lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (146)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Milan Hlušák (11)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (5)
Monika Dubská (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Robert Goral (3)
Maroš Hačko (3)
Peter Pethő (3)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Jiří Remeš (2)
Martin Gedra (2)
Ivan Bojna (2)
Dávid Tluščák (2)
Adam Valček (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Straňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Roman Kopil (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Peter K (1)
Martin Svoboda (1)
Jozef Kleberc (1)
Peter Janík (1)
Martin Šrámek (1)
Matej Kurian (1)
peter straka (1)
Radoslav Pálka (1)
Marcel Jurko (1)
Tomáš Demo (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Košalko (1)
Ondrej Halama (1)
Ján Pirč (1)
lukas.kvokacka (1)
I. Stiglitz (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Robert Vrablica (1)
Viliam Vaňko (1)
Lucia Palková (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vladimir Trojak (1)
David Halenák (1)
Dušan Marják (1)
Peter Marcin (1)
Martin Hudec (1)
Ivan Michalov (1)
Gabriel Volšík (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomas Kovac (1)
Pavol Mlej (1)
Michal Ďubek (1)
Martin Galgoczy (1)
Ondrej Jurišta (1)
Paula Demianova (1)
lukasmozola (1)
Róbert Černák (1)
Peter Kubina (1)
Gabriel Závodský (1)
Vincent Lechman (1)
Petr Kavan (1)
Petr Steiner (1)
Tibor Menyhért (1)
Nora Šajbidor (1)
Matej Gera (1)
Roman Prochazka (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomáš Ľalík (1)
Katarína Dudíková (1)
Zuzana Adamova (1)
Emil Vaňko (1)
Marek Maslák (1)
Natalia Janikova (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Estočák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Ústavný súd SR a európska ústava: Prelomové rozhodnutie alebo nevyužitá šanca?

Juraj Gyarfas, 26. 12. 2008 v 12:56

Hneď na úvod by som rád ubezpečil, že v nadpise tohto textu nie je chyba - nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, o ktorom budem písať, sa vskutku týka už pár rokov "mŕtvej" Zmluvy o Ústave pre Európu (ústavná zmluva, resp. európska ústava) a nie aktuálnejšej Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Hoci toto rozhodnutie je v čase, keď je ústavná zmluva takmer zabudnutá a ústavné tribunály iných členských štátov sa zapodievajú Lisabonskou zmluvou, už trochu neaktuálne, rád by som o ňom napísal niekoľko riadkov. Domnievam sa totiž, že z hľadiska otázok, ktoré ústavný súd riešil, mohlo ísť (a do istej miery aj išlo) o míľnik vo formulovaní slovenskej ústavnej doktríny voči európskej integrácii. Napriek tomu som sa v slovenskej ani českej odbornej literatúre nestretol so žiadnou reakciou alebo komentárom k tomuto rozhodnutiu (ospravedlňujem sa, ak som niečo prehliadol). Taktiež som nenarazil na žiadny zahraničný zdroj k uvedenému rozhodnutiu (okrem stručného a vôbec nie analytického zhrnutia, ktoré som sám napísal, ak si teda môžem na tomto mieste takto malicherne prihriať vlastnú polievočku).

Vzhľadom na zásadnosť položených otázok a skutočnosti, že ústavný súd podľa mojich vedomostí zatiaľ nemal takú priamočiaru príležitosť vyjadriť sa k limitom európskej integrácie a slovenskej štátnosti, sa mi táto skromná reakcia javí prekvapivá. Jedným z dôvodov však môže byť, že uvedené rozhodnutie sa nie z vlastnej viny dostalo do nezávideniahodnej situácie, že sa narodilo už ako obsolétne. V čase vyhlásenia rozhodnutia (február 2008) bola európska ústava už mŕtva a viaceré európske krajiny mali dokonca ratifikovanú jej nádejnú náhradníčku. Možno samozrejme diskutovať, či ústavný súd nemohol rozhodnúť skôr, tu by sme však pravdepodobne narazili na politickú tému dlhodobého neúplného obsadenia ústavného súdu a v tom by som sa teraz nerád zamotal.

Konanie

Politické pozadie uvedenej kauzy je podobné ako v podobných kauzách v iných európskych krajinách (podobne bola iniciovaná aj známa kauza Maastricht pred nemeckým Bundesverfassungsgericht). Iniciátormi konania bola skupina odporcov európskej ústavy z prostredia konzervatívnych think-tankov a Občianskej konzervatívnej strany.

Ústavnou sťažnosťou z 8. júla 2005 sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (právo účasti na správe vecí verejných). Porušovateľom mala byť Národná rada SR a k porušeniu malo dôjsť vyslovením súhlasu s ústavnou zmluvou (uznesenie NR SR č. 1596). Sťažovatelia argumentovali, že prijatím ústavnej zmluvy dochádza k vstupu SR do štátneho zväzku, čo v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavy musí byť vykonané ústavným zákonom potvrdeným referendom. Tézu o štátnom zväzku podporili viacerými známymi argumentmi (priznanie právnej subjektivity EÚ, explicitná úprava prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym, rozšírenie okruhu právomocí EÚ a okruhu oblastí, v ktorých sa rozhoduje väčšinovým hlasovaním, doložka flexibility, zahrnutie Charty základných práv Únie do ústavnej zmluvy, atď.). Keďže, podľa názoru sťažovateľov, bola naplnené hypotéza čl. 7 ods. 1 ústavy (t.j. vstup do štátneho zväzku) a nebolo uskutočnené obligatórne referendum, bolo porušené ich právo na účasť na správe vecí verejných.

Sťažovatelia okrem samotnej sťažnosti podľa môjho názoru veľmi elegantne vyzvali ústavný súd, aby formuloval svoj postoj k európskej integrácii a to vyhlásením, že ak by niekto chcel konštatovanie o zmene EÚ na štátny zväzok spochybniť, "musel by sa vysporiadať s otázkou pri akej inej príležitosti, ak nie pri schvaľovaní Zmluvy o Ústave pre Európu by sa mal uplatniť postup podľa čl. 7 ods. 1."

Ústavný súd na začiatku zareagoval veľmi promptne a ústretovo. 14. júla 2005 vyhovel návrhu sťažovateľov a predbežne odložil vykonateľnosť citovaného uznesenia NR SR. Prezident až do meritórneho rozhodnutia nemohol uvedenú zmluvu ratifikovať. Prezident sa rozhodol, že tento zákaz bude rešpektovať, aj keď sa rozhodnutím ústavného súdu necítil byť právne viazaný (viď. napr. 24hodín: Ratifikácia ústavy EÚ má byť dokončená, prezident ju nepodpísal).

Čo sa týka meritórneho rozhodnutia ústavný súd taký promptný nebol. Nález vo veci samej bol vyhlásený po takmer troch rokoch 27. februára 2008, pričom písomné vyhotovenie sa na stránke ústavného súdu objavilo až v júni 2008.

Z tohto dôvodu sa nález narodil ako obsolétny. Ako je všeobecne známe, európsku ústavu medzitým európski lídri na základe referend vo Francúzsku a Holandsku pochovali a pripravili náhradnú Lisabonskú zmluvu (je zvláštnou iróniou, že rozhodnutie ústavného súdu o ústavnej zmluve bolo zverejnené na stránke súdu v tom istom týždni, v ktorom írski voliči v referende odmietli aj Lisabonskú zmluvu). Ústavný súd síce uviedol, že schválenie ústavnej zmluvy si nevyžadovalo obligatórne referendum a dočasné opatrenie pozastavujúce účinnosť príslušného uznesenie národnej rady tým pádom stratilo platnosť. Prezident však zjavne nemá záujem pochovanú európsku ústavu post mortem podpísať. Napriek tejto obsolétnosti mal nález ústavného súdu potenciál stať sa míľnikom slovenskej ústavnej doktríny a preto považujem za zmysluplné o ňom písať.

Nález (II. ÚS 171/05-175) a problematické časti odôvodnenia

Netrúfam si v tomto texte komentovať ani len zhrnúť celý nález ústavného súdu a som presvedčený, že na to sú povolanejší odborníci. Rád by som len stručne zhrnul niektoré nosné argumenty a vyjadril sa ku konkrétnym vetám, ktorými ústavný súd podľa môjho názoru príliš neprispel k jasnému výkladu predmetných ustanovení ústavy.

Ústavný súd sa v prvom rade nestotožnil s tvrdením sťažovateľov, že po schválení ústavnej zmluvy bude možné považovať EÚ za štátny záväzok. Uviedol, že výber autorských citácií, ktorými podopreli svoje tvrdenia považuje "v značnej miere za jednostranný, pretože nepochybne existujú v tejto oblasti odlišné názory." Ústavný súd taktiež nevyhovel výzve sťažovateľov a nesformuloval jednoznačný názor na otázku, ktoré atribúty EÚ musí nadobudnúť, aby bolo možné považovať ju za štátny zväzok. V odôvodnení konštatoval, že vývoj v EÚ "nepochybne tenduje k štátnej forme, teda k štátnemu zväzku, ale serióznym spôsobom určiť moment, kedy sa tak stane, nie je (...) nateraz možné". Ďalej uviedol, že z žiadneho ustanovenia ústavnej zmluvy nevyplýva, že by sa "zakladal spoločný štát členov EÚ alebo, že by EÚ (...) mala nadobudnúť povahu štátneho zväzku, a podľa ústavného súdu Slovenská republika nemôže sama priznať Európskej únii tento štatút. Takéto rozhodnutie môžu urobiť jedine orgány Európskej únie so súhlasom všetkých členských štátov".

Práve poslednú citovanú vetu považujem do istej miery za problematickú. Zdanlivo z nej totiž podľa môjho názoru vyplýva, že ústavný súd sa vopred vzdáva práva posúdiť, kedy sa EÚ zmení na štátny zväzok a kedy teda bude naplnená hypotéza čl. 7 ods. 1 ústavy (s dispozíciou obligatórneho referenda). Citovaná veta vyznieva, ako keby ústavný súd toto rozhodnutie prenechával orgánom EÚ. Tento prístup naznačuje, že ústavný súd sa bude prizerať premene EÚ na štátny zväzok (kam podľa neho vývoj EÚ tenduje) a to so všetkými predstaviteľnými atribútmi štátnosti, avšak pokiaľ samotné orgány EÚ nezačnú hovoriť o štátnom zväzku, nebude považovať hypotézu čl. 7 ods. 1 za naplnenú. Domnievam sa, že toto konštatovanie nebolo pre účely rozhodnutia v konkrétnej kauze potrebné a v budúcnosti môže spôsobiť interpretačné problémy.

Ústavný súd však v tomto smere zašiel ešte ďalej. Keďže prístupová zmluva, na základe ktorej SR pristúpila k EÚ bola ako medzinárodná zmluva ratifikovaná a riadne vyhlásená, "až na jej základe sa uskutočnila sťažovateľmi napadnutá procedúra schvaľovania Zmluvy národnou radou". Ústavný súd pokračuje, že "všetky ďalšie akty a úkony, ktoré Slovenská republika urobí v rámci relevantných záväzkov" s ES a EÚ treba podriadiť čl. 7 ods. 2 prvej vete ústavy ("Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."). Podľa ústavného súdu spadá pod citovaný čl. 7 ods. 2 ústavy aj právny akt, "ktorý mení kvalitatívne parametre spolupráce" ako napr. ústavná zmluva. "(A)ni akýmikoľvek ďalšími úkonmi iniciovanými či už Európskou úniou alebo Slovenskou republikou nemôže nastať stav, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s účelom a obsahom ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavy."

Aj v tomto prípade sa domnievam, že ústavný súd nastolil tézu, ktorá nebola potrebná a do budúcnosti môže spôsobiť interpretačné problémy. Na jednej strane stojí samozrejme plnenie záväzkov, ktoré SR prístupovou zmluvou prevzala a ktoré v duchu všeobecnej medzinárodnoprávnej zásady pacta sunt servanda ako aj v duchu zásad európskeho práva musí plniť. SR však neprevzala záväzok súhlasiť s aktmi, ktoré kvalitatívne menia parametre spolupráce v rámci EÚ. Zdá sa, že ústavný súd nielen nevedel určiť hranicu, kedy sa EÚ zmení na štátny zväzok, ale zároveň sa vopred "vzdáva možnosti aplikovať" čl. 7 ods. 1 ústavy a to dokonca aj v prípade, ak dôjde ku kvalitatívnej zmene parametrov spolupráce. Na druhej strane je možné, že kvalitatívna zmena parametrov spolupráce spadá pod čl. 7 ods. 2 ústavy len dovtedy, pokiaľ ide o úkony a akty "v rámci relevantných záväzkov". Táto interpretácia by bola plauzibilná, v takom prípade mi však nie je jasné, prečo ústavný súd použil formuláciu o zmene kvalitatívnych parametrov, čo podľa môjho názoru nespadá pod "relevantné záväzky".

Ľudskoprávny argument

Druhý problematický argument ústavného súdu sa opiera o čl. 93 ods. 3 ústavy (zákaz referenda o základných právach). Nakoľko súčasťou ústavnej zmluvy bola taktiež Charta základných práv, ústavný súd rozhodol, že referendum o ústavnej zmluve nielen nie je obligatórne, ale dokonca by bolo protiústavné.

Z odôvodnenia sa zdá, že tento argument do konania vniesol právny zástupca odporcu dr. Drgonec a z hľadiska odporcu sa mi javí ako veľmi elegantný. Zdá sa mi však, že ústavný súd ho prevzal bez podrobného vysporiadania sa s dôsledkami, ktoré z neho vyplývajú.

Súhlasím, že z hľadiska gramatického výkladu je tento argument pomerne presvedčivý. Citované ustanovenie ústavy jednoznačne zakazuje referendum o základných právach. Ústavná zmluva obsahuje úpravu základných práv a to v niektorých prípadoch v širšom rozsahu, ako je v súčasnosti garantovaný ústavou (napr. v oblasti nedotknuteľnosti osoby zakazuje eugenické praktiky a reprodukčné klonovanie ľudských bytostí alebo v oblasti sociálnych práv). Tým pádom by referendum o európskej ústave malo byť v rozpore s ústavným zákazom referenda o ľudských právach

Domnievam sa však, že z hľadiska teleologického výkladu je prinajmenšom otázne, či čl. 93 ods. 3 ústavy zakazuje len referendum o zúžení základných práv alebo aj o rozšírení. Tento argument presadzovali aj sťažovatelia, ktorí namietali, že účelom čl. 93 ods. 3 je "zabrániť zneužitiu inštitútu priamej demokracie na zasahovanie do ľudských práv".

Okrem toho má však tento argument aj závažné praktické dopady. Je otázne ako by ústavný súd aplikoval tento výklad na referendum o vstupe do EÚ v máji 2003. Referendová otázka síce znela "Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie?" (viď. Rozhodnutie prezidenta SR 49/2003 Z.z.), táto otázka však podľa môjho názoru implicitne zahŕňa otázku pristúpenia k Zmluve o založení Európskych spoločenstiev a Zmluve o Európskej únie (nehovoriac o prevzatí celého acquis communautaire). Uvedené dokumenty taktiež obsahujú ustanovenia dotýkajúce sa základných práv a nepochybne obsahujú ustanovenia dotýkajúce sa daní a rozpočtu, ktoré podľa čl. 93 ods. 3 ústavy taktiež nemôžu byť predmetom referenda. Napriek tomu, že sťažovatelia uviedli tento argument, ústavný súd sa s ním v odôvodnení nevyrovnal.

Názor ústavného súdu môže taktiež spôsobovať interpretačné problémy do budúcnosti. Lisabonskú zmluvu síce schválila národná rada, nemožno však vylúčiť, že pri budúcich revíziách zakladateľských zmlúv bude politický a spoločenský záujem na ich prijatí vo fakultatívnom referende podľa čl. 93 ods. 2 ústavy (napr. z dôvodov legitimity podobne ako v prípade fakultatívneho referenda o vstupe do EÚ). Ťažko si predstaviť, že takáto revízia nebude obsahovať žiadne ustanovenia o základných právach, daniach ani rozpočte. Je otázne, či ústavný súd bude takéto referendum považovať za protiústavné.

Záver

Na záver ešte trochu môjho osobného názoru. Osobne ma teší, že ústavný súd sa javí ako "integration-friendly" a nestavia sa do pozície nekompromisného odporcu prehlbovania európskej integrácie. Taktiež sa mi páči uznanie, že EÚ tenduje k štátnej forme (aj keď si nie som istý, či ústavný súd toto vyjadrenie myslel tak vážne, ako vytrhnuté z kontextu vyznieva). Domnievam sa však, že niektoré vety z odôvodnenia nálezu vyznievajú až príliš otvorene. Podľa môjho názoru neprispievajú k rozvoju jasnej a koherentnej slovenskej doktríny vo vzťahu k európskej integrácii. Domnievam sa, že ústavný súd mohol toto konanie (osobitne v situácii, keď samotné rozhodnutie po pochovaní ústavnej zmluvy už z praktického hľadiska nebolo príliš relevantné) využiť na presnejšie vymedzenie svojho postoja k otázkam ďalšieho vývoja európskej integrácie.


Názory k článku Ústavný súd SR a európska ústava: Prelomové rozhodnutie alebo nevyužitá šanca?:


  Juraj Alexander, 06. 01. 2009 v 13:16 - Juraj Alexander

Ďakujem za výborný post.

Veľmi sa mi páči v slovenskej judikatúre už asi pomerne štandardný odkaz na "opačné názory" bez toho, aby ich súd (v tomto prípade ústavný) citoval. ("Treba však povedať, že ústavný súd výber ich autorských citácií považuje v značnej miere za jednostranný, pretože nepochybne existujú aj v tejto oblasti odlišné názory, a to ako u nás, tak aj v zahraničí.")

A taktiež oceňujem, že ÚS dokázal celú argumentáciu o tom, či EÚ je štátny zväzok alebo nie, zhrnúť do zhruba dvoch odsekov. Niečo, čo môžu iné ústavné súdy len ticho závidieť.

Ale nad vec - nezdá sa Vám, že v tomto prípade by bolo viac ako vhodné, aby súd zaviedol niečo ako doktrínu "mootness"? (pre nezámorských - ide o prístup amerických súdov, keď, až na ojedinelé výnimky, odmietajú rozhodovať akademické spory a vyžadujú, aby v dobe rozhodnutia spor bol živý) V danej situácii mohol ÚS veľmi elegantne ústavnú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú s tým, že napadnuté uznesenie NRSR bolo, s ohľadom na celoeurópsku situáciu, "nespôsobilý pokus", tj. nemohlo základné práva sťažovateľov ohroziť. Lepšie ako vyrobiť takýto, zdá sa, že nie veľmi dôsledne premyslený judikát, ktorý môže v budúcnosti narobiť kopu škody.

  Branislav Gvozdiak, 15. 01. 2009 v 15:14 - ad mootness

Tie dva odseky v strede budu asi trosku ironicke, co?:D Tekze k poslednemu... Mootness je velmi zaujimava doktrina, ale myslim ze obmedzenia pristupu k Ustavnemu sudu su dostatocne... Spor v jeho zaciatku zivy bol, cize by ho musel Ustavny sud odmietnut uz po jeho prvotnom prijati... Je na zaklade doktriny mootness mozne v zamori odmietnut rozhodovat nejaky spor z toho dovodu, ze je iba akademicky, aj pocas procesu, ci iba na jeho zaciatku (ako odmietnutie podania)?

Okrem toho, opravte ma ak sa myslim, ale Ustavny sud by jednoducho nemal vydavat NIE VELMI DOSLEDNE PREMYSLENE JUDIKATY. Akoze halo, snivam?:) Ja si jednoducho myslim, ze staci dat odpoved na Jurajovu otazku z nadpisu - je to premarnena sanca (aj ked pozitivne vnimam proeuropsku orientaciu). A uz iba mozeme roky cakat, ci tato premarnena sanca bude mat nejake nasledky.

  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2009 v 22:58 - zivy spor

Zda sa mi, ze v case predbezneho prerokovania podla § 25 zak. 38/1993 bol spor vcelku zivy. Zial, nie som ziadny odbornik na konanie pred ustavnym sudom, ale zda sa mi, ze odmietnutie pre zjavnu neopodstatnenost po tom, ako sud uz raz vec prijal na konanie, neprichadza do uvahy (opravte ma prosim, ak sa mylim). Takze v tomto pripade sud asi musel rozhodnut (cim samozrejme nechcem obhajovat niektore casti rozhodnutia).

K mootness - zda sa mi, ze nieco podobne mame aj u nas na tejto strane mora. Minimalne ESD podla mojich vedomosti odmieta riesit otazky, ktore boli polozene bez realneho sporu len na ucely zodpovedania nejakej hypotetickej otazky (244/80).

V tomto kontexte ma zaujala uvaha Zdenka Kuhna (http://jinepravo.blogspot.com/2008/12/kauza-lisabonsk-smlouvy-iii-pravomoci.html): "Není rozumné do takto politických otázek, jako je otázka suverenity, vytrvale vtahovat ústavní justici, a institucionální úprava, která posiluje roli domácích parlamentů v oblasti kompetencí Unie, je proto rozumnou bariérou proti přílišné judicializaci evropské integrace." Takze menej riesenia politickych otazok sudmi a viac parlamentami. Aj ked niekto by mozno povedal, ze europska integracia je prilis dolezita, aby sa nechala politikom :-)

  Juraj Alexander, 19. 01. 2009 v 23:59 - political question

Suhlas. Tj. dalsia inspiracia zo zamoria, aj ked o tomto viem este menej ako o doktrine mootness (ktoru momentalne nemam cas dalej skumat, aby som odpovedal na vznesene otazky). Ale v kurze americkeho ustavneho prava na PF v Brne v roku 2000 bola rec o tom, ze US SC obcas odmietne o niecom rozhodnut s odovodnenim, ze ide o "political question". Aj s tymto pristupom by som v danej situacii suhlasil.

  Juraj Gyarfas, 23. 01. 2009 v 16:30 - ad political question

Povedat, ze ide o political question je zo strany sudu dost jednoduche .... a asi aj dost alibisticke, lebo v mnohych inych politickych otazkach sa vyjadril. Takze ja osobne schvalujem, ze US SR sa tejto otazky alibisticky nevyhol a podujal sa riesit ju (aj ked ju mohol vyriesit aj trochu jasnejsie).

A k tomuto ostava uz len citovat Tocquevilla "There is hardly a political question in the United States which does not sooner or later turn into a judicial one". V tomto sa EU cim dalej tym viac podoba na US. A v zasade som skor nachylny s tym suhlasit.

  Peter Kocvar, 01. 02. 2009 v 20:31 - dakujem za vystizny komentar

A chvalim tento blawg na ktory som sa prave preklikal. Nasiel som tu tie iste veci co "kopli" aj mna pri citani toho rozhodnutia a moj pocit je, ze US do znacnej miery nekriticky prevzal argumentaciu zastupcu odporcu. Naozaj, ak by sa US chcel tejto judikatury drzat konzistentne aj v buducnosti, tak si do znacnej miery "zviazal ruky".
.
Navyse, ak si vezmeme ze poziadavka referenda pri vstupe do statneho zvazku ma byt istou zarukou proti tomu, aby bol stat niekedy politickymi elitami zatiahnuty do statneho zvazku proti voli obcanov, najma ak by tento takyto statny zvazok trpel vaznym demokratickym deficitom (dajme tomu ze to je to co chceli tvrdit stazovatelia ohladom Ustavnej zmluvy), tak vylucenie referenda vzhladom na zakaz konania referenda o otazkach ludskych prav je absurdita. Politickymn elitam, ktore by chceli stat do niecoho takeho zatiahnut totiz vytvorena doktrina US umoznuje obist referendum tak, ze v zmluve bude zmienka (akakolvek, hoci aj obmedzujuca) o ludskych pravach.

  Juraj Gyarfas, 02. 02. 2009 v 11:30 - dakujem za prispevok

A ja dakujem za prispevok do diskusie a za preklikanie sa na nasu stranku. Pridite aj nabuduce :-)

Suhlasim. Tiez sa mi zda, ze ustavny sud si to prevzatim argumentacie odporcu trochu ulahcil. Dr. Drgonec je vynikajuci odbornik v oblasti ustavneho prava a asi aj skvely advokat - v tomto pripade svojho "klienta" zastupoval vyborne. Ale ustavny sud podla mna prilis ochotne prevzal jeho argumentaciu, neberuc do uvahy, ze je to argumentacia jednej zo "sporovych stran".

Zaujimavo je to vidiet napr. vo vztahu k inym zdrojom. Narodna rada uvadza rozne typy nazorov k ustavnej zmluve a ku kazdemu uvadza aspon jeden zdroj. Ustavny sud len konstatuje, ze "nepochybne existujú aj v tejto oblasti odlišné názory", neuvádza však ani jeden takýto zdroj.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím