lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (135)
Juraj Gyarfas (89)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (25)
Kristián Csach (22)
Martin Husovec (13)
Tomáš Klinka (12)
Martin Maliar (12)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Michal Novotný (5)
Petr Kolman (4)
Josef Šilhán (3)
Monika Dubská (3)
Pavol Kolesár (3)
Ján Lazur (3)
Lexforum (3)
Robert Goral (3)
Josef Kotásek (3)
Radovan Pala (3)
Peter Pethő (3)
Dávid Tluščák (2)
Bob Matuška (2)
Ludmila Kucharova (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Gabriel Závodský (1)
Peter Marcin (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
Martin Hudec (1)
Ondrej Halama (1)
Tibor Menyhért (1)
Jakub Jošt (1)
Vladimir Trojak (1)
Tomáš Ľalík (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Milan Hlušák (1)
Petr Steiner (1)
Martin Svoboda (1)
Emil Vaňko (1)
Bohumil Havel (1)
Matej Kurian (1)
Martin Estočák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Gedra (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Mlej (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Friedrich (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Ivan Bojna (1)
Pavol Szabo (1)
Tomáš Demo (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter K (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Marják (1)
Matej Košalko (1)
Robert Vrablica (1)
David Halenák (1)
Peter Kubina (1)
Lucia Palková (1)
lukasmozola (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Neplatnosť vs. nemožnosť plnenia – robí jedna lastovička jar?

Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 12:53

Na žiadosť mnohých kolektívov i jednotlivcov... by som rád čitateľom tohto fóra sprístupnil jedno rozhodnutie nášho Najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 23/2008, ktoré je podľa môjho názoru zaujímavé svojou progresívnosťou (na slovenské pomery) a naznačením určitých alternatív v inak zabehanom uvažovaní nad niektorými právnymi pojmami.

Ale po poriadku: Žalobca a žalovaný (Mesto Čadca) v decembri 2001 uzavreli nájomnú zmluvu, ktorou mesto prenechalo žalobcovi do užívania určitý pozemok do roku 2030. V časti tohto pozemku bol začiatok nájmu posunutý, pretože tam ešte existoval iný nájomca, ktorému ale mesto dalo následne v apríli 2002 výpoveď. Táto výpoveď bola neplatná, čo konštatovali aj súdy, takže nájom pôvodného nájomcu sa neskončil a nový sa (efektívne) nezačal. Žalobca však vec samozrejme nechcel nechať tak a prišiel s jedným zaujímavým biznis plánom a jedným ešte zaujímavejším právnym názorom. Spočítal si, že za celé obdobie plánovaného nájmu mohol podnájmom (resp. ďalším prenájmom) trhových stánkov, drobných stavieb a parkoviska docieliť zisk v sume 29.484.000,- býv. Sk (nech si prepočíta každý sám). A keďže o tieto peniaze nechcel prísť, zaumienil si, že ich od mesta aj dostane. A tak v roku 2004 Okresný súd Čadca určil, že nájomná zmluva z decembra 2001 je v dôsledku neplatnosti výpovede z apríla 2002 sama neplatná, keďže v čase uzatvárania nájmu mal prenajať sa majúci pozemok iného nájomcu. Následne sa náš žalobca domáhal náhrady škody vo vyššie uvedenej výške od mesta.

Obe súdne inštancie (ako hovorí nemenovaný sudca, čadčianska právna oblasť je veľmi silným partikulárnym právom) mu dali v zásade za pravdu vo všetkých argumentoch, zamietli žalobu len v nepatrnej časti.

Až na základe mimoriadneho dovolania sa vec dostala na Najvyšší súd, s čím nikto z účastníkov asi nerátal, a ten sa postavil – podľa mňa - na stranu práva a logiky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu v podstate vychádza z troch argumentov (budem ich prezentovať v mierne inom poradí ako sú v rozhodnutí.

1. I keď bol súd viazaný rozsudkom okresného súdu o neplatnosti nájomnej zmluvy, predsa len k tejto otázke povedal niečo podstatné. Jednak sa zastavil nad záverom, že neplatnosť nájomnej zmluvy z decembra 2001 sa vyvodzuje z faktu, že je neplatná výpoveď z apríla 2002. Medzi konaním žalovaného mesta (daní neplatnej výpovede doterajšiemu nájomcovi v apríli 2002) a neplatnosťou zmluvy z decembra 2001 neexistuje totiž kauzálny nexus, keďže „ako udalosť budúca nemohlo byť príčinou neplatnosti, t.j. vadnosti zmluvy už v čase minulom, t.j. v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu“. Teoreticky by v takomto prípade bolo možné uvažovať nad dodatočnou nemožnosťou plnenia z neskoršie uzavretej nájomnej zmluvy, ale Najvyšší súd ale ide ďalej: „Ak podľa odvolacieho súdu zavinené protiprávne spôsobenie neplatnosti zmluvy žalovaným malo spočívať v tom, že žalobcovi prenajal pozemky, ktoré v čase uzavretia nájomnej zmluvy už boli v nájme iného subjektu, t.j. neboli právne voľné [...],nezakladá [...] podľa názoru dovolacieho súdu ani táto okolnosť bez ďalšieho neplatnosť zmluvy. Objektívne totiž možnosť plnenia v takomto prípade vylúčená nie je. [...] Nebolo preto možné vylúčiť, že žalovaný ako prenajímateľ k dohodnutému dňu vzniku nájmu zabezpečí právnu voľnosť predmetu nájmu, resp. jeho časti.“.

2. Najvyšší súd sa ďalej pristavuje pri aplikácii § 42 Obč. zák. a vedomosti zmluvných strán o dôvode neplatnosti, keďže žalobca zdá sa vedel, že predmet jeho nájmu je v čase uzatvárania zmluvy v nájme inej osoby. „V prípade zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorý je výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, vedomosť jednej zmluvnej strany o neplatnosti zmluvy (resp. o dôvode neplatnosti) vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu spôsobenú neplatnosťou tohto právneho úkonu. Takýto záver možno vyvodiť z analogického použitia ustanovenia § 268 veta prvá Obch. zákonníka, podľa ktorého kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu v obchodnoprávnych vzťahoch je postavená na objektívnom princípe (bez ohľadu na zavinenie), niet rozumného dôvodu, pre ktorý by v oblasti jedného odvetvia súkromného práva, akým je obchodné právo, mala byť vedomosť o neplatnosti právneho úkonu spájaná s vylúčením zodpovednosti za škodu spôsobenej touto neplatnosťou, zatiaľ čo v inom odvetví súkromného práva, akým je občianske právo, by takýto následok nemala mať.“.

3. Konečne Najvyšší súd polemizuje so závermi nižších súdov o tom, že ušlý príjem z podnájmu (resp. prenájmu) u žalobcu možno považovať za ušlý zisk v zmysle § 442 Obč. zák. Svoje závery pritom stavia na úvahe, že ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len nastane, pretože ten tu musí byť už v čase rozhodovania súdu. Navyše, podľa Najvyššieho súdu, musí byť „naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku“.

Nebudem skrývať, že tento rozsudok vo mne vzbudzuje dobré pocity a hodnotím ho veľmi vysoko. Robím tak napriek určitej opatrnosti, ktorú z neho cítiť (akoby sa Najvyšší súd bál niektoré veci povedať – takpovediac – „na plné ústa“). Veľmi pozitívne hodnotím argumenty pod bodom 1. vyššie, pretože ich považujem za (dúfam, že nie ojedinelý) odklon od dogmatickej doktríny neplatnosti všetkého živého, čo sa v právnom svete hýbe, na ktorú trpí naše právne prostredie. Za osobitne dôležitý považujem fakt, že Najvyšší súd naznačuje argumenty pre odklon od tejto doktríny v prípade nehnuteľností. Samozrejme, že bol viazaný predmetom konania a cítiť z neho opatrnosť, ale myslím, že Najvyšší súd mohol byť pokojne i otvorenejší: nielen chýbajúca právna voľnosť, ale chýbajúce dispozičné oprávnenie samotné zmluvnej strany (pokiaľ mu absolútne nebráni objektívne právo) nemôže byť dôvodom neplatnosti zmluvy, a to ani podľa § 39, ani podľa § 37 ods. 2 Obč. zák., pretože nejde o prípady objektívnej absolútnej nemožnosti plnenia, ale len o prípady subjektívnej a relatívnej nemožnosti. Preto ak sa účastník zaviaže na záväzok, ktorý nie je schopný splniť, nie je to dôvodom neplatnosti zmluvy, ale naopak, dôvodom na uplatnenie zodpovednosti za neplnenie zmluvy.

Mám dojem, že o tomto probléme sme už na tomto fóre diskutovali v súvislosti so zmluvami o prevodoch nehnuteľností, kde prevodca nie je vlastníkom veci (a ak nie, nevadí). Závery Najvyššieho súdu sa podľa mňa môžu presadiť aj v tejto oblasti. Takéto riešenie je totiž nielen právne správnejšie, ale v konečnom dôsledku i spravodlivejšie: stačí si uvedomiť, že rôzne zmluvné sankcie (zmluvná pokuta, odstúpenie, úroky z omeškania, náhradné plnenia apod.) majú spoločný základný predpoklad – a to existenciu platnej zmluvy. Pokiaľ by súdna prax dogmaticky zotrvávala na stanovisku, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzavretá nevlastníkom je neplatná, potom oberá nadobúdateľa o celý rad týchto zmluvných sankcií a ponecháva mu v podstate len zákonnú úpravu náhrady škody (§ 42 a 420 a nasl. Obč. zák., resp. § 373 Obch. zák.) v tom lepšom prípade, v horšom len úpravu bezdôvodného obohatenia.

(Samozrejme, otázka, či na základe takejto zmluvy niekto nadobudol vlastnícke právo alebo nie, je otázkou úplne inou a oddelenou, ktorú v tejto súvislosti nechcem riešiť.)

Za rovnako významný a vítaný považujem postup Najvyššieho súdu pod bodom 2. Totiž, v praxi je aplikácia Obchodného zákonníka v občianskoprávnych vzťahoch skôr raritou, hoci paradoxne Obchodný zákonník je v niektorých úpravách vyváženejší a „spravodlivejší“ než zákonník občiansky. Ako pars pro toto stačí spomenúť § 266 ods. 4 Obch. zák. s jeho pravidlom contra proferentem, o ktorom tu oňahdy písal Kristián a ktoré by ako jedno z centrálnych pravidiel výkladu súkromnoprávnych úkonov patrilo skôr do občana. Ale to isté platí aj o niektorých úpravách náhrady škody, zodpovednosti a pod. Týmto rozhodnutím a uznaním, že takáto analogická aplikácia je možná, zakladá Najvyšší súd pozitívny precedens a snáď otvorí dvere jej postupnému rozšírenie aj na iné otázky, kde je to potrebné.

Snáď najchladnejší je môj postoj k argumentom pod bodom 3. Avšak, tu treba povedať, že Najvyšší súd len zotrváva na stálej dogme nášho súkromného práva o vzniku škody. Poľahčujúcou okolnosťou Najvyššiemu súdu nech je fakt, že jeho názor nemá fatálne negatívny vplyv na právne vzťahy, znamená len pre poškodeného zbytočné opakovanie súdnych konaní v pravidelných dvojročných odstupoch, aby splnil požiadavku už vzniknutej škody. To má za následok jednak zvýšené výdavky na vymáhanie nárokov, ale môže mať (v najhoršom prípade) horšie následky v prípade neskoršej platobnej neschopnosti, resp. nesolventnosti škodcu.

Záverom verím, že toto rozhodnutie nezostane to povestnou prvou lastovičkou, ktorá nerobí jar, ale že k nemu postupne pribudnú ďalšie. Aby sme náš Najvyšší súd na tomto mieste chválili častejšie...


Názory k článku Neplatnosť vs. nemožnosť plnenia – robí jedna lastovička jar?:


  ^ez^, 16. 11. 2010 v 14:30 - nerobí

nefunguje odkaz na judikat.

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 16:06 - pekný rozsudok

Osobne sa mi zdá, že sa NS pokúsil o to, čo má byť v takýchto prípadoch podľa mňa jeho primárnou úlohou - a to o spravodlivé a logické rieťenie. No a výborne to vyargumentoval.

Len sa musím priznať, že keď som si to čítal, tak ma šialene prekvapil bod 3., ku ktorému si mi vniesol trochu viac svetla svojim hodnotením toho rozhodnutia. Nevedel som, že v slovenskej praxi je ušlý zisk chápaný takto (ušlý zisk nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len nastane, pretože ten tu musí byť už v čase rozhodovania súdu) - je to úplne niekde inde než moje chápanie ušlého zisku, a podľa mňa je to teda (ospravedlňujem sa za výraz) pekná blbosť. Už v momente čítania toho bodu 3. sa vo mne búrilo moje "cítenie spravodlivosti" (nesmejte sa, naozaj také niečo mám), a keď nad tým rozmýšľam, tak sa na tom pocite, že je to blbosť, nič nemení. V čase rozhodovania totiž podľa mňa môže byť možné určiť výšku "budúceho ušlého zisku", a ak sa to dá, nevidím dôvod na nepriznanie jeho náhrady pri splnení iných podmienok zodpovednosti...

  Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 16:19 - Súhlasím

preto som ten post napísal.

A ten bod 3: Ono, neviem celkom presne, aké je to chápanie ušlého zisku. Skôr som tým chcel povedať, že u nás sa škoda chápe úplne naturalisticky, teda ako reálny odchod majetkových hodnôt. Známy je český judikát, že napr. ak banka nevykonaním nejakého obchodu spôsobila klientovi, že tretia osoba voči nemu mala nárok tuším na zmluvnú pokutu alebo čo. No a český NS povedal, že toto ešte nie je škoda, najprv ten klient musí zaplatiť tú zmluvnú pokutu a potom až mu vznikne škoda.

Proste, zvýšenie pasív samo osebe neznamená škodu, to znamená až reálny odchod hodnôt.

V tomto zmysle je ten rozsudok pokračovaním tejto myšlienkovej línie - prosto, kým ten ušlý zisk ešte nemohol vzniknúť (lebo to očakávané nájomné ešte nebolo splatné), tak to nie je ušlý zisk.

Ono, v istom zmysle to samozrejme má rácio a je to určitá ochrana - si predstav, že niekto takto zinkasuje "ušlý zisk" na 30 rokov dopredu, nezávisle od toho, či by ten nájom trval alebo netrval, od výšky nájomného apod. Čo by ti ostávalo? Len vymáhať to od neho naspäť. No a pravda s rizikom, že už nemusí existovať, môže byť v konkurze atď.

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 16:32 - škoda

No ale to potom nemá vôbec zmysel rozdelenie škody na "damnum emergens" a "lucrum cessans"!

Ja v zásade súhlasím s tým, že škoda musí povstať... a s tým, že ak nezaplatíš zmluvnú pokutu, tak nepovstala. Ale nevylučuje to, že tá škoda povstala "v budúcnosti".

  Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 16:48 - Ale má

pretože to damnum je práve onen odchod hodnôt, kým to lucrum je "nepríchod". Akurát že podľa NS ten nepríchod je len vtedy škoda, ak už reálne mohol prísť a neprišiel, teda nielen, že by bol mohol prísť v budúcnosti.

Teda prakticky by som asi naozaj mal žalovať ušlý zisk v tých prípadoch, kedy spočíva v opakujúcich sa (teda vlastne neopakujúcich sa :-) dávkach (typicky napr. - vyhodia ma neplatne z práce, musím si nájsť novú, s nižším platom), vždy pravidelne po zročnosti danej dávky - z praktického hľadiska asi vždy pravidelne raz za dva-tri roky, aby sa mi to nepremlčalo.

A to je ešte otázka, aký má v tomto prípade vplyv tá pravidelnosť na bez objektívnej premlčacej doby (to tu ale teraz neviem riešiť).

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 18:28 - príklad

No ale ten príklad, ktorý si uviedol, je akurát taký, že nevieš presne, aká by tá škoda v budúcnosti bola... Ak je úplne jasné, aká je výška budúcej škody, tak mi to riešenie príde proste hrozne nesystémové, a okrem toho nespravodlivé (čisto pocitová argumentácia, ale ani to druhé stanovisko nemá podľa mňa jasný právny základ). Ešte dodám, že v Poľsku nie je žiadny problém s žiadaním budúceho ušlého zisku. Aj preto ma to tak prekvapilo (aj keď ak vezmem do úvahy niektoré iné rozdiely, tak by asi nemalo).

Premlčanie v súvislosti s touto témou by mohlo byť tiež veľmi zaujímavé. Ale ja si na začatie tejto témy bez hlbšieho premyslenia zatial netrúfam...

  Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 19:30 - ďakujem

V prvom rade ďakujem Michalovi, že o tomto napísal. Keďže som bol asi jedným z tých jednotlivcov, ktorých spomínaš v úvode, môžem sa aj ospravedlniť, že som Ťa s tým otravoval, ale inak som veľmi rád, že si to napísal :-)

Závery rozsudku sa mi veľmi páčia. Škoda, že Najvyšší súd sa neunúval citovať žiadnu (!) judikatúru ani literatúru, ale inak je rozhodnutie veľmi pekne logicky vybudované a jeho závery sa mi veľmi páčia.

Ku konkrétnym bodom:
Ad 1)Súhlasím a som veľmi rád, že to NS judikoval. Napr. Fekete si myslí niečo iné (Komentár k OZ, § 37, "o právnu nemožnosť ide vtedy, ak predmet plnenia nie je uskutočniteľný, pretože v dobe robenia právneho úkonu tomu bráni určitá prekážka. Napr. prenajímaná vec bola už prenajatá tretej osobe a pod."). Budem veľmi rád, keď sa presadí názor NS a myslím, že aj upozornením na neho si k tomu trochu prispel :-)

Ad 2) Skvelé. Aj keď systémovým riešením môže byť až zjednotenie záväzkovej časti ObZ s OZ. Ale o tom sme sa tu už veľakrát bavili a ešte sa iste dlho načakáme.

Ad 3) Tiež súhlasím. Nerozumiem totiž celkom ako to Braňo v Poľsku funguje inak.

Klasický prípad ušlého zisku je povedzme porušenie zmluvy zo strany A, v dôsledku ktorého B nebude môcť uzatvoriť výhodný obchod s C a osobe B tak vznikne škoda v podobe ušlého zisku. Ak B žaluje osobu A po plánovanom uzatvorení zmluvy s C, môže dokazovať, že nebyť porušenia zmluvy zo strany A, k uzavretiu zmluvy s C by určite došlo. Ale ako to môže dokázať predtým? A ak to aj môže dokázať, ako sa súd vysporiada povedzme so spoluzavinením iných osôb, so spoluzavinením poškodeného a čo ak medzitým nastali okolnosti, ktoré by zmluvu medzi B a C zmarili tak či tak?

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 19:52 - podám iný príklad

Snáď to lepšie vyjadrí, čo som mal na mysli.

Predstav si, že máš (A) už uzatvorenú zmluvu s B. Tá ti má na základe tej zmluvy plniť, napr. 10.000,- mesačne. V dôsledku porušenia povinnosti C voči Tebe (obligačnej, deliktuálnej), ti B vypovie zmluvu (povedzme že to čo C spôsobil, bolo výpovedným dôvodom). Inú možnosť vypovedať zmluvu by B nemal (povedzme že by to bol ideálny prípad, jasná kauzálna súvislosť).

Zdá sa Ti Juraj normálne, že si ušlý zisk budeš uplatňovať napr. každý mesiac po slpatnosti každej mesačnej splátky, na ktorú by si mal nárok od B? Me príde normálne žalovať C o náhradu škody za celé 2 roky. A o tom som hovoril. Nehovoriac už o prípadoch, kedy by si náhradu škody po dvoch rokoch ani nemoho uplatňovať z dôvodu premlčania. To som mal na mysli ja (dúfam, že to nebolo úplne od veci).

  Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 21:01 - Ad: Braňo

Hmmm, aj tak mi to nesedí. Podľa Tvojej teórie by mi mal súd už teraz prisúdiť od C náhradu ušlého zisku, ktorý by som povedzme v rokoch 2011-2013 dosiahol ako nájomné od B.

Ale čo ak budova v marci 2011 spadne. Je tam ešte stále dostatočný kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním C a neinkasovaním nájomného od B za obdobie apríl 2011-december 2013, ak by som toto nájomné aj tak nebol dosiahol (lebo budova padla)?

Podľa mňa je preukazovanie škody a kauzálneho nexu do budúcnosti veľmi problematické. Priznám sa, že som túto otázku nikdy detailne neskúmal a preto by ma zaujímalo, či to v iných civilných jurisdikciách takto naozaj funguje.

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 21:39 - preukázanie škody

Možno na to ideme zo zlej strany :)

Chcel som v zásade povedať toľko, že ak je výška škody nepochybne preukázaná aj do budúcnosti, tak by podľa mňa nemal byť problém ju priznať. To bol prípad tej mojej zmluvy, ktorú som uvádzal. V podstate problémom väčšiny konaní o náhradu škody je preukázanie jej výšky.

A predstav si takúto situáciu (z osobnej nedávnej skúsenosti) - škoda vznikne v súvislosti so šikanóznym podaním insolvenčného návrhu (prípad zmluvy podanej vyššie, v ktorej jeden z výpovedných dôvodov je začatie insolvenčného konania), a na žiadanie náhrady škody máš 3 mesiace od zakončenia insolvenčného konania (samozrejme návrh zamietnutý)... Budeš ju žiadať o dva roky, tj. po splatnosti poslednej platby, ktorú by ináč (nebyť toho insolvenčného konania) zaplatil B?

  Juraj Gyarfas, 16. 11. 2010 v 22:03 - preukázanie škody

Stále si myslím, že tam bude problém preukázať kauzálny nexus.

Ale okrem toho bude podľa mňa problém preukázať aj výšku škody. Po prvé, čo ak by budova medzitým spadla? Po druhé, osoba A má v tomto prípade povinnosť usilovať sa o zníženie škody (t.j. nesedieť doma a počítať ušlý zisk, ale pokúsiť sa priestory znovu prenajať). Ako môže súd naplnenie tejto povinnosti posúdiť, ak rozhoduje o škoda, ktorá ešte len vznikne?

  Branislav Gvozdiak, 16. 11. 2010 v 22:48 - juraj

Prečo stále s tým nájmom? Predstav si úplne normálnu zmluvu o poskytovaní nejakých služieb, napríklad upratovanie.

Súhlasím, že predmet nájmu môže zaniknúť, pravenčná povinnosť tiež súhlas - preto som spomínal problémy s preukázaním škody. Ale ešte raz - mnou podaný príklad (pričom sm ani raz nemal na mysli nájom), úplne jasne preukázaná výška škody.

Ja nevidím dôvod, prečo by sa budúci ušlý zisk (preukázaný - ale to treba urobiť s každou škodou), nemal mestiť v definícii ušlého zisku.

  Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 00:19 - zmluva o poskytovaní služieb

Ok, predstavujem si zmluvu o poskytovaní služieb. Ale argumenty sa tým nemenia. Aj tak neviem ako vyriešiť situáciu, ak medzi priznaním náhrady ušlého zisku a koncom obdobia, za ktoré bola priznaná, došlo k iným dôvodom ukončenia zmluvy. Ako to sa to dá určiť pro futuro?

Aj v prípade zmluvy o poskytovaní služieb môže dôjsť k zániku záväzku z iných dôvodov (zánik upratovanej budovy) alebo k nesplneniu mitigačnej povinnosti zo strany poškodeného.

  Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 00:29 - ušlý zisk

Juraj, ale to by sme došli takouto argumentáciou k úplnému absurdu... ohľadom každého ušlého zisku by si mohol mať takéto pochybnosti. Aký je potom rozdiel, či si ho žiadaš v určitých intervaloch - tak ako to opísal Michal, napr. každé dva roky, a tým že si ho budeš žiadať hneď do budúcna? Lebo to, či by v tom období nedošlo k zániku záväzku z iného dôvodu proste nie si schopný byť si na 100% istý. V žiadnom prípade týkajúcom sa úšlého zisku, nezávisle či do budúcna alebo za už uplynulé obdobie.

  Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 01:08 - Juraj Gyarfas

Veď okolo každého ušlého zisku aj takéto pochybnosti sú a v civilnom konaní sú predmetom dokazovania. Nikdy si nemôžme byť 100% istí, ale o tom je civilný proces, aby to s určitou relevantnou pravdepodobnosťou dokázal zistiť.

Otázka, či by v minulosti určitý zisk vznikol, nebyť protiprávneho konania žalovaného, je v civilnom konaní preukázateľná (s určitou pravdepodobnosťou). Otázka, či by v budúcnosti nejaký zisk bol vznikol, nebyť protiprávneho konania žalovaného, je v prítomnosti logicky nezistiteľná, nie?

  Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 09:05 - relevantná pravdepodobnosť

Ja len proste nevidím rozdiel - v tom mnou podanom prípade, medzi pravdepodobnosťou, s akou si schopný ten ušlý zisk preukázať teraz, a za dva roky. V dodatku za dva roky ti to každý súd zamietne na námietku premlčania druhej strany. Ak by sme suhlasili s tým, že si ten ušlý zisk môžeš vymáhať až o tie dva roky (resp. splatnosti každej splátky), tak si ho nemôžeš vymáhať vôbec v súvislosti s predpismy o insolvencii. To by sme sa asi dostali k otázke ústavnosti tej trojmesačnej lehoty...

  Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 09:15 - off topic

e ešte prosím všetkých, čo po mne niečo čítajú, o vyrozumelosť, v poľštine sú takmer všetky i a y naopak, ako v slovenčine, tak sa mi občas v rýchlosti stane, že si to neuvedomím - to až dodatočne, a hrozne sa za to hanbím :)

  Kristián Csach, 17. 11. 2010 v 10:24 - dva malé komenty

Zaujímavé a v zásade rozumné (rozsudok som nečítal). Ale:

1. Zmenilo by sa niečo na veci (rozsahu náhrady škody), ak by sme skúmali dôsledky porušenia povinnosti vypovedať zmluvu?

2. Ad ušlý zisk pro futuro. Podľa spravodlivosti by súd mal zaviazať škodcu zaplatiť náhradu škody ktorá vznikne až v budúcnosti mesačne alebo aspoň postupne. ;) Diskontovať budúcu škodu (a nielen spočítať budúce škody) by predsa poškodeného dostalo do lepšej pozície ako by bol, keby bola zmluva platná. ;)

PS: Len malé odbočenie - delitkuálna náhrada škody má v civilizovanom práve koncepčne užší rozsah ako kontraktuálna (negatívny záujem/pozitívny záujem). Neviem, či by som pri § 42 vždy priznával pozitívny záujem.

  Branislav Gvozdiak, 17. 11. 2010 v 11:19 - ad. 2

Súhlas. Ako si ale predstavuješ zmenu takého rozhodnutia v prípade zmeny podmienok (naozaj by sa stalo to, o čom písal Juraj - np. zanikol by predmet nájmu)? Alebo by také rozhodnutie bolo možné iba v prípade úplne nepochybnej výšky škody do budúcnosti (môj názor)?

  Juraj Gyarfas, 17. 11. 2010 v 11:34 - Braňo

Mám pocit, že už sa len točíme v kruhu a každý si hudie tie svoje argumenty. Navrhujem preto diskusiu prerušiť. Ale ak máš odkaz na nejaký poľský článok alebo judikát, ktorý to bližšie vysvetľuje, veľmi rád si to prečítam. A ja zároveň sľubujem, že keď sa mi podarí zistiť, ako je to napr. v Nemecku alebo Rakúsku, vrátim sa k tejto diskusii.

  Juraj Gyarfas, 15. 04. 2011 v 09:43 - inak NS ČR

Na rozdiel od nášho NS vidí český NS (keď už nie neplatnosť), tak aspoň dodatočnú nemožnosť plnenia.

"Závazek ze smlouvy o budoucí kupní smlouvě, který působí jen mezi jejími účastníky a nikoliv absolutně, zaniká nemožností plnění (§ 575 obč. zák.), tedy prodejem věci jinému, a to bez ohledu na to, zda již u soudu probíhá řízení o nahrazení projevu vůle (§ 50a odst. 2 obč. zák.) či nikoliv, a bez ohledu na to, zda právo druhé strany domáhat se u soudu nahrazení projevu vůle se již promlčelo či nikoliv."

sp. zn. 25 Cdo 4147/2

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím