lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (115)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (42)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Ivan Bojna (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Ondrej Halama (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Marián Porvažník (3)
Ľuboslav Sisák (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Bob Matuška (2)
Lukáš Peško (2)
Dávid Tluščák (2)
Jiří Remeš (2)
Maroš Macko (2)
Anton Dulak (2)
Marek Maslák (2)
Martin Serfozo (2)
Gabriel Volšík (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Tomáš Plško (2)
Andrej Kostroš (2)
Richard Macko (2)
Roman Kopil (2)
Martin Gedra (2)
Jozef Kleberc (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Straňák (2)
Petr Steiner (1)
Ivan Priadka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Šrámek (1)
Vladislav Pečík (1)
Lucia Palková (1)
Peter K (1)
Bohumil Havel (1)
Tomáš Pavlo (1)
Pavol Chrenko (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
lukas.kvokacka (1)
lukasmozola (1)
Vladimir Trojak (1)
Mikuláš Lévai (1)
Peter Marcin (1)
David Horváth (1)
Robert Vrablica (1)
Jana Mitterpachova (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Radoslav Pálka (1)
Vincent Lechman (1)
Natalia Janikova (1)
Michaela Stessl (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Estočák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
David Halenák (1)
Ivan Kormaník (1)
Matej Gera (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Bránik (1)
Eduard Pekarovič (1)
Petr Kavan (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Hudec (1)
Miriam Potočná (1)
Paula Demianova (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Berdisová (1)
Robert Šorl (1)
Pavel Lacko (1)
Emil Vaňko (1)
Dušan Rostáš (1)
Petr Novotný (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Gabriel Závodský (1)
Michal Jediný (1)
Tomáš Korman (1)
Ladislav Pollák (1)
Peter Kubina (1)
Ondrej Jurišta (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Viliam Vaňko (1)
Ivan Michalov (1)
Tomáš Ľalík (1)
I. Stiglitz (1)
Róbert Černák (1)
Martin Svoboda (1)
Martin Poloha (1)
Marcel Ružarovský (1)
Roman Prochazka (1)
Peter Janík (1)
Jakub Mandelík (1)
Tomas Pavelka (1)
Tomas Kovac (1)
Nora Šajbidor (1)
Tibor Menyhért (1)
Dušan Marják (1)
Bystrik Bugan (1)
Zuzana Kohútová (1)
Matej Kurian (1)
jaroslav čollák (1)
Matej Košalko (1)
Patrik Pupík (1)
Zuzana Klincová (1)
Adam Pauček (1)
Marcel Jurko (1)
Juraj Lukáč (1)
Ján Pirč (1)
Zuzana Adamova (1)
Igor Krist (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Právomoci decíznych systémov alebo - keď kompetenčný senát nerešpektuje judikatúru ESĽP a popiera koncept alternatívnych orgánov na riešenie sporov

Jaroslav Čollák, 02. 12. 2022 v 20:30

Niektoré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít privíta právna obec s nadšením, niektoré neprivíta (s nadšením) a pri niektorých rozhodnutiach nadobúda právna obec pocit, že jej existencia je zbytočná - sovy do Atén nikdy nedoletia, pretože tam už ani jedna nesedí - a let sa javí byť zbytočný. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj len "NSS SR") od svojho zriadenia bohužiaľ už dvakrát zasiahol do oblasti a judikatúry týkajúcej sa oblasti alternatívneho riešenia sporov. Raz to urobil v drese svojej samostatnej existencie, a čo je horšie, druhýkrát sa udialo nevídané - o slovo sa prihlásil dokonca kompetenčný senát v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre v zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "CSP"). Nasledujúcich pár riadkov je kritikou vecnou, nie osobnou, je kritikou rozhodnutia kompetenčného senátu na základe známeho, na základe dostupnej znalosti a na základe princípov formálnej a právnej - logiky. Bezpochyby ale priznáva už na začiatku - je kritikou.

Hlavní hrdinovia kultového snímku Cloud atlas v rôznych historických dobách vyjadrovali nasledujúcu myšlienku svojho postoja ku okoliu: "Ja nie som ochotný podieľať sa ďalej na tejto neprávosti". Ak bola ich významom revolta, cieľ tohto príspevku nie sú obdobné - jeho cieľom je poukázať na chybu v systéme (výkladu a aplikácie práva), ktorá rozleptala(či rozleptáva) aj také diela, ako napr. Matrix (právny Matrix našej doby).

Ako možno vidieť aj nižšie, koncepčne surovo, bez podrobnej argumentácie, s cieľom stabilizovať judikatúru (viera umiera posledná) - avšak oba pokusy boli bohužial krokom vedľa - priniesli tmu, judikatúru prinajmenšom destabilizovali a svetlo budeme hľadať ťažko. Na nekomplexnosť a vecnú nesprávnosť skoršieho rozhodnutia NSSSR sme poukázali skôr (sp. zn. 8Sžk/16/2020), pričom toto rozhodnutie silovo a bez väzby na poznanie skutočných rozsahov združovacieho práva v oblasti športu zasiahlo do oblasti riešenia sporov alternatívnymi orgánmi na riešenie sporov (znegovalo disciplinárne trestanie vykonávané národnými športovými zväzmi v zmysle ustanovenia § 54 Zákona o športe s dopadmi na verejné subjektívne práva - decízne - disciplinárne trestajúc aj previnenia voči verejnému záujmu v športe). Ako ukázal čas, netrvalo dlho, a NSSSR, dokonca v kompetenčnom senátnom formáte rozhodovania (i) poprel právomoci alternatívneho riešenia sporov - minimálne v oblasti športu, (ii) vecne nesprávne vykonal reštriktívny výklad zákona o športe v rozsahu pojmu "športová činnosť" a pojmu "športová organizácia" a (iii) zasiahol do stabilizovanej judikatúry súdov všeobecnej sústavy súdnictva, a to dokonca aj v rozsahu stabilizovanej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ba čo viac - rozhodol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Bohužiaľ, na vecne - trojstranovom rozhodnutí kompetenčného senátu (sp. zn. 1SKomp/38/2022) poprel judikatúru súdov, ktorá obdobnú otázku rozoberá komplexným spôsobom (Krajský súd v Košiciach) poprel judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( sp. zn. 4Asan/25/2018 a sp. zn. 10 Asan/15/2019) - a tým zaviedol právne vákuum, s ktorým sa judikatúra súdov bude vysporadúvať - dovolíme si tvrdiť - hodný čas. Poprel aj ďalšie rozohodnutie Krajského súdu v Bratislave a rovnako rozhodnutie Krajského súdu v Prešove.

Ak by rozhodnutia NSSSR boli vecne správne a boli založené na presvedčivej argumentácii, oko pozorného juristu by bolo nadšené, a ustálenosti judikatúry súdov by bolo učinené zadosť - bol by to lepší prípad. Ak ale rozhodnutie kompetenčného senátu najvyššej súdnej autority neguje, resp. je v priamom rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, či Súdneho dvora Európskej únie a dokonca nesprávne vykladá zákonné pravidlá nedôslednosťou ich prečítania - zdá sa - že nie niečo - ale dosť toho - nie je v poriadku.

SÚDNEJ SÚSTAVE PREDRADENÉ (A JUDIKATÚROU REŠPEKTOVANÉ) ALTERNATÍVNE ORGÁNY NA RIEŠENIE SPOROV - NIE PRE KOMPETENČNÝ SENÁT?

Z procesnoprávneho hľadiska musíme konštatovať, že ak sa v právnom poriadku Slovenskej republiky spomína pojem „súd“ alebo „súdna ochrana“, konceptuálnemu juirstovi by sme neučinili zadosť, ak by sme neupozornili, že „súd“ - paradoxne ale neznamená len súd. Podotknime, že v práve Rady Európskej únie aj práve Európskej únie sa používa pojem „súdny orgán“, pričom, táto oblasť zažila svoj vlastný vývoj posudzovania toho, čo sa považuje, a čo sa už nepovažuje za súdny orgán. V našich národných kontextoch - iný orgán (čl. 46 Ústavy).

V zmysle judikatúry ESĽP pojem „súd“ (súdny orgán) dostal extenzívny výklad. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa judikovalo, že čl. 6 ods. 1 ktorý zaručuje právo na súd ... ale nenúti zmluvné štáty prejednať spory o občianskych právach a záväzkoch v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu odohráva pred súdmi spĺňajúcimi všetky náležitosti orgánov verejnej moci, ..... ale môžu to byť najskôr správne orgány alebo korporatívne orgány alebo – a fortiori – jurisdikčné orgány, ktoré nemajú všetky náležitosti orgánov súdnej moci. Taký systém má základ v právnych tradíciách mnohých členských štátov rady Európy (Case of Le Compte, van Leuven an de Myeyere v Belgicko, Application no. 7299/75; 7496/76 (https://hudoc.echr.coe.int/eng#%7B%22itemid%22:%5B%22001-57422%22%5D%7D

Už na tomto mieste v tomto bode argumentácie vidíme, že právo na prístup k súdu sa môže odkláňať pred nesúdne orgány, do územia terra incognita. Podmienkou pre akceptáciu orgánu, ktorý nepatrí k súdnej moci a je predradený pred súdy pri rozhodovaní o spore, je predovšetkým právomoc daného orgánu a záruky, ktoré poskytuje. Ide predovšetkým o záruku právomoci vydávať záväzné rozhodnutia (Bližšie pozri: ESĽP, Benthem proti Holandsku, č. 8848/80, 23. októbra 1985, body 40 a 43) schopnosť rozhodovať o veciach v jeho právomoci na základe právnych predpisov na základe konania vykonaného predpísaným spôsobom (Bližšie pozri: ESĽP, Sramek proti Rakúsku, č. 8790/79, 22. októbra 1984, bod 36) mať úplnú právomoc v danej veci (Bližšie pozri: SĽP, Galina Kostova proti Bulharsku, č. 36181/05, 12. novembra 2013, bod 59).

Súhrnne možno konštatovať, že orgán musí poskytovať záruky inštitucionálnej povahy (nezávislosť a nestrannosť) a aj procesnej povahy – aj keď nie v takej miere ako súd zriadený podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom nezáleží, na povahe zákona na základe ktorého sa má rozhodnúť (Bližšie pozri: CASE OF KÖNIG v. GERMANY - Application no. 6232/73) a ani na povahe orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Rovnako považujeme za potrebné podotknúť, že čl. 6 dohovoru nezaručuje právo na revíziu súdneho rozhodnutia, čo následne produkuje možnosti štátov a zákonodarcov pracovať variabilne s inštančnosťou konaní či už súdneho, alebo nesúdneho decízneho systému. K decíznym systémom komplexne bližšie pozri našu publikáciu Decízne systémy - vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednávania a rozhodovania sporov.

KOMPETENČNÝ SENÁT POCHYBIL HNEĎ NA TROCH MIESTACH SVOJHO ROZHODNUTIA:

O tom, že Okresný súd Trenčín svojim rozhodnutím rešpektoval orgány alternatívneho riešenia sporov sme informovali v inom príspevku. Konajúci súd sa vecne správne vysporiadal s existenciou (i) alternatívneho riešenia sporov, a z toho vyplývajúcej (ii) delenej právomoci súdov všeobecného súdnictva. O tom, že orgán Slovenského zväzu ľadového hokeja odmieta povinnosť, ktorú mu ustanovuje Zákon o športe v ustanovení § 52 ZoŠ na tomto mieste nebudeme hovoriť, skonštatujeme, že Arbitrážna komisia SZĽH tento spor odmietla prejednať, to na základe právne absurdnej argumentácie o nedostatku svojej právomoci (v rozpore so zákonom o športe - ustanovením § 52 ZoŠ) a vec postúpila na rozhodnutie kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu SR.

Tento však v rozpore s obsahom pojmu "športová činnosť" a v rozpore so zásadami argumentačnej logiky uviedol, že (i) spor o mzdu alebo odmenu zo vzťahu športovec a športový klub (ii) sa netýka športovej činnosti - hoci športová činnosť je v zmysle ZoŠ definovaná aj ako ... "vykonávanie športu" (ustanovenie 3 ods. 1 ZoŠ: "športovou činnosťou vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu"). Ako argument využil kompetenčný senát aj konštatáciu o neexistencii exekučnosti rozhodnutí Arbitrážnej komisie SZĽH, čo však vôbec nemá dosah na to, že rozhodnutia Arbitrážnej komisie sú členovia povinní rešpektovať a plniť - pretože ich nedodržanie znamená disciplinárne previnenie - nič to však nemení na tom, že exekučnosť titulu nehovorí nič o právomoci a pôsobnosti orgánov alternatívneho riešenia sporov, či delenej právomoci súdov všeobecného súdnictva v týchto veciach konať a rozhodovať.

Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je pohl'adávka, ktorá mala vzniknút' na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Predmetom tejto zmluvy je záväzok žalobcu vykonávat' u žalovaného športovú činnost' profesionálneho hráča ľadového hokeja, za čo mu má žalovaný poskytovat' odmenu.

Predmet zmluy sa teda týka dohodnutia podmienok, za ktorých bude žalobca realizovat' činnosti pre žalovanéhoho. Takáto dohoda však nemôže byt'podriadená pod pôsobnosť športovej organizácie. Pri jej uzatváraní žalobca so žalovaným žiadnu športovú činnost' nevykonávajú ale dohadujú sa na tom, na základe akých podmienok bude žalobca pre žalovaného šporlovú činnost' vykonávať.

K posudzovaniu vzt'ahov, ktoré je možné riesit' orgánmi športových organizácii treba pristupovat' reštriktivne v tom smere, aby jednotlivým subjektom nebol odopretý pristup k právu na súdnu ochranu garantovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy. Arbitrážna komisia Slovenského zväzu l'adového hokeja nemá oprávnenie vydávat' akty zaväzujúce jednotlivé subjekty smerom von. Nepriamo to potvrdzuje aj zákon o športe, ktorý nedáva športovým organizáciám osobitné postavenie v rámci verejnomocenských autorít. Priamo § 8 ods. l tohto právneho predpisu ustanovuje, že športové organizácie nie sú orgánmi verejnej správy (pozri aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžk 1612020 zo 16. decembra 2022).

Vydané akty Arbitrážnej komisie Slovenského hokejového zväzu nie sú exekučnými titulmi, ktoré by zakladali výkon orgánmi verejnej moci. Sú to akty vydávané smerom dovnútra na úpravu pomerov v rámci športovej organizácie a jej členov. Kompetenčný senát poukazuje tiež na to, že aj žalobca so žalovaným sa v čl. XIII bode 5 zmluvy dohodli, že pokial' sa jednotlivé spory nepodarí vyriešit' dohodou, môžu sa zmluvné strany domáhat' ochrany svojich práv na všeobecnom súde.

So zretel'om na konštatované vo veci medzi žalobcom a žalovaným majú právomoc rozhodovat' súdy podl'a CSP.

Argumentácia kompetenčného senátu znamená, že (i) dohadovanie si mzdy alebo akejkoľvek odmeny je iným vzťahom (a samostatným vzťahom), ktorý je akcesorický ku vzťahu, ktorý vznikne z činnosti vykonávanej, ktorá produkuje nárok na odmenu. Ide o sporné a vecne nesprávne závery logicky nekoherentnej argumentácie, kde prvok množiny vylučuje iné prvky rovnakej množiny - uvedená argumentácia nemôže platiť ani argumentáciou "od menšieho k väčšiemu" (a minori ad maius), ani argumentum a contrario, ani vice versa - či v zmysle akejkoľvek inej logickej úvahy či argumentu. Úvaha, že sedenie za stolom a negociácia je iným vzťahom zúčastnených strán, ako pracovná činnosť vykonávaná v automobilke KIA na základe tejto negociácie - je neudržateľná. Kompetenčný senát si pri judikovaní tohto rozhodnutia neuvedomil, že orgány ADR sú predradené pred sústavu všeobecných súdov, a vylučujú právomoc všeobecného súdnictva. To však nie je popretím práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane v zmysle čl. 46 Ústavy, pretože tento článok Ústavy garantuje možnosť napadnúť následky alternatívneho prejednania a rozhodnutia sporov.

Rovnako nám nie je zrejmé, čo mal kompetenčný senát na mysli, ak argumentoval, že orgány športovej organizácie nemôžu zaväzovať subjekty smerom "von". Je pritom úplne zreteľné, že ak národné športové zväzy napríklad umožňujú výkon športovej činnosti (napr. oprávnenie na trénerskú činnosť) - ich rozhodnutia zaväzujú aj subjekty mimo správy a riadenia konkrétneho športu. Rovnako, v prípade organizácie športových podujatí športová organizácia svojimi predpismi zaväzuje subjekty smerom "von".

Čo je ale na predmetnom rozhodnutí najhoršie, je to, že kompetenčná senátna rozhodovacia štruktúra sa dopustila dokonca chyby v čítaní zákona o športe. Kompetenčný senát použil argumentáciu, kde uvádza, že ZoŠ explicitne uvádza, že športové organizácie nie sú orgánmi verejnej správy. Uvedené však nie je pravda, čo reflektovali skoršie a vyššie citované rozhodnutia NSSR, pretože ustanovenie § 8 ods. 1 ZoŠ uvádza, že žiadny orgán verejnej správy nie je športovou organizáciou - teda že žiadna entita verejnej správy s predmetom činnosti "športová činnosť" nebude nikdy považovaná za športovú organizáciu (napr. vysoká škola, obec, vyšší územný celok, mesto, ministerstvo, ústredný orgán štátnej správy a pod.) v zmysle Zákona o športe. Ustanovenie § 8 ods.1 ZoŠ uvádza nižšie uvedený text, ktorý v žiadnom význame nehovorí, že športová organizácia nie je orgánom verejnej správy:

Športovou organizáciou je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť; športovou organizáciou nie je orgán verejnej správy.

ZÁVER?

Kompetenčný senát NSSR a NSSSR v jednoduchosti poprel celý koncept ADR (alternatívneho riešenia sporov) nielen v športe, avšak čo je podstatnejšie - nezaoberal sa variantou, kedy orgán na riešenie sporov je v zmysle zákona obligatórnym (ustanovenie § 52 ZoŠ) ktorý má povinne prejednávať spory medzi členmi konkrétnej entity - ale tento to odmieta tak, ako to urobila Arbitrážna Komisia SZĽH. Ide o podstatnejšie zlyhanie "iného orgánu" zo zákonným základom, pričom práve toto zlyhanie je zásahom do práva na prístup k inému orgánu v zmysle čl. 46 Ústavy pre subjekty podriadené pod ich právomoc (osoby s príslušnosťou k športovej organizácii).

Predmetné a neudržateľné závery kompetenčného senátu preto otvárajú - myslíme si že aj po zrušení predmetného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín (dokonca v tomto civilnom sporovom konaní) otázky ústavnej udržateľnosti právneho základu orgánov ADR v oblasti športu (ustanovenie § 52 ZoŠ) a čl. 46 Ústavy (právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane), z ktorého komentované rozhodnutie kompetenčného senátu vychádza. Rozhodnutie kompetenčného senátu v zmysle jeho vlastného obsahu de iure znamená, že ak (i) športovú činnosť vykladáme tak, že pod jej rozsah spadá aj odmena za výkon športovej činnosti, potom (ii) ustanovenie § 52 ZoŠ je v rozpore s ustanovením § 3 CSP, ako aj v rozpore s čl. 46 Ústavy, nakoľko toto kompetenčné rozhodnutie tvrdí, že (iii) právomoc sporových súdov nie je vylúčená a právomoc orgánov podľa ustanovenia § 52 ZoŠ nie je daná. Komptenčný senát tak bohužiaľ vytvoril rozpor medzi dvomi ustanoveniami právneho poriadku Slovenskej republiky, o ktorých rozpornosti doposiaľ nikto neuvažoval. Prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP je preto jediným možným riešením tohto stavu právne neudržateľného stavu (súd konanie preruší ak ..... pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania).

Subjektívne máme za to, že na tomto mieste existuje priestor na to, kedy súdy nižšej sústavy súdnictva nemusia rešpektovať názor vyššej inštancie a prelomiť požiadavku ustanovenia § 2 ods. 3 a 4 zákona č. 385/2004 Z.z., to pod váhou vecnej nesprávnosti názoru nadriadeného súdu - za súčasného zreteľného odôvodnenia odklonu od stavu právnej istoty (čl. 2 ods. 3 CSP - Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu) či od ustálenej rozhodovacej praxe ak by táto kopírovala komentované rozhodnutie kompetenčného senátu (ustanovenie § 220 ods. 4 CSP: "Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.")

Slovenská republika vie byť vždy premiantom - riešení, ktoré ešte v podmienkach Slovenskej republiky nikto nevidel, a ktoré (zväčša) vyspelý právnický svet nepozná. Občasné, symptomatické kroky vedľa súdov všeobecnej sústavy súdnictva prvoinštančnej úrovne nemusia byť problémom, pretože ich dokážu zhojovať odvolacie inštancie či opravné systémy v rozsahu apelácie, či kasácie. Ak ale k neuralgickým omylom dospieva najvyššia súdna inštancia v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre, je potreba spozornieť - minimálne tak, ako keď rozhodnutie najvyššej súdnej ústavnej inštancie disentuje 6 členov pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. K. PL. ÚS 5/2021 z 12. mája 2021). Procesnoprávna náuka konštatuje, že súdny systém Slovenskej republiky je dvojinštančný v rozsahu sporového a mimosporového konania, a jednoinštančný v rovine správneho súdnictva. Ak "viera v svetlo" otvorila úvodné kontexty tohto krátkeho a kritického príspevku, potom verme vo všemohúcnosť poslednej inštancie - a teda nosiča svetla v podobe Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Tma môže pretrvať iba ak nikto nezažne. Ak sme poukázali na to, že kompetenčný senát nedokázal v tomto rozhodnutí prečítať a správne pochopiť zákonné pravidlá (ustanovenie § 8 ods. 1 ZoŠ), potom je otázne, ako je možné, že tieto pravidlá dokázal správne uchopiť a pochopiť NSSR v iných rozhodnutiach, či ako je možné, že im správne porozumeli súdy všeobecnej sústavy súdnictva prvoinštančnej ako aj odvolacej úrovne. Ak bolo problém navnímanie základných pravidiel Zákona o športe, ku následkom kritizovaného rozhodnutia sa radšej opätovne nevracajme. Absolútna tma pravdepodobne existuje. Je otázne, prečo keď sa už súdy zastabilizovali na prístupe a akceptácii právomoci alternatívnych orgánov v oblasti športu (dokonca) aj pri zamestnaneckých vzťahoch v oblasti športu, prichádza kompetenčný senát, judikuje názor v rozpore s názorom európskych autorít o existencii a právomoci tribunálov, neguje základné východiská 7 rokov účinného zákona o športe, a podkopáva autoritu už vyprodukovanej judikatúry.

Či dá stopku tomuto vecne nesprávnemu kompetenčnému rozhodnutiu najvyšších súdnych autorít strážca ústavnosti Slovenskej republiky, alebo až Európsky súd pre ľudské práva, či Súdny dvor Európskej únie - ukáže až čas. Obdobne ako sme tvrdili pri našom osobnom presvedčení neústavnosti ustanovania § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, či ustanovenia § 54a OZ, - ku ktorej sme presvedčení že dospejeme - zo sveta právnickej náuky a rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít musí byť tento názor - toto vecne nesprávne rozhodnutie - ak nie vyčlenené, tak pozmenené. Čo dodať na záver, snáď len to, že Atény bez sov si história predstaviť nevie.

Absolútnym záverom, pre porovnanie, predkladáme komplexnú argumentáciu Krajského súdu v Košiciach o právomoci orgánov ADR, a o systematike sporov v oblasti športu - to aj v zamestnaneckom režime - odkazujúc na skoršie rozhodnutie Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 5Co/31/2019). Úsudok o precíznosti a koherentnosti argumentačnej línie si myslím, že urobí každý sám (sp. zn. 6Copr/9/2021 zo dňa 22. augusta 2022):

Zákon o športe v § 46 ods. 2 výslovne vymenúva ustanovenia ZP, ktoré sa aplikujú na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Medzi taxatívne vymenovanými ustanoveniami sa však nenachádza ust. § 14 Zákonníka práce.

Odvolací súd tu poukazuje aj na komentár Zákonníka práce autorov Švec M., Toman J. a kolektív autorov, nakladateľstvo Wolter Kluwer s.r.o., Bratislava 2019 k § 14 Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Právna norma ust. § 52 ods. 1 uvedeného nového Zákona o športe predstavuje akúsi generálnu klauzulu, v zmysle ktorej športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť v riešení sporov podľa ods. 2 nad osobami s jej príslušnosťou. …To znamená, že akékoľvek spory, ktoré vznikajú medzi športovou organizáciou a športovcom, budú primárne prejednávať orgány na riešenie sporov danej športovej organizácie“… „Ak teda vzťah medzi športovou organizáciou a športovcom bude vzťahom pracovnoprávnym, všetky spory z toho vzťahu vyplývajúce budú prejednávať a rozhodovať v zmysle ust. § 52 ods. 1 a ods. 2 nového Zákona o športe orgány danej športovej organizácie pre rozhodovanie sporov, čím je vylúčená právomoc všeobecných civilných súdov tak, ako ju predpokladá ust. § 14 Zákonníka práce. Napokon ust. § 14 ZP tiež nie je ani obsiahnuté v tzv. enumerácii podľa právnej úpravy zmlúv športovcov o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle nového Zákona o športe, ktoré sa majú delegovane na tieto vzťahy aplikovať.“ ďalej: „Právna úprava nového Zákona o športe zakladá právomoc na rozhodovanie právnych vzťahov športovcov, ktoré sú vzťahmi pracovnoprávnymi, výhradne vo vnútri danej športovej organizácie bez možnosti, aby tieto spory rozhodovali či už rozhodcovské súdy, alebo súdy patriace do sústavy všeobecného civilného súdnictva…de lege lata sa pracovnoprávne vzťahy športovcov v zásade neprejednávajú v rámci všeobecného súdnictva…“

S poukazom na uvedené nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že Zákon o športe stanovil iba možnosť prejednávať spory uvedené v § 52 ods. 2 orgánom na riešenie sporov, vytvoreným v zmysle § 19 ZoŠ. V zmysle vyššie uvedených úvah odvolací súd má za to, že v prípade, ak takýto orgán je zriadený, iba tento disponuje právomocou v takýchto veciach (sporoch) rozhodnúť a tak, ako na to poukazuje žalovaný, rozhodovacia činnosť tohto orgánu musí predchádzať prípadnému rozhodovaniu všeobecných súdov, na ktoré má strana sporu možnosť sa následne obrátiť s civilnou žalobou o preskúmanie rozhodnutia takejto organizácie na riešenie sporov (čím je naplnená zásada, vyplývajúca z článku 46 ods. 1 Ústavy SR).

Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.zn. 5Co/31/2019 (kde predmetom bol vzťah zo zmluvy týkajúcej sa športovej činnosti v zmysle z.č. 440/2015 Z.z. Zákona o športe) otázku právomoci všeobecného súdu už riešil a vyjadril názor, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Jeho úvahy možno uplatniť na prejednávanú vec, aj keď tu sa jedná o pracovnoprávny vzťah (nakoľko zákonodarca nevylúčil z aplikácie ustanovenia § 52 ZoŠ osobitnú skupinu pracovnoprávnych vzťahov). Krajský súd v Prešove vychádzal z úvahy, že ak národný športový zväz v zmysle zákona zriadi orgán na riešenie sporov, ktorého právomoc majú členovia národného športového zväzu povinnosť v zmysle vnútorných predpisov akceptovať a ak sa spor vyplývajúci z ich zmluvného dojednania týka športovej činnosti v zmysle ZOŠ, potom je nutné konštatovať, že je naplnená dikcia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, to v čl. čl. 1 základných princípov, ustanovení § 2 a ustanovenia § 3 zákona – a teda, že súdy všeobecnej sústavy súdnictva nemajú právomoc prejednať spor vyplývajúci z takto definovaného vzťahu. Komora SFZ pre riešenie sporov je preto orgánom, ktorý vylučuje právomoc všeobecného súdu konať vo veci, to v súlade s ustanovením § 3 CSP. Právna ochrana členov občianskych združení v zmysle účinného znenia z.č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov neobsahuje ustanovenia o možnostiach ochrany a obrany subjektívnych práv členov občianskych združení, tak ako tomu bolo v minulosti (zrušené ustanovenie § 15 tohto zákona). Napriek tomu však ochrana člena občianskeho združenia voči rozhodnutiam občianskeho združenia existuje rešpektujúc čl. 46 Ústavy SR. Krajský súd v Prešove má za to, že člen občianskeho združenia má možnosť napadnúť na všeobecnom súde až konečný výsledok takéhoto alternatívneho riešenia sporov – teda konkrétne rozhodnutie zákonom zriadeného orgánu. Stotožnil sa s názorom, že ak rozhodoval o právach a právom chránených záujmoch orgán v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ, právna ochrana člena združenia voči tomuto rozhodnutiu hovorí o nutnosti využitia žaloby v zmysle Civilného sporového poriadku. V prípade, ak rozhodoval orgán alternatívneho riešenia sporov v rozsahu disciplinárneho trestania podľa ustanovenia § 54 Zákona o športe v znení neskorších predpisov, člen občianskeho združenia bude pri snahe o ochranu svojich práv voči takémuto rozhodnutiu nútený použiť žalobu v zmysle Správneho súdneho poriadku. Nutnosť existencie takéhoto rozhodnutia je potrebné vnímať bez ohľadu na inštančnosť konania pred orgánmi národného športového zväzu, pričom jedno/dvoj – alebo viacinštančnosť takéhoto alternatívneho riešenia sporov nie je vylúčená. Vychádzal z úvahy, že o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva nejde v prípade, ak sa subjekty práva v rozsahu súkromnoprávnej autonómie a v zmysle princípu zákonnej licencie, podriadia v rozsahu konkrétneho právneho vzťahu pod orgán alternatívneho riešenia sporov (v tomto prípade v športe v prostredí národného športového zväzu je to Komora SFZ pre riešenie sporov). Uvedené platí, ak je tento orgán zriadený občianskym združením v zmysle zákona, a ktorý v zmysle zákona prejednáva a rozhoduje spory v konkrétnej oblasti spoločenských vzťahov. KS PO ďalej uviedol, že v prípade existencie alternatívneho riešenia sporov a v prípade existencie orgánu národného športového zväzu zriadeného na základe zákona nejde o vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva, ale o tzv. delenú právomoc súdov a iných orgánov hovoriacu o tom, že právomoc súdov všeobecnej sústavy súdnictva môže byť na základe súkromnoprávneho aktu subjektov práva, alebo na základe zákona, zverené orgánu odlišnému od súdu všeobecnej sústavy súdnictva. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol práve takýmto vzťahom a odvolací súd uvádza, že práve z uvedených dôvodov spor vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným nepatrí do prejednacej a rozhodovacej právomoci súdu, čo vecne správne posúdil aj súd prvej inštancie

Podľa odvolacieho súdu nebolo možné akceptovať ani námietku žalobcu, že v stanovách SZĽH nie je výslovne obsiahnuté dojednanie, že sa športovci (resp. športové organizácie a osoby s príslušnosťou k športovej organizácii) podriaďujú rozhodovacej činnosti orgánu na riešenie sporov, ktorý je zriadený národným športovým zväzom. Bez ohľadu na existenciu takéhoto pravidla v stanovách SZĽH, ako aj bez ohľadu na prípadné dojednanie v konkrétnej zmluve o profesionálnom vykonávaní športu, právomoc organizácie na riešenie sporov vyplýva priamo zo Zákona o športe v zmysle vyššie uvedených úvah.

Závery o nedostatku právomoci všeobecného súdu a o právomoci arbitrážnej komisie SZĽH, vychádzajúce z ustanovení Civilného sporového poriadku a Zákona o športe, nemôže spochybniť ani poukaz žalobcu na prípadné nedostatky, týkajúce sa odbornosti a kvality rozhodovania arbitrážnej komisie, nakoľko ani rozhodnutím súdu nie je možné zmeniť či zhojiť nedostatok právomoci všeobecného súdu, ako základnej podmienky, za ktorej môže súd vo veci konať a rozhodnúť. Prípadné nedostatky, týkajúce sa kvality rozhodovania, môžu byť iba predmetom následného prieskumu, ak žalobca rozhodnutie arbitrážnej komisie napadne žalobou v civilnom sporovom konaní. Nenáležitý je aj poukaz žalobcu na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, a to hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade je potrebné uviesť, že rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval, nie sú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít (nepredstavujú judikatúru a nejedná sa o ustálenú súdnu prax), zároveň je potrebné uviesť, že v mnohých rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukazoval, súdy síce rozhodli vo veci samej, teda prejednali spor bez toho, aby sa zaoberali otázkou právomoci všeobecného súdu (t.j. vôbec neuviedli úvahy, na základe ktorých dospeli k záveru o právomoci súdu). Taktiež je potrebné dať za pravdu žalovanému, že v prípadoch, kde súdy otázku právomoci neposudzovali a rozhodli meritórne napriek nedostatku právomoci, jednalo sa o vadu v konaní, nakoľko právomoc je nevyhnutné posudzovať ex offo, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.Ani vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Co/134/2018 (na ktorú žalobca poukazoval) nebola riešená otázka právomoci súdu, keďže zák. č. 440/2015 Z.z. o športe nadobudol účinnosť 1.januára 2016 a v uvedenom konaní sa jedná o vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o výkone športovej činnosti (hráčska zmluva), ktorá bola medzi stranami sporu dňa uzavretá 1.7.2007 na dobu určitú do 30.6.2012, pričom k predĺženiu doby platnosti zmluvy došlo dodatkom č. 5 tak, že zmluva sa uzatvára na dobu do 30.6.2015.

Odvolací súd na základe uvedených úvah dospel k záveru, že nie je daná právomoc súdu spor prejednať a rozhodnúť, preto neboli splnené procesné podmienky na rozhodnutie. Podľa § 389 ods.1 písm. a/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak neboli splnené procesné podmienky. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Z citovaných ustanovení vyplýva, že jedným z taxatívne vymedzených dôvodov, kedy odvolací súd musí napadnutý rozsudok zrušiť, je ten, keď neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku a patrí sem aj právomoc súdu. Na splnenie procesných podmienok prihliada súd kedykoľvek počas konania, preto na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd aj vtedy keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

Pokiaľ odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, súd konanie zastaví a postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci táto vec patrí. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch (vrátane výroku III., ktorý je závislým výrokom) a konanie v celom rozsahu (vrátane nárokov žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru) zastavil. Zároveň rozhodol, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude spor postúpený na konanie Arbitrážnej komisii zriadenej SZĽH ako orgánu, ktorý má právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného zavinenia, ktoré je aplikačne bezproblémovou zásadou. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 ods. 1 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaných.

Žalobca je pánom sporu, tzv. dominus litis, práve on určuje okruh strán sporu a má právo procesnými úkonmi ovplyvňovať začatie, priebeh a smerovanie celého súdneho konania. Žalobca podaním žaloby voči žalovanému inicioval začatie súdneho konania, a preto si musel byť vedomý aj zodpovednosti za podanú žalobu a zobrať do úvahy aj procesnúzodpovednosť strany konania (v danom prípade žalobcu) za výsledok konania, ktorá nachádza svoj odraz v rovine povinnosti nahradiť trovy konania. Žalobca, ktorý ako účastník zmluvného vzťahu s príslušnosťou k národnému športovému zväzu musel mať vedomosť, že na prejednanie veci je príslušný orgán SZĽH, a to Arbitrážna komisia SZĽH pre riešenie sporov, pod ktorého príslušnosť ako profesionálny športovec žalobca patrí.

Napriek uvedenému žalobca bol ten, kto inicioval celé sporové konanie, ktoré muselo byť, v dôsledku nedostatku právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť, zastavené. Zastavenie konania voči takémuto žalovanému musí súd posúdiť len tak, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania a žalovanému musí priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

O problematike športu a judikatúry sa viedol v rámci rozsiahleho programu podnetný diskusný panel aj na medzinárodnej konferencii Šport a právo 2022 - na jej jubilejnom 10. ročníku. V diskusnom paneli "Šport a legislatíva" - v jeho samostatnej sekcii "Šport a judikatúra" padlo mnoho podnetných názorov. Obávam sa, že ani prvý konferenčný deň, ani druhý, a ani v časti priloženého videa od 46 minúty ale nenájdeme ani jeden, ktorý by korešpondoval s rozhodnutím kompetenčného senátu.

Rozhodnutie podľa môjho názoru vytvorilo ústavnoprávny konflikt medzi ustanovením § 52 ZoŠ a čl. 46 Ústavy, ktorý dodnes nikto nevidel, a ktorý dokonca všeobecné súdy svojou judikatúrou vyvrátili. Aj z uvedeného dôvodu veríme, že sa táto otázka čo najskôr dostane na Ústavný súd Slovenskej republiky - týka sa procesného postupu súdov, má ústavnoprávny rozmer, pričom rozhodnutie kompetenčného senátu je ústavne - podľa nášho skromného názoru - neudržateľné. Občan stojaci pred dverami decíznych systémov sa logicky pýta - platí autonómia ADR v športe, alebo platí právomoc súdov? Mal som za to, že sme mu doposiaľ vedeli odpovedať. Bolek Polívka však v kultovej snímke konštatoval, že "doba sa mení"..


Názory k článku Právomoci decíznych systémov alebo - keď kompetenčný senát nerešpektuje judikatúru ESĽP a popiera koncept alternatívnych orgánov na riešenie sporov:


  Juraj Gyarfas, 08. 12. 2022 v 15:00 - ad Jaro

Ďakujem za upozornenie na zaujímavé rozhodnutie. Ospravedlňujem sa, ak mi uniká nejaké špecifikum športovej arbitráže. Ale ak sa na to pozerám cez prizmu bežnej komerčnej arbitráže, tak súhlasím s NSS, že nemá právomoc rozhodovať podľa § 10 CSP. Ak by išlo o bežnú arbitráž, bola by otázka, či bola medzi stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva. Ak áno, mal to okresný súd zastaviť podľa § 6 CSP, nie podľa § 10 CSP, pretože rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci (Plz. ÚS 5/2015). Ak by rozhodcovský súd následne odmietol zaoberať sa sporom, mohol by okresný súd už konať ( § 7 ods. 2 CSP). Ak by v takom prípade rozhodcovský súd vec predložil vec NSS podľa § 10 CSP, musel by NSS vec zastaviť, pretože rozhodcovský súd nie je orgánom podľa § 10 CSP.

Hovoríš teda, že v športovej arbitráži to platí inak? Je arbitrážna komisia podľa § 52 ZoŠ podľa Teba orgánom verejnej moci? Bola v tejto veci právomoc arbitrážnej komisie založená na rozhodcovskej zmluve alebo hovoríš, že vyplýva v tomto type vzťahu ex lege z § 52 ZoŠ?


  Jaroslav Čollák, 09. 12. 2022 v 10:40 - ad Juraj

ahoj Juraj, skúsim postupne:

východisko: optika arbitráže v športe neplatí.

ad.1) Arbitrážna komisia SZĽH (alebo akákoľvek iná - mätúce je slovo "arbitrážna" - vo futbale je to Komora SFZ pre riešenie sporov - názov môže byť akýkoľvek) má základ v ustanovení §52 zoš, a ZoŠ hovorí o povinnosti národných športových zväzov mať (!) tento orgán. Takže predpoklady "tribunálu" podľa ESĽP sú dané a splnené zákonom... o nedostatku právomoci tohto orgánu decíznecho chaarakteru preto nie je pochýb.

ad.2) Paralela "rozhodcovskej doložky" máš v stanovách zväzov, kde sa prikazuje všetkým členom podriadiť sa danej právomoci - čo sa aj deje v každej zmluve medzi klubom a hráčom. Rozhodcovská zmluva tu neexistuje... ten postup založenia právomoci tohto orgánu je: čl. 46 Ústavy - § 19 ZoŠ - § 52 ZoŠ - a ex contractu: stanovy - zmluva.

ad.3) ustanovenie § 52 Zoš hovorí že tieto orgány majú riešiť VŠETKY spory so športovej činnosti, pričom športovú činnosť vysvetľuje § 3 ZOŠ ako "vykonávanie (!), organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu..." takiže úvaha, že deal o mzde nespadá pod túto právomoc je absolútne scestný...

ad.4) tieto orgány majú chrakter súkromnoprávnych decíznych orgánov, nie sú orgánmi verejnej moci - to určite. Ale, súdy už judikovali a je to prirodzené, orgány zväzov judikujú decízne jednak súkromnoprávne spory ( §52 ZoŠ) alebo aj verejnoprávneho charakteru ( §54 ZoŠ - disciplinárne trestanie) - ten hybridný charakter decízneho rozhodovania buď súkromnú vec alebo verejnoprávnu vec sa láme na existencii verejného záujmu v športe... ktorý tam bezpochyby je (sám ZoŠ ustanovuje že šport pracuje s verejným záujmom). NSSR išiel dokonca Ďalej keď povedal, že zväzové orgány (zhromaždenie) ak Ťa vylúči ako člena (klub) tak máš tam verejný záujem pretože Ti je zabránené vykonávať šport - a preto dohľad následne smeruje do SSP. S čím celkom jednoznačne súhlasím, pretože dlhodobo tvdrdím, že orgány národných zväzov môžu rozhodovať o verejných subjektívnych právach ( tak napríklad keď zväz vydá alebo nevyád trénerovi oprávnenie na výkon trénerskej činnosti.... - referenčná norma: základné práva a slobody --> výkon práce, zárobok, zamestnanie).

  Juraj Gyarfas, 09. 12. 2022 v 17:37 - ad Jaro

ďakujem za doplnenie aj za diskusiu. Takže ak tomu správne rozumiem, hovoríš, že v súkromnoprávnom spore a zmluvnú odmenu, v ktorom si strany v zmluve výslovne dohodli právomoc všeobecných súdov (bod 11 rozhodnutie NSS) je obligatórna právomoc orgánu športového zväzu, ktorá vyplýva z § 52 ZoŠ?

Nie som expert na športové právo a nehovorím, že je to nesprávne, len mi to príde trochu kontraintuitívne.

Po prvé, chápal by som, ak by išlo o spor, ktorého predmetom je oprávnenie vykonávať určitú činnosť (ako keď orgán záujmovej samosprávy – napr. SAK – svojím rozhodnutím odoberie fyzickej osobe licenciu na výkon určitej činnosti). To asi možno označiť za spor v oblasti verejnej správy a teda by som chápal, že na základe zákona rozhoduje orgán záujmovej samosprávy. Ale v tomto prípade išlo o odmenu za činnosť, teda rýdzo súkromno-právny vzťah. Po druhé, asi je zrejmé, že v určitom momente musí byť možné preskúmanie súdom. Ale akým spôsobom sa vec v tomto prípade dostane na súd? Správne súdnictvo si celkom neviem predstaviť, lebo spor o zmluvnú odmenu asi nie je administratívnym sporom. Ale nevidím ani spôsob, ako sa to dostane do civilnej jurisdikcie? Chápem, že klasický prieskum rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZRK sa podľa Teba neaplikuje. Čo sa teda aplikuje? Je tam analógia s preskúmaním rozhodnutí občianskych združení?


  Jaroslav Čollák, 10. 12. 2022 v 18:08 - ad Juraj

ad 1.: áno, tvrdím to čo si napísal - dokonca tá časť zmluvy je disciplinárnym previnením členov zväzu (pretože v stanovách zväzov je ustanovená povinnosť podriadiť sa pod právomoc týchto orgánov). Tu si treba uvedomiť, že ide o "predsadenie" týchto orgánov pred súdy všeobecnej sústavy súdnictva...


ad.2: to že išlo o odmenu za činnosť je vo vzťahu k posúdeniu právomoci týchto orgánov podľa § 52 zoš je druhoradé - právomoc týchto orgánov daná je, zákonodarca to dokonca povedal obligatórne.. takže tu máš konflikt vôle strán /dohoda o právomoci súdov/ a zákona. Nehovoriac o tom, že tá argumentácia NSSSR že deal o dohode je iný deal ako celý zvyšok dealu - je absurdná.


ad.3: samozrejme, "preskúmanie súdom" je nutné v zmysle čl. 46 ale AŽ PO TOM, čo spor prejedná orgán ADR. Dohľad súdov nad ADR orgánmi je komplikovanejšia téma, rozobral som to podrobne v monografii citovanej vyššie - a áno, celý šport a ADR je vlastne dohľadom súdov nad ADR občianskych združení, pretože národné športové zväzy sú obligatórne oz.


Čiže nie je to analógia, je to presne čo píšeš - prieskum rozhodnutí OZ....Ak sa teda na týchto orgánoch prejednávala vec s dotykom na verejné subjektívne práva (pozri rozsudky vyššie)- je daný prieskum SSP s kasačným rozhodovacím mechanizmom rušiť rozhodnutie orgánu ADR. Ako tvrdím aj v monografii (obšírnejšie) ak išlo o rýdzo súkromnoprávnu vec a rozhodnutie ADR je na svete, mám za to, že "dohľad" sa rieši v CSP --> musíš žalovať tak, aby si odstránil následok, ktorý adr rozhodnutie vytvorilo pretože logicky "zrušovací" mechanizmus v CSP nemáš (ak teda orgán ADR napríkald judikoval povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi, dohľad CSP súdu by mal zhojiť tento následok tak, že to plnenie označí ako BO lebo vzniklo na základe zlého ADR rozhodnutia. Samozrejme, ďalšia téma je "šírka" dohľadu, teda to, čo všetko má súd "kontrolovať" - tam vidím analógiu ku prieskumu súdov vo vzťahu k arbitráži ustálene už judikovanú súdmi, kedy sa "kontroluje" len priebeh a garancie práva na fair trial...nie vecne rozhodovať "ešte raz".


  Juraj Gyarfas, 11. 12. 2022 v 19:18 - ad Jaro

Ďakujem za vysvetlenie. Rozumiem Tvojmu výkladu, je to vnútorne konzistentné. A nehovorím, že to tak nie je.

Len mi to pripadá ako dosť komplikovaný a v právnom poriadku atypický systém. V podstate hovoríš, že zákonodarca vytvoril systém, v ktorom určitý orgán rozhoduje o administratívnych aj civilných otázkach. V oboch prípadoch je jeho jurisdikcia obligatórna, avšak zrejme bude postupovať podľa iných procesných pravidiel (v rozhodovaní o administratívnych otázkach musí zrejme konať podľa SP, v rozhodovaní o civilných otázkach neviem, asi podľa svojich vlastných procesných pravidiel na základe nejakej analógie so ZRK). Prieskum jeho rozhodnutí pôjde niekedy podľa SSP, niekedy v civilnom konaní, avšak podľa rôznych režimov (hovoríš o vydaní BO, o žalobe o neplatnosť rozhodnutia OZ, o analógii s § 40 ZRK). Zároveň zákonodarca opomenul čo i len naznačiť hranicu medzi týmito dvoma "tvárami" tohto orgánu. Rozdelenie situácií, kedy toto teleso koná ako ADR pre civilné spory a kedy koná ako orgán záujmovej samosprávy pre administratívne spory, je potrebné hľadať vo všeobecnej právnej teórii, § 52 ZoŠ v tomto smere nepomáha.

Nehovorím, že by to takto v právnom štáte nemohlo byť. Len by som čakal, že ak by zákonodarca naozaj chcel zaviesť takýto atypický systém, tak by nenechal toľko kľúčových otázok na právnu teóriu a upravil by ich trochu detailnejšie (v porovnaní s mierou detailu úpravy napr. disciplinárnej právomoci SAK v ZoA alebo s mierou detailu úpravy civilného ADR v ZRK). Z hlavy mi nenapadá žiadna inú oblasť, kde by podobný systém hybridného civilno-administratívneho a pritom neštátneho telesa fungoval.

Ako som písal, nepoznám legislatívnu históriu športového práva, komparatívnu úpravu v iných krajinách, ani mnohé iné súvislosti. Takže možno to takto naozaj je. Ale mám isté pochopenie, že in dubio o zámeroch zákonodarca sa súdy priklonili k tomu, že ide o systém známy z iných oblastí - teda že pri absencii rozhodcovskej doložky v súkromnoprávnom vzťahu nejde o orgán v zmysle § 10 CSP.

  Jaroslav Čollák, 11. 12. 2022 v 20:08 - ad Juraj

- áno, ide o atypický systém, s tým s Tebou súhlasím - je imho v stave niekoľko minút po momente in statu nascendi. Vznikol v 2016, je tu 6 rokov, vadí mi len, veľa vecí treba doriešiť - vadí mi len, že všeobecné súdy pochopili jeho systematiku, podrobne ju pri rozsudkoch, ktoré som citoval vyššie aj odôvodnili a vysvetlili, ale opäť im NSSSR musí povedať, že nie - 6 rokov ste vlastne odborní "hlupáci" lebo je to inak - ale argumentácia je sporná, slabá, nekonzistentná, a dovolím si povedať že v rozpore s právnym poriadkom SR.
- podľa čoho bude postupovať orgán ADR - procesnoprávna britva: je to už otázka na subjekt, ktorý decízny orgán ADR zriadil / mal povinnosť zriadiť - teda procesnoprávnymi predpismi ho musí "naplniť" generátor pravidiel - teda národný športový zväz. Pozri napríklad Komoru SFZ pre riešenie sporov (https://futbalsfz.sk/komora-pre-riesenie-sporov/). Ak by to zriďovateľ neurobil, štát v následnej "kontrole" neuzná jeho status "tribunálu" v zmysle judikatúry ESĽP a nebude (nemal by) rešpektovať jeho rozhodnutia. Tá aplikácia SP nie je presná, bude konať v zmysle svojich vnútorných pravidiel - napr. podľa disciplinárneho poriadku národného športového zväzu alebo akéhokoľvek iného poriadku - to rozlíšenie toho, že "o čom bude konať", teda či verejnoprávna alebo súkormnoprávna vec je posúdením veci samej, nie skutočnosti "na základe procesu v ktorom konal/rozhodol" --> proces tu nedefinuje vec samu --> preto aj NSSR povedal pri rozhodovaní valného zhromaždenia že išlo o verejnoprávnu vec - proces priebehu VZ nebol podstatný.. rovnako ako napr. disciplinárne konanie a pod. Preto presne NSSR povedal, že národné športové zvúäzy majú hybridný charakter podľa "veci" o akej konajú - a to povedal správne. Preto podľa toho buď nadobúdajú alebo nenadobúdajú postavenie orgánu verejnej správy (ak napr. NŠZ trestá doping, čistí tým šport vo verejnom záujme (pojem zákona o športe) - určite nerozhoduje o súkromnoprávnej veci... ale ak rozhoduje spor športovec klub o odmenu - určite tam nie je verejný záujem). Preto ten hybridný charakter ktorý NSSR vydefinoval veľmi správne..
- opomenutie zákonodarcu: áno, súhlasím - to som písal aj v návrhoch de lege ferenda monografie, že by to chcelo zákon o ADR, kde by zákonodarca dopresnil viaceré veci, ako napríklad (i) minimálne kvalitatívne štandardy konania ADR, (ii) rozhodovanie, (iii) prieskum a pod. - lebo súhlasím, že dnes to upravené nemáme, a preto vznikajú situácie aj také, ako rozoberáme.
- detailizácia úpravy: ak sa ale pozrieš na systematiku napr DK v SAK, tiež je to o tom, že ZoA vytvorí východiská, ktoré sú dopresnené profesíjnymi predpismi - tákonodarca tiež bol OK s tým, že vytvorí základ, a záujmová samospráva si to sama dopresní - to je ako v ZoŠ - vytvoril sa základ, a následne ho má naplniť národný športový zväz - rovnako ako SAK - iba pri SAK máš v ZoA detailnejšiu mieru špecifikácie toho "základu". Kristián písal naposledy o úvahách o "spolkových žalobách" (myslím, že Právny obzor)
- čo urobil súd: tu sa trošku rozchádzame, lebo pre mňa je to rozhodnutie v rozpore s princípom "iura novit curia".

  Michal Novotný, 11. 12. 2022 v 22:32 - Pár poznámok

Keďže som bol členom kompetenčného senátu, ktorý komentované rozhodnutie vydal, tak sa obmedzím na pár poznámok.


1. V príspevku sa rozhodnutiu vyčíta akési nabúranie ustálenie judikatúry, z čoho sa nakoniec vykľuli dve rozhodnutia krajských súdov ako odvolacích súdov v civilných sporoch (lebo len tie riešili podobnú vec). V spojení s radikálnymi výzvami, aby súdy nerešpektovali rozhodnutie kompetenčného senátu, hoci sú ním podľa § 11 ods. 1 CSP bezvýnimočne viazané, mi to nepríde úplne adekvátne.


2. Čl. 46 ods. 1 ústavy hovorí o tom, že právo možno uplatniť na súde alebo „inom orgáne Slovenskej republiky“. Pre mňa z toho v prvom rade plynie, že zákon môže obmedziť právomoc súdu v prospech iného orgánu (verejnej moci) Slovenskej republiky. Preto § 10 CSP výslovne hovorí, že súd zastaví konanie a postúpi vec len vtedy, ak vec patrí do „právomoci iného orgánu Slovenskej republiky“. Dá sa zrejme akceptovať (mierne rozširujúci) výklad, že „právomoc iného orgánu Slovenskej republiky“ je aj právomoc (povedzme) an sich súkromnoprávnej osoby, ktorej ale zákon výslovne zveril právomoc rozhodovať určité spory/veci s rovnakými alebo obdobnými účinkami ako súdom resp. iným štátnym orgánom.


3. Preto je podľa mňa mimoriadne dôležité to, čo sa povedalo v komentovanom uznesení - že športové organizácie nie sú orgánmi verejnej moci a ich rozhodnutie (v súkromnoprávnom spore, o aký išlo) nemá kvalitu verejnomocenského rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia zákona o športe nevyplýva, že by rozhodnutia športovej organizácie boli exekučnými titulmi alebo boli aspoň vybavené vlastnosťou právoplatnosti podobne ako rozsudky súdov, rozhodnutia správnych orgánov alebo trebárs aj rozhodcovské nálezy (len rozhodnutie rozhodcu v priebehu súťaže je označené ako „konečné“, § 53 ods. 4 zákona o športe). Napokon, samy športové organizácie sú definované len ako právnické osoby, bez akéhokoľvek prívlastku ( § 8 ods. 1 zákona o športe). V kontraste s tým je napr. už spomínaná Slovenská advokátska komora, ktorá je jedna zriadená zákonom ako „samosprávna stavovská organizácia“, jednak majú jej rozhodnutia charakter exekučného titulu ( § 75 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z.).


4. Už na úrovni samotného zákona tak športová organizácia nespĺňa pojmové znaky vymedzenie orgánu, ktorému by spor bolo možné postúpiť podľa § 10 ods. 1 CSP – nejde o verejnomocenský orgán, ktorému je zverená právomoc s rovnakými/obdobnými účinkami ako súdom alebo iným štátnym orgánom. Okrem toho, z judikatúry ústavného súdu plynie, že súčasťou záruk podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na nútený výkon (presadenie) rozhodnutí. Aj to komentované rozhodnutie trefne zdôrazňuje – súd nemôže podľa § 10 CSP postúpiť spor akejsi entite, ktorej rozhodnutia nevedú efektívne k možnosti „domáhať sa svojho práva“ (to je totiž obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy). Ak rozhodnutie športovej organizácie nemá charakter exekučného titulu, hráč nedokáže vymôcť svoj nárok na odmenu, aj keby mu ju rozhodnutie priznalo. Preto nemožno povedať, že by táto organizácia mala v takejto veci „právomoc“ v tom zmysle, v akom to hovorí § 10 ods. 1 CSP.


5. Napríklad aj preto je Tribunal arbitral du sport úplne obyčajným rozhodcovským súdom podľa švajčiarskeho práva, a nie nejakou tajuplnou nejasnou entitou, takže jeho rozhodnutia (nálezy) sú potom normálne vykonateľné podľa Newyorského dohovoru. Na druhej strane, rozhodcovská dohoda, ktorá by vylučovala právomoc aj našich súdov (ale podľa § 5, nie podľa § 10 CSP), podlieha kontrole ohľadom slobodnej vôle (pozri napr. nedávny rozsudok nemeckého Spolkového ústavného súdu sp. zn. 1 BvR 2103/16 – vec Claudia Pechstein).


6. Konečne, kompetenčný senát nevyslovil nič také, že dohadovanie o zmluve je iný vzťah než zmluva, ale celkom jednoducho povedal, že zmluva o športovej činnosti (v danej veci uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka – teda obchodnoprávny vzťah, porov. § 46 ods. 10 zákona o športe v znení účinnom v čase rozhodovania kompetenčného senátu) je niečo iné ako samotná športová činnosť ( § 3 písm. a/ zákona o športe – „vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu“) a spory o odmenu z takejto zmluvy nespadajú pod § 52 ods. 2 písm. a) zákona o športe. Argument „externosťou“ vzťahu je tu dôležitý – lebo na rozdiel od samotnej športovej činnosti taký nárok na odmenu zrejme možno postúpiť ( § 524, 525 OZ tomu nebránia), takže ho potenciálne môže uplatňovať aj niekto iný než osoba „s príslušnosťou k športovej organizácii“ (lebo zmluvný vzťah príslušnosť zakladá, len ak ide o športovca alebo odborníka - § 3 písm. k/ siedmy bod zákona o športe). Znenie § 52 ods. 2 tak naozaj možno chápať tak, že je zamerané na vzťahy, ktoré vznikajú striktne medzi tam uvedenými účastníkmi a týkajú sa len ich (čo potvrdzuje aj odkazovaná dôvodová správa). Že pod toto ustanovenie nepatria zmluvné vzťahy, naznačuje aj § 52 ods. 3, ktorý (zdá sa, že taxatívne) definuje „normy“, podľa ktorých sa pri rozhodovaní sporov podľa § 52 ods. 2 postupuje – a nie je medzi nimi nič také ako napr. § 31 zákona č. 244/2002 Z. z. (teda že by mali rozhodovať podľa zmluvy alebo zvoleného práva).


7. Úlohou kompetenčného senátu nebolo dať vyčerpávajúci výklad právneho základu, na ktorom športové organizácie vykonávajú rôzne oprávnenia voči svojim členom (rôzne disciplinárne opatrenia, povoľovanie účasti na súťažiach, financovanie, dopingové pravidlá a pod.). Jeho úlohou bolo rozhodnúť spor medzi súdom a arbitrážnou komisiou SZĽH. Takže všetky iné otázky idú nad rámec toho, o čom kompetenčný senát mal a mohol konať. Ale predsa jedna pripomienka - § 52 ods. 1 zákona o športe hovorí, že pôsobnosť podľa odseku 2 vykonáva športová organizácia „v súlade s jej predpismi“. Inak povedané, znenie tohto ustanovenia nebráni športovej organizácii, aby vo svojich predpisoch ustanovila, že s týmito spormi sa možno obrátiť na ňu alebo na súd. Stanovy SZĽH účinné od r. 2016 (dsotupné na ich stránke) pritom poznali len Stály rozhodcovský súd, ktorý zjavne (ods. 5.3.3) chcel byť rozhodcovským súdom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. Až od 23. júna 2017 (teda po uzavretí riešenej zmluvy) boli účinné stanovy, ktoré zriadili arbitrážnu komisiu, no tá podľa ods. 5.2.3 nemohla konať, ak sa v tej istej veci začalo, prebieha alebo sa právoplatne skončilo konanie na inom orgáne príslušnom vo veci konať. Teda nie som presvedčený, či ustanovenie zmluvy medzi hráčom a klubom o tom, že spor z nej prejednajú súdy, je v tomto prípade skutočne v rozpore s § 52 zákona o športe.


  Peter Plachý, 13. 12. 2022 v 12:28 - Do diskusie

Pozdravujem všetkých a ďakujem za skvelú diskusiu.


Chcel som len prispieť krátkou poznámkou z pohľadu arbitrážneho právnika, keďže ja tam tú paralelu (a to silnú) s arbitrážou vidím.


Vzhľadom na to, že športová organizácia nie je orgánom verejnej správy ( §8 ods. 1 Zákona o športe) mi príde ako vecne správne tvrdenie, že §10 CSP („Ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky“) jednoducho nemožno použiť. Ako píše Juraj, toto ustanovenie sa obdobne netýka arbitráže, keďže rozhodcovské senáty tiež nie sú orgány verejnej správy.


Nie som žiadny expert na športové právo a nechám si poradiť, ale § 52 Zákona o športe v spojení so stanovami športovej organizácie s odkazom na riešenie sporov športovou komisiou má na prvý pohľad náležitosti bežnej arbitráže. Neviem prečo by slovenský zákonodarca mal v úmysle odkloniť sa od existujúcej praxe spomínaného CAS (Court of Arbitration for Sport), ktorý má štandardne sídlo konania (aj keď obligatórne vo Švajčiarsku) s možnosťou prieskumu rozsudkov na všeobecných súdoch. Nevylučujem, že zákonodarca zamýšľal niečo iné ako je bežné komparatisticky pre mňa.


Bez bližšej znalosti skutkového stavu mi preto na prvý pohľad príde, že by sa žalobca skôr mohol domáhať neplatnosti dohody medzi stranami o riešení sporov na súde kvôli rozporu s §52 Zákona o športe (ak je to tak, že taká dohoda bola v čase kontraktácie v rozpore so stanovami, ktoré ustanovili obligatórne arbitráž). Nehovorím, že úspešne ale príde mi schodnejšie domáhať sa zastavenia konanie podľa §5 (lebo arbitráž) ako §10 (lebo iný orgán Slovenskej republiky).


  Peter Plachý, 13. 12. 2022 v 12:37 - Do diskusie

Doplnenie k poslednému odseku - chápem, že postup podľa §5 pre žalobcu v tomto konaní nebude k dispozícii, takže toto len dávam do pléna všeobecnejšie.


  Michal Novotný, 14. 12. 2022 v 22:35 - Ad do diskusie

Tiež som sa zamýšľal nad tým, že § 52 ods. 1 a 2 možno čítať tak, že ide vlastne len o legislatívne zakotvenie bežného rozhodcovského konania. Proti tomu ale hovorí jednak znenie (ani náznakom sa tam nepoužíva bežná terminológia - rozhodcovské konanie, rozhodcovská zmluva, ustanovenie rozhodcov - navyše ani sa tam neodkazuje na zákon č. 244/2002 Z. z., ktorý by asi bolo nevyhnutné subsidiárne používať), jednak dôvodová správa (ktorá tieto ustanovenia odôvodňuje trochu nesúrodo, ale zjavne nie ako bežnú arbitráž).


Podľa mňa je problém aj praktický - základom právomoci rozhodcovského súdu je rozhodcovská zmluva ( § 3 zák. o RK), ktorá síce môže vzniknúť "akcesoricky" - pristúpením v rámci iného úkonu alebo nadobudnutím členstva (inak, vyhovuje takáto forma čl. II Newyorského dohovoru?) - no vo všetkých týchto prípadoch možno očakávať nejaký (snáď aj písomný) prejav vôle smerujúci k jej uzavretiu. § 52 ods. 1 a 2 zákona o športe sa týkajú riešenia sporov medzi osobami "s príslušnosťou k športovej organizácii", ktorá je podľa § 3 písm. k) definovaná asi 10-mi typmi príslušnosti. Z nich napríklad účasť na športovej súťaži, účasť na príprave na súťaž a pod., sú skôr faktické situácie, navyše, bod 10 (príslušnosťou k inej športovej organizácii, ktorá je členom športovej organizácie) sa vlastne vytvára "dvojstupňová" príslušnosť (som príslušný k niečomu, čo je samo príslušné k niečomu inému, a tak som aj ja príslušný k tomu niečomu inému).


Teda v praxi napríklad dva dedinské futbalové kluby, ktoré sú samy členom SFZ, si "na dobré slovo" zavolajú na tréningy/zápasy nejakých amatérov - podľa § 3 písm. k) obaja títo amatéri majú príslušnosť k SFZ. Neviem, či je to prakticky ustriehnuteľné, aby im funkcionár/tréner dal pred tréningom/zápasom podpísať nejakú formu písomnej rozhodcovskej zmluvy, alebo aspoň prejav, že pristupujú k riešeniu sporov podľa Stanov SFZ (ale možnože sa mýlim a funkcionári sú uvedomelí). Tým by vznikal v arbitráži problém, lebo spory takýchto ľudí by spadali podľa § 52 zákona o športe, ale z hľadiska rozhodcovského konania by chýbala rozhodcovská zmluva vo forme, ktorá by sa dala čo len náznakovo považovať za písomnú.


Ale pokiaľ by takéto písomné prejavy predsa len existovali (viď ten rozsudok Pechstein, tam je to pekne opísané, že jej pred účasťou na rýchlokorčuliarskej súťaži dali podpísať doložku o riešení všetkých sporov cez Lausanne), tak si osobne viem predstaviť vykladať § 52 tak, že ide o štandardné rozhodcovské súdy v režime zákona č. 244/2002 Z. z. Ale potom jeho vzťah so súdom rieši § 5 CSP (teda len na námietku a bez postúpenia).


  Jaroslav Čollák, 17. 12. 2022 v 19:31 - Ad Michal, ad Peter - niekoľko poznámok

skúsim zareagovať postupne:

Ad. Peter:

a) Bohužiaľ, v texte tvojej reakcie vidím presne tú istú nepresnosť, ktorej sa (i) dopustil Kompetenčný senát, ale aj ty osobne: "Vzhľadom na to, že športová organizácia nie je orgánom verejnej správy ( §8 ods. 1 Zákona o športe)" - to tam jednoducho v tom ustanovení nie je napísané, a poukazujem na to v texte - v danom ustanovení je napísané, že orgány verejnej správy NIE SÚ športovou organizáciou HOCI majú v predmete činnosti šport (!) (Športovou organizáciou je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť; športovou organizáciou nie je orgán verejnej správy.)
b) rovnako nesúhlasím s konštatovaním, že nerozumieme, prečo by sa mal slovenský zákonodarca odkloniť od systému CAS pretože ja v systéme CAS nevidím (a myslím že ani slovenský zákonodarca) žiadny ustálený systém ako nadnárodný "zdroj pre zákonodarcu". CAS je produkt národného práva, so žiadnou legislatívnou záväznosťou pre iné národné právne poriadky.
c) teda so záverom že zastavenie konania "lebo arbitráž" nie je a nemôže byť v tomto prípade podľa môjho názoru správny. Tie orgány by museli konať v zmysle ZoRK, čo nerobia - konajú na základe "ex lege" právomoci a "ex contractu" podriadeniu sa tejto právomoci ich členmi a "ex contractu" (poriadky, smernice) procesných pravidiel. Všetkým týmto splnili požiadavky ESĽP pre "tribunál" alebo akýkoľvek predsunutý orgán pred súdy, kde je povedané, že sa následne dajú považovať za "orgány štátu".
d) Nevidím zmysel v tom, že akceptujeme, že zákonodarca síce vytvorí systém ADR, vybaví ho právomocou, minimálnymi štandardami konania (ZoŠ, ale následne skonštatujeme, že súdy nemajú ako pri zistení jeho právomoci mu vec postúpiť - lebo nie je orgánom SR - ak by to aj CSP v konkrétnom ustanovení neobsahovalo explicitne, tak to musí konajúci sudca prekonať analógiou, výkladom, alebo snahou o "spravodlivé usporiadanie veci" (teda imho čl. 3 a 4 CSP).
e) Dokonca v prípade, ak by sa aj členovia (hráč a klub v zmluve) pod tento ex lege orgán nepodriadili, mám za to, že tento orgán má právomoc konať, pretože ide o spor medzi osobami s "príslušnosťou k športovej organizácii" (NŠZ).
f) celé stanovy a celé združovacie právo sú "zmluva", teda všetky nároky z nich vyvodzované vieme vnímať prioritne obligačnoprávne.

ad Michal:
Ďakujem pekne za reakciu, vážim si ochotu člena senátu viesť takúto diskusiu o dôvodoch či dôsledkoch rozhodnutia, bezpochyby to nie je bežné a teda ešte raz - vďaka.

a) 52 ZoŠ určite nie je možné čítať ako arbitráž, to uvádzam hneď na úvod... možnosť zriaďovať rozhodcovské súdy vyplýva pre národné športové zväzy zo samotného ZoRK, Zákon o športe vytvára iné decízne štruktúry.

b) výzva na nedodržiavanie záverov rozhodnutia: myšlienka bola myslená a aj vysvetlená v tom svetle, že považujem za správne prerušenie konania (akéhokoľvek podobného iniciovaného na všeobecnom súde) a podrobenie testu ústavnosti v zmysle CSP toho, čo vlastne znamená rozhodnutie kompetenčného senátu - pretože ja v jeho záveroch skutočne vidím rozpor medzi § 52 a čl. 46 Ústavy --> vytvorilo stav, kedy právny poriadok hovorí o právomoci aj iných orgánov ADR ( §52) rozhodovať jasne zadefinované spory --> ale Skomp hovorí, že to tak nie je.

c) argumenty o absencii exekučnosti týchto rozhodnutí: je to irelevantná argumentácia, aj iné spôsoby riešenia sporov v oblasti ADR sú definované ako "neexekučné" (napr. mediácia) - a sú rešpektované.

Ak mal byť tento argument nosný pre optiku, že oprávnený si nikdy jeho obsah nevymôže štátom garantovanou a zadefinovanou formou - je to argument zbytočný, pretože neplnenie rozhodnutí NŠZ je v zmysle stanov "ex contractu" vždy považované za porušenie povinností členov - a teda za disciplinárne previnenie, ktoré NŠZ vymôže v DK podľa § 54 ZoŠ. Šport štátnu exekúciu nepotrebuje, a kto pozná kontexty vymáhania nárokov v športe a v exekúcii vie, o čom hovorím.. teda argument "neexekučnosti" nič nehovorí a nemôžýe hovoriť o "právomoci" týchto orgánov - preto aj tú paralelu zo SAK považujem za nadbytočnú (body 3.-5 tvojej reakcie).

d) nárok zo mzdy sa dá postúpiť a preto nie je splnená podmienka že ide o nárok medzi "osobami s príslušnosťou k športovej organizácii" argument externosťou vzťahu (bod 6) - ja toto považujem za argument, ktorý nie je vecne na mieste a pri posudzovaniu právomoci týchto orgánov ADR je irelevantný, až nevhodný. Ide o argument "všeobecným" ktorý nesedí na prípad "in concreto". "Prevoditeľnosť" nároku je pre účely vyhodnotenia právomoci orgánu ADR konať vo veci v zmysle ZoŠ úplne irelevantný. Ak by nárok zo mzdy (hráčov) bol postúpený hráčom na subjekt X, áno, subjekt X by nemohol iniciovať konanie v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ, ale musel by ísť na súd všeobecnej sústavy súdnictva. Ak ale táto situácia aktuálna nebola - čo v prejednávanom prípade nebola pretože žalobca bol hráč - nárok bol sporom medzi hráčom a klubom a teda decízna právomoc orgánu ADR tu daná bola.

e) orgán ADR v zmysle ZoŠ nie je orgánom verejnej správy: a tu sa bohužiaľ rozchádzame, kde aj ty Michal vychádzaš z toho že tieto orgány nie sú orgánmi verejnej správy - čo jednak nie je napísané v ZoŠ na čo ste odkázali, a rovnako - čo jednak je povedané (že sú.... v istej časti rozhodovania) zo strany NSSR. Teda Skomp tu išiel do rozporu nielen z tými "dvoma" KS, ale aj z ďalšími rozhodnutiami NSSR ktoré sa zaoberajú združovacím právom ako takým - lebo NŠZ sú ex lege OZ.

f) že § 52 nehovorí o zmluvných vzťahoch - toto je jednoducho nesprávny názor a ja s ním nemôžem súhlasiť. Ako som písal vyššie, celý NŠZ a organizácia športu na Slovensku je ZMLUVA, nielen ZMLUVA MEDZI HRÁČOM A KLUBOM, ale aj vzťahy HRÁČI A KLUBY vs ZVÄZ - preto vice versa - ja sa chcem potom úplne jednoducho opýtať - čo potom spadá v zmysle ustanovenia § 52 pod "športovú činnosť" ak ešte aj tá ako pojem je vydefinovaná v zákone - ak to nie sú zmluvné vzťahy? Skomp - jednoducho odfiltroval nárok hráča na mzdu zo vzťahu (je irelevantný že má obchodnoprávny charakter - lebo Zmluva o profesionálnom vykonávaní športu ktorú upravuje samotný Zákon o športe - môže mať obchodnoprávny charakter) spod právomoci týchto orgánov, čo však nedáva žiadny zmysel... nie je to koncepčné, a ani konzistentné. Skutočne si neviem predstaviť, čo potom Skomp vníma ako rozsahovo "pod športovou činnosťou".

g) Skomp nemal povinnosť vysvetliť komplexne vzťahy v športe: nuž, tu sa asi opäť rozchádzame v tom, čo ja ako advokát, ale aj ako občan tohto štátu očakávam od najvyšších súdnych autorít. Nechcem rozhodnutiami poznať len názor autorít na to, že je "to čierne", ale chcem poznať odpoveď na otázku prečo je to čierne - to zvlášť, ak zákon ktorým argumentuje Skomp hovorí, že je "to biele".

h) argumentácia "Inak povedané, znenie tohto ustanovenia nebráni športovej organizácii, aby vo svojich predpisoch ustanovila, že s týmito spormi sa možno obrátiť na ňu alebo na súd." - ak platí uvedené, čo tvrdíš, že NŠZ môžu povedať že (i) buď orgány ADR alebo (ii) súd - chcem sa tiež úplne jasne opýtať
- ako vnímaš povinnosť NŠZ mať tieto orgány ADR zriadené (ustanovenie § 19 ods. 1 písm g) ZoŠ: Národný športový zväz vytvára svoje orgány a zabezpečuje ich činnosť podľa týchto pravidiel:..... spory, ktoré vznikajú pri športovej činnosti národného športového zväzu a osôb s jeho príslušnosťou, riešia orgány na riešenie sporov) a ktorých neexistenciu trestá Zákon o športe ( §66) stratou spôsobilosti prijímateľa verejných prostriedkov? Právo na priamy prístup k súdnej ochrane by mali subjekty len v prípade, ak by orgány ADR neboli zriadené.. čo však nie je prípad, ktorý rozhodoval Skomp..





  Jaroslav Čollák, 17. 12. 2022 v 19:51 - Ad Michal II.

ešte k tej "externosti" nároku: to akoby sme povedali, že pôvodne spotrebiteľský nárok nie je prejednateľný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a spotrebiteľský rozhodcovský súd tu nemá právomoc, lebo nárok môže spotrebiteľ postúpiť a v konečnom dôsledku to môže byť Cb nárok ... prevoditeľnosťou nároku ktorý originárne spadá pod konkrétny decízny systém predsta nič o právomoci decízneho nároku nemôže hovoriť.

  Jaroslav Čollák, 17. 12. 2022 v 23:31 - ad Michal II. - upresnenie

ešte k tej "externosti" nároku: to akoby sme povedali, že pôvodne spotrebiteľský nárok nie je prejednateľný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a spotrebiteľský rozhodcovský súd tu nemá právomoc, lebo nárok môže spotrebiteľ postúpiť a v konečnom dôsledku to môže byť Cb nárok ... (podľa aktívnej legitimácie neskoršieho žalobcu). Potencionálna prevoditeľnosť nároku, ktorý originárne spadá pod konkrétny decízny systém v zmysle právomoci decízneho systému - predsta nič o samotnej právomoci decízneho systému (z môjho pohľadu logicky) nemôže hovoriť.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím