lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (145)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Milan Hlušák (11)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (5)
Petr Kolman (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Peter Pethő (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Robert Goral (3)
Pavol Kolesár (3)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Schmidt (2)
Juraj Straňák (2)
Peter Varga (2)
Jiří Remeš (2)
Roman Kopil (2)
Lukáš Peško (2)
Adam Valček (2)
Michal Hamar (2)
Ivan Bojna (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Martin Gedra (2)
Pavol Mlej (1)
Tomáš Ľalík (1)
Marcel Jurko (1)
Dušan Marják (1)
Matej Kurian (1)
Ondrej Halama (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Svoboda (1)
Ivan Michalov (1)
Bystrik Bugan (1)
I. Stiglitz (1)
Katarína Dudíková (1)
Robert Vrablica (1)
Vladimir Trojak (1)
Petr Kavan (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Hudec (1)
peter straka (1)
Peter Kubina (1)
Petr Steiner (1)
Róbert Černák (1)
Tomáš Demo (1)
Michal Ďubek (1)
Matej Košalko (1)
Radoslav Pálka (1)
Viliam Vaňko (1)
lukasmozola (1)
Peter Janík (1)
Tibor Menyhért (1)
Bohumil Havel (1)
David Halenák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Matej Gera (1)
Paula Demianova (1)
Marek Maslák (1)
Tomas Kovac (1)
Jozef Kleberc (1)
Nora Šajbidor (1)
Emil Vaňko (1)
Martin Estočák (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Marcin (1)
Gabriel Závodský (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Kohútová (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Šrámek (1)
Natalia Janikova (1)
Peter K (1)
Ján Pirč (1)
Lucia Palková (1)
Gabriel Volšík (1)
Zuzana Adamova (1)
Ondrej Jurišta (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

TIPOS: erga omnes práva a generálna klauzula nekalej súťaže

Martin Husovec, 23. 10. 2011 v 15:06

Teraz keď Ústavný súd SR (III. ÚS 212/2011) zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci Tipos (NS SR, sp.zn. 1 MObdoV/22/2008) mi príde veľmi aktuálne otvoriť niektoré závery tohto rozhodnutia. V predmetnom rozhodnutí totiž Najvyšší súd poskytol veľmi zásadný právny názor k otázke výkladu generálnej klauzule nekalej súťaže ( § 44 ObchZ). Hoci nie presne týmito slovami ale vyslovil sa, že na základe generálnej klauzuly nemožno konštruovať žiadne nové erga omnes práva. Tieto závery sú tak dôležité, že celú úvahu súdu sem najprv prikladám.

"Nesprávne právne posúdenie podmienok poskytnutia právnej ochrany know - how
Pre právne posúdenie prípadu je nevyhnutné zodpovedať otázku, akú právnu ochranu poskytuje objektívne právo užitočným poznatkom, skúsenostiam, informáciám a postupom podnikateľa. Otázku možno zúžiť iba na právnu ochranu erga omnes, teda absolútnu právnu ochranu, nakoľko v danom prípade nebolo žalobcom tvrdené porušenie jeho zmluvných práv. Ďalej možno túto otázku zúžiť iba na právnu ochranu takých poznatkov, skúseností, informácií a postupov, ktoré nie sú predmetom autorskoprávnej ochrany a nie sú registrované ako osobitné práva duševného vlastníctva (napríklad patent alebo dizajn).

Poznatky, skúsenosti, informácie a postupy (know-how) môžu byť predmetom právnej ochrany obchodného tajomstva. Predpokladom je naplnenie všetkých znakov uvedených v ustanovení § 17 ObchZ, t. j. musia byť užitočné, nie bežne dostupné a vedome a fakticky podnikateľom utajované. K obchodnému tajomstvu má podnikateľ výlučné (absolútne) užívacie a dispozičné právo, ktorému zodpovedá zákonná povinnosť tretích osôb zdržať sa používania obchodného tajomstva a iného zásahu do obchodného tajomstva ( § 18 ObchZ). Pokiaľ určitý poznatok, skúsenosť, informácia alebo postup nespĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva, nepožíva v slovenskom právnom poriadku žiadnu právnu ochranu absolútneho charakteru (erga omnes). Tomu, kto ovláda takýto bežný alebo neutajený poznatok, skúsenosť alebo informáciu (hoci užitočnú) nevzniká dispozičné právo (výlučné právo nakladať s poznatkom a udeliť súhlas s jeho využitím). Uvedený záver je získaný výkladom právnej normy ( § 17 až 20 ObchZ) per eliminationem. Ak určitá skutočnosť výrobnej, technickej alebo obchodnej povahy získava zákonnú ochranu obchodného tajomstva za predpokladov uvedených v § 17 ObchZ, potom taká skutočnosť, ktorá predpoklady podľa § 17 ObchZ nespĺňa, nemôže mať právnu ochranu rovnakú (alebo väčšiu) ako obchodné tajomstvo. Inštitút obchodného tajomstva by sa stal zbytočným. Inými slovami, know-how požíva právnu ochranu erga omnes iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva.

S uvedeným výkladom pojmu know - how, jeho vzťahu k obchodnému tajomstvu a právnej ochrany nehmotných neregistrovaných práv sa stotožňuje aj právna veda (pozri odkaz dole). Rovnako je know-how chápané aj v práve Európskych spoločenstiev. Na účely nariadenia Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96 sa za know-how považuje súbor technických informácií, ktoré sú tajné, podstatné a identifikované v akejkoľvek forme (článok 10 ods. 1 citovaného nariadenia). Dopad práva európskych spoločenstiev na výklad slovenského práva je významný na časť žalovaného obdobia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie (t. j. od 1. mája 2004 do 31. decembra 2005). V tomto období zákonné predpisy pojem know-how nepoužívajú a legálne ho nedefinujú. Citované nariadenie obsahuje definíciu pojmu know-how iba na účely vlastnej aplikácie. Avšak, vzhľadom na to, že predmetom nariadenia je špecifikácia pravidiel uplatňovania článku 81 Zmluvy o Európskej únii na zmluvy o poskytnutí technológií (hospodársky využiteľných postupov), možno definíciu know-how aspoň analogicky použiť na výklad slovenského práva, za účelom zistenia všeobecného významu pojmu know-how. V opačnom prípade by tento pojem bol vykladaný odlišným spôsobom v podobných skutkových situáciách v závislosti od toho, či je priamo aplikovateľná norma komunitárneho práva alebo slovenského práva. Na žalované obdobie užívania know–how od 1. januára 1996 do 31. apríla 2004 uvedené nariadenie samozrejme nemá normatívny dopad. Predsa však, určitý výkladový význam má. V tomto období bol pojem know-how v slovenskom právnom poriadku expressis verbis uvádzaný v zákonných normách iba okrajovo. Samostatná legálna definícia neexistovala. Pojem sa začal používať až na základe ustálenej praxe zahraničných trhových ekonomík. Svoj všeobecný význam preto získal zhodný s významom, ktorý mu bol pripisovaný v rozvinutých trhových ekonomikách. V zahraničných právnych poriadkoch sa k písanej právnej úprave obsahu pojmu know-how pristúpilo až potom, čo bol jeho obsah ustálený ako obchodná zvyklosť. Harmonizácia pojmu know-how v nariadení Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96, rovnako aj v skoršom nariadení č. 556/89, je vzhľadom na konsenzus všetkých členov Európskych spoločenstiev najbližšia všeobecnému významu tohto pojmu. K významu, ktorý sa pojmu know-how pripisuje v zahraničných ekonomikách možno pri výklade slovenského práva prihliadnuť prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 2 ObchZ.

Z tvrdení žalobcu, rovnako ani zo skutkového stavu zisteného súdmi, nevyplýva, že žalobcove poznatky a skúsenosti boli predmetom obchodného tajomstva (pri ponechaní stranou toho, že tieto poznatky a skúsenosti neboli v konaní vymedzené určitým a nezameniteľným spôsobom). Žaloba, ani ostatné podania žalobcu, neobsahujú tvrdenia o tom, že jeho znalosti a skúsenosti sú v celom rozsahu utajované a že nie sú všeobecne dostupné. žalovaný v konaní tvrdil, že poznatky a skúsenosti žalobcu utajované nie sú. Súdy však túto spornú skutočnosť nijako nevyhodnotili. Dôkazy preukazujúce utajovanie poznatkov a skúseností žalobcu neboli navrhnuté a ani vykonané. Skutkový stav, z ktorého súdy pri rozhodnutiach vychádzali, neobsahuje žiadne skutkové závery o utajovaní know-how, alebo o tom, že know-how nie je všeobecne dostupné. Je zrejmé, že určité elementy označené v konaní ako know-how utajované neboli a ani utajované nemohli byť. Napríklad herné plány boli už svojou podstatou verejnosti známe. Boli prístupné v každej zberni a od určitého času boli zverejnené aj na internete. Skutočnosť, že žalobca nemal vôľu vykonávať opatrenia na utajovanie svojich poznatkov a skúseností, vyplýva už z toho, že žalobca žalovaného, s ktorým mal zmluvný vzťah prostredníctvom ktorého sa žalovaný mohol o know-how dozvedieť, ani zmluvne nezaviazal na jeho utajovanie, ani inak fakticky utajovanie nezabezpečil. Na druhej strane, súdna znalkyňa Ing. M., ako aj súdna znalkyňa Ing. Z., uvádzajú, že know–how tvoril obchodné tajomstvo, respektíve, že bol "žalobcom utajovaný v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny". Nie je však preskúmateľné, na základe akých skutočností, podkladov a úvah dospela Ing. M. k záveru o utajení predmetných znalostí a skúseností žalovaného. Ing. Z. odôvodňuje svoj záver o utajovaní know-how tým, že ustanovenia o utajovaní skutočností týkajúcich sa stávkových hier sa nachádzajú v mnohých zmluvách a materiáloch (neuvádza v akých) a v zápisoch z jednaní. Je zrejmé, že zápis z jednania nepreukazuje, či k faktickému utajovaniu došlo. Navyše, otázka, či je určitý poznatok alebo skúsenosť utajovaný, nie je otázkou, ktorú je oprávnený vyhodnotiť súdny znalec. Túto skutkovú otázku hodnotí súd. Skutkové závery súdu neobsahujú vyhodnotenia toho, či žalobcove poznatky a skúsenosti neboli všeobecne dostupné a či boli žalobcom utajované. Konajúce súdy nároky priznané žalobcovi nesubsumovali pod ustanovenia Obchodného zákonníka o obchodnom tajomstve, a preto takéto skutkové vyhodnotenia nepovažovali ani za potrebné (napríklad sumarizácia sporných skutočností na strane 30 ods. 3 prvostupňového rozsudku). Odvolací súd výslovne uvádza (strana 70 odsek 1 odvolacieho rozsudku), že nie je možné uzavrieť, že know-how môže požívať právnu ochranu len po splnení predpokladov právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva. Vyjadruje názor, že právna ochrana know-how vyplýva z ústavného práva vlastniť majetok, z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníctva a z ustanovení Obchodného zákonníka o nekalej súťaží. Tento právny názor nie je správny. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníctve nie je možné aplikovať na poznatky a skúsenosti výrobnej, obchodnej a technickej povahy. Predmetom vlastníckeho práva je vec. S použitím analógie legis možno právne normy vlastníckeho práva aplikovať aj na iné predmety právneho vzťahu ako na veci, avšak iba za predpokladu, že tieto predmety právneho vzťahu nie sú regulované právnou úpravou priamo. Právna úprava pozná inštitút obchodného tajomstva, ktorý presne vymedzuje podmienky, za ktorých sa poznatkom a skúsenostiam podnikateľa poskytuje absolútna právna ochrana. Analogická aplikácia iného právneho inštitútu preto neprichádza do úvahy. Znamenalo by to dokonca absurdný záver, že ak určitý poznatok alebo skúsenosť nespĺňa podmienky poskytnutia ochrany podľa § 17 ObchZ, možno ho chrániť v podstate rovnako, však na základe iných, analogicky aplikovaných, právnych noriem. Ak zákonodarca podmienky právnej ochrany vymedzil ( § 17 ObchZ), určil tým zároveň (a contrario), že pri nesplnení podmienok nemôže byť ochrana absolútneho charakteru poskytnutá. Obdobný právny záver platí aj pri aplikácii všeobecných ustanovení o nekalej súťaži na know-how. Ustanovenia § 17 až 20 ObchZ v spojení s § 51 ObchZ (ustanovenia o nekalosúťažnom konaní porušovaním obchodného tajomstva) sú svojou povahou lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 44 ods. 1 ObchZ (definícia nekalej súťaže a jej všeobecný zákaz). Zásah do skutočnosti predstavujúcej obchodné tajomstvo je zásahom do absolútneho práva. Takýto zásah je zakázaný. Ustanovenia § 17 až 20 ObchZ predstavujú špeciálnu právu úpravu absolútnych práv k neregistrovaným informáciám (poznatkom, skúsenostiam a postupom). Ak využitie určitého poznatku alebo skúsenosti podnikateľa inou osobou neodporuje právnemu režimu ustanovení § 17 - 20 ObchZ, napríklad z dôvodu, že skúsenosť nebola utajenou skutočnosťou, potom neprichádza do úvahy posudzovať daný skutkový stav tak, že využitie takejto skúsenosti je nekalosúťažným konaním. Znamenalo by to, že právna ochrana, ktorá sa nemá poskytnúť podľa osobitného predpisu pre nesplnenie požadovaných podmienok (podľa ustanovení § 17 až 20 ObchZ v spojení s § 51 ObchZ), by sa poskytla podľa všeobecného predpisu (podľa ustanovenia § 44 ods. 1, t. j. podľa generálnej klauzuly o zákaze nekalej súťaže).

Konajúce súdy preto vec nesprávne právne posúdili, ak mali za to, že znalosti a skúsenosti žalobcu požívajú právnu ochranu aj v prípade, ak nespĺňajú znaky obchodného tajomstva (znak všeobecnej nedostupnosti a utajenia). Z dôvodu tohto nesprávneho právneho posúdenia nepovažovali konajúce súdy za potrebné zaoberať sa pri vyhodnotení skutkového stavu otázkou, či poznatky a skúsenosti žalovaného nie sú všeobecne dostupné a či sú utajené, ktorá je pre správne rozhodnutie veci kľúčová. Súdy teda nevykonali skutkové vyhodnotenia v takom rozsahu, aby bolo možné aplikovať správnu právnu normu (t. j. aplikovať § 17 až 20 ObchZ, alebo zistiť, že jej aplikácia nie je možná)."


Súd teda hovorí, že ak zákondárca neposkytol osobitnú ochranu informáciám vo forme obchodného tajomstva, nemožno de facto nové erga omnes právo konštruovať na základe nekalej suťaže. To by tak ľahko bolo vybavené všetkými deliktnými nárokmi, ktoré má silné erga omnes právo (napr. k ochrannej známke). Čo si o tom myslíte?

Osobne si myslím, že východisko, ktoré súd použil nie je úplne správne. V prvom rade ochrana podľa § 17 a nasl. ObchZ a ochrana podľa § 51 ObchZ sú dva odlišné delikty (porovnaj podmienky vzniku). Môže sa totiž ľahko stať, že § 17 a nasl. ObchZ bude porušený, no § 51 ObchZ nie (napr. pre absenciu súťažného vzťahu s delikventom). Preto, áno § 51 ObchZ je špeciálna úprava voči § 44 ObchZ, no určite nie je špeciálna úprava § 17 a nasl. voči § 44 ObchZ. Je síce pravda, že aj ochrana obchodného tajomstva je v podstate nekalosúťažný derivát (t.j. teoreticky tam má základy), no hovoriť o vzťahu špeciality mi nepríde na mieste, pretože obchodné tajomstvo sa nechráni len cez nekalosúťažný delikt, ale aj ako vlastný delikt ( § 20 ObchZ: "Proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na obchodné tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.", t.j. nie len nekalou súťažou). Čo ma však najviac trápi je názor súdu, že ak neexistuje pre informáciu ochrana cez nejaké erga omnes právo (autorské, obchodné tajomstvo, databázové, atď) nemôže sa kvalifikovať pod ochranu v rámci nekalej súťaže. Neviem, proste príde mi to príliš reštriktívne, keď uvážim, že generálna klauzula má práve reagovať na spoločenský vývoj. Často sa totiž nové erga omnes práva narodili takpovediac v lone nekalej súťaže. Nie je tomu tak dávno, keď sa na európskej úrovni ako derivát práva nekalej súťaže (pozri recitál 6 Smernice 9/96/ES) vytvorilo osobitné právo zhotoviteľa databázy ( § 72 a nasl. AZ). Napr. ani nemecký BGH vo veci Hartplatzhelden.de (I ZR 60/09) nebol taký rázny aby takto paušálne zúžil aplikáciu generálnej klauzuly.

Pripomeniem, že legislatívne vytváranie nových orga omnes práv vôbec nie je ukončený proces. Dnes sa uvažuje o vytvorení nového sui generis práva na ochranu tradičnej kultúry a možno sa raz dočkáme aj osobitného práva organizátorov športových zápasov (najmä keď Premier League doslova sfúkol Súdny dvor v Football Association Premier League C-403/08, pozri bod 96 a nasl.). Nehovoriac o tom, že mnoho aj dnešných erga omnes práv nemá vždy jasne stanovené hranice (pozri § 18 ods. 2 AZ, ktorý používa idikatív najmä). A to sa netýka len práva duševného vlastníctva. Má napríklad vlastník nehnuteľnosti právo zakázať tretej osobe aby táto vyhotovila a následne použila fotografie jeho nehnuteľnosti bez jeho súhlasu? ( § 123 ObčZ "Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním."). No napríklad už spomínaný BGH si myslí, že áno (V ZR 45/10).

Nezdá sa mi to všetko preto také čierno biele.

(1) Odkaz NSSR na právnu vedu v rámci rozhodnutia:
O. Ovečková a kol: SLOVNÍK OBCHODNÉHO PRÁVA. IURA EDITION. Bratislava 1994. ISBN 80-88715- 11-3. str. 112: Know-how - súhrn výrobne o obchodne vyuţiteľných poznatkov a skúseností rozmanitej povahy, s ktorými možno zmluvne nakladať za predpokladu udržania ich utajenosti. Výraz know-how, "vedieť ako", je vo svete rozšírený približne v tom význame, ako vymedzuje náš OBZ pojem obchodné tajomstvo.
P. Vojčík: Know-how ako predmet právnych vzťahov. In: Bulletin slovenskej advokácie. Bratislava 1995. č. 4. str. 22: Zásadný rozdiel medzi know-how a obchodnýrn tajomstvom spočíva v tom, že obchodné tajomstvo je osobitný inštitút obchodného práva a know-how je jeho možným predmetom.
O. Ovečková: Obchodný zákonník – komentár. IURA EDITION. Bratislava 2005. str. 54: Všeobecná úprava obchodného tajomstva dopĺňa ochranu poskytovanú právnou úpravou vynálezov, ochranných zámok, dizajnov, úžitkových vzorov a podobných inštitútov. Chránia sa najmä informácie označované ako "know-how".
L. Lisse: Know - how v českém právním rádu. In: Právní rozhledy. Praha 2003. č. 10. str. 503: Podle některých, v současní právní praxi prevládajících právních názoru je know - how součastí obchodního tajemství, tak jak je vymezuje § 17 ObchZ.
M. Patakyová a kol: Obchodný zákonník, Komentár. C.H.Beck. 2008. str. 47: Do schémy obchodného tajomstva sa môže zaradiť aj systém zručností, znalostí a postupov, ktoré napomáhajú v podnikaní nachádzať efektívnejšie a rýchlejšie riešenia, ktoré sa označujú pojmom know - how. Ak takýto systém zručností nenapĺňa pojmové znaky obchodného tajomstva, potom môže podliehať ochrane prostredníctvom § 271.


Názory k článku TIPOS: erga omnes práva a generálna klauzula nekalej súťaže:


  Juraj Gyarfas, 27. 10. 2011 v 21:50 - ...

Ďakujem, toto je veľmi zaujímavé. O kauze Tipos sme tu vlastne v iných kontextoch diskutovali tu. Aký je teraz stav konania? Z ÚS to išlo späť na NS?

  Tomáš Klinka, 30. 10. 2011 v 08:39 - stručne k vzťahu čl. 20 ods. 1 a čl. 43 ods. 1 Ústavy

V argumentácii NS ma zaujala časť (v Martinovom príspevku zvýraznená boldom), kde NS nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že na know-how sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníctva: "Predmetom vlastníckeho práva je vec. S použitím analógie legis možno právne normy vlastníckeho práva aplikovať aj na iné predmety právneho vzťahu ako na veci, avšak iba za predpokladu, že tieto predmety právneho vzťahu nie sú regulované právnou úpravou priamo." IMHO by prichádzal do úvahy aj výklad založený na ústavnom vymedzení predmetu vlastníckeho práva. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy sa inštitút vlastníctva a teda aj jeho ústavná ochrana priamo spája s majetok a nie s vecou. Ak hovoríme o právach spôsobilých byť súčasťou majetku, je zrejmé, že musí ísť o práva s určitým majetkovým rozmerom (práva majetkové). A ak sa sústredíme na PDV, možno potom vyvodiť záver, že tým predmetom PDV, ktoré sú výsledkom tvorivej duševnej činnosti v najširšom zmysle (vrátane know-how, i keď tu som, priznávam trochu na pochybách), prislúcha popri primárnej ochrane vyjadrenej v čl. 43 ods. 1 Ústavy aj ochrana podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy v tom rozsahu, v akom sa týka majetkových práv vo všeobecnosti. Reštriktívny výklad by nemusel byť v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta Ústavy - vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah. Btw. mimo PDV sú z praxe NS a myslím, že aj ÚS, známe prípady, keď súdy uznali, že pohľadávka ako majetkové právo, požíva ochranu vlastníctva. Je však tiež možné, že na to idem zo zlého konca...

  vojtechkesz@gmail.com, 30. 10. 2011 v 10:25 - Ad: Tomáš

Ideš na to v zásade správne, pretože: podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ktorá je koherentná s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pohľadávka, o ktorej možno s rozumným stupňom istoty tvrdiť, že je tu prinajmenšom „legitímna nádej“ na jej zhodnotenie predstavuje majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti už ÚS SR vyslovil i to, že: vlastnícke právo je upravené na základe ústavného zmocnenia Občianskym zákonníkom, ktorý ho (v § 123) vymedzuje tak, že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Potom je relevantné, že podľa § 100 Obč. zák. vlastnícke právo je v podstate majetkové právo (ktoré sa však na rozdiel od ostatných majetkových práv nepremlčuje). Podľa § 118 Obč. zák. predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a podľa povahy i práva alebo iné majetkové hodnoty, napr. výsledky tvorivej duševnej činnosti. Samotné právo autora diela spôsobilého na ochranu sa podľa Autorského zákona č. 618/2003 Z. z. - § § 16, 17, 18 - vnútorne člení na (i) osobnostné – ktorých sa nemožno vzdať, nemožno ich previesť a smrťou autora zanikajú (ii) a majetkové....

  Ondrej Pivarči, 04. 11. 2011 v 12:31 - Ad: Vojtech a Tomáš

Neviem sa stotožniť s tým, že pohľadávku možno vlastniť.
Ak vlastnícke právo je definované podľa § 123 Občianskeho zákonníka, čo tvrdí ÚS SR, pohľadávku by muselo byť možné užívať, požívať ... to hádam nie. Už pojem duševné vlastníctvo je aj podľa prof. Švidroňa používaný iba preto, že je to úzus medzinárodného spoločenstva (tak trošku arg. ad populum, ale čo už).

Používať analogiu legis v tomto prípade nevidím dôvod, keďže vec užívať možno, kdežto pohľadávku nie. Pohľadávka je záležitosť inter partes, vlastnícke právo pôsobí erga omnes. Priznať vlastnícku ochranu pohľadávke podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR potom znamená ... nechám na odpoveď čitateľov.

Pohľadávka sa premlčuje, vlastnícke právo k nej by sa nepremlčovalo. A ďalšie rozdiely. Či?

  Tomáš Klinka, 05. 11. 2011 v 08:56 - Ad Ondrej

Pohľadávka skutočne nie je dobrý príklad. Nemal som ani v úmysle viesť debatu o povahe pohľadávky, bola to skôr len poznámka na margo debaty primárne o duševnom vlastníctve, kam patrí aj know-how a ochranné známky v prípade TIPOS. Aby bola naša diskusia zmysluplná, navrhujem zúžme tému na ochranné známky - som totiž presvedčený, že práve ochranné známky sú typickým príkladom predmetu PDV, ktorý spĺňa všetky kritéria pre výkon vlastníckeho práva (držať, užívať, disponovať - brať plody asi nie, ale to neumožňuje ani väčšina vecí). Ochrannú známku je možné previesť, založiť, viesť na ňu exekúciu, môže byť súčasťou BSM, práva z ochrannej známky pôsobia erga omnes, sú bezpodmienečné a výlučné, v zásade na neobmedzenú dobu, nepremlčujú sa, pre vzťahy medzi spolumajiteľmi platia ustanovenia Občianskeho zákonníka o spoluvlastníctve, majiteľ ochrannej známky sa môže brániť podobnými prostriedkami ako vlastník (okrem reinvidikačnej žaloby, prirodzene). Parafrázujem budúceho expremiéra: "vyzerá to ako vlastnícke právo, hýbe sa to ako vlastnícke právo, kváka to ako vlastnícke právo - prečo by to nemalo byť chránené ako vlastnícke právo?" Najvyšší súd v rozsudku TIPOS odpovedal: pretože je to - v našom prípade ochranná známka - upravené v osobitnom právnom predpise, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Fajn, ale čo potom bráni pripustiť subsidiárnu (nie špekulatívnu) aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o vlastníkom práve aj na ochranné známky?

Mne je jasné, že koncept vlastníctva a vlastníckeho práva sa historicky vyvinul vo vzťahu k veciam - veď ide o vecné právo:) - ale nebol by som taký skeptický k súčasnému "širšiemu" chápaniu predmetu vlastníckeho práva. To podľa môjho názoru nesúvisí len s použitím pojmu "vlastníctvo" v pomenovaní "PDV", ale, ako som sa snažil naznačiť, má to hlbšie príčiny (teda aspoň ja ich vidím). Nedovolil by som si púšťať sa do otvorenej polemiky s prof. Švidroňom na túto tému, len sa domnievam, že jeho poznámka bola skôr terminologická a nie argumentačná (bolo by však potrebné vedieť, v akej súvislosti ju prezentoval). BTW prečítal som si diskusiu a tvoje názory na povahu autorských práv na http://www.otvorenepravo.sk/m/clanok/118/citacie-autorskych-diel. Moja otázka: Povedal by si to isté aj vo vzťahu k ochranným známkam?

  Ondrej Pivarči, 05. 11. 2011 v 11:16 - Ad Tomáš

Začnem asi od konca.
Autorským právam zazlievam veľa, priznám sa, že priemyselné práva a aj práva z ochrannej známky sú mi sympatickejšie.
Ale ... keď uvažujem nad tým, čo si napísal o ochranných známkach, a nad tým, ako sa ma kolegovia pokúšali včera presvedčiť, že vlastnícke právo k pohľadávke je reálne možné, zaujíma ma, či možno "ukradnúť" ochrannú známku? Možno sa zmocniť cudzej pohľadávky? Čo to znamená "priame výlučné absolútne panstvo nad vecou"? Keď si predstavím, že v rímskom práve bol vecou aj otrok,ktorého mal vlastník podľa rímskeho práva fakticky vo svojej moci (prvok corpore) a mal vôľu ho mať výlučne vo svojej moci pre seba (prvok animo), platí to aj pre reprodukovateľné nehmotné statky?

Možno výlučne ovládať ochrannú známku? Keď niekomu "ukradnem" pohľadávku, stráca ju rovnako ako stratí faktickú moc nad hmotným statkom? Pôsobí výlučne erga omnes, keďže už v prípade, že ju niekto reprodukuje, nemôže jej nositeľ iného vylúčiť z jej držby (tu podľa mňa tento stav vďaka potenciálnej ubikvite nie je možný, aby si výlučnosť nositeľ "ustrážil")? Možno majetkové práva k ochranným známkam dediť? Pri autorských právach je tento problém "duševného vlastníctva" vidieť veľmi zreteľne, keď nemožno fakticky vôbec zabrániť "pirátstvu" a podobným javom, keďže podstata (nehmotný statok, predmet právneho vzťahu) je reprodukovateľná a táto jej vlastnosť a priori obmedzuje vlastníka vo výlučnej kontrole nad vecou.

Použijúc Occamovu britvu, pripadá mi potom autorské právo a spol. ako "znásilňovanie práva" proti realite. Jednoducho inštitút vlastníckeho práva sa viaže k veci hmotnej, práve pre tie vlastnosti, ktoré má. Prečo by sme práva k nehmotným statkom nemohli pomenovať inak než vlastnícke právo, keďže síce vykazujú nejaké spoločné znaky s vlastníckym právom, ale nie sú v podstate totožné? V objektívnom práve (a vo vede vôbec) rozličné javy rozličných vlastností pomenúvame predsa inak, aby sme ich navzájom v jazykovom prejave (reprodukcii reality) odlíšili (toto je tá "terminologickosť").

Prof. Švidroň popisuje jeho názor na pojem duševného vlastníctva takto v II. zväzku Občianskeho práva hmotného, základnej učebnici od Lazar a kol.

Zhodneme sa v tom, že ochranné známky možno užívať, avšak z povahy ochranných známok (reprodukovateľnosť) je vylúčená možnosť "absolútneho právneho panstva" nad ochrannou známkou. Preto pokiaľ by sa mali na ochranné známky uplatňovať ústavnoprávne aj civilné normy o vlastníckom práve, žiadalo by si to podľa mňa výslovnú zmienku v civilnoprávnom kódexe (nerozumiem dodnes, prečo PDV je tak striktne "vyčleňované" z civilu a nie je ako časť "osobno-majetkové práva" zaradený do OZ. Toto nesystematické trieštenie nie je podľa mňa praktické, pretože potom právnici (a aj ostatné subjekty v právnych vzťahoch) nepracujú so súvislosťami.

Inak, tá formulácia v Ústave o "majetku" by mohla byť diskutabilná, pretože majetok sú okrem práv k nehmotným statkom či pohľadávok aj iné speňažiteľné hodnoty (napr. vecné práva k cudzej veci). Práva ku všetkým týmto hodnotám majú požívať ochranu podľa čl. 20 Ústavy (napr. v otázke vyvlastnenia)?


  Tomáš Klinka, 05. 11. 2011 v 16:06 - absolútne panstvo nad vecou a "ukradnuteľnosť"

Nemá sa to, ale argumentujem protiotázkou: Ako je možné ukradnúť nehnuteľnosť? Nikto nepochybuje, že nehnuteľnosti (stavby a pozemky) sú vo všeobecnosti typicky spôsobilé predmety vlastníckeho práva. Možno ich teda fakticky ukradnúť? Asi nie (okrem extrémnych prípadov), možná je "len" právna krádež cez kataster. Keď chce niekto takto ukradnúť nehnuteľnosť, stačí mu sedieť za počítačom online... Podobne (nie rovnako) je to, podľa mňa s ochrannými známkami. Aj tu existuje úradný register, do ktorého sú ochranné známky zapisované (pozn.: zápisom ochranná známka vlastne vzniká ako predmet právnych vzťahov) a do tohto registra sa tiež zapisujú aj práva k ochranným známkam (vecné - záloh a aj relatívne - licencie).

Neviem, či má zmysel hovoriť o absolútnom panstve nad nejakým majetkovým právom, skôr nie, aby nedochádzalo k znásilňovaniu práva - s tým súhlasím. V záujme presnosti ale upozorňujem, že k povahe ochrannej známky nepatrí jej reprodukovateľnosť v tom význame, ako pri reprodukcii autorského diela - ak si napr. na papier nakreslím ochranná známku Nike, neznamená to predsa, že k nej mám aj nejaké práva. Ochrannú známku ako predmet právnych vzťahov netvorí totiž originál a jeho reprodukcie, čo je autorskoprávny koncept vychádzajúci z princípu jedinečnosti diela, ale formálny zápis ochrannej známky do registra a s ním súvisiaci balík práv jej majiteľa. Počet reprodukcii označenia zhodného s ochrannou známkou mimo sféry jej majiteľa nie je vôbec relevantný, ak POUŽITIE týchto označená nezasahuje do jeho práv. Potenciálna ubikvita tu teda platí, ale trochu v inom zmysle.

Aby som sa vrátil k diskusii - súhlasím s Ondrejom, že systematická prepojenosť Občianskeho zákonníka s osobitnými zákonmi z oblasti PDV by bola viac než vhodná a riešila by niektoré z nadhodených otázok (napr. subsidiárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka).

Majetok v čl. 20 Ústavy - pokiaľ si dobre spomínam, aj Drgonec vo svojom Komentári uvádza, že majetok tu má širší význam ako len vec a reštriktívny výklad nie je namieste.

  Adam Valček, 05. 11. 2011 v 22:20 - Ad: Nález ÚS SR III. ÚS 212/201

Som rád, že sa tu opäť otvorila diskusia o prípade Tipos c. Športka. Aj keď predpokladám, že už budúci týždeň by sa mohol nález objaviť na webe ÚS SR, aby nestále diskusia, nižšie prikladám citáciu k nastolenej otázke. Ešte také technické detaily - celý nález 51 strán, 10 je venovaných neústavnosti opatrení predsedu NS SR a zhruba ďalších desať tvorí rekapitulácia rozsudku dovolacieho senátu.

ÚS síce niekoľkokrát v náleze zdôraznil svoje postavenie a úlohu v rámci preskúmania rozhodnutí, no viackrát si nedovolil svoje hlbšie komentáre. Jednou z takýchto tém bola práve tu nastolená téma.

Ospravedlňujem za prípadné preklepy, prepisoval som to ručne.

„(...) považuje ústavný súd za potrebné dotknúť sa už iba právneho posúdenie, pre vec významnej otázky, či na know-how ako na právo príbuzného priemyselnému právu možno aplikovať ustanovenia o vlastníckom práve a jeho ochrane obsiahnuté v Občianskom zákonníku. V tejto otázke sa podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací (a rovnako tak aj ako súd odvolací) dopustil závažného výkladového omylu, pretože ustanovenia o vlastníckom práve podľa §123 a násl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú len k veciam hmotným (systematicky sú zaradené do druhej časti Občianskeho zákonníka upravujúceho vecné práva), a nie k právam nehmotného (t.j. duševného) vlastníctva. O tom, že námietka sťažovateľky je v tomto smere dôvodná, svedčia nielen sťažovateľkou citované názory autorského kolektívu (Horáček R., Čada K. a Hajn P.), ale aj právne názory p. Vojčíka, na ktorého práce sa dovolací súd sám odvoláva v odôvodnení napadnutého rozsudku. Napriek tomu, že sa v súvislosti s priemyselným vlastníctvom hovorí o „vlastníckych“ aspektoch k predmetom priemyselného vlastníctva, tento inštitút treba odlíšiť od vlastníckeho práva k hmotným veciam upraveného v druhej časti Občianskeho zákonníka. Medzi právnou povahou vlastníckeho práva k hmotným veciam a priemyselným (duševným) vlastníctvom sú totiž zásadné odlišnosti. Analogicky nemôže byť predmetom vlastníckeho práva ani pohľadávka. V prípade priemyselného vlastníctva ide v právnom zmysle o „majiteľstvo“ práv, a nie o vlastníctvo podľa §123 a násl. Občianskeho zákonníka (bližšie k tomu Vojčík, P: Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura Edition 1998, s. 37 až 41, 46 až 57 a iné).“

„(...) pri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované nesprávne právne normy (najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve na predmet duševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutie absentujú odpovede na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania, predovšetkým sťažovateľkou, ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti najvyšším súdom ustálených právnych záverov.“

  Kristián Csach, 06. 11. 2011 v 10:47 - majetok / vlastníctvo

Ako píše T.K., treba rozlišovať:

a) ústavnoprávna rovina ochrany vlastníctva (čl. 20 ÚSR), ktorá je výkladom približovaná k ochrane majetku v zmysle dodatkového protokolu

b) jednoduchá zákonná rovina: súkromnoprávna ochrana vlastníctva, ktorá sa podľa OZ viaže skutočne iba na veci (nechajme ochranu držby práva stranou).

To súd dve rozdielne veci.

ale b) ešte neznamená, že sa právna úprava (najmä) negatórnej ochrany vlastníckeho práva nemôže analogicky použiť aj na iné absolútne práva (ako sa to robí pri § 1004 BGB)...

K téme rozsahu pojmu vec (najmä vo vzťahu tak k pohľadávke, okrajovo aj k predmetu DV) ešte jeden medzičasom zapadnutý "prelomový" článok od sudcu NS JUDr. Štefanka v ArsNotaria 2/2006: "Pohľadávka ako "res commercium". Myslím, že už sme naň na LF poukazovali (ale možno iba v emailoch, nie na stránke, to si už nepamätám)
http://www.notar.sk/Ars/2_2006.pdf

...aby ste si nemysleli, že slovenská civilistika nemá svetové ambície (btw, vedeli ste, že onehdá, v pred-predchádzajúcom rekodifikačnom pláne nášho OZ bol publikovaný návrh, zrušiť numerus clausu vecného práva, lebo že sa v západnej Európe takto vecné právo neobmedzuje ? :)).

  vojtechkesz@gmail.com, 06. 11. 2011 v 11:46 - Ad: majetok

Nazdávam sa, že pre aktérov tejto diskusie by mohli byť obohatením aj tematicky priliehavé rozhodnutia ESĽP vo veciach: (1) Anheuser Busch Inc. proti Portugalsku z 11.októbra 2005 č. 73049/01. V tomto rozhodnutí ESĽP vyriekol, že duševné vlastníctvo nepopierateľne patrí pod ochranu článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto konaní súčasne riešil aj otázku, kedy sa duševné vlastníctvo (napr. ochranná známka) stáva „majetkom“ v zmysle tohto ustanovenia. Odporúčam si prečítať i pripojené súhlasné a nesúhlasné stanoviská sudcov veľkého senátu rozhodujúceho v tejto veci. (2) V rozsudku č. 51728/99 z 28. júna 2005 vo veci Rosezweig a Bonded Warehouses Ltd. proti Poľsku zasa ESĽP ustálil, že aj zrušenie platného povolenia na obchodnú činnosť bolo zásahom do práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku, ktoré garantuje čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.....


  Martin Husovec, 06. 11. 2011 v 18:31 - Nehmotná vec

Ja sa taktiež uplne stotožňujem, že "právo vlastniť majetok" je autonómny pojem ústavného práva (jazyk LZPaS). V podústavnom práve (ObčZ) sa pojem vlastniť spája v zásade s hmotnou vecou. No ani to nie je bezvýnimočné. Tak napríklad hoci slovenský ZochrZ používa pojem majiteľ OZ, český ZochrZ používa pojem vlastník. Celkovo tak vzniká podľa mňa obraz, že vlastní podľa ObčZ sa iba hmotné, no "majiteľujú" (aký je správny výraz?) sa hmotné + nehmotné veci (pohľadávky a nehmotné statky). Aby to bolo ešte zaujímavejšie, nariadenia o ochranným známkach spoločenstva či komunitárnych dizajnoch hovoria výslovne o dizajne či ochrannej známke ako "predmete vlastníctva" (pozri napr. oddiel 4 nar. 40/94). Tak si vyberte, čo vlastne vlastník v zmysle ústavného, európskeho a slovenského/českého práva.

Ak smiem odporučiť, výborný článok prof. Telca: DUŠEVNÍ VLASTNICTVÍ A JEHO VLIV NA VĚC V PRÁVNÍM SMYSLU (NÁSTIN). Nájdete ho tu, str. 99 www.ja-sr.sk/files/C_P_D_final_tlac.pdf

K článku sudcu Štefanka - to ako fakt je možné svoje právo z obligácie chrániť negatórnou žalobou v zmysle § 126 ObčZ voči tretej osobe, napr. aj z deliktnej obligácie? správne som to pochopil?

  Ondrej Pivarči, 07. 11. 2011 v 17:11 - Reakcia

Text toho Adamom citovaného rozhodnutia je na tejto stránke.

Tomu článku JUDr. Štefanka nerozumiem, ako prišiel na to, že pohľadávka je "nehmotnou vecou"?

Pozeral som rozhodnutia k Protokolu 1 k EDĽP, ktoré uvádza Vojtech, úvodnou vetou ESĽP "prejudikoval" výsledok svojej analýzy: "The Court observed at the outset that intellectual property as such undeniably attracted the protection of Article 1 of Protocol No. 1." avšak bez bližšieho zdôvodnenia. Bližšie upresnenie, čo považuje ESĽP za predmet vlastníctva, je tu.
V najstaršej judikatúre ESĽP z roku 1987 (Smith Kline & French Labs v NL, č. 12633/87), ktorú som našiel a ktorá sa zaoberá otázkou, či pod ochranu Protokolu 1 spadá duševné vlastníctvo, sa iba jednomyseľne uvádza, že "áno, spadá" (viď nižšie). Vo Vojtechom uvádzanom rozhodnutí veľkého senátu vo veci č. 73049/01 (tusa okrem iného uvádza zdôvodnenie tohto názoru ESĽP len odkazom na Smith Kline case, kde však je iba uvedené, že: "under Dutch law the holder of a patent is referred to as the proprietor of a patent and that patents are deemed, subject to the provisions of the Patent Act, to be personal property which is transferable and assigna-
ble. The Commission finds that a patent accordingly falls within the scope of the term "possessions" in Article 1 of Protocol No. 1." pričom to mierne zaváňa arbitrárnosťou, nakoľko ESĽP nevysvetlil, prečo podradil patent pod "vlastníctvo".

V súbore, ktorý nalinkoval Martin Husovec, je uvedená aj argumentácia P. Vojčíka, ktorý na stranách 30-40 dokumentu uvádza rozdiely medzi duševným vlastníctvom a vlastníctvom hmotných vecí. Najmä tieto rozdiely sú dôvodom, prečo si myslím, že k nehmotným statkom nemôže existovať "vlastnícke právo" ale právo, ktoré keďže je obsahovo odlišné, malo by byť zastrešené odlišným pojmom. Že sa pojem duševné vlastníctvo "vžil" ... arg. ad populum (aj za čias Kopernika bol "vžitý" geocentrizmus).

Ad článok prof. Teleca ... súhlasil by som najskôr s pohľadom prof. Knapa a Dr. Trollera a klasifikoval práva k nehmotným statkom ako inštitút odlišný od práva vlastníckeho. Myslím, že na "ľudovom chápaní" pojmu vec, na ktorom zakladal OZ z roku 1964, niečo bude a to v tom zmysle, že nebudem predsa vecou nazývať niečo, čo (slová P. Vojčíka) "nemôže zaniknúť", resp. čo "môže užívať na jednom mieste a v jednom čase iba 1 subjekt (človek, resp. skupina ľudí)", resp. "čo človek nemôže mať u seba" atď. Toto odporuje chápaniu bežných adresátov práva a preto tvrdím, že pojem duševné vlastníctvo, ako ho rozumie medzinárodné spoločenstvo, je znásilňovaním práva nielenže proti "ľudovému chápaniu", ale aj proti vede, nakoľko je rozumné a "funkčné" pomenúvať iné javy s inými znakmi a vlastnosťami inými pojmami.

Ešte ad prof. Telec, ktorý argumentuje na strane 105 tiež používaním pojmu "duševné vlastníctvo" v medzinárodnom spoločenstve. Sám uvádza aspekt teritoriality a splnenia zákonných podmienok pre vznik nehmotného statku ako odlišnosť oproti hmotným veciam a napriek tomu favorizuje použitie pojmu "duševné vlastníctvo". Pohľad, že vec má byť iba vecou hmotnou, považuje za výraz "sovietizácie" v našom práve. Pardon, ale toto nepovažujem za racionálny argument.

Práve BGB bol ten zákonník, ktorý inšpiroval sovietsku právnu teóriu a nepriamo aj OZ z 1964 a ABGB bol ten, ktorý zaviedol ten "nezmysel" s "hmotnými a nehmotnými vecami".

Aby som sa teda vrátil na začiatok, k reakcii na Tomáša ... Nehnuteľnosť možno "ukradnúť", pretože sa jej možno zmocniť tak, že ju nemôže fakticky ovládať (držať) jej zákonný vlastník. Toto sa nedá u žiadneho "nehmotného statku". Preto podľa mňa ak chcú nehmotné statky požívať ústavnú ochranu o sile ochrany vlastníctva k veciam, nech majú osobitné ustanovenia (a myslím si, že niektoré aj majú, viď čl.43 Ústavy SR). A ESĽP ... dobre, môžu mať nehmotné statky ochranu Protokolu 1 EDĽP, avšak ako ESĽP sám judikoval, túto treba posudzovať jednotlivo v každom prípade, a nie je porušením EDĽP, ak otázku toho, či nehmotný statok je vecou, posúdi vnútroštátny orgán inak (pravda, musí ju riadne odôvodniť).

  Kristián Csach, 08. 11. 2011 v 01:20 - Ad ten článok

Ale zas musíte uznať, že ten článok o pohľadávke ako veci, a teraz parafrázujem jedného cteného brnenského kantora, možno nepresvedčí, ale aspoň pobaví.

K veci ešte: ÚS svojho času (zlaté akcie) dôvodil, že po gramatickej stránke je vlastniť (vlastníctvo) to isté ako mať (majetok).

  Martin Husovec, 15. 12. 2011 v 18:28 - Európske právo

Európske právo by mohlo brániť výkladu aj generálnej klauzule Napr. v prípade databáz pozri názor AG C‑604/10.

51. Definitívnou odpoveďou na predmetnú otázku je však podľa môjho názoru článok 14 smernice. Ustanovenie tohto článku stanovuje osobitné prechodné obdobie pre databázy, na ktoré sa pred dňom vydania smernice vzťahovala autorskoprávna ochrana na základe vnútroštátneho práva a ktoré nespĺňajú podmienky autorskoprávnej ochrany podľa smernice. Tieto databázy si nárok na autorskoprávnu ochranu zachovávajú počas obdobia zostávajúcej ochrannej lehoty priznanej podľa pôvodnej vnútroštátnej právnej úpravy. Je zjavné, že toto ustanovenie by nemalo nijaký zmysel, ak by vnútroštátne právo mohlo aj po tom, čo smernica nadobudla účinnosť, naďalej priznávať časovo neobmedzenú ochranu databázam, ktoré v tejto súvislosti nespĺňajú podmienky stanovené smernicou. Ak by to tak bolo, „vnútroštátne“ autorské právo by sa mohlo naďalej uplatňovať nezávisle od smernice a nevznikla by nijaká potreba prechodného ustanovenia týkajúceho sa databáz, ktoré nie sú v súlade so smernicou dostatočne pôvodné na to, aby im prináležala autorskoprávna ochrana.

52. O druhej prejudiciálnej otázke sa má z tohto dôvodu rozhodnúť v tom zmysle, že smernica bráni existencii autorskoprávnej ochrany na základe vnútroštátneho práva pre databázy, ktoré nespĺňajú podmienky podľa článku 3 smernice.


  Martin Husovec, 05. 08. 2012 v 13:55 - k predmetu ochrany podľa čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru

V stredobode pozornosti rozhodnutia ESLP "ad-acta.de" (25379/04, 21688/05, 21722/05 a 21770/05) je ochrana doménového mena ako majetkovej hodnoty, ktorá má právny charakter predmetu plnenia z obligácie, ktorá platí inter partes (Viac v tomto mojom článku). ESĽP povedal ochrane doménového mena cez čl. 1 Protokolu 1 k Dohovoru svoje "áno".


In determining whether the denial of the applicant company’s right to use the domain names registered for it amounted to an interference with its “possessions”, the Court recalls that the concept of “possessions” referred to in Article 1 of Protocol No. 1 has an autonomous meaning which is not limited to ownership of physical goods and is independent from the formal classification in domestic law. Certain other rights and interests constituting assets can also be regarded as “property rights”, and thus as “possessions” for the purposes of this provision (see Gasus Dosier- und Fördertechnik GmbH v. the Netherlands, judgment of 23 Febraury 1995, Series A no. 306-B, p. 46, § 53; Anheuser-Busch Inc. v. Portugal [GC], no. 73049/01, § 63, ECHR 2007-...). In the case of non-physical assets, the Court has taken into consideration, in particular, whether the legal position in question gave rise to financial rights and interests and thus had an economic value (compare Anheuser-Busch Inc., cited above, § § 76, 78, as well as Tre Traktörer Aktiebolag v. Sweden, judgment of 7 July 1989, Series A no. 159, p. 21, § 53). It has thus considered, for example, intellectual property, such as trade marks and copyrights (see Melnychuk v. Ukraine (dec.), no. 28743/03, ECHR 2005-IX; Anheuser-Busch Inc., cited above, § § 72, 78), or licences to use property in a particular way (such as licences to serve alcoholic beverages or fishing rights, see Tre Traktörer Aktiebolag, cited above, p. 21, § 53; Alatulkkila and Others v. Finland, no. 33538/96, § 66, 28 July 2005) to constitute possessions.

In the instant case, the contracts with the registration authority gave the applicant company, in exchange for paying the domain fees, an open-ended right to use or transfer the domains registered in its name. As a consequence, the applicant could offer to all internet users entering the domain name in question, for example, advertisements, information or services, possibly in exchange for money, or could sell the right to use the domain to a third party. The exclusive right to use the domains in question thus had an economic value. Having regard to the above criteria, this right therefore constituted a “possession”, which the court decisions prohibiting the use of the domains interfered with.


celý rozsudok ESĽP tu.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím