lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (110)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Miroslav Kulatý (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Peter Kotvan (5)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Josef Šilhán (3)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Marek Maslák (2)
Peter Varga (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Andrej Kostroš (2)
Marián Porvažník (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Gedra (2)
Maroš Macko (2)
Lukáš Peško (2)
Gabriel Volšík (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Bránik (1)
Lucia Berdisová (1)
Dušan Marják (1)
Emil Vaňko (1)
Tomáš Korman (1)
Lucia Palková (1)
Peter K (1)
Roman Prochazka (1)
Marcel Jurko (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomas Kovac (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tomáš Ľalík (1)
Eduard Pekarovič (1)
Róbert Černák (1)
Ivan Michalov (1)
Peter Marcin (1)
Tomáš Pavlo (1)
Miriam Potočná (1)
jaroslav čollák (1)
Adam Pauček (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Galgoczy (1)
lukasmozola (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Estočák (1)
peter straka (1)
Vincent Lechman (1)
Marcel Ružarovský (1)
Matej Košalko (1)
Richard Macko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Zuzana Klincová (1)
Dušan Rostáš (1)
Petr Kavan (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Šrámek (1)
Ivan Priadka (1)
Vladislav Pečík (1)
Bystrik Bugan (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Peter Kubina (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Poloha (1)
Peter Janík (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Kurian (1)
Paula Demianova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Nora Šajbidor (1)
Michal Jediný (1)
lukas.kvokacka (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Tibor Menyhért (1)
Tomáš Demo (1)
Pavel Lacko (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Hudec (1)
I. Stiglitz (1)
Katarína Dudíková (1)
Ladislav Pollák (1)
Ján Pirč (1)
Vladimir Trojak (1)
David Halenák (1)
Jakub Mandelík (1)
David Horváth (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Svoboda (1)
Michal Ďubek (1)
Natalia Janikova (1)
Gabriel Závodský (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Gera (1)
Petr Steiner (1)
Robert Šorl (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja

Juraj Gyarfas, 27. 05. 2016 v 16:45

Jednou z opakovane sa vracajúcich tém na tomto blogu boli interakcie medzi vadami právnych úkonov a vecnoprávnou pozíciou strán - teda na vlastníctvo k prevádzaným veciam, typicky nehnuteľnostiam. Mnohokrát sa tu diskutovalo o účinkoch odstúpenia (napr. Juraj A. tu a môj blog tu), následkoch zrušenia príklepu v exekučnej dražbe (Michal tu a I. Stiglitz tu), v dobrovoľnej dražbe (môj blog tu) a podobných otázkach. Dalo by sa tvrdiť, že frekvencia týchto diskusií je dôkazom koncepčnej neustálenosti týchto otázok v slovenskom aj českom práve.

Evergreenom na tomto blogu bolo sledovanie zasmušilého boja Ústavného súdu ČR proti ortodoxnému uplatňovaniu zásady nemo plus iuris a snahy judikatórne zaviesť dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. ÚS ČR vyrazil do útoku ešte v roku 2009 (prvá diskusia tu), odolal protiúderom Najvyššieho súdu ČR (diskusia tu), zasadil niekoľko zdrvujúcich úderov (diskusia tu) a nakoniec z boja vyšiel víťazne (viď. odkaz tu).

Ústavný súd SR sa medzitým prizeral, v zásade však do civilistickej arény nevstupoval a len lakonicky potvrdil, že ortodoxné uplatňovanie zásady nemo plus iuris je ústavnoprávne konformné (viď. diskusia tu). Inými slovami, ak zákonodarca ani civilistická doktrína neustanovia inštitút dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (s výnimkou osobitných situácií ako nadobudnutie v konkurze, cenné papiere a nadobudnutie od dediča), nebude im ju ústavný súd z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych pozícií nanucovať. To platilo doteraz ...

Ústavný súd SR trúbi do útoku

Ďakujem Pavlovi Vrchovi za upozornenie na prelomové rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 549/2015, ktorým sa slovenský ústavný súd (alebo aspoň I. senát) vydáva po stopách svojho českého náprotivku na cestu judikatórneho prelamovania zásady nemo plus iuris.

Je pochopiteľné, prečo ústavný súd v danom prípade videl exemplárnu nespravodlivosť. Žalobca excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v konkurze (podľa starého ZKV). Jeho žaloba však bola neúspešná, pretože jeho právni predchodcovia neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a to konkrétne z dôvodu vád privatizačného projektu, na základe ktorého boli nehnuteľnosti prevedené najprv na Fond národného majetku a potom na právnych predchodcov žalobcu. Inými slovami - štát v roku 1992 pripravil a schválil vadný privatizačný projekt. Následne sa však nehnuteľnosť zrejme (popis skutkových okolností nie je úplne jednoznačný) ďalším prevodom dostala do vlastníctva spoločnosti F, s.r.o. a v roku 2000 ju z konkurzu tejto spoločnosti kúpil súčasný žalobca. V roku 2007 bol však nemilo prekvapený, keď konkurzný správca štátneho podniku T (zrejme právneho predchodcu spoločnosti F, s.r.o.) dané nehnuteľnosti zaradil do súpisu všeobecnej podstaty T., š.p.

Súdy všetkých stupňov rozhodli v prospech správcu - teda v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu majetku a proti excindančnému nároku dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne chápanej zásady nemo plus iuris. Rozhodnutia sa zdajú byť pomerne detailne a presvedčivo odôvodnené. Súdy sa vysporiadali s rozdielom medzi počiatočnou absenciou vlastníckeho práva a dodatočným zrušením príklepu (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 274/2006) a vychádzali aj z tu komentovaného rozhodnutia ÚS SR, I. ÚS 50/2010. Pre úplnosť odkázali aj na judikatúru NS ČR (sp. zn. 30 Cdo 250/2009) a aj ÚS ČR (ešte z čias, kedy stál na pozícii nemo plus iuris - ÚS ČR, II. ÚS 349/2003). Spornou otázkou bolo taktiež, či § 27 starého ZKV možno vykladať ako prelomenie nemo plus iuris (ako § 93 nového ZKR), ale takýto výklad nemal oporu v zákone ani v judikatúre.

Po odmietnutom dovolaní sa vec dostala pred I. senát ústavného súdu, ktorý zjavne považoval za vhodné zasiahnuť na strane sťažovateľa (žalobcu v pôvodnom konaní) a rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

Vec sa zrejme dala rozhodnúť v prospech sťažovateľa aj bez otvorenej kolízie so zásadou nemo plus iuris. Ústavný súd v bodoch 12 a 13 uviedol, že "prevod" majetku medzi štátnymi entitami nemožno sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s nemo plus iuris. Tu sa odôvodnenie zrejme mohlo aj končiť a sťažovateľovi mohlo byť vyhovené.

Ústavný súd však nad rámec toho využil príležitosť na širší rozmach a zaťal priamo do základov civilného práva. Podľa ústavného súdu "nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum [pozn.: asi dominium] auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva". Musí totiž "dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky"nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]."

Na diskusiu

Odôvodnenie tohto prelomového rozhodnutia je síce relatívne stručné, ale dôkladné a presvedčivé. Ústavný súd uvádza viacero rozumných argumentov v prospech dobromyseľného nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka. Je tu L&E argument (vlastník je v porovnaní s dobromyseľným nadobúdateľom cheapest cost avoider a teda "riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom konaní"), je tu historický argument (predvojnová judikatúra), komparatívny argument (odkazy na civilné kódexy Talianska, Poľska, Rakúska) a nakoniec aj argumentum Bohemicum (odkazy na judikatúru ÚS ČR).


Všetky tieto argumenty sú samozrejme presvedčivé. Nie je náhodou, že civilné kódexy nám príbuzných právnych systémov obsahujú skutkové podstaty dobromyseľného nadobúdania od nevlastníka. Osobne nemám pochybnosti o tom, že za určitých okolností je správne pripustiť dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Samozrejme je potrebné presne formulovať podmienky naplnenia tejto skutkovej podstaty a tak isto je potrebné vyriešiť konkurenciu dobromyseľného nadobúdania s inštitútom vydržania. Prinicipiálne a v rovine de lege ferenda je však dobromyseľné nadobúdanie nepochybne želateľné.

Moje otázky však pramenia z iného. V roku 2009 som v súvislosti s prvým rozhodnutím Ústavného súdu ČR prelamujúcim zásadu nemo plus iuris napísal: Ak chce niekto z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych dôvodov chrániť osoby C, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom, je to samozrejme legitímne a možno o tom diskutovať. Považujem však za nešťastné, ak by sa ústavnou judikatúrou mala prelomiť jedna z kľúčových zásad súkromného práva a to bez zváženia a načrtnutia, aké budú súkromnoprávne následky takéhoto prelomenia.

Dnes by som to asi neformuloval tak kategoricky, ale vnímam podobné otázky. Na jednej strane - ako som písal vyššie - chápem a zdieľam nespokojnosť so súčasným stavom a je zlyhaním zákonodarcu, že po toľkých rokoch nebol schopný prijať moderný civilný kódex, ktorý by túto otázku nejakým spôsobom riešil. Neexistencia skutočnej materiálnej publicity katastra, absencia zákonne upravenej skutkovej podstaty dobromyseľného nadobúdania vlastníctva a ešte aj v spojení s veľmi extenzívnym výkladom absolútnej neplatnosti v slovenskom práve často vedie k nespravodlivým výsledkom. Kompetenčná otázka však stojí tak, či tieto nespravodlivosti musí vždy korigovať práve ústavný súd a či je nevyhnutné korigovať ich tak zásadným zásahom do základov civilného práva (osobitne ak v tomto konkrétnom prípade zrejme bolo možné k rovnakému výsledku dospieť aj na základe menej ďalekosiahlej argumentácie). A na to samozrejme nadväzuje otázka, či riešenie vytvorené ad hoc bez formulácie konkrétnych pravidiel nebude viesť k ďalším nespravodlivostiam alebo minimálne k plošnému zvýšeniu transakčných nákladov z dôvodu právnej neistoty.

Inými slovami, niekedy je dôležitejšie, aby pravidlo bolo jasné, než aby bolo správne a spravodlivé. Inokedy je zase pravidlo tak zjavne nespravodlivé, že súd musí zasiahnuť. Otázne je, či v tejto veci ide o prvý alebo druhý prípad. To už nechám na diskusiu.


Názory k článku Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do boja:


  Milan Hlušák, 29. 05. 2016 v 20:04 - Nie celkom dobré argumenty

Podľa mňa prelomenie nemo plus iuris pri nehnuteľnostiach je téma skôr pre Národnú radu, ako pre Ústavný súd. Navyše si myslím, že cesta, ktorú si Ústavný súd zvolil – riešiť túto závažnú otázku len tak, cez obiter dictum – nie je ten najvhodnejší spôsob. Okrem toho niektoré argumenty uvedené v náleze nie sú celkom relevantné.

Napríklad prvorepublikové rozhodnutie č. 10750 má úplne iný kontext. Vychádza navyše z rakúskeho ABGB (nález poukazuje aj naň), ktorý sa týka – podobne ako v náleze tiež spomenutý taliansky a poľský OZ – len hnuteľných vecí. Nový maďarský OZ, na ktorý sa nález tiež odvoláva, je hádam aj všeobecný, no zdá sa mi, že nemo plus iuris prelamuje len v prípadoch obchodného styku. Ani odkaz na Lubyho článok nie je celkom namieste: nemám pocit, že by Luby obhajoval nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka aj v iných prípadoch, ako tých výslovne predpokladaných v § 154 stredného OZ (nadobudnutie vlastníctva na základe úradného rozhodnutia).

  Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:20 - z beckovského komentára k OZ

"Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná [NS SR, 6 Cdo 107/2011, ÚS SR, I. ÚS 50/2010] na rozdiel od "názorovej vojny", ktorá pri posudzovaní tejto problematiky panuje v Česku medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR ... ."

Fečík, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 878

__________

"Keďže však uzavretie kúpnej zmluvy predchádza okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k predávanej veci, na platnosť zmluvy nebude mať vplyv skutočnosť, že predávajúci nie je v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom predávanej veci, t.j. predávajúci môže, no i nemusí byť jej vlastníkom. Predávajúci sa kúpnou zmluvou (obligačne) zaväzuje, že kupujúcemu odovzdá predmet kúpy a zabezpečí pre neho vlastnícke právo k predmetu kúpy. Pokiaľ sa predávajúci sám nestane vlastníkom predmetu kúpy do doby, kedy má dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho, v dôsledku uplatnenia všeobecnej zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet " (nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) nastane porušenie zmluvnej povinnosti previesť vlastnícke právo a vznik sekundárnych právnych následkov (napr. povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie právnej povinnosti, povinnosť nahradiť spôsobenú škodu podľa 420 a nasl. a pod.). Neexistencia vlastníckeho práva k predávanej veci na strane predávajúceho tak nebude mať vplyv na platnosť zmluvy. ...

Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet" aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. ....
"

Križan, komentár k § 588, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 2087-2088
k zmluve s nevlastníkom identicky moja maličkosť na s. 265

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:33 - R. Jakubáč na túto tému

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavý článok na túto tému: Jakubáč, R. Nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka. Súkromné právo, č. 6/2016, s. 22-28

  Rafael Schwarz, 31. 12. 2016 v 06:51 - Nemo plus iuris

ÚS SR
I. ÚS 549/2015 z 16.03.2016


ÚS SR
I. ÚS 239/2016
-14 z 20.04.2016

  Peter Toth-Vaňo, 04. 04. 2017 v 09:52 - dobrá viera tretej osoby pri nadobudnutí od nevlastníka a § 456 CSP

„Pro účely aplikace § 243d odst. 2 odst. 2 o. s. ř. (poznámka - § 456 CSP) není podstatná okolnost, zda pozdější nabyvatel věci jednal při jejím nabývání v dobré víře o tom, že věc kupuje od vlastníka (ač ji objektivně vzato nabyl od nevlastníka); ustanovení § 243d odst. 2 o. s. ř. takovou podmínku neklade.“

(rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4938/2014, zo dňa 22. 12. 2016)

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:35 - článok na tému

Rád by som k tejto téme upozornil na zaujímavý článok Syrový, I. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vs. neplatný prevod. Justičná revue, 70, 2018, č. 1, s. 105-114.

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:37 - ÚS SR k nemo plus iuris

V pomerne divokej kauze podvodného prevodu nehnuteľností a následných opakovaných prevodov (jedného z nich aj v rámci exekúcie) sa ústavný súd postavil na stranu pôvodnej vlastníčky a teda zásady nemo plus iuris na úkor "prelamujúcich" účinkov § 61 EP. Podrobnejšie tu.

"Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľov došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol všeobecným súdom posúdený ako zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna predchodkyňa sťažovateľov sa nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať v krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. Je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že všeobecným súdom trvalo 10 rokov, kým o jej návrhu rozhodli. Ústavný súd tiež nemôže prehliadnuť okolnosti, za ktorých boli nehnuteľnosti opakovane prevádzané medzi osobami, ktoré sa vzájomne poznali, a tiež aj na okolnosti, ktoré predchádzali vykonaniu exekúcie, v ktorej boli sporné nehnuteľnosti nadobudnuté ďalším z vlastníkov, na ktoré podrobne poukázala právna predchodkyňa sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. júla 2011 a ktoré sa javia ako minimálne nie bežné.

35. Za týchto okolností bolo potrebné z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý existoval pred podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

36. Ústavný súd považuje prístup krajského súdu, ktorý rozhodol iba na základe právneho názoru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva v exekučnom konaní v okolnostiach konkrétnej veci za rýdzo formalistický, nerešpektujúci ústavou, listinou a dohovorom zaručenú ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov, resp. ich právnej predchodkyne.

37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nespochybňuje svoju judikatúru, na ktorú odkázal krajský súd v napadnutom rozsudku (II. ÚS 159/07). Vo veci sťažovateľov však nešlo o prípad, keď bolo potrebné posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie a platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva ako právneho predchodcu žalovanej, na ktoré nemali okresný súd ani krajský súd oprávnenie a uvedené patrí do kompetencie exekučného súdu.
"

ÚS SR, I. ÚS 726/2016

  Juraj Gyarfas, 26. 07. 2018 v 17:54 - dobromyseľný nadobúdateľ, vyvlastnenie a Ľalíkov disent

Rád by som upozornil na veľmi zaujímavú kauzu pozemkov, ktoré boli najprv vyvlastnené v prospech súkromnej spoločnosti, následne ich na základe zámennej zmluvy nadobudlo mesto a potom bolo rozhodnutie o vyvlastnení zrušené. Vznikla tak otázka, či má zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení vplyv na vlastnícke právo mesta (teda nadobúdateľa od pôvodného vyvlastňovateľa). A odpoveď je zdá sa kladná (NS SR, sp. zn. 4 Sžr 55/2013; ÚS SR, I. ÚS 259/2016).

Zaujímavým čítaním je najmä disent sudcu Ľalíka, ktorý pripomína doterajšiu judikatúru ústavného súdu k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa (prelomové rozhodnutie I. ÚS 549/2015 komentované v tomto blogu a ďalej “potvrdzujúce” rozhodnutia I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017).

Ďalej poukazuje na judikát najvyššieho súdu, podľa ktorého “zánik nadobúdacieho titulu pre vydražiteľa [v daňovej exekúcii] v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia o zrušení príklepu však nemá za následok zánik vlastníckeho práva ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere.” (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 274/2006, R 14/2009). Na základe týchto argumentov konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu malo byť zrušené.

Ako som na tomto blogu viackrát písal, pri ochrane dobromyseľného nadobúdateľa v prípade absolútne neplatnej zmluvy pociťujem určité rozpaky. Ale v tomto prípade je rozhodnutie kuriózne, pretože scudziteľ bol v čase prevodu nepochybne vlastníkom. Dokonca aj v prípade dobromyseľného nadobudnutia od vlastníka, ktorému svedčal relatívne neplatný titul, je nadobúdateľ chránený (NS SR, 6 Cdo 221/2010). O to viac by to zrejme malo platiť v prípade vlastníka, ktorého nadobúdací titul bol aktom verejnej moci a k jeho zrušeniu na rozdiel od relatívne neplatného titulu došlo ex nunc, nie ex tunc.

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:23 - zásadné rozhodnutie ÚS SR k vydržaniu

"50. Ústavný súd je toho názoru, že za ústavne konformný treba považovať skorší výklad, ktorého podstata vyplýva z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94.

[...]

53. V danej veci odvodzuje sťažovateľ dobromyseľnosť držby od ústnej kúpnej zmluvy z roku 1975 a od následnej, taktiež ústnej darovacej zmluvy. Vzhľadom na to, že v kritickom čase zákon obligatórne predpisoval písomnú formu právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, čo bolo všeobecne známe a dlhodobo súdmi judikované, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru o nedostatku dobromyseľnosti sťažovateľa, ktorý mal vedieť, že vlastnícke právo v skutočnosti nenadobudol pre nedodržanie písomnej formy zmlúv o prevode spornej nehnuteľnosti.

54. Podľa názoru ústavného súdu pri výklade, ktorý si osvojil krajský súd, by nebolo možné považovať sťažovateľa za dobromyseľného držiteľa ani vtedy, keby kúpna zmluva z roku 1975 a následná darovacia zmluva boli uzavreté v písomnej podobe. Vyplýva to zo skutočnosti, že zákon v kritickom čase vyžadoval k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj (okrem prípadu prevodu nehnuteľnosti do tzv. socialistického vlastníctva) jej registráciu vtedajším štátnym notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom registrácie.

55. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ by mohol byť dobromyseľným držiteľom iba za predpokladu, že nehnuteľnosť nadobudol registrovanou písomnou zmluvou, o ktorej by však neskôr vyšlo najavo, že je z nejakých zákonných dôvodov neplatná. Ak by sa tak stalo už po uplynutí 10-ročnej doby držby, potom by sťažovateľ mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa, ktorý by takto splnil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním.

56. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.

57. Ústavný súd konštatuje, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá.

58. Ďalej považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
"

ÚS SR, II. ÚS 484/2015

  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2019 v 22:24 - NS SR k vydržaniu

"Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( § 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4 Cdo 102/2017, bod 17).

...

11. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka - ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred 1. aprílom 1983 - podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú aj predchodcom), avšak vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 1. apríli 1983, teda 31. marca 1984.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/120/2019 (citované podľa najpravo.sk)

  Rafael Schwarz, 04. 04. 2020 v 08:49 - Nemusí preukazovať... (?)

„V citovaném ustanovení § 130 odst. 1 obč. zák. se stanoví, že v pochybnostech se má za to, že držba je oprávněná. To ovšem neznamená, že by zákon stanovil vyvratitelnou domněnku, že každá držba je oprávněná, a že tedy existenci neoprávněné držby musí dokázat ten, kdo na ni poukazuje. Tak by tomu bylo jen v případě, že by zákon neobsahoval slova „v pochybnostech se má za to“. Z toho vyplývá, že žalobce, který se dovolává ochrany oprávněné držby, musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra. V tomto směru má i povinnost dokazovat uvedené okolnosti a snáší nepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Teprve pokud na základě provedeného dokazování vznikne stav, ve kterém není jisté, zda o oprávněnou držbu šlo, učiní soud kladný závěr o držbě oprávněné (k tomu srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 17. 7. 2007, sp. zn. 22 Cdo 445/2007, Soubor civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu č. C 5235 a závěry občanskoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČSR Cpj 51/84 z 29. 12. 1984, publikovaného pod R 45/1986 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek)“.

  Juraj Gyarfas, 07. 06. 2020 v 21:01 - NS SR k nadobúdaniu od neoprávneného

"13. K uvedenému preto najvyšší súd dodáva, že v nedávnom období ústavný súd formuloval vhodný prístup k posudzovaniu neplatnosti právnych úkonov - porovnaj I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07 a pod. - a to, že "základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá". Tento princíp nižšie súdy tiež nerešpektovali, preto ich skutkové a právne závery ohľadne neplatnosti kúpnej zmluvy boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces u dovolateľov, a tým k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) C.s.p.

14. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa presadil právny názor, že súdy majú chrániť "vlastnícke právo" k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov, vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017).

15. Na účely tohto rozhodnutia preto možno v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré ústavný súd vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ konzistentne zastáva. Ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana nadobúdateľov môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pri tom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava spravodlivosti na základe testu proporcionality ako ústavného princípu vyplývajúceho z Čl. 1 ods. 1 ústavy.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 102/2017

  Juraj Gyarfas, 07. 06. 2020 v 21:05 - NS SR k vydžaniu

"17. Dobromyseľnosť je totiž presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude potrebné, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená ( § 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4 Cdo 102/2017, bod 17).

18. Pre vydržanie pozemku je rozhodujúci reálny stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok (parcela) v príslušných hraniciach, určených v prírode hraničiacim plotom, vlastnícky patrí.
"

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 196/2019

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2020 v 19:56 - aktuálna judikatúra

Rád by som aj do tejto diskusie preklopil veľmi užitočné zhrnutie judikatúry, ktoré Rafael Schwarz v inom kontexte citoval tu.

Rozsudok NS SR z 26. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 223/2016:

"Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého OZ de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087)."

_____

Rozsudok NS SR z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016

"Prijatie právneho názoru, v zmysle ktorého pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala) nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti zodpovedá právnemu stavu, by viedlo k obsoletnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení právneho poriadku SR o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by [bez adekvátneho legislatívneho podkladu, na nevyhnutnosť ktorého poukazuje aj odborná právnická literatúra] negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet. Práve so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov – by k zmene náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku, ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci."

_____

Uznesenie NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017

"Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa p r e s a d i l právny názor, že súdy majú chrániť „vlastnícke právo” k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017). Pre účely tohto rozhodnutia je preto možné v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré ÚS SR vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ k o n z i s t e n t n e zastáva. Ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej istoty, odvíjajúce sa od princípu právneho štátu."

_____

Uznesenie ÚS SR z 26. mája 2020 sp. zn. II. ÚS 223/2020 (rozhodnutie ÚS SR o sťažnosti proti uzneseniu NS SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017)

"K záveru NS SR, že sa (v rozhodovacej praxi ÚS SR) p r e s a d i l ním prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ÚS SR k o n z i s t e n t n e judikuje, ÚS SR konštatuje, že NS SR ako príklady takejto konštantnej judikatúry ÚS SR uviedol len rozhodnutia jedného senátu ÚS SR, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry ÚS SR bez toho, aby vec predložil plénu ÚS SR na zjednotenie odchylných názorov, preto (ÚS SR) nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si ÚS SR uvedomuje, že život je pestrý a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne na pôde pléna ÚS SR."

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2020 v 20:07 - odkaz ...

... mal smerovať sem: http://www.lexforum.cz/512#202007021644530200

  Juraj Gyarfas, 09. 08. 2020 v 13:33 - NS SR k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa záložného práva

"8. Ochrana dobrej viery, chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčovýchprejavov princípu právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Ostatnému nadobúdateľovivecného práva (ktorým je aj záložné právo), pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere od svojhopredchodcu, je poskytovaná široká ochrana; toto právobez ďalšieho nezaniká, aj ak je „absolútne neplatná“ záložná zmluva - a to z akéhokoľvek dôvodu -,ktorá bola uzavretá ako prvá, lebo pri opačnom výklade by si v katastri evidovaný záložný veriteľ,nadobúdajúci svoje záložné právo derivátne (s dôverou v určitý jemu druhou stranou prezentovanýskutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie), jednak nikdy nemoholbyť svojím vecným právom istý a jednak by mohla byť narušená právna istota tretích osôb, čo by bolov rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Otázkou dobrej vierytakého nadobúdateľa vecného práva sa tak všeobecné súdy musia zaoberať nielen v prípade relatívnej,ale tiež absolútnej neplatnosti zmluvy, ktorá predchádzala ostatnému zmluvnému vzťahu (zmluve opostúpení pohľadávky), na základe ktorého došlo k spochybňovanému nadobudnutiu záložného práva k nehnuteľnosti (žalovaného 1/). Záver nižších súdov, že „nie je možné uprednostniť požiadavkuprávnej istoty a ochrany nadobudnutých práv v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôžena iného previesť viac práv, ako má sám“ (...), je preto zatiaľ predčasný, teda chybný a ústavnoprávneneudržateľný. 

9. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž môže vylúčiť ochranu vlastníckeho právanedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, abyzásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnúmieru, čo sa nestalo. Poskytnutie prednosti jednému z obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zostarostlivého skúmania individuálnych okolností tohto prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plusiuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej vierykaždého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva. Najskôr je nutné nájsť praktickúzhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum zobidvoch, a len ak to možnénie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti čiinou ústavnou hodnotou alebo princípom (podobne I. ÚS 460/2017,I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, ale aj 6Cdo/71/2011). 

10. Zo zhora uvedeného pre teraz posudzovaný prípad vyplýva, že ústavnoprávnej ochrany požíva tiežosoba, ktorá pri nadobudnutí vecného (záložného) práva k predmetnej nehnuteľnosti konala v dobrejviere, že ten, ktorý na ňu toto vecné právo previedol, urobil tak v súlade so zákonom, čo potvrdilo ajrozhodnutie príslušného katastrálneho úradu.Ako je známe zo súdneho spisu, dovolateľ sa v súdnom konaní dovolával svojej dobrej viery prinadobúdaní záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti, nižšie súdy však takúto skutočnosť (obranu)považovali za irelevantnú, takže sa jej takmer vôbec nevenovali a ak áno, tak len okrajovo a nesprávne(...); najvyššiemu súdu tak nezostáva, než len v tomto štádiu konaniauzavrieť, že tieto súdy porušili zákaz svojvôle a pravidlá spravodlivého procesu, ktorý je v rozpore sčl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a v dôsledku toho je naplnený aj dovolací dôvod podľa ustanovenia §420 písm. f/ C. s. p. 

11. Pri zohľadnení záverov vyplývajúcich z judikatúry ústavného súdu (viď bod 9),ale aj najvyššieho súdu (rozhodnutie č. 14/2009 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutísúdov Slovenskej republiky) je zrejmé, že taký postup, kedy krajský a okresný súd vyhoveli žalobežalobkyne bez toho, že by v rámci posúdenia daného sporu o neexistenciu záložného práva knehnuteľnosti, nadobudnutého od „nevlastníka“, náležite zvážili otázku stretu tohto vecného práva správom na ochranu dobrej viery nadobúdateľa vecného bremena, nemôže z hľadiska zákonnosti(ústavnosti) obstáť. Podmienkou fungovania právneho štátuje rešpektovanie autonómnej sféry jednotlivca, ktorá tiež požíva ochrany zo strany štátu tak,že na jednej strane zaisťuje takú ochranu proti zásahom zo strany tretích subjektov, jednak sám vyvíjalen takú aktivitu, ktorou do tejto sféry sám nezasahuje, resp. zasahuje len v prípadoch, ktoré súodôvodnené určitým verejným záujmom a keď je taký zásah primeraný s ohľadomna ciele, ktoré majú byť dosiahnuté. V takých prípadoch musí štátna moc také prejavy jednotlivcov lenrešpektovať, príp. aprobovať, ak má toto konanie eventuálne vyvolávať ďalšie právne následky. 

...

16. Z uvedených úvah vyplýva, že nadobudnúť záložné právo postúpením pohľadávky od osoby, ktoráje ako osoba oprávnená zapísaná v katastri nehnuteľností,je možné len v prípade, že nadobúdajúca osoba nadobudla toto právo na základe odplatného právnehoúkonu a v dobrej viere na stav zápisu v katastri nehnuteľností. Súlad zápisu v katastri nehnuteľností soskutočným právnym stavom sa, rovnako ako dobrá viera, predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak (ide o tzv. vyvrátiteľnú právnu domnienku).Existenciu dobrej viery je potrebné skúmať v časovej súvislosti s okamihom, kedy k právnemukonaniu došlo, t. j. k dobe, kedy bol návrh na zápis práva do katastra nehnuteľností podaný.
"

NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2021 v 08:51 - skúmanie vkladu

"Okresný úrad je povinný vo vkladovom konaní skúmať platnosť kúpnej zmluvy, zmluvnú voľnosť a oprávnenie prevodu nakladať s nehnuteľnosťou. Nakoľko je okresný úrad povinný zistiť presne a úplne skutkový stav veci, prihliada aj na iné skutkové a právne skutočnosti, ktorú môžu mať vplyv na povolenie vkladu a je povinný aj skúmať, či po uzavretí kúpnej zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností."
NS SR, sp. zn. 2 Sžrk 8/2018, ZSP 62/2020


  Martin Friedrich, 17. 03. 2021 v 10:49 - Ak v období medzi právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením dôjde k prevodu sporného vlastníckeho práva

Nález ÚS SR č. k. IV. ÚS 65/2019-63

"31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum (nie však bez významu pre dotknutú právnu situáciu v jej širších súvislostiach) uviesť, že v prípade, ak v období medzi právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia a jeho zrušením dôjde k prevodu práva, ktorého spornosť bola v tomto medziobdobí odstránená účinkami právoplatného rozhodnutia, teda jeho konečnosťou, záväznosťou a zásadnou nezmeniteľnosťou, a následne v priebehu nového konania, prípadne v rámci inštančne spätne orientovaného posúdenia daného právneho pomeru dôjde k jeho odlišnému vyriešeniu ako v pôvodnom konaní, nastane stav, keď pôvodne úspešná strana nebude môcť vrátiť tú istú individuálne určenú vec alebo právo, pretože v období po právoplatnom ukončení pôvodného konania došlo k jej/jeho prevodu. Za daných okolností pôvodný predmet sporu nebude možné vydať tomu, na úkor koho bola pôvodným rozhodnutím autoritatívne deklarovaná právna pozícia k nemu, a preto sa pôvodné strany sporu musia medzi sebou vysporiadať podľa zásad o vydávaní bezdôvodného obohatenia ( § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov). Na túto zmenenú hmotnoprávnu situáciu musí aktívnym spôsobom reagovať dotknutá procesná strana, a to podľa okolností konkrétnej veci zmenou pôvodnej žaloby, vzájomnou žalobou alebo podaním novej žaloby."

  Juraj Gyarfas, 28. 03. 2021 v 20:54 - ESĽP k nemo plus iuris

Ďakujem Michaele Jančišinovej na upozornenie, že aj ESĽP sa vo svojej judikatúre dotkol ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Nešlo síce o klasickú civilistickú situáciu, pretože prvý prevodca dotknutého moskovského bytu bol verejnou entitou. Prvý nadobúdateľ (v rozsudku označený ako Ye) získal byt na základe podvodu. Následne byt previedol druhému nadobúdateľovi (sťažovateľovi), ktorého potom chcelo mesto na základe prísnej aplikácie zásady nemo plus iuris z bytu vysťahovať. ESĽP rozhodol, že išlo porušenie čl. 1 dodatkového protokolu. A v mnohých ďalších rozsudkoch sa k tomuto záveru vrátil. Ale nie všetky som čítal, takže si nie som istý, či v niektorých išlo o klasickú civilistickú situáciu, v ktorej by aj prvý prevodca bol súkromnou osobou.

79. In the Court’s view, nothing prevented the authorities in charge of Ye.’s registration, social tenancy and privatisation files from authenticating her documents before granting her requests. It was within the State’s exclusive competence to define the conditions and procedures under which it alienated its assets to persons it considered eligible and to oversee compliance with those conditions. Moreover, the subsequent transactions in respect of the flat were also subject to legalisation by the State, in this case by the Moscow Office of the Federal Authority for Registration of Property, a procedure specifically aimed at providing extra security to the title holder. With so many regulatory authorities having granted clearance to Ye.’s title it was not for the applicant, or any other third-party buyer of the flat, to assume the risk of ownership being revoked on account of defects which should have been eliminated in procedures specially designed to do so. The authorities’ oversight could not justify subsequent retribution against a bona fide buyer of the property in question.

80. The Court further notes that the applicant has been stripped of ownership without compensation, and that she has no prospect of receiving replacement housing from the State. It rejects the Government’s allegations that she was somehow responsible for her situation because of lack of due diligence, or bad faith, or unlawful behaviour, as unsubstantiated and inconsistent with their other submissions and the findings of the domestic courts. The Court reiterates that that the mistakes or errors of the State authorities should serve to the benefit of the persons affected, especially where no other conflicting private interest is at stake. In other words, the risk of any mistake made by the State authority must be borne by the State and the errors must not be remedied at the expense of the individual concerned (see Gashi, cited above, § 40, and, mutatis mutandis, Radchikov v. Russia, no. 65582/01, § 50, 24 May 2007). It therefore concludes that dispossessing her of her flat placed an excessive individual burden on her, and that the public interest was not sufficient justification for doing so.


Case of Gladysheva v. Russia, (Application no. 7097/10)

  František Sedlačko, 31. 03. 2021 v 08:58 - judikatúra ESĽP

Áno, uvedené rozhodnutie ESĽP cituje ako prvé v poradí aj Milan Ľalík v článku "Stret judikatúry ústavného súdu s judikatúrou najvyššieho súdu a jeho riešenie v dovolacom konaní ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri." Justičná revue č. 8-9/2020, konkrétne na str. 1022.

Odkazuje zároveň aj na niekoľko ďalších - Beyeler v. Taliansko (sť. 33202/96), Moskal v. Poľsko (sť. 10373/05), Oneryildiz v. Turecko (sť. 48939/99) a Žáková v. Česká republika (sť. 2000/09).

Za pozornosť ale rozhodne stojí aj rozsudok ESĽP zo dňa 16.5.2013 vo veci Maksymenko a Gerasymenko v. Ukrajina (sť. 49317/07).

  Roman Lysina, 01. 04. 2021 v 15:52 - ďalšia judikatúra ESĽP

Zaujímavé je aj (relatívne) nedávne rozhodnutie ESĽP vo veci Belova v. Rusko (sťažnosť č. 33955/08), pričom sa súd dotýka ja otázky, čo je ešte možné za dobrú vieru považovať

38. The Court also reiterates that “the attenuation of past injustices [should] not create new wrongs” and “persons who acquired their possessions in good faith [should not be] made to bear the burden of responsibility which is rightfully that of the State” (see Pincová and Pinc v. the Czech Republic, no. 36548/97, § 58, ECHR 2002-VIII).

39. The Court notes in that regard that it is hardly open to the State to claim that it did not know that its property had been lost due to mismanagement. The Registration Authority had registered three transfers of the property and had issued three sets of title deeds. Under the terms of the Law of 21 July 1997, those deeds served as the State’s recognition and confirmation of the transfer (see paragraph 26 above).

40. Nevertheless, the most recent domestic decision given in the case denied the applicant the status of a good-faith acquirer (see paragraph 16 above).

41. The Court considers that an acquirer of property should carefully investigate its origin in order to avoid possible confiscation claims. The Court agrees with the Supreme Court that, had the applicant done this, she would have discovered that the property she was buying was the subject of a dispute and that on the eve of the purchase the Presidium of the Regional Court had set aside the agreement between the enterprise and K. Furthermore, the applicant should have been put on her guard by the fact that the property was changing hands for the third time in a year.

  Juraj Gyarfas, 05. 04. 2021 v 21:09 - ÚS SR k nemo plus iuris

"44. Ústavný súd si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o nemožnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (napr. 3 Cdo 144/2010,2 MCdo 20/2011, 5 MCdo 12/2011, 3 Cdo 223/2016, 3 Cdo 307/2013), a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému)držiteľovi nadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom splnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (6 Cdo 792/2015, 4 Cdo 102/2017,spomínané rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 71/2011 v kontexte vysvetlenom v bode 43) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov. Ide tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom prípade nastať a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe „nemo plus iuris“.

45. Posun v judikatúre najvyššieho súdu možno pripísať aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Ten v rozhodnutí vo veci sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 judikatúrne prelomil zásadu „nemo plus iuris“, keď výslovne uviedol: „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to konštatovali všeobecné súdy –že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominium auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“(I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.“Na toto rozhodnutie potom ústavný súd nadviazal rozhodnutiami vo veciach sp. zn. I. ÚS 151/2016 a sp. zn. I. ÚS 460/2017. Všetky tieto rozhodnutia boli prijaté až po rozhodnutí krajského súdu.

45.1 Aj podľa vyslovených názorov v rozhodnutiach bývalého I. senátu ústavného súdu podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus iuris“ musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo.

46. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné vziať do úvahy, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka nezaniklo zákonom predpokladaným spôsobom (absencia právneho titulu prevodu v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti) a sťažovatelia tak mali nadobudnúť vlastnícke právo (resp. minimálne dobromyseľnú držbu) od nevlastníka. Pre úplnosť ústavný súd na tomto mieste dodáva, že sťažovatelia nijako nespochybňujú závery všeobecných súdov o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a nasledujúcich kúpnych zmlúv. Aj ústavný súd konštatuje, že právne závery okresného súdu aj krajského súdu v tomto smere sú v plnom súlade s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu ustálenou v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ktorá považovala uzavretie dohody o tzv. prepadnom zálohu pri uzavretí zmluvy o zabezpečovacom prevode práva za neplatný právny úkon, takisto ako aj na to nadväzujúce zmluvy o prevode vlastníckeho práva (napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.1 Cdo 58/2008 z 25. júna 2009, sp. zn. 2 MCdo 2/2006 z 1. novembra 2009, sp. zn.3 Cdo 144/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 208/2010 z 30. júla 2012).

47. Sťažovatelia sa dožadujú uprednostnenia ochrany svojej dobromyseľnosti založenej „iba“ na ich viere v správnosť údajov v katastri nehnuteľností v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Ako už bolo skôr uvedené, krajský súd túto okolnosť vyhodnotil ako nedostačujúcu na prelomenie zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený.
"

ÚS SR, I. ÚS 510/2016


  Juraj Gyarfas, 26. 04. 2021 v 20:54 - k nemo plus iuris

Rád by som upozornil na skvelé a veľmi užitočné zhrnutie aktuálnej judikatúry: Sedlačko, F. Ako ďalej s nemo plus iuris (...)? Bulletin Slovenskej advokácie, 3/2021, s. 6.

Ak to môžem trochu zjednodušene stručne zhrnúť:

- v prospech konzervatívneho prístupu: 3 Cdo 144/2010, 2 MCdo 20/2011, 5 MCdo 12/2011, 1 Cdo 146/2012, 3 Cdo 307/2013, 3 Cdo 223/2016 a z najnovšej I. ÚS 510/2016 a IV. ÚS 59/2021

- v prospech prelomenia nemo plus iuris: I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017, 6 Cdo 792/2015, 4 Cdo 102/2017, 4 Cdo 95/2019, 4 Cdo 142/2019 a z najnovšej IV. ÚS 65/2019

Takže každý si môže vybrať ...

  Juraj Gyarfas, 26. 04. 2021 v 21:42 - Fečík / Jakubáč k nemo plus iuris

"Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorú je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo/115/2016, z 28. júna 2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 223/2016, z 26. januára 2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011, z 30. mája 2012, uznesenie Ústavného súdu SR, I. ÚS 50/2010, z 10. februára 2010) na rozdiel od „názorovej vojny“, ktorá pri posudzovaní tejto problematiky panuje v Česku medzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 31 Cdo 1168/2013, z 12. novembra 2014, ZSR ČR, 16/2015 a nález Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 402/15, z 26. mája 2015). Jedinú, avšak osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej judikatúre Najvyššie súdu SR a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu. Každý prípad je však potrebné posudzovať individuálne a z pohľadu zásady proporcionality pomerovať dobromyseľnosť, pasivitu či ľahkovážnosť dotknutých osôb (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 95/2019 z 29. januára 2020). Možno tiež dôvodne očakávať, že táto téma zrejme bude v judikatúre i odbornej spisbe naďalej rezonovať, pretože ochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníctva sa týka aj judikatúra ESĽP. Táto ochrana môže byť pritom spojená buď so zachovaním dobromyseľne nadobudnutého vlastníctva alebo s odškodnením za jeho stratu a to i vo vzťahu k zodpovednosti štátu za takýto stav."

FEČÍK, M., JAKUBÁČ, R. Katastrálny zákon. 1. vydanie. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2021, komentár k § 1


  Martin Friedrich, 28. 04. 2021 v 13:59 - Zhrnutie významu dobromyseľnosti I. ÚS 515/2020-54

ÚS SR nález I. ÚS 515/2020-54 z 10. marca 2021:

23. Vzhľadom na uvedené záver najvyššieho súdu o nedôvodnosti námietky sťažovateľov, ktorou poukazovali, že súdy nižších inštancií nepristúpili k hodnoteniu ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľnosti (len s ohľadom na absolútnu neplatnosť prvotného právneho úkonu, pozn.), je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný.

24. Ako už bolo uvedené, z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento nerešpektoval názor ústavného súdu o nesprávnosti svojho názoru o absencii dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, keď dovolanie sťažovateľov opakovane odmietol ako neprípustné bez pripustenia jeho vecného prieskumu. Sťažovatelia v podanom dovolaní, ktorého prípustnosť odvodzovali aj z § 421 ods. 1 písm. c) CSP, teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, výslovne poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 71/2011 a na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016. Nad rámec uvedeného záväzného názoru už v tejto konkrétnej veci vyjadreného v náleze č. k. I. ÚS 92/2018-60 z 5. septembra 2018, na ktorom ústavný súd zotrváva, poukazuje na skutočnosť, že napriek názoru najvyššieho súdu otom, že rozhodnutia ústavného súdu nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá by bola relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, a jeho vyjadreniu, že táto skutočnosť zakladá nemožnosť prihliadania na tento sťažovateľmi explicitne uvedený nález ústavného súdu (bod 36 napadnutého uznesenia, pozn.), tento nakoniec pristúpil kjeho posudzovaniu (bod 39 napadnutého uznesenia, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na bod 27 svojho nálezu č. k. I. ÚS 92/2018-60 z 5. septembra 2018, v ktorom uviedol, že „Ako nedostatok napadnutého rozhodnutia považuje ústavný súd aj postup, ktorým najvyšší súd aj napriek záveru o neprípustnosti dovolania skúmal dovolacie dôvody. Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pristúpil k posúdeniu dôvodnosti námietky dobromyseľnosti sťažovateľov pri nadobudnutí nehnuteľnosti ako dovolacieho dôvodu, mal dovolanie zamietnuť podľa § 448 CSP.“ Ústavný súd konštatuje, že tento už raz ústavným súdom vytýkaný postup najvyšší súd po vrátení veci na nové konanie a rozhodovanie znova rovnakým spôsobom zopakoval.

25. K samotnému vysporiadaniu sa s nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, na ktorý sťažovatelia v podanom dovolaní poukázali, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení a prednesený aj v jeho vyjadrení v tomto konaní o tom, že pri aplikácii § 421 CSP nie je povinný zohľadňovať judikatúru ústavného súdu, je za hranicou ústavnej udržateľnosti, a to predovšetkým s poukázaním na jeho vlastnú judikatúru. Úlohou ústavného súdu nie je zadefinovanie pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, keďže uvedené patrí do kompetencie najvyššieho súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať (obdobne pozri I. ÚS 51/2020). Ústavný súd sa však nestotožňuje s názorom, podľa ktorého pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu nepatrí judikatúra ústavného súdu, v rámci ktorej ústavný súd meritórnym spôsobom posudzoval otázky ústavnoprávneho významu. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 129/2017 z 31. októbra 2017, v ktorom tento uviedol: „Sprihliadnutím na čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie...“ Ústavný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 142/2019 z 29. apríla 2020, v ktorom najvyšší súd v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, kde dovolateľ (rovnako ako sťažovatelia, pozn.) namietal nesprávne posúdenie právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka bez platného právneho titulu na základe dobrej viery nadobúdateľa, resp. na základe absolútnej neplatnej kúpnej zmluvy, súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd vrámci vecného prieskumu v tomto konaní posudzoval aj nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, na ktorý poukazujú v podanom dovolaní aj sťažovatelia. Najvyšší súd v predmetnom uznesení uviedol: «... Vzťahy medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, vrátane najvyššieho súdu, by mali byť charakterizované vzájomným dialógom a nie jednosmerným diktátom. Preto aj v tomto prípade, okrem iných (porovnaj napr. rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo/102/2017) najvyšší súd reflektoval precedenčnú judikatúru ústavného súdu, čo znamenalo pre neho záväzok rozhodnúť v súlade s tam prezentovanými ústavnými princípmi ohľadne záveru, že podľa súčasnej právnej úpravy je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v úkony prevodcu a v zápis do katastra nehnuteľností, ako právny dôsledok aplikácie princípu právnej istoty, dôvery v akty štátu a ochrany nadobudnutých práv a majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... dovolací súd dodáva, že ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému senátu „nadradený súd“, preto jeho judikatúra predstavuje pre všetky rozhodovacie formácie najvyššieho súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať, prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové rozdiely, nie je vhodné aplikovať už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento postup konkurujúce úvahy.»

26. Úlohou najvyššieho súdu bolo, riadiac sa právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze č. k. I. ÚS 92/2018-60 z 5. septembra 2018, pripustiť vecný prieskum podaného dovolania vo vzťahu k uplatnenej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP a presvedčivým spôsobom, v kontexte konkrétnych skutkových okolností, vysporiadať sa s prednesenou dovolacou argumentáciou sťažovateľov a s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, na ktorú explicitne poukázali, čo sa však nestalo.
27. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že skutkovo a právne podobnú vec posudzoval už v náleze č. k. II. ÚS 433/2012 zo 7. februára 2013, v ktorej nedostatok odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu spočívajúci v úplnej absencii vyhodnotenia argumentácie sťažovateľov o ich dobromyseľnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy viedol ústavný súd k vysloveniu porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
28. Ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 poukázal na to, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. V tejto súvislosti v tomto náleze uviedol: «Posun v judikatúre najvyššieho súdu možno pripísať aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Ten v rozhodnutí vo veci č. k. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016 judikatúrne prelomil zásadu „nemo plus iuris“, keď výslovne uviedol: «Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to konštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu („dominium auctoris“) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.“ Na toto rozhodnutie potom ústavný súd nadviazal rozhodnutiami vo veciach sp. zn. I. ÚS 151/2016 a sp. zn. I. ÚS 460/2017...» Ústavný súd poukázal na mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje aj ústavný súd zdržanlivo.

29.Na rozdiel od veci, ktorú ústavný súd preskúmaval vkonaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 510/2016, v ktorej ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľov, ktorí namietali, že odvolací súd nedal uspokojivú odpoveď na ich argumenty týkajúce sa možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka zohľadnením ich dobromyseľnosti ako nadobúdateľov, v tomto preskúmavanom prípade ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu v kontexte záverov obsiahnutých v rozsudku okresného súdu konštatuje, že sťažovatelia nedostali na nimi v konaní prednesený podstatný argument týkajúci sa ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva zo strany všeobecných súdov vôbec žiadnu odpoveď. Vtejto súvislosti tak nemožno závery najvyššieho súdu o tom, že odvolací súd pri posudzovaní možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka zohľadnením dobromyseľnosti prihliadol na konkrétne skutkové a právne okolnosti veci, považovať za presvedčivé.

30. Časť napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší súd formuloval názor o tom, že v rozhodnutí č. k. 6 Cdo 71/2011 sa „mierne odklonil“ od ustálenej rozhodovacej činnosti, považuje ústavný súd za nepreskúmateľnú. Záver najvyššieho súdu o tom, že v konečnom dôsledku by žalovaná (zrejme žalovaní v 2. a 3. rade, pozn.), a teda sťažovatelia nesplnili kritériá kladené uvedeným rozhodnutím na dobromyseľného nadobúdateľa, bez uvedenia toho, z akých konkrétnych skutkových a právnych záverov súdov nižších inštancií je táto skutočnosť zrejmá (v kontexte tohto, že tieto nedali sťažovateľom žiadnu odpoveď na námietku o ich dobromyseľnosti, pozn.), nezodpovedá ústavným požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

  Martin Friedrich, 09. 06. 2021 v 10:03 - Absolútna neplatnosť je - absolutná neplatnosť - uznesenie Veľkého senátu NS SR 1 VObdo/2/2020

Uznesenie Veľkého senátu NS SR z 27. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo/2/2020

I. Povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C.s.p. (namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci) nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania (vrátane označenia rozhodnutí dovolacieho súdu riešiacich konkrétnu právnu otázku).

II. Dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný dovolateľom označeným dôvodom prípustnosti dovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ.

III. V prípade existencie rozdielnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá nebola zjednotená do 30. júna 2016 postupom podľa ustanovenia § 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch zverejnením rozhodnutia zásadného významu alebo zjednocujúceho stanoviska v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu rozhodujúci o danej (v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne posudzovanej) právnej otázke povinný podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu.

IV. Povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku má trojčlenný senát dovolacieho súdu aj v situácii, ak o právnej otázke, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, už rozhodol ústavný súd, a to aj vtedy, ak je vec prejednávajúci dovolací senát podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde viazaný právne záväzným názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu.

V. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

VI. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.

VII. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

VIII. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

Zaujímavé sú odseky V. a nasl. tohto uznesenia - totiž i napriek tomu, že ich pokladám za jednoznačné, niečo mi vraví, že konštatovaná "prísnosť" absolútnej neplatnosti "no matter what" sa dlho neudrží.

Ako tomu nasvedčuje táto téma, US SR a NS SR sa niekoľko rokov navzájom ťahajú za fúzy vo vzťahu k tomu, či za daných skutkových okolností je "spravodlivé" vysloviť absolútnu neplatnosť právneho úkonu a akú rolu hrá dobromyseľnosť.

NS SR v uznesení vplyv dobromyseľnosti limitoval a domnievam sa, že nepotrvá dlho, kedy ÚS SR hranicu dobromyseľnosti posunie, pretože na sa táto "prísnosť" vzhľadom na skutkové okolnosti bude javiť ako neudržateľná.

Snáď sa jedného dňa dočkáme, že sa táto "vojna ruží" vyrieši pri rekodifikácii občianskeho práva spolu s otázkou, či obchodný podiel patrí do BSM....

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím