lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (112)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (41)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Maroš Hačko (4)
Natália Ľalíková (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Ondrej Halama (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Josef Šilhán (3)
Ivan Bojna (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Maroš Macko (2)
Juraj Schmidt (2)
Jozef Kleberc (2)
Gabriel Volšík (2)
Michal Hamar (2)
Anton Dulak (2)
Roman Kopil (2)
Martin Serfozo (2)
Richard Macko (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Andrej Kostroš (2)
Ľuboslav Sisák (2)
Zsolt Varga (2)
Marek Maslák (2)
Bob Matuška (2)
Nina Gaisbacherova (1)
jaroslav čollák (1)
I. Stiglitz (1)
Ivan Kormaník (1)
Ondrej Jurišta (1)
Dušan Rostáš (1)
Michal Ďubek (1)
Eduard Pekarovič (1)
Paula Demianova (1)
Peter K (1)
Martin Svoboda (1)
Ivan Michalov (1)
Igor Krist (1)
Peter Marcin (1)
Vladimir Trojak (1)
Michaela Stessl (1)
Lucia Palková (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Šrámek (1)
Tomáš Demo (1)
Roman Prochazka (1)
Bystrik Bugan (1)
Ján Pirč (1)
Emil Vaňko (1)
Martin Estočák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Petr Novotný (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Róbert Černák (1)
Vladislav Pečík (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Matej Gera (1)
Petr Kavan (1)
Tomáš Plško (1)
Jakub Mandelík (1)
Katarína Dudíková (1)
David Horváth (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Kubina (1)
Petr Steiner (1)
Ladislav Pollák (1)
Matej Košalko (1)
Pavol Chrenko (1)
Peter Janík (1)
Marcel Jurko (1)
Zuzana Kohútová (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomas Kovac (1)
Robert Vrablica (1)
Nora Šajbidor (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Poloha (1)
Ivan Priadka (1)
Lucia Berdisová (1)
Zuzana Adamova (1)
Mikuláš Lévai (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Bránik (1)
Martin Galgoczy (1)
Michal Jediný (1)
David Halenák (1)
Martin Hudec (1)
Pavol Mlej (1)
Miriam Potočná (1)
Juraj Lukáč (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomáš Pavlo (1)
peter straka (1)
Robert Šorl (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomas Pavelka (1)
Dušan Marják (1)
Adam Pauček (1)
Bohumil Havel (1)
Matej Kurian (1)
Marcel Ružarovský (1)
lukasmozola (1)
Jana Mitterpachova (1)
Radoslav Pálka (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Zuzana Klincová (1)
Tomáš Korman (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou?

Juraj Gyarfas, 18. 07. 2021 v 20:17

Keď s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu disentuje šesť sudcov, je to zjavne dôvod na zvýšenú pozornosť. To platí o to viac, ak v zásade nejde o "politickú kauzu" (ako špeciálny súd, Mečiarove amnestie, kauzu Čentéš alebo aktuálne referendum o predčasných voľbách). A platí to osobitne v prípade, ak ide o jeden zo základných kameňov nášho ústavného poriadku - konkrétne o prieskum súladu právneho predpisu s predpisom vyššej právnej sily iniciovaný všeobecným súdom v rámci prebiehajúceho konania.

Tomuto stavebnému kameňu nášho ústavného poriadku som od čias štúdia rozumel zjednodušene nasledovne: Všeobecné súdy v slovenských podmienkach (na rozdiel od napr. USA) nemajú možnosť posudzovať súlad aplikovanej normy (typicky zákonnej) s normou vyššej právnej sily (typicky ústavnej). O tom môže v slovenských podmienkach rozhodovať len ústavný súd (systém koncentrovanej ochrany ústavnosti). Aby však všeobecné súdy neboli nútené v konkrétnej veci aplikovať protiústavnú normu, majú možnosť iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom. Okrem ochrany ústavnosti v individuálnom prípade tento mechanizmus prispieva aj k prečisťovaniu právneho poriadku. "Politickí" navrhovatelia podľa čl. 125 ústavy - teda prezidentka, vláda, poslanci národnej rady a prípadne generálny prokurátor - môžu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov bez väzby na konkrétny prípad (abstraktná kontrola). Súkromné osoby dotknuté protiústavnou normou môžu podnetmi apelovať na týchto navrhovateľov, aby takéto konanie iniciovali - nemajú na to však právny nárok. V konkrétnom konaní pred všeobecnými súdmi môže byť argumentácia protiústavnosťou aplikovanej normy súčasťou podaní procesnej strany. Pri splnení podmienok je konajúci súd povinný (alebo oprávnený – to je predmetom samostatnej diskusie) prerušiť konanie a iniciovať konanie pred ústavným súdom (čl. 144 ods. 2 ústavy). Tieto dve alternatívy iniciovania konania o súlade právnych predpisov sa vzájomne dopĺňajú a spoločne zvyšujú pravdepodobnosť, že dotknutá norma, ktorá je v rozpore s normou vyššej právnej sily a teda vo vnútorne konzistentnom právnom poriadku nemá čo hľadať, bude preskúmaná ústavným súdom a v prípade potvrdenia rozporu z právneho poriadku odstránená.

V našej nedávnej právnej histórii možno identifikovať nemálo prípadov, kedy práve iniciatíva strán v konaní pred všeobecnými súdmi a následne návrh tohto všeobecného súdu viedli ku konštatovaniu protiústavnosti podústavnej normy.

Podľa nedávnych rozhodnutí ústavného súdu sa však zdá, že táto možnosť bude do budúcnosti výrazne limitovaná.

Prvá lastovička

Náznak nového prístupu k návrhom všeobecných súdov na preskúmanie súladu právnych predpisov sa objavil ešte za predchádzajúceho zloženia ústavného súdu.

Krajský súd v Prešove rozhodoval v konaní o vypratanie bytu, pričom jednou zo sporných otázok bola aj platnosť výpovede. O neplatnosti výpovede však už jedno súdne konanie prebiehalo. Žaloba bola v prvom konaní zamietnutá, pretože bola podaná po uplynutí trojmesačnej lehoty podľa § 711 ods. 6 OZ.

Otázka neplatnosti výpovede bola napriek tomu relevantná aj v nasledujúcom konaní o vypratanie a Krajský súd v Prešove inicioval konanie o súlade § 711 ods. OZ s ústavou.

Ústavný súd tento návrh odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 1/2018). Dôvodil pritom, že podmienkou konania o súlade iniciovaného všeobecným súdom je prejudicialita dotknutej normy. Inými slovami, preskúmavaná norma musí byť relevantná pre konanie pred všeobecným súdom, v opačnom prípade by otázka jej protiústavnosti bola čisto hypotetická. Toto nie je sporné.

Kľúčovým je nasledujúci argument ústavného súdu, podľa ktorého "právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu ( § 41b zákona o ústavnom súde)." Prípadná derogácia napadnutej normy pre konanie na všeobecnom súde nemá relevanciu, pretože aj keby došlo ku konštatovaniu protiústavnosti, nemohla byť mať táto derogácia retroaktívne účinky a teda by nemohla byť ovplyvniť meritórne rozhodnutie o skutočnostiach, ktoré už nastali.

Rozvinutie

Prvá lastovička uvedená vyššie nebola sprevádzaná žiadnymi odlišnými stanoviskami a zdá sa teda, že v predchádzajúcom zložení ústavného súdu nevyvolala väčšiu polemiku.

Môže to súvisieť aj so špecifickými okolnosťami danej veci. Platnosť výpovede bola v tom čase už res iudicata, keďže prvotná žaloba o určenie jej neplatnosti bola zamietnutá. Prípadná derogácia § 711 ods. 6 OZ by tak nebola primárne retroaktívnym posúdením skutkového stavu, ale skôr prelomením právoplatného rozsudku.

Vhodnejší prípad na rozvinutie novej doktríny prišiel o dva roky neskôr, kedy išlo priamo o otázku, či prípadná derogácia protiústavnej normy má dopad na rozhodovanie o veci, v ktorej sa táto norma aplikuje na uzavretý skutkový stav.

Príbeh sa začína návrhom Krajského súdu v Trnave na začatie konania o súlade § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky s ústavou, konkrétne s ochranou vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4. Špecificky išlo o súlad vecného bremena, ktoré tento zákon zriaďoval a ktoré bolo relevantné v konaní prebiehajúcom pred týmto súdom.

Ústavný súd tento návrh odmietol ako podaný zjavne neoprávnenou osobou (PL. ÚS 24/2020).

Detaily samotného konania nie sú pre účely tohto postu príliš relevantné. Ako uviedol predseda ústavného súdu Fiačan vo svojom odlišnom stanovisku, v danej veci mohli byť dané aj iné dôvody pre odmietnutie.

Podstatné sú však dôvody, ktoré viedli majoritu pléna k odmietnutiu a ktoré s konkrétnym konaním pred všeobecným súdom súvisia len okrajovo.

Rovnako ako v prvej lastovičke vyššie, ústavný súd vo svojom uznesení začína od nespornej premisy, že predpokladom konania o súlade, ktoré bolo iniciované všeobecným súdom, je prejudicalitia napadnutej normy, teda jej relevancia pre konanie všeobecného súdu. Ďalej s odkazom na prvú lastovičku analyzuje temporálne účinky prípadného derogačného nálezu a konštatuje, že tieto účinky sú na základe čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy vždy nasmerované do budúcnosti (ex nunc). Z toho vyplýva, že aj keby ústavný súd konštatoval protiústavnosť danej normy, nijako by to neovplyvnilo hmotnoprávny nárok, ktorý vznikol ešte pred začatím konania na všeobecnom súde. Tým pádom by nemohol mať vplyv na meritórne rozhodnutie a preto nie je daná prejudicialita, ktorá je podmienkou konania ústavného súdu, inak by išlo o "akademickú polemiku".

V závere sa ústavný súd obiter dictum zaoberal tým, či takýto výklad zakladá obsolétnosť právomoci všeobecných súdov iniciovať konanie o súlade. A príkladmo uviedol niekoľko prípadov, kedy bude toto konanie naďalej relevantné - konkrétne v prípade procesných ustanovení (keďže vzhľadom na ultraaktivitu procesných predpisov by sa zmenený právny stav aplikoval aj v prebiehajúcom konaní), hmotnoprávnych ustanovení relevantných pre konštitutívne rozhodovanie alebo hmotnoprávnych ustanovení trestného práva (vzhľadom na zásadu aplikácie aj neskoršej úpravy, ak je pre páchateľa priaznivejšia, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy).

K uzneseniu pripojili svoje odlišné stanoviská predseda súdu Fiačan a sudca Straka. Obaja boli výrazne kritickí a upozorňovali na to, že ide o odklon od doterajšej judikatúry a výrazné obmedzenie konkrétnej kontroly ústavnosti.

Sudca Straka cituje celú sériu doterajších rozhodnutí, ktoré jednoznačne vychádzali z opačnej pozície a účinky derogačného nálezu ústavného súdu vzťahovali aj na prebiehajúce konanie, z ktorého vzišla iniciatíva na prieskum súladu (Plz. ÚS 1/06, PL. ÚS 95/2011, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 10/2016, PL. ÚS 110/2011). Upozorňuje, že výklad majority podpiera zmysel a účel čl. 144 ústavy a že najmä v súkromnoprávnych vzťahoch súd prakticky nikdy nebude môcť podať návrh podľa čl. 144, pretože v drvivej väčšine ide o rozhodovanie sporov z už uzavretých skutkových dejov. Podobne aj predseda súdu Fiačan vo svojom odlišnom stanovisku upozorňuje na inkonzistentnosť majoritného rozhodnutie s čl. 144 ústavy, ako aj s § 193 CSP, § 131 SSP a § 87 a § 93 zákona o ústavnom súde.

Sudca Straka kritizuje aj dopady tohto rozhodnutia, pričom uvádza, že dôjde "takmer úplne k vyprázdneniu zmyslu návrhového oprávnenia všeobecného súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy" a prístup ústavného súdu je "jednoznačne demotivačný". V závere vyslovuje nádej, že "toto rozhodnutie bude v budúcnosti doktrinálne prekonané".

Pokračovanie

Nádej sudcu Straku na skoré prekonanie citovaného rozhodnutia zjavne zatiaľ nebola naplnená, práve naopak. Tento rok prišlo pokračovanie (PL. ÚS 5/2021).

Okresný súd Martin podal v júni 2020 návrh na preskúmanie súladu § 54a prvej vety OZ s ústavou (samotná ústavnoprávna problematika tohto ustanovenia o nemožnosti vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré bolo prijaté ako náhrada zrušeného § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa – o tom viac tu, je tiež zaujímavá, ale pre účely tohto blogu nie je podstatná).

Návrh bol opäť odmietnutý, pričom ústavný súd sa držal línie načrtnutej vyššie. Keďže potenciálna derogácia citovaného ustanovenia by mala účinky len pro futuro et ex tunc, nič by nezmenila na dopadoch, ktoré toto ustanovenie už hmotnoprávne malo na predmetnú pohľadávku. Preto návrhu všeobecného súdu chýba prejudicialita a musí byť odmietnutý. Odôvodnenie majority išlo viac do hĺbky a reagovalo aj na niektoré námietky, ktoré zazneli v disentoch k predchádzajúcim rozhodnutiam. Zaujímavé boli aj odkazy na § 71 ods. 4 českého zákona o Ústavním soudu a na niektoré iné plenárne rozhodnutia, ktoré síce boli vydané v rámci abstraktnej kontroly, ale v odôvodnení potvrdzovali účinky prípadnej derogácie pro futuro (PL. ÚS 9/2018, bod 105; PL. ÚS 19/2017, bod 81). Presvedčivé bolo odlíšenie sa od nálezu o zrušení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (PL. ÚS 11/2016) na základe procesnéhoprávneho charakteru danej normy, zatiaľ čo § 54a prvá veta OZ je skôr hmotnoprávneho charakteru.

Napriek detailnejšiemu odôvodneniu sa s ním stotožnila menšia časť pléna a k disentujúcim sudcom Fiačanovi a Strakovi sa pridali aj sudcovia Kaššák a Šorl. Opäť zaznel argument tým, že výklad majority ignoruje relevanciu čl. 144 ods. 2 ústavy a konkrétnu kontrolu ústavnosti "vytláča až na hranicu obsolencie" (Kaššák, Straka). Sudca Šorl implicitne pripúšťa, že názor majority môže mať istú oporu v čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy, ale uvádza, že "ide o nesprávnu voľbu systematického výkladu ako výlučného základu argumentácie".

Predseda súdu Fiačan navrhol presvedčivú systematiku intertemporálnych účinkov derogačných nálezov, ktorú možno stručne zhrnúť nasledovne:
(i) v trestných veciach vedie derogácia k obnove konania,
(ii) v prerušenom civilnom alebo správnom súdnom konaní, z ktorého vzišiel návrh, je súd viazaný derogačným nálezom,
(iii) v ostatných neskončených civilných aj trestných konaniach je súd tiež viazaný derogačným nálezom,
(iv) právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom alebo správnom súdnom konaní sú v zásade nedotknuté, ale nemožno vymáhať nimi uložené povinnosti,
(v) ostatné práva a povinnosti ostávajú nedotknuté.
Práve posledná kategória je zaujímavá, pretože reflektuje § 71 ods. 4 českého zákona o Ústavním soudu (ktorý citovala majorita). Fiačan ju však aplikuje na situácie osôb, ktoré "akceptovali neústavný stav, podrobili sa mu a svoje práva cestou súdu neuplatňovali" – teda nie na práva, ktoré sú predmetom konania, z ktorého návrh na prieskum súladu vzišiel.

Šesť disentov

A tak sa dostávame k aktuálnemu rozhodnutiu vo veci PL. ÚS 6/2021, v ktorej voči plenárnemu uzneseniu disentovalo až šesť sudcov (aj keď išlo len o päť disentov, pretože sudcovia Kaššák a Straka - rovnako ako v predchádzajúcej veci - vyhotovili spoločný disent).

Tentokrát išlo o konanie o súlade iniciované najvyšším súdom rozhodujúcom v správnom súdnictve. Predmetom návrhu boli § 14a a § 14b advokátskej tarify z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu protiústavným spôsobom znevýhodňujú advokátov odmeňovaných prostredníctvom Centra právnej pomoci.

Plénum ústavného súdu návrh opäť odmietlo, pričom v odôvodnení opäť odkázalo na podmienku prejudiciality napadnutej normy, pro futuro účinky prípadného derogačného nálezu a tým pádom irelevantnosť prípadnej derogácie pre konanie prebiehajúce na najvyššom súde. V kontexte správneho súdnictva osobitne zdôraznilo, že predmetom prieskumu je "právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, pri ktorom je možné zohľadniť len správnosť aplikácie dotknutého právneho predpisu podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania orgánu verejnej správy" a nie prípadnú neskoršiu derogáciu.

Disenty sa odlišovali podľa toho, či paušálne odmietli nový judikatúrny smer alebo skôr upozorňovali na dôvody, prečo sa v danom prípade nemá aplikovať. Sudca Vernarský sa nestotožnil s tým, ako majorita vyvážila ochranu základných práv a slobôd na jednej strane a zákaz retroaktivity na strane druhej. Keďže išlo o spor medzi súkromnou osobou (advokátom) a Centrum právnej pomoci ako "štátom určeného vykonávateľa verejnej správy, teda nespôsobilého nositeľa základných práv a slobôd", mal byť výsledok tohto vyvažovania opačný. Podobne aj sudca Maďar sa v disente zameral na vertikálny aspekt daného vzťahu. "Vo vertikálnom právnom vzťahu, v ktorom je postavenie štátu dominantné, je totiž už v teoretickej rovine spravidla nevhodné hovoriť o právnej istote v prospech štátu. Ak by tomu tak bolo, potom by štát mohol profitovať z vlastnej neústavnej legislatívy."

Sudcovia Kaššák a Straka vyjadrili principiálny nesúhlas s názorom majority. Protiústavnosť normy je "chorobou, ktorá nie je zlučiteľná so životom a musí sa odstrániť". Od takejto normy je problematické odvodzovať legitímne očakávania, ide skôr o očakávania "nelegitímne". Preto musí prípadný derogačný nález dopadať na účastníkov "aj pre prípad právnej normy dopadajúcej na vzťahy minulé, pretože opačný výklad by bol proti samej podstate čl. 144 ods. 2 ústavy". To platí v horizontálnych vzťahoch a o to viac vo vzťahoch vertikálnych, ako v predmetnom konaní.

Rovnako aj sudca Šorl kritizuje celkový prístup majority, nie len jeho aplikáciu vo vertikálnom vzťahu medzi účastníkom správneho konania a správnym orgánom. Podľa Šorla je názor majority "nesprávnou redukciou úloh správnych súdov v právnom štáte ‒ v štáte, v ktorom základom každého rozhodnutia orgánu verejnej moci musí byť s ústavou súladná norma podústavného práva".

Predseda súdu Fiačan odkazuje na svoje disenty vo veciach PL. ÚS 24/2020 a PL. ÚS 5/2021, v ktorých všeobecne odmietol nový judikatúrny smer. V tunajšom disente sa osobitne zameriava na vertikálny aspekt daného vzťahu. Podobne ako sudca Vernarský uvádza, že "nemožno hovoriť o „právnej istote“ orgánu verejnej správy" a orgány verejnej správy "nie sú nositeľmi základných práv a slobôd".

Záver

Z pohľadu advokáta je tento "nový judikatúrny smer" (ako ho nazval predseda súdu Fiačan) zásadnou zmenou. Často radíme klientom, ktorí sú presvedčení o protiústavnosti určitého predpisu, ale nemajú aktívnu legitimáciu iniciovať konanie o súlade. Typickou radou bolo iniciovať konanie pred všeobecnými súdmi a pokúsiť sa presvedčiť všeobecný súd o podanie návrhu na prieskum súladu. Táto možnosť sa stáva otáznejšou.

Nebudem si namýšľať, že v jednom blogu vyriešim otázku, o ktorej je plénum ústavného súdu rozdelené 7:6, a to osobitne otázku, ktorá je doktrinálne tak zložitá a má toľko presahov. Ale dovolím si zopár poznámok.

Rozumiem, že pri textuálnom výklade čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy sa pro futuro účinky derogačného nálezu javia ako presvedčivé. Mám však pochybnosti o tom, či extrémne úzky výklad čl. 144 ods. 2, ku ktorému by takýto výklad čl. 125 viedol, je obhájiteľný. V tomto sa stotožňujem s výhradou sudcu Šorla, že majorita urobila "nesprávnu voľbu systematického výkladu ako výlučného základu argumentácie (PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021).

Ohľadom výkladu § 93 ZoÚS považujem za presvedčivý argument predsedu súdu Fiačana, že "nemá logiku", aby živé veci, ktoré toto ustanovenie výslovne neupravuje, nemohli byť derogačným nálezom dotknuté. "Nemá logiku, ak by právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostali „zmrazené“ tým, že povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať, ale tzv. „živé“ veci, z ktorých konanie vzišlo, prípadne ostatné živé veci, by nebolo možné dokončiť podľa ústavne súladných noriem, ak by ústavný súd konštatoval nesúladnosť právneho predpisu, ktorý sa má v konaní pred všeobecným súdom použiť". (PL. ÚS 5/2021).

Prekvapuje ma, že v rozhodnutiach sa málo argumentuje zahraničnými úpravami. Síce sa odkazuje na § 71 českého zákona o Ústavním soudu a § 79 nemeckého BVerfGG (a predseda súdu Fiačan v PL. ÚS 24/2020 odkazuje na zahraničnú literatúru), ale pri zásadnom doktrinálnom charaktere tejto otázky a podobnosti právnej úpravy si možno predstaviť aj detailnejší rozbor nemeckej alebo českej judikatúry.

Česká literatúra v tejto veci napr. uvádza, že "v řízení o konkrétní kontrole norem vychází ve své judikatuře Ústavní soud z úzkého propojení řízení o přezkum ústavnosti zákonů, jiných právních předpisů, resp. jejich jednotlivých ustanovení, s řízením o ústavní stížnosti z něhož řízení o kontrole norem vzešlo ( § 78 ZÚS). Dopadají-li derogační důvody případného zrušujícího nálezu na posouzení věci ústavní stížnosti, při rozhodování o ní musí Ústavní soud k derogačnímu nálezu v řízení o kontrole norem přihlédnout". (FILIP, J., HOLLÄNDER, P., ŠIMÍČEK, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 448.) Uvedomujem si, že citovaná veta opisuje trochu špecifickú situáciu, pretože v danom prípade konkrétnu kontrolu inicioval senát samotného ústavného súdu (čo bude u nás možné až od roku 2025), ale koncepčne ide o podobnú otázku.

Za najväčšiu otázku spojenú s touto novou judikatúrou však považujem jej dopad na "čistotu" a vnútornú konzistentnosť právneho poriadku. Ak všeobecný sudca dospeje k záveru o protiústavnosti aplikovanej normy a zároveň nebude mať k dispozícii možnosť iniciovať konanie o súlade, zostanú mu v zásade nasledovné možnosti.

Po prvé, bude môcť so škrípajúcimi zubami aplikovať normu, ktorú považuje za protiústavnú, a dúfať, že túto protiústavnosť si postupne osvojí niektorý z "politických" navrhovateľov a sám iniciuje konanie o súlade alebo že protiústavnosť odstráni zákonodarca.

Po druhé, môže sa pokúsiť nájsť výkladovú metódu, ktorá mu umožní normu aplikovať v rozpore s jej dikciou. Ústavný súd často zdôrazňuje povinnosť ústavne konformného výkladu. Zároveň platí, že niektoré výkladové metódy umožňujú neaplikovať normu podľa jej gramatického výkladu, ale v súlade s inými výkladovými metódami (napr. teleologická redukcia). Niektorí sudcovia možno pred aplikáciou protiústavnej normy uprednostnia výkladovú akrobaciu, ktorá im s odkazom na niektoré interpretačné metódy umožní normu v konečnom dôsledku neaplikovať.

Po tretie, niektorí sudcovia možno siahnu po práve EÚ, ktoré im umožňuje, resp. dokonca prikazuje (viď Simmenthal 106/77) neaplikovať normu vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom EÚ. Vzhľadom na šírku a výklad Charty základných práv EÚ je nemalá časť ustanovení, ktoré sú v rozpore s ústavou, zároveň v rozpore s právom EÚ. Všeobecný súd sa teda môže obrátiť na Súdny dvor EÚ alebo prípadne môže priamo neaplikovať vnútroštátnu normu.

Zdá sa mi, že ani jedna z týchto troch možností neprispieva k čistote, predvídateľnosti a konzistentnosti právneho poriadku.


Názory k článku Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou?:


  Ondrej Pivarči, 25. 07. 2021 v 00:43 - Quis custodiet ipsos custodes?

V PL. ÚS 7/2021 diktovať suverénovi moci, kde sú jeho ústavné mantinely, aj pomocou pochybných "svojpomocných" doktrín o "materiálnom jadre ústavy" (napr. chce veľkú dávku predstavivosti zladiť argumenty v bodoch 103 a 110), to áno, ale v PL. ÚS 24/2020 brzdiť svoj vlastný "rozlet", to nie. Čo je moc, to je moc, súdna moc.


Dôvodová správa k čl. 125 až čl. 145 Ústavy SR: "Navrhuje sa zriadiť, ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Jeho základnou pôsobnosťou je zabezpečiť súlad právneho poriadku ..."


Aktuálne znenie čl. 144 ods. 2 Ústavy SR bolo pôvodne v zásadne odlišnej podobe znením čl. 144 ods. 3 Ústavy SR: "Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je preň i pre ostatné súdy záväzný."


A potom prišla "revolučná" novela 90/2001 Z.z. a s ňou dôvodová správa, ktorá k čl. 144 ods. 2 neuvádza vôbec nič. Aktuálne znenie čl. 144 ods. 2 Ústavy SR je práve tým znením, ktorým táto novela nahradila pôvodné znenie čl. 144 ods. 3 Ústavy SR, keďže je zjavné, že pôvodné ust. čl. 144 ods. 1 a 2 boli nahradené jediným ust. čl. 144 ods. 1. V dôvodovej správe novely k rozsiahlym zmenám v čl. 125 Ústavy SR tiež žiadna zmienka o takomto konaní nie je.


Následne nový zákon o ústavnom súde ( 314/2018 Z.z.) a jeho dôvodová správa k § 87: "To však automaticky neplatí, ak ústavný súd začne konanie o súlade právnych predpisov na návrh súdu. V takomto prípade rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci zohľadniac, či súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej alebo procesnej právnej úpravy. Súd je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v súvislosti s prejednávanou vecou. Čl. 144 ods. 2 ústavy ustanovuje, že: „Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.“. V prípade, ak súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov spochybnil ústavnú konformitu hmotnoprávnej právnej úpravy, nebude možné, aby ústavný súd automaticky zastavil konanie o súlade právnych predpisov, ak orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmenil alebo zrušil napadnutú (hmotnoprávnu) právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu. Ústavný súd musí v takomto prípade vo veci rozhodnúť a súd v prejednávanej veci je jeho právnym názorom viazaný." no a tiež k § 93: "Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní zostávajú nedotknuté. Avšak, prestanú byť exekučným titulom - povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať."


No a potom príde PL. ÚS 24/2020 s týmto: "... právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Vyplýva to zo systematickej súvislosti čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy a nadväzujúceho § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Koncepcia tvorená vzájomným pôsobením uvedených právnych noriem neodôvodňuje prijať univerzálne použiteľný záver o retroaktívnom pôsobení nálezu, ktorým ústavný súd vysloví nesúlad preskúmavaného právneho predpisu. Prípadné spätné účinky takého nálezu musia mať (vzhľadom na ich konflikt s požiadavkou právnej istoty) explicitnú zákonnú oporu ( § 93 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ... Otázka právnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov je zjavne otázkou riešenia konfliktu právnej istoty a stability právnych vzťahov na jednej strane a požiadavky na účinnom presadení ústavnosti na strane druhej.
35. Vyvažovanie oboch v kolízii stojacich princípov reguluje priamo zákon o ústavnom súde v § 91, § 92 a § 93 ... priestor pre konanie o súlade právnych predpisov, iniciované všeobecným súdom podľa ustanovenia čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorého hypotéza je limitovaná požiadavkou prejudiciality a v nadväznosti na to účinkami nálezu ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy (s odrazom v § 91 až § 93 zákona o ústavnom súde), je síce zúžený, nie však vyvolávajúci obsolétnosť takého postupu. Možno doň zaradiť, bez bližšieho objasňovania konkrétnych podmienok (výpočet nemusí byť vyčerpávajúci), možnosť napadnúť procesné ustanovenia (s okamžitou aplikabilitou zmeneného právneho stavu v ďalšom priebehu konania), možnosť dosiahnuť zmenu hmotnoprávneho podkladu (kritérií) pre konštitutívne rozhodovanie (súdov alebo orgánov verejnej správy), možnosť namietať nesúlad právnych predpisov v trestných veciach v súvislosti s účinkami čl. 50 ods. 6 ústavy (a so sekundárnym efektom podľa § 93 ods. 1 zákona o ústavnom súde), prichádza do úvahy aj situácia, keď sa vyslovením nesúladu právnych predpisov vytvorí priestor na priamu prednostnú aplikáciu medzinárodnej zmluvy uvedenej v čl. 7 ods. 5 ústavy. Vo všetkých týchto prípadoch ide o účinky nálezu ústavného súdu „ex nunc“, eventuálne modifikované v kontexte použitia osobitnej ústavnej alebo zákonnej úpravy (čl. 7 ods. 5, resp. čl. 154c ods. 1 ústavy, čl. 50 ods. 6 ústavy, § 93 zákona o ústavnom súde). Zároveň platí, že účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov musia byť rovnaké, bez ohľadu na návrhový subjekt, ktorému ústavný súd úplne alebo čiastočne vyhovel."


Čiže ústavný súd nemá zjavne potrebu rešpektovať svoju primárnu úlohu danú mu zákonodarcom, čo odôvodňuje nelogickým kvázidualizmom právnej istoty a právnej nerozpornosti právneho poriadku, s odvolávaním sa na zákaz retroaktivity tam, kde nie je daný.


Všeobecný súd sa totiž domnieva, že medzi predpisom nižšej právnej sily, ktorým je viazaný (zákon, súlad ústavného zákona s ústavou už nemožno preskúmavať) a predpisom vyššej právnej sily (ostatné v čl. 144 ods. 1) je nesúlad, a ústavný súd má rozhodnúť o tom, či to tak je alebo nie je, následkom čoho má všeobecný súd podľa tohto názoru ústavného súdu rozhodnúť vo veci. Pretože všeobecný súd rozhoduje obvykle deklaratórne a len výnimočne konštitutívne (ex nunc) a pýta sa počas konania, kvôli čomu ho musí prerušiť, kdežto účinky podľa § 93 ZoÚS sú dané vo vzťahu k skončeným súdnym konaniam, aká "retroaktivita"? Keďže všeobecný súd je povolaný chrániť tiež ústavnosť (ako dôvodová správa novely 90/2001, tak viaceré rozhodnutia ústavného súdu, napr. II. ÚS 13/01), a výsledok rozhodnutia ústavného súdu má byť pre všeobecný súd záväzný, potom všeobecný súd nemôže aplikovať protiústavný predpis. Mechanizmus konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR tak priamo predpokladá, že ústavný súd deklaruje právny stav, tzn. určí protiprávnosť predpisu po celý čas jeho existencie od jeho vzniku (ex tunc), nielen od momentu účinkov rozhodnutia ústavného súdu (ex nunc), ba dokonca sa to predpokladá aj § 93 ZoÚS, keďže nedotknuteľnosť pôvodných rozhodnutí v skončených konaniach zákonodarca normuje ako výnimku v prospech právnej istoty zo stavu, pri ktorom by inak bola prípustná revízia týchto rozhodnutí po obnove stavu ex tunc výrokom ústavného súdu. Ak by účinky boli ex nunc, aký by mala význam výslovná neexekvovateľnosť právoplatných rozhodnutí?


Nález PL. ÚS 6/2021 ešte podčiarkuje celú túto absurditu, keď práve v správnom súdnictve sa majú chrániť práva a právom chránené záujmy adresátov aktov orgánov verejnej správy ( § 2 SSP), a nie "správnosť aplikácie predpisu", vrátane práv ústavných. Podľa § 131 SSP (obdobne to platí v CSP pre civilné súdnictvo) je správny súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu, pričom pokiaľ by návrh na začatie konania o tom istom súlade podal napr. prezident a ústavný súd by počas konania rozhodol, správny súd by musel prihliadnuť na rozhodnutie ústavného súdu (áno, aj s účinkami do minulosti, pretože súd je viazaný názorom ústavného súdu o tom, že predpis nemá účinky, pokiaľ by sa všeobecný súd mohol aplikácii ust. § 131 SSP vyhnúť tým, že by konštatoval ex nunc povahu nálezu ústavného súdu, bolo by ust. § 131 SSP v tejto časti obsolétne?)


  Peter Veselý, 30. 07. 2021 v 21:13 - Peter Veselý

Žeby sa väčšina na Ústavnom súde chcela takýmto kontroverzným spôsobom vyhnúť riešeniu ústavných sťažností, v ktorých by sťažovatelia namietali aj neústavnosť právnych predpisov (čo bude možné na základe čl. 127 ods. 5 Ústavy SR s účinnosťou od roku 2025)? Tento nový inštitút totiž voľne kopíruje čl. 144 ods. 2 Ústavy SR upravujúci aktívnu legitimáciu všeobecných súdov na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Ústavnému súdu tak bude stačiť, že takýchto sťažovateľov „odpálkuje“ rovnako ako teraz „odpálkoval“ všeobecné súdy s tým, že treba použiť analogicky doterajšiu judikatúru k čl. 144 ods. 2 Ústavy SR.

Ak by som mal trochu zakonšpirovať, je celkom zaujímavé, že táto tendencia Ústavného súdu oklieštiť aktívnu legitimáciu všeobecných súdov na podávanie návrhov vo veci súladu právnych predpisov sa začala naplno prejavovať až od októbra 2020 (uznesenie ÚS SR zo dňa 21. 10. 2020, sp. zn. PL. ÚS 24/2020). Vtedy už totiž bol známy zámer vlády novelizovať Ústavu SR (okrem iného) tak, aby bolo možné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov a preskúmať ich ústavnosť aj na základe ústavnej sťažnosti, keďže príslušný vládny návrh ústavného zákona bol do NR SR podaný 1. októbra 2020 (parlamentná tlač 270).


  Vladislav Pečík, 09. 08. 2021 v 11:33 - Procházkov komentár

k uvedenému sa vyjadril aj Procházka.

https://dennikn.sk/2493936/tyzden-v-prave-rada-prochazku-letny-zen/?ref=list

nejde síce veľmi do hĺbky problematiky, ale to sa v takomto formáte asi ani nedá.

Snáď sa to bude v odbornej verejnosti otvárať častejšie, a nastaví sa Ústavnému súdu zrkadlo, že takto teda naozaj nie.

  Juraj Gyarfas, 29. 12. 2021 v 20:27 - intertemporalita derogačného nálezu v rámci abstraktnej kontroly

"Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily."

PL. ÚS 4/2021 (ústavnosť karanténnych opatrení)

  Tomáš Ľalík, 31. 12. 2021 v 13:14 - Poznámka

Záver ústavného súdu o nemožnosti domáhať sa náhrady škody, ktorý uviedol Juraj, môže byť relevantný len z pohľadu vnútroštátneho práva, ale nie z pozície Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru má každý, kto v rozpore s čl. 5 pozbavený osobnej slobody (a nezákonnosť/neústavnosť patria do tejto kategórie), má právo na odškodnenie. Na inom mieste v tom istom náleze priamu uplatniteľnosť čl. 5 Dohovoru vo vnútroštátnom práve, paradoxne, potvrdzuje aj ústavný súd ( § 130 nálezu).Takže tí, ktorí boli pozbavení na osobnej slobode v rôznych karanténach a izoláciách, nech si uplatnia nárok priamo na základe čl. 5 (5) EDĽP pre slovenskými súdmi.

Záver ÚS je tak v priamom rozpore s Dohovorom..

  Juraj Gyarfas, 01. 01. 2022 v 19:30 - ad Tomáš

Ďakujem, to je veľmi zaujímavý postreh. Ako by sa taký nárok uplatňoval - hmotnoprávny základ v priamo uplatniteľnej norme EDĽP a procesnoprávna infraštruktúra podporne cez zákon č. 514/2003 Z. z.? Existujú k tomu na Slovensku nejaké precedensy?

  Tomáš Ľalík, 01. 01. 2022 v 20:41 - Ad Juraj

Podľa mňa kombinácia Dohovoru a zákona č. 514/2003 Z.z. sa javí ako najlepšie riešenie. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa ani nemusí použiť "podporne" či na základe analógie legis, pretože priamo upravuje situáciu nezákonného (neústavného) pozbavenia osobnej slobody.

Rozhodnutia zo Slovenska nepoznám..

  Juraj Gyarfas, 23. 02. 2022 v 17:35 - Hans Kelsen k intertemporalite derogačných nálezov

"Hebt das Verfassungsgericht die angefochtene Norm auf, dann — und nur dann — hat die anfechtende Behörde diese Norm auf den konkreten Fall, der den Anlaß der Anfechtung gegeben, nicht mehr anzuwenden, diesen Fall so zu entscheiden, als ob die — im allgemeinen nur pro futuro — aufgehobene Norm schon für diesen tatsächlich noch unter ihrer Geltung entstandenen Fall nicht mehr gegolten hätte. Solche Rückwirkung der Kassation ist technisch darum nötig, weil sonst die rechtsanwendenden Behörden kein unmittelbares und daher vielleicht kein genügend starkes Interesse hätten, das Verfassungsgericht in Bewegung zu setzen. Ist dieses allein oder auch nur hauptsächlich auf die Anträge der rechtsanwendenden Behörden angewiesen, dann muß diesen Anträgen mit der Prämie der — beschränkten — Rückwirkung ein Anreiz gegeben werden."

Kelsen, H. Wer soll der Hüter der Verfassung sein? 2. Auflage. Mohr Siebeck : Tübingen, 2019, s. 44.


  Juraj Gyarfas, 23. 02. 2022 v 17:37 - rakúska pozícia k intertemporalite derogačných nálezov

Artikel 140 Bundes-Verfassungsgesetz

(7) Ist ein Gesetz wegen Verfassungswidrigkeit aufgehoben worden oder hat der Verfassungsgerichtshof gemäß Abs. 4 ausgesprochen, dass ein Gesetz verfassungswidrig war, so sind alle Gerichte und Verwaltungsbehörden an den Spruch des Verfassungsgerichtshofes gebunden. Auf die vor der Aufhebung verwirklichten Tatbestände mit Ausnahme des Anlassfalles ist jedoch das Gesetz weiterhin anzuwenden, sofern der Verfassungsgerichtshof nicht in seinem aufhebenden Erkenntnis anderes ausspricht. Hat der Verfassungsgerichtshof in seinem aufhebenden Erkenntnis eine Frist gemäß Abs. 5 gesetzt, so ist das Gesetz auf alle bis zum Ablauf dieser Frist verwirklichten Tatbestände mit Ausnahme des Anlassfalles anzuwenden.

________________

"Gemäß Art140 Abs7 B-VG wirkt die Aufhebung eines Gesetzes auf den Anlassfall zurück; dieser ist so zu beurteilen, als ob die als verfassungswidrig erkannte Gesetzesbestimmung bereits im Zeitpunkt der Erlassung des angefochtenen Bescheides nicht mehr dem Rechtsbestand angehört hätte (vgl. z.B. VfSlg. 3539/1959, 3674/1960, 7651/1975, 8690/1979 uva.). Dies gilt auch dann, wenn sich diese Nichtanwendung für die beschwerdeführende Partei als nachteilig erweist (vgl. dazu z.B. Verfassungsgerichtshof vom 10. Oktober 2003, Zl. B1492/01)."

VfGH B 581/03

__________________

"Eine Ausnahme von der grundsätzlichen pro-futuro- Wirkung der Aufhebung eines Gesetzes durch ein Erkenntnis des Verfassungsgerichtshofes läßt der Verfassungsgerichtshof nur in den Fällen zu. die den Anlaß zur Einleitung des Gesetzesprüfungsverfahrens gebildet haben. Zum Inhalt und Umfang des Begriffes des Anlaßfalles. Unangreifbarkeit des aufgehobenen Gesetzes bis zum Ablauf der gesetzten Frist für das Inkrafttreten der Aufhebung."

Nr. 5466. Erk. v. 21. Februar 1961, B 4/61

__________________

"Die Meinung, daß nach Ablauf der für die Aufhebung etwa gestellten Frist mit der Wirksamkeit der Aufhebung das Gesetz aus dem Rechtsbereich so ausscheidet, als ob es niemals bestanden hätte, ist unrichtig. Die Verfassungsbestimmung, mit der dem VfGH Vollmacht erteilt wird, für das Außerkrafttreten der Aufhebung eine Frist zu bestimmen (Art. 140 Abs. 3) , wäre bei einer solchen Auffassung ohne jeden Sinn. Die Fristbestimmung hätte dem aufgehobenen Gesetz nur eine Scheingeltung verliehen, die während ihrer Dauer ergangenen Vollzugsakte wären gesetzlos ergangen. Wäre das wegen Verfassungswidrigkeit aufgehobene Gesetz so zu betrachten, als ob es niemals bestanden hätte, so würde es durch die Aufhebung offenbar, daß von diesem keine Derogation ausgegangen ist und daß die Geltung der inhaltlich entgegenstehenden Normen eine ungebrochene war. Mit diesem Ergebnis ist wiederum Art. 140 Abs. 4 B-VG unverträglich, der bestimmt, daß mit dem Tag des Inkrafttretens der Aufhebung, falls das Erk. nicht anderes ausspricht, die gesetzlichen Bestimmungen wieder in Wirksamkeit treten, die durch das vom VfGH als verfassungswidrig erkannte Gesetz aufgehoben worden waren. Das aus dem Grunde der Verfassungswidrigkeit vom VfGH aufgehobene Gesetz hat nach dieser Verfassungsbestimmung die Fähigkeit, ihm inhaltlich widersprechenden Gesetzen zu derogieren. Falls der VfGH nichts anderes bestimmt, treten die aufgehobenen Bestimmungen wieder in Wirksamkeit, so daß es in diesem Fall bei deren Nichtgeltung während der Geltungsdauer des verfassungswidrigen Gesetzes bleibt. {Bundes-Verfassungsgesetz Art 140, Art. 140 Abs. 4 B-VG} gibt außerdem dem VfGH die Vollmacht, die Derogation zu einer dauernden dadurch zu machen, daß im Erk. ausgesprochen wird, daß frühere gesetzliche Bestimmungen nicht wieder in Wirksamkeit treten. Auch diese Regelung wäre unverständlich, wenn verfassungswidrige Gesetze nichtige Akte wären.

Die Aufhebung einer Gesetzesstelle wirkt nur pro futuro.
"

VfGH 25.11.1966, B348/66, 5405

____________________

"Die Aufhebung eines Gesetzes wirkt nur auf den Rechtsfall zurück, der für den VfGH den Anlaß zur Einleitung des Gesetzesprüfungsverfahrens von Amts wegen oder für den Obersten Gerichtshof oder den VwGH den Anlaß zur Anfechtung des Gesetzes gebildet hat. Im übrigen wirkt aber ein Erkenntnis des VfGH, womit ein Gesetz oder bestimmte Stellen eines Gesetzes als verfassungswidrig aufgehoben werden, lediglich pro futuro, vom Tage des Wirksamkeitsbeginnes der Aufhebung. Bescheide, die das Gesetzesprüfungsverfahren nicht ausgelöst haben, bilden keine Voraussetzung für ein Erkenntnis des VfGH ({Bundes-Verfassungsgesetz Art 140, Art. 140 Abs. 1 B-VG}) .

Demnach sind den Anlaßfällen nicht gleich zu achten Beschwerden, die im Zeitpunkt der Entscheidung über das Gesetz beim VfGH bereits eingebracht sind.
"

VfGH 13.12.1958, B262/58, 3471


  Tomáš Ľalík, 28. 02. 2022 v 11:05 - Ad Juraj

Nerád robím reklamu sám sebe, ale relatívne podrobne som sa časovými účinkami rozhodnutí ÚS venoval v staršom článku (vrátane prístupu H. Kelsena) publikovanom v JR, č. 6/7, 2018; prístupné na: (PDF) Všeobecné a individuálne účinky derogačných nálezov Ústavného súdu SR | Tomáš Ľalík - Academia.edu



Som rád, že tu Juraj zhrnul prístup rakúskeho ÚS.


  Juraj Gyarfas, 09. 03. 2022 v 20:04 - Ľalík k účinkom derogačných následkov

"Osobitnú situáciu predstavuje konkrétna kontrola ústavnosti podľa Čl. 144 ods. 2 Ústavy, keď je nález o neústavnosti výlučne retroaktívnej povahy. Ak sa všeobecný súd v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti obráti na Ústavný súd s pochybnosťou o ústavnosti právnej normy, ktorú má aplikovať, nález Ústavného súdu o protiústavnosti vyvoláva okamžité účinky na konanie, ktoré mu predchádzalo. To znamená, že sa derogačný nález vzťahuje aj na skutkové okolnosti, ktoré vznikli pred existenciou derogačného nálezu. Nález je teda retroaktívnym právom pre právny stav v čase vzniku relevantných právnych skutočností. Okrem logickej argumentácie, takémuto záveru nahráva aj znenie poslednej vety Čl. 144 ods. 2 Ústavy. Teda konkrétna kontrola ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia je retroaktívneho charakteru.

V prípade, ak návrh podá iný aktívne legitimovaný subjekt, účinky derogačného nálezu vo všeobecnej rovine budú zásadne ex nunc, teda prospektívneho charakteru.
"

ĽALÍK, T. Všeobecné a individuálne účinky derogačných nálezov Ústavného súdu SR; Justičná revue, 70, 2018, č. 6-7, s. 714-715.


  Juraj Gyarfas, 09. 03. 2022 v 20:13 - nemecká pozícia k derogačným nálezom

"Das nicht abgeschlossene Anlassverfahren wird von der die verfassungswidrige Norm im Regelfall treffenden Nichtigkeitsfolge umfasst. Dasselbe gilt zugunsten des erfolgreichen Verfassungsbeschwerdeführers, wenn er sich gegen rechtsbeständig gewordene Vollzugsakte zur Wehr setzt und wenn er mit seinem Schritt die Kassation des entscheidungserheblichen Gesetzes erreicht. Ihn trifft die Rechtswohltat des § 95 Abs. 2 BVerfGG, auf die § 79 Abs. 2 Satz 1 BVerfGG ausdrücklich Bezug nimmt. Die belastenden Entscheidungen werden aufgehoben."

Schmidt-Bleibtreu/Klein/Bethge, Bundesverfassungsgerichtsgesetz, § 79, beck-online, Werkstand: 61. EL Juli 2021.


  Juraj Gyarfas, 17. 03. 2022 v 17:34 - Herc k intertemporalite derogačných nálezov

"Samotný ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na teleologický výklad aktívnej legitimácie všeobecného súdu podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy. [I. ÚS 51/06] Ide pritom o jednoduchú otázku: aký význam má rozhodnutie ústavného súdu z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecného súdu, ktorý prerušil konanie v posudzovanej veci až do jeho rozhodnutia? Má takýto postup význam v prípade, že sa nijako nepremietne do právneho postavenia účastníkov konania? Je zrejmé, že absencia reflexie rozhodnutia ústavného súdu by viedla k strate významu tejto aktívnej legitimácie, ktorá by sa nepochybne prejavila v jej využívaní. V tomto smere stačí poukázať na malý význam prvorepublikového československého ústavného súdu, ktorý mohol posudzovať súlad zákonov s ústavou len na návrh najvyšších súdnych inštancií v krajine, ale bez toho, aby jeho záver mohol byť týmito súdmi reflektovaný. Pochopiteľným dôsledkom bola absencia príslušných návrhov. Teleologický argument je treba vykladať v súvislosti s ochranou základných práv a slobôd. Ústava v čl. 12 ods. 1 stanovuje neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd. V čl. 1 ods. 1 ústavy stanovuje právny charakter štátu. Bez ohľadu na to, že čl. 142 ústavy výslovne nestanovuje ochranu základných práv a slobôd medzi svoje funkcie, treba túto funkciu vyvodzovať práve z významu materiálnej stránky ústavy. Nie je pritom možné formalisticky odmietnuť túto funkciu všeobecných súdov poukazom na to, že orgánom ochrany ústavnosti je podľa čl. 124 ústavný súd. Nakoniec, sám ústavný súd potvrdil úlohu všeobecných súdov pri poskytovaní ochrany základných práv a slobôd, a to v rámci už zmieneného princípu subsidiarity.

Na základe uvedeného možno odôvodniť neaplikovanie protiústavného právneho predpisu v konaní, ktoré vyvolalo podnet k posúdeniu ústavnosti, práve podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy.
"

HERC, T.: Problém aplikovateľnosti protiústavného právneho predpisu. Justičná revue, 60, 2008, č. 6-7, s. 907 – 919.


  Juraj Gyarfas, 18. 04. 2022 v 21:29 - cesta ostáva zarúbaná

Ústavný súd v ďalšej plenárnej veci (PL. ÚS 3/2022) potvrdil judikatórnu líniu komentovanú v tomto poste. Opäť teda odmietol návrh na preskúmanie súladu zákonnej normy (tentokrát § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov) s ústavou, pretože prípadná derogácia by vzhľadom na ex nunc účinky aj tak nemala dopad na prebiehajúci spor. Tým pádom ide v kontexte prebiehajúceho konania na všeobecnom súde o akademickú otázku, o ktorej ústavný súd nebude rozhodovať.

Nepomohli teda disenty výraznej minority sudcov v predchádzajúcich rozhodnutiach, línia ostáva zachovaná. Všeobecní sudcovia si prípadné pochybnosti o súlade podústavných súkromnoprávnych noriem majú vyriešiť nejako inak, nie však iniciovaním konania podľa čl. 125 v spojení s čl. 144 ústavy.

Majoritné uznesenie neprináša nad rámec doterajšej argumentácie nič zásadne nové. Rád by som však upozornil na disenty sudcov Straku a Šorla. Oba sú právne, ale aj literárne zaujímavým čítaním - Strakov ako fejtón o úlohe dialógu medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom v demokracii, Šorlov ako variácia na zdrvujúcu satiru právnikov z Guliverových ciest.

Dovoľujem si citovať zopár pasáží, odporúčam však čítať ako celok:

Disent sudcu Šorla:

"Ide o opakovanie a rozvíjanie nesprávnych metodologických prístupov z nedávnych rozhodnutí PL. ÚS 24/2020, PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021 a PL. ÚS 16/2021.

... prístup, ktorý opätovne formuluje väčšina pléna, je v rozpore s čl. 144 ods. 2 druhou vetou ústavy.

...

Ústavný súd mal splniť krédo, ktoré tak rád a správne podsúva všeobecným súdom. Súdy majú súdiť. Súdenie však primárne nie je procesne nesprávne odmietanie návrhov. Tak ako všeobecné súdy majú súdiť civilné, trestné a správne veci, tak má ústavný súd rozhodovať veci ústavné, a nie naopak. Návrh okresného súdu takouto ústavnou vecou je a jeho odmietnutie je výsledkom nesprávneho výkladu noriem ústavy a zákona o ústavnom súde. Možno i preto si zaslúži i trochu odľahčené, hoc aj nie práve kurtoázne zrkadlo literárneho sarkazmu (Swift, J. Gulliver’s Travels. Free eBooks at Planet eBook.com, s. 317).

... pod rúškom stabilizovanej judikatórnej línie (PL. ÚS 24/2020, PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021 a PL. ÚS 16/2021) [sa] skrýva skupina nedávno vynájdených autoritatívnych precedentov, ktoré sú len ospravedlňovaným a rozvíjaním rozumom neudržateľného omylu, ktorý vedie k nesystematického následku o nemožnosti preskúmania súladnosti noriem civilného práva, teda tých noriem, ktoré v súlade s ústavou majú aplikovať civilné súdy.

...

Tak je tomu aj v tomto uznesení, keď sa vulgátou latinských zaklínadiel (ex tunc, ex nunc, pro futoro) a cudzích, no asi bez slovníka cudzích slov použitých slov (ekvivalencia, symetria), zakrýva podstata rozhodovania o tom, či § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov súvisí (týka sa) s rozhodovaním okresného súdu.

...

Nesprávna je argumentácia väčšiny pléna v tej časti, v ktorej zdôrazňuje to, že pri prijatí návrhu na ďalšie konanie treba zvážiť konflikt právnej istoty a stability právnych predpisov na strane jednej a požiadavky na účinnom presadení ústavnosti na strane druhej. Táto úvaha je nepochopením úlohy a metód ústavného súdnictva ako takého. Úlohou ústavného súdnictva je byť na strane jednej zrkadlom politiky, ktorá nástrojmi tvorby práva nastoľuje právnu istotu platnými a účinnými právnymi predpismi, a na strane druhej zrkadlom všeobecného súdnictva, ktoré nástrojmi aplikácie práva nastoľuje právnu istotu právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami.

Použitie nesprávneho argumentu právnej istoty je zrejmým prejavom toho, že u väčšiny pléna prevládol inštinkt či už politických normotvorcov, ktorí s uspokojením záujmu väčšiny odkladajú normatívne riešenia ústavne problematických otázok, alebo sudcov všeobecných súdov, ktorí sa pod rovnakým rúškom zdržiavajú akejkoľvek kritiky či už zjavne s ústavou nesúladného právneho predpisu, alebo súdnictvom vytvoreného celkom nesprávneho, možno aj protiústavného právneho názoru.

...

Následkom právnych názorov väčšiny pléna je záver, ktorý narúša systém ochrany ústavnosti. Na tento mŕtvy bod treba trvalo a dôsledne, možno aj s použitím explicitných argumentačných nástrojov, upozorňovať a pomenovať jeho príčiny. Len tak zostane zachovaná nádej, že občan sa neocitne v situácii, keď o ňom bude rozhodovať sudca okresného súdu, ktorý je rovnako ako on presvedčený, že zákon, podľa ktorého sa má rozhodnúť, nie je v súlade s ústavou.
"

Disent sudcu Straku:

"Za hľadanie právnych názorov na ochranu ústavnosti si plénum vážim, ale tento konkrétny právny názor na konkrétnu kontrolu ústavnosti, či skôr koncepcia, nie je len v napätí s ústavným textom, ale tiež s povojnovým vývojom európskeho ústavného súdnictva, a nie je v špecifickom zmysle demokratický.

...

Na uvažovaní väčšiny ma, samozrejme, zarmucuje skutočnosť, že ústavný súd na základe impulzov z justičnej, a teda občianskej reality neodstraňuje právne normy, ktoré môžu byť protiústavné. Ešte o čosi viac ma zarmucuje, že takýto štýl myslenia môže byť výrazom nedôvery k istej podobe demokracie.

...

Pestrosť demokracie však môže pri mnohých súkromnoprávnych veciach viac či menej harmonizovaných právom EÚ znamenať, že aktívne všeobecné súdy budú hľadať odpovede v Luxemburgu, a nie v Košiciach na úkor kultivácie našej ústavnosti.

...

Už dnes vzbudzuje naša judikatúra ku konkrétnej kontrole rozpaky (porov. diskusiu na vlákne Gyarfas, J. Cesta zarúbaná: Má ešte zmysel napádať v súdnom konaní súlad predpisu s ústavou? In: https://www.lexforum.sk/731). O to väčšie rozpaky môže vzbudzovať z časového odstupu. Predbežná otázka má DNA v talianskom ústavnom práve a odtiaľ plynie aj inšpirácia pre predbežnú otázku pred Súdnym dvorom.

Z praxe Súdneho dvora plynie prezumpcia aplikovateľnosti predbežnej otázky, Súdny dvor prezumuje, že otázka je podávaná z rozumných dôvodov a kolegiálne na ňu svojim predkladajúcim súdom odpovedá. Pre našu aktuálnu judikatúru niet žiadnej komparatívnej paralely.

...

Aktuálnou judikatúrou vzďaľujeme občanov od ich ústavného súdu, čo nie je priateľské k demokracii.

...

Myslím, že na základe demokracie, na základe súťaže myšlienok ústavný súd bude ďalej hľadať postoj ku konkrétnej kontrole zákonov regulujúcich súkromnoprávne vzťahy. V demokracii sa často až po náročnej ceste vrátime k štandardu, ktorý sme pôvodne považovali za samozrejmý. Ale získali sme tým mnoho skúsenosti a cenu znovunadobudnutého štandardu.
"

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím