lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (16)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Robert Goral (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Michal Krajčírovič (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Maroš Hačko (3)
Peter Pethő (3)
Juraj Straňák (2)
Michal Hamar (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Zsolt Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Schmidt (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Dávid Tluščák (2)
Roman Kopil (2)
Martin Serfozo (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Marián Porvažník (2)
Jiří Remeš (2)
Ladislav Pollák (1)
Martin Hudec (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Michalov (1)
Lucia Palková (1)
Peter K (1)
Martin Estočák (1)
Tomas Kovac (1)
Igor Krist (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Katarína Dudíková (1)
Radoslav Pálka (1)
Paula Demianova (1)
Natalia Janikova (1)
Matej Gera (1)
Vladislav Pečík (1)
Peter Janík (1)
Miriam Potočná (1)
Marcel Jurko (1)
Zuzana Adamova (1)
I. Stiglitz (1)
Viliam Vaňko (1)
David Halenák (1)
Martin Galgoczy (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Petr Steiner (1)
Pavel Lacko (1)
Gabriel Závodský (1)
Nora Šajbidor (1)
Ondrej Jurišta (1)
Emil Vaňko (1)
Matej Kurian (1)
Marek Maslák (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Bystrik Bugan (1)
Matej Košalko (1)
Peter Kubina (1)
Martin Svoboda (1)
Peter Marcin (1)
Ondrej Halama (1)
Gabriel Volšík (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomáš Demo (1)
peter straka (1)
Martin Šrámek (1)
Robert Šorl (1)
Tibor Menyhért (1)
David Horváth (1)
Pavol Mlej (1)
Vincent Lechman (1)
Bohumil Havel (1)
Robert Vrablica (1)
Roman Prochazka (1)
Juraj Lukáč (1)
Ján Pirč (1)
Petr Kavan (1)
Róbert Černák (1)
lukasmozola (1)
Lucia Berdisová (1)
Dušan Marják (1)
Dušan Rostáš (1)
Vladimir Trojak (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Účelové postúpenie pohľadávky počas konania a možná obrana podľa CSP (zameraná na náhradu trov)

Ivan Bojna, 05. 10. 2017 v 10:15

Pozdravujem čitateľov lexfóra,

rád by som predostrel na diskusiu otázku, ako (resp. či vôbec) sa dá brániť nasledujúcej situácii:

Žalobca A žaluje žalovaného X o zaplatenie sumy. Hoci právny dôvod žaloby nie je v tejto chvíli podľa mňa podstatný, ide o uplatnenie nároku podľa § 667 ods. 1 OZ - zhodnotenie nehnuteľnosti počas nájmu úpravou predmetu nájmu. Žalovaný nárok od počiatku odmietal, ako nedôvodný (nešlo o také úpravy, ktoré by zhodnotili predmet, ale len o drobné úpravy prispôsobujúce predmet nájmu potrebám nájomcu, navyše nájomca predčasne ukončil nájom a v rozpore so zmluvou neuviedol predmet nájmu do pôvodného stavu).

Pred cca 4 mesiacmi nový sudca (po výmene zákonného sudcu) vyslovil právny názor, že žaloba nijako neobstojí, v záujme zachovania práv žalobcu však poskytol dodatočnú lehotu 30 dní na predloženie ďalších dôkazov. Žalobca žiadne dôkazy nepredložil, na ďalšie pojednávanie sa ospravedlnil z dôvodu zmeny právneho zástupcu a necelý mesiac pred aktuálnym pojednávaním postúpil túto pohľadávku na firmu, u ktorej je dôvodné podozrenie, že ide len o bieleho koňa (nedoplatky na daniach, sociálke, nepredložená ÚZ za min. rok a pod.).

Žalobca pred pojednávaním uplatnil postup podľa § 80 CSP - návrh na zmenu účastníka, čomu súd vyhovel a vydal uznesenie, kde určil, že namiesto doterajšieho žalobcu A vstupuje nový žalobca B (toto uznesenie nie je v čase písania príspevku právoplatné).

Vzhľadom na skutočnosť, že existuje vysoká miera pravdepodobnosti ohľadne rozhodnutia súdu I. inštancie (zamietnutie žaloby), vzniká teraz na strane žalovaného odôvodnená obava (v ďalšom predpokladám situáciu, že takýto rozsudok by sa neskôr stal právoplatným, buď pre nepodané odvolanie alebo pre potvrdenie rozsudku odvolacím súdom), že ak by o trovách súd rozhodol až po právoplatnom ukončení veci tak, že ich prizná voči nebonitnému žalobcovi B (ako aktuálnemu účastníkovi konania), fakticky tým spôsobí, že žalovaný X náhradu trov nedostane.

V tejto situácii by som chcel poprosiť o názory:

1. Či existuje podľa vás spôsob, ako v súlade s CSP tomuto zabrániť (t. j. najmä, či má súd možnosť priznať trovy za úkony do právoplatnosti zmeny žalobcu (konanie prebiehalo 4 roky) priamo voči žalobcovi A, keďže tento už v čase rozhodovania o trovách nebude procesnou stranou).

2. Či môže súd v uznesení, ktorým rozhodol o vstupe B do konania namiesto A rozhodovať (aspoň nejako predbežne) o trovách (čo neurobil, zaujíma ma len teoretická možnosť).

§ 80 CSP neumožňuje súdu takémuto návrhu nevyhovieť (zvažujem namietanie platnosti dohody o postúpení formou sťažnosti voči uzneseniu, čo však nebude pravdepodobne sláviť úspech).

Separácia trov v novom CSP je sťažená (o tom tu už diskusný príspevok bol)- istý priestor tam však cez § 218 vidím, hoci sa obávam, že súd nebude fakticky môcť (aj keby chcel) rozhodnúť o predbežných trovách, keďže nie je rozsudok. Ako východisko v tejto situácii vidím žiadosť adresovanú súdu, pokiaľ by rozhodol ešte pred právoplatnosťou uznesenia o vstupe B namiesto A, aby rozhodol rozsudkom a A aby zaviazal podľa § 147 (v čase vyhlásenia rozsudku bude A ešte sporovou stranou). To je však len šťastná konštelácia. Ako by sa postupovalo v prípade, že uznesenie o vstupe B namiesto A nadobudne právoplatnosť pred rozhodnutím vo veci samej. Aplikovať v tomto prípade zásady CSP (napr. čl. 4 a 5 v spojitosti s § 255 ods. 1 CSP, ktorý hovorí len o priznaní náhrady strane, ale nehovorí, voči komu toto priznanie adresovať, t. j. je tam možnosť, aby zaviazal aj pôvodného žalobcu A)? Alebo by cesta viedla cez žiadosť o medzitýmny rozsudok, kde by súd rozhodol len o základe - tu však vzniká otázka, či v medzitýmnom môže určovať náhradu trov...

Celkovo mi to vychádza, že ochranu žalovaného X v tomto smere nie je možné dosiahnuť. Na druhej strane, samotné postúpenie pohľadávky predsa neznamená "postúpenie" nárokov na náhradu trov, tie nie sú príslušenstvom postupovanej pohľadávky (sú záväzkom, ktorý vznikne v budúcnosti) a § 80 ods. 3 CSP (prijatie stavu konania) sa na túto situáciu podľa mňa tiež nevzťahuje, aby bolo odôvodnené priznanie náhrady všetkých trov len voči žalobcovi B. Čiže z hľadiska logiky a spravodlivosti mi to vychádza tak, že by to ísť malo, len na to zákonodarca (ako na mnohé iné veci) nemyslel...

Budem povďačný za každý názor.


Názory k článku Účelové postúpenie pohľadávky počas konania a možná obrana podľa CSP (zameraná na náhradu trov):


  Milan Kvasnica, 05. 10. 2017 v 11:28 - osř

http://jinepravo.blogspot.cz/2011/02/ondrej-hruda-jan-lasak-jak-neplatit.html
http://profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=12&id_article=254309&csum=3ffd5b17
http://www.profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=16&id_article=255832&csum=48754587
https://www.pravniprostor.cz/judikatura/procesni-pravo/zneuziti-procesniho-nastupnictvi

  Milan Hlušák, 05. 10. 2017 v 23:14 - Neviem neviem

Začnem druhou otázkou. Myslím, že v uznesení o zmene strán nie je možné rozhodnúť o trovách dovtedajšieho konania. Rozhodnutie o trovách závisí od výsledku sporu ( § 255) a ten v tomto čase ešte nie je známy (hoci už súd prezentoval svoj predbežný právny názor). Je síce pravda, že presne tak sa to robilo za O.s.p. z r. 1950 i za O.s.p. až do novely 501/2001, no vtedy sa singulárna sukcesia riešila zámenou, nie zmenou. A pri zámene sa konanie akoby začínalo odznova, keďže pre nového účastníka neplatili úkony toho pôvodného. Súd preto mohol rozhodnúť, že pôvodný účastník je povinný nahradiť dovtedajšie trovy konania, a to bez ohľadu na to, ako spor skončí.

Pokiaľ ide o prvú otázku, ani tu som si nie istý, či možno nájsť nejaké elegantné riešenie. Máš pravdu Ivan, že § 255 nekonkretizuje, kto je povinný hradiť trovy, ale skôr sa zdá, že to môže byť len „aktuálna“ strana. Pôvodná strana už na konaní neparticipuje, a tak sa na ňu nemôže vzťahovať ani rozhodnutie o trovách.

Možno časom judikatúra vytvorí na základe čl. 4 nejaké pravidlo, ale nateraz je zrejme najlepším riešením tlačiť na to, aby súd zmenu strán nepovolil. Ani to ale nie je jednoduché. Odmietnuť návrh na zmenu na základe čl. 5 zrejme nebude možné, keďže súd môže procesný úkon odmietnuť len tam, kde to C.s.p. pripúšťa. Takže asi jedinou cestou bude presvedčiť súd, že zmluva o postúpení je neplatná podľa § 39 Obč. zák. (účel odporuje zákonu), a teda, že postúpenie nie je preukázané. Prípadne iniciovať samostatný určovací spor.

Mimochodom, v Bulletine slovenskej advokácie č. 9/2017 má byť ohľadne čl. 5 publikovaný článok od S. Henčekovej a M. Mrvu, tak možno v ňom sa nájde nejaká inšpirácia.

  Juraj Gyarfas, 06. 10. 2017 v 11:40 - ...

Michal Novotný pri jednej takejto diskusii upozorňoval na čl. 83 švajčiarskeho ZPO, podľa ktorého pri zmene strany platí nasledovné:
"Die eintretende Partei haftet für die gesamten Prozesskosten. Für die bis zum Parteiwechsel aufgelaufenen Prozesskosten haftet die ausscheidende Partei solidarisch mit."

Škoda, že takéto ustanovenie v našom CSP (aj českom OSŘ) chýba. Tým pádom ostávajú rôzne suboptimálne náhradné riešenia ako česká snaha neumožniť procesné nástupníctvo, lebo ide o zneužitie práva (ale ako má súd konať s niekým, kto spornú pohľadávku už postúpil) alebo úvahy o tom, či by sa trovy v tomto prípade nedali uplatňovať ako škoda (napr. podľa § 424 OZ).

  Ivan Bojna, 09. 10. 2017 v 12:30 - Ivan Bojna

Ďakujem za názory.
Tiež si myslím, že tu zákonodarca zase raz niečo zo života opomenul.
Podľa mňa ísť cestou na nepovolenie zmeny nie je účelné, neviem si predstaviť, že by to prešlo (je konštantne judikované, že postúpiť možno aj spornú pohľadávku a CSP neumožňuje súdu pri povolení zmeny ani úvahu).

Škoda podľa mňa tiež neprichádza do úvahy (ani nie tak teoreticky, ako skôr prakticky) - musel by som ako žalobca dokázať o. i. napr. to, že ak by k postúpeniu nedošlo, náhradu trov by som získal (kde je povedané, že pôvodný by mi ju zaplatil, resp. vôbec mohol zaplatiť). Predtým by si to vyžadovalo neúspešnú exekúciu (jej trvanie je u právnickej teraz tuším 30 mesiacov, otázne je tiež, odkedy by sa počítala premlčacia doba a pod.).

Naznačené spôsoby riešenia zo zahraničia by určite boli cesta, je ale fakt zarážajúce, že tento problém, ktorý existuje vlastne už roky, nové CSP nielenže neriešilo, ale tuším ešte viac prehĺbilo.

Čl. 4 a podľa mňa aj (alebo najmä) čl. 5 CSP (v mojom konaní bol vyslovený súdom právny názor a až na jeho základe došlo k postúpeniu) je podľa mňa skôr cesta, to si ale vyžaduje "odvážneho" sudcu/sudkyňu, keďže takýto postup vyvoláva mnohé ďalšie právne otázniky (komu rozsudok doručovať - aj pôvodnému? a ak áno, môže sa pôvodný odvolať, keďže už nie je účastníkom?). V každom prípade, keďže je to zatiaľ živé, budem o svojom výsledku priebežne informovať.

  Juraj Gyarfas, 09. 10. 2017 v 22:29 - na diskusiu

Milan, prečo myslíš, že § 255 CSP by sa nemohol vykladať tak, že na konci konania súd môže priznať náhradu trov aj voči strane, ktorá bola stranou pre časť konania a v čase meritórneho rozhodnutia už stranou nie je. Chápem, že to nie je moc čisté riešenie a pocitovo to nesedí, ale stále je to čistejšie riešenie, než zamietať návrh na zmenu strany (ako naznačuje česká judikatúra) a stav bez akéhokoľvek riešenia tiež nie je moc udržateľný. Doktrinálne by som argumentoval tak, že pôvodná strana predsa bola účastníkom procesnoprávneho vzťahu, z ktorého jej vyplývali určité práva a povinnosti. Nikde nie je napísané, že časť týchto práv a povinností nemôže pretrvať aj po zmene strany.

  Milan Hlušák, 10. 10. 2017 v 10:43 - Ad Juraj

Vychádzam z toho, že účinky právoplatnosti uznesenia, teda hlavne záväznosť, sú obmedzené len na strany konania ( § 228 ods. 1 v spojení s § 234 ods. 2). Za strany tu podľa mňa treba považovať strany v čase rozhodnutia. Len ony totiž mohli až do samého konca ovplyvňovať priebeh konania a jeho výsledok.

Pri zmene však došlo k výmene osôb: pre pôvodnú stranu sa konanie skončilo a už jeho ďalší priebeh neovplyvňovala. Preto by nemala niesť ani negatívne dopady prípadnej prehry. Predstavme si napríklad, že nová strana vzala žalobu späť alebo inak zapríčinila neúspech v spore. Mala by pôvodná strana aj tu znášať trovy konania za svoju časť? Navyše, tí, ktorým by na tom veľmi záležalo, by mohli svoju pohľadávku postúpiť ešte pred podaním žaloby.

Preto si myslím, že de lege lata je nateraz najčistejším riešením nepovoliť zmenu pre nepreukázanie postúpenia. Ak totiž súd dospeje k záveru, že zmluva o postúpení je neplatná podľa § 39 Obč. zák., pretože jej účelom je vyhnúť sa plateniu trov, potom nie je splnená podmienka pre povolenie zmeny, t. j. preukázanie postúpenia. Samozrejme, môžeme sa baviť, či pojem „preukázať“ použitý v § 80 ods. 2 nepredstavuje len akési "osvedčenie", ktoré súdu neumožňuje skúmať účel postúpenia. Myslím si však, že pre takýto záver iné miesta C.s.p., kde sa tieto pojmy používajú, nedávajú dostatočnú oporu.

  Juraj Gyarfas, 14. 10. 2017 v 22:12 - Ad Milan

Možno máš de lege lata pravdu, ale s riešením cez § 39 OZ sa neviem stotožniť. V prvom rade to zase raz rozširuje záber tohto ustanovenia, ktoré sa často nevhodne aplikuje ako všeliek. Riešiť aplikačný problém v civilnom procese cez § 39 OZ mi pripadá málo elegantné a podľa mňa je to zbytočne intenzívny zásah do právnych vzťahov (čo napr. s inými právami a povinnosťami, ktoré si postupca a postupník v zmluve dohodli? Bude sa všetko riešiť len cez bezdôvodko?). Ďalšie výhrady sú praktické. Čo ak účelom postúpenia nebolo zbaviť žalovaného efektívnej náhrady trov (ale napriek tomu to je dôsledkom). Účel zmluvy o postúpení mohol byť v zásade legitímny, ale aj tak by z hľadiska policy bolo vhodné zaviazať pôvodného žalobcu na náhradu trov. A hlavne ako sa bude účel v tejto fáze konania skúmať? Je potom rozhodnutie podľa § 80 ods. 2 CSP aj finálnym rozhodnutím o platnosti postúpenia? Mal by súd tým pádom skúmať aj iné potenciálne dôvody neplatnosti dohody o postúpení? Je toto rozhodnutie finálne vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom ohľadom iných sporov vyplývajúcich zo zmluvy o postúpení?

Z týchto dôvodov by som sa k riešeniu cez neplatnosť postúpenia podľa § 39 OZ a zamietnutia návrhu podľa § 80 ods. 2 CSP skôr neprikláňal.

Argument o tom, že pôvodný žalobca nemá vplyv na ďalšie konanie svojho nástupcu mi nepripadá presvedčivý. Ak nástupca koná napr. v rozpore s prevenčnou povinnosťou, môže to vo vzťahu medzi pôvodným žalobcom a jeho nástupcom založiť nejaké sekundárne nároky. Prípadne si predpokladaný postup nástupcu mohli dohodnúť v zmluve. Každopádne bolo postúpenie ich slobodným rozhodnutím, takže riziká z toho plynúce by nemali byť dôvodom na interpretáciu v rozpore so záujmami žalovaného, ktorý tento stav vôbec nemohol ovplyvniť.

Argument o tom, že rozhodnutie je záväzné iba medzi stranami, ktoré sú stranami v čase vydania tohto rozhodnutia, mi osobne pripadá najpresvedčivejší. Ale nedal by sa výkladom prekonať? Pôvodný žalobca bol stranou procesnoprávneho vzťahu, z ktorého mu vznikli určité povinnosti. Tieto povinnosti sa týkajú času, kedy v tomto vzťahu bol. Je pravdou, že budú judikované v čase, keď už stranou tohto vzťahu nie je, ale je toto naozaj neprípustné?

Mám pocit, že táto diskusia nás trochu vracia do jednej starej diskusie spred 8 rokov, ktorá prebiehala tu. Švajčiari majú z hľadiska procesných následkov prevodu a prechodu veci, ktorá je predmetom konania, podobný režim ako my. K zmene strany dochádza pri univerzálnej sukcesii a tiež pri singulárnej sukcesii (čl. 83, ods. 1 ZPO: Wird das Streitobjekt während des Prozesses veräussert, so kann die Erwerberin oder der Erwerber an Stelle der veräussernden Partei in den Prozess eintreten.), ale potom na to majú naviazanú aj výslovnú úpravu solidárnej zodpovednosti pôvodného žalobcu za trovy vzniknuté do jeho vystúpenia z konania (ods. 2 už citovaný vyššie).

Nemci a Rakúšania naopak ustanovujú, že prevod veci alebo pohľadávky nemá vplyv na konanie ( § 265 nem. ZPO, § 234 rak. ZPO). Avšak v prípade postúpenia uplatňovanej pohľadávky na dobromyseľného nadobúdateľa ( § 325 ods. 2 nem. ZPO) by postupca zrejme musel zmeniť žalobu, inak by stratil aktívnu legitimáciu ( § 265 ods. 3). Zmena žalobcu s výnimkou prípadov univerzálnej sukcesie si inak vyžaduje súhlas žalovaného a v takom prípade sa na otázku trov analogicky aplikuje úprava späťvzatia žaloby a žalobca bude zaviazaný na náhradu trov ( § 269 nem. ZPO).

Šípim, že niekde v našom odklone od tohto modelu bude schovaná aj odpoveď na praktickú otázku trov, ale neviem to zatiaľ presne uchopiť.

  Juraj Gyarfas, 14. 10. 2017 v 22:15 - ešte z rakúskej judikatúry

"Ein Parteiwechsel ist - abgesehen von den im Gesetz ausdrücklich vorgesehenen Fällen ( § § 19 Abs 2, 23 Abs 1, 234 Satz 2 ZPO), auch mit Zustimmung des Prozeßgegners unzulässig."

OGH 16.05.1973 5 Ob 75/73

  jaro čollák, 16. 10. 2017 v 01:04 - priestor pre zneužitie práva

pozdravujem diskutujúcich,
myslím si, že práve táto situácia je vhodná na možnosť aplikácie zákazu zneužitia práva, tak ako ju zakotvuje a pozná súkromné právo a predovšetkým procesné v zmysle CSP.

Hoci som sa tejto problematike venoval v rozsahu dizertačnej práce pre oblasť obchodných spoločností, slovenské právo pozná aj zákaz zneužitia procesných práv - čo sa podporilo rekodifikáciou procesu v čl. 5 CSP (Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.).

V prípade, ak by konajúci súd posúdil toto zneužitie ako hmotnoprávne (mal by potrebu skúmať hmotnoprávne postúpenie takéhoto práva - čo si myslím, že nie je úlohou súdu, ak by aj chcel sankcionovať špekulatívne postúpenie a špekulatívnu zmenu subjektu konania) - vie si pomôcť existenciou zákazu zneužitia práva v rozsahu ustanovenia § 3 ods.1 OZ.

V intenciách tohto prípadu a v rozsahu CSP mi jeho aplikácia na tento prípad dáva možnosti nad úvahou o tom, že (i) procesne na toto postúpenie neprihliadneme a (ii) s návrhom na zmenu sa súd preto vysporiada tak, že mu nevyhovie (nepripustí), pričom odôvodnenie bude práve v špekulatívnom zámere - procesný postoj žalobcu v konaní doposiaľ + dostupné informácie o subjekte na ktorý sa postupuje. Aplikácia "procesného" zákazu zneužitia práva pritom nenúti súd zaoberať sa hmotnoprávne existenciou postúpenia ako právneho úkonu. Tento korekčný mechanizmus mi v tomto prípade dáva rozumné závery..

  Milan Hlušák, 16. 10. 2017 v 09:43 - Ad Juraj a Jaro

Musím s tebou Juraj nesúhlasiť. Podľa mňa — čisto hmotnoprávne — ak sa už má § 39 Obč. zák. používať, tak práve na takéto prípady. Veď ak jediným účelom postúpenia je vyhnúť sa plateniu náhrady trov, a tým poškodiť tretieho, tak potom sa takéto postúpenie určite prieči dobrým mravom. Nemyslím si preto, že by sme tu nejak rozširovali záber § 39. Zo slova „prieči“ použitého v § 39 možno navyše vyvodiť, že rozpor s dobrými mravmi musí byť kvalifikovaný. Súd by mal preto zmenu nepovoliť, len ak je snaha vyhnúť sa povinnosti nahradiť trovy zrejmá.

Ináč ale obavám zo stretu hmotného a procesného práva pri rozhodovaní o zmene rozumiem. Nie som si ale istý, či celý problém vieme vyriešiť výkladom, že rozhodnutie o trovách sa môže vzťahovať aj na pôvodnú stranu. Narazíme tu na zmysel a účinky procesného nástupníctva. Okrem toho si stále myslím, že obmedzenie subjektívnej záväznosti rozhodnutia len na aktuálne strany je dôsledkom aj toho, že len ony mohli priebeh sporu až do samého konca procesne ovplyvňovať. No ak by sa nám aj podarilo rozšíriť záväznosť rozhodnutia aj na pôvodnú stranu, potom musíme rátať aj s opačnou situáciu, akú sme chceli riešiť (t. j. ak aktuálna strana na náhradu trov „má“, ale pôvodná nie). Aby sme to celé nejak „upratali“, museli by sme výkladom vyvodiť pre súd aj oprávnenie založiť solidaritu. A to môže narážať na limity hmotného práva ( § 511 Obč. zák.).

Jaro, čl. 5 C.s.p. hovorí, že odmietnuť a sankcionovať zjavné zneužitie možno len „v rozsahu podľa [C.s.p.]“. Neznamená to, že ak § 80 žiadne odmietnutie či sankcie nespomína, tak použitie čl. 5 tu nie je možné? Priznám sa, že mi čl. 5 nie je celkom jasný: ak sa má aplikovať len tam, kde s tým C.s.p. výslovne počíta (t. j. v 2-3 situáciách), ide naozaj o „základný princíp“?

  jaro čollák, 16. 10. 2017 v 09:57 - Ad Milan

Milan, zneužitie práva explicitne nespomína CSP nikde mimo čl. 5 - pri žiadnom konkrétnom procesnom úkone súdu, a z hľadiska systematiky mám za to, že je ako princíp aplikovateľný kdekoľvek v základnom, ako aj opravnom konaní.

Typickým príkladom je už v minulosti niekoľkokrát - aj NSSR a ÚSSR - judikované procesné zneužitie práva napr. podať žalobu, navrhnúť dôkaz, či navrhnúť odročenie pojednávania - pritom nikde sa ani v OSP zneužitie práva nespomínalo pri týchto jednotlivých procesných úkonov explicitne.

Aj v hmote máš zákaz zneužitia práva ako korekčný mechanizmus vzťahujúci sa na ktorýkoľvek vzťah súkromného práva (3 ods. 1) s tým, že ak konkrétne právne odvetvie chce, upraví si zneužitie práva špecificky ( § 56a ObZ, 176b ObZ, § 3 ods. 6 zákona o správe daní, Zákonník práce a pod.....). V CSP by som to chápal generálne ako princíp dopadajúci na ktorýkoľvek procesný úkon strán, a ako náboj do ruky súdu aby odmietol tento úkon + sankcionoval (sankcionoval - odmietnutie v inom procesnom význame, imho napr. práve nepripustenie a pod.).

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím