Povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „PZP“) je známa nielen držiteľom motorových vozidiel, ale aj širšej verejnosti. Práva a povinnosti subjektov prameniace z predmetného poistného vzťahu sú legislatívne vymedzené v zákone č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“). Pri konkrétnej poistnej udalosti je potom rozsah nárokov poisteného pozitívne enumerovaný v paragrafe 4 zákona o PZP.



Samotné uplatňovanie práva na náhradu uplatnených a preukázaných nárokov poškodeného bude závisieť od okolností toho-ktorého prípadu. Nás bude primárne zaujímať situácia, kedy dopravná nehoda, zakladajúca právo na náhradu z PZP, bude predmetom vyšetrovania a v konečnom dôsledku aj rozhodovania súdu v rámci trestného konania, v ktorom môže byť vinníkovi dopravnej nehody uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu. Novovytvorený vzťah s viacerými subjektmi prináša so sebou viaceré komplikácie, ktorých riešenie nebolo doposiaľ v doktrinálnej ani judikatúrnej praxi jednoznačne stabilizované. Cez prizmu jednej modelovej situácie sa pokúsim predostrieť základné úskalia problematiky s jej potencionálnymi riešeniami.

Ahojte lexforáci,

niektorí z Vás ste si iste už všimli, že sme pred pár mesiacmi začali v Súkromnom práve uverejňovať glosy k našej judikatúre. V tomto krátkom príspevku by som chcel jednak vysvetliť prečo a jednak Vás tak trochu požiadať o pomoc.

Glosy k judikátom nie sú našim výmyslom. Poznajú ich v nejednej blízke krajine (napr. Poľsko, Rakúsko, Nemecko a už aj Česko). Ich význam vidím najmä v dvoch smeroch: súdnej praxi poskytujú pomerne rýchlu, no hlavne adresnú spätnú väzbu a zároveň by jej mali pomáhať. Sudkyne a sudcovia síce musia neprestajne študovať, no pri ich pracovnej záťaži nemôžu skúmať všetky právne problémy do hĺbky. A práve tu by mala nastúpiť právna veda. Tá by im mala poskytnúť návod riešení a vec doktrinálne takpovediac predžuť, aby ju nemuseli prelúskavať súdy. Od súdov jednoducho nemôžeme chcieť, aby sami nahrádzali to, čo by mala pre nich urobiť akademická obec.

Na tomto zaujímavom mieste, ktoré mnoho ľudí sleduje, by som chcel upriamiť pozornosť na legislatívny balík s názvom New Deal for Consumers, ktorý Európska komisia zverejnila v apríli 2018 (informácie o balíku dostupné tu: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-18-3041_sk.htm). Pozitívne možno hodnotiť aj sériu diskusií Consumer Dialogue, ktorú uskutočnila Európska komisia v spolupráci s národnými orgánmi v jednotlivých členských štátoch EÚ (kto by mal záujem, záznamy z týchto podujatí dostupné tu: https://ec.europa.eu/info/law/law-topic/consumers/citizens-dialogues-new-deal-consumers_en).



Jedným z návrhov je aj návrh smernice o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES (znenie návrhu dostupné v slovenskom jazyku tu: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:52018PC0184). Ide o tému kolektívnych (hromadných) žalôb, ktorá ma osobne veľmi zaujíma (niečo som k tomu publikoval napríklad v Právnom obzore č. 2/2017 a č. 3/2017). Inštitút kolektívnych žalôb má potenciál byť veľmi prínosný a výrazne prispieť k vymožiteľnosti práv, ktorá sa u nás tak často spomína.

Bez ohľadu na aktuálnosť posledných a citlivých právnych tém našej spoločnosti prispejem do jesennej hmly troškou publikačného smogu - ctenej a váženej lexforáckej ekipe dávam s nádychom očakávania na reakcie do pozornosti publikáciu, ktorou sa podarilo zaplniť ďalšie miesto zaprášených univerzitných knižníc snáď popierajúc staré známe heslo "nenosme drevo do lesa"..

V prípade, ak niekoho z partie právnych "spoluhráčov" zaujíma téma zneužitia práva a jeho zákazu - môže (v ideálnom prípade) pomôcť môj počin "Zákaz zneužitia práva v súkromnom práve a v práve obchodných spoločností".

Iste ste už postrehli, že rekodifikačné práce značne pokročili a že návrh novely, ktorou by sa malo upraviť najmä záväzkové právo (jednotne pre občiansko- i obchodnoprávne vzťahy) je už hotový aj s návrhom dôvodovej správy.

Ministerstvo spravodlivosti k tomu zahájilo neformálne verejné pripomienkové konanie, pričom pripomienky možno zasielať na adresu rekodifikacia.proces@justice.sk do 31. decembra 2018​. Návrh aj s dôvodovou správou môžete nájsť tu.

Následne sa budú pripomienky vyhodnocovať a v prípade potreby budú zapracované do návrhu. Ten potom prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, pričom podľa plánu by sa mal do vlády dostať koncom júna 2019 a do parlamentu v septembri 2019. Účinnosť je plánovaná na 1. 1. 2021.

Slovensko aj Česká republika, ako štáty s kontinentálnym právnym systémom, sa často stávajú miestom debát o záväznosti ústavnej obyčaje. Ide najmä o právnu situáciu, keď prezident menuje premiéra. Údajne tu existuje „ústavná zvyklosť“ menovať ho z radov parlamentnej väčšiny. V tomto článku zhrniem argumenty, prečo táto „ústavná obyčaj“ nielenže nie je v týchto krajinách záväzná, ale jej existencia je protiústavná a bez právno-teoretického základu.

1. Rozpor so znakmi kontinentálneho právneho systému

Kontinentálny právny systém je založený výlučne na písomnom práve. Ak aj priznáva záväznosť nepísaným normám (napr. dobrým mravom), deje sa to výlučne prostredníctvom písaného práva (napr. Občiansky zákonník obsahuje povinnosť dodržovať dobré mravy, tie ale neuvádza). Ústavné zvyklosti nie sú ani písané, a ani na ne žiadny právny predpis neodkazuje. Ak by zákonodarca považoval ústavnú zvyklosť za žiaducu, nič mu nebráni ustanoviť ju v písomnej forme. „Ústavná obyčaj“ je teda proti základným znakom kontinentálneho právneho systému.

V týchto dňoch oslavuje Lexforum okrúhle 10. narodeniny. Pre úplnosť treba dodať, že Lexforum stojí na platforme Salvie, ktorá už od roku 2004 ponúkala právnické kalkulačky, anotáciu judikatúry a iné užitočné pomôcky. Ale rozhodnutie založiť na tejto báze právnický blog Lexforum padlo pred desiatimi rokmi na jeseň 2008. Ako prvý blog na Lexfore možno vyzdvihnúť článok Juraja Alexandra o karteziánskych rovniciach a slobode usadzovania z 15. októbra 2008.

Deklarovaným cieľom pri zakladaní Lexfora bolo upozorňovať na novinky v judikatúre a legislatíve a vytvoriť fórum pre formulovanie právnych otázok a spoločné hľadanie odpovedí. Vychádzali sme z toho, že pri prílišnom zahĺbení sa do konkrétneho problému právnici často strácajú nadhľad a potrebujú si overiť, či konkrétnu právnu otázku analyzovali správne a nič neprehliadli. Opätovné získanie nadhľadu a overenie si názorov je najlepšie možné v diskusii, ktorá môže prebiehať v práci, v škole, v krčme alebo v tlačených periodikách, žiadne z týchto prostredí však nie je tak otvorené a flexibilné ako internetové fórum.

Okrem týchto deklarovaných cieľov bolo tajným snom zakladateľov vytvoriť na tomto blogu kritickú masu prispievateľov a diskutujúcich, vďaka ktorým by blog mohol žiť svojím vlastným životom a mohol sa organicky vyvíjať. Na rozdiel od niektorých iných blogov Lexforum nikdy nemalo ex ante redakčnú kontrolu a dúfali sme, že práve neformálnosť prostredia umožní, že sa bude ďalej vyvíjať samospádom.

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

Základnú mantru paušálnej nákladov spojených s uplatnením pohľadávky poznáme všetci - § 369c OBZ v spojení s § 2 nariadenia 21/2013 Z. z.. V súvislosti s paušálnou náhradou by som rád upozornil na zaujímavý rozsudok SD EÚ vo veci C‑287/17 Česká pojišťovna a.s. c/a WCZ, spol. s r. o.. Predmetom konania bol posudzovanie výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách v kontexte transpozície tejto smernice do § 369 českého Obchodního zákonníka: „Veriteľ má okrem úrokov z omeškania aj nárok na náhradu minimálnej výšky nákladov spojených s uplatnením svojej pohľadávky v rozsahu a za podmienok stanovených nariadením vlády.“ Výška tejto paušálnej náhrady je 1.200 Kč (cca 46 eur). Česká právna úprava tak zodpovedá tej našej.

Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že väčšina z nás si pojem "dizajn" spája s predmetmi, ako je auto, bicykel, nábytok, bytové doplnky, šaty či rôzne zariadenia. Áno, toto je tradičné chápanie dizajnu aj v práve duševného vlastníctva, ktoré má svoj základ v historických koreňoch ešte z čias prijatia Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva v r. 1881 o následne odrážalo technologickú realitu celého 20. storočia.

Na začiatok citát z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17.05.2018, sp. zn. 43CoPv/6/2018:

"Z patentových prihlášok (pozn. TK: PP 50065-2015, EP3362098) tak nesporne vyplýva, že právo na riešenie k vynálezu patrí zatiaľ odporcovi (pozn. TK: tzn. Ústavu polymérov SAV), ktorý má zároveň aj dispozičné právo s uvedenými prihláškami, toho času obmedzené právoplatným rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia nariadeného v tomto konaní v časti, proti ktorej žiadna zo strán odvolanie nepodala (pozn. TK: tzn. 1) zdržať sa prevodu, postúpenia, zaťaženia práva na riešenie k vynálezu, 2) zdržať sa vykonania akýchkoľvek zmien v patentovom registri ÚPV SR s výnimkou zmien uskutočnených so súhlasom oboch navrhovateľov a 3) zdržať sa vykonania akýchkoľvek zmien v registri európskych patentov EPÚ v súvislosti s európskou patentovou prihláškou) aj keď nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby patentovoprávnu ochranu tohto vynálezu v jednotlivých štátoch zabezpečil." (bod 50 uznesenia).

Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tomto spore podali dvaja slovenskí vedci, Ing. Filip Rázga, PhD. a Mgr. Veronika Némethová, ktorí sú uvedení ako pôvodcovia vynálezu s názvom "Spôsob úpravy funkčného stavu ľubovoľnej mRNA umožňujúci jej selektívne a špecifické rozpoznanie", ktorý je predmetom SK patentovej prihlášky, európskej patentovej prihlášky, ako aj medzinárodnej PCT prihlášky, kde ako prihlasovateľ figuruje Ústav polymérov SAV. Menovaní vedci však tvrdia, že právo na riešenie - a teda aj právo podať prihlášku a následne právo byť majiteľom patentu - majú oni, a nie ústav, ktorý odvíja svoje práva od inštitútu zamestnaneckého vynálezu v zmysle § 11 patentového zákona. Keďže navrhovatelia pociťovali obavy zo zmarenia medzinárodnej patentovej ochrany v dôsledku zmeškania zásadných krokov v procedúre podľa PCT (vstup do národnej fázy) zo strany ústavu, v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa domáhali aj určenia, že im patrí právo na riešenie, aby mohli vo svojom mene a na svoj účet realizovať príslušné kroky vedúce k patentovej ochrane.

Milí lexforáci,

rok sa s rokom stretol a opäť prišiel čas pozvať vás na konferenciu venovanú právu obchodných spoločností, konkrétne správe a riadení obchodných spoločností s účasťou štátu a podobných verejnoprávnych entít (SOE), ktorá sa uskutoční 10.-11. októbra 2018. Aj tento ročník konferencie organizujú právnické fakulty TU v Trnave, UPJŠ v KE spolu s Ústavom štátu a práva SAV a Ústavem státu a práva AV ČR v príjemnom prostredí zámku v Smoleniciach, s dobre známym osadenstvom a zaujímavými výstupmi (program).

Budeme sa komplexne venovať správe a riadeniu SOE, otázke výkonu práva spoločníkov štátom, povinnostiam a zodpovednosti štátnych nominantov a podobným politicky nekorektným témam. Ako to už býva zvykom, čakajú nás zaujímavé diskusie a príjemná kreatívna atmosfére.

V súvislosti s pripravovanou novelou zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora (RPVS) je potrebné prehodnotiť doterajší systém registrácie výlučne prostredníctvom oprávnených osôb a zároveň vyhodnotiť efektívnosť preverovania pravdivosti a úplnosti údajov zapísaných v registri partnerov verejného sektora zo strany registrujúceho orgánu – Okresného súdu Žilina.

Partnera verejného sektora môže v súčasnosti do registra partnerov verejného sektora registrovať len oprávnená osoba, ktorou môže byť iba advokát, notár, banka, pobočka zahraničnej banky, audítor alebo daňový poradca.

Registrácia partnerov verejného sektora prostredníctvom týchto oprávnených osôb by však mala byť iba dobrovoľná, nie povinná. Teda pre partnera verejného sektora by mala jestvovať možnosť zapísať do registra svojich konečných užívateľov výhod bez toho, aby registráciu musela realizovať oprávnená osoba. Registráciu v registri partnerov verejného sektora by tak mohol realizovať samotný partner verejného sektora.

Pozdravujem ctenú lexforácku ekipu, síce v letnom móde, ale predsa – niektoré otázky nenechajú myseľ uvažujúceho človeka homo sapiens sapiens judr. chladným - ani v tomto teplom období.

O tom, že na Slovensku čakáme na súdne „upravenie a isté ohraničenie“ všeobecnej a formalistickoprávnej aplikácie ustanovenia § 415 OZ – a teda občianskoprávnej zodpovednosti na skutkové situácie v športe - sa toho napísalo už relatívne dosť, to vrátane tohto fóra (http://www.lexforum.sk/541) - toho času predovšetkým v súvislosti s prebiehajúcim legislatívnym procesom prípravy a neskoršieho prijímania „nového“ zákona o športe (ktorý je ako z.č. 440/2015 Z.z. účinný od 1.1.2016). Do NZOŠ sa osobitná úprava občianskoprávnej zodpovednosti v športe nedostala, nepodarilo sa ani priamo novelizovať OZ, a preto bezbrehá a absurdná aplikácia ustanovenia § 415 OZ na vzťahy v športe (zodpovednosť za škodu) čaká – verím že – na svoju labutiu pieseň bohužiaľ dodnes, nádejne hľadiac na súdy ako orgány, ktoré vnesú do tejto oblasti aspoň kúsok svetla.

O tom, že v podmienkach Českej republiky tento problém „strohej neaplikovateľnosti ustanovenia § 415 OZ“ (časy pred NOZ) na šport už dávno pochopili (ako obvykle prvenstvo smeruje na severozápad a nie našej rodnej hrude....) a aj tak prostredníctvom NSČR urobili (Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 493/2015) pričom tento judikát prešiel aj akýmsi „testom ústavnosti“ (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III ÚS 2357/2015) sme upozorňovali už v roku 2016 na pôde konferencie Šport a právo v rámci tematicky iného vystúpenia (Jaroslav Čollák, Riešenie sporov v športe a limity združovacieho práva – dostupné online https://www.youtube.com/watch?v=0eRpzxroj74).