lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (36)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Szabo (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Michal Krajčírovič (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Kotvan (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Juraj Schmidt (2)
Jozef Kleberc (2)
Maroš Macko (2)
Dávid Tluščák (2)
Roman Kopil (2)
Andrej Kostroš (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Gedra (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Straňák (2)
Lukáš Peško (2)
Ludmila Kucharova (2)
Zsolt Varga (2)
Gabriel Volšík (2)
Anton Dulak (2)
Peter Varga (2)
Bob Matuška (2)
Marek Maslák (2)
Martin Serfozo (2)
Marián Porvažník (2)
Jiří Remeš (2)
Matej Kurian (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Igor Krist (1)
Dušan Rostáš (1)
Tomáš Demo (1)
Matej Gera (1)
Lucia Palková (1)
I. Stiglitz (1)
Natalia Janikova (1)
Ondrej Jurišta (1)
Ladislav Pollák (1)
Martin Hudec (1)
Jana Mitterpachova (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter Kubina (1)
Marcel Jurko (1)
Tibor Menyhért (1)
Robert Vrablica (1)
Ivan Kormaník (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Zuzana Bukvisova (1)
peter straka (1)
Martin Svoboda (1)
Michal Jediný (1)
Martin Poloha (1)
Peter Janík (1)
Matej Košalko (1)
lukas.kvokacka (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Jakub Mandelík (1)
Pavel Lacko (1)
Marcel Ružarovský (1)
Tomas Kovac (1)
jaroslav čollák (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Estočák (1)
David Horváth (1)
Tomáš Pavlo (1)
Peter Marcin (1)
Dušan Marják (1)
Petr Kavan (1)
Zuzana Adamova (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Šrámek (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Richard Macko (1)
Ivan Priadka (1)
lukasmozola (1)
Martin Bránik (1)
Pavol Mlej (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Klincová (1)
Michal Ďubek (1)
Vladimir Trojak (1)
Ivan Michalov (1)
Lucia Berdisová (1)
Róbert Černák (1)
Nora Šajbidor (1)
Zuzana Kohútová (1)
Viliam Vaňko (1)
Robert Šorl (1)
Vincent Lechman (1)
Vladislav Pečík (1)
Peter K (1)
Ján Pirč (1)
Emil Vaňko (1)
David Halenák (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Galgoczy (1)
Bohumil Havel (1)
Gabriel Závodský (1)
Petr Steiner (1)
Roman Prochazka (1)
Eduard Pekarovič (1)
Paula Demianova (1)
Tomáš Korman (1)
Juraj Lukáč (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Ako opraviť chybu vo výroku rozhodnutia spôsobenú stranou v jej procesnom podaní

Richard Macko, 23. 02. 2020 v 13:56

1. Úvod

Tento príspevok vznikol na podnet môjho bývalého kolegu a mentora Juraja Gyárfáša po jeho trefnej poznámke, aby sa článok, ktorý som nedávno napísal, nestratil v „matrixe“ českej odbornej literatúry, ale aby jeho výsledky ľahko našiel aj čitateľ, ktorý si bežne pred spaním nečíta zborníky a iné publikácie tohto typu.

Ako som už naznačil, tento príspevok je „výcucom“ z článku s názvom Výklad chyby v žalobe prevzatej do rozsudku súdu a prípustnosť jej opravy, ktorý bol publikovaný v českej knihe Právní jednání a procesní úkony. Vzájemné vztahy a nové aspekty (2019). Snáď mi odpustíte pokus o vlastnú reklamu, ale ak by ste si chceli prečítať celý článok, nájdete ho tu. Budem rád, ak sa k danej téme rozprúdi diskusia.

Článok je reakciou na pomerne prekvapivé zistenie, aká malá pozornosť bola doposiaľ venovaná v českej i slovenskej právnej spisbe a praxi téme opravy výroku súdneho rozhodnutia pre chybu, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní strany. Je zrejmé, že táto problematika nás posúva do štádia konania po vyhlásení rozhodnutia. Prirodzene, ak by strana v priebehu sporu zistila, že vo svojom žalobnom návrhu (petite) urobila pisársku, počtársku alebo inú zrejmú chybu, pravdepodobne by podala súdu návrh na zmenu alebo úpravu petitu. Toto ale nie je tá situácia, ktorá nás teraz zaujíma. Zaujíma nás, čo v prípade, ak súd nedopatrením prevezme do výroku chybu, ktorej sa strana dopustila ešte v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní, pričom táto chyba vyšla najavo až po tom, čo súd svoje rozhodnutie vyhlásil.

Inštitút opravy rozsudku je upravený v § 164 OSŘ a v § 224 CSP. V prevažnej miere sa stretávame s názorom, že inštitút opravy rozsudku je možné uplatniť, ak sa chyby v písaní, počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti dopustil súd, najčastejšie súdny úradník zúčastnený na vyhotovovaní písomného znenia rozhodnutia. Pripúšťam, že na prvé prečítanie môžu tieto ustanovenia zvádzať k myšlienke, že účelom tohto inštitútu je opravovať najmä takéto chyby. Podľa môjho názoru je však takýto výklad príliš reštriktívny.

Otázka teda znie, či je možné inštitút opravy rozsudku na nastolenú situáciu aplikovať.

2. Dôsledky teórie prejavu

Narozdiel od hmotného práva, kde platí teória vôle, v procesnom práve platí teória prejavu. Tá vychádza z prejavom vytvoreného stavu konania, ktorý zakladá alebo môže zakladať dobrú vieru ostatných subjektov konania. Ak totiž v dôsledku prejavu vznikne taký stav, že z neho ostatné subjekty môžu usudzovať na určitý procesný úkon, potom tento úkon platí tak, ako bol prejavený, a to bez ohľadu na to, či bol prejav podložený skutočnou vôľou alebo nie. Podobne nie je rozhodujúce, či rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou vznikol v dôsledku omylu či nepozornosti.

Teória prejavu zakladá nekompromisný postoj aj k chybe v žalobe, hoci by išlo aj len o nepatrnú chybu zodpovedajúcu podmienkam § 164 OSŘ a § 224 CSP. Súd nebude (a ani nemá prečo) skúmať, či vôľa prejavená v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní strany reálne zodpovedá jej skutočnej (vnútornej) vôli. Ak by mal súd skúmať, či každý prejav vôle zodpovedá skutočnej vôli strany, proces by sa neúmerne predlžoval a komplikoval, a tým by sa do značnej miery ohrozoval jeho primárny účel, ktorým je rýchle odstránenie sociálneho konfliktu ako aj poskytnutie ochrany subjektívnym právam.

Navyše prípadný rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou nespôsobí, že by chyba v žalobe robila tento procesný úkon vadným, neprípustným a ani neúčinným. Žaloba, návrh alebo iné procesné podanie bude aj s chybou napĺňajúcou požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP naďalej platným, prípustným a účinným procesným úkonom a bude vyvolávať určitý stav konania, z ktorého môžu (ale nemusia) ostatné subjekty konania v dobrej viere usudzovať, že daný úkon platí tak, ako bol prejavený. Za takúto chybu nesie procesnú zodpovednosť strana, ktorá procesný úkon aj s chybou urobila.

Je možné sa tejto procesnej zodpovednosti zbaviť a napriek teórii prejavu chybu vo výroku opraviť?

3. Čo hovorí doktrína a judikatúra?

V prvom rade doktrína sa zhoduje na tom, že je vylúčené, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravoval výrok či obsah inak bezchybného rozhodnutia, napr. preto, že si neskôr uvedomil nesprávnosť svojho rozhodnutia, chybné právne posúdenie, chybný výklad, chybnú aplikáciu práva alebo chybu iných úvah, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. To isté platí napr. o dopísaní nových dôvodov rozhodnutia. S týmto záverom sa stotožňujem. Nejde však o záver týkajúci sa chyby v žalobe prevzatej do rozhodnutia súdu, ale o vecnú nesprávnosť rozhodnutia ako takú. Proti vecnej nesprávnosti rozhodnutia má smerovať opravný prostriedok.

V druhom rade opravovaná nesprávnosť musí byť zrejmá, resp. zjavná. Aby sa mohlo pristúpiť k oprave rozhodnutia, musí ísť o chybu, ktorá sa stala zjavnou všetkým subjektom sporu, t.j. súdu (sudcovi či senátu) a stranám (ÚS ČR II. ÚS 2678/13), príp. aj iným subjektom zúčastneným na konaní (napr. intervenientom). Zjavnosť opravovanej chyby musí pritom vyplývať z ostatných súvislostí, napr. z iných častí rozhodnutia (najčastejšie z odôvodnenia), zápisníc o pojednávaní, zvukových záznamov, prednesov strán, resp. zo súdneho spisu ako celku.

Súdne rozhodnutie teda môže trpieť vecnou vadou, proti ktorej má smerovať opravný prostriedok, alebo môže trpieť zrejmou nesprávnosťou, ktorú možno napraviť cez inštitút opravy rozsudku. Podľa môjho názoru rovnako existuje rozdiel medzi vecnou chybou v žalobe (t.j. chyba spočívajúca v nesprávnosti o právnej otázke) a chybou v žalobe, ktorá zodpovedá požiadavkám § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (t.j. chyba, ktorá sa kvalifikuje ako zrejmá nesprávnosť).

3.1 Aktuálny stav

Najčastejším opisom zrejmej nesprávnosti býva taká chyba (podobná chybe v písaní alebo počítaní), ktorá vznikla bezprostredným zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila na vyhlásení alebo vyhotovení rozhodnutia (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Tu síce nie je priamo povedané, že musí ísť o chybu, ktorej sa dopustil súd, resp. súdny úradník, ale prinajmenšom možno tvrdiť, že uvedený opis to do veľkej miery naznačuje. Čo teda v prípade, ak sa do výroku rozhodnutia dostala chyba, ktorá spĺňa požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (zrejmá nesprávnosť), avšak ide o chybu, ktorú súd iba prevzal do výroku, hoci sa jej už skôr dopustila strana v žalobe, návrhu alebo v inom podaní?

Komentár k CSP z dielne C. H. Beck uvádza tri principiálne výroky. Po prvé, postupom podľa § 224 CSP nie je možné opraviť vecnú chybu žaloby, o ktorej súd rozhodol. Ako som už naznačil vyššie, s týmto názorom sa v plnej miere stotožňujem, keďže vecné chyby žaloby nie sú chybami napĺňajúcimi požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP a na ich zvrátenie majú slúžiť opravné prostriedky. Po druhé, účelom inštitútu opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd. A po tretie, nie je v zásade možné opravným uznesením odstraňovať taký nedostatok podania strany, ktorý spôsobil nesprávnosť rozsudku. S týmito dvoma zvyšnými výrokmi si dovolím polemizovať.

3.2 Argumenty v prospech vykonania opravy

Nadväzujúc na výklad procesných úkonov treba poznamenať, že každé súdne rozhodnutie je najmä procesným úkonom a jeho podstatou je prejav vôle súdu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Winterová rozlišuje medzi (i) snahou docieliť zmenu obsahu takto prejavenej vôle súdu, ktorá sa z povahy veci zabezpečuje podaním opravného prostriedku, a (ii) snahou docieliť napravenie určitých nesprávností prejavenej vôle bez toho, aby sa menil jej obsah. Podľa môjho názoru je potrebné opravu rozhodnutia chápať ako napravenie, resp. zosúladenie chybne prejavenej vôle súdu s vôľou, ktorú v okamihu vyhlásenia rozhodnutia súd prejaviť chcel. Ide teda o zosúladenie výroku s realitou.

Faktom pritom ostáva, že ani jedno z ust. § 164 OSŘ a § 224 CSP formálne a ani materiálne nevyžaduje, aby išlo o chybu, ktorej sa dopustil súd (NS ČR 20 Cdo 1383/98 (SJ, 2000, č. 97)). Ak aj takýto názor v právnej teórii a praxi dosiaľ prevládal, je z môjho pohľadu pomerne arbitrárny, pretože rozhodujúcim kritériom by v tejto súvislosti mala byť vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Tu by sa dalo namietať, že ak platí teória prejavu vôle o procesných úkonoch strán, potom rovnako musí platiť aj o procesných úkonoch súdu. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že rozhodnutie súdu platí tak, ako bolo navonok prejavené a ako také ho treba považovať za právne perfektné. Je síce pravda, že teória prejavu sa uplatňuje aj pri procesných úkonoch súdu, ale tam, kde to vyžaduje záujem na pružnosti konania, procesné kódexy pripúšťajú, aby súd svoje rozhodnutie dodatočne menil. Medzi tieto zákonné výnimky patria okrem iného aj § 164 OSŘ a § 224 CSP, a preto sa teória prejavu neuplatňuje pri inštitúte opravy rozsudku, ale rozhodujúca je iba tá vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Ďalej by sa tiež dalo namietať, že oprava výroku rozhodnutia je limitovaná tým, že súd je v zmysle § 156 ods. 3 OSŘ a § 219 ods. 4 CSP vyhláseným rozhodnutím viazaný. Podľa môjho názoru je však prehnane formalistické domnievať sa, že súd nemôže opraviť chybu vo výroku len preto, že rozhodnutie už bolo vyhlásené. Ak by takéto pravidlo platilo, potom by inštitút opravy rozsudku stratil svoj účel a opodstatnenie, pretože by sa v praxi nemohol nikdy využiť. Z povahy veci sa totiž rozhodnutie opravuje iba vtedy, ak bolo najskôr vyhlásené a chyba vyšla najavo až neskôr.

Logika opravy rozsudku musí navyše platiť bez ohľadu na to, či sa chyby dopustila strana alebo súd. Inak by sa súd vystavoval riziku vydávania a existencie nevykonateľných rozhodnutí, príp. takej úprave vzájomných práv a povinností strán, ktorá by nezodpovedala vôli, ktorú súd v okamihu vyhlásenia prejaviť chcel (NS SR 6 Cdo 162/2017) a ktorej obsah je z odôvodnenia bezpečne poznateľný (ÚS SR II. ÚS 576/2013) a podporený obsahom spisu (NR SR 6 Cdo 126/2017). Na súdne rozhodnutie sa tiež kladie požiadavka jeho formálnej bezchybnosti. Ak rozhodnutie nie je formálne bezchybné (napr. v dôsledku zrejmej nesprávnosti), pripúšťa sa možnosť jeho opravy bez narušenia zásady viazanosti súdu vyhláseným rozhodnutím (NS SR 3 M Cdo 21/2008).

Ďalšími námietkami proti oprave výroku rozhodnutia pre chybu v žalobe by mohlo byť potenciálne narušenie rovnosti strán (zbraní) a kontradiktórnosti sporu. Dokážem si predstaviť argument, že návrh žalobcu na opravu výroku by sa mohol v praxi považovať za návrh na opravu petitu v čase po vyhlásení rozhodnutia. Tým, že by súd danú opravu vykonal, zvýhodnil by jednu zo strán oproti druhej. Tento argument je však podľa môjho názoru neudržateľný, keďže právo podať návrh na opravu výroku rozhodnutia bolo identifikované ako základné procesné právo strany. Ak strana splní formálne i materiálne požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, vzniká jej subjektívne právo na to, aby súd danú opravu vykonal (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Súčasne podľa mňa platí, že druhá strana nemôže pre seba odvodzovať žiadne práva z nepatrnej chyby napĺňajúcej požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, ktorá sa nedopatrením dostala do výroku rozhodnutia, hoci sa jej dopustila strana ešte v žalobe, návrhu alebo inom podaní (NS ČSR R I 141/21).

4. Záver

Všeobecné pravidlo. Vo všeobecnosti by nemalo byť prípustné, aby súd opravil výrok rozhodnutia súdu pre chybu, ktorej sa dopustila strana v žalobe, návrhu alebo inom podaní, a to najmä v dôsledku aplikácie teórie prejavu procesných úkonov, podľa ktorej strana musí niesť procesnú zodpovednosť za omyl alebo nesprávnosť, ktorých sa dopustila vo svojom podaní (t.j. pri prejave svojej vôle). Toto všeobecné pravidlo subsidiárne podporujú tiež zásady rovnosti strán, kontradiktórnosti a viazanosti žalobným návrhom, hoci ich použitie má menej výrazný efekt.

Výnimka zo všeobecného pravidla a jej podmienky (test). Je prípustné, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravil vo výroku rozhodnutia to, čo vyjadril oproti tomu čo v skutočnosti vyjadriť chcel, ak si neskôr uvedomil alebo inak zistil (napr. samoštúdiom spisu alebo podaním či podnetom od strany), že vo výroku došlo k zrejmej nesprávnosti, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu alebo inom podaní strany. K takejto oprave však treba pristúpiť len pri kumulatívnom splnení nasledovných podmienok:

(a) opravou výroku sa nemení pôvodná vôľa súdu, ale súd iba zosúlaďuje chybný výrok s tým, čo v okamihu vyhlásenia rozhodnutia vo výroku skutočne vyjadriť chcel;

(b) ide o opravu chyby, o ktorej sa súd a strany po celý čas domnievali, že neexistuje; a

(c) oprava chyby zodpovedá stavu súdneho spisu.

Pokiaľ sú splnené tieto tri podmienky, súd by mal vykonať opravu vo výroku rozhodnutia. Opak by predstavoval prehnaný a nežiaduci formalizmus.

Ak sú splnené podmienky ustanovené v § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP súdu „nepatrí akákoľvek voľná úvaha o tom, či napriek splneniu zákonných podmienok návrhu na opravu rozhodnutia vyhovie alebo nie.“ (NS SR 6 Cdo 162/2017). V tomto prípade vzniká strane subjektívne právo na opravu rozhodnutia a súdu vzniká tomu zodpovedajúca povinnosť opravu rozhodnutia vykonať


Názory k článku Ako opraviť chybu vo výroku rozhodnutia spôsobenú stranou v jej procesnom podaní:


  František Sedlačko, 24. 02. 2020 v 16:41 - Ad Richard Macko

Zaujímavý príspevok. V danej súvislosti dopĺňam ešte aktuálne uznesenie ÚS SR (odmietnutie sťažnosti) zo dňa 29.10.2019 sp. zn. III. ÚS 67/2019, podľa ktorého:

"Za zrejmú nesprávnosť v zmysle § 164 OSP ( § 224 CSP) treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie účastníkov konania a súd preto nemôže postupom podľa § 164 OSP odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku.";

právna veta citovaná podľa analytického prehľadu rozhodovacej činnosti ÚS SR za december 2019 / III. senát.

  Juraj Gyarfas, 26. 02. 2020 v 16:40 - ad Rišo

Ahoj Rišo, gratulujem k prieniku do českej odbornej literatúry aj k super výcucu - skvelé :-)

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:12 - ešte ÚS SR

"Postupom podľa § 224 CSP možno opraviť ktorúkoľvek časť rozhodnutia kedykoľvek, teda aj po právoplatnosti rozsudku. Účelom zakotvenia daného ustanovenia bolo napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd pri písomnom vyhotovovaní rozhodnutia. Obmedzením vo vyhotovení možnej opravy je skutočnosť, že súd takýmto spôsobom nemôže opraviť vecnú vadu žaloby ani taký nedostatok podania sporovej strany, ktorý spôsobuje nesprávnosť samotnej podstaty rozsudku. Keďže v danom spore nebola pochybnosť, kto je pasívne legitimovaný, nemožno daný nedostatok považovať za natoľko závažný, že by spôsobil nesprávnosť celého rozsudku."


ÚS SR, III. ÚS 106/2019

  Jaroslav Čollák, 29. 02. 2020 v 20:34 - dominus litis - vady žalobného návrhu - súd - výsledok?

nie celkom rozumiem východiskám úvahy. Poďme po poriadku:

a) chyba v žalobe - (i) s oporou v spise --> rozhodnutie ktoré vychádza so "zisteného skutkového stavu" - rozsudok zneje na X ktoré je (v zmysle článku) zlé.... "vec samu" formuluje "dominus litis" a teda o tom, čo je vec sama súd nerozhoduje - a ak platí, že X má oporu v spise... rozhodne o X, a ide o VECNÉ rozhodnutie (vo veci samej)
- prečo by mal toto upravovať súd cez § 224?

b) chyba v žalobe - (ii) bez opory v spise (alebo: pomýlil som sa ako žalobca)
tu ale existuje podľa môjho názoru diskrepancia medzi tým čo žalobca žiada a čo je v spise, a môže mať v zásade (?) tri formy:

b1) žiada menej ako môže v zmysle skutkového stavu (spisu)
- tu súd musí aplikovať "ne ultra petitum" - vo veci samej rozhodnúť v zmysle petitu žalobcu alebo - nepriznať viac ( § 216 ods. 1). Vadu žalobcu (mal nárok na 1000 ale žiada len 100 zhojiť súd nemôže....).
- výnimka: BSM, podielové spoluvlastníctvo atď. - § 216 ods. 2
- odvážny sudca to bude zhojovať v rozhodnutí vo veci samej cez čl. 11 a § 124 CSP a rozhodne o 1000.

b2) žiada viac ako môže v zmysle skutkového stavu (a spisu) - tu súd musí aplikovať rozhodbutie vo veci samej priznávajúc len to, čo je odôvodnené v zmysle obsahu spisu - rozhodnúť o petite (hoci vadnom, § 216 ods. 1) a vo zvyšku žalobu zamietnuť.

b3) žiada iné ako môže v zmysle skutkového stavu (a spisu) - zamietanie žaloby

VŠEOBECNE: ak žaloba znela na 1000, ale rozsudok zneje na 100, aplikujeme proste 224. Spor o tom, čo je chyba v písaní počítaní atď asi nie je. A všeobecne, zvyknem na hodinách procesu učiť (a tak učili aj mňa) že oprava zrejmých chýb v písaní a počítaní atď JE AKTÍVNA len vtedy, ak je rozpor medzi VÝROKOM a ODÔVODNENÍM (ergo obsahom spisu). I

nak ide o vecné chyby posúdenia, kde sa preklápame do odvolacieho konania a odvolacích dôvodov....

  Richard Macko, 13. 03. 2020 v 21:16 - Pokus o praktický príklad a doplnenie ďalších zdrojov

Ad František Sedlačko a Juraj Gyárfáš. Ďakujem za doplnenie týchto najaktuálneších rozhodnutí ÚS (III. ÚS 67/2019 a III. ÚS 106/2019). Všimol som si ich a rád by som na ne aj zareagoval v budúcnosti. Mám z nich zatiaľ dojem, že iba opakujú mantru o tom, že pri § 164 OSP (OSŘ) a § 224 CSP musí ísť o chybu súdu a nie strany sporu, ale v skutočnosti nevysvetľujú, prečo by to tak malo byť. Referujú na staršiu judikatúru, kde to rovnako vysvetlené nie je. Musím sa na ne ešte ale pozrieť detailnejšie. V každom prípade je potešujúce, že potvrdzujú (prinajmenšom ten, ktorý uviedol pán Sedlačko), že za zrejmú nesprávnosť treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej vôle súdu, ktorú súd v čase vyhlásenia rozhodnutia prejaviť chcel a ktorej obsah je z rozhodnutia bezpečne poznateľný na jednej strane a obsahom, ktorý súd vo výroku reálne prejavil preberajúc danú nesprávnosť na strane druhej. Ešte lepšie by ale bolo povedať „...a ktorej obsah je z rozhodnutia a z obsahu spisu bezpečne poznateľný.“ Odôvodnenie rozhodnutia podľa mňa nemusí byť vždy dostatočné na tieto účely (resp. nemusí grafomansky prepisovať celý obsah spisu, ktorý tu podľa mňa zohráva veľmi dôležitú rolu).

Ad Jaroslav Čollák. Ďakujem za zhrnutie situácií, ktoré môžu nastať počas konania a ako by mal pri nich súd postupovať. Súhlasím s nimi a myslím, že to, o čom píšem ja, sa s nimi nebije. Dokonca mám pocit, že sa to nebije ani s konceptom dominus litis, ale to posúďme až na príklade, ktorý uvediem nižšie. Asi nie je úplne vhodné dávať príklad so žalobou na plnenie vo výške 1000 eur, lebo takéto jednoduché situácie pod § 164 OSŘ a § 224 CSP obvykle nebudú spadať a väčšinou sa dopracujeme k opravnému prostriedku, ako správne píšete.

Predstavme si situáciu, kedy existuje zmluva o dodaní tovaru (nejaká heavy machinery). Jej dodanie je kryté bankovými zárukami. Povedzme, že jedna je vo výške 1.000.000 eur a druhá vo výške 80.000 eur. Tá nižšia kryje nejakú fázu dodania a tá vyššia finálne dodanie. Medzi kupujúcim a predávajúcim sa niečo pokašle (napr. nastane okolnosť vyššej moci, ktorú predávajúci tvrdí a kupujúci popiera). Kupujúci si uplatní bankovú záruku vo výške 80.000 eur a banka mu ju vyplatí. Predávajúci prišiel o 80.000 eur a tvrdí, že banková záruka bola uplatnená neoprávnene a bez dôvodov uvedených v zmluve. Peniaze sú však preč a predávajúci sa bojí, že kupujúci si eventuálne uplatní aj tú vyššiu záruku. Obráti sa teda na súd a žiada nariadenie neodkladného opatrenia proti banke. V návrhu opíše skutkový stav a uvedenie, že kupujúci si uplatnil záruku vo výške 80.000 eur a existuje tu obaja, že si uplatní aj záruku vo výške 1.000.000 eur. Tento opis sa nachádza v tele podania a žalobca (predávajúci) v tele podania uvedie správne čísla jednotlivých bankových záruk. V petite sa však nedopatrením pomýli a uvedie v ňom číslo bankovej záruky, ktorá zodpovedá nižšej záruke (ktorá už bola navyše kupujúcim uplatnená a ktorej zadržanie bankou nemá absolútne žiaden zmysel). Došlo teda k chybe v petite, ale z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je zrejmé, čoho sa žalobca domáha – chce, aby banka nepustila peniaze zo záruky vo výške 1.000.000 eur. Súd sa s návrhom žalobcu stotožní (t.j. chce, aby banka nepustila vyššiu záruku), ale iba bohapusto prekopíruje do výroku petit žalobcu, v ktorom sa nachádza číslo bankovej záruky na 80.000 eur. Keď je neodkladko doručené banke, banka sa pousmeje a skonštatuje, že daná záruka už bola vyplatená a že ak bude uplatnená miliónová záruka, tak ju bude musieť rovnako vyplatiť. Čo teraz?

Čisto formalisticky, súd rozhodol v súlade s návrhom žalobcu, proti čomu sa teda bude odvolávať? Mohol by samozrejme podať nový návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a dúfať, že súd ho opäť nariadi. Podľa mňa tu ale na takéto situácie máme § 164 OSŘ a § 224 CSP. Ide o zrejmú nesprávnosť, súdu bolo jasné, čoho sa žalobca domáha, dokonca sa s jeho návrhom stotožnil, len sa nezamyslel nad tým, čo je napísané v petite a urobil ctrl+c / ctrl+v. Fair enough, stáva sa. Je to chyba žalobcu v procesnom podaní. Ako píšem v príspevku, v súlade s teóriou prejavu za to nesie procesnú zodpovednosť žalobca. To podporuje aj koncept dominus litis. Nejde podľa mňa ale o žiadnu zo situácií podľa a) alebo b). Ide tu o chybu v žalobe s oporou v spise, kedy sa ale pomýlil žalobca a nie súd. A toto je presne to východisko príspevku. Prečo by muselo ísť iba o chybu súdu? Zatiaľ som to nikde nenašiel, budem rád, ak ma k tomu niekto nasmeruje, ale môj pocit z toho zatiaľ je, že to kedysi dávno takto niekto povedal a dookola to opakujeme bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli. Zo zákona nevyplýva, že by to mala byť chyba súdu, judikatúra zjavne zkladie dôraz na to, aby v súznení bola vôľa súdu, ktorú prejaviť chcel a ktorú reálne prejavil a to podľa mňa musí byť dobre poznateľné nielen z odôvodnenia, ale najmä z obsahu spisu (ten je kľúčový).

Doplním ešte zopár zdrojov, ktoré podporujú, že nemusí ísť vždy nevyhnutne o chybu súdu. Sú trošku staršie, ale snáď to niektorí ocenia :-)

„Zákon má na mysli chyby, jichž se dopustil soud. Tím není ovšem řečeno, že by byla vyloučena oprava takových chyb soudu, k nimž dala podnět vlastně strana sama, kde tedy soud jen opakoval touž chybu, které se dopustila strana. Neboť vedlo by v životě ku příkrým důsledkům, odpírati opravu tam, kde taková oprava neodporuje povaze civilního procesu a je důvody praktického života přímo žádána.“ HORA, V. Československé civilní právo procesní. I.–III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2010, Díl II, s. 408.

„Žalobkyně navrhla sice v protokole ze dne 15. září 1920, aby bylo žalovanému přikázáno odevzdati jí byt v domě čp. 14 v Dlouhé třídě v Praze; avšak je-li jisto a nesporno, že žalovaný nebydlí v tomto domě, nýbrž v domě čp. 10 a že ve sporu šlo jen o byt v domě čp. 10 se nalézající, pak tu jde pouze o přepsání a opravu nesprávného čísla domu a žalovaný nemůže z takového patrného omylu žádných práv pro sebe dovozovati. Ustanovení § 419 c. ř. s. mluví sice o chybách a jiných nesprávnostech v rozsudku a v jeho vyhotoveních; avšak použití tohoto ustanovení není vyloučeno v případě, když do rozsudku se vloudí nesprávnost naznačená v § 419 c. ř. s. vinou strany, která již v návrhu se dopustila omylu, jenž pak jak soudem, tak i stranami po celé jednání sporné zůstal nepovšimnut. I v tomto případě obsahuje rozsudek patrnou nesprávnost, kterou možno dle § 419 c. ř. s. opraviti.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 8. februára 1921, R I 141/21, č. 909, publikované v Zbierke Františka Vážneho; Sbírka Rozhodnutí Nejvyššího soudu Československé republiky ve věcech občanských – Svazek třetí (od čísla 838 do čísla 1393) obsahující rozhodnutí z roku 1921, Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1923, s. 102–103.

„Oprava rozsudku je prípustná napríklad, ak žalobník mylne označil meno žalovaného a tento zjavný omyl prešiel do rozsudku; ak by spor vyhravší žalobník bol zrejme omylom zaviazaný na znášanie trov konania, hoci z dôvodov ide opak najavo.“ Komentár k § 407 (Oprava rozsudku) zák. čl. I/1911 Občiansky súdny poriadok platný pre územie Slovenska do r. 1950, s. 319.

  Jaroslav Čollák, 14. 03. 2020 v 18:03 - ad new case

rozumiem, k čomu smeruje úvaha.

prvá odpoveď: judikát v rozsahu vyhovenia 80 000,- je lege artis, myslím, že by prešiel aj odvolačkou nakoľko súd neurobil nič nad rámec, čo nemohol ( § 216 ods. 1).

Druhá odpoveď: judikát v rozsahu 1 000 000 - súd išiel nad rámec, a podanie posudzoval podľa obsahu (to čo som písal vyššie - aktívny sudca) a nejudikoval čo mal v zmysle žalobného návrhu a porušil (neaplikoval § 216 CSP) lebo sa mu zdalo viac vhodné pri pomerovaní uprednostniť § 124 v spojitosti s čl. 11. Tu si ale myslím, že druhoinštančne to udržateľné nie je.

- ak teda chápem správne, riešime tu rozpor medzi argumentáciou, a žalobným návrhom. V tom smere sa chcem ale opýtať (dávam na úvahu), prečo by súd v tomto prípade nevyužil dopytovacie oprávnenie ( §150 ods.2) na odstránenie rozporu medzi žalobou (obsahom) a petitom? Na súde som to v konaniach zažil niekoľkokrát, kedy som sa dokonca sám dopustil pri zastupovaní nepresnosti medzi obsahom žaloby a petitom...

  Richard Macko, 14. 03. 2020 v 20:31 - Súhlas s použitím dopytovacieho oprávnenia sudcu

Jednoznačne súhlas, že aktívny sudca by mal v zmysle materiálneho vedenia sporu použiť dopytovacie oprávnenie ( § 150 ods. 2 CSP) na odstránenie rozporu medzi obsahom žaloby a petitom. To je ideálny postup aktívneho sudcu počas konania. Tiež viem, že sa to v praxi naozaj deje a súdy sa tieto nezrovnalosti snažia odstraňovať.




Ako som však písal v článku, predstavme si situáciu, kedy si ani strana, ani súd počas celého konania danú chybu nevšimnú. V našom modelovom prípade sme teda v situácií, kedy sa žalobca z banky dozvedel, že záruka má nesprávne číslo (t.j. sme v okamihu už po vyhlásení rozhodnutia). Tu podľa mňa musí platiť, že ak sú splnené tri podmienky, ktoré uvádzam v časti 4. príspevku (okrem iného aj že "ide o opravu chyby, o ktorej sa súd a strany po celý čas domnievali, že neexistuje"), potom sa aplikuje § 164 OSŘ / § 224 CSP a súd má povinnosť pristúpiť k oprave výroku.


  ingomuri, 18. 06. 2020 v 18:51 - dôležitá chyba v článku 2x

v článku sa cituje rozhodnutie 6Cdo 126/2017, správne má byť 6Cdo 162/2017

  Richard Macko, 27. 06. 2020 v 11:13 - Vďaka za upozornenie

Máte pravdu, správne je NS SR 6 Cdo 162/2017. V príspevku na Lexfore vyššie som to už opravil. Žiaľ, vydavateľ asi nevydá opravné uznesenie :) takže v knihe to už navždy ostane chybou v písaní :)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím