá je v súkromnoprávnych vzťahoch pravidlom. Zásada relutárnej náhrady škody je však pri stavbe na cudzom pozemku čiastočne prelomená, keďže primárne reštitučné pravidlo je vyjadrené v § 135c OZ v tom zmysle ako som už vyššie rozobral a toto pravidlo ju nahrádza. Popri ňom však koexistuje povinnosť reparačná, ktorá je povinnosťou na peňažné plnenie, a kauzálne sa približuje kategórii ušlého úžitku (resp. plodov).

11./ K premlčaniu práva vlastníka pozemku, pokiaľ ide o sekundárnu reparačnú a reštitučnú povinnosť

V naznačených rámcoch sa mi javí ako zaujímavé preskúmať, do akej miery a či vôbec právne nároky vlastníka pozemku, ktoré korelujú so sekundárnou reštitučnou a reparačnou povinnosťou stavebníka (samozrejme ak tieto povinnosti nastúpia) podliehajú premlčaniu.

Pokiaľ ide o sekundárnu reštitučnú povinnosť a právny nárok vlastníka pozemku, ktorý sa k nej vzťahuje, mám za to, že tento premlčaniu nepodlieha. Argumentácia, na ktorej túto úvahu zakladám si však nemôže osobovať byť jedinou možnou, akoby sa na prvý pohľad mohlo javiť a viem si predstaviť zdôvodnenie opačné, ktoré bude založené na argumentácii, že reštitučná a reparačná povinnosť sú povinnosťami sekundárnymi a z druhej strany záväzkového vzťahu sa jedná o pohľadávky, ktoré sú uplatniteľné žalobou na plnenie (všeobecne vypratanie resp. v tomto prípade špecificky odstránenie stavby a uvedenie do pôvodného stavu a ďalej zaplatenie) a právne nároky inter partes, ktoré sú súčasťou subjektívneho práva vlastníka pozemku na plnenie zaviazanej osoby premlčaniu podliehajú.

Adekvátna riešenej problematike sa mi však javí argumentácia odlišná, ktorá sa zakladá na úvahe, že ak ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka pojednáva o nepremlčaní vlastníckeho práva, tak toto ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že premlčaniu nepodlieha práve reštitučný právny nárok vlastníka. Reštitúcia smeruje k obnoveniu nerušenej držby veci.

Ako som už na inom mieste tohto príspevku vyjadril, premlčanie je inštitútom, ktorý je už v rovine in abstracto vyjadrením presadenia sa princípu proporcionality. V tomto prípade je vyjadrením napätia medzi právnou istotou, plynutím času a ochranou právneho nároku vo vzťahu k cudziemu majetkovému právu[53][53]. Ak uvádzam pojem „právny nárok“, je potrebné ozrejmiť, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť a ak niečo podlieha premlčaniu, o čo sa v skutočnosti jedná. Právnym nárokom je potrebné rozumieť zložku subjektívneho práva, ktorá je vyjadrením jeho spojenia s donucovacou mocou štátu. Práve právny nárok podlieha premlčaniu.

Sekundárny reštitučný právny nárok premlčaniu nepodlieha. Na druhej strane pri právnom nároku, ktorý koreluje so sekundárnou reparačnou povinnosťou takýto záver už presadiť nemôže. Tento nárok je uplatniteľný žalobou na plnenie. Premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Predpokladom tejto pohľadávky súdnou cestou, nie je výzva dlžníkovi (stavebníkovi), keďže je potrebné mať za to, že škodca je vždy v omeškaní[54][54]. Po troch rokoch od vzniku skutkových okolností obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku, táto pohľadávka podlieha premlčaniu a subjektívne právo vlastníka pozemku v tejto rovine stráca právny nárok.

Tieto úvahy sú aplikovateľné aj v širšom rámci t.j. aj na zásahy do takých práv, ktoré síce nie sú vecnými právami, ale majú rovnako absolútnu povahu – napr. právo na ochranu osobnosti či zásahy do tzv. priemyselných práv (hneď ma napadá aplikovateľnosť obdobného rámca úvah na vec TIPOS t.j. 3 Obo 141/2007). Premlčaniu nebude podliehať právny nárok viažuci sa k reštitučnej povinnosti, avšak právny nárok viažuci sa na reparačnú resp. kompenzačnú povinnosť premlčaniu podliehať bude.[55][55]

12./ Záverom

V príspevku siaham samozrejme k zjednodušeniam typu „vlastník stavby“. Verím však, že rámec úvah je napriek tomu pochopiteľný.


[1][1] z. č. 509/1991 Zb. Povedal by som, že s ohľadom na následky, sa od tejto zásady ešte formálne viac odklonilo.

[2][2] § 489 Občianskeho zákonníka

[3][3] t.j. z.č. 141/1950 Sb. Zámerne nepoužívam pojem „stredný“ občiansky zákonník, keďže na území SR sme žiadny stredný občiansky zákonník nemali.

[4][4] Porovnaj § 462 ods. 1 návrhu Občanského zákonníku

[5][5] Porovnaj § § 2865 a nasl. návrhu českého Občanského zákonníku

[6][6] Ani táto definícia však nie je úplne presná, keďže zodpovedá sa niekedy aj za opomenutie konania a dokonca pri tzv. objektívnej zodpovednosti len za iné právne skutočnosti, ktoré nemajú s konaním/opomenutím konania zaviazaného bezprostrednú súvislosť.

[7][7] V nemeckej právnej teórii - „sein“ nezodpovedá „sollen“.

[8][8] kautelami rozumiem vo všeobecnosti „ochranné opatrenia“

[9][9] Domnievam sa, že rozlišovanie medzi kogentným a dispozitívnym pravidlom v zmluvnom vzťahu má význam len v čase do uzavretia zmluvy, teda in abstracto. Po uzavretí zmluvy takéto rozlišovanie týchto pravidiel nie je potrebné s ohľadom na to, že všetky pravidlá tvoria obsah právneho vzťahu. Kogentné pravidlá sa presadia vždy. Dispozitívne pravidlá (nedojednané odlišne) sa presadia do obsahu právneho vzťahu rovnako ako kogentné.

[10][10] Napr. § 418 Občianskeho zákonníka

[11][11] Napr. § 127 Občianskeho zákonníka

[12][12] V týchto súvislostiach poukazujem napr. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 17.2.2010 vo veci sp. zn. I.ÚS 1737/08: „Obecné soudy musí nejprve rozpoznat, která základní práva jednotlivých účastníků sporu jsou ve hře, a poté, s přihlédnutím ke všem rozhodným okolnostem daného případu, musí soudy rozhodnout tak, aby, je-li to možné, zůstalo zachováno z obou základních práv co nejvíce, a není-li to možné, pak dát přednost tomu základnímu právu, v jehož prospěch svědčí obecná idea spravedlnosti, resp. obecný princip. Povinnost obecných soudů rozpoznat základní právo a poskytnout mu ochranu platí tím spíše v případě, kdy v posuzovaném vztahu svědčí základní právo toliko jedné straně sporu, zatímco druhé straně žádné hmotné základní právo (přirozeně vyjma práva na spravedlivý proces) nesvědčí a vzhledem k okolnostem ani svědčit nemůže, resp. v jejím postavení se odráží toliko ústavní princip, nikoliv hmotné subjektivní základní právo. V daném případě přichází v úvahu možný konflikt základního práva stěžovatele s principem právní jistoty, který je v právním řádu konkrétně reprezentován například též institutem promlčení. Principu právní jistoty, který by v předmětné situaci ve svých důsledcích mohl svědčit vedlejším účastníkům, se však lze dovolávat a lze ho považovat za korektiv ochrany legitimního očekávání pouze za situace, kdy se jej dovolává subjekt v dobré víře. Není-li subjekt v dobré víře, nemůže v jeho případě působit ani princip právní jistoty jakožto korektiv ochrany legitimního očekávání.“

[13][13] Porovnaj § 1031 a nasl. návrhu českého Občanského zákonníku

[14][14] Prirodzene s výnimkou dočasných stavieb. Jedným z komponentov povahy nájomnej zmluvy je dočasnosť a tento komponet predstavuje jej nosnú regulatívnu ideu, keďže pri nej je súčasťou essentialia negotii. Ak nájomca nezriaďuje dočasnú stavbu, tak v tomto ohľade je možné postrehnúť nedostatok oprávnenia, ktorého si zmluvné strany (najmä nájomca) musia byť vedomé.

[15][15] z. č. 138/1991 Zb., v znení neskorších predpisov. Dlhodobá nájomná zmluva je z kauzálneho pohľadu prakticky prevodom vlastníckeho práva. K tejto problematike poukazujem napr. na rozhodnutie NSČR zo dňa 28.3.2007 vo veci 28 Cdo 2747/2004.

[16][16] Najmä za predpokladu dobromyseľnosti stavebníka. Porovnaj aj § 993 ods. 2 návrhu českého Občanského zákonníku.

[17][17] A s tým prirodzene spojená právna neistota, keďže v tejto problematike má súd na výber diskréciu danú relatívne neurčitou hypotézou právnej normy upravujúcej sekundárne pravidlo správania sa.

[18][18] Ako bolo už uvedené, oprávnenie môže vyplývať napr. z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

[19][19] Formálnoprávne sa to na prvý pohľad javí ako adekvátne riešenie.

[20][20] (1) Ak na pozemku zriadi stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený užívať ho na iný účel, súd na návrh národného výboru alebo organizácie, ktoré majú pozemok v správe, alebo organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku ( § 205 ods. 2) alebo na návrh toho, kto má k pozemku zriadené právo osobného užívania, prikáže stavbu za náhradu navrhovateľovi, iba ak by tomu bránili dôvody hodné osobitného zreteľa, najmä že stavebník bol dobromyseľný, že stavbu zriaďuje oprávnene. Ak je to v záujme spoločnosti, môže súd aj po zistení stanoviska príslušného národného výboru, ktorý je stavebným úradom, rozhodnúť, že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť.

(2) Ak dôvody hodné osobitného zreteľa bránia rozhodnúť podľa odseku 1, súd na návrh vlastníka stavby upraví vzťahy vo veci pozemku, na ktorom sa stavba zriadila, najmä zruší právo osobného užívania k tomuto pozemku alebo zriadi bezplatne alebo za náhradu vecné bremeno, ktoré je hospodársky nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

[21][21] Domnievam sa, že takýto výklad bol možný. V súčasnej právnej úprave § 135c Občianskeho zákonníka sa aktívna vecná legitimácia vlastníka stavby úplne vytratila.

[22][22] Pojem „prežarovanie“ som si požičal od Ústavného súdu ČR

[23][23] Nie je v zásade podstatné, či tento komponent nazveme legitímne očakávania, dobrá viera, dobromyseľnosť, resp. obdobne.

[24][24] Justičná revue č. 2/2010

[25][25] V podmienkach SR túto vlastnosť žiaľ nemá, čo potom vyvoláva prirodzene aj otázku, za akým účelom sa potom takýto register vedie. Bez reálnej materiálnej publicity ( § 70 katastrálneho zákona žiadnu reálnu materiálnu publicitu nezakotvuje) je vedenie takéhoto registra nákladným luxusom.

[26][26] Pokiaľ je ich povaha zlučiteľná s pojmovo s vlastníckym právom.

[27][27] Výučba bežnej občianskoprávnej teórie na právnických fakultách, najmä pokiaľ ide o vecné práva postavené do kontrastu so záväzkovými právami, do veľkej miery vplýva na formovanie predpojatosti (predsudku, predpochopenia) k takémuto vnímaniu.

[28][28] Dobromyseľnosť, dobrá viera a legitímne očakávania je podľa môjho názoru, ktorý stojí najmä na príklone k prirodzenoprávnej koncepcii, to, čo je priamou súčasťou noriem súkromného práva, nielen ich interpretácie v procese aplikácie práva.

[29][29] napr. všeobecne známy nález PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007 týkajúci sa nevyplatenia 14. platov sudcom

[30][30] Domnievam sa, že je legitímnym diskurzom, či tým Ústavný súd SR nevystupuje z pozície negatívneho zákonodarcu (ochrana základných práv t.j. status negativus) do úlohy zákonodarcu pozitívneho a nekoná tak sám „ultra vires“.

[31][31] napr. oprávnená držba ( § 130 OZ), spracovanie veci ( § 135b OZ), či bezdôvodné obohatenie ( § 458 ods. 2 OZ)

[32][32] PL. ÚS 19/09-40 zo dňa 11.11.2009

[33][33] Paradoxne onedlho budeme pred TV všetci pri filme Winetou I. držať palce Old Shatterhandovi, v boji za dodržiavanie dohodnutých územných nárokov kmeňa Apačov, aj keď trasovaním železničnej trate spoločnosti Great Western (konajúcej bezpochyby aj vo verejnom záujme) by sa ušetrili nemalé prostriedky.

[34][34] Iné druhy dobrej viery v súvislosti s touto situáciou je možné posudzovať odlišne (napr. bona fides ad usucapio)

[35][35] Žiadna normálna spoločnosť nemôže mať bez ďalšieho záujem na ničení majetkových hodnôt, s výnimkou prípadov, ak sa jedná o nepoužiteľnú stavbu.

[36][36] V kauzistickom vyjadrení – ak by stavba napr. schátrala. Adekvátnejšie by bolo priamo prikázanie vlastníctva pozemku, avšak za súčasnej právnej úpravy niet na to výslovného podkladu (netvrdím však, že aj takéto riešenie by tu nebolo možné judikovať).

[37][37] t.j. ak by vlastník pozemku nesúhlasil s prikázaním stavby do jeho vlastníctva

[38][38] Domnievam sa, že ide jednak o prejav materiálnej publicity verejného registra a ďalej je potrebné poukázať na okolnosť, že oprávnenosť držby sa posudzuje „so zreteľom na všetky okolnosti“ (130 ods. 1 OZ). Vo vzťahu k subjektívnej stránke (ne)oprávneného držiteľa nepostačí kvázi nevedomá nedbanlivosť typu „vedieť mal, že mu vec/právo neprináleží“, ale musí sa jednať o subjektívnu stránku typu „vedel s prihliadnutím na všetky okolnosti , že mu vec/právo neprináleží“.

[39][39] Ako upozornil F.A. Hayek, pojem „sociálny“ je v zásade pojmom bez reálneho obsahu. Domnievam sa, že riešenia spoločenských (t.j. sociálnych) vzťahov objektívnym právom môžeme rozdeliť na adekvátne a neadekvátne.

[40][40] Textualizmus predstavuje lipnutie na zákonnom texte bez širších súvislostí. V poslednom období sa dosť často používa ako synonymum pojmu „pozitivizmus“, čo nie je adekvátne. „Spor“ pozitivizmu a iusnaturalizmu sa odvíja skôr na odlišnom riešení otázky, či morálne normy sú imanentnou súčasťou právnych noriem, alebo len súčasťou ich interpretácie. Podrobnejšie porovnaj napr. Alexy R.: Pojem a platnosť práva, KALLIGRAM, Bratislava 2009

[41][41] Nechcem tvrdiť, že toto predstavuje jediné riešenie.

[42][42] § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka

[43][43] Ako to jeden študent definoval a má v zásade pravdu: „ Nehnuteľnosti sú veci, s ktorými sa nedá pohnúť“.

[44][44]Poukazujem na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie vlastníka stavby na dosiahnutie usporiadania s vlastníkom pozemku cez § 135c Občianskeho zákonníka.

[45][45] Podrobnejšie napr. Holländer P.: Filipika proti redukcionizmu, KALLIGRAM, Bratislava 2009

[46][46] To, čo mi chýba pri samostatnej reparačnej žalobe je nedostatok toho, čo by sa dalo nazvať „Rechtsschutzinteresse“ (dalo by sa to preložiť ako právny záujem na poskytnutí ochrany samotnej reparačnej pohľadávke).

[47][47] V neposlednom rade to plynie z § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka

[48][48] V obdobnej argumentácii poukazujem napr. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 17.2.2010 vo veci sp. zn. I.ÚS 301/09: „Zásah do základního práva na ochranu majetku může dojít i postupem obecných soudů založeným na nesprávné interpretaci jednoduchého práva, konkrétně ustanovení o bezdůvodném obohacení a určení jeho rozsahu, jakož i aplikací předpokladů vzniku odpovědnosti za vady v situaci, kdy pro ni nebyly naplněny právní důvody. Obecné soudy musí náležitě zohledňovat rozdíly mezi dvěma druhy závazkových vztahů, a to mezi závazkem vzniklým na základě právního úkonu (typicky smlouvy) a závazkem vzniklým z jiného zavazovacího důvodu (v důsledku bezdůvodného obohacení). Je notorietou, že oba druhy závazkových vztahů mají rozdílný obsah (tj. soubor práv a povinností mezi účastníky), který je při posuzování nároků z příslušného závazkového vztahu vzniklého nutno plně respektovat. Z toho také vyplývá, že odpovědnost za vady se může uplatnit jen tam, kde dlužník porušil svoji primární závazkovou povinnost splnit dluh řádně a včas. Taková povinnost však neexistuje mimo právní vztah, proto se nemůže uplatnit tehdy, vznikne-li závazek v případě bezdůvodného obohacení; tehdy je namístě pouze posouzení rozsahu obohacení, tedy skutečného rozsahu zvětšení majetku povinného subjektu (tj. osoby povinné bezdůvodné obohacení vydat).“

[49][49] Je to tak z toho dôvodu, že osoba s lepším právom k „ušlým“ majetkovým hodnotám môže byť osobou odlišnou od vlastníka napr. detentorom.

[50][50] osoba s „lepším právom“ nemusí byť vždy len vlastník

[51][51] Nevydá majetkový prospech - § 451 ods. 1 OZ

[52][52] Výnimkou z tohto pravidla bude kvalifikované opomenutie. t.j. opomenutie určitého konania, na ktoré je zaviazaný špecificky povinný. Ďalšou výnimkou budú prípady, ak sa zodpovedá za príčinu (t.j. prípady tzv. objektívnej zodpovednosti).

[53][53] Presnejšie povedané, jedná sa o legitímne očakávanie na cudzej majetkovej hodnote, pri peňažnej pohľadávke peňažných prostriedkoch.

[54][54] Obdobne napr. Ulpián

[55][55] Obdobné závery aj keď nie z takéhoto pohľadu plynú napr. z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007 zo dňa 1.11.2008 (ZSP 6/2008 str. 211)


Názory k článku Stavba na cudzom pozemku a bezdôvodné obohatenie?:


  ^ez^, 20. 05. 2010 v 22:01 - uh

nemam energiu to docitat do konca. z toho co som zvladol to vyzera ako nejaka teoria postavena na rimskom prave kombinovana s Lubym. ta dobromyselnost transplantovana do obcianskeho prava z nalezov US mi tam nesedi.

  ^ez^, 20. 05. 2010 v 22:55 - mohol a mal?

"Nemožnosť užívania pozemku si pritom zrejme spôsobil (aj) sám, keďže výstavbe nezabránil v čase, keď tak urobiť mohol a mal."

Kde je vyjadrena povinnost vlastnika zabranit vystavbe? Ak taka povinnost existuje, v akom pomere bude jeho zavinenie ku zavineniu toho kto tam stavbu postavil?

  Martin Maliar, 21. 05. 2010 v 04:58 - To riešenie - mohol a mal

Možnože som to nie celkom dobre vyjadril ohľadom "povinnosti", ale riešenie sa mi celkom javí ako rozumné, aj v návrhu občanského zákonníku ( §943).


  Juraj Gyarfas, 21. 05. 2010 v 12:42 - K nájmu a k odstraňovaniu stavby

Rád by som reagoval na dve myšlienky z Tvojho článku.

1. Stavba na prenajatom pozemku
O tomto sme už diskutovali pod Tvojim predchádzajúcim príspevkom, ale stále mi nie je jasné prečo to podľa Teba nie je možné.

A aby sme sa o tom nerozprávali v príliš teoretickej rovine, skúsme si predstaviť konkrétnu nájomnú zmluvu. P prenajíma N pozemok "za účelom postavenia logistického centra (podľa plánov v prílohe k zmluve)" na dobu určitú 25 rokov, bez automatickej prolongácie. Strany sa dohodnú, že "po skončení doby nájmu je N povinný stavbu na vlastné náklady odstrániť".

Stavebný úrad vydá stavebné povolenie, N zriadi stavbu a je v KN zapísaný ako jej vlastník. P je zapísaný ako vlastník pozemku.

Čo by si ako sudca s takouto zmluvou urobil? Myslíš, že je neplatná? Prečo? A ak áno, ako by si inak usporiadal vzťahy P a N?

2. Odstránenie stavby
Chápem, že odstránenie neoprávnenej stavby považuješ za extrémne riešenie, na ktorom by žiadna "normálna spoločnosť" nemala mať záujem. Ak bol vlastník neoprávnenej stavby nedobromyseľný, je podľa Teba primárne "potrebné prikázať stavbu do vlastníctva vlastníkovi pozemku" a to za náhradu (oprav ma prosím, ak som zle pochopil).

S tým nemôžem súhlasiť. Ak bol vlastník stavby nedobromyseľný, nevidím žiadny dôvod, aby mal vlastník pozemku platiť za vlastníctvo stavby, ktorú na svojom pozemku vôbec nechcel mať (a to ani polovicu). Podľa môjho názoru je to nespravodlivé a neekonomické.

  ^ez^, 21. 05. 2010 v 15:10 - BO a najom

Pre tych ktori zastavaju nazor ze bezdovodne obohatenie za uzivanie sa rovna trhovemu (obvyklemu) najomnemu:

Ak prenajimatel prenajme byt a zavini neplatnost zmluvy, ake z toho plynu dosledky?

1. najomca nepoziva ochranu pred vypovedou ani nema narok na nahradne ubytovanie ( §712a OZ hovori "ak sa najomny pomer skoncil"). na ukoncenie uzivania prenajimatel oznami najomcovi ze zmluva je neplatna a byt teda uziva protipravne, potom uz len poda trestne oznamenie podla §218 TZ ("Kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného...")

2. prenajimatel ma pravo na plne najomne pocas celej doby uzivania napriek tomu ze zavinil neplatnost. ako dokaz posluzi neplatna zmluva v ktorej je uvedene najomne. okrem toho nema prenajimatel ziadne povinnosti voci niekomu kto jeho majetok uziva protipravne.

Co by ste poradili najomcovi v tejto situacii?

  Martin Maliar, 21. 05. 2010 v 18:37 - Ad Juraj

1./ Ja to nestaviam kategoricky, že to absolútne nie je možné. Ten tvoj príklad je zrejme príkladom, kde je to opodstatnené a možné. Nič na tom, že stavba zakladá faktickú vecnoprávnu pozíciu stavebníka k užívaniu pozemku, ktorá je v právnej rovine sanovaná len záväzkovoprávnou pozíciou, čo môže byť pre nájomcu pozícia slabá. čo napr. v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok prenajímateľa?

2./Možno trošku nepresne som vyjadril, čo myslím, ale primárne by v prípade záujmu vlastníka pozemku, mu mala byť pri usporiadaní ponúknutá možnosť stavbu nadobudnúť. Samozrejme, že nie vnucovať mu túto možnosť:-)

Odstránenie stavby v rámci riešenia súdom považujem v zásade za poslednú možnosť. Nezdá sa mi adekvátne s ohľadom na pomery cien stavieb a pozemkov, aby zase neplatil vlastník pozemku nič, aj keď pravidlá neoprávnenej držby k tomu zvádzajú. Toto je špecifické v pomere s touto úpravou s ohľadom na to, že v zásade sa nedá "nič oddeliť".

  Juraj Gyarfas, 23. 05. 2010 v 14:53 - ešte k nájmu a stavbe

Nechcem aby to vyznelo príliš vyrývačne :-), ale zaujímalo by ma, kde je podľa teba tá hranica. Ak je ten môj príklad vyššie ok, bolo by to ok, aj keby v uvedenej nájomnej zmluve nebolo ustanovenie o vysporiadaní vzťahov po skončení nájmu? Identický príklad, len by tam chýbalo ustanovenie o povinnosti nájomcu odstrániť stavbu po skončení nájmu. Myslíš, že by to bolo ok?

Čo sa týka konkurzu na majetok prenajímateľa, myslím si, že nájomca má smolu. Myslím si, že v zásade môže postaviť stavbu na prenajatom pozemku, ale berie na seba riziko, že záväzkový vzťah sa môže skončiť ľahšie ako vecné právo. Konkurz je jedno z týchto rizík. Takže ak je na majetok prenajímateľa vyhlásený konkurz a správca podľa § 45 ZKR vypovedá nájomnú zmluvu, môže vlastník stavby (nájomca pozemku) podľa môjho názoru čeliť vlastníckej žalobe o vypratanie podľa § 126 OZ.

Čo si o tom myslíš?

  Martin Maliar, 24. 05. 2010 v 21:09 - Stanoviť hranicu

Stanoviť hranicu v tomto in abstracto je obtiažne. Ten skutkový stav je spravidla multifaktorový. Ja som sa snažil naznačiť len smer uvažovania a tie komponenty, ktoré sa môžu zohľadniť.
- ten smer rozhodovania niekedy závisí od povahy sporu, okolností jeho vzniku, okolností vzniku právneho vzťahu..... a aj keď sa akokoľvek budeš snažiť to nejako vtesnať do toho, čo sa bežne volá objektívne právo, tak zväčša pred tebou stoja mantinely.

Ale k tomu tvojmu prípadu - ak je nájomná zmluva kde je dojednané aj to ako to bude pre prípad zániku a obaja sú uzrozumení s tým, čo sa má udiať, tak to nepovažujem za problém - problém sa to javí až vtedy, ak to presahuje bežnú predvádateľnosť t.j. nejakých +-20 rokov (trepnem), kde už chcem vyvolať záväzkovú viazanosť pre právnych nástupcov.

Inak ale zmluvne upravené situácie nepredstavujú v zásade problém. Problémom sú skôr také veci ako napr. obchádzanie zákona o majetku obcí alebo napr. prenájom urbárskeho majetku tretej osobe na množstvo rokov dopredu...

  Juraj Gyarfas, 25. 05. 2010 v 11:10 - Ad: Martin

Ja som mal pocit, že stavbu na prenajatom pozemku vnímaš ako niečo zásadne neprípustné priamo na základe charakteru tých práv, nie vedľajších ustanovení nájomnej zmluvy. Ale to bola možno skôr Michalova argumentácia.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím