lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (155)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (33)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (23)
Milan Hlušák (20)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Jakub Jošt (3)
Ivan Bojna (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Pavol Kolesár (3)
Maroš Hačko (3)
Michal Krajčírovič (3)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Gabriel Volšík (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Serfozo (2)
Andrej Kostroš (2)
Michal Hamar (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Schmidt (2)
Marián Porvažník (2)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jiří Remeš (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Gedra (2)
Marek Maslák (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Anton Dulak (2)
Lukáš Peško (2)
Ján Pirč (1)
Ondrej Jurišta (1)
Juraj Lukáč (1)
Roman Prochazka (1)
Dušan Marják (1)
Peter Janík (1)
Peter K (1)
Martin Estočák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Priadka (1)
Marcel Jurko (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Šrámek (1)
Ivan Kormaník (1)
Ladislav Pollák (1)
David Horváth (1)
Pavel Lacko (1)
Matej Košalko (1)
Jakub Mandelík (1)
peter straka (1)
Emil Vaňko (1)
Viliam Vaňko (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Palková (1)
Róbert Černák (1)
Vladimir Trojak (1)
Dušan Rostáš (1)
Ivan Michalov (1)
Jana Mitterpachova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Robert Šorl (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Matej Gera (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Kubina (1)
Igor Krist (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Poloha (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Petr Kavan (1)
Robert Vrablica (1)
Vladislav Pečík (1)
Petr Steiner (1)
Bohumil Havel (1)
Pavol Mlej (1)
Katarína Dudíková (1)
lukasmozola (1)
Lucia Berdisová (1)
Nora Šajbidor (1)
Matej Kurian (1)
Tomáš Ľalík (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Adamova (1)
jaroslav čollák (1)
Gabriel Závodský (1)
lukas.kvokacka (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Hudec (1)
Paula Demianova (1)
Peter Marcin (1)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Martin Galgoczy (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Svoboda (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Slovenská odpoveď na kauzu Melčák

Juraj Gyarfas, 24. 11. 2014 v 23:12

O rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky v kauze Melčák (Pl. ÚS 27/09), kedy ústavný súd na základe sťažnosti poslanca zrušil ústavný zákon o skrátení volebného obdobia, boli popísané stovky a možno aj tisíce strán analýz, chválospevov a kritiky (Jiné právo tomuto nálezu venovalo samostatné on-line sympózium). Len pre osvieženie pamäti pripomínam, že išlo o situáciu po páde Topolánkovej vlády, kedy politické strany síce dospeli k širokej politickej dohode o predčasných voľbách, ústavný súd však predčasné voľby fakticky zrušil a dočasná úradnícka vláda Jana Fischera nakoniec vládla do konca volebného obdobia.

Je zarážajúce a trochu smutné, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v podobnej veci (II. ÚS 153/2013) takmer úplne zapadlo prachom. Išlo o podobnú situáciu po páde Radičovej vlády a dosiahnutí politickej dohody o predčasných voľbách, kedy sa nespokojný volič obrátil na ústavný súd so sťažnosťou sledujúcou faktické zrušenie predčasných volieb. Slovenský ústavný súd svojím rozhodnutím predčasné voľby nezrušil a nespôsobil tak politické zemetrasenie podobné kauze Melčák. Menší záujem médií je preto pochopiteľný. Menší záujem odbornej verejnosti je však podľa mňa mrzutý - najmä v kontexte toho, že slovenské rozhodnutie bolo (podľa môjho skromného názoru) rozumnejšie aj lepšie odôvodnené ako český nález v kauze Melčák.

Rád by som ho preto na tomto mieste trochu spopularizoval. Analýzu nechám na diskusiu, ale dovolím si aspoň stručne zhrnúť, o čom sa konalo a ako ústavný súd rozhodol.

Po páde Radičovej vlády na jeseň 2011 prijala Národná rada Slovenskej republiky ústavný zákon č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky. Volič M.M. (podobnosť s iniciálami pána Melčáka je čisto náhodná) videl v prijatí ústavného zákona (ako aj hlasovaní, procese a úkonoch vlády a predsedu NR SR smerujúcich k organizácii volieb) porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy zúčastňovať sa na správe verejných vecí. Argumentoval okrem iného aj kauzou Melčák a domáhal sa, aby ústavný súd konštatoval porušenie jeho práv a ústavný zákon zrušil.

Ústavný súd v prvom rade s odkazom na staršiu judikatúru uviedol, že konanie o ústavnej sťažnosti nemožno začať, ak "takému konaniu musí predchádzať konanie o súlade a podnecovateľ pritom nemá procesnú legitimáciu na začatie takého konania. [...] Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa." Podanie bolo teda zjavne neopodstatnené, keďže sťažovateľ sa domáhal rozhodnutia, ktoré by ústavný súd bol oprávnený vydať len v konaní podľa čl. 125 ústavy.

Ústavný súd sa síce pozastavil nad tým, že je "azda jediným ústavným súdom, ktorý nemá explicitne previazané konanie o ústavnej sťažnosti a konanie o súlade". Avšak aj tak do právnej pozície sťažovateľa "nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny práve voči nemu alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine, ktorej je sťažovateľ členom".

Hoci na odmietnutie sťažnosti by toto odôvodnenie v zásade postačovalo, ústavný súd sa tu nezastavil a obiter dictum sa venoval aj ďalším právnym otázkam.

K otázke subjektívneho práva ústavný súd konštatoval, že občan/volič "v zásade nie je nositeľom subjektívneho práva na ústavou stanovenú dĺžku volebného obdobia parlamentu" a jeho právo sa v zásade vyčerpáva účasťou na voľbách. Preto nedošlo k zásahu do subjektívneho ústavného práva. Týmto sa sťažnosť odlišovala od kauzy zmareného referenda, kde bolo voličovi znemožnené zúčastniť sa referenda. Tak isto bolo možné sťažnosť odlíšiť od kauzy Melčák, v ktorej bol sťažovateľom poslanec, nie volič, ako aj od kauzy Gaulieder, kde bol sťažovateľom (pred EKĽP) taktiež (bývalý) poslanec.

Ústavný súd túto časť uznesenia uzavrel v duchu sudcovskej zdržanlivosti konštatovaním, že "v ústavnom práve nastávajú situácie, že isté právne nedokonalosti v objektívnom ústavnom práve nemožno artikulovať ako porušenie subjektívnych ústavných práv" [podobne aj ohľadom porušenia subjektívnych práv v prípade schválenia vládneho návrhu zákona bez konania pripomienkového konania (II. ÚS 514/2012), aj keď v tomto smere si ústavný súd explicitne nechal priestor posúdiť vady procesu odlišne z pohľadu objektívneho práva].

V závere uznesenia ústavný súd rozvinul ešte niekoľko zaujímavých úvah.

Po prvé, stručne sa zamyslel nad široko diskutovanou otázkou preskúmateľnosti súdalu ústavného zákona s ústavou. Túto otázku však vzhľadom na absenciu zásahu do subjektívnych práv sťažovateľa zdržanlivo nezodpovedal, nakoľko tieto úvahy "patria plénu v konaní o súlade".

Po druhé, ústavný súd rozvinul podnetnú úvahu o aplikácii akéhosi Plaumannovho testu na založenie aktívnej legitimácie neprivilegovaných navrhovateľov v prípade, ak sa ich akt priamo a osobne dotýka. Súd však opäť zdržanlivo konštatoval, že prípadnú aplikáciu Plaumannovho testu nie je potrebné vyriešiť, nakoľko "sťažovateľova pozícia v predmetnej veci je veľmi vzdialená aj od akejsi zmäkčenej podoby Plaumannovho testu".

Po tretie, ústavný súd sa obiter dictum vyjadril aj k ústavnej koncepcii rozpustenia parlamentu. Síce konštatoval, že "vníma nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu samorozpúšťania parlamentu ad hoc ústavným zákonom a problematickosť ad hoc ústavných zákonov vôbec" a uviedol, že "stálo za zváženie (ústavodarcu), či je naozaj vhodná tendencia neinscenovaného samorozpúšťania (avšak) ad hoc ústavnými zákonmi alebo prípadne zinscenované rozpustenie na základe čl. 102 písm. e) ústavy, alebo nové všeobecné riešenie". Postoj celého uznesenia však v konečnom dôsledku dobre ilustruje odkaz na nemecké prípady o skrátení volebného obdobia, v ktorých "síce Spolkový ústavný súd uviedol, že vyslovenie nedôvery by malo byť materiálne, nielen inscenované, ale uvedenú podmienku z pochopiteľnej deferencie k parlamentnému životu neskúmal". Nevedel som, že v slovenčine existuje slovo deferencia, ale ak aj neexistuje, tu sa hodí.

Odkaz na nemeckú judikatúru mi však v tomto kontexte pripadá veľmi vhodný. Čl. 68 Základného zákona umožňuje prezidentovi rozpustiť Spolkový snem, ak spolkový kancelár inicioval hlasovanie o dôvere, v ktorom neuspel. V dejinách Spolkovej republiky traja kancelári "inscenovali" prehraté hlasovanie o dôvere - Willy Brandt v roku 1972, Helmut Kohl v roku 1982 a Gerhard Schröder v roku 2005 (unechte Vertrauensfrage), aby v predčasných voľbách posilnili svoj mandát (pričom prvým dvom sa to aj následne podarilo). Spolkový ústavný súd v roku 1982 aj 2005 posudzoval ústavnosť takéhoto postupu. V oboch prípadoch v odôvodnení uviedol, že hypotézu čl. 68 nemožno naplniť fingovaným postupom a musia byť splnené určité materiálne podmienky (Lage der Instabilität). Inými slovami, jasne dal najavo, že "ústava nie je trhací kalendár" a postup politikov podlieha kontrole. V konečnom dôsledku však v oboch prípadoch rozhodol, že postup bol ústavne konformný. Sudkyňa Lübbe-Wolff v samostatnom stanovisku k druhému z uvedených rozhodnutí dokonca výslovne uviedla, že ide o politickú otázku, kde súdna kontrola nie je na mieste.

Nechcem sa na tomto mieste púšťať do podrobnej analýzy a tú by som radšej prenechal diskusii a prípadne veteránom sympózií okolo kauzy Melčák. Ale pocitovo sa mi zdá, že ústavný súd by mal v rámci politického života fungovať ako núdzová brzda, nie ako rušňovodič. Nie som si istý, či vyhlásenie predčasných volieb na základe širokého politického konsenzu v situácii, kedy prima facie nehrozí žiadne narušenie demokratického zriadenia a právneho štátu, je práve tou situáciou, v ktorej je potrebné zatiahnuť núdzovú brzdu. Skôr mi asi konvenuje deferencia (ako sa to vlastne povie po slovensky? :-)) slovenského a vlastne aj nemeckého súdu.


Názory k článku Slovenská odpoveď na kauzu Melčák:


  Martin Manduľák, 25. 11. 2014 v 18:10 - Martin Manduľák

Sťažnosťou som chcel ÚS poslať prihrávku na abstraktné preskúmanie ústavnosti. Týmto "meritórnym" uznesením ma ÚS veľmi prekvapil - hlavne hĺbkou a dôkladnosťou argumentácie. Bolo tiež šťastie, že sa vec dostala senátu, ktorý prijal "hru" a využil možnosť vyjadriť sa k viacerým otázkam, ktoré si určite žiadali o vyjasnenie. Pokojne pritom mohli nechať sekretárke vypotiť dvojstránkové odmietnutie a nik by nemohol namietať. Fakt klobúk dolu.


M.M :)


  Juraj Gyarfas, 28. 11. 2014 v 09:42 - Ad: M.M.

Som poctený, že tu môžeme privítať "slovenského Melčáka" :-)

Klobúk dole za kvalitu podania aj za chuť a energiu ísť do toho :-)

  Robert Goral, 10. 12. 2014 v 10:53 - Robert Goral

Nie je jedno, kto sťažnosť dáva? Či ide o občana alebo občana-poslanca? Veď rozhodnutie o predčasných voľbách a potom samotné predčasné voľby sa týkajú každého. Aj poslancov. Preto sa domnievam, že rozhodnutie nášho červeného ÚS je v rozpore s tým českým. Skôr by ma však zaujímalo ako sa dá zriecť ústavného práva voliť. Aby mi potom do schránky nedávali nič a nedávali do zoznamu.

  Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 21:35 - materiálne ohnisko ústavy

" 169. Ústavný súd na základe vykonanej právnej analýzy dospel k záveru, že (i) aj ústava obsahuje implicitné materiálne jadro. Základ implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a medzi nimi aj princíp deľby moci a s ním súvisiaca nezávislosť súdnej moci; (ii) implicitnému materiálnemu jadru ústavy nemôžu odporovať ani ústavné zákony; (iii) ústavný súd je oprávnený preskúmať prípadný rozpor noriem ústavného zákona s implicitným materiálnym jadrom ústavy a ak zistí rozpor, je oprávnený vysloviť nesúlad noriem ústavného zákona s implicitným materiálnym jadrom ústavy.

170. Ústavný súd rešpektuje snahu o zvýšenie kvality sudcov, ktorú ako takú nevníma ako zásah do materiálneho jadra ústavy. K zásahu do materiálneho jadra ústavy dochádza až vtedy, ak v rámci snahy o zvýšenie kvality sudcov dochádza k porušeniu niektorého z princípov demokratického a právneho štátu.

171. Pokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u sudcov vymenovaných pred 1. septembrom 2014 v podobe a rozsahu, ako ho v rámci prechodného ustanovenia čl. 154d zaviedol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná 113 úprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah s intenzitou narúšajúcou materiálne jadro ústavy v rozsahu princípu deľby moci a s ním súvisiacej nezávislosti súdnej moci. Pokiaľ ide o overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov na vymenovanie za sudcov v podobe a rozsahu, ako ho zaviedol ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. a nadväzujúca zákonná úprava, ústavný súd identifikoval takýto zásah s intenzitou narúšajúcou materiálne jadro ústavy „len“ v rozsahu princípu deľby moci, čo sa prejavilo aj v odlišnej formulácii bodu 1 výroku a bodu 2 výroku rozhodnutia ústavného súdu.

172. Tieto zásahy pokladá ústavný súd za také závažné, že sa rozhodol materiálnemu jadru ústavy poskytnúť tú najvyššiu ochranu napĺňajúc pritom sľub ústavného sudcu podľa čl. 134 ods. 4 ústavy ukladajúci sudcovi ústavného súdu povinnosť chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, ako aj princípy právneho štátu (k princípom právneho štátu pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017 vo veci tzv. „Mečiarových amnestií“, bod 95 tohto nálezu). Ústavný súd tak urobil pri plnom rešpekte k jedinému ústavodarnému orgánu Slovenskej republiky, ale tiež v snahe primäť ho tiež k rovnakému rešpektu voči základnému zákonu Slovenskej republiky. Inak povedané, ústavný súd takto rozhodol rešpektujúc princíp zdržanlivosti a minimálneho derogačného priestoru vo vzťahu k ústavodarcovi, súc vedený mimoriadnou intenzitou zásahu posudzovaných ustanovení ústavy do materiálneho jadra ústavy.

...
177. Obiter dictum ústavný súd uvádza, že vyslovené právne závery o možnosti preskúmania súladu ústavného zákona (jeho časti) s ústavou sú limitované takou prípadnou úpravou ústavy, ktorá umožní originárnemu ústavodarcovi (ľudu) potvrdiť prípadnú zmenu či doplnenie ústavy v rámci ústavodarného referenda.
"

PL. ÚS 21/2014

Konkrétne v otázke referenda odkazujem aj na disent Lajosa Mészárosa: "Možno dodať, že v náleze sa ústavný súd zamotal tým, že imunizoval pred svojím prieskumom ústavné zákony prijímané referendom, čo je popretím ochrany pred strachom z väčšiny v pozadí ústavných zákonov."

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím