Autoři:

Bol som požiadaný, aby som na tomto blogu trochu "spopularizoval" rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v slovenskej veci Perenič a Pereničová v. S.O.S. financ, spol. s r. o. (C-453/10). A hoci diskusií o spotrebiteľskom práve už bolo na tomto blogu nespočetne, súhlasím, že toto rozhodnutie si zaslúži publicitu ako vhodné zasadenie ochrany spotrebiteľa do kontextu zmluvnej slobody.

Osobne toto rozhodnutie (spolu s návrhmi Generálnej advokátky Verica Trstenjak) čítam nasledovne: Spotrebiteľské právo je výnimkou zo zásady zmluvnej slobody. Nemožno poprieť, že ide o výnimku, ktorá je dôležitá, je odôvodnená rozumnými etickými aj ekonomickými úvahami (o ekonomických som písal tu) a v právnom poriadku má miesto. Napriek tomu je to však stále len výnimka. A preto by sa nemala interpretovať ako blanketové splnomocnenie pre sudcov prepisovať zmluvy alebo ich celé "hádzať do koša".

Skutkové okolnosti

Manželia Pereničovci si od spoločnosti S.O.S. zobrali spotrebiteľský úver, pri splácaní ktorého došlo k omeškaniu. S.O.S im vyúčtovala zmluvnú pokutu a Pereničovci sa následne pred súdom domáhali určenia neplatnosti celej úverovej zmluvy. Argumentovali, že v zmluve bola okrem iného nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN).

Okresný súd v Prešove dospel k záveru, že "odpáliť" celú zmluvu a nielen jednotlivé nekalé dojednania by pre manželov Pereničovcov bolo výhodnejšie, keďže by boli povinní zaplatiť len zákonné úroky z omeškania vo výške 9 % a nie celé náklady súvisiace s poskytnutím úveru. V tejto súvislosti súd predložil prejudiciálnu otázku, či "v prípade zistenia nekalých zmluvných klauzúl v spotrebiteľskej zmluve [možno z čl. 6 smernice 93/13/EHS] vyvodiť záver, že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie". Inými slovami, či z dôvodu nekalých dojednaní možno "odpáliť" celú zmluvu. (Pre úplnosť treba dodať, že časť otázok sa týkala aj RPMN, tieto však pre túto diskusiu nie sú relevantné.)

Návrhy Generálnej advokátky

Generálna advokátka predložila rozsiahle návrhy, v ktorých sa vysporiadala nielen s predloženými otázkami (čo by bolo možné na rozsahu niekoľkých viet, ako ukazuje rozhodnutie samotného Súdneho dvora), ale načrtla aj filozofické chápanie ochrany spotrebiteľa. A práve preto sú jej návrhy podľa mňa také zaujímavé.

V prvom rade potvrdila, že smernica predstavuje minimálnu harmonizáciu a teda členským štátom v zásade nič nebráni zaviesť prísnejšiu ochranu spotrebiteľa (zrejme vrátane absolútnej neplatnosti celých zmlúv, v ktorých sa nachádzajú nekalé dojednania). Ďalej však analyzovala, ako by sa uvedená otázka riešila podľa smernice.

Generálna advokátka potvrdila, že význam ochrany spotrebiteľa je chrániť slabšiu stranu a z toho vyplýva zásah normotvorcu, ktorý nekalé dojednania vyhlasuje za neplatné (nezáväzné). Ďalej však zdôrazňuje, že v zásade ide o výnimku a čl. 6 smernice preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže ďalej existovať.

Otázka, či zmluva môže ďalej existovať, by sa však nemala posudzovať na základe subjektívneho kritéria, či celková neplatnosť je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Podľa Generálnej advokátky "normotvorca smernice zamýšľal nariadiť neplatnosť celej zmluvy iba pre ohraničené výnimočné prípady". Účelom smernice "je v tejto súvislosti „odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv“, [nie však] vyhlásiť zmluvy na základe nekalých podmienok, ktoré obsahujú, za neplatné. Cieľ, ktorý sleduje normotvorca smernice, spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však v odstránení zmluvy ako celku."

Generálna advokátka ďalej argumentuje zmluvnou slobodou. "Obeťou právneho systému, ktorý kategoricky a bez výnimky stanovuje neplatnosť celých zmlúv, ak je výhodná iba pre jednu zmluvnú stranu, by bola zmluvná autonómia."

Najdôležitejšou časťou je azda dôraz na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len na ochrannú ruku štátu. "Jednostranne zvýhodňovaný spotrebiteľ by bol totiž zbavený zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať." Smernica síce spotrebiteľa chráni v rozsahu, v akom je to nevyhnutné na obnovenie rovnováhy medzi nerovnými stranami, ale nad rámec toho "nariaďuje viazanosť zmluvných strán existujúcimi dohodami, ktoré boli uzatvorené dobrovoľne". Nemožno vychádzať z toho, že normotvorca "chcel spotrebiteľovi dopomôcť k právnemu postaveniu, ktoré by prevyšovalo postavenie, aké obyčajne majú v obchodnom styku dvaja rovnocenní zmluvní partneri". Podľa Generálnej advokátky v konečnom dôsledku "neexistuje [...] dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu týchto povinností zaviazal dobrovoľne".

Záverom sa zdôrazňuje právna istota. Jedným z dôvodov prijatia smernice bolo "stimulovať hospodársku súťaž". Avšak obchodná činnosť sa "môže vyvíjať iba tam, kde sa účastníkom hospodárskej súťaže zabezpečí právna istota, [k čomu patrí] ochrana dôvery účastníkov hospodárskej súťaže v zachovanie existencie zmluvných vzťahov."

Súdny dvor

Sudcovia sa s predloženou otázkou vyrovnali na rozsahu niekoľkých odsekov. Dospeli však k rovnakému záveru ako Generálna advokátka a preto je jej odôvodnenie aplikovateľné aj na rozhodnutie Súdneho dvora.

Záver

Ako som písal na úvod, v žiadnom prípade nepopieram význam ochrany spotrebiteľa a súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv. Myslím si, že ochrana spotrebiteľa je v konečnom dôsledku dobrá nie len pre samotných spotrebiteľov, ale aj pre podnikateľov. Ako ilustruje ekonomická teória market for lemons, ochrana spotrebiteľa čistí trh od nekvalitných podnikateľov a bráni jeho špirálovitej degradácii.

Ale napriek tomu všetkému by ochrana spotrebiteľa stále mala byť len výnimkou zo všeobecnej zásady zmluvnej slobody. A ako výnimka by sa mala vykladať reštriktívne. Na škrtnutie každej jednotlivej nekalej klauzuly by mali existovať silné dôvody. Na "odpálenie" celej zmluvy by mali existovať o to silnejšie dôvody. A ochrana spotrebiteľa by nemala byť nástrojom na sudcovské prepisovanie dobrovoľne uzatvorených zmlúv podľa predstáv sudcu o "vhodnejšom" obsahu zmluvy alebo nástrojom na vyjadrenie sudcovho morálneho názoru o podnikaní niektorých nebankoviek.

Rozsudok SD EÚ vec C-6/22 M.B. a i. v. X S.A.

"1. Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu nekalej povahy niektorej z jej zmluvných podmienok prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, zohľadňujúc ochranu priznanú spotrebiteľovi touto smernicou, a to najmä tak, že zabezpečia obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzal spotrebiteľ v prípade neexistencie takejto nekalej zmluvnej podmienky.

2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia tomu, aby vnútroštátny súd na jednej strane nad rámec akýchkoľvek výsad, ktoré mu v tejto súvislosti priznáva vnútroštátne právo, preskúmal ex offo majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý požiadal o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu existencie nekalej podmienky, bez ktorej zmluva nemôže byť naďalej právne záväzná, ani ak toto vyhlásenie neplatnosti môže spotrebiteľovi spôsobiť mimoriadne nepriaznivé dôsledky a na druhej strane, aby odmietol konštatovať uvedenú neplatnosť, ak o ňu spotrebiteľ výslovne žiadal po tom, čo ho vnútroštátny súd objektívne a podrobne informoval o právnych dôsledkoch, ako aj o mimoriadne nepriaznivých ekonomických dôsledkoch, ktoré mu v tejto súvislosti môže vzniknúť.

3. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby vnútroštátny súd mohol po tom, čo konštatuje nekalú povahu podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyplniť medzeru vzniknutú odstránením nekalej podmienky v zmluve uplatnením ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré nemá povahu dispozitívneho ustanovenia. Musí však s prihliadnutím na vnútroštátne právo ako celok zohľadniť všetky opatrenia potrebné na ochranu spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mu mohlo spôsobiť zrušenie zmluvy."

Rozsudok SD EÚ vo veci C‑351/21 ZG proti Beobank SA

"Článok 47 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

poskytovateľ platobných služieb platiteľa je povinný poskytnúť tomuto platiteľovi informácie umožňujúce identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola príjemcom platobnej transakcie odpísanej z účtu tohto platiteľa, a nielen informácie, ktoré má tento poskytovateľ v súvislosti s touto platobnou transakciou po vynaložení čo najvyššieho úsilia k dispozícii."

Rozsudok SD EÚ S.R.G. v. Profi Credit Bulgaria EOOD vec C-714/22, ktorý by v zmysle jeho výroku mal mať priamy dopad aj na naše hmotné spotrebiteľké právo a ako aj na proces z pohľadu trov konania:

1. Článok 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS

sa má vykladať v tom zmysle, že:

náklady na doplnkové služby k zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktoré poskytujú spotrebiteľovi, ktorý si tieto služby kúpil, prednosť pri posudzovaní jeho žiadosti o úver a poskytnutí požičanej sumy, ako aj možnosť odložiť zaplatenie mesačných splátok alebo znížiť ich výšku, spadajú pod pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle tohto ustanovenia, a teda pod pojem „ročná percentuálna miera nákladov“ v zmysle článku 3 písm. i), ak sa nadobudnutie uvedených služieb ukáže ako povinné pri získaní dotknutého úveru alebo ak tieto služby predstavujú mechanizmus určený na zakrytie skutočných nákladov tohto úveru.

2. Článok 10 ods. 2 písm. g) a článok 23 smernice 2008/48

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby sa v prípade, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neuvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov zahŕňajúcu všetky náklady stanovené v článku 3 písm. g) tejto smernice, považovala táto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov, a tak jej zrušenie má za následok len vrátenie požičanej istiny dotknutým spotrebiteľom.

3. Článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

podmienky týkajúce sa doplnkových služieb k zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktoré poskytujú spotrebiteľovi, ktorý si ich kúpil, prednosť pri posudzovaní jeho žiadosti o úver a poskytnutí požičanej sumy, ako aj možnosť odložiť zaplatenie mesačných splátok alebo znížiť ich výšku, v zásade nepatria do hlavného predmetu tejto zmluvy v zmysle uvedeného ustanovenia, a teda podliehajú posúdeniu ich nekalej povahy.

4. Článok 3 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že:

podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá dotknutému spotrebiteľovi umožňuje odložiť alebo upraviť mesačné splátky úveru prostredníctvom zaplatenia dodatočných poplatkov, hoci nie je isté, či tento spotrebiteľ využije túto možnosť, môže mať nekalú povahu, najmä ak sú tieto poplatky zjavne neprimerané vo vzťahu k výške poskytnutého úveru.

5. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím