lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (36)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (25)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Maroš Hačko (4)
Michal Krajčírovič (4)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Denisa Dulaková (3)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Marián Porvažník (2)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Andrej Kostroš (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Marek Maslák (2)
Gabriel Volšík (2)
Anton Dulak (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Ondrej Halama (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Peter Kotvan (2)
Robert Vrablica (1)
Matej Kurian (1)
Zuzana Klincová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Gera (1)
Igor Krist (1)
Martin Estočák (1)
Robert Šorl (1)
Martin Hudec (1)
Martin Svoboda (1)
Róbert Černák (1)
Tomáš Pavlo (1)
Petr Steiner (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Roman Prochazka (1)
Lucia Palková (1)
Dušan Rostáš (1)
Zuzana Kohútová (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ivan Priadka (1)
Michal Ďubek (1)
Tomáš Ľalík (1)
peter straka (1)
Martin Šrámek (1)
Pavel Lacko (1)
Tibor Menyhért (1)
Katarína Dudíková (1)
Peter Marcin (1)
Nora Šajbidor (1)
Richard Macko (1)
Tomáš Korman (1)
Ján Pirč (1)
Emil Vaňko (1)
Michal Jediný (1)
Peter Janík (1)
Dušan Marják (1)
Pavol Mlej (1)
Marcel Jurko (1)
Ladislav Pollák (1)
lukas.kvokacka (1)
David Horváth (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Jakub Mandelík (1)
Matej Košalko (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter K (1)
jaroslav čollák (1)
Bohumil Havel (1)
lukasmozola (1)
Ivan Kormaník (1)
Vladimir Trojak (1)
Paula Demianova (1)
Lucia Berdisová (1)
David Halenák (1)
Tomáš Demo (1)
Miriam Potočná (1)
Marcel Ružarovský (1)
Viliam Vaňko (1)
Natalia Janikova (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vladislav Pečík (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Poloha (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Adamova (1)
Eduard Pekarovič (1)
Juraj Lukáč (1)
Jana Mitterpachova (1)
Petr Kavan (1)
Ondrej Jurišta (1)
Vincent Lechman (1)
Ivan Michalov (1)
Tomas Kovac (1)
Gabriel Závodský (1)
Peter Kubina (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Luxemburg vs. Štrasburg: Bitka o posledné slovo

Juraj Gyarfas, 28. 12. 2014 v 11:09

Každému, koho zaujíma právo EÚ, ústavné právo, ochrana ľudských práv alebo medzinárodné právo, nadelil týždeň pred Vianocami Súdny dvor EÚ vianočné čítanie v podobe stanoviska 2/13 vo veci pristúpenia Európskej únie k Európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv. Na tejto téme sa určite vyzúria ďaleko väčší odborníci od Rovaniemi až po Lisabon, ale rád by som na ňu aspoň upozornil a dovolil si doplniť zopár poznámok.

Ochrana základných práv v EÚ

Ako je všeobecne známe, EÚ, resp. Európske spoločenstvá mnoho rokov celkom úspešne fungovali bez katalógu základných práv. Na rozdiel od mnohých národných ústav (druhá hlava Ústavy SR, prvá časť nemeckého Základného zákona, česká, resp. česko-slovenská Listina, atď.) zakladajúce zmluvy ES/EÚ počas prvého polstoročia svojej existencie takýto katalóg neobsahovali.

To Súdnemu dvoru nebránilo v tom, aby základné práva v práve EÚ našiel a to, či už ako všeobecné zásady práva (29/69 Stauder v Stadt Ulm), ako spoločné ústavné tradície členských štátov (Stauder aj 4/73 Nold) alebo priamo odkazom na Dohovor (44/79 Hauer alebo 63/83 Regina v Kirk ). Relatívne dávno sa začalo diskutovať aj o pristúpení EÚ k Dohovoru, to však Súdny dvor ešte v 90tych rokoch odmietol pre nedostatok kompetencie na strane EÚ. Zlé jazyky už vtedy hovorili, že skutočným dôvodom bola nechuť Súdneho dvora podriadiť sa jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý by v rozsahu základných práv mohol fakticky preskúmavať rozhodnutia Súdneho dvora.

Únijný katalóg základných práv proklamovala Európska rada v Nice v roku 2000 pod názvom Charta základných práv EÚ. Hoci nešlo o právne záväzný dokument, začal Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach odkazovať priamo na Chartu (napr. C-303/05, C-540/03).

Účinnosťou Lisabonskej zmluvy došlo k prekresleniu schémy ochrany základných práv. Po prvé, Charta bola povýšená na záväzný prameň práva s právnou silou na úrovni zakladajúcich zmlúv (čl. 6 ods. 1 ZEÚ). Po druhé, zmluvy výslovne predpokladajú, že EÚ sa stane zmluvnou stranou Dohovoru (čl. 6 ods. 2 ZEÚ, Protokol č. 8). Po tretie, základné práva zaručené Dohovorom a vyplývajúce zo spoločných ústavných tradícií sú expressis verbis rozpoznané ako základné zásady práva EÚ (čl. 6 ods. 3 ZEÚ).

Hmotnoprávne tak vzniká niekoľko úrovní ochrany. Na jednej strane je Charta prameňom primárneho práva. Charta sa však musí vykladať v súlade s Dohovorom (čl. 52 ods. 3 Charty) a Dohovor sa okrem toho stáva súčasťou primárneho práva aj v zmysle čl. 6 ods. 3 ZEÚ. Fakticky sa teda Dohovor, resp. jeho výklad, stávajú prameňmi primárneho práva.

Na druhej strane zmluvy zároveň predpokladajú pristúpenie EÚ k Dohovoru. Tým by sa Dohovor ako prameň medzinárodného práva stal súčasťou práva EÚ a to hierarchicky zaradený medzi primárne a sekundárne právo.

Hmotnoprávne si myslím, že priestor na otvorený rozpor je relatívne obmedzený. Samozrejme môžu existovať situácie, kedy sa výklad základných práv v Luxemburgu a Štrasburgu bude mierne líšiť. Prípadne situácie, kedy Luxemburg uprednostní iné zásady práva EÚ, ako je napr. vzájomná dôvera medzi členskými štátmi, zatiaľ čo Štrasburg uprednostní individuálnu ochranu ľudských práv (napr. v azylovej politike). V konečnom dôsledku by sa však hmotnoprávny obsah základných práv podľa môjho názoru odlišoval len málo, či už by primárne vyplýval z Charty a sekundárne z Dohovoru alebo primárne rovnako z Charty ako aj z Dohovoru.

Procesnoprávne (a politicky) je však veľký rozdiel v tom, kto bude mať posledné slovo - či to budú sudcovia v Štrasburgu alebo v Luxemburgu. A tak sa po dlhom úvode konečne dostávam k predvianočnému stanovisku.

Príprava na pristúpenie k Dohovoru

Vzhľadom na explicitnú povinnosť pristúpiť k Dovoru uloženú EÚ v Lisabonskej zmluvy sa Komisia zhostila negociovania prístupových dokumentov. V rámci toho vyjednala niektoré vcelku kreatívne riešenia. Navrhla napr. špecifický co-respondent mechanizmus pre situácie, kedy je členský štát žalovaný za porušenie základného práva, ktorého sa musel dopustiť v dôsledku aplikácie práva EÚ. Alebo alternatívne, kedy je EÚ žalovaná za porušenie, ktorého sa dopustila v dôsledku úkonov členských štátov. Ďalej načrtli osobitný spôsob konania, v ktorom sa Súdny dvor môže prednostne vyjadriť k právu EÚ, ktoré je predmetom konania pred ESĽP (prior involvement procedure).

Komisia následne návrh prístupovej zmluvy predložila Súdnemu dvoru na zaujatie stanoviska k súladu so zakladajúcimi zmluvami (preventívna kontrola).

Generálna advokátka: "Áno, ale ..."

Generálna advokátka Kokott vo svojom dôkladne vyargumentovanom stanovisku navrhla, aby Súdny dvor pristúpenie odsúhlasil. Veľmi dôkladne sa pritom vysporiadala nielen s navrhovanými inováciami a základnými otázkami (ako je zachovanie kompetencií EÚ a nezasahovanie do osobitných charakteristík práva EÚ), ale aj so špecifickými otázkami týkajúcimi sa toho, či je takmer úplná absencia právomoci Súdneho dvora v oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky v súlade s čl. 6 a 13 Dohovoru a či je rola Komisie pri ukladaní pokút za porušenie súťažného práva v súlade s čl. 6 Dohovoru.

Môj pocitový dojem pri čítaní jej návrhov bol taký, že v súlade s ústavným imperatívom pristúpenia k Dohovoru podľa čl. 6 ZEÚ sa snažila nájsť spôsob "ako sa to dá" a nie "ako sa to nedá". Dobrým príkladom je výklad o exkluzívnej právomoci Súdneho dvora na riešenie sporov medzi členskými štátmi podľa čl. 344 ZFEÚ. Generálna advokátka uviedla, že nie je v rozpore s týmto článkom, ak členské štáty teoreticky môžu riešiť svoje spory pred iným orgánom (v tomto prípade pred ESĽP), ale ak by tak urobili, dopustili by sa porušenia práva EÚ a Komisia by proti nim mohla iniciovať infringement proceedings. Mimochodom, tento záver by mohol mať zaujímavé implikácie aj na diskusiu o možnosti intra-únijnej investičnej arbitráže (diskusia tu).

Generálna advokátka identifikovala niekoľko nedostatkov návrhu prístupovej zmluvy (ako sama uviedla, "relatively minor modifications or additions, which shold not be too difficult to secure") a s podmienkou zapracovania týchto pripomienok navrhla kladné stanovisko.

Súdny dvor: "Ani za svet"

Samotný Súdny dvor však zaujal opačné stanovisko. Trochu obraznejšie by sa dalo povedať, že odvrkol podráždené "nie!". Konkrétne dôvody negatívneho stanoviska budú iste predmetom desiatok odborných analýz, takže načrtnem len niektoré z nich. Pocitovo však musím povedať, že stanovisko súdu vytvára skôr dojem hľadania dôvodov "prečo nie", než "prečo áno".

Niektoré argumenty sú ťažko uchopiteľné - napr. prečo by právo zmluvných strán podľa čl. 53 Dohovoru zabezpečiť vyšší štandard ochrany základných práv malo byť v rozpore s garanciou podľa čl. 53 Charty, že Charta nemá zasahovať do práv rozpoznaných Dohovorom alebo národnými ústavami (bod 189 stanoviska). Chápem, že toto ustanovenie Charty sa od kauzy Melloni vykladá extenzívne, ale s trochou dobrej vôle by sa čl. 53 Dohovoru a čl. 53 Charty asi dali vykladať kompatibilne.

Súdny dvor sa ďalej pozastavil nad tým, že Dohovor by mohol prelomiť zásadu mutual trust medzi členskými štátmi (body 191 a nasl. stanoviska), hoci toto sa v azylovej politike už do istej miery stalo.

Ďalej sa Súdny dvor pozastavuje nad Protokolom č. 16 k Dohovoru, podľa ktorého budú môcť niektoré súdy členských štátov žiadať ESĽP o poradné stanovisko (ide o akúsi miernejšiu obdobu prejudiciálneho konania v rámci štrasburského systému, ktorá bola na Slovensku implementovaná ostatnou novelou OSP, TP a ZoUS č. 353/2014 Z. z.). Chápem, že Súdny dvor šípi potenciálny konflikt s prejudiciálnym konaním podľa čl. 267 ZFEÚ. Nie je však zrejmé, prečo by sa k Protokolu č. 16 mal Súdny dvor v tejto veci vyjadrovať, nakoľko EÚ k nemu nemala pristúpiť a potenciálne diskrepancie s čl. 267 ZFEÚ môžu vzniknúť bez ohľadu na to, či k Protokolu okrem členských štátov pristúpi aj samotná EÚ. Okrem toho sa Súdny dvor s prednosťou jedného typu prejudiciálneho konania (v danom prípade vnútroštátneho) pred iným typom už vyrovnal v kauze Melki (C-188/10 a C-189/10) a nie je mi jasné, prečo by to podobne nemohol urobiť aj vo vzťahu k štrasburskému prejudiciálnemu konaniu.

Dobrým príkladom odlišného rozmýšľania generálnej advokátky a Súdneho dvora je postoj k potenciálnej konkurencii medzištátnych sporov v rámci štrasburského systému podľa čl 55 Dohovoru a výlučnej právomoci Súdneho dvora podľa čl. 344 ZFEÚ. Generálna advokátka argumentovala, že samotná možnosť riešenia sporov medzi štátmi podľa Dohovoru nie je v rozpore s čl. 344 ZFEÚ, pretože v prípade jej využitia by členské štáty zodpovedali za porušenie práva EÚ. Súdny dvor naproti tomu uviedol, že "the very existence of such a possibility undermines the requirement set out in Article 344 TFEU" (bod 208).

Záver

Nechcem rozpisovať všetky argumenty Súdneho dvora. V konečnom dôsledku je asi kľúčovou otázkou, aký priestor Súdny dvor ponechal na vyjednanie novej prístupovej zmluvy a aké parametre by musela spĺňať, aby prešla novým kolom súdneho prieskumu. Nad týmto si iste budú múdrejší odo mňa lámať hlavy, ale osobne nezávidím Komisii, ktorá na základe negatívneho stanoviska bude musieť určiť parametre pre nové kolo negociácií, vyjednať ich a potom ešte dúfať, že jej Súdny dvor nezmetie zo stola aj druhú dohodu.

Mimoriadne výstražne totiž v tomto smere pôsobí bod 184 stanoviska, ktorý zdanlivo úplne odmieta záväzný účinok rozhodnutí ESĽP na orgány EÚ. Tento bod je síce v nasledujúcich odsekoch trochu zjemnený a ďalej rozvedený, presvitá z neho však paušálna nechuť podriadiť sa poslednému slovu štrasburského súdu. Ak je toto skutočný dôvod, bude veľmi ťažké nájsť inú formu prístupového aranžmán. Ale ak by aj Súdny dvor tento aspekt nakoniec akceptoval, bude zapracovanie explicitne formulovaných výhrad mimoriadne komplexné a nie je isté, či sa vôbec podarí. Je tak otázne, ako a či vôbec sa podarí navzdory Súdnemu dvoru presadiť ústavný imperatív pristúpenia k Dohovoru vložený členskými štátmi (ako "pánmi zmlúv") do Lisabonskej zmluvy.


Pripájam ešte linky na stručný komentár tu - http://echrblog.blogspot.sk/2014/12/cjeu-rules-draft-agreement-on-eu.html a zdrvujúcu komplexnú kritiku tu - http://eulawanalysis.blogspot.nl/2014/12/the-cjeu-and-eus-accession-to-echr.html.


Názory k článku Luxemburg vs. Štrasburg: Bitka o posledné slovo:


  Juraj Gyarfas, 08. 09. 2015 v 11:23 - Štrasburg kope za Luxemburg

Rád by som upozornil na ďalšie rozhodnutie ESĽP, podľa ktorého je porušenie povinnosti nepredložiť prejudiciálnu otázku podľa čl 267 ZFEÚ za určitých okolností tiež porušením čl. 6 Dohovoru. Odkazujem na skvelý blog EU Law Analysis - Daniel Sarmiento: Schipani v Italy: When does the ECHR require national courts to refer questions to the CJEU?

  Juraj Gyarfas, 05. 04. 2020 v 15:34 - ako by si Štrasburg voči Luxemburgu mohol prísť na svoje

Zaujímavá úvaha o tom, či by ESĽP mohol ochrániť rozhodcovské rozsudky z intra-EÚ arbitráže ako ochranu majetku:

"The ECtHR is likely to be at least more neutral and cautious in the application of EU law over the international obligations voluntarily assumed in the ECT by EU Member States and the EU itself. It would be an opportunity for ECtHR to dispense poetic justice after the CJEU’s opinion against the accession of EU to the European Convention on Human Rights."

Josep Maria Julià, Enrique Linares: Could the Strasbourg Court be a Trump Card in the Enforcement of Arbitration Awards in Intra-EU ECT Disputes? April 3, 2020. Kluwer Arbitration Blog

  Juraj Gyarfas, 07. 06. 2020 v 21:31 - ECJ resembles an S&M dungeon

Vždy som si myslel, že najkrajší výrok na tému Súdneho dvora EÚ je často citovaný citát o rozprávkovom veľkokniežatstve:

"The combination of being, as it were, out of sight and out of mind by virtue of its location in the fairy-tale Grand Duchy of Luxembourg and the benign neglect of the media has certainly contributed to its ability to create a sense of belonging on the part of its independent-minded members and, where necessary, to convert them into confirmed Europeans." (Stein, E. Lawyers, Judges and the Making of a Transnational Constitution. American Journal of International Law 1. 1981.)

Ale nedávno som narazil na niečo oveľa štipľavejšie, čo si tu musím odložiť:

"... the ECJ resembles an S&M dungeon. National governments are happy to be tied up and slapped around in a dimly lit room by people in odd outfits. However, they would prefer not to mention this fact to their jealous spouses back home: domestic courts and domestic voters."

(The Economist. Charlemagne - The wizards of Luxembourg. May 23rd 2020.)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím