Téma právnej úpravy úhrady liekov vo výnimkovom režime podľa § 88 zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia (ďalej len „Zákon o úhrade liekov“) je v ostatnom období veľmi žhavá. Na Ústavný súd SR sa s návrhom na posúdenie ústavnosti predmetného ustanovenia obrátil nielen Správny súd v Bratislave[1], ale aj Verejný ochranca práv[2]. Okrem toho je Ministerstvo zdravotníctva v štádiu vyhodnocovania pripomienkového konania k svojej novele Zákona o úhrade liekov[3] a zároveň na nasledujúcej schôdzi Národnej rady sa má prerokúvať návrh skupiny poslancov[4].

Aby toho nebolo málo, 18. februára 2026 povedal svoje aj veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „NSS“ alebo „veľký senát“) v rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 19SVs/3/2025 (ďalej len „Rozsudok“).

NSS Rozsudkom zásadne zmenil doterajší prístup súdov. Uviedol, že § 88 Zákona o úhrade liekov pri udeľovaní súhlasu s úhradou lieku vo výnimkovom režime neudelil zdravotnej poisťovni verejnoprávnu právomoc, ale ide o súkromnoprávny úkon v rámci súkromnoprávneho vzťahu zdravotnej poisťovne a pacienta. Poisťovňa preto pri udeľovaní súhlasu nevystupuje ako správny orgán a výsledok jej postupu nie je rozhodnutím ani opatrením v zmysle § 3 Správneho súdneho poriadku, ktoré by bolo možné napadnúť správnou žalobou.

Kontext rozhodnutia:

Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu (pacienta) požiadal zdravotnú poisťovňu o úhradu nekategorizovaného lieku Voxzogo, ktorý je využívaný na liečbu achondroplázie (genetická porucha, ktorá ovplyvňuje rast a vývoj chrupaviek) podľa § 88 ods. 7 Zákona o úhrade liekov. Keďže zdravotná poisťovňa žiadosti nevyhovela, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu podal proti zamietavému stanovisku odvolanie. O odvolaní podľa § 88 ods. 10 rozhoduje nadriadený zamestnanec danej zdravotnej poisťovne, ktorý žiadosti taktiež nevyhovel.

Správny súd v Banskej Bystrici na základe správnej žaloby žalobcu rozsudkom zrušil stanoviská zdravotnej poisťovne pre ich nedostatočné odôvodnenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Zdravotná poisťovňa podala proti rozsudku kasačnú sťažnosť, v ktorej, okrem iného, namietala, že v konaní o úhrade lieku vo výnimkovom režime nevystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý vydáva individuálny správny akt (t. j. správny orgán).

Liek Voxzogo bol ku 1. decembru 2025 zaradený do zoznamu kategorizovaných liekov a preto žalobca počas konania o kasačnej sťažnosti zobral žalobu späť. Keďže žalovaná zdravotná poisťovňa zotrvala na podanej kasačnej sťažnosti a Správny súdny poriadok neumožňuje počas konania o kasačnej sťažnosti dispozičné úkony žalobcu so správnou žalobou, kasačný súd na späťvzatie neprihliadal a zaoberal sa námietkami žalovanej.

Vzhľadom na to, že doterajšia judikatúra kasačného súdu sa priamo nezaoberala posudzovaním postavenia zdravotnej poisťovne pri úhrade lieku vo výnimkovom režime a senát posudzujúci predmetnú vec dospel aj k iným záverom ako kasačný súd v nedávnej minulosti, postúpil vec veľkému senátu NSS, aby vyriešil otázku, či vystupuje zdravotná poisťovňa pri udeľovaní súhlasu s úhradou nekategorizovaného lieku podľa § 88 Zákona o úhrade liekov ako orgán verejnej správy, rozhodujúci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy.

Na základe čoho dospel NSS k prelomovému záveru?

Veľký senát NSS zaujal právny názor, že zdravotná poisťovňa pri aplikácii § 88 Zákona o úhrade liekov nekoná ako orgán verejnej správy s preneseným výkonom verejnej správy a nevydáva individuálne správne akty, pričom tento názor podložil viacerými argumentmi.

Korporátne postavenie zdravotnej poisťovne a hospodárenie s vlastným majetkom

Východisko argumentácie NSS ustanovuje zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach (ďalej len „Zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorý v § 2 ods. 1 upravuje, že zdravotná poisťovňa je akciová spoločnosť so sídlom v Slovenskej republike založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, a preto podľa veľkého senátu nie je rozdiel medzi právnou charakteristikou aktu zdravotnej poisťovne a inej obchodnej spoločnosti. (bod 20)

Úlohou zdravotnej poisťovne je vo všeobecnosti hospodáriť s majetkom, ktorým je vybrané a prerozdelené poistné. Na účely úhrad z verejného zdravotného poistenia za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poisťovňa uzatvára zmluvy s poskytovateľmi. Veľký senát zdôrazňuje, že ide o súkromnoprávny akt (zmluva) uzatvorený medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi. Úhrada nekategorizovaného lieku je podľa veľkého senátu taktiež úhradou za zdravotnú starostlivosť, avšak vo forme, ktorá nie je povinne uhrádzaná z verejného zdravotného poistenia. Aj táto úhrada je teda hospodárením poisťovne so svojím majetkom v súkromnoprávnych vzťahoch. (bod 26)

Rozhodovanie podľa vlastných kritérií ako prejav súkromnoprávnej autonómie

Ďalším dôvodom, pre ktorý veľký senát nepovažuje rozhodnutie poisťovne o úhrade nekategorizovaného lieku za individuálny správny akt, je skutočnosť, že poisťovňa rozhoduje na základe vlastného posúdenia vlastných kritérií berúc do úvahy svoje možnosti a dostupné zdroje. Keďže poisťovňa vykonáva túto činnosť v rámci hospodárenia so svojím vlastným majetkom, predstavuje to prejav jej súkromnoprávnej autonómie. Povinnosť zdravotnej poisťovne zverejniť kritériá na svojom webovom sídle podľa veľkého senátu nehrá rolu. (bod 30 a 31)

Absencia explicitného zverenia verejnomocenského oprávnenia

Kľúčovým argumentom veľkého senátu je absencia výslovného zákonného poverenia zdravotnej poisťovne pri rozhodovaní o úhrade nekategorizovaného lieku vykonávať prenesený výkon verejnej správy. Pri tomto argumente odkazuje na nález pléna Ústavného súdu zo dňa 16. marca 2019, sp. zn PL. ÚS 19/2014 v ktorom Ústavný súd zdôraznil, že je vylúčené, aby bolo právnickej osobe priznané verejnomocenské oprávnenie bez explicitnej opory v zákone. (bod 21)

Podľa veľkého senátu úhrada liekov vo výnimkovom režime spadá pod všeobecnú úlohu zdravotnej poisťovne uhrádzať poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zverenú zdravotnej poisťovni v § 6 ods. 1 písm. h) Zákona o zdravotných poisťovniach, bez toho, aby zákon vyslovene ustanovoval, že pri rozhodovaní o úhrade nekategorizovaného lieku zveruje poisťovni postavenie orgánu verejnej správy (verejnomocenské oprávnenie). (bod 22)

Veľký senát taktiež uvádza, že ani z dôvodových správ k novelám § 88 Zákona o úhrade liekov nevyplýva vôľa zákonodarcu preniesť na poisťovňu výkon verejnej správy. (bod 29)

Odmietnutie protiargumentov

Veľký senát sa taktiež vyjadril k viacerým protiargumentom, ktoré mali podoprieť verejnoprávny charakter činnosti poisťovne.

Na to, aby bola právnická osoba považovaná za orgán verejnej správy, podľa neho nepostačuje, že svojou činnosťou zabezpečuje určité ústavné právo alebo vykonáva činnosť vo verejnom záujme. Právny poriadok dáva rôznym subjektom rôzne úlohy, ktoré majú vykonávať aj v záujme tretích osôb, bez toho, aby sa tým stávali orgánmi verejnej správy. (bod 32)

Rovnako odmietol argument, že hospodárenia poisťovne s verejnými prostriedkami by automaticky zakladalo postavenie orgánu verejnej správy. (bod 33)

Irelevantným podľa veľkého senátu je to, že § 88 ods. 9 a 10 Zákona o úhrade liekov obsahuje pojmy ako „rozhodnutie“ a „odvolanie“, pretože im zákon nepriznáva vlastnosti typické pre verejnomocenské akty a zákonodarca pojem „rozhodnutie“ používa aj pri aktoch súkromnoprávnych subjektov. (bod 28)

Napokon odmietol aj argument založený na fakticky dominantnom postavení zdravotných poisťovní. Napriek tomu, že je obmedzený počet zdravotných poisťovní a fyzické osoby sú povinné byť zdravotne poistené, túto závislosť a nerovnováhu medzi poistencom a poisťovňou podľa veľkého senátu nemožno zamieňať s vrchnostenskou povahou činnosti poisťovne. (bod 35)

Odlišné stanoviská

Sedemčlenný veľký senát NSS prijal tento Rozsudok najmenšou možnou väčšinou. Traja nesúhlasiaci sudcovia pripojili k Rozsudku odlišné stanoviská.

Pozoruhodným je špecificky odlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka, ktorý oponuje väčšinovému rozhodnutiu aj s použitím argumentu materiálnej ochrany poskytovanej jednotlivcom, princípom spravodlivosti a ústavno konformného výkladu.

Čo ďalej?

Podľa § 466 ods. 3 Správneho súdneho poriadku sú právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu záväzné pre senáty NSS a už aj správne súdy začínajú na základe záveru veľkého senátu postupovať žaloby na civilné súdy.[5] Bude zaujímavé sledovať, ako sa k veci postavia sudcovia civilných súdov, ktorým začnú na stole pristávať žaloby osôb, ktoré sa snažia získať prístup k zdravotnej starostlivosti, zlepšiť kvalitu svojho života a niekedy si ho aj zachrániť.

Keďže aj v rámci sudcov veľkého senátu je rozpor právnych názorov, môže onedlho nastať situácia, že sudcovia civilných súdov budú mať pochybnosti o svojej právomoci a vec predložia na rozhodnutie kompetenčnému senátu, ktorého rozhodnutie je pre súdy a orgány verejnej moci záväzné.[6]

Situáciu môže rozlúsknuť aj zákonodarca prichádzajúcimi novelami Zákona o úhrade liekov.

Veľký senát je názoru, že civilné súdy poskytnú pacientom vyššiu ochranu právomocou priamo zaviazať zdravotnú poisťovňu k úhrade. V tejto súvislosti je taktiež nevyhnutné podotknúť, že v prípade posudzovania úhrady lieku vo výnimkovom režime civilnými súdmi je možné bezodkladne upraviť pomery medzi poisťovňou a pacientom nariadením neodkladného opatrenia. Na druhej strane, Správny súdny poriadok poskytuje v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach žalobcovi väčšiu procesnú ochranu vyplývajúcu z jeho slabšieho postavenia.

Bude civilné súdnictvo skutočne poskytovať vyššiu ochranu pacientom, aj keď správne súdnictvo je postavené na ochrane pred mocenskými rozhodnutiami orgánov verejnej správy? Nezmení súkromnoprávna optika posudzovania stanovísk poisťovní aj štandard odôvodnenia rozhodnutí poisťovní? Kde je hranica medzi legitímnym uplatňovaním princípov právneho štátu a formalizmom vyplývajúcim z absencie výslovného delegovania verejnoprávneho oprávnenia pri ochrane slabších subjektov?

[1] Návrh Správneho súdu v Bratislave na začatie konania o súlade právnych predpisov zo dňa 29. júla 2024

[2] Návrh Verejného ochrancu práv na začatie konania o súlade právnych predpisov zo dňa 14. mája 2025

[3] Legislatívny proces - LP/2025/594

[4] Dokumenty : Parlamentné tlače : Parlamentná tlač 975 - Národná rada Slovenskej republiky

[5] Napr. uznesenie Správneho súdu v Bratislave zo dňa 31. marca 2026, sp. zn. 20Sas/29/2025

[6] § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku

Najprv trocha kontextu:

Najvyšší súd SR v zbierkovom rozhodnutí R 6/2023 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021) vyslovil nasledujúci právny názor:

I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne.

Problematickým bol najmä druhý výrok, ktorý najvyšší súd zdôvodnil gramatickým výkladom:

Z ustanovenia § 357 CSP vyplýva, že zákonodarca zvolil niekoľko spôsobov vymedzenia prípustnosti odvolania, pričom precízne formuluje, či ide o uznesenie, vo vzťahu ku ktorému ide o akékoľvek procesné riešenie, alebo o uznesenie výlučne zamietajúce. Ak uvádza uznesenie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenie o návrhu (tak, ako to zodpovedá písmenu d/), potom je dôvodné dovodiť, že zámerom bolo umožniť odvolací prieskum len vtedy, ak nastane v trvaní neodkladného opatrenia zmena, t.j. nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú, pričom postačuje, že sa s návrhom vysporiada (vzhľadom na osobitosť tohto inštitútu a jeho rýchlosť) len súd prvej inštancie.

Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia sa tak stalo jednoinštančným za prepokladu, že návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia nebolo vyhovené a to len kvôli gramatickému výkladu § 357 písm. d) CSP. Nešlo však o bez výhrad akceptovaný právny názor - pozri napr. Kotrecová, Ivančo Odvolanie voči pozitívne enumerovaným uzneseniam – krok vpred či vzad?, dostupné tu

Počas takto nastavených pravidiel došlo k absurdnej a absolútne neprípustnej procesnej situácii, kedy proti sebe stáli dve vzájomne sa vylučujúce neodkladné opatrenia.

Prvým bolo neodkladné opatrenie súdu prvej inštancie, ktorý na návrh žalujúceho nájomcu žalovanému sťažovateľovi ako prenajímateľovi neodkladným opatrením uložil, aby nájomcu neobmedzoval v užívaní nebytového priestoru v mestskej plavárni v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá. Na odvolanie prenajímateľa ako žalovaného odvolací súd toto neodkladné opatrenie potvrdil.

Druhým, neskorším neodkladným opatrením, krajský súd na návrh prenajímateľa v konaní o vypratanie nebytového priestoru voči žalovanému nájomcovi uložil nájomcovi povinnosť zdržať sa užívania nebytového priestoru v mestskej plavárni až do skončenia konania o žalobe prenajímateľa o vypratanie nebytového priestoru.

Následne prenajímateľ s poukazom na druhé neodkladné opatrenia podal v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá, návrh na zrušenie prvého neodkladného opatrenia. Mestský súd návrh prenajímateľa na zrušenie neodkladného opatrenia zamietol, pričom mal za to, že dôvody, pre ktoré bolo nariadené neodkladné opatrenie voči prenajímateľovi, naďalej trvajú. V uznesení mestský súd procesne poučil prenajímateľa o možnosti podať odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Prenajímateľ následne s poukazom na R 6/2023 podal ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Ústavný súd rozhodol vo veci nálezom III. ÚS 674/2025-37. Prostredníctvom tohto nálezu ústavný súd celkom očividne vyslovil nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v R 6/2023.

V prvom rade ústavný súd vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §132 ods.3 zákona o ústavnom súde, pretože o sťažnosti meritórne rozhodol napriek tomu, že mal za to, že je voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia prípustné odvolanie.

A následne vyjadril tento právny názor:

8. Podľa tohto právneho názoru proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia, nie je odvolanie prípustné. Najvyšší súd to odôvodnil zámerom zákona pripustiť odvolanie, len ak v trvaní neodkladného opatrenia nastane zmena, teda nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú. S týmto vnútorne rozporným argumentom sa nemožno stotožniť. Je tomu tak preto, že podstatu rozhodnutí o nariadení neodkladného opatrenia a dôvodoch na jeho zrušenie od seba nemožno oddeliť. Podstatou oboch rozhodnutí nevyhnutne musí byť vždy i to, či sú dané dôvody či už nariadenia, alebo trvania takéhoto opatrenia. Prípustnosť opravného prostriedku nemôže byť závislá len od výsledku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pri výklade ustanovení § 357 písm. d) a e) CSP nie je dôvod použiť len gramatickú metódu výkladu a rozhodujúci argument vyvodiť z porovnania spojení „proti uzneseniu... o návrhu na nariadenie“ a „proti uzneseniu o zrušení“. Je tomu tak preto, že či už nariadenie, alebo trvanie neodkladného opatrenia majú rovnaké, no stále potencionálne meniace sa predpoklady vyjadrené v § 325 ods. 1 a § 326 ods. 1 CSP. Ich podstatou je to, že neodkladné opatrenie možno nariadiť a teda neodkladné opatrenie môže trvať len vtedy, ak je stále prítomná potreba bezodkladnej úpravy pomerov či obava z ohrozenia exekúcie, a len vtedy, ak dochádza k ochrane hodnoverne osvedčeného nároku. Opačný prístup by mohol viesť, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, k protichodným rozhodnutiam súdov prvej a druhej inštancie.

9. K tomu treba doplniť, že § 357 písm. e) CSP odkazuje na § 334 CSP, podľa ktorého súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené, a na § 335 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Z týchto ustanovení vyplýva, že neodkladné opatrenie možno zrušiť na návrh a aj bez návrhu. Preto je potom pochopiteľné, že § 357 písm. e) CSP používa všeobecnejší pojem uznesenia súdu prvej inštancie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenia súdu prvej inštancie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Z tohto potom treba vyvodiť, že odvolanie je prípustné proti každému uzneseniu súdu prvej inštancie či už o zrušení neodkladného opatrenia, alebo zamietnutí návrhu na jeho zrušenie."

Ústavný ústavnou sťažnosťou napadnuté uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia zrušil aj z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže sa mestký súd nevysporiadal okrem iného s existenciou neskoršieho protichodného neodkladného opatrenia.

Za mňa je to fajn nález, keďže R 6/2023 som v praxi pokladal za nesmierne reštriktívny bez racionálnešieho zdôvodonenia (teda okrem gramatického výkladu), prečo pri zamienutí odvolanie nie je prípustné, no pri zrušení už áno, keďže obe rozhodnutia majú zásadný dopad na práva a povinnosti založené neodkladným opatrením.

V roce 2020 mi odmítli exekuční návrh na základě upraveného seznamu přihlášených pohledávek protože insolvenční návrh podal dlužník. Včera se ke mne dostala nešťastnice, proti které je vedena exekuce na základě takového výpisu.
Zákon výslovně uvádí: https://krajta.slv.cz/2006/182/par_418-odst_7

"Na základě upraveného seznamu pohledávek lze po zastavení insolvenčního řízení zahájeného na základě insolvenčního návrhu podaného věřitelem podat návrh na výkon rozhodnutí nebo exekuci pro zjištěnou neuspokojenou pohledávku, kterou dlužník nepopřel."

Tak jsem začal hledat, jak je to možné a co se změnilo a našel jsem rozhodnutí 29 Cdo 129/2020, v němž se uvádí:

Kdyby ustanovení § 396 odst. 3, § 405 odst. 4 a § 418 odst. 6 insolvenčního zákona byla vykládána tak, že (současně) vylučují upravený seznam pohledávek jako způsobilý exekuční titul, je-li insolvenčním navrhovatelem pouze dlužník, šlo by o výklad neodůvodněně zakládající nerovnost v základních právech a povinnostech účastníků insolvenčního řízení, nadto o výklad odporující jedné ze základních zásad insolvenčního řízení. V této souvislosti Nejvyšší soud připomíná judikaturu Ústavního soudu, ve které se zdůrazňuje, že v demokratickém materiálně pojímaném právním státě, založeném na myšlence spravedlnosti, představují základní práva a svobody korektiv jak obsahu právních norem, tak i jejich interpretace a aplikace. Proto je úkolem soudce v podmínkách materiálního právního státu nalézt řešení, které by zajišťovalo maximální realizaci základních práv účastníků sporu, a není-li to možné, rozhodnout v souladu s obecnou ideou spravedlnosti, respektive dle obecného přirozenoprávního principu. Obecné soudy nejsou absolutně vázány doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku, a povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad.

Nejvyšší soud na tomto základě uzavírá, že na základě upraveného seznamu pohledávek lze po zastavení insolvenčního řízení podle § § 396 odst. 2, § 405 odst. 3, nebo § 418 odst. 5 insolvenčního zákona, ve znění účinném od 1. července 2017, podat návrh na výkon rozhodnutí nebo exekuci pro zjištěnou neuspokojenou pohledávku, kterou dlužník nepopřel, i tehdy, je-li insolvenčním navrhovatelem pouze dlužník; toto právo se promlčí za 10 let od zastavení řízení.

Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: 20 Cdo 1415/2024 pak uvedl:

"Taktéž u druhé povinnou formulované otázky dovolací soud neshledal důvod pro odchýlení se od stávajícího právního závěru, neboť Nejvyšší soud ve svém usnesení ze dne 29. července 2021, sp. zn. 29 ICdo 129/2020, podrobně vysvětlil, proč se při interpretaci ustanovení § 418 odst. 6 insolvenčního zákona nelze doslovně držet textu zákona. Popsané okolnosti, za kterých probíhalo přezkumné řízení v dané věci, přitom nejsou způsobilé shora uvedený názor změnit."

Autorský zákon bude novelizovaný novým vysokoškolským zákonom, ktorý 21.10.2025 schválila Národná rada SR a to s účinnosťou od 1. septembra 2026.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona zavádza v akademickom prostredí výnimku z režimu zamestnaneckého diela, pričom postačujúce je, že ide o dielo vytvorené zamestnancom „pri plnení jeho pracovných povinností“. Takéto široké vymedzenie vôbec nie je viazané na akademickú povahu diela, ale dopadá aj na akékoľvek „neakademické“ diela vo všeobecnosti. Dotiahnuté do dôsledkov, zamestnancovi tak budú patriť práva aj k takým dielam ako napr. projektová dokumentácia v rôznych grantových schémach s účasťou zamestnávateľa, súťažné podklady zamestnávateľa, ponuka zamestnávateľa vo verejnom obstarávaní a pod. Ak zamestnávateľ nezíska súhlas (licenciu) na použitie tohto diela, nesmie dielo použiť a to ani na účel, pre ktorý ho zamestnanec vytvoril.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona zmätočne používa dikciu „práva ... patria“, avšak zamestnanecký režim s právami v tomto zmysle „nehýbe“, že by mali patriť niekomu inému ako autorovi (pôvodnému nositeľovi práv), ale vzťahuje sa k výkonu majetkových práv.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona výslovne nevyvažuje nijakým spôsobom investície zamestnávateľa do vytvorenia diela, ako je aktuálne možné v režime školského diela (§ 93 ods. 3 Autorského zákona). Do úvahy však prichádza analogia legis, keď na riešenie obdobnej situácie zákon normuje refundačný nárok zamestnávateľa, o to viac (a fortiori), že na rozdiel od školského diela, autor diela podľa § 90 ods. 10 Autorského zákona dostáva aj mzdu a ku školskému dielu má zamestnávateľ (žalovateľný) nárok na udelenie základnej licencie priamo zo zákona (§ 93 ods. 2 Autorského zákona). Inštitút náhrady nákladov zamestnávateľa obsahovala aj historická úprava, napr. § 17 zákona č. 247/1990 Zb.

Ak by verejná vysoká škola alebo organizácia SAV od 1. septembra 2026 chcela zo zákona získať aspoň nejaké práva k dielu, ktoré vytvorí jej zamestnanec, mala by zvážiť využitie režimu diela na objednávku (work for hire) v zmysle § 91 Autorského zákona vytvoreného za základe zmluvy o dielo. Získané práva by tak boli na úrovni základnej licencie „na použitie diela na účel vyplývajúci zo zmluvy“, čo môže byť v konkrétnych prípadoch rozhodujúce. Prirodzene, podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je dojednanie jej odplatnosti, teda zamestnávateľ sa povinnosti zaplatiť cenu za dielo nevyhne. Ak by sa do zmluvy o dielo dostali aj primerané licenčné dojednania (nad rámec účelu zmluvy), mohla by sa dosiahnuť proporcionalita, ktorú predmetná novelizácia nezabezpečuje. Zmluvným stranám nič nebráni ani riešiť tieto aspekty dlhodobo a to napríklad rámcovou zmluvou o dielo.

Využitie režimu diela na objednávku (work for hire) v zmysle § 91 Autorského zákona stojí osobitne za zváženie v prípade, ak má zamestnanec vytvárať počítačový program, databázu alebo kartografické dielo (§ 91 ods. 4 Autorského zákona), kde sa uplatňuje plnohodnotný zamestnanecký režim v zmysle § 90 ods. 1 až 8 Autorského zákona. Tento moment – významný pre celý IT sektor – sa v slovenskom autorskom práve podarilo ťažiskovo vyriešiť už relatívne dávno, v r. 2003 (§ 50 zákona č. 618/2003 Z.z.) a komplexne v r. 2015 (§ 91 ods. 4 v spojení s § 90 ods. 4 až 6 Autorského zákona). Teraz sa tak v akademickom sektore, nielen v oblasti IT, vraciame minimálne o viac ako 20 rokov dozadu.

Krokom vzad je aj zavedenie zákonného práva autora na primeranú odmenu v prípadoch, keď dôjde k odchylnej dohode so zamestnávateľom, verejnou vysokou školou resp. organizáciou SAV. Tento inštitút nemá vecné opodstatnenie a bude len zdrojom potenciálnych sporov v prípadoch, keď naň zmluvné strany nepomyslia v čase dojednania zmluvnej odchýlky. Skúsenému právnikovi už určite napadne niekoľko možností, ako sa v rámci zmluvnej autonómie efektívne vysporiadať aj s touto novinkou, ktorá nemá v slovenskom autorskom práve obdoby.

Pokiaľ ide o ďalšiu novinku v rámci školského diela, ktoré zavádza nový ods. 3 v § 93 Autorského zákona, ide do veľkej miery o vykopávanie otvorených dverí. Študenti už podľa platného právneho stavu majú zachované práva k školskému dielu. Nová právna úprava vnáša neistotu najmä vo vzťahu k otázke duplicity a špeciality voči existujúcej úprave (§ 93 ods. 1, 2 a posunutý ods. 4).

Celkovo hodnotím novinky v Autorskom zákone zavedené v rámci nového vysokoškolského zákona ako nepremyslené, nesystematické, neprimerané (neproporciálne), nadbytočné a rizikové v interpretácií aj aplikácií. Zrejme nás čaká obdobie zbytočných súdnych sporov.

V ďalších článkoch sa budem venovať novelám zákonov v oblasti priemyselného vlastníctva, ktoré prináša nový vysokoškolský zákon, ako aj súvisiacim ústavnoprávnym aspektom a otáznikom.

205 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZKR“): „ Tento zákon okrem ustanovení o reštrukturalizácii sa nepoužije u dlžníkov hospodáriacich na poľnohospodárskej pôde v čase od 1. apríla do 30. septembra kalendárneho roka.“

V aplikačnej praxi sme sa opakovane stretli s tým, že toto zdanlivo jasné zákonné ustanovenie je zneužívané zo strany dlžníkov, ktorí fakticky na pôde ani nehospodária a na druhej strane laxným prístupom súdov, ktorým vo väčšine prípadov postačuje zápis predmetu poľnohospodárskej činnosti v Obchodnom registri, prípadne doloženie žiadosti o poskytnutie priamej podpory z Poľnohospodárskej platobnej agentúry bez ďalšieho.

Z aktuálneho znenia ZKR nie je zrejmý obsah a rozsah pojmu „ dlžník hospodáriaci na poľnohospodárskej pôde“. ZKR aktuálne ani nemá vykonávacie nariadenie, tak ako ho mal zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorým bolo Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 95/1994 Z. z., ktorým sa vykonávali niektoré ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/1993 Z. z. týkajúce sa dlžníkov hospodáriacich na pôde, ktoré v § 2 vymedzovalo, kto sa na účely predmetného nariadenia rozumie dlžníkom hospodáriacim na poľnohospodárskej pôde: „ Na účely tohto nariadenia sa za dlžníka hospodáriaceho na pôde považuje právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá pri svojom podnikaní1) využíva pozemky patriace do poľnohospodárskeho pôdneho fondu2) alebo lesného pôdneho fondu3), pričom jej príjmy z poľnohospodárskej výroby alebo z hospodárenia v lesoch alebo na vodných plochách tvoria viac ako 50 % jej celkových príjmov z podnikania alebo obhospodaruje 25 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 50 ha lesnej pôdy.“

Komentované výklady tohto ustanovenia sa často obmedzujú na doslovný prepis ustanovenia §205 ZKR a prax súdov je natoľko rozdielna, že si dovoľujem odprezentovať svoj názor.

„Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“ (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS274/2007 z 11. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008).

Pri výklade tohto ustanovenia by sa teda malo podľa môjho názoru prioritne vychádzať z toho, čo je z hľadiska jazykového pojmu ( použitého v texte právnej normy) možné pod daný pojem zaradiť, avšak s dôrazom na dodržanie účelu a zmyslu zákona a jeho základných princípov.

Zo znenia § 205 ZKR sú jasné dve kumulatívne podmienky, (1) že dlžník má v držbe poľnohospodársku pôdu a súčasne, že (2) dlžník na tejto pôde hospodári . Teda ak dlžník nevlastní alebo inak oprávnene neužíva poľnohospodársku pôdu na svoje podnikanie, nemôže byť považovaný za dlžníka hospodáriaceho na poľnohospodárskej pôde podľa §205 ZKR. Z logiky veci teda vyplýva, že pri skúmaní či uvedený dlžník je alebo nie je dlžníkom hospodáriacim na poľnohospodárskej pôde, by malo byť v prvom rade jednoznačne súdu preukázané (conditio sine qua non), najmä (1), že dlžník vlastní poľnohospodársku pôdu, na ktorej tvrdí, že vykonáva poľnohospodársku činnosť, alebo túto poľnohospodársku pôdu oprávnene užíva napríklad na základe nájomného vzťahu. (2) Súčasne by malo byť jednoznačne preukázateľné, že dlžník reálne hospodári na poľnohospodárskej pôde.

Keďže vlastníctvo alebo iná oprávnená držba poľnohospodárskej pôdy je pomerne jednoducho preukázateľný fakt, tak vo vzťahu k hospodáreniu na pôde z hľadiska jej reálneho výkonu v korelácii na účel ZKR je možné hľadať odpovede v súvisiacich predpisoch upravujúcich podnikanie poľnohospodárov, napr. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 435/2022 Z.z..

Podľa § 2 písm. a) bod 1 tohto nariadenia vlády, poľnohospodárskou činnosťou sa rozumie výroba poľnohospodárskych výrobkov okrem produktov rybolovu, ktorá zahŕňa chov zvierat alebo pestovanie plodín vrátane pestovania bavlny a rýchlorastúcich drevín a paludikultúry, alebo udržiavanie poľnohospodárskej plochy v stave, v ktorom je vhodná na pastvu alebo pestovanie bez prípravných činností presahujúcich použitie bežných poľnohospodárskych postupov a strojov podľa § 3 ods. 2 až 5.

Podľa § 4 ods. 1 tohto nariadenia vlády, za aktívneho poľnohospodára sa považuje osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 2, odseku 5, odseku 6 alebo odseku 8.

Podľa § 4 ods. 2 tohto nariadenia vlády fyzická osoba sa považuje za aktívneho poľnohospodára, ak

a)celková suma priamych platieb za predchádzajúci kalendárny rok, ktorých je prijímateľom, je najmenej 5 % z celkových príjmov, ktoré získala z nepoľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku; do príjmu z nepoľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku sa nezapočítava príjem z lesníckej činnosti12a) a príjem súvisiaci s činnosťou na ochranu prírody a krajiny,alebo

1. b) jej celkové príjmy z poľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku predstavujú najmenej jednu tretinu z jej celkových príjmov získaných v predchádzajúcom kalendárnom roku.

Podľa § 4 ods. 5 písm. a) a b) tohto nariadenia vlády, fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba sa považuje za aktívneho poľnohospodára, ak jej predmetom podnikania alebo predmetom činnosti, ktorý je zapísaný v zákonom ustanovenej evidencii je len poľnohospodárska činnosť alebo poľnohospodárska činnosť a ďalšie činnosti súvisiace s poľnohospodárskou činnosťou a prevádzkovaním poľnohospodárskeho podniku, alebo spĺňa podmienky podľa odseku 2 alebo odseku 3.

Podľa § 4 ods. 6 tohto nariadenia vlády, za aktívneho poľnohospodára sa považuje aj osoba, ktorá nespĺňa požiadavky podľa odseku 2 alebo odseku 5, ak a) celková suma priamych platieb za predchádzajúci kalendárny rok, ktorých je prijímateľom, nepresiahla sumu 5 000 eur, b) v predchádzajúcom kalendárnom roku od 1. júna do 30. septembra dosiahla priemerné zaťaženie 0,25 dobytčej jednotky na hektár poľnohospodárskej plochy podniku, c) za predchádzajúci kalendárny rok je prijímateľom iba viazaných priamych platieb na živočíšnu výrobu, d) za predchádzajúci kalendárny rok je prijímateľom viazaných priamych platieb na plochu, a to na výmeru najmenej 10 % z celkovej výmery poľnohospodárskej plochy podniku, alebo e) hodnota jej vlastnej produkcie rastlinnej výroby za predchádzajúci kalendárny rok je najmenej vo výške priamych platieb, ktorých je za predchádzajúci kalendárny rok prijímateľom.

Vo všeobecnosti poľnohospodár, ktorý obhospodaruje pôdu, vykonáva počas roka množstvo rôznych činností, ktoré závisia od typu pôdy, plodín a spôsobu hospodárenia. Potrebuje si naplánovať, aké plodiny sa budú pestovať, zostaviť osevný plán a zabezpečiť si osivo, hnojivá, prípadne prípravky na ochranu rastlín. Pôda sa pripravuje orbou, podmietkou, kyprením a podľa potreby sa hnojí alebo vápni. Počas jarnej alebo jesennej sezóny poľnohospodár vysieva alebo vysádza plodiny. Dbá pritom na správnu hĺbku, hustotu a rovnomernosť sejby. Počas vegetácie sa stará o rastliny zavlažovaním, hnojením, ničením burín a ochranou proti chorobám a škodcom. Priebežne monitoruje stav plodín a podľa potreby zasahuje .Po dozretí nasleduje zber úrody, ktorý môže byť mechanizovaný alebo ručný, v závislosti od typu plodiny. Úroda sa následne skladuje, triedi alebo predáva. Po zbere je potrebné pôdu znova ošetriť – buď zaoraním zvyškov rastlín, výsadbou medziplodín alebo aplikáciou zeleného hnojenia. Na zlepšenie stavu pôdy môže poľnohospodár vykonávať aj pôdoochranné opatrenia ako mulčovanie alebo podrývanie. Na všetky opísané nutné činnosti ako nákup postrekov, hnojiva, osiva, sejby atď musí mať aktívny poľnohospodár kapitál ako personálny tak finančný. Dôležitou podmienkou je aj splnenie požiadaviek tzv. dobrého poľnohospodárskeho a environmentálneho stavu (DPEP). Poľnohospodár musí zabezpečiť dostatočné vegetačné pokrytie pôdy, najmä počas rizikových období erózie, ako sú mesiace jún až október. Okrem toho sa vyžaduje aj diverzifikácia plodín – pri výmere nad 10 hektárov musí pestovať minimálne dve rôzne plodiny, a pri výmere nad 30 hektárov aspoň tri...

Teda k tvrdeniu a preukázaniu, že dlžník reálne hospodári na poľnohospodárskej pôde vo všeobecnosti možno vychádzať zo samotnej podstaty činnosti poľnohospodára, čo obnáša jeho činnosť, aké činnosti musí vykonávať a v tejto veci teda musí disponovať podkladmi / dokladmi / dôkazmi, že túto činnosť reálne vykonáva a vedieť svoje tvrdenia jednoznačne preukázať ( vedieť preukázať objednávky, faktúry za služby a tovar, osevný plán, personálny aparát a vybavenie atď..).

Na základe ustanovenie § 205 ZKR sú dlžníci hospodáriaci na poľnohospodárskej pôde v čase od 1. apríla do 30. septembra, t. j. v čase vegetačného obdobia, vyňatí z pôsobnosti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zmyslom tohto ustanovenia, tak, je umožniť dlžníkovi, na ktorého sa predmetné ustanovenie vzťahuje, dopestovať a zozbierať úrodu, a to napriek skutočnosti, že je v úpadku a mal by mať povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, resp. veriteľ by mal mať oprávnenie iniciovať konkurzné konanie.

„ Lex non exacte definit, sed arbitrio boni viri permittit“ ( zákon nemá presné definície, ale spolieha sa na úsudok čestného človeka) by bolo možné v aktuálnej rozhodovacej praxi parafrázovať ako „ Lex non exacte definit, sed debitor iudicio iudicis pigri confidit“ ( tak kde zákon nemá presné definície, sa dlžník spolieha sa na úsudok lenivého sudcu). V aktuálnej praxi niektorých súdov postačuje dlžníkom predložiť súdu iba výpis z obchodného registra, prípadne doloženie podanej žiadosti o poskytnutie priamej podpory z Poľnohospodárskej platobnej agentúry, bez akéhokoľvek ďalšieho dôkazu, pričom súdy len na základe takýto „ne -dôkazov“ dlžníkom ochranu podľa §205 ZKR poskytujú, čo je podľa môjho názoru príkladom arbitrárneho rozhodnutia súdu.

Podľa komentára k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii (JUDr. Branislav Pospíšil: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, Iura Edition spol. s r. o., 2012, s. 288, 589), zákon týchto dlžníkov bližšie nevymedzuje, ale s odkazom na univerzálnosť ZKR ako základného predpisu upravujúceho riešenie dlžníkovho úpadku treba toto ustanovenie vykladať tak, že ide len o tých dlžníkov, ktorí hospodárenie na poľnohospodárskej pôde vykonávajú ako rozhodujúcu činnosť. Z použitej formulácie vyplýva, že výkon hospodárenia na poľnohospodárskej pôde musí byť skutočný, reálny a nepostačuje, ak dlžník len formálne deklaruje, že hospodári na poľnohospodárskej pôde, prípadne dokladá, že má príslušné živnostenské oprávnenia alebo že má prenajatú poľnohospodársku pôdu. Preto ak napríklad dlžník v dôsledku zlej hospodárskej situácie nie je schopný obhospodarovať poľnohospodársku pôdu, z pôsobnosti ZKR vyňatý nie.

S uvedeným názorom sa plne stotožňujem, nakoľko je v ňom dodržaný úmysel zákonodarcu ochrániť dlžnícke subjekty, ktoré reálne hospodária na poľnohospodárskej pôde v čase vegetačného obdobia a umožniť im zozbierať úrodu, ale zároveň zohľadňuje hlavný účel konkurzného konania, ktorým je maximálne uspokojenie pohľadávok veriteľov v čo najkratšom čase, a minimalizovať tak následky úpadku, ktorý sa netýka len samotných dlžníkov, ale aj ich veriteľov.

Cieľom môjho príspevku bolo najmä poukázať na povrchný prístup súdov pri preskúmavaní splnenia podmienok podľa § 205 ZKR, ale tiež dať do pozornosti dobre zdôvodnené rozhodnutie Okresného súdu Žilina , sp. zn. 7K/6/2024 zo dňa 31.07.2024, týkajúce sa §205 ZKR, v ktorom Okresný súd Žilina, vykonal rozsiahle dokazovanie v otázke posúdenia splnenia či konkrétneho dlžníka je možné považovať za dlžníka hospodáriaceho na poľnohospodárskej pôde, a v tomto kontexte ako prvý od roku 2006 poskytol pre súdy, ale aj dlžníkom a veriteľom precízny výklad §205 ZKR.

(https://www.justice.gov.sk/sudy-a-rozhodnutia/sudy/rozhodnutia/9ad763d7-19cb-4843-ac5d-8432e2db73b5:192973d0-32e8-4227-9010-94e79c14aedc/ )

Rád by som upozornil na judikát, ktorý ma veľmi potešil. A nenašiel som žiadnu doterajšiu diskusiu, kde by sa hodil ako diskusný príspevok, tak si ho tu odložím ako samostatný post.

Ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/107/2018, z 26. novembra 2020, ktoré bolo publikované v Zbierke ako judikát R 15/2025. Celý text právnej vety je citovaný pod postom nižšie.

V prvom rade judikát potvrdzuje, že absolútna neplatnosť právneho úkonu má byť výnimkou, nie riešením každého trochu komplikovanejšieho problému. Z tohto hľadiska by sa judikát hodil do tejto diskusie. Nad rámec toho však judikoval aj dôležité závery o zabezpečovaní pohľadávok.

Konanie pred nižšími súdmi

Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a zabezpečovacích inštrumentov – konkrétne notárskej zápisnice o priamej vykonateľnosti, uznania dlhu, „dohody o prevzatí povinnosti dlžníka“ a ručenia. (Žaloba bola podaná ešte za účinnosti OSP, takže určovací petit bol prípustný.)

Nižšie súdy žalobe v časti vyhoveli, teda konštatovali neplatnosť niektorých sporných právnych úkonov. Dôvodov bolo viac a niektoré boli skutkovo veľmi špecifické (napr. skutočnosť, že dlžník vedel o svojej neschopnosti dlh splatiť, za čo bol právoplatne odsúdený za podvod). Tieto aspekty však na účely tunajšej civilistickej diskusie nie sú podstatné. Podstatné je, že podľa súdu prvej inštancie bol dôvodom neplatnosti ručiteľského vyhlásenia rozpor so zákonom a dobrými mravmi spočívajúci v tom, že toto vyhlásenie bolo urobené u notára spisujúceho notársku zápisnicu ešte pred odovzdaním peňazí predstavujúcich pôžičku – teda pred vznikom zabezpečeného záväzku.

Inými slovami, súd považoval za rozporné so zákonom a dobrými mravmi, že ručenie bolo poskytnuté tesne pred vznikom zabezpečeného záväzku.

Odvolací súd tento rozsudok potvrdil.

Celá kauza mala aj zaujímavé ďalšie dejstvo v exekučnom konaní, ktoré sa dostalo až na Ústavný súd SR (IV. ÚS 211/2023). Táto kapitola pre tento post nie je relevantná, z odôvodnenia sa však možno dozvedieť o ďalšom procesnom vývoji v danej kauze a obsahuje zaujímavé argumenty k doktríne res iudicata.

Dovolacie rozhodnutie

Najvyšší súd začal od zdôraznenia významu zmluvnej autonómie v občianskom a celkovo súkromnom práve. Poukázal na milú náhodu, že tento princíp je vyjadrený v číselne zhodných ustanoveniach Ústavy (čl. 2 ods. 3) a Občianskeho zákonníka (§ 2 ods. 3).

Následne sa venoval otázke zabezpečenia ešte neexistujúcej pohľadávky.

V danom prípade boli jednotlivé úkony urobené v rámci jedného a toho istého dňa s relatívne krátkym časovým odstupom na tom istom mieste. Dovolací súd poukázal na to, že základnou a ďalej nedeliteľnou časovou jednotkou právnického počítania času je deň. Tým pádom je pri úkonoch urobených v jeden deň irelevantné, v akom poradí boli realizované.

Čo je však pre širší presah tohto judikátu podstatnejšie, najvyšší súd neobmedzil svoje závery len na zabezpečovacie inštrumenty zriadené v deň vzniku zabezpečenej pohľadávky. Všeobecnejšie objasnil, že zabezpečovací inštitút ručenia je najbližšie k inštitútu záložného práva, ktorého úprava výslovne pripúšťa zriadenie záložného práva aj na zabezpečenie budúcich pohľadávok. Aj preto nie je dôvod konštatovať neplatnosť ručenia poskytnutého na zabezpečenie pohľadávky, ktorá ešte len má vzniknúť alebo ktorej vznik závisí od podmienky.

Najvyšší súd reflektoval aj na argument dovolateľa, že opačný výklad by viedol k istej forme Hlavy XXII. Veriteľ totiž nebude chcieť odovzdať peniaze pred zabezpečením pohľadávky. A po ich odovzdaní už dlžník a jeho prípadný ručiteľ nemusia mať motiváciu zabezpečenie poskytnúť. Je tak absurdné, aby právny poriadok veriteľovi zakazoval platné získanie zabezpečenia ešte pred poskytnutím pôžičky.

Pre úplnosť treba poukázať aj na rozumný výklad k neplatnosti pre omyl. Najvyšší súd potvrdil, že aj keby išlo o omyl, zakladala by táto skutočnosť právo dovolávať sa relatívnej neplatnosti, nie však absolútnu neplatnosť.

Záver

Judikát je hodnotnou a dôkladne odôvodnenou pripomienkou, že aj keď niečo presne nezapadá do zákonných formičiek a šuflíčkov, neznamená to bez ďalšieho, že by to mali súdy riešiť cez absolútnu neplatnosť. V časti odôvodnenia o „dohode o prevzatí povinnosti dlžníčky“ najvyšší súd vytkol nižším súdom, že konštatovali jej neplatnosť len z dôvodu, že nešlo o niektorý z vymedzených inštitútov. A pripomenul, že ak budú v opätovnom konaní znovu trvať na neplatnosti, musia vysvetliť, „do stretu s akým výslovným zákonným zákazom alebo kategorickým ustanovením zákona dohoda prišla a prečo takýto stret je namieste považovať už za taký, ktorý je za hranicou tolerovateľného“.

Okrem toho je však judikát osobitne prínosný v kontexte zabezpečovacích inštrumentov.

Zabezpečovacie prostriedky patria medzi tie inštitúty, ktorých funkčnosť je pre právny poriadok absolútne kľúčová. Na rozdiel od niektorých iných inštitútov, z ktorých málokedy vznikajú spory, pretože strany majú záujem sa dohodnúť, zabezpečovacie inštitúty musia fungovať práve „v zlom počasí“, keď „ide na lámanie chleba“.

Funkčnosť zabezpečovacích inštitútov sa zväčša testuje v momentoch, kedy aktív nie je dosť a ide o hru s nulovým súčtom – teda najmä v insolvencii alebo exekúcii. Ak sa v takej situácii veriteľ nemôže na zabezpečovací inštrument spoľahnúť, má to ďalekosiahle dopady na ochotu veriteľov financovať svojich dlžníkov (a tým pádom celú ekonomiku), ako aj na rizikovú prirážku akéhokoľvek financovania.

Práve preto považujem za osobitne problematické, keď sa pri zabezpečovacích prostriedkoch zabúda na všeobecný princíp výkladu právnych úkonov v prospech platnosti. (Viď. napr. diskusia o notárskych zápisníc o priamej vykonateľnosti urobených pred vznikom zabezpečenej pohľadávky – Víglaský. P., Kudláčová, T. Vykonateľná notárska zápisnica ako zabezpečovací inštitút pri zmluve o úvere. epravo.sk, 26. februára 2019).

O to viac sa teším z komentovaného judikátu.

____________________

„Pri uzavretí zmluvy o pôžičke a dojednaní jej zabezpečenia ručením v jeden deň, na jednom mieste a pri tom istom rokovaní nemožno zo samotnej okolnosti urobenia ručiteľského vyhlásenia pred odovzdaním peňazí vyvodiť jeho neplatnosť.

Žiadna zákonná úprava nevylučuje zabezpečenie ručením aj pohľadávky, ktorá vznikne až v budúcnosti, alebo ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky.

Zákonom ustanovený dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže byť súčasne aj dôvodom neplatnosti absolútnej.

Dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi môže byť len porušenie pravidiel, ktoré nemajú svoj pôvod (primárne) v zákonoch ani iných súčastiach právneho poriadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrytiu s normami právnymi. “

R 15/2025 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2020, sp. zn. 3Cdo/107/2018)

Súhlasím, závery Nálezu III. ÚS 293/2024-53 sú prehnane formalistické navyše majú drakonické následky pre stranu sporu.

Hľadanie riešenia:

Z ustálenej udikatúry ÚS SR:

"Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08)."

Podľa § 15 ods.1 zákona č. 307/2016 Z.z. (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový poriadok okrem § 126.

Podľa §129 ods. 1-3 CSP:

1. Ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
2. V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť.
3. Ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať.

OS BB by mal v takýchto prípadoch postupovať podľa §129 CSP.

Aj keď iná situácia, ale dávam do pozornosti rozhodnutie IV. ÚS 141/2019 k prihláškam do reštrukturalizačného konania.

1. Predmetom konania vo veci sťažovateliek bolo rozhodnutie súdu o neprihliadnutí na podania sťažovateliek ako na prihlášky do reštrukturalizačného konania. Ak by okresný súd prihliadol na znenie § 25 ods. 1 zákona o e-Governmente, potom by nevyhnutne dospel k záveru, že prihlášky sťažovateliek podané elektronicky je potrebné akceptovať aj napriek rozdielnemu vzhľadu so vzorom tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z., keďže sťažovateľky postupovali lege artis a nemôžu niesť zodpovednosť za to, že portál poskytuje jeho užívateľom nevyhovujúce elektronické formuláre, resp. že majú nedostatky. Portál bol vytvorený štátom v záujme elektronickej úradnej komunikácie s ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci, preto orgány verejnej moci sú povinné akceptovať komunikáciu prostredníctvom portálu, ako aj formuláre, ktoré sú tam k dispozícii na využitie, aj v prípade, že vykazujú nedostatky, a zodpovednosť za nedostatky formulárov tam zverejnených a poskytnutých na elektronickú komunikáciu nemožno prenášať na subjekty, ktoré prostredníctvom portálu komunikujú.
2. Ústavný súd už judikoval, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 30/97, III. ÚS 259/2010). Vzhľadom na to aj právo veriteľa na podanie prihlášky do reštrukturalizačného konania je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Tým, že okresný súd piatym, deviatym a trinástym výrokom napadnutého uznesenia rozhodol, že na podania sťažovateliek sa neprihliada ako na prihlášky s odôvodnením, že pohľadávky neboli prihlásené na predpísanom tlačive, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v podobe odmietnutia práva na prístup k súdu (body 1, 2 a 3 výroku nálezu).
4. Ústavný súd konštatuje, že zahraniční veritelia si môžu svoje pohľadávky prihlasovať do reštrukturalizačného konania nielen podľa čl. 55 nariadenia o insolvenčnom konaní, ale aj podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Zahraničný veriteľ si môže vybrať, či podá prihlášku v reštrukturalizačnom konaní podľa lex fori concursus (podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie), ktorým je slovenský právny poriadok (teda podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii), alebo podľa nariadenia o insolvenčnom konaní.
5. 50. Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z

Keď príde na súd viacero vecí, ktoré spolu súvisia, spájajú sa spravidla k tej, ktorá napadla na súd najskôr – teda k veci s nižším číslom. To, ako sa súdy s prípadmi vysporiadajú PROCESNE, nevypovedá o právnom a justičnom živote o nič menej, než to, ako súdy rozhodujú meritórne. Na ústavnom súde je proces lakonický - otvorenejší, pravdepodobne preto, že ústavné právo je strešné, ale zároveň špecifické a úzke odvetvie, ktoré žije v zásade v spolupráci s celým právnym poriadkom. Sudca LM, ktorý nedávno oslávil 70. narodeniny za spájanie vecí nehlasoval. Mýlil sa? Bol zbytočne originálny?

– najvyššie a ústavné súdy

V európskej kontinentálnej tradícii mávajú najvyššie súdy aj niekoľko desiatok kariérnych sudcov. To preto, lebo najvyššie súdy rozhodujú všetky prípady, ktoré im inštančne prídu na stôl, a to s odôvodnením, resp. s plným procesným komfortom pre účastníkov. Nemôžu si z nich vyberať a musia prácne zjednocovať judikatúru. Teda rozhodujú všetky prípady, okrem ústavnosti zákonov.

Naopak, v USA majú na najvyššom súde deväť doživotne menovaných sudcov a sudkýň, ktorí si vyberajú prípady významné pre takmer 350 miliónov občanov. Americký systém sa pri určovaní právneho smerovania krajiny spolieha na hŕstku priamo menovaných sudcov s originálnym právnym myslením. SCOTUS rozhoduje malý počet prípadov, vrátane ústavnosti zákonov, malým počtom sudcov.

Nemci pod americkým vplyvom popri federalizácii či klauzule večnosti pridali po II. sv. vojne do Základného zákona aj ÚSTAVNÝ SÚD (asi tam vedeli aj o korešpondencii sudcu Josepha Storyho a von Mohla o nadradenosti ústavy). Ten rozhoduje iba o ústavnosti aktov akýchkoľvek autorít, vrátane samotného vymazania zákonov zo Zbierky: Malý počet 16 sudcov s originálnym myslením rozhoduje o tom, kam ústava moci už nedovoľuje ísť (https://academic.oup.com/icon/article/12/3/626/763768). Malý počet sudcov sa na európskych ústavných súdoch po stredne dlhom čase obmieňa, aby sa obnovila ich legitimita a originalita.

– viazanosť právom

Prečo hovoríme o originálnom myslení, keď sudcovia majú byť viazaní zákonom a metodologickými štandardami a originalita môže znamenať opak? Originalita však nemá znamenať výstrednosť - svojvôľu. A ani mystifikovanie procesu rozhodovania. Naopak, originalita musí mať základ v remeselnej právnickej dôkladnosti spojenej s osobitnou osobnou skúsenosťou a expertízou. Také myslenie sa môže zrodiť ako vedľajší produkt dlhoročného záujmu o právo. Také myslenie sa nerodí z rozhodnutia, že budem mať originálne myslenie.

Príklad originálnosti v myslení sudcov? Pred nedávnom na tunajšom Lexfore vzbudila diskusiu vec (ne)platnosti nájomných zmlúv z verejnoprávnych dôvodov https://www.lexforum.sk/194#202504012132500200. Ústavnú sťažnosť proti takejto, nie typicky ústavnej - horizontálnej veci, by bolo možné odmietnuť. V situácii, keď moc v tranzitívnej krajine systematicky vstupuje do zmluvnej slobody a najvyšší súd nemal príležitosť reagovať, sa vec stáva ústavnou a hodnou kasačného nálezu. Rozpoznanie rozdielov medzi týmito riešeniami je vecou originality myslenia (porov. bod 33 II. ÚS 77/2014 - https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bdcd8ace-546b-4697-8532-1640cc8012a3).

– (ne)spájanie

Späť k spomínanému PROCESU a SPÁJANIU. Procesným príkladom originality je právny názor, prečo by sa na ústavnom súde nemali spájať viaceré podobné prípady (k nižšiemu číslu). Takéto spájanie je právne plne legálne, nikto nič neporušuje. Sú tu prítomné výhody jednotnosti a rýchlosti rozhodovania. No je tu aj názor, že „ústavnoprávnejšie“ je vykladať spájanie reštriktívne – práve pre podporu originality, aby ktorýkoľvek sudca mohol byť iniciátorom zmeny, ako v prípade neplatnosti zmlúv. Pri príležitosti 70. narodením LM posúďte v nasledujúcich riadkoch: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a0ec4477-341e-444a-ab23-6ac469146897

Asi každý právnik, ktorý zvykne preverovať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam alebo iným aktívam a v rámci toho skúma reťaz nadobúdacích titulov, niekedy narazil na “strašiaka” v podobe § 59a OBZ. Počul som o toľkých diskusiách o tomto ustanovení, až som prekvapený, že po dobu existencie tohto blogu sa mu venoval len jeden post.

Ako je známe, toto ustanovenie ukladá osobitné podmienky pre účinnosť určitých transakcií medzi spriaznenými osobami. Ak je nadobúdateľom akciová spoločnosť (pred rokom 2016 išlo aj o spoločnosti s ručením obmedzeným), ide o transakciu určitej hodnoty (10% hodnoty základného imania nadobúdateľa, teda často relatívne nízke sumy) a druhou stranou je spoločník/akcionár (a ďalšie spriaznené osoby vymenované v odseku 3), musí byť hodnota určená znaleckým posudkom. Zmluva aj znalecký posudok musia byť uložené v zbierke listín obchodného registra a prípadne aj osobitného registra ako kataster nehnuteľností. V opačnom prípade zmluva nenadobúda účinnosť.

V praxi je bežné, že podnikatelia a podnikateľské skupiny prevádzajú hodnotné aktíva medzi spriaznenými osobami. A v rámci týchto prevodov nie je zriedkavosťou, že na § 59a OBZ sa akosi zabudne.

Keď sa takéto opomenutie objaví dodatočne, vyvstáva otázka, čo s tým. Táto otázka je osobitne pálčivá v prípade nehnuteľností.

Právne úvahy sú zväčša nasledovné: Zmluva je síce platná, ale podľa § 59a OBZ nenadobudla účinnosť. Správa katastra však splnenie týchto podmienok neskúma (Katastrálny bulletin, č. 2/2007), takže spravidla povolila vklad. Prevod vlastníckeho práva na základe neúčinnej zmluvy sa však filozoficky prieči princípu kauzálnej tradície. A tak nemožno vylúčiť riziko, že prevod sa bude považovať za neplatný. Keďže slovenské právo nechráni dobromyseľného nadobúdateľa a platí zásada nemo plus iuris, hrozí tak, že ani ďalší nadobúdatelia nie sú vlastníkmi. Istú ochranu môže poskytnúť inštitút vydržania, ale často ešte neuplynula vydržacia doba. A aj keby uplynula, je otázne, či pri porušení zákona možno založiť dobromyseľnosť. Riziko neplatného nadobudnutia vlastníckeho práva môže ohroziť aj následné transakcie s dotknutými nehnuteľnosťami.

Vzhľadom na tento praktický dopad by som rád upozornil na nedávnu judikatúru k tejto problematike. Najprv však stručne k histórii daného inštitútu.

Historický kontext § 59a OBZ

Ustanovenie § 59a bolo do Obchodného zákonníka vložené novelou č. 500/2001 Z. z. ako transpozícia čl. 11 druhej smernice práva obchodných spoločností (77/91/EHS) (medzitým ide o čl. 52 kodifikovanej smernice 2017/1132). Hoci druhá smernica upravovala len akciové spoločnosti, § 59a sa v slovenských podmienkach nad rámec smernice aplikoval aj na spoločnosti s ručením obmedzeným.

Účelom tohto ustanovenia bola ochrana kapitálu obchodných spoločností pred nevýhodnými transakciami v prospech spriaznených osôb – teda variácia na slovenské „tunelovanie“.

Novelou č. 87/2015 Z. z. bol zavedený inštitút krízy ako prepracovanejší nástroj na ochranu kapitálu spoločnosti a zároveň boli z pôsobnosti § 59a vyňaté spoločnosti s ručením obmedzeným. Okrem toho bol doplnený odsek 7 upravujúci následky porušenia tejto normy okrem neúčinnosti:

„Hodnota plnenia poskytnutého podľa zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť, sa musí spoločnosti vrátiť podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Členovia štatutárneho orgánu, ktorí vykonávali funkciu v čase jeho poskytnutia, ručia spoločne a nerozdielne za jeho vrátenie. Spolu s nimi ručia tí, ktorí vykonávali funkciu člena štatutárneho orgánu v období, v ktorom spoločnosť nárok na vrátenie plnenia neuplatňovala a o tejto povinnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti vedeli alebo mohli vedieť.“

Judikatúry k právnym následkom porušenia § 59a OBZ bolo historicky málo.

Nespomínam si na žiadnu európsku judikatúru k čl. 11 druhej smernice. Vo veci C-373/97 k inému ustanoveniu druhej smernice však Súdny dvor EÚ konštatoval, že nakoľko smernica neustanovuje sankcie za porušenie jej ustanovení, aplikujú sa bežné sankcie súkromného práva, medzi ktorými môže figurovať aj neplatnosť (bod 41).

Česká judikatúra taktiež nebola nápomocná vzhľadom na odlišnú úpravu. Ekvivalentné ustanovenie v českom Obchodnom zákonníku (pred rekodifikáciou) bol § 196a. České súdy judikovali neplatnosť zmlúv, ktoré porušovali toto ustanovenie; ak však išlo len o formálne nedodržanie postupu, ale cena nebola nevýhodná, nemuselo ísť o neplatnosť (napr. NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 3986/2009 a tam citovaná judikatúra). Česká úprava však bola formulovaná inak ako slovenská. Na rozdiel od § 59a slovenského OBZ totiž § 196a českého OBZ neustanovoval neúčinnosť ako následok nedodržania predpísaného postupu. Z hľadiska následkov porušenia tejto normy teda české súdy vychádzali z inej úpravy a aplikovateľnosť ich záverov na Slovensku tak bola limitovaná.

O to významnejšia je nedávna judikatúra slovenských súdov.

Nedávna judikatúra

V konaní pod sp. zn. 4 Obdo 41/2020 Najvyšší súd SR rozhodoval o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, podľa ktorého porušenie § 59a malo za následok, že „kúpna zmluva [...] nenadobudla účinnosť [... a ...] na neúčinnosti kúpnej zmluvy nemení nič ani fakt, že kúpna zmluva bola zavkladovaná príslušnou správou katastra.“

Najvyšší súd toto rozhodnutie zrušil z iných dôvodov, obiter dictum však poznamenal nasledovné:

„[S] účinnosťou od 1. júla 2015 zákonodarca doplnil do uvedeného ustanovenia § 59a odsek 7, v ktorom zákonodarca upresnil dôsledky zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť pre nesplnenie § 59a Obchodného zákonníka tak, že účastníci takejto zmluvy sa môžu domáhať vrátenia hodnoty vzájomného plnenia, pričom nedostatok založenia znaleckého posudku do zbierky listín neznamená neplatnosť predmetnej zmluvy a upravil ručenie členov štatutárneho orgánu, ktorí boli jeho členom v čase poskytnutia plnenia zo zmluvy (okrem iného zákonodarca zúžil aplikáciu tohto ustanovenia len na akciové spoločnosti). Z uvedeného doplnenia vyplýva, že na základe zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť v dôsledku nedodržania § 59a Obchodného zákonníka, mohlo dôjsť riadne k prevodu vlastníckeho práva na obchodnú spoločnosť, čím sa zo strany zákonodarcu chcela zrejme docieliť ochrana tretích osôb, ktoré možno už nadobudli daný majetok od obchodnej spoločnosti. Uvedené dáva zmysel aj pri pohľade na § 59a Obchodného zákonníka cez jeho hlavný účel.“ (uznesenie NS SR, sp. zn. 4Obdo/41/2020 z 28.7.2021)

V ďalšom konaní pod sp. zn. 1 Obdo 61/2020 najvyšší súd rozhodoval o podobnej otázke v kontexte konania o vylúčení majetku zo súpisu úpadcu. Podobne obmedzil účinky dopady porušenia § 59a OBZ, pričom vychádzal najmä z dvoch argumentov.

Po prvé, z účelu danej normy, ktorou je prioritne „umožniť informačný prístup veriteľom, prípadne iným osobám k relevantným informáciám o konaní spoločnosti a jej spoločníkov, prípadne akcionárov, ktoré môžu priamo ovplyvniť mieru uspokojenia ich pohľadávok voči spoločnosti a zamedziť úkonom, prostredníctvom ktorých by došlo k prevodom majetku spoločnosti väčšej hodnoty za nižšiu hodnotu ako je všeobecná hodnota tohto majetku. Splnenie si takejto povinnosti na registrovom súde uložením príslušných dokumentov do Zbierky listín má informačný charakter bez výraznejších účinkov a právnych dôsledkov. Uvedené ustanovenie nebráni spoločnosti nadobudnúť majetok za nevýhodných podmienok, ale upozorňuje na prípadnú ekonomickú nevýhodnosť transakcie.“

Po druhé, doplnený odsek 7 podľa najvyššieho súdu „potvrdzuje, že aj na základe zmluvy, ktorá nadobudla [sic] účinnosť v dôsledku nedodržania § 59a Obchodného zákonníka mohlo dôjsť riadne k prevodu vlastníckeho práva, keď zákon v prípade plnenia na neúčinnú zmluvu hovorí o vrátení hodnoty plnenia nie predmetu plnenia. Z tejto právnej úpravy teda vyplýva, že nároky na vrátenie majú len povahu obligačných nárokov a osoba, ktorá previedla majetok, nemá na jeho vydanie nároky vecnoprávnej povahy.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Obdo 61/2020 z 9.3.2022)

Toto rozhodnutie bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe pod číslom ZSP 7/2025 a s nasledovnou právnou vetou:

„Splnenie povinnosti podľa § 59a ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka až po povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nie je prekážkou pre vecnoprávne účinky platne uzatvorených kúpnych zmlúv.“

Predmetné rozhodnutie prešlo aj ústavnoprávnym prieskumom, v ktorom sa Ústavný súd SR stotožnil so závermi najvyššieho súdu.

Ústavný súd „sa stotožňuje so všeobecným východiskom [...], podľa ktorého obligačnoprávne účinky kúpnych zmlúv, ktorých predmetom je nehnuteľnosť, majú časovo predchádzať ich vecnoprávnym účinkom. Neznamená to však, že z generálnej premisy niet výnimiek. K nim možno zaradiť aj prípad podľa § 59a ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka, ktorý nesplnenie tam uloženej povinnosti (uloženie do zbierky listín) sankcionuje odopretím účinnosti zmluvy, neupravuje však ďalšie dôsledky spojené s jej neúčinnosťou [...]. Ani § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ani katastrálne predpisy [...] explicitne nevylučujú vecnoprávne účinky kúpnej zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť v dôsledku porušenia § 59 Obchodného zákonníka. Pritom ústavný súd dopĺňa, že vecnoprávne účinky vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností sú dané konštitutívnou povahou rozhodnutia katastrálneho orgánu, ktoré požíva prezumpciu súladu so zákonom viažucu iné orgány verejnej moci pri rozhodovaní v budúcnosti. Absencia obligačnoprávnych účinkov kúpnej zmluvy v dôsledku nerešpektovania § 59 Obchodného zákonníka preto môže nanajvýš vyvolať dopad na súdne konanie, v ktorom by sa kontrahenti sporili o splnenie záväzku z takej zmluvy vyplývajúceho, eventuálne aj pre správne súdne konanie, ktorého predmetom by bola zákonnosť rozhodnutia orgánu správy katastra o povolení vkladu.“ (uznesenie ÚS SR, III. ÚS 505/2023 z 12.10.2023)

A do tretice by som ešte upozornil na rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 9 Cdo 5/2023, v ktorom odkázal na obe vyššie citované rozhodnutia, aj keď dovolanie bolo odmietnuté.

Čo ďalej?

Výklad následkov porušenia § 59a smerom k obligačnoprávnej povinnosti vrátiť hodnotu plnenia namiesto vecnoprávnych účinkov spočívajúcich v neprevedení vlastníckeho práva by bolo dobrou správou pre právnu istotu tretích osôb. V podstate by to úpravu § 59a posunulo bližšie k úprave zákazu vrátenia vkladu a obligačnoprávnym následkom § 67k. Na druhej strane nemožno opomenúť, že dikcia § 59a so sankciou neúčinnosti je iná ako § 67k. Uvidíme, či sa vyššie citované rozhodnutia stanú ustálenou praxou.

Úvodem se hodí alespoň zjednodušeně představit, co vlastně je to IP adresa a co představuje.

Velmi častým omylem, resp. nepřesným zjednodušením, je představa, že IP adresu (zejména jde-li o IP adresy verze 4, tedy stále výrazně nejrozšířenější) má každý počítač a zařízení, a že lze druhou stranou podle IP adresy identifikovat konkrétní zařízení či uživatele.

Pro pochopení je třeba rozlišit tzv. soukromé (privátní) a veřejné IP adresy (anglicky private/public addresses).

Soukromé IP adresy jsou takové, které jsou přidělovány jednotlivým zařízením uvnitř sítě, a jsou užívány (uživatelné) právě a jen v rámci dané sítě. V rámci dané sítě pak jsou vždy unikátní. Pod pojmem „síť“ se pak nejčastěji setkáme např. s jednou domácností, kanceláří, v případě některých poskytovatelů internetu ale i větším segmentem jeho sítě – např. ulicí či dokonce částí města, obcí.

Tyto soukromé IP adresy nejsou navenek – za hranicí sítě – viditelné, zjistitelné, ani známé komukoli dalšímu.

Navenek totiž síť, či často skupina sítí, vystupuje pod veřejnou IP adresou. Těch je omezené množství a v Evropě v roce 2019 „došly“ (blíže viz zde). Použití pojmu „došly“ je zde velmi zjednodušené, ve skutečnosti se jím myslí, že příslušným registrem (v Evropě RIPE NCC) byl přidělen poslední subnet (blok 256 IP adres), který byl k dispozici.

Řešení této situace („došlých“ veřejných adres) v praxi vede k větší agregaci sítí – tedy že se za jednou veřejnou IP adresou skrývá více a více sítí. Konkrétní způsob a rozsah agregace poskytovatelé internetu zpravidla nesdělují – zatímco někteří poskytovatelé stále přidělují veřejnou IP adresu pro každého klienta (např. domácnost, nikoli zařízení v ní – ty všechny navenek vystupují pod jednou veřejnou IP adresou), jiní, zejména ti větší, jsou pak nuceni k větší agregaci přípojek za jednu IP. Například významná plzeňská síť PilsFree užívá běžně jednotky veřejných IP pro celé sídliště.

V praxi je pak extrémně nepravděpodobné, že by pro koncové zařízení uživatele (např. domácí počítač) byla přímo přiřazena veřejná IP adresa, kromě jejich nedostatku by to bylo velmi nebezpečné – počítač by byl z celého internetu volně přístupný, vystaven útokům apod. – těmito riziky pak zařízení v privátní síti vystavena nejsou.

Jde-li o zařízení přímo užívající veřejné IP, pak se jedná zpravidla o servery, neboť u nich je žádoucí, aby k nim byl dostupný přístup z jakékoli sítě na světě (např. přístup na webové stránky, e-mailový server apod.).

Z povahy veřejných a soukromých IP adres je pak zřejmé, že „protistrana“ – např. webová stránka, na kterou uživatel přistoupí, má možnost „vidět“ pouze veřejnou IP adresu, za níž je zařízení uživatele připojeno, tedy za touto IP adresou zpravidla „skrývá“ více zařízení, počínaje např. jednou domácností, konče např. celým sídlištěm či městem.

IP adresa tak bez dalšího nemůže vést ke ztotožnění konkrétního zařízení, tím spíše ne jeho uživatele.

Detailněji k problematice veřejných a soukromých IP adres viz např. zde.

K otázce povinnosti uchovávání IP adresy bez souhlasu uživatele

Předně je velmi častým omylem nezohlednění, či zaměnění regulace přenosu a regulace obsahu.

Regulace přenosu je pojem vztahující se k poskytovatelům připojení k internetu, regulace obsahu je pak pojem dopadající naopak na provozovatele webových stránek.

Na provozovatele webových stránek zpravidla dopadá právní úprava zákona č. 480/2004 Sb., o službách informační povinnosti, naopak na něj nedopadá právní úprava zákona č. 127/2005 Sb., o elektronických komunikacích.

Vzájemný vztah těchto právních úprav vyjadřuje zákon o elektronických komunikacích ve svém ust. § 1 odst. 2:

(2) Tento zákon se nevztahuje na obsah služeb poskytovaných prostřednictvím sítí elektronických komunikací, jako je obsah rozhlasového a televizního vysílání, finančních služeb a některých služeb informační společnosti, není-li dále stanoveno jinak. Oddělením regulace přenosu od regulace obsahu nejsou dotčeny vazby, které mezi nimi existují, zejména pro zaručení mediální plurality, kulturní rozmanitosti a ochrany spotřebitele. (viz https://krajta.slv.cz/2005/127/par_1-odst_2).

Proto na provozovatele webových stránek výslovně nedopadají povinnosti vztahující se výlučně k poskytovatelům připojení k internetu, zejména vymezené v ust. § 97 odst. 3 zákona o elektronických komunikací, které stanovují povinnost uchovávání povinnost uchovávat po dobu 6 měsíců provozní a lokalizační údaje.

Obdobné závěry pak zaujímá i komentářová literatura:

Novák, J. in CHUDOMELOVÁ, Zuzana. Zákon o elektronických komunikacích: komentář. Komentáře (Wolters Kluwer ČR). Praha: Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-7552-100-2:

Negativní vymezení předmětu právní úpravy zákona se týká tzv. služeb obsahu, které jsou šířeny prostřednictvím sítí a služeb elektronických komunikací. Jedná se například o obsah rozhlasového a televizního vysílání, finanční služby, služby informační společnosti. Důvodová zpráva výslovně uvádí, že "v souladu s právem ES je obecně vyloučena z působnosti zákona obsahová stránka poskytovaných služeb např. v podobě textu, obrazu, zvuku nebo videa, tj. zejména rozhlasové a televizní vysílání, dále poskytování obsahu v síti internet apod.".

Shodně též VANÍČEK, Zdeněk. Zákon o elektronických komunikacích: komentář. 2. aktualizované a doplněné vydání. Komentář (Linde). Praha: Linde Praha, akciová společnost, 2014. ISBN 978-80-7201-944-1:

Zákon stanoví v úvodním předmětu úpravy důležitou zásadu - oddělení regulace přenosu od regulace obsahu. […] Především je nutné rozlišovat mezi (a) obsahem jako přenášenou informací prostřednictvím sítě elektronických komunikací a (b) obsahem, který někdo vytvoří a šíří prostřednictvím sítě elektronických komunikací ke koncovému uživateli. […]

Podle základní části předpisového rámce elektronických komunikací, jíž je rámcová směrnice [Směrnice Evropského parlamentu a Rady 2002/21/ES ze dne 7. března 2002 o společném předpisovém rámci pro sítě a služby elektronických komunikací (rámcová směrnice), OJ L 108, 24.4.2002, str. 33-50 ve znění Směrnice Evropského parlamentu a Rady 2009/140/ES ze dne 25. listopadu 2009, kterou se mění směrnice 2002/21/ES o společném předpisovém rámci pro sítě a služby elektronických komunikací, směrnice 2002/19/ES o přístupu k sítím elektronických komunikací a přiřazeným zařízením a o jejich vzájemném propojení a směrnice 2002/20/ES o oprávnění pro sítě a služby elektronických komunikací] je nezbytné oddělit regulaci přenosu od regulace obsahu. Tento rámec se proto nezabývá obsahem služeb, který je poskytován prostřednictvím sítí elektronických komunikací jako služba elektronických komunikací; jde o obsah rozhlasového a televizního vysílání, finanční služby a některé služby informační společnosti. Proto jím nejsou dotčena opatření týkající se takových služeb přijatá na úrovni Společenství nebo na vnitrostátní úrovni v souladu s právem Společenství, s cílem podporovat kulturní a jazykovou rozmanitost a zajistit ochranu mediální plurality.

K právu uchovávání IP adresy bez souhlasu uživatele

Pro otázky uchovávání IP adresy je třeba se předně zabývat otázkou, zdali je možno ji považovat za osobní údaj.

K této otázce se vyjádřil Soudní dvůr EU ve svém rozhodnutí C-582/14 - Breyer proti Spolkové republice Německo ze dne 19. 10. 2016. Spor se týkal otázky, zda dynamické IP adresy představují osobní údaje ve smyslu směrnice 95/46/ES o ochraně osobních údajů.

Soudní dvůr uzavřel, že dynamická IP adresa představuje osobní údaj ve smyslu směrnice 95/46/ES i pro provozovatele webových stránek, pokud má k dispozici právní prostředky, které mu umožňují identifikovat dotyčnou osobu pomocí dodatečných informací, jimiž disponuje provozovatel služby.

Pro přehlednost se hodí poznamenat, že „dynamická IP adresa“ je IP adresa, která je veřejná (jak rozebráno výše), ale v čase dochází k jejím změnám ze strany poskytovatele – uživatel ji tedy nemá trvale, ale v čase se mění; jedná se tedy o veřejnou IP adresu.

Dalším významným rozhodnutím je rozhodnutí Soudního dvora EU ve věci C-673/17 - Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände — Verbraucherzentrale Bundesverband eV proti Planet49 GmbH ze dne 1. 10. 2019.

V tomto rozhodnutí soud uvádí zejména následující závěry:

• IP adresy jako osobní údaje: Soud v rozhodnutí potvrzuje, že IP adresy (zejména statické) mohou být považovány za osobní údaje podle GDPR, jelikož umožňují identifikaci uživatele.
• Požadavek na platný souhlas: Pro uchovávání IP adres, podobně jako pro cookies, je vyžadován aktivní a informovaný souhlas uživatele. Předem zaškrtnutá políčka nepředstavují platný souhlas.
• Transparentnost: Správce údajů musí jasně a srozumitelně informovat uživatele o tom, že shromažďuje a zpracovává jejich IP adresy, o době uchovávání těchto údajů a o tom, zda jsou sdíleny se třetími stranami.
• Oddělený souhlas: Souhlas s uchováváním IP adres by měl být vyžadován odděleně od jiných souhlasů, například od souhlasu s obchodními podmínkami.

Za aplikačně významné je třeba vnímat i rozhodnutí Rakouského úřadu pro ochranu osobních údajů (Österreichische Datenschutzbehörde (DSB)) č. DSB-D122.931/0003-DSB/2018 ze dne 30. 11. 2018, který lze shrnout takto:

• Úřad uvádí, že IP adresy představují osobní údaje ve smyslu čl. 4 odst. 1 GDPR.
• Úřad uvádí, že pouhé uvedení zpracování IP adres v zásadách ochrany osobních údajů není dostatečné pro splnění požadavků GDPR.
• Zpracování nebylo možné opřít o oprávněný zájem, protože nebyl proveden řádný test proporcionality a nebyly zváženy méně invazivní metody (jako anonymizace IP adres).
• Úřad zdůraznil, že pro sběr analytických údajů, včetně IP adres, je v daném kontextu nutný výslovný souhlas uživatelů, který splňuje kritéria čl. 4 odst. 11 GDPR.

Rekapitulace a závěr

Z citovaných rozhodnutí lze proto učinit závěr, že sběr a uchovávání IP adres bez výslovného, explicitního souhlasu uživatele je v rozporu s pravidly založenými nařízením GDPR a ustálenou rozhodovací praxí SDEU:

IP adresy jako osobní údaj

• IP adresa je osobním údajem (srov. rozhodnutí SDEU C-582/14 Breyer), protože umožňuje přinejmenším nepřímou identifikaci návštěvníka webu.
• Jako osobní údaj podléhá plné ochraně podle GDPR a její zpracování musí splňovat všechny zásady podle čl. 5 nařízení GDPR.

Princip minimalizace údajů

• Článek 5(1)(c) nařízení GDPR vyžaduje, aby zpracování osobních údajů bylo "přiměřené, relevantní a omezené na nezbytný rozsah ve vztahu k účelu".
• Pokud lze provozovat webové stránky bez sběru IP adres, jejich sběr není nezbytný a porušuje tento princip.

Omezení právního základu "oprávněného zájmu"

Ačkoli rozhodnutí Breyer připouští zpracování IP adres na základě oprávněného zájmu, tento zájem musí být:

• Skutečný a aktuální (ne hypotetický, např. kdyby byla IP adresa požadována v budoucnu orgány veřejné moci, pro budoucí analytické účely apod.)
• Nezbytný (ne pouze pohodlný)
• Převažující nad právy a svobodami subjektů údajů

V rozhodnutí SDEU ve věci C-13/16 Rīgas satiksme pak soud zdůraznil, že je nutné provést skutečné "vyvážení protichůdných práv a zájmů" v každém jednotlivém případě.

Důkazní břemeno stran oprávněného zájmu jde přitom zásadně k tíži toho, jež uchovávání osobních údajů činí.

Nemožnosť nakreslenia dokonalej ovečky v najznámejšej rozprávke pre dospelých evokuje nemožnosť vyhovieť každému. Nemožnosť vyhovenia každému je znakom ľudského spolunažívania, no aj súdneho systému ako celku. Nemožnosť vyhovenia každému je prejavom autoritatívneho rozhodovania sporov, ktoré stojí na neohrozenej pozícii jednej z troch mocí v štáte, čo nemôže byť považované za problém. Za problém ale už môže byť považované, keď si súdna moc strháva povestnú šatku z očí a to s cieľom, aby videla realitu výlučne "po svojom" a izolovane. Problémom môže byť a ešte horšie je, ak sa prístupy súdnej moci množia, a optík vnímania reality / práva v nej - existuje viacero. Úvodne riadky tohto krátkeho diskusného "kick off-u" sú predzvesťou toho, čo má vypovedať jeho obsah, a pravdepodobne aj neuzavretý záver.

VÝCHODISKÁ:

Nie. Ide o slovo slovenského jazyka, ktoré znamená odmietnutie. Odmietnutie možno v slovenskom jazyku vyjadriť aj inými spôsobmi, o ktorých nemusíme pojednávať detailnejšie. Už na začiatku tohto sumarizačného príspevku povedzme čo chceme konštatovať na jeho konci - ide o príspevok s prívlastkom "životne nevyhnutný". K životnej nevyhnutnosti v naznačenom smere je potrebné naviazať prívlastok – hmotnoprávne, a procesnoprávne.

Odmietnutie v hmotnom práve môže znamenať viaceré zákonné textácie, a bude znamenať zadefinovanie hmotnoprávnych pozícií subjektov práva v rozsahu ich práv, povinností či právnych následkov ich hmotnoprávneho vzťahu. Odmietnuť možno ofertu, odmietnuť možno realitu zákonodarcovou predstavou toho čo ju nahradí (právna fikcia), odmietnuť možno zabezpečovacie inštitúty (napr. zrážky zo mzdy), plnenie, odmietnuť možno dedičstvo, dodanie tovaru, zodpovednosť či odstránenie vady a pod. Odmietnutie v rovine hmotného práva ale nie je pre dotknuté subjekty práva finálnym, a nie je finálnym z dôvodu existencie práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane. Ide o naplnenie toho, o čom pojednáva (i) možnosť domáhania sa ochrany (ii) proti tomu, kto (i.i) právo poruší alebo (i.ii) ohrozí na ihrisku zvanom (iii) na to povolaný orgán, či (iv) na súde ak nie je povolaný niekto iný. Odmietnutie v rovine hmotného práva má preto akýsi charakter prvotný, ergo nefinálny a ako vidíme, odmietnutie môže v živote "ľudí" obsahovať mnohé variácie a mutácie významov, sociologické, právne, ekonomické a pod. Takéto odmietnutie ale môže byť preverené v rozsahu jeho právnej súladnosti „strážcami“ (všeobecné súdnictvo), strážcami strážcov (ÚSSR?) a .... ? Záverečné slovo v „strážení“ môže mať ESĽP či SDEU. V zmysle uvedeného vieme, že odmietnutie v rovine procesného práva môže nadobúdať viaceré vlastnosti. Máme ale za to, že odmietnutie ako spôsob rozhodovania súdu nemožno - de lege lata - označiť ako rýdzo procesné rozhodnutie.

Po prvé teda, v rovine sporového konania môže ísť o rozhodnutie, kedy súd odmietne podanie (i) vo veci samej ako následok neodstránenia vád podania. Typicky, ide o prípady, kedy podávateľ podaním nesplní podmienky predmetného podania (pričom podmienky prípustnosti pre konkrétne procesné situácie nastavuje zákonodarca) alebo ak je inak neúplné.

Myslíme si ale, že zákonné situácie, ktoré poznáme v procesnom práve produkujú aj záver hovoriaci o odmietaní, ktoré má prvky meritórneho rozhodovania. Alebo sa v „nemeritórnom“ odmietaní začínajú objavovať „meritórne prvky“?

ON THE ROAD

Príkladov, kedy sa o odmietnutí ako spôsobe súdneho rozhodovania môžeme baviť v rovine, kedy súd vec posudzoval aj po vecnej stránke je viacero.

Tak napríklad, odmietnuť odpor je možné vtedy, ak je odmietnutie následkom podania odporu neoprávnenou osobou, oneskorene, či bez vecného odôvodnenia. Posúdenie vecnosti odôvodnenia je bezpochyby vecným posúdením podaného podania.

Odmietnuť návrh na vydanie neodkladného opatrenia je možné vtedy, ak návrh neobsahuje predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý. Nezrozumiteľnosť a neurčitosť podania je bezpochyby kategóriou, ktorá pripúšťa vecný prieskum jeho obsahu.

Ďalším prípadom odmietnutia podania, kedy bude uznesenie o odmietnutí bezpochyby následkom vecného posudzovania posudzovaného podania je odmietnutie podania ktorým sa zneužíva právo (pozri aj tu).

Odmietnutie podaní ale nadobúda rovnako odlišné kontúry v odvolacom konaní sporového konania (ustanovenie § 386 CSP), pričom v konaní o žalobe na obnovu konania je dokonca odmietnutie naviazané na jej zjavnú nedôvodnosť (ustanovenie § 413 CSP ) - čo je paradoxné zvlášť ak si uvedomíme, že zjavnú nedôvodnosť pri samotnej žalobe bude súd zamietať (ustanovenie § 138 CSP).

Odmietanie má absolútne odlišné a špecifické kontúry v dovolacom konaní pretože je viazané (aj) na neprípustnosť podaného dovolania, kde sa - podľa nášho názoru - bezpochyby súd vecne zaoberá vecou samou (ustanovenie § 447 v prepojení na ustanovenie § 419 až 423 CSP). Odmietanie samozrejme poznáme aj v rovine ústavného súdnictva, kde je v recentnom období podľa nášho názoru ústavne neudržateľné najmä limitovanie aktívnej legitimácie ústavného prieskumu (pozri tu) - kde verím, že dôjde k zmene prístupu ústavnej súdnej inštancie a to v krátkom období.

Všetky uvedené „odmietania“ ale majú spoločného menovateľa – právnu istotu, ako aj precedenčnú záväznosť judikatúry najvyšších súdnych autorít.

CIEĽ PRÍSPEVKU?

Cieľom príspevku bolo otvoriť aj na lexforáckom fóre diskusiu o skutočnosti, o ktorej si (minimálne) advokátske prostredie ako prostredie zástupcov účastníkov súdnych konaní šepká dlhšiu dobu. Šepot ale nie je šepotom listov stromov, tento šepot je šepotom strachu o právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane - a to má prvky diskusie o moci - áno, o súdnej moci v štáte a o napĺňaní jej základnej úlohy – ochrana subjektov práva.

Možno v recentnom období sledovať vývoj, kedy súdy všeobecnej sústavy súdnictva - Ústavný súd nevynímajúc - sa akosi "skrývajú" za doktrínu odmietania, pričom pod dôvody odmietania umiestňujú a argumentujú veľakrát judikatórne závažné závery. Na mnohých miestach dochádza k (i) prekresľovaniu / redefinovaniu / stieraniu či pripodobňovaniu a odlišovaniu právnych otázok riešených v odvolacom - a dovolacom konaní (ustanovenie §421 CSP), (ii) extenzívnemu a nesprávnemu výkladu toho, čo je možné považovať za nesprávny procesný postup (ustanovenie § 420 písm. f + § 365 ods. 1 písm. b) CSP) a pod. Absolútnym problémom je, ak sa v judikatúre súdov (a najmä opravných) zavádzajú neurčité pojmy (existujúca, ale nedostatočná miera zásahu do práva na spravodlivý súdny proces).

PRÍKLADY DOKTRÍNY NE-ODMIETANIA A JEJ DOPADY?

Ako príkladmý a máme za to že extrémne závažný uvádzame prvý príklad rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, kedy odmietanie a neodmietanie (prijatie) ústavnej sťažnosti odlišne vykladá arbitrárnosť napádaného rozhodnutia v prepojenosti na konštatáciu porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v takej (ne?)miere, aby to bolo - alebo nebolo akceptovateľné.

ODMIETANIE - ARBITRÁRNOSŤ

V jednom prípade to znamenalo konštatáciu o nutnosti využitia dovolacieho konania (v konaní, kde nebolo využité) oproti inému prístupu ústavného súdu rovnakého a recentného obdobia, ktorý judikuje nevyhnutnosť prijatia ústavnej sťažnosti aj v týchto prípadoch a nepotrebnosť dovolacieho prieskumu.

Nezdá sa skutočne vecne správne, že tvrdená arbitrárnosť a prekvapivosť rozhodnutí odvolacích súdov (o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide v zmysle judikatúry ÚS SR/Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 570/2017 zo 7. augusta 2018/ predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom zároveň strane konania neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom, teda keď strana nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nižšieho súdu nejavili ako významné /II. ÚS 407/2016 napádaného rozhodnutia/) si vyžaduje dovolací prieskum, a zdá sa, že Ústavný súd by mal svoju rozhodovaciu činnosť zjednotiť, pretože ak to neurobí on, arbitrom bude pravdepodobne čoraz viac ESĽP.

• I. ÚS 574/2024

Ak sa sťažovateľ domáha na ústavnom súde preskúmania arbitrárnej právnej úvahy odvolacieho súdu, nemá arbitrárne právne posúdenie namietať v rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale môže sa obrátiť priamo na ústavný súd, pretože dovolanie v jeho veci pre arbitrárne právne posúdenie nebolo prípustné (porov. Gešková K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, Súkromné právo, 2023, č. 1). Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti (na rozdiel od časti namietajúcej nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu) bez ďalšieho neodmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

• II. ÚS 554/2024

Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a prekvapivý, je potrebné uviesť, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia v podobe arbitrárnosti prijatých záverov vo väzbe na zistený skutkový stav môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatnenej zmätočnosti rozhodnutia z dôvodu vady podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020, II. ÚS 45/2021). Ide teda o prípad, keď sťažovateľka mala povinnosť využiť dovolanie, ktoré je v tomto prípade potrebné považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia označených práv. V zmysle § 124 in fine zákona o ústavnom súde a ustálenej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 426/2018, II. ÚS 446/2020) by po prípadnom neúspešnom využití mimoriadneho opravného prostriedku začala lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tu napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu plynúť od doručenia rozhodnutia o dovolaní. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky k nepodaniu dovolania neakceptoval.

ODMIETANIE - PRÁVOMOC

Iný prípad odmietnutia ústavnej sťažnosti hovorí o tom, že (i) žalobca, ktorý namietal počas prvoinštančného - odvolacieho a dovolacieho konania právomoc súdov (ii) mal využiť /po druhom odvolacom rozhodnutí/ dovolacie konanie a podať voči sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie (nebolo podané)- hoci - /po prvom odvolacom rozhodnutí dovolací súd s odkazom na kompetenčný senát NSSR/ NSSR rozhodol (precedenčne záväzne rozhodovacou štruktúrou kompetenčného senátu v odlišnej no vecou samou obsahovo totožnej a identickej kauze - kritiku pozri tu) o tom, že takáto vec patrí do právomoci súdov. Rozhodnutie je v "človečine" a teda "klientsky" vysvetliteľné aj tak, že áno, s argumentáciou o tom že súdy nemajú právomoc konať vo veci mal klient ísť na NSSR aby ten zmenil svoje kompetenčné rozhodnutie (precedenčne záväzné) v klasickej dovolacej senátnej štruktúre (pre ktorú je KS NSSR záväzný - ako judikoval NSSR po prvom odvolacom konaní). Je vhodné (ak nie nevyhnutné) konštatovať, že klient - občan / subjekt práva - sa môže cítiť skutočne (materiálnoprávne?) zmätený. Alebo teda že, Ústavný súd SR hovorí že NSSR mohol zmeniť už vyslovený názor kompetenčného senátu NSSR obyčajným senátom dovlacieho konania. Stojac na križovatke existujúcich ciest - právnych vysvetlení - sa javí pre človečinu - diviť sa naďalej.

• III. ÚS 571/2024

- Okresný súd rozsudkom z novembra 2020 určil, že okamžité skončenie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu dané sťažovateľom žalobcovi je neplatné a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi 3 906,38 eur. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením z augusta 2022 rozsudok okresného súdu zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Arbitrážnej komisii Slovenského zväzu ľadového hokeja z dôvodu, že spor nepatrí do právomoci súdu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dovolanie, na ktoré najvyšší súd uznesenie krajského súdu z augusta 2022 zrušil, keďže došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že zastavením konania pre nedostatok právomoci mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nesprávnosť právneho záveru uznesenia krajského súdu najvyšší súd vyvodil zo záverov rozhodnutia kompetenčného senátu sp. zn. 1SKomp/38/2022 z októbra 2022. Krajský súd následne ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu z novembra 2020.

- Nesprávne je východisko sťažovateľa o neprípustnosti dovolania. Podľa § 420 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Namietaný rozsudok krajského súdu je rozhodnutím vo veci samej a námietka porušenia ústavných práv sťažovateľa vychádza z toho, že súdy nemali právomoc rozhodnúť jeho spor so žalobcom. Sťažovateľ tak mohol podať dovolanie podľa § 420 písm. a) CSP, ktoré je právnym prostriedkom nápravy, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho ústavných práv. Z jeho tvrdení však využitie tohto právneho prostriedku nápravy nevyplýva, a preto je jeho ústavná sťažnosť podľa § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) tohto zákona odmietnutá.

KDE JE HRANICA?

Hranica, ktorá je ešte pri odmietaní touto doktrínou akceptovateľná je hranicou, ktorej citlivé dodržiavanie či jej necitlivé zneužívanie má potenciál zásahu do ústavných práv subjektov práva. Nad rámec vyššie citovaného prípadu, budem osobne veľmi rád, ak sa tento príspevok stane začiatkom debát o neprípustnosti zneužívania doktríny odmietania - súdmi - všeobecne. Princíp subsidiarity ústavného súdnictva je princípom - ako každý iný v procesnom práve - ktorý pripúšťa výnimky v prípadoch "hard cases" či v prípade zásadných ústavnoprávnych vád odvolacích inštancií (I. ÚS 574/2024), v prípadoch neprípusnosti dovolania (kde ju nie je potrebné "nasilu" hľadať - II. ÚS 554/2024) alebo jednoducho vtedy, ak využitie mimoriadnych opravných prostriedkov nedáva logický význam (prípad III. ÚS 571/2024). Malo by platiť, že aj vtedy, ak teda platí, že účelom odvolacej inštancie je hľadanie spravodlivosti a nie formalistické "skrývanie sa" za procesné princípy, ak tieto v prípadoch in concreto neposkytujú rozumné (spravodlivé?) následky. Pritom, čo je arbitrárne a čo je prekvapivé - je skutočne, posúditeľne iba subjektívne, preto možno nadobudnúť presvedčenie, že možnosť odmietania tu stojí na rýdzo subjektívnych základoch právneho posúdenia. V takých predpokladoch je nesmierne ťažké formulovať akékoľvek "opravné podania" dotknutých subjektov práva.

Príspevok otvoril jeho čiastočne lesnícky a pejoratívny názov, preto je vhodné ukončiť ho rovnakým spôsobom. Preto uvediem, že hoci sa rúbanie môže drevorubačovi páčiť, to z akýchkoľvek dôvodov - pri rúbaní lietajú triesky a je problémom, ak tieto ohrozujú právny štát stelesnený samotným – človekom – občanom, ktorý očakáva udržateľnosť právnych názorov – nielen – najvyšších súdnych autorít.

Milí kolegovia, rád by som sa s Vami podelil o jednu z prvých lastovičiek v rámci slovenskej judikatúry, v ktorej sa aspoň okrajovo rieši otázka umelej inteligencie. A súčasne by som rád založil aj nové vlákno, v ktorom by sme mohli viesť debatu na tému AI, použitia AI v právnej praxi, judikatúry týkajúce sa AI a podobne.

Spomínaným rozhodnutím je rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 19CoPr/2/2024 z 21. 11. 2024. V predmetnom konaní išlo o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa nebola v konaní právne zastúpená a pri svojej argumentácii si pomáhala s AI. Žalobkyňa svoju právnu argumentáciu založila na gramatickom výklade prostredníctvom pravidiel slovenského jazyka o výklade predložky „od“ a podporne odpoveďami zo zdrojov umelej inteligencie.

Krajský súd na takto vyskladanú právnu argumentáciu žalobkyne reagoval nasledovne (odsek 31 citovaného rozsudku):

"Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na interpretáciu jej otázky umelou inteligenciou, v tomto smere súd vádza, že rozhodovanie súdnych sporov patrí do právomoci súdov, pričom sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Rozhodovanie sporov sudcom je zárukou dodržania práva na spravodlivý proces a ostatných práv a slobôd človeka, nakoľko aspekt empatie a zohľadnenia všetkých individuálnych okolností v spore je nenahraditeľnou schopnosťou ľudských bytostí. Žiadny sudca by nemal fungovať pri výkone svojho povolania ako počítač alebo automat a svoju funkciu by nemal vykonávať mechanicky. Uvedené by viedlo k prílišnému formalizmu a k porušovania princípu spravodlivosti. Využitie umelej inteligencie môže byť pri práci v justícii prínosom, ale nemôže nahradiť mentálnu činnosť sudcu, ktorému bolo zverené rozhodovanie o individuálnych sporoch, ktorý komplexne vníma všetky súvislosti a nuansy konkrétneho prípadu. Aj v tomto spore je zrejmé, že odpoveď umelej inteligencie na žalobkyňou položenú otázku bola podľa naprogramovaných algoritmov posúdená zjednodušene vo väzbe predložky „od“ na dátum 29.5.2023 bez vyhodnotenia významu pojmu rozhodného pre začiatok plynutia súvislej neospravedlnenej absencie žalobkyne v práci, ktorým bol pojem „ukončenie rodičovskej dovolenky“. Z uvedeného je zrejmé, že síce umelá inteligencia je prínosom aj v justícii (napr. rýchlosť a porovnanie údajov), avšak konečné rozhodnutie sporu sa nemôže spoliehať len na softvér a jeho algoritmy, ale na interpretáciu právnych noriem sudcom a ich aplikáciu na konkrétny/ individuálny spor."

Za mňa pekne napísané odôvodnenie. Želalo by sa ešte dodať varovanie ohľadom halucinácie AI.

Poslanec Karel Haas předložil svůj pozměňovací návrh (pod tímto je spolu s ním podepsán i současný ministr kultury Martin Baxa) k vládnímu návrhu zákona o digitální ekonomice - EU (sněmovní tisk 776/0), a to v tomto znění:

Návrh zákona (sněmovní tisk 776/0) se mění takto:

V části čtvrté, § 70 (Změna autorského zákona), se vkládá nový novelizační bod, který zní:

„X. V § 40 odst. 1 se na konci textu písmene f) doplňují slova „ , včetně takového zákazu, který zamezí i šíření v době vyhlášení rozhodnutí neurčitelného množství shodného protiprávního obsahu po dobu, po kterou trvá ohrožení nebo porušování práva autora, a to i rozhodnutím, kterým se zatímně upravují poměry účastníků.“

Nové znění kompletního ustanovení tak je následující:

(1) Autor, do jehož práva bylo neoprávněně zasaženo nebo jehož právu hrozí neoprávněný zásah, může se domáhat zejména

1. f) zákazu poskytování služby, kterou využívají třetí osoby k porušování nebo ohrožování práva autora, včetně takového zákazu, který zamezí i šíření v době vyhlášení rozhodnutí neurčitelného množství shodného protiprávního obsahu po dobu, po kterou trvá ohrožení nebo porušování práva autora, a to i rozhodnutím, kterým se zatímně upravují poměry účastníků.

Projednávání tisku je navrženo na pořad 127. schůze (od 21. 1. 2025).

Pozměňovací návrh je již na první pohled tzv. přílepkem k projednávanému zákonu (prováděcímu zákonu reflektujícímu DSA, DGA a ECD), s nímž souvisí pouze omezeně.

Především je ale mimořádně nebezpečným konceptem, u něhož si snad ani jeho autor nepředstavuje možné dalekosáhlé důsledky zcela popírající samotné základy, na nichž je postaveno soukromé právo.

Podstatou návrhu je představa navrhovatele o vzniku režimu blanketních předběžných opatření, kdy bez vědomí provozovatelů webových stránek a možnosti jakékoli obrany z jejich strany, včetně například možnosti splnění uložené povinnosti soudem (např. znepřístupnění konkrétního obsahu), bude z rozhodnutí samotných nositelů autorských práv docházet k blokaci takových webových stránek na základě jimi zaslané notifikace poskytovatelům připojení k internetu.

K tíži poskytovatelů připojení k internetu a na jejich odpovědnost má pak jít samotná realizace takových opatření, která je však technicky možná pouze omezeně a zpravidla ji lze realizovat jen způsobem, kdy dojde k blokaci i dalších webových stránek, jak rozvedu dále. Důsledkem tak může být naprosté pošlapání práv provozovatelů webů a poškození české digitální ekonomiky.

Namísto omezení stávajících možností vydávání předběžných opatření k zamezení přístupu k webové stránce, jehož účastníkem ani provozovatel webové stránky není a nemůže se tak jakkoli bránit, je nyní navrhován režim ještě o řád přísnější – a absurdnější.

Současně je návrh jednoduše zneužitelný pro blokaci zcela legitimních stránek bez jakékoli soudní kontroly - nebude tak problém zablokovat z rozhodnutí nikoli soudu, ale soukromoprávního subjektu, např. web konkurence.

Hodí se úvodem poznamenat, že již nyní je Česká republika prakticky jedinou zemí v EU, kde je o nařízení předběžných opatření rozhodováno ex-partes (bez účastníků, tedy fakticky popřením zásady audiatur et altera pars) a současně nemá uzákoněnou ani úpravu stran ochranných dopisů - tedy možnosti potencionálního odpůrce předběžného opatření soudu dopředně předložit své vyjádření reagující obecně na argumentaci případných navrhovatelů.

Naproti tomu např. právní úprava Spojeného království, Španělska, Nizozemska, Itálie, Francie, Maďarska či Polska předpokládá prakticky výlučné rozhodování inter-partes, Německo či Španělsko pak zavedly institut ochranných dopisů. (více viz můj příspěvek ve sborníku recenzovaných vědeckých prací z mezinárodní vědecké konference Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košicích, str. 449)

Zajímavou otázkou rovněž zůstává, proč návrh s takto významnými důsledky je předkládán jako přílepek, pod nímž je však podepsán i současný ministr kultury Martin Baxa - tedy, proč není navrhován samostatně, a po komplexním vyhodnocení důsledků s dopadovou studií RIA, a to právě Ministerstvem kultury.

Aktuální návrh je tak nekoncepčním a nedopracovaným přílepkem, který bude mít zásadní dopad na svobodu projevu, svobodu podnikání a bude velmi jednoduše zneužitelný. Proto by tento pozměňovací návrh měl být odmítnut.

Konkrétně je předkládaný návrh:

• výsledkem lobbingu vysílatelů;
• přílepkem k zákonu o digitální ekonomice, se kterým však souvisí jen velmi okrajově;
• byť je prezentován jen jako úzce použitelný nástroj (proti nelegálně redistribuovaným online streamům na webech provozovaných zahraničními poskytovateli, a to jen na dobu jejich trvání), neobsahuje jakákoli omezení a může být uplatněn vůči komukoli, na neomezenou dobu;
• lze jej vydat i v předběžném opatření, proti němuž v ČR před jeho vydáním není žádná možnost obrany, a u kterého soud nezkoumá skutečný stav, ale tento se pouze osvědčuje tvrzeními a “důkazy” předloženými navrhovatelem;
• neobsahuje mechanismus popisující, jak mají být následně určovány či ověřovány adresy k blokaci, hrozí tak jeho zneužívání či přenášení odpovědnosti na poskytovatele připojení;
• nezavádí jakýkoli rejstřík existujících blokací, provozovatel blokovaného webu se tak o něm ani přes veškeré úsilí nemusí nikdy dozvědět - což může vylučovat možnost soudní obrany;
• neozavádí jakékoli možnosti soudní kontroly následně “dynamicky” určených adres k blokaci, což opět umožňuje jeho masivní zneužívání;
• je v absolutním rozporu s nařízením DSA, které provádí přijímaný zákon o digitální ekonomice, s principy českého soukromého práva i s rozhodnutím Soudního dvora EU ve věci C-314/12, na které paradoxne sám odkazuje;
• nedefinuje formu a obsah blokačního příkazu, hrozí tak roztříštění praxe;
• s ohledem na výše uvedené převádí extrémní administrativní povinnosti na poskytovatele připojení internetu, kteří se nově stanou arbitry toho, co je či není legální a má či nemá být blokováno, s plnou odpovědností za výsledek blokace - včetně odpovědnosti trestněprávní;
• naprosto nerespektuje práva na svobodu projevu, přístup k informacím (uživatelů) a svobodu podnikání (provozovatelů webu, poskytovatelů připojení);
• je jednoduše zneužitelný k blokaci i naprosto legitimních webů, např. webu konkurence - a prakticky bez možnosti nápravy a dovození odpovědnosti navrhovatele.
• prakticky neguje princip “safe harbour”, viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 8. 2021 ve věci sp. zn. 23 Cdo 2793/2020, rozsudek Soudního dvora EU ze dne 23. 3. 2010, ve spojených věcech C-236/08, C-237/08 a C-238/08, Google France SARL a Google Inc. proti Louis Vuitton Malletier SA, Google France SARL proti Viaticum SA and Luteciel SARL a Google France SARL proti Centre national de recherche en relations humaines (CNRRH) SARL a dalším či rozsudek Soudního dvora EU ze dne 12. 7. 2011, ve věci C-324/09, L’Oréal SA a další proti eBay International AG a dalším;
• zcela vyprazdňuje právní úpravu obsaženou v ust. § 6 zákona č. 480/2004 Sb., o informačních službách společnosti, kdy na jednu stranu ze zákona nemá např. poskytovatel informačních služeb veřejnosti (jakýkoliv webhosting, cloudové úložiště jako např. Dropbox, Google Drive) povinnost aktivně vyhledávat nezákonný obsah (např. porušující autorská práva), ale ve smyslu chtěného přílepku by přístup na takové úložiště mohl nositel autorských práv “nechat zablokovat” u poskytovatelů internetu - aniž by vůbec kdy měla cloudová služba možnost daný obsah odstranit. To je v přímém rozporu rovněž s ustálenou rozhodovací praxí, např. rozhodnutím Vrchního soudu v Praze, č.j. 3 Co 3/2021-60 ze dne 26. 2. 2021.

Z těchto důvodu by tento návrh neměl být přijat a měl být důrazně odmítnut jako nedůvodný, nedopracovaný, rozporný s existující právní úpravou a jednoduše zneužitelný.

----------------------------------

Problémy v detailu:

• Výsledek lobbingu vysílatelů - možnost přijetí tohoto ustanovení byla prezentována advokáty kanceláře Havel & Partners na konferenci Stream Wars, jejímž partnerem byla Canal+, jakožto vysílatel sportovních přenosů. Prezentované řešení, které je obsahem tohoto návrhu, se setkalo s nesouhlasem účastníků akce, včetně zástupců soudů, i tak je zde však snaha jej prosadit takříkajíc na sílu a bez jakékoli širší a především odborné diskuze.

• Přílepek k nesouvisející legislativě - je připojován ve druhém čtení jako přílepek k zákonu o digitální ekonomice, adaptující národní legislativu na evropské nařízení 2022/2065 (DSA), byť ním souvisí jen velmi omezeně, a naopak modifikuje ustanovení transponující čl. 11 směrnice 2004/48/ES a čl. 8 odst. 3 směrnice 2001/29/ES - je na místě si klást otázku, proč je nyní, v návaznosti na nařízení DSA, modifikováno ustanovení transponující 20 let staré směrnice? Souvislost zde chybí a předkladatel nijak souvislost s DSA nařízením nevysvětluje; patrně proto, že neexistuje.

• Extrémně široký dosah - předkladatel hovoří o tom, že ustanovení má dopadat na nezákonné sdílení živých přenosů, má být uplatněno vůči webům s provozovateli neznámými, nacházejícími se v zahraničí nebo se skrývajícími, a má být uplatňováno vůči poskytovatelům připojení k internetu, a má platit po dobu trvání přenosu.
  
  To je však patrně pouze představa předkladatele o tom, jak by jeho návrh měl být užíván, neboť navrhované ustanovení žádná taková omezení neobsahuje a je použitelné prakticky neomezeně; nemusí se týkat je živých přenosů (tzv. streamu), ale i seriálů, filmů, textů, obrázků apod., může tak být uplatněno vůči jakémukoli poskytovateli zprostředkovatelské služby - navíc poskytovatel nemusí být neznámý, ani v zahraničí, a opatření nemusí trvat po dobu streamu (může trvat do ukončení ochrany, tj. 70 let od smrti autora) - a tedy lze s jeho užitím dosáhnout např. blokování celého webu seznam.cz (srov. příklady níže), popř. zavření online tržiště aukro (obrázky u produktu, ke kterým nemá prodejce potřebná práva, se tam užívají zcela běžně), či jakéhokoli jiného webu - včetně např. cloudových služeb Google Drive či Dropbox - kdy je zcela jisté, že vzhledem k počtu uživatelů těchto služeb je uživatelé využívají i budou využívat např. ke sdílení souborů, obrázků či videí, jež mohou být předmětem autorských práv, přičemž tomu definitivně nelze nikdy zabránit.
  
• Možnost vydat i v předběžném opatření - předpokládá se vydávání předběžných opatření vůči osobě, která vůbec neprovozuje závadnou službu (web), ale typicky vůči poskytovateli připojení k internetu.
  
  Takový koncept je nepochybně pro každého, kdo vede obecně jakýkoli soudní spor, doslova darem z nebes: poskytovatel připojení k internetu totiž nemá na vedení sporu o blokaci určitého obsahu (ev. nějakého cizího webu) žádný zájem; naopak vedení sporu pro něj přináší jen náklady, a jakákoli obrana z jeho strany je přinejmenším nepravděpodobná. V kombinaci s koncepcí předběžných opatření v právním systému ČR (viz dále) kdy navrhovatel pouze osvědčuje okolnosti (srov. Usnesení Vrchního soudu v Praze ze dne 17. května 2024, č.j. 3 Co 34/2024-145) a tedy v řízení není přirozeně žádná protistrana, nemá provozovatel webu žádné možnosti obrany - koneckonců není ani účastníkem řízení.
  
  Již tato předběžná opatření vůči operátorům jsou v ČR novinkou se značně negativním dopadem a není dosud vyjasněno, zda existují jakékoli možnosti nápravy. Tedy dojde zde k extrémně závažnému zásahu do práv provozovatele webu, který se proti němu realisticky nemůže nijak bránit, a opatření lze navíc jednoduše zneužít.
  
  Již v současné době se v ČR vyskytují případy, kdy byla (zpravidla třem největším) operátorům nařízena blokace konkrétní webové stránky, přičemž po bezmála pěti měsících odvolací soud toto předběžné opatření zrušil (srov. Usnesení Vrchního soudu v Olomouci, č.j. 4 Co 44/2024-217 ze dne 12. 11. 2024).

• Absence specifikace mechanismu určování adres k blokaci - návrh neobsahuje žádné podrobnosti o tom, jak mají být určovány či verifikovány adresy k blokaci a jaké má být zapojení soudu, poskytovatele připojení, navrhovatele, a zda je navrhovatel vůbec za své opatření (pokyn k blokaci) odpovědný (případně jak).
  
  Zcela nevyjasněnou otázkou proto je, zda má blokující poskytovatel připojení ověřovat výskyt závadného obsahu, tj. shodnost protiprávního obsahu (což fakticky ani nelze, může se měnit v čase, adres mohou být v součtu miliony denně, často může být obsah přístupný jen pro registrované a přihlášené uživatele v uzavřené sekci apod.), nebo navrhovateli “věřit” - pokud by snad měl poskytovatel připojení výskyt ověřovat, je na něj přenášeno extrémní břímě, naopak pokud nic ověřovat nemá, tak hrozí ničím nelimitované zneužití navrhovatelem (srov. níže).
  
  Je přitom lhostejno, jestli navrhovatel uvede konkrétní adresu (konkrétního článku, podstránky) či celou doménu, protože na straně poskytovatele připojení je možné blokovat “minimálně” celou doménu, nelze blokovat jen přístup na konkrétní např. podstránku na úrovni sítě poskytovatele připojení.
  
  To v praxi znamená, že bude docházet k extrémnímu overblockingu, kdy budou (muset být) znepřístupňovány celé domény (představme si zde znepřístupnění domény facebook.com kvůli jednomu příspěvku, blokaci platformy Twitch.com či YouTube kvůli jednomu nelegálnímu streamu videa na několik hodin apod.
  
  Samo ověřování (vyhledávání) nelegálního obsahu na dané (nahlášené) doméně by pak bylo pro poskytovatele připojení nejen extrémně pracné, jednak je to v rozporu s vyloučením povinnosti obecného dohledu dle čl. 8 Nařízení DSA, které právě povinnost obecného dohledu vylučuje.

• Návrh samozřejmě pomíjí skutečnost, že v ČR je v současné době (dle ČTU) přibližně 1800 poskytovatelů připojení k internetu, přičemž naprostá většina z nich jsou malé subjekty o několika zaměstnancích, případně jde o jedinou osobu - představa, že by v takovém personálním obsazení bylo vůbec možné v režimu 24x7 ověřovat každý zaslaný odkaz a na něm se nacházející obsah, je fantaskní.
  
  Naopak by naprosté většině poskytovatelů připojení nezbylo, než blokační požadavky zpracovávat zcela automatizovaně, tedy bez jakékoli validace - jednoduše proto, že např. nedisponují nonstop pracovníkem, který by žádosti jakkoli mohl validovat - např. mít e-mailovou adresu, kam "kdo co pošle, to se automaticky zpracuje a zablokuje".
  
  Není ani zřejmé, jak vlastně by měl být obsah na zaslaném odkazu ověřen, neboť návrh vůbec nepočítá s referenčním obsahem, který by měl možnost poskytovatel připojení porovnat nahlášený a tvrzený obsah.

• Neexistence rejstříku blokací a omezená možnost provozovatele webu se o blokaci dozvědět - provozovatel webu se o blokačním opatření ani nedozví, jelikož neexistuje žádný rejstřík blokací (a návrh jej nezavádí - jako např. existuje u blokovaných hazardních webů) ani není dána povinnost dotčenému provozovateli webu blokaci oznámit. Jelikož je navíc v ČR 1800 poskytovatelů připojení, a předběžné opatření může vydat kterýkoli krajský soud (poskytovatelé jsou pochopitelně rozloženi napříč celou ČR), bude pro provozovatele dotčeného webu složité vůbec se dopátrat, proč se někteří uživatelé nemohou na jeho web dostat. Bude muset oslovit s dotazem jednotlivé soudy a poskytovatele připojení - ti ale nemají žádnou povinnost mu odpovědět. Soud naopak o blokaci konkrétního webu konkrétním poskytovatelem ani nemusí vědět, protože nijak nezjistí, v jakém rozsahu je blanketní předběžné opatření užíváno. Tím může být prakticky znemožněna možnost soudní obrany proti takovému opatření.
  
  Samo opatření navíc nemusí mít vady (jen je prostě neurčitě široké) a důvod k obraně proti němu vůbec být nemusí; provozovatel webové stránky by se tak teoreticky měl bránit proti blokaci ze strany poskytovatelů připojení, a to patrně nějakou formou žaloby proti nim - to za situace, kdy je v ČR okolo zmíněných 1800 poskytovatelů a není vůbec možné ověřit, kteří z nich danou doménu reálně blokují - a tedy, které by měl majitel webových stránek žalovat.

• Absence soudní kontroly následně určených blokovaných adres - bez ohledu na způsob určení blokovaných adres neexistuje jakákoliv následná soudní kontrola těchto následně určených adres. Tedy navrhovateli fakticky nic nebrání, aby ze své iniciativy určil k blokaci web subjektu, popř. obsah, o kterém soud vůbec nerozhodoval (např. web konkurenta navrhovatele), a provozovatel dotčeného webu nebude mít jakoukoli možnost obrany, dokonce se ani o soudním rozhodnutí či uložení blokace poskytovateli připojení nedozví (srov. výše) - bude se jej muset takříkajíc “dopídit” dotazy na poskytovatele připojení, proč vybraní zákazníci nemohou přistoupit na jeho web - pokud se to ovšem vůbec dozví.
  
  Navrhovatel tak bude moci poskytovateli připojení přikázat blokovat jakýkoliv web, který si zamane, s nejasnou odpovědností navrhovatele a extrémně problematickou až neexistující možností obrany.
  
  A soud tak fakticky dává navrhovateli do rukou neomezenou možnost požadovat blokování libovolné adresy, bez možnosti soudního přezkumu.

• Již nyní extrémně nízko nasazená hranice pro vydání předběžných opatření (již zmíněno výše, ex-partes, absence ochranných dopisů apod.) by tak nově zbavila navrhovatele i nutnosti osvědčovat, že se vůbec na dané (jakékoli) webové stránce jeho obsah vyskytnul - soud by vydal fakticky blanketní předběžné opatření, a byl by to nikoli soud, ale navrhovatel, kdo by rozhodoval a určoval, který web mají operátoři zablokovat.
  
  Nikoli hypoteticky proto může nastat situace, kdy bude obsah, ve vztahu ke kterému bude vydané toto blanketní předběžné opatření, někým nahrán např. na služby jako Dropbox, Google Drive, Facebook či YouTube, a navrhovatel “rozhodne” o jejich blokaci.
  Patrně není třeba zdůrazňovat, o jak významné následky půjde, i kdyby šlo “jen” o blokaci na “pár” hodin.

• Rozpor s nařízením DSA:
  
  
  • K mechanismu blokace - pozměňovací návrh je činěn v souvislosti s nařízením DSA, to však obsahuje vlastní (nutno říct že poměrně kvalitně koncipovaný) postup pro blokování obsahu, který je funkční, dává provozovateli služby možnost bránit se takovému opatření a obsahuje i záruky proti jeho zneužití - srov. čl. 51 odst. 3 nařízení DSA. Úprava obsažená v pozměňovacím návrhu je s tímto v příkrém rozporu. Současně nařízení DSA obsahuje poměrně robustní mechanismy pro rozporování odstranění obsahu - které opět v návrhu zcela chybí.
    
    
  • K odpovědnosti poskytovatelů připojení - návrh se snaží přesunout režim notice & takedown (upozorni a znepřístupni), popř. dokonce notice & staydown (upozorni, znepřístupni a zamez novému nahrání) z poskytovatelů služby typu hosting na poskytovatele připojení, čímž zásadně zpřísňuje jejich odpovědnost a je v rozporu s čl. 4 nařízení DS
    
    

• Rozpor s principy českého soukromého práva - možnost samotné oprávněné osoby určovat rozsah povinností, které lze exekuovat (prostřednictvím oznámení adres k blokaci, kde se má nacházet závadný obsah), bez jejich založení na vykonatelném rozhodnutím soudu, je novinkou, které je zcela v rozporu s principy českého soukromého práva a samozřejmě v rozporu s tisíce let platnou zásadou římského práva, nemo iudex in causa sua (nikdo nemůže být soudcem ve vlastní věci), z něhož vychází kontinentální právní systémy, včetně práva v ČR.
  
  Dostatečné ochrany práv lze dosáhnout již nyní, o čemž svědčí celá řada předběžných opatřeních úspěšně uplatněných např. vůči poskytovatelům hostingových služeb.

• Rozpor s rozhodnutím SDEU ve věci C-314/12 UPC Telekabel Wien, na které se odkazuje co do zdůvodnění své existence - návrh se odkazuje na citované rozhodnutí SDEU, s tímto je však v rozporu.
  
  Předně je třeba zmínit, že uvedené rozhodnutí (k tomu srov. rozhodnutí Vrchního soudu v Praze ze dne 29. 11. 2022, č.j. 2 Co 73/2022-109 ve věci Filmplanet, které z rozhodnutí UPC Telekabel Wien vychází) vzniklo za zcela odlišné situace, než je ta, se kterou pracuje předkladatel.
  
  Podstatou rozhodnutí byla skutečnost, že provozovatel webových stránek se záměrně a úmyslně skrýval a nositel autorských práv neměl možnost vůči němu uplatnit jakékoliv nároky - jednoduš proto, že nevěděl, kdo to je. Za této, zcela mimořádné situace, soud uložil poskytovateli internetu (ovšem uložil soud, ne navrhovatel) blokovat přístup na předmětnou webovou stránku.
  
  Zde komentovaný přílepek však takto pracuje generálně se všemi weby, kde by se mohl jakýkoli obsah navrhovatele vyskytnout - lhostejno, jestli se provozovatel skrývá, nebo je provozovatel známý, včetně již uvedených situací, kdy může jít o korporace typu Google (YouTube), Facebook, Twitter, Vimeo apod., které mají jinak k dispozici velmi pokročilý systém hlášení zneužití a tyto hlášení aktivně řeší - přičemž nemůže být absolutně řeč o tom, že by šlo o nekontaktní subjekty, kde se není možno domoci ochrany jinak.

• SDEU v rozhodnutí C-314/12 UPC Telekabel Wien požadoval, aby bylo opatření vždy ukládáno ve vztahu ke konkrétnímu webu stanovenému soudem (odst. 42 rozsudku), respektovalo ostatní základní práva (odst. 47 a násl. rozsudku), s možnosti poskytovatele připojení zprostit se odpovědnosti za nedosažení výsledku (odst. 53 rozsudku), bez nepřiměřeného dotčení práva na přístup k informacím (odst. 63 rozsudku). V citovaném odst. 64 rozsudku pak dává pouze poskytovateli připojení právo volby různých opatření pro blokaci, to však výhradně pro blokaci přístupu ke konkrétní webové stránce určené soudním rozhodnutím - v žádném případě tak nedává navrhovateli možnost dle jeho libovůle určovat, bez soudní kontroly, co má být blokováno.
  
  Předkladatel se tak zastřešuje citovaným rozhodnutím SDEU, jeho návrh je však se závěry tohoto rozhodnutí v přímém rozporu.

• Není definována forma blokovacího příkazu (např. DSA i DMCA v USA obsahují přesnou definici minimálních náležitostí požadavku na znepřístupnění obsahu), formální a věcná podoba bude záležet pouze na volbě konkrétního soudce či navrhovatele.

• Extrémní negativní dopady na poskytovatele připojení:
  
  
• Přímé dopady povinností k blokaci a dohledávání protiprávního obsahu na poskytovatele připojení (podle vzoru UPC Telekabel Wien) - tedy povinnost online platforem typu hosting se přenáší na poskytovatele připojení, poskytovatel připojení se stává soudcem i katem a musí rozhodovat o ne/oprávněnosti požadavku - což je zcela v rozporu s režimem vyloučení odpovědnosti a vyloučení povinnosti monitoringu obsahu dle nařízení DSA.
  
  Navrhovatel by tedy poslal poskytovateli připojení odkazy, kde se má nacházet nelegální obsah (ten však může být např. na zaheslované podstránce apod., není tedy vůbec zřejmé, jak by měl poskytovatel ověřovat existenci obsahu - nemluvě o situaci, že nemá ověřovat “proti čemu” - tedy referenčnímu obsahu); a poskytovatel by měl rozhodnout, jestli zablokuje danou stránku, či nikoli - s odpovědností za výsledek.
  
  
• Je zcela realistické, že operátorům přijdou tisíce až miliony takových požadavků denně, což vyvolá enormní nároky na jejich straně a fakticky znemožní jakýkoli přezkum oprávněnosti těchto požadavků; již nyní jsou zpravidla tyto hlášení zasílány specializovanými společnostmi automatizovaně a detekován výskyt obsahu roboticky - kromě chybovosti tedy jde o ohromné množství požadavků.
  
  
• Není stanoven žádný technický standard, v jakém formátu a s jakým obsahem by mělo být oznámení webu k blokaci činěno - každý držitel práv tak může oznamovat jiným způsobem (PDF v příloze s elektronickým podpisem, jehož automatické zpracování je technicky netriviální, poslanými odkazy v emailu, screenshoty v příloze, na které v textu emailu odkazuje apod.). Realizace blokací řádově tisíců webů od stovek subjektů bude pro poskytovatele noční můrou a nepochybně s chybovostí i na jejich straně, pokud bude např. někdo muset ručně přepisovat adresy z obrázků v přílohách.
  
• Poskytovatel je tak postaven před Sophiinu volbu - pokud neblokuje oznámené weby (byť by možná nebyly v souladu s usnesením soudu), porušuje soudní rozhodnutí a hrozí mu exekuce; současně pokud blokuje nad rámec usnesení soudu (byť v souladu s oznámeními navrhovatele), hrozí mu uplatňování odpovědnosti za náhradu újmy od provozovatele webů.
  
  Z pozice poskytovatele připojení, který obsah nekontroluje, nezná jej a nemá nad ním vliv, je tato situace prakticky neřešitelná.
  
• Výkon rozhodnutí (předběžného opatření vůči poskytovatelům připojení) by byl v praxi řešen, v případě neplnění, formou exekuce - ukládání donucovacích. První taková pokuta pak může být až 100 000 Kč (§ 351 odst. 1 o.s.ř.), další již výší omezeny nejsou a z povahy principu donucení se zpravidla zvyšují, a stran jejich kvantity záleží (přiměřeně) pouze na libovůli (žalující stranou vybraného) exekutora a na tom, jak rychle předkládá exekutorovi navrhovatel návrhy na uložení další pokuty - již v současné praxi nejsou výjimkou ani situace, kdy v průběhu několika měsíců byly uloženy pokuty provozovateli webu v řádech vyšších milionů korun, aby následně bylo předběžné opatření zrušeno odvolacím soudem.
  
  
• Navíc pokud poskytovatel připojení neplní uložené opatření (byť o jeho obsahu rozhoduje navrhovatel), může se poskytovatel dopustit trestného činu maření výkonu úředního rozhodnutí, s možným trestem odnětí svobody; libovůle navrhovatele tak bude navíc sankcionovatelná i normami trestního práva.

• Dotčení svobody slova a projevu bez jakýchkoli možností korekce či nápravy:
  
  
  • Nařízená předběžná opatření, pro jejichž nařízení nebyly splněny podmínky, trvá v odvolacím řízení zrušit i více než půl roku (vycházím z povědomí z praxe o rychlosti rozhodování jak Vrchního soudu v Olomouci, tak Vrchního soudu v Praze; předběžná opatření v autorskoprávních věcech v prvním stupni rozhodují Krajské soudy) - tedy jakékoli vydané předběžné opatření povede k cca půl roku neoprávněného blokovaní; domoci se zrušení lze navíc jen tehdy, kdy je poškozená osoba stranou řízení, což zde typicky ani nebude - poskytovatelé připojení k internetu přitom nebudou mít důvod investovat finanční prostředky do vedení sporů v tomto směru, tím spíše ne ti malí.
    
    
  • Dle rozhodnutí Soudního dvora EU (naposledy např. ve věci C‑401/19) musí být ochrana svobody projevu absolutní, ochrana autorských práv nikoli, přičemž u každého zásahu na ochranu autorských práv je nutno poměřovat také zásah do ochrany svobody projevu; návrh však tuto rovnováhu staví zcela naruby, kdy je ochrana autorských práv absolutní a na ochranu svobody projevu či jiných práv, jako např. svoboda podnikání, není brán jakýkoli zřetel.
    
    
• Současně podle studie k uplatňování autorskoprávních nároků vůči videím ve službě YouTube je více než třetina oznámení o porušování autorských práv podávána nikoli za účelem ochrany autorských práv, ale naopak za účelem umlčení kritiky, odplaty či vydírání, kdy nárok z autorského práva je pouze záminkou pro zablokování videa (srov.: KAYE, D. Bondy Valdovinos a Joanne E. GRAY, 2021. Copyright Gossip: Exploring Copyright Opinions, Theories, and Strategies on YouTube [online]. červenec 2021. B.m.: SAGE Publications. Dostupné z: doi:10.1177/20563051211036940).
  
  
• Absence procesní úpravy. Dle mého názoru současná právní úprava předběžných opatření neodpovídá realizaci návrhu tak, jak je předložen, a není jasné, zdali by vůbec rozhodnutí vydaná podle této úpravy byla vykonatelná. To samo je k diskuzi přesahující rozsah tohoto článku, proto jen stručně:
  
  
  • Rozhodnutí by patrně nemohlo obsahovat stranu odpůrce, má-li být na základě nej možné se domáhat blokace vůči jakémukoli poskytovateli připojení. Povinnému z blokace (či jak jinak jej nazvat) by tak bylo patrně "doručováno" navrhovatelem současně s blokačním požadavkem.
  • Není zřejmé, jestli by se mohl tento "Povinný z blokace" proti tomuto rozhodnutí nějak bránit, případně jakým způsobem a kdy - na jednu stranu není účastníkem, na druhou stranu mu jsou ukládány povinnosti. Pokud mu bude plynout nějaká lhůta na odvolání proti "blokačnímu příkazu" navrhovatele, od kdy a jaká? Bude to od doručení e-mailu navrhovatele, bude se odvolávat proti samotnému předběžnému opatření? Bude tak možné odvolání proti předběžnému opatření i za pět-deset-padesát-sto let, když půjde třeba o video či fotografii a 70 let po smrti autora ještě neuplynulo? Nebude-li doručováno navrhovatelem do datové schránky "povinných z blokace", ale např. posílány e-maily, k tíži koho bude neprovedení blokace, bude-li povinný z blokace tvrdit, že výzva nepřišla a od jakého okamžiku bude plynout např. lhůta k odvolání?
    
    
  • Bude vůbec nějaké odvolání možné, nebo musí poskytovatel připojení jen blokovat bez možnosti vlastní ingerence?
    
    
  • Nevyjasněnost již zmíněné ochrany a obrany provozovatele blokované webové stránky.
    
    Pro úplnost se tady hodí poznamenat, že již současný stav s blokací webových stránek na straně poskytovatelů připojení je alarmující. Zjistí-li provozovatel webové stránky, že je tato nedostupná ze sítí několika poskytovatelů a domnívá se, že by mohlo jít o blokaci na jejich straně z důvodu soudního rozhodnutí (již to samo je poměrně nadsazený předpoklad, zpravidla totiž předpokládá, že jde o výpadek), a má štěstí na v této oblasti vysoce fundovaného právního zástupce, pak tento začne urychleně zjišťovat napříč Krajskými soudy, zdali nebylo vydané předběžné opatření. Provozovatel webových stránek však není účastníkem řízení a nemá ani žádná práva - např. se odvolat, nebo se v předmětném řízení bránit. Pouze zjistí, že jde o rozhodnutí soudu.

Problém technického řešení v praxi

• Technicky neexistuje (ani nikdy nebude z podstaty principu šifrované komunikace mezi prohlížečem uživatele a cílovým serverem při použití HTTPS) řešení, které by umožňovalo poskytovatelům připojení blokovat jen konkrétní adresu - např. https://domena.cz/neco/nejaka-podstranka.

• Poskytovatelé připojení tak budou muset blokovat buďto přístup k celé doméně, nebo dokonce IP adresu, na které je doména provozována.

• V případě blokace IP adresy (resp. přístupu na ni) pak dojde ke znepřístupnění i dalších, na ní se nacházejících webů, což v případě webhostingů může být i tisíce dalších domén, v případě IP adres používaných globálními CDN službami jako Cloudflare pak může dojít k blokaci přístupu na významnou část internetu. Nejde přitom o nijak hypotetickou situaci - v Itálii v roce 2024 došlo k blokaci přístupu na cca 34 milionů webů (viz článek AGCOM Admits ‘Piracy Shield’ Blunder, Cloudflare Urges Users to Complain) z důvodu blokace IP adres služby Cloudflare, kdy cílem blokace měl být jediný web, situace se opakovala znovu v roce 2024 s blokací IP adres služby CDN77/BunnyCDN (viz článek Piracy Shield Blacks Out Tech News Site by Blocking Another CDN IP), a dokonce došlo v loňském roce k blokaci služby Google Drive (viz článek Google Drive Blackout in Italy After Another Major Anti-Piracy Blunder.

• Tyto případy jsou naprosto alarmující a ukazují nejen absolutní nefunkčnost takového systému, ale především jeho extrémní nebezpečnost.

Příklady možného zneužití v praxi:

• Navrhovatel předběžného opatření, autor prakticky jakéhokoli audiovizuálního díla (tím může být v dnešní době, kdy mají smartphone i desetileté děti, prakticky každý) či jakýkoli “influencer”, který prostřednictvím streamovací platformy pravidelně bude streamovat svůj obsah (např. platforma Twitch apod.) soudu osvědčí, že je nositelem práv ke svému dílu.
  
  Soud vydá předběžné opatření, kterým bude poskytnuta navrhovateli ochrana “proti všem”, přičemž následně začne tento autor obesílat internetové poskytovatele s výzvou k blokaci “jakýchkoli” webových stránek, protože podle jeho tvrzení se na nich nachází jeho obsah.
  
  Vzhledem ke shora popsaným nedostatkům návrhu - tedy že tento vůbec neřeší otázku, jestli má poskytovatel připojení ověřovat, že se obsah vůbec na stránce nachází, případně jak ho má posuzovat, jak má pracovat s tím, když je přístupný např. jen v nějaké uzavřené sekci, po registraci apod., pak poskytovateli fakticky nezbude, než pro vyhnutí se vlastní odpovědnosti tyto označené webové stránky blokovat.
  
  Pro jednoduchost pomíjím situaci, kdy se navrhovateli podaří přesvědčit soud (mu osvědčit, že je autorem) i např. u děl, která ve skutečnosti jeho nejsou, a následně se bude dožadovat blokace webu např. skutečného autora. Dosud se setkáváme v praxi s návrhy navrhovatelů, kde o autorství zpravidla ani není sporu (komerční televize a jejich seriálová tvorba apod.), ale v případě např. fotografií tato otázka nabývá podstatně širšího rozměru.

• Mezi influencery a streamery je velmi využívaná platforma Twitch, prostřednictvím které zpřístupňují své vysílání. Twitch je globální služba vlastněná společností Amazon.
  
  Někteří influenceři (v ČR např. známý influencer HaiseT (Jan Bairich)) v rámci svého vysílání ukazují vysílání jiných influencerů, které komentují, případně zesměšňují, přičemž ne všem z nich je toto právě po chuti. V případě zmíněného HaiseTa pak navíc jeho sledovanost o několik řádů převyšuje ty, z nichž si dělá legraci.
  
  Zatímco v současné době by mohli streameři, jejichž vysílání je nelegálně přebíráno, toto notifikovat poskytovateli služby (Twitch), který by patrně přistoupil k určitému zásahu (neboť jako nadnárodní korporace má pro tyto případy konkrétní předepsané procesy), případně se domáhat vydání předběžného opatření proti poskytovateli služby (Twitch) a tento by musel přistoupit k zásahu, nově by - bez vědomí služby Twitch - postačilo, kdyby si streamer nechal nařídit předběžné opatření (“blanketní”), a jakmile by např. influencer HaiseT jeho vysílání začal opět přebírat, namísto postupu “ať Twitch zamezí distribuci obsahu na tomto kanále, kde je můj obsah nelegálně” by jednoduše nechal po dobu trvání streamu influencera HaiseTa zablokovat Twitch s miliony kanálů a stamiliony uživatelů měsíčně, pro celou ČR.

• Tyto zcela realistické scénáře hovoří toliko o živém vysílání, ale podobně by bylo možno vydat předběžné opatření (neboť, přestože to tak poslanec Haas podle jeho odůvodnění zamýšlí, navrhovaná změna o ničem takovém nehovoří) rovněž v případě videí, fotografií apod.
  
  Lze tedy očekávat, že by podobným způsobem mohly být “vypínány” i weby jako Facebook, Twitter apod.

• Navíc hovoříme stále “pouze” o případech poctivého jednání, kdy se např. daný obsah skutečně na daném webu nachází, a nikoli, kdy navrhovatel předběžného opatření s cílem poškodit např. konkurenci bude tvrdit, že se např. v uzavřené sekci na jejich webových stránkách nachází jeho obsah.

Ze všech těchto důvodu by měl být návrh zákonodárci důrazně odmítnut jako nedůvodný, nedopracovaný, rozporný s existující právní úpravou a jednoduše zneužitelný a případným obdobným iniciativám by měla předcházet především široká odborná diskuze zohledňující celou řadu faktorů, které jsou předkladateli tohoto návrhu ignorovány.

Nie je raritou, keď sa sporová strana víťazná na prvom stupni po podaní odvolania neúspešnou stranou „vykašle“ na odvolacie konanie v tom zmysle, že sa nevyjadrí k odvolaniu a nedostaví sa ani na (obvykle nariaďované) pojednávanie o odvolaní. Stáva sa, že na pojednávanie sa naopak nedostaví sám odvolateľ.

Vyvstáva otázka, či v tejto situácii môže odvolací súd kontumovať pasívnu stranu sporu rozsudkom pre zmeškanie. V odvolacom konaní platí pravidlo, že sa naň v princípe vzťahujú pravidlá prvoinštančného konania, ak sa neustanovuje niečo iné (§ 378 ods. 1 CSP). Výslovne vylúčená je len úprava o pristúpení subjektov (§ 378 ods. 2 CSP). Otázne je teda, či úpravu kontumačného rozsudku (§ 273 až § 281 CSP) možno primerane použiť v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 CSP).

Zbierková právna veta rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/237/2021 z 23.08.2023, R 81/2023 odpovedá takto:

Nevydanie kontumačného rozsudku v odvolacom konaní nemožno považovať za nesprávny procesný postup súdu.

Nevydanie kontumačného rozsudku v odvolacom konaní nemožno považovať za nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 až § 277 CSP a rozsudok pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 až § 281 CSP nemožno s poukazom na ustanovenie § 378 CSP považovať za inštitúty aplikovateľné na konanie na odvolacom súde.

Podľa najvyššieho súdu teda v odvolacom konaní vôbec nemožno rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože nejde o primerane použiteľný inštitút z úpravy prvoinštančného konania.

V prejednávanej veci išlo o navrhované kontumovanie odvolateľa, ktorý sa nedostavil na odvolacie pojednávanie. Odvolanie smerovalo voči v poradí už tretiemu rozsudku prvej inštancie. Dovolaním napadnutý odvolací rozsudok (KS Prešov sp. zn. 17Co/59/2019 z 29.09.2020) udáva, že odvolateľ sa nezúčastnil ani predošlých odvolacích pojednávaní a svoju neprítomnosť vždy včas ospravedlnil a súhlasil s konaním v neprítomnosti (bod 24).

Podľa mňa, aj keby sa rovno bez polemiky mohlo v odvolacom konaní rozhodovať kontumačným rozsudkom, tak judikatúrou vyslovovaná materiálna podmienka pre kontumovanie (napr. III.ÚS 121/2021, 2Obdo/54/2022, 2Obdo/6/2023; ide o istý korektív spravodlivosti inak občas príliš prísnych „obyčajných“ formálnych podmienok pre kontumovanie) tu nebola splnená.

Chcem si ale predstaviť situáciu, že v odvolacom konaní by boli splnené aj formálne aj materiálne podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku. R 81/2023 je dosť paušálny na to, aby vylúčil kontumáciu aj pre tieto prípady. Pozrime sa na kľúčovú časť odôvodnenia tohto R-ka mimo publikované právne vety.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že takým inštitútom [rozumej takým, ktorý sa dá použiť výlučne v prvoinštančnom konaní, pozn. aut.] je aj rozsudok pre zmeškanie (žalobcu či žalovaného), keďže vydaním takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní by sa zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. Zároveň kontumačný rozsudok je upravený v tretej časti CSP medzi osobitnými procesnými postupmi súdu, ktoré sa prioritne aplikujú v prvoinštančnom, tzv. zisťovacom konaní, kedy sa v sporovom konaní na základe podanej žaloby prejednáva spor o právo. Súd zisťuje, čo je právom alebo právo vytvára. V odvolacom konaní sa skúma v rozsahu odvolacích námietok správnosť tohto postupu, teda aj postupu podľa tretej časti CSP. Keďže súčasne aktuálna právna úprava neumožňuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preskúmavať v rámci odvolacieho konania rozhodnutia krajských súdov o návrhoch na zrušenie rozsudkov pre zmeškanie strán sporu, argumentácia dovolateľa je neprípustná. Z povahy súdenej veci je teda v odvolacom konaní aplikácia ustanovení prvého a druhého oddielu, tretieho dielu, prvej hlavy, tretej časti CSP (ust. § 273 až § 277 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalovaného a ust. § 278 až § 281 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalobcu) vylúčená.

Hlavným argumentom neprípustnosti odvolacej kontumácie sa zdá byť to, že opak by zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. O pár riadkov sa potom asi pomenúva tento účel a cieľ – skúmanie správnosti postupu prvého stupňa.

Z môjho pohľadu je prvou otázkou, či existuje čosi, čo úplne vylučuje kontumačný rozsudok z odvolacieho konania. Odrazovým mostíkom je princíp primeranej aplikácie pravidiel prvoinštančného konania, ak úprava odvolania neustanovuje inak (§ 378 ods. 1 CSP). Úprava odvolania výslovne neustanovuje inak, čiže z tohto pohľadu by nemala jestvovať prekážka. Aj keby som na tomto mieste zvážil tak ako R 81/2023, či povaha odvolania môže byť prekážkou, nemyslím, že touto optikou niečo tak vážne bráni odvolacej kontumácii. Veľmi nadnesene: odvolací súd kontroluje, či na prvom stupni prebehlo všetko v poriadku (v namietanom rozsahu), strana v istej forme neprejaví záujem o odvolací prieskum, fajn, odvolací súd v sporovom (!) konaní teda už vôbec nemusí mať záujem o prieskum a na návrh skontumuje (za splnenia všetkých podmienok). Tu mi myšlienka kontumácie príde rovnaká ako na prvom stupni.

Ťažšia mi ale príde druhá otázka. Ak v princípe môžem akceptovať primerané použitie úpravy rozsudku pre zmeškanie v odvolacom konaní, tak do akej miery až viem „primerane“ vytvarovať normy o kontumačnom rozsudku tak, aby sedeli na odvolacie konanie. Tu už by som totiž musel nie že primerane aplikovať, ale vytvoriť si nové pravidlá o kontumácii tak, aby zapadli do možností rozhodovania o odvolaní.

Pri zmeškaní strany sporu, ktorá nepodala odvolanie, by kontumácia mala znieť na vyhovenie odvolaciemu návrhu. Tu inšpiratívne voľný preklad § 539 ods. 2 nemZPO (tento § výslovne upravuje špecifiká odvolacej kontumácie): Ak sa strana, ktorá nepodala odvolanie, nedostaví na pojednávanie a odvolateľ navrhne rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, tak sa prípustné skutkové tvrdenia odvolateľa považujú za nesporné. Ak je odvolanie vzhľadom na tieto tvrdenia dôvodné, odvolaciemu návrhu sa vyhovie; v opačnom prípade sa odvolanie zamietne.

Na druhej strane, pri zmeškaní odvolateľa by kontumácia mohla znieť na potvrdenie prvoinštančného rozhodnutia. Opäť inšpiratívne § 539 ods. 1 nemZPO: Ak sa odvolateľ nedostaví na pojednávanie, na návrh sa odvolanie zamietne rozsudkom pre zmeškanie [tu je ale iný spôsob rozhodnutia, než u nás]. Vo zvyšku sa už odkazuje na primerané použitie všeobecnej úpravy kontumačného rozsudku (§ 539 ods. 3 nemZPO).

Vieme si teda vytvarovať kontumáciu tak, aby bola funkčná aj v odvolacom konaní, len otázka je, či toto ešte stále je „primeraná“ aplikácia. V podstate ide o všeobecný problém tejto legislatívnej techniky „primeranej“ aplikácie všeobecnejšej úpravy na nejaký špecifickejší jav. Do akej miery máme voľné ruky na rozumnú primeranú aplikáciu? Je niekde hranica? Narazil na ňu kontumačný rozsudok v odvolacom konaní (ak by sme akceptovali, že a priori by nemusel byť vylúčený)? Aktuálne nie som úplne presvedčený, že narazil.