Zdravím všetkých. Už dlhšiu dobu som čitateľom tohto podnetného fóra. S príspevkom som váhal. Asi by to tak aj ostalo, nebyť našej praxe, ktorá ma prinútila moje váhanie ukončiť a rozhýbať kosti (či skôr prsty).

V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vznikla jedna zaujímavá otázka (na ktorú máme s konajúcim súdom samozrejme rozdielny názor :)). Ale najprv stručný úvod pre pochopenie kontextu.

A/ Skutkový stav

Dokazovanie je bezpochyby kľúčovou súčasťou trestného konania. Napriek tomu, že Trestný poriadok ako dôkaz pripúšťa de facto nelimitovaný diapazón prostriedkov, v množstve trestných konaní zohráva nenahraditeľnú úlohu znalecká činnosť. Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsime zamyslieť nad možnými úskaliami, ktoré so sebou prináša.


Trestný poriadok celkom logicky uvádza v jednej rubrike odbornú činnosť a znaleckú činnosť. Spoločným menovateľov týchto termínov je fakt, že OČTK nemôže, resp. nie je oprávnený posúdiť niektoré okolnosti trestného činu, a preto si musí vyžiadať kvalifikované vyjadrenie vykazujúce určitý stupeň odbornosti.

V procesných vodách slovenskej právnej spisby je od momentu účinnosti procesných kódexov v podobe z.č. 160/2015 Z.z., 161/2015 Z.z. a 162/2015 Z.z. známym tvrdenie, že medzi hlavné požiadavky požiadavky rozhodovacej činnosti súdov všeobecnej sústavy súdnictva na Slovensku (vo vzťahu k požiadavke ustálenosti judikatúry) patria nižšie uvedené kvalitatívne predpoklady (česť ostatným nespomenutým, prípadne tým z nich, ktoré existovali už aj pred narodením uvedených procesnoprávnych kódexov ...). Ak sa ale nad koncepciou „ustálenej rozhodovacej praxe“ zamyslíme koncepčnejšie, zistíme, že jej jednotlivé stavebné kamene nie sú vôbec zanedbateľné – jednak ako (i) samostatné funkčné prvky procesného práva a jednak – v ich (ii) vzájomnej podmienenosti a schopnosti ovplyvňovať obsah a rozsah každého z nich - navzájom. To v konečnom dôsledku ako celok vytvára predpoklady a kvalitatívne vlastnosti už spomínanej množiny, ktorou je v tomto prípade už spomínaná ustálenosť rozhodovacej praxe.

V tomto príspevku sú vo veľmi skrátenej a zjednodušenej myšlienkovej a obsahovej konštrukcii prezentované úvahy, ktoré sú z veľkej časti extenzívnejšie a širšie, ako samotné zákonné uchopenie predmetnej problematiky v podobe požiadavky „ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Ak chceme o tejto problematike uvažovať koncepčne, musíme sa zamyslieť nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako nad koncepčnou požiadavkou vlastnou pre celú oblasť súdneho systému a rozhodovacej systematiky. Platí to napriek konštatácii, že ustálenosť rozhodovacej praxe viaže zákonodarca prioritne v CSP a CMP len na „najvyššie súdne autority“, avšak je potrebné druhým dychom dodať podstatnú konotáciu a súvzťažnosť – ustálenosť rozhodovacích procesov súdov, ktoré nie sú „najvyššími súdnymi autoritami“ je možné (a potrebné) odvodzovať od iných právnych mechanizmov ako sú napríklad požiadavka právnej istoty, potreba odôvodniteľnosti odklonu od už existujúcej rozhodovacej praxe, dostupnej a známej právnej náuky a pod.

V nadväznosti na už uvedené: s istou dávkou akademickej nepresnosti sme nútení konštatovať, že ak uvažujeme nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako o „procesnom inštitúte“, či ako o funkčnom prvku rozhodovania súdov všeobecnej sústavy súdnictva, zistíme, že o tejto procesno-inštitucionálnej štruktúre sme nútení uvažovať vo viacerých smeroch. O tom v akých sa zamyslíme o zopár riadkov nižšie.

Dle mého názoru Ústavní soud ČR vrátil do hry (do dnešní doby Nejvyšším soudem zneplatněné) rozhodčí doložky Xcreditů, když ve svém rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: III. ÚS 1336/18 judikoval:

Obecné soudy zamítly návrh oprávněné na nařízení exekuce proti povinnému, neboť rozhodčí doložku, která v jedné části splňovala požadavky na ni kladené z pohledu transparentnosti (určovala konkrétního rozhodce JUDr. Martina Doubravu, který měl spor rozhodovat), v druhé části však nikoliv (neboť ponechávala výběr rozhodce na vůli jedné smluvní strany), považovaly za absolutně neplatnou jako celek ( § 39 obč. zák.). K tomuto závěru dospěly i přesto, že daný spor nakonec skutečně rozhodoval rozhodce (JUDr. Martin Doubrava), který byl z pohledu nároků kladených na transparentnost rozhodčích doložek určen v rozhodčí doložce řádně. Uvedená situace představuje typický příklad, kdy by měl dostat přednost výklad, který nezakládá neplatnost smlouvy (rozhodčí doložky) jako celku, před výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá. Postup obecných soudů je tak třeba hodnotit jako přehnaně formalistický, ve svém důsledku zasahující do autonomie vůle smluvních stran.

Ústavní soud přitom nesdílí názor Nejvyššího soudu vyslovený např. v usnesení velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 11. 5. 2012 sp. zn. 31 Cdo 1945/2010, rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 28. 11. 2013 sp. zn. 23 Cdo 1112/2013, rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 29. 9. 2014 sp. zn. 33 Cdo 2504/2014 nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 12. 2014 sp. zn. 21 Cdo 4529/2014, že by částečná neplatnost ujednání o určení rozhodců ( § 41 obč. zák.) vnášela tak značnou nejistotu do právních vztahů účastníků rozhodčího řízení, že by kvůli tomu musela být rozhodčí doložka sankcionována neplatností jako celek. Naopak, s ohledem na výše uvedený výklad a principy smluvní volnosti je třeba zaujmout takové stanovisko, podle něhož bude vůle stran chráněna v maximální možné míře.

Je všeobecne známe, že každé označenie, ktoré má ambíciu byť ochrannou známkou, musí spĺňať určité zákonné podmienky, a to najmä - okrem iného - musí mať rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. b) zákona o ochranných známkach a nesmie byť opisné vo vzťahu k tovarom a službám, pre ktoré má byť dané označenie zapísané v zmysle § 5 ods. 1 písm. c) zákona o ochranných známkach. Špecifikom týchto dvoch absolútnych dôvodov zamietnutia zápisu, teda nedostatku rozlišovacej spôsobilosti a opisnosti označenia, je možnosť prihlasovateľa v konaní o prihláške pred ÚPV SR prekonať vytýkané nedostatky preukázaním nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia podľa § 5 ods. 2 zákona o ochranných známkach, ktorý znie:



(2) Označenie uvedené v odseku 1 písm. b) až d) sa zapíše do registra, ak prihlasovateľ preukáže, že označenie nadobudlo pred dňom podania prihlášky, na základe jeho používania na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, rozlišovaciu spôsobilosť k tovarom alebo službám, pre ktoré je prihlásené.

Ahojte,



predstavte si firmu, podnikateľa, ktorý žiada, resp. bude žiadať o poskytnutie dotácie z EŠIF - eurofondy. Ide o tzv. dotovaného obstarávateľa podľa § 8 zákona o verejnom obstarávaní.

Povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „PZP“) je známa nielen držiteľom motorových vozidiel, ale aj širšej verejnosti. Práva a povinnosti subjektov prameniace z predmetného poistného vzťahu sú legislatívne vymedzené v zákone č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“). Pri konkrétnej poistnej udalosti je potom rozsah nárokov poisteného pozitívne enumerovaný v paragrafe 4 zákona o PZP.



Samotné uplatňovanie práva na náhradu uplatnených a preukázaných nárokov poškodeného bude závisieť od okolností toho-ktorého prípadu. Nás bude primárne zaujímať situácia, kedy dopravná nehoda, zakladajúca právo na náhradu z PZP, bude predmetom vyšetrovania a v konečnom dôsledku aj rozhodovania súdu v rámci trestného konania, v ktorom môže byť vinníkovi dopravnej nehody uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Novovytvorený vzťah s viacerými subjektmi prináša so sebou viaceré komplikácie, ktorých riešenie nebolo doposiaľ v doktrinálnej ani judikatúrnej praxi jednoznačne stabilizované. Cez prizmu jednej modelovej situácie sa pokúsim predostrieť základné úskalia problematiky s jej potencionálnymi riešeniami.

Ahojte lexforáci,

niektorí z Vás ste si iste už všimli, že sme pred pár mesiacmi začali v Súkromnom práve uverejňovať glosy k našej judikatúre. V tomto krátkom príspevku by som chcel jednak vysvetliť prečo a jednak Vás tak trochu požiadať o pomoc.

Glosy k judikátom nie sú našim výmyslom. Poznajú ich v nejednej blízke krajine (napr. Poľsko, Rakúsko, Nemecko a už aj Česko). Ich význam vidím najmä v dvoch smeroch: súdnej praxi poskytujú pomerne rýchlu, no hlavne adresnú spätnú väzbu a zároveň by jej mali pomáhať. Sudkyne a sudcovia síce musia neprestajne študovať, no pri ich pracovnej záťaži nemôžu skúmať všetky právne problémy do hĺbky. A práve tu by mala nastúpiť právna veda. Tá by im mala poskytnúť návod riešení a vec doktrinálne takpovediac predžuť, aby ju nemuseli prelúskavať súdy. Od súdov jednoducho nemôžeme chcieť, aby sami nahrádzali to, čo by mala pre nich urobiť akademická obec.

Na tomto zaujímavom mieste, ktoré mnoho ľudí sleduje, by som chcel upriamiť pozornosť na legislatívny balík s názvom New Deal for Consumers, ktorý Európska komisia zverejnila v apríli 2018 (informácie o balíku dostupné tu: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-18-3041_sk.htm). Pozitívne možno hodnotiť aj sériu diskusií Consumer Dialogue, ktorú uskutočnila Európska komisia v spolupráci s národnými orgánmi v jednotlivých členských štátoch EÚ (kto by mal záujem, záznamy z týchto podujatí dostupné tu: https://ec.europa.eu/info/law/law-topic/consumers/citizens-dialogues-new-deal-consumers_en).



Jedným z návrhov je aj návrh smernice o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES (znenie návrhu dostupné v slovenskom jazyku tu: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:52018PC0184). Ide o tému kolektívnych (hromadných) žalôb, ktorá ma osobne veľmi zaujíma (niečo som k tomu publikoval napríklad v Právnom obzore č. 2/2017 a č. 3/2017). Inštitút kolektívnych žalôb má potenciál byť veľmi prínosný a výrazne prispieť k vymožiteľnosti práv, ktorá sa u nás tak často spomína.

Bez ohľadu na aktuálnosť posledných a citlivých právnych tém našej spoločnosti prispejem do jesennej hmly troškou publikačného smogu - ctenej a váženej lexforáckej ekipe dávam s nádychom očakávania na reakcie do pozornosti publikáciu, ktorou sa podarilo zaplniť ďalšie miesto zaprášených univerzitných knižníc snáď popierajúc staré známe heslo "nenosme drevo do lesa"..

V prípade, ak niekoho z partie právnych "spoluhráčov" zaujíma téma zneužitia práva a jeho zákazu - môže (v ideálnom prípade) pomôcť môj počin "Zákaz zneužitia práva v súkromnom práve a v práve obchodných spoločností".

Iste ste už postrehli, že rekodifikačné práce značne pokročili a že návrh novely, ktorou by sa malo upraviť najmä záväzkové právo (jednotne pre občiansko- i obchodnoprávne vzťahy) je už hotový aj s návrhom dôvodovej správy.

Ministerstvo spravodlivosti k tomu zahájilo neformálne verejné pripomienkové konanie, pričom pripomienky možno zasielať na adresu rekodifikacia.proces@justice.sk do 31. decembra 2018​. Návrh aj s dôvodovou správou môžete nájsť tu.

Následne sa budú pripomienky vyhodnocovať a v prípade potreby budú zapracované do návrhu. Ten potom prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, pričom podľa plánu by sa mal do vlády dostať koncom júna 2019 a do parlamentu v septembri 2019. Účinnosť je plánovaná na 1. 1. 2021.

Slovensko aj Česká republika, ako štáty s kontinentálnym právnym systémom, sa často stávajú miestom debát o záväznosti ústavnej obyčaje. Ide najmä o právnu situáciu, keď prezident menuje premiéra. Údajne tu existuje „ústavná zvyklosť“ menovať ho z radov parlamentnej väčšiny. V tomto článku zhrniem argumenty, prečo táto „ústavná obyčaj“ nielenže nie je v týchto krajinách záväzná, ale jej existencia je protiústavná a bez právno-teoretického základu.

1. Rozpor so znakmi kontinentálneho právneho systému

Kontinentálny právny systém je založený výlučne na písomnom práve. Ak aj priznáva záväznosť nepísaným normám (napr. dobrým mravom), deje sa to výlučne prostredníctvom písaného práva (napr. Občiansky zákonník obsahuje povinnosť dodržovať dobré mravy, tie ale neuvádza). Ústavné zvyklosti nie sú ani písané, a ani na ne žiadny právny predpis neodkazuje. Ak by zákonodarca považoval ústavnú zvyklosť za žiaducu, nič mu nebráni ustanoviť ju v písomnej forme. „Ústavná obyčaj“ je teda proti základným znakom kontinentálneho právneho systému.

V týchto dňoch oslavuje Lexforum okrúhle 10. narodeniny. Pre úplnosť treba dodať, že Lexforum stojí na platforme Salvie, ktorá už od roku 2004 ponúkala právnické kalkulačky, anotáciu judikatúry a iné užitočné pomôcky. Ale rozhodnutie založiť na tejto báze právnický blog Lexforum padlo pred desiatimi rokmi na jeseň 2008. Ako prvý blog na Lexfore možno vyzdvihnúť článok Juraja Alexandra o karteziánskych rovniciach a slobode usadzovania z 15. októbra 2008.

Deklarovaným cieľom pri zakladaní Lexfora bolo upozorňovať na novinky v judikatúre a legislatíve a vytvoriť fórum pre formulovanie právnych otázok a spoločné hľadanie odpovedí. Vychádzali sme z toho, že pri prílišnom zahĺbení sa do konkrétneho problému právnici často strácajú nadhľad a potrebujú si overiť, či konkrétnu právnu otázku analyzovali správne a nič neprehliadli. Opätovné získanie nadhľadu a overenie si názorov je najlepšie možné v diskusii, ktorá môže prebiehať v práci, v škole, v krčme alebo v tlačených periodikách, žiadne z týchto prostredí však nie je tak otvorené a flexibilné ako internetové fórum.

Okrem týchto deklarovaných cieľov bolo tajným snom zakladateľov vytvoriť na tomto blogu kritickú masu prispievateľov a diskutujúcich, vďaka ktorým by blog mohol žiť svojím vlastným životom a mohol sa organicky vyvíjať. Na rozdiel od niektorých iných blogov Lexforum nikdy nemalo ex ante redakčnú kontrolu a dúfali sme, že práve neformálnosť prostredia umožní, že sa bude ďalej vyvíjať samospádom.

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.