lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Ján Lazur (4)
Robert Goral (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Maroš Hačko (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Michal Krajčírovič (3)
Zsolt Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Marián Porvažník (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Gedra (2)
Jozef Kleberc (2)
Roman Kopil (2)
Anton Dulak (2)
Bob Matuška (2)
Lukáš Peško (2)
Michal Hamar (2)
Vladimir Trojak (1)
Martin Galgoczy (1)
Ondrej Halama (1)
Katarína Dudíková (1)
Gabriel Volšík (1)
Vladislav Pečík (1)
Michal Ďubek (1)
I. Stiglitz (1)
Paula Demianova (1)
lukas.kvokacka (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter Marcin (1)
Roman Prochazka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Matej Košalko (1)
Robert Šorl (1)
Ondrej Jurišta (1)
Igor Krist (1)
Nora Šajbidor (1)
Peter K (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Vincent Lechman (1)
Dušan Marják (1)
Viliam Vaňko (1)
Robert Vrablica (1)
Pavel Lacko (1)
peter straka (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Kubina (1)
Marcel Jurko (1)
Petr Steiner (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Adamova (1)
Petr Kavan (1)
Ivan Michalov (1)
Peter Janík (1)
Ladislav Pollák (1)
Martin Šrámek (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Natalia Janikova (1)
Dušan Rostáš (1)
lukasmozola (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomas Kovac (1)
Tomáš Ľalík (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Matej Gera (1)
Bystrik Bugan (1)
Matej Kurian (1)
Miriam Potočná (1)
Emil Vaňko (1)
David Halenák (1)
Róbert Černák (1)
Martin Estočák (1)
Tibor Menyhért (1)
Ján Pirč (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomáš Demo (1)
Gabriel Závodský (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Jana Mitterpachova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Marek Maslák (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Svoboda (1)
David Horváth (1)
Lucia Palková (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Právne princípy a zásady: mýtus alebo pravda a posvätných sluhoch aplikácie práva?

Jaroslav Čollák, 25. 03. 2012 v 03:35

Príspevkom by sme sa v krátkosti radi zamysleli nad problematikou právnych princípov, ich pôvodom, ich (ne)existenciou v právnom poriadku, ich významom a taktiež v dopade ich prítomnosti na inštitút právneho poriadku s názvom právna istota. V príspevku bude logickou súčasťou nastoľovaných otázok pojem „sudcovská tvorba práva“, ktorá najmä v európskom priestore známou nebola, no doktrinálne rozhodnutia Súdneho dvora európskej únie ju de facto tlačia na horné priečky „tvorby práva“ tohto európskeho právneho priestoru. Môže sa zdať, že príspevok je zameraný na Európsky priestor a samotný Súdny dvor, no opak je pravdou, avšak, ako sa neskôr ukáže, samotný príklad judikatúry najlepšie upozorňuje na problematiku právnych princípov a ich významného postavenia v platnom právnom poriadku.

Zaradiť systematicky tento článok medzi články sumarizujúce, hodnotiace, či bádateľské bude problémom, nakoľko prezentuje subjektivizované postoje na v skutku široké okruhy nielen právnych otázok. Na mnohých miestach je a bude pravdepodobne iba podnetom na diskusiu či širšiu odbornú polemiku, nakoľko poskytnúť odpovede na nastolené otázky sa niektorým právnym vedcom a autorom nepodarilo predložiť ani v siahodlhých odborných publikáciách.

Právne princípy:

V prvom rade je treba povedať, že uspokojivo vymedziť právne princípy či právne zásady je s prihliadnutím na diverzifikovanosť právnej či odbornej spisby zaoberajúcej sa touto problematikou viac-menej nemožné. Akési všeobecne akceptovateľné vymedzenie, keďže definície tento autor kladie na druhú koľaj z hľadiska ich problematickosti, poskytol Viktor Knapp. Parafrázovaním jeho myšlienky, ktorý sa v diele "Velké právní systémy, úvod do srovnávací právní vědy" necháva počuť, že by pod právnymi princípmi bolo možné chápať všeobecné postuláty smerované na ľudské správanie, ktoré sú uznávané v civilizovaných krajinách povedzme, že táto definícia spĺňa vo veľkej časti všetky kvalitatívne požiadavky kladené na vymedzenie obsahu inštitútu právnych princípov.

V nadväzujúcej problematike samotnej existencie právnych princípov si treba úvodom a to bez akýchkoľvek sporov vyjasniť základnú premisu, ktorou je otázka, kde sa tieto právne princípy nachádzajú. Je viac ako jasné, že ten ktorý princíp, ktorý sa napríklad objavuje aj v rozhodovaní súdov pri riešení jednotlivých sporov inter partes, a ktorý zväčša sudcovia využívajú na odôvodnenie či verifikáciu nimi poskytnutého riešenia predmetnej kauzy, sa nemusia nachádzať iba v oblasti explicitného práva. Celsusom poskytnuté staré známe "ius est ars boni et aequi" - právo je umenie dobra a spravodlivosti, nám otvára priestor na vnímanie práva ako viacvýznamového normatívneho systému zakladajúceho významnú schopnosť a zručnosť, v ktorej je obsahom skutočnosť hovoriaca o umení aplikácie platného práva na konkrétny prípad s prihliadnutím na právne princípy a zásady skutočne minimálnou a nevyhnutnou vlastnosťou osoby, ktorá s právom ako takým pracuje, a jeho obsah aplikuje in concreto - inter partes či erga omnes.

Istá časť akademickej obce, nazvali by sme ju "pozitivistickou časťou", tvrdí a časť ich názorov je zaujímavá aj v tom, že o otázke existencie či relevantnosti právnych princípov sa vyjadrujú v zmysle, že tie právne princípy, ktoré sa explicitne alebo implicitne nedajú z právneho poriadku vyabstrahovať de facto pre právnu obec použiteľné nie sú.

Druhá skupina názorov stojaca ako opozitum k uvedenej zastáva postoj, že aj právne princípy, ktoré sa nachádzajú v extralegálnej oblasti sú v podmienkach aplikácie práva a častokrát aj v podmienkach jeho realizácie použiteľné, pretože tvoria jeho obsahovú stránku. Tieto názorové platformy majú samozrejme spornú stránku svojho dôvodenia zakotvenú v otázke čo je to platné právo, platný právny poriadok.


Postoje oboch sú do väčšej miery akceptovateľné. Máme však za to, že právne princípy, na ktorých je to ktoré odvetvie práva vybudované, sa v platnom právnom poriadku explicitne nachádzať nemusia a stačí, ak ich v procese ich individualizácie vieme z platného právneho poriadku extenzívnym, účelovým a teleologickým výkladom vyabstrahovať. Uvedené je dá sa povedať v súlade s vnímaním práva ako normatívneho systému „sensu largo“.

Prirodzene, že postoj, ktorý zastávame neodôvodňuje a neschvaľuje zavádzanie nových právnych princípov, ktoré sa v právnom poriadku ani implicitne nenachádzajú. Ak by to tak bolo, schvaľovali by sme účelovú tvorbu práva súdnou mocou formou tvorby právnych princípov pod prizmou verifikácie obsahu vyriešenia konkrétneho sporu, čo v žiadnom prípade nepripúšťame. Ak súd takýmto konaním vytvorí nový právny princíp, je to v rozpore s jeho právomocou a povinnosťou rozhodnúť iba na základe zákona. Možným je aj tvrdenie, že sudca v tomto prípade rozhoduje na základe zákona, a vytvoreným právnym princípom iba odôvodňuje správnosť svojho riešenia či aplikácie práva. Ak však ale vieme predmetnú kauzu vyriešiť na základe platného právneho poriadku, nepotrebujeme na verifikáciu nové právne pravidlo, ktoré podkopáva právnu istotu subjektov práva a de facto má silu vytvárať ex nunc nové právne inštitúty či hodnotovo-právne orientácie. Normálnym a dovoleným sa nám zdá spôsob odôvodňovania rozhodnutia riešiaceho konkrétnu kauzu právnym princípom logicky plynúcim z platného právneho poriadku, teda princípom, ktorého obsahová stránka je zrejmá zo znenia niektorých, či viacerých zákonných ustanovení jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach.

Na demonštráciu správnosti uvedenej myšlienkovej konštrukcie uveďme, že je viac ako známa existencia zásady zmluvnej voľnosti, no táto explicitne v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky uvedená nie je. Vieme ju samozrejme vyabstrahovať v závislosti od potrieb prevádzanej verifikácie nášho cieľa, teda vyriešenia konkrétnej kauzy, avšak jej explicitné zákonné znenie budeme hľadať márne. Dôkaz o jej existencii prebehne logickými argumentami, ktoré sú právnej obci viac ako známe, ba každá argumentácia by mala byť založená práve na nich, keďže máme za to, že logická právna argumentácia dáva v najmenšej miere možnosť nezohľadnenia zákonného znenia predpisu, ktorým riešime daný spor. Negatívnou stránkou tohto typu právnej argumentácie je skutočnosť, že táto nevie zohľadňovať jednotlivé hodnotové vlastnosti či orientácie inštitútov právneho poriadku, a výsledky ňou dosiahnuté sa v niektorých prípadoch in concreto môžu zdať nelogické a normatívne nesprávne.

To, čo má vplyv a naberá na dôležitosti je skutočnosť, že mnohokrát sa stáva, že v rozhodnutiach konkrétneho sporu sudcovia pri argumentácii využívajú odvolávanie sa na inštitúty právnych princípov. Je však otázne, aká je ich pozícia, prípadne zodpovedanie otázky, čo bolo skôr. Právny princíp, či právny poriadok? Plynie právny princíp z právneho poriadku, alebo právny poriadok je vybodovaný na základe právnych princípov?


Dôkaz o ich existencii a relevancii?

Zmienky o právnych princípoch a zásadách v samotnom platnom právnom poriadku nie sú až také časté, no aj napriek ich výnimočnosti existujú. Tak napríklad, v podmienkach Slovenskej republiky je to zákon č. 513/1991 Z.z Občiansky zákonník, ktorý vo svojom § 1 odseku 2 hovorí:

Právne vzťahy uvedené v odseku 1[1] sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Obchodný zákonník je prameňom, ktorý spomína aj inú zásadu, a robí tak v § 265:

O niečo ďalej pri formulovaní právnych zásad a právnych princípov v platnom právnom poriadku zašli naši českí susedia, ktorí sa v novom znení Občianskeho zákonníka nechávajú počuť nasledovné:

§ 2 odsek 1: Každé ustanovení soukromého práva lze vykládat jenom ve shodě s Listinou základních práv a svobod a ústavním pořádkem vůbec, se zásadami, na nichž spočívá tento zákon, jakož i s trvalým zřetelem k hodnotám, které se tím chrání. Rozejde-li se výklad jednotlivého ustanovení pouze podle jeho slov s tímto příkazem, musí mu ustoupit.

odsek 3: Výklad a použití právního předpisu nesmí být v rozporu s dobrými mravy a nesmí vést ke krutosti nebo bezohlednosti urážející obyčejné lidské cítění.

Formulácia zásad, na ktoré sa má pri akejkoľvek aplikácii práva prihliadať, je tu viac ako zjavná. Takáto formulácia slovenskému občianskemu zákonníku chýba. Tým, že takáto formulácia je v podmienkach Českej republiky obsiahnutá v základnom dokumente českého súkromného práva - občianskom zákonníku, ktorý zceľuje a zjednocuje súkromné právo do jednotného právneho dokumentu, právne zásady nadobúdajú na opodstatnenosti a je viac ako jasné, že smerovanie aplikácie či tvorby práva, ktoré hľadí jednak na zásady platné v tom ktorom právnom poriadku, a jednak na na stav akademických debát, doktríny vedcov, literatúry, stav právnej náuky (tzv. "communis opinio doctoris") je viac ako aktuálny a trebalo by na tomto fakte založiť akékoľvek legislatívne zámery v ktorejkoľvek právnej oblasti.

Systematika právnych princípov[2]:

A. V právnom poriadku explicitne uvedené[3]:


B. V právnom poriadku explicitne neuvedené:

C. Princípy nachádzajúce sa v extralegálnej mimoprávnej oblasti: hodnotové (axiologické princípy)

V tomto prípade ide zväčša o spravodlivostné princípy, ku ktorým sa vieme dostať cez prizmu rôznych prístupov a systematických vnímaní spravodlivostných klauzúl. Samozrejme, vplyv hodnotovej orientácie spoločenského zriadenia na kvalitatívnu stránku týchto princípov je viac ako jasný a jeho dopad na znenia konkrétnych spravodlivostných princípov je aktuálny. Nesmieme zabúdať ani na právne názory osoby, ktorá činí aplikáciu práva a ktorá takto získanými právnymi "spravodlivostnými" pravidlami[5] verifikuje svoje právno-aplikačné riešenie v prípade in concreto. Predmetná problematika spravodlivostných prístupov presahuje rozsah tohto príspevku, naším cieľom bolo iba upozorniť na možnosť verifikácie nastoleného riešenia konkrétnej kauzy práve využitím ich obsahovej stránky.


D. Princípy nachádzajúce sa v extralegálnej oblasti „obyčajovej“:

E. Historické právne princípy:

F. Tradičné súkromnoprávne princípy:

G. Sudcovské princípy:


Chicken - egg situation alebo čo bolo skôr?


Odpoveď na otázku, čo je právny princíp, ktorá je ľahko formulovateľná, je avšak o to ťažšie zodpovedateľná. Právny poriadok sa skladá z množstva inštitútov založených na kvalitatívne rozdielnych požiadavkách či znakoch, avšak tieto inštitúty ako celok sumarizujú právne mechanizmy nachádzajúce sa v tomto právnom poriadku do logického celku, ktoré summa summárum vytvárajú celok, ktorý pre adresátov práva na jednej strane vytvára možnosť produkovať právne relevantné vzťahy postavené na zmluvnej voľnosti, no na druhej strane týmto adresátom a subjektom práva adresuje prostriedky, ako prípadný právne nekonformný stav vyriešiť. Pod prizmou významu trojdelenia moci v štáte do tohto vzájomného vzťahu práva a jeho adresátov logicky vstupuje tretí prvok, a to prvok súdnej moci, ktorá zastrešuje zákonné možnosti vyriešenia vzniknuvšieho sporu.

Zhrnutím treba povedať, že predmetné právne princípy predstavujú akýsi spojovací článok medzi jednotlivými právnymi normami či ich predpokladmi, ovplyvňujú výklad právnych predpisov a určujú v neposlednom rade aj smery prípadného právnického uvažovania v obecnom slova zmysle. Povedzme si narovinu a potvrďme zosumarizované, že žiaden právny zástupca by v prípade konkrétneho sporu neuvažoval o zákonnosti požiadavky, ktorá by napríklad zakazovala určitému subjektu vstupovať do zmluvných vzťahov s iným subjektom, keďže je všeobecne známou, aj keď v právnom poriadku explicitne neuvedenou zásada spomenutej zmluvnej voľnosti, voľnosti kontraktácie[6]. Práve na tomto mieste je potrebné upozorniť na význam znalosti o existencii týchto právnych princípov, pretože tieto jednoznačne ovplyvňujú normatívne úsudky osoby aplikujúcej právo. Deje sa tak najmä vtedy, ak aplikácia konkrétnej normy na konkrétny prípad vyvoláva pochybnosti o správnosti obsahu záverov, ku ktorým spomenutá aplikácia normy na daný prípad vedie, čo sme koniec koncov potvrdili aj na hore uvedenom prípade, v ktorom hrala prvé husle zmluvná sloboda. Samozrejme, pri konkrétnej aplikácii práva a pri riešení konkrétnej kauzy sú dôležité aj osobné postoje osoby aplikujúcej právny predpis a pracujúcej s jeho predpokladmi, avšak v tomto zmysle sa okľukou vraciame ku názorovej platforme, že právny poriadok tvoria aj hodnoty, postoje a myšlienky, právne princípy, ktoré sa vyskytujú práve v extralegálnej oblasti – teda vnímanie práva v smere a pozícii sensu largo. Uvedené najlepšie podčiarkuje dogmatický prípad anglického práva, v ktorom sa viedli polemiky o tom, či môže dediť dedič, ktorý sa dopustil trestného činu proti poručiteľovi. Prečo sa v predmetnom prípade videli právne polemiky, ak právny poriadok dedenie takejto osoby nevylučuje? Pretože zásada, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegare potest) bola známou aj v anglickom práve, a práve táto viedla k výsledku, že dedičstvo osobe, ktorá zavraždila poručiteľa priznané nebolo. Nielen z uvedeného vyplýva, že vyriešenie predmetnej kauzy samozrejme nezávisí len na platnom právnom poriadku, ale samozrejme aj na hodnotovej orientácii tej ktorej spoločensko – ekonomickej formácie aplikujúcej právo a riešiacej konkrétny prípad, v tomto prípade je to logicky osoba sudcu.

Otázka na zamyslenie však znie, čo bolo skôr, právny princíp, alebo platné právo toho ktorého spoločenského zriadenia v podobe konkrétnych prameňov práva? Odpoveď na túto otázku nám otvára bránu zodpovedania v skutku dôležitej otázky, a to otázky s obsahom, či je používanie právnych princípov v rozhodnutiach súdov pri ich verifikácii v poriadku, alebo nie.

Ak bol platný právny poriadok vytvorený na základe týchto princípov, prečo potom tieto nie sú explicitne uzákonené v konkrétnej podobe a obsahu zákona? Pri takomto stave by bolo ich použitie nesporné a sudca by nemusel byť vystavený riziku nutnej potreby odôvodňovania rozhodnutia v konkrétnom prípade príliš extenzívnym spôsobom výkladu otázky, čo je platný právny poriadok a čo všetko tvorí jeho obsahovú náplň. Ak sa ich vznik systematizuje opačnou cestou, a to tak, že tieto právne princípy sú produktom platného právneho poriadku, ide bezpochyby iba o akýsi účelový a systematický sumár právnych a legálnych textov do nenormatívnej vety, ktorej sa však pri aplikácii práva a pri právnej argumentácii zvykne pripisovať normatívny, záväzný charakter. V tomto prípade sudcovi pri aplikácii práva a riešení prípadu nemôžeme vytýkať nič, pretože logickými argumentmi, právnou logikou a argumentáciou vie odôvodniť existenciu právneho princípu v tom ktorom platnom právnom poriadku. Je ale v poriadku situácia, ak sa sudca odvolá na princíp stojaci jasne v extralegálnej oblasti, napríklad v oblasti morálky, slušnosti, etiky?

Právna prax ale aj zákonný stav nám hovorí, že na niektorých miestach to v poriadku je - čo koniec koncov podporuje aj nepriznanie nároku dedenia v nami spomínanom prípade. Ďalej ak sa v konkrétnom spore prejednávali konania, ktoré prichádzajú do úvahy ako konania proti dobrým mravom, je len na osobe aplikujúcej právo na konkrétny prípad, čo uzná - a naopak, čo za dobré mravy neuzná. V tomto prípade je dôkaz o existencii pravidiel, ktoré sa nachádzajú mimo právneho poriadku a navyše, ktoré majú mimoprávny charakter jasný. Ich definíciu by sme však v platnom právnom poriadku nielen v podmienkach Slovenskej republiky hľadali márne.

Medzery v práve = výkon práva bez právnej úpravy?

Medzery v práve ako logický dopad skutočnosti, že právom sa nedá a nemôže dať upraviť každá spoločensko – ekonomicko – sociologická vzťahová štruktúra sú aktuálnou problematikou. Vyskytujú sa v odbornej spisbe polemiky, či medzery v práve vôbec existujú. Prikláňame sa k tej myšlienkovej konštrukcii, ktorá hovorí o kladnom zodpovedaní nastolenej otázky. Už zo samotného tvrdenia, že právom sa nedá a nemôže upraviť iba holá existencia bytia je toto smerovanie viac ako správnejšie. Ak by sa právnym poriadkom upravila každá spoločensky sa vyskytujúca forma správania sa jednotlivcov, samotné bytie by bolo výkonom práva, čo je v logickom protiklade ku kvalitatívnym znakom právneho poriadku akými sú napríklad účel, jeho funkcie či systematickosť zamerania platného právneho poriadku.

Je však medzerou v práve aj oblasť, ktorý platný právny poriadok neupravuje? Je mlčanie zákona právnou úpravou? Z extenzívneho výkladu známeho pravidla „čo zákon nezakazuje, je dovolené“ si myslíme, že miesta či oblasti správania sa subjektov práva (do tohto momentu je lepšie nazvať ich subjektmi bytia ako práva), ktoré platným právnym poriadkom nie sú upravené, medzerami v práve nie sú a tieto oblasti sa ani nedajú považovať za oblasť právom upravenú, na ktorú sa vzťahuje právna úprava - žiadna. Opačný názor by nás privádzal ku nie príliš logickým výsledkom – zákonom neupravené oblasti by boli výkonom práva, avšak predstavovali by množinu „medzier v zákone“, čo je jednak v prvom rade v protiklade ku myšlienke, že bytie nie je výkonom práva a jednak v druhom rade ku myšlienke, že čo zákon nezakazuje, je dovolené. Z uvedeného by logicky vznikala premisa, že mlčanie zákona je koniec koncov zákonná úprava „neupravených vzťahov“, ktoré sú v konečnom dôsledku výkonom práva - čo je záverom absurdným.

Otázkou, ktorú sme nastolenými úvahami chceli položiť znie, či je v poriadku, ak sa prostredníctvom sudcovskej tvorby práva do právneho poriadku zavádzajú právne princípy dovtedy v platnom poriadku neexistujúce – čoho najlepšou demonštráciou bude samotný, integračný Súdny dvor Európskej únie. Na tomto mieste povedzme, že paradoxne, subjekt integrácie v podobe Európskej únie a jej Súdny dvor nám na mnohých miestach produkuje do praxe dogmatické rozsudky v tom zmysle, že sa tieto stávajú akýmsi vodiacim elementom úpravy predmetného, dovtedy mnohokrát „právne“ neupraveného vzťahu, čo koniec koncov a v konečnom dôsledku vytvára doktrínu, ktorá sa v európskom priestore stáva záväznou a táto nemusí byť integračnou, skôr naopak. Uvedená situácia podľa nášho názoru v poriadku nie je, zvlášť pod prizmou už uvedeného. V poriadku to nie je a nemôže byť zvlášť pri uvedomení si faktu, že sudca v európskom type práva nedisponuje oprávnením tvoriť právo. Argumentácia „proeurópskych“ vedátorov o tom, že Súdny dvor iba nachádza právo existujúce v zakladajúcich zmluvách a toto právo aplikuje na prípad in concreto, a to mnohokrát extenzívnym výkladom neobstojí. Extenzívny znamená širší, nie novší, doposiaľ sa nevyskytujúci. Tvrdenie týchto teoretikov neobstojí ani v situácii ak si uvedomíme, že mnohokrát sa dokonca legislatívna tvorba v priestore Európskej únie uberá smerom „legalizovania“ a právnej verifikácie týchto „výrokových častí“ súdnych rozhodnutí do praxe, a to cestou smerníc, v prípade „vážnejšej rozhodovacej doktríny“ nariadeniami, či dokonca pretláčaním spomenutých - súdnym dvorom vynájdeným právnych princípov - do zakladajúcich zmlúv. Takto sme veľakrát v histórii videli, ako v prvom rade súdny dvor „vynašiel“ napríklad princíp nediskriminácie, rovnakého zaobchádzania atď, ktoré následne európska normotvorba reflektovala v legálnych zneniach zmlúv. Súdny dvor si v tomto prípade žije vlastným životom a európska normotvorba je ovplyvňovaná výsledkami jeho právnej argumentácie riešiacej konkrétne spory. Rozhodnutia záväzné inter partes sa tu systematizáciou vzťahu rozhodnutie – právna úprava dostávajú do pozície erga omnes, čo je prinajmenšom sporný postup. Účel svätí prostriedky, s touto axiomatickou paradigmou súhlasíme, avšak pýtame sa, čo je v tomto prípade účelom? Nevytvárajú sa týmto spôsobom právne princípy nové, hodnotovou orientáciou, logickou argumentáciou a proeurópskym smerovaním rozhodovania Súdneho dvora nie všetkým členským štátom a ich právnym poriadkom blízke? Neposkytuje možnosť odvolávať sa na právne princípy v platnom právnom poriadku explicitne neuvedené priestor pre prílišnú sudcovskú „normotvorbu“? Nenarúša tento stav rokmi overený model trojdelenia súdnej moci? A ako vieme zaručiť správnosť smerovania zavádzania nových inštitútov práve v podobe „nových“ právnych princípov? Na poslednú nastolenú otázku odpoveď viac menej nie je potrebná, keďže status quo hovorí o tom, že zvrátiť „obsahovú stránku“ rozhodnutí Súdneho dvora je už v dnešnej pozícii viac ako nemožné, keďže tento si, ako už bolo spomenuté skôr, žije vlastným životom produkujúcim sebe vlastné rozhodnutia ovplyvnené proeurópskym smerovaním, ktoré môže v niektorých prípadoch nadobúdať sporný charakter. Uvedené podčiarkuje nami už skôr prezentovaný názor, že sa takouto sudcovskou tvorbou práva produkujú najmä nové právne princípy, a právnym poriadkom európskeho kontinentu sa veľmi ľahko môže stať, že budú vystavované konfrontácii s týmito novými inštitútmi, ktoré oni sami nepoznajú, nie sú im logicky, obsahovo, systematicky, hodnotovo ani inak právne blízke, a aj napriek tomuto faktu budú tieto princípy chápané ako ich súčasť[7].

Vzájomná (zjavná?) prepojenosť právnych princípov:

Viesť polemiky o tom, či sa právne princípy navzájom ovplyvňujú nie je na mieste. Kladná odpoveď je logický záver premisy, že tie právne princípy, ktoré produkuje právny poriadok musia byť v akomsi vzájomnom vzťahu, keďže sú produktom právneho poriadku, ktorý iba ako celok nadobúda štrukturálny význam. Na demonštráciu uvedenej myšlienkovej konštrukcie uvedieme nasledujúci príklad. Právny princíp „pacta sunt servanda“ a jeho prípadné dodržanie alebo nie má jednoznačný vplyv na kvalitu právneho vzťahu. Uvedené je podčiarknuté ďalším pravidlom, ktoré hovorí o tom, že „zmluva platí iba za predpokladu nezmenených podmienok“ (clausula rebus sic stantibus). Logické a systematické prepojenie týchto pravidiel je viac ako jasné, keďže svojím rozsahom jednoznačne a vo vzájomnej spojitosti vedia ovplyvňovať konkrétny právny vzťah.

Záver:

Krátky príspevok o právnych princípoch, ich pôvode, existencii a význame mal za cieľ upozorniť na ich váhu v každom platnom právnom poriadku. V závislosti od vnímania vzniku práva, jeho obsahu a jeho otvorenosti vieme využívať inštitúty právnych princípov na zavádzanie nových právnych inštitútov. Uvedené neplatí v kontinentálnom type právnej kultúry, kedy sa rozhodnutiam súdov nepriznáva účinok erga omnes, no túto dogmatickú vlastnosť uvedeného právneho systému vyvracia judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Priznávame týmto rozhodnutiam všeobecnú platnosť, samozrejme nerobíme to výslovne ale mlčky, dá sa povedať obyčajovo, a samotnou existenciou a judikatúrou tohto súdu miešanie angloamerické prvky právneho systému s európskymi. Judikatúra Súdneho dvora si v podmienkach Európskej únie razí vlastnú cestu, o nezávislosti ktorej by sme sa tiež mohli baviť hodnú chvíľu, a táto nadobúda dá sa povedať záväzný charakter. Nebezpečenstvo tohto stavu vzniká v momente, ak sa predmetnou judikatúrou zavádzajú právne princípy či inštitúty nové, ktoré sú vlastné iba judikatúre Súdneho dvora, avšak spojitosť medzi ich obsahovou stránkou a právnymi poriadkami jednotlivých členských štátov by sme v mnohých prípadoch hľadali len márne. Právne princípy tu môžu poskytovať nástroj zavádzania mnohokrát politicky potrebných inštitútov, ktoré sa v platnom právnom poriadku nenachádzajú.


Okrem toho, odhliadnuc od európskej úrovne, je viac ako jasné, že ak sa rozhodovanie konkrétneho sporu na konkrétnom súdnom orgáne dostane do slepej uličky pod vplyvom nedostatočnej zákonnej úpravy niektorej oblasti správania sa, tento súd si vie prostredníctvom existencie (či neexistencie – prípad Súdneho dvora / vytvorenie právneho princípu) právneho pravidla nachádzajúceho sa v oblasti legálnej či extralegálnej pomôcť pri vyriešení predmetného sporu. Všetko bude v poriadku, ak súd logickými argumentmi a aplikáciou práva verifikuje platnosť právneho pravidla, ktorým si pomáha. Ak sa opak stane pravdou, je otázkou, či na vytvorenie pravidla (nového) súd a v konečnom dôsledku sudca oprávnený je, či uvedená možnosť nepodkopáva dogmatickosť a historicky overenú správnosť trojdelenia moci, a či sme si doteraz uvedomovali dôležitosť právnych pravidiel ako súčasti platného právneho poriadku až v takomto rozmere.



Poznámky pod čiarou:
(1) § 1 Rozsah pôsobnosti (1) Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. (2) Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.^
(2) Chceme upozorniť, že poskytnuté delenie je so súhlasom autora sčasti inšpirované prednáškou prof. JUDr. Jozefa Suchožu DrSc, uskutočnenej na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, dňa 21.02.2012 v rámci výučby predmetu "Obligačné právo".^
(3) Uvádzame prirodzene len niektoré.^
(4) Práve na tomto mieste je na mieste úvaha o výklade pojmu zákon. Tak napríklad judikatúra súdneho dvora považuje za zákon aj súdnu judikatúru – čo môže byť problémom.^
(5) Najčastejšími pravidlami tohto druhu sú napríklad zásada rovnakého zaobchádzania, zásada rovnosti šancí, zásada nediskriminácie, zásada oprávnenej diskriminácie a podobne.^
(6) Samozrejme, aj na tomto mieste zvlášť pod prizmou platného právneho poriadku ako celku sme nútení uvažovať v intenciách, že aj táto je limitovaná a ochrany hodná len do tej miery, v ktorej táto nie je v rozpore napríklad práve so zásadou poctivého obchodného styku, zásadou ochrany zmluvne slabšej strany atď.^
(7) http://www.ucps.sk/clanok--1771/Kratka_uvaha_o_prave_alebo_co_ovplyvnuje_jeho_kvalitativnu_stranku_.html


Názory k článku Právne princípy a zásady: mýtus alebo pravda a posvätných sluhoch aplikácie práva?:


  Tomáš Klinka, 26. 03. 2012 v 17:17 - K tým tradičným súkromnoprávnym princípom

Dva z princípov, čo sú menované v časti F, ma zarazili: princíp sociálneho štátu a tiež iura vigilantibus ("právo patrí všetkým"). Neviem, čo môže princíp sociálneho štátu znamenať v SÚKROMNOM PRÁVE, asi ide o omyl. Pokiaľ ide o princíp "vigilantibus iura", v článku uvádzaný slovenský prepis ("právo patrí všetkým") nie je podľa mňa vôbec vhodný - zvyčajný voľný preklad je "nech si každý chráni/stráži svoje práva".

  jakub.obert, 26. 03. 2012 v 23:20 - pacta sunt servanda

Pacta sunt servanda sa zvykne dovozovat z § 493 OZ. Ale je pravda, že je to vcelku kreatívny výklad.

  Jaroslav Čollák, 26. 03. 2012 v 23:52 - v prvom rade

ďakujem za reakcie kolegovia, a taktiež za upozornenia...

ad pss: možno trochu odbremenenia sa od ... pozitivizmu, a skúsiť obyčajný preklad slovného spojenia... pod pojmom pss si každý predstavuje to, že zmluvy sa majú dodržiavať, nie je na tomto tvrdení nič sporné... úmyslom nebolo vykladať tento pojem, ani ho justifikovať zákonným uchopením.

ad vigilantibus iura:súhlasím, dalo sa to formulovať aj inak.... nech si každý chráni svoje práva, právo patrí bdelým, klasická rimska zásada - v nadnesenom/príliš extenzívnom význame som mal za to, že sa to môže naformulovať aj tak ako som to učinil...

- nuž kolegovci, poučím sa, nabudúce si dám pozor na detaily, aby bola široká lexforácka ekipa spokojná s každým príspevkom a každou jeho časťou:)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím