lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (144)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Milan Hlušák (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Jakub Jošt (3)
Robert Goral (3)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Hamar (2)
Ludmila Kucharova (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Ivan Bojna (2)
Martin Gedra (2)
Peter Varga (2)
Tomáš Demo (1)
Tibor Menyhért (1)
Ján Pirč (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ondrej Halama (1)
Natalia Janikova (1)
Jozef Kleberc (1)
Vincent Lechman (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Adamova (1)
Lucia Palková (1)
Petr Kavan (1)
Pavol Mlej (1)
Tomas Kovac (1)
Emil Vaňko (1)
Bohumil Havel (1)
Peter K (1)
Zuzana Kohútová (1)
Matej Gera (1)
Paula Demianova (1)
Dušan Marják (1)
Matej Košalko (1)
Ivan Michalov (1)
Nora Šajbidor (1)
lukasmozola (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Kurian (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Svoboda (1)
Roman Prochazka (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bystrik Bugan (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Hudec (1)
David Halenák (1)
lukas.kvokacka (1)
Ondrej Jurišta (1)
peter straka (1)
I. Stiglitz (1)
Marek Maslák (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Martin Estočák (1)
Juraj Lukáč (1)
Gabriel Závodský (1)
Gabriel Volšík (1)
Róbert Černák (1)
Peter Marcin (1)
Petr Steiner (1)
Peter Kubina (1)
Michal Ďubek (1)
Katarína Dudíková (1)
Marcel Jurko (1)
Martin Šrámek (1)
Peter Janík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

KS Trenčín: Zodpovednosť poskytovateľa diskusného fóra za údajne difamačné príspevky tretích osôb

Martin Husovec, 08. 07. 2012 v 10:24

Na stránke rozhodnutia.sk bolo konečne zverejnené rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci Stacho v. Klub Strážov z apríla 2012, ktoré sa týka zodpovednosti poskytovateľa diskusného fóra za údajne difamačné príspevky anonymných prispievateľov. Rozhodnutie sa zaoberá pomerne závažnou právnou otázkou, ktorá môže mať veľký dopad na podobu e-commerce na Slovensku (od slobody diskusie až po podnikateľské prostredie pre cloud computing). V centre pozornosti je totiž zodpovednosť poskytovateľov služieb na internete za obsah alebo konanie tretích osôb. Rozhodnutie je z môjho pohľadu čiastočne založené na nesprávnom odôvodnení, hoci výsledok možno oproti prvostupňovému rozhodnutiu len oceniť. Vecou sa zrejme čoskoro bude zaoberať Najvyšší súd SR, tak si poďme rozobrať pred akými úlohami stojí.

Skutkový stav

Žalovaný, Klub Strážov, prevádzkuje internetovú stránku, kde publikuje rôzne články z prostredia samosprávy. Pod niektorými z uverejnených článkov sa rozpútala diskusia, pričom v nej padlo zo strany anonymných prispievateľov aj niekoľko viac expresívnych slov ako napr. “Zlodej”, “Zlodej a podvodník” na adresu žalobcu.

Žalobca, pán Stacho, sa rozhodol brániť. Bez akejkoľvek “pred-súdnej” žiadosti o zmazanie komentárov, rovno zažaloval poskytovateľa internetového fóra. Žiadal pritom ospravedlnenie, odstránenie príspevkov a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur. Okresný súd v Považskej Bystrici (sp. zn. 7C/96/2011, samosudca, JUDr. Róbert Jankovský) všetky tieto uplatnené nároky žalobcovi priznal, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v plnej výške (rozsudok). Keďže sa žalovaný voči rozhodnutiu odvolal, vec pokračovala na Krajskom súde v Trenčíne.

Krajský súd v Trenčíne (sp. zn. 19Co/35/2012, senát v zložení JUDr. Beáta Čupková, JUDr. Alena Záhumenská a JUDr. Viera Škultétyová) na konci apríla 2012 rozhodol, že žalovaný nemusí zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vôbec a tiež nemusí zverejniť ospravedlnenie. Žalovaný bol však zaviazaný zmazať niektoré výrazy (nie diskusný príspevok ako taký). A tiež, keďže žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov konania, žalovaný musí niesť sám tieto svoje trovy. Voči rozhodnutiu bolo podané minimálne jedno dovolanie, ktoré dnes čaká na Najvyššom súde SR (nepoznám presný rozsah napadnutia rozhodnutia v dovolačke).

Názor Krajského súdu

Skúsme na chvíľku odhliadnuť od otázky, či ide v prejednávanom prípade o skutočne difamačné výrazy a sústreďme sa na samotný aspekt zodpovednosti takéhoto poskytovateľa, ktorý na internete sprostredkúva diskusiu. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne (zmenené poradie odsekov):

"Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv."

"V prejednávanej veci je nespornou skutočnosťou, že odporca nie je autorom predmetných diskusných príspevkov. Odporca nie je ten, kto zásah do osobnostných práv navrhovateľa spôsobil, nie je daná jeho zodpovednosť (objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie) a nie je daná jeho vecná pasívna legitimácia. Odporca nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľa ani tým, že je registrátorom a prevádzkovateľom webovej stránky, ktorá umožňuje tretím osobám, a to aj anonymne, uverejňovať svoje myšlienky a názory na spoločenské a politické dianie v Meste H. T.. V tomto smere možno súhlasiť s názorom odporcu, že povinnosti možno v súlade s Ústavou SR ukladať len na základe zákona, zo žiadneho právneho predpisu nemožno zodpovednosť odporcu za daný zásah do osobnostných práv navrhovateľa vyvolaný anonymným diskutujúcim vyvodiť. Aj podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu platí, že zodpovednosť „za niečie protiprávne aktivity nie je možné prenášať na tretie osoby, ktoré samé právo neporušili.“

Keďže teda súd odmietol existenciu deliktného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, asi sa pýtate kde potom nachádza právny základ pre uloženie povinnosti odstrániť niektoré výrazy z diskusie. Odpoveď je § 6 zákona o elektronickom obchode (ZEO).

Vzhľadom na preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý možno považovať za protiprávny, je odporca podľa § 6 ods. 4 zákona č. 22/2004 Z. z. povinný v dôsledku rozhodnutia súdu žiadané výrazy z elektronickej komunikačnej siete odstrániť.“

Výklad § § 11 a 13 ObčZ a § 6 ZEO

Rozhodnutie má na jednej strane aspekty, ktorým sa veľmi teším (posúdenie deliktu, aplikácia § 6 ods. 4 ZEO na poskytovateľa fóra), no na strane druhej aj časti, ktoré považujem za nesprávne (pasívna legitimácia pri § 13 ObčZ, založenie povinnosti odstrániť na ustanovení § 6 ods. 4, 5 ZEO či rozdelenie trov konania).

Rozdeľme si teda najprv situáciu na drobné. Je jasné, že páchateľom deliktu (Täter) podľa § 11 ObčZ, ak samozrejme ide o protiprávne výrazy (to tu neposudzujem), je anonymný prispievateľ. Poskytovateľ fóra, ktorý vôbec nepoznal tohto prispievateľa alebo ho neinštruoval (nedal mu pokyn), zároveň nie je ani spolupáchateľom deliktu (Mittäter) a ani účastníkom na delikte (Teilnehmer). K zásahu totiž došlo konaním tretej “nespriatelenej” osoby (pridaním komentára) a nie jeho vlastným konaním. V súkromnom práve subjekt zodpovedá v zásade za svoje protiprávne konania, pričom za protiprávne konania iných osôb zodpovedá len veľmi výnimočne, a to ak tak stanovuje zákon (napr. § 420 ods. 2 ObčZ). Poskytovateľ fóra teda sám neporušuje osobnostné práva (o pojmoch v deliktnom práve viac tu). Iste, poskytovateľ fóra sa môže do tejto situácie dostať, ak napr. jeho nekonanie vo vzťahu k protiprávnemu konaniu tretej osoby (jeho nečinnosť), vyústi k spáchaniu svojho vlastného deliktu (napr. za ponechanie príspevku v diskusii aj po rozhodnutí súdu). Tento delikt však bude stáť samostatne, a nebude, okrem skutkových okolností, právne spojený (napr. solidárnou zodpovednosťou podľa § 438 ObčZ) s deliktom anonymného diskutéra. Tento samostatný delikt poskytovateľa môže mať či už charakter osobnostnoprávneho deliktu podľa § 11 ObčZ alebo deliktu z porušenia prevenčnej povinnosti podľa § § 415, 420 ObčZ. To je jeden aspekt, kde v podstate možno súhlasiť s Krajským súdom v Trenčíne.

Na druhej strane však nemožno súhlasiť s veľmi úzkym výkladom § 13 ObčZ čo do pasívnej legitimácie zo zdržovacieho a odstraňovacieho nároku, ktoré súd obmedzuje len na páchateľa, spolupáchateľa alebo účastníka na delikte. Som totiž presvedčený, že z tohto nároku môže byť pasívne legitimovaný ktokoľvek kto hoci len umožňuje páchanie deliktu tretiemu bez toho, aby sám delikt páchal (či už ako páchateľ, spolupáchateľ alebo účastník). Ako som už poukazoval tu, § 13 ObčZ zamlčuje adresáta odstraňovacieho a zdržovacieho nároku, keď hovorí, že "fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov". Tieto osoby ja sám zatiaľ pracovne nazývam "nepriamy porušovateľ" (mittelbarer Rechtsverletzer), pričom “konkurz” na lepší pojem je stále otvorený (napr. “umožňovateľ” by mohol byť výstižnejší).

Širokú pasívnu legitimáciu v týchto sporoch (a nie len v nich) vyžaduje dennodenná realita, kde k dosiahnutiu efektívnej spravodlivosti je často nevyhnutné zaviazať k určitému konaniu osoby, ktoré sami protiprávne nekonali (pozri tento príklad, čo v procesnej rovine umožňujú napr. predbežká). Dnes existuje v slovenskom práve takáto rozšírená pasívna legitimácia pri deliktoch z práv duševného vlastníctva, pričom jej potreba sa ukazuje aj pri vlastníckom práve alebo práve na ochranu osobnosti. Jej zmyslom je, aby bolo možné k dosiahnutiu právneho stavu zaviazať aj osoby, ktoré majú určitý nepriamy dosah na páchanie deliktov. Súčasné znenie najmä § 13 ObčZ túto interpretáciu len podporuje. Iste takáto možnosť musí byť vyvažovaná s osobnou slobodou jednotlivca, ktorej nemôže byť neuvážene a bez právneho dôvodu bránené (čl. 2 ods. 2 Ústavy).

Únijné právo (v oblasti PDV) nachádza hranice tejto rozšírenej pasívnej legitimácie v kritériách (bod 144, C-324/09 L'Oreal v. eBay):

a) účinnosti,

b) primeranosti a

c) zákaze vytvárať bariéry legitímnemu obchodu v spoločnosti.

Nemecká doktrína Störerhaftung (staršia a platiaca aj mimo oblasti PDV) nachádza hranice zas v kritériách (BGHSommer unseres Lebens, sp. zn. I ZR 121/08):

a) vedomého a adekvátne kauzálneho prispenia k porušeniu práva (bez ohľadu na zavinenie),

b) právnej možnosti tejto osoby obmedziť porušovanie práv,

c) porušenia primeranej starostlivosti.

Ako teda vidieť, nemecký prístup je užší. V každom prípade takéto rozšírenie pasívnej legitimácie z negatórneho, resp. odstraňovacieho nároku umožňuje flexibilnejšie a spravodlivejšie riešiť mnohé situácie, kedy je páchateľ deliktu alebo neznámy, alebo nie je dobre možné voči nemu uplatňovať takéto či iné nároky. Len zhrniem, že ak by súd interpretoval pasívnu legitimáciu podľa § 13 ObčZ ako je načrtnuté vyššie, mohol by na jednej strane odmietnuť protiprávnosť konania žalovaného a zároveň ho zaviazať k odstráneniu určitých výrazov.

Keďže ale Krajský súd vyložil pasívnu legitimáciu z týchto dvoch nárokov podľa § 13 ObčZ veľmi úzko, vznikol mu problém ako odôvodniť nariadenie odstránenia určitých výrazov z diskusie. Siahol tak k § 6 ods. 4 ZEO, pričom skôr mal na mysli § 6 ods. 5 ZEO, ktorý znie: “súd môže nariadiť poskytovateľovi služieb ich odstránenie z elektronickej komunikačnej siete aj vtedy, ak sa poskytovateľ služieb o ich protiprávnosti nedozvedel”. To však možno považovať za veľmi nešťastnú interpretáciu.

V prvom rade ustanovenie § 6 ods. 5 ZEO neponúka žiadne hmotnoprávne nároky amá celkovo iný právny význam. Ten sa odvíja od konštrukcie smernice o elektronickom obchode. Predmetné ustanovenie má poukazovať na to, že hoci § 6 ZEO chráni pred vznikom niektorých mimo-zmluvných záväzkov, nie je tomu tak čo do zodpovednosti za odstránenie alebo predchádzanie protiprávnemu stavu (u nás, odstraňovací a zdržovací nárok). V tomto prípade aplikovateľnýčl. 14 Smernice o elektronickom obchode, ktorej je § 6 ods. 4 a ods. 5 ZEO transpozícia, totiž stojí na “dvojkoľajnosti zodpovednostných nárokov”. Na jednej strane za istých okolností blokuje voči poskytovateľom typu hosting monetárne nároky (t.j. nie len škodu, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), na druhej strane však vždy výslovne umožňuje zdržovacie a odstraňovacie nároky. Hoci tieto nároky umožňuje, dokonca aj víta, nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že ich samo zakladá. Súdu by tak vznikol celý rad (nevyriešiteľných) problémov ako napr. určenie okruhu aktívne legitimovaných osôb, určenie povahy žiadanej protiprávnosti, odôvodnenie nezmyselnej obmedzenosti takéhoto nároku len voči pár poskytovateľom služieb na internete a pod. Takáto línia by nebola v konečnom dôsledku dobrá ani zo systematického hľadiska. Ustanovenia § 6 ods. 4 a 5 ZEO sa totiž neaplikujú na všetky služby na internete a už vôbec sa neaplikujú pri offline deliktoch.

Súd mal preto umožniť pasívnu legitimáciu na základe § 13 ObčZ. Ustanovenie § 6 ods. 5 ZEO mu len indikuje, že blokácia zodpovednostných nárokov (tzv. bezpečný prístav) podľa § 6 ods. 4 ZEO sa v konkrétnom prípade (v súlade so Smernicou) neaplikuje.

Zároveň však treba vyzdvihnúť, že Krajský súd v Trenčíne pomerne bez problémov dospel k záveru, že sprostredkovanie diskusie na internete v takejto technickej podobe a za takýchto okolností spadá pod činnosť tzv. bezpečného prístavu hosting, na ktorý sa aplikuje čl. 14 Smernice o EO a § 6 ods. 4 ZEO (a to i napriek zlému slovenskému zneniu § 6 ods. 4 ZEO). Iné európske súdy s tým totiž mali istý čas problém, čo sa však s prvými rozhodnutiami Súdneho dvora EU (Google France C-236/09, L'Oreal v. eBay C-324/09) ukázalo ako úplne neopodstatnené.

O ďalších problémoch rozhodnutia

Súd pri citácií § 6 ZEO uvádza, že “Na založenie zodpovednosti za obsah takejto informácie sa vyžaduje, že prevádzkovateľ má o protiprávnosti informácie uloženej užívateľom vedomosť.”. Súd teda (pravdepodobne) vraví, že ak dôjde k diskvalifikovaniu z jedného z tzv. bezpečných prístavov (bližšie môj komentár k § 6 ZEO), tak sa zakladá zodpovednosť tohto poskytovateľa za tieto informácie. Tu ide o veľmi dôležité nepochopenie účelu § 6 ZEO v našom práve. Nepochopenie, ktoré som už kritizoval v súvislosti s rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 197/2010, vo veci Prolux. Tento záver sa na výsledku rozhodnutia nijako neprejavil, ale je dôležité na neho upozorniť.

Smernica o elektronickom obchode totiž úpravou tzv. bezpečných prístavov v čl. 12 až 14 (pre činnosti mere conduit, caching, hosting) “nemala ambíciu určiť moment vzniku zodpovednosti, ale naopak, určiť moment do kedy je jednoznačne vylúčená. Otázka vzniku záleží od konkrétnych okolností prípadu a povahy deliktu, pričom je možné, že dvaja poskytovatelia, ktorí sa kvalifikujú pod rovnaký bezpečný prístav, napríklad hosting, sa stanu zodpovední v úplne odlišnom momente. Bezpečné prístavy možno chápať skôr ako nové znenie alebo objasnenie existujúceho práva, než jeho výnimky (pozri bod 136 návrhov v L‘Oreal v. eBay C-324/09), nieto ešte ako uloženie nových povinností.” (HUSOVEC, M. Krátky komentár k prípadu Prolux. In: Revue pro právo a technologie č. 1/2011). Vo svojich dôsledkoch totiž súd “pretočením” účelu § 6 ZEO vytvára novú normu o kvalite § 420 ods. 2 ObčZ, ktorá upravuje zodpovednosť za konanie iných osôb (hoci tu nejde o pričítanie zodpovednosti namiesto delikventa, ale zrejme vedľa neho). Podľa súdu sa (asi) na založenie zodpovednosti za určité protiprávne konanie nemá posudzovať (deliktnosť) vlastného konania poskytovateľa, ale jeho vedomosť o deliktnom konaní tretej osoby, nadobudnutím ktorej sa hneď zakladá jeho zodpovednosť. Na druhej strane je možné, že táto veta rozsudku sa má skôr čítať: “Na založenie zodpovednosti za obsah takejto informácie sa vyžaduje, okrem samotných podmienok deliktu, aj to, že prevádzkovateľ má o protiprávnosti informácie uloženej užívateľom vedomosť.”

V každom prípade, ak to bude predmetom dovolania, mal by sa Najvyšší súd SR seriózne zaoberať otázkou kedy a za akých okolností by mali poskytovatelia diskusného fóra začať niesť zodpovednosť aj za peňažné nároky (škoda, nemajetková ujma v peniazoch), ak neodstránili určité príspevky alebo výrazy ihneď ako o to boli požiadaní, či inak nadobudli o ich existencii skutočnú vedomosť. V týchto prípadoch, keď poskytovateľ stratí tento “plátený štít” bezpečného prístavu podľa § 6 ods. 4 ZEO, musí totiž všeobecný súd na základe konkrétnych okolností prípadu posúdiť, či poskytovateľ diskusného fóra sám spáchal delikt tým, že ponechal príspevky na svojej platforme, a to aj napriek žiadosti o ich odstránenie pre údajnú protiprávnosť. Najvyšší súd SR by mal preto formulovať určitý test, ktorý predvídateľne stanoví, kedy takáto omisia zo strany poskytovateľa diskusného fóra zakladá zodpovednosť za škodu alebo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za osobnostnoprávny delikt.

Takýto test pritom vyžaduje citlivý ústavnoprávny balanc. Na jednej strane totiž musí umožňovať efektívne nástroje proti porušeniam osobnostných práv na internete, no na strane druhej nesmie neprimeranou prísnosťou dusiť konštruktívnu diskusiu. Zatiaľ čo veľmi prísny test bude motivovať k odstraňovaniu všetkého čo bolo nahlásené zo strachu pred peňažnými nárokmi, veľmi benevolentný test môže viesť k drzosti a nezáujmu zo strany poskytovateľov “niečo riešiť”.

Základom tohto testu je vyriešenie otázky, kedy vznikne povinnosť odporcu odstrániť určitý protiprávny obsah. Porušenie tejto povinnosti totiž potom následne môže založiť vlastný delikt na strane poskytovateľa. Treba povedať, že § 6 ZEO, hoci zrejme nedopatrením, ale stanovuje takúto povinnosť nasledovne: Ak sa však dozvie o protiprávnosti takých informácií, je povinný odstrániť ich z elektronickej komunikačnej siete alebo aspoň zamedziť k nim prístup. Sudkyňa Okresného súdu Bratislava I. JUDr. Otília Belavá v tu už diskutovanej veci, sp. zn. 15C/24/2012, výklad tohto ustanovenia videla nasledovne: “Navrhovateľ protiprávnosť obsahu predmetných internetových stránok neosvedčil, resp. nepreukázal, ide len o jeho tvrdenie, pričom podľa názoru súdu, povinnosť odporcu takéto protiprávne informácie odstrániť vzniká až osvedčením, resp. preukázaním, že obsah predmetných stránok je protiprávny, preto v tejto časti je tvrdenie navrhovateľa predčasné.”. Takýto výklad by organicky zapadol k rozhodnutiu Súdneho dvora EU L´Oréal v. eBay C-324/09, ktorý pre oznámenie údajne protiprávnych činností alebo informácií vyžadoval dostatočnú presnosť a adekvátnu podloženosť (sufficiently precise or adequately substantiated) – za účelom straty bezpečného prístavu. Treba povedať, že aj pri neexistencii tohto ustanovenia by bola zrejme povinnosť niečo konať (odstrániť alebo zamedziť) konštruovaná napr. na základe § 11 ObčZ približne v rovnakom momente. Tento moment skúsime bližšie načrtnúť nasledovne:

Vlastný delikt na strane poskytovateľa by mal vznikať až v momente, kedy po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená. Delikt by tu vznikal ako dôsledok omisívneho porušenia povinnosti odstrániť určitý obsah (bezpečné prístavy § 6 ZEO sú v taktom prípade aj tak “stratené”). Posudzovanie rozumnej reakčnej doby by potom záležalo od toho i) kto podáva oznámenie, ii) čoho sa týka, t.j. povaha porušenia práva, iii) potrebný spôsob vybavenia a iv) typ poskytovanej služby. Dostatočné presné a advekvátne osvedčenie protiprávnosti informácie by vyžadovalo určité kvalifikované oznámenie, t.j. oznámenie, ktoré i) presne označuje namietanú informáciu, ii) vysvetľuje v čom spočíva protiprávnosť a prípadne iii) osvedčuje relevantné fakty.

No a na záver, posledným aspektom, ktorý by mal byť v tomto kontexte prehodnotený, je otázka trov. Najvyšší súd SR by mal zvážiť za akých okolností je vhodné, aby sprostredkovatelia legitímnej diskusie na internete mali niesť bremeno uplatňovania práv medzi subjektmi tejto diskusie (porovnaj napr. s rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 197/2010).

PS: je vtipné, že v SR a ČR máme zatiaľ po jednom spore a obe sú z rovnakého prostredia, pričom ten slovenský sa točí okolo výrazov “zlodej” a “podvodník” a český ohľadom spojenia “lže jak svině”. Spoločné gény nezaprieš :)

Update: v januári 2013 podalo EISi amicus curiae v tejto veci pred Najvyšším súdom SR (celé podanie tu).


Názory k článku KS Trenčín: Zodpovednosť poskytovateľa diskusného fóra za údajne difamačné príspevky tretích osôb:


  Ondrej Pivarči, 13. 07. 2012 v 13:04 - nuž, mám nejaké pochybnosti

V prípade poskytovateľa služby internetovej diskusie (ešte by som diferencoval, či je to podnikateľ alebo neziskovka ako okolnosť podľa § 13 ods. 3 OZ) podľa mňa ústavná dualita právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti nie je kľúčová, pretože poskytovateľ služby je vlastníkom techniky, ktorou umožňuje zásahy do osobnostných práv tomu, kto uplatňuje slobodu prejavu.

Preto tu vidím interferenciu 3 ústavných práv - vlastníckeho práva poskytovateľa, práva na slobodu prejavu diskutéra a práva na česť osoby, ktorej sa príspevok týka.
Z pohľadu poskytovateľa (odporcu) tento je viazaný čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, a to ho zaväzuje, aby podnikol všetky preventívne opatrenia (s dôrazom na § 415 OZ), napr. umožnil čiastočnú svojpomoc podľa § 6 OZ pre dotknutú osobu (napr. efektívnu formu upozornenia poskytovateľa), resp. blokoval vulgarizmy, resp. vykonával inú prevenciu voči konaniu, ktoré je zjavne protiprávne.

Transpozícia smernice 2000/31/ES (SEO) v § 6 ods. 4 a ods. 5 ZEO je preto až protiústavná, nielen mierne spackaná. Nebyť povinný sledovať informácie a oprávnený (sic!) vyhľadávať informácie, tak to je vo vzťahu k čl. 20 ods. 3 (a vôbec vlastníckym oprávneniam) silné kafe. V SEO sa ale nič podobné neuvádza, iba toľko, že členské štáty neukladajú všeobecnú povinnosť dohliadať na prenášané informácie, avšak vzhľadom k deformácii § 6 ods. 4 ZEO v porovnaní s čl. 14 SEO (je dosť rozdiel medzi niečo nevedieť a nebyť zoznámený, a tiež je rozdiel medzi "nebyť si s ohľadom na náhradu škody vedomý skutočností alebo okolností, z nich by bola zjavná protiprávna činnosť alebo informácie" a "nevedomosťou o týchto skutočnostiach a informáciach") je zodpovednosť poskytovateľa podstatne modifikovaná v ZEO oproti SEO, keďže SEO verzia práve umožňuje, aby poskytovateľ musel vykonávať nejakú prevenciu proti zjavným zásahom do osobnosti, kdežto ZEO verzia ho liberuje a priori, čím je tak trošku v rozpore s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR.

Nesúhlasím s pasážou týkajúcou sa "rozumnej reakčnej doby", je nutné si uvedomiť, že internet je rýchla sieť a následok rýchlo a masovo nasleduje príčinu (napr. zverejnený príspevok môže do 2-3 hodín "obehnúť" facebookom a ani poldňová reakcia zmazaním nemusí byť dostatočná, už nehovoriac o cachingu stránok). Preto je skôr dôležitejšia prevencia (ktorú ZEO úplne ničí) než ex post reakcia.

Vyžadovať po dotknutých osobách kvalifikovanú aktivitu priam nahráva systému "mašinérie ohováraní", keď do času, kým dotknutá osoba vôbec zistí, že niekto do diskusie pripojil jej kvetnato-šťavnatý popis či iný label, tak jej česť už bude "tam za horami", pričom poskytovateľ si umyje ruky, že veď on nemusel zareagovať podľa ZEO, nakoľko dotknutá osoba nešpecifikovala, ako bol zverejnenou informáciou porušený zákon.

15C/24/2012 z OS BA I je podľa mňa mimo misu ... rovnako má poznať zákon poskytovateľ, ako dotknutá osoba. Keďže zásah do osobnosti musí byť objektívne spôsobilý k spôsobeniu ujmy, túto objektívnu spôsobilosť musí rozpoznať skôr poskytovateľ ako dotknutá osoba, tým skôr, že je prevádzkovateľom služby diskusie, a teda má mať nejaké minimálne znalosti.

Čiže bezpečný prístav je fajn, ale mne tam chýba napr. diferenciácia na podnikateľov a na neziskových prevádzkovateľov, lebo nie je možné, aby podnikateľ profitoval zo zasahovania do osobností, nech znáša pekne aj vyššie náklady. Bezpečný prístav musí tiež rešpektovať ústavné obmedzenia, ako aj fakt, že poskytovateľ musí byť prvý z 3 zúčastnených, ktorý rozpozná rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a deštrukciou / trollingom a pod. Viď EliOZ "kto koná akoby príslušník určitého stavu ..." atď.


  Martin Husovec, 17. 07. 2012 v 09:04 - no ..

postupne ..

1. k zlej transpozícií s Vami súhlasím hoci by som ju nenazval protiústavnou, lebo sa jej problémy dajú preklenúť výkladom (viď moj komentár )

2. k rozlišovaniu na podnikateľ vs. iný pri tomto prístupe dochádza, vyššie som to vysvetlil pri ten právnej vete, ktorú navrhujem NS. Váš prístup je tak trošku deštrukčný pre internetové diskusie. Vychádzate z toho, že poskytovateľ dokáže vždy určiť protiprávnosť informácií bez problémov, a že každý kto prevádzkuje službu musí byť onlin 24 hodín denne. Predstavte si aj druhú stranu, ktorá má posúdiť napr. protiprávnosť diskusného príspevku, ktorý je založený na tvrdení určitých faktou. Ako ich overíte? Od nich závisí protiprávnosť. Taktiež podľa Vás stačí ak niekto napíše prevádzkovateľovi fóra o 5000 príspevkoch niečo v zmysle "máte na fóre protiprávny komentár, dajte ho dole". Ako má ten ale vyhodnotiť jeho protiprávnosť, opodstatnenosť a či náhodou tu nejde o zneužívanie, kde niekto chce ceznurovať obsah diskusie? Takéto oznámenie sú predmetom večného zneužívania a takýchto štandard by pripravil internet o diskusiu. Vďaka bohu to tak žiadny zahraničný súd ešte nevidel (dokonca ani francúzske :)).

2. Ako som písal, poskytovateľ diskusného fóra môže spáchať vlastný delikt omisívnym konaním. Pri omisívnych deliktoch platí rovnaká skutková podstata, ale keďže tu nie je aktívne konanie, protiprávnosť ako jej znak, určujeme na základe toho či a kedy dôjde k porušeniu prevenčnej povinnosti (Verkehrspflichten). To vychádza z toho, že osoba môže byť uznaná za porušujúca právnu normu iba keď jej vznikla povinnosť určitým spôsobom pre jej rešpektovanie (naplnenie) konať a ona tak nekonala. Táto prevenčná povinnosť je širšia ako tá zakotvená v § 415 ObčZ (týkajúca sa škod), vyplýva z chránenej právnej pozície (tu osobnostných práv) a jej zmyslom je "merať protiprávnosť" pri omisívnych deliktoch (tiež pri nepriamych porušeniach).

Príklad. Peter nezatvorí bránku do svojho dvora, kde sú vyklopené dosky s klincami. Cuzdie deti vôjdu do jeho dvora a jedno sa na klincoch zraní. Pre posúdenie protiprávnosti Petrovej omisie musíme zistiť či Peter mal povinnosť bránku zavrieť, pretože do dvora môžu vôjsť deti. Posúdime teda prevenčnú povinnosť Petra a to či ju porušil na to, aby sme určili či konal protiprávne alebo nie (časť skutkovej podstaty deliktu). Táto prevenčná povinnosť vyplýva z § 11 ObčZ, ale môžno ju čítať spoločne s § 415 ObčZ.

A tak treba čítať aj ten môj návrh. Ide len o detailnejšie rozpracovanie prevenčnej povinnosti vo vzťahu k porušeniu osobnostných práv v internetovej diskusii.Máte v ňom priestor aj na rozlišovanie, ktoré žiadate.

  Martin Husovec, 17. 07. 2012 v 09:12 - ..

tu prevenčnú povinnosť (pojem požičaný z § 415 ObčZ) samozrejme môžete nazvať na odlíšenie aj inak viac priliehavo, napr. povinnosť rozumnej starostlivosti. Doc. Csach tuším používa pre § 415 iný pojem - "starostlivosť dobrého pater familias" a pod.

  Ondrej Pivarči, 17. 07. 2012 v 16:37 - ad Martin

Ja som si Váš návrh v závere článku aj komentár na blogu k SEO prečítal. Už či by taký výklad, ktorý možno vyčítať zo ZEO v aktuálnom znení, bol akceptovateľný podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, to tu teraz nejdem rozoberať, mám o tom pochybnosti, ale o tom inokedy.

Môj prístup sa tak trošku odvíja práve z pozície dotknutej osoby, ktorej osobnostné práva majú byť chránené. Keď vlastník - prevádzkovateľ internetovej diskusie umožňuje internetovú diskusiu, musí zodpovedať za to, aby nezasahovala do práv iných a urobiť všetko pre to, aby tomu tak nebolo, čo možno od neho rozumne požadovať. Možno po ňom rozumne požadovať "starostlivosť o diskusiu"? Myslím, že určite.

Existuje x spôsobov, ako zabezpečiť diskusiu pred trollingom, spamom, vulgarizmami, ohováraním, zverejňovaním privátnych dát atď. Napr. na Jinom práve používajú kontrolu každého príspevku autorom reagovaného článku, na sme napr. kódex a kontrolu adminmi diskusií, možno použiť aj Turingov test odlíšenia ľudí od robotov, tiež filter na vulgarizmy (má aj napr. sme) a aj na iné údaje, potom sa používa ochrana proti indexovaniu diskusií vyhľadávačmi, ochrana proti zdieľaniu (napr. na facebooku), limitovanie podľa dĺžky, druhu obsahu a pod., čiže preventívne opatrenia vo vzťahu k prispievaniu do diskusií, ktoré sú častokrát účinnejšie, než ex post reakcia na ohlásenie. Tieto môžu byť navyše aktívne non-stop, najmä ak sú technického rázu.

Mám za to, že ak niekto poskytuje ako podnikateľ (najmä napr. médiá, u ktorých je to podstatný aspekt činnosti) službu internetových diskusií, mal by mať nad nimi dohľad nepretržite. Toto síce stojí náklady, ale sú to náklady za zvýšenú zodpovednosť za využitie vlastnej techniky.
Podľa mňa "starostlivosť dobrého pater familias" v diskusiách rozhodne nezahŕňa čakanie na nejakého virtuálneho moralistu, ktorý bude nahlasovať osobné útoky a pod. administrátorovi, a ktorý bude navyše tak múdry, že bude kvalifikovane vedieť pomenovať, čo je na konkrétnom príspevku protiprávne. Keď už by sa mal prevádzkovateľ spoliehať na oznámenia, tak len popri preventívnych opatreniach a s tým, že oznamovateľovi pomôže tak, ako to je len možné, napr. sme má zavedenú pri nahlasovaní voľbu z dôvodov oznámenia, resp. popis vlastného dôvodu (dá sa takáto voľba dosť prepracovať, a to tak, aby bola pružná), alebo je možné využiť VIP užívateľov ako reagujúcich a pod.

V mediálnom práve taktiež spoluzodpovedá vysielateľ určitým spôsobom za zásah do osobnostných práv, niet teda dôvodu, aby prevádzkovateľ internetových diskusií rovnako neniesol podobnú zodpovednosť. Bezpečný prístav, ktorý by sa končil až "v momente, kedy po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená." by bol pre poskytovateľa príliš bezpečným, a umožňoval by "mašinériu ohováraní", ako som uviedol.

Prečo si myslím, že poskytovateľ služby internetovej diskusie má najlepšie predpoklady rozlíšiť protiprávnosť? Pretože vie zväčša lepšie ako užívateľ (a čím otvorenejšiu a "verejnejšiu" diskusiu poskytuje, tým skôr by mal vedieť) rozlišovať skutkové tvrdenia od hodnotiacich úsudkov, mal by mať všeobecný prehľad o témach, ku ktorým ponúka diskusiu (pokiaľ viem, zväčša na fórach nie sú offtopic príspevky veľmi tolerované, tu však je nutné dať pozor na možný konflikt s cenzúrou), má možnosť spôsob diskutovania / ukladania iného obsahu (najmä technický priebeh) nadefinovať sám, má poznať základnú legislatívu, ktorá sa k jeho činnosti vzťahuje atď. Poskytovateľ má teda podstatne jednoduchšiu pozíciu vo vzťahu k možnému protiprávnemu obsahu v diskusii (platí aj pre hosting), než dotknutá osoba, ktorej je spôsobovaná ujma niekedy každou minútou.

"Posudzovanie rozumnej reakčnej doby by potom záležalo od toho i) kto podáva oznámenie, ii) čoho sa týka, t.j. povaha porušenia práva, iii) potrebný spôsob vybavenia a iv) typ poskytovanej služby" - prvé dve položky môže poskytovateľ nadefinovať pre oznámenie tak, aby oznamovateľ vo väčšine prípadov len "formulároval", pri dobrom mechanizme riešenia oznámení je bod III vždy iba otázkou niekoľkých sekúnd a bod IV by mohol byť priamo súčasťou normy, lebo hľadať čosi vo výklade súdov znamená, že zase bude k bežnej situácii potrebný právnik.

V praktickej rovine - "môj tak trošku deštrukčný prístup" sa v obludnej podobe použil v prípade Megauploadu (čo je opačný extrém ochrany práv dotknutých subjektov). Tam zjavne nikomu neprekážal nijaký "bezpečný prístav" (áno, viem, že USA nie sú EÚ), to len na margo "zahraničných súdov". Pravdepodobne sa komusi nepáčilo, že Megaupload odstraňoval "príliš pomaly".

Takže rozumnú hranicu by som videl kdesi v strede ústavných práv 3 subjektov (v trojuholníku v jeho ťažisku), nakoľko dnes je táto hranica posunutá k vrcholu trojuholníka - "dotknutá osoba", ktorá vo väčšine prípadov v rýchlom prostredí internetu utrpí ujmu skôr, než poskytovateľ odstráni protiprávny obsah od subjektu práva na slobodu prejavu. Beztak je internet pod vplyvom "overfloodu" informácií, takže ich rozumné filtrovanie a vyššie náklady na čas a aktivitu subjektu práva na slobodu prejavu sú namieste (najmä v oblasti spamu je toto hrozivé).
Nepredstavoval by som si toto ako cenzúru, pretože každý má možnosť kultúrnym spôsobom prejaviť svoj názor a pokiaľ poskytovateľ nediskriminuje (čiže spracúva obsah podľa vecných a nie osobných kritérií), tak možno slobodne prejaviť svoj názor (čo je aj v záujme poskytovateľa, pretože z toho profituje viac).



  Martin Husovec, 18. 07. 2012 v 08:29 - už trošku viac rozumiem

čo myslíte.

Ten Megaupload by som sem však skutočne neplietol, lebo v prvom rade nejde o osobnostné práva a ani diskusné fórum (hoci ide o hosting) a v druhom zdá sa, že polovička vecí v tom prípade bola urobená nezákonne.

Myslím, že sa v zásade na to pozeráme rovnako. Možno si však nerozumieme v jednej veci. Zodpovednosť odstrániť alebo predchádzať porušovaniu práv (volajme ju tzv. umožnovateľská zodpovednosť, Stoererhaftung) nie je závislá od vlastného deliktu poskytovateľa, ktorý tu diskutujeme. Poskytovateľ fóra má povinnosť odstrániť príspevok skôr ako "po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená.". Súd mu môže nariadiť odstránenie tohto príspevku aj ak o príspevky nebol upovedomený. V tomto smere si myslím, že výklad “podľa názoru súdu, povinnosť odporcu takéto protiprávne informácie odstrániť vzniká až osvedčením, resp. preukázaním, že obsah predmetných stránok je protiprávny, preto v tejto časti je tvrdenie navrhovateľa predčasné.” je v poriadku. Z môjho pohľadu musí byť porušenie práv v zásade kvalifikovane ohlásené. Ale, samozrejme tu sa bavíme o osobnostných právach a samozrejme existujú prípady, kedy dokážem vyhodnotiť protiprávnosť informácie aj bez ďalšieho (napr. vulgarizmy). V takom prípade iste nepotrebujem iné ako poukázanie na príspevok. Treba preto pristupovať k vyhodnocovaniu podnetov s príslušnou starostlivosťou.Obecne však možno povedať, že porušenia práva, ktoré možno vyhodnotiť aj bez znalosti osobitného vzťahu, či skutočností, je nutné akceptovať aj bez zdôvodnenia.Poskytovateľ by tu mal zasiahnuť bez zbytočného odkladu (promptne, čl. 14 ods. 1 písm. b) SEO).

Asi som to teda nedostatočne zreteľne oddelil v článku. Ak hovorím o "po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená." tak určujem hranicu, kedy vzhľadom na nespoluprácu poskytovateľa fóra dôjde z jeho strany k spáchaniu vlastného omisívneho osobnostnoprávneho deliktu. Preto "rozumná reakčná doba", ktorá bude iste dlhšia ako "bez odkladu" pri povinnosti odstrániť.Totiž pri povinnosti súčinnosti treba skutočne objektívne rýchlu pomoc (zásah), na druhej strane sa pri prípadnom neodstránení a spáchaní deliktu poskytovateľ treba pýtať viac aj na jeho okolnosti.

A tu prichádzame k ďalšej veci, ktorú som rád, že spomínate. Ak poskytovateľ diskusie dostáva určitý druh hlásení o protiprávnej činnosti alebo určité hlasenia na konkrétneho užívateľa, mal by urobiť preventívne kroky aby podobnej protiprávnej činnosti zamedzil. Ak tak neurobí, môže mu túto povinnosť uložiť súd v rámci užmoňovateľskej zodpovednosti (Stoerehaftung), kde sa zodpovedá len z odstraňovacieho a zdržovacieho nároku ( § 13 ObčZ). Pred súdom sa tak dokonca možno domáhať aby bol aplikovaný filter vulgarizmov na konkrétnom fóre, CAPTCHA, zablokovaný užívateľ a pod. Nie všetky riešenia sú však vždy bez ujmy na slobode poctivých užívateľov (napr. filter na kľúčové slová má často veľmi zlé dôsledky).Treba si uvedomiť, že to čo je možné pri malých fórach (Jineprávo, so schvaľovaním komentárov (v tomto prípade nejde o činnosť podľa § 6 ods. 4 ZEO)) nie je vždy predstaviteľné. Iste nechceme na Internete diskusiu, ktorá je len schvaľovaná pred tým ako sa publikuje, len aby nezasahovala do niekoho práv. Tak ako sa v offline, tak sa aj v online svete budú diať vždy porušenia a poskytovateľ nemôže nikdy prispôsobiť svoju službu tak aby sa to už viac nedialo. Čo od neho možno požadovať je primeraná starostlivosť a opatrenia, ktoré rešpektujúc slobody užívateľov dokážu byť účinné.

Ešte určité doplnenie. Je namieste vyžadovať aby poskytovatelia aktívne skultúrňovali diskusiu na svojej službe. Je taktiež na mieste žiadať aby konali pri nahlásení práv bez odkladu a tiež aby sa snažili rôznymi prostriedkami prechádzať porušovaniu práv tretími osobami. Čo však na mieste nie je podľa môjho názoru, je robiť ich zodpovednými ako delikventov za konania iných skôr ako po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená. Od tohto momentu sú poskytovatelia zodpovedný za všetky nároky, t.j. musia niesť aj ťarchu škody či nemajetkovej ujmy spôsobenej. Robiť ich však zodpovednými za tieto nároky pred týmto momentom je deštruktívne, keďže namiesto skutočných páchateľov deliktov prenášame zodpovednostné bremeno na niekoho, kto diskusiu umožňuje.

  Ondrej Pivarči, 18. 07. 2012 v 10:21 - ad Martin

Ten Megaupload som sem zamotal z dôvodu, že existujú aj opačné extrémy, pričom federálny súd vo Virgínii a novozélandský súd majú mierne odlišné názory (politiku ako dôvod sem ale miešať ozaj nebudem), pričom som si vedomý, že ide skôr o autorské práva (i keď v malej miere aj o osobnostné, napr. ak na MU boli podobizne).

"Treba preto pristupovať k vyhodnocovaniu podnetov s príslušnou starostlivosťou" - tu je podľa mňa ukrytý jeden z háčikov. K tomu, aby som mohol vyhodnotiť podnet a jeho protiprávnosť efektívne, potrebujem mať vhodný preventívny systém (aby napr. užívatelia nemuseli sami nahlasovať totálne vulgárne príspevky, príspevky robotov a pod., ktoré zjavne bránia diskusii, resp. nahlasovať pri hostingu pridanie dát, ktoré zjavne sú v rozpore s účelom úložišťa, resp. pri ktorých by každý mal rozpoznať ich protiprávnosť), no a aj vhodný systém oznamovaní, ktorý mne ako poskytovateľovi podstatne zrýchli reakčný čas a zmenší pravdepodobnosť odstránenia napr. príspevku, ktorý síce obsahuje vulgárny výraz, ale je trefný a ten výraz tam jednoducho patrí.

"Umožňovateľská zodpovednosť" a omisívny delikt poskytovateľa sú preto úzko spojené, pokiaľ si nedostatočnou prevenciou poskytovateľ predĺžil in concreto reakčný čas (čiže ak by v prípade riadnej prevencie mohol zasiahnuť skôr a účinnejšie), mal by byť zodpovedný nielen z hľadiska zdržovacích a odstraňovacích nárokov, ale aj satisfakčných. Je totiž iná "rozumná reakčná doba" v prípade, keď musím sám skúmať, či ide o osobný útok alebo skrytú reklamu, alebo keď mi to vďaka efektívnemu systému oznámení vie priemerný user "vopchať až pod nos", resp. keď hľadám oznámený príspevok medzi 230 príspevkami robotov, ktoré tam inak nemusím mať, keby som pri prevencii použil napr. CAPTCHA.

Ani VIP užívatelia by neboli zodpovední za to, že príspevok nenahlásili, ale mohli by byť ním motivovaní ... jednoducho, možností je mnoho. Poskytovateľ musí mať v prvom rade predstavu o tom, aký výsledok v závislosti od parametrov poskytovanej služby chce dosiahnuť, a teda tomu prispôsobiť opatrenia. Preto sú aj iné opatrenia na Jinom práve, než napr. na sme diskusiách, ktoré by mali postačovať na to, aby diskusia bola možno na výnimočné prípady v mantineloch súladu s právom.

Takže posudzovanie rozumnej reakčnej doby (resp. reakcie samotnej) by ani tak nezáležalo na Vami uvádzaných štyroch kritériách (azda okrem posledného s modifikáciou - namiesto typu služby jej parametre), ako skôr na tom, či si poskytovateľ splnil preventívnu povinnosť. Ak nie a k protiprávnemu konaniu iného užívateľa došlo, okrem nárokov z umožňovacej zodpovednosti by mal byť s výnimkou extra prípadov priamym terčom satisfakčných nárokov dotknutej osoby (porov. konanie, ktoré je objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu, analogicky podľa Vášho príkladu - otvorená bránka je v tomto prípade spôsobilá takmer vždy vyvolať poranenie dieťaťa, lepšia analógia by bola možno s chýbajúcim kanálovým poklopom).

Ak je takáto interferencia častá (pričom prakticky je jedna z najčastejších), mali by ju upravovať právne normy, ktoré stanovia kritériá zodpovednosti poskytovateľa, avšak inak, než ZEO, ktorý prakticky vylučuje jeho zodpovednosť, resp. ktorý dotknutú osobu núti zložitou expertíznou cestou na skúmanie "rozumnej reakčnej doby" sa domáhať nárokov, čo potom otvára cestu "mašinérii ohováraní, keďže z pohľadu L&E budú dotknuté osoby demotivované viesť dlhý a nákladný spor.

Nechcem na Internete diskusiu, ktorá je schvaľovaná pred publikovaním, ale aj v prípade malých fór a schvaľovania ako na Jinom práve je možnosť necenzurovať, napr. tým, že užívateľovi sa zaznamená do jeho schránky každé odoslanie príspevku vrátane jeho názvu (prevádzkové data) a každý príspevok, ktorý nie je zverejnený, sa užívateľovi vráti do jeho schránky s označením dôvodu nezverejnenia, aby mal možnosť ho upraviť a potom bez porušovania práva zverejniť, pričom táto činnosť sa dá spohodlniť vhodným technickým riešením. Možné sú samozrejme aj iné riešenia, vhodnej kreativite sa medze nekladú, ale všetky musia byť v súlade s právom, najmä citlivým balansom 3 ústavných práv, o čo tu ide v prvom rade.

Napadla ma ešte jedna analógia: pokiaľ v prípade živého vysielania (v reálnom čase) začne nejaký účinkujúci chŕliť na niekoho spŕšku vulgarizmov, je vysielateľ povinný zabrániť, aby sa dostali do vysielania? Aký by mal byť jeho reakčný čas? Aké by mal mať preventívne opatrenia?

  Martin Husovec, 29. 09. 2012 v 11:09 - doplnenie vlastného textu

Ešte by som doplnil túto vlastnú myšlienku:
Iste, poskytovateľ fóra sa môže do tejto situácie dostať, ak napr. jeho nekonanie vo vzťahu k protiprávnemu konaniu tretej osoby (jeho nečinnosť), vyústi k spáchaniu svojho vlastného deliktu (napr. za ponechanie príspevku v diskusii aj po rozhodnutí súdu). Tento delikt však bude stáť samostatne, a nebude, okrem skutkových okolností, právne spojený (napr. solidárnou zodpovednosťou podľa § 438 ObčZ) s deliktom anonymného diskutéra. Tento samostatný delikt poskytovateľa môže mať či už charakter osobnostnoprávneho deliktu podľa § 11 ObčZ alebo deliktu z porušenia prevenčnej povinnosti podľa § § 415, 420 ObčZ. To je jeden aspekt, kde v podstate možno súhlasiť s Krajským súdom v Trenčíne.

Čím viac nad tým premýšľa, je tu treba odlišovať dve situácie:
a) nedbanlivostné napomáhanie udržovaniu protiprávneho stavu alebo následku poskytovateľom - tu pôjde o vlastný delikt (viď vyššie).
b) úmyselné napomáhanie udržovaniu protiprávneho stavu alebo následku poskytovateľom - tu pôjde o účastníctvo na delikte páchateľa.

Rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo v prípade a) ide o delikt samostatný, ktorý nie je právne spojený (napr. solidárnou zodpovednosťou podľa § 438 ObčZ) s deliktom (páchateľa) užívateľa, v prípade b) ide o pomoc v páchaní deliktu páchateľa, a teda účastníctvo, ktoré je už právne spojené napríklad tou solidárnou zodpovednosťou. Čiže ak by poskytovateľ úmyselne pomáhal užívateľovi páchať delikt, môže byť žalovaný na vydanie celého plnenia a on sa potom bude musieť vysporiadať s užívateľom už sám. Pri nedbanlivosti bude zodpovedať len čo do následku spôsobeného vlastným konaním.

Dôvod je ten, že ak páchateľ spácha delikt a tretia osoba napomáha, môže to mať dve rôzne podoby, ktoré majú odlišný účinok.

Prvá podoba je, že (poskytovateľ) pomáha udržiavať tento stav len vďaka svojej nedbanlivosti, vtedy nejde o účastníka na delikte, ale len vlastný delikt v intenciách § 415 alebo nedbanlivostného zásahu do práva iného tu § 11 a nasl. (účastníkom môže byť len osoba, ktorá úmyselne participuje na delikte iného, len vtedy možno hovoriť, že ich konanie je spoločným konaním).

Ak však tretia osoba (poskytovateľ) pomáha úmyselne páchateľovi deliktu udržovať tento stav jej postavenie nie je oddelené od tohto deliktu ale naopak je s ním spojené, pretože sa tak tretia osoba, hoci ex post, stáva účastníkom na delikte tohto páchateľa.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím