lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (150)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (15)
Martin Husovec (13)
Milan Hlušák (11)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Lexforum (4)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Serfozo (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Jiří Remeš (2)
Anton Dulak (2)
Adam Valček (2)
Ivan Bojna (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Straňák (2)
Katarína Dudíková (1)
Vladimir Trojak (1)
Dušan Marják (1)
Peter Janík (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Hudec (1)
Miriam Potočná (1)
Bohumil Havel (1)
Dušan Rostáš (1)
Matej Kurian (1)
Tomáš Ľalík (1)
Tibor Menyhért (1)
lukasmozola (1)
Michal Krajčírovič (1)
Martin Svoboda (1)
Marek Maslák (1)
Lucia Palková (1)
Ondrej Jurišta (1)
Zuzana Kohútová (1)
Peter Kubina (1)
Emil Vaňko (1)
Tomas Kovac (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Tomáš Demo (1)
Robert Vrablica (1)
Vladislav Pečík (1)
Matej Košalko (1)
I. Stiglitz (1)
Peter K (1)
Natalia Janikova (1)
Paula Demianova (1)
Matej Gera (1)
Ondrej Halama (1)
Jozef Kleberc (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Gabriel Závodský (1)
Róbert Černák (1)
Michal Ďubek (1)
Petr Kavan (1)
Peter Marcin (1)
Martin Galgoczy (1)
Petr Steiner (1)
Vincent Lechman (1)
Robert Šorl (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Šrámek (1)
peter straka (1)
Nora Šajbidor (1)
Juraj Lukáč (1)
Ján Pirč (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Adamova (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Estočák (1)
Marcel Jurko (1)
Gabriel Volšík (1)
Bystrik Bugan (1)
Igor Krist (1)
David Halenák (1)
Viliam Vaňko (1)
Pavol Mlej (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

K prvej ucelenej verzii pracovného návrhu nového Občianskeho zákonníka

Anton Dulak, 28. 10. 2015 v 10:57

I.

Dňa 16. septembra 2015 o 12:02 h. komisia zriadená na prípravu návrhu nového Občianskeho zákonníka doručila ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky prvú kompletnú pracovnú verziu návrhu Občianskeho zákonníka. Návrh nového Občianskeho zákonníka (ďalej len “Návrh”) obsahuje 1754 paragrafovaných ustanovení systematicky usporiadaných do šiestich častí: Po prvej - Všeobecnej časti nasledujú časti nazvané “Rodinné právo” (2. časť), “Vecné právo” (3. časť), Dedičské právo (4. časť) a piata, najrozsiahlejšia časť “Záväzkové právo”, ktorá sa člení na “Všeobecné ustanovenia”, “Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov” a “Záväzky z iných právnych dôvodov”. Posledná, šiesta časť je vyhradená spoločným a záverečným ustanoveniam.

Treba pripomenúť, že ukončenie prác na návrhu paragrafovaného znenia je mimoriadnym počinom, ak berieme do úvahy, že po roku 1989 sa len v jednom prípade podarilo doviesť rekodifikačné práce do podoby paragrafovaného znenia. Išlo o Vládny návrh Občianskeho zákonníka z roku 1998[1], kedy tento návrh prešiel aj medzirezortným pripomienkovým konaním, avšak v novom legislatívnom období práce na návrhu ďalej nepokračovali. Až v závere ďalšieho legislatívneho obdobia bol v roku 2002 predložený a vládou Slovenskej republiky aj schválený “Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka.[2] Podľa uznesenia vlády (č. 827 zo 7. augusta 2002), finálna podoba nového slovenského Občianskeho zákonníka mala byť hotová v auguste roku 2005. K realizácií tohto projektu smerom k vypracovaniu paragrafovaného znenia už nedošlo.

V súlade s ďalším Programovým vyhlásením vlády SR bola úloha rekodifikovať slovenské súkromné právo zaradená do rámcového plánu legislatívnych úloh na roky 2006-2010. S týmto cieľom bola 24. januára 2007 pri Ministerstve spravodlivosti zriadená rekodifikačná komisia pre vypracovanie nového Občianskeho zákonníka. Po intenzívnych prípravných prácach komisia vypracovala legislatívny zámer, ktorý bol najskôr (jún 2008) na odbornej konferencii predmetom rozsiahlej celoštátnej diskusie.[3] Po medzirezortnom pripomienkovom konaní vláda SR svojim uznesením č. 13 zo dňa 14. januára 2009 schválila legislatívny zámer, na základe ktorého sa prikročilo k vypracovaniu paragrafovaného znenia. V rokoch 2010 až 2012 nastal útlm v rekodifikačných prácach, pretože vláda nezaradila rekodifikáciu súkromného práva ani do svojho programu ani do rámcového plánu legislatívnych úloh. Zmena nastala až po predčasných voľbách v roku 2012. Nástupom novej vlády sa úloha dokončiť rekodifikáciu Občianskeho zákonníka opätovne dostala do rámcového plánu legislatívnych úloh na roky 2012 až 2016. Intenzívna príprava paragrafovaného znenia zákonníka nastala vo februári 2013, kedy za predsedu rekodifikačnej komisie bol ustanovený doc. Anton Dulak.

Dôvody opakovaných rekodifikačných pokusov sú dlhodobo známe a pomerne rozsiahlo popisované v odbornej literatúre. Časť takýchto, aj keď značne opatrných pripomienok pochádza dokonca spred roka 1989[4], avšak prevažná väčšina návrhov reaguje už na následné spoločensko politické zmeny. K potrebe rekodifikácie súkromného práva sa v tom čase vyjadrila takmer celá civilistická elita.[5]

Nemožno tiež prehliadať, že dôvody rekodifikácia sa po roku 1989 vo veľkej časti opakujú. Doteraz prebiehajúci proces rekodifikácie Občianskeho zákonníka formuluje najdôležitejšie dôvody, ktoré viedli k nevyhnutnosti opätovného započatia v prijatom Legislatívnom zámere z roku 2009. Prvým spomínaným dôvodom je aktuálna a akútna potreba rekodifikácia občianskeho zákonníka z dôvodu roztrieštenosti, vnútornej nekonzistencie a neprehľadnosti spôsobenej veľkým množstvom noviel vykonaných po roku 1989, ako aj tzv. veľkou novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991. Rekodifikáciou sa má aj definitívne vyriešiť „provizórium“ pretrvávajúce od roku 1991. Ďalej sa má odstrániť nekoncepčnosť pri prijímaní noviel implementujúcich legislatívu Európskej únie do Občianskeho zákonníka, ako aj reagovať a zosúladiť úpravu základných súkromnoprávnych vzťahov s aktuálnym stavom európskeho súkromného práva. Napokon dôvodom pre rekodifikáciu je aj skutočnosť, že Občiansky zákonník z roku 1964 už vo výraznej miere nespĺňa požiadavky moderného kódexu 21. storočia.[6]

Až doba ukázala, že opakované dôvody rekodifikácie, najmä pokiaľ išlo o snahu odstrániť provizórium po roku 1989, sa nespájali aj s rovnakými návodmi na riešenie. Teoretické práce pred rokom 1989 ešte pripúšťali možnosť vypracovania dvoch moderných kódexov - jednak Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu a jednak Obchodného zákonníka, ktorý by bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis pre úpravu špecifických obchodných vecí.[7] Táto modelová predstava o vzťahu lex generalis (Občiansky zákonník) a lex specialis (Obchodný zákonník) sa prijatím Obchodného zákonníka a novelizáciou Občianskeho zákonníka v roku 1991 nenaplnila. Kritika vyčítala nekoncepčnosť a nekoordinovanosť legislatívnych prác.[8]

Už v roku 1991 sa objavil článok, v ktorom autor načrtol potrebu presadzovať “širšiu” koncepciu občianskeho práva.[9] Spomedzi troch zásadných riešení vzťahu Občianskeho a Obchodného zákonníka za optimálne považuje autor zotrvanie na vzťahu všeobecného a špeciálneho právneho predpisu, pričom neodmieta ani cestu komercionalizácie občianskeho práva. Komercionalizáciou sa rozumie také riešenie, podľa ktorého by boli v Občianskom zákonníku upravené aj majetkové vzťahy obchodníkov, pričom na úpravu obchodným zákonodárstvom zostali iba celkom špeciálne vzťahy, ktoré nemôže ani najširšie koncipovaný Občiansky zákonník zahŕňať. Podľa autora, takáto komercionalizácia občianskeho práva by sotva predstavovala vhodné riešenie.[10]

Komercionalizácia Občianskeho zákonníka, ako spôsob riešenia vzťahu Občianskeho a Obchodného zákonníka, sa objavuje aj neskôr. V inom príspevku z roku 1993[11] autor uvádza, že na rozdiel od minulosti sa vo väčšej miere objavujú argumenty v prospech komercionalizácie občianskeho práva. Ako podpora sa uvádza, že táto koncepcia nadobúda v poslednom čase čoraz väčšmi na príťažlivosti a početní európski civilisti považujú[12] spoločnú úpravu základných inštitútov občianskeho a obchodného práva za modernú, väčšmi zodpovedajúcu celoeurópskym integračným procesom, než je doterajšie tradičné ponímanie vzťahu Občianskeho a Obchodného zákonníka orientované na koncepčné riešenie vzťahu lex generalis a lex specialis.

Predstava o rozsiahlejšej komercionalizácii Občianskeho zákonníka sa presadila aj vo Vládnom návrhu Občianskeho zákonníka z roku 1996. K návrhu sa uvádzalo, že toto riešenie je presadením koncepcie o ďalekosiahlom spojení občianskeho a obchodného práva s určitými modifikáciami.[13]

Ani neskoršia zjavná orientácia smerom k tzv. monistickej koncepcii sama o sebe neznamenala, že pri hľadaní optimálneho riešenia sa zavrhli ostatné možnosti. Teória ešte v roku 2001 konštatovala,[14] že otázka vhodnosti a výhodnosti jednej alebo druhej koncepcie je stále otvorená. Rozhodujúcim elementom o úvahách o optimálnosti jednej alebo druhej koncepcie mal byť v konečnom dôsledku zmluvný systém, resp. jeho podoba a funkčnosť.[15] V teórií sa tak začalo hovoriť o vhodnosti monistického modelu, avšak v značne modifikovanej podobe.[16] Túto predstavu obsahuje aj Legislatívny zámer z roku 2009, kde sa doslova uvádza, že “treba považovať za vhodnejší monistický model.” Dopĺňa sa však, že “… po vyhodnotení všetkých domácich i zahraničných skúseností i historických tradícií, nepôjde u nás o komercionalizáciu občianskeho práva v pravom slova zmysle, ale iba o nevyhnutnú a užitočnú integráciu záväzkového (zmluvného) práva.”

Ďalšie dva všeobecné dôvody započatia rekodifikačných prác si vyžadujú hlbšie zdôvodnenie. V prvom prípade sa hovorí o potrebe reakcie a zosúladenia s aktuálnym stavom európskeho súkromného práva a druhý uvádza skutočnosť, že Občiansky zákonník z roku 1964 už vo výraznej miere nespĺňa požiadavky moderného kódexu 21. storočia. Obidva dôvody celkom zrejme spolu súvisia a navzájom sa podmieňujú. Ak v existujúcom spoločenstve európskych štátov existujú tendencie k harmonizácií veľkých súčastí právnych poriadkov členských štátov, je nemysliteľné, aby kreovanie moderného národného kódexu zároveň neprihliadalo na vývojové tendencie na poli európskeho súkromného práva. Ako správne poznamenal prof. Koziol vo svojej najnovšej monografii “ako realisti musíme akceptovať, že otázkou dneška nie je to, či v rámci Európskej Únie chceme harmonizáciu práva, pretože toto je už skutočnosťou, ktorú nemožno ignorovať, ale naopak, tomuto vývoju sa treba prispôsobiť. A preto otázkou neznie, či je harmonizácia potrebná, ale skôr, akým spôsobom sa má naplniť”.[17]

Z pohľadu účastníka rekodifikačných prác, ktorý sa na prácach podieľal od úplného začiatku formulovania legislatívneho zámeru až po navrhovanú podobu odovzdaného paragrafovaného znenia Občianskeho zákonníka sa zdá byť neospravedlniteľným, že spomedzi dôvodov započatia prác sa najmenej priestoru venuje obhajobe potreby modernizácie predpisov súkromného práva. Už slovo “(re)kodifikácia” obvykle vyjadruje reakciu legislatívy na prelomové obdobia v spoločnosti. (Re)kodifikáciou sa zvyčajne neoznačuje akákoľvek zmena právneho predpisu, ale snaha o podstatné prepísanie pravidiel určitej celej oblasti práva, obvykle aj s novou štruktúrou a novým usporiadaním do systému. Má sa za to, že (re)kodifikáciou sa má dosiahnuť komplexnosť úpravy. Zimmermann to vysvetľuje tak, že by nemala ponechať medzery v práve, že by mala pôvodné právo nahradiť tak, aby tým vytvorila nové “epicentrum” prameňov danej oblasti práva.[18]

Máme za to, že novelizácia a rekodifikácia nepredstavujú to isté. Zmena právneho predpisu je jeho novelizáciou, novelizácia zároveň nemusí predstavovať aj modernizáciu obsiahnutých pravidiel. Rekodifikácia by však mala predstavovať modernizáciu právnych noriem. Osobitne, pokiaľ sa podstatné zmeny týkajú Občianskeho zákonníka,[19] označovaného aj ako “sociálna a ekonomická ústava spoločnosti”, či “ústava každodenného života”.[20] Toto pravidlo je potrebné si pripomínať aj v tomto období, keď sa objavujú snahy riešiť pretrvávajúce legislatívne provizórium na poli súkromného práva čiastkovými novelami kódexov. Je však možné pripustiť (nie však akceptovať) myšlienku, že časť verejnosti si na koexistenciu viacerých kódexov zvykla natoľko, že nedostatky dané rôznymi úpravami si ani neuvedomuje, alebo tieto prehliada, respektíve ich akceptuje, podobne ako desiatky noviel, ktoré pôvodný text oboch zákonov neustále menia a dopĺňajú.

Uvádzané dôvody rekodifikácie síce naznačujú obsah novej právnej úpravy, avšak bez toho, aby naznačovali, či prijaté pravidlo bude novým a moderným zároveň. Ambícia “moderného” sa odkrýva v porovnávaní s určitým štandardom. Porovnanie prístupu v Českej republike a na Slovensku je toho dôkazom. Osnova k návrhu nového Občianskeho zákonníka v Českej republika napríklad vymedzila základný svoj cieľ vo vytvorení štandardného občianskeho zákonníka kontinentálneho typu …zákonníka “…konvenčného poňatia obohateného prípadne o niektoré moderné prvky”.[21] Slovenský zámer rekodifikácie bez ostychu vyjadruje snahu pripraviť “moderný národný kódex súkromného práva s európskymi dimenziami, ktorý na tom základe dosiahne vysoký stupeň konvergencie s občianskymi zákonníkmi štátov európskej únie, najmä však so susediacimi transformujúcimi sa štátmi.” Zatiaľ čo osnova Občianskeho zákonníka Českej republiky sa programovo inšpirovala návrhom občianskeho zákonníka zo začiatku 20. storočia, slovenský zámer rezolútne odmieta príklon k nejakému vzorovému kódexu.[22] V oboch zámeroch sa však zdôrazňuje požiadavka porovnávania úprav … slovenský zámer predpokladá komparáciu s početnými zahraničnými zákonníkmi, predovšetkým tými, ktoré predstavujú stredoeurópsku tradíciu najmä ABGB a BGB … určitým zdrojom má byť aj nový Občiansky zákonník Českej republiky. Obidve osnovy sa zhodne odvolávajú na inšpirácie vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, právnych aktov prijatých na úrovni Európskej únie, ako aj na relevantné nadnárodné projekty, akými sú zásady UNIDROIT a projekty vypracované akademickými pracovníkmi, ako napr. CEC, PECL, PETL, DCFR a pod.

II.

V zhode s koncepciou prijatou v schválenom Legislatívnom zámere sa Návrh prvej ucelenej verzie Občianskeho zákonníka sa vymedzuje k ostatným súkromnoprávnym predpisom hneď úvodným ustanovením, kde sa uvádza, že Občiansky zákonník je všeobecným a základným predpisom súkromného práva. Návrh užíva spojenie “súkromné právo”, avšak bez zjavnej potreby vymedzovať pojem súkromného práva napr. vzťahom k právu verejnému. Vychádza sa pri tom z teoretického poznania, podľa ktorého v súčasnosti aj napriek ďalekosiahlym zásadným zmenám v právnom poriadku, resp. právnych poriadkoch ešte neexistuje ucelený a vykryštalizovaný dualizmus verejného a súkromného práva, ale iba jeho základné kontúry.[23] Podkladom pre takýto postoj sa stali aj kritické názory k textu Občianskeho zákonníka v Českej republika, ktoré poukazovali, že presná hranica medzi súkromným a verejným právom “je obtížně nalezitelná” … definice už úplně nemožná a kromě toho neni v kódexu potřebná”. [24]

Na inom mieste, (v rámci úpravy analógie) sa ďalej spresňuje, že Občiansky zákonník upravuje súkromné práva a povinnosti v tom rozsahu, v akom ich neupravujú iné právne predpisy, pričom platí, že iné právne predpisy treba vykladať v súlade s týmto (rozumej OZ) zákonom, ibaže zákon ustanovuje inak. Posledné uvedené pravidlo je do istej miery novinkou, inšpiráciou pre takúto úpravu sa stali najnovšie kódexy v Maďarsku.[25] Pre porovnanie možno dodať, že inak túto situáciu rieši Občiansky zákonník Ruskej federácie. Podľa tam uvedeného pravidla (čl. 3 ods. 2), ustanovenia osobitných predpisov musia byť v súlade s Občianskym zákonníkom.

Návrh Občianskeho zákonníka má teda snahu regulovať “všeobecné” súkromnoprávne vzťahy. Takto vnímaná generalita zároveň nevylučuje, že aj Návrh si v rámci svojej úpravy všíma osobitosť určitých vzťahov, pre ktoré ustanovuje iné alebo ďalšie pravidla správania sa. Odlišnosťou sa tu nechápe akýsi protiklad medzi celou skupinou “dynamických” (rozumej “obchodných”) vzťahov na jednej strane a iných vzťahoch, ktorým by takáto vlastnosť mala chýbať, a ani to, ktoré subjekty sa akou mierou podieľajú na tvorbe HDP. Predsa však, podstatným kritériom pre odchýlky od všeobecnej úpravy zostáva status zmluvných strán.

Ak teda existuje na to osobitný dôvod, Návrh rozlišuje vzťahy, v ktorých ako jedna zo zmluvných strán vystupuje “podnikateľ” alebo “spotrebiteľ”, pričom osobitosť je častejšia v prípadoch, ak stranami zmluvy je podnikateľ a spotrebiteľ a len minimálne vtedy, ak záväzky vznikajú medzi podnikateľmi navzájom. Je pochopiteľné, že Návrh pre tieto účely potrebuje definovať tak podnikateľa, ako aj spotrebiteľa. Aj z navrhnutých definícií vyplýva, že toto vymedzenie subjektov má význam len v situáciách, kedy sa tieto subjekty “stretnú” pri príprave a uzavretí zmluvy. Tým sa naznačuje, že Návrh akceptuje vývojové tendencie súkromného práva, ktoré s globálnymi zmenami trhu konštatujú aj potrebu ochrany slabšej zmluvnej strany.

V zhode s rozšírenou koncepciou sa v Návrhu pod spotrebiteľom rozumie každá fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu s podnikateľom mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti alebo mimo rámca samostatného výkonu svojho povolania. Definovanie podnikateľa je zložitejšie, a preto Návrh vymedzuje podnikateľa viacerými spôsobmi. Predovšetkým, za podnikateľa sa považuje každá osoba, ktorá samostatne, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť vykonáva zárobkovú činnosť živnostenským alebo obdobným spôsobom, so zámerom konať tak sústavne, za účelom dosiahnutia zisku. Ďalej sa za podnikateľa považuje aj osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom verejnom registri, ako aj osoba, ktorá získala na podnikanie živnostenské alebo iné oprávnenie podľa osobitného predpisu. Napokon, výhradne pre účely ochrany spotrebiteľa sa za podnikateľa považuje aj každá osoba, ktorá:

a) uzatvára so spotrebiteľom zmluvu týkajúcu sa jej obchodnej, výrobnej alebo obdobnej činnosti alebo pri samostatnom výkone svojho povolania

b) koná v mene alebo na účet podnikateľa,

c) vystupuje ako podnikateľ a pri ktorej sa spotrebiteľ dôvodne domnieva, že koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Všeobecnosť úpravy súkromnoprávnych vzťahov v Návrhu sa prejavuje už v ustanoveniach prvej časti. Návrh v texte zákona vymenúva všeobecné zásady súkromnoprávnych vzťahov, kde sa na jednej úrovni vyzdvihuje slobodnú vôľu subjektov, ale tiež rovnosť a ekvitu (slušnosť) ako aj ďalšie všeobecné uznávané zásady spravodlivosti a práva.

Návrh na prvom mieste uvádza zásadu slobodnej vôle, čím chce naznačiť, že základný kódex súkromného práva stanovuje široké mantinely sebarealizácie jednotlivca. Dispozitívna povaha ustanovení je vyjadrená tak, že subjekty súkromného práva si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje. Zároveň sa dodáva, že zakázané sú dohody, ktoré porušujú dobré mravy, verejný poriadok alebo práva týkajúce sa postavenia osôb, vrátane práva na ochranu osobnosti. Na druhej strane konanie, ktorým niekto zneužíva svoje práva, nepožíva právnu ochranu.

Predstava slobodnej vôle ako pilotnej zásady súkromného práva, získava svoje obrysy v ďalších ustanoveniach o výkone a ochrane práv. Navrhovaná konštrukcia nastavuje štandard správania sa modelom “rozumného človeka”, ktorý pri výkone práva nesleduje len svoje vlastné záujmy, ale dbá aj na záujmy iných. Konštrukcia “rozumného človeka”, pôvodne zamýšľaná ako určité pravidlo pri skúmaní “protiprávnosti” správania, resp. ako určité prevenčné pravidlo pri predchádzaní škodám, nadobudlo pri finalizovaní textu význam všeobecného pravidla. Základ správania sa “rozumného človeka”, ktorý má schopnosť konať s bežnou starostlivosťou a opatrnosťou a u ktorého takéto správanie v právnom styku môže každý dôvodne očakávať, sa sprísňuje u osôb, ktoré dali najavo osobitné znalosti, schopnosti, odbornosť alebo príslušnosť k určitému stavu. U takýchto osôb nepostačuje “bežná starostlivosť”, vyžaduje sa “zodpovedajúca miera starostlivosti”. To isté sa vzťahuje na osoby, ktoré sa samy zaviazali k činnosti, u ktorej sa vyžadujú osobitné schopnosti alebo ju vykonávali bez toho, aby to bolo nutné. Z uvedeného vyplýva, že Návrh ponecháva priestor na to, aby v prípade sporu súd určil obsah očakávanej “bežnej” alebo “zodpovedajúcej miery starostlivosti” a prihliadal pritom na okolnosti konkrétneho prípadu. Je zrejmé, že iná miera správania sa očakáva od spotrebiteľa iná podnikateľa. Na rozdiel od minulosti nepostačuje takéto “hrubé” rozhraničenie dané zákonným vymedzením statusu jednej alebo druhej strany. Pri návrhu textu zákona sa vychádzalo z toho, že pre hodnotenie správania sa subjektov právnych vzťahov sú potrebné flexibilnejšie pravidlá, ktoré umožnia prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. V prípade sporu však úvaha súdu nemá byť bezbrehá - návodom a limitom posudzovania relevantných skutočností je príkladný výpočet okolností, ktoré treba zohľadniť pri určení miery starostlivosti a schopností. Tak pre posudzovanie bude dôležitá aj “povaha a hodnota chráneného záujmu”, “predvídateľnosť a závažnosť rizík spojených s plnením povinností”, “očakávané skúsenosti osoby”, ale aj to, či sa plní za odplatu a aká jej jej výška.

Sloboda vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov sa koriguje aj v ďalšom ustanovení, ktoré ukladá povinnosť konať v právnom styku poctivo a v dobrej viere. Toto spojenie dvoch zložiek - poctivosti (“fair dealing”) a dobrej viery (“good faith”) je v našom súkromnom práve novinkou, nie však prekvapením. Občiansky zákonník o poctivosti hovorí len v súvislosti s “nepoctivým zdrojom”, z ktorého príjem môže zakladať bezdôvodné obohatenie ( § 451 OZ). Pokiaľ ide o dobrú vieru, Občiansky zákonník užíva spojenie “dobromyseľnosť/dobromyseľný, čo svojim obsahom nezodpovedá navrhovanému spojeniu “dobrá viera”.

Pre komercionalistu je však “poctivý obchodný styk” jednou zo základných zásad a kritériom toho, či konanie požíva právnu ochranu (pozri § 265 ObZ). Poctivosť v obchodnom styku je dôležitá pre určenie obsahu zmluvy ( § 292), aj pre zistenie, či zmluva obsahuje nekalú zmluvnú podmienku ( § 369 ods.8). Poctivosť umožňuje podľa § 381 požadovať náhradu tzv. abstraktného ušlého zisku. Dobrá viera sa zasa objavuje ako kritérium hodnotenia konania konateľa ( § 135a) a aj člena predstavenstva ( § 194 ods. 7). V jednom prípade Obchodný zákonník dokonca používa celé spojenie “konať poctivo a v dobrej viere”, a to vtedy, ak ukladá takúto povinnosť zastúpenému vo vzťahu k obchodnému zástupcovi. Z označenia ustanovenia § 655a vyplýva, že ide o ustanovenie “nové”, ktoré sa v pôvodnom znení z roku 1991 nenachádzalo.

V každom prípade treba priznať, že navrhované spojenia, importované z komunitárneho práva “Good Faith” a “Fair Dealing” spomína rovnako Spoločný referenčný rámec (DCFR) v čl. II. 802, ako aj Princípy európskeho zmluvného práva (PECL) v čl. I.201 možno dôvodne považovať za niečo nové v slovenskom právnom poriadku, čo niekto príznačne označil termínom “právny iritant”.[26] Je zrejmé, že akademické vymedzenie týchto pojmov, osobitne dobrej viery by bolo veľmi zložité,[27] ak vôbec možné.[28] Tak ako v prípade európskeho práva, aj v domácom práve by dobrá viera a poctivé konanie mali byť vnímané ako dôležitý interpretačný nástroj, ako hľadanie “mravnej a právnej cnosti alebo tiež hodnoty slušnosti a spoľahlivosti, rovnako ako aj rozumnosti a v určitom ohľade aj oprávnenej očakávateľnosti druhým”[29]. Je tak zrejmé, že vymedzenie dobrej viery a jej obsahu sa bude líšiť podľa okolností konkrétneho prípadu. Za dôležité preto považujeme, aby táto klauzula umožňovala plniť funkciu súdnej tvorby práva, pretože ako píše prof. Hesselink “je potrebné dobrej viere prinavrátiť jej klasickú úlohu ako “základu pre nové záväzky vytvárané sudcami”.[30]

Poctivé konanie sa tak okrem uvedených súvislosti vyskytuje v Návrhu tiež pri právnych úkonoch, v časti o dôvodoch neplatnosti pre omyl, lesť, bezprávnu vyhrážku a neprimeraný prospech. Strana zmluvy sa môže dovolať neplatnosti pre právny alebo skutkový omyl existujúci v čase jeho vzniku, ak bol omyl spôsobený informáciou poskytnutou druhou stranou, ak druhá strana vedela alebo mala vedieť o omyle a v rozpore s dobrou vierou a poctivým konaním ponechala túto stranu v omyle. Súlad s dobrou vierou a poctivým konaním je určujúcim kritériom aj pre ľstivé konanie, pričom podľa Návrhu sa pri určovaní, či dobrá viera alebo poctivé konanie vyžadovali, aby strana uviedla určitú informáciu zohľadnia všetky okolnosti, najmä to, či strana mala osobitnú odbornosť, aké boli náklady na získanie príslušnej informácie, či druhá strana mohla dôvodne informáciu získať sama a zrejmý význam informácie pre druhú stranu.

Mimoriadny význam sa v Návrhu kladie na poctivosť konania a dobrú vieru vo všeobecnej časti záväzkového práva, kde sa takéto normatívy aplikujú vo všetkých fázach, t. j. pri príprave zmluvy, určovaní jej obsahu aj pri plnení zo zmluvy. V časti nazvanej “rokovanie o zmluve” sa napríklad ustanovuje, že ak strana nerokuje v dobrej viere, alebo v rozpore s ňou zruší rokovanie a nedôjde k uzavretiu zmluvy, nahradí škodu spôsobenú druhej strane v rozsahu márne vynaložených nákladov (tzv. culpa in contrahendo); v rozpore s dobrou vierou je najmä to, keď strana vstúpi do rokovania, alebo v ňom pokračuje, hoci nezamýšľa dospieť k dohode s druhou stranou.

Pri zisťovaní obsahu zmluvy sa napríklad rešpektuje, že zmluva môže okrem výslovne dojednaných podmienok obsahovať aj priamo nevyjadrené podmienky, ktoré môžu vyplývať tak z vôle strán, povahy a účelu zmluvy, zaužívanej praxe a zvyklostí, ale aj rozumnosti, dobrej viery a poctivého konania. Ďalej sa prízvukuje, že dobrá viera a poctivé konanie v zmluvných vzťahoch vyžaduje najmä povinnosť strán spolupracovať v záujme dosiahnutia plného účinku zmluvy a ich povinnosť brať ohľad na práva a oprávnené záujmy druhej strany. Význam tohto ustanovenia sa ďalej odzrkadľuje v novej koncepcii riešenia následkov nesplnenia zo zmluvy, čo si však vyžaduje väčší priestor.

Poctivosť konania sa samozrejme objavuje aj v časti o obsahu spotrebiteľských zmlúv pri skúmaní neprijateľnosti štandardnej zmluvnej podmienky, pričom sa ustanovuje v tom zmysle, že pri určovaní, či štandardná zmluvná podmienka v rozpore so zásadou poctivosti spôsobuje značnú nerovnováhu, sa prihliada najmä na to, či by poctivý podnikateľ mohol rozumne očakávať, že by spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou, ak by o nej rokoval.

Poctivosť konania ovplyvňuje aj práva zmluvných strán, ak v dôsledku nepredvídateľnej a stranami nezavinenej zmene okolností sa plnenie stalo pre niektorú zo strán neprimerane zaťažujúcim, alebo ak by sa v dôsledku plnenia nepoctivo obohatila. Vtedy môže každá zo strán navrhnúť, aby súd spravodlivo prispôsobil obsah zmluvy s ohľadom na zmenené pomery, alebo aby zmluvu zrušil. Ako ďaľší príklad následkov nepoctivého konania možno uviesť spôsob nápravy vadného plnenia dlžníkom. Navrhuje sa, že v určitých situáciách veriteľ nie je povinný poskytnúť dlžníkovi lehotu na nápravu a jedným z takýchto dôvodov je skutočnosť, že veriteľ má dôvodné obavy, že dlžník vedome plnil vadne a nekonal v dobrej viere a poctivo.

Obdobný prístup k správania subjektov súkromného práva možno nájsť aj v tej časti Návrhu, ktorá sa zapodieva záväzkami z iných právnych úkonov. Systematicky ide o ustanovenia zaradené do piatej časti nazvanej “Záväzkové právo”, poslednej, tretej hlavy ako “Záväzky z iných právnych dôvodov” zaradené v 1. diele, pred “Záväzkami z bezdôvodného obohatenia” a “Konaním bez príkazu”.

Návrh zákona sa z dôvodov uvedených už v Legislatívnom zámere vyhýba termínu “zodpovednosť” a hovorí buď o “záväzkoch zo spôsobenia škody”, alebo o povinnosti škodu nahradiť. Už Legislatívny návrh naznačil, že pri príprave paragrafovaného znenia sa modelom právnej úpravy stanú Princípy deliktného práva z roku 2005, ktoré myšlienkovo nasledujú Wilburgovu teórie flexibility a ktorú tvorcovia Princípov prevzali ako filozofický základ nielen budúcej harmonizácie európskeho deliktného práva (ako kompromis medzi nemecko/francúzsko/rakúskou cestou formulovania práva) , ale aj ako prijateľný model modernej národnej úpravy. Podstatu celkového prístupu vychádza z poznania, že súčasné rigidné pravidlá sú často nastavené tak, že poškodený získa buď celú náhradu, alebo nezíska nič (“all or nothing”). Tomu má zabrániť navrhovaný flexibilný systém zvažovania rozličných faktorov a hodnôt nastavených tak, aby na jednej strane otvárali dostatočné možnosti pre zvažovanie okolností jednotlivého prípadu a na strane druhej limitovali svojvôľu sudcov tak, aby výsledkom rozhodovania boli predvídateľné a konštantné rozhodovania.

Takouto optikou treba vnímať aj návrh novej úpravy. Predovšetkým, ustanovenia o záväzkoch na náhradu škody sledujú nápravu nepriaznivého stavu (tzv. corrective justice); podľa Návrhu … poskytnutie peňažnej platby alebo iného plnenia má poškodeného navrátiť do stavu, v akom by sa nachádzal, ak by nedošlo k škodnej udalosti. V tom istom ustanovení sa dodáva, že náhrada škody plní tiež preventívnu funkciu. Oproti platnému prevenčnému pravidlu ( §415) sa prevencia v Návrhu poníma omnoho užšie, vníma sa ako povinnosť zakročiť na ochranu iného v prípadoch, keď ukladá zákon. Aj okruh povinných zakročiť je obmedzený - vzťahuje sa na toho, komu to ukladá zákon a ďalej na toho, kto vytvoril nebezpečnú situáciu alebo má nad ňou kontrolu. Rovnaká povinnosť vzniká tam, kde si to vyžaduje povaha vzťahu medzi stranami alebo kde medzi závažnosťou ujmy a ťažkosťami s jej odvrátením existuje zrejmý nepomer.

Celkový systém vychádza zo základného pravidla “casum sentit dominus”, myšlienky, že škodu, ktorú niekto utrpel, musí v princípe znášať sám. Na to, aby škodu znášal niekto iný ako poškodený musia existovať určité dôvody pričítania. Dôvody pričítateľnosti, alebo ako Návrh uvádza “Dôvody povinnosti nahradiť škodu”, spočívajú buď v tom, že škodu niekto sám zavinil alebo v tom, že niekto vykonáva mimoriadne nebezpečnú činnosť a zdrojom zvýšeného nebezpečenstva spôsobí škodu. Návrh, podobne ako Princípy na rovnakú úroveň dôvodov pričítateľnosti kladie aj “škodu spôsobenú inými”, kde radí prípady škody spôsobenej tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania, škody spôsobenej pomocníkom a napokon škody spôsobenej osobou s nebezpečnými vlastnosťami.

Škoda sa v Návrhu vníma juristicky, t. j. ako majetková alebo nemajetková ujma na právom chránenom záujme. Za škodu sa považujú aj výdaje na zabránenie bezprostredne hroziacej škody, ak sú zároveň splnené ďalšie jej znaky, ako dôvod a primeranosť ich vynaloženia. Novinkou sú ustanovenia o tom, že sa nenahrádza škoda, ktorá má svoj pôvod v protiprávnej činnosti poškodeného a tiež minimálna škoda.

Z uvedeného vyplýva, že Návrh vôbec nepracuje s protiprávnosťou “ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti”. Návrh namiesto toho vychádza z konštrukcie “právom chráneného záujmu”, normy, ktorá je na prvý pohľad otvorenou, avšak v skutočnosti limitovanou a vyvažovanou ďalšími pravidlami. V Návrhu sa uvádza, že ochrana záujmu sa riadi najmä jeho významom, hodnotou, zreteľnosťou a rozpoznateľnosťou. Výslovne sa aj v tejto časti Návrhu zdôrazňuje pravidlo uvádzané vo všeobecnej časti o výkone práv, t. j., že pri ochrane záujmov sa berie do úvahy aj záujem iných na slobodnom rozvoji a výkone ich práv v súlade so záujmami celku. Návrh navyše dopĺňa, že v hierarchii chránených záujmov sa na špici nachádza život, telesná a duševná integrita, ľudská dôstojnosť a sloboda. Analogicky, náprava majetkovej ujmy má pri hodnotení zásahov požívať nižšiu právnu ochranu.

Samotné porušenie chráneného záujmu nepostačuje na to, aby sa naplnila “protiprávnosť”, tak ako to dosiaľ poníma civilistická teória aj prax. Pri rozhodovaní má súd pristúpiť k ďalšiemu kroku, v ktorom sa posudzuje správanie subjektu vo vzťahu k požadovanej úrovni správania sa, ktorá sa zasa pomeruje kritériom rozumného človeka. Hodnotenie štandardu správania je závislé od povahy a hodnoty chráneného záujmu, ktorého sa dotýka (čím vyššia je hodnota chráneného záujmu, tým vyššia ochrana je mu priznaná), nebezpečnosti konania (konajúci je povinný prispôsobiť svoje správanie povahe a charakteru činnosti, ktorú vykonáva), skúseností, ktoré možno od konajúcej osoby očakávať (ak subjekt koná v rámci výkonu svojho povolania, možno očakávať vyššiu mieru skúseností, na ktoré sa poškodený spolieha), predvídateľnosti vzniku škody (predvídateľnosť ako objektívna kategória, posudzovaná k okamihu konania, ktoré viedlo k vzniku škody), vzájomného vzťahu medzi škodcom a poškodeným (čím bližší vzťah medzi subjektmi existuje, tým vyššia miera opatrnosti a obozretnosti je predpokladaná na strane konajúceho vzhľadom na oprávnené záujmy druhej strany, ktoré by konajúci škodca mal vzhľadom na blízkosť vzťahu poznať), ako aj od stupňa dosiahnuteľnosti a ceny nákladov potrebných na realizáciu preventívnych alebo alternatívnych metód (ak je cieľ možné dosiahnuť použitím viacerých metód, je potrebné zvoliť metódu, ktorá v čo najnižšej miere ohrozuje oprávnené záujmy iných, pričom je potrebné zvoliť metódu, ktorá je bezpečná napriek tomu, že jej cena je vyššia). Treba zdôrazniť, že model štandardu správania sa „rozumnej osoby“ sa v Návrhu neponíma ako správanie sa akéhosi „priemerného člena spoločnosti“, ale ako štandard konania moderného typu „bonus pater familias“ (good family father, le bon père de famille), ktorý nepresadzuje výlučne svoje ciele, ale naopak berie do úvahy aj záujmy iných subjektov. Ide o zásadu, ktorá sa zdôrazňuje od prvých ustanovení všeobecnej časti Návrhu.[31]

Porušenie právom chráneného záujmu spolu s hodnotením správania sa k objektívnemu meradlu požadovanej úrovne správania sa vedie k založeniu povinnosti nahradiť škodu spôsobenú zavinene. Porušenie právom chráneného záujmu pri splnení ďalších predpokladov, ako napr. pôsobenie zvýšeného nebezpečenstva) môže zasa viesť k situácii, že dôkaz o zachovaní štandardu správania sa musí znášať škodca.

Návrh predpokladá aj situácie, kedy sa škoda pričíta niekomu bez ohľadu na zavinene (tzv. objektívna zodpovednosť, prísna zodpovednosť (strict liability, zodpovednosť za výsledok). Takým je prípad škody spôsobenej pri prevádzke zvlášť nebezpečnej. Už z názvu vyplýva, že ak prevádzka nenapĺňa kritérium “zvýšeného rizika” hradí sa škoda, ktorá má pôvod vo vade prevádzky alebo jej výrobku alebo služby. Musí ísť o existujúcu prevádzku podniku, ktorou sa sleduje hospodársky alebo profesijný účel a kde sa pri činnosti využívajú pomocníci alebo technické zariadenie. V takomto prípade sa hodnotí, či prevádzkovateľ dodržal náležitú starostlivosť, pričom bremeno dôkazu znáša prevádzkovateľ.

Povinnosť nahradiť škodu predpokladá, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právom chráneného záujmu (pozri výklady vyššie). V krátkosti sa preto treba zmieniť aj o návrhu úpravy príčinnej súvislosti, ktorou sa rovnako sleduje vytvorenie flexibilného systému rozhodovania. Návrh počíta s dvojstupňovým skúmaním príčinnosti. V prvom stupni sa skúma (prirodzená) kauzalita, pričom v Návrhu sa na prvom mieste uvádza, že správanie alebo iná skutočnosť je príčinou vzniku škody, ak by pri neexistencii takejto skutočnosti škoda nevznikla (“conditio sine qua non”). Pretože príčin vzniku škody je spravidla niekoľko a sú spravidla tiež rôznej povahy a pôsobia v rôznom čase autori Návrhu považovali za potrebné uviesť v Návrhu aj modality kauzality. Z toho dôvodu Návrh uvádza aj iné podoby príčinnej súvislosti, ako sú súbežné príčiny, alternatívne príčiny, potencionálne príčiny a neurčité dielčie príčiny. Tým sa hodnotenie príčinnosti nekončí. V druhom stupni sa predpokladá aplikovanie “juristického” určenia príčinnosti, kde sa ako pomôcka súdu predkladajú ďalšie okolnosti na ktoré je potrebné prihliadať, ako napríklad predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku, povaha a hodnota chráneného záujmu, dôvod vzniku povinnosti nahradiť škodu, rozsah bežného životného rizika a účel normy, ktorá bola porušená. Založenie povinnosti hradiť škodu môžu vylúčiť alebo obmedziť určité okolnosti. Návrh výslovne vypočítava nutnú obranu, krajnú núdzu, svojpomoc a privolenie poškodeného.

Pokiaľ ide o spôsob náhrady škody, Návrh uprednostňuje relutárnu náhradu.

Záverom prichodí pripomenúť, že tvorcovia prvej pracovnej verzie nového Občianskeho zákonníka sledovali zámer vytvoriť flexibilný systém, ktorý by v najširšej miere rešpektoval dynamiku a rôznorodosť prejavov autonómie vôle subjektu sledujúceho svoje záujmy. Je zrejmé, že povaha vzťahov založených prejavom vôle a tých, ktoré nastupujú ako následok porušenia zásady nikomu neškodiť sa diametrálne líšia. Vo vzťahoch, kedy treba pričítať povinnosť náhrady škody sa už tradične prejavujú normy kogentnej povahy, ktorými spoločnosť vyjadruje snahu chrániť vybrané hodnoty. Na tejto dvojtvárnosti záväzkového práva sa príspevok snažil objasniť vybrané inštitúty Návrhu znenia nového Občianskeho zákonníka, ktorým by sa mala vyjadriť príslušnosť k hodnotám európskej histórií, kultúre a poznaniu. K takým treba zaradiť aj predstavu, o tom, že “právo nie je vždy identické s množinou písaných zákonov, oproti pozitívnym právnym normám stanoveným štátnou mocou môže za určitých okolností vyvstať “právo na viac”, ktoré nachádza svoj prameň v ústavne konformnom právnom poriadku a môže pôsobiť ako korektív vo vzťahu k písanému zákonu … rozhodnutie súdu tak vypĺňa medzeru v zákone podľa meradiel praktického rozumu a podľa fundovaných všeobecných predstáv o spravodlivosti panujúcej v spoločnosti”.[32]


* Príspevok odznel na medzinárodnom sympóziu "Korporácie-Kontrakty-Kodifikácie-Kontexty", organizovanom Právnickou fakultou UPJŠ v Košiciach v dňoch 21. - 23.10. 2015

[1] Vládny návrh občianskeho zákonníka č. 1046 z roku 1998.

[2] Publikovaný v prílohe časopisu Justičná revue č. 8-9/2002

[3] Materiály z konferencie boli zhrnuté v publikácií LAZAR, J. (ed.): Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva. Bratislava, MS SR 2008.

[4] Pozri LAZAR, J.: K stavu, problémom a perpsektívam zíakladnej občianskoprávnej úpravy. Právny obzor č. 5/1989, s. 388-398.

[5] Pozri napr. ZOULÍK, F.: Problematika rekodifikace soukromého práva v České republice., Právní praxe č. 2/1995, s. 126 a nasl., tiež Příčiny a principy kodifikace soukromého práva v České republice, IN: Kodifikace a dekodifikace soukromého práva v dnešním právním vývoji. Praha, Karolinum 1998, s. 21 a nasl., PLANK, K.: Koncepcia rekodifikácie občianskeho práva hmotného v Slovenskej republike, Justičná revue č. 4/1996, s. 1 a nasl., LAZAR, J.: Východiská a koncepčné otázky návrhu slovenského Občianského zákonníka. Justičná revue č. 12/1997, s. 16 a nasl., KNAPPOVÁ,M.-ŠVESTKA, J.: Znovu ke stavu a perspektivám českého soukromého práva, Právní rozhledy č. 6/1998, s. 269 a nasl.

[6] LAZAR, J.: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, Materiály z odbornej konferencie, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava: EUROKODEX, Poradca podnikateľa, spol. s. r. o., 2008, ISBN 978-80-89363-14-8, s. 27

[7] KNAPPOVÁ, M.-KNAPP, V.-LAZAR, J.- ŠVESTKA, J.: nad koncepcí československého občanského práva. Právník č. 8/1990, s. 676-689. Citované podľa LAZAR, Ján. Otázky kodifikácie súkromného práva. [s.l.]: Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1, s.43, 47-48..

[8] LAZAR, J.: Základné aspekty nového občianskeho a obchodného práva. Acta facultatis iuridicae, Bratislava, PF UK, XV., 1994, s. 77 a nasl.

[9] LAZAR, J,: Úvaha o zmenách v systéme občianskeho práva. Justičná revue č. 2/1991, s. 30-33.

[10] Citované podľa LAZAR, J.: Otázky kodifikácie súkromného práva. Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1, s. 53.

[11] LAZAR, J.: Aktuálna úvaha o postavení občianskeho práva v česko-slovenskom systéme práva. Právnik č. 12/1993, s. 1048-1057.

[12] Pozri LAZAR, J.: Medzinárodné sympózium o kodifikácií holandského občianskeho práva. Právny obzor č. 10/1990, s. 915

[13] LAZAR, J.: Koncepcia, zásady a inštitucionálne novoty Návrhu slovenského Občianskeho zákonníka. Zborník z konferencie V. Lubyho právnických dní, Bratislava, Vydavateľské oddelenie PF UK 1999. Citované podľa LAZAR, Ján. Otázky kodifikácie súkromného práva. [s.l.]: Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1, s. 99 - 100

[14] LAZAR, J.: K niektorým koncepčným otázkam rekodifikácie súkromného práva. Právní praxe č. 1-2/2001, s. 87-93. Citované podľa LAZAR, J.: Otázky kodifikácie súkromného práva. Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1., s. 146.

[15] Tamže, s. 147.

[16] LAZAR, J.-BLAHO, P. (Eds.): Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Iura Edition 2007, s. 268.

[17] KOZIOL, H. (ed.): Basic Questions of Tort Law from a Comparative Perspective. Jan Sramek Verlag KG, Wien, 2015. ISBN 978-3-7097-0040-2., s. 689.

[18] Pozri ZIMMERMANN, R.: Codification: The Civilian Experience Reconsidered on the Eve of a Common European Sales Law. IN: WANG, W. Y. (ed): Codification in International Perspective. Ius Comparatum – Global Studies in Comparative Law, Springer 2014, ISBN: 3319034553, s. 13 -14. Autor zároveň tlmočí, že žiadnej z kodifikácií sa tento ideál nepodarilo naplniť.

[19] Uvádza sa, že N. Bonaparte počas svojho pobytu v exile sníval o budúcom európskom spoločenstve, ktoré by spájalo „jeden kódex, jeden súd a jedna mena“. Pozri Compte de la Cases, Mémorial de Sainte-Hélène: Journal de la vie privée et des conversations de l’empereur Napoléon à Sainte-Hélène. London: Colburn and Bossange, 1823. Citované podľa COLLINS, H.: Civil Society and political union. IN: The European Civil Code: the Way Forward. Cambridge, UK ; New York : Cambridge University Press; 2008, ISBN: 978-0-511-47902-1, s. 1.

[20] Tamže, s. 4 - 5.

[21] Dôvodová správa, s. 22 – 23.

[22] V Zámere sa doslova uvádza, že „ ...hodláme sa poučiť zo všetkých existujúcich skúseností (aj negatívnych) bez toho, aby sme sa pridržiavali len jedného modelu”.

[23] LAZAR, Ján. Otázky kodifikácie súkromného práva. [s.l.]: Iura Edition, 2006. ISBN 80-8078-128-1, s. 65

[24] PELIKÁNOVÁ, I.: Návrh občanskoprávní kodifikace z pohledu Evropských společenství. IN: Švestka, J. - Dvořák, J. - Tichý, L. (eds.) : Sborník statí z diskusních fór o rekodifikaci občanského práva. Praha ASPI, a.s. 2006, s. 82.

[25] Pozri čl. 1:2, druhý odsek a Litvy Článok 1.3 nazvaný “Sources of Civil Law”.

[26] TEUBNER, G.: Legal Irritants: Good Faith in British Law or How Unifying Law Ends Up in New Divergences. In Modern Law Review, 1998, č. 1, s. 11 a nasl.

[27] Pozri TELEC, Ivo. Poctivost a důvěra, dobrá víra, dobré mravy, veřejná morálka a veřejný pořádek. Právní rozhledy, 2011, roč. 19, č. 1, s. 1.

[28] MELZR, F. - TÉGL, P. a kol. : Občanský zákoník, Velký komentář, Leges 2013, s. 134.

[29] TELEC, Ivo. Poctivost a důvěra, dobrá víra, dobré mravy, veřejná morálka a veřejný pořádek. Právní rozhledy, 2011, roč. 19, č. 1, s. 1.

[30] HESSELINK, M. W. Common Frame of Reference and Social Justice. In European Review of Contract Law, 2008, č. 3, s. 144.

[31] Pozri tiež WIDMER, P.: Liability Based on Fault. In Principles of European Tort Law. Text and Commentary, s. 76.

[32] Spolkový ústavný súd, vo veci Soraya Esfandiary-Bakhtiary (BVerfGE 34, 269).


Názory k článku K prvej ucelenej verzii pracovného návrhu nového Občianskeho zákonníka:


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím