lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (17)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Robert Goral (4)
Josef Kotásek (4)
Jakub Jošt (3)
Ivan Bojna (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Krajčírovič (3)
Dávid Tluščák (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Marián Porvažník (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Straňák (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Lukáš Peško (2)
Michal Hamar (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Ivan Michalov (1)
peter straka (1)
Vladimir Trojak (1)
Tomas Kovac (1)
Roman Prochazka (1)
Ondrej Jurišta (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Estočák (1)
Bystrik Bugan (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Košalko (1)
Nora Šajbidor (1)
Natalia Janikova (1)
Katarína Dudíková (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Gera (1)
Petr Steiner (1)
Viliam Vaňko (1)
Emil Vaňko (1)
Peter Janík (1)
Matej Kurian (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tibor Menyhért (1)
I. Stiglitz (1)
Ivan Kormaník (1)
Marek Maslák (1)
Vladislav Pečík (1)
lukas.kvokacka (1)
Gabriel Volšík (1)
Bohumil Havel (1)
Michal Ďubek (1)
Dušan Rostáš (1)
Ján Pirč (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Hudec (1)
Marcel Jurko (1)
Juraj Lukáč (1)
David Horváth (1)
Róbert Černák (1)
Dušan Marják (1)
David Halenák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
lukasmozola (1)
Tomáš Demo (1)
Lucia Berdisová (1)
Lucia Palková (1)
Gabriel Závodský (1)
Miriam Potočná (1)
Robert Šorl (1)
Zuzana Kohútová (1)
Zuzana Adamova (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Kubina (1)
Ondrej Halama (1)
Peter K (1)
Peter Marcin (1)
Martin Šrámek (1)
Igor Krist (1)
Tomáš Ľalík (1)
Pavel Lacko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Robert Vrablica (1)
Petr Kavan (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Svoboda (1)
Paula Demianova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Hľa človek!

Natália Ľalíková, 07. 04. 2015 v 00:30

„Ecce, Homo!“ alebo inak povedané „Hľa, človek!“ zakričal pre nespočetný dav rímsky Pontius Pilát, keď mu priviedli Ježiša s tŕňovou korunou odetého v purpurovom plášti. Ecce Homo! Pomenoval svoj slávny obraz uznávaný taliansky barokový maliar Caravaggio, na ktorom zobrazil sám seba ako Piláta.

Prečo však začínať právnu úvahu notoricky známym obrazom z Biblie alebo umeleckým dielom? Jedným z dôvodom je možno aj práve prebiehajúce veľkonočné obdobie a v ňom orientácia na „postavu“ človeka, pretože ako nám po stáročia Protagoras pripomína, práve on je „mierou všetkých vecí. Existujúcich tak ako sú, neexistujúcich tak ako nie sú.“ Rovnako tak v práve.

Ako teda budú súvisieť prezentované obrazy s ideou, ktorú sa chystám v krátkosti priblížiť? Spojovacím prvkom je v tomto prípade postava Piláta a fakt, že Caravaggio sám seba znázornil ako tohto kata. Prečo je to však po celé tie stáročia Pilát, ktorý je vinený za ten najväčší hriech? Prečo nie ľud, ktorý sa jednohlasne dožadoval smrti Krista, prečo nie vojaci, ktorí popravu vykonali? Odpovedať si vie každý z nás. Vinným je Pilát, lebo v jeho rukách sa koncentrovala moc, ktorou mohol človeka odsúdiť alebo ho zachrániť.

A tu sa dostávam k paralele s obrazmi a zároveň smeru, akým chcem túto krátku úvahu orientovať. Každý z nás by mohol byť /a možno už aj bol/ na mieste, keď vystavuje davu /verejnosti/ strápeného človeka a napriek tomu, že nenachádza na ňom viny, sa prikloní k mienke väčšiny. Niektorí si dokonca ešte predtým, ako je napísané v Novom Zákone, rituálne „umyjú“ ruky, aby sa zriekli potenciálnej viny. Či už máme na mysli jednoducho len väčšinovú mienku spoločnosti alebo väčšinové rozhodnutie súdnych orgánov alebo zákonodarcu. Básnická otázka nad ktorou sa teda zamýšľame znie: Je tu právo ešte pre človeka a na jeho ochranu? Alebo vyjadrené prozaickejšie: akceptuje človek ako tvorca /„vykonávateľ“/ práva človeka ako jeho nositeľa? Alebo je ovplyvnený mocou, ktorá sa v jeho rukách, z titulu jeho statusu, koncentruje? Skôr než si priblížime konkrétny príklad z právnej praxe, ktorý nám môže napomôcť pri objasňovaní nastolených otázok, je dôležité si uvedomiť, že aj keď sme sa zamerali na mocenský aspekt práva, a priori nemáme na mysli negatívne konotácie, pretože ako k tejto téme konštatuje E. Barány, „účelom, či azda výstižnejšie spoločenskou funkciou moci, je prispieť k organizácii a fungovaniu spoločnosti.“[1]

Napriek nespochybniteľnému faktu, že sudca rozhoduje na základe platného právneho poriadku, veľa záleží na jeho interpretácii práva vo vzťahu k prípadu, ktorý posudzuje, ako si príslušný právny predpis vyloží a následne ho aplikuje, vzhľadom na skutkový stav veci. V zákonných medziach vyjadruje osobitné videnie danej situácie a vo svojom rozhodnutí, tiež s istou mierou zovšeobecnenia môžeme tvrdiť, reflektuje aj svoj pohľad na spoločnosť, v ktorej žije tiež tým, že napr. istým spoločensky uznávaným hodnotám prikladá väčší dôraz alebo vážnosť než druhým. Následne vynesie rozhodnutie, ktoré je svojím charakterom právne záväzné a teda logicky zaväzuje obidve strany sporu konať na základe rozhodnutého. Ako však sudca rozhoduje? Berie do úvahy reálne fakty prípadu, alebo si len zjednodušuje svoju úlohu častokrát úradníckym prístupom k svojej činnosti?[2]

Úradnícky prístup, ktorý sa zakladá na aplikovaní zákona bez zreteľa na špecifiká situácie je práve tým negatívnym aspektom súdneho rozhodovania a potvrdzovaním dominancie moci sudcov nad právom. Sudcovia tak postupujú a tak rozhodujú, pretože im je to umožnené z titulu ich postavenia, z titulu ich funkcie. Autoritatívne rozhodujú o vzniknutých sporoch, častokrát však bez ohľadu na zreteľ pravdy či spravodlivosti. Svoj verdikt vynášajú poväčšine v zmysle Radbruchovského tvrdenia, že „zákon platí, pretože je zákon, a je zákonom, pokiaľ v obvyklých prípadoch disponuje mocou sa presadiť. Toto poňatie zákona a jeho platnosti /označujeme ho ako pozitivistickým učením/ učinilo právnikov, ako aj ľud, bezbrannými proti sebesvojvoľnejším, sebeukrutnejším a sebezločinnejším zákonom. Nakoniec stotožňuje právo s mocou: len kde je moc, je aj právo.“[3]

Tak sa zachoval vo svojom posudzovanom rozhodnutí aj Najvyšší súd SR, ktorý rozhodoval ako odvolací a následne aj dovolací súd vo veci priznania starobného dôchodku zamestnanca s ohľadom na jeho /ne/zaradenie do príslušnej zvýhodnenej pracovnej kategórie. Sociálnou poisťovňou bol občanovi SR priznaný starobný dôchodok, vypočítaný iba za prácu v zamestnaní III. pracovnej kategórie od 8.8.1994 do 30.6.2001, hoci v tomto období vykonával prácu vo zvýhodnenej II. pracovnej kategórii. Sťažovateľ preto považoval postup a rozhodnutie správneho orgánu za nezákonné a v žalobnom návrhu na preskúmanie tohto rozhodnutia poukázal na to, že v rozhodnej dobe pre priznanie a určenie výšky starobného dôchodku vykonával prácu, ktorá bola zaradená v II. pracovnej kategórii podľa rezortných zoznamov, a tým má nárok na vyšší dôchodok. Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľovi vyhovel[4], avšak Najvyšší súd SR rozsudkom[5] na odvolanie správneho orgánu zmenil rozsudok krajského súdu tak, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o nepriznaní zvýhodnenej pracovnej kategórie, potom aj dovolanie občana zamietol. Ako dôvod svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že „práca, ktorú občan vykonával u svojho zamestnávateľa nebola vykonávaná v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku, ale vo firme novovzniknutej, a preto nemohla byť hodnotená vo zvýhodnenej kategórii.“ To znamená, že podľa najvyššieho súdu nebola splnená zákonná podmienka, ktorá na priznanie vyššieho starobného dôchodku z dôvodu zmeny klasifikácie pracovnej skupiny, vyžaduje, aby bolo zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach, ktoré vznikli zo štátnych podnikov. Tým pádom sťažovateľ nemá nárok, aby mu doba zamestnania od 8.8.1994 do 30.6.2001 bola pre účely sociálneho zabezpečenia započítaná v II. pracovnej kategórii, lebo ju nevykonával v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla so štátneho podniku.

Následne sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd SR[6] s ústavnou sťažnosťou na porušenie práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12, ods. 1 a 2, v spojitosti zo základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že súd nemôže „vykladať ustanovenia o zaradení zamestnaní do zvýhodnenej pracovnej kategórie nad rámec zákona.“ Ďalej uviedol, že aj keď si je vedomý, že zamestnanec vykonával práce rovnakého druhu, „zmenu zaradenia navrhovateľa do zvýhodnenej pracovnej kategórie možno dosiahnuť len zmenou právneho stavu,“ a preto považoval najvyšší súd túto sťažnosť za neopodstatnenú. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení naopak uviedol, že právnou podstatou sťažnosti nie je posúdenie ústavnosti platnej právnej úpravy, ale ústavne nekonformná aplikácia príslušného zákona, keď sa najvyšší súd priklonil iba k reštriktívnemu gramatickému výkladu jedného izolovaného ustanovenia a nezohľadnil účel zákona ani historické súvislosti jeho vzniku.

Ústavný súd na základe sťažnosti a oboch predložených vyjadrení konštatoval, že „orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Podľa neho všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa môže a dokonca musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavno-právnych princípov.“ Preto ústavný súd rozhodol, že postupom Najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného normatívneho formalizmu pri interpretácii právneho predpisu, ohľadom zaradenia konkrétnej práce do príslušnej pracovnej kategórie došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Preto svojím rozhodnutím ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie zo záverom, že prioritným kritériom pre posúdenie dôchodkového nároku občana, bolo zaradenie ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej pracovnej kategórie, a nie právna forma zamestnávateľa, u ktorého túto prácu vykonával.

K akému poznaniu nás /nielen/ tento prípad, ale mnohé iné s podobným „osudom“, doviedol? Podľa nášho názoru stále prevažujú, či už v normotvorbe alebo v rozhodovacom procese, situácie, kedy človek ako tvorca práva „prehliada“ človeka ako jeho nositeľa, ako toho, ktorý by mal byť v týchto procesoch najdôležitejším elementom, ktorému by mala byť za každých okolností prejavená určitá miera dôstojnosti a úcty. Či to robí vedome alebo nevedome, to my posúdiť nemôžeme. Môžeme len skonštatovať, že moc, napriek svojej deklarovanej neutralite, má na základe početných skúseností skôr negatívny nádych. Je totiž vždy len na ľuďoch, akým smerom sa ju rozhodnú využívať, pretože aj právo bez svojho autoritatívneho uplatňovania by bolo len peknou myšlienkou. Nakoniec aj bohyňa spravodlivosti drží v jednej ruke meč.

Dôležité je preto si uvedomiť, že moc v sebe obsahuje aj prvok zodpovednosti. Zodpovednosti za tých, o ktorých je rozhodované. Aby sme si nemuseli povzdychnúť spolu s hlavnými protagonistami diela L. Mňačka Ako chutí moc Margity a Franka: „Povedz, čo sa to len s nami všetkými porobilo? Bol by si si niekedy pomyslel, že to bude mať takýto koniec?“ „Nebol. Ale to robí moc, Gitka. Našla nás nepripravených, nevedeli sme a ešte sme sa nenaučili ako s ňou zaobchádzať.“[7] Skôr je podstatné, aby sme sa orientovali smerom E. De La Boétieho, ktorý konštatoval o Lykurgosovi, zákonodarcovi Sparty, že „pomocou zákonov a disciplíny vychoval obyvateľov Sparty takým správnym smerom, že by každý z nich radšej zomrel tisícorakou smrťou, ako by sa mal podriadiť inému pánovi, než je litera zákona a zdravý rozum.“[8]


[1] BARÁNY, E: Moc a právo. Bratislava: Veda 1997. s. 20

[2] O úradníckom prístupe sudcov bližšie pozri: SVÁK, Ján: Štyri východiská sudcovskej tvorby práva na Slovensku IN: HANZELOVÁ, I., SVÁK, J.: K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej v Častej Papierničke 21-22. mája 2007. Poradca podnikateľa, spol. s.r.o, 2007. s. 65-69

[3] RADBRUCH, G: Pět minut právní filosofie /1945/ IN: O napětí mezi účely práva. Wolters Kluwer Česká republika 2012. s.116

[4] rozsudok Krajského súdu z 12. októbra 2005 sp. zn. 21 Sd 499/2004

[5] rozsudok Najvyššieho súdu z 19. apríla 2007 sp. zn. 6 So 3/2006

[6] nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 306/2010

[7] MŇAČKO, L: Ako chutí moc. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990. s. 119

[8] DE LA BOÉTIE, E.: O dobrovoľnom otroctve. Bratislava: Hronka 2014. s. 25


Názory k článku Hľa človek! :


  Milan Hlušák, 10. 04. 2015 v 23:21 - Skvelý príspevok, no s malou pripomienkou

Natália opäť raz nesklamala a ponúkla nám bravúrne prepojenie obsahu a štýlu. Klobúk dolu!

Predsa by som ale jednu pripomienku mal. Nie tak ani k samotnému príspevku, ale k nálezu ústavného súdu v ňom citovanému. Mám totiž pocit, že ústavný súd s pojmami typu „extrémna,“ či „zjavná“ nespravodlivosť pracuje príliš rozšafne, bez hlbšieho zdôvodnenia. Všeobecné súdy si potom z toho často odnesú len záver, že zákon netreba rešpektovať, ak je nespravodlivý. Nezaoberajú sa už ďalšími okolnosťami (účel zákona či legislatívna história), na ktoré ústavný súd síce poukazuje, ale nie celkom jasne nimi argumentuje.

Priblížim to na nasledovnom: Predmetný nález sa týka nároku na lepšie podmienky starobného dôchodku. Tie totiž patria aj tým zamestnancom obchodných spoločností, ktoré „vznikli zo štátneho podniku.“ Spornou otázkou bolo, či tento vznik zahŕňa aj iné situácie ako zlúčenie, splynutie či rozdelenie, napr. situáciu, keď zamestnávateľ síce nevznikol zo štátneho podniku, no prenajal si od neho priestory a zariadenia a zamestnal bývalých zamestnancov.

Ústavný súd dospel k záveru, že áno, pretože si to vyžaduje „sociálny účel relevantnej právnej normy.“ A práve tu mi chýba hlbšia analýza. Ako ústavný súd zistil, že predmetné ustanovenie má práve takýto sociálny účel? A že tento sociálny účel si vyžaduje, aby sa prijal extenzívny výklad? Keď nález neodpovedá na tieto otázky, potom to evokuje, že tento sociálny účel zákonu jednoducho priradili sudcovia podľa vlastného cítenia. Takto by to ale v právnom štáte fungovať nemalo.

Ústavný súd tu mal podľa mňa najprv poukázať na okolnosti vzniku posudzovanej normy. Navrhli ju 3 poslanci v r. 1995. Dôvod bol prozaický: v r. 1992 federálne ministerstvo práce a soc. vecí vydalo stanovisko, že zvýhodnené podmienky platia nielen pre štátne podniky, ale aj pre podniky, v ktorých po privatizácii aspoň časť ostala štátu. To sa ale poslancom zdalo nefér, preto novelou požadovali poskytnúť zvýhodnenie aj zamestnancom „bývalých štátnych podnikov, ktoré po privatizácii sa stali obchodnými spoločnosťami bez majetkovej účasti štátu.“

A odtiaľ sa mal ústavný súd odraziť. Mohol sa ďalej zaoberať, či prenájom bol formou privatizácie, a ak aj nie, či by existoval racionálny dôvod od privatizácie ho odlišovať. Teda či možno dospieť k nejakému objektívnemu, rozumnému dôvodu, prečo by zamestnanci takéhoto nájomcu mali byť znevýhodnení atď. Možno by sa nakoniec dopracoval k tomu istému záveru, no bolo by to aspoň podložené argumentáciou, ktorá súdom ukazuje, že spomenúť nejaký ten účel zákona bez toho, aby ho hlbšie analyzovali, nestačí.

Pravda, ústavný súd nemusí dávať odpovede na tieto otázky. Mal však najvyšší súd na ne aspoň naviesť. Keďže to však neurobil, najvyšší súd sa – opäť bez nejakej hlbšej analýzy – obmedzil len na tvrdenie, že nároky zamestnancov ostanú zachované „aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva, ale len k prenájmu“ (9So/215/2011).

Slovom, súhlasím, že súdy by naozaj mali v každom konaní vnímať rozmer spravodlivosti. No posúdiť, čo spravodlivé je a čo nie, však nemožno bez hlbšej analýzy.

  Natália Ľalíková, 13. 04. 2015 v 17:01 - pre: Milan Hlušák

Ďakujem veľmi pekne za komentár, s Vašim názorom sa plne stotožňujem, pretože si tiež myslím, že ÚS SR pri riešení mnohých otázok /spravodlivosť, dobré mravy apod./ chýba čitateľná metodológia, takže možno mnohokrát konštatovať, že aj rozhodnutia ÚS SR sú nepreskúmateľné tak, ako to rád konštatuje vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím