lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (36)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Michal Krajčírovič (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Maroš Hačko (4)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Ivan Bojna (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Lukáš Peško (2)
Gabriel Volšík (2)
Roman Kopil (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Ondrej Halama (2)
Marián Porvažník (2)
Juraj Straňák (2)
Marek Maslák (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Andrej Kostroš (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Serfozo (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Dušan Marják (1)
lukas.kvokacka (1)
jaroslav čollák (1)
Ivan Michalov (1)
Marcel Ružarovský (1)
Zuzana Kohútová (1)
Michal Ďubek (1)
Viliam Vaňko (1)
Igor Krist (1)
Richard Macko (1)
Ladislav Pollák (1)
Paula Demianova (1)
Matej Kurian (1)
Michal Jediný (1)
Matej Gera (1)
Katarína Dudíková (1)
Vladislav Pečík (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Šrámek (1)
Peter Marcin (1)
Martin Hudec (1)
Gabriel Závodský (1)
Martin Poloha (1)
David Horváth (1)
Zuzana Adamova (1)
Tomáš Pavlo (1)
Tomáš Demo (1)
I. Stiglitz (1)
Tibor Menyhért (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Peter Kotvan (1)
Marcel Jurko (1)
Eduard Pekarovič (1)
Róbert Černák (1)
Vladimir Trojak (1)
Radoslav Pálka (1)
Nora Šajbidor (1)
Martin Estočák (1)
Jakub Mandelík (1)
Miriam Potočná (1)
Ivan Kormaník (1)
Lucia Berdisová (1)
Matej Košalko (1)
Peter Janík (1)
Juraj Lukáč (1)
Robert Šorl (1)
Bystrik Bugan (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Dušan Rostáš (1)
Petr Steiner (1)
Ivan Priadka (1)
Vincent Lechman (1)
Pavol Mlej (1)
Pavel Lacko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Peter Kubina (1)
Peter K (1)
Zuzana Klincová (1)
Martin Svoboda (1)
Natalia Janikova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Tomas Kovac (1)
lukasmozola (1)
Ján Pirč (1)
Tomáš Korman (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Galgoczy (1)
Bohumil Havel (1)
Lucia Palková (1)
Emil Vaňko (1)
Jana Mitterpachova (1)
peter straka (1)
Tomáš Ľalík (1)
David Halenák (1)
Petr Kavan (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Rozhodcovským rozsudkom v exekúcii svitá na lepšie časy

Juraj Gyarfas, 14. 01. 2014 v 18:05

Hoci názov tohto postu by to mohol naznačovať, nechcem sa teraz púšťať do pojednania o novele zákona o rozhodcovskom konaní a návrhu nového zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktoré sú v súčasnosti v medzirezortnom pripomienkovom konaní (aj keď to by tiež bolo na dobrú diskusiu). Rád by som len stručne upozornil na nedávny nález Ústavného súdu SR (II. ÚS 499/2012), ktorý koriguje doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a rozhodcovské rozsudky v rámci exekučného prieskumu do istej miery chráni pred svojvôľou exekučných súdov.

Pozadie sporu je skutočne modelové (a predpokladám, že takýchto sporov museli byť na Slovensku v posledných rokoch desiatky, ak nie stovky).

Oprávnený podal na základe rozhodcovského rozsudku návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd si od exekútora vyžiadal predloženie dodatočných dokumentov (úverovú zmluvu a poistné podmienky). Na základe týchto dokumentov dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná a žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odôvodnenie pozostávalo z niekoľkých všeobjímajúcich fráz o § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, smernici 93/13/EHS a judikatúre Súdneho dvora EÚ. Krajský súd toto uznesenie potvrdil a najvyšší súd podané dovolanie odmietol.

Ústavný súd na sťažnosť oprávneného judikoval, že postup všeobecných súdov bol v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného a uznesenie najvyššieho súdu zrušil. Odôvodnenie ústavného súdu je mimoriadne dôkladné a elegantné a určite hodné podrobnejšieho štúdia. Na účely tejto anotácie si však dovolím len stručne zhrnúť praktické závery pre exekúciu rozhodcovských rozsudkov.

Po prvé, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno urobiť "len tak halabala" - ide o proces vyžadujúci si skúmanie skutkového stavu a aplikáciu právnych noriem na zistený skutkový stav. "Predpokladom následku – neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy [...], ako aj zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa [...]. Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. [...] Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie."

Po druhé, v štádiu vstupu do exekučného konania už platnosť rozhodcovskej zmluvy posudzoval rozhodcovský súd, ktorý je podľa § 21 ods. 4 ZRK oprávnený posudzovať svoju právomoc.

Po tretie, ak za takýchto okolností exekučný súd v rámci svojho prieskumu podľa § 44 EP dospeje k opačnému záveru (teda k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky), nemôže tak urobiť bez toho, aby dal oprávnenému možnosť vyjadriť sa. "Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť."

Podstatu nálezu vidím v tom, že exekučné súdy nemôžu rozhodcovské rozsudky - obrazne povedané - "hádzať do koša" na základe všeobecnej argumentácie o neplatnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Diskusia o platnosti rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách sa po účinnosti nového zákona o spotrebiteľskej arbitráži stane do istej miery obsolétnou, na tomto blogu v nej však viackrát zaznelo, že z Občianskeho zákonníka, zo smernice 93/13/EHS, ani z judikatúry Súdneho dvora v žiadnom prípade nevyplýva paušálny zákaz rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách. To neznamená, že v konkrétnom prípade rozhodcovská doložka nemôže byť neprijateľnou a tým pádom neplatnou. Takýto záver si však musí vyžadovať konkrétne skutkové zistenia a konkrétne právne závery týkajúce sa danej rozhodcovskej doložky a nie všeobecnú argumentáciu a paušalizované závery. Považujem za potešujúce, že toto ústavný súd potvrdil.


Názory k článku Rozhodcovským rozsudkom v exekúcii svitá na lepšie časy:


  Juraj Gyarfas, 10. 06. 2014 v 13:21 - NS SR k zastaveniu exekúcie

Zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 57/2012; zbierka stanovísk 4/2014)

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:22 - I. ÚS opačne

Vo veci I. ÚS 547/2012 prvý senát zaujal opačný postoj a rozhodol, že zamietnutím žiadosti o udelenia poverania na výkon exekúcie (teda potvrdením tohto uznesenia odvolacím súdom) základné právo oprávneného z rozhodcovského rozsudku porušené nebolo. Veľmi kriticky sa pritom vyjadril o vyššie citovanom náleze II. ÚS a dokonca naznačil, že išlo o "akt jurisdikčnej svojvôle".

" Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K podobnému názoru ? ako v tejto veci ? ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013 resp. III. ÚS 455/2013) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke ? okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ? rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom predvídaným spôsobom ( § 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle. "

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:27 - ... a Ľalíkov "powerful" disent

K rozhodnutiu pripojil svoje odlišné stanoviska sudca Ľalík, ktorý sa veľmi jednoznačne vymedzil voči pro-spotrebiteľským excesom všeobecných súdov.

Citujem: " všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.

3. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.

4. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).



10. Preto som presvedčený o tom, že ústavný súd mal v tejto veci uplatniť svoju kasačnú právomoc, lebo výsledok konania pred všeobecnými súdmi je zjavným excesom, a teda popretím účelu a funkcie súdnej ochrany práv vo vzťahu k veriteľovi. Inými slovami, som presvedčený, že označené základné práva sťažovateľky neboli napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov vôbec ochránené.
"

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:29 - ...

identicky aj I. ÚS 38/2013

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 22:04 - ... a plénum ...

PLz. ÚS 1/2014

"Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( § 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní."

  Juraj Gyarfas, 15. 06. 2018 v 16:07 - ÚS SR k prieskumu notárskej zápisnice v exekučnom konaní

Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ.“ (ÚS SR, III. ÚS 8/2018)

  Tomáš Čentík, 17. 06. 2018 v 17:34 - hmm

Nie som si istý či tento záver ešte platí aj po novele Exekučného poriadku (zákon č. 2/2017), ktorá je účinná od 1.4.2017. Podľa § 53 ods. 3 písm. h) EP, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, ktorá nespĺňa zákonné náležitosti alebo záväzok v nej obsiahnutý odporuje zákonu alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Z toho mi vyplýva, že po novele EP je exekučný prieskum notárskych zápisníc širší a exekučný súd môže preskúmať aj hmotnoprávny základ (bližšie k exekučným notárskym zápisniciam tu http://www.ulpianus.sk/blog/exekucna-notarska-zapisnica-v-aplikacnej-praxi-a-jej-deformacie/).

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2018 v 09:17 - námietka započítania v exekúcii

Ďakujem Tomáš. Už dlhší čas by som chcel napísať niečo o meritórnom prieskume exekučných titulov v exekučnom konaní. Podľa môjho názoru ide o jeden z najväčších problémov exekúcie na Slovensku. A veľká novela EP v tomto smere ešte skomplikovala situáciu exekučného prieskumu spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov, pretože zrušila obnovenie lehoty na žalobu o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku podľa § 56 ods. 5 EP (odkaz v § 46 ods. 3 ZoSRK však ostal). Tak sa zrejme opäť predpokladá, že prieskum budú vykonávať exekučné súdy, hoci § 53 ods. 3 písm. f) EP to nepredpokladá.

Ale k tomu sa ešte musím dostať. Teraz som len chcel poukázať na výborný český článok o námietke započítania v exekučnom konaní (Petr, B. K problematice námitky započtení pohledávky v řízení o zastavení exekuce. Právní rozhledy 10/2018, s. 366). Autor kritizuje „[masové pošlapávanie zásady „pacta sunt servanda“] v insolvenčním oddlužování fyzických osob, při ex offo přezkumu rozhodčích doložek v exekučních řízeních a potažmo i v dalších řízeních o zastavení exekuce z jiného důvodu“.
Ďalej kritizuje prax, podľa ktorej exekučné súdy meritórne riešia existenciu započítavanej pohľadávky. “Je s podivem, že v době formulářových podání všeho druhu, elektronizace justice, tedy jinými slovy její barbarizace, se právě od exekučního soudu očekává ta nejsofistikovanější činnost. Např. pohledávku z dříve obchodní věci, kterou by v nalézacím řízení řešil v prvním stupni krajský soud a vrchní soud jako soud odvolací, najednou jen tak na okraji své rozhodovací činnosti řeší exekuční soud, tedy primárně soud okresní. Mimochodem, exekuční soud takovou „kauzu“ řeší bez zaplacení soudního poplatku.

A v neposlednom rade poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budejoviciach, ktorý dospel k nasledovnému záveru: “ Odvolací soud nepopírá, že i v průběhu exekuce se lze výjimečně bránit námitkou započtení, mělo by se tak ale dít toliko výjimečně a s přísným respektem k dikci § 1987 odst. 2 ObčZ. Ačkoliv relevantní judikatura nevylučuje, aby byly v exekuci započítávány i pohledávky nejudikátní (k tomu viz usnesení NS z 26. 6. 2013, sp. zn. 20 Cdo 1106/2013), a v této souvislosti dovozuje povinnost exekučního soudu se i těmito pohledávkami blíže zabývat, na straně druhé právě tyto pohledávky nejvíce tendují ke spornosti a nejistotě, přičemž odstranění zmíněných nedostatků mnohdy přesahuje rámec přezkumné činnosti exekučního soudu. Je potřeba zdůraznit, že exekuční soud není povolán k tomu, aby suploval činnost nalézacího soudu. Pokud povinný považuje aktivně započítávané pohledávky z titulu smluvní pokuty za oprávněné, nechť své nároky uplatní žalobou u nalézacího soudu, jelikož odstranění pochybností o jejich existenci a výši významně přesahuje rámec předmětného řízení o zastavení exekuce.

  Martin Ilavský, 22. 06. 2018 v 07:36 - obrana započítaním

Pozdravujem všetkých čitateľov a prispievateľov lexfora.
Obrana započítaním je zaujímavá. Vnímanie tohto spôsobu obrany závisí z môjho pohľadu od konkrétnych okolností, predovšetkým od spornosti/reálnosti pohľadávky, ktorá má spôsobiť zánik vymáhanej pohľadávky, ale tiež od toho, na ktorej strane sa nachádzame.
Stretol som sa s vecou, kedy bola žalovaná pohľadávka, ktorú žalovaný nespochybnil, a svoju obranu založil na započítaní svojich pohľadávok, ktoré žalobca neuznal. Napriek opakovaným námietkam súd (ešte za účinnosti OSP) nevylúčil vec na samostatné konanie, hoci žalovaný odporom uplatnil sumu vyššiu ako bola suma žalovaná (vzájomný návrh). Neskôr žalovaný sumu, ktorú chcel započítať znížil tak, aby sa rovnala sume uplatnenej žalobou. Nároky, ktoré proti sebe stáli sa týkali tých istých účastníkov, iné „spojenie“ neexistovalo.
Spor o pohľadávky, ktoré mali podľa žalovaného spôsobiť zánik žalovanej pohľadávky, ktorá opakujem nebola spochybnená trvá už 5 rokov, vo veci sa uskutočnilo 8 pojednávaní (množstvo pojednávaní bolo odročených z dôvodov na strane žalovaného, alebo jeho právneho zástupcu), boli vypočuté desiatky svedkov (niektorí odpovedali na otázky písomne už podľa CSP), prvý rozsudok, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol, odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania (predovšetkým svedeckými výpoveďami) súd žalobu opäť zamietol a s pravdepodobnosťou na hranici istoty bude znovu podané odvolanie.
Rozdiely medzi úpravou OSP a CSP pokiaľ ide o spojenie vecí ( §112 OSP vs §166 CSP) a vylúčenie vecí na samostatné konanie ( § §97,98 OSP vs §147 CSP) považujem za kozmetické. Chcel by som veriť, že v tomto konkrétnom prípade išlo o exces.
S ohľadom na konkrétne okolnosti by bolo možné vylúčiť na samostatné konanie pohľadávku, ktorej uplatnenie je celkom zjavne zneužitím práva, argumentujúc aplikáciou základného princípu CSP (čl. 5), predtým §2 OSP.
Na druhej strane, ak by som bol nútený brániť sa započítaním, tak by som trval na tom, že k vylúčeniu veci na samostatné konanie (ak by boli splnené podmienky na spojenie vecí) by dôjsť nemalo. Predovšetkým preto, že započítanie vychádza zo starej rímskej zásady dolo agit, qui petit, quod statim redditurus est (zlomyseľne koná ten, kto žiada niečo, čo musí hneď vrátiť). Možno namietať, že obrana započítaním (predovšetkým pri skutočne sporných pohľadávkach) resp. posudzovanie pohľadávky, ktorá má spôsobiť zánik nespornej (judikovanej) pohľadávky nie je fér. Avšak v tom, že súd túto obranu posudzuje možno vidieť naplnenie základných princípov CSP (čl. 2 ods. 1), predtým §1 OSP. Mohlo by byť nespravodlivé pristupovať k obrane zápočtom tak, že bude vec vylúčená na samostatné konanie. V extrémnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, že žalovaný splní svoj záväzok, avšak napriek tomu, že by vo veci svojej žaloby (vylúčenej na samostatné konanie) bol úspešný, reálne by nemusel byť jeho nárok uspokojený, pretože by ten, ktorému plnil nebol schopný splniť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu a vynútiť splnenie povinnosti by sa nemuselo podariť ani súdnemu exekútorovi.
Samozrejme je možné, že súd v konkrétnej veci vydá neodkladné opatrenie, alebo zriadi záložné právo (zabezpečovacie opatrenie) ak existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Nie je ale vo všeobecnosti lepšie (spravodlivé a praktické), aby súd konal o vzájomných nárokoch strán v jednom konaní?

  Martin Friedrich, 22. 06. 2018 v 09:47 - @Martin

Súd by mal spraviť rázny poriadok so stranou konania, ktoré nevie riadne uplatniť či už kompenzačnú námietku alebo vzájomný návrh. No na druhej strane si myslím, že súd postupoval správne, ak vzájomný návrh aj s odkazom na zásadu hospodárnosti konania nevylúčil na samostatné konanie.

  Juraj Gyarfas, 04. 07. 2018 v 09:18 - NS SR k exekučnému prieskumu

"Žalobca 2/ sa následne mohol žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov uvedených v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 218/1996 Z.z., v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „zákony sú písané pre bdelých" alebo „nech si každý stráži svoje práva"). Nevyužitie postupu podľa uvedeného ustanovenia znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., keď právoplatným rozhodnutím o povinnosti plniť je vyriešená aj prejudiciálna otázka existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu, z ktorého povinnosť plniť vzišla, pričom k zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci dospieť inak, než predmetnou určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil.

[...]

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že doručený rozhodcovský nález, ktorý už nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným rozhodnutím.

Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný ( § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku).
"

NS SR, sp. zn. 4 MCdo/8/2012

  Juraj Gyarfas, 29. 10. 2018 v 17:47 - k exekučnému prieskumu rozhodcovského rozsudku

"... možnosť účastníka konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní." ÚS SR, II. ÚS 300/2018

"Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy ( § 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy ( § 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné." NS SR, sp. zn. 6 ECdo/7/2013

  Juraj Gyarfas, 29. 10. 2018 v 17:50 - preklúzia námietky nedostatku právomoci

"Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či v prípade, ak účastníci rozhodcovského konania, nepodajú námietku neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. nemôžu sa na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy. Skutočnosť, že navrhovatelia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nenamietali sporná nie je a ani to, že obidva konajúce súdy sa s touto otázkou v odôvodnení rozhodnutí zaoberali.

...

Obmedzenie lehoty na podanie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak znamená, že jej nesplnením sa rozhodcovské konanie právoplatne skončí bez vyriešenia otázky právomoci rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok (s výnimkou tzv. nearbitrovateľných sporov) už nebude možné napadnúť žalobou o zrušenie na všeobecnom súde.
"
NS SR, sp. zn. 3 MObdo 5/2013
ÚS SR, I. ÚS 483/2014

  hudzo, 31. 10. 2018 v 10:11 - Nie celkom súhlasím

Fajn rozhodnutie v tom zmysle, že exekučný súd nesmie na každý rozsudok rozhodcovského súdu reagovať ako býk na červené súkno a robiť ex offo zo seba pátrača a v tomto smere s ním súhlasím.
Na druhej strane princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ nie je ťažiskový princíp práva, hoci som za jeho veľké uplatnenie a to aj vo vzťahu spotrebiteľom. Myslím si však, že sú princípy, ktoré sú v pomyselnom rebríčku princípov vyššie. Napr. princíp legality a teda nemožno z nepráva robiť právo a prikazovať exekučnému súdu robiť zo seba mŕtveho chrobáka, ak prima facie vidí pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie, že napr. rozhodcovský súd porušil a prekročil § 1 ods. 3 zákona č. 244/2009 Z. z. Na tom závere ani prijatie zákona č. 335/2014 Z. z. nič nezmenilo a to ani nové ust. § 2 zákona rozhodcovskom konaní. Ustálená judikatúra umožňuje exekučnému súdu preskúmavať z hľadiska právomoci (teda posudzovanie „paktov“) a to počas celej exekúcie rozhodnutia civilných, trestných, správnych súdov, správnych orgánov, ale nespotrebiteľských rozhodcovských súdov nie ??? Lebo „vigilantibus iura scripta sunt“ ???
Celé rozhodnutie mi pripadá trošku nešťastné a to v tom smere, že Ústavný súd SR rozhodnutie trenčianskeho krajského súdu „odpálkoval“ na tom, že sa nevysporiadal s odklonom od uznesenia NS SR sp. zn 6 ECdo7/2013 zo 26. júna 2013 s poukazom na 29. odsek odôvodnenia tohto uznesenia, akoby táto časť rozhodnutia bola nejaká ustálená judikatúra. Neviem o tom, že by táto veta (tento odsek) bola publikovaná v Rc judikátoch, ale až sa mýlim, rád sa dám opraviť. Preto si myslím, že Krajský súd Trenčín nemusel postupovať podľa 220 ods.3 CSP. Skôr prax súdov mi príde iná, pátračská, s čím ako som uviedol vyššie, nesúhlasím. V tejto súvislosti príde mi najlepšia paralela so skúmaním platnosti právnych úkonov. Tu tiež súd nepátra, resp. by nemal pátrať po neplatnosti, lebo napr. tam je určitý „typický subjekt alebo predmet zmluvy“, ale ak niečo je tu „do očí bijúce“, nemôže na to nečinne pozerať. Súdna ochrana sa poskytuje existujúcim právam nie neexistujúcim. Preto mi príde vytknutie chyby krajskému súdu za príkre a skôr som by som v tomto zmysle očakával, že ÚS SR si dá námahu a povie, prečo skúmanie exekučné titulu, kde bola prekročená právomoc lebo je tu taká pochybnosť, samozrejme vyplývajúca z priebehu konania, je z pohľadu exekúcie neprípustné. Lebo nemožno považovať za správny záver, ktorý sa tu nepriamo podsúva, že akty rozhodcovských súdov (nespotrebiteľských) majú lepšiu pozíciu v exekučnom konaní, ako akékoľvek ostatné exekučné tituly.

  Juraj Gyarfas, 06. 11. 2018 v 10:43 - Ad hudzo

Ďakujem veľmi pekne za reakciu. Zdá sa mi, že je potrebné rozlišovať medzi dvoma otázkami.

Po prvé, ide o objektívnu arbitrabilitu. Je rozumné, aby exekučný súd túto podmienku skúmal a v prípade rozhodcovského rozsudku vydaného v objektívne non-arbitrabilnej veci výkon rozhodnutia odoprel. To platí vo veciach podľa § 1 ods. 3 ZRK a podľa môjho názoru takisto aj v spotrebiteľských veciach rozhodnutých v režime komerčnej arbitráže. Takéto riešenie som si dovolil navrhnúť aj v komentári k ZRK (s. 611).

Po druhé, ide o neexistenciu rozhodcovskej zmluvy vo veciach, ktoré sú inak objektívne arbitrabilné. Ak v tomto prípade žalovaný neexistenciu rozhodcovskej zmluvy nenamieta, nastáva podľa § 4 ods. 7 fikcia vzniku rozhodcovskej zmluvy. V takom prípade je podľa môjho názoru nesprávne, aby exekučný súd túto podmienku skúmal. To isté platí aj v prípade, ak žalovaný neexistenciu rozhodcovskej zmluvy síce namietal, ale nevyužil procesné nástroje podľa § 21 ods. 4 alebo žalobu podľa § 40. Domnievam sa, že toto sú jediné prostriedky na prieskum vád vymenovaných v § 40 ods. 1 písm. a). Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku (s výnimkou dôvodov, na ktoré súdy prihliadajú ex offo) by sa nemala suplovať v exekučnom konaní.

Nemyslím si, že tento režim priznáva rozhodcovským rozsudokm lepšiu pozíciu v exekučnom konaní, ako majú iné exekučné tituly. Nikto napr. v exekučnom konaní neskúma právomoc civilného súdu a už vôbec nie v prípadoch, kedy došlo k tichej prorogácii podľa čl. 26 Nariadenia Brusel I (čo je koncepčne ekvivalent § 4 ods. 7 ZRK). Takisto sa v exekučnom konaní neskúmajú procesné vady nachádzacieho konania a to ani v prípade, ak mohli zakladať prípustnosť a dôvodnosť odvolania alebo dovolania (čo by bolo ekvivalentom iných vád podľa § 40 ods. 1 písm. a)).

  hudzo, 07. 11. 2018 v 14:30 - pár poznámok

Začnem od konca :
Ad1/ Samozrejme, že súd neskúma procesné vady nachádzacieho konania, ani dokonca vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je právoplatné. Stará známa zásada „Res iudicata pro veritate accipitur.“ Avšak ide o to, že paakt nemôže mať objektívne vlastnosť právoplatnosti a teda nie je nikto týmto aktom viazaný, samozrejme, ak sa to právoplatne vyhlási.
Ad 2/ V exekučnom konaní sa neskúma právomoc civilného súdu, ale môže. Teraz pritiahnuté za vlasy: ak civilný súd uloží napr. pokutu „žalovanému“ napr. podľa zákona o potravinách, hoci nato nemá právomoc tak, ak takýto exekučný titul príde na exekúciu, exekučný súd sa tu nemôže hrať na to, že však je právoplatné, resp. že žalovaný sa nebránil cez opravné prostriedky a teraz je to jeho chyba. To isté platí pre správny súd, správne orgány atď.
Tým však nechcem povedať to, čo som už naznačil v predchádzajúcom príspevku, že v exekučnom konaní sa bude ipso fakto skúmať právomoc rozhodcovského súdu len preto, že exekučný súd má na stole exekučný titul rozhodcovský rozsudok.
Ad 3/ To čo naznačujem vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom znamená, že tieto ako exekučný titul nie sú ničím výnimočným od iných exekučných titulov – rozhodnutí. Takže právomoc rozhodcovský súd objektívne má alebo nemá, bezohľadu na to či je alebo nie je daná arbitrabilita veci alebo platná rozhodcovská zmluva. Je potrebné sa pozerať na dôsledok nie na príčinu dôsledku, nakoľko ten dôsledok (vydaný paakt) je aspoň pre exekučné konanie smerodatný.
Ad 4/ Nakoniec by som to trochu pokušiteľsky obrátil v zmysle zásady, že obe strany sú rovnako zodpovedné za výsledky svojich zmluvných dojednaní a teda že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ zasahuje nielen žalovaného - povinného ale i žalobcu -oprávneného. Ak tento má so žalovaným férovú a riadnu rozhodcovskú zmluvy, nemusí sa v exekúcii ničoho báť.

  Juraj Gyarfas, 07. 11. 2018 v 17:24 - Paakty a právomoc

Podľa mňa je dôležité najprv definovať, čo myslíme paaktom. Paaktom je podľa mojich vedomostí právny akt, ktorý je mimo právomoci, ktorú zákon zveruje orgánu verejnej moci. To znamená, že paaktom je napr. rozhodnutie civilného súdu ukladajúce pokutu podľa zákona o potravinách. Ale paaktom nie je rozhodnutie civilného súdu o plnení zo zmluvy, ak napr. podľa čl. 7 Nariadenia Brusel I mal mať právomoc súd iného členského štátu.

Je v poriadku, že exekučný súd odoprie výkon rozhodnutia civilného súdu, ktorým súd uložil pokutu podľa zákona o potravinách. Ale nezdá sa mi, že exekučný súd by mal znovu skúmať výklad Nariadenia Brusel I, na ktorom civilný súd v civilnej veci založil svoju právomoc.

To isté by mohlo platiť aj v arbitráži. Súhlasím, že rozhodcovský rozsudok, ktorým bola uložená pokuta podľa zákona o potravinách, je paaktom. Ale rozhodcovský rozsudok o plnení zo zmluvy, v ktorom sú pochybnosti o platnosti rozhodcovskej zmluvy, nie je paaktom. Na vyriešenie otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy slúži konanie podľa § 21 a § 40 ZRK, ale na tento účel by, podľa môjho názoru, nemalo slúžiť exekučné konanie.

  hudzo, 09. 11. 2018 v 10:41 - ďakujem za odpoveď


No zrejme sa na tejto otázke nezhodneme t.j. na možnosti namietať v exekučnom konaní teraz v návrhu na zastavenie exekúcie namietať neplatnosť rozhodcovoskej zmluvy ergo neprávomoc rozhodcovského súdu a teda ergo nejudikovanosť a nevykonateľnosť nároku.
Otázka existencie judikovaného nároku je alfou a omegou celej exekúcie. Z toho pohľadu k tomu aj pristupovala súdna prax pre exekúcie. Ustálená judikatúra teda hovorí dúfajme že stále , že existencia takého judikovaného nároku tu musí od začiatku exekučného konania až po jej koniec a exekučný súd musí k tomu pri starých exekúcii t.j. do 1. 4. 2017 pristupovať ex offo v nových je trochu odlišnejšie ale to je na dlhší rozbor. Teda ak judikovaný nárok vychádza rozhodnutia toto rozhodnutie musí existovať v právnom slova zmysle a teda nestratilo napr. účinnosť, nebolo zrušené a aj právom aprobovaným spôsobom vzniklo teda vydal ho právomocný orgán .
Názor uvedený v rozhodnutiach II ÚS SR 300/2018 a 6ECdo/7/2013 nezdieľam a to v časti Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné." Po prvé rovnako ako § 45 z.č. 244/2002 Z.z. pre rozhodcovské rozsudky máme tu § 420 CSP (237Os.p.) pre civilné rozhodnutia. Podstata obidvoch inštitútov t.j. žaloby na zrušenie RR a dovolania podľa § 420 , je rovnaká teda odstránenie zmätočnosti rozhodnutia Nikto by sa neopovážil tvrdiť že nevyužtím práva podať dovolanie , kde sa tiež prejavuje zásada „vigilantibus iura scripta sunt povedať že exekučný súd nemá možnosť preskúmať právomoc orgánu , ktorý exekučný titul vydal. Po druhé ani priznanie tejto právomoci exekučnému súdu nespôsobuje nadbytočnosť ustanovenia §40 konkrétne ods, 1 písm c. ) čo bolo vydrené v uvedených rozhodnutiach Táto premisa mylne vyplýva z toho, že každý RR je nutne exekučný titul. No nie je tomu. Aj tu na tomto fóre ste mali diskusiu o arbitrabilite určovacích žalôb.
A nakoniec efektivita a materiálny právny štát: právo musí byť efektívny tak pre žalobcu a oprávneného ako aj žalovaný povinný. Ak mu teda právny poriadok ( 1. ustálená súdna prax dáva možnosť preveriť si RR - riadnosť rozhodnutia cez návrh na zastavenie exekúcie a 2. právny predpis riadnosť rozhodnutia cez žalobu na zrušenie RR) tak to nechajme na to účastníkovi akú stratégiu si v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, zvolí.
Treba povedať, že niekedy sa môže stať, že úspech žaloby o zrušenie RR bude dobre tak akurát, že žalobca si môže toto rozhodnutie tak zarámovať a vyvesiť na stenu ( napr.potom čo voči nemu bola exekúcii zrealizovaná napr. oprávnený v čase začatia novej exekúcie už nemá majetok alebo zanikol alebo je konkurze)

  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2018 v 17:37 - ad hudzo

Ďakujem za reakciu. Rád odpovediem obšírnejšie, len na úvod niekoľko kontrolných otázok, aby som si bol istý, že rozumiem prezentovanej pozícii.

- Mal by exekučný súd skúmať, či mal civilný súd v nachádzacom konaní právomoc v zmysle Nariadenia Brusel I a či ho správne vyložil? Mal by preskúmavať, či bola prorogačná dohoda podľa čl. 25 Nariadenia Brusel I platne uzatvorená?

- Mal by exekučný súd skúmať, či je exekučný titul zaťažený vadami zmätočnosti podľa § 420 CSP (nad rámec zjavného vybočenia z civilnej právomoci súdov – teda civilný rozsudok ukladajúci pokutu podľa zákona o potravinách – kde sa asi zhodneme, že ide o paakt)?

  hudzo, 10. 11. 2018 v 09:38 - Ad Juraj Gyarfas

Ak som sa nepresne vyjadril a chcete vedieť moju pozíciu. Pokojne to tu zhrniem :
1. Nie som za súdny aktivizmus a to ani v exekúciách ( Tu, na tomto vlákne zverejnený Ľalíkov disent, je ešte podľa mňa mierny)
2. Ak sa exekučný javí ,, košer,, exekučný súd by nemal nadmieru kontrolovať a to je jedno či je to RR, exekučný titul podľa Brusel I či súdne rozhodnutie. ( mimo nechávam notárske zápisnice a spotrebiteľské RR tie majú trochu zvláštny režim)
3. Teda ex offo rieši iba exekučné tituly - prima facie-bludy.
4. Nikomu nemožno zobrať právo podať si v exekúcii návrh na zastavenie exekúcie s tým, že v ňom uvedie dôvod zastavenie neprávomoc orgánu, ktorý exekučný titul vydal.
5. Tento musím riadne odôvodniť a nielen tak povinného ,, odkúriť,, že si mal podať opravný prostriedok či už §40 ZRR resp. 420 CSP (ak povinný je napr. ,,masochista,, a chce predlžovať svoju agóniu exekúcie tým, že podá návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu že súd nebol právomocný pričom exekučný titul je na zaplatenie kúpnej ceny tak zamietavom uznesení mu musím povedať, že vec ozaj patrí do právomoci civilných súdov)( až ma zbavíte tejto povinnosti fajn argumentáciou, verte, budem len rád)
6. Prečo je tomu tak som formuloval predchádzajúcom príspevku, ktorý bol celý o posudzovaní právomoci v exekučnom konaní na základe návrhu na zastavenie exekúcie veď i o tom bol nález II ÚS SR 300/2018 (tam boli námietky, čo je dnes detto a povedal som, že argumentácia nadbytočnosťou je nesprávna )
7. Exekučný súd v exekúcii neskúma všetky dôvody zmätočnosti nachádzacieho iba ten, ktorý má vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu teda určite iba právomoc.
Môj pohľad na Brusel I som Vám odpovedal stručne v bode 2. viacej Vám zámerne neodpovedám, lebo mi nejak uniká prečo je posudzovanie právomocí smerodatný. Ak by sme neboli členmi EU už by bol názor na posudzovanie paaktov exekučnom konaní iný?

  Juraj Gyarfas, 22. 11. 2018 v 16:48 - Ad hudzo

Ďakujem. Asi sa zhodneme, že exekučný súd by mal riešiť len "prima facie-bludy". Nie som si však istý, či je jasne definované, čo sú "prima facie bludy". Sám v tom nemám úplne jasno, ale ide o jednu z kľúčových otázok exekučného konania a preto by som túto diskusiu rád využil na analyzovanie tohto pocitového argumentu. Z hľadiska metodológie by som navrhoval, aby sme si najprv vymedzili pozíciu pre rozhodnutia civilných súdov. Potom môžeme zvážiť, či tieto závery platia aj na rozhodcovské rozsudky, ale pripadá mi prehľadnejšie, ak do toho v prvom kole nebudeme miešať koncepčné otázky súvisiace s arbitrážou. Konkrétne v súvislosti s právomocou je totiž problém ešte aj v tom, že pod týmto pojmom sa skrýva niekoľko inštitútov - jeden je právomoc v zmysle kompetencie civilných súdov a druhá je právomoc v zmysle medzinárodnej príslušnosti.

Pokiaľ sa teda držíme civilných súdov, uvažoval by som nasledovne. Akonáhle je rozsudok ako akt verejnej moci právoplatný, nemôže ho v zásade opätovne preskúmavať nikto. To je podľa mňa východzie pravidlo. Výnimkou z tohto sú zákonom výslovne stanovené postupy - napr. mimoriadne opravné prostriedky alebo konanie o ústavnej sťažnosti. Avšak exekučný súd žiadnu takúto právomoc výslovne priznanú nemá a teda exekučný titul nemôže preskúmavať.

Možno pripustiť ešte druhú výnimku a to je doktrína o paakte. Ako som písal vyššie, paakt je akt verejnej moci vydaný vo veci, v ktorej zákon tomuto orgánu nezveruje žiadnu právomoc. Paaktom by teda bolo rozhodnutie civilného súdu o uložení trestu podľa TZ. Pri paakte možno napriek absencii výslovnej zákonnej normy vychádzať z toho, že v materiálnom zmysle nejde o akt verejnej moci a teda ho exekučný súd ani nie je povinný vykonať.

V tomto smere by som však rozlišoval medzi absenciou právomoci v zmysle právomoci priznanej civilným súdom a absenciou právomoci v zmysle medzinárodnej príslušnosti. Civilný rozsudok ukladajúci trest podľa TZ je paaktom, pretože túto právomoc zákon civilným súdom nepriznáva. Ale civilný rozsudok slovenského súdu o majetkovom spore, o ktorom mal podľa správneho výkladu Nariadenia Brusel I rozhodovať rakúsky súd, asi nie je paaktom. Exekučný prieskum absencie medzinárodnej príslušnosti je problematický a nezdá sa mi, že exekučný súd by mal preskúmavať, či napr. strany uzatvorili platnú prorogačnú dohodu podľa čl. 25 Nariadenia Brusel I. Táto vada môže byť uplatnená v odvolacom a zrejme aj v dovolacom konaní, ale mala by byť mimo exekučného prieskumu.

Ak by sme tieto závery aplikovali na rozhodcovský rozsudok, tak rovnako platí, že ide o res iudicata a v zásade ho už nemá preskúmavať nikto. Výnimkou je ustanovený postup podľa § 40 ZRK (kde zákon výslovne používa slovíčko “len”). Ďalšou výnimkou by mohla byť doktrína o paakte. Avšak paaktom by nemal byť rozhodcovský rozsudok vo veci, ktorá je objektívne arbitrabilná, avšak nebola uzatvorená platná rozhodcovská zmluva. V tomto duchu napr. Vrchný súd v Prahe konštatoval, že za ničotný právny akt nemožno považovať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný na základe neplatnej (neexistujúcej) rozhodcovskej zmluvy v arbitrabilnej veci. Ničotný právny akt je napr. rozhodcovský rozsudok o rozvode manželstva (34 Icm 2288/2012).

S výnimkou ničotných rozhodcovských rozsudkov (teda najmä rozhodcovských rozsudkov vydaných v objektívne non-arbitrabilných veciach) je podľa môjho názoru problematické, aby exekučný súd uplatňoval prieskum, ktorý sa má realizovať výlučne v konaní podľa § 40 ZRK.

  Juraj Gyarfas, 22. 11. 2018 v 16:52 - ÚS SR k exekučnému prieskumu

Veľmi zaujímavý prípad v tomto kontexte sa riešil v rozhodnutí ÚS SR, IV. ÚS 484/2018. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí rozsiahlo cituje z odôvodnenia exekučného súdu, ktoré je mimoriadne dôkladné a presvedčivo napísané.

V pôvodnej zmluve nebola žiadna rozhodcovská doložka. Žalobca do návrhu na zmier zakomponoval rozhodcovskú doložku, ktorá však bola značne neštandardná, pretože nebolo jasné, či ide o mediáciu alebo rozhodcovské konanie a žalobca sám vyberal osobu, ktorá mala spor vyriešiť. Okrem toho však žalovaný na tento pokus o zmier nikdy nereagoval a teda nemohlo dôjsť k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 3. Žalobca vec napriek tomu zažaloval pred rozhodcom. Žalovaný ostal v konaní úplne pasívny a podľa exekučného súdu tak nemohlo dôjsť ani k vzniku rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 7, pretože takýto vznik rozhodcovskej zmluvy by si vyžadoval aktívnu účasť žalovaného v rozhodcovskom konaní.

Keďže žalovaný zostal úplne pasívny, sporné bolo v konaní doručovanie. Rozhodcovský súd doručoval zásielky na adresu uvedenú v Registri obyvateľov. Podľa návratky bol však adresát na uvedenej adrese neznámy a rozhodcovský súd sa nepokúšal o iné doručenie. Písomnosti tak boli doručené len na základe fikcie.

Exekučný súd ďalej analyzoval § 35 ZRK, pričom z dikcie “účinky pre účastníkov” dovodil, že zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Preto exekučný súd musí skúmať materiálnu aj formálnu vykonateľnosť (teda aj to, či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným na to právomocou). V opačnom prípade ide podľa exekučného súdu o ničotné, resp. nulitné rozhodnutia (paakt).

Ústavný súd v rámci svojho obmedzeného prieskumu prisvedčil “názoru okresného súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci, ako to tvrdí sťažovateľ”.

Odôvodnenie exekučného súdu je veľmi dôkladne napísané a presvedčivé. Ale stále mám pochybnosti o tom, či by exekučný súd mal preskúmavať vady rozhodcovského rozsudku, ktoré sú v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) ZRK v dispozícii strán. Skúmanie právomoci rozhodcovského súdu si môže vyžadovať rozsiahle dokazovanie. Exekučný súd sa odôvodnení snažil diferencovať medzi platnosťou a existenciou rozhodcovskej zmluvy, ale nie som si istý, či je toto delenie pri súčasnom chápaní absolútnej neplatnosti dostatočne jasné. Hlavný problém však vidím v tom, že bdelá strana mala využiť žalobu podľa § 40. Chápem, že v tejto konkrétnej kauze boli asi silné dôvody na zamietnutie exekúcie, ale možno by sa dalo vychádzať z absencie riadneho doručenia (tým pádom sa rozhodcovský rozsudok nestal právoplatný) alebo z rozporu s verejným poriadkom (ak jediného rozhodcu ustanovil žalobca, ide o záavžné porušenie elementárnych pravidiel rozhodcovského konania, ktoré by mohlo mať intenzitu rozporu s verejným poriadkom). Ale obávam sa argumentácie o nulitnosti z dôvodov, ktoré mal žalovaný uplatniť v konaní podľa § 40, pretože to podľa môjho názoru otvára priestor na exekučný prieskum, ktorý obchádza § 40 ZRK, a okrem toho to rozširuje doktrínu o paakte na akty, ktoré síce vykazujú vady, ale nie sú paaktami.

  Juraj Gyarfas, 26. 11. 2018 v 10:58 - komparatívny pohľad

Ešte som uvažoval nad komparatívnym hľadiskom.

Väčšina právnych poriadkov nepovažuje rozhodcovský rozsudok automaticky za exekučný titul. Podľa Modelového zákona UNCITRAL by aj v rámci výkonu dochádzalo k skúmaniu dôvodov na zrušenie (čl. 36). Modelový zákon podriaďuje tuzemské aj cudzie rozhodcovské rozsudky kontrole taxatívne vymedzených vád.

Podľa § 1060 nemeckého ZPO musí byť domáci rozhodcovský rozsudok najprv vyhlásený za vykonateľný. Avšak v rámci konania o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti sa skúmajú len dôvody zodpovedajúce dôvodom zrušenia podľa nášho § 40 ZRK. Objektívna arbitrabilita a rozpor s verejným poriadkom sa skúma vždy (s výnimkou prípadu, ak už bola právoplatne zamietnutá žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). „Dispozitívne“ dôvody zrušenia, teda dôvody zodpovedajúce nášmu § 40 ods. 1 písm. a), sa vôbec neskúmajú v prípade – a toto je podľa mňa veľmi dôležité – že už uplynula lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ( § 1060 ods. 2 ZPO).

Nášmu režimu sa najviac podobá rakúska úprava (tiež ide o jeden z mála právnych poriadkov, v ktorých sa rozhodcovský rozsudok bez ďalšieho považuje za exekučný titul). V rakúskom práve platí, že ak je rozhodcovský rozsudok vydaný v objektívne non-arbitrabilnej veci alebo ak je v rozpore s verejným poriadkom, tak sa na neho v inom (napr. exekučnom) konaní neprihliada ( § 613 rakúskeho ZPO). Iné vady rozhodcovského rozsudku vrátane vád zodpovedajúcich nášmu § 40 ods. 1 písm. a) sa však už v exekučnom konaní neskúmajú. („Abgesehen von dem hier geregelten Fall bleibt aber ein Schiedsspruch voll wirksam, solange er nicht mit Urteil aufgehoben ist. Die einredeweise Geltendmachung der Aufhebungsgruende ist nicht moeglich (OGH 14.12.1994, SZ 67/228). Ebenso wenig koennen die Aufhebungsgruende mit Rekurs gegen die Exekutionsbewilligung geltend gemacht werden (Fasching, Lehrbuch, Rz 2223) “, Zeiler, G. Schiedsverfahren. § § 577 − 618 ZPO idF des SchiedsRÄG 2013. Kommentar. 2., aktualisierte und erweiterte Auflage. Viedeň : NWV Verlag, 2014, s. 360).

Z tohto mi vychádza, že aj v príbuzných právnych poriadkoch sa „dispozitívne“ dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa nášho § 40 ods. 1 písm. a) ZRK – vrátane neplatnosti rozhodcovskej zmluvy – neskúmajú v exekučnom konaní (s výnimkou nemeckej úpravy, kedy sa tieto dôvody v konaní o vyhlásení vykonateľnosti uplatniť môžu, ale len v prípade, ak ešte neuplynula lehota na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku).

  Juraj Gyarfas, 16. 01. 2019 v 12:20 - ešte k exekučnému prieskumu

... ešte k exekučnému prieskumu rozhodcovských rozsudkov. Tentokrát v trochu inom kontexte, pretože exekúcia nebola vedená na podklade rozhodcovského rozsudku, ale išlo o započítanie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom.

"Prvým dôležitým momentom je to, že sťažovateľka si nemohla v exekučnom konaní jednostranne započítať pohľadávku voči oprávnenej ako postupníkovi bez toho, aby ju doložila exekučným titulom. Druhým momentom je to, že sťažovateľka získala exekučný titul v rozhodcovskom konaní, ktoré iniciovala po začatí exekučného konania, a v ktorom žalovala právneho nástupcu pôvodného veriteľa Ako vyplynulo z napadnutých rozhodnutí, sťažovateľka nemala dojednanú rozhodcovskú doložku alebo uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu ani so zaniknutou , ani s jej právnym nástupcom no napriek tomu predložila okresnému súdu rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul spôsobilý na započítanie. Z uvedeného dôvodu podala spoločnosť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

36. Na uvedené nadväzuje posledný okruh námietok sťažovateľky týkajúci sa preskúmavania exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti je na mieste poukázať na zistenia vyššieho súdneho úradníka, ktorý v prvom napadnutom uznesení uviedol, že konanie pred rozhodcovským súdom « inicioval povinný, ktorý zostavil prostredníctvom právneho zástupcu dokument „Pokusu o zmier“ zo dňa 09. 01. 2018. Podľa uvedeného Pokusu o zmier, bol povinný vyzvaný neodkladne do 3 dní uhradiť dlžnú sumu vo výške 400.000,00 Eur a „ Zároveň, v prípade neuhradenia vyššie uvedených faktúr, sa klient obráti na mediátora/rozhodcu , , za účelom riešenia sporu. V prípade odmietnutia mediácie, resp. mediačnej výzvy, nastáva platnosť rozhodcovskej doložky.“ Povinný sám vybral osobu, ktorá mala spor vyriešiť, pričom z takto formulovanej výzvy nevyplývalo jednoznačne, či sa mal spor rozhodnúť pred rozhodcom alebo mediátorom. Bez ohľadu na tento fakt, nebolo možné takúto výzvu považovať za rozhodcovskú zmluvu ani rozhodcovskú doložku. Predmetný Pokus o zmier bol jednostranným právnym úkonom urobený povinným, adresovaný Dohoda (rozhodcovská zmluva) by sa považovala za uzavretú, ak by vyjadrenie súhlasu adresáta ( bez výhrad došlo včas navrhovateľovi (povinnému). V predmetnej veci nebol ani doručený dokument „Pokus o zmier“. K akceptácii návrhu zo strany povinného nedošlo nijakým spôsobom, neuvádza to povinný a nevyplýva to ani z predloženého rozhodcovského spisu. Rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že písomná forma rozhodcovskej zmluvy/rozhodcovskej doložky nebola platne dojednaná, keďže mlčanie nemožno považovať za súhlas s rozhodcovskou doložkou. Zároveň súdu neboli predložené žiadne listinné dôkazy, preukazujúce vôľu s konaním pred rozhodcovským súdom.».

37. Sudca okresného súdu k tomu nadväzne v druhom napadnutom uznesení uviedol, že „vyšší súdny úradník v prejednávanej veci postupoval rovnako ako pri každom exekučnom titule, keď sa zaoberal formálnou a materiálnou vykonateľnosťou rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a to bez rozdielu či ide o rozsudok všeobecného súdu alebo o rozsudok rozhodcovského súdu. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.“. Zároveň sa okresný súd pozrel na vec z opačnej strany, uvádzajúc, že pokiaľ by exekučný súd neposudzoval formálnu vykonateľnosť exekučného titulu (t. j. či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným k tomu právomocou), poskytol by takému titulu bezdôvodne súdnu ochranu. Taktiež by to znamenalo, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul by mohol vydať rozhodca v akejkoľvek veci bez založenia jeho právomoci a bez uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo neakceptovateľné a v rozpore s právom na súdnu a inú ochranu. Napokon zdôraznil, že pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy (doložky) neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a postup súdu nijako nesmeroval k zrušeniu rozhodcovského rozhodnutia. Ústavný súd musí prisvedčiť okresnému súdu, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný, tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ tak okresný súd v aktuálne posudzovanej veci postupoval, nemožno mu ani v tomto smere nič vytknúť.
"

III. ÚS 378/2018

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2019 v 22:06 - notárska zápisnica ako exekučný titul

" Notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna. "

II. ÚS 427/2018

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2019 v 16:40 - KS NR

"Exekučné konanie sa začalo na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne. Povinný v predmetnom konaní nie je spotrebiteľom, súd preto nie je oprávnený skúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Činnosť súdu v exekučnom konaní pred vydaním poverenia sa vo veciach exekúcie, ktorých účastníkom nie je spotrebiteľ, resp. nejde o rozhodcovské rozsudky vydané v spotrebiteľských sporoch, obmedzuje len na preskúmanie exekučného titulu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Existenciu rozhodcovskej zmluvy v iných prípadoch ako v spotrebiteľských sporoch, súd nie je oprávnený skúmať. Takéto preskúmavanie prináleží priamo rozhodcovskému súdu, ktorý musí túto skutočnosť skúmať na začiatku rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku, nakoľko od existencie rozhodcovskej zmluvy odvodzuje rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať. Exekučný súd preto nie je oprávnený preskúmavať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok v rozsahu, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva. Túto právomoc má exekučný súd len v exekučných spotrebiteľských konaniach."

KS NR, sp. zn. 2CoE/41/2017 (ide o závery súdu prvej inštancie, ale odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením)

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2019 v 16:44 - ... a v prospech exekučného prieskumu

"Ústavný súd už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu v nespotrebiteľskej veci, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci (IV. ÚS 484/2018). Od tohto záveru sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v tejto veci.

[...]

Na tom nič nemôže zmeniť ani argumentácia sťažovateľky o tom, že povinní nenapadli uznesenie rozhodcovského súdu o vyslovení jeho právomoci. Tento názor sťažovateľky je potrebné považovať za natoľko formalistický, že by poprel podstatu a zmysel založenia právomoci rozhodcovského súdu rozhodcovskou zmluvou a z nepráva by urobil právo, čo považuje ústavný súd za prístup, ktorý nekorešponduje povinnosti všeobecných súdov nachádzať spravodlivé riešenie prejednávaných vecí.
"

II. ÚS 50/2019

(V tomto rozhodnutí, resp. v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti, sa riešia aj zaujímavé otázky týkajúce sa interakcie medzi arbitrážou a konkurzom.)

  Juraj Gyarfas, 13. 05. 2019 v 18:18 - nulitný akt v správnom práve

"Platný právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje pojem „ničotné (nulitné) správne rozhodnutie“, ako je tomu napríklad v Českej republike, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t. j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd. Napriek absencie obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike, odvolací súd vychádzajúc z existujúcej judikatúry, či z poznatkov procesnej teórie, sa v predmetnom prípade zaoberal otázkou, či nie je daná nulita rozhodnutia odporcu v dôsledku nedostatku právneho základu, nedostatku právomoci, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe - R. V. a tým rozhodol právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu."

NS SR, sp. zn. 8 Sžr/52/2016, ZSP 2/2019 (ale v ZSP bola publikovaná iná právna veta)

  Martin Serfőző, 16. 05. 2019 v 14:05 - Nulitné rozhodnutie

Ako barlička mohol poslúžiť § 64 Daňového poriadku účinný od 01.01.2012.

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2019 v 16:44 - ad František Wágner

Mám veľkú radosť, že téma exekučného prieskumu rozhodcovských rozsudkov vyvoláva diskusiu. Téma je zaujímavá a mimoriadne dôležitá pre arbitrážne právo aj celkovo pre procesné právo a exekúcie. Veľmi sa teším, že František Wágner sa do tejto diskusie zapojil na májovej konferencii na PF UK a teraz aj článkom na najprave. Snáď mi bude odpustené, ak budem reagovať tu, ale keďže diskusia na túto tému tu už prebieha, rád by som držal čo najviac príspevkov k jednej téme na jednom mieste, aby sa s tým v budúcnosti dalo pracovať.

Vzhľadom na absenciu jasnej právnej úpravy ťažko možno formulovať jednoznačný záver. Rád by som však uviedol moje argumenty v prospech reštriktívnejšieho exekučného prieskumu - teda konkrétne proti exekučnému prieskumu platnosti rozhodcovskej zmluvy s výmimkou prípadov objektívnej non-arbitrability.

Samozrejme súhlasím, že exekučný súd musí návrh na exekúciu na podklade rozhodcovského rozsudku preskúmať tak, ako aj každý iný návrh. František Wágner nesúhlasil s mojou vetou, že "Exekučný poriadok taktiež neobsahuje žiadny osobitný prieskum ne-spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov". Kľúčové v tejto vete je však slovíčko "osobitný". EP samozrejme ustanovuje všeobecný režim prieskumu každého exekučného titulu. Ale neobsahuje žiadny osobitný prieskum ne-spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov nad rámec všeobecného režimu akýchkoľvek návrhov na exekúciu. (Ak mi v tomto smere nejaké relevantné ustanovenie uniklo, prosím o upresnenie.)

Môžeme sa zhodnúť, že všeobecný prieskum návrhu na exekúciu zahŕňa prieskum vykonateľnosti exekučného titulu - a to tak materiálnej ako aj formálnej. Keďže ide o všeobecný režim bez osobitnej úpravy pre rozhodcovské rozsudky, nemal by sa tento prieskum podľa môjho názoru líšiť od prieskumu vykonateľnosti iných exekučných titulov vrátane súdnych rozhodnutí. Preto samozrejme súhlasím, že exekučný súd skúma napr. určitosť výroku exekučného titulu. Ak je výrok neurčitý, ide o nevykonateľný titul - a to bez ohľadu na to, či je to rozhodcovský rozsudok alebo rozsudok súdu.

Jediný bod, kde sa myslím nezhodneme je, či v rámci prieskumu materiálnej vykonateľnosti súd skúma aj platnosť rozhodcovskej zmluvy. Podľa môjho názoru túto skutočnosť exekučný súd nemá skúmať, pretože ju môže skúmať len súd v konaní podľa § 21 alebo § 40 ZRK. František Wágner uvádza, že súd ju skúmať musí, pretože v opačnom prípade ide o ničotný právny akt, ktorý nie je materiálne vykonateľný.

A tu by som sa rád pristavil. František Wágner uvádza, že "[a]k rozhodnutie, titul vydal orgán, ktorý na to nemá zákonom zverenú právomoc, ide o ničotné rozhodnutie" (zvýraznenie doplnené). S týmto súhlasím. Ak by išlo o právomoc, ktorú orgánu nezveril zákon, ide o ničotné rozhodnutie. V tomto smere bude ničotným rozhodnutím napr. rozhodnutie civilného súdu o trestnej sankcii, rozhodnutie Sociálnej poisťovne o povolení stavby alebo rozhodnutie rozhodcovského súdu o rozvode manželstva. Takéto rozhodnutie nie je vykonateľné, exekučný súd by na to mal ex offo prihliadnuť a odoprieť jeho výkon.

Skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy vo veci, ktorú zákon umožňuje zveriť rozhodcovskému súdu (teda v objektívne arbitrabilnej veci), však podľa môjho názoru patrí do inej kategórie. Exekučný súd nebude skúmať miestnu príslušnosť civilného súdu, ktorý vydal exekučný titul. Takisto nebude skúmať ani platnosť prorogačnej doložky podľa Nariadenia Brusel I alebo podľa ZMPS. Dôvodom je, že tieto otázky už právoplatne vyriešil súd v základnom konaní a jeho rozhodnutie nie je ničotné (pretože ide o veci, ktoré patria do zákonnej právomoci civilných súdov). Okrem toho ich nebude skúmať, pretože exekučné konanie na to nie je stavané a opätovné skúmanie týchto otázok by bolo v rozpore s hospodárnosťou konania.

Rovnaký záver podľa môjho názoru platí aj pre skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak § 35 ZRK nemá byť obsolétnou normou, tak rozhodcovský rozsudok musí mať pri absencii špecifických ustanovení EP rovnaké postavenie v exekúcii ako civilný rozsudok. Tento záver potvrdzuje aj EP, ktorý pre exekúciu na podklade rozhodcovského rozsudku neustanovuje žiadne osobitné odchýlky (s výnimkou odlišnej lehoty). V takom prípade by teda aj prieskum rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní mal byť rovnaký ako prieskum civilného rozsudku. To znamená, že možno skúmať ničotnosť (teda absenciu zákonom zverenej právomoci), možno skúmať určitosť výroku, ale nemožno skúmať napr. platnosť prorogačnej alebo rozhodcovskej doložky.

  Martin Friedrich, 01. 07. 2019 v 15:18 - Prieskum notárskych exekučných zápisníc v exekučnom konaní - spotrebiteľ

Rozsudok SD EÚ vo veci C‑407/18:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má s ohľadom na zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu na nariadenie exekúcie na základe zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom vo forme priamo vykonateľnej notárskej zápisnice, neumožňuje či už na návrh spotrebiteľa alebo bez návrhu preskúmať, či podmienky obsiahnuté v takejto zápisnici nemajú nekalú povahu v zmysle tejto smernice, a z tohto dôvodu odložiť navrhovanú exekúciu.

  Martin Friedrich, 01. 07. 2019 v 15:18 - Prieskum notárskych exekučných zápisníc v exekučnom konaní - spotrebiteľ

Rozsudok SD EÚ vo veci C‑407/18:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má s ohľadom na zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu na nariadenie exekúcie na základe zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom vo forme priamo vykonateľnej notárskej zápisnice, neumožňuje či už na návrh spotrebiteľa alebo bez návrhu preskúmať, či podmienky obsiahnuté v takejto zápisnici nemajú nekalú povahu v zmysle tejto smernice, a z tohto dôvodu odložiť navrhovanú exekúciu.

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 19:36 - rozhodcovský rozsudok ako verejná listina

"Z § 28 odst. 2 zákona o rozhodčím řízení plyne, že pravomocný rozhodčí nález má stejné účinky jako soudní rozhodnutí, tj. že má povahu veřejné listiny."

NS ČR, č.j. 29 ICdo 72/2016-76

  Juraj Gyarfas, 27. 08. 2019 v 09:27 - preferencia platnosti sa týka aj rozhodcovských doložiek

ÚS ČR, III.ÚS 1336/18

  Juraj Gyarfas, 27. 08. 2019 v 10:45 - uplatnenie verejného poriadku v exekúcii

"Mohl-li povinný uplatnit námitku výhrady veřejného pořádku v řízení o prohlášení vykonatelnosti cizozemského rozhodnutí podle Nařízení Brusel I a neučinil tak, nelze se jich s úspěchem domáhat ve fázi návrhu na zastavení exekuce. Námitka výhrady veřejného pořádku jako jiného důvodu ve smyslu § 268 odst. 1 písm. h) o. s. ř., pro který bude výkon rozhodnutí zastaven, zůstane tedy zachována jen potud, pokud nemohla být uplatněna, případně, jejíž argumentace nemohla být použita, již v řízení o prohlášení vykonatelnosti."

NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 981/2018

  Juraj Gyarfas, 08. 10. 2019 v 11:41 - k nulitným rozhodnutiam

"Nulitné rozhodnutie je rozhodnutie, ktoré trpí tak extrémnou vadou, že nevyvoláva právne účinky napriek tomu, že nebolo formálne zrušené. V právnej praxi sa za nulitné považuje napríklad rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak došlo k evidentnému prekročeniu jeho právomoci. Pojmy nulita rozhodnutia a materiálna nevykonateľnosť sa v značnej miere prekrývajú."

Tomašovič, M. In: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 358.

  Juraj Gyarfas, 13. 12. 2019 v 16:44 - exekučný prieskum

"Exekučný súd má, v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku,
povinnosť zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným poriadkom, a teda,
okrem iného aj to, či je exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku
vykonateľný. Súd pri tomto zisťovaní posudzuje nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá
platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť.
Za inú zmenu v osobe dlžníka, tak ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 2
ZoRK (zákon o rozhodcovskom konaní) nemožno považovať zodpovednostný
vzťah konateľa voči spoločnosti, v ktorej je konateľom, nakoľko tu ide o iné
subjekty zodpovednostného vzťahu, ale aj o iný obsah záväzku (náhrada škody).
Na uvedenom nič nemení ani to, že veriteľ (oprávnený) môže uvedený nárok na
náhradu škody uplatňovať vo vlastnom mene a na vlastný účet.
Považovať rozhodcovskú zmluvu za písomne uzavretú aj vtedy, ak je jej
existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi doručenej
rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne, nie je možné, nakoľko
podmienky § 4 ods. 7 ZoRK splnené neboli, pretože žalobná odpoveď
povinného nebola rozhodcovskému súdu doručená. Pokiaľ niet žalobnej
odpovede, nie je možné považovať podmienky uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK za
splnené. Zo žiadneho ustanovenia ZoRK nemožno vyvodiť, že by pasivita a
nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok podrobenie sa
právomoci rozhodcu. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa
vychádza zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy
považovať za prejav vôle: neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje, resp.
súhlasí.
"

ÚS SR, I. ÚS 381/2019

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:10 - exekučný prieskum

"Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu pri prieskume exekučného titulu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. V exekučnom konaní sa súd zaoberá takými okolnosťami, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, ktoré by mohli spôsobiť jeho nevykonateľnosť, bránili by jeho vymáhateľnosti, prípadne, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Ak by tieto jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu. Exekučný súd skúma iba to, či došlo k zániku judikovaného práva, t. j. práva vyplývajúceho z exekučného titulu."


ÚS SR, IV. ÚS 104/2019

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:24 - exekučný prieskum

"Prieskum exekučného titulu exekučným súdom sa v zásade obmedzuje len na
skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu. Právna úprava oprávňuje
exekučné súdy na preskúmanie tých skutočností, ktoré boli rozhodné pre právne
posúdenie vymáhaného (judikovaného) nároku ešte v štádiu pred vydaním
exekučného titulu, len vo výslovne ustanovených prípadoch, a to predovšetkým
pri osobitných kategóriách exekučných titulov, akými sú práve rozhodcovské
rozsudky a notárske zápisnice.
"

IV. ÚS 160/2019

  Juraj Gyarfas, 23. 07. 2020 v 17:26 - exekučný prieskum v spotrebiteľských veciach

"Pri posudzovaní nárokov zo zmenky, ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, je potrebné mať na pamäti, že ide o judikovaný nárok a že zmenka bola vystavená v súvislosti s reálne poskytnutým plnením alebo službou. Bolo by ústavne neudržateľné a nespravodlivé, ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, ak by v takomto prípade oprávnený, v exekučnom konaní disponujúci riadnym exekučným titulom, nedostal príležitosť súdnou cestou
vymôcť protihodnotu za reálne poskytnuté plnenie alebo službu len z dôvodu
toho, že akcesoricky k hlavnému záväzku zmluvne dojednal ďalšie kvantifikovateľné a reálne oddeliteľné nároky, ktoré svojou povahou sú
neprijateľné, a preto sa im súdna ochrana neposkytuje.
"

ÚS SR, II. ÚS 299/2019

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím