lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Robert Goral (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Michal Krajčírovič (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Anton Dulak (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Maroš Macko (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Jozef Kleberc (2)
Marián Porvažník (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Straňák (2)
Lukáš Peško (2)
Bohumil Havel (1)
Bystrik Bugan (1)
I. Stiglitz (1)
Katarína Dudíková (1)
Matej Gera (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Demo (1)
Michal Ďubek (1)
Vladimir Trojak (1)
Jana Mitterpachova (1)
peter straka (1)
Roman Prochazka (1)
lukas.kvokacka (1)
Tibor Menyhért (1)
Petr Kavan (1)
Tomas Kovac (1)
David Halenák (1)
Robert Šorl (1)
Martin Šrámek (1)
Ondrej Jurišta (1)
Gabriel Volšík (1)
Zuzana Adamova (1)
Nora Šajbidor (1)
Radoslav Pálka (1)
Peter Kubina (1)
Vincent Lechman (1)
Robert Vrablica (1)
Peter Janík (1)
Martin Estočák (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Paula Demianova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Peter Marcin (1)
Vladislav Pečík (1)
Ivan Michalov (1)
Juraj Lukáč (1)
Lucia Palková (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Miriam Potočná (1)
Marek Maslák (1)
Dušan Rostáš (1)
Ondrej Halama (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Ľalík (1)
Peter K (1)
Petr Steiner (1)
Dušan Marják (1)
Viliam Vaňko (1)
Pavol Mlej (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Ján Pirč (1)
Lucia Berdisová (1)
Marcel Jurko (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Ivan Kormaník (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Kurian (1)
Igor Krist (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
lukasmozola (1)
David Horváth (1)
Martin Svoboda (1)
Matej Košalko (1)
Emil Vaňko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Retroaktivita judikatúry

Vincent Lechman, 21. 06. 2011 v 09:21

V článku sa pokúsim, i keď len stručne, dať podnet na širšiu diskusiu ohľadom použitia neskoršie vydaných súdnych rozhodnutí (judikatúry) na právne vzťahy riešené v súdnom konaní, ale ktoré vznikli alebo sa uskutočnili za účinnosti skoršieho zákona s poukazom na konkrétny prípad.

Stretol som sa v praxi s podanými žalobami o určenie neplatnosti zmluvy (pozn. zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka) a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podstatou sporu je skutočnosť, že na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na veriteľa (účastníci zmluvy boli obchodné spoločnosti). V zmluve bolo dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neuhradí svoj dlh riadne a včas, veriteľ sa stáva vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom tohto zabezpečovacieho prevodu (tzn. naplnenie uhradzovacej funkcie zabezpečenia záväzku).

Dlžník svoj dlh riadne a včas neuhradil (pozn. neuhradil ho vôbec), dostal sa do omeškania, tak veriteľ si v zmysle tohto zabezpečovacieho prostriedku ponechal predmetnú nehnuteľnosť (nedošlo k splneniu dlhu, tak nedošlo ani k vráteniu nehnuteľnosti), teda naplnil uhradzovaciu funkciu zabezpečenia záväzku.

Uvedené je potrebné doplniť o informáciu, že táto zmluva bola vyhotovená v roku 2000 a právny vzťah (uplatnenie zabezpečovacieho prevodu) podľa nej sa riadil v tom čase účinnými právnymi predpismi , kedy bola právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva v Slovenskej republike veľmi stroho riešená v jednom ustanovení § 553. K podstatnému rozšíreniu a spresneniu zabezpečovacieho prevodu práva (o § 553a až § 553e) došlo v slovenských podmienkach novelou Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z., účinná od 01.01.2008. Táto novela uplatnila podľa môjho názoru v rámci ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka (pozn., cit.: „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“) aj nepriamu retroaktivitu (aj na zabezpečovací prevod práva).

V súdnom spore vedenom v roku 2011, v ktorom sa žalobca domáha určenia neplatnosti takejto zmluvy a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, použil žalobca ako jediný podstatný argument judikát českej proveniencie, konkrétne Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, č. k. 31 Odo 495/2006 zo dňa 15.10.2008, ktorého podstatou je, že zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktoré umožňujú veriteľovi uspokojiť svoju pohľadávku ponechaním si predmetu zabezpečovacieho prevodu práva sú absolútne neplatné pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka.

Ďalšie argumenty žalobcu vo veci odkazovali na stručnosť právnej úpravy.

V týchto súvislostiach som uvažoval nad možnosťou retroaktívneho pôsobenia judikatúry na právny vzťah a rozhodovanie súdu v takejto veci, ak by prihliadal na uvedenú judikatúru. Dospel som k záveru (aj s ohľadom na to, že zastupujem žalovaného), že podobne ako nie je prípustná retroaktivita zákona (priama), tak by nemala byť ani prípustná retroaktivita judikatúry, a teda ak súd v určitej veci judikoval právny vzťah určitým spôsobom, jej použitie na iné, podobné vzťahy by sa malo vzťahovať len to budúcna (ex nunc).

Podobný názor som objavil tu:

http://www.elaw.cz/cs/obchodni-pravo/278-k-retroaktivite-judikatury-aneb-modelovy-priklad-judikatu-vrchniho-soudu-v-praze-tykajici-rozhodciho-rizeni.html,

hoci ide o odlišný prípad, ale podstata je rovnaká.

Domnievam sa, že istota právnych vzťahov by nemala byť narušená neskoršími súdnymi rozhodnutiami. V tomto prípade je nevyhnutné myslieť aj na ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov v zmysle platnej právnej úpravy v čase vykonania právneho úkonu, a aby tieto neboli neprimerane dotknuté neskorším výkladom.

Ak sa teda účastníci určitej zmluvy spravovali platnými právnymi predpismi a dovtedajšou judikatúrou, konali tiež v dobrej viere, a nemohli v tej dobe predvídať iný výklad príslušných ustanovení právnych predpisov či už slovenskou alebo českou judikatúrou.

Ak by došlo k retroaktívnemu pôsobeniu judikatúry (najmä ak ide o pomenovanie určitých úkonov za absolútne neplatné, a do tohto výkladu to tak nebolo), mám za to, že dochádza k narušeniu ústavných princípov o právnej istote.

Záverom dodávam, že môj názor nemusí byť správny, a môže vychádzať z nesprávnych úvah, a preto uvítam akúkoľvek diskusiu s použitím argumentov pre i proti, ako aj uvedenie vlastných skúseností.


Názory k článku Retroaktivita judikatúry:


  Vincent Lechman, 21. 06. 2011 v 09:23 - Poznámka

Vopred sa ospravedlňujem, že text mi neodsadilo po odsekoch, ako som ho písal, možno to bude tým, že som pri písaní použil prehliadač Google Chrome.

  Kristián Csach, 21. 06. 2011 v 13:21 - Vitaj...

Vitaj. Myslím, že otázka nie je dobre položená. IMHO nejde vôbec o záväznosť judikatúry. Ide o výklad normy a argumentáciu, ktorá sa náhodou objavila až v neskoršom rozhodnutí (to, že ide o súd mimo SR je preto irelevantné). Asi sa konajúcemu súdu zdal výklad presvedčivý, tak si s ním vypomohol. S tým sú spojené tie isté obtiaže ako pri používaní komparatívnych argumentov.

Takže rozlišoval by som:
a) vypožičanie si myšlienky z iného rozhodnutia, hoci aj neskoršieho či cudzieho
a
b) potreba rozhodovať v súlade s ustálenou praxou a argumentovať prípadný odklon od tejto praxe. Takýto účinok má iba ustálená prax, tiež tu podľa mňa nie je podstatné, či tá prax vznikla pred tým, ako strany úkon urobili, ale podstatné je to, čoho sa prax dotýka - napríklad interpretácie zmlúv z 50-tých rokov...

  Matej Kukura, 21. 06. 2011 v 13:38 - Prepadný zabezpečovací prevod nie je ok

Je nevyhnutné, že súdy rozhodujú typovo rovnakú vec vždy niekedy po prvý krát. Z toho potom vyplýva, že pokiaľ vec nebola zatiaľ riešená judikatúrou, v zásade nikdy nevieme, ako to celé napokon dopadne. O tom, že advokáti sa v takých prípadoch hrajú na veštcov, ak dávajú klientom odporúčanie čosi urobiť tak alebo onak alebo celkom opačne, sa veľmi rozpisovať netreba. Aj keď použijete všetky vedecké metódy výkladu, opriete sa o existujúce rozhodnutia v iných veciach, ktoré riešia analogické situácie, pomágate sa v európskom práve, nikdy nie je isté, ako napokon rozhodnú naše súdy.

Teda vždy sa vec rieši prvý krát. Súdne rozhodnutie má v zásade deklaratórnu povahu, teda poskytuje záväzný názor, ako to celé malo správne byť posúdené už od počiatku. Pokiaľ sú rozhodnutia riadne odôvodnené, vychádzajú z ustálených metód výkladu, vezmú do úvahy všetko to, čo mali vziať do úvahy aj advokáti, v zásade sa teda len hľadajú odpovede na otázku, čo bolo právom v danom prípade už celkom od počiatku, teda čo v tej vykladanej právnej norme bolo imanentné od jej počiatku.

Osobitne dobre to vidno v situácii, keď ESD judikuje, čo všetko pre tento súdny orgán vyplýva z jednotlivých smerníc a nariadení. A často krát sa môžeme skutočne čudovať, čo sme to mali dopredu – zrejme celkom jednoznačne – vedieť. Že o tom súdy rozhodujú celé roky, majú k tomu množstvo podkladov zo všetkých strán, od všetkých účastníkov, už zrejme nestojí za reč.

Situácia je udržateľná, pokiaľ skutočne z právnej úpravy ešte možno pri starostlivom výklade dôjsť k záverom, ktoré urobí súdna prax až následne. Apropo: vždy až následne – inak to nejde. Inak by sme nemohli vôbec priznať súdom právomoc čokoľvek následne rozhodovať. Opačnou logikou by sme totiž mali namiesto súdneho ex post rozhodujúceho orgánu vytvoriť orgán, ktorý nám najskôr povie, čo konkrétne v danom prípade bude právom, a až potom sa týmto pravidlom riadiť. Keďže však súdy riešia iba zlomok právnych vzťahov vznikajúcich v praxi, bolo by ekonomicky neúnosné takýto orgán zriadiť.

Teda situácia je udržateľná, ak závery súdnej praxe sú racionálne vyvoditeľné z predpokladov, ktoré existovali vtedy.

V konkrétnej veci ide o to, či prepadný zabezpečovací prevod vlastníckeho práva je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie. Súdna prax sa priklonila k záveru, že tomu tak nie je. S týmto záverom sa stotožňujem a iba vo výnimočných prípadoch by tomu tak byť nemalo. Dohoda medzi dlžníkom a veriteľom o prepadnom zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva totiž pravidelne neprihliada na zvyčajne výrazný nepomer medzi hodnotou prepadnutej veci a zabezpečovanou pohľadávkou (ktorej výška sa v čase aj môže významne meniť vzhľadom na čiastočné alebo čiastkové plnenie zo strany dlžníka). Tiež takýto veriteľ má zvýhodnené postavenie aj oproti záložnému veriteľovi, kde môže vzniknúť konkurencia záložných veriteľov (tú istú vec možno založiť viac krát), zatiaľ čo zabezpečovací prevod vlastníckeho práva túto možnosť vylučuje. Jeho pozícia je teda lepšia. Keďže ide o takýto podstatne lepší prostriedok zabezpečenia záväzku dlžníka, nejaví sa dostatočne potrebnou požiadavka na ešte lepšie postavenie veriteľa s pohľadávkou zabezpečenou zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva (princíp proporcionality).

Veriteľ teda mohol vedieť, minimálne ak by riešil situáciu spravodlivo aj pre dlžníka, že nie je celkom v poriadku, ak namiesto svojej pohľadávky (ktorá bola a mala by ostať podstatou vzťahu) dostane hnuteľnú vec alebo nehnuteľnosť, ktorých hodnota je pravidelne podstatne vyššia ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Zabezpečovací prevod vlastníckeho práva je práve iba zabezpečovací prostriedok, nie je teda obohacovací prostriedok. Je teda spravodlivé, ak prevyšujúcu časť hodnoty veriteľ vydá. Nehovoriac o tom, že pohľadávka medzitým mohla byť – hoci len čiastočne – platená.

Iná by bola situácia, ak už došlo k omeškaniu, uplynul určitý čas, a teda dlžník (a aj veriteľ) vie, aká konkrétna výška pohľadávky veriteľa sa má uspokojiť (koľko prípadne čiastočne dlžník medzičasom uhradil), aké príslušenstvo k pohľadávke po práve narástlo, aká je aktuálna hodnota veci, ktorá záväzok dlžníka zabezpečuje, (lebo aj táto sa môže meniť) atď. Teda v tejto situácii sa už dlžník vie s dostatočným prehľadom dohodnúť na datio in solutum. Ale dlžník presne vie, o koľko prichádza, ale aj prečo to robí – vyhne sa súdnym trovám, poškodeniu vzťahu s veriteľom, atď. Avšak aj tieto dohody, ak by boli neprimerané, podliehajú následnej kontrole, a táto je dôvodná aj v obchodných vzťahoch. Veď dlžník môže mať aj iné záväzky, má nielen iných veriteľov, ale aj svojich majiteľov (spoločníkov) a ich záujmy môžu byť opačné..

  Vincent Lechman, 22. 06. 2011 v 11:11 - Vincent Lechman

Vďaka za pripomienky, vychádzam len z mojich skúseností (i keď len krátkych). Súdy pri svojom rozhodovaní často uplatnili judikáty, ktoré uviedli účastníci konania, čiže i keď judikatúra nie je záväzná, je podľa mňa veľký predpoklad, že takýto výklad súd použije (veď si aspoň uľahčí prácu a nemusí vec zložito analyzovať).

Zaujímalo ma predovšetkým, aká je potom právna istota v právnych vzťahoch, ktoré napríklad nie sú explicitne v zákone upravené, teda úprava je strohá, účastníci vzťahu postupujú určitým spôsobom (v tom čase štandardným), a následne súdny orgán rozhodne, že takto vzniknuvšie právne vzťahy sú absolútne neplatné. A keďže na absolútne neplatný právny úkon sa nevzťahuje premlčanie, tak jednym rozhodnutím môže byť dotknutých x právnych vzťahov a to aj dávno ukončených. Ako je to potom napr. s dobromyseľnosťou následných nadobúdateľov práv a povinností a pod.? Toto uvádzam kvôli tomu, že táto žaloba je podaná podľa môjho názoru len z toho dôvodu, že existuje predmetný judikát (teda právny zástupca žalobcu ho vyhľadal), a súd sa k nemu pravdepodobne prikloní (keďže je to ľahšia cesta.

K samotnému sporu by som uviedol, že pohľadávka veriteľa bola na cca 90-95 % v hodnote nehnuteľností, ktoré ju zabezpečovali (boli vyhotovené znalecké posudky). Ale samotnú kauzu si myslím bude zbytočne ďalej rozvíjať. (Pozn. žalobca viedol viacero neúspešných sporov v tejto veci, a až posledný právny zástupca išiel touto cestou).

Uznávam, že v opačnom postavení by som našiel argumenty pre použitie novšej judikatúry na staršie právne vzťahy.



  Juraj Gyarfas, 22. 06. 2011 v 22:12 - zaujímavé

V prvom rade som rád, že opäť môžeme privítať nového prispievateľa. Vitaj :-)

Toto je extrémne zaujímavá téma. Na jednej strane u nás platí fikcia, že súd nevytvára právo, ale len ho vykladá. Takže právo tu existovalo aj predtým a súd ho len vyložil, nemožno teda hovoriť o retroaktivite. Ale pri niektorých aktivistických súdoch ako je napr. ÚS ČR, NS ČR alebo aj ESD je to ilúzia a tieto súdy často vytvárajú právo (napr. nedávna "legislatívna iniciatíva" ÚS ČR o materiálnej publicite katastra, o ktorej sa už dlhšie chystám napísať, ale nemal som čas; alebo aj letecká iniciatíva ESD, o ktorej som písal tu).

Ale niekedy sa súdy k aretroaktivite výslovne vyjadria. ESD napr. v známom Defrenne/Sabena, ale aj v mnohých ďalších ...
K podmienkam aretroaktivity viď stanovisko Generálneho advokáta v spojených veciach C-197/94 a C-252/94.
Z rozhodnutí ESD napr. 24/86; C-262/88; C-415/93 a C-161/06 Skoma-Lux sro, body 67 – 72.

Myslím, že to niekedy riešili aj slovenské súdy, ale už si presne nepamätám kedy. Teda určite to (v inom kontexte) riešil ÚS SR, keď odpálil Špeciálny súd, ale myslím, že niekedy aj NS SR, len si už neviem spomenúť, kde som sa s tým stretol.

  Vincent Lechman, 23. 06. 2011 v 08:57 - ďakujem

vďaka za privítanie aj za odkazy, vyhľadám a rozšírim si právne obzory :-)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím