lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Pavol Szabo (4)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Michal Krajčírovič (3)
Ivan Bojna (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Pavol Kolesár (3)
Anton Dulak (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Zsolt Varga (2)
Peter Varga (2)
Bob Matuška (2)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Serfozo (2)
Michal Hamar (2)
Martin Gedra (2)
Marián Porvažník (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Ludmila Kucharova (2)
Zuzana Bukvisova (1)
Matej Gera (1)
Martin Šrámek (1)
I. Stiglitz (1)
Peter Kubina (1)
Vincent Lechman (1)
Nora Šajbidor (1)
Petr Kavan (1)
peter straka (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Rostáš (1)
Martin Estočák (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Svoboda (1)
Peter Janík (1)
lukasmozola (1)
Pavol Mlej (1)
Pavel Lacko (1)
Marek Maslák (1)
lukas.kvokacka (1)
Igor Krist (1)
Matej Kurian (1)
Petr Steiner (1)
Viliam Vaňko (1)
Bohumil Havel (1)
Tibor Menyhért (1)
David Halenák (1)
Miriam Potočná (1)
Vladimir Trojak (1)
Ladislav Pollák (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Marják (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ondrej Jurišta (1)
Katarína Dudíková (1)
Peter Marcin (1)
Lucia Berdisová (1)
Zuzana Adamova (1)
Robert Šorl (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomas Kovac (1)
Gabriel Závodský (1)
Paula Demianova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Emil Vaňko (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Hudec (1)
Bystrik Bugan (1)
David Horváth (1)
Vladislav Pečík (1)
Peter K (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Jana Mitterpachova (1)
Radoslav Pálka (1)
Lucia Palková (1)
Michal Ďubek (1)
Ondrej Halama (1)
Ján Pirč (1)
Ivan Michalov (1)
Gabriel Volšík (1)
Matej Košalko (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Poloha (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Referendum a la Slovakia

Tomáš Čentík, 21. 01. 2011 v 18:18

Nechápem prečo je stále zo strany niektorých právnikov, ale najmä politikov spochybňovaná záväznosť návrhov prijatých v referende. Konzultatívne účinky výsledkov referenda totiž nemajú v právnom poriadku ani judikatúre ÚS SR oporu ani v hrubých rysoch.

Právne dôvody v prospech všeobecnej záväznosti sú totiž podľa mňa viac ako jednoznačné:
1. sú publikované v Zbierke zákonov
2. čl. 2 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 93 ods. 2 ústavy požívajú verbum vykonávať a rozhodnúť, nie odporučiť alebo poradiť
3. systematické zaradenie pod hlavu s názvom zákonodarná moc- občania v referende tiež prijímajú povahou zákonodarné akty, ktoré sa iba pojmovo odlišujú od zákonov (rozdiel je aj v procese prijímania)
4. princíp suverenity ľudu ich navyše radí právnou silou ešte pred právne predpisy prijímané parlamentom
5. opora v judikatúre ÚS SR
6. ustanovenie, podľa ktorého ich možno zrušiť po troch rokoch a iba ústavným zákonom by bolo zbytočné.

Navyše niektorý významný teoretici napr. Klíma, Svák a iní zaraďujú všeobecnú záväznosť výsledkov referenda medzi elementárny znak referenda, bez ktorého ani nemožno hovoriť o referende, ale o drahom prieskume verejnej mienky. Keby sme mali za to, že výsledky referenda majú poradný charakter, tak podľa tohto argumentu možno ad absurdum rovno povedať, že referendum v našom právnom poriadku ani vlastne nie je upravené.


Názory k článku Referendum a la Slovakia:


  ^ez^, 21. 01. 2011 v 18:22 - protiotazka

ak by referendum preslo a NRSR by bola necinna, co mozu obcania urobit?

  Tomáš Čentík, 21. 01. 2011 v 18:38 - odpoveď

Keďže nie je pre NR SR žiadna sankcia, tak asi len plakať nad rozliatym mliekom. Tu by som zakotvil obligatórne rozpustenie NR SR, alebo aj inú účinnú sankciu. A ešte prichádza do úvahy politická zodpovednosť, ktorá sa prejaví pri najbližších parlamentných voľbách.

  Tomáš Čentík, 21. 01. 2011 v 18:41 - ďalšia úvaha

Ak občanom patrí zákonodarná moc, ktorú môžu vykonávať aj priamo formou referenda, nemali byť mať možnosť hlasovať priamo o konkrétnej formulácii právneho predpisu, ktorý by sa schválením v referende priamo prevtelil do právneho poriadku bez akékoľvek možnosti ponechať jeho osud na činnosť NR SR?

  Tomáš Čentík, 21. 01. 2011 v 18:48 - ...

Zákonodarná moc patrí ex aequo občanom ako aj NR SR, preto nevidím ani dôvod, prečo by mala NR SR ešte nejako zasahovať do vôle ľudu.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2011 v 09:37 - technická poznámka

Ako som už písal, veľmi sa tešíme každému novému autorovi a obzvlášť autorovi, ktorý prináša toľko plodných tém z rôznych oblastí. Dal by som však na zváženie, či by si nechcel v budúcnosti nechávať trochu väčšie časové odstupy medzi jednotlivými článkami. Zdá sa mi totiž, že všetky tri témy sú veľmi záujímavé a zaslúžili by si plnohodnotnú diskusiu. Zároveň sa mi však zdá, že na LF málokedy prebieha viac ako jedna (niekedy dve) plnohodnotná diskusia naraz a zároveň málokedy prebieha diskusia k starším článkom. Myslím, že by preto prospelo diskusii, keby si nabudúce nechal jeden dva dňové odstupy medzi takýmito zaujímavými článkami. Ale to je samozrejme len na zváženie, žiadne medze sa nekladú.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2011 v 09:54 - záväznosť výsledkov referenda

Na túto tému už prebehla jedna mimoriadne dlhá a ku koncu už dosť roztrúsená diskusia na Otvorenom práve tu.

Ja zase nechápem (ak môžem parafrázovať), ako niektorí právnici a politici zastávajú záväznosť referenda (de lege lata) bez toho, aby vysvetlili, ako si to predstavujú.

Ak tomu správne rozumiem, existujú dve možnosti priamej záväznosti referenda.
1. poslanci sú povinní schváliť výsledky referenda formou zákona
2. výsledky referenda sa automaticky uverejnením v Zz stávajú zákonom (s príslušnými účinkami lex posterior derogat legi priori).

K možnosti 1, ako aj píšeš, síce môžeme diskutovať, ale keďže neexistuje žiadna sankcia, je to pomerne prázdna diskusia. Inými slovami, bez právnej sankcie v tomto smere nevieme odlíšiť politickú záväznosť od právnej. Poslanci by asi mali schváliť zákon reflektujúci vôľu ľudu prejavenú v referende. Ale či je táto záväznosť právna alebo len politická (keďže existujúce sankcie sú len politické) je teoretizovanie bez odpovede.

K možnosti 2, táto možnosť je v praxi veľmi problematická. Otázky v referende totiž zväčša nemajú charakter paragrafového znenia. Ak by otázka v referende znela - "ste za to, aby § xy zákona abc znel nasledovne", vedel by som si to predstaviť. Ale ak otázka znie "ste za to, aby bolo možné voliť poslancov NR SR prostredníctvom internetu", asi nemôžeme výsledku priznať priamo uverejnením v Zz normatívny význam, pretože tak zložitú technickú vec nemožno riešiť jedným ustanovením.

Preto si myslím, že de lege lata o právnej záväznosti výsledkov referenda nemožno hovoriť. A preto ma vždy prekvapuje, ako často sa táto téma objavuje, síce s veľmi dobrými argumentmi (konkrétne všetkých 6 argumentov vyššie), ale bez vysvetlenia praktickej aplikácie.

  Tomáš Čentík, 22. 01. 2011 v 13:43 - ok

Ad. technická poznámka: V poriadku beriem to na vedomie. Predpokladal som, že odlišnosťou tém sa budú zapájať aj rôzny diskutujúci.


ad. záväznosť: s touto vetou nesúhlasím-" poslanci sú povinní schváliť výsledky referenda formou zákona", pretože poslanci nijako nemôžu zasahovať do vôle ľudu vyjadrenej v referende, veď občania sú tiež zákonodarcom, preto keď príjmu určitý návrh, tak príslušný orgán už iba zabezpečení jeho vyhlásenie v Z.z. bez akejkoľvek modifikácie alebo schvaľovania.

Tak ako je prameňom práva zákon, tak isto je formálnym prameňom práva aj návrh prijatý v referende.

Podľa mňa sú jednoznačne výsledky referenda právne záväzné. Čo však treba odlišovať v tomto prípade je záväznosť a reálna vykonateľnosť ich obsahu.

Keď použijem ten príklad, čo si vyššie načrtol voľba poslancov cez internet, tak keby otázka stála len za samotnú voľbu bez bližších podrobností ako sa táto voľba má uskutočniť, v tom prípade sú takéto výsledky nerealizovateľné . Tento výsledok by bolo možné chápať ako tzv. ústavnú blanketu, ktorá si vyžaduje vykonanie ďalším predpisom. A práve tu opäť narazíme na nečinnosť NR SR. Preto by mal celý proces prebiehať úplne inak.

Zaviedol by sa inštitút ľudovej iniciatívy. NR SR by sa predložil návrh právneho predpisu. Tá ak by ho prijala referendum by nebolo potrebné vykonať, pretože, sa občanom vyhovelo v plnom rozsahu (do úvahy by prichádzalo iba fakultatívne). Ak by vzišla iniciatíva od NR SR, tak obligatórne referendum by sa týkalo iba ústavných zákonov, pri "obyčajných by bola fakultatívnosť.

Aby bol výsledok referenda priamo vykonateľný bez akýchkoľvek ex post zásahov NR SR, preto je potrebné de lege lata upraviť obdobné kritériá pre návrh obsiahnutý v referendovej otázke ako sú legislatívne pravidlá tvorby zákonov. Nie všetky otázky sa totiž dajú riešiť spôsobom áno-nie na určitú otázku, ale naozaj je nutné upraviť aj podrobnosti, aby ten výsledok referenda bol aj vykonateľný.

Z toho vyplýva, že súčasťou referendovej otázky by bol vždy konkrétny návrh spĺňajúci obdobné pravidlá ako zákon, pokiaľ ide o jeho tvorbu, tak aby boli vykonateľné.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2011 v 19:36 - Tomáš

K technickej poznámke: Nebolo to samozrejme vôbec myslené v zlom. Práve naopak, veľmi sa teším, že si sem zavesil všetky tri články a zjavne sa ku všetkým trom diskutuje. Išlo mi len o to, aby ľudia, ktorí sem nechodia každý deň a zároveň nemajú čas alebo chuť čítať tri články naraz, mohli články stráviť postupne. Ale vôbec to prosím neber ako výčitku, práve naopak, mám pocit, že všetky tri články majú skvelú diskusiu, čo sa už dávno nestalo.

A teraz k veci. Myslím si, že v tejto diskusii treba veľmi dôsledne rozlišovať rovinu de lege lata a de lege ferenda. Rovinu de lege ferenda (resp. de constitutione ferenda) by som teraz odložil, pretože ja som celkovo dosť skeptický voči inštitútu referenda a zdá sa mi, že by sme sa dostali do politických a filozofických rovín, na ktoré sa teraz necítim.

Ak sa bavíme čiste o rovine de lege lata, existujú podľa mňa len dve možnosti toho, aby výsledky referenda boli záväzné. Možno som na niečo zabudol, ale s treťou možnosťou som sa zatiaľ nestretol. Ako sám píšeš, s prvou možnosťou (povinnosť poslancov prijať návrh) nesúhlasíš. Ostáva teda druhá možnosť a tou je záväzný účinok publikácie výsledkov v Zz. A tu je problém s realizovateľnosťou.

Chápem, že podľa Teba sú všetky výsledky referenda publikované v Zz záväzné ako zákon, ale aplikovať sa budú len tie, ktoré su "realizovateľné". Kto však posúdi, či sú realizovateľné? Podľa mňa nejde o právny pojem a veľmi ťažko by sa hľadala hranica.

Z tohto dôvodu si myslím, že výsledky referenda publikované v Zz nie sú automaticky objektívnym právom.

  Tomáš Čentík, 22. 01. 2011 v 20:03 - Juraj

Ako v pohode...určite som to nebral v zlom:)

  Tomáš Čentík, 22. 01. 2011 v 20:20 - keďže

táto problematika bola dosť podrobne rozobratá a myslím, že aj vyčerpaná na Otvorenom práve mohli by sme túto diskusiu aj predčasne ukončiť vzhľadom na to, že len ťažko dôjdeme k nejakému všeobecne akceptovateľnému záveru

Referendum bude mať totiž vždy tak svojich zástancov, ako i odporcov, ktorí budú presadzovať to svoje a recentná právna úprava svojou nedôslednosťou a medzerovitosťou tomu bude hrať do kariet.

Ako hovoríš v rovine názorovej by sme sa dostali k filozofovaniu, inak ako ja som túto diskusiu ani nechcel viesť v tejto rovine a diskutovať o podstate a význame, či potrebnosti referenda. Išlo mi iba o súčasný stav de lege (constitutione) lata, ktorý si každý inak vykladá pokiaľ ide o dve najviac problémové matérie, a to výsledky referenda a referendovú otázku, hoci si myslím, že výklad je jasný v prospech záväznosti.

Ale aj tak sa nemôžem stotožniť s tým, že občania, ktorým patrí zákonodarná moc rovnako ako NR SR a ktorí sú navyše zdrojom štátnej moci a pri zohľadnení všetkých argumentov, ktoré nám ponúka právna úprava, by mali mať iba poradný hlas. To potom naozaj už nie je referendum, ale obyčajný prieskum. Už len toľko poviem na záver, že tvrdenie o záväznosti výsledkov referenda má jednoznačne silnejšiu argumentačnú platformu opierajúcu sa o ústavný základ.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2011 v 20:32 - mhmmml

Súhlasím, môžeme šetriť energiu na iné diskusie. Ja s Tebou v zásade úplne súhlasím, pri čítaní ústavy vyvstáva množstvo výborných argumentov, prečo by výsledky referenda mali byť záväzné. Ale (ako by povedal klasik:-)), keď to nejde, tak to nejde.

Ak de lege lata nevieme vymyslieť spôsob, ako by to v praxi vyzeralo, asi sa budeme musieť zmieriť s tým, že to proste nejde. Je to smutné, keď ústavné argumenty musia ustúpiť praktickej nerealizovateľnosti. Ale nevidím iné riešenie.

  Juraj Gyarfas, 01. 02. 2015 v 20:15 - k právnym účinkom referenda (Otvorené právo)

Kolegovia z Otvoreného práva prednedávnom oznámili, že blog ukončuje činnosť. Je to nepochybne škoda, ale neostáva nič iné, ako sa v dobrom rozlúčiť (predpokladám, že blogom sa asi nedá želať veľa úspechov v ďalšom živote:-)).

Ak by však celé Otvorené právo malo byť v istom štádiu offline, dovolil som si z neho vykopírovať veľmi podnetnú a zaujímavú diskusiu k právnym účinkom referenda. Diskusia je z leta 2010 (schválne, skúste si pred čítaním ďalších riadkov spomenúť, ktoré referendum - tento sviatok demokracie - nás práve vtedy čakal). Dnes je však opäť veľmi aktuálna a nepochybne ešte veľakrát bude. Rád by som preto uvedenú diskusiu zachoval na tomto mieste.

Ak by mal ktokoľvek z prispievateľov danej diskusie k jej zverejneniu na tomto mieste výhrady, dajte mi prosím vedieť.

_____________________________________________

Sú platné výsledky referenda pre NR SR záväzné?
Peter Levický | 30. 07. 2010 | komentárov: 34


V poslednom čase sa rozprúdila diskusia o tom, či platné výsledky referenda sú alebo nie sú záväzné pre Národnú radu Slovenskej republiky. Dvaja najvyšší ústavní činitelia sa vyjadrili k tejto otázke rozdielne, čo samozrejme v štáte, kde ústava predstavuje najvyšší zákon, nie je dobrou správou ani pre demokraciu ako takú a ani pre jeho občanov.
Poďme sa pozrieť na danú problematiku.

Ústava SR, článok 98:

"(1) Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.

(2) Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon."

Všimnite si odsek 2. Táto veta jednoznačne stanovuje Národnej rade Slovenskej republiky (NR SR) povinnosť vyhlásiť návrhy prijaté v referende ako zákon. Čiže ak napríklad občania v platnom referende navrhnú znížiť počet poslancov NR SR zo 150 na 100, tak NR SR musí prijať zákon, ktorý uvedie takýto návrh do praxe.

Ústava SR, článok 99:

"1) Výsledok referenda môže Národná rada Slovenskej republiky zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti."

Je zarážajúce, ak prezident SR podkopáva svojimi vyjadreniami referendum ako jeden z najvyšších princípov demokracie. Rovnako je neuveriteľné, že niektorí “odborníci na ústavu“ majú na tak jednoznačné znenie v ústave rozdielne názory. A čo sa týka zavedenia výsledkov referenda do praxe, poslanci sú platení z našich daní a sú tam preto, aby zastupovali občanov. Ak by nerešpektovali hlas ľudu, nemajú tam čo hľadať!

Ústava SR, článok 75:

"Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života."

Čiže, pán prezident sa hlboko mýlil, ak si myslel (alebo aj myslí), že poslanci by mali ešte hlasovať o otázkach referenda. Ak je referendum platné, NR SR musí výsledky referenda vyhlásiť ako zákon.

Komentáre (34)

Tomáš Vorčák | 30. 07. 2010 15:05:05 // Reagovať

Doplnil by som mnohokrát citovaný nález ÚS SR:
V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR je popri NRSR aj ľud - originálny nositeľ štátnej moci- prostredníctvom referenda nepriamym ústavodarcom ale i nepriamym zákonodarcom. „Povinnosťou kompetentného štátneho orgánu je zabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok. V referende nemožno priamo na základe výsledku hlasovania zmeniť ústavu. Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. Ústava však neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii navrhnutej zmeny ústavy.“ (II. ÚS 31/97) Ako nepriamy zákonodarca vystupuje ľud pri fakultatívnom referende (čl. 93 ods. 2 Ústavy SR), kedy podľa čl. 98 ods. 2 návrhy prijaté v referende vyhlási NRSR rovnako ako zákon. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 42/95 je „v teoretickej polohe referendum určitou "poistkou" občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal "poradiť" od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.“ (cit. podľa DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. 2007, s. 725-6) „Tým vlastne sa dokazuje, že občan môže za istých okolností vystupovať aj ako nositeľ zákonodarnej moci.“ (II. ÚS 31/97 cit. podľa DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky.2. vydanie. 2007, s. 729)

Tu je vhodné spomenúť aj formuláciu čl. 73. ods. 2 ústavy.

Moc pochádzajúca od zdroju moci (ľud) má väčšiu relevanciu ako moc delegovaná (parlamentu), aspoň tak to vyplýva z teórie.

Jozef Vyskocil | 19. 09. 2010 10:39:59 // Reagovať

Načo je nám prezident a ústavný súd, keď máme takého chytráka ako je Peter Levický.

Anton Antonič Antonov | 31. 07. 2010 15:54:36 // Reagovať

POZOR
Casta chyba: "Čiže ak napríklad občania v platnom referende navrhnú znížiť počet poslancov NR SR zo 150 na 100, tak NR SR musí prijať zákon, ktorý uvedie takýto návrh do praxe."

V Ustave sa nepise PRIJAT ale VYHLASIT. To je ten podstatny rozdiel ktori ti, co argumentuju nezavaznostou referenda nechapu.

Lukas G. | 31. 07. 2010 16:56:49 // Reagovať
S autorom clanku jednoznacne suhlasim. A taktiez ma mrzi, ze pan prezident, ktory je docentom prava si bud vyklada Ustavu SR (na ktorej sa ze vraj aj spolupodielal) tak ako sa mu to hodi, alebo ustavnemu pravu nerozumie vobec. Skor si myslim, ze kona zaujato a ucelovo, ako to uz vo viacerych pripadoch dokazal. Mimochodom, prezident ma podla cl. 130 ods. 1 Ustavy SR pravo podat navrh na konanie o vyklade ustavy ustavnym sudom, ktoreho vyklad je podla cl. 128 Ustavy vseobecne zavazny. Ak by mal naozajstny zaujem tento problem vyriesit, ma na to dostatocnu pravomoc.

K doplneniu clankov ustavy by som spomenul cl. 2 ods. 1 Ustavy SR : ,, Statna moc pochadza od obcanov, ktori ju vykonavaju prostrednictvom svojich volenych zastupcov alebo priamo. "
Co znamena priamo? Pod jednu z foriem bude urcite patrit referendum.

Dalej by som dal do pozornosti pravnu vetu z uznesenia Ustavneho sudu SR c. 139/1997 Zb. z. z 21. 5. 1997 : "Zakonodarna moc v Slovenskej republike je upravena dvojakym sposobom. Tato moc patri nielen Narodnej rade SR, ale aj priamo obcanom. Ustava SR neobsahuje zakaz, aby predmetom referenda podla cl. 93 ods. 2 Ustavy SR bola otazka o zmene Ustavy SR alebo jej casti."

Myslim, ze odpoved na otazku je jednoznacna.

Pavol Šuta | 01. 08. 2010 08:02:38 // Reagovať

K tejto teme napisali dobre komentare ustavni pravnici Radoslav Prochazka a Jan Drgonec.
Radoslav Prochazka: Ad drahý prieskum verejnej mienky
http://komentare.sme.sk/c/5456984/ad-drahy-prieskum-verejnej-mienky-5-7.html

Ján Drgonec: Aby referendum neublížilo ľudu
http://hnonline.sk/nazory/c1-45325240-aby-referendum-neublizilo-ludu

Opačné názory, to znemaná, že referendum má iba konzultatívny charakter a nie je pre poslancov závazne, zastavaju pravnici Jozef Vozar a Ernest Valko.

http://hnonline.sk/slovensko/c1-44946420-vysledok-sulikovho-referenda-len-odporucanie-pre-poslanca

http://hnonline.sk/slovensko/c1-44946420-vysledok-sulikovho-referenda-len-odporucanie-pre-poslanca

Jozef Vozár: Drahý prieskum verejnej mienky
http://komentare.sme.sk/c/5452326/drahy-prieskum-verejnej-mienky.html

Pominiem teraz to, ze ustavni pravnici Valko a Vozar spravili z jedinecneho vydobytku priamej demokracie iba akysi prieskum verejnej mienky a budem sa venovat pravnej argumentacii.

Zakladny argument, z ktoreho tito ustavni pravnici vychadzaju, je ten, ze v Ustavne ani zakonoch nie je stanoveny postup, akym vysledky referenda previest do praxe. To znamena, ze opomenutie ustavodarcu im staci k tomu, aby viedli tieto absurdne vyklady. Tieto absurdne vyklady vsak vedu k tomu, ze z institutu referenda by sa potom naozaj stal iba nezavazny prieskum verejnej mienky.

Zastavam opacny nazor. Ak v Ustave existuje nejaky ustavny institut, existuje prave z toho dovodu, aby bol naplnovany , uskutocnovany, a nie obchadzany a destruovany. To znamena, ze ak je v ustave institut referenda, je tam z toho dovodu, aby toto referendum bolo pre poslancov zavazne, inak by bol institut referenda zbytocny. Ak ustavni pravnici argumentuju tym, ze poslanec nemoze byt viazany ziadnymi prikazmi, maju pravdu iba do tej miery, ze zasada volneho mandatu je pravidlo. Je to ale pravidlo nie bezvynimocne, naopak, interpretaciou Ustavy dospejeme k zaveru, ze referendum je z tohto volneho mandatu vynimkou. Svedci o tom i struktura piatej hlavy Ustavy. Piata hlava sa deli na dva oddiely: Narodna rada Referendum. Struktura hlavy piatej je logicka, naznacuje to, ze Slovenska republika funguje v parlamentnom rezime s tou vynimkou, kedy dojde k referendum. To je zvlastny institut priamej demokracie, ktory musi mat prednost pred volnym mandatom, inak by ani struktura Piatej hlavy nedavala zmysel.

Neprekvapuje ma, ze politici az na stranu SaS vytiahli do boja proti referendu. Politici bez ohladu na to, ci patria k lavici alebo pravici, nechcu, aby sa im obcania pocas 4 rokov miesali do vladnutia. Obcania su im dobri iba na to, aby raz za 4 roky rozdali vo volbach karty a potom 4 roky drzali hubu a krok. Poslanci si o sebe myslia, ze su asi nejake revolucne zhromazdenie, ktore pomocou zakonov a ustavnych zakonov moze rozkazovat vetru a dazdu. V tejto republike sa pomocou ustavnych zakonov idu rusit amnestie, zriaduje sa vybor parlamentu, ktory Ustavny sud zrusil a ide sa zriadovat Specializovany trestny sud, jednoducho preto, lebo ho tiez zrusil Ustavny sud. Pomocou ustavneho zakona dokazeme vsetko! Preco by sme preboha museli brat ohlad na nejake referendum, ked nerespektujeme ani nalezy Ustavneho sudu??
Aj ked nesuhlasim, este akosi predsa len pochopim, ked taketo nazory zastavaju politici. Ale ustavny pravnik by na taketo moznosti nemal ani pomysliet a nie to este pustit do medii.

kapo10 | 01. 08. 2010 17:49:30 // Reagovať

-
najsmutnejsie na celej "kauze" referendum je to, ze cela diskusia je v zasade zbytocna, kedze US uz o celom probleme kedysi davno rozhodol. ak plati, ze US je tym organom, ktoreho vyklad ustavy je zavazny potom sa velmi cudujem tym pravnikom, ktory tvrdia, ze referendum nema zavazny charakter. ak uz chce niekto argumentovat proti zavaznosti referenda mal by sa argumentacne vysporidat s vykladom ustavneho sudu. a aj keby to tak ucinia pochybujem, zeby dosiahli opak nez to co tvrdi sud.

Anton Antonič Antonov | 01. 08. 2010 17:59:09 // Reagovať

pana docenta I.G. by som nenazval pravnikom. Valko mal asi slabu chvilku.

Juraj Gyarfas | 02. 08. 2010 12:30:29 // Reagovať

Ako by to však v praxi malo vyzerať? Dajme tomu, že občania v platnom referende väčšinovo rozhodnú, že počet poslancov NR SR by sa mal znížiť na 100. Čo by sa potom malo stať? Zjavne nie je možné poslancov prinútiť, aby hlasovali nejakým spôsobom. Takže prichádza do úvahy vyhlásenie ústavného zákona bez hlasovania NR SR. Ako by toto malo vyzerať. Bude to ústavný zákon, ktorý sa bude začínať slovami "Občania SR sa uzniesli a Národná rada vyhlasuje ...". To podľa mňa neznie príliš realisticky.

Asi budem na tomto fóre za odpadlíka, ale ja si naozaj neviem predstaviť ako by to v praxi malo vyzerať. Ako uviedol ústavný súd vo vyššie citovanom uznesení, občania nemôžu priamo meniť ústavu, ale môžu udeliť NR SR príkaz, aby ju zmenil. Ale ako by sa mal tento príkaz vynútiť. Priame vyhlásenie ústavného zákona bez hlasovania v NR SR mi nepripadá realistické. A pri hlasovaní v NR SR predsa nie je možné prelomiť zákaz imperatívneho mandátu. A dokonca aj keby to právneteoreticky bolo možné, neviem si predstaviť ako by hlasovanie v rozpore s výsledkom referenda malo byť sankcionované (myslím právne, nehovorím teraz o politickom tlaku).

Filozoficky si nemyslím, že referendá o zmene ústavy sú šťastný nápad. Ale ako právnika by ma skôr zaujímalo ako si zástancovia tohto referenda predstavujú praktické implikácie. Ako by teda mal ten konkrétny ústavný zákon meniaci ústavu vyzerať?

Michal Novotný | 02. 08. 2010 15:02:36 // Reagovať

Nebudeš
za odpadlíka, ja si myslím to isté, resp. vidím problém presne tam, kde ty.

Celým veľkým problémom je práve onen nález ÚS II. ÚS 31/97, ktorý bol prijatý v čase zúriaceho mečiarizmu a ako píše Prochádza vo svojej knihe Mission Accomplished etc., ÚS vtedy balancoval na ostrí noža - na jednej strane snaha aspoň ako tak napĺňať svoje poslanie, na druhej strane neustála hrozba osamotenia a neefektívnosti, pretože keby produkoval "uletené" (v zmysle príliš odvážne) nálezy, tak by bol jednoducho vtedajšou vládnou mocou (mimochodom aj dnešným pánom prezidentom) prosto ignorovaný.

Výsledkom tejto tanečnej akrobacie je nález, ktorý tak ako je napísaný viac otázok otvára než uzatvára. Najvýznamnejšou z nich je práve to, čo píšeš: Ak je referendum naozaj tak strašne záväzné, ako píšu Drgonec a Prochádza, potom prečo Ústava nesankcionuje nerešpektovanie výsledku referenda zo strany poslancov žiadnym spôsobom? Prečo aspoň v tomto prípade neprelamuje voľný mandát? Na druhej strane, ak má byť referendum len odporúčaním (ako píše napr. Vozár alebo Valko), prečo sa (ako zasa upozorňuje Procházka) jeho výsledky vyhlasujú ako zákon a prečo ich možno zmeniť len ústavným zákonom po troch rokoch?

Jediným právne správnym a slušným riešením je prestať zahmlievať používaním toho vyššie uvedeného nálezu a začať celú túto otázku riešiť odznova, tabula rasa.

V takom prípade by som sa ja osobne - s mojimi skromnými vedomosťami - klonil skôr k názoru, že referendom možno meniť ústavu priamo, a to tak formálne (teda priamou zmenou ústavného textu), ako aj materiálne (teda pozitívnou odpoveďou na otázku, ktorá by mala právnu silu ústavného zákona a materiálne by derogovala príslušnému odporujúcemu ústavnému ustanoveniu).

Tento výklad by som osobne oprel o čl. 2 ods. 2 ústavy (ľud ako priamy VYKONÁVATEĽ, nielen len nositeľ štátnej moci), o čl. 99 (zmena len ústavným zákonom, pričom zo spôsobu zmeny možno ad maius vyvodiť postavenie výsledku referenda), čl. 72 a contrario (NR SR ako jediný ústavodarný ORGÁN implikuje, že rovnakú moc musí mať podľa čl. 2 ods. 2 ústavy aj ľud sám), čl. 93 ods. 3 (základné práva a slobody sú predmetom ústavnoprávnej úpravy, ak by výsledok referenda mal mať podústavnú silu, toto ustanovenie by bolo zbytočné, pretože by bol výsledok referenda neústavný a mohol by ho zrušiť ÚS). Toto všetko sú materiálne znaky ústavného zákona (predpokladajúc, samozrejme, že výsledok referenda bude mať aj iné náležitosti právnej normy, najmä bude normatívny - ak sa občania v referende uznesú, že Slnko obieha okolo Zeme, tak to asi normatívne nebude). Formálny znak bude naplnený podľa čl. 98 ods. 2 ústavy vyhlásením výsledku referenda "ako zákon", teda v Zbierke zákonov.

Juraj Gyarfas | 02. 08. 2010 17:33:29 // Reagovať

Ďakujem za súhlas. Mal som totiž pocit, že môj názor je na tomto mieste takmer až heretický :-)

Ale späť k podstate veci. V rovine de lege ferenda nie som veľký prívrženec referenda. Nie je podľa mňa náhoda, že veľké a stabilné demokracie inštitút referenda na celoštátnej úrovni často buď nemajú (USA, Nemecko) alebo ho využívajú mimoriadne zriedkavo (Británia). Ale uznávam, že v našich zemepisných šírkach je to celkom dobrá poistka proti zneužívaniu moci.
Zmenu ústavy referendom však osobne považujem za vyslovene zlý nápad. Po prvé si nemyslím, že nadpolovičná väčšina z nadpolovičnej väčšiny občanov má legitimitu na zmenu ústavy. A po druhé si neviem predstaviť praktické dôsledky. Čo ak by sme napríklad mali úspešné referendum, ktoré by navrhovalo zrušiť úrad prezidenta. Alebo povedzme NKÚ. Alebo samosprávu vyšších územných celkov. Čl. 93 ods. 3 takéto referendum nezakazuje (s výnimkou veľmi extenzívnej interpretácie daní, odvodov a rozpočtu, ale pri tak širokej interpretácii by sa dalo zakázať akékoľvek referendum).

Toľko k rovine de lege ferenda. V rovine de lege lata sa mi páči Tvoja argumentácia a asi s Tebou súhlasím. Naozaj sa zdá, že slovenský ústavodarca zamýšlal zaviesť referendum ako inštitút, ktorého výsledky budú mať silu ústavného zákona a NR SR ich bude len vyhlasovať, t.j. nebude sa na nich už uznášať. Ale ak je to takto, tak potom jediný dôsledný záver je ten, že v Zz sa proste objaví ústavný zákon, ktorý sa bude začínať slovami "ľud SR sa uzniesol a NR SR vyhlasuje". Toto si neviem predstaviť, ale iný záver podľa mňa nie je. Neexistuje sankcia, ktorou by bolo možné prinútiť poslancov hlasovať inak, ako im káže vedomie a svedomie (alebo predseda strany :-). A systematickým výkladom z nejasne vyjadreného úmyslu ústavodarcu nejakú sankciu odvodzovať je podľa mňa nezmysel.

Okrem toho to má dva problémy. Po prvé, v takom prípade otázka SaS nie je formulovaná správne. Po druhé, čo potom urobíme, keď nabudúce niekto príde s referendom o zrušení úradu prezidenta?

Michal Novotný | 02. 08. 2010 22:24:27 // Reagovať

Naozaj?
Naozaj myslíš, že >50 z >50, teda >25% všetkých voličov má menšiu legitimitu na zmenu ústavy než 0,6 x a x b, kde a je volebná účasť, ktorá sa môže pohybovať od 0 do 100 a b je percento hlasov strán, ktoré prekročili volebný prah?

No ja som tak úplne hrubo počítal - v týchto voľbách prišlo voliť 56% ľudí, strany, ktoré sa prehupli do parlamentu, mali spolu cca 85% hlasov, 0,56 x 0,85 je 0,476, teda parlament skutočne reprezentuje cca 48% voličov, 60% (tri pätiny) z nich je 28,8%.
Čiže rozdiel medzi tým "nelegitímnym" a "legitímnym" spôsobom je in concreto cca 4%, teda asi 160.000 hlasov.

Samozrejme, dá sa namietnuť, že účasť by mala byť vyššia atď. atď. Jasné, ale chcel som ukázať, že najmä v našej realite to až taký rozdiel nie je.

Ale k veci: De lege ferenda s tebou aj súhlasím, aj keď znalci by oponovali Švajčiarskom a jeho plebiscitnou demokraciou... Ale osobne mám tiež dojem, že referendum ako alternatíva výkonu zákonodarnej moci je skôr priama cesta k tomu, čo tuším platón nazýval ochlokracia, teda vláda zberby. Ale k tým tvojim príkladom až taký skeptický nie som - a prečo by sme nemohli v referende zrušiť samosprávny kraje? Prečo by sme nemoli zrušiť aj prezidenta? Inak povedané, prečo by toto mohol urobiť náš orgán (Národná rada), no nie my sami? Osobne by som proti tomu nič nemal, dokonca za zrušenie samosprávnych krajov v ich dnešnej podobe by som hlasoval...

De lege lata ma zaujíma jediná vec, totiž, či čl. 98 ods. 2 znamená, že výsledok referenda sa má len vyhlásiť ako zákon (teda v tom istom publikačnom prostriedku a tým istým postupom), alebo či to chce povedať, že na ceste medzi Ústrednou volebnou komisiou a Zbierkou zákonov to má dostať aj zákonnú fazónu (teda ako píšeš, má mať nejakú promulgačnú formulu typu "Občania Slovenskej repuliky rozhodli v referende takto:". Určitý vzor tu máme v podobe oznámenia č. 175/2003 Z. z., ale neviem, či toto je ten správny spôsob.

Osobne si myslím, že by návrh vyhlásený v referende fazónu ústavného zákona nemal dostať, pretože prosto holt nie je ústavným zákonom. Na druhej strane by som možno v záujme určitej všeobecnej zrozumiteľnosti s Tvojím návrhom súhlasil... Ale tu naozaj neviem.

No a otázka SaS je formulovaná ako je formulovaná - nie je zakázané, aby ústavodarca len vymedzil oprávnenie či povinnosť pre zákonodarcu, napokon naša ústava je takých noriem plná - stačí uviesť čl. 26 ods. 5 o informovaní alebo čl. 51, ktorá vyslovene kladie pod "Ausgestaltungsvorbehalt" veľkú časť ústavných práv. Samozrejme, takáto formulácia zasa otvorí otázku, či parlament musí také zákony prijať alebo nie...

Jedna otázka na záver - nemyslíš, že 1. otázka je protiústavná?

Stano Kurta | 20. 09. 2010 18:57:53 // Reagovať

otázka netýkajúca sa zmeny ústavy
napr.otázka o zrušení koncesionárskych poplatkov.Ak by referendum bolo platné(čo teraz nie je-ale predpokladajme platnosť)-podľa ústavy(čl.98,ods.2) by mala NRSR vyhlásiť výsledok referenda ako zákon.Nejde predsa o zmenu ústavy.ˇUstava jednoznačne hovorí ,čo má NRSR robiť.A drísty o vedomí(niekedy bezvedomí) svedomí sú rečami o koze a voze.vyjde zákon,kde budú podpísaní Predseda parlamentu a prezident.
Iná otázka je ako ten zákon naplniť.Preto pre presnosť je nevyhnutná v tomto smere novela ústavy.Technické detaily(kvórum,napr.50% by mohlo byť pre tzv ústavne referendum-kedy by sa mohol prijať ústavný zákon alebo až novela ústavy;povinné hlasovanie ako v belgicku atď,atď..)by mali riešiť právnici.Ale zmena ústavy by bola dobre aj kvôli iným jej článkom....Nie som právnik,ale zarážajú ma niekedy vyjadrenia právnikov (advokátiň,resp aj výroky súdov.Myslím si,že pojem vedomia a svedomia je niekedy chápaný ako možnosť robiťaj prtiprávne veci(napr.sudca by mal rozhodovať najprv podľa zákona a až potom podľa vedomia a svedomia..)

Tomáš Vorčák | 03. 08. 2010 12:41:23 // Reagovať

Zaujímavá debata. Pridám pár poznámok

de lege lata - teda dalo by sa uvažovať nad troma druhmi ústavných zákonov- UZ meniaci ústavu, UZ nemeniaci ústavu a UZ ako výsledok platného referenda.

nález US je nutné brať do úvahy, pokiaľ US nevyloží danú vec odlišným spôsobom. Nemusí sa nám páčiť, ale nebolo by korektné sa tváriť, že taký nález nie je. A nestanovil náhodou US tú výnimku z čl. 73 ods 2 ústavy? US autoritatívne vykladá aj ústavu. Áno ústavný súd sa primárne týmto smerom neuberal...

de lege ferenda - možnosť občanov participovať na zmene ústavy je dobrá vec. Ak uvažujeme v tejto rovine, tak sú možné aj nasledujúce riešenia.
1. Reagujem na návrh priamo referendom meniť ústavu (ak ho nik nepredostrel, tak to robím ja). Teda, obligatórna kontrola referendových otázok aj s priloženým návrhom zákona (tu by sa však musela zmeniť judikatúra). Samozrejme US by mal primeranú lehotu na rozhodnutie (aby to netrvalo rok či dva). Týmto by sa zabránilo tej ochlokracii ako niekto vyššie píše. Kto iný by mal posúdiť či návrh prijatý v referende je ústavne konformný ak nie US. Čo sa týka legitimity ľudu, tak toho by som sa neobával. Skôr mám problém s právnou otázkou a súladom s ústavou (lebo ak sa nazbiera dostatočný počet podpisov, tak sa môže prijať de facto čokoľvek.)

2. Ak by sme šli inou cestou a ľud by priamo nemohol meniť ústavu ako je tomu aj dnes. Tak potom je riešením obligatórne rozpustenie NRSR prezidentom republiky v prípade nevyhlásenia výsledkov referenda spôsobom predpísaným ústavou v jej dnešnom znení. To by bola tá sankcia. Ak by NRSR v istej lehote (napr mesiac) nevyhlásila výsledky referenda predpísaným spôsobom (ignorovala by to), tak by ju prezident musel v posledný deň lehoty rozpustiť a boli by vypísané nové voľby. Ak sa nemýlim, tak niečo podobné funguje vo Švédsku alebo Dánsku v prípade zmeny ústavy.

Ja som aj za to, aby v prípade zmeny ústavy ako je dnes formulovaná, bolo obligatórne potvrdzujúce referendum. Však aj ľud ako zdroj moci by sa mal k danej veci vyjadriť.

Juraj Gyarfas | 03. 08. 2010 16:16:13 // Reagovať

Ad: Michal

S tou legitimitou máš asi pravdu. Stále si myslím, že zbor poslancov je lepšie kvalifikovaný na zmenu ústavy, než ľud, ale legitimita asi nie je najlepší argument. Beriem späť :-)

Tiež si myslím, že preceňovanie referenda vedie k ochlokracii, alebo povedzme k akejsi vulgarizovanej verzii demokracie (a keď už si spomenul Švajčiarsko, takýmto niečím je podľa mňa ich decembrové referendum o minaretoch). Tie príklady s prezidentom a VÚC som neuvádzal preto, lebo by mi osobne až tak strašne chýbali samosprávne kraje. Skôr som tým chcel povedať, že v referende by mohlo prejsť nesystémové riešenie, ktoré by nesystémovo zasahovalo do ústavy napríklad zrušením úradu prezidenta bez upravenia na koho prechádzajú prezidentské kompetencie. Podľa mňa neexistuje ustanovenie, ktoré by takéto referendum zakazovalo. Môžeš síce namietať, že neexistuje ani ustanovenie, ktoré by parlamentu zakazovalo takéto nesystémové riešenie prijať. Myslím si však, že parlament bude oveľa menej náchylný takúto "novelu ústavy" prijať.

De lege lata - čo sa týka vyhlasovania - áno, rozhodnutie predsedu NR SR č. 175/2003 Z.z. by mohlo byť príkladom. Ale myslíš, že toto rozhodnutie má normatívny význam, resp. že na jeho základe vznikajú práva a povinnosti?

Prvá otázka je tá o koncesionárskych poplatkoch? Podľa mňa prichádzajú do úvahy dva možné výklady čl. 93 ods. 3. Po prvé toto ustanovenie možno vykladať referendum-friendly. Teda povedať, že čl. 93 ods. 3 je výnimka z pravidla a zároveň ohraničenie suverénnej moci ľudu - preto by sa malo vykladať reštriktívne a doslovne. Na základe doslovného a reštriktívneho výkladu koncesionárske poplatky nie sú daňou, odvodom ani štátnym rozpočtom - otázka by teda nemala byť protiústavná. Druhý výklad je podľa mňa teleologický. Základom tohto ustanovenia (vo vzťahu k daniam a odvodom) je úvaha, že každý vždy chce platiť menej, preto je nerozumné zveriť ľuďom rozhodovanie o ich daňových a odvodových povinnostiach. Táto úvaha sa rovnako dotýka aj koncesionárskych poplatkov a preto by táto otázka mala byť protiústavná. Asi Ťa neprekvapí, že ja osobne by som sa skôr priklonil k druhému výkladu :-)

Ad: Tomáš Vorčák

Nerozumiem celkom deleniu na ÚZ meniaci ústavu, ÚZ nemeniaci ústavu a ÚZ ako výsledok referenda. Keďže všetky tri typy by mali mať rovnakú právnu silu, budú vždy meniť ústavu, ak zasahujú do jej úpravy. Ak povedzme ústavný zákon o bezpečnosti štátu nemení ústavu, nejde podľa mňa o osobitný typ ÚZ, ale len o dôsledok toho, že nezasahuje do jej ustanovení. Keby zasahoval, museli by sa uplatniť výkladové maximy legis posterior a legis specialis. Ak teda výsledok referenda povedzme silou ústavného zákona zruší koncesionárske poplatky, nebude meniť ústavu. Ak zmení počet poslancov, zmení aj ústavu.

Čo sa týka nálezu ÚS, ja ho samozrejme rešpektujem. Nerozumiem však, ako ho preložiť do praxe. V zásade je možné, že ÚS týmto nálezom prelomil zákaz imperatívneho mandátu (pri prelomení takejto zásady by to podľa mňa mal povedať explicitnejšie, ale o to až tak nejde). Ale ak takáto judikatórna norma nemá sankciu, neviem si predstaviť jej praktickú aplikáciu. Môžeme sa v teoretickej rovine baviť o tom, že tento nález je výnimkou z čl. 73 ods. 2. Ale v takom prípade treba povedať, čo sa stane s poslancami, ktorí budú napriek tomu hlasovať proti. Čl. 81a nič nehovorí o úmyselnom porušení ústavy. Alebo pôjde o trestný čin?

De lege ferenda - k bodu 1. Na akom základe by ÚS kontroloval referendové otázky - len súlad s ľudskými právami alebo povedzme aj "systematickosť"? Čo ak by návrhom bolo povedzme zrušenie ÚS a prechod jeho kompetencií na NS? Nie je to v rozpore s ĽP ani so zásadou právneho štátu. Mohol by to ÚS napriek tomu zamietnuť?

Michal Novotný | 03. 08. 2010 23:57:34 // Reagovať

Ad kolegovia
Ad T.V.:

Podľa mňa (všimol som si to z Vašich skorších príspevkov) neuveriteľne preceňujete úlohu Ústavného súdu v ústavnom systéme, takmer mám pocit, že ho "zbožštujete". To je podľa mňa chyba.

Nález Ústavného súdu (a osobitne k výkladu ústavy) je prosto jeden zo sta názorov, ktoré platia v určitý okamih a o chvíľu už platiť nemusia. To nie je žiadna neúcta k Ústavnému súdu, to je realita. Zároveň sa ani netvárim, že taký nález neexistuje - práve naopak, otvorene hovorím, že nie je správny a treba ho prosto výkladom prekonať.

Váš návrh meniť referndom ústavu podporujem, aj keď tiež nerozumiem tej trichotómii ústavných zákonov. Ústavný zákon je len jeden, náš právny poriadok nepozná hierarchiu medzi ústavnými zákonmi (podobne ako napr. rakúsky), každý ústavný zákon má u nás rovnakú právnu silu. Pojmovo teda nemôže existovať niečo ako rozpor ústavného zákona s ústavou (pokiaľ samozrejme nie sme českým Ústavným súdom a nemyslíme si to, pretože potom to možné je) - každý taký "rozpor" je materiálnou derogáciou ústavy.

Preto si myslím, že kontrola návrhov na zmenu ústavy v referende Ústavným súdom nie je dobrý nápad - Ústavný súd je preto ústavný, že vykonáva kontrolu ústavnosti, teda kontrolu súladu podústavných noriem s ústavnými. V právnom štáte asi ťažko existuje niečo, ako "z luftu" vzaté (rozumej bez akejkoľvek ústavnej opory povýšené) právne princípy, ktoré by mali chrániť trinásti mesiačikovia na Ústavnom súde. V opačnom prípade tu môžeme rovno vyhlásiť judikokraciu a zrušiť celý parlament aj ľud.

Osobne som za to, aby priameho ústavodarcu nikto nekontroloval. Môže to byť síce riziko, ale neviem celkom, o čo väčšie, než je riziko, že 150 zákondarcov sa zle vyspí a urobí zlé rozhodnutie vo forme ústavného zákona, ktoré je taktiež nekontrolovateľné. Konečne, pripadá mi miernym prejavom socialistického zmýšľania vymýšľať modely na ochranu ľudu pred ním samým. Osobne mám totiž dojem, že história referend v tomto štáte jasne ukazuje, že on ten ľud predsa len nie je až takým blbým ako sa zdá.

Dokonca si myslím, že aj referendum konané v rozpore s čl. 93 ods. 3 ústavy by, ak by bolo platné a úspešné, malo presne tie isté účinky ako každé iné referendum, bez ohľadu na tento rozpor. Ja prosto nemôžem (na rozdiel od českého Ústavného súdu) prijať myšlienku, že by ústavodarca mal byť právne limitovaný disponovať s vlastnými normami. Druhá vec samozrejme by bola, že prezident, ktorý by v rozpore s čl. 93 ods. 3 referendum vyhlásil, by bol zodpovedný za úmyselné porušenie ústavy so všetkými následkami. Ale to už je na ďalekosiahlu diskusiu presahujúcu rámec tohto postu, na ktorú sa necítim...

Ad J. Gy.:

Ako som napísal, ja v zásade tomu "ľudu" dôverujem, pretože (neviem, možno je to dané mojimi obmedzenými vedomosťami z dejín) si nespomínam na situáciu, kedy by sa parlament prejavil oproti ľudu nejako ohromne štátnicky. Spravidla keď sa nechal sfanatizovať ľud, malo to za následok vcelku rýchly koniec parlamentarizmu a to dokonca ústavnou cestou (viď predhitlerovské Nemecko). Že by parlament, najmä dnes, keď tu máme napospol parlamenty demokratické, nie aristokratické, fungoval ako nejaká bašta racionality a bariéra proti populizmu si nie som istý. Preto sa dá podľa mňa vcelku rozumne predstaviť, že parlament prijme rovnakú "blbosť" ako ľud, resp., že ľud tak ako parlament blbosť neprijme. (Napokon, možno sa nezhodneme, ale to švajčiarske referendum o minaretoch za až takú blbosť nepovažujem.)

Ten nález je do praxe nepreložiteľný, pretože si neviem predstaviť, čo sa udeje, keď parlament tento tzv. príkaz na zmenu ústavy nesplní. Bohužiaľ, nestane sa nič, a o trestný čin určite nepôjde, už len preto, že za hlasovanie nemožno poslanca nijako stíhať, keďže tu platí absolútna imunita.

Inak, pozeral som trochu na historický vývoj a zdá sa, že naša ústava sa inšpirovala bývalým (a dávno zabudnutým) federálnym ústavným zákonom č. 327/1991 Zb. o referende, ktorý v čl. 5 ods. 3 ustanovoval, že predsedníctvo príslušného zákondarného zboru malo vyhlásiť návrh prijatý v referende ako zákon. Takéto oprávnenie však patrilo predsedníctvu zákonodarného zboru tak či tak (čl. 45 ods. 3 a čl. 111 ods. 3 ústavného zákona č. 143/1968 Zb.), čiže z toho bolo zrejmé, že išlo o tú istú procedúru ako pri vyhlasovaní štandardných zákonov. V čl. 6 ods. 1 navyše ten ústavný zákon hovoril výslovne, že návrhy prijaté v referende majú silu ústavných zákonov. Otázne je, či neprevzatie tohto ustanovenia do našej ústavy je opomenutím alebo úmyslom a čo z toho vyvodzovať... Nateraz neviem.

No a k tej prvej referendovej otázke - ja sa tiež kloním k druhému výkladu, a to najmä preto, že (i) koncesionárske poplatky sú podľa mňa daňou, nech sa nazývajú akokoľvek (sú to neadresné platby občanov štátu mocensky predpísané a vymáhané). Navyše, z textu čl. 93 ods. 3 ústavy by som si veľkú hlavu nerobil, pretože napr. tie odvody vôbec nie sú tie odvody, ktoré si pod nimi predstavujeme dnes, ale niečo úplne iné...

Tomáš Vorčák | 05. 08. 2010 20:21:10 // Reagovať

Ďakujem za reakciu na môj príspevok.

Ad kategórie UZ. Použil by som argumentáciu prof. Brostla, hoci ten používa iné termíny. V dôsledku diskusie som pridal aj tretiu kategóriu UZ. Samozrejme bavíme sa v teoretickej rovine (judikatúra US SR)

Alexander Bröstl rozoznáva celkovo štyri kategórie ústavných zákonov v právnom (ústavnom) poriadku Slovenskej republiky. Za prvé Ústava SR, ktorá je de iure ústavným zákonom, ale bola v Zbierke zákonov vyhlásená pod označením „Ústava Slovenskej republiky“. Ústavné zákony ktorými sa priamo mení a dopĺňa text ústavy. Ako tretiu kategóriu uvádza ústavné zákony, ktoré predpokladá ústava. A poslednými sú ústavné zákony, ktoré ústava nepredpokladá (quasi-ústavné zákony). (cit. BRŐSTL, A. O ústavnosti ústavných zákonov. In Metamorfózy práva ve střední Evropě. 2008, s. 14 a nasl)

Čo sa týka právnej sily, tak tá je v zmysle ustálenej judikatúry US rovnaká (podľa mňa nie moc šťastný výklad, ale pokiaľ nezaujme US iné stanovisko, tak sa s tým nič nedá robiť). Nešťastné vzhľadom na článok 152 ods 4 ústavy. Tu by som poukázal na článok sudcu US SR Orosza.

Aj Ladislav Orosz zastáva toto stanovisko „opierajúc sa o doslovné znenie rozoberanej ústavnej normy [čl. 152 ods. 4, pozn. autora] sa domnievam, že na jej základe možno priznať Ústave nielen faktickú, ale aj právnu dominanciu nad (samostatne stojacími) [quasi-ústavnými, pozn. autora] ústavnými zákonmi, aj keď len v interpretačnej a aplikačnej rovine.“ (OROSZ, L..K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky. In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2005, roč. 57, č. 3, s. 329)

Ad rešpektovanie nálezov US SR. Ja nepripisujem US SR nejaké nedotknuteľné postavenie. Len vychádzam z jeho ústavného postavenia. Sám píšete „Nález Ústavného súdu (a osobitne k výkladu ústavy) je prosto jeden zo sta názorov, ktoré platia v určitý okamih a o chvíľu už platiť nemusia.“ Súhlasím, ale oprávnenie na určenie „chvíle“, keď už tento názor platiť nebude, má len US. Samozrejme na judikatúru môžeme mať aj kritické názory avšak v úvahách de lege lata nemôžeme nálezy US obchádzať. Kým US SR neprekoná svoj nález iným, kým nám neposkytne iný výklad, tak máme daný status quo. Teda ak sme právny štát.

Ad výnimka z čl. 73 ods. 2 ústavy. Je mi jasné, že US SR vedome výnimku nestanovil. To bola len rečnícka otázka. A viem, že v rozhodnutiach US netreba hľadať nasilu niečo čo tam nie je. O dôsledkoch ignoracie poslancov v poslednej dobe rozprával doc. Procházka, tak by som na jeho názory odkázal. Podľa mňa aj norma, ktorá nemá explicitnú sankciu sa musí rešpektovať. Ale to je na inú tému. Obzvlášť ju musí rešpektovať ten, kto právo v našej republike tvorí (tu narážam v prvom rade na „prílepky“, ale to je zas iná vec.)

Ad de lege ferenda a pozícia US. Vďaka Vaším reakciám som si uvedomil, že tento môj návrh má viac negatív ako pozitív. Teda beriem ho späť. Reagoval som len na tú ochlokraciu a kontrolu som prisúdiť práve US z toho titulu, že je ochranca ústavnosti, jediný v SR. Tu som zástancom toho, že US SR má právomoc kontrolovať aj súlad UZ (ale len tých čo nemenia znenie ústavy, tzv. samostatne stojacé) s ústavou. Ale to je na širšiu debatu.

Juraj Gyarfas | 06. 08. 2010 08:38:31 // Reagovať

De lege lata:

Túto diskusiu som pôvodne chcel viesť len v rovine de lege lata. Zaujalo ma totiž, že autor diskutovaného článku ako aj väčšina diskutujúcich predpokladajú, že výsledok platného referenda by mal automaticky zmeniť ústavu. Stále mi nie je jasné, ako by to v praxi malo vyzerať. Na základe doterajšej diskusie mám pocit, že jediná schodná cesta (keďže pri absencii sankcie nevieme poslancov právne donútiť prelomiť zákaz imperatívneho mandátu) je otvorene povedať, že NR SR by mala výsledky referenda rovno poslať do Zbierky zákonov, pričom takto publikovaný text by mal mať právnu silu ústavného zákona, ktorý na základe zásady lex posterior materiálne mení ústavu.

Rád by som sa teda ešte raz opýtal, ako by to v praxi malo vyzerať. Vezmime si napríklad konkrétne referendovú otázku o znížení počtu poslancov na 100. Mala by v prípade platného referenda a kladnej odpovede NR SR tieto výsledky automaticky uverejniť v Zz? A ako by táto publikácia mala vyzerať? Mala by byť v znení oznámenia č. 175/2003 Z. z., teda len konštatovať výsledky referenda? A ak áno, bolo by následne úplné znenie ústavy s príslušnou zmenou v čl. 73 ods. 1? Alebo by mala NR SR vyhlásiť oznámenie, v ktorom by bolo explicitne napísané, že na základe výsledkov referenda sa ústava v čl. 73 ods. 1 mení tak, že číslo 150 sa nahrádza číslom 100? A čo účinnosť a prechodné ustanovenia?

Chápem, že väčšina skorších diskutujúcich sú zástancovia zmeny ústavy referendom, čo je podľa mňa legitímne a má to aj silnú oporu v znení ústavy de lege lata. Ako by to však v praxi malo vyzerať?

De lege ferenda:

Švajčiarske referendum o minaretoch je pre mňa dobrou ilustráciou dôvodou, pre ktoré referendum v mnohých otázkach nepovažujem za šťastné riešenie. Myslím si, že Švajčiarsko zákazom minaretov porušilo svoje medzinárodnoprávne záväzky, konkrétne EDĽP. Nemôžem samozrejme prejudikovať rozhodnutie ESĽP, ktorý o tejto veci dúfam bude rozhodovať. Rád by som však predostrel dôvody, pre ktoré si myslím, že referendum je v rozpore s Dohovorom, na základe trojtestu, ktorý ESĽP často aplikuje. 1) Ide o zásah práv garantovaných Dohovorom, pričom hlavný zásah je podľa môjho názoru do práva vlastníka postaviť si na svojom pozemku za svoje peniaze, čo len chce. 2) Tento zásah nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Ak by bol (na ochranu skylinu alpských dediniek - prečo nezakázali aj kostolné veže). 3) Aj keby účel bol nevyhnutný, nie je podľa môjho názoru prostriedok proporcionálny. Vo Švajčiarsku podľa mojich vedomostí stoja štyri minarety (!). Ak chceli chrániť skyline krásnych alpských dediniek, prečo to neriešiť cez stavebné a územnoplánovacie právo. A prečo zákaz v celej krajine. Akému v demokratickej spoločnosti nevyhnutnému účelu slúži zákaz minaretov na zastavaných predmestiach Zurichu.

Nemožno samozrejme vylúčiť, že úpravu porušujúcu medzinárodnoprávne záväzky krajiny odhlasujú poslanci v parlamente. Ale predsa si myslím, že je väčšia šanca, že sa nad tým trochu viac zamyslia, ako občania v referende.

Tvrdíš, že parlament nie je bašta proti populizmu a uvádzaš príklad Weimarskej republiky. V tomto s Tebou súhlasím. Ale problém je podľa môjho názoru v tom, keď dočasné politické opojenie môže viesť k systémovým zmenám. Exemplárnym príkladom je referendum meniace ústavu, ale napríklad aj volený jednorazovo parlament bez dostatočných bŕzd a protiváh. To je podľa mňa zmysel bikameralizmu, kvalifikovaných ústavných väčšín, súdneho prieskumu ústavnosti a rôznych iných mechanizmov (ako tu už citovanej úpravy, podľa ktorej po odhlasovaní zmien ústavy musí dôjsť k rozpusteniu parlamentu, novým voľbám a zmeny sú platné až keď ich potvrdí nový parlament). Obmieňanie amerického Senátu po tretinách alebo nemeckého Bundesratu cez krajinské vlády zaručuje, že dočasné politické opojenie nebude viesť k pádu systému (ako vo Weimarskej republike). Ak si veľká väčšina občanov bude dvadsať rokov myslieť, že demokracia a právny štát nie sú dobrý systém, skôr alebo neskôr padnú. Ale ak si to myslia v jedných voľbách alebo v jednom referende, nemal by im systém dovoliť do neho zasahovať.

Na Slovensku máme veľmi flexibilnú ústavu. Nemáme druhú komoru parlamentu a dokonca aj naša ústavná väčšina je relatívne nízka (napr. Maďari aj Rakúšania majú dve tretiny). Už toto samo osebe robí náš ústavný systém pomerne zraniteľný voči politickým opojeniam. Pripustiť v tomto kontexte ešte aj zmeny ústavy silou referenda je podľa mňa výslovne destabilizujúce.

Ondrej Pivarči | 20. 08. 2010 11:26:31 // Reagovať

Všimnúc si predošlé komentáre k článku, podľa mňa je výsledok referenda záväzný a vo vhodnej forme musí byť vyhlásený v zbierke zákonov. Nevidím žiadny rozpor s čl. 73, ods. 2 Ústavy, keďže jediní, od koho poslanci musia prijímať príkazy, sú občania v referende, čo vyplýva z formulácie samotného článku. Zastúpenie v podobe mandátu (príkazu) od občanov poslanci vykonávajú nezávisle od iných príkazov, nemožno predsa oslobodiť poslancov od príkazov tých, ktorých majú zastupovať. Spôsob suverenity parlamentu a lá Veľká Británia v 18. storočí /King in Parliament/ nepovažujem za šťastné riešenie pre demokraciu. Preto si myslím, že reprezentatívnejšie (vzhľadom na znenie čl. 2, ods. 1 Ústavy) by bolo, ak by si každý občan volil "svojho" poslanca alebo iba niekoľko poslancov.

Ad J.Gy. a jeho úvahy zo 06.08.2010 v príspevku vyššie:

Ku "de lege lata":
V praxi by to spokojne mohlo vyzerať tak, že NR SR vyhlási oznámenie, v ktorom by bolo explicitne napísané ... atď viď uvedený príspevok Juraja. Účinnosť dňom vyhlásenia a prechodné ustanovenia v súlade s Ústavou (napr. čl. 73, ods. 1 Ústavy), čiže až od nového volebného obdobia (tieto 4 roky sú podľa mňa nešťastným obmedzením, fakticky "zabetónovaním" poslancov pred vôľou občanov ich zmeniť) atď.

Ku "de lege ferenda":

Budem štipľavý a sarkastický, ale iný vhodný prejav by určitým skutočnostiam nesvedčil.
Švajčiarsko vraj porušilo medzinárodnoprávne záväzky referendom. Presne tak, ako väčšina štátov uznaním istej nemenovanej "samovyhlásenej" autonómnej oblasti. Presne tak, ako niektoré nemenované členské krajiny EÚ Pakt stability. Medzinárodné právo (obzvlášť to verejné) je podľa mňa "varená voda" s prepáčením, a nie právo, keď silou svojej normativity nie je schopné zaručiť rovnosť pred medzinárodnou normou. Platí aj v prípade dodržiavania záväzkov EDĽP (schválne, ktoré krajiny uznali "samovyhlásenú" oblasť za nezávislý štát?). Inak, priama aplikácia EDĽP našou justíciou je zriedkavá asi ako rozmiestnenie telegrafných stĺpov.

Ad trojkrokový test: Nuž, tu je pekne vidieť, ako "musí" justičná mašinka "korigovať" svojvôľu "vôle ľudu", aby objektívne právo bolo ako-tak vnútorne nerozporné. Rekogničná norma je v podstate rekogničnou sieťou súdnych orgánov. Je teda prioritná "vôľa ľudu" (napr. v prípade, ak by referendum zrušilo úrad prezidenta, čím sa naruší "check & balances system") alebo nerozpornosť objektívneho práva (a tým citeľne poznačená jeho efektivita)? Tým sa dostávam aj k tomu, čo s prezidentom, ktorý si znenie Ústavy vysvetľuje protiústavne (čím porušuje Ústavu, úmysel možno dokazovať). Ak môžu občania vôbec dospieť k referendu o otázke, ktorá spôsobí protiprávny výsledok (napr. bude v rozpore s medzinárodným právom), ak môžu smerovať svoju vôľu proti účelu ústavnej normy (prípadne normy EDĽP o vlastníckom práve), hoci v čase, keď smerovala ich vôľa k novej ústavnej úprave (napr. bez prezidenta), bol ich prejav v rozpore s ústavou (prezident existuje).

Či sa poslanci nad niečím vôbec zamyslia aneb porovnávať priemernú inteligenciu poslancov a ich mandantov, spokojne môžem medzi nich položiť znamienko =. Či už davová psychóza, či "verejnomienkovosť", či iné pohnútky "ľudu" alebo spoločný ekonomický záujem, či iný osobný záujem poslancov, prípadne iné obdobné pohnútky, nič z toho nie je súladné s vhodnými predpokladmi na tvorbu kvalitných právnych noriem. V skratke by som skonštatoval zjavný rozpor vôle a vedy. Z pohľadu platného práva, ak nie je sankcionovateľná skupina poslancov, ktorá odhlasuje protiústavný zákon, ktorý je neskôr zrušený ÚS SR, čo s referendom občanov?

"keď dočasné politické opojenie môže viesť k systémovým zmenám" - v tomto smere sa treba pozrieť aj na to, ako sa presadila "ľudskoprávna" doktrína v OSN a Rade Európy. Tiež v "opojení", ale opačnej pachute ako zvyčajne, v "opojení" zo strašných následkov 2.svetovej vojny. Ľudskoprávna doktrína v medzinárodnom práve vynútiteľná sankciami, a to aj v prospech jednotlivca, bola citeľnou systémovou zmenou, a tiež "v opojení". Čiže nevidel by som iba negatíva v "hurá prístupe" občanov k politike. V tomto smere je zaujímavá diskusia o "materiálnom jadre Ústavy" v ČR, kde sa zasa rieši dualita vôľa - veda, alebo presnejšie vôľa proti funkčnosti a spravodlivosti. Na prvý pohľad sa mi vidí prijateľnejšie riešenie zabetónovať niektoré ústavné princípy, ľudské práva a iné nutné potreby ľudí do systému objektívneho práva tak, aby neboli meniteľné (čiže sa postavím na stranu zástancov materiálneho jadra Ústavy). Avšak, čo ak vývoj prinesie neúspech takéhoto riešenia, bude nutná zmena (napr. nebude dostatok zdrojov (napr. pitná voda) na garanciu všetkých práv rovnako pre všetkých) a Ústava bude vo svojom jadre "zabetónovaná"? Na tieto otázky podľa mňa najlepšie odpovie vedecká metóda, ktorá by mohla pomôcť k vytvoreniu vhodného regulačného (pretože objektívne právo má účel najmä regulačný, z toho vychádzajú aj "teórie spoločenskej zmluvy")

Bikameralizmus podľa mňa v SR nemá zmysel, bol by príliš nákladný (náklady by prevyšovali výhody). S ústavnou väčšinou by som to tiež nevidel zlé, ale jej zvýšenie z 90 na 100 poslancov (ak zostane 150 poslancov aj po referende) môže prospieť (vôbec politická klíma v SR je iná káva ako "západná", v SR neodstupujú ministri pod tlakom "verejnosti", ale straníckeho vedenia).

Tie nové voľby po zmene Ústavy, v SR by sa z toho bez dostatočných záruk stal takmer ideálny "politický" nástroj, kedy by sa "načasovali" voľby v prospech väčších strán (vôbec, stranícka demokracia je skôr "oligopol" a ešte "posvätená" financovaním strán podľa volebného výsledku či "obligatórnym priestorom v médiách" a pod.).

Najlepšie by bolo podľa mňa zrušiť fixnú dĺžku funkčného obdobia, zmeniť volebný systém tak, aby si ľudia v rôznych volebných obvodoch volili "svojho" poslanca, resp. niekoľkých poslancov, hoci aj interferujúc, a nie politické strany čoby mocenské združenia. Potom je nadbytočné uvažovať o obmieňaní po tretinách. Potom by voľby mohli byť plošne aspoň raz za 4 roky obligatórne, a v ktoromkoľvek obvode fakultatívne, kde by stačilo menej ľudí na výmenu poslanca (ich reprezentanta). Vhodným pomerom počtu obvodov a poslancov sa môže dosiahnuť kompromis medzi "stratami hlasov" (1 obvod = 1 poslanec = extrém) a "zabetónovaním" ich obmeny vysokou kvótou na voľby (1 obvod = 150 poslancov (SR), dnešný stav, extrém 2). Napr. by mohlo byť 25 obvodov po 5 poslancov, alebo 10 obvodov po 15 poslancov.

"Ak si veľká väčšina občanov ..." - parafrázujúc, ak si veľká väčšina občanov bude myslieť, že Slnko obieha okolo Zeme (napr. 13.storočie), následky pre efektivitu právneho systému to môže mať viac ako vtipné. Tým sa dostávame k tomu, či radšej občanov vychovávať podľa ich želania alebo v súlade s vedou (viď spor v USA darwinizmus v. kreacionizmus), pretože výchova (socializácia) jednotlivca má 1 z rozhodujúcich vplyvov práve na výsledok v tejto oblasti.
A ešte, ak si veľká väčšina občanov bude myslieť, že vojna je dobrá, a o 2 roky už nie, vojna o 2 roky skončí. Lenže potom ju vystrieda fašizmus, ktorý tiež o chvíľu nebude dobrý systém, a vystrieda ho komunizmus, ktorý vystrieda kapitalizmus (plutokracia) a tak donekonečna v súlade s rozsahom ľudskej hlúposti.

"Pripustiť v tomto kontexte ..." - tu už nie je de lege lata otázka pripustenia zmeny ústavy silou referenda, de lege lata je to prípustné. De lege ferenda robí náš ústavný systém najzraniteľnejším možné opojenie mocou, ktoré vyplýva aj z toho, že parlament je dominantnou zložkou moci, ktorú tvorí pomerne úzky okruh ľudí s podobnými záujmami zväčša ekonomického charakteru. Referendum je jeden z mála nástrojov, ktorý "pristrihne poslancom krídelká", najmä ak je o sile, ktorú de lege lata má, ale ktorú si málokto v SR uvedomuje. Je v princípe jednoduchšie a stojí aj menej peňazí kúpiť 150 poslancov, než 350 000 ľudí (veľmi zjednodušene). Médiá dokážu v ovplyvňovaní zázraky, ale aj preto, že im to tých 150 poslancov umožní cestou chýbajúcej zákonnej úpravy.

Maďari síce majú 2/3 na ústavnú väčšinu, ale vďaka ich volebnému systému a inej podivuhodnej legislatíve (napr. o obsahu učebníc) nemá istá politická strana problém ju využívať ľahšie, než sa v SR využívajú 3/5.


Juraj Gyarfas | 24. 08. 2010 18:37:51 // Reagovať

Ad: Ondrej Pivarči
Ďakujem za reakciu. Rád by som sa ešte vrátil k rovine de lege lata. Ak som to správne pochopil, hovoríte, že výsledok referenda by mala NR SR bez hlasovania vyhlásiť, mal by byť publikovaný v Zz a účinnosťou by došlo k zmene ústavy.

Stále si to v praxi neviem predstaviť.

Po prvé - čo s prechodnými ustanoveniami? Píšete, že prechodné ustanovenie by boli "v súlade s Ústavou" a účinnosť tejto zmeny by posúvali na najbližšie volebné obdobia. Z čoho to však vyplýva? Na tom sa občania predsa neuzniesli. Niekto by mohol tvrdiť, že účinnosť by mala byť okamžitá a mali by byť nové voľby. Alebo losovanie 50 poslancov, ktorí prídu o mandát? Alebo rozdelenie 100 mandátov podľa výsledkov posledných volieb? Ako by toto prechodné ustanovenie malo byť formulované? Malo by odkazovať na predpokladaný termín najbližších volieb ("rok 2014") alebo jednoducho na "najbližšie voľby"? Všetky tieto možnosti sú legitímne a neviem, kto by mal o tom rozhodnúť (keďže to nebolo súčasťou referendovej otázky).

Po druhé - čo so súvisiacimi ustanoveniami? V prípade zníženia počtu poslancov na 100 je to jednoduché, ide len o zmenu v čl. 73. Ale čo ak by referendová otázka znela "Ste za zrušenie Ústavného súdu Slovenskej republiky?"? Ktorému orgánu by potom pripadla povedzme kontrola ústavnosti? Ako by malo vyzerať vyhlásenie výsledkov tohto referenda v Zz?

Chápem, že zástancovia priamej demokracie de lege ferenda aj de lege lata obhajujú ústavo-derogujúcu silu referenda. Ale stále si to v praxi neviem predstaviť.

Ondrej Pivarči | 25. 08. 2010 14:29:35 // Reagovať

Taktiež ďakujem za odpoveď, aspoň bude diskusia plodnejšia, v hegelovskom ponímaní.

Ad po prvé:
Prechodné ustanovenia musia (nielenže by boli) byť v súlade s Ústavou. Ústavnokonformný výklad podľa judikátu ÚS SR je povinnosť (PL. ÚS 15/98) všetkých verejnomocenských orgánov, či štátnej, či inej verejnej moci (lebo zvrchovanosť a lá čl. 1, ods. 1 Ústavy).
Preto okamžitá účinnosť nie je možná, povinnosť NR SR je teda vyhlásiť výsledky referenda v súlade s tou časťou ústavy, ktorá nebola menená referendom, čiže stanoviť účinnosť od nového volebného obdobia. Rozsah zmeny ústavy je nutné vykladať reštriktívne, pretože iba otázka, ktorá bola predmetom referenda, môže meniť Ústavu. V prípade nemožného ústavnokonformného postupu uplatnenia výsledkov referenda (nemožnosť prijatia úpravy zodpovedajúcej účelu a zmyslu prejavu vôle občanov) je podľa mňa nevyhnutné podľa stavu de lege lata zosúladiť rozpornú časť Ústavy s týmto prejavom vôle, avšak len postupom Ústavného súdu (implicitne takúto možnosť ponúka výklad čl. 95, ods. 2 Ústavy). Ústavný súd je rovnako viazaný Ústavou a musí postupovať reštriktívne pri odstraňovaní rozporov tak, aby účel a zmysel platných (už po vyhlásení výsledkov referenda v Z.z.) noriem bol maximálne zachovaný.

Z týchto teoretických predpokladov a mojej znalosti platného právneho stavu si myslím, že všetky súhlasné odpovede daného referenda, a teda vôľa občanov, sa dajú do nášho právneho poriadku transponovať ústavnokonformným spôsobom, t.j. napr.:

Zníženie počtu poslancov sa dá realizovať od nasledujúceho volebného obdobia, pričom voľby sa vypíšu už len na 100 poslancov (platná norma v čase vypísania volieb jestvovať bude).
Na predpokladaný termín volieb (2014) norma odkazovať nemôže, pretože každé skoršie voľby v prípade, že by boli predčasné, by boli v rozpore s výsledkom referenda a teda takáto formulácia by bola "proti zmyslu a účelu" referenda. Preto v úprave je nutné uviesť terminus t. "najbližšie voľby". O znení právnej normy preto rozhoduje NR SR tak, aby bola v súlade s vôľou občanov prejavenou v referende (musí byť), keď vstúpi do platnosti, tento súlad kontroluje ústavný súd. Nerobí tak automaticky, inak rozpor s čl. 2, ods. 2 Ústavy, ale iba na základe ustanoveného postupu.

Ad po druhé:
(de lege lata): Ak by referendová otázka znela na zrušenie ÚS SR, prijatý výsledok referenda by bol v rozpore s Ústavou, pretože pri reštriktívnom výklade by sa inštitucionálne ÚS SR zrušil, ale rozpor s napr. čl. 46 Ústavy by pretrval. Sankčný mechanizmus by však chýbal, pretože za porušenie Ústavy by nemal kto vyvodzovať voči NR SR sankcie. Hrozí však uplatnenie práva na odpor á čl. 32. Tak aj vznikli ústavné zákony mimo Ústavy samotnej, inak by nefungoval napr. "inštitút predčasných volieb", keďže poslanci sú podľa znenia Ústavy volení na 4 roky. ÚS SR totiž nie je "úplnou rekogničnou inštitúciou", keďže neposudzuje súlad ústavného zákona a Ústavy alebo jednotlivých noriem Ústavy vzájomne. Detto by bol prípad referendový výsledok vs. Ústava, nebyť možnosti výkladu podľa čl. 95, ods. 2 Ústavy.

A čo sa týka mňa, správny postreh Juraja v tom, že som jednoznačne za viac "priamej demokracie" na úkor "nepriamej", pretože ak si v súkromnoprávnych vzťahoch dokáže na báze zásady autonómie vôle jedinec o sebe najlepšie rozhodnúť, dokáže si aj vo verejných otázkach o sebe najlepšie rozhodnúť, v prípade, keď parlament zložením kopíruje zloženie občanov (najmä v otázke morálnych hodnôt a iných ľudských kvalít) aj ich záujmy. Lepším riešením by však bolo použitím vedeckej metódy vytvoriť "jadro právneho poriadku", ktoré by bolo meniteľné už len v závislosti od výsledkov vedeckej metódy (poznatkov) bez vplyvu "vôle ľudu" či "vôle aristokracie", a k tomu dotvoriť na báze "vôlí" ostatné podrobnejšie normy. Pretože práve absenciou základných ľudských práv vznikla totalita nacistov a absenciou poriadnych pák na parlament a vplyvu na tvorbu práva sa drží pri moci plutokracia.

De lege ferenda by som určite súhlasil s podrobnejšou úpravou Ústavy v otázke referenda, aj procesu jeho vypisovania a prijímania, plus návrhy, ktoré som prezentoval v predošlom príspevku.

Michal Novotný | 25. 08. 2010 22:53:50 // Reagovať

Ad: Kolegovia
1. Posudzovať súlad výsledku referenda meniaceho ústavu (ak teda chápem správne, že tento predpoklad sme všetci prijali) s ústavou sa nedá - ak chápeme ľud ako ústavodarcu, potom ústavodarca nie je viazaný ústavou, takže sa nedá posudzovať ani súlad noriem ním vydaných s ústavou. Každý "rozpor" - ako som napísal na úvod - je materiálnou derogáciou ústavy.

2. Národná rada nemá podľa môjho názoru prijímať žiadnu normu na základe výsledkov referenda - priamo odpoveď na otázku v referende je normou (ak je samozrejme ako norma formulovaná), ktorú má Národná rada len povinnosť vyhlásiť ako zákon. Keďže podľa zákona o rokovacom poriadku vyhlasuje zákony predseda NR SR, musí predseda NR SR vyhlásiť výsledok referenda (teda otázku, ktorá bola prijatá, spolu s odpoveďou naň) v Zbierke zákonov presne tak isto. Národná rada nemá nič dopĺňať alebo vymýšľať. To samozrejme nebráni Národnej rade, aby prijala ústavný zákon, ktorým bližšie upraví niektoré otázky neriešené referendom. Má na to napokon asi 15 dní, pretože per analogiam by malo platiť, že ak výsledok referenda neobsahuje iný termín účinnosti, nadobúda (podľa zákona o Z.z.) účinnosť 15. dňom po vyhlásení. Ale ak by taký ústavný zákon neprijala, nič by sa nestale - a vec by sme museli vyriešiť výkladom (veď na to sme právnici).

3. Ak by ľud v referende prijal normu "Počet poslancov sa znižuje na 100", potom by sme prechodné ustanovenia mohli len "domyslieť" výkladom právnej normy, pričom by sme použili asi tie argumenty, ktoré tu už čiastočne boli, menovite:

3.1 argumentum e silentio legis (resp. skor argumentum e silentio effecti plebisciti) - keďže výsledok referenda mlčí o tom, ako zníženie vykonať v prebiehajúcom volebnom období, asi sa tým nezaoberal, teda ho nechcel,

3.2 argument systematický (súvisiaci s prvým) - naša ústava všeobecne nepozná proces odvolania poslanca z jeho mandátu, takýto postup jej je cudzí. Ak by teda malo dôjsť k zániku mandátu už vzniknutého, mala by to príslušná norma ustanoviť priamo (ako napr. čl. 81a ústavy tuším). Systematicky teda možno usúdiť, že keďže je všeobecne postup zániku mandátu odvolaním neupravený nikde a nie je upravený ani vo výsledku referenda, existujúce mandáty poslancov zanikať nemajú.

4. Zníženie počtu poslancov preto musí platiť až od najbližších volieb, kedy už nebude možné zvoliť viac než 100 poslancov.

5. Ak by bola referendová otázka o zrušení Ústavného súdu, nedialo by sa zasa nič. Ústavný súd (teda ako inštitúcia a jej právomoci in concreto, nie jeho právomoci in abstrakto) nie je žiadnym uholným kameňom ústavy. Taktiež výkon jeho právomoci by nebol potrebný - žiadne zásadné ustanovenie ústavy na nich nestojí. Samozrejme, zrušením Ústavného súdu bez presunu jeho kompetencií na iný orgán by Slovenská republiky pravdepodobne prestala byť právnym štátom - ale právny štát je zakotvený zasa len v čl. 1 ods. 1 ústavy, takže tomuto ustanoveniu by bolo výsledkom refernda materiálne derogované. Čl. 46 s tým nemá žiadny súvis, pretože tento žiada, aby o určitých veciach rozhodoval súd - ergo súd všeobecný, nie ústavný.

6. Okrem iného aj z toho dôvodu som nepriateľom referenda. Inak, Juraj, pri tých argumentoch proti tomu švajčiarskemu referendu máš samozrejme pravdu, ale... Tu sa dostávam na šikmú plochu, pretože v prípadoch ako je tento vo mne viac víťazí konzervatívny šovinista než právnik...

7. O bikameralizme s Tebou plne súhlasím - vôbec si nemyslím, že by Slovensko bola malá krajina na dvojkomorový parlament. Práve naopak, vhodne nastavený volebný systém a volebné obdobie Senátu, ako aj jeho vzťah k Poslaneckej snemovni (niekde na ceste medzi USA a Českom) a postavenie v zákonodarnom procese (napríklad širšie zapojenie verejnosti na úrovni Senátu) by z neho mohli urobiť veľmi zmysluplnú a prospešnú inštitúciu.

8. K ústavným väčšinám len malé upresnenie - Rakúšania majú 2/3, ale z prítomných poslancov.

Ondrej Pivarči | 26. 08. 2010 10:02:17 // Reagovať

Ad Michal:

K bodu 1:
Dalo by sa súhlasiť, a vyžadovala by si Ústava z tohto dôvodu de lege ferenda úpravu, avšak čo potom čl. 95, ods. 2 Ústavy o posudzovaní súladu a z toho plynúcich následkov?

K bodu 2:
Vzhľadom na odlišný účel referenda (zistiť postoj občanov) a právnej normy (regulovať právne normy) podobnú implementáciu noriem bez legislatívnej úpravy a s ponechaním na následný aplikačný výklad stohom argumentácie odmietam pripustiť, nakoľko "vyhlásiť ako zákon" z tohto hľadiska neznamená iba procesný spôsob vyhlásenia, ale aj formu, v ktorej bude výsledok (obsah) vyhlásený. Ak by mala vyzerať zákonná forma asi takto: "Súhlasíte so znížením počtu poslancov na 100?" "Áno", potom môžeme legislatívnu techniku zrušiť, keďže všetky normy by mohli byť prijímané ... ale to je zase iba vôľa c/a veda alebo možnosť prijať akúkoľvek reguláciu na najvyššej úrovni čírou vôľou c/a regulačná funkcia objektívneho práva.

K bodu 3:
"Domyslenie prechodných ustanovení" - to akože by sudca "dotváral právo"? či? argumentum silentio legis však má pochybný základ v tomto prípade, pretože "kto mlčí, ten nesvedčí". Nezaoberať sa neznamená nechcieť. Pre názornú ukážku by som rád videl referendum, o ktorom by si ľudia boli istí jeho legislatívnym efektom, o otázke: "chcete, aby vami odhlasované zníženie počtu poslancov v predošlom referende sa uplatnilo ihneď, rušiac pritom protichodný článok 81a (tuším) Ústavy a aj iné súvisiace ústavné pravidlá, ktoré tomu odporujú?" Výsledok referenda je určite ovplyvnený jeho petitom a aj tým, kto ho iniciuje. NR SR sa istotne nebude pýtať na otázku, ktorou by si podkopala svoju právomoc v prípadne platnej kladnej odpovede.
Toľko o tom, prečo sa prechodné ustanovenia v referende jednoducho nevyskytujú a ak právomoc tvorby práva má jedine ústavodarca (prvý článok Ústavy o NR SR), tak nech si ju v súlade s ústavnými normami aj realizuje (čiže musí rešpektovať výsledok referenda).

K bodom 3.1 a 3.2:
Ktorý orgán by bol orgánom aplikácie práva a podal by záväzný výklad? Nález Ústavného súdu?

K bodu 4:
Vyplýva z priamej aplikácie Ústavy, ktorú musí v medziach čl. 2, ods. 2 Ústavy využívať aj NR SR, aj jej predseda. Preto môže NR SR dotvoriť obsahu formu, viď môj predošlý príspevok.
Povinnosť dodržiavať a priamo aplikovať právne normy ústavným spôsobom má aj NR SR, bez "prejudikátu" ÚS SR.

K bodu 5:
Kedy vznikol inštitút Ústavného súdu? Koľko mesiacov nebola SR po vzniku "právnym štátom"?
Čl. 46, resp. právo na spravodlivý proces, síce nepredpokladá nevyhnutne existenciu odvolacieho súdu, avšak ústavného súdu áno, pretože zákonný postup neumožňuje ochranu pred protiprávnymi účinkami všeobecne záväzného právneho predpisu na všeobecnom súde, kde nálezy ÚS SR hrajú nezastupiteľnú rolu. Ak parlament zasiahne do základného práva jednotlivca textom zákonnej normy, čo s tým urobí všeobecný súd? (odhliadnuc od medzinárodnoprávnych záväzkov samozrejme) Ústavný súd je základnou súčasťou systému bŕzd a protiváh, bez neho (a ratifikovaných medzinárodných zmlúv o ĽP či ZPaS) by boli splnené aj predpoklady čl. 32 Ústavy (holt, to v januári 1993 nie každému bolo zrejmé).

K bodu 6:
Záväznosť a vynútiteľnosť medzinárodnoprávnej úpravy je viac než sporná, pričom referendum je tiež súčasť demokracie. Čo v prípade, ak by referendum o minaretoch bolo u nás? No, asi by nebolo, keďže čl. 93, ods. 3 Ústavy. Neviem, čo na to orgán ústavnosti v CH, ale konštitúcia CH (k tejto otázke minaretov je u nich asi z ústavnej úpravy najpodstatnejšia prvá veta nezáväznej preambuly federálnej Ústavy CH) je jasná v čl. 139/3 FÚ CH (posledná časť hypotézy normy).

K bodu 7:
Podľa mňa drahý špás, ale de gustibus non est disputandum. Ten volebný systém, umožňujúci pohodlnú plutokraciu, nevylepší ani existencia senátu, obdobne ako v USA či Česku. Český právny poriadok a jeho kvalita sú na vyššej úrovni podľa mňa kvalitnejšou činnosťou NS, NSS, ombudsmana Motejla a vyšším tlakom verejnosti (ÚS sú možno kvalitatívne porovnateľné).

K bodu 8:
To je aj nižšie percento zo všetkých, ako v SR, či?

Michal Novotný | 26. 08. 2010 14:03:28 // Reagovať

Ad:
1. Čl. 95 ods. 2 Ústavy upravuje preventívnu kontrolu ústavnosti (je to v našom ústavnom systéme výnimka, ale čo už). Preventívna kontrola ústavnosti má tú vlastnosť, že sa vykonáva predtým, ako norma nadobudne platnosť/účinnosť, v tomto prípade dokonca predtým, než sa vôbec o norme rozhoduje. Náš právny poriadok nepozná nulitné právne normy - vyhlásený zákon platí, nech je akýkoľvek, a zrušiť ho môže len Ústavný súd, vyhlásený ústavný zákon platí akýkoľvek okamihom vyhlásenia bez toho, že by ho vôbec niekto mohol preskúmať. Z toho plynie, že akékoľvek vady procesu prijímania ústavného zákona pred okamihom jeho vyhlásenia (snáď okrem 3/5 väčšiny, lebo potom to asi nie je zákon ústavný) sú okamihom vyhlásenia ústavného zákona nepodstatné. Keďže výsledok referenda má silu ústavného zákona (čl. 99 Ústavy). Takže, čl. 95 ods. 2 má zmysel len dovtedy, kým sa referendum nekonalo (resp. kým nebolo vyhlásené), potom už zmysel nemá.

Zmysel čl. 95 ods. 2 treba vykladať v súlade s čl. 93 ods. 3 a najmä so zodpovednosťou prezidenta. Ak by prezident vyhlásil referendum o určitej otázke bez návrhu na Ústavný súd, vystavuje sa riziku stíhania (čl. 106) za úmyselné porušenie ústavy. Ak takýto návrh podá a ústavný súd rozhodne, konanie prezidenta v súlade s týmto rozhodnutím nebude môcť byť postihnuteľné.

Samozrejme, zaujímavá otázka by nastala, ak by referendová otázka súčasne "oslobodzovala" prezidenta. Ale o tom niekedy nabudúce...

2. Neviem, odkiaľ ste prišli na to, že účel referenda je zistiť postoj občanov. Naopak, najmä z čl. 99 ústavy (na toto podľa mňa veľmi dobre poukazuje Procházka) jasne plynie, že výsledok referenda môže mať i normatívny význam (ako by inak ústavným zákonom bolo možné zmeniť jeho výsledok? napr. na otázku, či si občania želajú zníženie počtu poslancov na 100, by ústavný zákon povedal čo? že občania si už neželajú? to je zjavný nezmysel a robí čl. 99 ústavy zbytočný). Regulačná funkcia objektívneho práva je pekný pojem a rozumiem mu, ale je to deskripcia vymyslená právnou vedou. Naša ústava nehovorí nič o obsahu (ústavného) zákona, zákonom je to, čo parlament označí nadpisom "zákon", prijme požadovanou väčšinou a vyhlási ustanoveným spôsobom. Jedinou obsahovou podmienkou kladenou na zákon je, aby zákon neodporoval ústave, ústavným zákonom a určitým medzinárodným zmluvám. Detto má silu ústavného zákona každý výsledok referenda, ktorý bol prijatý potrebnou väčšinou a ktorý bol vyhlásený ako "zákon".

Jedného predsedu parlamentu sme tu už mali, ktorý "naprával" nedostatky parlamentu z vlastnej iniciatívy. Chceme tu mať ešte aj niekoho, kto by "naprával" nedostatky rozhodnutia ľudu?

3. (3.1, 3.2) Domýšľanie prechodných ustanovení právnou vedou/teóriou považujem za menej nebezpečné než aby výsledok referenda "umravňoval" do legislatívno-technicky správnej podoby parlament či jeho predseda. Navyše, ak má referendum silu ústavného zákona (čl. 99 ústavy), tak by jeho výklad asi mohol podať ústavný súd podľa čl. 128 ústavy. Argument e silencio legis je síce argument vratký, ale jeden z legitímnych. Navyše, nie je pravda, že by sa nevyskytovali v referende prechodné ustanovenia. Referendum z roku 1997 (tzv. zmarené, ktoré dalo základ práve tomu "slávnemu" judikátu ústavného súdu) malo rozhodovať o presnom texte ústavného zákona vypracovaného na úrovni požadovanej legislatívnej techniky.

4. Z čl. 2 ods. 2 ústavy, ako sa tu pokúšam celý čas argumentovať, vyplýva práve to, že ľud môže byť sám zákonodarcom, takže v referende môže realizovať svoje zákonodarné oprávnenie a nikto nemá dávať "formu" obsahu jeho rozhodnutia, pretože ono samo má formu stanovenú ústavou (a ktorá plynie z čl. 98 ods. 2 a čl. 99 ústavy).

5. Z čl. 46 ústavy podľa mňa neplynie právo na súdnu ochranu pred Ústavným súdom, a to z viacerých dôvodov: Subjektom tohto práva je jednotlivec, ktorý ho uplatňuje priamo podaním na príslušný orgán; subjektom tohto práva nie je "súd", ktorý môže predložiť návrh na vyslovenie neústavnosti zákona s ústavou. Jednotlivec tak urobiť nemôže, z čoho plynie, že právo jednotlivca obrátiť sa na Ústavný súd o zrušenie zákona nie je chránené v čl. 46, keďže také právo v súčasnosti neexistuje. Navyše, z logiky hierarchie právnych noriem plynie, že ústava nemôže sama seba materiálne chrániť, čl. 46 tak nemôže chrániť čl. 127 a 127a ústavy. Tieto články vedľa seba existujú nezávisle a navzájom sa neovplyvňujú, preto nemôže byť neexistencia čl. 127 či 127a (ale ani 125) porušením práva garantovaného v tej istej ústave. Práve naopak, z takéhoto rozloženia ústavných noriem by logicky plynulo, že ústavodarca nepovažuje ústavne garantované práva za priamo aplikovateľné, ale len za apel na zákondarcu, ktorého alebo taktiež nechce kontrolovať. Tvrdiť, že takáto štruktúra by bola v rozpore s čl. 46 tej istej ústavy by znamenalo povedať, že ústava je sama so sebou v rozpore, čo je myslím logicky ťažko obhájiteľné. Jediné, s čím by pravdepodobne bola takáto štruktúra v rozpore je dnes všeobecne vnímaná požiadavka právneho štátu ako štátu nielen zákonného, ale aj ústavného, teda zaručujúceho aj efektívne presadenie ústavy proti zákonom.

Ale treba ešte rozlišovať "vznik" a vznik. Ústavný súd vznikol 1.10.1992, kedy bola ústava vyhlásená, resp. ešte skôr podľa ústavného zákona SNR č. 7/1992 Zb. (tuším) o Ústavnom súde SR. To, že reálne začal fungovať až niekedy v marci 1993, je otázka skôr technická.

7. Nechcem byť úplný negativista, ale nemyslím si, že by český právny poriadok bol extra kvalitnejší, je len omnoho formalistickejší (formulácie typu: "Osoba A má voči osobe B právo na X; osoba B je povinná osobe A X." hoci z právnej teórie plynie, že nároku jedného účastníka právneho vzťahu zodpovedá povinnosť druhého účastníka, takže stačila by jedna časť vety.), takže sa zdá, že je "jasnejší". Ale tento formalizmus zasa prináša iné druhy problémov.

8. Nie celkom rozumiem - 2/3 sú viac ako 3/5, ak sú účastní všetci. Ak nie, tak je to (od istého bodu, menovite od 90% účasti dole) menej ako naše 3/5.

Ondrej Pivarči | 26. 08. 2010 17:48:44 // Reagovať
Michalovi:
K 1:
Ok, zužime význam čl. 95, ods. 2 Ústavy na preventívnu kontrolu ústavnosti. Ale kto posúdi rozpor výsledku referenda o sile ústavného zákona s Ústavou? Ústavný súd takú právomoc nemá. Či ho preklenie ÚS SR výkladom? Právna istota priam ukážková. A tá nepodstatnosť vád ústavného zákona, čiže ak sa 3/5 väčšinou príjme ústavný zákon (ktorý tak NR SR nazve), pri ktorého legislatívnom schvaľovaní nebol dodržaný Rokovací poriadok NR SR, je platný a účinný? A ústavný súd bude posudzovať čo, súlad ústavného zákona so zákonom? Toto zase môjmu ponímaniu práva nevonia.

Čiže v zmysle toho, čo ste napísali, prezident úmyselne porušil Ústavu v prípade otázky č.1 referenda? Resp. ak prezident nevykoná preventívnu kontrolu ústavnosti, ústavný zákon spôsobí vnútornú rozpornosť "ústavného poriadku", ktorá sa nebude mať ako inak odstrániť, iba zložitým postupom výkladu?

K 2:
Účelom referenda je zistiť postoj občanov. Či snáď každý občan formuluje svoju normatívnu požiadavku? Otázka je totiž vopred daná. Ak na zníženie počtu poslancov na 100 povedia občania áno, potom musí NR SR bez obmedzení toto vyhlásiť vo forme ústavného zákona s príslušnými prechodnými a s ústavou súladnými ustanoveniami a potom to samozrejme má normatívny význam. Žiadne hlasovanie, žiadne zmeny či obmedzovanie, iba utvorenie toho, čo chýba, predsa jediným orgánom ústavodarným a zákonodarným je NR SR, či?
"Jedinou obsahovou podmienkou kladenou na zákon je, aby zákon neodporoval ústave, ústavným zákonom a určitým medzinárodným zmluvám." - ale výsledok referenda má silu ústavného zákona, takže môže či nemôže odporovať napr. inému ústavnému zákonu?

"Regulačná funkcia objektívneho práva je pekný pojem a rozumiem mu, ale je to deskripcia vymyslená právnou vedou." - to je síce pekné, ale zároveň je to aj fakt zodpovedajúci skutočnosti. Objektívne právo existuje najmä preto, aby regulovalo správanie subjektov. Nie každý prejav vôle dokáže túto funkciu plniť a preto spoločnosť nemôže "zdravo" (ľudskoprávne atď) fungovať, ak ju reguluje nejaká čiastočná svojvôľa, nerešpektujúca požiadavky reálneho sveta (napr. nerozpornosť pravidiel pre 1 konkrétne správanie).

K 3:
Či parlament, či ústavný súd, nie je to jedno? Parlament však má tvoriť právo a ústavný súd ho aplikovať, čiže preto radšej parlament a potom ústavný súd. Navyše, chyby parlamentu môže ÚS SR napraviť hneď, chyby ÚS SR parlament hneď nenapraví (viď onen čl. 99 Ústavy). K legitímnosti argumentu, čo je to legitímnosť argumentu? Že je pôvodný? (Husserl) Uznávate, že je vratký, tomu rozumiem.
Ohľadom G.K. a zmarenia referenda z 1997: Nebolo a nerozhodlo. Rozhodol ÚS SR. Čiže? Čiže sa treba opýtať ÚS SR, čo si myslí o tzv. "M. amnestiách" o sile ústavného zákona.

K 4:
Akú má formu stanovenú Ústavou? Snáď takú, že priamo otázka a odpoveď sú norma? Čo je jej dispozícia a hypotéza? Myslím, že nie, odpoveď s vysvetlením "k bodu 4" v predošlom príspevku 26. 08. 2010 10:02:17.

K 5:
Jednotlivec, resp. PO je subjektom práva, súhlasím. Ale prečo by nemal mať aktívnu legitimáciu?
"Navyše, z logiky hierarchie právnych noriem plynie, že ústava nemôže sama seba materiálne chrániť, čl. 46 tak nemôže chrániť čl. 127 a 127a ústavy. Tieto články vedľa seba existujú nezávisle a navzájom sa neovplyvňujú, preto nemôže byť neexistencia čl. 127 či 127a (ale ani 125) porušením práva garantovaného v tej istej ústave. Práve naopak, z takéhoto rozloženia ústavných noriem by logicky plynulo, že ústavodarca nepovažuje ústavne garantované práva za priamo aplikovateľné, ale len za apel na zákondarcu, ktorého alebo taktiež nechce kontrolovať. Tvrdiť, že takáto štruktúra by bola v rozpore s čl. 46 tej istej ústavy by znamenalo povedať, že ústava je sama so sebou v rozpore, čo je myslím logicky ťažko obhájiteľné." => je požiadavkou podľa čl. 1, ods. 1 Ústavy (právny štát) aj priama účinnosť ústavných noriem tam, kde ústava neustanoví, že niečo konkrétne upraví zákon? je požiadavkou právneho štátu vnútorná nerozpornosť Ústavy? hierarchia právnych noriem je "natoľko svätý ústavný princíp", že môže ísť proti princípu právneho štátu? ak sa má jednotlivec právo obrátiť zákonom ustanoveným postupom na nestranný a nezávislý súd, tak musí najprv existovať. všeobecný súd však v zákone nemá upravenú právomoc posudzovať súlad právnych predpisov. zrušením ústavného súdu by nemal kto chrániť jednotlivca pred zákonnou (z formálneho hľadiska) "palicou" parlamentu (či prezident? odhliadnúc od znenia niektorých MZ). právo na spravodlivý proces by nebolo realizovateľné, lebo v momente, keď všeobecný súd zistí rozpor v PP a nemôže dôjsť ku denegatio iustitiae, nemá ako zákonne ani ústavne konať. Že Ústava môže byť sama so sebou v rozpore, je jednoducho logicky obhájiteľné. Ak bude 1 článok tvrdiť niečo logicky rozporné s iným, bude rozporná. Príklad práve rozoberáme.
Inak, právny štát je štát ústavný, nielen zákonný (o.i. napr. PL.ÚS 13/01), pretože pojem právny sa vzťahuje na celý právny poriadok, nielen 1 hierarchickú časť.

Formálne existujúci Ústavný súd a materiálne neexistujúci "z technických príčin" je jav dôverne známy "z minulého režimu". Takýto formálne existujúci ÚS však nie je demokratickou inštitúciou ani v súlade s právnym štátom, pretože napr. nemôže reagovať na sťažnosť.

K 7 (6?):
Nuž, napr. v oblasti insolvencie, úpravy exekúcie, informatizácie verejnej správy, el. podpise atď má naša legislatíva čo doháňať. Aby som nebol úplný negativista, priama voľba prezidenta sa mi páči viac u nás :-), rovnako postoj ÚS SR k interrupciám.

K 8:
Mal som na mysli extrém (spodnú hranicu) s najmenším možným počtom prítomných (resp. možných poslancov) pre platné prijatie ústavnej normy, či riešime aj iné majority? Lebo aj u nás 4/5 sú možná väčšina, len nie spodná.

Michal Novotný | 26. 08. 2010 20:09:09 // Reagovať

Ad:
Pokúsim sa formulovať niektoré východiská ešte raz, resp. zo širšia.

Po prvé, naše právo je založené (zhruba povedané) na myšlienkach právneho pozitivizmu, v ktorom platí pyramída právnych noriem zakončená na vrchole ústavou. Vyšší stupeň pyramídy je vždy (povedzme) rekogničnou normou pre nižší stupeň/nižšie stupne a naopak, nižší stupeň musí byť vždy súladný s vyšším stupňom. Toto nie je nejaké spiatočnícke zmýšľanie, naopak, je to výdobytok modernej spoločnosti, pretože práve tento model nám zaručuje niečo tak dôležité ako je právna istoty a všetky z toho plynúce pozitíva.

Ústava, keďže stojí na vrchole, nemá ani rekogničnú normu, ani nemôže byť s ničím v nesúlade, pretože nič nestojí nad ňou. V právnom štáte nemôžu existovať žiadne abstraktné, vo vzduchu visiace právne princípy, resp. môžu, ale nemajú žiadny normatívny význam do chvíle, kým nebudú prevzaté aspoň do ústavy. Predstava, že by ústava mala byť v súlade s nejakými nepísanými, ťažko uchopiteľnými princípmi je pre mňa strašnejšou než to, že spojka "a" sa v niektorom zákone vyloží ako "alebo".

A už vonkoncom si nechcem predstaviť, že by tieto úžašné ústavné princípy malo z ničoho identifikovať 13 nevolených osôb na Ústavnom súde namiesto 5,5 milióna (resp. 4 milióny) originárnych nositeľov štátnej moci.

Jedinou hranicou by mohli byť naozaj úplne elementáre ľudské hodnoty ako je život a dôstojnosť. Lenže problém stretu týchto hodnôt s ústavou v normálnom demokratickom štáte neriešime a v štáte, v ktorom ho riešime, nás nejaká ústava už vonkoncom netrápi (hitlerovské Nemecko, sovietske Rusko, severná Kórea apod.).

Preto, áno, ústavný zákon (keďže aj ústava je ústavným zákonom - čl. 152 ods. 4 ústavy je jediné ustanovenie, ktoré mierne "hierarchizuje" ústavné zákony, inak je ich právna sila rovnaká) je zvrchovaný, nikto ho nemôže preskúmať (ani prezident), nikto ho nemôže zrušiť a (okrem vyslovene extrémnych príkladov typu súčasnej platnosti A a non A) nemôže byť vo vnútornom rozpore - každý zdanlivý "rozpor" (teda napr. že všeobecne platí X, ale v prípade Y platí non X) nie je vnútorným rozporom, ale materiálnou derogáciou pravidla X (lex specialis derogat generali).

Z toho potom konzekventne plynie aj nepodstatnosť vád v procese schvaľovania ústavného zákona (bod 1.). Ak ho nemôže nikto preskúmať, tak je to tak a nič s tým nenarobíme. Ústavy majú tzv. ústavnú autonómiu, teda nepodliehajú vlastným obmedzeniam, ani čo do procesu. Napokon, kam by sme takto prišli napr. v roku 1918? Veď vtedajší zákon č. 5/1918 Zb. zak. a nar. o samostatnom čs. štáte je typickým príkladom tejto autonómie, tak prečo sa tváriť, že je to niečo neprípustné? Rozdiel medzi týmto zákonom a ústavným zákonom, ktorý nebude rešpektovať pravidlá platnej ústavy, je len v "kvalite", nie v princípe.

K 2: OK, môžeme povedať, že účelom referenda je zistiť postoj občanov, tak ako účelom hlasovania v NR SR je zistiť postoj poslancov. Podstatný je výsledok, a tým je v prvom prípade "návrh prijatý v referende" (čl. 98 ods. 2 ústavy) so silou ústavného zákona, v druhom (ústavný) zákon. Aj v NR SR je "otázka" vopred daná v podobe návrhu.

Položím otázku, na ktorú zatiaľ nepadla odpoveď: Keď má NR SR za úlohu "žiadne hlasovanie, žiadne zmeny či obmedzovanie, iba utvorenie toho, čo chýba", tak čo potom, ak tak neurobí? Teda nielen že bude hlasovať proti, ale prosto bude nečinná? Čo potom? Aký význam má v takom prípade čl. 99 ústavy?

Ale uznávam jednu vec - že v zmysle čl. 98 ods. 2 ústavy by sa mali v Zbierke zákono vyhlasovať len "návrhy" prijaté v referende, čo som predtým mierne podcenil. To by vyriešilo aj Jurajovu dilemu a mnohé ďalšie otázky. Prosto, ak je referendová otázka formulovaná len ako otázka (ste za to, aby toto bolo takto?), nie je to "návrh" a netreba ho vyhlasovať. Vyhlasovať by sa malo len to, čo bolo v referende prijaté ako návrh niečoho, teda asi návrh v podobe zákona.

Že takýto návrh nebude môcť byť preskúmaný na svoj súlad s ústavou som napísal už vyššie, takže nemôže odporovať inému ústavnému zákonu.

K 3: Jedno to nie je, a je mi zvláštne, keď sa to niekto pýta, hoci o pár riadkov vyššie či nižšie hovorí o tom, aká je ústava všezáväzná. Čl. 128 v ústave jasne máme, oprávnenie parlamentu dávať návrhu prijatému v referende nejakú "legislatívno-technickú" fazónu až tak veľmi nie. Za legitímny argument považujem argument "platne použiteľný", teda taký, ktorého pravivosť či nepravdivosť možno v danom kontexte posudzovať. Ale priznávam, že som nad tým slovom príliš neuvažoval, takže za ním netreba hľadať nič prevratné. Referendum z roku 1997 nebolo a nerozhodlo, ale nerozhodlo o ničom, ak by bolo rozhodlo, bolo by rozhodlo aj o prechodných ustanoveniach, keďže tie tuším ten zákon nejaké obsahoval.

K 4: Upresňujem - návrh prijatý v referende, čiže samotná otázka a odpoveď nie. Ale vo zvyšku je to jedno - návrh prijatý v referende treba posudzovať rovnako ako každý iný ústavný zákon, teda hľadať v ňom hypotézu a dispozíciu. Aká by bola hypotéza a dispozícia ústavného zákona, ktorým by sa NR SR uzniesla, že "Nedeľa je najkrajší deň týždňa."? Prečo z toho nerobíme problém pri ústavných zákonoch NR SR, ale len pri referende? Len preto, že si myslím, že pri referenda je šanca, že niečo také prejde a pri NR SR nie? To ale nie je príliš právnické uvažovanie...

K 6: Sám som písal, že právny štát je v dnešnom všeobecnom ponímaní štátom ústavným. Ale, ako som písal vyššie, takýto "princíp" je právnym princípom len vtedy, ak je v ústave reálne zakotvený. Ak by v našej ústave bol čl. 1 a nebolo by v nej nič o posudzovaní súladu zákonov s ňou, no tak prosto by čl. 1 bol len "deklaráciou" bez reálneho významu. Napokon, v ústavách nič neobvyklé. Taktiež sme sa neporozumeli pokiaľ ide o čl. 46. Tento článok garantuje len prístup k súdu na uplatnenie SVOJHO práva, ergo najskôr svojho subjektívneho (verejného či súkromného). Ak by existoval v čl. 144 len ods. 1 o viazanosti zákonom a neboli by tam ďalšie odseky a neexistoval by čl. 125, no tak by to holt nebolo obsahom ústavne chráneného práva a teda čl. 46 by končil by uplatnení práva na súde, ktorý by bol viazaný aj protiústavným zákonom. Pretože, právo na posúdenie zákona s ústavou nie je právom jednotlivca a tvrdiť, takže naň nemôže dopadať čl. 46. Nedôjde ani k žiadnej denegatio iustitie, pretože súd bude podľa čl. 144 viazaný zákonom a nebude mať normu, na základe ktorej by mohol vysloviť reálne pochybnosti o ústavnosti zákona. Ale veď napokon, posudzovanie ústavnosti zákona je možné opäť len vďaka tomu, že to máme zakotvené v ústave. Ak by to tam nebolo, tak by sme nič také posudzovať nemohli a boli by sme viazaní aj neústavnými zákonmi.

Čl. 1 ods. 1 nemôže mať žiadne požiadavky na zvyšok ústavy, o tom som hovoril, keď som hovoril o hierarchii noriem, takže nemôže ani vyžadovať výkadl čl. 46 v zmysle nejakého práva na to, aby sa súd obrátil na Ústavný súd. Čl. 1 ods. 1 je deklarácia (ako hovoria Nemci, tzv. "Staatszielbestimmung"), nevyplývajú z neho žiadne subjektívne práva, tie musia byť zakotvené v konkrétnych článkoch ústavy. Mimochodom, mám taký pocit, že toto tvrdí vo svojej judikatúre i Ústavný súd sám (teda, že nie je porušením čl. 46 ani čl. 48 ods. 2, ak súd podľa čl. 144 posúdi, že určitý zákon nie je v rozpore s ústavou a nepodá návrh Ústavnému súdu). Či je to šťastná judikatúra, to neviem, ale to len tak na ilustráciu.

K 8: Najmenšia majorita napr. v tom Rakúsku je 2/3 za prítomnosti aspoň polovice, teda 2/6 všetkých. To je dosť málo. Ale zato majú zázračný čl. 44 ods. 3 svojej B-VG o tzv. Gesamtänderung der Bundesverfassung, ktorá podlieha povinnému referendu.

Ondrej Pivarči | 27. 08. 2010 11:32:56 // Reagovať

Ad Michal (najmä 26. 08. 2010 20:09:09)
Čo dodať? Naše vnímanie platného aj želaného práva je rozdielne. To však nie je na škodu, pretože diskusia je plodná.

K1:
Kelsenovskú pyramídu hierarchie právnych noriem poznám, podľa Dworkina má svoje "goedelovské" medzery (hard cases - právne princípy), ale vnútorná konzistentnosť na všetkých úrovniach, nielen jedna voči druhej, ale aj vo vnútri navzájom, je to, čo systém PN urobí efektívnejším a funkčným (viď napr. judikát II-US-128/95). Aj možnosť kolízie slobody prejavu a práva na súkromie môže byť upravená tak, že si normy upravujúce tieto ZPaS nebudú odporovať. Potreba vnútornej nerozpornosti na 1 úrovni je krásne plynúca napr. z novely 136/2010, kde legislatívna "antitechnika" je na "vysokej úrovni". Ústava napr. Švajčiarska, Švédska, Fínska, Rakúska sú podľa mňa kvalitnejšou ukážkou legislatívnej techniky a na ich "použití" je to poznať (vďaka hierarchii sa odvíja od toho aj kvalita zákonov).

Problém ani tak nie je stret hodnôt typu život a dôstojnosť s Ústavou, problém je, že inštitucionálna regulácia spoločnosti je ovládaná "ústavnou svojvôľou" (viď PL-US-17/96) a nedôsledne zabezpečuje uplatňovanie týchto základných práv a aj iných ZPaS (po príklady netreba chodiť ďaleko - pezinská skládka, nelegálne osady, štátne občianstvo, služby lokálnych nemocníc, drogy v Seredi, doprava v BA, náhrada "vybývaných" bytov, čistota riek, tisíce prípadov bezdôvodného odloženia TRS, imunita niektorých pirátov ciest a pod.). Základné práva sú v Ústave obsiahnuté, ale nie sú ani normatívne vyjadrené pravidlá výkladu (čím sa okruh ich poznateľnosti zužuje prakticky na cech právnikov), ani postup riešenia kolízie ZPaS, ani záväznosť logického používania pravidiel normatívne vyjadrená atď. To nie je o spore "a" ako konjunkcia a "a" ako alternatíva, ale o tom, že 1 adresát si pod normou predstaví to a iný to a oboje je "legitímne" (aj konjunkciu aj alternatívu možno pravdivostne posudzovať, použijúc definíciu z reagovaného príspevku). Nekonzistentnosť a neúplnosť noriem, hoci odbúrateľná pravidlami výkladu, vyvoláva spoločenský chaos a inú sieť moci, než tú, ktorá je definovaná právom (či myslíte, že plutokracia a mafia sú produktom správania sa podľa právnych noriem?).
To, akým nebezpečným môže byť čaro výkladu, sa dá predstaviť podľa PL-US-32-95, kde sa podľa mňa ÚS SR pustil na tenký ľad.

Čl. 152, ods. 4 Ústavy je presne ten článok, ktorý plní nejakú rekogničnú funkciu a na základe ktorého aj Ústavný súd (stačí si prečítať niektorú z Drgoncových kníh) nie raz rozhodoval.

Nepodstatnosť vád ústavného zákona? Čiže ak 90 poslancov schváli akýkoľvek brak v tejto forme, rozporný s 10-timi článkami Ústavy (neupravený v ratifikovaných MZ), v rozpore s legislatívnym procesom, je platný, účinný a inak, než referendom (platným) alebo opäť 90 poslancami nezrušiteľný? Viď PL-US-16-95.
Takže ak "lex specialis derogat legi generali", poprosím toto normatívne do Ústavy, inak je to "svojvoľné" justičné pravidlo, nemajúce oporu v písanej regulácii spoločnosti, navyše, logicky nevyplývajúce z písaného textu Ústavy, čiže ho bežný neprávnik neovláda a nemôže sa mím ani riadiť a podľa neho správať. A pritom má rozsiahly efekt pri aplikácii PN.

K2:
In medias res: čl. 99 Ústavy má význam v tom, že ak je NR SR povinná podľa ústavnoprávnych pravidiel povinná názor občanov sformovať do tvaru ústavného zákona, potom, čo tak urobí, ten ústavný z. 3 roky nemôže zmeniť ani zrušiť. Zaujímavý je k tomuto judikát ÚS SR II. US 31/97. A ak bude nečinná, je možné uplatniť čl. 32, preto túto medzeru v Ústave, zakotvujúcu "nedotknuteľnosť" NR SR a jej nadradenosť nad právnym poriadkom by som "vyplnil" nejakým druhom zodpovednosti. Volebná pri súčasnom volebnom systéme voľby strán a nie konkrétnych ľudí a to v 1 volebnom obvode, je viac ako neúčinná. Vyžaduje členstvo v strane, aktivizáciu v strane a ovplyvňovanie kandidátky atď. Ďakujem, neprosím, mali sme za režimu do 1989 a aj teraz máme.

K3:
Nuž, to oprávnenie (spolu s čl. 98, ods. 2 Ústavy však povinnosť) dávať legislatívno-technickú fazónu sa dá docieliť výkladom čl. 72 Ústavy. Iste, čl. 128 Ústavy je potrebný, ten nepopieram.
Či parlament, či ústavný súd, nie je to jedno je argument de lege ferenda, ospravedlňujem sa za "remix". K tej legitímnosti toľko, že sa skôr stotožňujem s Husserlovým významom slova, pretože ak každý logický (ten má hodnoty 0 alebo 1) argument má byť legitímny, no zbohom. Referendum z 1997 sa pýtalo na priamu voľbu prezidenta a ďalšie 3 otázky ohľadom SR a NATO. O prechodných ust. nič neviem.

K4:
Predstava, že zákon znie na "najkrajšiu nedeľu v týždni", je nie ani mne lákavá. Preto je nutné mať nejaké požiadavky na normatívnosť a kvalitu a domnievam sa, že legislatívny proces je o vyššej pravdepodobnosti splnenia normatívnych požiadaviek na normu, než referendové otázky, hoci jeho výsledky (leg. procesu) sú beztak veľmi vzdialené od mojich očakávaní čoby vedecky zmýšľajúceho človeka. Pri referende, keďže neprechádza ktovieakým zložitým legislatívnym procesom (resp. žiadnym) vs. legislatívny zákonom upravený proces NR SR ... celkom právnické uvažovanie podľa mňa.

K6:
In medias res opäť: Správne, čl. 1 by bol iba deklaráciou, čo v mnohých prípadoch je aj podnes, pretože drvivá väčšina výkladových pravidiel nie je normatívne vyjadrená. Obdobne je možná nekonzistentnosť predpisov na 1 úrovni. Existuje "nezodpovedajúca sa" NR SR. Neexistuje dostatočná ústavná úprava referenda. Chýbajú pravidlá riešenia kolízie ZPaS. Chýba vynútenie povinnosti štátu ho nezadlžovať (= de facto krádež spoločného majetku) a x ďalších príkladov.


Ad čl. 46: Ak by jestvoval iba čl. 144, ods. 1 Ústavy, je subjektívnym právom jedinca mať právnu istotu, či? Podľa mňa aj keď je čl. 1 Ústavy fakticky deklaráciou (pretože sa nevykonáva s odvolaním sa práve na Váš argument o konkretizácii), je to súčasť normatívneho textu Ústavy, preto z neho rovnako plynú práva a povinnosti. Napríklad štátu, ktorý je povinný právnym byť a štátne orgány preto musia všetko v súlade s touto požiadavkou realizovať. Viď napr. Drgoncov či Kľučkov výklad právnej istoty (Drgonec, Ústava s komentárom, s. 31) alebo aj I. ÚS 54/02 či I. ÚS 44/1999. Tieto záväzné výklady ÚS SR by nebolo na škodu v jednoduchej podobe previesť do normatívneho textu, inak sa čl. 1 Ústavy, pokiaľ to nie je v rozpore s inými článkami Ústavy, musí uplatňovať podľa výkladu ÚS SR (viď znenie čl. 128).

Určite dôjde buď k denegatio iustitiae alebo k porušeniu čl. 46, čo má rovnaký efekt, pretože štát v rámci svojej povinnosti byť právnym štátom musí zabezpečiť nerozpornosť všetkých VZPP navzájom. Ak jednotlivcovi uprie právnu istotu a neumožní mu pri konflikte zákona a ústavy (ak predpokladáme zrušený čl. 125) uprednostniť 1 z predpisov (hierarchiu už nemáme pri zrušenom čl. 125?) podľa právnych pravidiel, iba podľa mienky súdu (ak si súd vyberie 1 z nich, stále pôjde podľa 144,ods. 1 v súlade), je to odopretie práva na spravodlivý proces. Drgonec k čl. 46 na strane 308 a 309 už spomenutého diela vysvetľuje (resp. cituje rozhodnutia ÚS), prečo porušenie ústavnokomforného výkladu je porušením práva na spravodlivý proces. Aplikovanie 1 zákona z 2 protichodných alternatív v prípade neexistencie ústavného súdu ani oprávnenia sa naňho obrátiť, je porušením čl. 46 Ústavy. Pre podrobnejšie pochopenie toho, prečo aj pri tvorbe práva dokonca môže byť porušený čl. 46 Ústavy, je v rozhodnutiach ESĽP Kadubec v. Slovensko a Lauko v. Slovensko. Tento stav nepovažujem tiež za vhodný, pretože právny poriadok tým, že používa uvedené rozhodnutia ako podklad k rozhodovaniu o právach a povinnostiach bez toho, aby boli predvídateľné v samotnom znení noriem.
Ak súd posúdi podľa 144, že zákon nie je v rozpore s Ústavou, hoci znenie predpisov je vo vzájomnom rozpore, nepripúšťajúc ústavne súladný výklad rovnakého druhu výkladu u oboch predpisov, pričom prednosť majú gramatický a systematický, koná v rozpore s čl. 46 a o tom sú celé stohy judikátov ÚS SR aj ČR (napr. II-US-143/02).

K8:
Ok, niečo nové som sa naučil - GdB a lá 44/3 B-VG (vôbec rád čítam Vaše komentáre aj na lexfóre, a najmä preto, že sa z nemeckého a rakúskeho práva niečo nové dozviem).


Michal Novotný | 27. 08. 2010 13:43:56 // Reagovať

Ad:
Len na úvod poznámka - nemali by sme diskutovať de lege lata a de lege ferenda naraz, pretože potom sú naše príspevky neprehľadné. Budem sa teda snažiť len de lege lata (Len výnimočne, keď budem niečo simulovať, tak na to výslovne upozorním).

Priznám sa, nepoznám natoľko európske ústavy, ale nie som si istý, či na svete existuje ústava, ktorá by normatívne vyjadrovala výkladovéh pravidlá. To je napokon aj mierne nezmysel, pretože výklad je preto výklad, že hľadám význam napísaného textu. Ak tam budú napísané výkladové pravidlá, tak sa raz nevyhnutne dostanem do problému výkladu výkladových pravidiel a som tam, kde som bol od začiatku. Toto je podľa mňa niečo, s čím ľudská spoločnosť žije posledných 200 rokov, že zákony vykladajú právnici podľa zásad, ktoré v nich nie sú napísané. Že to u nás v tomto postsocialistickom svete nie celkom funguje nie je problém systému, ale hanba nás právnikov.

De lege ferenda si aj ja viem predstaviť lepšiu ústavu, ale to je naozaj de lege ferenda a nemôžeme de lege lata použiť argument, že de lege ferenda by to určitým spôsobom bolo lepšie. Musíme žiť a zmysluplne vyplniť (asi výkladom, čím iným), no zároveň neignorovať, stav de lege lata.

Taktiež je právne irelevantný argument o tom, či jednotlivé ústavné/zákonné orgány pracujú či nepracujú riadne - to nemôže byť dôvodom na taký či onaký výklad ústavy (hoci sa to často deje). Neviem, čo je ústavná svojvôľa - výklad ústavného súdu? Ok, tak ho zrušme, lenže týmto spôsobom môžeme spochybniť celú štruktúru nášho systému právnej ochrany. Predstava, že bude existovať nejaká "rada múdrych", ktorá vždy zabezpečí to najlepšie a najspravodlivejšie rozhodnutie, je nereálna - takže samozrejme, vždy tu bude existovať orgán, ktorý bude mať konečné slovo v určitej veci a teda sklony k diktatúre. Inak, aj citovaný Drgonec píše, že základom výkladu práva je zdravý rozum (Ústav SR. Komentár. Heuréka, Šamorín 2004, s. 57.

Vôbec, túžna po konzistentnosti a úplnosti právnych noriem je ťažko predstaviteľná, pretože to je v podstate túžba po "dokonalom" práve. Ale také právo neexistuje už len preto, že je vyjadrené ľudským jazykom, ktorý sám je nedokonalý. Keby sme vedeli právo vyjadriť modelom núl a jednotiek, možno by bolo dokonalé, ale zatiaľ nevieme. Takže všetky diskusie v tomto smere nikam nemôžu viesť, len si spoločne povzdychneme nad tým, že to je zlé. Áno, je.

Nález PL. ÚS 32/95 je dnes (po novele 90/2001 Z.z.) už absolútne prekonaný, ale na tú dobu - povedzme to otvorene - splnil účel, ktorý si spoločnosť väčšinovo želala.

Odkazu na nález PL. ÚS 16/95 nerozumiem, ten hovoril o niečom inom. Prosím, nezamieňajme si dve situácie: Národná rada je raz zákonodarným a inokedy ústavodarným orgánom. To, že je to ten istý orgán, ale neznamená, že preň platia rovnaké pravidlá - neplatia. Ústavná autonómia procesu tvorby a zmeny ústavy je zjavná, pretože (ako som už viackrát napísal) vyústila by do logického rozporu - požiadavky posudzovania vzájomného súladu dvoch koordinovaných noriem.

Taktiež nerozumiem celkom otázke ohľadom prijatia ústavného zákona v rozpore s 10 článkami ústavy. Zakazuje naša ústava (podľa vzoru čl. 9 českej ústavy) nejakú zmenu samej seba? Bolo by "neústavné", ak by NR SR tých 10 článkov ústavy zmenila priamo alebo dokonca zrušila? Samozrejme nie. Tak v čom je to situácia iná, keď prijme ÚZ, ktorý je v "rozpore" s týmito článkami? Len to, že pani Maduchová z Hornej Súče nepozná pravidlo "lex posterior derogat generali"? Snáď nie.

Záverom k bodu 1: čl. 152 ods. 4 neplní rekogničnú funkciu v pravom slova zmysle, pretože on nehovorí, že by určitý ústavný zákon nemohol uzrieť svetlo sveta. Len hovorí, že ak uzrel a aplikuje sa, treba ho vykladať a aplikovať v súlade s ústavou, teda že v prípade možnosti aplikácie proti ústave a v súlade s ústavou má vyhrať ústavne súladná aplíkácia. Tým ale nie je riešená otázka priameho rozporu noriem (teda otázka legis specialis vs. lex generalis).

Vo výsledku ale musím povedať, že tým Vaším argumentom celkom nerozumiem - na jednej strane hovoríte o tom, aká je tu ústavná a zákonná svojvôľa a na druhej strane hájite nejaké absolútne, v pozitívnom práve často len s veľkou dávkou fantázie identifikovateľné právne princípy. Kto by mal ale tieto princípy odhaľovať a objasňovať ich obsah? Nejaký orgán? A nebude to náhodou tiež nejaká ústavná svojvôľa? Z tohto hľadiska pripadá mne tvrdo pozitivistické stanovisko omnoho demokratickejšie.

K ďalším bodom:

2. Toto je trochu nelogické. Čiže, ak NR SR bude taká "láskavá" a prijme ústavný zákon, iná NR SR ho nebude môcť tri roky zmeniť? Ale ak ho neprijme, tak sa vlastne nič nestane a čl. 99 je potom zbytočný. To nedáva zmysel - ak (a) ústava nesankcionuje neprijatie ústavného zákona na základe referenda nijako, (b) zároveň ale určuje, že ho NR SR nesmie meniť počas troch rokov, potom jediný logický záver podľa mňa plynie, že návrh prijatý v referende má rovnakú silu ako ústavný zákon (dokonca možno vyššiu, práve kvôli tomu čl. 99, ale to by bolo na veľmi zaujímavú diskusiu) už okamihom svojho prijatia. Taký výklad je súladný aj s čl. 1 ods. 1, pretože SR nie je len právny, ale aj DEMOKRATICKÝ štát, a tiež s čl. 2 ods. 2, čo som už odôvodňoval vyššie. Príde mi to omnoho logickejšie, než tvrdiť, že NR SR musí niečo prijať, ale je nedotknuteľná, takže vlastne prichádza do úvahy len čl. 32, ktorý zasa nič nehovorí o tvorbe právnych noriem, ale skôr o ich nerešpektovaní.

3. Detto. Navyše, ja pripúšťam (a nikdy som nespochybňoval), že NR SR môže prijať nejaký ústavný zákon, ktorým podrobnejšie upraví otázky súvisiace s aplikáciou návrhu prijatého v referende (napr. prechodné ustanovenia - to nie je neprípustná zmena podľa čl. 99) - také právo napokon plynie NR SR z jej postavenia ústavodarného orgánu. Na čom ja trvám je, že nemôže dávať "fazónu" návrhu samotnému, ten sa podľa čl. 98 ods. 2 musí len vyhlásiť ako zákon (a nič viac). Samozrejme, tieto situácie sú podobné a in concreto by asi hrozili rovnaké riziká (že NR SR "vhodne upraví" prijatý návrh či už vo forme fazóny alebo ústavného zákona), ale viac rešpektuje ústavný text.

Inak referendum v roku 1997 malo ako prílohu ústavný zákon (rozhodnutie č. 76/1997 Z.z.), ktorý v čl. II obsahoval aj prechodné ustanovenia.

4. Opäť - kto posúdi "požiadavky na normatívnosť a kvalitu"? Toto isté tvrdil na Jinom práve v blogu ku kauze Melčák Petr Pithart a veľmi pekne mu tam jednotliví diskutujúci vysvetlili, že to je nezmysel - totiž, jediný spoľahlivý indikátor na to, či je niečo zákon alebo ústavný zákon, je, že to prijme NR SR potrebnou väčšinou a ako taký ho označí. Inak sa vždy ocitneme v tej "ústavnej svojvôli", pretože niekto (kto?) príde a povie, že toto síce má názov ústavný zákon a bolo to schválené 3/5 väčšinovou, ale aj tak to ústavný zákon nie je, lebo... Odporúčam tú diskusiu, je to tam veľmi pekne vyjadrené. Takže ústavný zákon o nedeli bude ústavný zákon, či sa nám to páči alebo nie.

6. Medzera v práve nie je kolízia. To, že zákon neupravuje niečo, čo by sme si (individuálne) mysleli, že by upravovať mal, nie je kolízia, ale "medzera" v práve, ktorá je buď plánovaná (potom je jasné, že to nie je upravené preto, lebo to zákono/ústavodarca upraviť nechcel), alebo neplánovaná, ktorú musíme zaplniť výkladom.

Subjektívne právo jedinca mať všeobecnú právnu istotu neexistuje (to je jedna z prvých vecí, ktoré napríklad zdôrazňujú v Rakúsku na hodinách ústavného práva). To samozrejme neznamená, že právna istota nie je chránená, ale chránia ju objektívne systémy právnej ochrany, nie subjektívne. Ani Drgonec nič také nepíše. Objektívna požiadavka na právny poriadok a jeho uplatňovanie ale neznamená, že by z toho bez ďalšieho vyplývali subjektívne práva. Subjektívne právo jednotlivca musí byť z ústavy jasne vyvoditeľné. Stačí si vziať taký príklad - čl. 95 ods. 2 je požiadavkou na právnu istotu, no napriek tomu z porušenia tohto čl. 95 nevzniká žiadnemu občanovi subjektívne právo domáhať sa čohokoľvek. Detto je prípad organizačných noriem ústavy (prezident odvolá vládu bez toho, že by na to mal dôvod - aké subjektívne práva jednotlivca tu vznikajú?).

K čl. 144 skúsim znova - obsahom čl. 46 (povedzme) je právo na predloženie veci Ústavnému súdu preto, lebo tu de lege lata máme čl. 144 a čl. 125. Ak tak súd neurobí, k porušeniu práva podľa čl. 46 dôjde len preto, lebo tak neurobil, hoci to PODĽA ÚSTAVY urobiť MAL A MUSEL. Ak zrušíme v ústave čl. 125 a v čl. 144 napíšeme len toľko, že súd je viazaný vždy zákonom, tak súd NEBUDE MOCŤ predložiť Ústavnéhmu súdu nesúlad, takže nebude môcť porušiť čl. 46 tým, že bude aplikovať protiústavný zákon.

O ústavnokonformnom výklade v tejto súvislosti nie je žiadna reč, pretože o čl. 152 ods. 4 nehovorím. Ale výklad má svoje hranice - ak Osp povie, že žaloba do 100.000 € je neprípustná v akejkoľvek veci (zjavný rozpor s čl. 46), tak tu neexistuje možnosť výkladu, len vyslovenia nesúladu podľa čl. 125. Ak by tu tento článok nebol, súd by bol podľa čl. 144 viazaný takým zákonom, aj keby bol zjavne nesúladný s ústavou.

Hierarchia noriem tu existuje, pretože tu je čl. 125. Keď tu nebude, bude tu existovať síce niečo ako "rádoby" hierarchia (teda bude tu nejaká teória, že čo je vyššie a čo je nižšie), ale nebude sa dať efektívne vymôcť a ústava sa tak zmení na akýsi "apel" na štátne orgány. V zmysle prevládajúcej teórie takýto štát stratí jeden komponent právneho štátu a čl. 1 ods. 1 sa tak stane výkrikom do tmy.

Neviem celkom, ako môže ESĽP vysloviť, že došlo k porušeniu čl. 46, ten môže maximálne vysloviť, že došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru. Ale o tom, že zákonom možno porušiť čl. 46 in concreto (ako som vyššie napísal), vôbec nepochybujem - akurát, že ak tu nebude čl. 125 (a pre úplnosť ani čl. 127), tak to tak jednoducho bude a hotovo. Ale v takom prípade asi už nepôjde o porušenie subjektívneho ani objektívneho "práva", pretože ak ústavodarca zruší čl. 125 a 127 a ponechá v čl. 144 viazanosť sudcu zákonom, dá jasne najavo, že si neželá priamu aplikáciu ústavy. A to je plne legitímne želanie a vyjadrene ústavodarcu.

Mám tiež dojem, že II. ÚS 143/02 bol najnovšou judikatúrou Ústavného súdu prekonaný (narýchlo napr. I. ÚS 53/2010).

8. Za pochvalu ďakujem, ale moje komentáre netreba preceňovať...

Ondrej Pivarči | 30. 08. 2010 17:25:06 // Reagovať

Ad Michal
K európskym ústavám - mnoho legislatívy (aj judikatúry) a dobrý zdroj zahraničných právnych úprav je na linkovači: www.lexadin.nl.

Pri uzatvorenom systéme, akým objektívne právo má snahu byť, musia byť výkladové pravidlá normatívne. Podobne ako axiómy matematiky, aj axiómy práva majú rovnakú funkciu. Samozrejme problém "výkladu výkladových pravidiel" v zložitejších situáciách zostane, obdobne ako je limitovaná matematika Godelovou vetou. Právnici budú práve tak schopní, ako je schopná spoločnosť, myslím, že v priemernej vzorke 10 000 právnikov je Gaussova krivka "morálnosti" obdobná, ako pri náhodnej populačnej vzorke 10 000 obyvateľov. Takže nie moc potešiteľná evolučná vyhliadka pre reguláciu "kvalitnej" spoločnosti. Čiže 200 rokov fungovania nie je nič prekvapujúce.

Fajn, ústavný súd zrušiť možno, napr. referendom. A práve preto je nutné mať garanciu právneho štátu, požiadavku kvality zákona (viď x rozsudkov ESĽP, najmä k čl. 8 či 10 EDĽP) a iných "kvalitatívnych" parametrov právnych noriem ošetrenú už pri ich tvorbe. Ústavná svojvôľa je presne to, že ak 90 ľudí schváli čokoľvek, čo sa volá "ústavný zákon", tak je to ústavný zákon a keď ho ústavný súd vyloží teleologicky tvrdiac, že urobil gramatický výklad, tak je to tak a je to záväzné. Toto je však z hľadiska "zdravého rozumu" a lá Drgonec neprijateľné. Pretože zdravý rozum operuje práve s kategóriami ako "logika", "logický úsudok" atď (viď Gahérova Logika pre každého, časť o usudzovaní), mal by preto takto postupovať aj zákonodarca (dokonca to má aj vláda v legislatívnych pravidlách tuším) a tiež orgán ústavnosti - ÚS. A nie tak, že mám moc a eo ipso si adaptovať zákony aj Ústavu svojim záujmom (ktoré sú obvykle odlišné od záujmov celej spoločnosti).

Ústavná autonómia procesu tvorby zmeny ústavy znamená tiež, že ak mám rokovací poriadok (hoci vo forme zákona), vzťahuje sa aj na ústavné zmeny. V prípade jeho porušenia nemôže takto vzniknutý akt, aj čoby ústavnou väčšinou s názvom ústavný zákon, byť predsa platný a účinný.

To, že p. z Hornej Súče nepozná uvedené pravidlo, je iba na škodu, pretože potom nepredpokladá výklad (účinok) právnej normy takýmto spôsobom a ani ho nemá odkiaľ poznať a predpokladať. Prijatie ústavného zákona, ktorý bude v rozpore s 10 článkami Ústavy, bez toho, aby ich tento ústavný zákon priamo zrušil, je minimálne v rozpore s princípom právneho štátu, normatívne obsiahnutom v čl. 1. Tvrdíte azda, že každé ustanovenie je per se "autonómne", čiže platia obidva a nemôžu ísť proti sebe, čiže teleologicky: pokiaľ by logicky proti sebe išli (sloboda výberu povolania a príkaz nútenej práce napr.), a adresát by nesplnením 1 z nich (nutnosť v takom prípade) "obdržal" nejakú sankciu, objektívne právo dáva na výber prakticky tak 1 z 2 sankcií? Pri kolízii napr. "slobody prejavu" a "práva na súkromie" podľa akých pravidiel adresát vie, čím sa riadiť? Toľko k potrebe normatívnych pravidiel výkladu v ústave.

Čl. 152, ods. 4 má rekogničnú funkciu v tom, že odstraňuje rozpory na úrovni výkladu, čiže presne tým, že favorizuje vzájomne súladný výklad, ak je to možné. Je to síce iba zlomok potrebnej "rekogničnej funkcie", ale je. PL. US 16/95 je Drgoncova referencia na viazanost NR SR demokratizmom.

Na jednej strane kritizujem ústavnú svojvôľu, pretože sa v tomto štáte odohráva, na druhej strane požadujem "právne princípy", pretože túto svojvôľu obmedzujú. A aby som pridal "pozitivistické" ja do tejto konštrukcie, rád by som oné "princípy" videl v normatívnej podobe (snáď je to jasnejšie).

K2:
Aká láskavá. Proste ho prijať musí, je to príkaz občanov, jediný, ktorým NR SR je viazaná (stav de lege lata mimochodom). Áno, aj iná NR SR ho nemôže 3 roky zmeniť. To dáva výsledku referenda snáď ešte silnejšiu pozíciu ako "obyčajnému poslaneckému" ústavnému zákonu, a má to svoje ratio, keďže prejavená vôľa občana má "pretrvať" poslanecké záujmy. De lege lata nevieme donútiť NR SR "k činnosti", preto by bolo vhodné ju nejakým referendom k určitej zodpovednosti "zaviazať".

K4:
Čítal som tú diskusiu k článku Pitharta, ale ústavný súd je tu presne na to, aby povedal, že keď to NR SR neprijala v súlade so zákonom, nie je to ústavný zákon (de lege lata či de lege ferenda?). Ak de lege lata stav umožňuje prijať ústavný zákon "o nedeli", je to vážne na zamyslenie nielen o "demokratickosti" spoločnosti, ale aj o ďalšej budúcnosti oprávnení parlamentu.

K6:
Nič proti rakúskemu poňatiu ústavného práva, akurát tak všetko v tomto prípade. Neviem pochopiť, prečo ak ústava ukladá štátu nejakú povinnosť (byť právnym), prečo by sa toho jednotlivec nemohol dožadovať? De lege lata si treba pomôcť výkladom (prečo by to nebolo z ústavy jasne vyvoditeľné? či je potrebná jasná formulka "každý má právo na ..."? ak áno, prečo potom sa výkladom "zisťuje" rozsah ZPaS, keď tento v ústave nie je písane zakotvený - z nej "nevyplýva"?), ak by bolo v ústave normatívne pravidlo o komplementarite práva a povinnosti a výslovne uložená povinnosť štátu byť právnym, žiaden výklad by nebol potrebný.

V EDĽP tiež nie je nič o "požiadavke objektívnej právnej istoty", napriek tomu ESĽP používa pojmy ako "kvalita zákona". Pochybujem, že tento pojem, ktorému sám stanovil parametre a tiež ich spolu s ním úspešne aplikuje tak, že tým prakticky rozhoduje o priznaní práva, derivoval "jasným vyvodením" z textu EDĽP.

Súd je viazaný aj ústavou, aj zákonom. Keď by nejestvoval čl. 125 a 144, ods. iný ako 1, čo si vyberie? Mám mať obavu, že po zrušení čl. 125 sa naozaj celá Ústava z dôvodu priamej neaplikovateľnosti súdom stane "zdrapom papiera" (ak som správne Vašu úvahu pochopil)? To tiež tvrdia na rakúskom ústavnom práve? Keďže ÚS SR môže vysloviť porušenie čl. 1, ods. 1 Ústavy (v konjunkcii znamená, že práve tento článok a zároveň aj iný článok boli porušené, čiže porušené musia byť oba, nie je to eventualita, že ak iný nie, tak ani čl. 1, ods. 1 nie), chcete povedať, že po zrušení ÚS ako inštitúcie (vrátane čl. 144, ods. iný než 1), by neexistovala povinnosť aplikovať Ústavu, ale iba zákony a že nemožno sa odvolávať na priame porušenie čl. 1, ods. 1? V príklade s 100tisíc ečkami, ak by čl. 125 nebol, a čl. 144 by bol "okresaný" iba na jeho prvý odsek, porušil by súd priamou aplikáciou Vami uvádzaného znenia OSP článok 46? Inak: musel by aplikovať výlučne zákon, hoci má povinnosť aplikovať aj Ústavu a to predovšetkým podľa čl. 2, ods. 2? (Aj súd je štátny orgán).

ESĽP a porušenie čl. 6 je niečo obdobné ako ÚS a čl. 46. V príklade Kadubca a Lauka som odkazoval iba na mechanizmus vec vysvetľujúci, nie na nejaký enunciát spojený s čl. 46.

"ak ústavodarca zruší čl. 125 a 127 a ponechá v čl. 144 viazanosť sudcu zákonom, dá jasne najavo, že si neželá priamu aplikáciu ústavy. A to je plne legitímne želanie a vyjadrene ústavodarcu" - nesúhlasím, by musel zrušiť pekných pár článkov Ústavy navyše. Veď, stačí sa opýtať rakúskych ústavných právnikov.

Ten judikát I. US 53/2010 som si prečítal, mám taký pocit z neho, že kvalita rozhodovacej činnosti ÚS "v novom zložení" klesá, najmä referencie na pochybnú judikatúru NS SR sú hodné zamyslenia. "Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný postup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP] dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej." Toto ak myslia vážne, tak to s právnym štátom ide naozaj prudko "dolu vodou" v SR. Napr. taká preskúmateľnosť rozhodnutia je tým viac ako dosť ohrozená. To rovno potom postačuje pri "vyhovení" podaniu iba enunciát, načo by sa súd mal trápť s odôvodnením. Čiže II. ÚS 143/02 je de lege lata prekonaný (ak som správne pochopil), ale de lege ferenda ... jeho "prekonanie" kríva na obe nohy, bohužiaľ.

A inak, aj ESĽP môže konštatovať porušenie vnútroštátneho práva, aj čl. 46 Ústavy, umožňujú mu to minimálne čl. 32, čl. 35, čl. 41 a ďalšie EDĽP.


Michal Novotný | 03. 09. 2010 10:43:33 // Reagovať

Otázka kvality zákona je fajn, len má dva limity (a to sa pokúšam tu celý čas vysvetliť):

Po prvé, ESĽP si túto teóriu vymyslel z prostého a vcelku správneho dôvodu - pretože Dohovor nie je rekogničná norma a ESĽP nemá právomoc formálne posudzovať vnútroštátny právny poriadok, takže členské štáty by mohli vyhlásením čohokoľvek za zákon mu odoberať právomoc. Toto je kľúčový rozdiel oproti našej ústavy a nášmu ústavnému systému - my máme rekogničné pravidlá a máme aj ústavný súd (de lege lata).

Po druhé, tieto pravidlá sú neprenositeľné na ústavné zákony, pretože tie sú s ústavou koordinované (a Dohovoru dokonca asi nadradené, aj keď to je také zvláštne), takže na ne nemôžem uplatňovať ústavné pravidlá.

Ale OK, concesso sed non posito: Tak mi skúste načrtnúť, kto a ako by posudzoval tú kvalitu ústavného zákona a podľa akých pravidiel.

K ostatnému len letom svetom:

Ad ústavná autonómia: Takže (ad absurdum) môžem tomu rozumieť tak, že až do roku 1992 sme žili v Rakúsko-Uhorsku? Pretože ani Národný výbor v roku 1918, ani Slovenský snem v roku 1939, ani Slovenská národná rada v roku 1944 nepostupovali v súlade s vtedajšou ústavou ani zákonmi a tobôž nie rokovacím poriadkom. Až v roku 1992 sa ČSFR rozdelilo ústavnou cestou

Ad kolízia a výkladové pravidlá: Skúste formulovať výkladové pravidlo, ktoré by malo byť normatívne vyjadrené, pri kolízii napr. "slobody prejavu" a "práva na súkromie", aby sme o nich vedeli diskutovať.

Ad 2: OK, takže podľa Vás Národná rada je povinná, ale nie je žiadna sankcia, takže vlastne zostáva len čl. 32. To nedáva zmysel a je to proti zdravému rozumu a tiež v rozpore s tým, po čom voláte - vzájomne súladnom výklade ústavy. Ja tvrdím, že nie, návrh prijatý v referende má NR SR vyhlásiť bez prílepkov a dotváraní, tak ako bol prijatý, a má silu ústavného zákona. Nebudem Vás ďalej presviedčať, ponechám na úvahe čitateľa, ktoré z týchto riešení dáva väčší zmysel.

Ad 4: Opakujem otázku z úvodu - skúste formulovať, kto a podľa akých princípov/zásad/pravidiel bude posudzovať, či je ústavný zákon ústavným zákonom a kde tie zásady budú vyjadrené.

Ad 6: Ústavné ustanovenia môžu mať všelijaké účely. Ale opäť concesso, non posito: Má podľa Vás každá inštitúcia slovenskej národnostnej menšiny právo na príspevok od štátu (čl. 7a)? Má Bratislava právo domáhať sa vydania zákona o sebe (čl. 10 ods. 2)? Má každý právo sa domáhať, aby bola zakázaná výstavba jadrových elektrární alebo aby bola minimálna mzda 1000€ (čl. 55 ods. 1)? Má každý právo domáhať sa, aby štát uvalil clo na všetky výrobky (čl. 57)? Má každý právo sa domáhať, aby NKÚ vykonal kontrolu (čl. 60 ods. 1 a 2)? Či nedajboh, myslíte, že cudzie štáty majú právo domáhať sa voči nášmu štátu dodržiavania zásad medzinárodného práva (čl. 1 ods. 2)? Zámerne volím absurdné príklady a mohol by som v nich pokračovať, ale o to nejde. Naozaj ste presvedčený, že každé ústavné ustanovenie zakladá a musí zakladať nejaké právo jednotlivcovi/skupine a nemôže mať iný účel? Neviem, nie som si vedomý takého všeobecného presvedčenia (ale priznávam, že modernú konstitucionalistiku nepoznám).

Ad ústava ako zdrap papiera - pochopili ste správne a skutočne to tam tvrdia, ale u nich to nie je také jednoduché, pretože majú čl. 44 ods. 3 B-VG, ktorý by v takom prípade (keďže by tým de facto zanikal právny štát) žiadal obligatórne referendum.

S tým súdom som sa nejasne vyjadril. Ono väčšinou sa v takom prípade aj výslovne ustanovuje, že súd nie je oprávnený skúmať súlad zákona s ústavou. Ale tak či onak: zo systematiky dnešného čl. 144 ods. 1 a 2 plynie, že hoci v ods. 1 je ustanovený viazanosť sudcu ústavou, v skutočnosti je viazaný len zákonom a prípadné "rozpory" s ústavou musí riešiť cez ods. 2, teda predložením veci ústavného súdu. Takže ani dnes ods. 1 nedáva sudcovi právo aplikovať ústavu priamo proti zákonu, pretože to nášho ústavodarcu nikdy ani nenapadlo. Takže zrušenie ods. 2 by sa dalo veľmi pohodlne vykladať aj ako snaha zákonodarcu zostať len pri ods. 1, ktorý už dnes priamu aplikáciu ústavy sudcom proti zákonu nedovoľuje (a to napriek čl. 2 ods. 2).

Ja som I. ÚS 53/2010 nehodnotil, dokonca Vaše rozčarovanie zdieľam, len som chcel poukázať na to, že sa to posúva.

Tej právomoci ESĽP nerozumiem, v žiadnom z tých článkov nič také nevidím, ale možno je to tým, že nepoznám judikatúru.

aladar miazga | 31. 08. 2010 02:18:25 // Reagovať

‎> ja tvrdim ze ked zadam do kalkulacky 2+2, tak my vyjde 4 a teda ak sa najde skupina obyvatelstva, ktora je dostatocne argumentacne zdatna svojho problemu, tak neexistuje v tomto vesmire iny argument, ktory by mohol popierat potrebu aspon diskusneho riesenia navrhnuteho problemu a teda ak by referendum uspesne bolo a teda toho obyvatelstva by bolo pomerne dost, tak teda je na mieste prist MINIMALNE s vseobecne verejnou debatou o tychto otazkach a minimalne zacat uvazovat, ze na tom nieco bude a tak ak by toto uz niekto ignroval a ci popieral, je hodny sibenice a minimalne jedneho pluvanca od kazdeho obcana...
> k tomu netreba vykladat ustvavu, ale uvedomit si ze sa jedna v prvom a nemennom rade o ludsku bytost, nie o poucku v knihe, ci riadok v ustave...
>nasa ustava je zla, nase zakony su zle, nasa spolocnost je zla a preto ak otazky obsiahnute v referende zapadnu prachom, tak vopred je prekliaty ten, ktory tak zapricini...

Všimo | 12. 09. 2010 10:34:53 // Reagovať

Neprávnický názor
Nuž, ja som si všimol jednu debatu v rozhlase, kde to jeden z právnikov predostrel takto: REFERENDUM INICIOVAL p. SULIK. PREDSEDOM PARLAMENTU JE p. SULIK!!! Takže otázka znie: Vie si niekto predstavit, že - ak bude referendum úspešné vo všetkých piatich bodoch - že p. SULÍK by viedol parlamet K ODMIETNUTIU REFERENDA??? Hmm - nechajme na neho, či sa znemožní POLITICKY alebo HISTORICKY :-))) Osobne sa týmto pádom na toto referendum teším.....

Pavol Tikovic | 18. 09. 2010 18:21:45 // Reagovať

Referendum ako priama forma vyjadrenia vole ludu
Tiez nie som pravnik. Ale len cisto moja logicka uvaha. Ak je referendum vyrazom vole ludu, ktory len cast svojej moci prepozical volenym politikom, tak by referendum malo byt jednoznacne nadradene rozhodovacej pravomoci tychto politikov. A teda jedine co by mohli schvalit je to, ci je zakon, ktory ma navrh schvaleny v referende uviest do zivota, v sulade s otazkou, ktora bola schvalena v referede. To, ci s tymto navrhom poslanec suhlasi, alebo nie, je bezpredmetne. Lebo lud priamym sposobom vyjadril svoju volu a teda v danom pripade vzal svoju moc, ktoru inak deleguje na poslancov, spat do svojich ruk.

Palo | 19. 09. 2010 06:55:03 // Reagovať
to Vsimo -
Myslis, ze to co mame na cele parlamentu sa moze este viac znemoznit??? Osobne si neviem predstavit nastupit do funkcie, o ktorej nemam ani paru a nepoznam jej zakladne prava a povinnosti. Strucne - vysmech národu. Ako sa moze clovek na takom poste ucit??? Ani ako starostu obce si ho neviem predstavit.

súdruh | 19. 09. 2010 19:11:16 // Reagovať

Referendum -revolúcia
To je výsmech zákonom a tie niektoré výklady referenda si zaslúžia jediné referendum -revolúcia -odrezanie hláv neposlušným poslancom na ulici. Ako nám tak drahí moslimovia!

  Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 11:36 - článok na tému

Dobrý prehľad k tejto diskusii, elegantné a vtipné rozdelenie pozícií na "príkazníka" (referendum je príkaz národnej rade), "prieskumníka" (referendum je prieskumom verejnej mienky) a "normativistu" (referendum má normatívne účinky) a nakoniec priklonenie sa k normatívnej pozícii: J. Šeliga: Efemérny ľud za plentou. K právnym účinkom referenda. JR, 68, 11/2016, s. 1203-1215.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím