lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (103)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (16)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Josef Kotásek (4)
Lexforum (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Ján Lazur (4)
Robert Goral (4)
Natália Ľalíková (4)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Ivan Bojna (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Ludmila Kucharova (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Serfozo (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Maroš Macko (2)
Bob Matuška (2)
Lukáš Peško (2)
Peter Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Jozef Kleberc (2)
Peter K (1)
Petr Kavan (1)
Tomas Kovac (1)
Lucia Palková (1)
Tomáš Demo (1)
Michal Ďubek (1)
Zuzana Adamova (1)
Dušan Marják (1)
Miriam Potočná (1)
Dušan Rostáš (1)
Vladislav Pečík (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Janík (1)
David Halenák (1)
Bystrik Bugan (1)
Nora Šajbidor (1)
Ivan Kormaník (1)
Vladimir Trojak (1)
David Horváth (1)
Martin Estočák (1)
Igor Krist (1)
Peter Marcin (1)
Ondrej Halama (1)
Tibor Menyhért (1)
lukasmozola (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Róbert Černák (1)
Ladislav Pollák (1)
I. Stiglitz (1)
Ondrej Jurišta (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Hudec (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Gabriel Volšík (1)
Ján Pirč (1)
Juraj Lukáč (1)
Matej Košalko (1)
Paula Demianova (1)
Natalia Janikova (1)
Robert Šorl (1)
Petr Steiner (1)
Martin Svoboda (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Emil Vaňko (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Šrámek (1)
Pavol Mlej (1)
Zuzana Kohútová (1)
Roman Prochazka (1)
Marek Maslák (1)
Bohumil Havel (1)
lukas.kvokacka (1)
Ivan Michalov (1)
Tomáš Ľalík (1)
Pavel Lacko (1)
peter straka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Gabriel Závodský (1)
Matej Gera (1)
Peter Kubina (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Kurian (1)
Lucia Berdisová (1)
Robert Vrablica (1)
Katarína Dudíková (1)
Viliam Vaňko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Je platná „bianco“ dohoda o výkone predkupného práva medzi spoluvlastníkmi?

Peter Pethő, 04. 03. 2011 v 17:59

Úvodom pozdravujem všetkých členov a najmä zakladateľov tohto fóra a ďakujem za vytvorenie a udržiavanie možnosti neformálneho brainstormingu. Toto je môj prvý (no dúfam, že nie posledný) príspevok a tak mi prosím prepáčte prípadné nedostatky v jeho formulácii (je to predsa len iné ako písať memo).

Konkrétne, zaujímal by ma Váš názor na možnosť uzatvoriť dohodu o výkone predkupného práva medzi podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosťami podľa § 140 OZ.

Základným obsahom takejto dohody by bol záväzok obidvoch zmluvných strán, že si nebudú uplatňovať svoje zákonné predkupné právo v prípade, že niektorá zmluvná strana bude zamýšľať prevod (predaj, darovanie alebo zámena na inú ako blízku osobu), na základe ktorého bude môcť

1. previesť spoluvlastnícky podiel na iného spoluvlastníka alebo akúkoľvek tretiu osobu; alebo

2. nadobudnúť spoluvlastnícky podiel od iného spoluvlastníka.

Dohoda by zároveň obsahovala klauzulu, že v prípade zamýšľaného prevodu nebude zmluvná strana, ani akýkoľvek iný spoluvlastník (iba v prípade, ak bude zamýšľať prevod na niektorú zo zmluvných strán), povinný predložiť druhej zmluvnej strane ponuku na uplatnenie predkupného práva a pre účely preukázania tejto skutočnosti takémuto inému spoluvlastníkovi (t.j., že nemusí ponukovú povinnosť splniť), je zmluvná strana oprávnená predložiť mu dohodu.

Podľa môjho názoru ide platné dojednanie. Nebudem tu vymýšľať vlastné „koleso“, keď to „koleso“ už vymyslel NS ČR, aj keď ako vysvetlím nižšie, uvedenú situáciu č. 2 priamo neriešil. Pre úplnosť radšej uvádzam možno aj viac, ako by bolo nutné, ale ide mi hlavne o to, aby som ušetril čitateľov od potreby hľadať tie rozhodnutia, ak by chceli vedieť všetko, čo súd viedlo k uvedeným záverom (pozn: underline som doplnil ja):

NS ČR, 22 Cdo 446/2002: „[u]stanovení § 140 ObčZ je ustanovením dispozitivním a spoluvlastníci se od něj po dohodě mohou odchýlit. To vyplývá zejména ze skutečnosti, že na porušení předkupního práva váže zákon jen relativní neplatnost, a také z toho, že § 140 ObčZ s dohodou spoluvlastníků o výkonu předkupního práva počítá. Dohodnou-li se podíloví spoluvlastníci, že každý z nich prodá svůj podíl třetí osobě, nemohou v případě realizace této dohody namítat relativní neplatnost pro porušení předkupního práva. Jinak řečeno, dohoda spoluvlastníků o tom, že každý z nich samostatně převede svůj spoluvlastnický podíl na třetí osobu, je též dohodou o tom, že předkupní právo nebude uplatněno. Předkupní právo zaniká i v případě, že spoluvlastník o zamýšleném prodeji druhým spoluvlastníkem třetí osobě ví, dá však nepochybně najevo, že o věc nemá zájem a že s prodejem souhlasí. [...] Pokud spoluvlastník výslovně projeví vůli věc nekoupit, bylo by nadbytečné mu ji ještě nabízet ke koupi.

NS ČR, 22 Cdo 1599/2003 – najprv odcitoval vyššie uvedené a doplnil: „[t]yto závěry pak lze vztáhnout i na případy, kdy mezi spoluvlastníky dojde k dohodě, že jeden z nich prodá svůj spoluvlastnický podíl třetí osobě (osobám) a že zbývající spoluvlastníci (tím, že s tímto prodejem vysloví souhlas) nebudou uplatňovat své předkupní právo. V daném případě žalobkyně, E. P. a K. F. podepsaly dne 16. června 1997 prohlášení, že "potvrzují svými podpisy neuplatnění předkupního práva dle § 140 OZ a souhlasí s prodejem podílů pana L. V. … třetím osobám“. Z textu prohlášení, jakož i ze skutečnosti, že bylo podepsáno v souvislosti s uzavřením kupní smlouvy téhož dne, je zřejmé, že L. V. a všechny tři kupující projevili shodnou vůli v tom smyslu, že i zbývající spoluvlastnické podíly budou prodány, ale nikoli tehdejším kupujícím, nýbrž třetím osobám. Dispozitivní charakter § 140 ObčZ takovéto dohodě nebrání, a tak názor soudů obou stupňů, že uvedené prohlášení je úkonem absolutně neplatným, ať už proto, že se jím kupující předem vzdaly svých práv, nebo pro údajný rozpor s dobrými mravy, nelze považovat za správné právní posouzení věci.

NS ČR, 22 Cdo 419/2008 – najprv stručne odcitoval a odkázal na vyššie uvedené a doplnil: „[j]estliže tedy žalobkyně jako podílová spoluvlastnice byla prohlášením ze dne 6. 2. 2002, podepsaným oběma účastníky řízení, seznámena s úmyslem žalovaného koupit spoluvlastnický podíl od spoluvlastnice M. B. za kupní cenu 1.000.000,- Kč a tímto prohlásila, že souhlasí s prodejem uvedeného podílu žalovanému a že nebude ve vztahu k tomuto převodu uplatňovat předkupní právo, které jí náleží, pak po následném prodeji tohoto podílu v souladu se skutečnostmi uvedenými v prohlášení, nelze její uplatnění předkupního práva podle § 140 obč. zák. považovat za relevantní. Pro posouzení věci není významné, zda prodávající spoluvlastnice o prohlášení ze dne 6. 2. 2002 věděla. Nadto toto prohlášení se vztahuje ke zcela konkrétní koupi, takže nelze ani dobře uvažovat o tom, že se jím žalobkyně předem vzdávala svých práv. Naopak je v něm výslovně uvedeno, že do budoucna (na další převody "v rámci výše uvedené nemovitosti") se již její souhlas nevztahuje.

Z uvedených judikatórnych záverov mi vyplýva, že moja situácia č. 1, t.j. dohoda, v zmysle ktorej ktorákoľvek zo zmluvných strán bude oprávnená previesť svoj podiel na tretiu osobu bez splnenia ponukovej povinnosti druhej zmluvnej strane, by mala byť v poriadku (judikát č. 2).

NS ČR však výslovne neriešil moju situáciu č. 2, t.j. ponukovú povinnosť nemusí splniť ani iný spoluvlastník v prípade, že chce priviesť svoj podiel na niektorú zo zmluvných strán. Ak si tak vyberiem niektoré vety z judikátu č. 1 a 3, tak by to aj mohlo ísť, pretože

(i) zmluvné strany „dali nepochybne najavo“, že o podiel nemajú záujem a „bolo by nadbytočné“ vykonať kvalifikovanú ponuku (judikát č. 1); a

(i) to by malo platiť aj v prípade, že podmienky nadobudnutia ohlásil oprávnenému spoluvlastníkovi potenciálny nadobúdateľ a povinný spoluvlastník by o takejto dohode ani nemusel vedieť (judikát č. 3).

Nechcem však zavádzať účelovou argumentáciou a preto musím spomenúť, že judikáty č. 1 a 3 sa týkajú situácie, keď boli špecifikované konkrétne podmienky prevodu na potenciálneho nadobúdateľa. V mojej dohode by však oprávnený spoluvlastník v čase uzavretia dohody ešte ani len netušil, či druhá zmluvná strana niečo nadobudne alebo nie, a to napr. aj darovaním podielu od iného spoluvlastníka (o otázke predkupného práva pre prípad darovania radšej pomlčím, nechcem byť totiž vulgárny).

Navyše si myslím, že medzi mojou situáciou č. 1 a 2 nie sú až také zásadné rozdiely, ktoré by mohli znamenať opačný právny záver, t.j. situácia č. 1 je platná a č. 2 je neplatná. Ocením akékoľvek príspevky, ktoré ma posunú aspoň trochu vpred...Ďakujem.


Názory k článku Je platná „bianco“ dohoda o výkone predkupného práva medzi spoluvlastníkmi?:


  Juraj Tkac, 06. 03. 2011 v 08:30 - vzdanie sa prav

ako som si precital tie judikaty, podla mojho nazoru sa oba vztahuju len na situaciu ktora uz vznikla , podla mna neriesia generalnu situaciu ze dopredu sa vzdam svojich prav

  Peter Pethő, 06. 03. 2011 v 15:11 - re: vzdanie sa prav

Dovolím si nesúhlasiť, pretože práve v judikáte č. 2 bola riešená situácia, že v čase dohody (spoluvlastníci si nebudú uplatňovať predkupné právo v budúcnosti, ak jeden z nich bude mať v úmysle previesť svoj podiel) neexistoval žiadny konkrétny záujemca. Navyše, NS ČR sám uviedol, síce bez hlbšieho rozboru, že o vzdanie sa práv v tomto prípade nejde.

Podľa môjho názoru sa platne nemôžeš vzdať iba takého práva, ktoré Ti vznikne v budúcnosti. Zákonné predkupné právo Ti však vzniká momentom vzniku podielového spoluvlastníctva. Inými slovami, ide o dohodu o tom, že právo, ktoré Ti ako podielovému spoluvlastníkovi už vzniklo, si v budúcnosti nebudeš uplatňovať.

  p., 06. 03. 2011 v 16:42 - ad vzdanie sa práva (PP)

...vzdať sa môžem konkrétneho práva, ktoré mi reálne vzniklo v dôsledku konkrétneho rozhodnutia druhého spoluvlastníka predať svoj (určitý) spoluvlastnícky podiel, nie v dôsledku len zámeru predať ho v budúcnosti... nie ?

  p., 06. 03. 2011 v 17:20 - oprava

...ak vychádzame z existencie zákonného predkupného práva, ako dostatočne určitého práva, potom asi je možné sa vzdať

  Juraj Tkac, 07. 03. 2011 v 07:38 - vzdanie sa prava

moj pohlad je taky, ze aj ked vy vychadzate z toho ze konkretne pravo vznika momentom realneho sa vzdania sa prava, podla mojho nazoru nemoze ist o generalne pravo, moment vzniku prava je podla mna mozne viazat az na moment individualizacie tohto prava, teda az moment ked je zrejme ze sa vzdavam predkupneho prava k tej a k tej veci ktoru niekto ponukol za taku a taku hodnotu az tymto momentom je podla mna mozne sa vzdat predkupneho prava
ak by som vysiel z toho ze sa vzdavam predkupneho prava uz momenton vzniku podieloveho vlastnictva, taketo konanie by som napadal v pripadnom sudnom konani ako neurcite, nakolko v case vzdania sa som nevedel o aku hodnotu prichadzam ( priklad - vzdavam sa predkupneho prava na pozemok polnohospodarsku podu, z ktorej sa za par rokov stane stavebny pozemok, hodnota veci ako aj hospodarsky ucel sa zjavne zmenili)
cakam reakcie:)

  Juraj Gyarfas, 07. 03. 2011 v 12:41 - § 574 ods. 2

De lege ferenda si myslím, že vzdanie sa predkupného práva vopred by malo byť možné (ak sa nemýlim, prof. Eliáš dokonca tvrdí, že predkupné právo spoluvlastníkov by mohlo byť protiústavné). Tak isto si myslím, že § 574 ods. 2 by v súčasnej podobe vôbec nemal existovať. Obe ustanovenia sú veľmi zásadným zásahom do zmluvnej slobody a vlastníckeho práva a neviem, akým verejným záujmom sú odôvodnené.

De lege lata by sa to podľa môjho názoru mohlo obhajovať judikatúrou NS ČR, ktorá pomerne reštriktívne vykladá § 574 ods. 2. Konkrétne 28 Cdo 1222/2007 a 29 Odo 645/2001 (prvé z nich je citované nižšie). (samozrejme mimo spotrebiteľských vzťahov)

Takže myslím si, že aj de lege lata by sa platnosť vzdania sa predkupného práva vopred, dala obhájiť. Ale legal opinion by som na to nedal :-)

NS ČR, 28 Cdo 1222/2007
"S touto problematikou pak úzce souvisí právní otázka nastíněná v napadeném rozhodnutí i v dovolání, jíž se mohl dovolací soud podle uplatněného dovolacího důvodu zabývat, a to zda-li se lze platně předem vzdát práva na protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota pronajaté věci ( § 667 odst. 1 poslední věta o. z.). Ustanovení § 574 odst. 2 o. z. stanoví, že „dohoda, kterou se někdo vzdává práv, jež mohou v budoucnosti teprve vzniknou, je neplatná.“ Soud prvního stupně i soud odvolací považují v tomto smyslu vzdání se práva obsaženého v § 667 o. z. nájemcem již v nájemní smlouvě za neplatné. Dle dovolacího soudu je ale nutné posoudit takový výklad ve světle rozhodující zásady soukromého práva, kterou je zásada autonomie vůle – tedy možnost osoby vlastní vůlí ovlivňovat a určovat své postavení v právních vztazích (zvláště pak v závazkových právních vztazích, kde se projevuje jako zásada smluvní volnosti) – přičemž jedním z jejich projevů je i svoboda (možnost) určení obsahu právního úkonu. Jen při respektování autonomie vůle je možné nejlépe realizovat společenské a ekonomické zájmy subjektů práva. „Omezení autonomie vůle se přitom uplatňují pouze v situacích, kdy by neomezená autonomie vůle byla v rozporu s vyššími hodnotami respektovanými právem.“ (Hurdík, J., Fiala, J., Hrušáková, M. Úvod do soukromého práva. Druhé, rozšířené a upravené vydání. Brno : Masarykova univerzita, 1997, 158 s. – str. 81). Omezení autonomie vůle (které je mj. obsaženo i v právě rozebíraném kogentním ust. § 574 odst. 2 o. z.) v právním řádu demokratického a právního státu, kde svoboda jedince je státem garantována, nikoliv poskytována (viz čl. 8 Listiny základních práv a svobod), přichází v úvahu jen tehdy, kdy by její důsledné uplatňování vedlo k ohrožení právem uznaného veřejného zájmu – tedy mj. tehdy, kdy by její aplikace mohla směřovat k založení či prohloubení přirozené nerovnosti mezi subjekty právních vztahů – např. u spotřebitelských smluv, kdy na jedné straně vystupuje spotřebitel (slabší strana) a na druhé dodavatel (profesionál) (podobně viz Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol. Občanský zákoník . Komentář. 8. vydání. Praha : C. H. Beck, 2003, 1219 s. – str. 27 a násl.). Za takový veřejný zájem není ovšem možné považovat ochranu věřitele před jeho vlastním nerozvážným jednáním (jak argumentoval žalobce ve svém vyjádření k dovolání), zvláště pak jedná-li se o subjekt práva, který je dostatečně vybaven k tomu, aby svá vážná rozhodnutí předem a důkladně zvážil se vší pečlivostí a odborností. Takovou ochranu nemá a nemůže mít § 574 odst. 2 o. z. na mysli, neboť by naopak a paradoxně zakládalo nerovnost mezi subjekty soukromoprávního vztahu.

Ustanovení § 667 odst. 1 o. z. je přitom svou konstrukcí zjevně ustanovením dispozitivního charakteru a připouští tedy odchylné ujednání a je nutné tu v co nejširší míře respektovat svobodnou vůli účastníků soukromoprávního vztahu dohodnout se jinak. V tomto ohledu je třeba uvést názor již dříve vyslovený Nejvyšším soudem, že neplatnost vzdání se budoucích práv na základě dohody podle ust. § 574 odst. 2 o. z. může nastat jen ohledně těch práv (budoucích nároků), která vzniknou na základě zákona nebo smlouvy, popřípadě jiných právních skutečností, přičemž vznik těchto práv (nároků) je založen obligatorně. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnou úpravu, tj. dohodu mezi účastníky, jíž lze určitou úpravu modifikovat nebo i vyloučit, nelze takovou dohodu kvalifikovat jako dohodu o vzdání se budoucích práv, a tak dohodu neplatnou (rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR ze dne 8. ledna 2003, sp. zn. 29 Odo 645/2001 ). Jen takové chápání vztahu ustanovení § 574 odst. 2 o. z. a ustanovení § 667 odst. 1 poslední věta o. z. je v souladu s uvedenou zásadou autonomie vůle, jíž se řídí české soukromé právo. Pokud subjekty práva platně uzavřely smlouvu jako výraz své svobodné vůle, platí zásada, že smlouvy se dodržují (smlouvy je třeba zachovávat – pacta sunt servanda – čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod), a to i tehdy byla-li by taková smlouva pro některou ze stran nevýhodná. Dovolací soud tedy dospěl k závěru, že z pohledu právě uvedeného výkladu není možné bez dalšího považovat ujednání mezi žalobcem a žalovaným v čl. IX odst. 2 nájemní smlouvy uzavřené dne 15. března 1996 za neplatné, neboť v opačném případě by nebyla respektována autonomie vůle subjektů občanskoprávního vztahu a tím by byla i do značné míry nepřípustně omezena sféra svobody subjektů v právních vztazích garantovaná ústavním pořádkem České republiky.
"

  Marián Prievozník, 07. 03. 2011 v 13:49 - Ako tento spor vlastne vznikol?

Keďže sa oprávnená osoba (podielový spoluvlastník) vzdala svojho predkupného práva a zároveň sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, chýba mi tu jeden právne nepodstatný ale zároveň zaujímavý detail, a síce, že ako tieto spory vlastne vznikajú (judikátov je viacero, takže to asi nie je ojedinelé).
Ide o podielových spoluvlastníkov, ktorí sa niekedy dávno vzdali svojho predkupného práva a následne po rokoch im došlo, že ho vlastne vykonávať chcú, alebo odkiaľ pramení tá spornosť?
Inak mimochodom ja nevidím absolútne žiadny praktický význam, prečo by som sa mal ako spoluvlastník vzdať vopred predkupného práva, alebo prečo by som mal niečo tak nepochopiteľné poradiť klientovi. OK, súdy zjavne chápu ustanovenie § 140 OZ ako dispozitívne (aj keď mi nie je celkom jasné, prečo), ale aj tak nechápem, prečo by sa niekto chcel vzdať práve tohto práva...


  Juraj Gyarfas, 07. 03. 2011 v 14:13 - dobré mravy

Ešte som chcel napísať jednu vec, na ktorú som zabudol, ale Marián mi ju pripomenul. Práve preto, že ide o relatívnu neplatnosť, ktorej by sa mal domáhať spoluvlastník, ktorý sa predtým svojho práva vzdal, mohlo by podľa mňa ísť o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Teda aj keby vzdanie sa bolo stricto sensu neplatné, nemohol by sa spoluvlastník domáhať relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, lebo by išlo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Čo si o tom myslíte?

  Juraj Gyarfas, 07. 03. 2011 v 14:13 - privítanie

Vzhľadom na prebiehajúcu diskusiu trochu neskoro, ale predsa len by som rád privítal Petra a vyjadril radosť, že sa zaradil medzi autorov.

  Martina Stavrovská, 07. 03. 2011 v 21:46 - dôvod prečo sa vzdať predkupného práva

Nedá mi nereagovať na otázku, ako takéto spory vznikajú. Skutočný príklad: vlastník priemyselného areálu predal celý objekt viacerým subjektom.Keďže nezískal jediného záujemcu (alebo to bolo ekonomicky zaujímajšie, to je v zásade jedno), predaj realizoval nasledovným spôsobom: jednotlivé stavby a pozemky areáli (s výnimkou príjazdovej cesty) previedol do výlučného vlastníctva 26 rôznym subjektom. Príjazdovú cestu v areáli previedol do podielového spoluvlastníctva nadobúdateľov stavieb (a pozemkov), s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu zodpovedajúcou výmere pozemkov vo výlučnom vlastníctve. (Zrejme sa voľne inšpiroval zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov). Na pohľad elegantné riešenie, ale len do času, kým si uvedomíme, že pri ďalšom predaji stavieb či pozemkov vo výlučnom vlastníctve, vznikne potreba riešiť predkupné právo k príjazdovej ceste s 25 spoluvlastníkmi (pretože nikto nebude mať záujem o kúpu nehnuteľností bez prístupovej cesty). A to je práve veľmi pragmatický dôvod na uzavretie dohody spoluvlastníkov príjazdovej cesty o vzdaní sa predkupného práva za predpokladu, že sa predáva "hlavná nehnuteľnosť". Určite si každý z nás vie predstaviť situáciu, že by sa v takomto podnikateľskom prostredí našiel dôvod na spochybnenie platnosti takejto dohody (napr. v snahe zbaviť sa novej nežiadúcej podnikateľskej konkurencie v susedtve prehlásením kúpnej zmluvy za neplatnú a pod.)
K otázke autora postu: súhlasím s JG - existuje dosť argumentov na obhájenie platnosti dohody o vzdaní sa predkuppného práva, ale samozrejme nedá sa nikdy s určitosťou spoľahnúťna to, že sa s nimi, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (a niekedy bez prihliadnutia :-), stotožní aj konajúci súd.

  Marián Prievozník, 08. 03. 2011 v 08:38 - OK beriem

Aj keď si nemôžem odpustiť poznámku, že vzdanie sa predkupného práva v tomto prípade riešilo pôvodnú strategickú chybu, vytvoriť podielové spoluvlastníctvo 26 vlastníkov k príjazdovej ceste. Však samotný fakt podielového spoluvlastníctva ani neoprávňuje spoluvlastníka na užívanie spoločnej veci, na tom sa musia spoluvlastníci dohodnúť, resp. o tom hlasovať, takže to aj tak nemalo nejaký hlbší zmysel. Myslím, že zriadenie vecného bremena by v tomto prípade bolo praktickejšie a zároveň elegantnejšie riešenie ako podielové spoluvlastníctvo za súčasného vzdania sa predkupného práva.
Okrem toho si myslím, vzhľadom na povahu veci, že podielový spoluvlastník si môže obnoviť svoje predkupné právo, ktorého sa predtým jednostranným právnym úkonom vzdal, kedykoľvek takým istým právnym úkonom obnoviť, tým, že oznámi ostatným, že toto právo využívať bude. Takýto právny úkon by neodporoval zákonu a pravdepodobne ani dobrým mravom.

  Juraj Tkac, 08. 03. 2011 v 12:08 - obnovenie prava

tak toto ma zaujalo:
MK uvadza:

Okrem toho si myslím, vzhľadom na povahu veci, že podielový spoluvlastník si môže obnoviť svoje predkupné právo, ktorého sa predtým jednostranným právnym úkonom vzdal, kedykoľvek takým istým právnym úkonom obnoviť, tým, že oznámi ostatným, že toto právo využívať bude. Takýto právny úkon by neodporoval zákonu a pravdepodobne ani dobrým mravom.

k tomu uvadzam:

na zaciatku diskusie som bol presvedceny, ze taketo vzdania prava neprichadza do uvahy, nasledovna diskusia ma dala do pochybnosti
ale s vyssie citovanym nesuhlasim, aky bude princip pravnej istoty? moze podla vas prist k znovuobnoveniu prava, ktoreho som sa vzdal? moj nazor je ze nie, ak sa raz vzdam prava, neviem o tom ze by obcan poznal institut znovunadobudnutia takehoto prava,ak mi obcan pozna institu vzdania sa prava tak ak by to malo byt mozne mal by byt zakotveny aj opacny institut
dalej sa chcem spytat ake budu ucinky tohto jednostranneho ukonu? bude posobit ex nunc? ex tunc? ucinky nastanu uz samotnym jednostrannym prejavom vole alebo az dorucenim? dorucenim vsetkym spoluvlastnikom? co ak sa nebude dat jednemu dorucovat?

  p., 08. 03. 2011 v 13:39 - opäť

znovu prichádzam k názoru, že vzdať sa práva môže spoluvlastník len v prípade, ak tak spraví voči určitej konkrétnej osobe, ktorá by inak nenadobudla spoluvlastnícky podiel (v prípade využitia §40a); zdá sa mi, že to podstatou nejak vyplýva z derivatívneho spôsobu prevodu práv, ak by sa sp.vl. en-bloc vzdal nejakého práva, ktoré súvisí so spoluvlastníctvom, vstupoval by dohoto stavu nadobúdateľ "jeho" podielu ? to by asi bolo v rozpore so zákonom...

  siminska, 10. 03. 2011 v 15:42 - ústavnosť predkupného práva

Vzdať sa práva možno až po jeho konkretizovaní, predkupné právo nie je podľa môjho názoru protiústavné a v rozpore so zmluvnou voľnosťou, chráni vlastníkov, ktorí nadobudli vlastníctvo na základe zákona (napr. dedením), a nie zmluvne.

  Sergej Boldov, 13. 03. 2011 v 11:17 - NS SR, 4Cdo 334 2009

"Práva a povinnosti z právneho vzťahu zákonného predkupného práva v zmysle § 140 OZ sa stávajú aktuálnymi (vznikajú) až okamihom, keď jeden zo spoluvlastníkov sa rozhodne svoj podiel scudziť a vykonať jeho prevod na inú než blízku osobu."

  Michal Novotný, 14. 03. 2011 v 09:37 - Ad

To 4 Cdo 334/2009 vyslovuje tú vetu v trochu inej súvislosti, a to na účely riešenia otázky, kedy sa môžu spoluvlastníci domáhať, aby im nadobúdateľ (resp. prevodca) ponúkli vec na predaj.

Tu ide o otázku výkladu § 574 ods. 2 Obč. zák., ktoré sa vo svojich dôsledkoch preceňuje a značne hypertrofuje (ako uvádzajú aj vyššie tie judikáty). Myslím, že o tom niečo podobné písal aj Eliáš, neviem teraz narýchlo nájsť, kde, ale to ustanovenie platí presne tak ako znie, teda že sa nemožno vzdať práv, ktoré MôŽU vzniknúť až v budúcnosti. Cieľom je teda chrániť osobu pred paušálnym vzdaním sa všetkých MOŽNÝCH práv do budúcna.

Nie je ním vylúčené vzdať sa práva, ktoré v budúcnosti vznikne, teda práva presne určeného. Opačný výklad by bol dosť proti zmluvnej slobode, pretože neexistuje racionálny argument, prečo by sa normálny "diligens pater familias" nemohol vzdať určitého konkrétneho práva do budúcna (odhliadnuc od špecifických oblastí, akou je ochrana spotrebiteľa či pracovnoprávne vzťahy, alebo iné vzťahy s nerovnováhou strán). Veď napokon aj Občiansky zákonník je takýchto ustanovení plný - extrémne si stačí uvedomiť, že trebárs taká zmluva o výpožičke je v podstate "vzdaním" sa práva vec užívať na určitý čas, detto zmluva darovacia. Preto tzv. "zásada zákazu vzdania sa budúceho práva" v skutočnosti nie je až takou zásadou, ako by sa zdalo...

Osobne tiež nevidím dôvod, prečo by sa nedalo dohodou vzdať sa predkupného práva, a to aj do budúcnosti. Vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu pacta sunt servanda si osobne taktiež nemyslím, že by sa raz "vzdané" právo dalo jednoducho jednostranne obnoviť. Zmluvy zaväzujú, to je dôsledok zmluvnej vernosti a tvrdiť opak by znamenalo dosť nabúrať náš systém súkromného práva.

Osobne si taktiež nemyslím, že by vzdanie sa predkupného práva účinkovalo vecne, ale tu nemám nejaké zásadne silné argumenty. V zásade ale platí, že vecnoprávne účinky právnych úkonov by mal (vzhľadom na ich charakter erga omnes) normovať zákon, inak by šlo o úkon v neprospech tretích (t.j. práve tých omnes, ktorí neboli účastníkmi zmluvy). Odlúčenie predkupného práva od spoluvlastníckeho podielu by malo práve takéto účinky (viď napr. pravidlo § 140 druhej vety Obč. zák.).

Preto sa podľa mňa možno vzdať predkupného práva len záväzkovo, s účinkami voči účastníkom takej dohody, a takáto dohoda neviaže singulárnych právnych nástupcov (univerzálnych však viaže - § 579 a contrario Obč. zák.).

  Juraj Tkac, 14. 03. 2011 v 13:57 - NS SR, 4Cdo 334 2009 / protiustavnost tohto prava

nasiel som ti rozhodnutie nssr
napriek tomu ze sa sud nezaoberal tu pertraktovanym problem, suhlasim so sergejom, ze toto pravo vznika az momentom individualizacie tohto prava, teda az momentom ked sa jeden zo spoluvlastnikov rozhodotne svoj podiel scudzit

zaroven by ma celkom zaujimalo to eliasovo odvovodnenie ze by malo byt predkupne pravo protiustavne, s tym si dovolim nesuhlasit, podla mna predkupne pravo predstavuje legitimny sposob obmedzenia vlastnickeho prava tak ako to chape ustava SR

  Juraj Gyarfas, 14. 03. 2011 v 18:37 - Eliáš a protiústavnosť

Nemám to teraz pred sebou, ale myslím, že išlo o článok v Právních rozhledoch 5/2009. Odporúčam k tomu aj reakciu Spáčila v 11/2009.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím