k poslednej vete - absorpčná zasada a otázka príslušnosti sú dve odlišné otázky. To máš podobne aj v treste - tiež môžu začat TS policajti z rôznych okresov pre viaceré úseky jedného pokračujúceho TČ, lebo sa im to na začiatku ako jeden TČ nejaví. Podľa správnosti by ale mal asi ten, kto začal TS aj pre ten posledný úsek (kde bol celý TČ aj dokonaný), stíhať pre celý TS a ostatní by potom mali zastaviť s tým, že sa už o tom istom vedie TS pred iným policajtom.

Detto by malo platiť aj v prípade správnych deliktov. Absorpčná zásada navyše (podľa môjho pochopenia) tu príliš nemá miesto, lebo pri pokračujúcom TČ ide (logicky) o jeden trestný čin, takže tu niet čo s čím absorbovať (na to treba aspoň dva trestné činy, aby bolo aké sadzby porovnávať).

Čo mi ale nie je jasné (a obávam sa, že to nie je jasné ani NS), je, ako v tomto duchu (t.j. v duchu analógie k trestu) riešiť v správnom konaní súhrnný trest. Len cez analógiu povedať, že neskôr rozhodujúci orgán má zrušiť (!) predchádzajúce správne rozhodnutie, mi príde príliš veľký "vodvaz" a neudržateľné. Ak sa to ale nedá, potom ale dosť podstatná časť analógie s trestom padá a otázka vymedzenia skutku stíhaného v jednom konaní a inom konaní je viac menej vecou ľubovole správneho orgánu.

Absorbčná zásada sa podľa mňa v tvojom prípade nepoužije, aj keď inak by sa v správnom trestaní používať mala (8 Sžo 28/2007). Ak by však vodič spáchal jeden čin, v dôsledku ktorého by sa dopustil dvoch priestupkov, tak ten silnejší by pohltil slabší.
Ono v prípade tej rýchlosti budem predpokladať, že vodič prekročil rýchlosť opakovane. Teda, že medzičasom aspoň raz spomalil :-) Vtedy by podľa mňa mal byť predvolaný toľkokrát na prejednanie prietupku, koľko priestupkov spáchal. Nejde ani o pokračivací delikt, keďže svoje konanie vrátil spätne do "nezávadného" stavu a jednotlivé čiastkové útoky nespája ani subjektívna ani objektívna súvislosť.
V prípade stavby sa jedná podľa môjho názoru o nový priestupok, keďže za prvý už bol priestupca potrestaný, takže sa nejedná o pokračovací čin.
V prípade rozsudku NS SR, ktorý si uviedol v článku. Nie som si úplne istý, či sa jedná o pokračovací delikt tak, ako to vyžaduje trestný zákon, hlavne čo sa týka zámeru delikventa. Na to, aby toto mohol tvrdiť, musel by poznať lepšie stav, ktorý vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutí nepoznal. NS zasiahol až príliš ďaleko, a aj keď jeho rozhodnutie môže mať prínos v inom, nemá prínos pre účastníkov konania.

Ako si myslel ten posledný odsek? Mal by rozhodujúci orgán ukladať tresty kumulatívne?

to práve neviem.

Logika súhrnného trestu je v tom, že ide v podstate o súbeh, akurát sa naň pri prvom rozhodovaní neprišlo. Preto sa aj postupuje ako pri súbehu (viď odkaz v § 42 ods. 1 Tr. z.).

V správnom trestaní nemáme § 41 ods. 2 Tr. z., takže vlastne neexistuje možnosť isť nad hornú hranicu zákonnej sadzby ( § 12 ods. 2 priest. zák.). Teda ak by sme v jednom konaní prejednávali tri priestupky, za ktorý by sme každý separátne mohli uložiť maximálnu sankciu, môžeme uložiť celkovo len maximálnu sankciu.

A teraz - čo by sa stalo, keby sme tieto tri priestupky neprejednávali v jednom konaní (hoci by sme ich napr. prejednávať mohli), ale dva z nich prejednáme v jednom, tretí separé. Môžeme uložiť dvakrát maximálny trest? Alebo v tom neskoršom konaní povieme, že síce páchateľ je vinný, ale od uloženia trestu upúšťame?

Ak povieme prvé (čo inak asi najviac zodpovedá § 12 ods. 2 priest. zák., ktorý zjavne zohľadňuje súbeh len pri spoločnom konaní), dostaneme sa k druhej otázke: budeme teda postulovať akúsi "povinnosť" priestupkových orgánov konať o všetkých priestupkoch (samozrejme, za predpokladu jednotnej vecnej príslušnosti) spáchaných do určitého dátumu v jednom konaní? Ak nie, stane sa skutočne to, že správne orgány môžu ľubovoľne manipulovať výškou sankcie tak, že budú "vhodne" viesť oddelené priestupkové konania. Budeme to považovať za vadu konania, či nezákonnosť rozhodnutia, a kvôli tomu takéto rozhodnutia zrušovať? V podstate sa to potom celé zvrtne na otázku, kedy je objektívne opodstatnené robiť takéto separátne konania, a kedy nie, pričom niektoré riešenia zaváňajú vyslovene "náhodou", od ktorej bude vo finále závislá výška sankcie...

Ak povieme, že správne je to druhé (teda v druhom rozhodnutí neudeliť žiadnu sankciu), je to trochu na hrane so zmyslom trestania, pretože to znamená, že necháma nepotrestané konanie, ktoré sme inak potrestať mali. Keďže sme ho už však vlastne potrestali, je to vo výsledku riešenie viac zodpovedajúce "zásadám ukladania trestov v trestnom práve", teda tomu, po čom volá Najvyšší súd.

Inak s tou stavbou je to tiež také otázne - v trestnom konaní je na to vyslovene paragraf - konkrétne § 122 ods. 13 Tr. z. V správnom trestaní taký paragraf nie je, čiže zasa asi zostane to odvodiť z tej analógie k trestnému právu...

Pro info, co se řešení tohoto tématu v ČR týče, řešil to NSS zde:

http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0028_1As__0900062A_prevedeno.pdf

Takže ono to je naozaj dosť o náhode :-) Pokiaľ ma právoplatne neuznajú vinným budem behať po krajine a páchať priestupky slabšej sily keďže aj tak viem, že za ten prvý mi nedajú väčšiu pokutu ako 3000€? A budem sa iba modliť aby nerozhodli tak skoro...

Souhlas, mně přesně z toho důvodu také nepřipadá ten závěr NSS úplně přesvědčivý a aplikace principů trestního zákona trochu moc mechanická.

Myslím to kritizoval i Jan Potměšil zde (+diskuse):

http://jinepravo.blogspot.com/2010/06/jan-potmesil-sporne-prestupkove_27.html

Na druhou stranu, u takového typu přestupku, který je z povahy trvající (k překročení rychlosti dojde v momentu x, přestupek trvá y sekund/minut, dokud rychlost nepoklesne pod limit) a často i opakovaný (např. na 10km úseku dálnice dojde k překročení limitu několikrát), by u opačného závěru vždy byl problém určit, kdy byl přestupek dokonán/spáchán: ještě extrémnější případ než ten, který uvedl Juraj, je situace, kdy je na takovém 10km úseku dálnice instalováno např. 10 kamer sledujících rychlost..

že toto všetko sa vzťahuje iba na priestupky prejednávané pred tým istým orgánom. Čo ak sa jedná o priestupky, ktoré prejednávajú rôzne orgány? Tam už nič absorbovať nebudeme? Lebo ak je to tak, tak to je tiež diskriminujúce voči tým, ktorí mali to nešťastie a spáchali i keď možno kvalitatívne rovnaký priestupok ale, ktorý prejednávajú rôzne orgány...

jasně, pokud v půlce toho 10km úseku dálnice s kamerama povede hranice mezi správními obvody, je to pech :-)

v článku spomenuté použitie analogie legis v správnom trestaní. Nie je to v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy? Aj keby to malo byť v prospech delikventa, je vhodné (možné) uprednostniť ekvitu pred právnym štátom?
V zásade, keď uloží správny orgán prísnejšiu sankciu za delikt, než by mal, v ústavnoprávnej rovine ... je to to isté, ako keď neuloží žiadnu, hoci sú splnené podmienky na jej uloženie. V druhom prípade to však nikto nebude namietať ... kto v takom prípade háji záujmy spoločnej peňaženky (štátu)?

Čo sa týka daného rozhodnutia NS SR, existuje nález ÚS SR - PL. ÚS 12/97, kde je odkaz aj na judikatúru ESĽP, ktor v podstate okľukou cez právo na spravodlivý proces a správne súdnictvo naznačuje, že konania o správnych deliktoch vrátane priestupkov sú svojou povahou trestné konania. No a existujú aj rozhodnutia ESĽP o pozitívnom záväzku štátu (pred Lisabonom založené na čl. 189 ods. 3 ZES, teraz neviem spamäti), ktorý musí upraviť legislatívu, ak táto ohrozuje základné práva a slobody zaručené Dohovorom, čo už by bol iba krok od toho, aby štát podrobnejšie upravil správne trestanie preto, lebo by musel. K tomu sú zaujímavé aj body 23 až 25 rozhodnutia ÚS ČR vo veci I. ÚS 1849/08, ktoré popisujú dopad ústavnoprávnej roviny na priestupkové konanie.

To rozhodnutie NS SR 8 Sžo 28/2007 je tiež z tohto pohľadu diskutabilné, keď na jednej strane tvrdí, že "Konajúce správne orgány mali postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 (opak nemožno vyvodiť ani z odseku 2 uvedeného paragrafu)," a hneď za tým podľa mňa arbitrárne uvedie "a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť analogicky podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.", čo z hľadiska záverov spomenutého ÚS ČR,sp. zn. I. ÚS 1849/08 podľa mňa nemôže obstáť, keďže aj pre prípad nedostatku špeciálnej úpravy musí správny orgán postupovať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Má štátny orgán zákonom ustanovený postup, čo v prípade, ak sa núka analogia legis, lebo presná norma nie je, ale kvôli ústavnému obmedzeniu ju nemožno použiť?

Ono, možno by si napr. pri PpBaPCP správny orgán mohol vyžiadať informáciu od ostatných obdobne príslušných správnych orgánov (oprávnenie 60/1/c PriesZ, povinnosť 56/1 ibid), či napr. nevyšetrujú priestupok rovnakého vozidla a ak áno, dohodnúť sa na postúpení 1 z nich (55/3 ibid), ktorý potom už nakombinuje sankcie podľa 12/2 ibid. Beztak som však toho názoru, že legislatíva sa musí zmeniť, najmä zjednotiť postup pri riešení správnych deliktov (Správny poriadok a PriesZ sú podľa mňa dosť strohé, ak majú spĺňať požiadavky právneho štátu).

K Michalovej technickej poznámke - jasné, ani som to tak nemyslel. Chcel som len nadhodiť otázku, možno som ju formuloval príliš všeobecne, tak došlo k terminologickej nepresnosti :-).

Ale podstata veci je podľa mňa inde. Teda, podstát veci je tu veľa, ale mňa by hlavne zaujímalo, ako je to s tou cestou do Košíc a späť. Vidím tu nasledovné otázky:

1. Možno v oblasti správneho trestania aplikovať trestnoprávne koncepty?

2. Ak áno, je opakované prekročenie rýchlosti, keď vodič medzitým spomalí, pokračovacím deliktom (ako zrejme hovorí Michal) alebo súbehom samostatným deliktov (ako nazjnačuje Kristian)? Alebo prípadne hromadný delikt?

3. Bez ohľadu na to, či ide o jeden pokračovací delikt, jeden hromadný delikt alebo o súbeh viacerých deliktov, mala by sa podľa trestného práva uložiť len jedna sankcia. Ako to bude v oblasti správneho trestania?

4. A aké budú procesné aspekty, ak nie je daná príslušnosť jedného orgánu?

Aj keď sa s tým stále nemôžem bezvýhradne stotožniť, podľa uvedených judikátov by odpoveď na otázky mala byť:

1. Tam, kde nie je upravená oblasť priestupkovým zákonom, treba použiť analógiu. Takto sa to aplikovalo už v prvej republike, aj v Uhorsku (viď Hoetzelove ČS správne právo). Správne právo trestné sa považovalo za súčasť trestného práva súdneho a tento smer asi prijali aj naše súdy.

2. Či ide o pokračovací delikt alebo o súbeh viacerých deliktov, to asi závisí od vôle delikventa, či mal už na začiatku snahu prekračovať rýchlosť na viacerých úsekoch a spomalil iba, ak mu to povaha cesty už naozaj dovolila (pokračovací delikt) alebo si viac-krát zmyslel, že jednoducho sa rozbehne a vyskúša si auto (súbeh deliktov).

3. Jedna sankcia, aj keď toto môže byť dosť zaujímavé, keď prejde cez viacej obvodov, kde majú pôsobnosť viaceré orgány, ktoré ho budú trestať. Potom asi tých sankcií bude viacej... Ale ak pôjde o pokračovací delikt, tak to teda neviem, ako sa bude posudzovať a ako sa tie orgány budú medzi sebou dohadovať a ako sa vôbec o sebe dozvedia, že on mal vlastne vôľu spáchať jeden pokračovací delikt.

4. Procesné aspekty budú nejasné :-) Neexistuje priestupkový register, neexistuje nič, čo by mohlo situáciu vyriešiť a preto sa prikláňam k tomu, že si to prejednajú každý orgán zvlášť a dostane pokutu od každého jednotlivo. Nedá sa to zlúčiť do jedného konania, keďže jednotlivé činy prejednávajú rozdielne orgány.

V zásade súhlasím.

Ad 1: Áno, presne takto tomu rozumiem aj ja.

Ad 2: Áno, to už asi závisí od konkrétnych skutkových okolností. Aj keď pri viacerých prekročeniach rýchlosti na jednej ceste pôjde podľa mňa s najvyššou pravdepodobnosťou o pokračovací delikt. To že medzitým spomalí by som nebral ako hranicu medzi súbehom a pokračovacím deliktom, ale skôr ako hranicu medzi pokračovacím deliktom a trvácim deliktom (inak by sme sa dostali na úroveň antických apórií a diskusie o tom, či Achiles predbehne korytnačku). Ja by som dokonca možno aj pri prekročení rýchlosti na viacerých samostatných cestách zvažoval pokračovací delikt (je tam subjektívna súvislosť, že vodič proste "dlabe" na rýchlostné obmedzenia:-)).

3. a 4: Tu vidím najväčší problém. Ak totiž hmotnoprávne ide o jeden delikt (resp. o súbeh, na ktorý sa ale aplikuje absorpčná zásada), nemožno podľa mňa delikventa len z dôvodu chýbajúcej procesnej úpravy trestať dvakrát. Hmotné právo má v tomto prípade podľa mňa prednosť pred procesným. Ale nie je jasné, ako sa s tým procesné právo vysporiada.

historická poznámka - argument "lebo Uhorsko" (a vôbec, lebo 1. republika, Rakúsko, rímske právo) má jeden háčik:

Priestupky v Uhorsku upravoval zák. čl. XL/1879, ktorý sa aj volal "Maďarský trestný zákonník priestupkový" ("a magyar büntető törvénykönyv a kihágásokról", kto vie maďarsky, dôkaz tu: http://www.1000ev.hu/index.php?a=3&param=5870).

Ďalej, uvádzací zák. čl. XXXIV/1897 k Trestnému poriadku (zák. čl. XXXIII/1896) v § 19 výslovne prikazoval určité priestupky do právomoci úradov verejnej správy, ale v § 18 ods. IV zvyšné priestupky prikazoval do právomoci kráľ. okresným súdom (opäť tu: http://www.1000ev.hu/index.php?a=3&param=6687).

Čiže celé to bolo aj zákonmi zjavne ponímané ako pomerne priestupné pododvetvia v rámci trestného práva (porov. aj napr. § 274 ods. 2 a § 381 ods. 2 bodu 2. uh. Tr. por., z ktorých plynulo, že súd mohol meritórne konať aj o priestupkoch, ktoré inak patrili do príslušnosti úradov verejnej správy).

Tak to len toľko, v rámci historickej presnosti :-))

Máš pravdu, hmotno-právne by to malo byť tak, ako píšeš. Pri tom pokračovacom delikte to tak musí byť, tam určite nemožno čiastkové činy oddeliť. Ak aj začnú prejednávať priestupok všetky miestne príslušné orgány, kadiaľ delikvent prefrčal, tak tie skoršie by mali vec odložiť ( §66 ods.2 písm. b) priest. zák.), keďže prejednanie patrí do príslušnosti toho, kde čin dokonal. Jediný zdroj tejto informácie však bude vo vlastnom záujme účastník konania, ktorý tým skorším zrejme dobrovoľne bude musieť priznať, že ho za to vyrieši ten posledný.
Ale myslíš, že je to tak aj pri súbehu? Ono totiž, kde je hranica, keď sa pri súbehu môže uplatniť absorbčná zásada? Musí ísť o skutkovo rovnaké činy alebo aj rozdielne? Musia patriť do právomoci toho istého orgánu? Ja si myslím, že nemožno ju uplatniť minimálne tam, kde skutky prejednávajú rôzne orgány a ani tam, kde by sa musel použiť rôzny procesný postup. Teda ani tam, kde by som vo viacčinnom súbehu prekročil rýchlosť. Jednoducho mám smolu, že som skutky spáchal v obvodoch s pôsobnosťou rozdielnych orgánov. Niekde tá hranica musí existovať, ale kde?

Ahojte,

Juraj ten post som veľmi rád, že si sem dal. Hodím sem neskôr aj ďalšie rozsudky, kde NSSR aplikovanie princípov trestného práva potvrdzuje (napr. zánik trestnosti).

Ja mám k tomu ale praktický príklad a otázku. Predstavte si nasledovnú sitáciu:

Povedzme, že daňové priznanie zákon prikazuje podávať elektronicky. Štát následne svojim konaním spôsobí, že povinné elektronické daňové priznanie nie je možné objektívne podať načas, napr. preto lebo technické vybavenie zlyhalo na niekoľko týždňov. Prestavte si, že by v tejto situácií štát dával subjektom pokuty za ich oneskorené podanie. To, že by tým naštval verejnosť je isté. Ale.

Ak sa pozrieme na skutkovú podstatu daného správneho deliktu (v mojom pomyselnom zákone) ide o objektívnu zodpovednosť. Subjekt sa dostane s týmto konaním až na súd, a keďže skutková podstata deliktu je naplnená, dovoláva sa okolnosti vylučujúcej protiprávnosť. Dovolať sa analogicky niečoho z Trestného zákona však nemá zmysel - nič nesedí. Čo teraz? môže súd dotvoriť okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, keďže mu jeho cit pre spravodlivosť hovorí, že toto je "šikana"?

Toto by napríklad aj mňa zaujímalo :-) Lebo v našej krajine je veľa prípadov, kedy ľudia by aj plnili svoje povinnosti, ale reálne je to nemožné...

A ide v tom tvojom prípade vôbec o delikt? Je tam niekde prítomný úmysel alebo nedbanlivosť?

K tomuto som ešte narazil na R 61/2001: "Ak vedenie účtovníctva v dvoch účtovných obdobiach vykazovalo tie isté, resp. prevažne tie isté nedostatky a tieto neboli postupne zistené a sankcionované, nejde o opakované porušenie zákona, al eo pokračujúce porušenie zákona (pokračujúci delikt), za ktorý možno uložiť iba jednu sankciu. Opakovane uložiť pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy, ak skôr uložená sankcia nesplnila účel."

"Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že ak správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru, je potrebné, aby aj súd prihliadol k zániku zodpovednosti za správny delikt z úradnej povinnosti (ex offo) bez ohľadu na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného alebo v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku žalobca namietal. Je to nevyhnutné z hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru."

NS SR, 8 Sžo 147/2008

K tomuto ešte NS SR 2 Sžf 9/2010, 3 Szd 12/2009 a 7 Sžso 29/2010.

ešte jedno veľmi dôkladne odôvodnené rozhodnutie o vracaní dotácií, administratívnom trestaní a zákaze retroaktivity:

"Odvolací súd považoval za potrebné predovšetkým zodpovedať, či v prejednávanej veci pred správnymi orgánmi išlo o výkon správneho trestania. Administratívnym (správnym) trestaním sa rozumie postihovanie správnych deliktov fyzických osôb a právnických osôb sankciami trestnej povahy na základe noriem správneho práva rozhodnutiami orgánov verejnej správy. Význam nastolenej otázky spočíva v tom, že charakter správneho konania implikuje istú množinu základných pravidiel, ktoré sa naň vzťahujú.
Samotný pojem delikt je mimoriadne široký a jeho význam možno chápať v rôznych variantoch tejto šírky. Z najvšeobecnejšieho hľadiska je deliktom akékoľvek protiprávne konanie, resp. protiprávne konanie, s ktorým sa spája nepriaznivý následok (nová, sekundárna povinnosť) v podobe sankcie pre toho, kto sa takého konania dopustil, respektíve pre toho, komu sa protiprávny stav pripisuje. Existujú súkromnoprávne delikty (napr. omeškanie dlžníka, porušenie zmluvnej povinnosti a pod.), verejnoprávne delikty a prípadne disciplinárne delikty ako osobitná kategória. Verejnoprávne delikty možno v zásade rozdeliť na trestné činy a správne delikty, podľa toho, či sú v prvom prípade ustanovené ich skutkové podstaty v Trestnom zákone a sankcie za ne udeľujú súdy, alebo či v druhom prípade ich skutkové podstaty ustanovujú iné právne predpisy a príslušné sankcie ukladajú orgány verejnej správy.
Pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise a pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovednú osobu, zavinenie okrem prípadov konštrukcie zodpovednosti bez zavinenia a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom. Hoci v najvšeobecnejšom chápaní by sa dalo správnym deliktom označiť akékoľvek porušenie normy správneho práva fyzickou osobou alebo právnickou osobou, s ktorým právo spája následky vyvodzované orgánom verejnej správy, pre rozhodovaciu prax má význam klásť dôraz na správne delikty postihované sankciami represívneho charakteru. Sankcia za správny delikt tak má plniť funkciu trestu v širšom zmysle tohto slova. Tým sa zároveň verejnoprávne sankcie zásadne odlišujú od súkromnoprávnych – súkromnoprávne sankcie totiž plnia funkcie reparačné, reštitučné a satisfakčné, ale nie funkciu represívnu.
Rozlíšenie represívneho charakteru sankcie za správny delikt je veľmi dôležité, pretože na rozhodovanie o takýchto deliktoch sa vzťahuje pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad tohto pojmu Európskym súdom pre ľudské práva sa vyznačuje autonómnosťou, ktorá spôsobuje, že trestnou vecou sa rozumie aj taká vec, ktorá v zmysle vnútroštátnych trestnoprávnych kódexov sa za trestnú nepovažuje, ale je zaradená medzi protiprávne konania postihované sankciami z oblasti správneho, disciplinárneho alebo procesno-poriadkového práva. Dôležitá pre posúdenie je predovšetkým závažnosť sankcie. Porovnaj Košičiarová, S.: Rada Európy, princípy správneho trestania a správne disciplinárne delikty. In: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Bratislava, 2010, s. 107.

...

V súlade s ustálenou judikatúrou správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve.
K imanentným znakom princípu právneho štátu zakotveného v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí právna istota a dôvera občanov v právny poriadok, ktorého súčasťou je aj zásada zákazu retroaktivity – spätnej pôsobnosti právnych noriem. Všeobecne platí, že právne predpisy, resp. ich ustanovenia nepôsobia späť, ale iba do budúcnosti, od okamihu ich účinnosti (lex retro non agit). Pripustenie účinnosti právnych noriem aj do minulosti by umožnilo, že konanie osoby podľa účinného práva v minulosti by bolo neskôr vyhlásené za protiprávne alebo právne neúčinné. Pravá retroaktivita, pri ktorej nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi zo skoršieho práva, je (s jednou obligatórnou výnimkou) v právnom štáte neakceptovateľná.
Všeobecné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom, určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sž 7/2010, 5 Sž 20/2010). Neskorší právny predpis môže z tejto zásady výslovne ustanoviť výnimku, ktorá bude mať povahu nepravej retroaktivity, ktorá všeobecne neprijateľná nie je. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle svojej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky aj vtedy, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli
9 4Sžo/5/2012
počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Korektívom prípustnosti hoci aj nepravej retroaktivity však je ochrana nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (PL. ÚS 38/99, podobne PL. ÚS 3/09). Nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu (PL. ÚS 16/95).
Modifikácia zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva sa prejavuje pri trestaní, pre ktoré sa uplatňuje povinná pravá retroaktivita v prospech páchateľa, vyplývajúca priamo z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov.
Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Požiadavka, aby správne orgány rozhodovali podľa ustanovenia právneho predpisu, ktoré spĺňa kritérium účinnosti, je v činnosti verejnej správy taká významná, že zákonodarca jej nedodržanie zaradil medzi dôvody vedúce v správnom súdnictve k zrušeniu napadnutého rozhodnutia aj nad rámec žaloby, jej rozsahu a dôvodov ( § 250j ods. 3 O.s.p.). V prípade rozhodnutia vydaného na základe neúčinnej právnej normy ide všeobecne o nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je inak v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia základným žalobným dôvodom ( § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.)."

4Sžo/5/2012

"Analytická právní věta

Výše spodní hranice pokuty za správní delikt nesmí vést k paušalizaci závažnosti protiprávního jednání, neboť by tím byla omezena možnost správního orgánu přihlédnout ke konkrétním okolnostem případu, osobě delikventa a k jeho poměrům. Kritérium zkoumání majetkových poměrů delikventa je přitom nezbytné i s ohledem na riziko likvidačního účinku nepřiměřeně vysoké pokuty. Uložení pokuty při její spodní hranici proto nesmí vést ke zničení majetkové základny pro další podnikatelskou činnost delikventa.

PRÁVNÍ VĚTY

Posuzovaná právní úprava brání řádné individualizaci konkrétního případu, neboť spodní hranice pokuty je stanovena v takové výši, že omezuje rozhodující správní orgány přihlédnout k specifickým okolnostem různých případů, jakož i k osobám delikventů a jejich majetkovým poměrům. Do těchto majetkových poměrů může v některých případech zasáhnout se značnou intenzitou a jde proto o zjevně nepřiměřenou výši spodní hranice pokuty, která dosahuje ústavní dimenze. Ústavně nepřípustné jsou přitom takové pokuty, jež mají likvidační charakter, čímž se rozumí i takové případy, v nichž pokuta natolik přesáhne možné výnosy z podnikání, že se podnikatelská činnost v podstatě stává bezúčelnou (tj. směřující pouze k úhradě uložené pokuty). Rozhodnutí správních orgánů by nemohla být v důsledku posuzované právní úpravy v nezanedbatelném množství případů spravedlivá, a tedy ani ústavně konformní."

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. Pl.ÚS 52/13, ze dne 9. 9. 2014

"Najvyšší súd SR preto dospel k záveru, že keďže správne delikty patria do kategórie trestných obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, je potrebné, aby aj správny súd prihliadal k zániku zodpovednosti za správny delikt z úradnej povinnosti (ex offo), bez ohľadu na skutočnosť, či túto skutočnosť v podanom opravnom prostriedku navrhovateľka namietala. Takéto posudzovanie veci je nevyhnutné z hľadiska zabezpečenia zachovania jednotných právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru."

(citované podľa Justičnej revue, 5/2015)

"Sankce by měla být přiměřená nejen k objektivní a subjektivní závažnosti správního deliktu, ale rovněž k osobě delikventa a jeho osobním poměrům. Vytvoření dolní hranice, a to nikoliv malou částkou, eliminuje možnost správního uvážení příslušného orgánu veřejné moci. Zmenšuje se tak možnost plastičtějšího „ohodnocení“ protiprávního jednání pachatele správního deliktu a možnost diferencování závažnosti a okolností obdobného jednání různých přestupců.

Uplatnění zásady lex dura sed lex by se, s ohledem na okolnosti případu, i na zmíněná východiska, jevilo jako nepřiměřená tvrdé, a to tím spíše, že ještě před podáním ústavní stížnosti Ústavní soud právě takovou tvrdost vyloučil. K tomu čtvrtý senát Ústavního soudu současně připomíná, že je třeba toto hledisko důkladně posuzovat. Na rozdíl od jiného případu, který řešil (sp. zn. IV. ÚS 3292/13), a v němž se Nejvyšší správní soud podrobně zabýval uloženou výši pokuty, v projednávaném případě tato okolnost nenastala. Přiměřenost pokuty soudy s ohledem na okolnosti případu Nejvyšší správní soud řádně nezdůvodnil, a navíc po té době, jak již výše uvedeno, probíhalo řízení o zrušení části zákona.
"

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 3062/14, ze dne 27. 5. 2015

Rád by som upozornil na zaujímavé rozhodnutie NSS ČR, ktoré koncepčne rieši niektoré základné otázky správnych deliktov, najmä subjektívnej a objektívnej premlčacej doby na ich sankcionovanie.

Okrem premlčania a aj pár ďalších zaujímavých postrehov.

"... pro trvající delikt, s ohledem na trestněprávní teorii, platí, že se považuje za spáchaný za účinnosti nového zákona, pokud alespoň část protiprávního jednání, jímž byl udržován protiprávní stav, se odehrála za účinnosti nového zákona, a to za podmínky, že toto jednání bylo považováno za správní delikt i podle dřívějšího zákona" (ods. 39)

Trváci správny delikt sa od momentu začatia správneho konania považuje za nový samostatný delikt. (ods. 55)

V správnom rozkladovom konaní neplatí zákaz reformatio in peius (ods. 71).

Okrem toho aj zaujímavý návod k výkladu právnych viet z judikátov (odseky 40 a nasl. )

Ja len doplním, že sa jedná o rozsudok sp. zn. 2 As 204/2014-71
http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2014/0204_2As__1400071_20150416121219_prevedeno.pdf

Zaujímavé rozhodnutie k zásade reformatio in peius a jej (ne)aplikácii v správnom konaní - NS SR, 9.6.2015, 3 Sžhpu/1/2013.

Rád by som upozornil na Tomášove komplexné pojednanie o aplikácii čl. 6 Dohovoru v správnom trestaní - Justičná revue 12/2015. Veľmi užitočné vo vzťahu k viacerým čiastkovým otázkam (procesné záruky, ne bis in idem, rozsah súdneho prieskumu, zákaz samoobviňovania, atď.).

K tunajšej diskusii patrí pre úplnosť aj Odporúčanie Rady ministrov Rady Európy č. (91) 1 z 13.2.1991 o administratívnych sankciách - tu, na ktoré opakovane odkazujú aj slovenské súdy.

Zaujímavý je čl. 3 ods. 2:
"When the same act gives rise to action by two or more administrative authorities, on the basis of rules of law protecting distinct social interests, each of those authorities shall take into account any sanction previously imposed for the same act."

Upozorňujem na komplexný výklad k ne-aplikácii zákazu reformatio in peius v správnom konaní a celkovo k prienikom medzi trestným procesom a správnym trestaním - ÚS SR, I. ÚS 510/2015.

... odkaz mal znieť na I. ÚS 505/2015.

"Trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.
Pri súbehu správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy v predpisoch upravujúcich správne delikty je potrebné použiť „analogiae legis“ trestnoprávnu tzv. absorpčnú zásadu. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov."

ÚS SR, III. ÚS 571/2015

"I. Pre oblasť správneho trestania v súťažnom práve nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uložená sankcia v oblasti súťažného práva neplní preventívny účinok len voči účastníkovi konania, ale prispieva tiež k všeobecnému rozširovaniu súťažného povedomia a súťažnej kultúry aj vo vzťahu k ďalším podnikateľom.

II. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v oblasti súťažného práva nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť. Zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov upravená, a preto je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, na ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. Samotná skutočnosť, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní, sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania, však neznamená, že sa v rámci správneho trestania v súťažnom práve majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.

III. Trestné konanie a správne trestanie aplikované orgánmi verejnej správy sú dve samostatné oblasti trestania, pričom správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní, ktorá skutočnosť sa premieta aj pri aplikácii zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní v súťažnom práve. V správnom trestaní v oblasti súťažného práva neplatí táto zásada neobmedzene, a to najmä s ohľadom na § 59 správneho poriadku, ciele odvolacieho konania, ako i úlohu odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3Sžhpu/1/2013)

[Z odôvodnenia]

[...]

Aj v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách sú uvedené nasledovné zásady: zásada zákonnosti (sankcie, ktoré je možné uložiť, ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom), zásada retroaktivity (žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom; tam, kde v čase, keď sa stal skutok, bola platná miernejšia sankcia, nemôže byť uložená prísnejšia sankcia, ktorá bola zavedená neskôr; zavedenie miernejšieho represívneho ustanovenia, ktoré vstúpilo do platnosti potom čo sa stal skutok, má byť na prospech osoby, ktorej správny orgán zamýšľa uložiť sankciu), zásada ne bis in idem (osoba nemôže byť správne potrestaná dvakrát za ten istý skutok, na základe toho istého zákona alebo zákonov chrániacich ten istý spoločenský záujem; ak ten istý skutok umožňuje začať konať dvom alebo viacerým správnym orgánom, na základe ustanovení chrániacich rôzne spoločenské záujmy, každý z týchto orgánov musí vziať do úvahy každú sankciu predtým uloženú za ten istý skutok), zásada rýchlosti konania (každé konanie správneho orgánu namierené voči správaniu, ktoré je v rozpore s platným právom, má byť uskutočnené v primeranom čase; ak správny orgán začal konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia správnej sankcie, mal by konať primerane rýchlo vzhľadom na okolnosti prípadu), zásada ukončenia každého konania rozhodnutím (každé konanie, ktoré môže mať za následok uloženie správnej sankcie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k osobe, má vyústiť do vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí), dodržiavanie procesných záruk (popri princípoch spravodlivého správneho konania zakotvených v Rezolúcii (77) 31, ktoré zastrešujú správne konanie, by sa mali vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej; mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá mohla byť uložená; osoba, príp. jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej; má dostať možnosť vyjadriť sa predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie; správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. So súhlasom dotknutej osoby a v súlade so zákonom, v prípadoch menšej dôležitosti je možné upustiť od zásad stanovených v odseku 1, ak by tieto mohli byť prekážkou pri peňažných trestoch. V každom prípade, ak má dotknutá osoba námietky voči navrhovanej sankcii, musia sa dodržať všetky zásady stanovené v odseku 1), vyšetrovacia zásada (bremeno dôkazu je na správnom orgáne), zásada prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí nezávislými súdmi (akt, ktorým sa ukladá sankcia má byť, v záujme dodržiavania zákonnosti, preskúmateľný na základe zákona nezávislým a nestranným súdom). Senát najvyššieho súdu uvádza, že všetky zásady uvedené v predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a aplikujú sa aj v oblasti správneho trestania. V predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sa nenachádza požiadavka na to, aby sa pomocou analógie aplikovali na oblasť správneho trestania bez výhrad všetky ustanovenia týkajúce sa trestného práva."

"Nejvyšší správní soud proto dovodil, že při trestání správních deliktů týmž správním orgánem se přiměřeně uplatní i principy ovládající souběh trestných činů. Nutnost aplikovat tento trestněprávní institut vyplývá z obecné potřeby použít ve prospěch obviněného analogii z trestního práva ve správním trestání všude tam, kde vzhledem k neexistenci jednotného kodexu správního trestání v českém právním řádu nejsou výslovně upraveny některé základní zásady a instituty, jež by měly být zohledněny v případě jakéhokoliv veřejnoprávního deliktu. K této zásadě se již Nejvyšší správní soud vyslovil např. ve svém rozsudku ze dne 16. 4. 2008, č. j. 1 As 27/2008-67, dle něhož použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, na jejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem . Obdobně v rozsudku ze dne 31. 5. 2007, č. j. 8 As 17/2007-135, publikovaném pod č. 1338/2007 Sb. NSS, zdejší soud konstatoval: Správním deliktem je protiprávní jednání, jehož znaky jsou stanoveny zákonem, správní orgán za ně pak ukládá zákonem stanovený trest. Jedná se o protiprávní jednání bez ohledu na zavinění, zpravidla výslovně označené zákonem jako správní delikt. Věcný rozdíl mezi trestnými činy a správními delikty bývá i velmi mlhavý, může být i výsledkem politického rozhodnutí ( dekriminalizace ), a je běžné, že skutky trestané právním řádem jednoho státu nebo v určité době jako trestné činy jsou podle právního řádu jiného státu nebo v jiné době pouze správními delikty a naopak. Pro ilustraci lze vzpomenout i někdy převrácený poměr u peněžitých sankcí: stamilionové pokuty, které hrozí za některé správní delikty, a více než desetinásobně přesahují možnou výměru peněžitého trestu podle trestního zákona. Také proto pro trestnost správních deliktů musí platit obdobné principy a pravidla jako pro trestnost trestných činů.

[29] Trestněprávní doktrína uvádí, že souběh je dán tehdy, jestliže se pachatel dopustil dvou nebo více trestných činů dříve, než byl pro některý z nich vyhlášen soudem prvního stupně odsuzující rozsudek za podmínky, že tento rozsudek později nabyl právní moci a že o něm neplatí fikce neodsouzení (viz Šámal, P., Púry, F., Rizman, S.: Trestní zákon. Komentář. I. díl. 6., doplněné a přepracované vydání. C. H. Beck, Praha, 2004, str. 26).

[30] V daném případě žalobce více skutky naplnil skutkové podstaty různých přestupků. Protože se těchto přestupků dopustil v období před oznámením rozhodnutí, jímž byl za některý z nich potrestán (tedy do dne 23. 5. 2008, kdy bylo žalobci doručením stejnopisu písemného vyhotovení oznámeno rozhodnutí městského úřadu ze dne 12. 5. 2008, č. j. SOD1293/P216/07/Jet-1410), jednalo se o jejich vícečinný souběh nestejnorodý.

[31] Podle § 35 trestního zákona se při postihu souběhu trestných činů ukládá úhrnný nebo souhrnný trest. Tyto tresty představují pro pachatele výhodnější postup, neboť je v nich zohledněna skutečnost, že pachatel se dopustil dalšího trestného činu, aniž byl varován odsuzujícím rozsudkem týkajícím se dřívějšího trestného činu (viz Šámal, P., Púry, F., Rizman, S.: cit. dílo, str. 301). Z téhož ustanovení pak plyne zásada uložení shodného trestu za sbíhající se trestné činy bez ohledu na to, zda je o těchto činech vedeno společné řízení ( § 20 odst. 1 trestního řádu) či ne. Při ukládání úhrnného i souhrnného trestu soud vychází ze stejných zásad. Z hlediska trestního práva tedy nehraje roli, kdy všechny sbíhající se trestné činy vyjdou najevo, tato skutečnost nesmí být pachateli ani ku prospěchu, ani na újmu. Je zřejmé, že pro trestání souběhu není bezpodmínečně nutné vedení společného řízení, ale naopak je zcela nezbytné použití absorpční zásady, tedy vzájemné posouzení veškerých souvisejících trestních sazeb.

[32] Z výše uvedeného vyplývá, že nevedení společného řízení o přestupcích žalobce by nemuselo prima facie způsobovat vadu řízení dopadající na zákonnost rozhodnutí, pokud by z těchto navazujících rozhodnutí bylo patrné uplatnění zásad stanovených pro ukládání trestu za souběh přestupků. Je zřejmé, že pro důsledné použití ustanovení trestního zákona o souhrnném trestu (tedy současné zrušení výroku o trestu uloženém pachateli dřívějším rozhodnutím) chybí dostatečný právní základ, nicméně není důvodu, proč by se uvedené principy nemohly s řádným odůvodněním všech souvislostí a sousledností aplikovat, tedy proč by správní orgán neměl při ukládání následného trestu přihlížet k trestům uloženým dříve za sbíhající se přestupky.

[33] V kasační stížnosti žalovaný naznačil aplikaci zásady absorpce v předmětných rozhodnutích, když uvedl, že žalobce nebyl znevýhodněn a součet uložených sankcí nepřesáhl zákonnou sazbu pro nejpřísněji postižitelný přestupek. Tomuto závěru však odůvodnění ani jednoho z rozhodnutí správních orgánů neodpovídá a jakákoliv souvislost ukládaných trestů s tresty uloženými dříve v nich není zmíněna ani náznakem. Naopak i z uvedeného vyplývá, že správní orgány se v daném případě dopustily nezákonné kumulace, když stanovily tresty za jednotlivé sbíhající se přestupky dílčím způsobem, tedy podle kumulativní zásady (quod delicta, tot poenae).
"

NSS ČR, 1 As 28/2009

"Zbiehajúce sa delikty sú postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a súhrnný trest uloži podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov."

NS SR, 2 Sžo 11/2014, ZSP 30/2017

K viacerým otázkam administratívneho trestania (napr. uplatnenie analógie pri ukladaní pokút, absorpčnej zásade) upozorňujem na rozsiahle a dôkladne odôvodnené rozhodnutie vo veci kartelu stavebných firiem - NS SR, sp. zn. 5 Sžh 2/2015.

"1. Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union must be interpreted as not precluding national legislation in accordance with which criminal proceedings may be brought against a person for failing to pay value added tax due within the time limits stipulated by law, although that person has already been made subject, in relation to the same acts, to a final administrative penalty of criminal nature for the purposes of Article 50 of the Charter, on condition that that legislation

– pursues an objective of general interest which is such as to justify such a duplication of proceedings and penalties, namely combating value added tax offences, it being necessary for those proceedings and penalties to pursue additional objectives,

– contains rules ensuring coordination which limits to what is strictly necessary the additional disadvantage which results, for the persons concerned, from a duplication of proceedings, and

– provides for rules making it possible to ensure that the severity of all of the penalties imposed is limited to what is strictly necessary in relation to the seriousness of the offence concerned.

2. It is for the referring court to ensure, taking into account all of the circumstances in the main proceedings, that the actual disadvantage resulting for the person concerned from the application of the national legislation at issue in the main proceedings and from the duplication of the proceedings and penalties that that legislation authorises is not excessive in relation to the seriousness of the offence committed."

Case C‑524/15, Luca Menci

___________________

"1. Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union must be interpreted as precluding national legislation which permits the possibility of bringing administrative proceedings against a person in respect of unlawful conduct consisting in market manipulation for which the same person has already been finally convicted, in so far as that conviction is, given the harm caused to the company by the offence committed, such as to punish that offence in an effective, proportionate and dissuasive manner.

2. The ne bis in idem principle guaranteed by Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union confers on individuals a right which is directly applicable in the context of a dispute such as that at issue in the main proceedings."

Case C‑537/16, Garlsson Real Estate SA, in liquidation, Stefano Ricucci, Magiste International SA v Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob)

_______________________

"Article 14(1) of Directive 2003/6/EC of the European Parliament and of the Council of 28 January 2003 on insider dealing and market manipulation (market abuse), read in the light of Article 50 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union, must be interpreted as not precluding national legislation in accordance with which proceedings for an administrative fine of a criminal nature may not be brought following a final criminal judgment of acquittal ruling that the acts capable of constituting a violation of the legislation relating to insider dealing, on the basis of which those proceedings had also been initiated, were not established."

Joined Cases C‑596/16 and C‑597/16, Enzo Di Puma v Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (C‑596/16), and Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) v Antonio Zecca (C‑597/16)

„Analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená.“ (ÚS SR, II. ÚS 476/2016)

"Nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, hoci by bolo i preukázateľne zistené inšpektorátom práce v čase výkonu inšpekcie, ako i v čase rozhodovania správneho orgánu o uložení sankcie za správny delikt, avšak ak v čase rozhodovania správneho súdu už nie je konanie sťažovateľa deliktuálnym konaním, a to vzhľadom na novšiu priaznivejšiu úpravu pre sťažovateľa ako páchateľa, ktorá dekriminalizovala jeho deliktuálne správanie, musí na túto skutočnosť správny súd prihliadnuť ex lege, hoci túto skutočnosť sťažovateľ vôbec nenamieta. Ide tu o rešpektovanie princípov správneho trestania a aplikáciu inštitútu nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná, ak je v prospech páchateľa, ktoré skutočnosti vyplývajú z článku 50 ods. 6 Ústavy SR, ako i z príslušných medzinárodných dokumentov."


R 52/2018 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2018, sp.zn. 6Asan/9/2017)

" Trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená."

ÚS SR, II. ÚS 476/2016, ZNUÚS 9/2018

"75. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy "trestné obvinenie“ a "práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. V zmysle čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, ktorý hovorí "o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku, nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. Aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu, vo svojej zásade č. 6 stanovuje, že je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

[...]

79. Jednou zo základných zásad trestania je všeobecne uplatňovaná zásada zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege), chápaná ako spojenie štyroch samostatných zásad: zásady zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia), zásady, že len písaný zákon môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest (nullum crimen, nulla poena sine lege scripta), zásady zákazu analógie v neprospech obvineného (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta), zásady jasnej zákonnej definície trestného skutku a trestu (nullum crimen, nulla poena sine lege certa).

[...]

82. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s uvedenými závermi krajského súdu a jeho právnym posúdením veci, a teda ani s názorom žalovaného, nestotožňuje. Najvyšší súd nepopiera nachádzanie zmyslu a účelu zákona pri aplikácii jeho konkrétnych ustanovení, avšak v oblasti správneho trestania je potrebné mať na pamäti určitosť formulovania právnych noriem, aby pri sankčnom postihu nevznikli odôvodnené pochybnosti, či konanie obvineného možno subsumovať pod konkrétne právne pravidlo. Tiež je potrebné zdôrazniť, že aplikácia extenzívneho výkladu je v prípade správneho trestania neprípustná. "

NS SR, sp. zn. 10 Asan/6/2018 

"Kasačný súd v konaní o kasačnej sťažnosti v rámci súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu, ktorým sa realizovalo moderačné oprávnenie, nemá už obdobné oprávnenie ako krajský súd a sám už súdnu úvahu krajského súdu o moderácii výšky pokuty nahradiť nemôže. Ďalšia moderácia kasačným súdom je neprípustná v dôsledku zásady jednoinštančnosti správneho súdnictva v Slovenskej republike nastúpenej účinnosťou Správneho súdneho poriadku dňom 1. júla 2016 a navyše moderačné oprávnenie pozitívnoprávna úprava kasačnému súdu nepriznáva.
Vo vzťahu k diskrécii krajského súdu môže kasačný súd hodnotiť len skutočnosť, či krajský súd neprekročil zákonom stanovené medze správneho uváženia, či z nich nevybočil alebo voľné uváženie nezneužil, či je jeho súdna úvaha preskúmateľná."

R 65/2019, NS SR, sp. zn. 6 Asan/14/2017

"I. V oblasti administratívneho trestania platí pri nedostatku právnej úpravy v správnom práve v prípade, ak sa rozhoduje o dvoch a viac zbiehajúcich sa správnych deliktoch rovnakého páchateľa v konaní jednom spoločnom jedným rozhodnutím, že obvinenému sa ukladá úhrnný správny trest (absorpčná zásada) za správny delikt najprísnejšie sankcionovateľný.

II. O súbeh správnych deliktov v aplikačnej praxi správnych orgánov ide v prípade, ak obvinený spáchal dva alebo viac správnych deliktov skôr, ako bol rozhodnutím správneho orgánu v I. stupni za niektorý z nich uznaný vinným, resp. do oznámenia rozhodnutia správneho orgánu obvinenému."

R 67/2019, NS SR, sp. zn. 6 Asan/16/2018

"339 Lastly, it must be observed that the applicant also mentioned in the application the set off principle (in German: Anrechnungsprinzip). In reply to the written questions put by the Court, the applicant explained that the third plea in law was based on a breach of the principle ne bis in idem, the set off principle being separate from, but related to, the principle ne bis in idem, and that the set off principle had been applied in circumstances in which the principle ne bis in idem did not fully apply. The applicant went on to explain that, in its view, the set off principle did not need to come into play in the present case, as the principle ne bis in idem did apply. It maintains that, in any event, even if the Court were to find that there are grounds to apply the set off principle in the present case, the outcome should arguably be the same, namely that the second fine should be reduced by the amount of the first fine.

340 It must be noted that the set off principle has been discussed, in the field of competition law, in situations concerning fines imposed in a Member State or in a third State.

341 In the judgment of 13 February 1969, Wilhelm and Others (14/68, EU:C:1969:4), which was delivered at a time when Regulation No 1/2003 was not yet in force (see, with regard to the situation after the establishment of the European competition network, judgment of 13 July 2011, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs v Commission, T‑144/07, T‑147/07 to T‑150/07 and T‑154/07, EU:T:2011:364, paragraph 187), the Court of Justice ruled as follows. The competition authorities of the Member States may, in principle, take action against an agreement in accordance with their national law, even when a parallel procedure concerning that agreement is pending before the Commission. It also stated, in paragraph 11 of that judgment, that if the possibility of two procedures being conducted separately were to lead to the imposition of consecutive sanctions, a general requirement of natural justice demanded that any ‘previous punitive decision’ must be taken into account in determining any sanction which is to be imposed (see also, to that effect, judgment of 6 April 1995, Sotralentz v Commission, T‑149/89, EU:T:1995:69, paragraph 29). The Court of Justice also noted, in paragraph 3 of the judgment of 14 December 1972, Boehringer Mannheim v Commission (7/72, EU:C:1972:125), that, in fixing the amount of a fine the Commission had to take account of penalties which had ‘already’ been borne by the same undertaking for the same action, where penalties had been imposed for infringements of the cartel law of a Member State.

342 The principle is thus one that applies where there is a ‘previous punitive decision’ or, in other words, where penalties for infringements of the cartel law of a Member State have ‘already’ been borne by the same undertaking for the same action, and not where two fines have been imposed by the same authority in a single decision. It is, moreover, entirely appropriate to treat those types of situations differently. Where the Commission and the authority of a Member State impose penalties in respect of the same agreement, there is a risk that each fine, taken in isolation, will be proportionate, but that the two fines taken together will be disproportionate, if the existence of the first fine is not taken into account when fixing the second. However, when fixing several fines in a single decision, the Commission can ensure that those fines, taken together, are proportionate, and the Court may also examine that issue.

343 Lastly, the applicant submitted, in reply to the written questions put by the Court, that, in the light of the principles of equal treatment and proportionality, double punishment for the same conduct is as unjust in parallel proceedings as in sequential proceedings. That argument cannot be accepted. Where two penalties are imposed by the same authority in a single decision, that authority can ensure that, taken together, the penalties are proportionate, and the court can also verify the proportionality of the penalties taken together (see paragraph 342 above). The imposition of two penalties for the same conduct, by the same authority in a single decision cannot therefore be considered, as such, to be contrary to the principles of equal treatment and proportionality.

344 In the light of all of the foregoing, the principle ne bis in idem and the set off principle do not apply to a situation in which several penalties are imposed in a single decision, even if those penalties are imposed for the same actions. In fact, where the same conduct infringes several provisions punishable by fines, the question whether several fines may be imposed in a single decision falls not within the scope of the principle ne bis in idem but within the scope of the principles governing concurrent offences (see, in regard to the problems associated with concurrent offences, paragraphs 345 to 373 below)."

T-704/14

"Príslušné orgány sa dopúšťajú porušenia zásady ne bis in idem v prípade, ak je osoba za nesplnenie si daňovej povinnosti odsúdená a trestaná v rámci daňového konania a následne trestného konania, pričom nie je splnená podmienka úzkej vecnej a časovej súvislosti oboch konaní. V takom prípade osobu opakovane súdia a trestajú za rovnaký alebo v podstate rovnaký čin dva rôzne orgány v dvoch rôznych konaniach, čím dochádza k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach."

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bjarni Ármansson proti Islandu zo dňa 16. apríla 2019, týkajúci sa sťažnosti 72098/14, citované podľa Bulletin Slovenskej advokácie, č. 5/2020, s. 37.