Zdravím chalani, neviem či správne uvažujem ohľadom nasledujúcej situácie, preto Vás chcem poprosiť o vyjadrenie názoru. Na základe akého princípu sa uspokojujú veritelia poručiteľa, ak pasíva značne prevyšujú aktíva dedičstva v prípade, že dedič neodmietol dedičstvo?

Podľa môjho názoru bude dedič uspokojovať veriteľov princípom mlynu (podľa momentu prihlásenia pohľadávok jednotlivých veriteľov) až do výšky aktív podľa § 470 OZ. Myslím si, že § 175v OSP sa aplikuje iba, ak je súdom vyhlásená likvidácia dedičstva a taktiež § 175n OSP je viazaný na konvokáciu, ktorá je možná iba do vydania osvedčenia o dedení. Nie je moje uvažovanie až príliš zjednodušené? Neviem sa ubrániť takémuto pocitu :) Nevidím dôvod prečo by sa za nasledujúcej situácie mali veritelia uspokojovať pomerne (dedič o viacerých veriteľoch predsa ani nemusí vedieť) a taktiež predsa nemôže čakať kým nakompletku všetci ozvú, resp. ich všetkých skontaktuje.

Ja tomu rozumiem tak (priznávam, môžem sa aj mýliť):

A. alternatíva bez konvokácie

veritelia si postupne budú prihlasovať svoje pohľadávky. Ja uspokojovanie pohľadávok týchto veriteľov vnímam skrz judikát NS ČR sp. zn. 29 Cdo 549/2007:

"Obecně platí, že v nalézacím řízení, v němž zůstavitelův věřitel uplatňuje vůči zůstavitelovým dědicům pohledávku, kterou měl vůči zůstaviteli, je soud povinen zabývat se otázkou, v jakém rozsahu odpovídají dědici podle § 470 obč. zák. za zůstavitelovy dluhy, zvláště pak tehdy, namítají-li dědicové, že v tomto rozsahu již plnili na úhradu jiných pohledávek zůstavitelových věřitelů. Nedošlo-li v dědickém řízení ke konvokaci věřitelů (tedy k tomu, že soud ve smyslu ustanovení § 175n o. s. ř. vydá na návrh dědiců usnesení, v němž vyzve věřitele, aby mu oznámili své pohledávky ve lhůtě, kterou v usnesení stanoví, a poučí je o tom, že dědici neodpovídají věřitelům, kteří své pohledávky včas neoznámili, pokud je uspokojením pohledávek ostatních věřitelů vyčerpána cena dědictví, kterého dědici nabyli), bude výše zmíněná obrana dědiců úspěšná jen tehdy, prokáží-li, že cena dědictví, kterého dědici nabyli, byla vyčerpána uspokojením takových pohledávek ostatních věřitelů, které měly výhodnější právo na uspokojení, než pohledávka vymáhaná po dědicích v nalézacím řízení (srov. § 175v o. s. ř.). "

Rozmuiem tomu tak, že pokiaľ dedičia z pozostalosti uhradia pohľadávky v zmysle § 175v ods. 2 písm. a) až b) OSP pohľadávky veriteľov do výšky nadobudnutej pozostalosti, ďalším veriteľom ( § 175v ods. 2 písm. d) OSP) už za ďalšie pohľadávky zodpovedať nebudú. Pokiaľ však po úhrade pohľadávok podľa § 175v ods. 2 písm. a) až b) OSP neuhradené pohľadávky ( § 175v ods. 2 písm. d) OSP), budú dedičia veriteľom naďalej zodpovedať za pohľadávky poručiteľa. Ak bude veriteľov v danej skupine viac, uspokoja sa pomerne ( § 175v ods. 3 OSP).

Za predpokladu, že boli z pozostalosti uhradené všetky pasíva, ak si po uspokojení veriteľov v jednej skupine prihlási pohľadávku ďalší veriteľ, môže nový veriteľ požadovať pomerné uspokojenie jeho pohľadávky od ostatných veriteľov, no nie už od dedičov (pretože tí už nič nemajú a skorším veriteľom sa plnilo viac, než na ich podiel s príchodom nového veriteľa malo pripadnúť).

B. alternatíva s konvokáciou

Tu je situácia celkom jednoduchá - dedičia nebudú zodpovedať ktorí svoje pohľadávky včas neoznámili, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov vyčerpaná cena dedičstva, ktoré dedičia nadobudli.

Konvokácia je preto pre dedičov lepšia, lebo nebudú musieť riešiť, ktorému veriteľov v akej skupine čo uhradiť. Pri konvokácii sa veritelia prihlása, ak pasíva prevyšujú aktíva, z ceny dedičstva sa títo veritelia uspokoja a tým je vec uzavretá.

Vďaka za judikát. Ono to dáva logiku, aj keď stále si myslím, že stačí uspokojiť ktoréhokoľvek veriteľa (až do výšky podľa § 470 OZ) a následne sa voči ostatným veriteľom brániť prekážkou plnenia. Iná situácia by bola, ak by sa konvokácia dala navrhovať aj po skončení dedičského konania. Ale dedič v takejto situácii sa nevyhne vyhľadávaniu veriteľov (nemusí o nich vedieť), čo mu môže spôsobiť problémy, hlavne v prípade ak veriteľ z „podskupiny“ už začal vykonávať svoju pohľadávku.

Môj osobný názor je, že v prípade, ak dedičia nevyužijú konvokáciu, tak sa voči veriteľom neubránia len jednoduchou námietkou solúcie. Veriteľom budú musieť preukázať, že uhradili pohľadávky iných veriteľov s poradím výhodnejším, ako má ten - ktorý veriteľ podľa § 175v ods. 2 OSP. Dedičia preto musia brať ohľad aj na poradie uhrádzaných pohľadávok k nejakému bodu X v čase. Pokiaľ by existovala v bode X pluralita veriteľov, a dedičia uprednostnia s uspokojením veriteľa s horším poradím pred veriteľom s lepším poradím, neuspejú s jednoduchou námietkou solúcie. Otázkou bude, či v takom prípade budú dedičia veriteľovi s pohľadávkou s lepším poradím zodpovedať za škodu (zrejme áno) a či môžeme hovoriť v takom prípade o vyčerpaní hodnoty dedičstva. Citovaný judikát znie v prospech toho, že dedičia cena dedičstva nebola vyčerpaná riadne a teda nemôžu poukazovať na solúciu: " prokáží-li, že cena dědictví, kterého dědici nabyli, byla vyčerpána uspokojením takových pohledávek ostatních věřitelů, které měly výhodnější právo na uspokojení, než pohledávka vymáhaná po dědicích v nalézacím řízení (srov. § 175v o. s. ř.). " To by znamenalo, že de facto by museli uhradiť veriteľom viac, než bola cena pozostalosti. Ako najrozumnejšie mi preto príde právo poškodeného veriteľa odporovať takémuto právnemu úkonu popri jeho nároku na náhradu škodu voči dedičom. Ale to je len moja teoretická úvaha :)

Na podporu Martinovho názoru dopĺňam jeden trochu starší názor z asi najvýznamnejšieho prednovembrového komentára k obč. zák. (Panorama, 1987), podľa ktorého ak dedič neuspokojuje veriteľov podľa poradia v zmysle dnešného § 175v O.s.p., zodpovedá veriteľom s predchádzajúcim poradím aj keď uspokojením ostatných veriteľov bola cena dedičstva vyčerpaná. Zákon umožňuje čeliť tomuto nebezpečenstvu konvokáciou.

Prvá časť úvahy je podľa mňa OK, avšak s tou "zodpovednosťou za škodu" sa zrejme nedá súhlasiť. Ak dedič jednému veriteľovi dal viac ako pripadalo na jeho kvótu, tak dedič žiaľ ďalšiemu veriteľovi bude musieť zaplatiť jeho kvótu, hoc by už bola vyčerpaná hodnota dedičstva. Otázka skôr je, či by dedič mohol následne od veriteľa, ktorému poskytol plnenie nad jeho kvótu požadovať časť plnenia späť ako bezdôvodné obohatenie. Hmmm...

Podľa mňa ak dedičia:
a) vedia k nejakému dátumu X o existencii neuspokojených pohľadávok veriteľov voči poručiteľovi a
b) v danom času už nadobudli pozostalosť a
c) uprednostnia uspokojenie veriteľa s horším poradím pred uspokojením veriteľa s lepším poradím ( §175v OSP)

tak, podľa môjho názoru, môžu dedičia zodpovedať za škodu.

A súhlasím s tým, že je otázkou, čo môže neuspokojený veriteľ s lepším poradím robiť ďalej. Ak by sme sa bavili o uspokojení veriteľov medzi dvoma triedami, tak veriteľ s lepším poradím môže žiadať uspokojenie celej svojej pohľadávky od veriteľa s horším poradím. Ak by veriteľov s lepším poradím bolo viacej,mohli požadovať len pomernú časť, ktorá na nich v danej skupine pripadne. Zodpovednosť za vzniknutý zmätok musia niesť dedičia a nie veritelia, ktorým dedičia plnili, no plniť nemali.

V súvislosti so zodpovednosťou za škodu by problém mohol nastať v prípade, že dedičia vyčerpali hodnotu ceny dedičstva uspokojením pohľadávky podľa skupín a po istom čase sa so svojou pohľadávkou prihlási veriteľ z výhodnejšej skupiny, o ktorom dedičia v čase plnenia nevedeli (v praxi sa to bežne môže stať, hlavne keď nebola konvokácia). V tomto prípade si nie som istý, či by dedičia zodpovedali za škodu (absentoval by subjektívny prvok zavinenia, podľa môjho názoru). Takýto veriteľ by sa už musel obrátiť priamo na veriteľov z menej výhodnej skupiny. V konečnom dôsledku ste ma presvedčili, že dedičia by mali uspokojovať pohľadávky podľa poradia v zmysle § 175v ods. 2 OSP, aj keď ten je, ak to berieme striktne viazaný na likvidáciu dedičstva. Znie to logicky, že dedičia si predsa nemôžu svojvoľne vybrať akýchkoľvek veriteľov, ktorým budú plniť (keď zákonodarca súdu určil poradie). Btw k uspokojovaniu veriteľov by som na mieste dedičov pristúpil až po odrátaní „vlastnej“ pohľadávky skrz primeraných nákladov na pohreb.

Podľa môjho názoru nemôže dôjsť k vzniku škody, ak dedičia uspokoja pohľadávky veriteľov podľa tried pohľadávok, keďže k žiadne porušeniu zákona nedôjde. V takom prípade by nový veriteľ mal právo požadovať pomerné/úplné uspokojenie svojej pohľadávky od ostatných veriteľov. Akým titulom, to je otázne. Ako uviedol Martin, zrejme prichádza do úvahy bezdôvodné obohatenie.

Povedzme, že po mesiaci od nadobudnutia dedičstva je tu veriteľ C, ktorý má pohľadávku voči poručiteľovi podľa § 175v ods. 2 písm. c) OSP (ostatné pohľadávky). Dedičia o žiadnej inej pohľadávke voči poručiteľovi nemajú vedomosť. Pohľadávka veriteľa prekračuje hodnotu pozostalosti. Dedičia teda uhradia veriteľovi C jeho pohľadávku do výšky nadobudnutého dedičstva. Zrazu sa objaví veriteľ A a bude od dedičov požadovať uhradenie pohľadávky podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP. Dedičia sa, podľa mňa, voči tomuto veriteľovi ubránia solúciou a vyčerpaním hodnoty pozostalosti uhradením pohľadávky veriteľovi C za predpokladu, že preukážu, že v čase uhradenia pohľadávky veriteľovi C si žiaden iný veriteľ voči nim (pozostalosti) neuplatnil svoju pohľadávku. Keďže však ide o dokazovanie negatívnej skutočnosti, bude to musieť byť veriteľ C, ktorý by musel preukázať opak, t. j. existenciu iného prihláseného veriteľa v čase uspokojenia veriteľa C. Pokiaľ sa to nepreukáže, môže veriteľ A požadovať uhradenie celej svojej pohľadávky do veriteľa C z dôvodu, že pomerný princíp sa uplatňuje len v rámci triedy, nie v rámci rozličných tried.

Dedičia by zodpovedali za škodu len v prípade, ak by si boli vedomí, že v čase uhrádzania pohľadávok nedodržia uspokojovanie veriteľov podľa tried v zmysle § 175v ods. 2 OSP, ale niektorého z veriteľov neoprávnene zvýhodnia.

S tou náhradou škody sa neviem stotožniť. Veľmi mi to pripomína situáciu, ak dlžník nesplní veriteľovi dlh v deň splatnosti. Veriteľ ho má žalovať namiesto na plnenie na náhradu škody - lebo porušil svoju právnu povinnosť zaplatiť v lehote splatnosti? Zrejme nie...

Hmotnoprávne tu máme situáciu predlženého dedičstva. Mal by som uplatniť princíp pari passu. Ak tento princíp ako dedič poruším, tak "sankciou" za to je, že sa nezbavím svojej zaviazanosti plniť aj ďalším veriteľom do výšky "kvóty". Ono toto celé nie je veľmi odlišné od pravidiel konkurzných. Konkurz na dedičstvo sme však historicky opustili. Rovnako ako adičný princíp a ležiacu pozostalosť.

Myslím si, že hovorím o dvoch rozličných veciach: nárok na náhradu škody prichádza do úvahy len v tom prípade, ak dedič vedome poruší ustanovenia § 175v OSP a uprednostní v uspokojení veriteľa s horším poradím pred veriteľom s lepším poradím.

S tým, na čo poukazuje Martin, sa plne stotožňujem, no platí to len v prípade, ak dedičia vedome neporušili pri uhrádzaní poručiteľových dlhov ustanovenia § 175v OSP. Presne tak, je to veľmi obdobná situácia ako pri konkurze. A dedičia rovnako ako správca v konkurze by mohli zodpovedať za škodu, ktorú by správca spôsobil veriteľovi tým, že by uprednostnil uspokojenie iného známeho veriteľa s horším poradím pred iným známym veriteľom s lepším poradím.

K spôsobu ako má dedič (dedičia) uhrádzať pohľadávky som našiel vhodné rozhodnutie, konkrétne rozhodnutie českého Najvyššieho súdu 21 Cdo 220/2009 zo dňa 27.06.2010.


http://kraken.slv.cz/21Cdo220/2009


„Odpovědnost dědice za dluhy zůstavitele a za přiměřené náklady spojené s pohřbem je omezena - jak se uvádí v ustanovení § 470 odst.1 občanského zákoníku - cenou nabytého dědictví; až do výše ceny nabytého dědictví je dědic povinen k úhradě dluhů a přiměřených nákladů pohřbu použít jak zděděný, tak i svůj vlastní majetek (přechodem zděděného majetku na dědice došlo ke splynutí s jeho dosavadním vlastním majetkem). Již z tohoto důvodu nelze úspěšně dovozovat, že by byl povinen za účelem úhrady zůstavitelových dluhů a přiměřených nákladů spojených s pohřbem zděděný majetek prodat nebo jiným způsobem zpeněžit.

Převyšují-li dluhy zůstavitele a přiměřené náklady spojené s pohřbem cenu nabytého dědictví a neodpovídá-li proto dědic za pasiva dědictví ve smyslu ustanovení § 470 občanského zákoníku v plném rozsahu, nezáleží jen na úvaze dědice, které z dluhů zůstavitele (nákladů spojených s pohřbem) uhradí, popř. v jaké výši. Vzhledem k tomu, že příčinou omezení odpovědnosti dědice za pasiva dědictví je stav předlužení dědictví, je třeba zájmu ochrany práv věřitelů dovodit (právní úprava účinná do 31.3.1964 to stanovila výslovně - srov. též rozhodnutí Obvodního soudu pro Prahu 1 ze dne 25.1.1961 sp. zn. 9 C 588/60, které bylo uveřejněno pod č. 50 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1961), že jejich právní postavení nemůže být jiné, než jaké by bylo při uspokojování jejich pohledávek v rámci likvidace dědictví (kdyby byla soudem nařízena), a že dědic je proto povinen postupovat při uspokojování věřitelů způsobem, který je (jinak) předepsán pro rozvrh výtěžku v ustanovení § 175v odst.2 písm.b) až f) a § 175v odst.3 o.s.ř. V případě, že v řízení o dědictví byla provedena tzv. konvokace věřitelů podle ustanovení § 175n o.s.ř., platí její účinky i mimo rámec dědického řízení; nepřihlášené pohledávky je proto dědic uvedeným způsobem uspokojit, jen jestliže již nevyčerpal cenu nabytého dědictví ve prospěch všech těch věřitelů, kteří se na výzvu soudu učiněnou podle ustanovení § 175n o.s.ř. v řízení o dědictví včas a řádně přihlásili. Uvedené mimo jiné znamená, že požadavku věřitele na úhradu pohledávky za zůstavitelem se dědic úspěšně ubrání (zcela nebo zčásti) jen tehdy, prokáže-li, že do ceny nabytého dědictví uspokojil jiné věřitele zůstavitele, jejichž pohledávky měly podle hledisek uvedených v ustanovení § 175v odst.2 písm.b) až f) a § 175v odst. 3 o.s.ř. přednost před vymáhanou pohledávkou, popř. s ní měly právo na poměrné uspokojení, event. že do ceny nabytého dědictví uspokojil věřitele pohledávek přihlášených na výzvu soudu učiněnou podle ustanovení § 175n o.s.ř., a že uspokojení jiných pohledávek věřitelů ze strany dědice nemůže být na újmu vymáhané pohledávky.“

„I kdyby se jevil "výhodný" pro dědice, nemůže mít uvedený způsob skončení (výsledek) řízení o dědictví po E. K. starším za následek závěr o tom, že by žalovaný 2) byl povinen bez dalšího uhradit dluh zůstavitele u žalobce (a všechny další dluhy zůstavitele), aniž by byla také dána jeho odpovědnost za dluhy zůstavitele ve smyslu ustanovení § 470 občanského zákoníku. Kdyby žalovaný 2), jenž na základě dohody žalovaných jako dědiců, schválené usnesením Obvodního soudu pro Prahu 4 ze dne 25.1.2005 č.j. 34 D 2645/2001-786, nabyl veškerý zůstavitelův majetek a který proto sám odpovídá za dluhy zůstavitele až do výše ceny nabytého dědictví, prokázal, že do (skutečné) výše ceny nabytého dědictví uhradil jiné pohledávky za zůstavitelem, které měly podle hledisek uvedených v ustanovení § 175v odst.2 písm.b) až f) a § 175v odst. 3 o.s.ř. přednost před vymáhanou pohledávkou, byl by také odůvodněn závěr, že za dluh zůstavitele vůči žalobci neodpovídá a že proto zůstavitel E. K. starší nemá vůči tomuto dluhu žádného procesního (a právního) nástupce.“

Myslím, že poradie uhrádzanie jednotlivých pohľadávok v prípade, že nedošlo k postupu podľa § 175v alebo § 175n OSP, je nám už všetkým jasné. Plus ak teda pripustíme, že sa v tomto prípade môžeme baviť o zodpovednosti za škodu (to sme sa ešte nezhodli :) ), tak ak napríklad dedič uprednostní uspokojenie „slabších“ pohľadávok pred „silnejšími“ pohľadávkami, tak zodpovedá za škodu, lebo zavinene porušil svoju zákonnú povinnosť uspokojovať podľa skupín (lebo tá platí aj pre neho, napriek tomu, že ju zákonodarca upravil pri likvidácii dedičstva). Ak uspokojí pohľadávky podľa skupín a neskôr sa ukáže veriteľ so „silnejšou“ pohľadávkou, tak nezodpovedá, nakoľko absentuje zavinenie.

Vždy som vnímal, že vedome/nevedome nezohráva nejaký zásadnejší význam, keďže civilné delikty v našom práve sa skôr upínajú na výsledok ako na zavinenie.
Neviem ako by mohol dedič porušiť procesné pravidlá, ktoré ukladajú povinnosť súdu nejakým spôsobom postupovať ( §175v?).

Dedič nie je osobou zodpovednou za škodu (jeho povinnosť nje je sekundárna), ale on je v dôsledku prechodu imania z poručiteľa na neho priamo "novým" dlžníkom veriteľa. Jeho povinnosť plniť veriteľovi je teda primárna a on nie je v pozícii "náhradného dlžníka".

Ak som uvádzal, že situácia je veľmi podobná ako pri konkurze, tak som nemyslel práve to, že postavenie dediča sa podobá postaveniu správcu (práveže sa nepodobá).

Ak to vysvetlím názorne, tak

1./ dedič nadobudne aktíva 100
2./ nežiadal konvokáciu
3./ vyplatí dvom veriteľom 50 a 50
4./ je vyčerpaná hodnota dedičstva
5./ príde tretí veriteľ následne a tvrdí, že tiež mal pohľadávku 50
6./ dedič by mu mal dať 33,33
7./ dedič má však zrejme právo žiadať od tých dvoch, ktorým už plnil časť plnenia späť (bezdôvodné obohatenie)

Nevidím však priestor pre posudzovanie nejakého zavinenia (vedel/nevedel)... dôležitý je výsledok.

s tým, čo si uviedol, môžem len súhlasíť. Ak však by sme vzali Tvoj príklad a upravili ho nasledovne:

1./ dedič nadobudne aktíva 100
2./ nežiadal konvokáciu
3./ dedič vie o troch veriteľoch: dvaja v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. c) OSP a jeden v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP
4./ dedič uhradí pohľadávku len dvom veriteľom v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP, veriteľ v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP zostane neuspokojený
5./ je vyčerpaná hodnota dedičstva

moja otázka znie: vznikne neuspokojenému veriteľovi pohľadávky podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP právo na uplatňovanie náhrady škody voči dedičovi, ktorý zavinil neuspokojenie jeho pohľadávky? (vychádzam z predpokladu, že všetky pohľadávky sú nesporné) podľa môjho názoru vznikne tomuto veriteľovi, popri práve žiadať vydanie plnenia od dvoch uspokojených veriteľov aj nárok na náhradu škody voči dedičovi, ktorý vedome uprednostnil iných veriteľov.

Domnievam sam, že aj s ohľadom na doposiaľ citovanú judikatúru, i napriek tomu, že § 175v OSP hovorí o súde, sú dedičia povinní pri uspokojovaní dlžníkov postupovať v zmysle § 175v OSP, teda musia medzi veriteľov rozvrhnúť pozostalosť (alebo jej peňažný ekvivalent) tak, ako by to urobil uspokojil súd, pokiaľ by uskutočňoval likvidáciu dedičstva.

1./ dedič nadobudne aktíva 100
2./ nežiadal konvokáciu
3./ dedič vie o troch veriteľoch: dvaja v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. c) OSP a jeden v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP
4./ dedič neuhradí pohľadávku nikomu (napr. nevie predať nehnuteľnosť alebo inak zohnať zdroje)
5./ dvaja veritelia v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP, sa domáhajú nároku na zaplatenie na súde
6./ súd nemá dôvod nárok nepriznať
5./ je vyčerpaná hodnota dedičstva, na uspokojenie veritelia v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP v exekúcii 7. /následne veriteľ v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP zostane, ktorý zostane neuspokojený domáha plnenia....

Môj názor je, že bez konkurzu predĺženého dedičstva (de lege ferenda) je predĺžené dedičstvo neriešiteľný problém z mnohých dôvodov.

Sa mi dá, že naša diskusia vec viac zamotáva, ako dáva odpovede. Tak či onak, ako dedič viem pomerne ľahko zistiť pohľadávky podľa § 175v(2)(a) a (b) o.s.p. Tak ich uhradím a svojej potenciálnej "zodpovednosti" sa zbavím a všetkým nami nasvieteným rizikám sa vyhnem. Čo sa týka ostatných pohľadávok, zdravý rozum káže, že ich uspokojujem zo zvyšku dedičstva podľa pravidla "kto prv príde, ten prv berie" (samozrejme, ak som dobromyselný a neviem o ostatných veriteľoch); veď inak sa ani nedá.

Ak sa cena dedičstva vyčerpá a príde ďalší veriteľ, o ktorom som nevedel, za žiadnu škodu nezodpovedám; zodpovednosť za škodu tu nie je daná (minimálne bude absentovať zavinenie, ak nie aj samotné porušenie povinnosti). Takýto veriteľ nech sa obráti na ostatných a nech si rieši bezdôvodné obohatenie. A ak neuspeje (pretože je celkom možné, že tu žiadneho bezdôvodného obohatenia niet), musí svoju stratu znášať sám.

Ak som ale o veriteľovi vedel, musím mu plniť sám, ale nie z titulu náhrady škody, ale z titulu mojej povinnosti podľa § 470. Cena dedičstva by sa totiž nemala považovať za vyčerpanú ("čo som dobrovoľne plnil iným veriteľom nad rámec ich pomeru (hoci som vedel o inom veriteľovi), plnil som nie z dedičstva, ale zo svojho"). Je tu poťažmo celkom možné, že by som sa nemohol ani domáhať od už uspokojených veriteľov vrátenia "nadpomeru", keďže tu asi o bezdôvodné obohatenie nepôjde (títo veritelia dostali to, čo im bolo dlžné - dlh smrťou nezanikol a prešiel na dediča, akurát že bol voči nemu "vykonateľný" len do ceny dedičstva, resp. pomeru).

Čítam tu viacero komentárov a stále ma prekvapuje, odkiaľ sa berie ten argument, že je podstatné, či "dedič o nejakom veriteľovi má vedomosť". Ak tento argument má byť používaný, tak mám dve otázky:
1./kde je k tomu nejaké ustanovenie OZ, ktoré ho odôvodňuje?
2./ako by ste to chceli na súde preukazovať? (detektor lži? - populárne len v politike)

"Vedomosť o veriteľovi" nie je žiadna kategória súkromného práva, pretože takéto niečo nemá zmysel dokazovať. A ani niet ako.

traja veritelia poručiteľa doručia dedičom svoje pohľadávky voči poručiteľovi. dedičia uspokoja len dvoch v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. c) OSP, veriteľ v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP zostane neuspokojený. Dedič v čase uspokojenia musel vedieť, že sú tú traja veritelia - neuspokojený veriteľ bude vedieť preukázať oznámenie svojej pohľadávky dedičom.

S pojmom zavinenie OZ operuje ( § 420 ods. 3 OZ) a ako také vyžaduje vedomosť a vôľu. Preto ak dedič vedome neuhradí pohľadávku veriteľa v zmysle § 175v ods. 2 OPS, ktorý si ju voči dedičom riadne uplatnil, tým, že uprednostní pohľadávku veriteľa z nižšej triedy, nevidím dôvod, prečo by takýto dedič tomuto veriteľovi nemal zodpovedať za škodu. Dedič má povinnosť uspokojovať veriteľov poručiteľa podľa § 175v ods. 2 OSP.

Dal som si urobiť strechu na dome, avšak bola urobená nekvalitne a mám za to, že mi vzniklo právo odstúpiť od zmluvy pre podstatné porušenie zmluvy. Zhotoviteľ bude tvrdiť, že je veriteľ a ja si myslím, že nie je a nič mu dlžný nie som. Súd nakoniec povie, že je veriteľ.

Vedel som o veriteľovi alebo nie? Ja som predsa vedel len o tom, že je tu osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je veriteľ.

Kto je to teda ten "veriteľ"? Ten kto to o sebe tvrdí, alebo ten, u koho to zistil (deklaroval) súd?

"Doručenie pohľadávky" resp. "oznámenie pohľadávky" je....? Dedič môže neuhradiť pohľadávku osobe, ktorá o sebe tvrdí, že je veriteľom práve preto, lebo má pochybnosti o tom, či ním skutočne je. Je nerozhodné, či si veriteľ pohľadávku, "riadne" uplatnil ("riadne" znamená...?).

Domnievam sa, že riešiť, či niekto vie/nevie o nejakom veriteľovi je cesta do slepej uličky. Následok uprednostnenia uspokojenia pohľadávky "nižšej triedy" pre dediča (dedič si nesprávne vyhodnotil, či je niekto veriteľ) je to, že jeho prípadná námietka "vyčerpania hodnoty dedičstva" sa nebude môcť presadiť. Bude teda možnože povinný plniť aj nad hodnotu dedičstva s tým, že to, čo plnil veriteľom s nižšou triedou, bude mať právo od nich požadovať ako bezdôvodné obohatenie späť.

myslím že už rozumiem, akou cestou ideš :)

moje názor, že dedič bude zodpovedať za škodu veriteľom vychádza z predpokladu, že pohľadávka veriteľa v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP je nesporná a dedičia ju uznajú (napr. dedičia neuhradia trovy dedičského konania), ale i napriek tomu vyplatia v plnom rozsahu veriteľov skupine v § 175v ods. 2 písm. c) OSP, pričom tieto pohľadávky taktiež nerozporujú (napr. nejaké nebankovku a banky).

Rozviniem Tebou načrtnutú myšlienku s pridaním analógie z konkurzu a trochou korenia voľnej právnej špekulácie:

1./ dedič nadobudne aktíva 100
2./ nežiadal konvokáciu
3./ dedič vie o troch veriteľoch: dvaja v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. c) OSP a jeden v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a) OSP
4./ dedičovi sú oznámené tri pohľadávky voči poručiteľovi: dvaja veritelia v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP, jeden veriteľ v skupine podľa § 175v ods. 2 písm. a)
5./dedičia spochybňujú pravosť pohľadávky veriteľa v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP, rozhodnú sa preto vyplatiť len veriteľov v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP
6./ veriteľ v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP podá voči dedičom žalobu o zaplatenie, bude úspešný a bude mať judikovanú pohľadávku
7./ cena pozostalosti bola vyčerpaná, lebo dedičia vyplatili veriteľov v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP

Otázka:
1. je "popretie" pohľadávky veriteľa v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP niektorým z dedičov dôvod, pre ktorý dedičia môžu bez akýchkoľvek obmedzení uhradiť pohľadávky "uznaným" veriteľom v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP?

Keďže chýba akákoľvek procesná úprava, ktorá by, obdobne ako v konkurze, uložila "popretému" veriteľom povinnosť v nejakej lehote podať voči dlžníkom žalobu, tak uhradením pohľadávok len veriteľom v skupine § 175v ods. 2 písm. c) OSP zrejme nedôjde k porušeniu zákona, pretože existuje spornosť pohľadávky veriteľa zo skupiny § 175v ods. 2 písm. a) OSP. A "popretý" veriteľ si to môže kedykoľvek (povedzme v rámci premlčacej lehoty) zažalovať. Na druhej strane nie je dôvod neplniť pohľadávku "uznaných" veriteľov poručiteľa.

ALEBO
2. neuznaním pohľadávky veriteľa v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP musia dedičia s uhradením pohľadávok veriteľa v skupine § 175v ods. 2 písm. a) OSP vyčkať až do právoplatného skončenia tohto konania napr. tým, že do notárskej úschovy by sa vložila časť pozostalosti pripadajúca na "popretého" dediča.

Mne to vychádza tak, že dedičia môžu robiť čo chcú a je to tak aj v poriadku.
"Uznanie/poretie" pohľadávky nemá zásadnejšieho významu pre osoby, ktoré nie sú účastníkmi konania - veritelia sú účastníkmi konania len v prípadoch vymenovaných podľa § 175b OSP. V iných prípadoch nie.

Zisťovanie aktív a pasív dedičstva v tomto konaní tu nie je významné pre potreby veriteľov, ale (historicky) pre potreby dane z dedičstva (základom dane bola pôvodne cena čistého dedičského podielu). Načo je veriteľovi uznanie/neuznanie pohľadávky v konaní, z ktorého nemá exekučný titul? Dedičské konanie nie je ani konaním prispôsobením na nejakú koncentráciu možných námietok voči pasívam dedičstva a teda aj keď dedičia v dedičskom konaní voči určitej pohľadávke nič nenamietli a zaradila sa do pasív dedičstva, z ničoho nemožno dovodiť, že ju aj uhradia a veriteľ ju nebude musieť uplatňovať v základnom konaní, kde dedičia rozbalia naplno argumentáciu spornosti pohľadávky.

Preto si myslím, že uznanie/neuznanie/popretie/nepoprietie v dedičskom konaní pre osobu, ktorá tvrdí, že je veriteľ, nemá zásadnejšieho významu (okrem prípadu, keď je účastníkom konania podľa § 175b OSP).

Je teda na dedičoch, či budú alebo nebudú plniť a aj v akom poradí. Na ich ochranu slúži čiastočne konvokácia. Bez konvokácie môže byť ich situácia veľmi neprehľadná, a preto by ju mali vždy zvážiť.

Súhlasím s Tebou, no nemyslím si, že dedičia pri uhrádzaní pohľadávok veriteľov poručiteľa sú limitovaní len svojím uvážením. Z rozsudku, ktorý som citoval (NS ČR sp. zn. 29 Cdo 549/2007) ako aj z rozsudku, ktorý citoval Maroš (21 Cdo 220/2009) mi jednoznačne vyplýva, že dedičia musia pozorne zvažovať, ktorému veriteľovi dediča a v akom rozsahu budú uhrádzať jeho pohľadávky. Limitom je tu § 175v OSP a budú to práve dedičia, voči ktorým bude vymáhaná pohľadávka poručiteľovho veriteľa, ktorí budú musieť preukázať, že cena pozostalosti bola vyčerpaná uhradením pohľadávok vo výhodnejšej triede.

Podľa môjho názoru je dedič jednoznačne povinný uspokojovať podľa skupín (nevidím dôvod, ak už o takomto rozhodnutí vie, prečo by tak hoci už len "pre istotu", nespravil). Jeho povinnosť vyplýva z praxe súdu (hoci českého), ale treba sa to pozrieť tak, že ide o názor najvyššieho súdu. Myslím si, že je veľmi veľký predpoklad, že aj náš najvyšší súd by mal podobný názor. Čo sa týka zodpovednosti za škodu v prípade nesprávneho uspokojovania veriteľovi, tak tam vidím porušenia povinnosti vyplývajúcej síce nie zo zákona, ale z praxe najvyššieho súdu. To by mohol byť jediný argument, prečo by dedič nemal byť zodpovedný za nesprávne uspokojovanie veriteľov...

Ja som to samozrejme napísal torchu "nesofistikovane", že dedičia si môžu robiť, čo chcú.

Podľa hmotného práva pri predlženom dedičstve (bez ohľadu na to, či o predlženi vedia a bez ohľadu, či sa predlženie zistí v dedičskom konaní) samozrejme musia zvoliť spôsob uspokojovania podľa tried (nazvime ich pravidlá priority) a taktiež pravidla "pari passu" v rámci tried.Následok porušenia týchto princípov však nie je, akoby sa mohlo zdať, náhrada škody, ale pretrvávajúca zaviazanosť dedičov za dlhy (resp. ich pomerné časti) poručiteľa. Ak niektorému z veriteľov poskytli viac, ako pripadalo na jeho kvótu, tak to má akurát ten následok, že ich to nezbavilo zaviazanosti voči inému veriteľovi a nebudú vedieť efektívne uplatniť námietku vyčerpania dedičstva.

Domnievam sa, že v prípade dedičstva je dedič sukcesorom t.j. on je poručiteľovým nástupcom a teda sa stáva samotným dlžníkom. Jeho povinnosť plniť dlhy nie je sekzndárna, ale primárna. To, čo trošku zneprehľadňuje situáciu je § 470 OZ a použitý pojem "zodpovedá". Slovo "zodpovedá" v tomto význame nie je vyjadrením prípadnej sekundárnej povinnosti, tak ako tento pojem používa OZ na iných miestach. "Zodpovednosť" dediča za plnenie veriteľovi nie je sekundárna, ale primárna. Ako som už uviedol, dedič je po smrti poručiteľa samotným dlžníkom.