Rád by som sa podelil na tejto platforme so spôsobom akým sa súdy SR oboch inštancií vysporiadali s posúdením účinkov odstúpenia (ex tunc) od zmluvy o postúpení pohľadávky na procesné nástupníctvo žalobcu v zmysle § 80 CSP.

Stručne procesný a skutkový stav:

1. Dňa 23.07.2012 spoločnosť A ako postupca uzatvorila so spoločnosťou B ako postupníkom (ďalej len „Postupník 1“) Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 1“), ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávok zo zmluvy o dielo na Postupníka 1;
2. Dňa 17.08.2012 spoločnosť B ako Postupník 1 podala návrh na vydanie platobného rozkazu, súd vydal PR, bol podaný odpor a konanie ďalej pokračovalo;
3. Dňa 14.03.2013 spoločnosť A – postupca odstúpil od Zmluvy o postúpení 1, pričom odstúpenie si Postupník 1 prevzal toho istého dňa. Odstúpenie malo v zmysle Zmluvy o postúpení 1 účinky ex tunc (nesporná skutočnosť) a teda Zmluva o postúpení 1 zanikla spätne ku dňu uzatvorenia t.j. k 23.07.2012;
4. Dňa 19.03.2013 spoločnosť A ako postupca znova uzatvorila novú Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 2“) so spoločnosťou C ako novým postupníkom (ďalej len „Postupník 2“), ktorej predmetom bolo postúpenie totožných pohľadávok, ktoré boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania;
5. Dňa 08.04.2013 bol podaný spoločný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu, a to s odôvodnením, že Zmluva o postúpení 1 zanikla odstúpením ku dňu jej uzatvorenia a spoločnosť A následne postúpila tú istú pohľadávku na nového Postupníka 2 – spoločnosť C;
6. Dňa 04.06.2013 konajúci súd svojím uznesením pripustil zmenu na strane žalobcu, a teda novým žalobcom sa stal Postupník 2 – spoločnosť C, ktorá pokračovala v konaní a bola v konaní procesne úspešná.

Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť



Ako bolo spomenuté v I. časti článku[1], aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[2] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[3] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.

Máme na svete takmer jeden rok rozsudok Krajského súdu Bratislava ohľadom nárokov uplatnených zo zmluvy o dielo, ktorá sa riadi FIDIC zmluvnými podmienkami.

KRS náklady z troch nárokov zhotoviteľa uznala.

Okresný súd Bratislava II nároky zhotoviteľa zamietol a Krajský súd Bratislava rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil.

Efektívne riešenie sporov na stavbách vyžaduje rýchlosť, nízke náklady riešenia sporov, neformálny prístup a odbornosť.

Takýto postup zabezpečuje adjudikácia. U nás sa adjudikácia vyskytuje najmä vo FIDIC zmluvných podmienkach a označuje sa ako Komisia pre rozhodovanie sporov, resp. KRS.

Adjudikácia vznikla vo Veľkej Británii a USA. Je to špecifický inštitút, ktorý je vo Veľkej Británii upravený priamo v Stavebnom zákone. Mimochodom, majú ho aj v Maďarsku. Upozornil by som na skutočnosť, že vo Veľkej Británii je vytvorený aj špecializovaný stavebný súd, ktorý sa venuje výlučne stavebným sporom. Zmyslom adjudikácie je predísť súdnemu konaniu práve v menej formalizovanom konaní, kde sa sporové strany spoľahnú na rozhodnutie odborníka so skúsenosťami v stavebníctve.

Téme ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít sme sa už na domovskom ihrisku lexforákov venovali tu. K tejto téme, ale dnes trochu inak nás privedie úplne iná téma, a popri ďalších záveroch o čiastkovom právnom inštitúte vyzlečie dovolacie konanie a prístup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky donaha. Pojem vymáhateľná pohľadávka podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“) spôsobuje v aplikačnej – zvlášť sporovej praxi – značné problémy už niekoľko rokov. Problémy spôsobuje predovšetkým pri odporovacích žalobách, kedy sa žalobca snaží účinne odporovať právnemu úkonu, ktorý vykonal jeho dlžník s cieľom ukrátiť žalobcu ako veriteľa a oslabiť vymáhateľnosť jeho pohľadávky, avšak – exekvovateľnou – ergo súdom judikovanou pohľadávkou ešte v čase podania odporovacej žaloby nedisponuje.

Daňová kontrola hoci je vykonávaná na základe legálneho zmocnenia v rámci zákonnej právomoci správcu dane predstavuje zásah do individuálnej autonómnej sféry kontrolovaného daňového subjektu. Pri tomto legitímnom zásahu správca dane nesmie zasahovať do sféry súkromnej autonómie kontrolovaného daňového subjektu nad rámec jeho zákonom stanovených oprávnení, čo je odrazom ústavného imperatívu konať iba spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Ústava Slovenskej republiky).[1]

„Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu“[2] V princípe daňová kontrola predstavuje proces, súhrn postupov, techník a činností zameraných na overenie (audit) správnosti vypočítanej a zaplatenej dane. Správca dane ňou zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom v praxi túto kontrolu realizuje podľa vlastného rozhodnutia v priestoroch daňového subjektu, v priestoroch správcu dane (na daňovom, colnom, obecnom alebo mestskom úrade) alebo kombinovane.[3] Daňová kontrola predstavuje pomerne významný zásah do individuálnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, ktorá do istej miery ovplyvňuje jeho podnikateľskú činnosť a ktorá môže viesť k dorubovaniu dane a v konečnom dôsledku aj k ukladaniu sankcií. Keďže vykonanie daňovej kontroly je spojené so zvýšenou administratívnou, psychickou ale aj finančnou záťažou pre kontrolovaný daňový subjekt je ohraničená zákonnou lehotou, ktorá podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

Všeobecne daňový poriadok s nedodržiavaním lehôt spája právne následky akými sú napríklad uloženie sankcie, zastavenie konania, zamietnutie ďalšieho postupu pri správe daní, nemožnosť podať opravné prostriedky voči rozhodnutiam orgánov verejnej moci, pričom ich nedodržiavanie nepostihuje len daňový subjekt ale aj správcu dane.[4]

Rád by som sa poradil so skúsenejšími v obore, keďže koľko už len toho môže vedieť "ostrieľaný maklér" ale študent práva v začiatkoch :-)

Zaujímal by ma váš názor na vyjadrenie stavebného úradu, ktorý "spochybnil" stavebníkov prístup k pozemku na realizáciu stavby cez prenajatú parcelu, ktorá bola prenajatá na dobu 5 rokov, zavkladovaná na katastri a stavebnému úradu vyznačená prístupová cesta v šírke 4 m a dĺžke 40 m?

Na ozrejmenie - stavebník spolu s parcelou kúpil 1/12 podielu na existujúcej príjazdovej ceste. Vlastnícke právo k tomuto podielu bolo napadnuté z dôvodu nemožnosti uplatnenia si predkúpneho práva jediným vlastníkom zvyšných podielov 11/12 na predmetnej ceste (pozadie prečo a ako sa vlastne jediná osoba dostala k vlastníctvu väčšiny podielov a tým pádom "odsekla" zvyšných majiteľov od prístupu, hádam nemusím nikomu vysvetľovať, hlavne že v danej lokalite nevlastní žiadnu parcelu, ku ktorej by potreboval prístup). Keďže sa momentálne vedie súdny spor o vlastníctvo podielu stavebníka, mal som za to, že údaje z katastra sú platné až do preukázania opaku a tým pádom by stavebný úrad mal/mohol správoplatniť stavebné povolenie, nakoľko stavebník prístup má na základe podielu (som si vedomý hospodárenia so spoločnou vecou - rozhodnutie väčšinového vlastníka a predpokladám že tvrdenie, že daná parcela bola využívaná ako prístupová cesta už od dôb Justiniánskych kodifikácií asi neobstojí...) Ako alternatívu sme preto zvolili nájom prístupu, ktorý sa aj tak akosi stále "nepozdáva" stavebnému úradu. Napadne niekomu niečo?

Dobrý deň všetkým pravidelným aj nepravidelným prispievateľom, diskutérom a publiku.

Rozhodol som sa, že tu budem z času na čas uverejňovať aj ja niektoré svoje podnety, pretože predpokladám, že by tu mohla byť živá diskusia a priestor pre vytvorenie dákej zhody pri aplikácii práva, prípadne tlaku na zmenu úpravy.

Mojim prvým príspevkom do diskusie je aplikácia inštitútu „time at large“ v slovenskom práve.

Tak, dávno som tu nebol, ale teší ma, že čiastočne aj moje dieťa sa má dobre a taký bol aj zámer (to je asi všeobecne zámer s deťmi, aby boli schopné radiť si sami).

Dnes iba krátko, lebo mám pocit, že mám celkom peknú tému na zamyslenie sa, z pohľadu ústavného práva, a krásne na nej je to, že to nie je iba teoretizovanie.

Takže fakty (v prípade otázok doplním v diskusii): v nedeľu 10. mája 2020 sa malo v Poľsku konať prvé kolo prezidentských volieb. O celom procese zmien v poľskom práve v súvislosti s voľbami, absurditami ktoré sa ani nedajú nazvať protiústavné, pretože by sme stratili výbornú možnosť nazvať ich v zásade úspešným útokom na základy demokratického a právneho štátu meniace ústavu na záchodový papier (ale tak pán prezident to možno chcel tak nazvať potichu tiež, keď si zakladal toto rúško link) by sa dalo písať dlhé dni, takže sa o to zatiaľ ani nepokúsim, ale faktom je, že voľby, ktorých konanie bolo zákonným spôsobom ohlásené na 10. mája 2020 – sa nekonali, ale bez toho, aby ich ktokoľvek formálne odvolal. Proste neprebehli technicky...

Zdravím všetkých, už dlhšie sa venujem právnym otázkam v oblasti priestupkov v doprave a polícii.



Od 01.12.2019 nadobudla účinnosť novela, ktorá posilnila právomoci obecnej polície v doprave.

1. Úvod

Tento príspevok vznikol na podnet môjho bývalého kolegu a mentora Juraja Gyárfáša po jeho trefnej poznámke, aby sa článok, ktorý som nedávno napísal, nestratil v „matrixe“ českej odbornej literatúry, ale aby jeho výsledky ľahko našiel aj čitateľ, ktorý si bežne pred spaním nečíta zborníky a iné publikácie tohto typu.

Ako som už naznačil, tento príspevok je „výcucom“ z článku s názvom Výklad chyby v žalobe prevzatej do rozsudku súdu a prípustnosť jej opravy, ktorý bol publikovaný v českej knihe Právní jednání a procesní úkony. Vzájemné vztahy a nové aspekty (2019). Snáď mi odpustíte pokus o vlastnú reklamu, ale ak by ste si chceli prečítať celý článok, nájdete ho tu. Budem rád, ak sa k danej téme rozprúdi diskusia.

Aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[1] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[2] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.



Na úvod: sme v súlade so smernicou ?

Zdravím,



k problematike IN-HOUSE ( § 1 ods. 4, resp. ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) by som chcel dať pozornosti rozsudok Súdneho dvora z 5. 10. 2017 vo veci „UAB „LitSpecMet“ proti UAB Vilniaus lokomotyvų remonto depas“, C-567/15, ktorý podľa môjho názoru vyriešil veľmi častý jav pri režime IN-HOUSE, a to následne zadanie zákaziek bez súťaže vo forme „subdodávok“ pre rôzne spriaznené spoločnosti. A taktiež Návrhy Generálneho advokáta Manuela Campos Sánchez-Bordona prednesené 27. apríla 2017 k predmetnému rozsudku.

Ctenú lexforácku ekipu a všetkých čiteteľov stálych, náhodných aj okoloidúcich už štandardne - v dvojročnom cykle - chcem upozorniť a dať do zorného u(hľa) oka - medzinárodnú vedeckú Konferenciu Košické dni súkromného práva III, ktorá sa bude konať v dňoch 22.-24.4.2020 v hoteli Double Tree by Hilton v Košiciach, to pod záštitou našej Katedry občianskeho práva v samozrejmej spolupráci s Právnickou fakultou UPJŠ v Košiciach a ďalšími partnermi konferencie.



Zoznam už dnes prihlásených možno vidieť na stránke Konferencie (https://kdsp.sk/zoznam-prihlasenych/), kde účasť potvrdilo 11 ústavných sudcov, ako aj ďalšie osobnosti právnej vedy na našom malom Slovensku. Zvýhodnené prihlásenie na konferenciu s nižším konferenčným poplatkom aktuálne do 31.1.2020.