lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (146)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Milan Hlušák (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Ján Lazur (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Robert Goral (3)
Maroš Hačko (3)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Anton Dulak (2)
Martin Gedra (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Varga (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Straňák (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Ivan Bojna (2)
Adam Valček (2)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bystrik Bugan (1)
Dušan Marják (1)
Zuzana Kohútová (1)
Juraj Lukáč (1)
Ivan Michalov (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Galgoczy (1)
Viliam Vaňko (1)
Peter Kubina (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Natalia Janikova (1)
Peter K (1)
Marcel Jurko (1)
Jozef Kleberc (1)
Peter Janík (1)
Gabriel Závodský (1)
I. Stiglitz (1)
Marek Maslák (1)
lukasmozola (1)
Ján Pirč (1)
Emil Vaňko (1)
Ondrej Halama (1)
Zuzana Adamova (1)
Gabriel Volšík (1)
Martin Šrámek (1)
Matej Košalko (1)
Martin Estočák (1)
Petr Kavan (1)
Matej Kurian (1)
Bohumil Havel (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Matej Gera (1)
Róbert Černák (1)
Pavol Mlej (1)
Vladimir Trojak (1)
Tomáš Demo (1)
Ondrej Jurišta (1)
Katarína Dudíková (1)
Nora Šajbidor (1)
Lucia Palková (1)
Tomas Kovac (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Hudec (1)
Peter Marcin (1)
peter straka (1)
Petr Steiner (1)
lukas.kvokacka (1)
Tibor Menyhért (1)
Paula Demianova (1)
Martin Svoboda (1)
Radoslav Pálka (1)
Michal Ďubek (1)
David Halenák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného poriadku

Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 11:19

Dovolím si postaviť na úvod domnienku, že každý praktizujúci i teoretizujúci právnik sa už niekedy stretol s ustanovením § 61 Exekučného poriadku, ktoré znie: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.“ Rovnako si dovolím postaviť domnienku, že každý sa nad týmto ustanovením aspoň na chvíľu pozastavil, pretože mu nebolo jasné. Cieľom tohto príspevku nie je žiadna hlboká analýza tohto ustanovenia, skôr jedno drobné zamyslenie, akým problémom môže byť nedovzdelanosť legislatívnych odborníkov.

Že citované ustanovenie je zložité, dosvedčujú i rozpačité stanoviská teórie i praxe k nemu. Mazák ho vo svojej učebnici Občianskeho procesného práva vôbec nespomína. Komentár k Exekučnému poriadku z dielne A. Bajcuru k nemu uvádza, že jeho význam je sporný, ale že zrejme má poskytovať ochranu tretím osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli práva v exekúcii. Toľko k nemu napokon uvádzala aj pôvodná dôvodová správa.

Týmto ustanovením mal tú česť zaoberať sa aj Najvyšší súd v dvoch relatívne recentných judikátoch. Pod R 64/2008 riešil otázku, či exekúcia na hnuteľnosti vykonaná v rozpore s Exekučným poriadkom je nezvratná alebo nie. Súd dospel k názoru, že ak boli spísané a predané na dražbe hnuteľné veci patriace povinnému, nadobudol vydražiteľ vlastnícke právo bez ohľadu na to, či exekúcia prebehla v súlade s Exekučným poriadkom, pretože „osoby, ktoré sa zúčastnia dražby... musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci“. Prečo takú istotu musia mať, to už Najvyšší súd nepíše, ale pokračuje: „Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne[,] ako Občiansky súdny poriadok v § 243d[,] tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.

Pod R 48/2009 riešil Najvyšší súd širší komplex otázok, a to na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, proti ktorému súdny exekútor namietal okrem iného to, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by došlo k zásahu do vzniknutého právneho stavu v rozpore s § 61 Exekučného poriadku. Najvyšší súd tento názor neprijal, ale povedal, že „uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania“.

Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku sa tak zjavne v literatúre, judikatúra a koniec koncov i v zámere zákonodarcu vydalo na cestu ochrany (či „ochrany“) právneho stavu vytvoreného exekúciou, bez ohľadu na zákonnosť tohto stavu, a to dokonca (pravdepodobne) i s hmotnoprávnymi účinkami.

Je preto zaujímavé zistiť, odkiaľ toto ustanovenie prišlo. Občiansky súdny poriadok vo svojej originálnej redakcii z roku 1963 také ani podobné ustanovenie neobsahoval, ani nijakým iným spôsobom nechránil nezvratne právny stav vytvorený výkonom rozhodnutia, takže z neho nemôžeme zistiť nič.

Inak je to však s Občianskym súdnym poriadkom z roku 1950 (č. 142), ktorý obsahuje v § 448 úplne totožný text ako § 61 Exekučného poriadku. Podrobnejším štúdiom pritom možno zistiť, že inšpirácia týmto Občianskym súdnym poriadkom je zrejmá (aj keď vo rozsahom nie veľká) – ustanovenie § 50 ods. 1 prvá a druhá veta Exekučného poriadku sú okrem troch slov taktiež totožné s § 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950, keďže O. s. p. z roku 1963 v pôvodnej redakcii o námietkach nič nehovoril. Inšpiráciu § 50 ods. 1 Exekučného poriadku §-om 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950 dokazuje i drobnosť, že ide o jedno z mála ustanovení, kde sa dôsledne používa pojem exekučný titul, hoci na iných miestach (porov. napr. § 57 Exekučného poriadku) sa v zjavnej inšpirácii O. s. p. z r. 1963 používa pojem „rozhodnutie“, hoci to je len jedným druhom exekučného titulu.

Inšpirácia § 61 Exekučného poriadku v ustanovení § 448 O. s. p. z r. 1950 (presnejšie odpisovanie z neho) je preto podľa mňa zrejmá. Je však na škodu veci, že ten, kto tvoril Exekučný poriadok v roku 1995, si nedal tú námahu, aby si O. s. p. z roku 1950 prečítal celý. Ak by tak bol urobil, bol by nám, dnešnej judikatúre, literatúre i praxi ušetril mnoho práce, času a v konečnom dôsledku i duševnej pohody.

Ak by totiž bol prečítal O. s. p. z r. 1950 celý, dopracoval by sa k ustanoveniu § 86, ktorého nadpis znie „Navrátenie do predošlého stavu“ a ktorého odsek 1 znel: „Ak účastník alebo jeho zástupca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z tohto úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.“.

Navrátenie do predošlého stavu bolo v O. s. p. z r. 1950 (a dodnes je napr. v rakúskom alebo nemeckom procesnom poriadku) inštitútom, ktorý sa odstraňujú následky zmeškania procesného úkonu a ktorý je našom dnešnom procesnom práve redukovaný do inštitútu odpustenia zmeškania lehoty ( § 58 O. s. p.). Nie je potrebné sa tu hlbšie rozpisovať o rozdieloch medzi nich, podstatné však je, že účel oboch je rovnaký – odstrániť negatívne následky zmeškania určitého procesného úkonu (dnes len lehoty, pôvodne napr. aj termínu pojednávania) tým, že sa na žiadosť účastníka vytvorí fikcia, ako keby k zmeškaniu nedošlo. Konanie sa teda „navráti do predošlého stavu“, teda do stavu, v akom sa nachádzalo pred zmeškaním. Tým sa umožní účastníkovi jeho procesný úkon vykonať so všetkými následkami, ktoré z jeho vykonania plynú, a taký úkon sa bude považovať za vykonaný včas, teda ako keby nebol zmeškaný. To je celá mystéria.

Tvorca nášho Exekučného poriadku si túto námahu asi nedal, takže odpísal do nášho § 61 pôvodný § 448 O. s. p. z r. 1950 v domnienke, že zákaz navrátenia do predošlého stavu je zázračný prútik na skamenenie hmotnoprávneho stavu vytvoreného exekúciou a vylúčenie akejkoľvek možnosti nápravy. Určite bol na seba patrične hrdý, ako sa vracia ku „koreňom“ nášho práva a akú „modernú“ vymoženosť k nám prináša. Nedomyslené dôsledky jeho počinu však cítime a budeme cítiť ešte dlho.

Čo z toho plynie: Jestvujú dve alternatívny stanoviska, ktoré môžeme zaujať.

Po prvé, priznáme si, že ustanovenie § 61 je nepodarenou replikou § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a ešte nepodarenejšou kópiou § 448 O. s. p. z r. 1950 a nehovorí nič viac než, že účastník, ktorý v exekučnom konaní zmeškal procesný úkon, nemôže sa domáhať, aby mu bolo povolené ho znova vykonať (napr. zmeškanie lehoty na námietky, zmeškanie rozvrhového pojednávania, termínu dražby a pod.). Tu však narazíme na problém, ktorý tu bol svojho času kritizovaný: že cez staré zákony chceme prepisovať nové, ktorým zákonodarca chcel dať iný význam.

Po druhé, môžeme pokračovať v nastúpenej línii výkladu § 61 Exekučného poriadku ako prostriedku skamenenia všetkého, čo sa v exekúcii hýbe. A nechať sa prekvapiť, kam až to vajce na tej vandrovke môže zájsť a s kým/čím všetkým sa ešte stretne.

A ešte by sme mohli požiadať autora Exekučného poriadku o vysvetlenie. Ale pochybujem, že by nám k tomu chcel(a) niečo povedať...


Názory k článku Ako išlo vajce na vandrovku – alebo o živote jedného § 61 Exekučného poriadku:


  Matej Kukura, 08. 12. 2010 v 12:47 - Vhodné na publikovanie

Som presvedčený, že uvedené pojednanie je hodné jeho publikovania, aby sa k nemu dostali aj právnici s dlhšou praxou.

Pokiaľ ide o účinky vykonanej exekúcie vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ nie sú účinky jednotlivých úkonov zvrátené v rámci dostupných opravných prostriedkoch (rozhodne teda uvedené ustanovenie nemožno vyložiť tak, že by sa nepripúšťala zmena – aj vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ vyplynie z nasledujúceho inštančného postupu), tieto úkonmi v exekúcii (novo)založené právne pomery by mali ostať nedotknuté. Konkrétne vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci nadobudnutej v exekúcii považujeme exekúciu za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva (rozhodnutím). To isté platí (by malo platiť) aj pri konkurze a snáď aj pri dobrovoľnej dražbe. Z uvedeného dôvodu potom aj bez takéhoto ustanovenia možno konzervovať stav vyvolaný exekúciou v uvedenom zmysle, a teda § 61 Exekučného poriadku neprináša nič nové. S výkladom podaným súdnou praxou možno z môjho pohľadu plne súhlasiť.

V každom prípade však výklad slovného spojenia „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“ tak, že by sa malo jednať o zapovedanie navrátenia lehôt, v súčasnosti vyjadrenom obratom „zmeškanie (či niekde zameškanie) lehôt nemožno odpustiť“, aj napriek jednoznačne presvedčivému historickému výkladu nemusí obstáť, pretože právna úprava by nemala upravovať tú istú otázku dva krát, pričom uvedené pravidlo je obsiahnuté na inom mieste vyjadrené jeho súčasným obratom (napr. § 251 ods. 3 O. s. p., § 36 ods. 5 Exekučného poriadku).

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 13:50 - Ad MK

Dve pripomienky:

1. Onoho času som na tomto fóre písal niečo o dražbe v exekúcii a nadobúdaní vlastníckeho práva... I keď niektoré časti toho príspevku by som dnes napísal inak, stále trvám na jednej veci: Či je niečo originárny alebo derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nie je sväté písmo - je to vedecký záver, ktorý vyplynul z toho, ako určitá vec je právom upravená. Preto argument je opačný: exekučná dražba nespôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva, pretože je originárnym spôsobom jeho nadobudnutia, ale je originárnym spôsobom jeho nadobudnutia, pretože (ak) spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva. V štáte založenom na pozitívnom práve, ako je aj náš, nemôže predsa právna veda prerážať zákony, môže ich nanajvýš kritizovať. Preto formulácie (s obľubou používané súdmi typu "podľa všeobecne uznanej právnej teórie" na odôvodnenie rozhodnutia v rozpore so zákonom je scestné. Navyše, ako písal Kristián v diskusii k tomu môjmu postu, ono to delenie na derivatívne/originárne tiež nie je celkom jasné - jedni ho delia podľa miery angažovanosti pôvodného vlastníka pri zmene vlastníctva, iní podľa toho, či sa vlastnícke právo nadobúdateľa odvodzuje od predchodcu.

Osobne napr. nie celkom vidím dôvod tvrdiť, že nadobudnutie vlastníckeho práva od VLASTNÍKA v exekučnej dražbe je originárne, pretože tomu chýba účel - načo má zmysel o tom hovoriť, keď sa nadobúda od vlastníka, teda od oprávneného predchodcu? A na druhej strane - aké ustanovenie zákona nachádzame na podporu záveru, že v exekučnej dražbe sa vždy nadobúda aj od nevlastníka, okrem oných názorov "právnej teórie"? Ja vidím jedine § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ktoré to ale striktne viaže na dobromyseľnosť.

Ale dosť na tom - ide vo výsledku len o dôslednosť v používaní pojmov a definícií. Ja osobne považujem ten R 64/2008 a v konečnom dôsledku možno aj ten R 49/2009 za v podstate správne, pretože nepovedali nič, čo by sa nedalo z Ex. por. odvodiť aj bez § 61. Ale nemôžem súhlasiť s názorom, že cez exekúciu je možné skamenieť všetko, čo chceme. Nedobromyseľný vydražiteľ nesmie byť chránený ani v exekúcii, pretože na tom chýba právnosociálny resp. právnopolitický záujem.

2. S posledným odsekom súhlasím a presne to aj v poste píšem. Lege distinguente, ac nos es distinguere, dajú sa parafrázovať starí (snáď) Rimania. Lenže celé je to o tom, či problémy, ktoré to narobí a ktoré si zákonodarca v roku 1995 asi nevedel predstaviť (lebo si asi nepredstavoval nič) nestoja za to túto zásadu výnimočne opustiť.

  Tomáš Klinka, 08. 12. 2010 v 14:41 - k procesnému charakteru inštitútu "Navrátenia do predošlého stavu"

Som veľmi rád, že Michal poukázal na všeobecne rozšírené neporozumenie procesnoprávnej povahe § 61 EP a plne sa s totožňujem s jeho historickým výkladom. Na margo poznámky, že inštitút navrátenia do predošlého stavu sa v súčasnosti redukuje na odpustenie zmeškania lehoty a že sa naďalej používa v rakúskom/nemeckom procesnom poriadku by som len doplnil, že aj naše zákony z oblasti priemyselného vlastníctva ho poznajú pod názvom "Uvedenie do predošlého stavu" (pozri napr. § 39 zákona o ochranných známkach, § 51 zákona o úžitkových vzoroch, § 44 zákona o dizajnoch, § 52 zákona o patentoch, § 28 zákona o topografiách)resp. "Restitutio in integrum" dľa čl. 81 Nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva (CTM). Podstata je tá istá. Nikoho ani nenapadne hovoriť o nejakých hmotnoprávnych účinkoch. Súdy v tejto súvislosti hodnotia najmä skutkové okolnosti, ktorými účastník odôvodňuje žiadosť v súvislosti s požiadavkou "náležitej starostlivosti", ale to už je z iného súdka.

  Kristián Csach, 08. 12. 2010 v 15:18 - lexforum ako wikileaks :)

Skvelé, vďaka. Nikdy som tomu paragrafu nerozumel, a vďaka tebe už aj viem prečo. :)

Ale teraz som (ako neprocesualista) zvedavý; Čo je to vlastne navrátenie do pôvodného stavu podľa germánov?

PS: Mám jednu obľúbenú teóriu, ktorou často opisujem slovenské právo zahraničným kolegom. Tvrdím, že my tie predpisy až tak vážne neberieme. Ak by sme ich skutočne mali brať vážne, tak ekonomika skolabuje. A tak si niečo tam domyslíme, inde uberieme a tu .. preskočíme.

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 17:14 - Navrátenie do pôvodného stavu

v nemeckom OSP je upravené v § 233 a je konštruované ako opravný prostriedok sui generis proti zmeškaniu prekluzívnej lehoty, teda podobne ako náš § 58 Osp. Jeho účinky sú len procesné, teda, že konanie sa vráti o krok späť. Ustanovenie ako náš § 61 Ex. por. tam pokiaľ viem nemajú, pretože žiadna z lehôt v exekučnom konaní nie je výslovne vyhlásená za prekluzívnu.

Neviem, čo ďalej by som ešte mohol napísať :-)

  Matej Kukura, 08. 12. 2010 v 17:25 - Ad Michal Novotný

Exekúcia (a tiež konkurz) sa spravujú zásadou, ktorá je tu rozoberaná, že neprichádza do úvahy navrátenie do pôvodného stavu. Aj keď to vezmeme čisto procesne (nie hmotnoprávne), znamená to, že po právoplatnosti procesného úkonu sa tento viac nepreskúmava a nespochybňuje (s výnimkou, ak by išlo o prekročenie právomoci). Všetky úkony exekútora (správcu konkurznej podstaty), resp. exekučného súdu alebo súdu výkonu rozhodnutia sú výkonom štátnej moci, ktorá sa týmto spôsobom presadzuje (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 49/03, nám potvrdzuje, že činnosť exekútorov je podieľaním sa na výkone štátnej moci).

Takáto činnosť so sebou nesie ako nevyhnutný dôsledok vlastností štátnej moci záväznosť úkonov učinených na to oprávnenými osobami a prezumpciu ich správnosti. Zároveň vo vzťahu k rozhodnutiam je potrebné uviesť, že tieto sú záväzné pre všetky štátne orgány a že môžu byť prelomené iba aplikáciu na to stanoveného formalizovaného postupu v zákonom stanovených lehotách, pravda, ak sa vôbec opravné prostriedky pripúšťajú.

Uvedená prejudicialita je vyjadrená v ustanovení § 134 O. s. p. vo vzťahu k opatreniam aj rozhodnutiam, v ustanoveniach § 135 a 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k rozhodnutiam, resp. v ustanovení § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Ďalej treba poukázať, že – hoci nie výslovne – sa táto prejudicialita vzťahuje aj na tretie osoby, t. j. nielen na štátne orgány, a to práve na základe inštitútu vylučovacích žalôb. Nároky oprávnených osôb sa teda musia uplatniť takýmto spôsobom (a pri speňažení veci v rámci exekúcie sa reivindikačný nárok transformuje na nárok na vydanie výťažku z lepšieho práva).

Opačný výklad by viedol k záverom, že nie je potrebné rešpektovať úkony oprávnených orgánov a nie je potrebné prihliadať na účinky právoplatných rozhodnutí.

Preto potom nadobudnutie vlastníctva z exekúcie (konkurzu) sa musí považovať za originárny spôsob nadobudnutia majetku a rozdiel spočíva práve v tom, že vlastnícke právo nadobúdateľ neodvodzuje od vlastníckeho práva jeho predchodcu.

Aj v prípade, že predchodca (povinný) bol vlastníkom veci, toto už neskúmame (a skúmať to netreba). Vlastnícke právo vzniklo nadobudnutím z exekúcie, a teda tu sa prípadné dokazovanie o vlastníckom práve nadobúdateľa končí. Nepotrebujeme ísť do histórie ďalej a preukazovať, že vlastne aj povinný bol vlastníkom.

Tento rozdiel pri nadobúdaní vlastníckeho práva vidím práve v § 132 Občianskeho zákonníka. A keďže sa nadobúda na základe procesného úkonu, z hľadiska procesného práva preň platí prejudicialita, ktorá bráni nanovo otvárať už raz právoplatne skončený proces, ako to bolo uvedené vyššie.

V každom prípade ma tiež zaujíma, čo sa rozumie navrátením do pôvodného stavu v inom zmysle, než že by sa malo jednať o zákaz navrátenia lehôt.

  Michal Novotný, 08. 12. 2010 v 18:52 - Ad MK

Len narýchlo pár postrehov, obšírnejšia reakcia neskôr:

1. Samozrejme, že exekúcia je výkonom verejnej moci, by ma nikdy nenapadlo spochybňovať. Či je tomu tak aj u správcu konkurznej podstaty by som si dovolil pochybovať, ale nie o tom je teraz reč (tiež sme to tu nejako riešili).

2. Argumentovať procesne nedáva zmysel - § 159 Osp výslovne obmedzuje osobné účinky právoplatnosti súdnych rozhodnutí na účastníkov (a štátne orgány, to ale nie je podstatné). Osobné medze právoplatnosti ale znamenajú, že rozhodnutie o nadobudnutí vlastníctva (napr. príklep) medzi A a B má účinky len voči A a B, ale nie voči C, ktorý tvrdí, že je pravým vlastníkom.

3. Kľúčové je to, čo píšeš o excindácii, ale tu podľa mňa je želanie otcom myšlienky. Po prvé, z § 55 ods. 1 Ex. por. neplynie žiadna preklúzia hmotnoprávneho nároku nepodaním excindačnej žaloby. Prekluzívny účinok plynie z § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ale tu výlučne s účinkom pre DOBROMYSEĹNÉHO vydražiteľa. Ak by riešenie naozaj spočívalo v procesnom práve, potom by úvahy o dobromyseľnosti neboli podstatné, pretože je ťažko mysliteľné, aby sa účinky právoplatnosti zakladali na ne/dobromyseľnosti. Toto je mierne argumentačná schizofrénia, ktorú som vyčítal aj tomu nálezu ÚS, ktorý som tu svojho času kritizoval.

4. Riešenie je podľa mňa jedine v hmotnoprávnej rovine, a to práve cez onen § 140 ods. 2 písm. l) Ex. por., ktorému asi musíme priznať povahu hmotnoprávneho ustanovenia prelamujúceho zásadu nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet. Ale aj to len v prípade dobromyseľného vydražiteľa.

Takže nakoniec to až také stručné nebolo, ale skúsim ešte zajtra niektoré body rozvinúť.

  vojtechkesz@gmail.com, 09. 12. 2010 v 10:03 - Ad MK a MN

Vašu diskusiu vo vzťahu k § 61 Exekučného poriadku, t. j. „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.“, i k tomu, že exekúcia je výkonom verejnej moci a aké môžu byť právne následky chybného výkonu tejto moci možno vhodne doplní aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 308/2010 na "www.concourt.sk". Verím, že tento odkaz nebude príliš od veci. Ak áno, potom "soráč".

  Kristián Csach, 09. 12. 2010 v 13:37 - Ad VK

Rozhodnutia ÚS SR prekvapivo (oproti iným slovenským) sa dajú linkovať. Takže: sp. zn. IV. ÚS 308/2010.

Takéto vety môjmu uchu lahodia: "Ak sa sťažovateľ v situácii, keď vedel, že právnym predchodca žalobkyne podal žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, rozhodol v exekúcii predajom spornej nehnuteľnosti pokračovať a dražbu vykonať, nesplnil si svoju prevenčnú povinnosť a vzal na seba z tohto rozhodnutia plynúce riziko."

  Matej Kukura, 09. 12. 2010 v 20:16 - zaujímavé rozhodnutie

Je dobrou správou, že sa podarilo uplatniť zodpovednosť súdneho exekútora. Až takým čírim však tento prípad nie je.

Skutočný vlastník sa totiž skutočne mal domáhať vylúčenia veci z exekúcie (čo aj urobil), avšak po speňažení nehnuteľnosti sa mal domáhať vydania celého výťažku voči oprávnenému (skutočný vlastník naopak vzal žalobu späť). Voči súdnemu exekútorovi by titulom náhrady škody mohol uplatňovať vždy to, o čo sa výťažok zo speňaženia znížil titulom exekučných trov. Sumy zodpovedajúcej výťažku vydaného oprávnenému by sa však mohol domáhať iba v prípade, ak by jeho vymáhanie voči oprávnenému zostalo bezúspešné. Tým sa však sťažovateľ zrejme nebránil.

Rozhodnutie o zodpovednosti exekútora v takej situácii potom zjavne favorizovalo skutočného vlastníka, čo by bolo celkom v poriadku (exekútor pochybil, aspoň tak to zhodnotili súdy), ak by v celom prípade nezostal niekto predsa len zvýhodnený, a tým je povinný. Jeho bezdôvodné obohatenie (ak by sme pri veľmi širokom ponímaní tohto inštitútu a cez rôzne regresy toto v danom prípade konštruovali, čo asi nie je možné) sa však beztak medzičasom premlčalo.

Na okraj možno uviesť, že podnet na odklad exekúcie mohol dať aj skutočný vlastník. Toto však určite nie je podstatný argument pre vylúčenie zodpovednosti súdneho exekútora. (Ak by sa však jednalo o zodpovednosť štátu, určite by to bolo priame zavinenie poškodeného.)

Škoda, že neviem nájsť uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu, pretože toto zjavne zvrátilo celý priebeh sporu...

  vojtechkesz@gmail.com, 10. 12. 2010 v 10:06 - Ad: M.K.

Tebou popisovaný postup je len jeden z možných, pričom jeho výsledok je neistý. Kým postup, aký si zvolil exekútorom poškodený účastník z veci opisovanej v IV. ÚS 308/10 je súdmi certifikovaný. I tu zrejme platí, že ak k výsledku vedie niekoľko ciest, ktoré sú schodné (rozumej: zákonné), je právom účastníka, ktorú si zvolí. PS: To dovolacie rozhodnutie by bolo naozaj zaujímavé. Verme, že čerstvá legislatívna iniciatíva ministerky spravodlivosti dostupnosť všetkých rozhodnutí na sieti už v krátkom čase vyrieši.

  vojtechkesz@gmail.com, 22. 12. 2010 v 15:19 - II. ÚS 58/10

Jeden z najznámejších prípadov, v ktorom paradoxne samotný štát (Min. hosp., Generálna prokuratúra)spochybňuje účinky § 61 Exekučného poriadku (prípad známy už aj ako vojna súdov: NS SR vs. ÚS SR) má ďalšie pokračovanie v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 58/10 (o prelinkovanie poprosím K.Cs.).

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 22:39 - Z dielne Generálneho prokurátora

"Ustanovenie paragrafu 61 je aplikovateľné na prípady, keď bola exekúcia vykonaná na základe neexistujúceho alebo zrušeného exekučného titulu alebo keď Exekučný poriadok priznáva dobromyseľnému vydražiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka."- http://hnonline.sk/ekonomika/c1-36899430-akcie-transpetrolu-ilcisin-nikdy-nevlastnil

Inak až teraz som zaregistroval tento článok a som veľmi rád, pretože tiež som tomu § nevedel prísť na koreň a na exekučnom sme ho nenápadne obišli, ako aj na daňovom. Človek si potom zbytočne trápi hlavu kvôli amaterizmu zákonodarcu.

Ešte raz diky:)

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 22:59 - 1 Obdo V 2/2004

Výňatky z rozhodnutia:

1. V odôvodnení rozsudku, rovnako ako súd prvého stupňa, uviedol, že udelením príklepu v exekučnom konaní a zaplatením ceny vecí, prešlo vlastníctvo k sporným hnuteľným veciam na vydražiteľa. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že exekúcia neprebehla v súlade s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok"), preto nedošlo k platnému prechodu vlastníckeho práva. Exekučný poriadok dáva povinnému celý rad procesných prostriedkov, ktoré mu umožňujú účinne sa brániť proti exekúcii vykonávanej v rozpore so zákonom (okrem iného námietky proti nariadeniu exekúcie, zastavenie neprípustnej exekúcie). V exekučnom konaní nadobúda tretia osoba dobromyseľne vlastnícke právo k vydraženým veciam, preto zákonodarca v § 61 Exekučného poriadku vylúčil možnosť navrátenia do predošlého stavu.

2.Exekučné konanie prebieha pred štátom ustanoveným a povereným orgánom a pod dohľadom štátu. Výsledok exekučného konania má rovnaké účinky, ako keby nútený výkon uskutočnil súd.
Z uvedeného vyplýva požiadavka stability právnych vzťahov založených v exekučnom procese, najmä práv, ktoré nadobudli tretie osoby. Osoby, ktoré sa zúčastnia dražby pri uskutočňovaní exekúcie predajom hnuteľných a nehnuteľných vecí, musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci. Nemajú možnosť, ale ani dôvod skúmať, či exekútor pri príprave exekučnej dražby postupoval v súlade s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne, ako Občiansky súdny poriadok v § 243d, tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.

  Tomáš Čentík, 01. 02. 2011 v 23:03 - aha

teraz som si všimol, že ide o vyššie citované rozhodnutie (jeho spisovú značku)R 64/2008

  Michal Novotný, 02. 02. 2011 v 09:01 - K R 48/2009

Len pre poriadok treba dodať, že rozsudok 5 MCdo 5/2008 (onen R 48/2009) bol zrušený Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. II.ÚS 185/2009, i keď z dôvodov, ktoré primárne nesúvisia s týmto postom.

(Konkrétne z dôvodu, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, proti ktorému nikto, teda ani podnecovateľ mimoriadneho dovolania, nepodal ani len odvolanie, hoci tak urobiť mohol. Toto je ale na samostatnú a dlhú úvahu.)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím