som až prílišný formalista, ale akýsi hlas vo mne mi hovorí, že toto nie je dobrá cesta... Zmluvné dojednanie o možnosti zmien iba cestou písomných dodatkov potom stráca zmysel a každé jeho porušenie je s ním de facto v rozpore... otázka (vs problém)? čo by sa dialo, ak by zhotoviteľ zostavil dielo podľa zmluvy, a poprel by ústne dojednanie? Myslím, že táto otázka ústnych zmien je imho nevýhodná práve pre obe strany a ich istotu, že zmluva bude platiť - pretože ústne dojednanie pri prípadných sporoch dokázať ťažko..

za upozornenie na rozhodnutie, určite do budúcnosti padne vhod :)

Zmluvná voľnosť, dispozitívne právne úkony. Zákon umožňuje, aby si strany niečo dohodli iné, čo nie je ustanovené zákonom. Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ bolo v zmluve dohodnuté, že zmeny zmluvy sú možné len písomnou formou, opak by bol porušením zmluvy. Zmluvne dohodnuté podmienky sa majú plniť. Čím sa dá odôvodniť zmena zmluvne dohodnutých podmienok bez toho, aby sme urobili dodatok ku zmluve ? Dohoda o tom, že zmeny alebo doplnky ku zmluve je možné robiť len so súhlasom obidvoch zmluvných strán a písomne, má rovnakú silu ako keď sme sa dohodli napr. o cene za tovar, doprave a pod.. Potom ani ostatné zmluvne dohodnuté podmienky by sa nemuseli dodržať.

Rozhodnutie je podľa mňa OK (teda IMHO až samozrejmé a okrem iného vyplýva aj z tej intuitívnej axiómy, že porušenie dohodnutej formy = +/- relatívna neplatnosť). Okrem toho, venire contra factum proprium je rozumný mechanizmus. A to píšem bez ohľadu na to, či je odôvodnenie tohto rozhodnutia doktrinálne elegantné (skutkové pozadie sporu a doterajšie rozhodnutia súdov sa ale na dosť skrátenom rozhodnutí ÚS podľa všetkého rozhodujúcou mierou podpísali).

Tri veci som však asi nie úplne pochopil.

1. Ak pri zvolenej požiadavke písomnej formy ÚS rozdeľuje na písomnú ofertu a písomný akcept a každý tento právny úkon samostatne posudzuje podľa § 267 ObchZ, prečo sa tak nemá stať aj pri zákonom (ObchZ) vyžadovanej forme?

2. Podmienka zvolenej písomnej formy slúži na ochranu (iba?) kontrahenta, a teda sa použije 267 ObchZ. Pri zákonnej forme nie (teda nikdy nie)?

3. V bode 30, v časti, ktorú Juraj zvýraznil, hovorí ÚS o ObchZ či o OZ alebo o oboch?

... nie je práve neskoršie ústne dojednanie (a tým zmena predmetu diela) pod prizmou zmluvného ustanovenia, že zmluva sa bude meniť iba písomnými dodatkami, práve správaním v rozpore so svojím predchádzajúcim správaním a tím popretím spomenutej rozumnej zásady?

ide o to, či sa môže na neplatnosť tejto zmeny (s ktorou obe strany súhlasili) jedna zo zmluvných strán následne dovolávať donekonečna, alebo iba obmedzene....

.. na to budú asi existovať vždy dva pohľady, jedni to budú chápať ako jasné porušenie pôvodnej zmluvy aj napriek obojstrannému súhlasu ( ktorý sa de facto dokázať nedá ), a druhí budú chcieť chrániť stranu proti ktorej sa druhá neplatnosti dovoláva.. imho myslím, že pre udržanie akejsi právnej istoty by sme nemali rúcať staré známe pacta sunt servanda - ale to samozrejme, hovorí len ten povestný (spochybniteľný) "pocit z brucha" :)

- možno zlá paralela, nerazil tu súd uznaním tejto ústnej zmeny ako keby podobnú cestu ochrany strany voči ktorej by sa prípadne druhá dovoláva neplatnosti dohody (síce pri iných inštitútoch a na základe kvalitatívne iných právnych úkonov), ako sa v podmienkach Českej republiky začala raziť (síce legislatívne) pri nadobudnutí veci od nevlastníka ( samozrejme viem, že tam je to viazané na dobromyseľnosť a iné, no predsa.. ) ?? Obe sú predsa prima facie v rozpore s "právom" ( zmluva vs. nedisponovanie vlastníckym právom) a aj tak ...

Skús si - cvične - predstaviť, že si strany v zmluve dohodnú, že ju nemožno ukončiť dohodou, ale len výpoveďou z určitých dôvodov.

Noazaj sa tie strany nemôžu dohodnúť, že tú zmluvu ukončujú? Podľa mňa áno.

Toto je podľa mňa podobná situácia a otázkou tu je, či si strany môžu obmedziť svoje právo robiť právne úkony (lebo len o tom to je). Tí, čo tvrdia, že ústna zmluva je neplatná, odpovedajú áno - ak si strany dohodnú len písomnú zmenu, obmedzili si tým svoje vlastné práva a pri dohode, že toto obmedzenie už neplatí, sú viazaní týmto obmedzením.

Podľa mňa je táto odpoveď proti princípu zmluvnej slobody - strany nie sú viazané obmedzením, ktoré na seba uvalili vlastnou dohodou, ak sa spoločne dohodnú, že ním viazané nie sú, pretože to zodpovedá ich súkromnej autonómii. Relatívna neplatnosť je tu v takom prípade - ako už napísal Kristian - len na ochranu niektorej zo strán, keby druhá - jednostranne - porušila dohodnuté obmedzenie. Ale ak druhá strana porušenie akceptuje (aj formou rovnakého porušenia), tak potom to už nie je porušenie, ale nová spoločná vôľa strán.

Otázka dôkaznej situácie je niečo úplne iné a nemá nič spoločné s civilistickým pohľadom na vec. Iste, ak sa ústna dohoda nedokáže, nie je čo riešiť.

Paralela s vlastníckym právom nie je dobrá, lebo pri nadobúdaní od nevlastníka ide o prejavy vôle dvoch strán na ťarchu tretej (totiž "skutočného" vlastníka), kým tu ide o prejavy dvoch strán len na svoju ťarchu.

Podľa môjho názoru je úplne irelevantné, čo - aký právny inštitút budú strany viazať na možnosť zmeny iba formou písomných dodatkov, zastávam názor, ktorý som už prezentoval ...

Nedáva obhajoba platnosti ústnej zmeny aj napriek predošlému, v zmluve uvedenému a vynegociovanému ustanoveniu hovoriaceho o možnosti zmien iba formou písomných dodatkov možnosť zmeniť, resp. „zneplatniť“ celú zmluvu či „ vylúčiť jej účinky“ cestou ústnych dohôd? Načo potom inštitút zmluvy vo forme písomných dojednaní? Definujme potom podstatu prejavu zmluvnej slobody – chcenie meniť predmet zmluvy iba cestou písomných dodatkov... má vôbec nejakú funkciu ? Rozumiem, čo tvrdíš, zmluvná sloboda mení zmluvnú slobodu pôvodnú, no aký má potom význam zmluvné dojednanie hovoriace o spomenutej nevyhnutnosti písomných zmien predmetného diela? Stráca význam......a to je IMHO zlé...

Otázka dôkaznej situácie bola spomenutá len okrajovo na margo jej problematickosti ťaženia proti formalizmu, no k tomu neskôr..

Pri tej paralele ma skôr zaujímala ochrany hodná situácia, ktorá sa legislatívne / súdne zaviedla bez ohľadu na charakter právneho vzťahu resp. úkonu, a bez ohľadu na to, komu tento išiel na „ťarchu“... obe tieto ochrany hodné situácie vzišli zo situácie, ktorá niečo porušovala ( zmluva, právo )

Na vec sa dá pozerať aj inak, aby som zdôvodnil, prečo sa držím skôr tej formalistickej koncepcie a prečo si myslím, že dôkazná situácia má čo to povedať k tomu potrebnému – civilisticky praktickému pohľadu na vec.
... exempla trahunt, skúsme to takto : Ty si objednáš u osoby B sochu BOHYŇE JUSTÍCIE o rozmere 4 x 5 metrov (chceš sa aspoň takto obrazovo každodenne uisťovať, že tu vládne :) ) s tým, že v zmluve si vyhradíš možnosť meniť jej vzhľad, teda predmet diela iba písomnými dodatkami... osoba B zhotoví spomenutú sochu o rozmeroch 2x2.5m s odvolaním sa na vzájomný rozhovor, ktorý mal prebehnúť medzi tebou a ním pri obhliadke sochy ( rozhovor medzi vami, ktorý si ty bral ako nezáväzný, on bohužiaľ nie) ... ty ako aktívny právnik, neprídeš za ním a laicky mu tú zmluvu nebuchneš na stôl s dôvodením, že hľa, zmluva hovorí : zmeny diela sa dali robiť len písomnými dodatkami ... ?

- Samozrejme, ak nie je zmena diela sporná JE TO OK,ale ak nie - nastáva problém : preto mám za to, že AJ kvôli ťažkosti dôkaznej situácie spomenutej ústnej dohody by sa malo zachovať chápanie tejto ako porušenia pôvodnej zmluvy...

Okrem toho, myslím, že v praxi je často snaha o zamedzenie ústnych dohôd rôznych nižších rozhodovacích stupňov a s tým spojené problémy zastúpenia ( § 15 ObchZ). Ak iná osoba zmluvu "tvorí" a iná ju "uzatvára", tak je pochopiteľná snaha obmedziť vedľajšie a následné dojednania...

Viem, je to na dlhšiu debatu (problémy zastúpenia, možnosť zmeny § 15 ObchZ a podobne), len som chcel podčiarknuť problém, ktorý si nemyslím, že by bol jednoducho vyriešiteľný odkazom na zmluvnú slobodu (lebo sa pri realizácii druhej zmluvnej slobody objavuje problém zastúpenia)...

Áno, Kristian, tento okruh problémov napadol aj mne (priznám sa, ako jediná námietka), ale podľa mňa sa tento problém nevyrieši tým, že do zmluvy dám, že sa môže meniť len písomne, pretože aj nižší stupeň ( § 15 Obch. zák.) môže konať tak ústne, ako aj písomne.

Zmysluplnejšie sa mi na ten účel javí obmedziť v zmluve rozsah osôb, ktoré vo veci zmluvy môžu strany zaväzovať. Obmedzenie zákonného plnomocenstva ( § 15) je už mimo diskusie o zmluvnej slobode.

A ja tam stále vidím paralelu s tou dohodou o nemožno ukončiť zmluvu dohodou - určite by nám pripadalo absurdné trvať na nej. Tu nám to tak nejako nepripadá.

Celá tá diskusia (príspevok kolegu Jozefa to vyjadruje najlepšie) sa totiž viac točí okolo dôkazných problémov, nie okolo vlastnej civilistickej podstaty. Iste, dôkazné problémy sú podstatné, ale proces nemá byť tým, čo má určovať výklad hmoty. Ak strana nedokáže jednoznačnú ústnu nováciu, potom prosto znáša následky toho, že sa nedojednala písomne, ako pôvodná zmluva predpokladala, a hotovo - ďalej netreba nič riešiť.

Navyše podľa mňa takéto rigidné trvanie na "pacta sunt servanda" naráža na praktické problémy, ktoré (ak nepripustíme nijakú výnimku) budeme musieť zasa riešiť len cez iné inštitúty. Ak si napríklad predstavím, že pri výstavbe mosta sa zistí, že treba okamžite spevniť nejakú časť ďalším železobetónom, inak sa naruší statika, a zhodnú sa na tom na mieste inžinieri oboch strán, tak skutočne nevidím dôvod neuznať, že ide o zmenu zmluvy o dielo, hoc aj by bola nemeniteľná inak než písomne. Pretože keď si predstavím, že by mali čakať na právnikov, kým sa dohodnú na zmene formulácií... Je to možno extrémny prípad, ale dali by sa určite nájsť aj menej extrémne.

Neviem, zatiaľ ste ma nepresvedčili (ale to asi nie je vaším cieľom :-))

protirečenie. Čo ak by v tvojom prípade mostných inžinierov bolo v zmluve klasické obmedzenie, ako píšeš "rozsahu osôb, ktoré vo veci zmluvy môžu strany zaväzovať" (napríklad iba na štatutárov, resp. osoby X)? Čo potom s takou dohodou inžinierov? Platila by? A ak by inak títo spĺňali § 15? Alebo by mali potom čakať na právnikov...?

Dispozícia s § 15 ObchZ, § 20 (2) OZ. Hmmm; Predstavme si, že by sa strany medzi sebou explicitne dohodli, že konanie určitých osôb, ktoré síce spĺňajú podmienky § 15 nebude zmluvné strany zaväzovať. Malo by byť jednej zo strán umožnené následne sa dovolávať platnosti nimi urobeného úkonu, hoci by bol v rámci poverenia podľa dikcie § 15 (2)? IMHO nie...

Podľa mňa je nepodstatné, či sa budeme hrať na dispozícii s rozsahom oprávnenia konať za inú osobu, alebo iba používame iné mechanizmy (dobré mravy, zlá viera / zneužitie oprávnenia konať za iného, atď...), výsledok je rovnaký.

Taktiež, do určitej miery umožňujeme "zastúpenému" nakladať generálne s rozsahom oprávnenia konať za seba (natvrdo v § 20 (2) OZ, mäkšie určením rozsahu činností, ktoré má vykonávať). Prečo by sme toto nemali mať možnosť určiť in casu dohodou?

Samozrejme, môžeme konštruovať, že bežný rozsah oprávnenia osoby X konať za iného vyplýva z § 15 ObchZ/ 20 OZ, nad rámec toho zmluvné zastúpenie podľa OZ a pod rámec toho niečo ďalšie... ale na čo by sme to robili, sú to všetko rôzne strany tej istej mince...

Argument, že zmluvná sloboda a zákonné zastúpenie nesúvisí neberiem, otázka perspektívy. Btw, podľa mňa to není zákonné zastúpenie, ale fikcia zmluvného zastúpenia, rovnako ako § 16, ale tohto názoru som sám ako vojak v poli... :)

Inak, zastúpeniu som sa chcel už od prvého komentu vyhnúť (a mal som to už pôvodne zahrnuté v prvom komente), lebo by sme museli debatovať do rána a odchýlili by sme sa od postu (hoci sú to spojené nádoby)... Lanárim ale kolegu Josefa Šilhána z Brna, aby sa zapojil do debaty, a dúfam, že práve dispozícia a možnosti porušenia § 15 ObchZ (a excentrická česká judikatúra) ho k tomu vyprovokujú / motivujú :-) (v duchu svojho príspevku na Justičnej akadémii pred pár mesiacmi).

Ale späť k veci, myslím, že finesy zmluvných právnikov typu: písomná zmena podpísaná štatutárom / určenie osôb oprávnených konať za zmluvné strany sú pre 90 % zmluvných strán mimo ich rozpoznávacej schopnosti. Viem, to nie je argument, len memento...

Inak máš samozrejme pravdu, venire contra factum proprium či estoppel... niekde v štandardných zmluvách som o tom písal (práve o interakcii písomnej zmeny zmluvy a rozsahu oprávnenia konať za strany), ale už to asi nenájdem. to je vekom. :)

možno sa mýlim a nepochopil som, čo replikou chcel básnik říci...ale stretol som sa s opísaným vzťahom v štandardných zmluvách na str.53, či ?

Ďakujem všetkým za diskusiu. Asi som sa v nej trochu stratil, ale mám pocit, že sa argumentuje skôr príkladmi (ktoré apelujú na nejaký základný pocit spravodlivosti). Príklady sú určite fajn, ale nejako mi chýba teoretická (tak povediac matematická) analýza. Pri konkrétnom rozhodovaní samozrejme pocit spravodlivosti môže prevážiť nad matematickou analýzou, ale v tejto diskusii by sme si podľa mňa najprv mohli spraviť tú matematickú analýzu.

Takže - otázky, ktoré mi nie sú jasné (a ospravedlňujem sa, ak tu odpovede vlastne už boli, ale ja som ich prehliadol).

1. Je zmluva jeden dvojstranný právny úkon alebo ide o dva jednostranné právne úkony?

2. Ak je zmluva jeden dvojstranný úkon, môže sa vôbec ktokoľvek domáhať relatívnej neplatnosti pre nedodržanie dohonutej formy, keďže obe strany túto neplatnosť spôsobili ( § 40a druhá veta)?

3. Ak zmluva pozostáva z dvoch jednostranných úkonov - kto sa môže domáhať neplatnosti oferty a kto akceptácie? Podľa ÚS zrejme vždy strana, ktorej je daný úkon adresovaný (teda v prípade oferty oblát a v prípade akceptácie oferent). Toto dáva zmysel podľa § 40a, keďže oferent spôsobil relatívnu neplatnosť oferty a oblát spôsobil relatívnu neplatnosť akceptácie - ani jeden sa teda nemôže domáhať relatívnej neplatnosti svojho vlastného úkonu. Ale ako je to podľa § 267 ObZ? Na ochranu ktorej strany je vlastne ustanovená relatívna neplatnosť pre nedodržanie dohodnutej formy?

4. Ak oblát návrh ústne akceptoval, môže sa potom ešte čohokoľvek domáhať? Alebo o toto právo prišiel akceptáciou? Podľa mňa ÚS tvrdí, že relatívnej neplatnosti sa domáhať možno. Inými slovami, oblát sa aj po ústnej akceptácii môže domáhať relatívnej neplatnosti oferty a tým pádom sa vlastne domáha relatívnej neplatnosti celej zmluvy. Z tohto hľadiska Jaroslavov príklad možno vyriešiť tým, že sa proste budeš domáhať relatívnej neplatnosti údajného dodatku. Toto právo sa premlčí, ale to je podľa mňa fér. Ak si objednávateľ tri/štyri roky neuvedomil, že tá Justícia je nejaká malá, je to jeho chyba. Tento záver však funguje len v prípade, ak je zmluva stretnutím dvoch jednostranných úkonov. Akonáhle by išlo o jeden dvojstranný úkon, už sa nemáš čoho domáhať, lebo si relatívnu neplatnosť sám spôsobil.

Čo si o tom myslíte?

Skúsim reagovať, replika asi len zhodnotí mnou už prezentované, no predsa – možno si niekto pre zmenu zoberie na paškál mňa :)

Ad 1.
- zmluva je jednoznačne dvojstranný právny úkon.

Ad 2.
- problematické, a preto považujem za správne pod prizmou §40 OZ považovať túto a priori za neplatnú a nefilozofovať nad možnosťou dovolávania sa relatívnej neplatnosti oferty či akceptácie + Kristiánom spomenutá problematika zastúpenia nedáva prílišnú šancu ťaženiu proti (ne)dobrému formalizmu.. (?)

Ad. 4

- hmm tu sa asi nezhodneme, domáha sa neplatnosti IBA ústne dojednaného dodatku, či ?

- konštrukcia, že sa oblát môže domáhať relatívnej neplatnosti oferty, aj keď s ňou už medzičasom súhlasil nedáva zmysel, keďže táto ústne dojednaná ZMENA( predmetu diela) bola dojednaná oboma stranami a §40a druhá veta hovorí ... navyše, táto dohoda - jej uznanie a priznanie jej platnosti je koniec koncov v rozpore aj s § § 40 / 40a tretia veta ... čudné rozhodnutie, no nehodnotím.


... formulovať sa v akejkoľvek diskusii ako „formalista“ hlavne ak teta Wiki formuluje formalizmus v práve ako „nepružné lipnutie na paragrafoch a zákonoch“ asi nebude najšťastnejšie, no myslím, že uprednostnenie § 40 a jeho následná aplikácia na ústnu dohodu o zmene predmetu diela pri zmluvne dohodnutej iba písomnej forme tejto zahodí za hlavu množstvo problémov, ktorých dokumentáciou je aj táto - spomenutú problematickosť len podčiarkujúca debata.

Ad 1: Neviem z čoho to tak jednoznačne vyplýva. Ak je to takto, nezavinili potom neplatnosť ústneho dodatku náhodou obaja? Kto sa teda môže domáhať?

Ad 2: Čo myslíš pod "a priori neplatnou"? Ak myslíš absolútnu neplatnosť, je to zjavne v rozpore s § 40a tretia veta. Ak myyslíš relatívnu neplatnosť, musíme predsa "filozofovať" nad tým, kto sa jej môže dovolať, nie?

Ad 4: Áno, pojmom zmluva som samozrejme myslel dodatok (veď aj to je len zmluva).

Konštrukciu, že oblát sa domáha neplatnosti len oferty (ale tým pádom celého dodatku, lebo ak je neplatná oferta, padá aj dodatok) som vymyslel preto, že pred dovolaním sa neplatnosti celého dodatku by sme museli vyriešiť, či mu v tom náhodou nebráni skutočnosť, že túto neplatnosť sám zavinil.

- Teória delí právne úkony okrem iného na jednostranné ( adresované, neadresované) a dvojstranné právne úkony. Tieto sú charakteristické dvoma obsahovo zhodnými prejavmi vôle – sú to zmluvy, dohody, pričom tieto vznikajú konsenzom. Konsenzus - úplnou akceptáciou oferty . Nevyplýva z toho, že pre vznik zmluvy nevyhnutne potrebuješ dve strany ? Ak oblát s ofertou nesúhlasí a má dodatky, ide o odmietnutie pôvodného návrhu a tento sa považuje za nový návrh ( §44) ... aj z toho vyplýva nevyhnutnosť dvoch strán pre inštitút zmluvy... či ?

- Okrem toho, jedno z delení zmlúv hovorí : dvojstranné, viacstranné ... „dvoj“ je nevyhnutnosť bez ohľadu na systematiku procesu vzniku zmluvy.

- §40a sa týka relatívnej neplatnosti, asi nebude najsprávnejšie, ak ho budeme aplikovať aj na neplatnosť absolútnu?

- Nedá sa náš prípad (ústna dohoda, ktorá je v rozpore so zmluvným dojednaním a mení predmet diela formou, ktorú samotná zmluva zakazuje ) priamo aplikovať § 40 ?

Ak si dobre pamätám, v teórii sa objavovali aj názory, že zmluva je dvojstranný právny úkon aj teórie, že ide o stret dvoch jednostranných. Nikdy som nerozumel, načo je toto delenie dôležité, ale teraz sa mi zdá, že práve v tejto situácii by to mohlo hrať rolu.

Ale nerozumiem prečo spomínaš absolútnu neplatnosť. Podľa § 40a, ktorý vymedzuje relatívnu neplatnosť "Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40)". Kto sa teda môže dovolávať neplatnosti ústneho dodatku, ktorý je v rozpore s dohodnutou formou zmluvy, keď ju obe strany spôsobili?

mea culpa, nepochopil som ( zle prečítal) tvoju predchádzajúcu repliku.

- polemiku ohľadne toho či je zmluva dvojstranný úkon vnímam ako zbytočnú, aj keď ako píšeš, rozvinutá debata by mohla dať odpovede na náš prípad...

- stretol som sa už ( skúsim to nájsť ... )s nasledujúcou konštrukciou aj keď pri inom právnom inštitúte, no zmením to pre podmienky a potreby našej diskusie :

Predpokladom pre účinnosť zmeny predmetu diela formou písomného dodatku je existencia zmluvy o dielo, pre ktorú samotná zmluva ustanovuje písomnú formu ( paralela, ako keď zákon ustanovuje povinnú písomnú formu / §40 ). Pokiaľ by dodatok o zmene predmetu diela nebol uzavretý písomne, založilo by to v zmysle § 40 ods. 1 OZ spolu s ust. § 40a OZ jeho absolútnu neplatnosť...

čo si o tom myslíš ?

ďalšej možnosti na zamyslenie :

- je známe, že relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, ako keby bol platný, pokiaľ tento nebol zbavený následkov. Týchto právnych následkov môže byť zbavený buď rozhodnutím súdu, alebo - cestou, že ho účastníci po vzájomnej dohode (ďalšej ústnej) uznajú za neplatný ?

Nerozumiem od čoho sa dá odvodiť absolútna neplatnosť. Absolútna neplatnosť podľa mňa musí vychádzať zo zákona, ten však v tomto prípade výslovne hovorí, že nedodržanie dohodnutej formy je sankcionované "len" relatívnou neplatnosťou. To nás opäť privádza k otázke, kto sa relatívnej neplatnosti v tomto prípade môže dovolať.

Čo sa týka relatívnej neplatnosti, súdne rozhodnutie a ďalšia dohoda účastníkov sú podľa mňa len procesné aspekty. Hmotnoprávne je kľúčovým okamihom dovolanie sa neplatnosti. A to nás stále vracia k otázke, kto sa jej môže v tomto prípade dovolať.

Presne tejto diskusii som sa chcel svojím návrhom vyhnúť.

Áno, Kristián, máš (ako obvykle :-) pravdu, je tam určitý rozpor a v konečnom dôsledku asi vždy skončíme pri otázke perspektívy.

Ale:
- dispozícia s § 15 (inak, ja som napísal zákonné splnomocnenie, čím som pomerne nemotorne mal namysli to čo Ty, teda že ide o zákonne vymedzený rozsah fikcie/prezumpcie plnomocenstva) je dispozíciou určitej osoby s oprávnením inej osoby (t.j. dispozícia štatutárneho orgánu s oprávnením splnomocnenca),
- dispozícia s právnou formou úkonov, ktorá by ma mala zaväzovať do budúcnosti, je dispozícia s vlastnou zmluvnou slobodou, nie so slobodou tretej osoby.

Ďalej, na riešenie prekročenia plnomocenstva máme zákonné ustanovenia, ktoré vieme (aspoň podľa mňa) rozumne vyložiť, osobitne s pomocou analógie ku konaniu bez príkazu apod. Na riešenie problému porušenia dohodnutej formy zákonné mechanizmy nemáme, takže zostáva len rekurovať na dobré mravy a znužitie práva, čo sa mne prosto nepáči, pretože sa tým tento inštitút nadužíva.

Teda, dúfam, že moja odpoveď nie je od veci od Tvojho príspevku, pretože sa Ti dobrovoľne priznám, že som v niektorých bodoch nie celkom porozumel, čo nimi myslíš... :-)

Juraj, na otázku jedno/dvojstrannosti zmluvy by Ti najlepšie odpovedali tvorcovia nového Občianskeho zákonníka. Neviem, osobne sa domnievam, že zmluva je jeden dvojstranný právny úkon, pretože (ak si odmyslím účinky v podobe práva prijať ofertu), tak ani oferta, ani akceptácia nevyvolávajú žiadne zásadnejšie právne účinky (t.j. nezakladajú, nemenia ani nerušia žiadny právny vzťah).

Na okraj (ako správne hovorí Juraj) - relatívna neplatnosť nastáva už dovolaním sa jej (3Cdo 187/2006 - ZSP 4/2008), deklaratórne rozhodnutie súdu je len príjemný bonus.

Ale ak je zmluva (o dodatku) jeden dvojstranný právny úkon, kto sa môže jej neplatnosti dovolať, keď ju obaja spôsobili? To je podľa mňa logický problém. Tým pádom je totiž relatívna neplatnosť pre nedodržanie dohodnutej formy zbytočné. Keby to boli dva jednostranné, vyriešili by sme tým tento problém. Nemyslíš?

- ono, tá konštrukcia či tí, ktorí ústne zmenili predmet diela môžu ( z hľadiska relatívnej neplatnosti) zamedziť právnym účinkom z tejto dohody plynúcim ďalšou ústnou dohodou.. v praxi nepotrebná otázka, no akademicky podstatná... práve toto by nehralo do karát vytlieskanému mechanizmu venire contra factum proprium.. ide vlastne o dovolanie sa neplatnosti predošlej dohody - ale opäť, vinný sa jej dovolať nemôžu.

- súhlasím, že sa debata dostáva do slepej uličky tým, že relatívna neplatnosť pre nedodržanie dohodnutej formy môže byť zbytočná, keďže sa jej nikto z „vinných“ nemôže domôcť.....

- súčasne, keby to boli dva jednostranné, vyriešili by sme tým tento problém“ – áno, ale problematicky – vidím problém z tej konštrukcie zmluvy ako nie dvojstranného právneho úkonu.

ÚS to zrušiť chcel, a poruke mal len § 267 ObchZ, tak situáciu naň napasoval (ekvivalent § 40a OZ v obchode nie je).

Ad Michal: Jo, súhlas. Veď vieš, že ja píšem komenty iba v krátkych prestávkach, kto to má celé čítať (vrátane toho, čo napíše sám). Ale, k dispozícii s vlastnou zmluvnou slobodou; Problém tvojej argumentácie so vzdaním sa zmluvnej slobody cítim v tom, že vedie k tomu, že sa nemôžem vopred vzdať ani len práva spraviť jednostranný právny úkon v ústnej forme, či nie? § 40a druhá veta cieli primárne na jednostranné právne úkony... ale ráciu (vo vzťahu k obojstranne akceptovaným konania) rozumiem a súhlasím s ním (a aj zákonodarca tak robí, napríklad pri bezdôvodku).

Ad J.Č.: § 40a druhá veta OZ je práve venire contra factum proprium (na rozdiel od § 267 ObchZ).

Ad All: rozdeľovaniu právnych úkonov na dvojstranné a jednostranné v tomto prípade celkom nefandím. Je to aj jedno aj druhé (teda áno, môžeme filozofovať nad tým, či neplatná oferta aj akcept vedú k nevzniku zmluvy alebo k jej neplatnosti, ale ...).

Aký je vlastne stav diskusie?
Problém: dohoda o požiadavke písomnej formy pre zmenu zmluvy, následne ústna dohoda o zmene zmluvy.
Otázka: čo sa takouto dohodou.

Sú názory (alebo možné riešenia) takéto (?):
a) je neplatná absolútne,
b) je neplatná relatívne (dočasná možnosť dovolávať sa neplatnosti),
c) je síce "relatívne neplatná", ale žiadna zo strán sa nemôže dovolávať jej neplatnosti, takže vlastne neplatná nie je a
d) je košér ako vianoce, a to aj keby nebolo § 40a OZ.

Rozumiem tomu správne? Skôr sa väčšina prikláňa k c)?

Strácam sa v tom.... (Juraj, help... napíš medzistav :-) )

Kristián naozaj čítaš moc rýchlo (alebo ja píšem moc pomaly :-)

Ja som netvrdil nič v tom zmysle, že sa "nemôžem vopred vzdať ani len práva spraviť jednostranný právny úkon v ústnej forme", teda aspoň mi to tak nepripadalo. Ja som tvrdil (a tvrdím), že nemôžem obmedziť apriórne svoju zmluvnú voľnosť v tom zmysle, že by som si vzdal právo toto obmedzenie spoločnou dohodou znova kedykoľvek zrušiť.

Teda, ja nehovorím, že sa nemôžem vzdať práva urobiť jednostranný úkon ústne - môžem, prečo nie? No tvrdím, že ak sa aj tohto práva vzdám, tak sa následne môžem s druhou stranou dohodnúť, že toto vzdanie sa neplatí.

Preto - myslím, že konzekvente, ale možno to zvonku vyzerá inak - tvrdím, že nie možnosť c/, ale možnosť d/ je správna (ak teda odhliadnem od toho, či sú Vianoce naozaj kóšer, ale odpoveď na túto otázku prenechám iným, povolanejším), pretože tam nejde o otázku, kto sa môže dovolávať neplatnosti, ale o to, že v okolnosti, že obe strany sa ústne dohodli, vidím súčasne aj dohodu o tom, že na písomnej forme ďalej netrvajú (inak, analógia s § 455 ods. 1 je tu podľa mňa mimoriadne trefná).

Juraj, delenie právnych úkonov na jedno- a dvojstranné nás tu podľa mňa nevedie ďalej, pretože sa nedá urobiť jednoduchá rovná sa medzi stranou vadného právneho úkonu a spôsobením. Inak povedané, to, že druhá strana "prijala" vadnú ofertu, neznamená, že spôsobila neplatnosť. Ak nejaká neplatnosť vôbec je, tak ju "spôsobila" tá strana, u ktorej vznikla okolnosť zakladajúca neplatnosť (t.j. in casu nedodržanie formy). Ale podľa mňa sa § 40a druhá veta všeobecne nedá aplikovať na vadu formy dohody práve z dôvodov, ktoré som rozviedol vyššie. Dá sa to aplikovať napríklad na omyl, alebo na § 140 Obč. zák., a pod.

Teraz už súhlas, nerozumel som Ti úplne (preto som písal, že v odôvodnení "cítim" problém s jednostrannými úkonmi).

Súhlasím aj s tým, že § 40a druhá veta sa neaplikuje na vadu formy zmluvy (obojstranný súhlas)...

Ad vianoce, vidím, že máš medzery vo vzdelaní :-) (1:22)

Koniec koncov, myslím, že v reálnom prípade by rozhodovali okolnosti prípadu, ako napríklad či objednávateľ ústnou dohodou zmenené dielo prijal/ naďalej prijímal, či nedošlo k zmene povahy veci a tým možné bezdôvodné obohatenie (jasné, §455 ods1, ale nedostatok formy zmenil predmet diela a to už zase - možno sa mýlim - také bezproblémové nie je) atď... Ad ten prípad mostu, napadla ma dôležitá skutočnosť : stavebný denník pravdepodobne riešiaci Michalom načrtnutý problém.

Som síce sám, ako vojak v poli, ale kvôli právnej istote, bez ohľadu na odvolávanie sa na zmluvnú slobodu a možno práve kvôli jej obhajobe kopem za to, že ústna dohoda bola jasným porušením zmluvného dojednania ... snáď ma nikto nezatratí:)

Je čiastočne pravda že sa vopred vzdať svojho práva urobiť právny úkon ústne – ako píšete – nemôžem, no myslím, že tu sa potom oblát môže dovolať neplatnosti vočí ústne navrhnutej oferte - pretože on ju nespôsobil.

Kiežby už boli tie Vianoce... :)

Zdravím všechny ve spolek, jelikož mě Kristián vyzval k účasti, se zpožděním jeho pozvání přijímám. Diskuse se tu dost rozrostla, nevylučuji tedy, že jsem něco přehlédl.

Co se týče §15 ObchZ a smluvního určení okruhu oprávněných osob, jsem jednoznačně pro tuto možnost (blíže viz můj článek v Právních rozhledech č. 15/2011). §15 by neměl být vykládán kogentně. Zároveň si ale nemyslím, že to s probíraným tématem zas tak moc souvisí.

Pokud jde o ústní změnu písemné smlouvy, víceméně inklinuji k variantě b) - z Kristiánem uvedených - tedy relativní neplatnost s možností se jí dovolat. Jistý si nejsem, na to by bylo potřeba ještě více času, který teď nemám (ale zkusím tomu možná věnovat část pokročilého argumentačního semináře se studenty u nás na fakultě).

K některým zde diskutovaným bodům:

1) Smlouva je dle mého rozhodně dvoustranný úkon. To však nic nemění na tom, že jak akceptace, tak oferta jsou zároveň jednostranné úkony, které tomu přecházejí. Není pravda, že by z nich nic nevyplývalo (jak někdo tvrdí výše). Jde tedy celkem o tři úkony, každý má své subjekty a z každého něco vyplývá.
2) Mám problém s aplikací § 267/1 na otázku formy úkonu. Nejsem si vůbec jist, že by skutečně šlo o případ „neplatnosti stanovené POUZE na ochranu některého účastníka“. Jistotu, se kterou Ústavní soud tuto normu aplikoval, rozhodně nesdílím - ale ani to nějak přesvědčivě nedokážu vyvrátit, dívat se na to tak asi lze, jen je to dost nucené, vlastně není vůbec uvedeno, z čeho by to mělo vyplývat… a tak by subsumpce pod určitou normu fungovat neměla.
3) „Neplatnosti se nemůže dovolávat ten, kdo ji sám způsobil“. No, ale akceptant ji SÁM nezpůsobil. Maximálně se na tom podílel. Akceptant se nemůže dovolávat neplatnosti své akceptace. Stejně jako oferent své oferty. Ale neplatnosti smlouvy se mohou dovolávat oba.

Tedy závěr:
- absolutní neplatnost určitě NE
- relativní neplatnost dle třetí věty § 40a – ANO
- aplikace § 267 – spíše NE, z ničeho nevyplývá, že by mělo jít o ochranu POUZE některého z účastníků
- druhá věta §40a – neuplatní se na smlouvu, jen na jednotlivé úkony oferty a akceptace (tato úvaha je možná sice z oboru černé magie, ale snad by to projít mohlo…?)

J.Š.

Ďakujem Josefovi za príspevok. Súhlasím - pre mňa je záver tejto diskusie, že nedodržanie dohodnutej formy spôsobuje relatívnu neplatnosť, ktorej sa môžu dovolať obaja.

Doktrinálne sú zatiaľ tri možnosti, ako vysvetliť, že sa jej môžu dovolať obaja. Buď preto, že ide o dva jednostranné úkony, pričom každý sa môže dovolať neplatnosti toho, ktorého bol adresátom a akonáhle padne jeden z týchto dvoch, padá aj zmluva (dodatok) (toto je moje vysvetlenie). Alebo po druhé preto, že v podstate ide o tri úkony - dva jednostranné a jeden dvojstranný, pričom neplatnosti dvojstranného sa môžu dovolať obaja (takto chápem Josefov argument, aj keď osobne s tým nesúhlasím, lebo ak oferta aj akceptácia sú samotné právne úkony, kto potom prejavil vôlu v zmluve - inými slovami, môže jeden prejav vôle byť súčasťou dvoch samostatných úkonov?). Alebo po tretie preto, lebo § 40a druhá veta sa neaplikuje na neplatnosť pre nedodržanie formy (takto chápem Michalov argument).

Ak izolujeme riešenú otázku od všetkého ostatného, je v podstate jedno, ku ktorému z troch vysvetlení sa prikloníme, keďže všetky tri vedú ku Kristiánovej možnosti b) (teda relatívna neplatnosť s možnosťou oboch strán dovolať sa nej).

Ale ešte mi ostáva niekoľko otvorených otázok.

1. Michal, ak sa § 40a druhá veta naozaj netýka dohodnutej formy - platí to aj pre jednostranné úkony. Inými slovami - ak si strany zmluvne dohodli, že výpoveď musí byť písomná a strana A dá ússtnu výpoveď, môže sa ona sama domáhať jej relatívnej neplatnosti?

2. A otázka na všetkých - ako vykladať § 267 ObZ? Osobne by sa mi páčilo, keby sa vykladal čo najširšie (čím menej absolútnej neplatnosti, tým lepšie:-)). Ale neviem ako určiť normy, ktoré sú určené na ochranu jednej zo strán. A je takouto normou napr. požadovaná forma úkonov?

Pravdupovediac, vždy som bral za dané, že taká ústna dohoda je absolútne neplatná z dôvodu §40 ods. 2 OZ. Tým, že strany zvolili písomnú formu pôvodnej zmluvy a navyše (podľa komentára Prof. Vojčíka je to rozhodujúce)sa explicitne dohodli na požiadavke písomnej formy, stratili možnosť ju meniť ústne. Ústna zmena je preto porušením zákona ( §40 ods. 2) a nie dojednania strán. Ale nie som natoľko teoreticky podkutý ako väčšina diskutérov, takže po tejto diskusii som si už zďaleka nie taký istý. :)

Odhliadnuc od toho, na závere že ide o dva samostatné právne úkony a každá strana sa môže (dočasne) dovolávať relatívnej neplatnosti úkonu druhej strany (oferty/akceptácie) ma trochu mätie to,že *obe* strany konali *od začiatku* pri plnom vedomí, že konajú proti vzájomnej predchádzajúcej dohode. Ako dlho by mala byť strana chránená možnosťou dovolať sa relatívnej neplatnosti o ktorej od prvého okamihu vie? Logický by sa mi javil záver, že (v prípade zmluvy o dielo) zhotoviteľ toto právo stratí v momente keď začne zhotovovať zmeny diela a objednávateľ najneskôr vtedy keď mal prvú príležitosť zistiť, že dielo sa vykonáva inak ako podľa pôvodnej zmluvy. Inak sa nám otvárajú široké možnosti vzájomného "vydierania" pri preberaní diela, reklamáciách a finančnom vyrovnaní.

podpory, snáď skutočne neostanem stáť sám v onom poli obhajujúc tézu, že ústna dohoda bola zjavne v rozpore so zmluvou .... písomná dohoda vylučujúca budúce ústne dojednania je tu tým hlavným elementom determinujúcim neskoršiu zmluvnú slobodu ...

plus tlieskam aplikácii § 40ods 2 na ústne dojednanie meniace predmet diela pri požiadavke iba písomných zmien ustanovenej skoršou vôľou kontrahentov.. a mám pocit, že to (doslova?) obhajuje Kristiánom podanú možnosť A.. či ?

1) Jak jde dohromady varianta prosazující absolutní neplatnost a třetí věta §40a? Respektive co tedy potom tato věta znamená a jaký má smysl?

2) Juraj: praktické důsledky rozlišení prvního a druhého vysvětlení dle tvého shrnutí jsou v podstatě nulové, takže je to vlastně jedno a nemám problém ani s pojetím ÚS. Ale myslel jsem to tak, že oferta a akceptace jsou nejprve (přechodně) samostatné úkony, z nichž je potom vytvořena smlouva jako právní úkon třetí, který už je zkrátka jenom jeden, ovšem kvalitativně jiné povahy než pouhé jednostranné úkony. Jde ale vlastně jen o jinou formulaci toho stejného. Chápu smlouvu jako jednu právní skutečnost, unikátní právě tou shodou vůle. Připadá mi přesnější hovořit o tom, že oferta a akceptace nezůstávají pouhou dvojící úkonů, ale že se ve smlouvu "přetaví", že se smlouvou "stanou".

3) §267 - relativní neplatnost je sice super, ale tudy ta cesta k ní nemůže vést násilně. "Pouze na ochranu některého účastníka" je prostě celkem striktní požadavek... I forma úkonu by to v určitém případě být mohla, ale oboustranná změna smlouvy podle mě jen těžko. Vlastně moc nechápu, proč se na tento tenký led ÚS pouštěl.

Z pragmatického hlediska ale vlastně tohle rozhodnutí tu cestu k velmi extenzivní aplikaci §267 otevírá. Takže myslím můžeme být spokojeni. Když to tak široce vykládá sám slovutný Úsoud, tak kdo jsme my, abychom to vykládali úžeji, že? :-) Takže absolutní neplatnosti v obchodním právu, sbohem!

Nevidím nevyhnutný zmysel spájať tieto, dokonca myslím, že aj ak by sa to udialo, dostali by sme sa tu do pomerovania možných následkov predmetnej situácie, pričom – rozpor so zákonom § 40 ods 2 by imho v žiadnom prípade nemohol ustúpiť relatívnej neplatnosti ... pričom pomerovaním v mnoho prípadoch dospejeme k rozumným výsledkom, čoho potvrdením je aj množstvo rozhodnutí ústavných súdov.

Skutočne,otázka do diskusie za ktorej kladnú odpoveď kopem od začiatku :) nestačí na odôvodnenie tohto tvrdenia spojitosť :

oferta – akceptácia – vznik právneho úkonu / zmluva – ustanovenie hovoriace o podmienke písomných dodatkov pri zmene diele (ktoré implikuje pro futuro obmedzenie zmluvnej slobody) ?
- z toho, ústna dohoda meniaca predmet diela je pod prizmou 40 ods 2 v rozpore so zákonom a tým absolútne neplatná ?

- ak táto konštrukcia na niečom padá, tak ma ( ako sa to už mnohokrát stalo) prosím - vyveďte z tmy :)

Dlho sme sa točili v kruhu len preto, aby sme z neho vyleteli... blbým smerom.

IMHO, východiská všetkých úvah:

1. V OZ sa rozlišuje podmienka zákonnej a dohodnutej formy právneho úkonu ( § 40 ods. 1 OZ). Porušenie prvej je sankcionované absolútnou neplatnosťou, druhej relatívnou neplatnosťou ( § 40a tretia veta).

2. Čo teda s § 40 ods. 2? Ten vlastne hovorí tak o zákonnej písomnej forme ako aj o dohodnutej písomnej forme pôvodnej zmluvy. Ale zmena zmluvy, ktorá bola v "dohodnutej písomnej forme" predsa tiež spĺňa podmienky § 40a tretia veta OZ. Teda, priamo minimálne vtedy, ak by bolo v zmluve napísané, že "zmenu zmluvy možno urobiť iba v písomnej forme". Potom je podmienka § 40a tretia veta splnená a niet čo riešiť (dohodnutá forma právneho úkonu - zmeny zmluvy). Rovnako by sme ale mohli dospieť k tomu istému záveru aj pre takú písomnú zmluvu, kde nie je dohoda o forme zmluvy (to by bola trochu blbosť dohodnúť sa o tom, že táto dohoda musela byť spísaná v písomnej podobe, ne?), ani zákonom stanovená písomná forma zmluvy pre túto zmluvu a ani dohodnutá povinná písomná forma pre zmenu zmluvy. To by bol nonsens, ak by sme dospeli k riešeniu: písomná zmluva s doložkou o písomnej zmene zmluvy je relatívne neplatná podľa § 40a OZ tretia veta, ale písomná zmluva bez doložky o písomnej zmene zmluvy je absolútne neplatná (lebo by sme sa tvárili, že sa §40a tretia veta neaplikuje). Z toho všetkého vyplýva, že § 40a je lex specialis tak voči § 40 ods. 1 ako aj ods. 2 OZ (posledná veta je odpoveď na otázku J.Č.).

3. V ObchZ je situácia iná.

V obchode máme iba § 267 pre "neplatnosť" a 272 pre formálne požiadavky. Nerozlišujeme explicitne medzi zákonnou a dohodnutou formou čo do rozdielnych režimov neplatnosti (to bola otázka č. 1 môjho úplne prvého komentu, sčasti otázka č. 2).

Teda, ak ma pamäť neklame, naša prevládajúca mienka (nemám teraz pri ruke najnovšie komentáre k 267 obchodu) nepovažuje občianskoprávny mechanizmus relatívnej neplatnosti v § 40a OZ za použiteľný v obchodnom práve (minimálne kvôli tomu katalógu v prvej vete), ale slovo "relatívna" neplatnosť používa iba v súvislosti s § 267 ObchZ.

A teraz...

Možno by sme ale mohli rozlíšiť medzi § 40a prvou vetou OZ - určite sa neuplatní v obchode, druhou vetou - tiež nie, lebo 267 ObchZ. Tretia veta - tam je problém, ona by aj mohla platiť v obchode (preto som vo svojom prvom komente písal o intuitívnosti relatívnej neplatnosti). Štvrtá nás nezaujíma.

Takže, ja chápem ten ÚS tak, že proste myšlienku tretej vety § 40a OZ použili aj v ObchZ, resp. vo vzťahu, ktorý je ktovieaký (viz skutkový stav)... len to nechceli povedať narovinu a našili na to § 267 ObchZ.

Argumentácia cez § 267 sa, ako píše Josef a z tých istých dôvodov nepáči ani mne, najmä, ak nevyriešená ostane otázka o zákonnej a dohodnutej požiadavke formy v ObchZ (opäť úvodný koment).

Okrem toho, ako písal Michal § 40a druhá veta OZ sa nepoužije pri zmluvách s dohodnutou písomnou formou (neplatí teda, že by sa nemohli dovolávať neplatnosti ústnej zmluvy), lebo inak by porušenie dohodnutej požiadavky formy nebolo nikdy ani len relatívne neplatné, celá kategória by padla (a niekoľko paragrafov by sme museli prepísať). Použije sa primárne pri jednostranných úkonoch v rozpore s dohodnutou formou.

So záverom by som sa ale neponáhľal, a začal od konca.

Je zjavné, že ak by došlo k plneniu ústne dohodnutej zmeny zmluvy (bez ohľadu na to, či zákonná alebo dohodnutá), bol by problém cez § 455 ods. 1 OZ vyriešený, lebo by to nebolo bezdôvodné obohatenie. Zároveň by to bolo splnenie "pôvodnej" zmluvy (pri ktorej sa tvárime, že je zmenená relatívne neplatne).

Rozumné "formálne" riešenie prípadu je, ako píše Josef, povedať, že tretia veta § 40a OZ platí aj v Obchode (ale trochu škrípem zubami, to by chcelo premyslieť)...

Ale, druhá otázka je, kedy by som dovolil strane dovolávať sa takejto neplatnosti (heslo: "námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi"). sme v obchode a máme poctivý obchodný styk, zásadu neformálnosti, ochranu dôvery v konanie druhej strany a podobne. Takže, ja by som na tvrdo povedal, že, ak niekto vyvolá u protistrany dojem, že chce zmluvu zmeniť a akceptuje aj ústnu dohodu a je objektívne pochopiteľné, že na to sú dôvody, okolnosti prípadu a podobne (napríklad aj ten cirkus so zastúpením a rozhodovacími právomocami), tak by som námietku nepripustil (a sme u venire...).

Ale môžem sa mýliť, tak čujme, teda viďme...

A ešte, Josef, vitaj na fóre, vďaka, že si pozvanie prijal, dúfam, že pobudneš trochu medzi orientálcami...

PS na odľahčenie: sranda na formulácii § 40a druhá veta je ten, že neplatnosť právneho úkonu pri relatívnej neplatnosti "spôsobí" predsa ten, kto sa jej dovolá, nie? Inak by bol právny úkon platný... :-)

Kristián: když píšeš "ak niekto vyvolá u protistrany dojem, že chce zmluvu zmeniť a akceptuje aj ústnu dohodu" ... Dívám se na to velmi prakticky, představuju si tu stavební společnost a staveniště. Odmysli si na chvíli strany jako fyzické osoby a představ si právnickou osobu a tucet oprávněných zaměstnanců. Pokud že je zakázáno zúžit okruh oprávněných dle §15 a navíc ještě uděláš doložku o písemných změnách úplně bezzubou (protože se nepůjde dovolat neplatnosti), možnosti preventivního omezení rizik nežádoucích změn budou nulové. Ano, řešením je mít všechny zaměstnance velmi inteligentní, po všech vyžadovat právní vzdělání a všechny mít zasvěcené do tajů strategie a taktiky kontraktace :), ale to je sci-fi. A možnosti na trhu práce nejsou nekonečné, že. Mám-li takové zaměstance - OK, nebude problém. Ale pokud tomu tak není, chci jako šéf mít nástroj, jak na to reagovat. Proč by právo mělo vylučovat nástroje pro omezenou realitu, kde management prostě potřebuje zaručit, že se smlouva bude měnit obezřetně a uváženě - tj. písemně a jen některými osobami? Je to ve smlouvě - je to ve smlouvě. Druhá strana snad o tom taky ví, ne?

Ale tvůj pohled je samozřejmě košer, resp. je asi doktrinálně správnější - prostě právnická osoba jedná jako subjekt a vnitřní problémy nemají koho co zajímat + zásada profesionality a všem uvnitř zdůraznit, že smlouvu sami měnit nemohou, resp. že to nejdříve musí prokonzultovat s někým výše. OK.

opýtam sa, asi som sa nakazil tým syndrómom rýchleho a nedôkladného ( alebo som vo víkendovom útlme :) ) čítania replík :

- pri zákonne vyžadovanej písomnej forme pre určitý typ zmluvy, v ktorej si kontrahenti dohodnú zmenu diela iba formou písomných dodatkov - bude ústna zmena tohto diela porušením zákona ( § 40 ods 2)a tým absolútne neplatná, alebo budeme túto dohodu (v zmluve) oddeľovať a jej charakteristikou ako „kontrahentmi dohodnutá“ spadneme pod rozsah § 40a ?

Nie, len si ma asi nie úplne pochopil; ja s Tebou súhlasím. A to tak v tom, že najjednoduchšia cesta je cez § 40a tretia veta OZ (ale povedzme si na rovinu, že platí aj v obchode), ako aj v tom (však ma poznáš), že so zastúpenie podľa § 15 sa dá modifikovať v prospech zmluvného zastúpenia. Súhlasím a podčiarknem aj takmer každú vetu v tvojom článku v Rozhledech...

Keď som rozpisoval, kedy by som námietku relatívnej neplatnosti neumožnil, tak som tam zohľadňoval aj ten "cirkus so zastúpením a rozhodovacími právomocam", teda potrebu posúdiť, či nie je in casu problém v oprávnení konať za osobu, a nie len vo forme právneho úkonu. Ak by bolo rozumné a pochopiteľné, že oprávnenie meniť zmluvu majú iba určité osoby, tak by som námietku pripustil. Len som myslel, že to už nemusím rozpisovať viac (viď môj koment z 15.9. skoro ráno :) ), preto som písal skratkovite.

Nejde pritom iba o oprávnenie na ústnu zmenu písomnej zmluvy. Môže ísť aj o také "drobnosti" ako je uistenie o vlastnostiach tovaru, ktoré vyvolá zodpovednosť za vady. Práve v tomto bode bude zohrávať úlohu písomná forma zmeny zmluvy a akýsi "parol evidence" (svojho času som to rozpracovával pri konflikte VOP a ústnych individuálnych klauzúl).


Ad J.Č.: pri zákonom vyžadovanej písomnej forme zmluvy by to malo byť § 40 ods. 2 OZ. § 40a je lex specialis iba voči dohodnutej forme, ktorá nie je zákonom prikázaná. Ak má byť problém v tejto časti môjho komentu: "To by bol nonsens, ak by sme dospeli k riešeniu: písomná zmluva s doložkou o písomnej zmene zmluvy je relatívne neplatná podľa § 40a OZ tretia veta" Tak tam píšem "písomná zmluva" ako fakt, nie ako povinne písomná forma zmluvy... Snažím sa už písať presnejšie ;)

za istých okolností ( zákonná požiadavka na písomnú formu zmluvy a v nej dojednaná zmena predmetu zmluvy iba písomnou formou) sa ústne dojednanie stáva absolútne neplatným ... ak sa spokojne zaspávať :)

ps : skutočne to nebola snaha o nájdenie chyby ( na to by som si neveril a ani by som si na to netrúfol poukázať :) ) ale bolo to logické zamyslenie sa nad významom, ku ktorému sme sa dostali - no nebol som si istý, či to chápeme rovnako ...

za istých okolností ( zákonná požiadavka na písomnú formu zmluvy a v nej dojednaná zmena predmetu zmluvy iba písomnou formou) sa ústne dojednanie stáva absolútne neplatným ... ak sa toto tvrdenie stalo aspoň čiastočne výsledkom tejto debaty, budem spokojne zaspávať :)

ps : skutočne to nebola snaha o nájdenie chyby ( na to by som si neveril a ani by som si na to netrúfol poukázať :) ) ale bolo to logické zamyslenie sa nad významom, ku ktorému sme sa dostali - no nebol som si istý, či to chápeme rovnako ...

či to v tejto debate niekto uvádzal alebo nie, ale ak by som mal jednoznačne odpovedať na otázku položenú nadpisom tohto postu mám za to, že pod prizmou §272 ObZ znie odpoveď NIE, čím len podčiarkujem svoje predchádzajúce tvrdenia.

ps : skúsim pohľadať judikát, ktorý popiera skutočnosť, že dodatkom nemôže byť písomná zmluva zrušená - kiežby existoval prístroj na krátku pauzu, aby sme dohnali čo nestíhame:)

Jáááj, zase začíname :-)

Trochu sa už točíme k kruhu. Samozrejme súhlasím, že ústny dodatok k písomnej zmluve je v rozpore s § 272 (ak bola dohodnutá písomná forma zmien). Ale to nerieši otázku aká je sankcia. Absolútna neplatnosť? Relatívna neplatnosť? A kto sa jej môže dovolať?

ono ja som len pri inom prípade listoval obchodným zákonníkom, a pri pohľade na 272 som si spomenul na túto kauzu :)

- sankcia by mala byť absolútna neplatnosť keďže ústne dojednanie je v rozpore so zákonom.

ps : oprava ohľadne toho judikátu, zlá formulácia ( škola vyčerpáva :) ) - ten judikát potvrdzuje, že dodatkom sa zmluva nedá zrušiť.

Stále sa točíme v kruhu. Teraz ja napíšem, že absolútna neplatnosť nevyplýva zo zákona, lebo § 40a atď atď. Ale to sme tu už mali vyššie. Navrhujem túto diskusiu odročiť, kým nebudeme mať nejaké nové argumenty :-)

Jediný argument, na němž odvolací soud založil své posouzení, akceptovat nelze; ze skutečnosti, že písemně uzavřená smlouva obsahovala ustanovení, že může být měněna pouze dohodou stran v písemné formě, samo o sobě nevyplývá, že následná jinak než písemně uzavřená dohoda smluvních stran této smlouvy nemůže být dohodou o změně písemné smlouvy, uzavřenou co do formy v rozporu s ujednáním v písemně smlouvě ( § 272 odst. 2 obch. zák.), nýbrž že půjde o jinou, další smlouvu o dílo.

podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 23 Cdo 332/2010, ze dne 23. 12. 2011

http://profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=10&id_article=255685&csum=959b50b7

"Pod pojmom elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej definície ( § 3, § 4 zákona č. 215/2002 Z.z.) zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e-mailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej e-mailovej správe, alebo akékoľvek iné znaky a označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany považujú za identifikačný kód, v súlade s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa. Predmetné druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis v zmysle významu tohto pojmu. "Obyčajnému" elektronickému podpisu nemožno síce podľa Smernice uprieť právnu účinnosť, ale ten, kto by ho chcel použiť na právne úkony, by musel dokazovať, že sú splnené náležitosti v zmysle § 40 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka.

V predmetnej právnej veci bol na reklamácii použitý „obyčajný“ elektronický podpis (meno a priezvisko odosielateľa), ktorý žalobca pri doručení reklamácie akceptoval a nenamietal. Následné odmietanie akceptovania tohto podpisu, ktoré nastalo až po oznámení správneho orgánu o začatí správneho konania žalobcovi a prípadnom sankcionovaní zo strany žalovaného, odvolací súd považuje za účelné, v snahe vyhnúť sa postihu za nedodržanie povinnosti vybaviť reklamáciu klienta v zákonom stanovenej lehote."

NS SR, 2 Sžo 505/2009

Tohle je nějaký exces soudců, kteří ještě neviděli spam odeslaný jimi samými a nebo omyl v právním zastoupení, které neví o tom, že obsah emailu lze zfixlovat.

Jinak naše soudy jsou docela přísné:
http://kraken.slv.cz/33 Cdo3210/2007
http://kraken.slv.cz/I.US9/12

http://www.ulpianus.sk/blog/8483/

K debatke pripajám dve rozhodnutia:

http://profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=38&id_article=248827&csum=c1016997

http://profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=38&id_article=251863&csum=422b1267

Priznám sa, že mi z rozhodnutí nie je jasný vzťah medzi 275 ods. 4 ObZ a 516 OZ, rovnako ako ani argument, že 516 OZ konkludentnú zmenu "nepredpokladá". Rovnako tak následky (platné, abs. neplatné, rel. neplatné).

Tiež mi nie je jasná odpoveď na Jurajovu otázku, kto je v prípade zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu zodpovedný (a teda sa rel. neplatnosti nemôže dovolať). Verzia, že sa neplatnosti môžu dovolať obaja mi príde úplne kontraintuitívna.

Už nie úplne aktuálne, ale mal som pocit, že by to malo zaznieť aj na tomto mieste:

"Článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že technika vyjadrenia súhlasu „kliknutím“ so všeobecnými podmienkami kúpnej zmluvy, o akú ide vo veci samej, uzatvorenej elektronickou cestou, ktoré obsahujú dohodu o voľbe právomoci, sa považuje za komunikáciu elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o tejto dohode v zmysle tohto ustanovenia, ak táto technika umožňuje tlač a uloženie znenia týchto podmienok pred uzatvorením zmluvy.
"

Súdne dvor EÚ, C-322/14

"Otázku, zda došlo či nedošlo ke změně smlouvy v případě, že uzavřená dohoda o změně smlouvy neobsahovala sjednané formální náležitosti, jako označení dodatku smlouvy pořadovým číslem vzestupnou řadou a otisk razítka strany, která změnu smlouvy zavírá, je namístě vyřešit s ohledem na ustanovení § 37 obč. zák. 1964 a § 66 odst. 7 obch. zák. tak, že nedostatek očíslování změny smlouvy a neoznačení listiny o změně smlouvy otiskem razítka smluvní strany nevede samo o sobě k závěru o tom, že ke změně smlouvy nedošlo. "


NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 2925/2015

"Konstantní judikatura Nejvyšší soudu je zajedno v tom, že obsahuje-li písemně uzavřená smlouva (uzavřená v režimu obchodního zákoníku) ustanovení, že může být měněna nebo zrušena pouze dohodou stran v písemné formě, může být měněna nebo zrušena pouze písemně. Případná konkludentní dohoda by tedy neměla formu sjednanou účastníky. Vzhledem k tomu, že nedostatek písemné formy právního úkonu je důvodem neplatnosti určeným na ochranu všech jeho účastníků, neuplatní se § 267 obch. zák. vymezující tzv. relativní neplatnost ve sféře obchodně právních vztahů, je-li důvod neplatnosti určen pouze na ochranu některého z nich. Je proto třeba použít obecná pravidla o relativní neplatnosti právních úkonů obsažená v § 40a obč. zák. (srov. např. rozsudek ze dne 30. 3. 2010, sp. zn. 32 Cdo 4167/2008, nebo dovolatelkou citovaný rozsudek sp. zn. 32 Cdo 3681/2011).

Tento závěr však platí pouze v případě nedodržení písemné formy, kterou vyžadovala dohoda účastníků, nikoliv v případě nedodržení písemné formy, kterou vyžaduje zákon (srov. též usnesení Nejvyššího soudu ze dne 26. 4. 2016, sp. zn. 32 Cdo 4927/2015). Je tomu tak proto, že relativní neplatnost podle § 40a obč. zák. se výslovně týká pouze právních úkonů neučiněných v písemné formě, kterou vyžaduje dohoda účastníků, nikoliv právních úkonů neučiněných v písemné formě vyžadované zákonem."

Milan už na to upozorňoval tu, tak dopĺňam aj k tejto diskusii:
NS ČR, sp.zn.: 31 Cdo 1570/2015: "písemná forma (je) ... dodržena i v případě, kdy je reklamace učiněna prostřednictvím e-mailu bez zaručeného elektronického podpisu"

" Ustanovení smlouvy o nájmu prostoru sloužící­ho k podnikání o možnosti změny smlouvy pouze písemnou formou a o možnosti změnit toto ustanovení rovněž pouze písemně (tzv. dvojitá doložka písemné formy) nevylučuje možnost ústní či konkludentní změny, a to z důvodu přednosti individuální dohody dle § 305b BGB."

Usnesení Spolkového soudního dvora z 25. 1. 2017, sp. zn. XII ZR 69/16 (Zemský soud Berlín)

http://www.bailii.org/uk/cases/UKSC/2018/24.html

„Es entspricht den Gewohnheiten des rechtsgeschäftlichen Verkehrs, dass oft die rechtsgeschäftliche Bestimmung einer Form nicht beachtet wird. Die Vereinbarung einer Form kann selbstverständlich nicht einseitig aufgehoben oder missachtet werden. Die Partner einer solchen Abrede sind aber, wenn sie einverständlich handeln, gegenüber ihrer eigenen Bestimmung eines Formfordernisses frei. [...]

Die rechtsgeschäftlich bestimmte Form wird gerade deshalb oft nicht beachtet, weil die Beteiligten an das Bestehen der Formvereinbarung nicht denken. Es ist nicht einzusehen, wieso die rechtsgeschäftliche Regelung, die nach dem hic et nunc erfolgten Einverständnis der Beteiligten gelten soll, nur deshalb ungültig sein sollte, weil eine früher von den beteiligten getroffene Bestimmung über die für künftige Regelungen zu wahrende Form nicht beachtet worden ist.

[…]

Die Wahrung der Form ist „im Zweifel“ das Kriterium, ob nach dem Einverständnis der Parteien überhaupt schon ein Vertrag geschlossen sein sollte. Steht aber fest, dass ungeachtet der früheren rechtsgeschäftlichen Formbestimmung das formlos abgeschlossene Rechtsgeschäft nach dem Einverständnis der Parteien in Geltung gesetzt werden sollte, so gilt es auch.“

(Flume. W. Das Rechtsgeschäft. Zweiter Band. Vierte, unveränderte Auflage. Springer Verlag : Berlin, 1992, s. 264-265)

Email v zásade nepredstavuje písomnú formu. Rakúska právna úprava však v niektorých prípadoch oslabuje požiadavku písomnej formy tým, že nepožaduje Unterschriftlichkeit, ale postačí Textform alebo geschriebene Form a judikatúra v niektorých prípadoch, aj keď opatrne, v závislosti od účelu konkrétnej požiadavky na formu úkonu netrvá na podpise. (OGH, 3 Ob 104/14m; OGH, 8 Ob 102/16g; OGH, 5 Ob 133/10k).


„2.2. Einfache E-Mails (wie das hier zu beurteilende des Antragstellers vom 9. 6. 2006 = Blg ./1) entsprechen mangels Unterschrift nicht der Schriftform (Kolmasch in Schwimann ABGB TaKomm § 886 Rz 6). § 4 Abs 1 SigG sieht (offenkundig deshalb) vor, dass – sofern durch Gesetz oder Parteienvereinbarung nichts anderes bestimmt ist - das Schriftformerfordernis durch eine qualifizierte elektronische Signatur erfüllt werden kann, weil diese einer eigenhändigen Unterschrift entspricht. Damit ist mittelbar durch eine gesetzliche Regelung klargestellt, dass einfache E-Mails das Schriftformgebot nicht erfüllen.
2.3. Entgegen der Ansicht des Antragsgegners entspricht eine in Form einer einfachen E-Mail abgegebene Erklärung des Mieters nicht dem Zweck des Schriftformgebots. Das Verfassen und Versenden einer einfachen, nicht mit einer qualifizierten elektronischen Signatur iSd § 4 Abs 1 SigG versehenen E-Mail bietet nämlich keinen der eigenhändigen Unterfertigung eines Schriftstücks gleichwertigen Übereilungsschutz, da es an einem Akt fehlt, der die Bedeutung der Vertragserklärung besonders augenscheinlich macht (vgl RIS-Justiz RS0068994).“

OGH, 5 Ob 133/10k

„Das Gebot der Schriftlichkeit bedeutet im Allgemeinen „Unterschriftlichkeit“, es sei denn, das Gesetz sieht ausdrücklich eine Ausnahme vor. Einfache, nicht mit elektronischer Signatur versehene E-Mails entsprechen mangels Unterschrift nicht dem Schriftformerfordernis des § 33 Abs 1 MRG (RIS-Justiz RS0068994 [T10] = 5 Ob 133/10k; ua Würth/Zingher/Kovanyi, Miet- und Wohnrecht 23 MRG § 33 Rz 13 mwN).

...

5. Nur im Einzelfall kann einem gesetzlichen Schriftlichkeitsgebot auch ohne Unterfertigung einer Erklärung entsprochen werden; die Zulässigkeit derartiger Ausnahmen richtet sich nach dem Zweck des jeweiligen Formgebots (5 Ob 77/98d mwN; 5 Ob 71/16a; P. Bydlinski in Koziol/Bydlinski/Bollenberger, ABGB4 § 886 Rz 7; Kalss in Kletečka/Schauer, ABGB-ON1 .0 3 § 886 Rz 7/1; Dullinger in Rummel/Lukas, ABGB4 § 886 Rz 5 mwN). Eine teleologische Reduktion von Formvorschriften ist aber mit größter Vorsicht handzuhaben (RIS-Justiz RS0017221 [T1, T4]).

Der Oberste Gerichtshof hat im Anwendungsbereich des MRG die bloße Textform ohne Unterschrift in Fällen genügen lassen, in denen es nur um die Erfüllung von Informationspflichten, also darum geht, dem Empfänger bestimmte Angaben in dauerhafter Weise zur Verfügung zu stellen (vgl 5 Ob 71/16a - Mitteilung der einen Lagezuschlag rechtfertigenden Umstände).

6. Davon zu unterscheiden ist aber die Abgabe von Willenserklärungen. Die Entscheidung des Berufungsgerichts, dass für die wirksame Kündigung eines Bestandverhältnisses durch den Mieter gemäß § 33 Abs 1 MRG aus Gründen der Rechtssicherheit und des vom Gesetz intendierten Schutzes des Mieters die strenge Schriftform im Sinne der Unterschriftlichkeit erforderlich ist, stellt keine durch den Obersten Gerichtshof korrekturbedürftige Fehlbeurteilung dar.

Vielmehr bietet das Verfassen und Versenden einer einfachen, nicht mit einer qualifizierten elektronischen Signatur iSd § 4 Abs 1 SigG versehenen E-Mail keinen der eigenhändigen Unterfertigung eines Schriftstücks gleichwertigen Übereilungsschutz, da es an einem Akt fehlt, der die Bedeutung der Vertragserklärung besonders augenscheinlich macht (RIS-Justiz RS0068994 [T10]).“

OGH, 8 Ob 102/16g

„2.2. Zum Teil sehen Gesetze selbst Abschwächungen der Schriftform vor, indem von der Unterschriftlichkeit abgesehen wird. Anders als in Deutschland, wo dies in allgemeiner Form in § 126b BGB („Textform“, definiert als lesbare Erklärung, in der die Person des Erklärenden genannt ist und die auf einem dauerhaften Datenträger abgegeben wird) geschehen ist, hat der österreichische Gesetzgeber bisher nur Partikularlösungen umgesetzt. So wurde mit dem Aktienrechts-ÄnderungsG BGBl I 2009/71 die „Textform“ im Aktienrecht eingeführt ( § 13 Abs 2 und 3 AktG). In § 1b Abs 1 Satz 2 VersVG ist seit dem VersRÄG 2012 BGBl I 2012/34 als „Standardform“ die „geschriebene Form“ normiert, die keine Unterschrift oder qualifizierte elektronische Signatur erfordert, wenn aus der Erklärung die Person des Erklärenden hervorgeht (dazu etwa Schauer, Die VersVG-Novelle 2011 - Grundlagen und Neuerungen, VR 2011 H 7-8, 28 [29]; Fenyves, Elektronische Kommunikation und Rücktrittsrecht des Versicherungsnehmers nach dem VersRÄG 2012, VR 2012
H 5, 23). Einer Verallgemeinerung setzt § 1b Abs 1 Satz 1 VersVG insofern Schranken, als in Bezug auf die Schriftform auf die Anforderungen des § 886 ABGB und des § 4 SigG
verwiesen wird.

2.3. Die Rechtsprechung gesteht - abhängig vom konkreten Formzweck - zu, dass gesetzliche Schriftlichkeitsgebote im Einzelfall auch ohne Unterfertigung eingehalten sein können (siehe etwa Rummel, Telefax und Schriftform, in FS Ostheim [1990] 211 [215 f] und Kalss in ABGB-ON1.01 § 886 Rz 7/1). Betont wird allerdings, dass mit der teleologischen Reduktion von Formvorschriften äußerst behutsam umgegangen werden muss (RIS-Justiz RS0017221 [T4] uva).

...

2.6. Mit der qualifizierten Mahnung nach § 156 Abs 4 IO wird der Zweck verfolgt, dem Schuldner eindringlich die Folgen seines Verzugs vor Augen zu führen. Die Eindringlichkeit der Mahnung wird durch ein vom Gläubiger oder dessen Vertreter unterfertigtes Schriftstück jedenfalls in weit größerem Maß hergestellt als durch eine einfache (unsignierte) E-Mail. Bereits aus diesem Grund kommt die von der Revisionswerberin gewünschte teleologische Reduktion des Gebots der „Unterschriftlichkeit“ auf bloß „geschriebene“ Form nicht in Betracht.

2.7. Auch die von der Revisionswerberin ins Treffen geführte Entscheidung des Bundesarbeitsgerichts vom 9. Dezember 2008, 1 ABR 79/07 (BB 2009, 1536 [Vogel/Mlynek], bietet keinen Anlass zu einer anderen Beurteilung. Darin wird für einen nicht unterfertigten Widerspruch des Betriebsrats die Wahrung Textform nach § 126b BGB als ausreichend angesehen. Eine Übertragung des Inhalts dieser Entscheidung muss schon daran scheitern, dass das österreichische Recht keine allgemeine Regelung der Textform kennt (zur Kritik an der Entscheidung siehe im Übrigen Einsele in Münchener Kommentar zum BGB6 [2012] § 126 Rz 4).“

OGH, 3 Ob 104/14m

"Akcept môže byť ako jednostranný právny úkon prejavom urobeným
aa) výslovne;
bb) mlčky: najmä vtedy, ak sa oferent zriekol výslovného akceptu, alebo ak to plynie z povahy právneho úkonu alebo z povahy danej oferty."

Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka: Šamorín, 2002, s. 71.

"Tak môže byť prejavom vôle aj pasívne chovanie sa človeka, ale mlčanie samo osebe nie je prejavom; teda v našom práve neplatí zásada: kto mlčí ten svedčí, s výnimkou tých prípadov, kde s mlčaním tento následok spojuje právny poriadok, alebo kde povinnosť osvedčiť sa vyplýva z požiadavky vzájomnej dôvery a statočnosti v právnom styku."

Tamtiež, s. 76.

"Ustanovenie § 130 Obchodného zákonníka ukladá spoločníkom povinnosť vyjadriť sa k návrhu uznesenia písomne. Vychádzajúc z ustanovenia § 40 Občianskeho zákonníka, písomná forma vyjadrenia bude zachovaná, ak bude vyjadrenie urobené telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie právneho úkonu a určenie osoby, ktorá
právny úkon urobila. Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom dovolateľky, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa napríklad aj telegraficky, ďalekopisom alebo prostredníctvom elektronickej pošty. Zo skutočnosti, že návrh uznesenia bol zaslaný poštou ako doporučená zásielka - podľa názoru dovolacieho súdu - nemožno vyvodiť záver, že len takýto spôsob doručovania vyjadrenia spoločníka k návrhu uznesenia predstavuje dodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy v zmysle § 130 Obch. zák."

NS SR, sp. zn. 1 Obdo/22/2018

Jurajom citovaného uznesenie 1 Obdo/22/2018 je krok správnym smerom, avšak mám pocit, že je tu stále nedostatok povedomia ohľadom elektronických podpisov a ich právnych účinkov. Vidieť to tak na argumentácii advokátov ako aj v odôvodneniach súdov.

Ak si vezmeme vyššie uvedený príklad hlasovania emailom, najvyšší súd pokojne mohol odkázať na nariadenie eIDAS (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES), ktoré rozoznáva tri druhy elektronických podpisov a elektronickej pečate:

a) "obyčajný",

b) zdokonalený,

c) kvalifikovaný.

Obyčajný elektronický podpis je podpis nachádzajúci sa pod textom emailu alebo aj oskenovaný podpis v pdf. Podľa čl. 25 nariadenia eIDAS "právny účinok elektronického podpisu a jeho prípustnosť ako dôkazu v súdnom konaní sa nesmie odmietnuť výlučne z toho dôvodu, že má elektronickú formu alebo že nespĺňa požiadavky pre kvalifikované elektronické podpisy."


Alebo inak povedané, pri obyčajnom elektronickom podpise platí, že právne účinky elektronického dokumentu autorizovaného obyčajným elektronickým podpisom možno napadnúť len vtedy, ak

1. nie je technicky alebo logicky spojený s textom, na ktorý sa viaže,

2. osoba podpísaná pod týmto dokumentom ho nepodpísala alebo nemala v úmysle elektronicky podpísať.

V tejto súvislosti dávam do pozornosti rozsudok SD EÚ vo veci C‑322/14, v ktorom súdny dvor riešil otázku uzavretia zmluvy prostredníctvom vyjadrenia súhlasu kliknutím/zaškrtnutím políčka v procese uzatvárania elektronickej zmluvy (technika nazývaná „click wrapping“). Súdny dvor uviedol, že technika vyjadrenia súhlasu so všeobecnými podmienkami kúpnej zmluvy, o akú ide vo veci samej, uzatvorenej elektronicky, ktoré obsahujú dohodu o voľbe právomoci, kliknutím sa považuje za komunikáciu elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o tejto dohode v zmysle tohto ustanovenia, ak táto technika umožňuje tlač a uloženie znenia týchto podmienok pred uzatvorením zmluvy.

Stači teda aj obyčajné kliknutie, ktoré za splnenia ostatných podmienok sa bude považovať za elektronický podpis.

Náš zákon e-Governmente pre účely elektronických podaní vyžaduje ich autorizáciu len prostredníctvom kvalifikovaného elektronického podpisu alebo kvalifikovanej elektronickej pečate. Avšak ak sa pozrieme na legálnu definíciu elektronického podania v zmysle § 3 písm. j) zákon e-Governmente, tak za elektronické podanie sa považuje podanie adresované orgánu verejnej moci.

To znamená, že pre akúkoľvek právne záväznú komunikáciu medzi súkromnými osobami sa nevyžaduje autorizácia elektronických dokumentov kvalifikovaným elektronickým podpisom alebo kvalifikovanou elektronickou pečaťou.

Takže aj hlasovanie zaslané emailom, kde na konci bude uvedený podpis, bude s ohľadom na nariadenie eIDAS právne záväzné.

Ak by súdy a advokáti trošku viacej poznali nariadenie eIDAS, vyhli by sme sa argumentácii, ktorá nás síce v konečnom dôsledku dovedie do cieľa, ale nevychádza z legislatívy EÚ a ani našej vnútroštátnej právnej úpravy. Potom riešime „moderné“ problémy starými nástrojmi, aj keď máme po ruke elegantné a právne záväzne riešenia. Len ich treba trošku poznať.

Súhlasím, že eIDAS by si zaslúžilo väčšiu pozornosť. Ale obávam sa, že nie úplne rieši otázku, či obyčajný podpis na konci emailu napĺňa požiadavku písomnej formy. Podľa čl. 2 ods. 3 "Toto nariadenie nemá vplyv na vnútroštátne právo ani právo Únie súvisiace s uzatváraním a platnosťou zmlúv alebo iných právnych či procesných záväzkov týkajúcich sa formy."

Takže sa obávam, že eIDAS síce môže argumentačne pomôcť, ale v konečnom dôsledku si otázku naplnenia písomnej formy v prípade emailu musíme zodpovedať na úrovni národného práva.

samozrejme, máš pravdu.

No vezmime si ako príklad Tebou citované rozhodnutie. Problém s týmto rozhodnutím nevidím v tom, že by bola spochybňovaná forma (tá predsa s odkazom na § 130 OBZ v spojení s § 40 ods. 4 OZ prvá veta zachovaná bola), ale vyrešenie otázky platnosti autorizácie, ktorá spadá jedine do rámca eiDAS. V celom rozhodnutí sa nespomína eIDAS alebo pojem autorizácia, ktoré by dali jednoznačnú odpoveď na otázku platnosti hlasovania emailom, ktorý nebol autorizovaný KEP-om. Pretože email bez chýbajucej autorizácie (porovnaj § 3 písm. o zákona 305/2013 Z.z.) predsa nemôže vyvolávať žiadne právne účinky. A navyše tu máme aj § 40 ods. 4 OZ druhá veta - rozlišovacím znakom medzi prvou a druhou vetou § 40 ods. 4 je (ne)prítomnosť KEP. A na vyriešenie, či ide skutočne o právny úkon v písomnej forme podľa § 40 ods. 4 OZ, musíme aplikovať jedine ustanovenia eIDAS o obyčajnom podpise. A toto sú presne tie právne úvahy, ktoré v rozhodnutiach slovenských súdov absentujú.

"Im rechtsgeschäftlichen Verkehr kann niemand einem anderen das Schweigen als Erklärungszeichen aufzwingen. Niemand kann, nur weil er es so bestimmt, einen anderen in der Wiese unter Erklärungszwang setzen, dass ohne Erklärung das Schweigen des anderen als Erklärung gelten würde. Wenn z. B. A dem B schriftlich einen Vertragsschluss anbietet mit dem Bemerken, dass er bei Schweigen des B dessen Einverständnis mit dem Vertrag oder die Ablehnung desselben annehme, so ist das Schweigen des B weder eine Annahme noch eine Ablehnung des Vertragsangebots, sondern überhaupt keine Willenserklärung.
Schweigen ist Erklärungszeichen, wenn es zwischen den Beteiligten einer Willenserklärung, d. h. demjenigen, welcher die Erklärung abgibt, und demjenigen, gegenüber welchem die Erklärung abgegeben wird, einverständlich als Erklärungszeichen bestimmt ist. Das geschieht bei Einzelgeschäften nur selten. Häufiger ist es bei einer Geschäftsverbindung, dass das Schweigen zu sich wiederholenden Vertragsangeboten von den Partnern der Geschäftsverbindung als Zustimmungserklärung behandelt wird. Dann ist das Schweigen auf Grund der Praxis der Geschäftspartner vereinbartes Erklärungszeichen der Zustimmung. Ohne besondere Vereinbarung kann Schweigen ein Erklärungszeichen nur bei Erklärungen unter Anwesenden sein, indem durch die Umstände das Schweigen den Charakter des Erklärungszeichens erhält."

Flume, W. Allgemeiner Teil des bürgerlichen Rechts. Zweiter Band. Das Rechtsgeschäft. Band I. Vierte, unveränderte Auflage. Berlin: Springer-Verlag, 1992, s. 64.

"Es muss vielmehr bei dem Grundsatz bleiben: Schweigen auf ein Vertragsangebot "gilt" nicht als Zustimmung. Anders ist es nur, wenn zwischen den Partnern einer Geschäftsverbindung eine Geschäftspraxis geübt wird, dass auf Grund eines Angebots jeweils das Vertragsverhältnis begründet wird, sofern dem Angebot nicht widersprochen wird. Anders ist es selbstverständlich auch beim Tatbestand des § 151."

Flume, W. Allgemeiner Teil des bürgerlichen Rechts. Zweiter Band. Das Rechtsgeschäft. Band II. Vierte, unveränderte Auflage. Berlin: Springer-Verlag, 1992, s. 660.

"Schweigen kann aber dann als Zustimmung gewertet werden, wenn wegen einer Sonderrechtsbeziehung (zB vorvertragliches Schuldverhältnis, ständige Geschäftsbeziehung, gesellschaftsrechtliche Sonderbeziehung) eine Pflicht zum Widerspruch besteht, wenn es nach den bisherigen Gepflogenheiten der Geschäftspartner in diesem Sinn zu verstehen ist oder wenn das Geschäft dem Schweigenden ausschließlich Vorteile bringt."

Kletečka, A. Koziol/Weber. Grundriss des bürgerlichen Rechts. Band I. Allgemeiner Teil, Sachenrecht, Familienrecht. 13. Auflage. Manz: Wien, 2006, s. 103.

"From Art. 18(1) it can be derived that silence and inactivity also can amount to conduct indicating assent on the part of the acceptor, provided that other circumstances exist that indicate the acceptor´s intention to accept the offer. Silence and inactivity by themselves can be regarded neither as acceptance nor as refusal.

Circumstances which may indicate intent to accept the offer include the agreement of the parties to that effect (which may have been reached, for instance, when concluding a framework agreement), the practices established between the parties, as well as the usages that are binding upon the parties [...].

[...]

A statement by the offeror that silence or inactivity on the part of the offeree will amount to acceptance will have no effect. Thus, no contract is concluded where the offereee does not at all react to the delivery of goods not ordered."

Kröll, S., Mistelis, L., Viscasillas, P. P. (eds.). UN Convention on Contracts for the International Sale of Goods (CISG). C. H. Beck : Munich, 2011, s. 267-269.