lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (148)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Milan Hlušák (11)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (5)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (3)
Denisa Dulaková (3)
Robert Goral (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Jiří Remeš (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Ivan Bojna (2)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Serfozo (2)
Zsolt Varga (2)
Bob Matuška (2)
Martin Gedra (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Juraj Schmidt (2)
Lukáš Peško (2)
Roman Kopil (2)
Zuzana Kohútová (1)
Ondrej Halama (1)
Matej Košalko (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter Kubina (1)
Tomáš Demo (1)
Vincent Lechman (1)
Petr Kavan (1)
Pavol Mlej (1)
Dušan Marják (1)
lukas.kvokacka (1)
Matej Kurian (1)
Petr Steiner (1)
Marcel Jurko (1)
Nora Šajbidor (1)
Radoslav Pálka (1)
Peter Marcin (1)
Viliam Vaňko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
peter straka (1)
Martin Galgoczy (1)
Bohumil Havel (1)
Zuzana Adamova (1)
Tomas Kovac (1)
Roman Prochazka (1)
Katarína Dudíková (1)
Marek Maslák (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Šrámek (1)
Ondrej Jurišta (1)
Peter Janík (1)
I. Stiglitz (1)
Robert Šorl (1)
lukasmozola (1)
Jozef Kleberc (1)
Natalia Janikova (1)
Lucia Palková (1)
David Halenák (1)
Martin Svoboda (1)
Peter K (1)
Róbert Černák (1)
Gabriel Závodský (1)
Ján Pirč (1)
Ivan Michalov (1)
Matej Gera (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomáš Ľalík (1)
Gabriel Volšík (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Estočák (1)
Emil Vaňko (1)
Michal Ďubek (1)
Paula Demianova (1)
Tibor Menyhért (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Hudec (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Nemo plus iuris strikes back!

Juraj Gyarfas, 31. 01. 2010 v 21:22

Zatiaľ najrozsiahlejšia diskusia, ktorú sme na Lexfore mali tú česť hostiť, sa strhla okolo postu Nemo plus iuris no more?. V tomto poste som kritizoval nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 143/07, ktorý podľa môjho názoru neodôvodnene prelomil zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.

Táto diskusia bola neobyčajne zaujímavá a rozsiahla, trochu však obišla samotnú tému postu a venovala sa skôr účinkom odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. V tomto príspevku by som sa rád opäť vrátil k pôvodnej téme - a to otázke, či dobromyseľný nadobúdateľ môže nadobudnúť vlastníctvo od prevodcu, ktorý vlastníctvo nadobudol na základe absolútne neplatnej zmluvy (nie na základe právneho úkonu, ktorý bol platný, ale neskôr zanikol napríklad v dôsledku odstúpenia). Zdá sa totiž, že Najvyšší súd Českej republiky má na citovaný nález Ústavného súdu taktiež kritický názor a dalo by sa preto povedať, že Najvyšší súd a s ním aj zásada nemo plus iuris strike back!

O čo vlastne išlo?

Ako som v staršom poste písal, Ústavný súd (Pl. ÚS 78/06) v českej "Ságe o odstúpení" zastavil úlet Najvyššieho súdu (Cpjn 201/2005), podľa ktorého má odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľností vecnoprávne účinky aj voči tretím osobám (t.j. ďalším nadobúdateľom). Odstúpenie má síce aj elegantnejšie a právne opodstatnenejšie civilistické riešenie cez obligačnoprávne nároky na vydanie veci ( § § 451 a 457 OZ) ako ústavnoprávnu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Ale hľadanie civilistických riešení asi ani nemá byť úlohou Ústavného súdu - jeho úlohou má byť práve ústavnoprávna korekcia civilistických úletov všeobecných súdov.

Ústavný súd však v neskoršom náleze, o ktorom bol vyššie citovaný príspevok, zašiel ešte o krok ďalej. Záver o ochrane dobromyseľného nadobúdateľa vlastníctva od prevodcu, ktorý vec nadobudol na základe platného titulu (a tento titul neskôr zanikol odstúpením) bez dôkladného odôvodnenia rozšíril aj na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa vlastníctva od prevodcu, ktorý vec "nadobudol" na základe absolútne neplatného titulu. Išlo teda o prelomenie zásady nemo plus iuris (alebo možno judikatórne zavedenie materiálnej publicity katastra).

Najvyšší súd strikes back!

V rozsudku sp. zn. 31 Odo 1424/2006 z 9. 12. 2009 mal Najvyšší súd opäť príležitosť sa k tejto problematike vyjadriť. A urobil tak vo veľkom štýle ústami Veľkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia.

Skutkové okolnosti boli veľmi podobné s kritizovaným nálezom Ústavného súdu. K prvému prevodu predmetných nehnuteľností v reťazi došlo na základe záložnej zmluvy, ktorú súdy považovali za neplatnú a za neplatný považovali aj samotný prevod ( Prodej se [...] neuskutečnil „jiným vhodným způsobem“ ( § 299 odst. 2 [ObZ]).). Žalobkyňa bola tretia v reťazi a v konkurznom konaní pôvodného vlastníka sa domáhala vylúčenia nehnuteľností zo súpisu. Prvostupňový aj odvolací súd jej žalobu zamietli (teda potvrdili, že z dôvodu absolútne neplatného titulu v reťazi pred ňou nemohla nadobudnúť vlastníctvo) a tak sa vec dostala na stôl Najvyššiemu súdu. Senát Najvyššieho súdu č. 29 vec predložil veľkému senátu.

Veľký senát sa v dôkladne odôvodnenom rozhodnutí vysporiadal s nálezom Ústavného súdu (okrem iného odkazom na staršie rozhodnutia Ústavného súdu, v ktorých judikoval v súlade so zásadou nemo plus iuris) a potvrdil, že absolútne neplatný titul treba odlíšiť od neskoršieho odstúpenia. Na základe absolútne neplatného titulu nedochádza k prevodu vlastníctva a preto ani nadobúdateľ nemôže vlastnícke právo ďalej prevádzať (bez ohľadu na dobromyselnosť ďalších nadobúdateľov).

"Nález Ústavního soudu z 25. února 2009 [I.ÚS 143/07], tedy posouvá dosavadní letitou judikaturu obecných soudů, včetně judikatury Nejvyššího soudu [...] i svou vlastní [...], jež obecně vycházela z toho, že kdo kupuje nemovitost od nevlastníka, vlastnické právo nenabývá, byť jedná v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí. [...]

Zbývá proto jen poměřit ustálené judikatorní závěry obecných soudů s názorem obsaženým v nálezu Ústavního soudu [...]. Úskalí možného posunu judikatury směrem naznačeným v onom nálezu tkví v oslabení ochrany skutečného vlastníka věci v případech, kdy osoba jednající v dobré víře nabývá cizí věc od domnělého vlastníka nebo na základě jednající osobou předstírané (nikoli skutečné) vůle skutečného vlastníka věc převést. Akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by ostatně učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení [...].

Velký senát občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu proto neshledal důvod ke změně ustálené judikatury obecných soudů [...], maje za to, že i nadále platí, že plná moc, kterou zástavní dlužník udělí zástavnímu věřiteli k prodeji zastavené nemovitosti za účelem splacení zajištěné pohledávky, je pro obcházení zákona neplatným právním úkonem ( § 39 obč. zák.). Kupní smlouva o prodeji nemovitostí uzavřená na základě takové plné moci je absolutně neplatným právním úkonem. Další nabyvatel nemovitosti (další kupující) převedené touto kupní smlouvou se nestává vlastníkem nemovitosti jen na základě toho, že při uzavření další kupní smlouvy jednal v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí.
"

Záver a otázka

Bude zaujímavé sledovať, ako sa tento dialóg medzi Najvyšším súdom a Ústavným súdom bude ďalej vyvíjať. Žalobkyňa vyššie citovaný nález Ústavného súdu vo svojej argumentácii použila a je možné, že sa svojej pravdy a svojich nehnuteľností bude domáhať ústavnou sťažnosťou. V takom prípade bude zaujímavé sledovať, či si Ústavný súd prizná chybu alebo či bude na svojom názore o ochrane dobromyseľného nadobúdateľa trvať. To už je však možno skôr otázkou "justičnej politiky", než civilistickej teórie.

Otázkou civilistickej teórie však je - a tým by som tento post rád ukončil - do akej miery je toto riešenie spravodlivé. Myslím si, že v rovine de lege lata má Najvyšší súd pravdu (na rozdiel od "Ságy o odstúpení"). Kombinácia zásady nemo plus iuris a absencie materiálnej publicity katastra podľa mňa iné riešenie nepripúšťa. Judikatórne prelamovanie zásady nemo plus iuris alebo zavádzanie materiálnej publicity katastra sa mi javí nesystémové a narušujúce konzistentnosť právneho systému a tým pádom aj právnu istotu.

Na druhej strane výsledky, ku ktorým kombinácia zásady nemo plus iuris a absencie materiálnej publicity katastra niekedy vedie, vyvolávajú z hľadiska spravodlivosti pochybnosti. Potenciálny nadobúdateľ často nemá možnosť overiť si platnosť všetkých nadobúdacích titulov v reťazi pred ním po dobu uplynulých desiatich rokov, resp. transakčné náklady najmä v prípade menších transakcií (fyzických osôb) môžu byť prohibitívne vysoké. Nemožno preto vylúčiť, že súdy budú z hľadiska spravodlivého riešenie rozhodovať na základe nesystémovej argumentácie v prospech dobromyseľného nadobúdateľa. V rovine de lege ferenda sa preto podľa môjho názoru otvára otázka, či by nadobúdateľov konajúcich v dobrej viere v zápis v katastri nebolo možné chrániť legislatívnou cestou (napríklad podľa vzoru § 892 BGB). Čo si o tom myslíte?


Názory k článku Nemo plus iuris strikes back!:


  Bystrik Bugan, 01. 02. 2010 v 10:35 - novela zákona o zápisech vlastnických práv k nemovitostem

Co se týče dobré víry v zápis do katastru vítám snahu poslance Petrušky, který předložil novelu zákona o zápisech vlastnických práv k nemovitostem. Novela kromě jiných změn navrhuje zakotvit tzv. poznámku spornosti (nový § 9a) a to v případě, "kdy někdo podá žalobu na určení, (i) že je vlastníkem nemovitosti evidované v katastru někdo jiný, než kdo je jako vlastník zapsán v katastru, nebo (ii) že je neplatný či zrušený právní úkon, na jehož základě má být zapsáno právo do katastru". Katastrální úřad na základě podané žaloby potvrzené podatelnou soudu nebo jiného potvrzení soudu o podání žaloby pak zapíše ve prospěch žalobce poznámku spornosti.

Novela by měla vylepšit dosavadní znění § 9 ods. 1 písm. b) a podle důvodové zprávy rovněž "eliminovat podávání šikanózních žalob, které jsou podávány tak, aby se konkurentovi ztížilo či znemožnilo zřízení věcného práva k nemovitosti. Zároveň se má předejít situaci, kdy by sám úředník katastrálního úřadu rozhodoval o tom, která žaloba je šikanózní a která nikoli, a podle toho posuzoval, zda vkladové řízení přeruší či nepřeruší."

http://www.psp.cz/sqw/text/tiskt.sqw?O=5&CT=1013&CT1=0

  Michal Novotný, 01. 02. 2010 v 11:49 - Nemôžem

než súhlasiť s týmto rozsudkom.

Nebudem sa opakovať, moje stanovisko je tu známe, napísal som ho ikskrát - dobrá viera (resp. po slovensky skôr "dobromyseľnosť") nie je žiadna zásadná (prednostná) civilistická kategória. Ak by to tak bolo, mohli by sme (populisticky povedané) zrušiť celý Občiansky zákonník a všetko stavať na dobrej viere.

To, že sa v posledných pár rokoch začala "dobromyseľnosť" glorifikovať, ma napĺňa skôr hrôzou, než spokojnosťou, pretože sa tak robí na nesprávnom mieste. Omnoho viac by sa napr. dobromyseľnosť mohla uplatňovať pri výklade právnych úkonov, pri posudzovaní ich vzniku a pod. než ako "nahrádzanie vadného titulu".

Rovnaký názor mám aj de lege ferenda a už som ho tu vyjadril. Myslím, že obdoba § 892 BGB je nateraz v SR neprijateľná, pretože kataster absolútnej nespĺňa podmienky materiálnej publicity. Navyše, toto ustanovenie - a tom som už tiež písal - je v našej právnej tradícii cudzie, tú bola skôr tendencia riešiť tieto problémy cez zákonodarstvo o pozemkovej knihe, nie priamo ako civilistickú otázku cez Občiansky zákonník.

Ale opäť - asi vec vkusu :-)

  Martin Maliar, 01. 02. 2010 v 20:48 - Ad Michal

Mne sa rozhodnutie NSČR v tejto veci javí ako adekvátne. Na rozdiel od teba Michal, ja dobromyseľnosť považujem za zásadnú civilistickú kategóriu, ktorá v mnoha otázkach ovplyvňuje napr. existenciu a rozsah zodpovednostných nárokov. Práve občianske právo nemá byť postavené do roviny stricti iuris, lebo potom stráca kontakt s bežnými ľudskými situáciami. Dobrá viera (dobromyseľnosť, legitímne očakávania, či už ako to nazveme) stojí podľa mňa ako nosná regulatívna idea za množstvom inštitútom (napr. premlčanie, vydržanie).
V tomto blogu asi nemôže byť našou ambíciou in abstracto povedať, kedy sa presadí jednoduché pozitívne právo a kedy dobrá viera. Nič na tom, že viem pochopiť tvoju argumentačnú pozíciu za predpokladu jasných a zrozumiteľných pravidiel.

Glorifikácia dobrej viery samozrejme nadovšetko zjavne nie a nemyslím si, že by to do takejto pozície aj niekto staval.
Nemyslím si však taktiež, že súčasný stav existencie všetkého vlastníctva ako "bonitárneho" je udržateľný. Mám za to, že je potrebné pracovať na modeli, ktorý umožní vlastníctvo nehnuteľností dostať do stavu "kviritského" vlastníctva.Obdoba § 892BGB o materiálnej publicite preto stojí podľa mňa v určitej modifikovanej forme za úvahu.

  Michal Novotný, 02. 02. 2010 v 10:24 - Martin

aby sme si rozumeli: aj ja považujem dobromyseľnosť za jednu zo základných civilistických kategórií, ale ako píšeš aj sám, v úplne iných súvislostiach - pri výklade právnych úkonov, pri zodpovednostných vzťahoch. Ale dobromyseľnosť ako PRÁVNA SKUTČNOSŤ spôsobujúca vznik alebo dokonca zánik právnych vzťahov podľa môjho skromného poznania nie je a ani nemôže byť "základnou civilistickou kategóriou".

Stačí si uvedomiť (ako som napísal), že v takom prípade by celý právny poriadok nebolo vôbec treba. Že to je nezmysel pochopili myslím už pred dvoma storočiami.

Navyše, náš právny poriadok je budovaný na princípe písaného práva. Preto má dobromyseľnosť priestor len tam, kde tak ustanovuje zákon. A že zákon o dobromyseľnosti hovorí len v niekoľkých prípadoch, ktoré sú zrátateľné na prstoch jednej ruky, tiež svedčí o tom, že s ňou treba opatrne.

  Juraj Gyarfas, 02. 02. 2010 v 10:30 - kviritské a bonitárne vlastníctvo?

Mohol by si trochu viac objasniť čo tým myslíš? Rád by som reagoval, ale neviem zatiaľ ako si to predstavuješ.

  Kristián Csach, 02. 02. 2010 v 17:16 - nechcem za Michala

odpovedať, ale myslím, že v tomto sa zhodujeme.

1. Náš právny poriadok proste dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva nepozná ako pravidlo, ale ako výnimku. S tým nič neurobíš. Nemôžeš výnimky rozširovať, ako sa ti zachce.

2. Informačná hodnota katastra je v súčasnosti otázna. Kým sú spory o určenie vlastníckeho práva k nepresne zapísaným pozemkom také drahé ako sú, tak neexistuje motivácia jednotlivého "vlastníka" dať zápis do poriadku. Štátne aktivity (a lá ROEP) v tomto dosť silno krívajú. Nazvi to law & economics alebo sedlaicky rozum, ale ignorovať to nemôžeš. Toto musíš zohľadniť aj pri prelamovaní nemo plus iuris. Skutočne má byť nemo plus iuris prelomené v systéme, kde sú náklady na zistenie skutočného stavu drahšie ako statok sám?

3. Späť k dobrej viere. Dobrá viera je jedno z kritérií, ktoré je dobré zohľadňovať pri rozhodovaní, nazvime to hard cases. Nie je možné ale uznať pravidlo: ak verím, že mi niečo patrí, tak mi to patrí. To by fakt nemalo zmysel celé vecné právo, resp. celá právna oblasť, ktorá priraďuje statky osobám. A nič by takéto pravidlo ani nevyriešilo. Pravidlo dobrej viery totiž môže bez problémov svedčiť viacerým stranám (aké kritéria na dobrú vieru budeš vyžadovať)?

4. Nie je však dôvod, aby dobrá viera ako princíp nepôsobila v zmluvnej a deliktnej oblasti. Ak totiž niekto vyvolá u inej osoby určitú predstavu a tá, súc dobromyseľná, utrpí škodu, potom je osoba, ktorá vyvolala mylný dojem za túto škodu zodpovedná (resp. musí si následky jej klamu nechať pričítať). Toto môže bez ďalšieho platiť ako pravidlo. A v civilizovanejších dobách aj platilo (prvá republika). V súčasnosti sú z neho kodifikované určité zbytky (niečo je skryté v zastúpení, niečo v obchodných spoločnostiach, atď...).

5. Tým nechcem povedať, že status quo je OK. ale zrušenie nemo plus iuris k ničomu rozumnému nevedie. Ak je kataster taký, ako je, tak smola...

  Kristián Csach, 02. 02. 2010 v 17:38 - aha

aha, tá Jurajaova otázka bola na Martina a týkala sa kviritského a bonitárneho vlastníctva... starnem a nevidím, ale komentujem jedna radosť ;)

  Martin Maliar, 02. 02. 2010 v 18:42 - Ad Michal

Aby sme si fakt rozumeli. Nemyslím, že máme zásadné rozdiely, ak je potrebné konštatovať, že sama dobrá viera nenahradí nedostatok titulu (iustus titulus). Naše právo velí aplikovať kauzálnu teóriu prevodu vecných práv a ďalej neznalosť práva samozrejme neospravedlňuje (ani dobromyseľnosť). Podrobnejšie k tomu JR 2/2010. Domnievam sa však (a to sme tu asi všetci v zhode), že existujú povedzme L&E odôvodnené stituácie, kedy aj nedostatok titulu musí ustúpiť (napr. nepodanie excindačnej žaloby žaloby v konkurze). To, k čomu asi dôjdeme je to, že tieto situácie musia byť jasné a predvídateľné.To má samozrejme na starosti hlavne judikatúra NSSR, ktorá...


  Martin Maliar, 02. 02. 2010 v 19:09 - Kviritské a bonitárne vl.

To je taká moja "dumka" najnovšie :-). Už na škole na prednáške z OP profesor V. hovoril niečo o tom, že sa pokúša definovať pojem majetok (alebo vlastníctvo?). A dumám nad tým aj ja, že či to ide nejako zmysluplne uchopiť. Dochádzam k záveru, že to možné žiaľ nie je.

Pri úvahe sa dostávam k tomu, prečo sa v RP rozlišovalo medzi bonitárnym a kviritským (žiaľ som to z knihy RP nie celkom pochopil o čo vlastne išlo, ale na to asi treba viac súvislostí poznať ako prvý ročník PF). Potom prišlo Code Civil a na to BGB s jednotným pojmom vlastníckeho práva.

Z hľadiska kodifikácie mi je zrejmé, prečo k tomuto "jednotnému pojmu" prišlo a síce chcela sa zretelne oddeliť vecná a záväzková časť súkromného práva.


To všetko je samozrejme "dumka" na dlhšie obdobie, ale došiel som k tomu, že ak sa malo prevádzať kviritské vlastníctvo, tak sa to dialo procesnou formou sporu a to, čo z nadobúdateľa robilo fakt vlastníka bola zrejme "res iudicata". Spochybňovanie kviritského vlastníka zrejme neprichádzalo do úvahy. Lenže....

Takýto prevod bol však drahý + zdĺhavý, a preto veľa ľudí začalo na takýto spôsob oné.... a teda začali postupovať pri prevodoch tradíciou. Proste čistá ekonomická realita náklady/riziko. Nadobúdateľ síce kviritským vlastníkom nebol, ale mal procesnú obranu exeptio rei venditae at traditae.

U nás niečo ako kviritské vlastníctvo nemáme a teda nemáme právu istotu ani pri registrovanom majetku (pokiaľ nie je preukázaný opak, ... však to poznáte). Všetko je teda napadnuteľné. Domnievam sa však, že konštrukcia to nie je práve šťastná pre právnu istotu a mám za to, že je pracovať na materiálnej publicite verejných registrov s faktorom plynutia času tak, že po uplynutí určitého času dostaneme zápis registrovanéhoi majetku do stavu "bonitárneho". Je to podľa mňa dôležité nie zo samotného právneho pohľadu, ale najmä z ekonomického.

Z iného uhla pohľadu vlastnícke právo nie je a ani nemôže byť "per se" jednotné, lebo jednotlivé majetkové hodnoty majú rôznu flexibilitu (najmä trhovej výmeny).

  Michal Novotný, 03. 02. 2010 v 17:36 - Ad Martin dvakrát

Mám dve krátke poznámky, ktoré tu už myslím boli vyslovené:

Po prvé
Nech mi potvrdia (alebo vyvrátia) kolegovia - znalci nemeckého práva, ale nás v Rakúsku učili, že na prevod/vznik vecného práva treba tri predpoklady:
1. titul (toto v Nemecku v zásade netreba),
2. modus,
3. tzv. oprávnenie predchodcu (alebo po nemecky krásne šovinisticky "Berechtigung des Vormannes").

Zároveň nás tu učili, že dobromyseľnosť nadobúdateľa nemôže NIKDY nahradiť nedostatok titulu ani modu - ona nahrádza len chýbajúce Berechtigung des Vormannes. Čiže toľko - keď sa hovorí o platnosti titulu, nemá to (aspoň v Rakúsku) s dobromyseľnosťou medzi stranami tohto titulu nič spoločné, do úvahy by to prichádzalo až napr. pri ďalšom prevode na tretiu osobu.

Tým nechcem povedať nič zásadné, len chcem, aby sme vedeli, že hovoríme o tom istom a v tých istých súvislostiach.

Po druhé
Kvirítske a bonitárne vlastníctvo je zaujímavý problém, ale nie celkom v tom, čo píšeš. Predmetom kvirítskeho vlastníctva boli určité veci (ak sa nemýlim, v zásade res mancipi), napríklad italské pozemky alebo otroci. Kvirítske vlastníctvo sa ale mohlo prevádzať viacerými spôsobmi. To, čo píšeš ty, je tzv. in iure cessia, teda fingovaný spor. Ale v rímskoprávnych učebniciach prvým spôsobom prevodu kvirítskeho vlastníctva je tzv. mancipácia, čo bol mimoriadne úsporný a nenáročný proces - tuším to prebiehalo nejak tak, že strany pred svedkami vyhlásili, že si vec prevádzajú, a potom cinkli nejakými medenými srandičkami o nejaké váhy či čo. T.j. transakčné náklady - plus mínus nulové, ak vychádzam z toho, že väčšina obchodov sa v Ríme robila na fóre (nie tom našom lex-, ale normálnom námestí:-), kde bolo neustále ľudí ako maku.

Vývoj bonitárneho vlastníctva je podľa mňa naopak kapitulácia štátu a rezignácia na efektívne vynucovanie platného práva a legalizáciu v podstate protiprávneho stavu. V podstate niečo ako judikatúra k dobromyseľnosti... :-)

  Martin Maliar, 03. 02. 2010 v 20:58 - Michal

V pohode... My vlastne nemáme zrejme sporu v nejakých podstatných veciach. S tými tromi bodmi v našom kauzálnom systéme súhlasím., Tak to máme vybudované. Dobrá viera sama osebe nestačí, keďže inak otočená je to len neznalosť zákona (hoc dobromyseľná). To, čo by sme ale mohli na tomto mieste "točiť" je vadný titul. Lenže k niektorým veciam by nás zrejme doviedli najmä praktické prípady.

Vady titulu môžu byť rôznorodé (ale to je snáď jasné). Napr dnes som riešil odporovateľnosť a narazil som na zaujímavé rozhodnutie NSČR, že po podaní odporovacej žaloby je prevod majetku žalovaného absolútne neplatný PÚ... Hmmmm... Akosi sa s takým jednoduchým záverom neviem stotožniť.

  Juraj Gyarfas, 03. 02. 2010 v 22:40 - odľahčenie

Pre odľahčenie by som k téme materiálnej publicity katastra odcitoval vtipný príbeh o registrácii v stredovekom Anglicku z
učebnice Cooter, Ulen: Law and Economics. "Consider the story - presumably apocryphal - of "recording" title in England in
the Middle Ages, when few people could read. It is said that the seller handed the buyer a clod of turf and a twig from the
property in a ceremony before witnesses known as livery of seisin. Then, the adults thrashed a child who had witnessed the
passing of turf and twig severely enough so that the child would remember that day as long as he or she lived, thus creating a living record of the transfer.
" :-)

A teraz trochu aj k veci.
Ad Martin: Priznám sa, že stále nerozumiem ako by bolo možné u nás zaviesť delenie vlastníctva na kviritské a bonitárne. Ani neviem
aké problémy by to vyriešilo. Súhlasím s Michalom, že ochrana bonitárneho vlastníctva bola rezignácia štátu pred realitou (myslím
podobne ako vydržanie). A v tomto smere mi to pripadá rozumné.
A s trochou fantázie by sa podľa mňa dalo povedať, že niečo také už máme. Konkrétne § 486 OZ expressis verbis nehovorí nič o
prevode vlastníctva od neoprávneného - v tomto zmysle teda neprelamuje nemo plus iuris (na rozdiel od § 93 ods. 3 ZKR). Akurát
nadobúdateľovi priznáva rovnakú ochranu ako vlastníkovi. Takže nadobúdateľ síce pri doslovnej interpretácii nenadobudol
vlastníctvo, ale nakoľko je chránený rovnako ako vlastník, je de facto vlastníkom. Nemyslím si, že má zmysel na túto situáciu
použivať samostatný pojem akéhosi nie úplne dokonalého, ale dokonale chráneného vlastníctva. Ale nie je to niečo podobné?

Ad Kristián: Rozumiem dôvodom, ktoré uvádzaš v súvislosti s informačnou hodnotou katastra. Nie som si úplne istý, či súhlasím s tým, že hodnota zistenia skutočného stavu je vyššia ako hodnota samotného statku. Toto možno platí o málo využitých pozemkoch niekde v extraviláne. Ale ak je hodnota týchto pozemkov naozaj taká nízka, viem si predstaviť, že sa s nimi už dlho "nehýbalo" a ešte dlho nebude a tým pádom (ak tu aj bol vadný titul) aj tak dôjde k vydržaniu a ďalej sa už bude prevádzať nespochybniteľné vlastníctvo. Takže tu by ochrana dobromyseľného nadobúdateľa ani nebola taká relevantná.
Ale v prípade pozemkov v mestách, budov, bytov a nebytových priestorov, je hodnota statku iste vyššia. Samozrejme, že právo v tomto prípade musí nejako alokovať riziko, že titul je vadný a zodpovedná osoba je judgment-proof. A samozrejme vieme nájsť príklady, ktoré dokazujú, že obe riešenia môžu viesť k nespravodlivosti. Ale či zrovna to súčasné riešenie vedie k menšej nespravodlivosti ...

  Martin Maliar, 04. 02. 2010 v 19:54 - K tomu deleniu k vs. b

Ja netvrdím, že by malo byť u nás nejaké delenie na K vs. B. Je však zrejmé, že vlastnícke právo jednotlivých majetkových hodnôt má rôznu povahu, keďže aj majetkové hodnoty majú rôznu povahu... flexibilitu..... Nič na tom, že pri registrovanom majetku, by materiálna publicita s plynutím času (vydržanie - 10 rokov sa mi javí ako dosť dlho) mohla nabrať na vážnosti.

Páči sa mi inak téza "kapitulácia štátu a rezignácia na efektívne vynucovanie platného práva". Je to tak. Škoda, že to "efektívne vynucovanie pravidiel" je nedosiahnuteľná méta.
V SR by som sa uspokojil aspoň so základným vynucovaním základných pravidiel . Žiaľ

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím