lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Robert Goral (4)
Lexforum (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Petr Kolman (4)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Krajčírovič (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Maroš Hačko (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Schmidt (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Straňák (2)
Marián Porvažník (2)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Martin Serfozo (2)
Zsolt Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Roman Kopil (2)
Bob Matuška (2)
David Horváth (1)
Matej Kurian (1)
Katarína Dudíková (1)
Lucia Berdisová (1)
Marek Maslák (1)
Marcel Jurko (1)
Pavol Mlej (1)
Róbert Černák (1)
Peter Kubina (1)
Tomáš Ľalík (1)
Roman Prochazka (1)
Lucia Palková (1)
Emil Vaňko (1)
Martin Hudec (1)
Tibor Menyhért (1)
Robert Šorl (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Vladislav Pečík (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Miriam Potočná (1)
lukasmozola (1)
Pavel Lacko (1)
Dušan Rostáš (1)
Ivan Michalov (1)
Paula Demianova (1)
Peter Marcin (1)
Tomáš Demo (1)
Juraj Lukáč (1)
Ján Pirč (1)
Michal Ďubek (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Svoboda (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Janík (1)
Radoslav Pálka (1)
Petr Steiner (1)
Ivan Kormaník (1)
Ondrej Halama (1)
David Halenák (1)
Martin Galgoczy (1)
Zuzana Kohútová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Gera (1)
Nora Šajbidor (1)
peter straka (1)
Peter K (1)
lukas.kvokacka (1)
Igor Krist (1)
Matej Košalko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Dušan Marják (1)
Vladimir Trojak (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Adamova (1)
Viliam Vaňko (1)
Gabriel Volšík (1)
Gabriel Závodský (1)
Robert Vrablica (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomas Kovac (1)
Petr Kavan (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Estočák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Ako torpédovať odvolacie konanie. Zn.: Zaručene

Juraj Gyarfas, 06. 03. 2015 v 17:06

V časopise Zo súdnej praxe 3/2013 (a potom opäť na sprievodnom CD Justičnej revue 1/2015) bolo zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obdo 9/2011. Viackrát som ho už čítal a stále si nie som istý, či som ho správne pochopil. Možno mi niečo uniká, ale ak som ho pochopil správne, ide o otvorenie v zásade neobmedzenej možnosti sabotovať odvolacie konanie a vec opäť dostať na prvý stupeň. Inými slovami, ideálne torpédo pre účastníkov, ktorí nemajú záujem na právoplatnom ukončení veci.

Poďme však pekne poporiadku. Najprv stručne zhrniem priebeh konania a argumentáciu súdov. Potom sa zamyslím nad dôsledkami, ktoré toto rozhodnutie má pre civilné konanie.

Zhrnutie konania

Rozhodnutie sa substantívne týka pomerne zaujímavej situácie, v ktorej klient, S., a.s., žaloval svojho advokáta o vydanie plnenia vo výške 45 mil. Sk z titulu bezdôvodného obohatenia. Klient konkrétne namietal čiastočnú neplatnosť zmluvy o právnej pomoci a teda sa domáhal vrátania (podielovej) odmeny, ktorú podľa tejto časti zmluvy vyplatil. Pre procesnú stránku to síce nie je relevantné, ale zaujímavo to ilustruje vzťahy medzi niektorými advokátmi a ich klientami.

Ešte zaujímavejší je však procesný priebeh.

Okresný súd žalobcovi čiastočne vyhovel, zaviazal advokáta vydať žalobcovi sumu 34 mil. Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Obaja účastníci podali proti rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Na dovolanie žalobcu najvyšší súdu rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (sp. zn. 6 Obdo 37/2007).

A tu sa stalo niečo zaujímavé. Žalovaný advokát totiž v podaní, ktorým komentoval dovolacie rozhodnutie, zároveň vzniesol voči žalobcovi podľa § 98 OSP protižalobu na zaplatenie 2,4 mil. eur. Na to odvolací súd "vzhľadom na dodržanie dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania" prvostupňový rozsudok podľa § 221 ods.1 písm. f) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dovolanie, v ktorom namietal, že odvolací súd konal "v priamom rozpore so zákonnou úpravou", konkrétne § 216 ods. 1 OSP. Podľa žalobcu odvolací súd na vzájomný návrh vôbec nemal prihliadnuť, keďže podľa § 216 OSP vzájomný návrh v odvolacom konaní nie je prípustný a žalovaný sa mal svojich práv domáhať samostatným návrhom na príslušnom súde.

Dovolací súd dovolanie odmietol, pričom argumentoval nasledovne:

"Dovolací súd dospel k názoru, keďže zákon umožňuje podať protinávrh ( § 97 OSP) ako aj vzájomný návrh podľa § 98 OSP len za konania, potom treba vychádzať z toho, že žalovaný tak môže urobiť od začatia konania až do jeho skončenia (rozhodnutia vo veci samej). V predmetnej veci síce rozhodol súd prvého stupňa, toto rozhodnutie však nie je právoplatné a vo veci samej by mal rozhodovať odvolací súd. Pretože v zmysle § 216 OSP je stanovené, že o vzájomnom návrhu podľa § 97 a § 98 OSP rozhodovať nemôže, potom odvolací súd postupoval správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Týmto postupom nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom, dovolací súd je názoru, že konaním o protinávrhu žalovaného odvolacím súdom alebo zamietnutím takéhoto návrhu s odkazom na § 216 Ods. 1 OSP by došlo k naplneniu vady konania uvedenej pod písm. f) § 237 OSP."

Dôsledky

Krajský súd aj najvyšší súd teda dospeli k záveru, že akákoľvek protižaloba podaná v odvolacom konaní je síce prípustná (teda prihliada sa na ňu). Keďže však o nej odvolací súd nemôže konať, pretože by porušil dvojinštančnosť konania, jediným riešením je zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Predstavme si to v praxi. Žalovaný prehral na prvom stupni, odvolacie konanie sa nevyvíja dobre, tak ešte pred vydaním odvolacieho rozhodnutia rýchlo podá protižalobu. Podľa argumentácie najvyššieho súdu je pritom úplne jedno, či je táto protižaloba aspoň prima facie dôvodná, pretože aj tak si zaslúži dvojinštančné konanie a teda opätovné "zhodenie" na prvý stupeň. Ak potom žalovaný aj v opätovnom konaní prehrá a vec sa opäť dostane pred odvolací súd, bráni mu niečo spomenúť si na ďalšiu protižalobu? A potom prípadne ešte na jednu?

Záver

Okrem potenciálne hrozivých dôsledkov podľa môjho názoru rozhodnutie nemá ani oporu v zákone. Podľa § 97 OSP síce odporca môže za konania svoje práva proti navrhovateľovi uplatniť i vzájomným návrhom. Toto ustanovenie je však v § 216 OSP pre odvolacie konanie výslovne vylúčené. Zdá sa mi zjavné, že § 216 OSP je pre odvolacie konanie špeciálnym ustanovením.

Čo by mal teda odvolací súd pri podaní vzájomného návrhu v odvolacom konaní urobiť?

Český komentár k OSŘ v tejto súvislosti uvádza nasledovné: "Žalovaný tedy nemůže za odvolacího řízení uplatnit svá práva proti žalobci vzájemnou žalobou. Kdyby přesto takový návrh učinil, nemůže mít sledované právní účinky a odvolací soud k němu nepřihlédne (srov. § 41a odst. 3 a komentář k § 41a). Odvolací soud proto o vzájemné žalobě, kterou žalovaný podal v rozporu s § 216 odst. 1, ani nerozhoduje, v odůvodnění svého rozhodnutí o odvolání však musí vysvětlit, proč uvedeným způsobem postupoval." (Drápal, Bureš a kol.: Občanský soudní řád I, II, 1.vydání, C.H.Beck, 2009, s. 1738).

Ekvivalent českého § 41 ods. 3 OSŘ ("K úkonu účastníka, který není za řízení přípustný, se nepřihlíží.") v slovenskom kontexte nemáme.

Odvolací súd by síce mohol aj bez výslovného ustanovenia na podanie neprihliadať (ako navrhoval vo vyššie uvedenej veci žalobca). Toto riešenie sa mi však javí problematické. Podanie protižaloby by malo vyvolávať hmotnoprávne dôsledky ako podanie akejkoľvek inej žaloby. Tváriť sa teda, že nebola vôbec podaná, sa nejaví ako ideálne riešenie.

Preto by sa takéto podanie zrejme malo vykladať ako samostatný nový návrh. A ten bol podaný na vecne nepríslušnom súde, takže odvolací súd by ho mal zrejme postúpiť prvostupňovému súdu.

Možno existujú aj iné riešenia. Uvedomujem si, že táto téma je komplikovanejšia a v konečnom dôsledku súvisí aj s kompenzačnou obranou v exekučnom konaní, k čomu by som sa rád vrátil v diskusii.

Ale zdá sa mi, že riešenie načrtnuté v tomto prípade najvyšším súdom nie je správne, pretože v konečnom dôsledku umožňuje odporcom podať v odvolacom konaní akýkoľvek vzájomný návrh a právoplatné ukončenie veci tak odsunúť o ďalších x mesiacov/rokov.


Názory k článku Ako torpédovať odvolacie konanie. Zn.: Zaručene:


  Milan Hlušák, 07. 03. 2015 v 01:14 - Celé zle

Čo mňa najviac zarazilo na tejto veci je to, že krajský súd po podaní vzájomného návrhu zrušil rozhodnutie okresného súdu podľa §221(f) OSP. Dôvodom ale nebolo to, že OKRESNÝM súdom BOLA žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, ale to, že žalovanému BY BOLA táto možnosť odňatá KRAJSKÝM súdom, ak by rozhodnutie okresného súdu nezrušil. Toto je podľa mňa kameň úrazu. §221(f) OSP predsa postihuje SKUTOČNÉ odňatie možnosti konať na súde PRVÉHO stupňa, a nie POTENCIÁLNE odňatie na súde ODVOLACOM.

Na druhej strane najvyšší súd hádam aj rozhodol správne, keď dovolanie odmietol. Asi naozaj v konaní krajského súdu – i keď chybnom – nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože dovolateľ môže všetky svoje námietky uplatňovať pri opätovnom konaní na prvom stupni. Tu sa ale mal najvyšší súd zastaviť a pochybnú právnu vetu si mal radšej odpustiť („Dodržanie dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania predpokladá, že súd je povinný rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní vznesenie voči žalobcovi vzájomný návrh.“).

Takýto výklad § §97, 98 a 216 OSP, aký zvolili krajský aj najvyšší súd, podľa mňa zlyháva. Potvrdzuje to napr. aj dôvodová správa k novelizovanému zneniu §216 OSP z r. 2003, ktorým sa vylúčila pôsobnosť § §97 a 98 OSP v odvolacom konaní. Cieľom toho vylúčenia bolo „nepredlžovať súdne konanie možnosťou uplatniť v odvolacom konaní vzájomný návrh a započítanie ako formu obrany. Opäť je to zdôraznenie koncentrácie väčšiny úkonov účastníkov do prvostupňového konania a nepredlžovania tohto konania novými skutočnosťami a návrhmi v odvolacom konaní.“

Mimochodom, ústavnú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd zamietol (II. ÚS 207/2013). Zdá sa mi ale, že ústavný súd sa síce stotožnil s tým, že dovolací dôvod podľa §237(f) OSP nebol naplnený, no s postupom krajského súdu už ale nesúhlasil. Čítam to z jeho záverečných slov, že konštatovať porušenie základných práv nebolo možné „s prihliadnutím na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľka namieta porušenie označených práv LEN vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu.“ Teda – aspoň dúfam, že je to tak a že ma „neoslepila“ túžba vidieť v slovách ústavného súdu červenú kartu pre citovanú právnu vetu.

PS. Ešte ma na tom celom hnevá to, že časopisy Zo súdnej praxe a Justičná revue takéto rozhodnutie preberú bez akejkoľvek kritiky.

  Milan Hlušák, 07. 03. 2015 v 14:26 - Celé zle II.

Ešte dodávam, že podľa mňa si najvyšší aj krajský súd §216 OSP vyložili nie celkom správne. Trebalo sa v prvom rade pýtať, čo neuplatňovanie § §97 a 98 OSP v odvolacom konaní vlastne znamená. Táto otázka pritom vedie k otázke ďalšej: čo je vlastne predmetom § §97 a 98 OSP? A tu je podľa mňa pes zakopaný. Ja § §97 a 98 OSP chápem – aj keď bez hlbšieho zamyslenia sa – takto:

Žalovaný môže svoje práva uplatňovať dvomi spôsobmi, a to (i) vzájomným návrhom, teda uplatnením svojho práva voči žalobcovi, alebo (ii) obrannou námietkou, teda námietkou, ktorej primárnym predmetom nie je uplatnenie nejakého nového práva, ale len obrana proti žalobnému nároku (napr. námietka, že časť žalovanej sumy už bola zaplatená).

Pokiaľ ide kompenzačnú námietku, tú možno radiť aj tam aj tam, podľa toho, ako sa na ňu pozrieme. Možno ju považovať za uplatnenie nového práva; no z iného uhlu pohľadu ju možno považovať len za obranu („Neuplatňujem nové právo, len tvrdím, že žalobcovo právo započítaním úplne alebo v časti zaniklo.“).

Aby ale bolo jasné, či kompenzačná námietka je alebo nie je vzájomným návrhom, zákonodarca v r. 1964 zaviedol fikciu, že ju treba považovať za vzájomný návrh, pokiaľ je jej hodnota vyššia ako žalovaná suma ( §98 OSP). Cieľom asi bolo, aby sa v takomto prípade námietka posudzovala prísnejšie – súd ju napríklad nemusí prejednať a môže ju vylúčiť na samostatné konanie ( §97(2) OSP), čo však v prípade, ak jej hodnota žalovanú sumu neprevyšuje, urobiť nemôže.

A teraz sa dostávam k §216 OSP. Ten podľa mňa vylúčil uplatnenie len vzájomného návrhu, teda len takej kompenzačnej námietky, ktorá presahuje žalovanú sumu. Ak ju nepresahuje, odvolací súd ju by ju mal prejednať. Samozrejme, pri takomto prejednaní by sa asi mal rešpektovať princíp neúplnej apelácie. Tzn. námietku by bolo možné prejednať, len ak to umožňuje skutkový stav zistený prvostupňovým súdom. V opačnom prípade by ju bolo možné odbiť slovami, že tvrdenie žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na druhej strane pripúšťam aj iný výklad: zákonodarca vylúčením § §97 a 98 OSP zrušil fikciu, že kompenzačná námietka sa v istých prípadoch považuje za vzájomný návrh. Tzn. v odvolacom konaní sa kompenzácia bude vždy považovať len za obranu, a nie za vzájomný návrh, a to bez ohľadu na to, či jej hodnota presahuje žalovanú sumu alebo nie. Inými slovami, odvolací súd musí kompenzáciu prejednať v odvolacom konaní vždy. Samozrejme, opäť len pri rešpektovaní princípu neúplnej apelácie. Táto cesta sa mi ale takto narýchlo nezdá správna. Celkom nelogicky sa tu podľa mňa zlepšuje postavenie žalovaného oproti jeho postaveniu na prvom stupni. Ak by totiž na prvom stupni vzniesol kompenzačnú námietku vyššiu ako žalovaná suma, súd ju mohol vylúčiť na samostatné konania; navyše by sa ňu primerane uplatňovali ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí ( §97(3) OSP). Žiadne z týchto obmedzení by sa však už neuplatňovali na odvolacom stupni. A to sa mi nejak nezdá...

Tak či onak, v súdenej veci mal krajský súd kompenzačnú námietku (ktorá bola vyššia ako žalovaná suma) buď odmietnuť (pri prvom výklade) alebo prejednať (pri druhom výklade). Nemal však prvostupňové rozhodnutie rušiť.

Na záver opäť ešte trochu histórie. Rakúsky civilný súdny poriadok nové nároky a námietky v odvolacom konaní zakazoval ( §482). Uhorské právo to asi umožňovalo, vzhľadom na úplnú apeláciu, ktorá v ňom (ak sa nemýlim) platila. Zaujímavá je aj socialistická súdna prax. Tá dospela k záveru – a to aj bez toho, aby vtedajší §216 OSP aplikáciu § §97 a 98 OSP vylučoval –, že vzájomný návrh nie je v odvolacom konaní možný. Ale pozor – výnimkou bola práve kompenzácia (R 76/1968). Tá bola (je?) možná nielen v odvolacom konaní, ale aj v konaní vykonávacom (R 34/1967, R 77/1969 alebo R 29/1991).

  Milan Hlušák, 07. 03. 2015 v 14:42 - Celé zle III.

A vôbec, Juraj - čo tu vyťahuješ takéto rozhodnutia? Veď dôvodová správa k novému civilnému sporovému poriadku jasne uvádza, že úprava § §97, 98 a 216 OSP "nevykazuje žiadne aplikačné problémy." :-)

  Michal Novotný, 07. 03. 2015 v 23:22 - Súhlas

s MH, pekne zanalyzované. Myslím, že zámer § 216 ods. 1 Osp. je prvoplánový - vylúčiť uplatňovanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní bez ohľadu na výšku nároku.

Inak, len pre historickú zaujímavosť, § 494 uhorského Osp. ustanovoval, že "a fellebbezési eljárásban uj kereset - ideértve a viszonkeresetet is - nem inditható", teda že v odvolacom konaní nemožno vzniesť novú žalobu, rozumejúc tým aj vzájomnú žalobu.

A pri čítaní návrhu CSP mám pocit, že celá slávna rekodifikačná komisia sa pohybuje v inej aplikačnej praxi než ja...

  Martin Maliar, 10. 03. 2015 v 11:30 - Tvorba predsudkov

Súčasná právna prax ako aj ekonomický život si vyžaduje množstvo predsudkov. Tie zjednodušujú náklady poznania problémov, ktoré sú s jednotlivými inštitútmi spojené. Ide najmä o predsudky naučením sa, že "tak sa to robí", ktorých obdoba často dominuje aj v tvorbe legislatívy - "prax vyrieši".

Tvorba textu procesných pravidiel patrí k tým najnáročnejším. Normy musia zväčša sedieť v celom kontexte „hry súdu“ zameranej na „dodanie spis z podateľne do archívu“. S problematickou "hmotou" si väčšina praxe ako - tak poradí výkladom. Pri procesných pravidlách sa správny výklad sústreďuje na najvyššie súdne autority ( aj čl. 2 ods. 2 základných princípov, zásad, či základných povinností,.... CSP), ktorých je málo a teda ťarchu „správnosti výkladu“ musia cítiť oveľa viac. Verejnosť by pritom nemala nadobúdať nesprávny dojem, že ich úlohou je rozhodovať spravodlivo. Ich úlohou je ustaľovať jednotnú líniu judikatúry. Je pritom určite fajn, že ak sa rozhodne inak (buď v rozpore s ustálenou judikatórnou líniou alebo nespravodlivo) má KAŽDÝ, právo na "dôkladné a presvedčivé odôvodnenie". Osoby, ktoré nie sú stranami konania si toto právo budú zrejme uplatňovať ako právo založené priamo na základných princípoch CSP (dokonca aj strany, keďže v normatívnom texte nevidno napr. inštitút návrhu na doplnenie odôvodnenia).
Ustanovenie zavádzajúce "nemožnosť uplatňovania práv v odvolacom konaní vzájomnou žalobou" (CSP § 365) má snáď potenciál odstrašiť, paradoxne, nejedného procesualistu, avšak laikov naopak vôbec nie a teda aj keď zákonodarca uvádza, že "nemožno uplatňovať", predsa, nejaké uplatnenie na súd dorazí. Legislatívna terminológia typu "návrh nemožno podať" teda nie je úplne šťastná, keďže zákonodarca by mal skôr riešiť následky toho stavu, že návrh sa predsa podá (podateľňa súdu predsa vezme každé podanie t.j. podať možno vždy a všetko).

Myslím, že Juraj podáva pre časť prípadov veľmi efektívne riešenie, čo so vzájomným návrhom v odvolacom konaní. V súčasnom stave judikatúry k právu na spravodlivý proces si nejako neviem predstaviť, že by odvolací súd (inak neprípustný) vzájomný návrh len tak prehliadol, keďže akokoľvek ide o uplatňovanie práva na súdnu ochranu. Akurát tento návrh (žaloba) je nesprávne označený spisovou značkou prebiehajúceho konania (v ktorom teda nemôže byť uplatnený) a je podaný na vecne nepríslušnom súde. Dôvodné by bolo preto tento návrh "zhodiť o stupeň nižšie" na príslušný súd a v odvolacom konaní sa ním nezaoberať.

V rozoberanej veci však problémom nebol vzájomný návrh (žaloba), ale kompenzačná námietka. Mám pocit, že pri tejto námietke narážame na problém konceptu koncentrácie konania pri neúplnej apelácii a snahy zákonodarcu, bez domyslenia dôsledkov, o jeho čo najrýchlejšiu implementáciu do kódexu, pôvodne vybudovaného na koncepte apelácie úplnej. Už súčasné neduhy tohto konceptu sa žiaľ odrazia aj v CSP. Práve inštitút námietky započítania (ale určite aj námietky premlčania) ilustrujú, že zákonodarca si pred zavedením neúplnej apelácie a "akože prísnej" koncentrácie neurobil riadne „domáce úlohy“.

Sporové konanie a postup strán je často skôr psychologická a taktická hra a ako už Václav Hora dávno uvádzal, každá strana si chce ponechať nejaké „eso v rukáve“ podľa toho, ako sa bude spor vyvíjať. Presne do tohto kontextu zapadá aj možné vznesenie kompenzačnej námietky.

Do akej miery kompenzačná námietka podlieha koncentračnej zásade? V návrhu CSP v tom je, zdá sa, jasno. Hmotnoprávne námietky sú prostriedkom procesnej obrany ( §145 návrhu CSP). Dokonca toto slovné spojenie si zaslúžilo aj samostatnú definíciu v § 148 (pozn. definícia žiaľ nie je správna a je aj kontraproduktívna - procesné úkony sa nezvyknú definovať ako právne úkony kvôli tomu, aby sa počas konania nevytvárali samostatné incidenčné spory, ktoré by konanie brzdili. (predbežný spor o neplatnosť právneho úkonu - procesnej námietky započítania ?).

Treba si uvedomiť, že "áno, započítanie sa v hmotnom práve (snáď trošku odlišne pri dohode o close-out netting-u, ktorá predpokladá viazanie započítania na inú právnu skutočnosť), uskutočňuje právnym úkonom". To však neznamená, že ak som hmotnoprávne započítaval napr. jednostranným "právnym úkonom", ešte aj „právnym úkonom“ vznesiem procesnú námietku.
„A simili“ je potom aj podanie žaloby právny úkon a bude teda môcť prebiehať "incidenčné" konanie o určení neplatnosti podania žaloby, neplatnosti námietky nepríslušnosti, neplatnosti kompenzačnej námietky atď. To asi nie je teda cesta k zrýchleniu konania.

Koncentrácia z povahy veci však bude môcť byť uplatnená, len pokiaľ ide o také prostriedky obrany, ktoré strana mohla uplatniť "skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania" ( §149). Odhliadnuc od toho, že žiadne ustanovenie CSP takúto povinnosť stranám výslovne neukladá (čl. 17 základných princípov ju ukladá súdu), aké pravidlo sa uplatní pre každú ďalšiu námietku, ktorú môžem vzniesť na základe skutočností, ktoré nastali neskôr po tejto koncentrácii? Napr. pohľadávku proti žalobcovi získam až po tom, čo mi sudca zakáže už nové skutočnosti uvádzať. Nejde pritom len o problém týkajúci sa odvolacích konaní, ale tento problém sa môže ďalej tiahnuť do exekučného konania.

CSP sa pridŕža zásady vyplývajúcej ešte z času, kedy koncentrácia (zákonná ani sudcovská) v súčasnej forme neexistovala a existovala aj úplná apelácia. Do § 211 teda preberá pravidlo „pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.“, čím v množstve prípadov teda zrejme mieni nútiť súd, aby vydával rozhodnutia a ukladal povinnosti žalovaným, ktoré budú v rozpore s hmotným právom, pričom žalovanému procesný poriadok neposkytne žiadnu možnosť na uplatnenie takejto významnej námietky, hoc ešte nie je rozsudok na svete. V tejto súvislosti pripomeniem, že v hmotnom práve kompenzácia nie je vylúčená a teda hmotnoprávne vzájomné pohľadávky zaniknú. Tento negatívny stav (nemožnosť kompenzovať s dôsledkami na povinnosť, ktorá mu je rozsudkom uložená) sa pre žalovaného negatívne premietne zrejme až po rozsudok odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie potvrdí rozsudkom, pre ktorý bude taktiež rozhodujúci stav zrejme v čase jeho vyhlásenia?!
Exekučný poriadok (ak teda nebude zmenený) bude umožňovať ( §57f) podať návrh na zastavenie exekúcie, ak „po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané“, čo vytvára pre žalovaného síce značne dlhé obdobie, počas ktorého nebude vedieť procesne namietať komepenzáciu, avšak ešte šťastie, že nakoniec svoju argumentáciu bude aspoň vedieť „rozbaliť v exekúcii“, kde sa s kompenzáciou „vytrápi“ exekučný súd.

Už končím... už na začiatku som uviedol, že riešená problematika je náročná a že zákonodarcovi nezávidím túto ťažkú úlohu. Neviem narýchlo ponúknuť jednoduché riešenie, keďže tu vstupuje množstvo faktorov koncepčnej povahy a tento problém sa nedá riešiť nejakou jednoduchou vetou.

  Juraj Gyarfas, 26. 01. 2017 v 23:44 - režim CSP

Vyššie navrhovaný postup (vzájomný návrh podaný v odvolacom konaní postúpiť na prvostupňový súd) má zrejme oporu aj v režime podľa CSP. "[A]k žalovaný napriek zneniu § 372 v odvolacom konaní vzájomnú žalobu podá, nemožno opomenúť skutočnosť, že z jeho strany pôjde o uplatnenie práva na súdnu ochranu svojho práva (aj keď uplatnenú "v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste"). Podľa nášho názoru preto túto žalobu (napriek jej neprípustnosti v odvolacom konaní) nie je možné ignorovať [...]. Za postup, ktorý vyhovuje ustanoveniu § 372 [...] považujeme vyhodnotenie vzájomnej žaloby ako žaloby podanej na vecne nepríslušnom súde a jej postúpenie na príslušný súd prvej inštancie ( § 40 a 43)." (Molnár, P. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1253).

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím