Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn. 29 ICdo 7/2013 (29 Cdo 7/2013) judikoval, že pokud bylo v rozhodnutí ignorováno platné právo, tak pro jiné právní posouzení pohledávku popřít nelze a to i kdyby v rozhodnutí žádné právní posouzení nebylo, pokud se jednalo o rozsudek pro uznání nebo o platební rozkaz.

Tento přístup mi přijde krajně nespravedlivý, pokud má insolvenční správce chránit zájmy ostatních věřitelů. Proto se pokusím odkázat na možné cesty.

Ústavní soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: II. ÚS 3194/18 ze dne 1. 4. 2019 judikoval:

Nejvyšší soud dne 25.07.2018 pod sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 mimo jiné judikoval:

Věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka. Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích.

První dějství bylo v roce 2014:http://www.lexforum.cz/510

Druhé dějství pak v roce 2016: http://www.lexforum.cz/611

Letos stejnou linii držel Nejvyšší soud v rozhodnutí NSČR 33 Cdo 3774/2017 a toto rozhodnutí následně podržel Ústavní soud, sp. zn.: II. ÚS 2035/19 - jednalo se však o otázku rozhodčího nálezu vydaného před 11.5.2011

Ústavný súd Slovenskej republiky hľadá súdnych poradcov a analytika.

Na přihlášení do výběrového řízení máte ještě týden, takže pokud chcete zachraňovat přešlapy obecných soudů, neváhejte.

Role Ústavního soudu alespoň v ČR nespočívá ve sjednocování judikatury. Ústavní soud ČR ve svém rozhodnutí vydaném pod sp. zn. II. ÚS 3236/18 judikoval, že "povinnost sjednocovat judikaturu ve věcech týkajících se podústavního práva nepřísluší Ústavnímu soudu [srov. např. nálezy sp. zn. III. ÚS 3725/13 ze dne 10. 4. 2014, či IV. ÚS 299/18 ze dne 29. 1. 2019], ale obecným soudům, zejména a právě Nejvyššímu soudu, což potvrzuje a vyžaduje nejen zákonná úprava (srov. např. § 14 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech a soudcích), ale rovněž judikatura Ústavního soudu (srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 502/17 ze dne 10. 1. 2018). Tohoto svého dominantního úkolu si je ostatně dobře vědom i Nejvyšší soud (srov. např. rozsudek sp. zn. 30 Cdo 716/2010 ze dne 25. 1. 2012). V pochybnostech a hraničních případech proto Nejvyšší soud má hledat způsoby, jakými sjednotí judikaturu obecných soudů, namísto hledání způsobů pro procesní odmítnutí dovolání."

O tom, že daňové právo v ČR zažívá obecně prudký rozvoj recentní judikatury v důsledku změn praxe finanční správy, včetně skutečně kreativních interpretací některých rozhodnutí (např. ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 819/18, a jeho interpretace finanční správou), není sporu.



V poslední době jsem však zaznamenal novum, které jsem prvně považoval za pochybení jednotlivce, nicméně opakování napříč různými finančními úřady ve mě vzbudilo vážné podezření, že jde o novou strategii jak vyřešit (nejen) problém přetížení Odvolacího finančního ředitelství v Brně, ale i "vyřešit" některá odvolání "rychlejší cestou". O co jde? Popíši jeden případ, ostatní jsou totiž jak přes kopírák.

Ukradli mi auto. Začínam sa naťahovať s políciou, ktorú treba presvedčiť, že nejde o samokrádež, potom hrniem kopu dokumentov poisťovni, s ktorou sa následne hádam o výšku poistného plnenia a napokon, keď nemám ani auto a ani toľko peňazí od poisťovne, aby som si zadovážil také isté auto, mi príde poukážka na zaplatenie poistného. Ide o žart alebo pokus poisťovne vytiahnuť zo mňa nejaké peniaze alebo o právne konformný stav?

Poisťovne poistné zmluvy po krádeži auta (dokonca aj pri totálnej škode pri nehode) držia pri živote, teda poistený hoci nemá auto, je povinný platiť poistné. Samozrejme, že existujú zrušovacie dôvody, tými sa ale nezaoberám. Poškodený poistený tým, že príde o auto a poisťovňa ho odškodní, legitímne očakáva automatický zánik poistenia a určite nie vyrubenie ďalšieho poistného.

Skúmaním zmluvných dokumentov viacerých poisťovní som zistil, že hoci dôjde ku krádeži auta, teda ku strate dispozície s ním, poistná zmluva nezanikne. Nejde o zákonný dôvod a poisťovne ho ako zmluvný neetablujú do svojich Podmienok. Dôvod je jednoduchý. Auto sa predsa môže nájsť. A dokonca nepoškodené, resp. poškodené v rozsahu menšom ako bolo už poskytnuté plnenie poistenému/poškodenému poisťovňou. V takom prípade by majiteľ auta (poistený) mal aj auto a aj poistné plnenie. Podmienky poisťovní na tieto prípady pamätajú a obsahujú úpravu vrátenia poistného plnenia, resp. jeho časti.

Ahojte lexforáci,

na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity opäť organizujeme Trnavské právnické debaty, tentokrát venované zodpovednosti za škodu, ktorú tretím osobám spôsobil pomocník (použitá osoba). Seminár prebehne formou diskusie k vopred pripraveným modelovým prípadom, zameriavajúc sa najmä na tieto dve otázky:

• za akých podmienok má zamestnávateľ resp. v širšom zmysle principál (a pre prípad poistenia zodpovednosti za škodu aj poisťovateľ) povinnosť znášať škodu voči tretím spôsobenú jeho pomocníkom (zamestnancom alebo subdodávateľom),

• za akých podmienok možno hovoriť o spoločnej zodpovednosti za škodu principála a pomocníka a akými pravidlami sa spravuje ich následný regresný vzťah.

V tomto stručnom poste by som rád poskytol niekoľko praktických rád všetkým majiteľom ochranných známok, či iných práv duševného vlastníctva, ktorým "lezie do kapusty" konkrétna doména, pre ďalšie zjednodušenie doména v TLD .sk, avšak opísaný postup je primerane aplikovateľný na akúkoľvek inú doménu (minimálne v teritóriu EÚ).



Prvým problémom, ktorému typicky čelí majiteľ ochrannej známky pred zahájením ADR proti držiteľovi konfliktnej domény, je nedostatok informácii o identite držiteľa. Verejné databázy WHOIS (napr. https://whois.sk-nic.sk/) prevádzkované správcami príslušných TLD (napr. SK-NIC) v poslednej dobe už nesprístupňujú ani základné údaje o držiteľovi (Meno/Názov, Sídlo, IČO) a označenie držiteľa je tak skryté za nepersonalizovaným kódom typu napr. "WY-287199". V tejto chvíli ponechajme bokom diskusiu o zmysle, legitímnosti a legálnosti tohto postupu - len prezradím, že SK-NIC na zverejnenie osobných údajov aplikuje súhlasový režim v zmysle GDPR; pozri Pravidlo 8 v aktuálnych Pravidlách poskytovania domén v doméne najvyššej úrovne .sk) - a sústreďme sa radšej na spôsoby, ako prekonať tento informačný deficit. Z pohľadu efektívneho vymáhania práv (typicky majiteľa ochrannej známky) ide pritom o zásadnú vec, bez znalosti identity držiteľa vo väčšine prípadov nie je možné napevno postaviť a zdôvodniť kľúčové tvrdenia nevyhnutné pre úspech v ADR, tzn. absenciu oprávnenia, resp. legitímneho záujmu držiteľa domény a nedostatok jeho dobrej viery pri registrácii alebo získaní domény k tomu bližšie pozri môj starší post Doménové spory a ADR v doméne .sk alebo Pravidlá alternatívneho riešenia sporov). Tieto skutočnosti nie je možné odvodzovať z prostých predpokladov (i keď možno pravdepodobných), ale v rámci ADR sa zo strany majiteľa práv v pozícii sťažovateľa v tomto smere vyžaduje unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena (pozn. až na výnimky výslovne uvedené v Pravidlách alternatívneho riešenia sporov). Berúc do úvahy navyše povinnosť spolu s podaním návrhu zaplatiť poplatky v zmysle sadzobníka, nemožno rozumne očakávať (a ani to odporúčať), že by majiteľ práv (potenciálny sťažovateľ), resp. jeho právny zástupca vzali na seba opísané riziká súvisiace s neznámou identitou držiteľa konfliktnej domény a podali návrh na začatie ADR takpovediac "naslepo".

Je smutným svedectvom o pribúdajúcich rokoch a ubúdajúcich nápadoch, že na jednej strane klesá počet mojich článkov na tomto blogu (za rok 2009 ich bolo 23, za roky 2016-2019 ich bolo dokopy 5) a zároveň stúpa počet článkov, ktoré sú vlastne len reklamou na iné publikácie. Ale nie o tom som chcel písať ...

Chcel som písať o novej knihe M&A na Slovensku.

Ako som si dovolil zaspomínať v predslove, deň po nástupe do môjho prvého koncipientského zamestnania prišla ku mne do kancelárie moja vtedajšia šéfka a oznámila mi, že na druhý deň začíname s due diligence. Poslušne som potvrdil svoju pripravenosť.

Oproti § 107 ods. 3 OZ, podľa ktorého „Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.“ , navrhovaná novela OZ modifikuje (dopĺňa) aktuálny zákonný text nasledovne: „Ak sú strany povinné vrátiť si navzájom plnenie, ktoré nadobudli podľa neplatnej alebo zrušenej zmluvy, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhá strana mohla premlčanie namietať; to platí aj v prípade, ak vzájomné plnenie alebo jeho časť zatiaľ poskytla iba jedna strana, alebo ak strany plnili navzájom v rôznom čase.“ ( § 114g ods. 3).



Dôvodová správa k navrhovanej právnej úprave uvádza:

Zdravím všetkých. Už dlhšiu dobu som čitateľom tohto podnetného fóra. S príspevkom som váhal. Asi by to tak aj ostalo, nebyť našej praxe, ktorá ma prinútila moje váhanie ukončiť a rozhýbať kosti (či skôr prsty).

V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vznikla jedna zaujímavá otázka (na ktorú máme s konajúcim súdom samozrejme rozdielny názor :)). Ale najprv stručný úvod pre pochopenie kontextu.

A/ Skutkový stav

Dokazovanie je bezpochyby kľúčovou súčasťou trestného konania. Napriek tomu, že Trestný poriadok ako dôkaz pripúšťa de facto nelimitovaný diapazón prostriedkov, v množstve trestných konaní zohráva nenahraditeľnú úlohu znalecká činnosť. Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsime zamyslieť nad možnými úskaliami, ktoré so sebou prináša.


Trestný poriadok celkom logicky uvádza v jednej rubrike odbornú činnosť a znaleckú činnosť. Spoločným menovateľov týchto termínov je fakt, že OČTK nemôže, resp. nie je oprávnený posúdiť niektoré okolnosti trestného činu, a preto si musí vyžiadať kvalifikované vyjadrenie vykazujúce určitý stupeň odbornosti.

V procesných vodách slovenskej právnej spisby je od momentu účinnosti procesných kódexov v podobe z.č. 160/2015 Z.z., 161/2015 Z.z. a 162/2015 Z.z. známym tvrdenie, že medzi hlavné požiadavky požiadavky rozhodovacej činnosti súdov všeobecnej sústavy súdnictva na Slovensku (vo vzťahu k požiadavke ustálenosti judikatúry) patria nižšie uvedené kvalitatívne predpoklady (česť ostatným nespomenutým, prípadne tým z nich, ktoré existovali už aj pred narodením uvedených procesnoprávnych kódexov ...). Ak sa ale nad koncepciou „ustálenej rozhodovacej praxe“ zamyslíme koncepčnejšie, zistíme, že jej jednotlivé stavebné kamene nie sú vôbec zanedbateľné – jednak ako (i) samostatné funkčné prvky procesného práva a jednak – v ich (ii) vzájomnej podmienenosti a schopnosti ovplyvňovať obsah a rozsah každého z nich - navzájom. To v konečnom dôsledku ako celok vytvára predpoklady a kvalitatívne vlastnosti už spomínanej množiny, ktorou je v tomto prípade už spomínaná ustálenosť rozhodovacej praxe.

V tomto príspevku sú vo veľmi skrátenej a zjednodušenej myšlienkovej a obsahovej konštrukcii prezentované úvahy, ktoré sú z veľkej časti extenzívnejšie a širšie, ako samotné zákonné uchopenie predmetnej problematiky v podobe požiadavky „ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Ak chceme o tejto problematike uvažovať koncepčne, musíme sa zamyslieť nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako nad koncepčnou požiadavkou vlastnou pre celú oblasť súdneho systému a rozhodovacej systematiky. Platí to napriek konštatácii, že ustálenosť rozhodovacej praxe viaže zákonodarca prioritne v CSP a CMP len na „najvyššie súdne autority“, avšak je potrebné druhým dychom dodať podstatnú konotáciu a súvzťažnosť – ustálenosť rozhodovacích procesov súdov, ktoré nie sú „najvyššími súdnymi autoritami“ je možné (a potrebné) odvodzovať od iných právnych mechanizmov ako sú napríklad požiadavka právnej istoty, potreba odôvodniteľnosti odklonu od už existujúcej rozhodovacej praxe, dostupnej a známej právnej náuky a pod.

V nadväznosti na už uvedené: s istou dávkou akademickej nepresnosti sme nútení konštatovať, že ak uvažujeme nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako o „procesnom inštitúte“, či ako o funkčnom prvku rozhodovania súdov všeobecnej sústavy súdnictva, zistíme, že o tejto procesno-inštitucionálnej štruktúre sme nútení uvažovať vo viacerých smeroch. O tom v akých sa zamyslíme o zopár riadkov nižšie.

Dle mého názoru Ústavní soud ČR vrátil do hry (do dnešní doby Nejvyšším soudem zneplatněné) rozhodčí doložky Xcreditů, když ve svém rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: III. ÚS 1336/18 judikoval:

Obecné soudy zamítly návrh oprávněné na nařízení exekuce proti povinnému, neboť rozhodčí doložku, která v jedné části splňovala požadavky na ni kladené z pohledu transparentnosti (určovala konkrétního rozhodce JUDr. Martina Doubravu, který měl spor rozhodovat), v druhé části však nikoliv (neboť ponechávala výběr rozhodce na vůli jedné smluvní strany), považovaly za absolutně neplatnou jako celek ( § 39 obč. zák.). K tomuto závěru dospěly i přesto, že daný spor nakonec skutečně rozhodoval rozhodce (JUDr. Martin Doubrava), který byl z pohledu nároků kladených na transparentnost rozhodčích doložek určen v rozhodčí doložce řádně. Uvedená situace představuje typický příklad, kdy by měl dostat přednost výklad, který nezakládá neplatnost smlouvy (rozhodčí doložky) jako celku, před výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá. Postup obecných soudů je tak třeba hodnotit jako přehnaně formalistický, ve svém důsledku zasahující do autonomie vůle smluvních stran.

Ústavní soud přitom nesdílí názor Nejvyššího soudu vyslovený např. v usnesení velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 11. 5. 2012 sp. zn. 31 Cdo 1945/2010, rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 28. 11. 2013 sp. zn. 23 Cdo 1112/2013, rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 29. 9. 2014 sp. zn. 33 Cdo 2504/2014 nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 12. 2014 sp. zn. 21 Cdo 4529/2014, že by částečná neplatnost ujednání o určení rozhodců ( § 41 obč. zák.) vnášela tak značnou nejistotu do právních vztahů účastníků rozhodčího řízení, že by kvůli tomu musela být rozhodčí doložka sankcionována neplatností jako celek. Naopak, s ohledem na výše uvedený výklad a principy smluvní volnosti je třeba zaujmout takové stanovisko, podle něhož bude vůle stran chráněna v maximální možné míře.