Autoři:

Tomáš na inom fóre (ulpianus.sk) nadniesol veľmi zaujímavú tému – aký je vlastne vzťah určovacej a vylučovacej žaloby. Adekvátne pritom popísal recentnú, aj keď veľmi skromnú, judikatúru v tejto otázke. Domnievam sa, že závery, ku ktorým dospel, sú celkom dobrým námetom na diskusiu a u osôb, ktoré sa konkurznému (exekučnému) právu nevenujú, môžu navodzovať otázky. Preto by som rád niektoré závery doplnil o môj pohľad.

Je prípustná súčasná konkurencia určovacej žaloby a žaloby vylučovacej?

Ako to často v právnej praxi býva, tak odpoveď môže byť nie, ale pri splnení určitých podmienok aj áno (Inžinieri nad takouto odpoveďou právnika často hromžia, ale tu nezostáva nič iné, len vysvetľovať, že právne pravidlá sú odlišné od fyzikálnych pravidiel klasickej mechaniky).

Pri splnení akých podmienok je ich efektívna konkurencia prípustná?

Ako som už v dávnejších príspevkoch uvádzal, nie som žiaden fanúšik všeobecnej žaloby o určenie vlastníckeho práva, ktorú považujem za žalobu vo svojej podstate neadekvátnu. Základný argument, ktorý staviam na podporu svojho názoru je ten, že ak by mala takáto žaloba deklarovať naozaj hmotnoprávny stav absolútneho vecného práva, museli by byť žalovanými „omnes“, čo je prirodzene neprekonateľná prekážka. Pri registrovanom majetku by mala byť skôr prípustná tzv. výmazná žaloba, ktorá by obmedzovala okruh účastníkov konania z „omnes“ na zapísanú osobu a osobu, ktorá tvrdí, že vo verejnom registri má byť zapísaná. Pokiaľ ide o neregistrovaný majetok, tak tam je v zásade postačujúca posesórna žaloba (vlastníctvo k veciam, ktoré nie sú konštitutívne registrované sa môže nadobudnúť veľmi flexibilne - §133 ods. 1 OZ).

Súdy si postupne vytvorili koncept všeobecnej prípustnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva a zrejme nezostáva iné, len sa takúmtoto stavu prispôsobiť, aj keď každému musí byť zrejmé (a bolo to zrejmé bezpochyby aj rímskym právnikom), že súd v takomto konaní z hľadiska „hmotného práva“ žiadne vlastníctvo nedeklaruje, keďže žaloba nie je podaná „erga omnes“.

Pokiaľ ide o typ žaloby vylučovacej, tu je potrebné najprv vyjadriť, že táto nemá ďaleko k žalobe výmaznej, keďže osobe, ktorá tvrdí, že má vylučovacie právo (nem. s Aussorderungsrecht) ide v skutočnosti o vymazanie zápisu určitej majetkovej hodnoty zo súpisu (podstaty). Súpis podstaty, vo vzťahu ku ktorému nebolo včas uplatnené vylučovacie právo, je potrebné považovať za titul (iustus titulus) na speňažovanie (ale zjavne ide aj o titul na uti, frui,...) zapísaného majetku.

Ak prebieha medzi dlžníkom a treťou osobou pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok spor, tak je vcelku správne, ak zákonodarca stanovil, že takéto konanie sa vyhlásením konkurzu preruší ( § 47 ods. 1 ZKR). Zaujímavé je však, že správcovi sa dáva na (akoby na ľubovoľný) výber, či v takomto konaní bude pokračovať ( §47 ods. 3 ZKR), čo už zrejme môže niekedy spôsobiť problém, keďže protistrana bude vystavená čiastočne riziku, že spor sa v podstate môže začať od nuly (správca nedá súhlas na pokračovanie a majetkovú hodnotu, o ktorú spor prebieha spíše a spor potencionálne presunie do sporu vylučovacieho). Správca by však mohol prebiehajúci spor aj prevziať ( § 47 ods. 3 ZKR), čo však spravidla neurobí, lebo možnosť súpisu je pre neho, najmä z hľadiska rozloženia dôkazného bremena, priaznivejšia. Historicky existovalo také pravidlo, že ak správca spor po prvej schôdzi veriteľov neprevzal, pokračovalo sa v ňom s úpadcom. Domnievam sa, že toto pravidlo z praktických dôvodov veľmi nefungovalo, keďže išlo o spor mimo konkurzu, ktorého výsledok sa nemusel dostaviť (správca majetok poňal do súpisu a speňažil bez ohľadu na tento spor a protistrana tak stratila v podstate právny záujem) alebo nemusel byť vykonateľný (ak už správca súpisom získal „nový“ titul, tak skorší titul, hoc aj deklarovaný súdnom voči úpadcovi, už voči správcovi s „novším“ titulom nebolo možné presadiť).

Ak po vyhlásení konkurzu tretia osoba bude mať záujem uplatňovať vlastnícke právo, a chcela by dosiahnuť vykonateľnosť rozhodnutia o ňom voči správcovi, domnievam sa, že tak môže urobiť len procesnými nástrojmi konkurzného práva (vylučovacia žaloba). Určovacia žaloba nie je prípustná preto, lebo správca nemôže byť v tomto ohľade pasívne vecne legitimovaný (správca ako osoba netvrdí, že on t.j. správca je vlastník veci). Ak teda Tomáš dospieva k záveru, že konkurencia žaloby vylučovacej a určovacej je všeobecne prípustná, ja skôr prichádzam k záveru opačnému, a síce, že vylučovacia a určovacia žaloba vo vzájomnej konkurencii spravidla prípustná nie je. Nechcem tvrdiť, že absolútne (správca môže prevziať spor podľa § 47 ods. 3 ZKR), ale nevidím dosť efektívnych dôvodov na priznanie existencie naliehavého právneho záujmu osobe, ktorá nevyužila excindáciu podľa konkurzných predpisov. Uplynutie lehoty na uplatnenie vylučovacieho práva pritom znamená v podstate ťažko vyvrátiteľnú domnienku (pripusťme samozrejme výnimky z dôvodov pochybení správcu, či súdu pri postupe podľa § 78 ZKR), že majetok je do súpisu zahrnutý oprávnene.

Ak to teda zhrniem, v konaní o vylučovacej žalobe ide v skutočnosti o to, aby tretia osoba zabránila správcovi získať „nový“ titul na speňažovanie. Ak takú možnosť nevyužila (a bol dodržaný postup podľa § 78 ZKR), niet zásadnejšieho priestoru na to, aby jej bol priznaný právny záujem na vydaní deklaratórneho rozhodnutia (voči správcovi?) o tom, že jej „starší titul“ je po práve.

Uvedomujem si tento záver je však v skutočnosti taktiež trošku zjednodušením, ale slúži len na nasmerovanie všeobecného rámca. Nechcem na tomto mieste úplne rozoberať každú jednotlivú situáciu, ktorá tento všeobecný záver oslabuje (napr. §93 ods. 3 ZKR). Skôr na záver dám do pléna jednu praktickú otázku – pri spísaní pohľadávky úpadcu voči jeho dlžníkovi, je oprávnený takýto dlžník dosiahnuť vylúčenie pohľadávky zo súpisu?

V súvislosti vysvetlením, ktoré si poskytol, môžem súhlasiť. Ten, kto efektívne uplatnil vylučovacie právo a na základe jeho excindačky bola vec efektívne zo súpisu príslušnej podstaty vylúčená, na jej základe nedosiahne zmenu zápisu v „majetkovom registri“. Aj po úspešnej vylučovačke mu nezostane nič iné, ako svoje právo uplatniť voči zapísanej osobe (hoc napr. aj voči úpadcovi), o ktorej bude tvrdiť, že v takomto verejnom registri nemá byť ako vlastník zapísaná. Ak súd teda vec rozhodol o vylúčení, správca vec zo súpisu vylúčil, prestane podliehať konkurzu a otvoria sa dvere určovačke (pasívne vecne legitimovaný bude zjavne už úpadca a vo vzťahu k takejto veci nebudú pôsobiť účinky vyhlásenia konkurzu).

Na prvý pohľad som nerozumel pojednaniu o koexistencii týchto typov žalôb. Teda nie v takom zmysle, že by ich nebolo možné podať súčasne, čo samozrejmé možné je, ale v tom zmysle, že tie konania by mali prebiehať akosi súčasne resp. že by malo dôjsť k spojeniu takýto vecí.

z dôvodov procesnej ekonómie by som si vedel predstaviť, aby som excindačný a určovací nárok uplatnil spolu v rámci jednej žaloby, aspoň myslím, že tomu nič nebráni (neviem teraz na rýchlo ako to je z príslušnosťou súdu)

je podľa teba nejakým spôsobom obhájiteľné podanie určovacej žaloby voči úpadcovi v čase pred právoplatným vylúčením majetku z konkurzu (keďže tu máme § 47 ods. 4 zákona o konkurze)?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím