lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (144)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Milan Hlušák (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Lexforum (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Pavol Kolesár (3)
Robert Goral (3)
Peter Pethő (3)
Bob Matuška (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Serfozo (2)
Anton Dulak (2)
Zsolt Varga (2)
Adam Valček (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Ivan Bojna (2)
peter straka (1)
Tomáš Demo (1)
Marcel Jurko (1)
Róbert Černák (1)
Michal Ďubek (1)
Zuzana Adamova (1)
Tomas Kovac (1)
Peter K (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Radoslav Pálka (1)
Gabriel Volšík (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Galgoczy (1)
Petr Steiner (1)
David Halenák (1)
Matej Kurian (1)
Ján Pirč (1)
Juraj Lukáč (1)
Petr Kavan (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ondrej Halama (1)
Jozef Kleberc (1)
Nora Šajbidor (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Svoboda (1)
I. Stiglitz (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Gera (1)
Martin Šrámek (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Ľalík (1)
lukas.kvokacka (1)
Vladimir Trojak (1)
Peter Kubina (1)
Martin Estočák (1)
Marek Maslák (1)
Katarína Dudíková (1)
Lucia Palková (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Hudec (1)
lukasmozola (1)
Ivan Michalov (1)
Zuzana Kohútová (1)
Bohumil Havel (1)
Gabriel Závodský (1)
Emil Vaňko (1)
Paula Demianova (1)
Dušan Marják (1)
Roman Prochazka (1)
Matej Košalko (1)
Peter Marcin (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter Janík (1)
Tibor Menyhért (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Odhalenie identity osoby za IP adresou pri porušeniach práv duševného vlastníctva

Martin Husovec, 12. 08. 2012 v 14:27

Musí poskytovateľ pripojenia na internet odhaliť identitu osoby za IP adresou, ktorú držiteľ autorských práv “nachytal” pri porušovaní jeho práva? K tomuto problému vydal nemecký Spolkový najvyšší súd (Bundesgerichtshof, BGH) tento piatok veľmi zásadný, ale aj kontroverzný rozsudok. Čo z neho teda vyplýva a ako je to s takýmto odhaľovaní identity na Slovensku, si rozoberieme nižšie.

Najprv trošku technického úvodu. Väčšina používateľov na internete identifikuje svoj počítač pre vonkajší svet pomocou tzv. dynamickej IP adresy. Tá je užívateľovi pridelená jeho poskytovateľom pripojenia na internet (napr. Orange, Antik a pod.). Ak takýto užívateľ čokoľvek na internete urobí anonymne, zanechá po sebe stále túto IP adresu. Z nej však konkrétnu osobu nevyčítate, zistíte jedine to, ktorý poskytovateľ pripojenia ju prideľuje svojim zákazníkom. On je preto aj jediná osoba, ktorá vie v zásade identifikovať presného užívateľa menom a fyzickou adresou. Poskytovateľ pripojenia totiž dokáže nazrieť do svojich záznamov a určiť, kto v konkrétnom čase dostal od neho pridelenú IP adresu.

Ak žalobca teda zistí, že niekto anonymne porušuje jeho práva (napr. autorské), potrebuje, aby mu poskytovateľ pripojenia odhalil identitu konkrétnej osoby. Bez nej totiž nemá ako podať žalobu. Lenže, poskytovateľ pripojenia má určité povinnosti zaväzujúce ho chrániť súkromie svojich zákazníkov. Tie sú zhmotnené napr. v povinnosti chrániť tzv. telekomunikačné tajomstvo ( § 63 ZoEK). Aby to však nebolo príliš ľahké, je tu ešte ďalšia regulačná vrstva – osobitný právny režim. Poskytovateľ pripojenia je vďaka osobitnej smernici o data retention (2006/24/ES) zo zákona povinný sledovať a uchovávať veľmi citlivé - tzv. prevádzkové a lokalizačné údaje o svojich zákazníkoch, a to za účelom boja proti závažnej trestnej činnosti (možnú protiústavnosť tejto únijnej a slovenskej úpravy postavme teraz bokom).

A tak žiadosť potenciálneho žalobcu v civilnom konaní o odhalenie identity údajného porušovateľa jeho práv naráža na ochranu súkromia a ochranu osobných údajov občanov. Jednoduchá praktická otázka sa teda prekrúca do fundmentálnej spoločenskej otázky, a síce kde a ako má byť v tomto prípade stanovená rovnováha medzi ochranou majetku jedného jednotlivca a ochranou súkromia a osobných údajov druhého. No, čo teda BGH?


BGH, sp. zn. I ZB 80/11

Piatkový rozsudok BGH (sp. zn. I ZB 80/11) má vzhľadom na jeho obsah v podstate veľmi ironický názov - Alles kann besser werden. A skutočne môže, otázkou je, pre koho. Žalobca, držiteľ exkluzívnej licencie k určitým právam výrobcu zvukových záznamov k albumu rapera Xaviera Naidoo, zažaloval poskytovateľa pripojenia, Deutsche Telecom AG, o odhalenie identity osoby, ktorá sa skrýva za určitou dynamickou IP adresou. Išlo o uplatnenie tzv. informačného hmotnoprávneho nároku (Auskunftsanspruch). Ten má svoj pôvod v únijnom práve, konkrétne v smernici o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (čl. 8(1) Smernice 2004/48/ES). Vďaka nemu má každý držiteľ práv nárok na určité informácie nie len od samotného porušovateľa ( § 101 ods. 1 UrhG), ale aj od tretích osôb ( § 101 ods. 2 UrhG), ktorých služby porušovateľ využíva (napr. pripojenie na Internet). Až do piatku bol výkon tohto nároku v zásade podmienený tým, že musí ísť najmä o:

  1. o zjavné porušenie práva (offensichtlicher Rechtsverletzung),
  2. porušovateľ porušuje práva v obchodnom rozsahu (gewerblichem Ausmaß) a
  3. poskytovateľ služby (tretia osoba) vykonáva svoju činnosť v obchodnom rozsahu (gewerblichem Ausmaß).

Pre drobné porušenie práv neobchodného rozsahu teda nebolo možné tento nárok uplatniť. BGH sa však rozhodol, že znenie § 101 UrhG mu nedáva poriadny zmysel. Keďže informačný nárok má za cieľ umožniť (pomôcť) žalobcovi uplatniť iné nároky (zdržujúci, škodový), ktorých výkon sa na podmienku obchodného rozsahu deliktu (ii) samozrejme neviaže, odmietol zámer zákonodarcu a ustanovenie doslova preformuloval po svojom. Pre právnikov. Rozhodol sa neposlúchať pomerne jasný subjektívny historický výklad a dal prednosť objektívnemu teleologickému výkladu, pričom veľmi voľne a po svojom interpretoval text § 101 UrhG ( § 30 rozsudku). Jeho výsledkom je, že výkon informačného nároku spravil menej náročným, ostávajúc len pri podmienkach:

  1. zjavného porušenia práva (offensichtlicher Rechtsverletzung) a
  2. povinnosti, aby poskytovateľ služby vykonával svoju činnosť v obchodnom rozsahu (gewerblichem Ausmaß).

Najpodstatnejšie je však to, ako sa vyrovnal s otázkou súkromia užívateľov. V prvom rade musel posúdiť, či údaje ohľadom dynamickej IP adresy prestavujú ešte tzv. inventárne údaje ( § 14 TMG, Bestandsdaten) alebo už tzv. prevádzkové údaje ( § 14 TKG, Verkehrsdaten). BGH dospel k záveru, že síce meno a adresa patria medzi inventárne údaje, zistenie komu patrila dynamická IP adresa v určitom čase a dátume však už vyžaduje zapojenie prevádzkových údajov. Uplatnil sa teda § 101 ods. 9 UrhG, ktorý upravuje osobitné konanie a je prísnejší ako pri získavaní fakturačných údajov.

Následne BGH preskúmal súladnosť s únijným a ústavným právom. Čo do únijného práva poukázal na notoricky známe prípady Súdneho dvora Európskej únie (Promusicae C-275/06, Tele 2 C-557/07, Bonnier Audio C-461/10), aby zdôraznil, že sekundárne unijné právo nebráni “vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje vnútroštátnemu súdu, ktorému aktívne legitimovaný subjekt predložil návrh na vydanie príkazu poskytnúť osobné údaje, aby v závislosti od okolností každého samostatného prípadu a s náležitým prihliadnutím na požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality zvážil jednotlivé protichodné záujmy.” (Bonnier Audio C-461/10). A tak sa BGH pustil do skúmania ústavnej roviny. Zhodnotil, že súčasná úprava § 101 ods. 2 UrhG v spojení s § 101 ods. 9 UrhG má nevyhnutnú “kvalitu zákona” a spĺňa aj požiadavky proporcionality, keďže inak by boli držitelia autorských práv v podstate bezbranný. O ochrane súkromia s ohľadom na drobné neobchodné porušenia toho už veľa naopak nenapísal. Musím priznať, že osobne ma v tejto časti vôbec nepresvedčil.

BGH tak otvoril telekomunikačné tajomstvo pomerne veľkému množstvu porušení autorských práv. V podstate každé porušenie autorského práva, akokoľvek drobné, bude zakladať hmotnoprávny nárok držiteľa práv na informácie o tom, kto v určitom čase používal určitú dynamickú IP adresu. Pre mňa osobne táto otázka predstavuje jednu z tých oblastí, kde si názor dlhodobo neviem jasne utvoriť. Na jednej strane chápem, že vynútiteľnosť práva vyžaduje získanie takýchto informácií, na strane druhej sa pýtam kde sú hranice. Priamej odpovedi sa zatiaľ každý dôležitý európsky súd vyhýbal. SDEÚ až trestuhodne. Ako presne si SDEÚ totiž želal vidieť spravodlivú rovnováhu medzi vyššie uvedenými rôznymi právami a záujmami v tomto prípade teda nie je jasné ( § 143 L'Oreal v. eBay C-324/09). Azda sa sporu Alles kann besser werden ujme ešte nemecký Ústavný súd.


Slovensko

Záverom krátko k Slovensku. Informačný nárok je u nás zakotvený v § 56 ods. 1 písm. d) AutZ pokiaľ ide o autorské právo. V praxi zatiaľ podľa súdnych štatistík (kód nároku 9202) do roku 2011 použitý ani nebol. U nás stále, pre mňa nepochopiteľne, žalobcovia radšej využívajú procesnoprávne prostriedky akými sú zabezpečenie dôkazu či predbežné opatrenie ( § 74 a nasl. OSP), ktoré sú nepomerne viac vystavené diskrécii súdu ako informačný hmotnoprávny nárok (napr. Okresný súd Bratislava I., sp. zn. 30CbPv/4/2011). Ten je u nás upravený až príliš stroho. Na rozdiel od nemeckej úpravy však § 56 AutZ neobsahuje žiadne vodítka, porovnateľné s § 101 ods. 9 UrhG, pokiaľ ide o sprístupňovanie prevádzkových údajov ukladaných poskytovateľom pripojenia na internet podľa § 57 ZoEK. Situácia sa teda podobá skôr na tú vo Švédsku, ktorá bola predmetom konania Bonnier Audio C-461/10.

Podľa názoru SDEU z čl. 8 ods. 1 Smernice o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva nevyplýva, že by členským štátom na účely zabezpečenia účinnej ochrany autorského práva ukladali stanovenie povinnosti oznámiť osobné údaje v rámci občianskoprávneho konania( § 58, Promusicae C-275/06). Nemecké ustanovenie § 101 ods. 9 UrhG ide totiž nad rámec únijného práva. Je teda otázne, či naša transpozícia mala ambíciu ísť za horizont únijného práva. Priznám sa, že bez možnosti informačného nároku získať aj osobné údaje porušiteľa mi príde nárok dosť vnútorne rozporuplný (napr. identifikácia fyzickej osoby, ktorá poskytla falzifikáty na prepravu). Lenže tu nejde len o osobné údaje. Tu ide o viac, o rád citlivejšie osobné údaje, ktoré sú predmetom tzv. telekomunikačného tajomstva.

Zaujímave je v tejto súvislosti poukázať na uznesenie švédskeho súdu z Bonnier Audio C-461/10, ktorý uvádzal, že “povinnosť zachovávať dôvernosť, ktorú majú najmä poskytovatelia internetového pripojenia, je koncipovaná tak, aby zakazovala iba neoprávnené oznámenie alebo používanie určitých údajov. Táto povinnosť zachovávať dôvernosť je však relatívna, pretože na základe iných ustanovení sa môže uložiť povinnosť takéto informácie oznámiť, v dôsledku čoho môže byť toto oznámenie zákonné. Podľa Högsta domstolen treba právo na prístup k informáciám stanovené v § 53c autorského zákona, ktoré sa vzťahuje aj na poskytovateľov internetového pripojenia, považovať za právo, ktoré si nemusí vyžadovať osobitné zmeny a doplnenia zákona s cieľom uprednostniť nové ustanovenia o oznámení informácií pred povinnosťou zachovávať ich dôvernosť. Rozhodnutie súdu o vydaní príkazu oznámiť informácie teda ruší povinnosť zachovávať dôvernosť.” Podobná situácia je totiž u nás, keď zákon o elektronických komunikáciach (ZoEK) a ani iný zákon, neobsahuje výslovné zmocnenie na sprístupňovanie predmetu telekomunikačného tajomstva v takomto civilnom konaní. Tu treba ešte upozorniť, že v kategórií telekomunikačného tajomstva sa nachádzajú povahou rôzne údaje s niekedy vlastným režimom. Na Slovensku, narozdiel od Nemecka [1], napríklad stále platí veľmi invazívna transpozícia smernice o data retention. Pre údaje tejto “data retention kategórie” je dnes vylúčené, aby boli sprístupňované aj v civilnom konaní (pozri § 58 ods. 7 ZoEK). Pre ostatné prevádzkové údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva sa uplatňuje všeobecný režim § 63 ZoEK.

Ten však výslovne takéto sprístupnenie pri porušení práv duševného vlastníctva neumožňuje. Je teda otázka či § 56 ods. 1 písm. d) AutZ treba chápať, ako to uvádza aj švédsky súd, ako osobitnú úpravu k sprístupneniu telekomunikačného tajomstva. Túto otázku nie je ľahké zodpovedať, pretože nezáleží len od posúdenia vzťahov v jednoduchom podústavnom práve, ale najmä v tom, či § 56 ods. 1 písm. d) AutZ spĺňa v tomto smere ústavné požiadavky na “kvalitu zákona” umožňujúceho takýto zásah (pozri § § 101-114, Scarlet Extended C-70/10). Ustanovenie § 56 AutZ by muselo byť nie len že výslovne, jasne a presne formulované, ale výkon informačného nároku by tu mal byť podrobený súdnemu prieskumu. Pre tieto a ďalšie ústavné pochybnosti si myslím, že takýto výkon informačného nároku by dnes na Slovensku nebol ústavne konformný.

Zaujíma ma Váš názor.

Poznámka pod.č.: [1] Nemecký Ústavný súd ešte v roku 2010 (sp. zn. 1 BvR 256/08) vyhlásil domácu transpozíciu retenčnej smernice za protiústavnú. Dodnes nebola prijatá iná úprava, a zrejme pokiaľ Súdny dvor EÚ nerozhodne o ústavnosti tejto smernice (Digital Rights Ireland C-293/12) ani nebude. Z tohto dôvodu dnes v Nemecku zákon nenúti uchovávať dáta ako vyžaduje smernica. Na druhej strane, niektoré z týchto dát stále poskytovatelia pripojenia uchovávajú pre rôzne iné účely (napr. § 100 TKG).


Názory k článku Odhalenie identity osoby za IP adresou pri porušeniach práv duševného vlastníctva:


  Ondrej Pivarči, 13. 08. 2012 v 17:47 - hm ...

Mám miernu pochybnosť o súlade postupu BGH s čl. 8 ods. 2 Charty základných práv EÚ v spojení s čl. 52 Charty základných práv EÚ, a taktiež so smernicou 2002/58/ES, najmä čl. 6 ods. 1 tejto smernice, proti ktorej zneniu si BGH znenie UrhG vyložil. (pozn. "kvalita" čl. 6 ods. 6 smernice 2002/58/ES je sporná, nakoľko odporuje aj zámeru uvedenému v bode 26 preambuly samotnej smernice)

Po skončení prenosu nemá prečo poskytovateľ pripojenia skladovať prevádzkové údaje, ktoré nie sú anonymizované (vrátane napr. údajov o dynamickej IP adrese). Na fakturáciu mu stačí dĺžka a typ pripojenia daného užívateľa, bez nutnosti poznať presný čas a miesto pripojenia (inak je to služba s pridanou hodnotou s zase osobitným režimom, viď bod 30 preambuly smernice 2002/58/ES).

Povinnosti podľa 2006/24/ES sa jednak netýkajú iného účelu, ako je tam uvedený (boj proti závažnej trestnej činnosti - viď. body 9 až 11 a aj iné preambuly "retenčnej" smernice, určite nie civilné nároky z PDV) a jednak samotná smernica je mierne v rozpore s Chartou základných práv EÚ a podľa BVerfGe aj s nemeckou ústavou.

Takže nerozumiem, na čom postavil BGH svoj úsudok, ak tento má byť v súlade s právom EÚ. Podľa bodu 53 rozsudku vo veci Promusicae (C-275/06) síce je možné vyvažovať práva duševného vlastníctva a právo na ochranu súkromia a ochranu dát, avšak čl. 8 EDĽP vyžaduje "necessity test" pre zásah do práva na súkromie (obdobne aj Charta základných práv EÚ). Keďže únijné právo umožňuje skladovať prevádzkové údaje po skončení prenosu len podľa smernice 2006/24/ES, ktorú však BVerfGe považuje za protiústavnú, neexistuje, aby bola povinnosť poskytnúť prevádzkové údaje tretiemu subjektu "nevyhnutná v demokratickej spoločnosti", pretože by nad rámec povinností prevádzkovateľa ho zaväzovala skladovať prevádzkové údaje, resp. predpokladá protiprávnu skutočnosť, keďže prevádzkovateľ je povinný anonymizovať, resp. mazať tieto údaje.

Už samotné zaradenie "intellectual property" do ochrany v rámci "property" je sporné, nakoľko ťažko možno predmet duševného vlastníctva "držať" (túto tému však rozvádzam inde). Keďže porovnávanie navzájom nesúmeriteľných základných práv sa realizuje podľa trojkrokového testu vyvažovaním, je nemysliteľné, aby BGH opomenul tento test urobiť, keď konštatná judikatúra ESĽP na ňom doslova "bazíruje".

Predpoklad, že "vynútiteľnosť práva vyžaduje získanie takýchto informácií" je zvláštny. Súhlasím s autorom, že už samotný nárok je vnútorne rozporuplný, nakoľko nielenže zvýhodňuje "duševných vlastníkov" pred inými vlastníkmi (kde príde vlastník hnuteľnej veci k tomu, aby mu dôkazy obstarával súd na základe hmotnoprávneho predpisu? ako to, že majetkové PDV sú napr. neexekvovateľné?), nielenže je neprimeraný (prečo si exkluzívny držiteľ práv nezabezpečil dielo proti kopírovaniu? či z kopírovateľnosti ako vlastnosti, ktorá nie je výsledkom jeho činnosti, nelegitímne profituje?), ale navyše odráža zvláštnu podstatu autorského práva per se. Keď nad "intellectual property" nemôže mať autor "absolútne právne panstvo" a potrebuje k udržaniu svojho postavenia "obrane voči zásahu do jeho práv" súčinnosť tretích osôb, je to ešte "vlastnícke právo"?

Je proporcionálne, aby k efektívnemu "právnemu panstvu" súkromnej osoby nad "dielom", v záujme jej ziskov (ktoré ani nemusia byť reálne - iné je si kúpiť dielo za žiadanú cenu a iné ho iba skopírovať), ktoré ani nemusí mať, boli ukladané tretím osobám povinnosti, ktoré znižujú ich vlastný obchodný potenciál (nabudúce si dotknutá osoba - porušovateľ obstará iného providera, o tom nepochybujem), stoja ďalšie náklady a vôbec nie sú nevyhnutné?

Skúšam si daný prípad riešený BGH predstaviť v prípade, ak by užívateľ použil anonymizér (nástroj PET), čiže by ani poskytovateľ nevedel zistiť jeho totožnosť (napr. v prípade voľných wi-fi spotov je to zjavné), resp. priradiť prevádzkové data ku konkrétnemu užívateľovi z množiny x ním pripájaných užívateľov. Akákoľvek vnútroštátna povinnosť predložiť v civilnom konaní nejaké osobné údaje extrahované z prevádzkových údajov na účely identifikácie užívateľa je potom nevynútiteľná a zlyháva. Budú potom zakázané anonymizéry? Absurdným dôsledkom § 56 ods. 1 písm. d) AZ (a aj jeho predlohy v čl. 8 smernice 2004/48/ES) potom bude nevynútiteľná povinnosť, ktorá dokonca vyplýva iba z duality právo - povinnosť (implicitne), nie z výslovného ustanovenia zákona (viď. čl. 13 Ústavy SR). Jedinou možnosťou súdu potom je nárok držiteľa PDV zamietnuť, keďže nemá ako uložiť odporcovi povinnosť. Čiže výkon informačného nároku by nielenže nebol ústavne konformný, ale priam nemožný. Ako vôbec môže súd donútiť účastníka k splneniu edičnej povinnosti, keď účastník uvedie, že príslušnými údajmi nedisponuje? (negatívnu skutočnosť nemožno preukazovať a poriadkové opatrenia možno ukladať aj v prípade, ak uložená povinnosť je materiálne nerealizovateľná).








  Martin Husovec, 14. 08. 2012 v 10:32 - protiústavnosť uznesenia BGH

Ďakujem veľmi za názor.

Súhlasím, že rozsudok je potenciálne na odstrel pred BVerfG, hoci si myslím, že najmä z iného dôvodu. BGH podľa mňa prekročil hranicu interpretácie práva. Možno sa inšpiroval čoraz viac aktivistickou judikatúrou SDEU, ktorý naposledy napr. v prípade UsedSoft C-128/11, kde taktiež teleologickou interpretáciou šiel proti jasnému subejktívnemu historickému (zhmotneného v recitály) a gramatickému výkladu. Niežeby som chcel stavať subjektívny historický výklad na piedestál, naopak. Ale ak zákonodárca jasne deklaruje svoj úmysel, a tento úmysel je aj jasne zhmotnený v texte zákona, nemôže predsa súd, v prípade ak nie je k tomu nutený napr. ústavnokonformným alebo eurokonformným výkladom, jednoducho s poukazom na jeho hodnotový súd doslova prepísať zákon. Ako to pekne napísal Oliver Garcia: "So kraß hat sie bisher noch kein Gericht praktiziert. Die Entscheidung ist eine Grenzüberschreitung, ein Affront gegen die demokratischen Grundlagen des Grundgesetzes selbst."

ad dlhšie skladovanie dát ak neexistuje data retention: Ja sa vami súhlasím, že základom problému je, že provider ukladá a uschováva takéto dáta niekedy dlhšie ako by mal. Na druhej strane treba aj povedať, že podnik v zmysle ZoEK má zo zákona možnosť uchovávať na isté účely aj dlhšie ako potrebuje pre fakturáciu. V Nemecku to dnes robia s poukazom na § 100 TKG, jeho obdoba je aj v našom ZoEK. Táto prax je sporná a vyriešiť ju môže len žaloba na ochranu osobnosti voči providerovi, ktorá nastaví túto hranicu. Z nej sa potom možno poučia provideri a údaje tak možno nebudú ďalej k dispozícií.

Na druhej strane, pokiaľ máme data retetion, vidím ako veľmi problematické ako provider oddelí jednotlivé dáta, tak aby to zodpovedalo právnemu režimu. Dosť o tom pochybujem, že ich ukladá osobitne. Ak tak nerobí, netuším ako dokáže povedať, keď mu dojde požiadavka, že tieto údaje sú už rozsahom data retention a tieto len ostatné, ktoré si na iné účely dočasne ponechal. Inak, aj v Nemecku pred zrušením data retention bola aplikácia § 101 UrhG na data retention data vylúčená.

ad ústavnosť smernice: BVerfG alenp napr. ÚSČR naopak považujú smernicu za teoreticky transponovateľnú. Preto Nemci dávajú aj peniaze do projektov ako INVODAS (robil som im správu za Slovensko, aj keď si nemyslím, že smernica je úplne transponovateľná). Pre SDEÚ by teda skôr ako rozsudok BVerfG mal byť vzorom rozsudok rumunského ústavného súdu.

Ako som povedal BVerfG nepovažuje smernicu za protiústavnú preto ani nepredložil otázku o jej platnosti SDEÚ v tých 5-7 konania, ktoré už kvôlie jej rôznym efektom mal. Na platnosť sa však odvážil spýtať írsky súd.

K ochrane duševného vlastníctva cez čl. 1 dodatkového protokolu: Ja osobne si tiež myslím, že ide o problematický názor, pretože narozdiel od vlastníctva nie je možné poriadne ani určiť kontúry obsahu tohto základného práva. Je zníženie ochrany na 10 rokov po vytvorení ústavné? Je základným právom, nejaký nový lobystický odpad, ktorý nám zaradili medzi PDV, napr. Leistungschutzrecht alebo to čo teraz prejednávajú vo WIPO. Neviem.

Na druhej strane je zrejmé, že ESĽP považuje za predmet hodný ochrany oveľa širšiu kategóriu absolútnych ale aj relatívnych práv. Linkoval som tu minule z rosudku Paeffgen v. Germany, kde ESĽP poukazuje na mnohé svoje takéto judikáty. Povedal by som preto, že už ide o settled case law. Pozri tu v komentároch.

Ad nevykovateľnosť nároku: Nemyslím si, že vykonateľnosť nároku by mala nútiť súd žalobu zamietnuť. Predsa aj škodový nárok môžete priznať voči osobe, ktorá vám už nič nezaplatí. Tiež môžete niekomu prikázať vykonať určitú činnosť hoci toto zrealizovanie nezávisí iba od nej. Samozrejme nemožno ukladať nereálne povinnosti, keďže potom by sme šikanovali povinného cez ukladanie pokút v exekúcií ale toto nevidím ako nedostatok nároku.

Ad ako môže súd prinútiť: v konaní ak pôjde o procesné prostriedky ukladaním pokút, ak ide o exekučný titul na informačný nárok, ukladaním pokút v exekúcii.

  Ondrej Pivarči, 14. 08. 2012 v 13:41 - Ďakujem za odpoveď.

Nadviazal by som ďalej.

Súhlasím s Vami, že na odstrel je ten rozsudok BGH aj z dôvodu prekročenia interpretačnej právomoci pri aplikácii práva. Mám však za to (domnienky sú najmä na to, aby sa vyvracali :) ), že odstrel mu môže spôsobiť aj čl. 8 ods. 2 Charty základných práv EÚ v spojení s dátovou smernicou (95/46/ES). Osobnými údajmi sú totiž aj prevádzkové údaje, ak spĺňajú definíciu osobného údaju v dátovej smernici. Tieto možno skladovať len za vymedzených podmienok.

Priznám sa, že som neporovnával nemeckú zákonnú transpozíciu dátovej smernice s naším ZOU (428/2002), ale v § 6 ods. 1, písm. e) ZOU je zakázaná agregácia, takže provider musí oddeliť jednotlivé dáta na jednotlivé účely a Nemci musia podobne ako my mať pre kontrolu aj týchto povinností prevádzkovateľa súboru údajov zriadený osobitný úrad (v SR je ním ÚOOU). Takže nečakal by som až na žalobu na ochranu osobnosti (a práve preto sa ÚOOU a spol. zriaďovali, keďže takáto žaloba by bola dosť neskorou (zdĺhavou) reakciou na zneužitie údajov).

Nečítal som znenie § 100 TKG (je to v súlade s dátovou smernicou?), avšak tak, ako píšete, nemožno údaje z "kôpky podľa § 100 TKG" použiť pre civilné konanie o informačnom nároku. Túto prax by teda mohol vyriešiť celkom jednoduchý podnet na nemeckú obdobu ÚOOU zo strany dotknutej osoby. Mutatis mutandis sa to týka aj "kôpky podľa data retention", presne preto bola aplikácia § 101 UrhG na "data retention údaje" vylúčená. Ten rozsudok rumunského ústavného súdu by som si aj prečítal.

Ad dodatkový protokol č.1: No BGH by každopádne mal EDĽP aj judikatúru ESĽP brať do úvahy a mám dojem, že "po Lisabone" aj SDEÚ.
Takže by som čakal odpoveď. Je otázne, či možno do majetku zaradiť potom aj osobné údaje, keď sú prakticky obchodovateľné, a či teda podliehajú ochrane podľa DP č. 1. Čo vôbec možno do majetku zaradiť? PDV v tomto podľa mňa kríva a pohľadávky a iné "relativity", ako ich zahŕňa ESĽP, sú len nejakou mierou budúceho očakávania, nie faktickým panstvom nad niečím existujúcim.

K tým komentárom, tie som čítal, keďže do tej diskusie som prispel. A po osviežení pamäte som zistil, že práve tam som uvádzal, prečo zahrnutie PDV pod DP č. 1 kríva dosť silno.

K tomu WIPO paškvilu sa škoda prilíš zoširoka vyjadrovať (ďakujem za link, rád som si prečítal čosi o media corp. lobby), a tak len toľko k tomu, že to súvisí s kopírovateľnosťou ako vlastnosťou, čo som načrtol v predošlom príspevku. Klasickí vysielatelia sa jednoducho musia zmieriť s tým, že "blogosféra" (definícia podľa článku Ivana Klinca) a iné internetové inovácie ich vytlačia do histórie, pokiaľ budú nenásytní. Zdá sa mi, že rozumný postoj má len India (dané asi ich mocenským postavením).

Ad vykonateľnosť nároku: Iste, škodový nárok priznať možno. Avšak nemožno priznať nárok, ktorý predpokladá protiprávny stav (in concreto skladovanie údajov na účely predloženia súdu). Ak provider súdu v konaní doloží dôkaz o použití anonymizéra, nemôže mu súd uložiť povinnosť, o ktorej v okamihu rozhodnutia je preukázané, že je nevykonateľná ani teoreticky (viď. počiatočná nemožnosť plnenia podľa § 575 OZ).

Ad ako môže súd prinútiť: No neviem ako, pretože ak mu uloží pokutu, a obrana proti pokute bude, že povinný požadovanú vec (info, data atď.) nemá, uloží mu ďalšiu pokutu, resp. čo urobí? Nastane reťaz: uloží, nemá, uloží, nemá, uloží, nemá ...? Ako súd zistí, či taká obrana je pravdivá alebo nie, a či teda nenúti (je jedno, či v exekúcii alebo v skoršom súdnom konaní) k nemožnému plneniu alebo nie?



  Ondrej Pivarči, 14. 08. 2012 v 21:07 - ešte doplnok k rozhodnutiu BGH

BVerfGE by mohlo odstreliť rozhodnutie BGH aj z nasledujúceho dôvodu:
BVerfGE 65, 1 (Volkszählungsurteil) zo dňa 15.12.1983, v duchu ktorého môže byť rozhodnutie BGH aj v rozpore s čl. 2 GG, resp. čl. 10 ods. 1 GG (nakoľko je tam definované právo na "informationelle
Selbstbestimmung", v rámci ktorého jednotlivec je oprávnený rozhodnúť aj o účele nakladania s osobnými údajmi).

  Martin Husovec, 19. 08. 2012 v 12:47 - rozsudok a nárok

spomínaný rozsudok Rumunského ústavného súdu, neoficiálne preložený do ENG je tu: DECISION no.1258

ad nárok.Myslím si, že súd musí vždy priznať iba taký výkon nároku, ktorý je objektívne možný, efektívny a proporcionálny (nie je napr. nadbytočný) a nie je zneužitím práva ( § 3 ObčZ). Preto napr. nemôže súd cez výkon zdržovacieho nároku zaviazať na nejaké pozitívne kroky, ktoré nie sú u žalovaného obejktívne možné (napr. aby oplotil svoj pozemok, ktorý by oplotenie nezniesol pre statiku), hoci by oplotenie bolo inak efektívne v predchádzaní zásahov do vlastníckych práv iných. Súd preto môže (teraz odhliadnuc od mojej námietky vyššie) zaviazať na vydanie informácie pokiaľ tieto sú a môžu byť ešte uložené. Ak by súd zaviazal na plnenie, ktoré sa stalo neskôr nemožným tak sa uplatí § 575 ObčZ, a teda záväzok dlžníka (providera) poskytnúť informácie zanikne. Zánik záväzku je aj dôvodom na zastavenie exekúce podľa § 57 ods. 1 písm. f).

  Martin Husovec, 26. 08. 2012 v 20:52 - ešte k dobrovoľnému ukladaniu dát v SRN

(údaj / počet dní) Telekom Vodafone E-Plus O2
Anrufende Rufnummer 180 7 80 182
Anrufende Rufnummer: 30 7 80 7
Angerufene Rufnummer 180 210 80 182
Angerufene Rufnummer: 30 210 80 7
Telekommunikationsvorg. 180 210 80 182
Telekommunikationsvorg. 30 210 80 7
Kommunikationsvorgang 180 210 80 182
Kommunikationsvorgang: 30 210 80 7
genutzter Dienst 30-180 210 80 7
IMSI und IMEI: Anrufend 30 110 80 7
IMSI und IMEI: Angeruf. 30 110 80 7
Standort (Cell-ID) 30 210 80 7
Standort (Cell-ID): 30 210 80 7

a_tag_

  Martin Husovec, 26. 08. 2012 v 20:53 - html

nejde dobre v komentároch :/ tu je teda zdroj bez hyperlinku (aj lepšie čitateľný) https://netzpolitik.org/2012/vorratsdatenspeicherung-bundesnetzagentur-veroffentlicht-aktuelle-speicherfristen-will-diese-alleine-regulieren/

  Martin Husovec, 01. 11. 2012 v 19:55 - informačný nárok proti banke pri známkovom delikte

Zaujímavé rozhodnutie OLG Stuttgart.


Das OLG Stuttgart hat entschieden, dass der markenrechtliche Auskunftsanspruch gemäß § 19 Abs. 2 Nr. 3 MarkenG einen Bankangestellten nicht dazu verpflichtet, Informationen über einen Kontoinhaber (hier: Konto einer GmbH als sog. Briefkastenfirma) zu erteilen. Von der Auskunftspflicht ausgenommen seien nämlich solche Personen, die nach § § 383 bis 385 ZPO im Prozess gegen den Verletzer zur Zeugnisverweigerung berechtigt wären. Dazu gehörten auch Bankangestellte.


A teda z hmotnoprávneho informačného nároku sú vyňaté osoby, ktoré by inak mohli podľa procesného práva odmietnuť odmietnuť vypovedať ako svedok ( § § 383, 385 ZPO u nás ideovo zodpovedajú § 126 ods. 1, II, III OSP). Marí sa mi, že v českom zákon o vymahatelnosti práv prumysloveho vlastnictvi bolo dokonca explicitne niečo podobné (nemám teraz po ruke) ..

Tu OLG Stuttgart vychádza z toho, že keďže banka môže odmietnuť podať informácie v civilnom procese (tu, kto je majiteľ konta), kvôli bankovému tajomstvu, tak sa na ňu nevzťahuje ani informačný nárok v tomto rozsahu.

OLG Stuttgart, Beschluss vom 23.11.2011, Az. 2 W 56/11

  Martin Husovec, 13. 01. 2013 v 19:56 - Bonnier Audio rozhodnuté doma

Švédsky najvyšší súd - Högsta Domstolen - rozhodol v prospech vydania týchto údajov v konaní, z ktorého bola podaná prejudiciálka Bonnier Audio.

Rozhodnutie je dostupné len vo švédčine na stránke súdu

Podľa Google Translate súd hovorí nasledovné:


9 The provision of information order in 53 c § Copyright Act means of justification for the provision including that an ISP can
ordered to provide information about the subscriber who has had an IP address when it was used to make available or copy copyright protected material over the Internet in violation of the provisions of the Copyright Act.

10 According to Article 8 of the ECHR, everyone has a right to respect for their privacy. This includes those who have had an IP address at a particular occasion. The right to privacy may be restricted if it is done in teams and if, in democratic society is necessary with respect to certain general or individual interests. According to Article 1 of the First Protocol to the European Convention, each one also has the right to respect for his property, which intellectual property rights included. This means that both of these rights must respected and that the legislation should be a balance between them.

11 The provisions on information injunction has been designed so that they satisfy the requirement of such a balance. They are thus not inconsistent with the protection of fundamental rights and freedoms enshrined in the European

13 Data Retention Directive has been implemented into Swedish law through regulations Act (2003:389) on electronic communications. In Chapter 6. 16 a § states storage requirement and 16 c § follows that data retained under 16 a §
only be processed to be released under certain conditions and to a authority to take action against crime (cf. Chapter 6. § 22, Paragraph 2 of the Law on electronic communication, 27 Ch. § 19 of the Code and the Act, 2012:278, the collection of data on electronic communications in the law enforcement intelligence). The provision means that if a task is stored only for law enforcement purposes, do not use it for other purposes. That said does not exclude that the same task can be stored for other purposes. The limitation in the ability to communicate information provided in Chapter 6. 16 c § Electronic Communications Act does not include such data stored for any other purpose. (See Govt. 2010/11: 46 P. 48.)

14 Of the ECJ response to the Supreme Court issues show that Data Retention Directive does not prevent the goal announced an information order pursuant to § 53 c copyright Act, containing the Audio-Book publishers contend. A provision to the effect that an ISP in a Civil Procedure, to a certain Internet subscriber or Internet users be identified, is presented to provide a copyright owner or his holders information about the subscriber of the ISP assigned to a specific IP address from which address encroachment allegedly, covered namely, not of the substantive scope of the Data Retention Directive
(See ECJ judgment p. 61).

21 For disclosure to be compatible with EU law requires that there is for any purpose under Article 15.1 of the Data Communication Directive. EU court in its judgment of 29 January 2008 in Case C-275/06 Promusicae, ECR 2008 ECR I-271, found that Data Communications Directive does not precludes Member States from imposing an obligation on an inter- netleverantör to disclose personal information in a civil case, in order to create a effective protection of copyright (see p 53 and 54 of the judgment).

22 Data Communications Directive imposes further requirements on the national provisions on information injunction should be designed so that it is possible for the court to weigh the conflicting interests involved, taking into account the circumstances of the case and with due regard to the requirements of proportionality. Of the EU Court's answer in this case shows that the Swedish rules information order meet these requirements (p. 56-59).

Prevents directives an information injunction in this case?

23 Regulatory means that an information injunction can not relate to the obligation to disclose information that is stored entirely on the storage obligation under the Data Retention Directive. If the data is stored for any purpose, however, there are no such obstacles.

24 Ephone have argued that the Audiobook Publishers of required data stored only to ensure that the data is available for investigation tion, detection and prosecution of serious crime, ie, for the purposes of Data Retention Directive.

25 Ephone was at the time, on 1 april 2009, internet operator. The company's customers had access to the Internet, including by receiving IP addresses. Ephone had a numerical sequence of IP addresses. The server where in the present case the audiobooks were available, connection to Internet, including through the IP address Ephone provided. Information on
who held the IP address must have been of importance for Ephone in business.

26 On 1 April 2009, the Data Retention Directive is not transposed into Swedish Law and the provisions of Chapter 6. 16 a and 16 c § § in the Act on Electronic Communications were not in force.

27 The claim that Ephone would have stored the task if the IP address only for the purposes of the Data Retention Directive stands against this background, the closest as an ex-post construction and can not be upheld.

28 Ephone had, as at the time of storing the current provisions provisions of Chapter 6. 5 and 6 § § Electronic Communications Act, the right to store the data for their own needs, such as subscriber billing.

29 The conclusion is that the storage of data on the user of the current IP address as well as a disclosure in accordance with the order details is consistent with the national legislation, even while respecting terms of Article 15.1 of the Data Communications Directive. Neither data storage Directive or the Data Communications Directive constitutes an obstacle to the uphold Audiobook publishers' request for information order.


Teda (moje pochopenie) žiadne údaje získané cez data retention cez informačný nárok vydať nemožno. ISP však drží tieto dáta údajne na fakturačné údaje, na ktoré sa nevzťahuje retenčná smernica ale smernica o súkromí v el. komunikáciách. Tieto údaje musí ISP vydať cez informačný nárok. Argumentom kvality zákon sa súd nezaoberal.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím