lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (152)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (19)
Milan Hlušák (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (7)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Lexforum (4)
Michal Krajčírovič (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Peter Pethő (3)
Martin Gedra (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Straňák (2)
Anton Dulak (2)
Bob Matuška (2)
Michal Hamar (2)
Zsolt Varga (2)
Maroš Macko (2)
Ivan Bojna (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Marián Porvažník (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Igor Krist (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Zuzana Adamova (1)
Ján Pirč (1)
Emil Vaňko (1)
Marek Maslák (1)
Robert Šorl (1)
Gabriel Volšík (1)
Natalia Janikova (1)
Petr Kavan (1)
Lucia Palková (1)
Matej Košalko (1)
lukas.kvokacka (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Kohútová (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Matej Kurian (1)
Ivan Michalov (1)
Tomáš Ľalík (1)
Michal Ďubek (1)
Martin Svoboda (1)
lukasmozola (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Galgoczy (1)
Pavel Lacko (1)
Peter Marcin (1)
Martin Estočák (1)
Paula Demianova (1)
Martin Šrámek (1)
Vladislav Pečík (1)
Ondrej Halama (1)
peter straka (1)
Tomas Kovac (1)
Dušan Rostáš (1)
Miriam Potočná (1)
Ondrej Jurišta (1)
Vladimir Trojak (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Peter K (1)
Katarína Dudíková (1)
Marcel Jurko (1)
Pavol Mlej (1)
Róbert Černák (1)
Peter Janík (1)
Bystrik Bugan (1)
Dušan Marják (1)
Lucia Berdisová (1)
Nora Šajbidor (1)
Viliam Vaňko (1)
Matej Gera (1)
Ladislav Pollák (1)
Radoslav Pálka (1)
Bohumil Havel (1)
Robert Vrablica (1)
Peter Kubina (1)
David Halenák (1)
Roman Prochazka (1)
I. Stiglitz (1)
Petr Steiner (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Hudec (1)
Juraj Lukáč (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Kreatívnosť v premlčaní

Tomáš Klinka, 18. 10. 2013 v 16:45

Predpokladám, že nie som sám, koho raz za čas štátne úrady dokážu prekvapiť značnou dávkou právnej kreativity. V súvislosti s aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci som sa nedávno stretol s názorom, že právo účastníka správneho konania na primerané zadosťučinenie za prieťahy spôsobené v doteraz právoplatne NESKONČENOM správnom konaní, môže byť vo vzťahu k niektorým starším obdobiam nečinnosti správneho orgánu UŽ PREMLČANÉ. Inými slovami, právo na primerané zadosťučinenie za prieťahy sa vraj premlčuje po častiach v závislosti od toho, kedy sa zavŕšili/skončili jednotlivé obdobia nečinnosti v rámci jedného správneho konania a nie je pritom podstatná celková dĺžka konania a ani skutočnosť, že konanie stále prebieha.


Keď mi to (zatiaľ) nemenovaný pracovník nemenovaného ministerstva oznámil, skoro som v šoku spadol zo stoličky. Tak štát sa neváha zbaviť zodpovednosti za vlastné zlyhania takýmto hanebným spôsobom! Ak by sme aj hypoteticky predpokladali, že k premlčaniu práva účastníka konania na primerané zadosťučinenie by skutočne mohlo dôjsť po častiach ešte v priebehu konania (čo nižšie tvrdím, že nie je možné), uplatnenie takejto námietky premlčania evokuje zjavné pošliapanie princípu "nikto by nemal mať prospech z vlastného protiprávneho konania resp. nekonania" (nemo turpitudinem suam allegare potest). Ukazuje sa, že aj štát uplatnením námietky premlčania môže konať v rozpore s dobrými mravmi, pretože je zjavné, že sám štát prostredníctvom nečinnosti svojich orgánov zavinil márne uplynutie premlčacej lehoty na úkor účastníka konania, pre ktorého by zánik vymáhateľnej pohľadávky predstavoval neprimerane tvrdý postih v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (pozri aj rozsudky NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 a 32 Odo 466/2004).


Navyše podľa môjho názoru je vylúčené, aby vôbec došlo k premlčaniu práv podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nesprávneho úradného postupu v podobe nečinnosti správneho orgánu ( § 9 ods. 1) ešte v priebehu toho istého správneho konania. Vychádzam pritom najmä zo základného argumentu, že NIE JE MOŽNÉ STANOVIŤ ZAČIATOK PLYNUTIA SUBJEKTÍVNEJ ANI OBJEKTÍVNEJ PREMLČACEJ LEHOTY. Totiž jednoznačne identifikovať obdobia nečinnosti v správnom konaní je možné zásadne len ex post, pretože je nutné komplexné posúdenie v kontexte priebehu a dĺžky celého správneho konania. Rovnako postupujú ústavné súdy a Európsky súd pre ľudské práva pri skúmaní prieťahov v súdnych konaniach. Od účastníka správneho konania nemožno legitímne požadovať, aby si počas správneho konania sám priebežne robil závery o tom, či a kedy došlo k "dokonaniu" nesprávneho úradného postupu (nečinnosti) a kedy presne mu začala plynúť premlčacia lehota. Opačný názor by zakladal takú právnu neistotu, ktorá je nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Je potrebné si pritom uvedomiť, že podmienkou vzniku resp. uplatnenia práva na primerané zadosťučinenie v prípade nesprávneho úradného postupu (nečinnosť správneho orgánu) nie je žiadne rozhodnutie, konštatovanie, či deklarovanie.


Podľa § 19 ods. 1 zákon je pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Otázkou je, či a ako sa o tom mohol dozvedieť? Mohol sa to možno síce dovtípiť, čo by ale aj tak nepostačovalo; predsa len zákon vyžaduje exaktnú vedomosť o škode a nie nejakú špekulatívnu úvahu.


Začiatok plynutia objektívnej 10-ročnej lehoty viaže zákon v § 19 ods. 2 na oznámenie rozhodnutia, ktoré spôsobilo škodu, čo je pre účely nesprávneho úradného postupu na prvý pohľad nepoužiteľné. Ako však veľmi správne minulý rok skonštatoval Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 430/2011 je namieste využiť analógiu a doplniť tak medzeru v zákone. Podľa Ústavného súdu SR sa teda 10-ročná objektívna premlčacia lehota primerane vzťahuje aj na právo na náhradu škody (primeraného zadosťučinenia) spôsobeného nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd SR zároveň odmietol subsidiárnu aplikáciu § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá stanovuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu práva na náhradu neúmyselne spôsobenej škody.


Prirodzene Ústavný súd SR už v uvedenom náleze nedáva odpoveď na otázku, odkedy počítať túto 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu v osobitnom prípade nesprávneho úradného postupu v podobe nečinnosti resp. prieťahov v správnom konaní. Tu je citeľné zlyhanie zákonodarcu, ktorý pri poslednej novele zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 412/2012 Z. z.) nakoniec rezignoval na zavedenie osobitnej úpravy premlčania v týchto prípadoch, ktorá bola pôvodne navrhovaná ako novelizačný bod 12 v nasledovnom znení:


12. V § 19 sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie:

„(3) Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona sa premlčí za šesť mesiacov odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej nemajetkovej ujme, najneskôr však do desiatich rokov odo dňa, kedy nastala skutočnosť, s ktorou je vznik nemajetkovej ujmy spojený. Ak vznikla nemajetková ujma nesprávnym úradným postupom, neskončí premlčacia lehota skôr ako za šesť mesiacov od skončenia konania, v ktorom k tomuto nesprávnemu úradnému postupu došlo.“.

Paradoxne na základe pripomienky VIA IURIS bol tento novelizačný bod nakoniec vypustený. Verím tomu, že kolegovia z VIA IURIS to mysleli dobre, ale účastníkom extrémne dlhých správnych konaní spravili skutočne medvediu službu. V úsilí o priznanie satisfakcie im neostáva nič iné, len sa naďalej spoliehať na osvietenosť úradníkov resp. sudcov a ich právnu kreativitu. A to veru nemusia byť optimistické vyhliadky.



Názory k článku Kreatívnosť v premlčaní:


  Ján Lazur, 19. 10. 2013 v 08:35 - Premlčanie

Vďaka, Tomáš, za tento príspevok a malý "ponor" do vnímania problematiky premlčania zo strany nemenovaného pracovníka nemenovaného ministerstva. Čo sa týka Tvojej argumentácie, samozrejme s ňou súhlasím.

Inak, nemyslím si, že máme v práve inštitút, ktorý by dokázal vytvoriť toľko problematických, no i komických situácií ako premlčania. Pred pár týždňami som bol na pojednávaní, kde ešte pred tým, než sudca reálne otvoril pojednávanie, právna zástupkyňa protistrany asi trikrát zopakovala, že jej klient vznáša námietku premlčania, ak by súd akceptoval tvrdenie, že zmluva, ktorá bola predmetom sporu, je absolútne neplatná. Toto už vyznelo naozaj komicky. :-)

Chápem, dôsledky premlčania sa také zásadné, že eventualita premlčania sa stala v podstate ubikvitným argumentom. To platí osobitne v prípade slovenského práva, kde už len legislatívne stelesnenie premlčania má toľko nedostatkov, že o právnej istote je len veľmi ťažké hovoriť. A potom tu máme ešte ten princíp, ktorý si, Tomáš, spomínal, o získavaní prospechu z vlastného protiprávneho konania, ktorý je pravidelne prehliadaný.

  Tomáš Klinka, 19. 10. 2013 v 13:53 - ad Ján

Ďakujem za reakciu. Namietať premlčanie "hlava-nehlava" je rozšírené rovnako ako tvrdiť neplatnosť právnych úkonov "len tak pre istotu". Vždy sa tým odpúta pozornosť od podstaty sporu a oddiali sa jeho konečný výsledok. V horšom prípade pri našej nejasnej legislatíve v spojení s často nepredvídatelnou a formalistickou súdnou aplikáciou to môže celý spor deformovať až do nespravodlivého rozhodnutia. Sudca by mal byť odolný voči takýmto pokusom a odlišovať ich od legitímnej vecnej obrany, i keď uznávam, že niekedy to môže byť náročné.

V súvislosti s prieťahmi v správnom konaní je treba mať na pamäti aj to, že jediným prostriedkom satisfakcie je nárok založený na zákone č. 514/2003 Z. z., pretože Ústavný súd SR sa tejto agendy už dávno zbavil. O to viac vystupuje do popredia dôležitosť nachádzania spravodlivosti už v súdnom konaní.

K premlčaniu podla 514ky ešte poznámku - posledná novela zmenila § 9 síce len pokial ide o prieťahy v súdnom konaní, ale aj z tejto zmeny nepriamo vyplýva, že čiastkové premlčanie a navyše ešte počas konania nie je prípustné.



  Robert Goral, 19. 10. 2013 v 18:30 - min.

Budem hadat, to kreativne ministerstvo je spravodlivost. Tam je kazdy taky borec.

  Vladimír Šárnik, 23. 10. 2013 v 21:20 - ad pripomienka VIA IURIS

Keďže som sa okolo pripomienky VIA IURIS trochu motal, rád by som vysvetlil, ako bola myslená, keďže zjavne ostala nepochopená.

Nielen úradníci ministerstva spravodlivosti na každú žiadosť o predbežné prerokovanie reagujú nezmyselne. Organizmus si opakovaným stykom s týmto vírusom vybuduje imunitu a zo stoličky padať nebude potrebné. Každá žiadosť totiž uplaňuje nárok bez dôkazov, absentuje príčinná súvislosť, absentuje protiprávnosť, absentuje všetko... Zaoberať sa úradníckymi odpoveďami je preto strata času. Žiadna novela nezmení právne bezvedomie, ktoré v tejto oblasti u úradníctva panuje. Žiadosti o predbežné prerokovanie budú aj tak "zamietané". Naopak, inštitút predbežného prerokovania by sa mal úplne zrušiť, pretože ničomu neslúži, je to iba vyprázdnený rituál.

(Tu si dovolím malé odbočenie - nie námietka premlčania, ale fráza o nepreukázaní príčinnej súvislosti je právnickou burinou, ktorú radi pestujú právnici, ktorým "nešla matematika, preto išli na právo.")

Dôležité je, ako rozhodujú súdy. V rozhodovacej činnosti súdov som sa zatiaľ nestretol s vážnejšími problémami, súdy rešpektujú, že premlčacia lehota začína plynúť v zásade až skončením konania.

Pokiaľ by však bolo schválené pôvodne navrhované ustanovenie, došlo by výraznému skráteniu premlčacej lehoty na zúfalých 6 mesiacov.

Novela vytvorila omnoho vážnejšie prekážky uplatneniu nároku, v niektorých častiach došlo doslova k vykuchaniu zákona. Bolo by to na dlhšie vypisovanie. Je to však plne v súlade s aktuálnym trendom likvidovania proobčianskych inštitútov s využitím sálamovej taktiky.

  Tomáš Klinka, 24. 10. 2013 v 08:51 - Ďakujem za reakciu, pán Šárnik

oceňujem, že ste sa rozhodli zúčastniť tejto diskusie. Súhlasím, že úradnícku aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. netreba preceňovať a že inštitút predbežného prerokovania je fakticky zbytočný. Nezdielam však úplne váš optimizmus vo vzťahu k súdom - napokon o mnohom vypovedá aj právny názor KS BA, ako je opísaný v náleze ÚS SR, na ktorý odkazujem v poste. Prečo nechávať na súdnu prax aj medzery v zákone, o ktorých zákonodarca vie a efektívne by ich mohol legislatívne riešiť? Minimalistická právna úprava nie vždy zaručuje primeranú mieru istoty a predvídatelnosti aplikácie. A keď si uvedomíme, že na druhej strane stojí štát (úradník) s tendenciou zlahčovať každý prípad svojho zlyhania, precíznosť zákona o jeho zodpovednosti je skutočne namieste.

Pripomienka VIA IURIS k novelizačnému bodu 12 snáď mohla navrhnúť zachovanie poslednej vety, ako je zvýraznená boldom v závere postu. A to bez rizika narušenia koncepčnosti prístupu VIA IURIS, s ktorým možno v zásade súhlasiť.

Tým nemenovaným ministerstvom je MPaRV SR, keďže ide o prieťahy v reštitučnom konaní pred správnym orgánom v pôsobnosti tohto ministerstva. Spravodlivosť je v tom naozaj nevinne...

  Peter Wilfling, 24. 10. 2013 v 16:39 - k pripomienke VIA IURIS

Pripomienka VIA IURIS (ako je zjavné z jej znenia) smerovala k vypusteniu navrhovanej 6 mesačnej premlčacej lehoty (ktorá mala byť zakotvená namiesto existujúcej 3 ročnej). Ak by navrhované ustanovenie zostalo v zákone, išlo by o neprimerané a neprijateľné obmedzenie práv poškodených. Naozaj sme nemohli rátať s tým, že niektorí pracovníci nemenovaného ministerstva vykladajú plynutie premlčacej lehoty pri prieťahoch takýmto absurdným, protiprávnym a možno aj zlomyseľným spôsobom. Zdá sa, že aj vy ste sa stretli s takýmto výkladom až nedávno. Navyše, ak sa ministerstvo už vtedy domnievalo, že plynutie premlčacej lehoty pri prieťahoch v konaní je nejasné a chcelo riešiť tento výkladový problém, tak z obsahu našej pripomienky je zrejmé, že sme namietali iba skrátenie premlčacej lehoty. Ministerstvo nebolo návrhom vypustiť celé ustanovenie vôbec viazané, a ak by chcelo túto otázku riešiť, mohlo v ustanovení poslednú vetu ponechať, s tým, že namiesto "6 mesiacov od skončenia konania" by tam dalo formuláciu "3 rokov od skončenia konania".

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím