lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (17)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (4)
Radovan Pala (4)
Robert Goral (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Krajčírovič (3)
Pavol Kolesár (3)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Anton Dulak (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Maroš Macko (2)
Marián Porvažník (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Jozef Kleberc (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Bob Matuška (2)
Dávid Tluščák (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Varga (2)
Ivan Kormaník (1)
Ondrej Jurišta (1)
David Halenák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Zuzana Adamova (1)
Emil Vaňko (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ladislav Pollák (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomas Kovac (1)
Tibor Menyhért (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Galgoczy (1)
Peter K (1)
Gabriel Závodský (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Šrámek (1)
Natalia Janikova (1)
Petr Steiner (1)
Paula Demianova (1)
Bystrik Bugan (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Martin Svoboda (1)
Igor Krist (1)
Robert Vrablica (1)
Peter Janík (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Miriam Potočná (1)
Gabriel Volšík (1)
Vladimir Trojak (1)
Matej Gera (1)
Matej Košalko (1)
Lucia Berdisová (1)
Zuzana Kohútová (1)
Radoslav Pálka (1)
Dušan Marják (1)
Vladislav Pečík (1)
Ivan Michalov (1)
Tomáš Demo (1)
Lucia Palková (1)
Bohumil Havel (1)
Ján Pirč (1)
Nora Šajbidor (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Hudec (1)
Jana Mitterpachova (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Rostáš (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Estočák (1)
lukasmozola (1)
Nina Gaisbacherova (1)
David Horváth (1)
Petr Kavan (1)
Marek Maslák (1)
I. Stiglitz (1)
Ondrej Halama (1)
Viliam Vaňko (1)
Matej Kurian (1)
Pavol Mlej (1)
Peter Kubina (1)
Robert Šorl (1)
Róbert Černák (1)
Michal Ďubek (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Marcin (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

(Ne)menovanie sudcov Ústavného súdu

Tomáš Ľalík, 04. 07. 2014 v 20:15

Po tom ako v stredu 2. júla prezident A. Kiska nevymenoval piatich sudcov Ústavného súdu („ÚS“), hľadal som na slovenských, ale aj českých právnických diskusných fórach niečo k tejto problematike. Nič som nenašiel okrem vyjadrenia niektorých predstaviteľov orgánov verejnej moci (P. Paška, R. Fico) či odborníkov na ústavné právo (E. Bárány). Preto som sa rozhodol napísať tento krátky komentár. Okrem toho sám nie som úplne presvedčený o niektorých nižšie uvedených argumentoch, preto ich dávam do verejnej diskusie.

Začal by som asi tým, že prezident pri svojich menovacích právomociach má v zmysle uznesenia ÚS PL. ÚS 4/2012 (menovanie Generálneho prokurátora) dosť široký manévrovací priestor. Pri návrhu môže skúmať nielen zákonné predpoklady kandidátov ale aj iné (rozumej všetky) okolnosti, ktoré sa vzťahujú na osobu kandidáta, a ktoré (i) nespochybňujú jeho schopnosť vykonávať svoju funkciu spôsobom, ktorý nebude znižovať vážnosť tejto funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, resp. (ii) ktoré nebudú v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu. Ak sa prezident rozhodne kandidáta nevymenovať, potom musí uviesť dôvody, ktoré nemôžu byť svojvoľné. Ultimátnou povinnosťou prezidenta je posúdiť tieto podmienky v primeranom čase, pričom svojou činnosťou nemôže narušiť riadny chod ústavného orgánu. Toľko precedens Ústavného súdu. Otázkou však je ako tieto rationes decidendi preniesť na súčasný stav nevymenovania piatich sudcov ÚS ? Ešte predtým len uvediem, že som zástancom toho, aby aj prezident posudzoval vhodnosť kandidátov na sudcov Ústavného súdu a jeho rola nebola výlučne notariálna.

Prvým a najľahším bodom je, že prezident tak urobil v primeranom čase. Druhým bodom je, že prezident ich odmietol vymenovať pre iné ako zákonné dôvody. Konkrétne za to, že (i) zo životopisu kandidátov prezident nezistil teoretický a praktický záujem o ústavné súdnictvo a ústavné právo; (ii) neexistujú skutočnosti, ktoré preukazujú, že kandidát dosiahol všeobecne uznávané výsledky v teórii alebo praxi vo svojej profesii, ktoré by ho oprávňovali ako kandidáta na funkciu sudcu ÚS a nakoniec (iii) vymenovanie prezidentovi neodporučil poradný výbor (prístupné na: http://www.sme.sk/c/7266214/preco-kiska-odmietol-kandidatov-smeru-na-ustavnych-sudcov.html?ref=njct). Skúsim sa vyjadriť k jednotlivým bodom tak, ako ich uviedol prezident. Myslím, že tretí bod je úplne irelevantný a nepodstatný, pretože prezident urobil rozhodnutie sám a sám nesie zaň právnu aj politickú zodpovednosť. Pristavme sa pri prvej podmienke: teoretický a praktický záujem o ústavné súdnictvo a/alebo o ústavné právo. Neviem si dosť dobre predstaviť, ako mali kandidáti demonštrovať tento záujem, keď na funkciu sudcu ústavného súdu sa takáto podmienka nevyžaduje. Dokonca ani vedomosti o ústavnom práve nie sú kľúčové pre funkciu sudcu ústavného súdu. Práve rôznorodosť profesionálneho a profesijného pozadia sudcov ÚS je ich výhodou. Bolo by nesprávne, podľa môjho názoru, ak by všetci sudcovia boli špecialisti v ústavnom práve. Naopak vyváženosť teórie a praxe vrátane rozdielnych profesionálnych (a iných) skúseností personálneho substrátu je pre správne fungovanie ÚS nevyhnutné. Žiadna špecializácia nie je a ani byť nemôže apriori vylúčená ako nevhodná v rámci právnických profesií. V neposlednom rade ústavných právnikov je v SR veľmi málo, v súčasnosti asi tak na jednu generáciu sudcov ústavného súdu berúc do úvahy počet členov katedier ústavného práva v SR. Otázka znie kto by mohol potom spĺňať túto podmienku ?

Rovnako tak o praxi na ústavnom súde mám pochybnosti, keďže Ústava priamo vylučuje opätovné uchádzanie sa o funkciu sudcu Ústavného súdu. Na druhej strane prax s ústavným právom je v súčasnosti bežnou pracovnou náplňou každého advokáta (iného právnického povolania), nehovoriac o sudcoch, ktorí (aspoň dúfam) sledujú a sú de facto povinní brať judikatúru Ústavného súdu pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy. Preto mám trochu problém s pochopením, koľko praxe (druh, dĺžka, intenzita atď.) je potrebné, aby sa z kandidáta stal sudca Ústavného súdu.

Druhá podmienka sa týka získania všeobecne uznávaných výsledkov v teórii alebo praxi vo svojej profesii. Táto podmienka je na rozdiel od prvej podmienky namieste a som s ňou stotožnený, pretože za sudcov Ústavného súdu by mali byť menovaní len uznávaní právnici. Avšak problematickým aspektom je hodnotenie tohto predpokladu zo strany prezidenta ako aj kritérií, ktoré prezident používa. Sú neznáme a kandidáti o nich nevedeli skôr. Ani budúci kandidáti, nech by to bol ktokoľvek, nevedia ako bude prezident túto podmienku v budúcnosti posudzovať, napr. aby sa osoby mohli pripraviť na výkon tejto funkcie.

Je potrebné zaujať stanovisko aj k zriadeniu poradnej komisie, ktorú si prezident vytvoril. Na rozdiel od niektorých prezentovaných informácií si myslím, že prezident mal právomoc si takúto komisiu zriadiť. Avšak jej status mal a má zostať neformálny, pretože nie je žiaden právny základ pre vytvorenie tejto komisie a prezident ako orgán verejnej moci môže konať len tak, ako mu Ústava a zákony dovoľujú. Preto oficiálne rozhodnutie prezidenta (č. 1262-2014-BA) o zriadení komisie nie je namieste.

Zriadenie poradnej komisie podľa mňa sleduje dôležitý cieľ. Pomôcť prezidentovi vybrať tých najlepších sudcov z kandidátov predložených NR SR. Preto by malo existovať poradie, resp. kritériá, ktoré komisia používa pri vyhodnotení osobného pohovoru, ktorý kandidát na funkciu absolvoval. A tu vzniká problém, že nevieme podľa akých kritérií komisia vyhodnotila jednotlivých kandidátov, aby bolo objektívne overiteľné, že podmienky vzťahujúce sa na osobu kandidáta (v zmysle uznesenia ÚS SR) pre funkciu nespĺňa. S tým súvisí aj to, že prvá a druhá podmienka nebola súčasťou pohovoru, pretože si (i) prvú podmienku mohol prezident zistiť zo životopisu uchádzača a (ii) druhú podmienku zistiť zo všeobecne dostupných informácií, ku ktorým nepotreboval pohovor či komisiu. Tretia podmienka je irelevantná. Preto správny postup mal byť taký, že by sa pohovory pred výborom nielen pred verejnosťou uskutočnili, ale následne aj verejne vyhodnotili. Avšak s tým rozdielom, že by poradná komisia zostavila poradie od 1-6, určili by sa min. kritériá, kedy osoba prejde a v prípade, že by prešli napr. štyria kandidáti, prvých troch má prezident povinnosť menovať. Teraz je situácia taká, že len jeden kandidát prešiel, pričom zostáva otázne prečo. Rovnako nejasné je s akým výsledkom a konečným hodnotením prešli ostatní kandidáti a na ktorom mieste sa umiestnili. Celý proces pred poradným výborom aj keď na prvý pohľad vyzerá transparentne je pre mňa netransparentný. Pozitívnym príkladom môže byť Committee on the Judiciary amerického Senátu v prípade sudcov federálnych súdov, kde sa uskutočňujú tzv. hearings. Malá poznámka: je lepšie, ak je transparentné konanie na výstupe (prezident) ako na vstupe (ústavnoprávny výbor NR SR).

Rovnako tak je potrebné venovať priestor podmienke „riadneho chodu ústavných orgánov.“ Tú je možné vnímať negatívne – prezident je povinný zdržať sa konania, ktoré by ohrozovalo riadny chod (vymenovať kandidátov do funkcie), ale aj pozitívne – aby funkcie boli obsadené správnymi ľuďmi či odborníkmi, preto prezident nemusí vymenovať nevhodných kandidátov aj za cenu toho, že orgán bude chvíľu neobsadený. Tieto dve roviny musia byť v rovnováhe. V oboch extrémoch sa prezident môže dopustiť porušenia Ústavy. Neobsadenie dvoch miest sudcov Ústavného súdu v podstate znefunkční plénum ÚS a prinajlepšom jeden alebo dva senáty zo štyroch. Teda Ústavný súd bude v zmysle de lege lata pracovať v obmedzenom režime možno niekoľko mesiacov ba až rokov, pretože predseda parlamentu avizoval, že žiadnu novú voľbu kandidátov nechystá. Otázne je, či tým nie je ohrozený riadny výkon Ústavného súdu. Skôr sa prikláňam k názoru, že áno. Nehovoriac o tom, že najmä v plenárnych veciach nájsť sedem hlasov za návrh z 11 sudcov bude náročnejšie ako to bolo pri 13 sudcoch, čo si niektorí predovšetkým opoziční politici neuvedomujú. Domnievam sa preto, že podmienka riadneho chodu ústavného súdu by sa mala preniesť do roviny negatívnej a tá by mala prevážiť nad tým, aké osoby budú nakoniec sudcami Ústavného súdu. Zároveň ide o odlišujúci prvok v porovnaní s menovaním Generálnym prokurátorom, pretože jeho funkciu v plnej miere zastupoval prvý námestník, zatiaľ čo chýbajúcich sudcov nemá kto zastúpiť; môžu ich „zastúpiť“ iba existujúci kolegovia, ale za cenu zníženia efektivity inštitúcie. V tomto bode by som apeloval na NR SR, aby ponúkla ďalších kandidátov čím skôr, čo však môže byť politický problém.

Nie som si ďalej istý, či rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní jednotlivých kandidátov sú v poriadku aj z hľadiska odôvodnenia, keď všetci nevymenovaní nespĺňajú identické podmienky v rovnakej intenzite. Nemyslím, že všetci sú rovnakí neodborníci na ústavu, všetci rovnako odpovedali na otázky komisie, všetci majú rovnaké (ne)skúsenosti s ústavným právom, resp. (ne)dosiahli všeobecne uznávané výsledky svojej práce. Prezident to však tak poňal, čím nekonal úplne v súlade s podmienkou riadneho odôvodnenia individuálneho právneho aktu z nálezu IV. ÚS 478/2011 (odvolanie riaditeľa Sociálnej poisťovne). V tomto odôvodnenie bývalého prezidenta vo veci kandidáta na Generálneho prokurátora vyznieva pre mňa presvedčivejšie (aj keď má ďaleko k ideálu).

Posledným bodom a záverom je aj pochybnosť do akej miery sa na súčasnú situáciu vzťahuje uznesenie PL. ÚS 4/2012, pretože skutočnosť, že NR SR navrhuje dvoj násobný počet kandidátov a prezident z neho menuje určitý počet sudcov je pre mňa odlišujúci prvok od situácie s menovaním Generálneho prokurátora práve v tom, že prezidentovi sa tu dáva diskrécia si vybrať polovicu a druhú polovicu nevymenovať (dokonca si myslím, že prezident, ak by menoval troch sudcov, neúspešným kandidátom nemusel zdôvodňovať svoj výber). Aj napriek riziku, ktoré proces menovania verejných funkcionárov sprevádza, som za to, aby na tomto procese participovalo čo najviac orgánov verejnej moci.


Názory k článku (Ne)menovanie sudcov Ústavného súdu:


  Michal Skaličan, 09. 07. 2014 v 15:25 - niekoľko poznámok

Ako ústavnoprávny laik si dovolím do diskusie niekoľko poznámok (od konca):

(i) Nevidím dôvod, prečo by sa závery uznesenia PL. ÚS 4/2012 vo veci (ne)vymenovania GP nemohli aplikovať na prípad (ne)vymenovania ústavných sudcov. Skutočnosť, že prezident má v druhom prípade na obsadzované pozície dvojnásobok kandidátov nemení nič na tom, že môže nastať situácia, že vo vzťahu k všetkým navrhnutým kandidátom bude existovať dôvod ich nevymenovania v zmysle uznesenia PL. ÚS 4/2012. Ak by sme prijali opačný záver, znamenalo by to, že ustanovenie čl. 134 ods. 2, ktoré dáva prezidentovi explicitne väčšie oprávnenia (možnosť vybrať si z dvojnásobného počtu kandidátov) by sa paradoxne vykladalo tak, že má za následok väčšie obmedzenie prezidenta ako ustanovenie čl. 150, ktoré takéto oprávnenie výslovne vôbec neobsahuje. A predvídateľnosť takéhoto výkladu? Prečo by mal prezident v prípade GP možnosť povedať na navrhnutého kandidáta „nie“ a v prípade ústavných sudcov by si musel z navrhovaných kandidátov vybrať?

(ii) Známkovanie jednotlivých kandidátov a uvedenie poradia podľa mňa nevyplýva z povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia a nemalo by ani zmysel. To, že pri neúspešných kandidátoch uviedol prezident rovnaké dôvody ich nevymenovania, neznamená, že jednotliví kandidáti nespĺňali podmienky na vymenovanie v rovnakej intenzite. Napadá mi prirovnanie s odôvodneniami rozsudkov súdov, ktoré sa často robia formou copy-paste, pričom sa uplatňujú na rôzne skutkové okolnosti.

(iii) Ešte k odôvodneniu rozhodnutia prezidenta – na jednom mieste píšete, že prezident „nekonal úplne v súlade s podmienkou riadneho odôvodnenia individuálneho právneho aktu“, na inom, že si myslíte, že „prezident, ak by menoval troch sudcov, neúspešným kandidátom nemusel zdôvodňovať svoj výber“. Tak má sa, či sa nemá odôvodniť?

(iv) K „riadnemu chodu ústavných orgánov“ – tu ide viac o pocity. Asi sa nedá povedať: prokuratúra bez generálneho prokurátora funguje v pohode, ale ústavný súd bez dvoch sudcov už nie. Samozrejme bude náročnejšie prijať plenárne rozhodnutie (no a?) a bude to mať vplyv na efektivitu ústavného súdu, ale bude narušený jej „riadny chod“? Ak áno, nevidím potom rozdiel oproti prokuratúre bez generálneho prokurátora. Tiež prichádza o jedného muža (alebo ženu :)).

(v) Inak s postom súhlasím. Na jednej strane je podľa mňa správne, že prezident chce do pozície ústavných sudcov vymenovať odborníkov (keď už mu také oprávnenie vyplýva z uznesenia PL. ÚS 4/2012), na druhej mi v jeho rozhodnutí chýba presvedčivosť. A tiež transparentnosť jeho dosiahnutia.

  Tomáš Ľalík, 09. 07. 2014 v 18:36 - Ad michal.skalican

Vďaka za komentár. V skratke reakcia na Vašu argumentáciu.

(i) V texte nikde netvrdím, že uznesenie PL. ÚS 4/2012 sa nemôže vzťahovať na nemenovanie sudcov Ústavného súdu. K Vašej argumentácii, že čl. 134 ods. 2 dáva prezidentovi väčšie oprávnenia, a preto by nemal byť vykladaný užšie ako čl. 150, by som uviedol len toľko, že podľa mňa práve to, že prezident už má istú diskréciu, ktorú čl. 134 predvída (na rozdiel od čl. 150, kde prezident nemá dvoch kandidátov na GP), ide o odlišný prvok. Paradoxne potom čl. 134 ods. 2 Ústavy dáva prezidentovi nielen diskréciu si vybrať sudcov, ktorých mu navrhla NR SR, ale ešte možnosť ich aj úplne odmietnuť. Na druhej strane, čl. 150 prezidentovi dáva možnosť len vymenovať GP alebo kandidáta odmietnuť. Môj arugment je, že ak čl. 134 umožňuje väčšiu diskréciu pre prezidenta, podmienky na odmietnutie menovať kandidátov na sudcov ÚS nad rámec tohto článku Ústavy, by mali byť užšie, ako v prípade čl. 150.

(ii) Určenie poradia nevyplýva z povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia prezidenta. Avšak je podľa mňa potrebné pre transparentnosť celého postupu menovania. Komisia mala vytvoriť poradie (1-6) a uviesť, koľkí prešli sériou otázok (spravil v. nespravil) a ak boli 3 (1,2,3), tak menovať. Chýba mi na jednej strane explicitné prepojenie - zriadenie komisie a hodnotenie - a na druhej premietnutie tohto hodnotenia do odôvodnenia. Podľa mňa slovná formulácia, že "komisia neodporučila" je nepreskúmateľný argument. Prípad rozsudkov je podľa mňa nesprávny: rationes decidendi sa v abstraktnej rovine môžu používať aj copy-paste (viď prax napr. ESĽP). Problém je ten, že prezident dôvody, o ktoré sa oprel nerozviedol (napr. že kandidát XY bol 20 rokov len podnikovým právnikom, nenapísal ani jeden článok o ústavnom práve, či v inej právnej oblasti, nezúčastnil sa žiadnych prednášok, kurzov, letných škôl, má slabý anglický jazyk, nerozumie otázke testu proporcionality, nevie čo to je eurokonformný výklad atď.). Stačilo uviesť takto u každého individuálne, ale nie všeobecne.

(iii) Prezident v týchto konkrétnych rozhodnutiach podmienku riadneho odôvodnenia rozhodnutia podľa mňa nesplnil. Ak by však menoval troch, tak zvyšným nemusí nič vysvetľovať. Asi som sa nevyjadril jasne. Ináč, ide o ďalší podľa môjho názoru odlišný prvok od PL. ÚS 4/2012, kde prezident ak nemenuje, je povinný odôvodniť rozhodnutiu.

(iv) Podľa mňa nejde o pocity. Podľa môjho názoru sa Vami uvedené situácie dajú empiricky overiť. Napr. GP funguje s GP na 100perc, bez neho na 80perc. (počet prejednaných vecí, rozsah výkonu právomocí atď.) To sú všetko štatistické ukazovatele. Rovnako aj pri ÚS. Už len Vami uvádzaná skutočnosť, že GP má o jedného muža/ženu menej a ÚS o dve osoby menej je dôkaz, že situácia na ÚS je závažnejšia (nehovoriac o počte pracovníkov v jednotlivých inštitúciách) ako s GP. Podľa mňa riadny chod je vecou empirickou a nie pocitovou.

  Kristián Csach, 09. 07. 2014 v 18:43 - pár pocitov

Vecne je to pre mňa príliš politický spor, preto len pár pocitov.

Trochu ma zamrazilo pri vete "... podmienka riadneho chodu ústavného súdu by ... mala prevážiť nad tým, aké osoby budú nakoniec sudcami Ústavného súdu." Po včerajšku však rozmýšľam, či nemal podobné motto aj Luiz Felipe Scolari. ;) Platil by však rovnaký argument pre NRSR? Že ak by boli navrhnutý len dvaja (traja, štyria, resp. 2xpočet miest), tak ich NRSR musí zvoliť?

Ako učiteľa, ktorý musí tiež odôvodňovať známky ma zaujala pochybnosť T.Ľ. o tom, či všetci kandidáti boli rovnako zlí. A či pre riadne odôvodnenie rozhodnutia je potrebné rozlišovať v miere nedostatočnosti. Či niekto má veľmi nedostatočné poznatky, alebo či je prvý z nedostatočných, nebodaj najnedostatočnejší z nedostatočných. Priznám sa, že aj v rámci FX sú síce rôzne stupne nedostatočnosti, ale malo by postačovať odôvodnenie, že nespĺňajú hranicu medzi E/FX. (Nielen) Pre dobro študenta mu nie vždy treba povedať, aký zlý skutočne bol. ;) Ale to je len metafora ...

  Tomáš Ľalík, 09. 07. 2014 v 23:19 - Ad Kristián Csach

Ďakujem za komentár.
Iste je to politický spor, ale ústavné právo je povinné riešiť všetky spory bez ohľadu na to, aký silný je politický faktor.

1. Tá veta bola myslená z časovej perspektívy. Ak by mal ÚS niekoľko týždňov pracovať bez dvoch sudcov, je dôležité ich miesta obsadiť bez ohľadu na "odbornosť" budúcich sudcov. Úprimne, tých odborníkov na ústavné právo v súčasnosti spĺňajúcich podmienky pre výkon tejto funkcie je v SR zúfalo málo.
Áno, ak spĺňajú podmienky, tak ich NR SR musí zvoliť. Alebo si myslíte, že NR SR má čakať, kedy jej bude navrhnutý ideálny kandidát ?

2.Ako učiteľ na VŠ musím študentovi, keď ho vyhadzujem zo skúšky, zdôvodniť, prečo dostal Fx, na aké otázky odpovedal nedostatočne, aké boli správne odpovede atď. Nakoniec aj sám študent (zväčša) uzná, že skúšku nespravil zaslúžene. Otázky sú však dané vopred a to vrátane stupnice hodnotenia. Je trochu rozdiel, keď má niekto 0 bodov a niekomu ujde E o pol boda. Prinajhoršom to má dotyčný vedieť, prinajlepšom je v hre dôvera, objektivita a transparentnosť. Pochybujem, že sa situácia so skúškou a nevymenovanie dajú vyriešiť tak, že ste neprospeli a bodka.
Ja som sa snažil povedať len toľko, že 5 kandidátom povedať o ich nevymenovaní identickými dôvodmi sa mi zdá silná káva. Navyše, keď boli (až na jednu výnimku) súčasťou pohovoru pred komisiou. Príde mi to zvláštne.

  Kristián Csach, 10. 07. 2014 v 00:47 - ...

1. Takže ak je počet reálnych kandidátov menší až rovný ako počet miest, tak by sme sa na názor NRSR ani nemuseli (nemali?) pýtať. Ak už teraz nie je potrebné zohľadniť odbornosť, tak stačí los.
2. Míňame sa v pointe (a myslel som, že sa to nedá nepochopiť)... ale rozumiem výhradám proti copy paste odôvodneniu.

  Michal Skaličan, 10. 07. 2014 v 09:28 - Ad TĽ 9.7. 18:36

(i) Argument, že ak čl. 134 umožňuje väčšiu diskréciu, je potrebné ho vykladať užšie ako čl. 150, je podľa mňa irelevantný. Takisto by som mohol tvrdiť opak (čl. 134 sa však vykladať širšie ako Ústavný súd vykladá čl. 150, hádam, ani nedá). Aby som zachoval konzistentnosť a predvídateľnosť výkladu ústavy, je podľa mňa správnejšie tvrdiť, že ak v jednom prípade má prezident možnosť odmietnuť akéhokoľvek kandidáta, v druhom prípade by takúto možnosť mal mať tiež.

(ii) Súhlasím, že dôvody odmietnutia kandidáta neboli a možno mali byť elaborované. Ale nevidím zmysel v tom, aby sa určovalo poradie. Ako píše KC, malo by stačiť, že určití kandidáti podliezli hranicu medzi vymenovať/odmietnuť a určití nie.

(iii) Tu mi tiež chýba konzistentnosť. Ak v jednom prípade vyžadujem odôvodnenie odmietnutia, mal by som ho vyžadovať vždy.

(iv) Mohli by sme si stanoviť ukazovatele (počet prejednaných vecí apod. - aj keď mi nič iné nenapadá), ktoré by sme odsledovali pred skončením mandátu pôvodného GP/ústavného sudcu a do vymenovania nového. Ale podľa mňa by sme nikdy neboli schopní povedať, o koľko percent poklesla funkčnosť orgánu (samotné ukazovatele by nemuseli vypovedať o funkčnosti, môže dochádzať ku kvalitatívnym, nie kvantitatívnym zmenám, takisto váha jednotlivých ukazovateľov by bola vždy subjektívna), čo bolo príčinou tohto poklesu (či to bolo skutočne neobsadené miesto) a hlavne, kedy už ide o taký pokles (koľko percent), že môžeme hovoriť o tom, že chod tohto orgánu nie je riadny (90 %, 80 %?). Trvám teda na tom, že riadny chod ústavných orgánov je vecou viac pocitovou (podobne ako kopec iných pojmov v práve - dobré mravy, odborná starostlivosť apod.).

  Juraj Gyarfas, 12. 07. 2014 v 16:54 - procesná rovina

Ďakujem Tomášovi za otvorenie zaujímavej témy.

Jeden aspekt celej kauzy je samozrejme výklad podmienok na odmietnutie - do akej miery akty prezidenta napĺňajú podmienky uvedené v uznesení PL. ÚS 4/2012.

Podľa mňa je však nemenej zaujímavá otázka, akým spôsobom môžu odmietnutí kandidáti tieto rozhodnutia napadnúť. Ak prezident rozhoduje o jednom kandidátovi (napr. v prípade kandidáta na post GP), musí posúdiť tohto kandidáta a odmietnutie vymenovania je viazané na splnenie podmienok v zmysle výkladu ÚS. Jednotlivý kandidát má teda pri absencii dôvodov na odmietnutie zrejme subjektívne právo byť vymenovaný.

V prípade kandidátov na sudcov ÚS však zrejme jednotliví kandidáti nemôžu mať subjektívne práva na vymenovanie, pretože prezident polovicu z nich vymenovať nemusí. Inými slovami - ak prezident bez ďalšieho mohol vymenovať kandidátov X, Y, Z a nevymenovať kandidátov A, B, C, aké individuálne subjektívne právo má kandidát A? Je samozrejme rozdiel, či prezident vymenuje X, Y a Z alebo vymenuje len X. Ale je to rozdiel z pohľadu kandidáta A, ktorého individuálna pozícia je v oboch situáciách rovnaká? Inými slovami, A by bol v rovnakej situácii bez ohľadu na to, či by prezident odmietol všetkých šiestich alebo či by vymenoval X, Y, Z. Čoho sa teda A môže domáhať?

Samozrejme nie je možné určiť, ktorý kandidát z piatich odmietnutých je v tomto prípade A a ktorý z nich je Y. Teda ktorý by ostal nevymenovaný aj v prípade, ak by prezident vymenoval troch. Porušenia akého subjektívneho práva sa teda môžu jednotliví odmietnutí kandidáti domáhať?

  Tomáš Ľalík, 14. 07. 2014 v 11:54 - odpoveď

Ad. Michal Skaličan

1. Iste, súhlasím, že je potrebné vykladať ústavu konzistentne. Ale na druhej strane nie všade tam, kde prezident niekoho "vymenúva" je možné použiť výklad k čl. 150. Pozrite napr. čl. 102 ods. 1 písm. g) (vláda nie je zodpovedná prezidentovi, ale parlamentu) či h) (rovnako tak funkcionári ÚOŠS, rektori, profesori, generáli). V týchto prípadoch podľa mňa v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o tom, že prezident by mohol niekoho odmietnuť, hoci Ústava určuje, že prezident "vymenúva". Takže výklad k čl. 150 je inštruktívny, ale netreba jeho význam preceňovať.

2. Na čo je potom komisia, keď odôvodnenie odmietnutia prakticky chýba.

3. V tomto prípade rozlišujem dve situácie: Prvá sa týka toho, že prezident menuje toľko sudcov, koľko je potrebné. Odôvodnenie pre neúspešných netreba. V druhej prezident nemenuje nikoho, alebo len určitý počet, nie však plný počet. Odôvodnenie je potrebné pre neúspešných kandidátov. V prvej situácii je poradie dané, menovaní splnili podmienky a nemenovaní ich nesplnili alebo splnili horšie ako menovaní. Avšak žiadne voľné miesta na funkciu neostávajú a orgán verejnej moci funguje. V druhej situácii podmienky nesplnil nikto, alebo len niektorí, pričom ostali voľné (neobsadené) miesta na sudcov. Tu neúspešní kandidáti majú právo na odôvodnenie, pretože je potrebné vysvetliť, v čom podmienky nesplnili a orgán verejnej moci ostal sčasti neobsadený. V druhej situácii ide podľa mňa o povinnosť prezidenta nielen voči konkrétnym kandidátom, ale aj voči verejnosti, pretože jeden z najdôležitejších orgánov nie je obsadený. Snažím sa na problém pozerať z tejto strany.

4. Nesúhlasím s Vami, že riadny chod ústavného orgánu je vecou pocitovou. Je vecou empirickou. Čím ďalej, tým viac veci je možné empiricky overovať a merať (napr. peňažná hodnota ľudského života, http://jinepravo.blogspot.sk/2014/01/nahrada-nemajetkove-ujmy-dle-noz-i.html). Preto určite existujú kritériá na základe ktorých sa dá odmerať činnosť každého orgánu verejnej moci na základe objektívnych ukazovateľov. Alebo ako si predstavujete, že ÚS posúdi či niektorý orgán funguje riadne alebo nie, pretože niekto (ÚS) to posúdiť musí. Na základe pocitu ?
Budem Vám ďalej oponovať. Pojem dobré mravy ani odborná starostlivosť nie sú pocitové pojmy. Odkiaľ vôbec beriete možnosť pracovať s pocitom v našej právnej kultúre ? To akože sudca cíti nespravodlivosť v konkrétnom spore, tak na základe pocitu rozhodne vec (rozpor s dobrými mravmi) ? Alebo sa mu zdá, že obžalovaný je vinný, tak rozhodne o vine ?
Čo je zaujímavé tak východné kultúry (osobitne Čína) majú koncepciu pocitového vnímania právneho štátu a spravodlivosti (čo sa v praxi dosť zneužíva) na rozdiel od západného konceptu, ktorý vyžaduje racionalitu, odôvodnenie, logiku a odmeranie (píše o tom napr. Zupančič, B.: The Owl of Minerva. Utrecht: Eleven Publishing, 2008 s.26). Preto použitie akýchkoľvek pojmov či konceptov v práve vyžaduje ich riadne odôvodnenie, aby mohli procesné strany a verejnosť vedieť, prečo použitie aj nejasného (T. Sobek hovorí o diskurzívnom) pojmu bolo dobré a správne na konkrétny prípad. Nehovoriac o tom, že tu okrem doktríny máme judikatúru, ktorá je de facto záväzná pre nižšie súdy.

  Tomáš Ľalík, 14. 07. 2014 v 12:09 - Juraj Gyarfas

Vďaka za doplnenie. K procesnej otázke skúsim len nástrelom.

Súhlasím s Tebou, že procesná situácia odmietnutých je zložitá. Asi ťažko preukážu porušenie samotného práva na prístup k verejnej funkcii, keďže ako pravidlo polovica z nich je odmietnutá ex constitutione.

Skôr by som to videl na všemocný čl. 46 a šiel by som cestou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prezidenta možno spolu s čl. 30 ods. 4. Vychádzam z toho, že rozhodnutie o nevymenovaní je individuálny právny akt a neúspešný kandidát je procesnou stranou. Prezidentovo rozhodnutie podlieha podľa môjho názoru požiadavkám pre riadne odôvodnenie vrátane preskúmateľnosti. Opätovne sa vraciame k tomu, že prezident nemenoval kandidátov pre nesplnenie profesionálnych a profesných podmienok, ktoré ale nikde v rozhodnutí nie sú vysvetlené (transparentnosť). Osobitne, keď si prezident zriadil komisiu pre posúdenie odborných otázok.

  Juraj Gyarfas, 14. 07. 2014 v 23:17 - ...

... ale nemyslíš, že tento problém individuálnych ústavných sťažností sa rovnako prejaví aj pri argumentácii podľa čl. 46? Píšeš totiž, že ak by prezident vymenoval X, Y a Z, nemusel by voči A, B a C odôvodňovať ich nevymenovanie. Inými slovami, A podľa tohto nemá právo na odôvodnenie. Ako je však pozícia A iná, keď X, Y, Z vymenovaní boli a keď vymenovaní neboli? Ak tvrdíš, že pri vymenovaní X, Y, Z by A nemal nárok na odôvodnenie, prečo sa jeho pozícia mení len v dôsledku toho, že Y a Z vymenovaní neboli?

  Tomáš Ľalík, 15. 07. 2014 v 10:43 - odpoveď

Jediný rozdiel medzi situáciou, keď prezident vymenuje plný počet sudcov a situáciou, kedy ÚS nie je plne obsadený, vidím v tom, že súd nie je riadne obsadený, čo ohrozuje riadny chod ústavného orgánu. Tak by sa podľa mňa mohla zvýšiť (i) procesná ochrana neúspešných kandidátov a rovnako (ii) povinnosť prezidenta odôvodniť rozhodnutie.
Ale hľadať subjektívne právo neúspešných je zložité (s tým súhlasím), obzvlášť, keď ÚS dosť prísne posudzuje aktívnu legitimáciu. Myslím, že za pokus pre kandidátov to asi stojí a rovnako čl. 46 sa mi zdá najvhodnejší (účastníctvo v konaní a IPA).

  Michal Skaličan, 15. 07. 2014 v 17:13 - Ad TĽ 14.7. 11:54

1. Tu nenájdeme zhodu, ale bolo by zaujímavé, ako by sa Ústavný súd vysporiadal s jednoduchou otázkou – prečo „vymenúva“ neznamená vždy to isté?

2. Hovoríme o dvoch rozdielnych veciach. Rozpracovanejšie odôvodnenie áno, ale známkovanie nie.

3. Tento bod súvisí aj s Vašou diskusiou s Jurajom Gyárfášom. Nemám na túto otázku pevný názor (čo mi nebráni sa k nej vyjadrovať :-)), ale aby som bol konzistentný, aj tu by som použil rovnaký argument ako ad 1. Teda - ak dvojnásobný počet kandidátov nepredstavuje relevantný rozdiel medzi čl. 150 a 134 čo do možnosti prezidenta odmietnuť (aj všetkých) kandidátov, nemal by byť rozdiel ani v povinnosti prezidenta odôvodniť rozhodnutie o nevymenovaní kandidáta, a to akékoľvek. To znamená, že rozhodnutie o odmietnutí by malo byť odôvodnené aj v prípade, keď prezident vymenuje dostatočný počet kandidátov (odôvodnenie by obsahovalo dôvody, prečo si vybral práve kandidátov X, Y, Z a nie kandidátov A, B, C). Ale chápem, Vy argumentujete, že priamo z Ústavy vyplýva, že minimálne polovica musí byť vždy odmietnutá, preto nejde o právo byť menovaný a preto odôvodnenie netreba.

4. Je to hra so slovíčkami. Netvrdím, že sudca môže rozhodovať, ako sa vyspí. Len, že rozhoduje (v rámci mantinelov – legislatíva, judikatúra, doktrína) podľa svojho uváženia, zjednodušene - pocitov. Netvrdím ani, že svoje rozhodnutie nemusí odôvodniť. Ak sa sudca v rámci svojho uváženia oprie o nejaké exaktné dáta (empíria) a nerozhoduje iba „od stola“, je to podľa mňa dobré. Ale je rozdiel povedať, že určitá skutočnosť, napr. riadny chod ústavných orgánov, (i) sa dá preukázať empiricky alebo (ii) sa dá vyhodnotiť (na základe uváženia) z empiricky zistených dát. Riadny chod ústavných orgánov spadá pod bod (ii), dôvody viď v mojom príspevku vyššie. Preto tvrdím, že ide viac o vec pocitovú, v zmysle vec, ktorú exaktne neurčím a teda nepreukážem, empiricky neoverím.

Rovnako je to prípad iných neurčitých pojmov v práve. Btw ani peňažnú hodnotu ľudského života nemožno empiricky overiť/merať/stanoviť. To, že sa tak mnohí zákonodarcovia, sudcovia alebo akademici snažia urobiť a zakladajú svoje závery na exaktných dátach, neznamená, že to ide. My len v niektorých situáciách potrebujeme hodnotu ľudského života vypočítať. Použitie exaktných dát slúži na to, aby sme to mohli o niečo oprieť a metóda, akou sme k tomu číslu dospeli, „aspoň budila zdanie, že sa tak deje za použitia vedeckých (racionálnych) postupov“ (modifikovaný výrok Jana Kolbu z postu na Jiném právu, na ktorý odkazujete). To nevravím, že je zlé, len si netreba zamieňať pojmy s dojmami :-)

  Pavol Szabo, 16. 07. 2014 v 10:12 - iba právo?

Veľmi zaujímavá téma. Takisto som sa pokúšal zhodnotiť túto tému výlučne z pozície právnej, ale podľa mňa nie je možné oddeľovať to právne, od toho politického. Vopred sa ospravedlňujem za čiastočne politický názor, ktorý na tomto fóre nemusí byť vždy vítaný. :)

K tomu, či predmetné rozhodnutie PL. ÚS 4/2012 možno vzťahovať aj k inému článku, v rámci ktorého takisto "vymenúva", by som určitý návod vzal do úvahy aj právnu vetu ÚS nachádzajúcu v tom istom rozhodnutí. ÚS pri výklade spomínaného čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy odkazuje napríklad aj na už známe rozhodnutie PL. ÚS 14/06 o tom, kedy môže prezident nevyhovieť návrhu a vyžiadať si iného kandidáta, ak kandidát NR SR nespĺňa zákonom stanovené predpoklady na výkon funkcie a čiastočne aj o tom, že nemožno k právomociam prezidenta prisadzovať všeobecne notariálny charakter. Uvedené rozhodnutie PL. ÚS 14/06 sa takisto vzťahovalo k inej veci, k inému článku, avšak ÚS sa v PL. ÚS 4/2012 vyjadril, že:

"Na jeho závery je možné odkázať i vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré sú predmetom tohto výkladu"


Preto si myslím, že analógia PL. ÚS 4/2012 aj k iným článkom o "vymenúvaní" môže byť na mieste.

Viem, že právnik by sa mal primárne zaoberať právnou stránkou, takisto ÚS je viazaný ústavou a môže rozhodovať iba v jej medziach. Avšak ignorovať aj politické aspekty podľa môjho názoru nie je vždy možné. Samotné rozhodnutie ÚS má podľa mňa jemný politický nádych. Rozsah diskrécie pri menovaní, ktorý ÚS poskytol prezidentovi v predmetnom rozhodnutí, postráda v určitom smere mantinely, čo v konečnom dôsledku uviedli aj sudcovia Luby a Orosz vo svojom odlišnom stanovisku. Teda pandorinu skrinku o "voľnejšej úvahe" otvoril samotný ÚS.

Parciálna politickosť je badateľná aj v doplnenom odôvodnení predsedníčky ÚS, v rámci ktorého sa opiera o priamo voliteľný mandát prezidenta, resp. o jeho zvýšenú legitimitu a nasádza v texte pojmy ako "slabý" a "silný" prezident.

Jednoznačne nemožno (pravdepodobne ani pri ústavnom výklade) ignorovať zvýšenie prezidentovej legitimity, ale nepriame (metaprávne?) priznávanie právomocí môže byť už potenciálne zmenou textu ústavy. Zmena textu ústavy je už však zverená v našich podmienkach výlučne zákonodarnému orgánu a keby mal zákonodarný orgán v úmysle rozšíriť právomoci prezidenta, urobil by tak svojou trojpätinovou väčšinou.

Judikatúra ÚS vo vzťahu k prezidentskému postu určila povinnosť dosiahnuť spoluprácu medzi orgánmi, ale ipso facto nemusí ísť o povinnosť stereotypne akceptovať každý návrh.

Domnievam sa, že pre posilnenie spolupráce, resp., aby neboli paralyzované niektoré ústavné orgány, zavediol sa čl. 101 ods. 1 ústavy pripomínajúci prezidentovi "riadny chod ústavných orgánov", avšak rovnaký odsek spomína aj svedomie, presvedčenie a nezávislosť.

Súhlasím s tým, že odôvodnenie bolo strohé. (Rozsiahlejšie) odôvodnenie by bolo podľa môjho názoru vhodné pri každom rozhodnutí, v rámci ktorého je orgánu poskytnutá určitá diskrécia. S odkazom aj na uvedené rozhodnutie ÚS, že povinnosť zverejniť dôvody vyplýva z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza - čl. 2 ods. 1 ústavy. Nakoľko ÚS zdôraznil, že to vychádza z generálneho princípu demokratického a právneho štátu, vzťahoval by som tento princíp aj k rozhodnutiam podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy, bez ohľadu na to, koľko sudcov bolo nakoniec vymenovaných.

Sám mám z tejto problematiky zmiešané pocity a priznám sa, že nemám k tomu vyhranený názor. Uvidíme, čo prinesie prax, časom aj prípadnú ústavnú zvyklosť. Nebudem ani prekvapený, ak sa v rámci "politických obchodov" parlamentári dohodnú na iniciovaní žaloby voči prezidentovi, ale budú musieť argumentačne preklenúť úmyselné porušenie ústavy. Myslím si, že aj v tomto prípade bude súčasťou rozsudzovania štipka politiky.

Ak nebolo zverejnené nejaké nové stanovisko, tak predseda parlamentu sa vyjadril, že parlament nebude navrhovať nových kandidátov na ústavných sudcov, čo predvída potenciálny spor a aj potenciálne ďalší výklad ústavy?

  Pavol Szabo, 16. 07. 2014 v 10:20 - Pavol Szabo

Drobná oprava, že pochopiteľne povinnosť rozsiahlejšieho odôvodnenia (bez ohľadu na počet vymenovaných sudcov) by som vzťahoval aj na čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy....

  Peter Kubina, 17. 07. 2014 v 15:33 - Zhody a rozdiely...

Pokiaľ ide o použiteľnosť záverov PL. ÚS 4/2012 na iné prípady ako proces menovania GP, tak tam nevidím priestor na nejakú dobromyseľnú pochybnosť o ich použiteľnosti. Jedine v prípade, ak by sme zastávali názor, že uvedené rozhodnutie je ako celok účelové, antisystémové a preto zlé, vzhľadom na kontext predchádzajúci jeho prijatiu (NB: ja tento názor nezastávam).

Môj názor je taký, že pri zodpovednom uplatňovaní môže toto rozhodnutie pomôcť splniť mnoho dobrých cieľov, zatiaľčo jeho zneužitie a krivenie môže ohroziť ústavný systém.

Ponúkam niekoľko mojich postrehov:

1. Kvantita odôvodnenia ešte neznamená nevyhnutne jeho kvalitu. Často je práve kvantita textu používaná na kompenzáciu nekvality dôvodov. Podstatné je, aby tie dôvody mali (hoci aj nevyjadrený) obsah spĺňajúci krítériá PL. ÚS 4/2012. Ak majú obsah, tak v prípade potreby (napríklad v následnom súdnom spore) nie je problém podrobnejšie objasniť a "rozpísať" tento obsah bez toho, aby dôvody boli akokoľvek zmenené alebo doplnené. Naproti tomu ak sú dôvody bezobsažné a svojvoľné, tak nepomôže ani keď sú spísané povedzme na 9 stranách.

2. Pokiaľ ide o podmienku praxe/kvalifikácie, tak je podľa mňa odôvodnené aby platilo pravidlo "čím vyššia a zodpovednejšia funkcia, tým prísnejšie podmienky na kvalifikáciu". V prípade sudcu ÚS, čo je najvyššia súdna funkcia v krajine, je odôvodnené požadovať najvyššiu kvalifikáciu, aj nad rámec formálnej zákonnej požiadavky, ktorú splní pomaly každý právnik starší ako 40 rokov. Súhlasím, že ÚS by mal byť vyskladaný zo širokého spektra odborníkov nielen na ústavné právo. Mal by to byť mix top autorít z akademickej/teoretickej oblasti alebo z oblasti právnej praxe (advokáti, sudcovia), ale mali by mať niečo spoločné - že aktuálne zastávajú alebo v minulosti zastávali najvyššie odborné posty v oblasti svojho pôsobenia, a že sa ústavným právom zaoberajú alebo zaoberali aj inak než len náhodne. To nemusí byť (a vo väčšine civilizovaných krajín ani nie je) napísané v zákonoch. Je to o elementárnej úcte k najvyššiemu súdnemu orgánu krajiny a o tom, že by nikoho nemalo ani len napadnúť poslať na ústavný súd "tuctového" právnika.

3. Ak by malo byť vymenovanie odmietnuté z dôvodu nejakého pochybenia kandidáta, tak je dôležité aby to pochybenie bolo prinajmenšom tak závažné, že by realisticky mohlo byť dôvodom na zbavenie daného kandidáta príslušnej funkcie, ak by do nej bol ustanovený (to je podľa mňa v romto kontexte význam slova "závažná" vo výroku PL. ÚS 4/2014).

4. Za hranicu formálnej funkčnosti ÚS by som považoval stav, kedy je ÚS obsadený aspoň 7 sudcami (čo je kvórum na uznášaniaschopnosť pléna). Dovtedy je súd schopný prijať akékoľvek rozhodnutie, a to, že na jedného sudcu prechodne pripadne viac práce, je bežný jav aj v iných profesiách. Súhlasil by som ale so zmenou právnych predpisov v tom smere, aby sa odstránilo pravidlo o kontumačnom zamietnutí návrhu v plenárnej veci v prípade nedosiahnutia aspoň 7 hlasov za. Uvedené pravidlo je podľa mňa zbytočné a umožnilo už veľa alibistických rozhodnutí.

5. Dovolím si nesúhlasiť s názorom, že v rámci povinnosti zabezpečovať riadny chod ÚS treba v prípade konfliktu dať prednosť jeho formálnej funkčnosti (plné obsadenie ÚS) na úkor funkčnosti materiálnej (obsadenie kompetentnými členmi). Ak má ÚS vydať nekompetentné rozhodnutie, prípadne rozhodnutie motivované niečím iným než právom, potom je lepšie, ak ho nevydá vôbec. V situácii, keď (a) proti rozhodnutiu ÚS neexistuje žiaden normálny opravný prostriedok (čo je OK) a (b) v záujme právnej istoty je ÚS povinný rozhodovať konzistentne so svojou predchádzajúcou judikatúrou, rozhodnutia nekompetentné, účelové alebo motivované niečím iným než právom sú pre ústavnosť toxické a neskutočne a na veľmi dlhú dobu (niektoré aj navždy) kontaminujú právny poriadok. Preto je pre kvalitu a čistotu právneho poriadku lepšie, ak takéto rozhodnutie nie je vydané vôbec.

6. Fakt, že v prípade sudcov ÚS sa prezidentovi navrhuje dvojnásobný počet kandidátov, je iba rozšírením jeho diskrécie oproti situáciám, keď mu je navrhnutý len jeden kandidát. Inde mu navrhujú len jedného kandidáta, v prípade ÚS mu navrhujú dvojnásobný počet. Nič viac a nič menej to neznamená. V otázke miery viazanosti prezidenta návrhom NRSR ide o úplne rovnakú situáciu ako pri GP. Rád sa nechám presvedčiť, ale nateraz nenachádzam žiaden argument, prečo by to malo byť inak.

7. Súhlasím s Jurajom G., že reálna možnosť odmietnutého kandidáta na ÚS brániť sa proti odmietnutiu podaním ústavnej sťažnosti je (oproti situácii kde je len jediný kandidát a ten je odmienutý) výrazne oslabená. Ak ide o funkciu, kde je navrhnutý len jeden kandidát, a ten je napríklad svojvoľne odmietnutý, tak sa môže domáhať toho, že ak by nedošlo k svojvoľnému postupu, mal by právo byť vymenovaný a toto právo bolo porušené. Naproti tomu pri kandidátoch na ÚS nikto nemá zaručené, že bude vymenovaný ani v prípade, že by proces rozhodovania prezidenta bol krištálovo právne čistý; dokonca je isté, že aj v prípade ideálneho postupu polovica určite vymenovaná nebude a dopredu nikto z nich nevie, kto to bude.

  Tomáš Ľalík, 18. 07. 2014 v 19:05 - Ad Peter Kubina

Ďakujem za reakciu. Len dve poznámky k Vášmu postu:

K bodu 5. Vo Vami načrtnutej situácii ÚS nemusí byť obsadený niekoľko rokov, resp. kým sa nezmení parlament a vždy to bude v poriadku, pretože má prevážiť materiálna funkčnosť. Podľa môjho názoru je potrebné vyvažovať obe funkčnosti a extrém by mal byť vylúčený. Fakt, že jeden sudca bude mať viac práce je práve spôsobený tým, že ÚS nie je riadne obsadený. To znamená, že: (i) ÚS bude pracovať v rovnakej kvantite, ale menej precízne alebo (ii) ÚS bude stíhať prejednávať menej prípadov, ale rovnako kvalitne (samozrejme otázka kvality je relatívna, ale vychádzame hypoteticky zo 100perc.). Myslím, že sa to nedá porovnávavať s iným zamestnaním/profesiou.
O tom, ako ÚS "kvalitne" pracuje so svojou vlastnou judikatúrou som podrobne písal tu:Precedens a Ústavný súd Slovenskej republiky. In: Vybrané aspekty súdneho precedensu v podmienkach Slovenskej republiky, Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013 s. 36-65.
A to bol ÚS plne obsadený. Plné obsadenie ÚS nie je rozhodujúce pre kvalitu, ale pre KVANTITU.

K bodu 7. Aj keď súhlasím, že neúspešní kandidáti majú sťaženú procesnú situáciu v konaní o sťažnosti, avšak mám následne problém s nasledovným: ak by kandidáti nemali locus standi, prezident by mohol konať svojvoľne, resp. ani nedať odôvodnenie, keďže nikto nebude môcť toto jeho (ne)rozhodnutie (individuálny právny akt) otestovať, či je naozaj objektívne alebo nie, resp. či napĺňa závery z PL. ÚS 4/2012. Inými slovami, prezident sa dostáva mimo kontrolu (samozrejme mechanizmus právnej politickej zodpovednosti prezidenta podľa čl.106 a 107 zostáva zachovaný, ale tak je vždy). Kto iný, ak nie neúspešný kandidát by mohol rozhodnutie napadnúť pred ÚS ? Osobitne vtedy, keď prezident nevymenoval taký počet z nich, aby bol ÚS riadne obsadený. Uvedený záver mi nedáva pokoj a čím ďalej, tým viac by som nevidel situáciu neúspešných kandidátov ako beznádejnú.

  Peter Kubina, 23. 07. 2014 v 16:19 - Ad Tomas Lalik

Vďaka.

Ad 5) Vylúčenie extrémov treba vždy podporovať, to súhlas. Ale mali by k tomu prispievať obe zložky moci, ktoré sa na kreovaní ÚS podieľajú. Parlament dodaním kvalifikovaných kandidátov v primeranom čase a prezident ich rýchlym posúdením. Článok o precedense mi pošlite na peter.kubina@dentons.com, rád si prečítam. Som zástancom toho, aby súdy (a obzvlášť ÚS) rozhodovali konzistentne ak neexistujú dôvody na odklon od historickej judikatúry.

Ad 7) Súhlas, každá zložka moci by mala podliehať kontrole. Ale to už zrejme nebude namietanie práva na prístup k verejnej funkcií ale nanajvýš práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (t.j. právo na inú právnu ochranu) s možným výsledkom vrátenia veci na ďalšie konanie za účelom riadneho odôvodnenia, pretože vzhľadom na 2-násobný počet kandidátov a širokú discretion súd nemá ako dospieť k záveru, že ak by právo nebolo porušené, práve tento konkrétny sťažovateľ mal byť menovaný. Celkovo si myslím, že závery PL. ÚS 4/2012 poskytujú ešte veľký priestor na vybudovanie "mantinelov" pre využívanie tejto prezidentskej právomoci, a tie môžu byť vybudované len budúcou judikatúrou ÚS (alebo novelou Ústavy). Bohužiaľ, je to daň za dobový kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté, a s tým už nič nenarobíme. Pokiaľ bude táto právomoc hojne využívaná, ÚS nepochybne bude mať ešte mnoho príležitostí na vytvorenie takýchto mantinelov. Ostáva už len dúfať, že po tom, ako tak spraví, budeme stále parlamentnou republikou a nie absolutistickým kalifátom :-)

  Tomáš Ľalík, 03. 08. 2014 v 09:34 - Ad Peter Kubina

Dobrý deň, skúšal som Vám poslať svoj článok na Vami uvedenú emailovú adresu, ale cez gmail sa mi to nepodarilo. Tento článok, ako aj niektoré ďalšie, sú voľne prístupné na: https://uniba.academia.edu/TomasLalik Ak budete mať akékoľvek problémy so stiahnutím, napíšte mi prosím na: tomas.lalik@flaw.uniba.sk Zdraví, TĽ.

  Juraj Gyarfas, 07. 01. 2015 v 17:44 - odvolávanie členov súdnej rady

Trochu off-topic, ale rád by som upozornil na zaujímavý pokus o zjednocujúce stanovisko vo veci odvolávania členov súdnej rady (PLz. ÚS 4/2014).

Zjednodušene povedané, IV. senát zastáva názor, že vláda, prezident, národná rada a sudcovia môžu "svojich" členov súdnej rady odvolať aj z dôvodu straty dôvery. I. senát naopak zastáva názor, že takéto odvolanie možné nie je.

I. senát preto navrhol stanovisko na zjednotenie ochýlnych právnych názorov v nasledovnom znení:
"Člena Súdnej rady Slovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia iba pre zmenu zloženia Národnej rady Slovenskej republiky, zmenu vlády Slovenskej republiky či zmenu v osobe prezidenta Slovenskej republiky ani bez uvedenia dôvodu."

Pri hlasovaní v pléne však nebola dosiahnuté nadpolovičná väčšina a tak bol návrh zamietnutý.

Zdá sa však, že ide o ďalšiu zaujímavú kapitolu v boji o mieru diskrécie rôznych ústavných orgánov pri výkone ich kreačných právomocí.

  Tomáš Ľalík, 09. 01. 2015 v 11:45 - Tomáš Ľalík

O odvolávaní členov Súdnej rady kritizujúc rozhodnutie IV. senátu som písal v JR. K uzneseniu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 46/2011, alebo ako ústavný súd za roh nedovidí ? Justičná revue, roč. 63, č. 6-7, 2011, s. 971-977.
Škoda, že sa nenašlo v pléne dosť hlasov. Opäť tak vyhráva politika nad právom.

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2015 v 22:22 - zopár odkazov

Jedného dňa by mal niekto napísať Dejiny veľkého košického zápolenia o výklad kreačných právomocí slovenských ústavných orgánov. Za posledných rokov sa táto téma dostávala stále častejšie na titulné stránky novín, ale v slovenskom ústavnom práve je prítomná úplne od začiatku.

Ja ju však nenapíšem. Na mňa je to v tomto štádiu trochu moc politické. A aj tak neviem, či by som si na to trúfol.

Stále mi však v diskusii chýba nejaký podrobný výklad toho, ako k tomuto pristúpili iné podobné ústavné poriadky. Tipoval by som, že podobnú otázku museli riešiť už mnohé jurisdikcie, ale stále som v žiadnom článku ani rozhodnutí ÚS nevidel dôkladný prehľad (ale možno je chyba vo mne a ja som to prehliadol).

Každopádne, dokým to teda niekto nenapíše, budem sem aspoň svedomite ukladať všetky relevantné odkazy, na ktoré narazím.

Odvolávanie členov Súdnej rady - I. ÚS 454/2012: Prvý senát po neúspešnom pokuse o zjednocujúce stanovisko, ktorým by bola prekonaná judikatúra o slobodnom odvolávaní vládnych nominantov (PlZ. ÚS 4/2014) v Súdnej rade po zmene vlády, so škrípajúcimi zubami zamietol sťažnosť takto odvolaného člena Súdnej rady. Asi unikátne rozhodnutie, v ktorom väčšina senátu dala disent (ale v dôsledku existujúcej judikatúry zrejme nemali na výber).

Nevymenovaní kandidáti na ústavných sudcov - III. ÚS 571/2014: Toľko medializované, že snáď ani netreba nič dodávať. Tretí senát vyhovel sťažnosti niektorých nevymenovaných kandidátov na sudcov ÚS proti prezidentovi. Plus disent jedného člena senátu.

Nevymenovaní kandidáti na ústavných sudcov - voľné pokračovanie - Pl. ÚS 45/2015: Tiež široko medializované odmietnutie návrhu prezidenta o výklad jeho právomocí vo vzťahu k menovaniu ústavných sudcov. Tentokrát štyri disenty členov pléna.

  Ľudovít Drenka, 23. 09. 2016 v 21:50 - páni právnici čo tu riešite?

Podľa TableForthcomingJudgesElection-EN.pdf na základe výzvy z 15.apríla 2013 Slovenská republika 6 júna 2013 navrhla 3 kandidátov na jeden post v ESLP.
12. Juna 2013 bol zoznam zamietnutý.Všetci 3, nik sa nesťažoval.
22. septembra 2014 bola navrhnuta nová trojica. 3. októbra 2014 všetci zamietnutý. 13. augusta 2015 bola navrhnuta dalšia trojica a 29. septembra bol konečne vybraný jeden kandidát.

Prečo by menovanie sudcov Ústavného sudu malo byť iné?
Národná rada na každú voľnú pozíciu navrhne dvoch kanididátov.
Prezident si vyberie. Ak si nevyberie, NR SR navrhne novú dvojicu.

Ak národnu radu prestane baviť navrhovať stale nových a nových kandidátov, možu skúsiť použiť čl. 106 a 107 ústavy.

Ako može ústavný súd zaviazať prezidenta vyberať si sudcov ústavného súdu s nepárneho počtu kandidátov?

Podľa Nálezu III.ÚS 571/2014-266 v bode 2 ÚS zrušil rozhodnutie prezidenta č.1112-2014-BA z 2.júla 2014. Pani sudkyňa Jana Baricová skladala sľub sudcu Ústavného súdu na základe rozhodnutia 1112-2014-BA. Číslo dekretu 39-2014-OP.

K podaniam neúspešných kandidátov sa mi zatiaľ nepodarilo dopracovať, lebo nie sú uvedené v §5 zákona 211/2000 a ich zverejnenie na žiadosť by bolo zásadné prekročenie právomocí ÚS, ale podľa rozhodnutia bolo namierené proti prezidentovi.

Aký je význam čl.107?
Je to len špecialna úprava vzťahujúca sa NR SR, lebo všetci vedia, že bez hadky by vyhynuli, ale z prezidentom by sa nemuseli hadať. Alebo sa to vzťahuje aj na ostatných? Alebo kandidáti na sudcov ÚS, možu žalovať prezidenta a len poslanci NR SR možu až ked sa všetci navzájom dohodnú?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím