lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (19)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Robert Goral (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Josef Šilhán (3)
Lukáš Peško (2)
Bob Matuška (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Jiří Remeš (2)
Marián Porvažník (2)
Michal Hamar (2)
Ludmila Kucharova (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Serfozo (2)
Dávid Tluščák (2)
Anton Dulak (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Zsolt Varga (2)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Roman Prochazka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Estočák (1)
Vladimir Trojak (1)
Katarína Dudíková (1)
Petr Kavan (1)
Petr Steiner (1)
Gabriel Volšík (1)
Natalia Janikova (1)
lukasmozola (1)
Robert Šorl (1)
Martin Hudec (1)
Michal Ďubek (1)
Martin Svoboda (1)
Viliam Vaňko (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Zuzana Kohútová (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Mlej (1)
jaroslav čollák (1)
Dušan Rostáš (1)
Zuzana Adamova (1)
Nora Šajbidor (1)
Ivan Kormaník (1)
Peter K (1)
Matej Košalko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter Kubina (1)
Emil Vaňko (1)
Ján Pirč (1)
I. Stiglitz (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Kurian (1)
Juraj Lukáč (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Martin Šrámek (1)
Igor Krist (1)
Matej Gera (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Miriam Potočná (1)
Peter Janík (1)
Róbert Černák (1)
Tomas Kovac (1)
lukas.kvokacka (1)
Bohumil Havel (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Marják (1)
Lucia Palková (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ladislav Pollák (1)
Robert Vrablica (1)
Lucia Berdisová (1)
David Halenák (1)
Peter Marcin (1)
Ivan Michalov (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Galgoczy (1)
Paula Demianova (1)
Tomáš Demo (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Vladislav Pečík (1)
peter straka (1)
Tibor Menyhért (1)
Marek Maslák (1)
Martin Poloha (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Oxymoron v súdnych rozhodnutiach a mechanická aplikácia práva alebo o jednej dedičskej veci

Tomáš Čentík, 16. 10. 2013 v 10:45

Prednedávnom som natrafil na jedno v celku „zaujímavé“ súdne rozhodnutie týkajúce sa sporu o neplatnosť vydedenia, s ktorého obsahom a názorom na neho by som sa rád podelil so širším publikom. Argumentácia bola vyprodukovaná v kooperácii prvostupňového a odvolacieho súdu a týkala sa nasledovného skutkového stavu.

Poručiteľ zanechal troch zákonných dedičov (1. dedičská skupina). Okrem dedičov zanechal aj listinu o vydedení, ktorá sa vzťahovala na dvoch z nich. Jeden z týchto vydedených dedičov v rámci dedičského konania s dôvodmi vydedenia súhlasil (X.Y.), ale druhý nie, preto ho dedičský súd odkázal v zmysle § 175k ods. 2 OSP na podanie žaloby v sporovom konaní. Následne na to podal tento dotknutý dedič (žalobca) žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti listiny o vydedení a určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané. Vo vzťahu k prvej časti petitu o neplatnosť listiny o vydedení súd návrh zamietol a vo vzťahu k druhej časti petitu o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané žalobe vyhovel. Ako k tomuto protirečivému rozhodnutiu súdy dospeli rozpovie samotná argumentácia konajúcich súdov.

ARGUMENTÁCIA:

„Vzhľadom na to, že v sporovom konaní o určenie absolútnej neplatnosti listiny o vydedení má dôjsť k vyriešeniu predbežnej otázky významnej pre konanie o dedičstve je nutné, aby výrok rozsudku bol záväzný podľa § 159 ods. 2 OSP pre všetkých účastníkov prebiehajúceho konania o dedičstve. Pre sporové konanie, začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi ( § 175k os. 2 O. s. p.), treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 O. s. p., a to ako na strane navrhovateľov, tak i na strane odporcov. Postavenie navrhovateľov je pritom určené obsahom rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, ale ostatní dedičia musia v sporovom konaní vystupovať ako odporcovia, i keď v dedičskom konaní sa niektorí z nich k spornej otázke nestavali odmietavo alebo vystupovali (či zatiaľ nevystupovali) pasívne. Ak sa takého konania nezúčastnili všetci nerozluční spoločníci, nemôže byť návrhu vyhovené, a to pre nedostatok vecnej legitimácie (R 65/2003 – mimochodom vrelo odporúčam prečítať tento judikát, z ktorého vyplýva, že je potrebné žalovať aj tých dedičov, ktorí neboli známy v dedičskom konaní – takých dedičov sa môže potulovať po svete niekoľko, čiže podľa tejto logiky je ochrana vydedených dedičov priam nemožná, nakoľko nemožno predvídať, či takýto dedičia existujú – moja otázka znie ako mám žalovať niekoho o kom objektívne a s vynaložením všetkého úsilia zistiť to neviem či vôbec existuje?- to by si vyžadovalo slušné detektívne schopnosti). Ak zanechal poručiteľ listinu o vydedení, je aj vydedený potomok účastníkom konania, pričom za účastníka ho súd prestane považovať ak sa zistí, že nie je dedičom, teda, že táto listina je platná“.

„Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia, že právny úkon – listina o vydedení je neplatná aj napriek tomu, že X.Y. (druhý zákonný dedič) so svojim vydedením súhlasil, je aj X.Y. účastníkom dedičského konania dovtedy, pokiaľ sa nepochybne nezistí, že poručiteľ zanechal platnú listinu o vydedení, a že teda neprichádza do úvahy ako dedič zo zákona. Vzhľadom na to mal v sporovom konaní o určenie neplatnosti listiny o vydedení vystupovať ako žalovaný. Keďže X.Y. nebol účastníkom sporového konania, pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva bola žaloba o absolútnu neplatnosť zamietnutá, lebo konania sa nezúčastnili všetci nerozlučný spoločníci ( § 91 ods. 2 OSP)“.

„Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia, že dôvody pre jeho vydedenie nie sú dané (neexistencia dôvodov vydedenia spôsobuje neúčinnosť tohto jednostranného právneho úkonu a nie jeho neplatnosť) na podanie takejto žaloby nebol odkázaný podľa § 175k ods. 2 OSP, ide teda o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP. Vzhľadom na to, že ide o spornosť dedičského práva, žalobca má na podanie takejto žaloby n.p.z. a tým, že nebolo určené, že vydedenie ako právny úkon je neplatné, za účastníkov dedičského konania treba považovať už len manželku poručiteľa (pozn. nevydedený dedič) a žalobcu, a nie aj X.Y., ktorý uvedené dôvody pre svoje vydedenie uznal“ (pozn. táto posledná veta je v rozpore s vetou uvedenou vyššie podľa ktorej „Ak zanechal poručiteľ listinu o vydedení, je aj vydedený potomok účastníkom konania, pričom za účastníka ho súd prestane považovať ak sa zistí, že nie je dedičom, teda, že táto listina je platná“).

Môj nesúhlas a výhrady k vyššie uvedenej súdnej argumentácii vychádzajú z nasledovného:

Na úvod si však dovolím menšie ústavnoprávne okienko, hoci ide len o doplnkovú výhradu:

Právny názor, podľa ktorého nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve, resp. o otázkach vecnej legitimácie, nie je možné uplatňovať rigorózne bez prihliadania na špecifiká konkrétneho konania. Pokiaľ v konaní nebol účastník riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vád návrhu, je nutné uvedené považovať za vadu konania. Ak táto vada konania nebola v ďalšom priebehu konania pred všeobecným súdom zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu účastníka konania, konanie je potom postihnuté vadou predstavujúcou významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka, resp. porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie bolo „vynútené“ v nesporovom konaní (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 361/2010 zo 14. septembra 2011).

K právnemu posúdeniu, resp. vyššie uvedenej argumentácii mám 2 zásadné výhrady:

Ad 1:

Platnosť listiny o vydedení je podmienená tým, že musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti právnych úkonov a jednak špeciálne náležitosti stanovené pre tento právny úkon. Listina o vydedení musí obsahovať (i) formálne náležitosti, t.j. náležitosti listiny ( § 476 a § 480 OZ) a (ii) obsahové náležitosti – dôvody vydedenia a ich skutočné naplnenie ( § 469a OZ). K platnému vydedeniu môže dôjsť len za splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 469a OZ, ktoré sú taxatívne. Pôjde predovšetkým o otázku skutkovú závislú od posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Na formálne náležitosti prihliada dedičský súd ex offo. Pokiaľ ide o obsahové náležitosti, t.j. či boli dané dôvody pre vydedenie (ak vznikne spor), táto skutočnosť musí byť preukázaná v sporovom konaní vydedeným dedičom, t.j. uplatní sa postup podľa § 175k ods. 2 OSP.

Inštitút vydedenia nepredstavuje generálne vydedenie všetkých dedičov, ale vzťahuje sa na konkrétneho dediča, vo vzťahu ku ktorému musí byť naplnený minimálne jeden zo zákonných dôvodov vydedenia – t.j. vydedenie postihuje konkrétne individualizovaného dediča s uvedením konkrétneho dôvodu, pričom každý dedič môže napĺňať rôzne dôvody vydedenia, resp. dôvod vydedenia môže napĺňať iba niektorí z dedičov. To, že sa poručiteľ rozhodol pojať do jednej listiny všetkých dedičov, nemôže zabrániť jednému z nich domáhať sa neplatnosti vydedenia vo vzťahu k jeho osobe. V tomto kontexte je výklad, podľa ktorého musí byť účastníkom sporového konania aj dedič, ktorý napĺňa dôvody vydedenia, výkladom ad absurdum, nakoľko jeho účasť je zbytočná, keďže dôvody vydedenia sa posudzujú vo vzťahu ku každému dedičovi samostatne. Pre urobenie záveru o tom, či majú byť účastníkmi konania všetci dedičia alebo len niektorí z nich, je dôležité posúdenie dôvodov, pre ktoré sa vydedenia napáda. Samozrejme, ak sa spochybňuje, že poručiteľ napr. nebol spôsobilý na tento úkon bude vydedenie neplatné vo vzťahu k všetkým dedičom. Ak sa však napádajú dôvody vzťahujúce sa na konkrétneho dediča, nie je dôvod, aby boli účastníkmi všetci dedičia, ktorých sa rozhodnutie nebude žiadnym spôsobom dotýkať (tvrdenie o nerozlučnom spoločenstve dedičov teda nemožno absolutizovať na všetky prípady ).

V naznačenom smere mal podľa môjho názoru konajúci súd minimálne 2 možnosti ako sa vysporiadať s daným prípadom. Prvou možnosťou je čiastočná neplatnosť listiny o vydedení a druhou možnosťou bolo posudzovať predmetnú listinu o vydedení ako listinu, v ktorej sú obsiahnuté 2 samostatné právne úkony, a to 2 samostatné vydedenia vo vzťahu ku každému dedičovi.

Právny poriadok pripúšťa, aby obsahom jednej listiny bolo viac právnych úkonov. Skutočnosť, že sa poručiteľ rozhodol vydediť dedičov v rámci jednej listiny predsa nemôže byť prekážkou, aby ich vydedenie boli posudzované samostatne ako dva od seba nezávislé právne úkony, o to viac, keď dôvody vydedenia sa skúmajú pri každom dedičovi individuálne, nie spoločne. Spoločne môžu byť posudzované len vady listiny, v ktorej sú tieto právne úkony obsiahnuté (tzv. formálne náležitosti), prípadne náležitosti na strane poručiteľa, t.j. jeho spôsobilosť na právne úkony, posúdenie ktorej ma vplyv na vydedenie oboch dedičov vzhľadom na rovnaký časový moment spísania listiny o vydedení. Pokiaľ ide o skúmanie dôvodov vydedenia na strane dedičov, tieto sa posudzujú prísne individuálne, výsledkom čoho môže byť logicky platnosť jedného vydedenia a neplatnosť vydedenia druhého. Z uvedeného dôvodu pri posudzovaní neplatnosti vydedenia na základe tejto skutočnosti nemôže ísť o tzv. nerozlučné spoločenstvo, pretože neplatnosť vydedenia vo vzťahu k dedičovi, ktorý nenapĺňa dôvody na vydedenie nemôže ovplyvniť postavenie dediča, ktorý podmienky vydedenia napĺňa.

Z hľadiska posudzovania platnosti/neplatnosti je teda rozhodujúce skúmať, či sú tieto právne úkony od seba navzájom oddeliteľné a spôsobilé na samostatnú existenciu alebo ich je potrebné chápať ako jeden celok. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že v danom prípade išlo o dve samostatné vydedenia ako dva právne úkony napriek tomu, že boli obsiahnuté v jednej listine.

Okrem argumentácie o dvoch samostatných právnych úkonoch spísaných v jednej listine ešte možno uvažovať čiastočnej neplatnosti listiny o vydedení vo vzťahu k jednému dedičovi.

Neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo len čiastočná. Z toho vyplýva, že dôvod neplatnosti právneho úkonu sa môže týkať buď celého právneho úkonu alebo len jeho časti. V prípade, ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu je neplatná len táto jeho časť ( § 41 OZ). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti sa týka všetkých právnych úkonov, t.j. i jednostranných právnych úkonov, napr. závetu, listiny o vydedení a pod.

K čiastočnej neplatnosti uvádzam príklady zo súdnej praxe, ktoré sa síce týkali závetu, ale sú per analogiam aplikovateľné aj na vydedenie. 1. Závet podľa § 476b OZ, pri zriadení, ktorého pôsobila ako svedok osoba blízka len niektorému z viacerých závetných dedičov ( §476f OZ), je neplatný iba v tej časti, ktorá bola zriadená v prospech tohto závetného dediča. Časť závetu, ktorá sa týka zriadenia v prospech iných dedičov, je platná (Uz MS v Prahe z 30.11.1999, sp.zn. 24Co/328/1999 in: Fekete, Veľký komentár, s. 313). 2. Ak svedok (pisateľ, predčitateľ) alografného závetu zriadeného v zmysle ustanovenia §476c OZ nespĺňa podmienky vymedzené ustanoveniami §476e a §476f OZ iba vo vzťahu k niektorému z viac dedičov povolaných na dedenie týmto závetom, je závet neplatný iba v časti týkajúcej sa tohto dediča (Uz NS ČR z 22.9.2004, sp.zn. 30 Cdo 1765/2004 in: Fekete, Veľký komentár, s. 313).

Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že rozhodujúcim pre posúdenie čiastočnej platnosti je vzťah ku konkrétnemu účastníkovi, pričom nemožno automaticky „odpáliť“ platnosť tohto úkonu ako celok, ak je možné a logicky opodstatnené ponechať v platnosti jeho časť. Ako celok by bolo možné zneplatniť právny úkon v tom prípade, ak by sa neplatnosť týkala náležitosti, ktorá pôsobí vo vzťahu ku všetkým účastníkom tohto úkonu, napr. formálne nedostatky listiny, v ktorej je právny úkon obsiahnutý, nespôsobilosť pisateľa závetu alebo listiny o vydedení na právne úkony a pod..

Na moje prekvapenie podľa slovenskej procesnej teórie (napr. komentár k OSP od Števček a Ficová) nerozlučné procesné spoločenstvo budú tvoriť napr. účastníci konania o neplatnosť závetu, argumentujúc, že nie je mysliteľné, aby vo vzťahu k jednému z dedičov bol závet vyslovený za neplatný a vo vzťahu k inému dedičovi by bol platný. Ak sa sporu nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemožno návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie. Takéto generálne tvrdenie bez zohľadnenia vyššie uvedených špecifík mi príde ako unáhlené a nerešpektujúce osobitosti jednotlivého prípadu. Nevidím dôvod, aby v konkrétnom prípade nemohla nastať situácia, že vo vzťahu k jednému dedičovi bude závet (resp. listina o vydedení) platný a vo vzťahu k inému nie.

Chápem, že v prípade žaloby o neplatnosť sa vyžaduje, aby na strane žalovaných vystupovali všetci účastníci dotknutého právneho úkonu a ak žalobca nežaluje všetkých tzv. nútených spoločníkov, žaloba bude zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Takýto postup má svoj dôvod v tom, aby nebolo rozhodované bez subjektu, ktorého sa rozhodnutie bude týkať s prihliadnutím na § 159 ods. 2 OSP, pričom tento postup je daný hmotnoprávnou úpravou. Nesúhlasím však s absolutizovaním tohto tvrdenia a jeho mechanickou aplikáciou na všetky situácie bez ich náležitého posúdenia. Súd predsa nemôže rozhodovať ako akísi automat nereflektujúci osobitosti konkrétneho prípadu. V tomto prípade sa dopúšťa formalizmu, ktorý je v zmysle modernej a racionálnej judikatúry neprípustný.

Ad 2:

Druhá zásadná výhrada sa týka protichodnosti výrokov súdneho rozhodnutia, resp. ich vzájomnej rozpornosti, čo neprispieva právnej istote jeho adresáta a zároveň oslabuje aj jeho presvedčivosť.

Uvedené rozhodnutie s dvoma výrokmi do dôsledkov znamená nasledovné:

Prvý výrok týkajúci sa zamietnutia návrhu na určenie neplatnosti znamená, že listina o vydedení je a contrario platná, t.j. vydedenie je platné a žalobca by nemal dediť.

Druhý výrok týkajúci sa vyhoveniu návrhu na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané znamená, že žalobca nebol platne vydedený, t.j. má sa s ním konať ako s dedičom.

Nechápem ako mohol súd po tom ako konštatoval platnosť listiny o vydedení následne konštatovať, že dôvody na vydedenie nie sú dané, nakoľko tieto dôvody sú obsahovou náležitosťou nevyhnutnou pre platnosť vydedenia. V tejto súvislosti mi príde nelogické tvrdenie súdu podľa ktorého „Vzhľadom na to, že ide o spornosť dedičského práva, žalobca má na podanie takejto žaloby n.p.z. a tým, že nebolo určené, že vydedenie ako právny úkon je neplatné, za účastníkov dedičského konania treba považovať už len manželku poručiteľa (pozn. nevydedený dedič) a žalobcu, a nie aj X.Z., ktorý uvedené dôvody pre svoje vydedenie uznal“.

Veľmi by ma zaujímalo ako sa s takýmto rozhodnutím vysporiada dedičský súd, resp. notár prejednávajúci dedičstvo, keďže má na výber opäť dve alternatívy ako keby sporové konanie ani neprebehlo. V naznačenom kontexte by sa však mal z hľadiska spravodlivosti a zdravého rozumu prikloniť na stranu žalobcu, nakoľko z celkového kontextu vyplynulo, že dôvody na jeho vydedenie tu neboli. Prekvapujúce je tiež to, že si sporový súd neuvedomil dôsledky a dopad svojho rozporného rozhodnutia pre ďalší procesný postup dedičského súdu a na postavenie žalobcu. Ako totiž uviedol v jednom zo svojich rozhodnutí Ústavný súd SR: Zásada iura novit curia totiž neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001).

Na druhej strane by ma zaujímalo aké by bolo rozhodnutie sporového súdu, ak by petit žaloby znel na určenie, že žalobca je dedičom. V tomto prípade by zrejme prejudiciálne skúmal otázku existencie dôvodov vydedenia a platnosti listiny o vydedení, preto by bolo zaujímavé vedieť ako by tento svoj rozpor preniesol do výroku či žalobca je dedič alebo nie je dedič.

V tomto prípade sa podľa mňa ukázalo k akým absurdným výsledkom môže viesť mechanická aplikácia práva.


Názory k článku Oxymoron v súdnych rozhodnutiach a mechanická aplikácia práva alebo o jednej dedičskej veci:


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím