Autoři:

Sľúbil som krátku glosu o tom, prečo si myslím, že Súdny dvor EÚ mierne ustupuje z pozície, že porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa vždy vedie k absolútnej neplatnosti takého právneho úkonu (resp. zmluvného dojednania), teda núti súd k tomu, aby ex offo zabezpečil ochranu spotrebiteľa, hoci ten sa k uplatneniu svojho práva nemá. Síce sme túto tému už v náčrtoch načali a spotrebiteľskými témami sa fórum prepĺňa, ale čo už... (keď verejným tajomstvom je to, že o nejaký ten čas sa snáď pripojí aj odpoveď Súdneho dvora na jednu prejudiciálnu otázku z blízkych končín).

Bez dlhých rečí iba uvediem určité state z rozhodnutí Súdneho dvora. Koncept absolútnej neplatnosti a ex offo kontroly možno vo vzťahu k smernici 93/13/EHS vystopovať od rozhodnutia Océano Grupo:

Océano Grupo Editorial (spoj. veci C-240/98 až C-244/98):

„26. The aim of Article 6 of the Directive, which requires Member States to lay down that unfair terms are not binding on the consumer, would not be achieved if the consumer were himself obliged to raise the unfair nature of such terms. In disputes where the amounts involved are often limited, the lawyers' fees may be higher than the amount at stake, which may deter the consumer from contesting the application of an unfair term. While it is the case that, in a number of Member States, procedural rules enable individuals to defend themselves in such proceedings, there is a real risk that the consumer, particularly because of ignorance of the law, will not challenge the term pleaded against him on the grounds that it is unfair. It follows that effective protection of the consumer may be attained only if the national court acknowledges that it has power to evaluate terms of this kind of its own motion.“

Cofidis (C-473/00):

„34. The protection which the Directive confers on consumers thus extends to cases in which a consumer who has concluded with a seller or supplier a contract containing an unfair term fails to raise the unfair nature of the term, whether because he is unaware of his rights or because he is deterred from enforcing them on account of the costs which judicial proceedings would involve.“

Režim sa zjemňuje až minulý rok (2009):

Pannon GSM (C-243/08):

„33. Avšak, v rámci výkonu tejto povinnosti v zmysle smernice nemusí vnútroštátny súd vylúčiť uplatnenie dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo bol upozornený súdom na možnosť namietať nekalosť podmienky, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter podmienky.“

Asturcom (C-40/08):

„47. V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako tomu bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.“

Určitý odklon Súdneho dvora od prísnej ochrany spotrebiteľa, ak ten ignoruje svoje možnosti ochrany, sa zdá byť všeobecnejším posunom v koncepte ochrany spotrebiteľa, čo potvrdzuje aj to, že nachádza svoje uplatnenie aj mimo smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach, osobitne vo vzťahu k smernici 85/577/EHS (predaj mimo prevádzkových priestorov):

Martín Martín (C-227/08) (príklad ale treba vnímať v súvislosti s C-481/99 Heininger):

„34. Za daných okolností môže také opatrenie, ako uviedol vnútroštátny súd, spočívajúce vo vyhlásení spornej zmluvy za neplatnú, byť považované za „vhodné“ v zmysle uvedeného článku 4 tretieho odseku tým, že sankcionuje porušenie povinnosti, ktorej dodržiavanie, ako už bolo uvedené v bodoch 26 a 27 tohto rozsudku, je nevyhnutné na vytvorenie dostatočného priestoru pre spotrebiteľa na rozmyslenie a na zabezpečenie úrovne ochrany sledovanej normotvorcom Spoločenstva.

35. Napokon treba spresniť, že tento záver nevylučuje, že aj iné opatrenia môžu rovnako zabezpečiť sledovanú úroveň ochrany, ako napríklad nové začatie plynutia lehôt na odstúpenie od zmluvy, ktoré by spotrebiteľovi umožnilo uplatniť právo uvedené v článku 5 ods. 1 smernice. Dotknutý vnútroštátny súd by mohol tiež v niektorých prípadoch zohľadniť vôľu spotrebiteľa, ktorý by nechcel zrušiť dotknutú zmluvu (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 33).“

Nie je síce možné jednoznačne povedať, že dochádza k opusteniu konceptu ex offo kontroly a absolútnej neplatnosti (skôr naopak, riešia sa iba absurdné dôsledky toho, k čomu Océano a Cofidis v určitom smere argumentácie - skôr vnútroštátnych súdov - vedú). Súdny dvor proste sleduje účel ochrany spotrebiteľa, ktorým nie je paternalizmus, ako to niektorí hlásajú, ale len umožnenie ochrany, ktorú spotrebiteľ vôbec nemusí využiť.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím