lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Ondrej Halama (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Radovan Pala (4)
Maroš Hačko (4)
Ivan Bojna (4)
Ján Lazur (4)
Monika Dubská (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Petr Kolman (4)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Martin Serfozo (2)
Marek Maslák (2)
Gabriel Volšík (2)
Andrej Kostroš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Richard Macko (2)
Lukáš Peško (2)
Peter Zeleňák (2)
Ladislav Pollák (2)
Juraj Straňák (2)
Maroš Macko (2)
Martin Gedra (2)
Roman Kopil (2)
Tomáš Plško (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Bob Matuška (2)
Michal Hamar (2)
Jiří Remeš (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Adam Glasnák (1)
Lucia Palková (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Robert Vrablica (1)
Natalia Janikova (1)
Igor Krist (1)
Paula Demianova (1)
Michal Jediný (1)
Martin Hudec (1)
Petr Kavan (1)
Patrik Patáč (1)
Petr Steiner (1)
Nora Šajbidor (1)
Roman Prochazka (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Estočák (1)
Tomáš Pavlo (1)
Ivan Priadka (1)
Marcel Ružarovský (1)
Matej Kurian (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
jaroslav čollák (1)
Jana Mitterpachova (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Pavol Mlej (1)
Emil Vaňko (1)
Dušan Rostáš (1)
Lucia Berdisová (1)
peter straka (1)
Martin Šrámek (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Klincová (1)
Robert Šorl (1)
Andrej Majerník (1)
Viliam Vaňko (1)
Peter Marcin (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Martin Poloha (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Bránik (1)
Katarína Dudíková (1)
Vincent Lechman (1)
Róbert Černák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Patrik Pupík (1)
Jakub Mandelík (1)
Matej Gera (1)
Eduard Pekarovič (1)
Dušan Marják (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Svoboda (1)
Radoslav Pálka (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomas Kovac (1)
Tomáš Ľalík (1)
Mikuláš Lévai (1)
Pavol Chrenko (1)
Vladislav Pečík (1)
Matej Košalko (1)
Peter Janík (1)
Petr Novotný (1)
lukasmozola (1)
Zuzana Kohútová (1)
Bohumil Havel (1)
Michaela Stessl (1)
Marcel Jurko (1)
Gabriel Závodský (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Michal Ďubek (1)
Peter K (1)
Adam Pauček (1)
Ivan Michalov (1)
Dávid Kozák (1)
Pavel Lacko (1)
Peter Kubina (1)
Vladimir Trojak (1)
lukas.kvokacka (1)
Miriam Potočná (1)
Zuzana Adamova (1)
Ján Pirč (1)
David Halenák (1)
Tomas Pavelka (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomáš Demo (1)
Tomáš Korman (1)
David Horváth (1)
Martin Galgoczy (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Kde sa lámu princípy právneho štátu?

Xénia Petrovičová, 01. 10. 2013 v 15:16

Dnes, pri čítaní o straníckych nomináciách, sa vo mne nahromadili dojmy z tohto kalendárneho roka týkajúce sa ústavných obyčají, prezidentov ČR a SR, generálneho prokurátora SR a trafík.

Naša Ústava je dobrý dokument, založený na dobrých pravidlách. Keď odhliadneme od formulácií typu „vymenúva“ namiesto „je povinný vymenovať“, môžeme ju považovať za dobrý základ pre právny štát.

Ústava SR, tak ako mnoho ďalších v Európe, je založená na princípoch právneho štátu, ktoré sa v priebehu dejín formulovali v učeniach filozofov ako je Montesquieu, Locke, Hobbes, ale aj Platón a ďalší. Jedným z týchto základných princípov je princíp deľby moci a s ním nevyhnutne súvisiaci systém „bŕzd a protiváh.“

V skratke pripomeniem tieto princípy: Štátna moc, ktorú ľud zveril štátnym orgánom sa delí na tri zložky – 1. súdna, 2. výkonná (vláda, ministerstvá, úrady) a 3. zákonodarná (parlament). Aby bolo rozdelenie štátnej moci účelné, musí existovať spomínaný systém bŕzd a protiváh. Už dosadzovanie funkcionárov do niektorej z týchto mocí musí byť uskutočňované mechanizmom nezávislým od ostatných dvoch mocí (princíp kreačnej nezávislosti mocí). Inak povedané, parlament si nemôže dosadiť vládu, sudcovia nemôžu do parlamentu nanominovať svojich poslancov, sudcov nemôže dosadiť parlament, ani vláda a pod.. Je prirodzené, že jedna osoba môže byť funkcionárom iba jednej z týchto mocí (princíp nezlúčiteľnosti mocí). Viac o deľbe moci tu: http://sk.wikipedia.org/wiki/De%C4%BEba_moci.

Mnohým však napadne: Kde patrí prezident? Funkcia prezidenta podľa Ústavy SR obsahuje niečo z každej moci. Napríklad z hľadiska súdnej moci môže udeľovať amnestie, z hľadiska výkonnej moci má niekoľko právomocí v čase vojny a príkladom zákonodarných oprávnení prezidenta je možnosť vetovať zákon (vrátiť ho parlamentu, kde ho druhý raz musí schváliť väčší počet poslancov). Prezident tiež zohráva - ako nedávno vyšlo na svetlo sveta v ČR aj SR- dôležitú úlohu pri kreovaní jednotlivých zložiek moci. Nejde len o menovanie na návrh iného orgánu, ako napríklad pri generálnom prokurátorovi, ktorého prezidentovi navrhuje parlament. Prezident vymenúva aj bez návrhu iného orgánu. Príkladom je vymenovanie predsedu vlády (premiéra). Prezident má podľa Ústavy úplne slobodné ruky a nie je viazaný žiadnym návrhom (Čl. 110 Ústavy Slovenskej republiky).

A práve v súvislosti s menovacími právomocami prezidenta vznikli na Slovensku aj v Čechách dva najvážnejšie „ústavnoprávne“ (viac politické ako právne) problémy, ktoré sa priamo dotýkajú deľby moci a základných princípov právneho štátu. V obidvoch prípadoch je na vyriešenie problému príslušný ústavný súd. Na Slovensku išlo o otázku právomocí prezidenta pri voľbe generálneho prokurátora, kým v Čechách išlo o porušenie politickej obyčaje, ktorá sa uznáva aj u nás a spočíva v tom, že prezident doteraz vždy menoval za predsedu vlády osobu, ktorá stála na čele parlamentnej väčšiny (koalície, resp. strany Smer). Táto obyčaj je však priamym popretím princípu deľby moci. Ak totiž prezident zverí výkonnú moc (vládu) mocenskému subjektu (politickej strane), ktorá ovláda aj zákonodarnú moc (parlament), znefunkční sa tým niekoľko mechanizmov systému bŕzd a protiváh. Vyslovovanie (ne)dôvery vláde – tradičný prostriedok parlamentu na kontrolu vlády - je v takom prípade naozaj len fraškou a návrh na obžalovanie prezidenta môžeme nazvať „cirkusom Humberto“ (slová premiéra Fica). Túto obyčaj dokonca niektorí právnici označujú ako „ústavnú obyčaj“ (v češtine: ústavní zvyklost), a to aj napriek tomu, že je neústavná, v priamom rozpore so základným ústavným princípom deľby moci a spôsobuje znefunkčnenie niekoľkých kontrolných mechanizmov (bŕzd a protiváh).

Ako sme sa však presvedčili, vymenovanie predsedu vlády z radov parlamentnej väčšiny zaručuje v SR prezidentovi pokojné dožitie funkčného obdobia. Je prirodzené, že prezident si menuje tých, ktorí ho nezažalujú ani pri takom zjavnom porušení Ústavy akým je narušenie riadneho chodu Generálnej prokuratúry na obdobie dlhšie ako rok. Z tohto pohľadu mi konanie českého prezidenta (aj keď menovaním premiéra mohol sledovať vlastné záujmy) príde do istej miery odvážne, ale predovšetkým ústavné.

Ďalší právno-politický problém, ktorý dorazil na Slovensko, a ktorý má presah do ústavnoprávnej roviny je korupcia pri prideľovaní verejných funkcií. K tomuto už len môj názor: Pokiaľ nie je ustanovená povinnosť vypísať výberové konanie, je podľa mňa problematické vyvodiť právnu zodpovednosť za dosadenie „blízkej“ osoby. Služobné predpisy (napríklad zákon o štátnej službe) síce obsahujú ustanovenia o tom, že štátna správa je budovaná na zásadách apolitickosti a profesionality štátnej správy, avšak neumožňujú kontrolovať dodržiavanie týchto zásad pri menovaní vedúcich zamestnancov.

Ak však má byť úradník dosadený cez výberové konanie, akékoľvek podvody v tomto výberovom konaní, ako napríklad poskytnutie okruhu otázok pred výberovým konaním, alebo podplatenie členov výberovej komisie, by mali byť trestným činom. Verejné funkcie sú predsa platené z peňazí všetkých, mali by byť teda obsadzované na základe pravidiel platných pre každého a na základe odbornosti.

Na záver: Je zaujímavé ako sa v poslednom čase vynárajú „problémy“ s aplikovaním základných ústavných princípov, hoci tieto princípy používame (?) už vyše 20 rokov! Kladiem si otázku: Čím to je? Zvýšením právneho vedomia občanov? Dozrievaním občianskej spoločnosti? Novým informačným kanálom – internetom? Veď tieto veci museli biť do očí každému právnikovi, ktorý aspoň trochu premýšľa v širších súvislostiach nad ústavným právom a základmi nášho štátneho zriadenia. Ale to je zrejme ďalší dôkaz toho, že právnici, ktorí sedia na vyšších postoch a môžu veci ovplyvniť, sú často zaslepený mocou, prípadne len spohodlneli a boja sa o miesto.

Každý z načrtnutých problémov by si zaslúžil samostatnú diskusiu. Na Lexfore však žiadna nevznikla, a preto tu dávam aspoň tento môj príspevok odrážajúci dojmy z tohto roka.

A ešte pár linkov na preniknutie do načrtnutých tém:

http://www.aktuality.sk/clanok/221332/gasparovic-je-hanbou-slovenska-uz-20-rokov-podavame-na-neho-zalobu-hovori-sulik-sas/

http://denikreferendum.cz/clanek/15404-wagnerova-zeman-porusuje-ustavni-zvyklosti-kompetencni-spor-by-prohral

http://www.sme.sk/c/6656148/byvaly-sef-ustavneho-sudu-odovodnenie-prezidenta-nemoze-obstat.html

http://www.lidovky.cz/i-kdyby-trafiky-nebyly-honorovane-jde-o-uplatek-mini-statni-zastupce-1jw-/zpravy-domov.aspx?c=A130618_165107_ln_domov_ogo

http://www.sme.sk/c/6953902/policia-vysetrila-stranicke-nominacie-tak-ze-su-v-poriadku.html


Názory k článku Kde sa lámu princípy právneho štátu?:


  Tomáš Ľalík, 02. 10. 2013 v 14:07 - niekoľko poznámok

V prvom rade princíp deľby moci je oveľa starší ako moderné ústavy. Okrem toho to nie je nevyhnutne demokratický princíp (v demokracii vládne ľud a ten sa s mocou nedelí, téza H. Kelsena, resp. parlament ako zástupca ľudu a ten sa tiež s mocou nedelí, britský model suverenity parlamentu). Ďalej je tento princíp už niekoľko storočí založený na dvoch koncepciách: tzv. čistej deľby moci (separation of powers), kde prichádza k úplnému oddeleniu mocí (personálne, funkcionálnu, formálnu) a čiastočnej deľbe moci (umožňuje existenciu systému bŕzd a protiváh, tzv. mixed government). Toľko teórie.

V súčasnosti koncepcia čistej deľby moci vôbec neexistuje. V moderných ústavách sa kladie dôraz práve na čiastočnú deľbu moci a vzájomné vyvažovanie jednotlivých mocí tým, že žiadna moc nemôže rozhodovať o určitej veci autonómne a tým aj svojvoľne. Inými slovami každá moc plní (sekundárne) funkcie aj v inej moci (napr. parlament rozhoduje o sankciách pre poslancov, či vláda alebo prezident môžu udeľovať amnestie, milosti atď.). Preto je nevyhnutná kooperácia jednotlivých mocí. Ultimátnym účelom je ochrana pred svojvôľou. Preto napr. právomoci prezidenta u nás sa rozširujú (čo je podľa mňa len dobre), aby prezident mohol byť brzdou pred parlamentom a vládou, keďže v parlamentnej republike kontrola vlády zo strany parlamentu je ilúzia na papieri. Nešťastím je, ak je prezident na tej istej vlnovej dĺžke ako parlament (vláda). Ale čo s tým ? Vynechať prezidenta z kreačných právomocí a umožniť svojvôľu väčšiny ? Alebo radšej znížiť efektivitu menovacích a kreačných procesov (zapojenie prezidenta) s tým, že niekedy v budúcnosti práve prezident sa môže ukázať ako naozaj tá správna brzda pred nezmyselnou nomináciou vlády/parlamentu (napr. prípad Tvarošku, ktorý nespĺňal ani zákonné podmienky pre prácu v NBS) ? Toto sú reálne otázky, na ktoré treba nájsť odpoveď. Realita v SR je však taká, že parlamentná demokracia dostáva na frak, preto je potrebné hľadať alternatívne vyvažovanie medzi NR SR a vládou, nakoľko v ich prípade prichádza k de facto identite a absencii toho, čo sa nazýva vyvažovanie a kontrola.


  Xénia Petrovičová, 02. 10. 2013 v 17:10 - riešenie

Je pravda, že to čo máme na Slovensku je koniec koncov vyjadrením vôle ľudu a takejto nešťastnej kombinacii osôb na najvyšších postoch sa asi nedá zabrániť, ak ľud hlasuje ako hlasuje. Treba si tiež ale priznať, že takouto kombináciou dochádza k neželanej koncentracii moci v jednom mocenskom subjekte a sú tu ideálne predpoklady na zneužívanie moci...tu poteší aspoň to, že sme v EU.
Možno by nebolo od veci, aby mal prezident povinnosť menovať nestranníka, teda osobu, ktorá nepochádza z politickej strany zastúpenej v parlamente...

  Juraj Gyarfas, 03. 10. 2013 v 09:43 - ...

Asi by mal diskusiu o teórií ústavného práva prenechať povolanejším, ale predsa len mi to nedá. Nesúhlasím totiž s východiskami postu. Ak si dobre spomínam, o klasickom trojdelení moci možno hovoriť len v prezidentských republikách. Keďže exekutíva a legislatíva sú samostatne kreované priamo voličmi, môžu byť od seba nezávislé. V parlamentnej republike je vláda závislá od dôvery parlamentu. Ak si dobre spomínam, Prusák uvádzal, že v klasickej forme britského parlamentarizmu je vláda (kabinet) považovaná takmer len za výbor parlamentu.

V parlamentnej demokracii teda podľa môjho názoru (okrem výnimočných situácii) vláda bez dôvery parlamentu nemá čo
hľadať. Nevidím preto nič chvályhodné na tom, keď prezident (okrem výnimočných situácií) vymenuje vládu, o ktorej
vopred vie, že nemá a nebude mať dôveru parlamentu. A to osobitne v situácii, kedy je zo strany parlamentnej väčšiny vopred deklarovaná vôľa vytvoriť vládu, ktorá by dôveru parlamentu mala.

  Tomáš Klinka, 03. 10. 2013 v 14:34 - odkaz na staršiu diskusiu + stručná reakcia

Podobnú tému sme už v minulosti na lexfore v diskusii "načali".

http://www.lexforum.cz/233

Môj stručne zhrnutý názor: chápem politickú realitu parlamentnej demokracie, kde je vláda nutne založená na dôvere parlamentu (ako správne podotkol Juraj), ale to by IMHO nemalo skĺznuť do neprípustnej polohy, keď sa parlament stáva len slúžkou vlády a v podstate len rituálnou inštitúciou, kde sa bez reálnej diskusie len požehnávajú návrhy vládnych zákonov (poväčšine). Ak má byť vláda zákonom obmedzená (limited government + rule of law v UK/USA), nesmie si sama vláda tieto zákonné hranice posúvať (rozširovať) podľa svojej potreby a vôle. Parlament sa však už ani netvári, že hľadá správne (spravodlivé) regulatívne riešenie, ale zvykol si spoliehať sa v tomto smere na vládu, čo je potenciálne veľmi nebezpečné pre právny štát. Tu zohráva svoju úlohu aj systém politických strán, ako ho dnes poznáme.

Pokiaľ ide o funkciu prezidenta, osobne vidím jeho význam práve pri zabezpečení zdravého vzťahu medzi vládou a parlamentom a tiež v personálnych otázkach pri obsadzovaní niektorých ústavných činiteľov.

  Xénia Petrovičová, 03. 10. 2013 v 20:40 - ondrej h.

otázne je, či účelom rozdelenia mocí je len 1. rozdeliť moc medzi viacero ľudí, alebo aj rozdeliť moc medzi viacero (ne)politických subjektov. Ak pripustíme, že účelom je druhá možnosť a nejaká strana (jeden politický subjekt) ovládne obidva štátne orgány (NRSR aj vládu) je to tak trošku obchádzanie princípu deľby moci... Niečo ako dcérske firmy – formálne samostatné, de facto podriadené jednej materskej firme. Ak pripustíme, že účelom deľby moci je prvá možnosť - potom sú akékoľvek menovacie úkony iba zbytočnou formalitou a zdržovaním...Aj keď aj zdržovaním sa dá veľa dosiahnuť:) To, že prezident nie je obmedzení pri výbere premiéra nie je podľa mňa „náhoda“... Prečo by napríklad vláda zložená z odborníkov nemala získať dôveru parlamentu? Lebo poslanci sú urazení, že sa nerešpektoval „starý zvyk“?


Tiež nie som expert na ústavné právo...ale takto to vidím

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím