lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (36)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (25)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Michal Krajčírovič (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Ivan Bojna (3)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Lukáš Peško (2)
Marián Porvažník (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Gedra (2)
Bob Matuška (2)
Jiří Remeš (2)
Gabriel Volšík (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Anton Dulak (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Kotvan (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Marek Maslák (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Ludmila Kucharova (2)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Estočák (1)
Peter Marcin (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Martin Poloha (1)
Radoslav Pálka (1)
Peter K (1)
Petr Steiner (1)
Róbert Černák (1)
Dušan Rostáš (1)
Vladislav Pečík (1)
jaroslav čollák (1)
Tomáš Korman (1)
Peter Kubina (1)
Vincent Lechman (1)
peter straka (1)
David Halenák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Galgoczy (1)
Roman Prochazka (1)
lukas.kvokacka (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Svoboda (1)
Tibor Menyhért (1)
Matej Gera (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Miriam Potočná (1)
Natalia Janikova (1)
Ivan Priadka (1)
Viliam Vaňko (1)
Emil Vaňko (1)
Ladislav Pollák (1)
lukasmozola (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Paula Demianova (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Janík (1)
Igor Krist (1)
Michal Jediný (1)
Ondrej Jurišta (1)
Eduard Pekarovič (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Nora Šajbidor (1)
Tomáš Pavlo (1)
Bystrik Bugan (1)
Dušan Marják (1)
Marcel Ružarovský (1)
Tomáš Demo (1)
Marcel Jurko (1)
Robert Šorl (1)
Katarína Dudíková (1)
Petr Kavan (1)
Ivan Michalov (1)
Ján Pirč (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomas Kovac (1)
Matej Kurian (1)
Jana Mitterpachova (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Šrámek (1)
Robert Vrablica (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Adamova (1)
Matej Košalko (1)
Zuzana Klincová (1)
Richard Macko (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Berdisová (1)
Ivan Kormaník (1)
Lucia Palková (1)
Jakub Mandelík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja

Juraj Gyarfas, 27. 05. 2016 v 16:45

Jednou z opakovane sa vracajúcich tém na tomto blogu boli interakcie medzi vadami právnych úkonov a vecnoprávnou pozíciou strán - teda na vlastníctvo k prevádzaným veciam, typicky nehnuteľnostiam. Mnohokrát sa tu diskutovalo o účinkoch odstúpenia (napr. Juraj A. tu a môj blog tu), následkoch zrušenia príklepu v exekučnej dražbe (Michal tu a I. Stiglitz tu), v dobrovoľnej dražbe (môj blog tu) a podobných otázkach. Dalo by sa tvrdiť, že frekvencia týchto diskusií je dôkazom koncepčnej neustálenosti týchto otázok v slovenskom aj českom práve.

Evergreenom na tomto blogu bolo sledovanie zasmušilého boja Ústavného súdu ČR proti ortodoxnému uplatňovaniu zásady nemo plus iuris a snahy judikatórne zaviesť dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. ÚS ČR vyrazil do útoku ešte v roku 2009 (prvá diskusia tu), odolal protiúderom Najvyššieho súdu ČR (diskusia tu), zasadil niekoľko zdrvujúcich úderov (diskusia tu) a nakoniec z boja vyšiel víťazne (viď. odkaz tu).

Ústavný súd SR sa medzitým prizeral, v zásade však do civilistickej arény nevstupoval a len lakonicky potvrdil, že ortodoxné uplatňovanie zásady nemo plus iuris je ústavnoprávne konformné (viď. diskusia tu). Inými slovami, ak zákonodarca ani civilistická doktrína neustanovia inštitút dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (s výnimkou osobitných situácií ako nadobudnutie v konkurze, cenné papiere a nadobudnutie od dediča), nebude im ju ústavný súd z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych pozícií nanucovať. To platilo doteraz ...

Ústavný súd SR trúbi do útoku

Ďakujem Pavlovi Vrchovi za upozornenie na prelomové rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 549/2015, ktorým sa slovenský ústavný súd (alebo aspoň I. senát) vydáva po stopách svojho českého náprotivku na cestu judikatórneho prelamovania zásady nemo plus iuris.

Je pochopiteľné, prečo ústavný súd v danom prípade videl exemplárnu nespravodlivosť. Žalobca excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v konkurze (podľa starého ZKV). Jeho žaloba však bola neúspešná, pretože jeho právni predchodcovia neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a to konkrétne z dôvodu vád privatizačného projektu, na základe ktorého boli nehnuteľnosti prevedené najprv na Fond národného majetku a potom na právnych predchodcov žalobcu. Inými slovami - štát v roku 1992 pripravil a schválil vadný privatizačný projekt. Následne sa však nehnuteľnosť zrejme (popis skutkových okolností nie je úplne jednoznačný) ďalším prevodom dostala do vlastníctva spoločnosti F, s.r.o. a v roku 2000 ju z konkurzu tejto spoločnosti kúpil súčasný žalobca. V roku 2007 bol však nemilo prekvapený, keď konkurzný správca štátneho podniku T (zrejme právneho predchodcu spoločnosti F, s.r.o.) dané nehnuteľnosti zaradil do súpisu všeobecnej podstaty T., š.p.

Súdy všetkých stupňov rozhodli v prospech správcu - teda v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu majetku a proti excindančnému nároku dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne chápanej zásady nemo plus iuris. Rozhodnutia sa zdajú byť pomerne detailne a presvedčivo odôvodnené. Súdy sa vysporiadali s rozdielom medzi počiatočnou absenciou vlastníckeho práva a dodatočným zrušením príklepu (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 274/2006) a vychádzali aj z tu komentovaného rozhodnutia ÚS SR, I. ÚS 50/2010. Pre úplnosť odkázali aj na judikatúru NS ČR (sp. zn. 30 Cdo 250/2009) a aj ÚS ČR (ešte z čias, kedy stál na pozícii nemo plus iuris - ÚS ČR, II. ÚS 349/2003). Spornou otázkou bolo taktiež, či § 27 starého ZKV možno vykladať ako prelomenie nemo plus iuris (ako § 93 nového ZKR), ale takýto výklad nemal oporu v zákone ani v judikatúre.

Po odmietnutom dovolaní sa vec dostala pred I. senát ústavného súdu, ktorý zjavne považoval za vhodné zasiahnuť na strane sťažovateľa (žalobcu v pôvodnom konaní) a rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

Vec sa zrejme dala rozhodnúť v prospech sťažovateľa aj bez otvorenej kolízie so zásadou nemo plus iuris. Ústavný súd v bodoch 12 a 13 uviedol, že "prevod" majetku medzi štátnymi entitami nemožno sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s nemo plus iuris. Tu sa odôvodnenie zrejme mohlo aj končiť a sťažovateľovi mohlo byť vyhovené.

Ústavný súd však nad rámec toho využil príležitosť na širší rozmach a zaťal priamo do základov civilného práva. Podľa ústavného súdu "nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum [pozn.: asi dominium] auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva". Musí totiž "dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky"nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]."

Na diskusiu

Odôvodnenie tohto prelomového rozhodnutia je síce relatívne stručné, ale dôkladné a presvedčivé. Ústavný súd uvádza viacero rozumných argumentov v prospech dobromyseľného nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka. Je tu L&E argument (vlastník je v porovnaní s dobromyseľným nadobúdateľom cheapest cost avoider a teda "riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom konaní"), je tu historický argument (predvojnová judikatúra), komparatívny argument (odkazy na civilné kódexy Talianska, Poľska, Rakúska) a nakoniec aj argumentum Bohemicum (odkazy na judikatúru ÚS ČR).


Všetky tieto argumenty sú samozrejme presvedčivé. Nie je náhodou, že civilné kódexy nám príbuzných právnych systémov obsahujú skutkové podstaty dobromyseľného nadobúdania od nevlastníka. Osobne nemám pochybnosti o tom, že za určitých okolností je správne pripustiť dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Samozrejme je potrebné presne formulovať podmienky naplnenia tejto skutkovej podstaty a tak isto je potrebné vyriešiť konkurenciu dobromyseľného nadobúdania s inštitútom vydržania. Prinicipiálne a v rovine de lege ferenda je však dobromyseľné nadobúdanie nepochybne želateľné.

Moje otázky však pramenia z iného. V roku 2009 som v súvislosti s prvým rozhodnutím Ústavného súdu ČR prelamujúcim zásadu nemo plus iuris napísal: Ak chce niekto z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych dôvodov chrániť osoby C, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom, je to samozrejme legitímne a možno o tom diskutovať. Považujem však za nešťastné, ak by sa ústavnou judikatúrou mala prelomiť jedna z kľúčových zásad súkromného práva a to bez zváženia a načrtnutia, aké budú súkromnoprávne následky takéhoto prelomenia.

Dnes by som to asi neformuloval tak kategoricky, ale vnímam podobné otázky. Na jednej strane - ako som písal vyššie - chápem a zdieľam nespokojnosť so súčasným stavom a je zlyhaním zákonodarcu, že po toľkých rokoch nebol schopný prijať moderný civilný kódex, ktorý by túto otázku nejakým spôsobom riešil. Neexistencia skutočnej materiálnej publicity katastra, absencia zákonne upravenej skutkovej podstaty dobromyseľného nadobúdania vlastníctva a ešte aj v spojení s veľmi extenzívnym výkladom absolútnej neplatnosti v slovenskom práve často vedie k nespravodlivým výsledkom. Kompetenčná otázka však stojí tak, či tieto nespravodlivosti musí vždy korigovať práve ústavný súd a či je nevyhnutné korigovať ich tak zásadným zásahom do základov civilného práva (osobitne ak v tomto konkrétnom prípade zrejme bolo možné k rovnakému výsledku dospieť aj na základe menej ďalekosiahlej argumentácie). A na to samozrejme nadväzuje otázka, či riešenie vytvorené ad hoc bez formulácie konkrétnych pravidiel nebude viesť k ďalším nespravodlivostiam alebo minimálne k plošnému zvýšeniu transakčných nákladov z dôvodu právnej neistoty.

Inými slovami, niekedy je dôležitejšie, aby pravidlo bolo jasné, než aby bolo správne a spravodlivé. Inokedy je zase pravidlo tak zjavne nespravodlivé, že súd musí zasiahnuť. Otázne je, či v tejto veci ide o prvý alebo druhý prípad. To už nechám na diskusiu.


Názory k článku Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja:


  Milan Hlušák, 29. 05. 2016 v 20:04 - Nie celkom dobré argumenty

Podľa mňa prelomenie nemo plus iuris pri nehnuteľnostiach je téma skôr pre Národnú radu, ako pre Ústavný súd. Navyše si myslím, že cesta, ktorú si Ústavný súd zvolil – riešiť túto závažnú otázku len tak, cez obiter dictum – nie je ten najvhodnejší spôsob. Okrem toho niektoré argumenty uvedené v náleze nie sú celkom relevantné.

Napríklad prvorepublikové rozhodnutie č. 10750 má úplne iný kontext. Vychádza navyše z rakúskeho ABGB (nález poukazuje aj naň), ktorý sa týka – podobne ako v náleze tiež spomenutý taliansky a poľský OZ – len hnuteľných vecí. Nový maďarský OZ, na ktorý sa nález tiež odvoláva, je hádam aj všeobecný, no zdá sa mi, že nemo plus iuris prelamuje len v prípadoch obchodného styku. Ani odkaz na Lubyho článok nie je celkom namieste: nemám pocit, že by Luby obhajoval nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako tých výslovne predpokladaných v § 154 stredného OZ (nadobudnutie vlastníctva na základe úradného rozhodnutia).

  Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:20 - z beckovského komentára k OZ

"Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná [NS SR, 6 Cdo 107/2011, ÚS SR, I. ÚS 50/2010] na rozdiel od "názorovej vojny", ktorá pri posudzovaní tejto problematiky panuje v Česku medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR ... ."

Fečík, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 878

__________

"Keďže však uzavretie kúpnej zmluvy predchádza okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k predávanej veci, na platnosť zmluvy nebude mať vplyv skutočnosť, že predávajúci nie je v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom predávanej veci, t.j. predávajúci môže, no i nemusí byť jej vlastníkom. Predávajúci sa kúpnou zmluvou (obligačne) zaväzuje, že kupujúcemu odovzdá predmet kúpy a zabezpečí pre neho vlastnícke právo k predmetu kúpy. Pokiaľ sa predávajúci sám nestane vlastníkom predmetu kúpy do doby, kedy má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho, v dôsledku uplatnenia všeobecnej zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet " (nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) nastane porušenie zmluvnej povinnosti previesť vlastnícke právo a vznik sekundárnych právnych následkov (napr. povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie právnej povinnosti, povinnosť nahradiť spôsobenú škodu podľa 420 a nasl. a pod.). Neexistencia vlastníckeho práva k predávanej veci na strane predávajúceho tak nebude mať vplyv na platnosť zmluvy. ...

Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet" aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. ....
"

Križan, komentár k § 588, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 2087-2088
k zmluve s nevlastníkom identicky moja maličkosť na s. 265

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:33 - R. Jakubáč na túto tému

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavý článok na túto tému: Jakubáč, R. Nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka. Súkromné právo, č. 6/2016, s. 22-28

  Rafael Schwarz, 31. 12. 2016 v 06:51 - Nemo plus iuris

ÚS SR
I. ÚS 549/2015 z 16.03.2016


ÚS SR
I. ÚS 239/2016
-14 z 20.04.2016

  Peter Toth-Vaňo, 04. 04. 2017 v 09:52 - dobrá viera tretej osoby pri nadobudnutí od nevlastníka a § 456 CSP

„Pro účely aplikace § 243d odst. 2 odst. 2 o. s. ř. (poznámka - § 456 CSP) není podstatná okolnost, zda pozdější nabyvatel věci jednal při jejím nabývání v dobré víře o tom, že věc kupuje od vlastníka (ač ji objektivně vzato nabyl od nevlastníka); ustanovení § 243d odst. 2 o. s. ř. takovou podmínku neklade.“

(rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4938/2014, zo dňa 22. 12. 2016)

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:35 - článok na tému

Rád by som k tejto téme upozornil na zaujímavý článok Syrový, I. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vs. neplatný prevod. Justičná revue, 70, 2018, č. 1, s. 105-114.

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:37 - ÚS SR k nemo plus iuris

V pomerne divokej kauze podvodného prevodu nehnuteľností a následných opakovaných prevodov (jedného z nich aj v rámci exekúcie) sa ústavný súd postavil na stranu pôvodnej vlastníčky a teda zásady nemo plus iuris na úkor "prelamujúcich" účinkov § 61 EP. Podrobnejšie tu.

"Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli. Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.

35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ústavou, listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne.

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal krajský súd v napadnutom rozsudku (II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej, na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie exekučného súdu.
"

ÚS SR, I. ÚS 726/2016

  Juraj Gyarfas, 26. 07. 2018 v 17:54 - dobromyseľný nadobúdateľ, vyvlastnenie a Ľalíkov disent

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavú kauzu pozemkov, ktoré boli najprv vyvlastnené v prospech súkromnej spoločnosti, následne ich na základe zámennej zmluvy nadobudlo mesto a potom bolo rozhodnutie o vyvlastnení zrušené. Vznikla tak otázka, či má zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení vplyv na vlastnícke právo mesta (teda nadobúdateľa od pôvodného vyvlastňovateľa). A odpoveď je zdá sa kladná (NS SR, sp. zn. 4 Sžr 55/2013; ÚS SR, I. ÚS 259/2016).

Zaujímavým čítaním je najmä disent sudcu Ľalíka, ktorý pripomína doterajšiu judikatúru ústavného súdu k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa (prelomové rozhodnutie I. ÚS 549/2015 komentované v tomto blogu a ďalej “potvrdzujúce” rozhodnutia I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017).

Ďalej poukazuje na judikát najvyššieho súdu, podľa ktorého “zánik nadobúdacieho titulu pre vydražiteľa [v daňovej exekúcii] v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia o zrušení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere.” (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 274/2006, R 14/2009). Na základe týchto argumentov konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu malo byť zrušené.

Ako som na tomto blogu viackrát písal, pri ochrane dobromyseľného nadobúdateľa v prípade absolútne neplatnej zmluvy pociťujem určité rozpaky. Ale v tomto prípade je rozhodnutie kuriózne, pretože scudziteľ bol v čase prevodu nepochybne vlastníkom. Dokonca aj v prípade dobromyseľného nadobudnutia od vlastníka, ktorému svedčal relatívne neplatný titul, je nadobúdateľ chránený (NS SR, 6 Cdo 221/2010). O to viac by to zrejme malo platiť v prípade vlastníka, ktorého nadobúdací titul bol aktom verejnej moci a k jeho zrušeniu na rozdiel od relatívne neplatného titulu došlo ex nunc, nie ex tunc.

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:23 - zásadné rozhodnutie ÚS SR k vydržaniu

"50. Ústavný súd je toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94.

[...]

53. V danej veci odvodzuje sťažovateľ dobromyseľnosť držby od ústnej kúpnej zmluvy z roku 1975 a od následnej, taktiež ústnej darovacej zmluvy. Vzhľadom na to, že v kritickom čase zákon obligatórne predpisoval písomnú formu právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, čo bolo všeobecne známe a dlhodobo súdmi judikované, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o nedostatku dobromyseľnosti sťažovateľa, ktorý mal vedieť, že vlastnícke právo v skutočnosti nenadobudol pre nedodržanie písomnej formy zmlúv o prevode spornej nehnuteľnosti.

54. Podľa názoru ústavného súdu pri výklade, ktorý si osvojil krajský súd, by nebolo možné považovať sťažovateľa za dobromyseľného držiteľa ani vtedy, keby kúpna zmluva z roku 1975 a následná darovacia zmluva boli uzavreté v písomnej podobe. Vyplýva to zo skutočnosti, že zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj (okrem prípadu prevodu nehnuteľnosti do tzv. socialistického vlastníctva) jej registráciu vtedajším štátnym notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom registrácie.

55. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ by mohol byť dobromyseľným držiteľom iba za predpokladu, že nehnuteľnosť nadobudol registrovanou písomnou zmluvou, o ktorej by však neskôr vyšlo najavo, že je z nejakých zákonných dôvodov neplatná. Ak by sa tak stalo už po uplynutí 10-ročnej doby držby, potom by sťažovateľ mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, ktorý by takto splnil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním.

56. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.

57. Ústavný súd konštatuje, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá.

58. Ďalej považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
"

ÚS SR, II. ÚS 484/2015

  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2019 v 22:24 - NS SR k vydržaniu

"Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( § 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4 Cdo 102/2017, bod 17).

...

11. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka - ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred 1. aprílom 1983 - podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú aj predchodcom), avšak vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 1. apríli 1983, teda 31. marca 1984.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/120/2019 (citované podľa najpravo.sk)

  Rafael Schwarz, 04. 04. 2020 v 08:49 - Nemusí preukazovať... (?)

„V citovaném ustanovení § 130 odst. 1 obč. zák. se stanoví, že v pochybnostech se má za to, že držba je oprávněná. To ovšem neznamená, že by zákon stanovil vyvratitelnou domněnku, že každá držba je oprávněná, a že tedy existenci neoprávněné držby musí dokázat ten, kdo na ni poukazuje. Tak by tomu bylo jen v případě, že by zákon neobsahoval slova „v pochybnostech se má za to“. Z toho vyplývá, že žalobce, který se dovolává ochrany oprávněné držby, musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra. V tomto směru má i povinnost dokazovat uvedené okolnosti a snáší nepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Teprve pokud na základě provedeného dokazování vznikne stav, ve kterém není jisté, zda o oprávněnou držbu šlo, učiní soud kladný závěr o držbě oprávněné (k tomu srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 17. 7. 2007, sp. zn. 22 Cdo 445/2007, Soubor civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu č. C 5235 a závěry občanskoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČSR Cpj 51/84 z 29. 12. 1984, publikovaného pod R 45/1986 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek)“.

  Juraj Gyarfas, 07. 06. 2020 v 21:01 - NS SR k nadobúdaniu od neoprávneného

"13. K uvedenému preto najvyšší súd dodáva, že v nedávnom období ústavný súd formuloval vhodný prístup k posudzovaniu neplatnosti právnych úkonov - porovnaj I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07 a pod. - a to, že "základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá". Tento princíp nižšie súdy tiež nerešpektovali, preto ich skutkové a právne závery ohľadne neplatnosti kúpnej zmluvy boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces u dovolateľov, a tým k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) C.s.p.

14. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa presadil právny názor, že súdy majú chrániť "vlastnícke právo" k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov, vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017).

15. Na účely tohto rozhodnutia preto možno v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré ústavný súd vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ konzistentne zastáva. Ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana nadobúdateľov môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pri tom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava spravodlivosti na základe testu proporcionality ako ústavného princípu vyplývajúceho z Čl. 1 ods. 1 ústavy.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 102/2017

  Juraj Gyarfas, 07. 06. 2020 v 21:05 - NS SR k vydžaniu

"17. Dobromyseľnosť je totiž presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude potrebné, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( § 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4 Cdo 102/2017, bod 17).

18. Pre vydržanie pozemku je rozhodujúci reálny stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok (parcela) v príslušných hraniciach, určených v prírode hraničiacim plotom, vlastnícky patrí.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 196/2019

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2020 v 19:56 - aktuálna judikatúra

Rád by som aj do tejto diskusie preklopil veľmi užitočné zhrnutie judikatúry, ktoré Rafael Schwarz v inom kontexte citoval tu.

Rozsudok NS SR z 26. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 223/2016:

"Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého OZ de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087)."

_____

Rozsudok NS SR z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016

"Prijatie právneho názoru, v zmysle ktorého pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku SR o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by [bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra] negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov – by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci."

_____

Uznesenie NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017

"Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa p r e s a d i l právny názor, že súdy majú chrániť „vlastnícke právo” k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017). Pre účely tohto rozhodnutia je preto možné v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré ÚS SR vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ k o n z i s t e n t n e zastáva. Ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty, odvíjajúce sa od princípu právneho štátu."

_____

Uznesenie ÚS SR z 26. mája 2020 sp. zn. II. ÚS 223/2020 (rozhodnutie ÚS SR o sťažnosti proti uzneseniu NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017)

"K záveru NS SR, že sa (v rozhodovacej praxi ÚS SR) p r e s a d i l ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ÚS SR k o n z i s t e n t n e judikuje, ÚS SR konštatuje, že NS SR ako príklady takejto konštantnej judikatúry ÚS SR uviedol len rozhodnutia jedného senátu ÚS SR, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ÚS SR bez toho, aby vec predložil plénu ÚS SR na zjednotenie odchylných názorov, preto (ÚS SR) nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si ÚS SR uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne na pôde pléna ÚS SR."

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2020 v 20:07 - odkaz ...

... mal smerovať sem: http://www.lexforum.cz/512#202007021644530200

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím