lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (150)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (15)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Milan Hlušák (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Pavol Szabo (4)
Robert Goral (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Lexforum (4)
Ján Lazur (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Martin Gedra (2)
Ivan Bojna (2)
Martin Serfozo (2)
Bob Matuška (2)
Zsolt Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Jiří Remeš (2)
Anton Dulak (2)
Peter Varga (2)
Lukáš Peško (2)
Adam Valček (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Šrámek (1)
Juraj Lukáč (1)
Igor Krist (1)
Peter Janík (1)
Ján Pirč (1)
Peter Kubina (1)
Robert Šorl (1)
David Halenák (1)
Martin Svoboda (1)
Vladimir Trojak (1)
Gabriel Volšík (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Hudec (1)
Emil Vaňko (1)
Marek Maslák (1)
Katarína Dudíková (1)
Ondrej Jurišta (1)
Roman Prochazka (1)
Dušan Rostáš (1)
Petr Steiner (1)
Natalia Janikova (1)
Vincent Lechman (1)
Jozef Kleberc (1)
Tibor Menyhért (1)
Vladislav Pečík (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Michalov (1)
Zuzana Adamova (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Estočák (1)
Gabriel Závodský (1)
Pavol Mlej (1)
Marcel Jurko (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Tomáš Demo (1)
Ondrej Halama (1)
Zuzana Kohútová (1)
Miriam Potočná (1)
Bohumil Havel (1)
I. Stiglitz (1)
Peter K (1)
Dušan Marják (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Róbert Černák (1)
Paula Demianova (1)
Michal Ďubek (1)
Lucia Palková (1)
Viliam Vaňko (1)
Michal Krajčírovič (1)
peter straka (1)
Radoslav Pálka (1)
Matej Košalko (1)
Matej Kurian (1)
lukasmozola (1)
Matej Gera (1)
Tomáš Ľalík (1)
Peter Marcin (1)
lukas.kvokacka (1)
Nora Šajbidor (1)
Bystrik Bugan (1)
Petr Kavan (1)
Robert Vrablica (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Občianskoprávna zodpovednosť športovca za škodu (na zdraví) - na ceste k novej právnej úprave?

Jaroslav Čollák, 07. 06. 2015 v 23:41

Intro: Po dlhšej autorskej odmlke sa úctivo vraciam do lexforáckej komunity a pozdravujem všetkých jej členov. Činím tak predovšetkým - týmto príspevkom - ako člen pracovnej skupiny pripravujúcej návrh "Nového zákona o športe." Mimo ostatných vážnych - právnych, koncepčných, ekonomických a iných otázok, ktoré má za cieľ tento návrh zákona vyriešiť sa pracovná skupina zhodla na potrebe novej úpravy občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Uvedené platí predovšektým z dôvodu stále aktuálnejšieho (súdneho) vťahovania § 415 OZ do športu, čo v kontaktných športoch spôsobuje arbitrárne rozhodnutia a prenáša podstatný moment rozhodovania o náhrade škody na mimosúdne entity. To môže dospieť k neudržateľnému právnemu stavu, neustálenej doktríne rozhodovania a samozrejme k zásahu do právnej istoty športovcov, ktorí v kontaktncýh športoch očakávajú - kontakty. Predkladám teda ctenému auditóriu aj konkrétny návrh zodpovednosti s očakávaním konštruktívnej debaty, či prípadných doplnení, upresnení alebo návrhov de lege ferenda. K zneniu návrhu - nie je samozrejme konečný, bude predmetom doprácovavania a "legislatívneho čistenia".

Ako povedal nemenovaný doktor práv, "samochvála smrdí, ale keď ste nachalední nič necítite" - príspevok o novo koncipovanej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví uzrie svetlo sveta v podstatne prepracovanejšej verzii aj na stránkach JR č.6-7. Nie som nachladený - avšak, za účelom interaktívnejšieho, efektívnejšieho a lepšieho nazhromaždenia reakcií širšej odbornej verejnosti príspevok v obmedzenom formáte publikujem za pracovnú skupinu aj tu, a dávam ju sťa "kráľovstvo za koňa" na pranier všetkým právnym detailistom a milovníkom cesty (právnych inštitútov), keďže ako hovorí Exúpery, už ona je cieľ. PS v znamení korektnosti: vedecký plurál používaný mimo znenia návrhu zákonnej úpravy novej občianskoprávnej zodpovednosti je naviazaný na autora článku, nie na predstaviteľov pracovnej skupiny.


ÚVOD:

Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť.

Nosnou otázkou predkladaného príspevku je, či je potrebné upraviť zodpovednosť športovca za úraz spôsobený pri výkone športu osobitným a novým (hmotnoprávnym) režimom, alebo je postačujúca aktuálna (hmotnoprávna) úprava? Autor predkladaného príspevku si túto otázku kladie periodicky už viac ako niekoľko rokov. Je veľmi podstatné upozorniť, že v rovine občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe sa v poslednom období začínajú objavovať viaceré rozhodnutia súdov (zatiaľ neprávoplatné), ktoré k tejto problematike pristupujú rôzne a genrujú rôzne právne prístupy k tejto otázke - čo v prípade "nezjednotenia" teoretickoprávneho podhubia môže spôsobovať problémy chápania tejto problematiky. Navyše, je možné bez akýchkoľvek sporov uzavrieť, že ustálená rozhodovacia prax v tejto otázke neexistuje, no k odôvodneniu tohto tvrdenia sa dostaneme v ďalšej časti príspevku.

V nasledujúcich chvíľach by sme chceli verejnosti tlmočiť a sprostredkovať myšlienkovú a právnu konštrukciu - teóriu, na základe ktorej je možné pripustiť zodpovednosť športovca za úraz /škodu spôsobený/ú pri športe už dnes. Poukážeme však na jej výrazne slabé miesta, na jej negatívne presahy, a preveríme, či by bolo možné uvažovať – prípadne navrhnúť novú zodpovednosť športovca, ktorá by mohla byť umiestnená do aktuálne pripravovaného nového zákona o športe, ktorý má uzrieť svetlo sveta a nadobudnúť účinnosť dňa 1.1.2016.[1] Autor formuláciou tohto príspevku neprezentuje konečné vnímanie tejto problematiky, práve naopak - bude rád, ak sa príspevok stane impulzom k verejnej, odborno - právnej a vecnej dišpute, ktorá môže výrazne ovplyvniť športovoprávnu obec ďalších rokov.

Ihneď na úvod chceme upozorniť, že prekladaný príspevok sa nebude týkať zodpovednosti trestnoprávnej, teda zodpovednosti za prípadný trestný čin spáchaný počas hry (v nadväznosti na škodu na zdraví by teda išlo najmä o trestný čin ublíženia na zdraví) v rámci ktorej by mohla byť priznaná aj náhrada škody, ale o občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu.

V prvom rade si musíme vyjasniť, že v rámci regulácie športu ako takého platí zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje športovým organizáciám správy a riadenia konkrétneho športu prijímať konkrétne akty správy a riadenia súťaží, prijímať a vydávať športové pravidlá, či generovať ďalšie predpisy záväzné pre svojich členov. Na základe uvedeného v športoch platia pravidlá hry. Pod váhou týchto pravidiel, súlad zápasu, jeho priebehu, súbojov a fyzických kontaktov v ňom či iného merania síl (ďalej len „zápas“) s ich znením posudzuje na to oprávnená osoba, ktorou je rozhodca. Ako sa zvykne medzi športovcami hovoriť, "rozhodca je pánom na ihrisku" alebo ... rozhoduje rozhodaca.

Vychádzajme z poznatku, že práve rozhodca je jediným oprávneným subjektom na posúdenie súladu konkrétnej hernej situácie, súboja, fyzického kontaktu či akejkoľvek inej situácie počas hry s obsahom konkrétnych športových pravidiel. Východiskom úvah o zodpovednosti športovca za úraz spôsobený pri športe je existencia fyzického kontaktu medzi dvoma, či viacerými hráčmi pri ktorom vznikla škoda - v tomto prípade škoda na zdraví. Tento kontakt medzi hráčmi je kontaktným športom vlastný, pričom fyzický kontakt môže byť vyhodnotený ako bežný, alebo ako faul, teda ako porušenie pravidiel. Bez ohľadu na šport, uvedené platí odhliadnuc od systematiky trestov ukladaných za predmetné športové fauly (teda z porušenia športových pravidiel).

Je potrebné už na úvod tohto príspevku uviesť, že právny výklad predpisov súkromného práva, rozhodnutia súdov, alebo vytváranie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe ktorý by minimalizoval, či dokonca vylučoval fyzické súboje, kontaktnosť športu nie sú na mieste a pri teste ich normatívnej sily nemôžu uspieť. Prístup, ktorý zohľadňuje špecifickosť športu, ktorá je v každom druhu športu rozdielna odôvodňuje - mimo iného – aj znenie zakladajúcich dokumentov Európskej únie. Zmluva o fungovaní Európskej únie vo svojom čl. 165 ustanovuje, že je nutné prihliadať na špecifickosť športu, ktorú rešpektuje aj samotná Európska únia. Tento poznatok tvorí základné východisko pre chápanie športu ako celku, ale aj - vzhľadom na obsah a zámer predkladaného príspevku - základné východisko chápania občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. Nie je možné mechanicky – rýdzo pozitivisticky – aplikovať ustanovenia právneho poriadku na „športové“ situácie in concreto, nakoľko – ako budeme vidieť aj v tomto príspevku – to na mnohých miestach môže viesť k nelogickým a právne neudržateľným záverom.

Je nutné upriamiť pozornosť aj na tú skutočnosť, že dnes neexistuje jednoznačný záver v podobe ustálenej rozhodovacej praxe ohľadne občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe. V odbornej spisbe ale aj judikatúre sa v prípade priznávania náhrady škody pri športe zvykne odkazovať na rozhodnutie NS ČR 25 Cdo 1960/2002. Treba povedať, že toto rozhodnutie vychádzalo zo skutkové stavu v karate, teda zo skutkového základu tzv. bojového športu a aplikácia – hoci len právnych záverov – na iné športy sa nejaví ako vhodná. Rozhodnutia súdov, v ktorých sa pripúšťa zodpovednosť športovca za úraz spôsobný inému sa týkali najmä lyžiarov (NS ČR 25 Cdo 1506/2004, alt. KS v Brne, sp. zn. 21 Cdo 27/1977, alt. NSČR sp.zn.25 Cdo 1506/2004). V týchto prípadoch ide o právny záver porušenia predpisov lyžiarskej obce a ich pravidiel, ktoré prikazujú účastníkom lyžovania na konkrétnej zjazdovke chovať sa tak, aby neohrozili iného lyžiara. Treba uviesť, že v prípadoch, v ktorých súdy priznali poškodeným náhradu škody sa na strane škodcu jednalo o bezohľadnú jazdu, bezohľadné správania sa na „zjazdovke“. Musíme však upozorniť, že ani „vťahovanie“ právnych záverov týchto rozhodnutí do ostatných kontaktných športov nie je správne, nakoľko lyžovaniu nie je vlastný kontakt medzi športovcami tak, ako je tomu v prípade kontaktných športov ako je napr. futbal, hokej, hádzaná a pod. Zvykne sa taktiež poukazovať aj na rozhodnutie R 16/1980. Toto je možné vnímať skôr ako ojedinelý právny názor súdu. Nie je nedôležité si uvedomiť, že rozhodnutie vychádzalo z vtedajšieho rozsahu a obsahu objektívneho práva (rok 1980!) a vychádzajúc predovšetkým z absencie športových pravidiel a tým pádom športovej regulácie upravujúcej šport v takej miere, akej je tomu dnes a v neposlednom rade na základe vtedy existujúceho obsahu a rozsahu OZ, ktorý je dnes zásadne odlišný. Zo sveta je nutné upozorniť na odlišnú rozhodovaciu doktrínu, napr. rozhodnutie RS U OGH (Rakúsko), sp. zn. 7 Ob 252/01i, ktorý zodpovednosť športovca za úraz v kontaktnom športe vylúčil. V tomto prípade išlo o tzv. Filzfussball, kedy hráči na sebe nemali žiadne ochranné prostriedky, chrániče, prilby. Sedemnásťročný, neskorší žalobca, bol dňa 26. 11. 1998 zasiahnutý do tváre rovnako starým, neskôr žalovaným protihráčom pri spomenutom zápase a v konkrétnom súboji o rugbyovú „šišku“, pričom týmto spôsobom bol zranený. Žalobu na náhradu škody súd zamietol s tvrdením, že žalovaný zrejme žiadnym spôsobom žalobcovi neprivodil zranenie, pretože ho úmyselne nechcel faulovať. Chovanie žalovaného najskôr neprekročilo “typické porušenie pravidiel”, neustále sa vyskytujúce v americkom futbale, a preto nemá byť kvalifikované ako protiprávne.

Tento stav „neustálenej rozhodovacej doktríny“ môže mať za následok, že zákonná úprava ako aj nadväzujúce necitlivé chápanie a aplikácia "niektorých" súdnych rozhodnutí, ktorá umožní súdnej moci lavírovať medzi jednotlivými koncepciami vnímania zodpovednosti športovca bude podkladom k diametrálne odlišným záverom v podobe rozhodnutí súdov, čo môže mať priamy súvis so zásahmi do právnej istoty účastníkov kontaktných športov, teda športovcov. Títo už nebudú môcť pred zápasom vnímať kontaktnosť športu ako jeho imanentnú vlastnosť, ale ako možný základ ich neskoršej (v prípade vzniku škody na zdraví na strane súpera) zodpovednosti, čím kontaktný šport stratí svoj historický, ale aj „sedliacky“ základ.

V prípade, ak by sme uvažovali o tvorbe novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca je nutné k jej obsahu pristupovať taktiež citlivo, so znalosťou športových vzťahov, s prihliadnutím na už spomínanú špecifickosť športu. Obsahom predkladaného príspevku (v rozsahu formulácie novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu) by mala byť odpoveď na otázku, či je zavádzanie novej občianskoprávnej zodpovednosti, ktorou by došlo k ďalšej atomizácii tohto súkromnoprávneho inštitútu opodstatnené. Ak k pozitívam tohto legislatívneho postupu nedospejeme, musíme nájsť dostatočné množstvo argumentov, ktoré odôvodnia zotrvanie na aktuálnom zákonnom stave s konštatáciou o jeho správnosti.

1. PREPOROZUMENIE: KTO HRÁ PRVÉ HUSLE alebo krátke intro o súboji zákona a športových predpisov: hodina otázok a odpovedí

Alexander zbrojí a Boris sa bojí:

Aktuálny stav vnímania tejto problematiky hovorí o tom, že ak v kontaktnom športe pri súboji (pri fyzickom kontakte, pri fyzickom súboji) medzi hráčom Alexandrom a hráčom Borisom môže potencionálne vzniknúť Borisovi (poškodenému) škoda na zdraví. Preverme a otestujme právne konzekvencie tejto situácie hodinou otázok a odpovedí:

Budiš svetlo – a zrazu vidíme problém.

Prečo sa je o tejto problematike správne a namieste rozprávať práve dnes? Pretože v tomto období sa pripravuje návrh „nového zákona o športe“, ktorý by mohol slúžiť ako papyrus novej regulácie zodpovednostných vzťahov v športe.

2. AKTUÁLNY STAV možnosti vyvodenia zodpovednosti športovca:

Predpokladov vyvodenia zodpovednosti športovca za škodu spôsobenú pri športe je teda aj na základe uvedeného viacero:

  1. aplikácia všeobecnej prevenčnej povinnosti (ďalej len „VPP“) na konkrétny športový prípad / na konkrétnu športovú situáciu.
  2. vznik škody

Všeobecná prevenčná povinnosť je lokalizovaná v základnom predpise súkromného práva, v z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p. (ďalej len „OZ“).

§ 415

Obsah ustanovenia § 415 je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť (ďalej aj "VPP"). Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou, a citlivo uvážiť jeho rýdzu pozitivistickú aplikáciu. Toto ustanovenie právneho poriadku je nutné chápať ako krajnú možnosť pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť bola porušená. V žiadnom prípade nemôže aplikácia tohto ustanovenia na konkrétny prípad nahrádzať dôkaznú núdzu na strane navrhovateľa.
Ako sme tvrdili vyššie, nie je náhodným tvrdenie súdov, podľa ktorého „uvedené ustanovenie mu (subjektu) však neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. Odborná spisba pritom má za ustálený názor, že použitie ustanovenia § 415 prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje
Citujúc rozhodnutie krajského súdu v Nitre, sp.zn. 3 Cob/133/2007: „každý vznik škody nemožno kvalifikovať ako konanie určitého subjektu v rozpore s § 415 OZ.“
Od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd.[5] O skutočnosti, že využitie § 415 OZ k vzniku zodpovednosti za škodu je možné len vtedy, ak sú splnené ďalšie predpoklady vzniku škody niet pochýb[6], čo v mnohých prípadoch športových súbojov byť preukázané nemôže. Je nutné uviesť, že v prípade kontaktných športov je veľmi problematické ustáliť sa na tom, či konkrétny súboj - fyzický kontkatn medzi hráčmi bol skutočne podmienkou vzniku škody na zdraví. Navyše, v zmysle judikatúry "záver, že bola porušená prevenetívna povinnosť v zmysle § 415 OZ nemožno urobiť bez zistenia, v akom konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Pokiaľ nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, pretože nie je preukázaný skutok, ktorú je príčinou vzniku škody a ktorého sa dopustili žalovaní, nie je nárok na náhradu škody daný."[7] V tejto súvislosti upriamujeme pozornosť aj na rozhodnutie vo veci 19 Co/267/2007, v ktorom sa súd vyjadroval k § obsahu § 415. Z uvedeného rozhodnutia, cit.: „Toto ustanovenie mu však neukladá povinnosť predvídať vždy v budúcnosti možný vznik škody.“[8] Všetky tieto právne závery judikatúry vytvárajú predpoklady pre nutnosť citlivej aplikácie § 415 OZ pre oblasť športu. Opakovane tvrdíme, že nie je možné jej pozitivistické aplikovanie na prípad in concreto bez zohľadnenia špecifík športu, či konkrétneho fyzického kontaktu - ktorý môže byť práve danému športu vlastný.

Všeobecná zodpovednosť je normovaná v OZ v § 420:

§ 420

Nevyhnutné vo vzťahu ku konštatácii zodpovednosti športovca za škodu je preukázanie jej vzniku, to jej podstatnými predpokladmi ako je:

  1. porušenie právnej povinnosti
  2. vznik škody
  3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti a
  4. zavinenie.

V tomto príspevku vynecháme problematickosť dokazovania – preukázania predovšetkým príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti v športe, pri konkrétnom fyzickom súboji v konkrétnom zápase (aj z dôvodu absurdnosti takéhoto dôvodenia). Všetky ďalšie úvahy prezumujú, že k škode došlo, hoci platí veta predošlá.

Nevyhnutnou súčasťou „vťahovania“ VPP do oblasti športu je konštatácia porušenia športového pravidla (teda konštatácia porušenia právnej povinnosti). Vychádzajme však z toho, že porušenie športového pravidla je súčasne porušenie VPP, hoc aj toto samotné tvrdenie môžeme systematicky spochybniť. Spochybniť by sme tento prístup mohli tvrdením, že obsah VPP nehovorí o tom, že škoda nemôže vzniknúť, ale o tom, že entita je povinná počínať si opatrne, s prihliadnutím na svoju pozíciu a všetky svoje možnosti tak, aby škoda nevznikla. Pre účely tohto príspevku tak však neučiníme.

Inak povedané, konštatácia porušenia VPP konaním športovca je možná len v prípade, ak konkrétnym konaním došlo aj k porušeniu športového pravidla. Vylúčenie porušenia VPP konaním, ktoré neporušilo predmetné športové predpisy pravdepodobne nie je možné, no je o to neudržateľnejšie. V krátkosti chceme poukázať na problematickosť mechanického posudzovania a aplikácie obojstranného vzťahu medzi (ne)porušením športového pravidla a tým pádom (ne)porušenia VPP vo vzťahu k vzniku zodpovednosti športovca za škodu na konkrétny prípad:

Argumentum a contrario, ktorý definuje absurdnosť takejto mechanickej aplikácie znenia objektívneho práva na šport:

Doplňme vzťahovú štruktúru uvedenú vyššie o otázku: Kto rozhoduje / rozhodol o tom, či bolo porušené športové pravidlo? Rozhodca.

Z uvedeného teda plynie, že ak konkrétnym konaním športovca bola spôsobená škoda inému, zodpovedá Alexander za škodu ktorá vznikla Borisovi len v tom prípade, ak rozhodca konštatoval porušenie športového pravidla. Existenciou takéhoto prístupu umožňujeme vznik situácie, v ktorej bude rozhodca entitou, ktorá de facto rozhodne o zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Nie je bezpredmetné upozorniť na to, že konkrétny športový okamih posudzuje rozhodca mnohokrát intuitívne, na základe subjektívnych vnemov, častokrát minimalizovaných objektívnou možnosťou vnímať konkrétnu situáciu (objektívna nemožnosť vidieť a zmyslovými prostriedkami vnímať konkrétny súboj, dôležitá je vzdialenosť od súboja hráčov a pod.). Uvedené vidíme ako problém v tých situáciách, v ktorých nie je možné konkrétny súboj preukázať kamerovým záznamom. Navyše, od športovca je v zmysle judikatúry možné očakávať zachovanie len takého stupňa pozornosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je (objektívne posudzované) je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd.[9]

Čiastkový záver pre dnešné dni:

Na základe uvedeného si myslíme, že súdy by dnes nemali priznávať náhradu škody na zdraví spôsobenú pri športe poškodenému športovcovi – pri konkrétnom fyzickom súboji automaticky na základe konštatácie, že konkrétnym zákrokom (i) došlo k porušeniu športového pravidla (ii) a tým k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti.

Je z pohľadu zákonodarcu (a z pohľadu snahy o prijímanie takých právnych predpisov a takej normatívnej regulácie, ktorá zvyšuje a upevňuje právnu istotu účastníkov právnych vzťahov) pozitívne a vítané umožniť rozhodnutie o právnej zodpovednosti športovca rozhodcovi konkrétneho športového zápasu? Myslíme si, že odpoveď je nie – no aktuálne jediné možné vyvodzovanie občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví tak činí.

Je možné poskytnúť riešenie, aby zákonná úprava obsahovala hmotnoprávny obsah ako podklad pre súdne posúdenie konkrétneho prípadu? Vieme vytvoriť, uzákoniť a „rozbehnúť“ takú zákonnú úpravu, ktorý by nezaložila zodpovednosť športovca za škodu na zdraví len na konštatácii o porušení športového pravidla, ktoré je zároveň (automaticky) porušením právnej povinnosti? Vieme vytvoriť zákonnú úpravu ktorá nechá posúdenie na nezávislú entitu – súd, a nie na rozhodcu zápasu?

Ak je odpoveď áno, potom musíme dokázať pomenovať také podmienky vyvodenia zodpovednosti športovca za úraz, ktoré síce na jednej strane (i) zohľadnia športové predpisy (pretože bez ich zohľadnenia by bola formulácia zodpovednosti športovca za škodu na zdraví bezpredmetná) no na druhej strane vytvoria (ii) priestor pre právne posúdenie konkrétnej skutkovej veci? Myslíme si, že na položenú otázku dokážeme odpovedať pozitívnym spôsobom.

3. MOŽNÉ CESTY RIEŠENIA NOVÁ OBČIANSKOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ: (špeciálna) zákonná úprava ako záchranca (špeciálneho) športu?

ZODPOVEDNOSŤ ŠPORTOVCA ZA ŠKODU SPÔSOBENÚ PRI VÝKONE ŠPORTU

Všetky uvedené argumenty hovoria o tom, že vyvodzovanie zodpovednosti športovca za škodu / úraz spôsobený pri športe (ak to nie je trestný čin) cez „všeobecnú zodpovednosť“ za porušenie právnej povinnosti - všeobecnej prevenčnej povinnosti ( § 415) v nadväznosti na § 420 ods. 1 a 3 nie je správne. Ak takáto konštrukcia „tvorby“ zodpovednosti športovca nie je správna a udržateľná, a ak poskytuje rozšírený priestor pre rôzny prístup súdov k tejto otázke, je na mieste uvažovať, či pripravovaný návrh nového zákona o športe neposkytuje priestor pre úpravu, ktorá by tieto negatívne stránky vylúčil.

Javí sa ako správne vylúčiť možnosť prijatia tej koncepcie, ktorá hovorí o tom, že každé porušenie športového pravidla je zároveň porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti čo má za dôsledok zodpovednosť športovca za škodu spôsobenú pri športe. V kontaktných športoch môže spôsobovať problém navyše to, že športovec nevie dokázať, že škodu nezavinil a tým sa liberovať, nakoľko to by dokázal iba tým, že by ku konkrétnemu fyzickému kontaktu nedošlo, čo je v rozpore s charakterom kontaktných športov. V konečnom – a najpodstatnejšom dôsledku si treba uvedomiť hlavné negatívum tejto koncepcie a to, že osobou, ktorá v nej „prakticky“ rozhoduje o možnosti vyvodenia športovcovej zodpovednosti je osoba rozhodcu. Robí tak subjektívnym posúdením konkrétnej športovej – skutkovej situácie (fyzického kontaktu, súboja) ako porušenia, prípadne neporušenia športového pravidla. Navyše, limity a charakter porušenia športového pravidla (teda minimálne požiadavky na konanie ktorým sa pravidlá porušia – závažné, menej závažné, nebezpečné, neprimerané a pod.) môžu byť v rôznych športoch definované a „nastavené“ inak. Laicky povedané, za faul (kontakt) ktorý znamená v basketbale vylúčenie do konca zápasu a ktoré má charakter závažného porušenia športového pravidla sa v napr. v hokeji hráč ani nedopustí faulu, pričom vo futbal to bude „za žltú“. Vidíme, že za porovnateľný fyzický kontakt môže byť v troch športoch na základe troch športových pravidiel a na základe vlastností troch športov udelený odlišný trest, ak vôbec. Čo je však z pohľadu právneho poriadku najproblematickejšie, trvaním na tejto koncepcii teda dávame (i) obsahu športových predpisov ktoré zákonodarca žiadnym spôsobom nedokáže unifikovať ani regulovať silu byť de iure hmotnoprávnym základom zodpovednosti športovca za škodu, pričom procesnoprávnym základom je (ii) rozhodnutie rozhodcu počas zápasu o porušení pravidla – teda o existencii alebo neexistencii faulu.

Ak sme uvedenú koncepciu vylúčili ako síce hmotnoprávne možnú, no prakticky pre účely jej aplikácie na šport dlhodobo neudržateľnú - musíme formulovať koncepciu inú.

Touto by mohla byť koncepcia hovoriaca o tom, že aj keď došlo konkrétnym fyzickým súbojom medzi dvoma hráčmi jednak (i) k škode na zdraví na strane poškodeného (Borisa) a (ii) k porušeniu športového pravidla na strane škodcu (Alexandra), konajúca inštitúcia - o existencii škody a o povinnosti nahradiť ju (súd) - bude mať (iii) možnosť vyhodnotiť, či prizná alebo neprizná nárok na náhradu škody – teda či v konkrétnom prípade bude judikovať zodpovednosť športovca za škodu. Podstatné je, že argumentom na základe ktorého tak učiní nebude postačovať konštatácia „porušenia (všeobecnej prevenčnej) právnej povinnosti“. Konajúca inštitúcia – teda súd by tento záver mohol učiniť na základe skutočnosti, či konaním škodcu (Alexandra) došlo k závažnému / hrubému / mimoriadne škodlivému porušeniu športovo-právnych predpisov. V prípade ak áno, mohol by súd zodpovednosť športovca pripustiť. Pripomeňme, že touto koncepciou prakticky vylučujeme „silu“ a „právomoc“ rozhodcov de facto a de iure rozhodovať o zodpovednosti športovcov, a odsúvame na okraj aj znenie športových predpisov v rozsahu úpravy porušení pravidiel. Navyše, v prípade zvolenia tejto koncepcie vieme na základe poznania, skúsenosti a na základe komunikácie so športovou obcou stanoviť (i) zákonom, čo považujeme (čo považuje zákonodarca) za hrubé / závažné porušenie športového pravidla. Vieme sa inšpirovať aj (ii) odbornou spisbou, ktorá nám bezpochyby v prípade snahy o výpočet skutkových podstát závažného porušenia športových predpisov podáva pomocnú ruku. V neposlednom rade, takúto hmotnoprávnu úpravu môže dopĺňať aj (iii) neskoršia judikatúra.

Na základe uvedeného - tu je návrh osobitnej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu pri športe, ktorá by mohla byť formulovaná v samotnom zákone o športe. Ak existujú argumenty, prečo by sa mala športovcom vytvárať osobitná zodpovednosť, je namieste upozorniť, že súkromné právo v podmienkach Slovenskej republiky pozná aj osobitné zodpovednosti, ktoré nie sú umiestnené v kódexe súkromného práva, teda v Občianskom zákonníku. Ide napr. o prípad zodpovednosti za jadrovú škodu, ktorá je špeciálne umiestnená v tzv. „atómovom zákone“.

Návrh vzišiel zo vzájomnej spolupráce medzi členmi pracovnej skupiny, predovšetkým však z pera Tomáša Gábriša, Petra Sepešiho a autora tohto príspevku. Zodpovednosť športovca za škodu pri športe je vymedzená negatívne, to znamená, že NZOŠ by pomenúval len situácie, v ktorých športovec nie je zodpovedný, nakoľko zákonnou cestou pomenovať všetky tie, za ktorých by športovec zodpovedný bol nie je (prakticky ale ani legislatívno-právne) možné.

§ XYZ

Zodpovednosť za škodu na zdraví pri výkone športu

  1. Kto spôsobil škodu na zdraví pri výkone športu, nie je za ňu zodpovedný, ak neporušil závažným / hrubým spôsobom pravidlá športu uznaného podľa tohto zákona, alebo pravidlá športu alebo hry dohodnuté účastníkmi športovej činnosti.
  2. Pravidlá športu alebo hry nesmú neprimerane ohrozovať zdravie a život účastníkov. Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa z úradnej moci vyhlásiť pravidlá športu alebo hry za neplatné.
  3. Porušenie pravidiel športu alebo hry posudzujú v prípade organizovaného výkonu športovej činnosti na to určení rozhodcovia podľa tohto zákona.
  4. Výkon športovej činnosti v súlade s pravidlami športu alebo hry sa predpokladá. Ak nie je závažné porušenie pravidiel konštatované rozhodcom podľa predchádzajúceho odseku, závažné porušenie pravidiel musí preukázať poškodený.
  5. Za závažné porušenie pravidiel sa považuje najmä spôsobenie škody na zdraví

a. mimo ťažiska hry[10]

b. mimo priameho športového stretu v ťažisku hry medzi športovcami,

c. použitím neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu hry,

d. spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,

e. fyzickým napadnutím počas hry alebo počas prerušenia hry,

f. protihráčovi, ktorý bol bezbranný (pasívny?).

g. dľžka liečenia poškodeného podľa lekárskej správy presiahla ……. ?

Prirodzene, počet týchto spôsobov závažných porušení športových predpisov nie je konečný, môže sa rozšíriť, prípadne zúžiť – to na základe komunikácie s právnou, športovou obcou. Je potrebné upozorniť, že aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, ide o posilnenie postavenia športovcov, o posilnenie ich právnej istoty v tom smere, že nebudú automaticky zodpovedať za škodu na zdraví pri každom fyzickom súboji pri ktorom porušia športové predpisy. Zachováme tak vlastnosti, charakter, históriu a špecifické vlastnosti kontaktných športov, na ktorých je nutné trvať.

Pozitívom tohto ustanovenia je aj priestor pre zavedenie možnosti súdneho prieskumu športových pravidiel. Je možné uvažovať o tom, že ak by konajúci súd pri prejednávaní konkrétneho prípadu pri súdnom prieskume dotknutého športového pravidla dospel k záveru, že toto je v rozpore s ods. 2 hore formulovaného ustanovenia, vyhlásil by toto za neplatné.

Vzhľadom na návrhy pracovnej skupiny tvoriacej návrh zákona o športe by mohla byť agenda v oblasti zodpovednosti športovca za škodu na zdraví pri výkone športu začlenené do právomoci a pôsobnosti „Stáleho súd upre šport“, ktorý by mal vzniknúť práve na základe NZOŠ. Považujeme to za prínosné, nakoľko táto agenta vyžaduje detailné poznanie špecifík športu, poznanie športových pravidiel, chrakteru samotnej hry v konkrétnom športe, čo všeobecným súdom nemusí byť vždy vlastné.

4. ZÁVER

Predmetom, podnetom a podkladom pre tento príspevok sa stali predovšetkým kolektívne kontaktné športy, ktorých historickým prvkom je fyzický súboj o pozíciu, loptu, puk, či iný predmet súperenia. Nie je možné vylúčiť, že obsah príspevku má priamy dosah aj na kontaktné športy individuálne, tzv. bojové športy, no na tieto treba hľadieť ešte detailnejšou optikou a s ešte väčším dôrazom na posudzovanie prípadu in concreto. Fyzický súboj je v kontaktných športoch týmto historicky vlastný, pričom aj tento súboj je de facto konfrontáciou pripravenosti, fyzickej kondície a zdatnosti účastníkov športu. Ak platí uvedená skutočnosť, potom musí taktiež platiť, že v prípade zásahu a aplikácie práva do športu spôsobom, ktorý by z každého fyzického súboja robil absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví (teda za možný následok fyzického súboja na strane jedného z jeho účastníkov) vytvoríme neudržateľný právny stav, ktorý na konci dňa zasiahne do právnej istoty účastníkov kontaktných športov – športovcov.

Predložený príspevok mal za úlohu kriticky hodnotiť, či aktuálne (podľa názoru jeho autora jedine možné) správnosť a udržateľnosť vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví. Táto je dnes možná najmä prostredníctvom konštatácie o vzájomnom vzťahu medzi (i) porušením športového pravidla (konkrétnym konaním), ktoré sa následne chápe ako (ii) porušenie všeobecnej zákonnej prevenčnej povinnosti. Príspevok mal snahu uvažovať o tom, či tento prístup je, alebo nie je správny. Autora príspevku zaujíma predovšetkým tá skutočnosť, či takýto prístup je dlhodobo právne udržateľný, či upevňuje – alebo práve naopak – znižuje právnu istotu účastníkov športov (športovcov), či obsah takéhoto vnímania odzrkadľuje špecifickosť športu, ktorú nie je nutné zvlášť vysvetľovať, ak ju spomínajú aj samotné zakladajúce dokumenty Európskej únie.

Na základe argumentov predložených v príspevku a na základe obsahu hore spomínanej teórie, podmienkou vyvodenia občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví pri konkrétnom fyzickom súboji stávalo posúdenie toho, či športové pravidlo počas tohto súboja porušené bolo, alebo nebolo. Nie je nedôležité pripomenúť, že o tejto skutočnosti rozhoduje rozhodca. Osoba rozhodcu je inštitút vlastný športom (nielen) v kolektívnych športoch. Je na mieste upozorniť na tú skutočnosť, že nároky na osobu rozhodcu sú pre ten ktorý šport stanovované nie zákonom, ale interným predpisom organizácie ktorý ten – ktorý šport v podmienkach Slovenskej republiky riadi. Na základe tejto skutočnosti môže dochádzať k markantným rozdielom medzi kvalitou rozhodcov v jednotlivých športoch.

Ak má byť konštatácia porušenia športového pravidla predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví cez § 415 OZ, je nutné zaoberať sa aj otázkou kvality športových pravidiel, či originalitou – špecifickosťou konkrétneho športu. Pravidlá niektorých športov predsa môžu za porušenie pravidla pokladať fyzický kontakt, ktorý v iných športoch za porušenie pravidla považovaný nie je. Orgán aplikujúci právo na konkrétny prípad (súd) by preto mohol pri prijatí hore uvedenej teórie rozhodovať konštantne neudržateľne zasahujúc právnu istotu účastníkov športov – teda športovcov. Inak povedané, ak by súd priznal náhradu škody v prípade (rozhodcom zhodnoteného ) porušenia pravidla napr. v basketbale za konkrétny fyzický zákrok - napr. za sotenie (ktorý bol príčinou následného pádu športovca ktorý vyvolal zranenie – škodu), to isté sotenie v hokeji neznamená porušenie pravidla, hoc ním mohlo taktiež byť spôsobené zranenie súpera. V prípade hokeja by teda súd porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti pod váhou prijatie tejto koncepcie konštatovať nemohol, nakoľko rozhodca daný zákrok ako faul neposúdil.

Ak sme sa zhodli na neudržateľnosti takejto teórie vzniku a konštatácie zodpovednosti športovca za škodu, musíme zároveň navrhovať iné riešenia.

Autor, ako aj spoluautori konkrétneho návrhu novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca zastávajú názor, že podmienkou vzniku a možnej konštatácie zodpovednosti športovca za škodu na zdraví môže byť „extrémne porušenie športového pravidla /vybočenie z pravidiel športu.“ Argumentum a contrario, ak konkrétnym fyzickým zákrokom nedošlo k extrémnemu, neprimeranému, čin inak závažnému porušeniu športového pravidla, k zodpovednosti športovca za škodu na zdraví nedôjde. Pojmologicky môže byť kritérium závažného, extrémneho porušenia športového pravidla vyjadrené samozrejme rôzne. Myslíme si, že exemplifikatívny výpočet skutkových podstát extrémneho porušenie športového pravidla je taktiež cestou, ktorou môže zákonodarca napomôcť aplikácii tejto zodpovednosti na konkrétne športové situácie.

Pozitívom tejto regulácie je mimo iného oprávnenie konajúceho orgánu (súdu) posúdiť závažnosť porušenia športového pravidla. To by bolo prínosné predovšetkým v prípade, ak by sudca posudzujúc konkrétny zákrok športovca ktorým vznikla škoda inému nepokladal za racionálne a práve prínosné škodu priznať, a to aj napriek situácii, že rozhodca tento zákrok ako porušenie pravidla posúdil. Zaviedol by sa týmto korekčný mechanizmus, nástroj korekcie aplikovania zodpovednosti na škodu v športe, ktorý by dokázal odzrkadliť špecifiká toho ktorého športu, pričom by nevylučoval kontaktným športom imanentnú vlastnosť – bojovnosť, kontaktnosť a snahu zvíťaziť.

„Najprv sa nauč pravidlá hry, a potom hraj lepšie ako ostatní“

Albert Einstein

Poznámky pod čiarou:

1.Tlačová beseda predsedu Parlamentu Slovenskej republiky Petra Pellegriniho a ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Juraja Draxlera k pripravovanému návrhu "nového" zákona o športe. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=4OQygfaTkOo^

2.Nie je náhodným tvrdenie súdov, podľa ktorého „uvedené ustanovenie mu (subjektu) však neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. (NSČR sp.zn. 25 Cdo 618/2001.)^

3.Teda preukázať liberačné dôvody ( § 420 ods.3 OZ)^

4.Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil^

5.Obdobne pozri: NS ČR, 25 Cdo, sp.zn. 1369/2006.^

6.NS ČR 25 Cdo 618 /2001, alt. NSČR sp.zn. 33 Odo 932/2004.^

7.NS ČR sp. zn. 25Cdo 3234/2006^

8.KS TN, sp.zn. 19Co/151/2010.^

9.Obdobne pozri: NS ČR, 25 Cdo, sp.zn. 1369/2006.^

10.ťažisko hry je akési jadro zápolenia, teda miesto v rámci športového zápasu či súperenia, kde môžu prebiehať súboje o loptu, puk či iný predmet v záujme zisku športového cieľa – jeho zisku, prípadne v snahe o zisk výhodnejšieho pozičného postavenia športovca na ihrisku či inom hracom poli. Opakom je miesto mimo ťažiska hry – napríklad polovica futbalového ihriska, kde sa práve lopta nenachádza, v hokeji tretina ihriska, kde sa nenachádza puk, a takto by sme mohli pokračovať. Ak sa práve v týchto miestach udeje zákrok spôsobujúci ublíženie na zdraví, teda na miestach, kde hra aktuálne neprebiehala, kde nebolo jej jadro, a úmysel zraniť súpera akýmkoľvek zákrokom by sme u športovca nájsť a dokázať vedeli, nie je na mieste ospravedlňovať daný zákrok iba časom jeho spáchania, teda tvrdením, že športovec zaň nie je zodpovedný, pretože sa udial pri športe, počas zápasu.^


Názory k článku Občianskoprávna zodpovednosť športovca za škodu (na zdraví) - na ceste k novej právnej úprave?:


  Martin Maliar, 08. 06. 2015 v 14:19 - Občianskoprávne pravidlá

Domnievam sa, že súčasné občianskoprávne pravidlá pre tieto situácie sú adekvátne a netreba z nich vyberať nejakú samostatnú podskupinu a túto samostatne regulovať konglomerátom procesných a hmotnoprávnych pravidiel.

P.S. Inak napr. v tom bode 5... "Za závažné porušenie pravidiel sa považuje najmä spôsobenie škody na zdraví....." ste v skutočnosti povedali "za príčinu sa považuje následok (výsledok)". Má to byť tak, že príčina = následok?

  Milan Hlušák, 12. 06. 2015 v 00:23 - Súhlas s Martinom

Súhlasím s Martinom: nové, špeciálne pravidlá netreba. Veď potom by sme ich mohli zavádzať pre kadejaké iné prípady, a to by celú právnu úpravu len zneprehľadnilo.

Navyše si myslím, že § 415 OZ celkom postačuje. Všeobecná prevenčná povinnosť (ako to uvádza aj Jaro vo svojom článku) bola totiž vždy vykladaná ako povinnosť zachovávať – podľa podmienok konkrétnej situácie – takú opatrnosť a pozornosť, ktorá je objektívne spôsobilá zabrániť vzniku škody (Švestka: Odpovědnosť za škodu podle občanského zákoníku, 1966; Češka et al.: Občanský zákoník komentář, 1987; Fekete: Občiansky zákonník veľký komentár, 2011). Pri športe – myslím si – sa latka tejto opatrnosti a pozornosti posúva nižšie, pričom jej úroveň je závislá aj od druhu športu. Vyššia bude na svahu a nižšia pri kontaktných hrách (pretože ak by som mal byť veľmi opatrný, kontaktu by som sa vyhýbal, a to by bolo celkom proti zmyslu hry). Je na súdoch, aby túto úroveň opatrnosti definovali vo vzťahu ku konkrétnej situácii a ku konkrétnemu športu.

Súdy sa však – zrejme – touto opatrnosťou nie vždy zaoberajú, čo môže zvádzať k dvom nesprávnym záverom, a síce (1) že každé porušenie pravidla treba považovať za porušenie § 415 OZ a (2) že porušenie prevenčnej povinnosti možno vyvodiť aj tam, kde k porušeniu pravidla nedošlo.

Čo sa týka (1), nemyslím si, že by každé porušenie pravidla, pri ktorom vznikla škoda, malo byť považované za porušenie § 415 OZ; vždy treba totiž posúdiť opatrnosť z pohľadu konkrétnej situácie. V športe predsa nikdy nemožno vylúčiť náhodnú nedbanlivosť v „zápale hry.“ V tomto smere si dokonca myslím, že pri kontaktných športoch by mala byť zodpovednosť založená – bez ohľadu na porušenie športového pravidla –, len ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo v dôsledku bezohľadného správania sa.

Pokiaľ ide o (2), myslím si, že ak nedošlo k porušeniu pravidla, zodpovednosť za škodu by nemala byť daná, hoci nevylučujem nejaké špecifické okolnosti, ktoré by viedli k opačnému záveru. Pri skúmaní ne/porušenia športového pravidla by sa súdy mali primárne nechať viesť rozhodcami.

Záverom: súdy by mali byť pri posudzovaní zodpovednosti za škodu pri športe veľmi opatrné a reštriktívne. Opačným postupom by totiž „nepřispívaly k provozování sportu a kolektivní účasti a pomíjely by v prvé řadě poslání rozhodčích“ (R 15/1963).

  Martin Maliar, 12. 06. 2015 v 10:28 - Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa....

Veta "Súd môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa z úradnej moci vyhlásiť pravidlá športu alebo hry za neplatné." mi tak pripomenula obrázok č. 17 z ilustrovanej Hayekovej " The Road to Serfdom".


https://mises.org/library/road-serfdom-0


  Jaroslav Čollák, 12. 06. 2015 v 14:28 - poďme na to vecne nie pocitovo

Ad Martin:
.. ktoré konkrétne pravidlá a aký prístup pri prijatí a rozvinutí doktríny porušenie športového pravidla = porušenie § 415 umožňujú jej negáciu pretože nie je správna (ak tvrdíš, že postačujú nástroje a mechanizmy občianskeho práva?
- k úvahe_príčina následok: chápem to skôr tak, že príčinou je konanie športovca produkujúce a majúce znaky závažného porušenia športového pravidla (čo je skutkovo vymedzené demonštratívne s možnosťou dotvorenia judikatúrou --> ergo otvorená množina.....) a k priznaniu nároku na náhradu škody je ublíženie na zdraví podmienkou....

Ad: Milan.
Problém je ale v tom, že aj keď sa má § 415 vykladať tak ako uvádzaš/m (všetci to vieme iba súdy dosť často nie) skutočnosť ktorú nereflektuje tvoja replika je v tom, že aj keby sa toto vnímanie plošne prijalo - v kontaktnom športe sa športovec - škodca nedokáže následne exculpovať.

- k úvahe "bezohľadného správania": aj bezohľadné správanie by sa muselo odôvodňovať ako nedodržanie § 415, čo - opäť tvrdím, je v športe problém.

  Milan Hlušák, 12. 06. 2015 v 23:30 - @ Jaro

Možno sme sa Jaro nepochopili. Podľa mňa § 415 OZ je vzhľadom na jeho prepojenie s opatrnosťou veľmi flexibilný. Inak povedané, poruším ho vtedy, ak nezachovám taký stupeň opatrnosti, ktorý odo mňa – vzhľadom na konkrétne okolnosti – spoločnosť spravodlivo očakáva. V súvislosti s kontaktným športom (kde si každý hráč musí uvedomiť riziko škody; kde je fyzický kontakt skôr nevyhnutnosťou; kde sa všetko môže udiať veľmi rýchlo) sa od hráčov – logicky – očakáva nižšia miera opatrnosti.

Ak teda spôsobím pri kontakte škodu, vzhľadom na uvedenú flexibilitu § 415 OZ nie je vylúčené, že v konkrétnom prípade súd rozhodne, že som požadovaný stupeň opatrnosti aj napriek vzniku škody zachoval. V takom prípade § 415 OZ porušený nebude, a teda zodpovednosť za škodu vôbec nevznikne. Netreba sa preto exculpovať. Je to niečo ako duty of care, ktoré poznáme z common law.

  Jaroslav Čollák, 13. 06. 2015 v 19:15 - @Milan

s týmto názorom sa nedá nič iné, len súhlasiť Milan. Je len vzhľadom na judikatúru jasné, že súdy takto všeobecnú prevenčnú povinnosť nechápu a argumentáciu a úvahu o stupni opatrnosti nahrádzajú tým, že hodnotia konanie športovca (zákrok) ako porušenie § 415 takmer vždy, ak bude konkrétnym zákrokom porušené športové pravidlo.

  Martin Maliar, 15. 06. 2015 v 11:26 - Požičiam si jeden príklad

V meste máme park. Pri vstupe do parku je osadená značka zákaz zastavenia motorových vozidiel. V parku je tiež umiestnený pamätník, kde je umiestnený tank. Myslíte si, že by policajt mal tomu, kto umiestnil motorové vozidlo (tank) do parku uložiť pokutu za porušenie zákazu zastavenia?

Mnoho pravidiel, ktoré zákonodarca prijíma, trpí tým, že akokoľvek zákonodarca chce byť prezieravý a chce postihnúť všetky možné spoločenské situácie, a priori ide o nadľudský výkon. Preto sa často uchyľuje k vyjadreniu všeobecných pravidiel. Všeobecnosť pravidiel je v určitých situáciách zmysluplná a ponecháva priestor úvahe toho, kto pravidlo aplikuje ("Rozkaz zněl jasně, zastavit muže s koženou brašnou").

V súčasnosti koexistujú pravidlá § 415 a § 420 OZ v takejto všeobecnosti.
Ako som z príspevku pochopil (dúfam, že správne), tak pointa je táto : „Súdy podľa týchto všeobecných pravidiel nerozhodujú dobre/správne „in casu“, poďme to zmeniť.“ Ako to zmeníme? Kazuistikou. Snaha je teda nahradiť všeobecné rámce zodpovednosti za škodu v akejkoľvek situácii, konkrétnejšími rámcami zodpovednosti za škodu pri „športe“.
Prvé, s čím ste určite zápasili, je pojem šport (hra?). Ako zadefinovať, aká ľudská aktivita je ešte šport (hra?).
Ako malí sme si za panelákom robili z gumičiek malé praky a ostreľovali sa. Vyhral ten, kto mal najviac zásahov. Bol to šport (hra?) ? Pravdupovediac ma veľmi netrápilo, či okolo náhodou nepôjde sudca z práce a „vyhlási pravidlá, podľa ktorých sme sa ostreľovali z úradnej povinnosti za neplatné“. Priznám sa však, že nejako sme sa výslovne na pravidlách s ostatnými nedohadovali, ale vedel som, že inému do oka by som streliť nemal, lebo ho môžem zraniť. Vedel som tiež, že by som nemal ostreľovať tých, ktorí s nami nesúťažili (napríklad okoloidúceho sudcu), lebo im môžem spôsobiť prinajmenej modrinu.
Podľa navrhovaných pravidiel zisťujem, že napríklad na tých okoloidúcich už nebudem musieť brať až taký zreteľ. Neporušil som s chalanmi dohodnuté pravidlá športu a teda za škodu, ktorú im alebo aj okoloidúcim (divákom) spôsobím už nebudem zodpovedný.
Môže byť namietané, že to samozrejme na divákov(okoloidúcich) neplatí. Ja však vychádzam z toho ako je to napísané a nevidím tam, že „tank v parku stáť môže“.


  Kristián Csach, 21. 06. 2015 v 16:30 - Tanky v parku a iné

Súhlasím s ostatnými kolegami. Potreba novej úpravy by bola, ak by a) existovala nadlimitná judikatúra / aplikačná prax, ktorá by nebola dobrá a zároveň by b) nebolo možné rozumne interpretovať status quo, teda § 415.

Nemyslím, že by bola splnená aspoň jedna z týchto podmienok.
Okrem toho, technicky to nie je dobrý návrh. O.i. preto:

Ods. 1: Zodpovednosť sa vymedzuje negatívne (ustanovuje, kedy nezodpovedá), teda ako výnimka z určitého pravidla. Nie je to teda samostatná skutková podstata. S tým je spojených veľa problémov:

a) Nastane ale toto všeobecné pravidlo ( § 415 a 420),ktoré chce návrh vylúčiť? Totiž, ak by navrhnutá veta nebola (teda status quo), zodpovedal by škodca v tom problematickom rozsahu podľa všeobecného režimu § 415+420?

b) Je to len výnimka zo všeobecného režimu (nezodpovedá, ibaže by ....). Vzhľadom na formuláciu je to len jedna z možných výnimiek zo skutkovej podstaty všeobecného pravidla § 420 + 415. A čo so zvyšnými predpokladmi? Ktoré nahradzujeme „závažným porušením“? Protiprávnosť alebo zavinenie?

c) A keďže je výnimka obmedzená len na „škodu na zdraví“ (pojem nechám stranou, nie je ale dobrý) tak sa na ostatný rozsah škody (strata šance získať titul/výpadok potenciálneho príjmu nad rámec kompenzovanej ujmy na zdraví) výnimka ľahkého porušenia nepoužije a postupujeme podľa všeobecnej úpravy?

Ods. 2: Platí a contrario, že pravidlá športu môžu primerane ohrozovať život alebo zdravie účastníkov? O akú primeranosť ide? Zrejme inú ako § 415, inak by to tu nebolo. V čom sa odlišuje? Čo právne znamená „prehlásiť pravidlá za neplatné“? Ex tunc? Zákaz výkonu športu s takými pravidlami? Alebo len zmeniť mieru starostlivosti?

Ods. 3-5: zaujímavé. Takže k možnosti súdu prehlásiť pravidlá za neplatné sa pridávajú ešte tri pravidlá:
a)Hranie je kóšer (ods. 4 veta prvá).
b)To, či je alebo nie je kóšer, rozhoduje rozhodca (ods. 3).
c)Ak rozhodca povie, že to nie je závažné porušenie (zrejme iba situácie mimo bodu 5g), potom musí preukazovať závažné porušenie poškodený (ods. 4 veta druhá). Ide o výnimku z predchádzajúceho pravidla b).

Čo z nich vyplýva? Súd môže zrejme preskúmať verdikt rozhodcu o protiprávnosti vtedy, ak „prehlási pravidlá hry za neplatné“. Nemôže ale preskúmať súlad rozhodnutia rozhodcu s pravidlami (lebo platí b)) s výnimkou toho, že rozhodca povie, že to je závažné porušenie (lebo c)) Takže, ak rozhodca povie že to je závažné porušenie pravidiel (non c)), tak sa škodca nemôže na súde brániť, súd z rozhodnutia rozhodcu musí vychádzať, ibaže by súd vyhlásil pravidlá za neplatné.

Martin: Pravidlo, že tank v parku stáť môže nám predsa nič nevyrieši, len vyvolá ďalšie interpretačné a aplikačné problémy. :) Jednak, členovia pracovnej komisie by samozrejme nástojili na tom, aby bola výnimka rozšírená, alebo aby boli za tank považované minimálne aj samohybné húfnice, prípadne protilietadlové kanóny a poľné delá v prepravnej pozícii s výnimkou tých, ktoré nemajú kolesový podvozok a/alebo sú v palebnej lafetácii. Tie by samozrejme za autá považované byť nemohli a preto ich netreba ani z rozshau VZN vynímať. Rovnako by sa za autá nemohli považovať ani vagóny v BB, keďže koľajové vozidlo nie je autom. Vlak by preto v parku parkovať mohol, aj bez papuče. Takejto detailnej úprave by sa ale najviac potešili obecní policajti v obci Vyhne ...

  Kristián Csach, 21. 06. 2015 v 16:34 - oprava

Z kontextu jasné, že jedno slovko chýba (je / NIE je). Pre istotu ale:

"Čo z nich vyplýva? Súd môže zrejme preskúmať verdikt rozhodcu o protiprávnosti vtedy, ak „prehlási pravidlá hry za neplatné“. Nemôže ale preskúmať súlad rozhodnutia rozhodcu s pravidlami (lebo platí b)) s výnimkou toho, že rozhodca povie, že to !NIE! je závažné porušenie (lebo c)) Takže, ak rozhodca povie že to je závažné porušenie pravidiel (non c)), tak sa škodca nemôže na súde brániť, súd z rozhodnutia rozhodcu musí vychádzať, ibaže by súd vyhlásil pravidlá za neplatné."

  Jaroslav Čollák, 22. 06. 2015 v 16:14 - @Martin @Kristián

@ Martin

ad.1) … že napríklad na tých okoloidúcich už nebudem musieť brať až taký zreteľ. Neporušil som s chalanmi dohodnuté pravidlá športu a teda za škodu, ktorú im alebo aj okoloidúcim (divákom) spôsobím už nebudem zodpovedný.”

Divák (okoloidúci) nie je súčasť vykonávania športu takže klasická zodpovednosť daná bude. Nerozumiem výkladu že by sa na neho rozsah ustanovenia vzťahoval. Okoloidúci pri štadióne nemusí mať dres ak sa na štadióne hrá zápas....

Ad.2) Prvé, s čím ste určite zápasili, je pojem šport (hra?)

Pojem šport je dlhodobo pojmologicky uchopený (telesná kultúra, šport a pod.) takže nebolo s čím bojovať. Šport je zadefinovaný v návrhu zákona: pozri bližšie ( § 3 a nasl. →)
https://docs.google.com/document/d/1-DM925h6x9r8IlKugmRwz0rKI8frLxQ5ewXi57Ejr0A/edit

PRAVIDLÁ ŠPORTU:
Čo sme si dohodli / čo platí:
Ad „inštitucionalizácia pravidiel“ → myslím, že každý šport ich má inštitucionalizované a pri organizovanom športe sa nimi športovci v zápase riadia pričom ich obsah je záväzný. Tu teda nie je potrebná polemika či boli dohodnuté alebo neboli a aké to produkuje závery.

A ak pôjde o neorganizovaný šport – áno, pôjde o druhú časť vety (čo si medzi sebou dohodli).

@ Kristián

ods.1:
- urobiť inak ako negatívne sa to nedá, pretože povedať pri športe kedy je zodpovedný za škodu (detailnejšie ako v OZ) sa nedá. Preto negatívne vymedzenie.
- nie je to samostatná skutkovka, ale možnosť špeciálnej exculpácie športovca + pri súčasnej možnosti súdu povedať, že aj keď škodca dostal červenú kartu, nešlo o závažné porušenie športového pravidla ale o športu vlastný fyzický súboj (čo by teraz nedokázal ak by sa červená karta_porušenie športového pravidla_ automaticky považovala za porušenie § 415)
a) áno zodpovedal by (podľa aktuálneho vývoja judikatúry a prístupu súdov)
b) áno, je to výnimka zo všeobecného pravidla § 415 / 420 OZ a je lokalizovaná pre oblasť športu (v zmysle pojmov zákona o športe kde je zadefinovaný aj šport a športová činnosť)
c) áno pri ostatných ostáva všeobecná (aj keď tie prípady v zátvorke si skutočne neviem predstaviť..).
Plus ako by teda mala byť naformulovaná škoda na zdraví ak nie ako škoda na zdraví? Vďaka za návrhy...

ods.2 – zhodli sme sa v pracovnej skupine na vypustení tohto odseku aj z dôvodu že by to spôsobovalo športovým zväzom problémy aj medzinárodne (čo potom ak na Slovensku je pravidlo neplatné ale medzinárodne platí...) - takže neoplatí sa spamovať.

Ods. 3:
Nie je potrebné bližšie rozoberať, nadväzujeme na aktuálny zákon o športe.

Ods. 4:
Ide o to, že ak pri (napr.) zlomení nohy pri súboji rozhodca ani nezapíska faul (závažné porušenie športových pravidiel nekonštatoval rozhodca), ide o prezumpciu toho že “škodca” konal v súlade so športovým predpisom, ibažeby poškodený preukázal že išlo o závažné porušenie pravidie.

Ps: možno mi uniklo ale neviem prečo ste (i) prieskum súdu o závažnom porušení športového pravidla (teda posúdenie konania športovca) príp. (ii) prieskum rozhodnutia rozhodcu súdom začali spájať s (ii) vyhlásením pravidiel za neplatné. Išlo (kým sme možnosť súdu vyhlásiť pravidlá za neplatné neopustili) o dve nezávislé veci.

K tankom a pštrosom sa ako vidím nedokážem dostatočne odborne vyjadriť 

  Martin Maliar, 23. 06. 2015 v 09:33 - Nerozumiem ani ja

Som rád, že v diskusii odohrávajúcej sa na stránkach Lexfora nejde o zápolenie v ťažisku hry a ani snahu rozdupať súperov. Ide našťastie len o všeobecnú diskusiu o problémoch, s ktorými sa bežný právnik stretne:-)

Zodpovednosť za škodu (všeobecná) je podľa mňa v súčasnosti celkom zrozumiteľná pre ľudí "v mase". Škodová udalosť založí vzťah medzi škodcom a poškodeným, v ktorom škodca za škodu (výsledok) zodpovedá preto, lebo ho v súvislosti s porušením právnej povinnosti zavinil(subjektívna), alebo preto, lebo sa mu pričíta (objektívna). Myslím si, že v tejto vete je popísaná „celá veda“.
Nie je mi úplne zrejmé, čo je snahou legislatívnej skupiny, avšak predpokladám, že pri snahe urobiť veci zrozumiteľnejšími, výsledok bude vnesením navrhovanej kazuistiky bude žiaľ opak. Na spôsobe, akým je norma napísaná je vidieť, že autori sa venujú najmä trestnému právu (spôsob konania "páchateľa").

Dnes na strane škodcu a poškodeného môžu byť všeobecný subjekt (hocikto).
Podľa návrhu škodca bude ten, kto „vykonáva“ šport, poškodený môže byť všeobecný subjekt – hocikto. Preto som písal o „divákoch“ a teda tu nerozumiem, prečo nerozumieš. Športovec v zápale boja oštepom prebodne pomocníka na štadióne. Táto situácia tam nota bene spadá.

Uvádzaš, že ide len o doplnenie špeciálnych „exc(k)ulpačných dôvodov“, ale to, čo tu je na stole, nie som si istý, či to je „to“. Je to taká všehochuť až po rozkladanie dôkazného bremena v súdnom konaní. Som presvedčený, že v občianskoprávnych normách je zodpovednosť za škodu konštruovaná ako „výsledočná“ a to bez ohľadu na to, či ide o to, čo voláme objektívna zodpovednosť, alebo to, čo voláme subjektívna zodpovednosť. Výsledok - škoda je to, čo je dôležité. Motív, pohnútka, či závažnosť porušenia nejakej právnej povinnosti škodcom, ak mu vieme nejaký výsledok pričítať, je rozhodujúca len vtedy, ak sa posudzuje jeho zavinenie, pričom postačí aj nevedomá nedbanlivosť. To, čo odlišuje zodpovednosť/nezodpovednosť v jednotlivých životných situáciách človeka je práve miera vedomostnej (vedomostnej práve preto, lebo na zavinenie postačí nedbanlivosť) zložky konania „priemerného človeka v porovnateľnej situácii“. V tom má byť práve to "čaro" súdneho posudzovania životných situácií. Inak treba k miere vedomosti o možnom spôsobení škody pristupovať, keď sa na korčuliach preháňam v parku a zraním niekoho a inak, ak súťažím na závodnom okruhu a divák preskočí mantinel a vbehne mi do dráhy. V prípade z parku sa zrejme exkulpujem ťažšie, keďže miera mojej vedomosti, že svojím korčuľovaním môžem niekoho zraniť musí byť určite vyššia ako na závodnej dráhe, kde s vynaložením akejkoľvek miery predvídateľnosti nemôžem predpokladať, že mi niekto vbehne do dráhy (a to je jedno, či je to divák, alebo iný korčuliar).
Takže, či niekto hrubým/závažným spôsobom porušil nejaké pravidlá, ktoré si fyzické osoby dohodnú medzi sebou (ako pravidlá hry) nie je relevantná. Dôležitá je miera vedomosti škodcu o následku, nie o pravidlách.

Relevantný je teda výsledok – škoda na zdraví.

Pravidlá pre náhradu škody sú koncepčne kogentné, a predpokladám, že o to viac musia byť, ak ide o škodu na zdraví. Neviem si celkom predstaviť, že štát má pripustiť, aby som sa zmluvne (pristúpim k pravidlám hry) mohol dopredu vzdať nárokov na náhradu škody na zdraví. Alebo máte za cieľ urobiť z pravidiel pre náhradu škody na zdraví pravidlá dispozitívne?

A ešte všeobecne. Právna úprava má priniesť ten efekt, že naši športovci (kvôli kolíznym normám zrejme len ak športujú na našom území) budú môcť ísť do toho "naplno" po jej účinnosti a budú dosahovať lepšie výsledky“... aký je vlastne cieľ/účel?

  Ondrej Jurišta, 23. 06. 2015 v 10:45 - Deja vu

Pripomína mi to našu staršiu diskusiu s Jaroslavom tu na lexfóre...tam išlo o "športovú" skutkovú podstatu TČ a ani tam sme neboli presvedčení, že niečo takéto popri všeobecnej právnej úprave treba.

"Takže, či niekto hrubým/závažným spôsobom porušil nejaké pravidlá, ktoré si fyzické osoby dohodnú medzi sebou (ako pravidlá hry) nie je relevantná. Dôležitá je miera vedomosti škodcu o následku, nie o pravidlách.
Relevantný je teda výsledok – škoda na zdraví."
Tu by sa dalo polemizovať, teda neviem, či má Jaro(slav) na mysli práve toto, ale ťažko by napr. Tyson mohol žiadať náhradu škody na zdraví za to, že ho Holyfield (v súlade s pravidlami profiboxu) zmaĺoval. Ak by to však urobila Serena W. Hantuchovej, situácia by bola odlišná (tenis nie je kontaktný šport). Konieckoncov by aj Holyfield mohol žiadať odškodné za ten kus odhryznutého ucha, nakoľko okuskávanie ušných lalokov do boxu nepatrí(teda možno aj žiadal a dostal, neviem, to sú len ilustračné príklady).

  Jaroslav Čollák, 23. 06. 2015 v 12:41 - @ Ondrej_dejavu_králičia nora v Matrixe v zásade nie je až taká hlboká

prestávam Vám páni rozumieť, a neviem, kto tu nechápe podstatu veci.
PS: Debata o trestnoprávnych návrhoch úpravy športu ešte len príde v rámci nepriamych noviel ZoŠ;) .... ale po poriadku.

V zmysle navrhovanej úpravy by sa práve Tyson NEDOMOHOL svojho nároku na náhradu škody, nakoľko SÚD BY judikoval, že NEBOLO závažným spôsobom porušené pravidlo športu ale ZMAĽOVANÝ BOL V SÚLADE S PRAVIDLAMI.

Tenis vypadáva z hry nakoľko nie je kontaktný, fabulovať o vzniku škody pri kontaktoch športovcov v ňom je prínosom ako hľadať tanky v už čoraz obľúbenejšom parku.....

Za odkusnuté ucho by samozrejme náhradu škody žiadať mohol, nakoľko ODKUSNUTIE UCHA (nielen v boxe) ASI NIE JE V SÚLADE SO ŠPORTOVÝMI PREDPISMI.

  Ondrej Jurišta, 23. 06. 2015 v 13:08 - Jaroslav Čollák

Tu vzniklo nedorozumenie asi preto, lebo som najprv reagoval na Teba a potom polemizoval s tvrdením Martina M., nie s Tvojím (snažiac sa poukázať vo všeobecnej rovine na význam a pravidlá toho ktorého športu..takže tam, kde si myslíš, že si protirečíme, si asi neprotirečíme...aj ja som chcel povedať, že by sa NEDOMOHOL atď).
Tým deja vu som narážal na diskusiu k článku "Skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti: priekopnícky balast?"

  Jaroslav Čollák, 23. 06. 2015 v 13:48 - @Martin

ad.: "Športovec v zápale boja oštepom prebodne pomocníka na štadióne. Táto situácia tam nota bene spadá."

Nespadá. Treba si pozrieť pojmy zákona na ktoré som posielal link. Pomocník nevykonával šport, v zmysle nového zákona je dobrovoľníkom a nie je účastníkom športu, preto sa na neho táto “osobitná zodpovednosť” pri športe neaplikuje.

Ad: "čaro" súdneho posudzovania životných situácií:
– súhlasím v “slnečnom štáte”, akurát čaro rozhodovania sa momentálne uspokojuje (čoraz viac) so zhodnotením – porušenie športového pravidla rovná sa porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti rovná sa zodpovednosť za škodu. V tom prípade nepripúšťame situáci (sedliacky), že mi protihráč zlomil nohu pri športe, no je to ok a nebude zodpovedný za škodu na zdraví hoc dostal za zákrok žltú kartu.

A tu sa mi zdá, že dišputa ide do zlého parku, nakoľko práve ten korektív “hrubé porušenie športového pravidla” umožní sudcovi nepriznať náhradu škodu poškodenému aj keď škodca za zákrok dostal červenú kartu.

Ad.: Neviem si celkom predstaviť, že štát má pripustiť, aby som sa zmluvne (pristúpim k pravidlám hry) mohol dopredu vzdať nárokov na náhradu škody na zdraví. -- > tomuto skutočne nerozumiem prečo by toto malo platiť.

Ad. : “A ešte všeobecne. Právna úprava má priniesť ten efekt, že naši športovci (kvôli kolíznym normám zrejme len ak športujú na našom území) budú môcť ísť do toho "naplno" po jej účinnosti a budú dosahovať lepšie výsledky“... aký je vlastne cieľ/účel?”

Práve to úprava prinesie, nakoľko športovcu budú vedieť, že aj keď spôsobia škodu na zdraví a dostanú za to “kartu” (teda konštatáciu porušenia športového pravidla), bude mať nádej že súd mu neprisúdi povinnosť náhrady škody, nakoľko súd BUDE MÔCŤ ZHODNOTIŤ, ŽE AJ NAPRIEK TOMU ŽE ROZHODCA ZHODNOTIL PORUŠENIE ŠPORTOVÉHO PRAVIDLA, NEJDE O (!) ZÁVAŽNÉ PORUŠENIE ŠPORTOVÉHO PRAVIDLA…

Česť práci a rukám pokoj.


  Jaroslav Čollák, 30. 07. 2015 v 14:39 - on the road_zákon o športe_konečná verzia

vzhľadom na začatú tému informujem týmto auditórium o finálnej podobe zodpovednostných vzťahoch pri športe v NZOŠ. Pracovná skupina sa nakoniec po mnohých konzultáciách a úvahách zhodla na koncepčne inom riešení zodpovednosti športovca, tu je:

Zodpovednostné vzťahy v športe

§ 49
(1) Športovec vykonáva šport s vedomím osobitnej povahy príslušného športu, najmä zvýšeného rizika vo vzťahu k poškodeniu zdravia.
(2) Športovec je povinný počínať si pri vykonávaní športu tak, aby nedochádzalo k ujme na zdraví či škode na majetku.
(3) Športovec zodpovedá za ujmu na zdraví alebo škodu na majetku, ktorú spôsobil pri vykonávaní športu.
(4) Športovec sa zodpovednosti podľa odseku 3 zbaví, ak preukáže, že neporušil závažným spôsobom pravidlá súťaže.

§ 50

(1) Za závažné porušenie pravidiel súťaže sa považuje najmä také porušenie pravidiel súťaže, ktorého sa športovec dopustil
a) mimo obvyklého priameho fyzického stretu športovcov v súťaži,
b) použitím zjavne neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu súťaženia,
c) spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,
d) fyzickým napadnutím počas súťaže alebo počas prerušenia súťaže,
e) voči športovcovi, ktorý bol bezbranný alebo pasívny.
(2) Ak o závažnom porušení pravidiel súťaže rozhodol rozhodca v hre, predpokladá sa, že športovec určený rozhodcom pravidlá súťaže závažne porušil.
(3) Orgán rozhodujúci o nárokoch zo zodpovednosti pri vykonávaní športu vychádza z rozhodnutia rozhodcu v hre alebo z iného rozhodnutia disciplinárnej povahy; nie je ním však viazaný.
(4) Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd výšku náhrady škody na majetku alebo ujmy na zdraví primerane znížiť.
(5) Na náhradu ujmy na zdraví a škody na majetku sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

  Jaroslav Čollák, 30. 07. 2015 v 14:41 - z dôvovodovej správy k zákonu

.prikladám Vám aj znenie dôvodovej správy k návrhu zákona o športe, možno pre ozrejmenie súvislostí navrhovaného riešenia:

DÔVODOVÁ SPRÁVA:
K § 49 - 50
Zodpovednostné vzťahy v športe

Dôvodov zavedenia novej občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví je niekoľko. Logickým sa javí argument, že nanovo formulovaná občianskoprávna zodpovednosť športovca za ujmu na zdraví a škodu na majetku spôsobenú pri športe sa dotkne predovšetkým klasických kontaktných športov, no nie je možné z jej rozsahu vylúčiť ani tie športy, ktoré sa fyzického kontaktu ako stretu dvoch či viacerých fyzických osôb netýkajú (napr. motoristické športy a pod.). Konštruovanie novej zodpovednosti športovca v športe sa nesmie zaobísť bez nutnosti zohľadnenia špecifík všetkých športov, ako aj postavenia športovcov v nich prejavených ich účasťou na súťažiach, súpereniach, hrách či iných meraniach síl. Pre pochopenie teoreticko-právneho základu zodpovednosti športovca v návrhu nového zákona o športe je nutné upozorniť na niekoľko nosných skutočností spojených s aktuálnymi možnosťami vyvodzovania zodpovednosti v športe, ktoré tvoria základné predporozumenie zákonných krokov zákonodarcu v návrhu zákona.
Prvou skutočnosťou je, že kontaktným športom je fyzický kontakt medzi športovcami vlastný, pričom konkrétny fyzický súboj je dôsledkom súperenia o predmet hry, či o pozíciu v rámci hry a pod. Je namieste upozorniť, že fyzických súbojov pri výkone športovej činnosti sa športovci zúčastňujú intuitívne, v zápale hry a s nevyhnutnou dávkou rizika, ktoré je športu vlastné. Toto riziko je nevyhnutnou súčasťou športu, pričom každý šport disponuje špecifickými vlastnosťami, ktoré definujú aj možné následky v podobe ujmy na zdraví, či škody na majetku. Nevyhnutným predpokladom úvah o zodpovednosti športovca za ujmu na zdraví či škodu na majetku je skutočnosť, že športovci sa konkrétnej hry prípadne súťaže zúčastňujú dobrovoľne, čím konkludentne prezentujú, že typické vlastnosti konkrétneho športu poznajú – to vrátane všetkých potenciálne možných následkov, ktoré z výkonu konkrétneho športu vyplývajú.
Druhou skutočnosťou je, že podľa dnes účinného právneho poriadku v rozsahu zodpovednostných klauzúl je možné priznávať občianskoprávnu zodpovednosť športovca za ujmu na zdraví spôsobenú pri športe v zásade argumentáciou o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti, teda na základe porušenia ustanovenia § 415 OZ, ktoré platí pre celú oblasť súkromného práva, v spojení s využitím § 420 OZ. Ak je dnes podmienkou vyvodzovania zodpovednosti konkrétneho športovca za ujmu na zdraví spôsobenú inému športovcovi porušenie zákonnej – všeobecnej prevenčnej povinnosti, musí na strane škodcu existovať povinnosť pri športe, ktorú porušil. Prístupy, ktoré hovoria o zodpovednosti športovca porušením ustanovenia § 415 OZ súčasne toto porušenie podmieňujú existenciou porušenia športového pravidla, ktoré platilo pri výkone konkrétneho športu a ktoré bolo porušené konaním škodcu, čo malo za následok vznik ujmy na zdraví. Zovšeobecnením podľa tejto teórie platí, že porušenie športového pravidla pri konkrétnom fyzickom súboji je súčasne porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti, čím je daný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za ujmu na zdraví.
Vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca uznáva samosprávu a autonómiu športovej obce a subjektov v nej platí, že orgány správy a riadenia konkrétneho športu môžu vydávať akty správy a riadenia konkrétneho športu. To prezumuje, že športové zväzy (či už národné športové zväzy alebo zväzy s nenárodným charakterom) vydávajú pravidlá športov, pravidlá účasti v nich, pravidlá pre jednotlivých členov zväzov či akékoľvek iné interné akty. Medzi týmito aktmi správy a riadenia v rovine pravidiel športov normujú tieto orgány aj systematiku porušenia pravidiel súťaže, hry. Zákonodarca považuje za nesmierne dôležité upozorniť na existenciu značnej nejednotnosti jednak (i) úrovne vypracovania a obsahu športových pravidiel naprieč celou športovou obcou, ako aj na (ii) rozdielne úrovne konania, ktoré je v konkrétnom športe považované za porušenie športových pravidiel. Rozdielnosť obsahu športových pravidiel ako aj systematika sankcií za ich porušenie je závislá od charakteru konkrétneho druhu športu. To znamená, že ak je v niektorom športe za konanie v rozpore s pravidlami považované napr. sotenie protihráča, v inom druhu športu toto sotenie protihráča za porušenie športových pravidiel považované byť nemusí. O tom, či v konkrétnom prípade pri športe došlo alebo nedošlo k porušeniu športového pravidla, rozhoduje na to kompetentná osoba rozhodovania sporov počas hry, teda rozhodca. Úroveň vzdelania, či iných kvalitatívnych nárokov na výkon funkcie športového rozhodcu môže byť taktiež v rôznych športoch upravená rôzne, čo môže spôsobovať nemalé komplikácie pri objektivizácii posúdenia súladnosti konkrétneho športového zákroku, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví na strane poškodeného športovca, so športovými pravidlami.
V zmysle judikatúry - občianskoprávnu zodpovednosť za škodu (na zdraví) nie je možné pripustiť v prípade každého jej vzniku. Zákonodarca považuje za podstatné pripomenúť, že aj samotný fyzický kontakt medzi konkrétnymi športovcami je potrebné vnímať ako meranie síl, v ktorom si športovci konfrontujú svoju fyzickú pripravenosť bojovať o pozitívny športový výsledok. Spojiť teda mechanickú aplikáciu zodpovednosti za škodu na zdraví so športovými - fyzickými súbojmi, ktoré prebehnú počas hry v športe sa nejaví ako správne formovanie právnej doktríny v oblasti športu.
To, aby orgán priznávajúci náhradu škody (súd), teda potvrdzujúc právo na náhradu škody poškodenému priznal náhradu škody podľa noriem občianskeho práva, musí súčasne konštatovať porušenie športového pravidla. Na základe uvedeného platí, že o tom či bolo športové pravidlo porušené musí rozhodnúť rozhodca ako osoba oprávnená na takýto druh rozhodovania. Ak sme zhodnotili možnosť priznania občianskoprávneho nároku na náhradu škody voči športovcovi, ktorý fyzickým kontaktom zranil iného športovca tomuto spôsobil škodu iba na základe zhodnotenia porušenia športového pravidla, čo odôvodňuje konštatáciu o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti, vytvárame tak predpoklad k inej významnej skutočnosti. Tou je, že o priznaní nároku na náhradu škody konštatovaním porušenia ustanovenia § 415 OZ fakticky rozhoduje rozhodca.
V tejto skutočnosti vidí zákonodarca reálny aplikačný problém, nakoľko prijatie tejto argumentácie a koncepcie vyvodzovania zodpovednosti športovca za škodu vytvára neudržateľnú situáciu, že pri spôsobení škody bez rozhodcom konštatovaného porušenia športového pravidla by k zodpovednosti nemalo dôjsť. Negatíva prijatia tejto koncepcie sú týmto potvrdené aj záverom, že ak rozhodca vyhodnotil konkrétny fyzický kontakt medzi dvoma alebo viacerými hráčmi neobjektívne, na základe subjektívnych vnemov ktoré častokrát nemusia niesť znaky objektivity, zakladá sa tým predpoklad vyvodenia občianskoprávnej zodpovednosti športovca de lege lata, čo nemusí byť správne.
Pod váhou obsahu uvedených skutočností vníma zákonodarca problematickosť aplikácie všeobecnej prevenčnej povinnosti v jej aktuálnom znení ( § 415 OZ) pre oblasť športu v nadväznosti na sťaženú pozíciu škodcu – športovca vyviniť sa z tejto zodpovednosti v zmysle § 420 OZ. To odôvodňuje zákonodarcom zvolený prístup konštruovania novej zodpovednosti športovca v športe. Inak povedané, rozhodcovia ako zákonom a športovými predpismi aprobované osoby rozhodovania sporov počas športu - hry (prijatím tejto koncepcie vyvodzovania zodpovednosti za škodu na zdraví v športe) by nemali rozhodovať o tom, ktorý zákrok sa stane podkladom zodpovednosti a ktorý nie. Ak by sa takýto prístup k vyvodzovania zodpovednosti v športe ustálil aj v rovine rozhodovania súdov v podmienkach Slovenskej republiky, mohlo by sa aj v záujme ustálenej rozhodovacej praxe a v záujme zachovania a prehlbovania právnej istoty športovcov zotrvávať na nesprávnych právnych záveroch.
Treťou, a podstatnou skutočnosťou je, že športovec nemá možnosť sa v prípadoch kolektívnych športov z takto vnímanej občianskoprávnej zodpovednosti liberovať, nakoľko je z pohľadu škodcu problematické preukázať, že konkrétnu škodu na zdraví nezavinil. To by dokázal v absolútnom význame iba v prípade, ak by sa konkrétneho fyzického súboja / styku nezúčastnil. Vyžadovaním takýchto vyviňovacích dôvodov by zákonodarca negoval a potláčal špecifickosť kontaktných športov, na ktorej je potrebné - nielen historicky ale aj pro futuro - trvať. Aktuálne sa taktiež začínajú objavovať prístupy nezohľadňujúce tú skutočnosť, že športovec – prípadný poškodený – poznal špecifiká športu a zúčastnil sa na ňom, hoci poznal a vedel, že pri jeho výkone je riziko možnej ujmy na zdraví podstatne zvýšené.
Na základe uvedeného zákonodarca pristupuje k definovaniu novej, systematicky ucelenej úpravy zodpovednosti športovca za ujmu na zdraví a škodu na majetku.
Zákon v prvom rade ustanovuje a zavádza prezumpciu vedomosti športovca o osobitnej povahe športu, to ustanovením, že „športovec vykonáva šport s vedomím osobitnej povahy príslušného športu, najmä zvýšeného rizika vo vzťahu k poškodeniu zdravia.“ Týmto zákonným ustanovením sa odstraňujú možné, a sporovými stranami mnohokrát využívané účelové argumenty o tom, že športovec nepoznal, nevedel či dokonca nesúhlasil s možnosťou vzniku ujmy na zdraví, hoci poznal špecifická športu, ktorého je/bol účastníkom.

Predkladaný návrh zákona explicitne zužuje, reštriktívne prispôsobuje znenie všeobecnej prevenčnej povinnosti ( § 415) na oblasť športu. Robí tak formuláciou, že „športovec je povinný počínať si pri vykonávaní športu tak, aby nedochádzalo k ujme na zdraví či škode na majetku.“ Dôsledkom existencie tejto „všeobecnej športovej prevenčnej povinnosti“ je vytvorenie pozitívneho tlaku na športovca, aby pri fyzických súbojoch konal v čo najväčšej možnej miere preventívne vo vzťahu k vzniku ujmy na zdraví iného športovca, či škode na majetku. Prirodzene, je možné, že aj napriek takejto jeho snahe a preventivite jeho športového výkonu k ujme na zdraví či škode na majetku iného športovca dôjde. Systematika novokoncipovanej zodpovednosti športovca mu však v tomto momente zveruje zásadne širšie a lepšie možnosti vyvinenia sa zo zodpovednosti, to zákonným uchopením závažného porušenia športových pravidiel a ich demonštratívnym výpočtom ako predpokladu vzniku zodpovednosti.

Za závažné porušenie športových pravidiel sa považuje najmä také porušenie pravidiel, ktorého sa športovec dopustil:

písm. a) a b): ťažisko hry /mimo priameho športového stretu v ťažisku hry medzi športovcami:

Ťažisko hry je priestor na športovisku, kde sa počas prebehajúcej súťaže/hry obvykle odohráva fyzický súboj alebo stret súperiacich športovcov. Ťažisko hry je akési jadro zápolenia, teda miesto v rámci športového zápasu či súperenia, kde môžu prebiehať súboje o loptu, puk či iný predmet v záujme zisku športového cieľa – jeho zisku, prípadne v snahe o zisk výhodnejšieho pozičného postavenia športovca na ihrisku či inom hracom poli. Opakom je miesto mimo ťažiska hry – napríklad polovica futbalového ihriska, kde sa práve lopta nenachádza, v hokeji tretina ihriska, kde sa nenachádza puk, a takto by sme mohli pokračovať. Ak sa práve v týchto miestach udeje zákrok spôsobujúci ublíženie na zdraví, teda na miestach, kde hra aktuálne neprebiehala, kde nebolo jej jadro, a úmysel zraniť súpera akýmkoľvek zákrokom by sme u športovca nájsť a dokázať vedeli, nie je na mieste ospravedlňovať daný zákrok iba časom jeho spáchania, teda tvrdením, že športovec zaň nie je zodpovedný, pretože sa udial pri športe, počas zápasu.

písm. c) použitím neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu hry:
V tomto prípade zákonodarca vytvára možnosť priznania nároku na náhradu škody poškodenému voči škodcovi v prípade, ak konkrétny fyzický kontakt prípade konkrétny súboj vykonal neprimeranou silou, alebo nebezpečným spôsobom hry. Športovec by sa naplnenia tejto skutkovej podstaty dopustil vždy, ak by konal v konkrétnom športovom zákroku neprimeranou, hrubou silou alebo v situáciách, kedy to už z hľadiska športového zisku (získanie predmetu hry alebo postavenia na športovisku) nebolo nutné. Skutočnosť, či športovec konal v konkrétnom športovom zákroku neprimeranou silou prípadne nebezpečným spôsobom by mohla byť vyhodnocovaná (podporne) na základe zápisov o stretnutiach, prípadne príslušným znalcom v prípade dokazovania formou znaleckého posudku (či už na základe kamerového záznamu súboja, zranenia poškodeného a pod.).

písm. d): spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,
V tomto prípade zákonodarca stanovuje skutočnosť, že ak športovec koná spôsobom, ktorý nie je obvyklý pre daný druh športu a ktorý súper nemôže v konkrétnej situácii vzhľadom na priebeh hry predpokladať ako možný, môže takáto skutková situácia tvoriť predpoklady pre konštatáciu závažného - hrubého porušenia športového pravidla.

písm. e): fyzickým napadnutím počas hry alebo počas prerušenia hry:
Fyzické napadnutie ako predpoklad závažného / hrubého porušenia športového pravidla prichádza do úvahy v tých prípadoch, v ktorých by vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nebolo za konkrétne fyzické napadnutie možné, no jeho existenciu v rovine občianskoprávnej zodpovednosti nie je možné tolerovať. Súčasne sa týmto pomenovaním závažného porušenia športového pravidla odstraňuje možnosť argumentácie o tom, že ak čas hry alebo súťaže neplynul (prestávky, prerušenia hry a pod.), môže dôjsť k pravidlami nedovolenému fyzickému stretu športovcov.

Na spomínanú „všeobecnú športovú prevenčnú povinnosť“ nadväzuje objektívna zodpovednosť športovca za ujmu na zdraví či škodu na majetku, z ktorej sa však športovec (škodca) dokáže liberovať v prípadoch, ak jeho konaním nedošlo k závažnému porušeniu športového pravidla, hoc k ujme na zdraví či škode na majetku na strane poškodeného fyzickým kontaktom došlo. Návrh zákona súčasne v § 50 demonštratívne stanovuje, ktoré skutkové situácie považuje za závažné porušenie športového pravidla. Týmto legislatívnym postupom prirodzene necháva priestor pre sudcovské dotvorenie obsahu “závažných porušení športových pravidiel”. Zákonodarca nevidel legislatívno-technickú možnosť vymedzenia všetkých prípadov závažného porušenia športových pravidiel, čo odôvodňuje už spomínaný, demonštratívny spôsob výpočtu skutkových podstát. Stanovením závažného porušenia športového pravidla ako predpokladu vzniku zodpovednosti športovca sa – okrem iného - odstraňuje možnosť uplatňovania si práva na náhradu škody poškodeným v prípadoch, kedy konaním škodcu – konkrétnym zákrokom – nedošlo k závažnému porušeniu športového pravidla. Inak povedané, poškodený ako žalobca s uplatňovaním svojho práva na náhradu škody neuspeje nikdy, ak škodca preukáže, že jeho konaním nedošlo k (zákonom definovanému) závažnému porušeniu športového pravidla, hoc športového pravidlá fakticky porušené boli. Uvedená zákonná textácia zodpovednosti tak prispeje k výraznej prevencii bezúspešného uplatňovania si práv poškodenými. Táto skutočnosť môže mať v konečnom dôsledku v predsúdnej fáze existencie možného sporu nesporný vplyv na neexistenciu žalobných návrhov, ktoré sú zrejme bezúspešné či dokonca mnohokrát účelové.

Návrh zákona súčasne ustanovuje aj predpoklady rozhodovania súdov v zodpovednostných sporov športovcov. Zákon ustanovuje, že „orgán rozhodujúci o nárokoch zo zodpovednosti pri vykonávaní športu vychádza z rozhodnutia rozhodcu v hre alebo z iného rozhodnutia disciplinárnej povahy; nie je ním však viazaný. Týmto znením sa prikladá váha na posúdenie konkrétnej športovej situácie športovým rozhodcom, no konajúci orgán ním nie je viazaný. Zhrnutím skonštatované, aj keď rozhodca rozhodol o porušení športového pravidla konaním škodcu z ktorého vzišiel následok – ujma na zdraví alebo škoda na majetku, nie je ním viazaný a zodpovednosť športovca nemusí judikovať. Týmto prístupom je ex lege negovaná konštrukcia zodpovednosti hovoriaca o implikácii: ak porušené športové pravidlo, tak porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenia § 415, čím je daná zodpovednosť športovca.

Zákonodarca spresnil aj dôsledky existencie rozhodnutia športového rozhodcu o porušení pravidla tým, že ustanovil, že „ak o porušení pravidiel súťaže rozhodol rozhodca v hre, platí, že športovec určený rozhodcom pravidlá súťaže porušil.“ Mechanizmus tejto prezumpcie vylúči možnosti súdneho spochybňovania rozhodnutia rozhodcu škodcom, že pravidlá športu neporušil. Stále však platí zákonné ustanovenie o tom, že konajúci orgán týmto rozhodnutím športového rozhodcu viazaný pri vyvodzovaní zodpovednosti športovca, teda pri konštatácii závažného porušenia športového pravidla škodcom - nie je.

Otázka výšky náhrady ujmy na zdraví či škody na majetku môže byť v športových sporoch mnohokrát otázna. Na základe uvedeného návrh zákona uvádza, že „z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd výšku náhrady škody na majetku alebo ujmy na zdraví primerane znížiť.“ Zavádza sa týmto moderačné právo konajúceho orgánu vo vzťahu k výške určenia výšky náhrady ujmy na zdraví či škody na majetku. Subsidiarita návrhu zákona k OZ sa prejavuje predovšetkým v skutočnosti, že na otázky náhrady ujmy na zdraví a škody na majetku sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

  Martin Maliar, 31. 07. 2015 v 14:26 - Myslel som, že „rukám pokoj“ znamená, že diskusia skončená

Prvá otázka je stále tá istá. Potrebujeme takúto úpravu? Je na „športe“ niečo špecifickejšie ako na iných ľudských aktivitách? Odpoveď na otázku (áno - nie) je do určitej miery hodnotová. Prikláňam sa k tomu, že takúto špeciálnu úpravu nepotrebujeme, pretože podobných špecifických oblastí ľudského života je množstvo a taktiež dochádza k možnému fyzickému stretu ľudí. Pri športe je ešte ten problém, že nevieme jednoznačne povedať, či nejaká aktivita športom je, alebo nie. Pre iné ľudské aktivity môžeme pritom napísať úpravu veľmi podobnú (niektorí môžu aj tvrdiť, že ide o šport) a taktiež môžeme povedať, že je to špecifická situácia. Ak na začiatku bolo jedno pravidlo ( §415- §420 OZ), tak na konci zostane nepreniknuteľná právna džungľa s množstvom špecifických úprav. Ale aby to bolo názorné (dúfam, že sa nikoho nedotknem)...


Zodpovednostné vzťahy pri sexuálnych praktikách (tanci, ....)

§ ...
(1) Partneri vykonávajú sexuálne praktiky (tanec,....) s vedomím osobitnej povahy príslušnej praktiky, najmä zvýšeného rizika vo vzťahu k poškodeniu zdravia.
(2) Partner je povinný počínať si pri vykonávaní praktiky tak, aby nedochádzalo k ujme na zdraví či škode na majetku.
(3) Partner zodpovedá za ujmu na zdraví alebo škodu na majetku, ktorú spôsobil pri vykonávaní praktiky.
(4) Partner sa zodpovednosti podľa odseku 3 zbaví, ak preukáže, že neporušil závažným spôsobom partnermi dohodnuté pravidlá.

§...
(1) Za závažné porušenie pravidiel sa považuje najmä také porušenie pravidiel, ktorého sa partner dopustil
a) mimo obvyklého priameho fyzického stretu partnerov,
b) použitím zjavne neprimeranej sily alebo nebezpečného spôsobu vykonávania praktiky,
c) spôsobom, ktorý poškodený nemohol predpokladať,
d) fyzickým napadnutím počas praktiky alebo počas jej prerušenia,
e) voči partnerovi, ktorý bol bezbranný alebo pasívny.


...atď.


Pointa je teda tá, že s veľmi podobnými argumentami „špecifickosti“ iných ľudských aktivít sa dá dopracovať k veľmi podobným úpravám v iných oblastiach. Preto je namieste mať len jednu všeobecnú úpravu a posúdenie špecifickosti aktivity nechať na súd.


Ďalej sa samozrejme dá samozrejme riešiť aj pojmový aparát navrhovanej úpravy:


a) „v športe“ – aká ľudská aktivita je šport? Navrhovaná právna úprava, hovorí o tom, že šport je to, čo povie olympijský výbor, či SportAccord, ..., že športom je. Okrem toho, že asi nie je celkom vhodné, aby zahraničná osoba súkromného práva určovala vecný rozsah nášho zákona (asi by u nás neprešlo pravidlo, že korupcia je to, čo povie Transparency), nie je dosť možné nejaký druh športu týmto spôsobom uchopiť, ak jeho pravidlá majú zmluvnú podobu. Ako rozlíšim futbal od ne-futbalu? Ak hrám s iným počtom hráčov, na inom rozmere ihriska, s menšími bránkami, nehrám na ofsajdy,....je to ešte futbal? Koľko "pravidiel hry" je treba dodržať, aby bolo niečo futbalom? 50%? 75%


b) raz „šport“, inokedy „súťaž“ a taktiež aj „hra“ - je v tom rozdiel?


c) „športovec“ – kto je to?


d) „zodpovedá za škodu... pri vykonávaní športu“ – zodpovedajú si len športovci navzájom, alebo sa zodpovedá aj voči nešportovcom?


e) ak sa zodpovedá aj voči nešportovcom (tak je to napísané), tak nešportovca nemôžu zaujímať pravidlá športu, ktoré si športovec dohodol s úplne inými ľuďmi (športovcami) na to, aby sa športovec voči nemu zbavoval zodpovednosti...


Celkovo však na myšlienke, že rozhodovacia prax súdov by sa mala venovať škodám na zdraví pri športových aktivitách, a to špecificky, nie je nič zlé. Ak ideme boxovať, tak nie je asi možné, aby som si presadil nárok za ujmu na zdraví za to, že som mal modrinu na tvári, ak pri obvyklom behu udalostí každý vie, že sa to môže stať. Tu je to otázka zavinenia. Ak mám však modrinu preto, lebo po skončení zápasu ma protihráč napadol, tak na zavinenie treba pozerať zrejme inak.


  Tomas Kovac, 31. 07. 2015 v 19:46 - NS ČR (aj bez špeciálnych pravidiel)

Nedávno NS ČR (25 Cdo 493/2015) rozhodoval o zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenú pri futbale. K (podľa mňa) "rozumnému" rozhodnutiu dospel aj bez špeciálnych pravidiel a vystačil si len s aplikáciou §415 - §420 OZ a posúdením intenzity porušenia pravidiel hry v danom prípade.

PS: Ak u susedov existujú špecialné športové pravidlá, o ktorých neviem a na ktoré NS ČR neodkazoval, berem tento príspevok späť:)

  Milan Hlušák, 01. 08. 2015 v 09:41 - Nadbytočná úprava

Takáto špeciálna a nadbytočná úprava so sebou prináša ešte jedno negatívum. Môže evokovať, že § 415 Obč. zák. treba vnímať, čo najširšie ako sa len dá. Teda tak, že jeho tvrdé dopady nemôže súd eliminovať, pokiaľ to neumožňuje osobitná právna úprava.

A pritom ten český judikát krásne dokazuje, že § 415 treba čítať flexibilne: jeho porušením je len také konanie, ktoré prekračuje hranicu opatrnosti; táto hranica môže byť pritom v rôznych situáciách rôzna.

  Jaroslav Čollák, 03. 08. 2015 v 00:14 - @Martin @ Tomas @ Milan_in medias res

@Martin: Skúsim v krátkosti reagovať, budem vecný.
Rukám pokoj neznačí len koniec diskusie, na záhrade tým napríklad začínam pracovnú pauzu.....a nešportujem, hoc okopávam zemiaky (ako si už tu na fóre dávenjšie diskutéri začínali_imho mylne_myslieť....:)

a) Potrebujeme takúto úpravu?

Nazdávam sa, že áno nakoľko variabilitu § 415 (vítam rozumné hlasy od bratov v spomínanom judikáte – no jedna lastovička leto nerobí), ktorej všetci rozumieme a HLAVNE vieme že pri každom športe ju treba používať inak a v inom rozsahu (čo v závere vlastne hodnotíš aj ty). Jediné, čo pre šport robí 415 variabilnou je "intenzita zákrokov - konaní škodcov" - čo imho rozbíja zodpovednosť v športe a samotnú 415 ešte viac, ako čokoľvek iné... (sedliacky: intenzita v hokeji tvoriaca cez 415 zodpovednosť hokejistu bude MUSIEŤ byt iná ako intenzita v hádzanej, či intenzita v basketbale..to nie je koncept, športové spory sa budú množiť a súdy cez "nami vítanú variabilitu 415" /a ja jej rozumiem a variabilitu 415 chápem a teším sa jej/ budú judikovať neustálene.....

Dá sa na to pozerať aj tak, že ak je 415 ako last shot ak už nie je k dispozícii nič iné (žiadna iná zodpovednosť) – potom ju vytvorme (tú špeciálnu) – keď 415 súdy aj tak nesprávne aplikujú na rôzne športy a judikujú tým pádom nekoherentné závery.

b) čo je šport + problém kto uzná „uznaný šport“:
Čo je športom povedať vieme. Robí to zákon § 3 písm. a)
„športom aktivita, ktorá je uznaným športom alebo akákoľvek fyzická aktivita vykonávaná individuálne alebo kolektívne, organizovane alebo neorganizovane, pravidelne alebo príležitostne, ktorou sa
1. umožňuje osvojovanie športových zručností alebo rozvíjanie športových schopností,
2. dosahujú športové výsledky v súťažiach na všetkých úrovniach alebo
3. podporuje telesné a duševné zdravie.

Áno súhlasím, že uznanie športu ponechať na medzinárodnú „federáciu federácií“ je kontroverzné, no zákonnou cestou povedať čo je „uznaný šport“ (via proces uznania – kto? MŠVVaŠ – ako – na základe čoho – je hádzanie do steny vankúšom šport – ministerstvo to nedokáže?). Sportaccord sa núka ako organizácia, ktorá nastavila veľmi detailný systém uznania fyzickej aktivity za šport. Btw, argument že je problém nechať to na nich – prečo? Čoho sa bojíme? Že uznajú niečo čo nechceme (meče do hrude na body?)? To je riešiteľné následne že je to v rozpore s našim právom nad rámec zákona o športe.... iná cesta však aktuálne nie je. Slovenské štátne kapacity nepostačujp na vyhodnotenie toho, čo je a čo nie je šport, a ak nechcem financovať aj hod banánom do jazera, musíme viazať financovanie len na uznané športy. Skutočne sa stávalo, že 15 ľudí si založilo OZ, začali si hádzať loptu cez strom a žiadali štát o dotácie na šport..........a štát nevedel, ako im povedať nie.

c) s tým sexom som sa pobavil (vďaka, na nedeľu celkom fajn) ale mieru opodstatnenosti osobitnej úpravy zodpovednosti športovca to pre mňa aj napriek zábave nespochybnilo. Je to obdobná téma ako keď bojujeme s argumentami, že "Stály súd pre šport" nemá opodstatnenie lebo aj umelci, a včelári, a možno aj kvetinári by chceli mať súd. A aj zelovocári. A spisovatelia, vedci. Stop! Nie, tieto oblasti vzťahov NEVYKAZUJÚ také špecifiká ako šport (minimálne nie v rozsahu úpravy zákonom, mimozákonným predpisom ergo športovým pravidlom a pod....) a konanie pred civilnými súdmi im (včelárom aj vedcom) stačí. TO pri športe však aboslútne neplatí. Teda nesúhlasím s tým, že takouto argumentáciou sa dá dopracovať k opodstatnenosti osobitnej úpravy zodpovednosti včelárov, geológov či cukrárov. Skrátka nie.. a čo je podstatné - oni nemajú čl. 165 ZFEU.!!!

d) hra – súťaž – liga – zápolenie – pozri § 3 návrhu zákona. Je to súhrne šport.
e) športovec: v zmysle návrhu zákona je to osoba vykonávajúca šport (zase pojmy.....). Aby sme sa rozumeli: takto ti výkladom vyložím kto je (i) profesionálny športovec (cez zmluvu o profesionálnom výkone športu), kto je (ii) amatérsky športovec (cez zmluvu o amatérskom výkone športovej činnosti), kto je (iii) rekreačný športovec, kto (iv) mládežnícky športovec....a pod.
f) len športovci navzájom: áno. Všetko ostatné (vyletelo auto z trate a ošúchalo divákov – klasika OZ). Voči nešportovcom nemôže športovec využiť Zákon o športe na vyvinenie....

@ Tomas Kovac
Ďakujem za judikát! Nuž, zlaté české ručičky neplatí len pri práci...či? K variabillite 415 v športe som sa vyjadroval už skôr... a ešte budem (pre Milana).

@ Milan
415 vnímať čo najširšie ako sa dá.
Nie je to vlastne tak, ale s prihliadnutím na to, že zohľadňujeme špecifiká konkrétnej situácie?
Prax je bohužiaľ taká, že 415 sa začína v športe vykladať pozitivisticky, čo je úplne mimo....a práve to produkuje problémy. Potom príde niekto, kto do 415 zamieša neprimeranosť konania, prílišnú silu, intenzitu....súd potvrdí, prizná náhradu škody. Problém...
A vlastne, 415 je posledné krajné štádium vyvodenia zodpovednosti. Teda aspoň tak to vnímam ja...a preto cez 415 ísť na zodpovednosť za zlomenú nohu pri futbale, to je asi možné len cez „intenzitu“ konania škodcu.
Nosná myšlienka teda znie takto:
„Ak nestanovíme striktné pravidlá zodpovednosti pre šport, nerozbije nám potom tá „intenzita“ pri 415 v športe zodpovednosť v športe úplne?.....ale možno sa mýlim.



  Martin Maliar, 03. 08. 2015 v 09:20 - Platón - súcno a ne-súcno

Ak má byť diskusia vecná (ako uvádzaš), tak sa môže diskutovať len o tom, „čo je na stole“. Ak v poste uvádzaš príklady, tak žiaľ z toho, čo „na stole nie je“.
Ono problém celého toho zákona je to, že ak mal niekto ideu urobiť takýto zákon, tak si vytýčil len málo nosných bodov toho, čo vlastne chce dosiahnuť a napĺňanie zákona obsahom „z každého rožka troška“ takéto zamyslenie sa nad nosnými bodmi predbehlo („A dajme tam aj, že rozhodnutie rozhodcu v priebehu súťaže je konečné“... toto má byť normatívna regulácia?)
Pripadá mi to tak, že nosné body skončili snahou o to, aby to bolo ako kódex. Kódex je ale stále len forma bez obsahu.
O čom má byť zákon o športe? O financovaní športu z verejných zdrojov.
Ak štát má vyžadovať nejaké pravidlá od občianskych združení, či iných osôb, ktoré sa pohybujú okolo športu, tak vtedy, ak sa uchádzajú o financovanie z verejných zdrojov. V takom prípade im môže štát diktovať kritériá, aké majú splniť, a to aj systém vnútornej, vonkajšej kontroly a transparentnosti. Nevidím pridanú hodnotu masívnych regulácií a evidencií športovcov štátom - ibaže by sme v druhom kroku plánovali obnoviť spartakiádu s povinnou účasťou a neúčasť by bola priestupkom deliktom (ak nie trestným činom) so sankciou aspoň 3000 EUR.

  Jaroslav Čollák, 03. 08. 2015 v 14:51 - len teraz neviem..

- je to také nejednoznačné. Či sa bavíme o zodpovednosti, alebo o lightmotíve obsahu pripomienok v MPK z pozície MSSR.....vyplýva mi z tvojej reakcie, že skôr o tom druhom, vzhľadom na to, že ich poznám.

Na stole je to čo je v MPK, a budeme to obhajovať ako vieme. Lebo podľa nás - a samotných ľudí, ktorí poznajú šport, obsah vzťahov v ňom fungujúcich, a predovšetkým aplikačné problémy právnej regulácie týchto vzťahov a nie len zákony a teóriu - je to najlepšie možné, čo sa dnes dá navrhnúť.

Dovolím si ohradiť sa voči tvojej sentencii že tento zákon je z každého rožka troška a uviesť, že je to podľa môjho názoru najkomplexnejší predpis v športe od vzniku Slovenskej republiky. A musím zmiesť zo stola aj tvoj výrok, že zákon o športe má byť LEN O FINANCOVANÍ ŠPORTU. To je úzkoprsé vnímanie problematiky, a ak sa len trošku pozrieš po svete a po zákonných reguláciách športu zistíš, že opak je pravdou....

  Jaroslav Čollák, 03. 08. 2015 v 14:57 - plus absolútne netuším

v čom vidíš cit."masívnu reguláciu a evidenciu".
Neviem, nakoľko sa venuješ a poznáš problematiku športu na Slovensku, vzťahov v ňo, financovaniu, prerozdeľovaniu financí, vzájomným vzťahom medzi organizáciami v športe, ich status - ale poriadok v ňom treba urobiť, a áno - aj cestou evidencií (ktoré mimochodom ak to je pre niekoho nóvum - fungujú už dnes.).

K spartakiáde a sentencii o "a dajme tam aj, že....." - nevidím žiadny dôvod sa podrobnejšie vyjadrovať.
Samozrejme, ak k "masívne regulácie a evidencie" vecne (možno aj s odkazmi na § keďže zákon pravdepodobne poznáš) pomenuješ, repliku nenenchám dlho vo vzduchu.

  Ondrej Jurišta, 06. 08. 2015 v 10:56 - k tomuto

Nerád ruším medzirezortnú prestrelku a skôr, než impérium MS SR vráti úder, len toľko:
"Lebo podľa nás - a samotných ľudí, ktorí poznajú šport, obsah vzťahov v ňom fungujúcich, a predovšetkým aplikačné problémy právnej regulácie týchto vzťahov a nie len zákony a teóriu - je to najlepšie možné, čo sa dnes dá navrhnúť."
Tu asi trebalo začať, aby bolo jasno. Aké sú tie "aplikačné problémy právnej regulácie"? Myslím nie hypotetické ("súd by mohol dospieť k názoru..."),ale reálne, máme nejakú judikatúru (aspoň niekoľko súdnych rozhodnutí o zodpov. za škodu v tejto oblasti), ktorá nám robí vrásky na čele? Čo nás vracia k bodu a) príspevku K.C. v tejto diskusii. Kruh sa uzatvára (či?)..

  Martin Husovec, 12. 08. 2015 v 08:14 - nerozumiem

Ahojte,

priznám sa tiež mi nie je zrejmé prečo je potrebná osobitná úprava. V príspevku sa zdôrazňuje, že súdy majú minimálnu skúsenosť. Teda problém ešte nevznikol ak to správne chápem. § 415 je možné vykladať aj tak aj tak, všetko je na presvedčivosti argumentov výkladu. Navyše, mám pocit, že sa úplne opomína, že súhlas ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť môže predíjsť aplikácií § 415; Ak by teda aj súdy dospeli k príliš prísnemu výkladu § 415 v športe (čo z postu nemám pocit) tak stále môžu organizátori samo-regulovať šport tým, že si budú riadne zaobstarávať od účastníkov súhlas s prípadným zásahom; dokonca si viem predstaviť aj kreatívnejšie riešenia o postupení budúcich pohľadávok zo škody a pod. Alebo je možné zmluvne priamo limitovať zodpovednosť za škodu, a to aj na stavovskej úrovni. Tieto veci si potom môže regulovať každý šport po svojom. Myslím, že nachádzať jedno riešenie pre všetky športy môže len poškodiť. Toľko moje 2 centy.

MH

  Michal Novotný, 15. 08. 2015 v 09:40 - Tak dúfam

že autor postu je len na dovolenke alebo tak, lebo na otázku KCs. a Ondreja J. by som aj ja rád poznal odpovede.

Asi nebude prekvapením, že ani ja nevidím zmysel v takejto úprave. Neviem o judikatúre (pýtal som sa na našom súde, nikto si nespomenul, že by niekedy mal spor o náhradu škody zo športu; dokonca aj na spor športovec/klub si spomenula len jedna kolegyňa, ja mám teraz druhú takú vec), ktorú by bolo treba naprávať alebo prekonávať takýmto zákonom. Ale teda snáď sa dočkáme odpovede, že prečo.

Mne osobne celý ten zákon pripadá ako ďalší prejav socialistického nutkania štátu pchať svoje paprče do všetkej aktivity, ktorú človek robí. Tie Martinovi prímery k sexu pritom nie sú vôbec odveci, pretože podľa mojich skromných odhadov sex prevádzkuje omnoho viac ľudí než kontaktné športy, riziká sú podobné (chirurgické, urologické a gynekologické ambulancie by vedeli rozprávať; problém je, že sex nemá pravidlá a "ťažisko hry") a paradoxne aj vzťah štátu k nemu je podobný (finančne sa podporujú aj prostriedky na jeho podporu, aj jeho dôsledky). Navyše, definícia v § 3 písm. a) je v bodoch 1 až 3 alternatívna, a ja myslím, že sex je fyzická aktivita vykonávaná organizovanie alebo neorganizovane, príležitostne alebo pravidelne, ktorá podporuje telesné zdravie. Takže bude sex športom? A úplne nakoniec - pod takúto definíciu spadne aj onen hod lopty cez strom, stačí, že budú dosahovať športové výsledky. Definícia idem per idem je nezmyselná.

AKo píše Martin M., logika by velila upraviť len tie oblasti, ktoré majú vzťah k štátu, teda podmienky uchádzania sa o verejnú finančnú podporu, prípadne organizáciu verejných podujatí (verejný poriadok a pod.). (Paradoxne to podporil aj autor postu v replike, keď jediný problém, ktorý štát mal s ľuďmi hádžucimi si loptu cez strom, je ako povedať nie finančnej dotácii, inak mu to bolo jedno.) Inak je to len otázke viac či menej zmysluplného lobingu športových zväzov a organizácií okolo nich za "vlastný zákon", lebo... čo vlastne? Budeme dosahovať lepšie výsledky? Naši športovci budú na špici tabuliek? Neviem. Možno je to len môj pohľad, ale mám skôr pocit, že nášmu športu by omnoho viac pomohol odchod starých zväzácko-socialistických štruktúr sediacich na peniazoch a ich rozdeľovaní z čela výborov a zväzov.

Tiež pre mňa navždy zostane záhadou, ako môžu FIFA a UEFA organizovať najväčšie, najdrahšie a zrejme aj (športovo) najkvalitnejšie súťaže bez akejkoľvek zákonnej regulácie (ak správne chápem, sú obe organizácie spolkami švajčiarskeho práva a všetky ligy a majstrovstvá, ktoré organizujú, sú vytvorené premyslenou sústavou zmlúv a iných inštrumentov domáceho práva).

Argument autora postu, že je to "úzkoprsé vnímanie problematiky", spojený s argumentom a simili (inde to majú tiež tak upravené) nie je žiadnym argumentom. V mnohých štátoch majú zákony o registrovanom partnerstve, v Rakúsku majú zákon o pracovníkoch pekární, podobné skvosty nájdeme všade na svete. To ale samo osebe nie je argument, argumentom by skôr malo byť to, prečo to v tých štátoch tak majú, nie to, že to tak majú.

Ale OK - tak majú v niektorých z tých štátoch, ktoré majú takto "komplexne" upravený šport, tiež separátnu úpravu zodpovednosti za škodu pri športe?

Inak ja osobne som ako Martin H. vždy vychádzal z toho, že podstata účasti športovca znamená do určitej miery "vzdanie sa" nárokov na náhradu škody z bežnej súťaže, resp. znamená do určitej miery jeho spoluzavinenie na škode (spoluzavinenie nevyžaduje spoluporušenie povinnosti, len nedodržanie potrebnej miery opatrnosti, ktorou som škode mohol predísť). Ak pchám nohu do sekačky a odsekne mi ju, môžem si za to sám, alebo (ak sekačka nepracovala ako mala, lebo niekto porušil povinnosti) aj sám. Ak pchám nohu (ruku, hlavu... vyberte si) medzi súperove nohy/ruky/do dráhy lopty/puku/toho čo sa šúcha po vyleštenej podlahe, môžem si za úraz tiež sám alebo rovnako sám. Mohol som sa ostať len dívať.

K samotnému textu - ako sudcu ma zaujíma, čo prípadne budeme musieť aplikovať:
a) kde z § 49 vyplýva, že sa vzťahuje len na vzťahy MEDZI športovcami? ja tam vidím len vymedzenie zodpovedného subjektu, nie poškodeného; Martinova pripomienka je preto validná, § 49 sa týka každého. Že nejde o guličky - na väčšine treťoligových ihrísk (napr. v obciach, kde som mal tú česť byť) sa bežne stojí okolo ihriska opretý o zábradlie. Má futbalista pred odkopom pozerať, koľko v smere lopty stojí ľudí? Ak silný odkop (inak úplne v súlade s pravidlami) zraní alebo zabije pri zábradlí stojace dieťa (vôbec nie nereálne), športovec zodpovedať nebude.
Ako § 49 bude fungovať v priateľských zápasoch profesionálov a amatérov? Ak profesionálny športovec strelí loptu/puk, amatérovi môže ľahko zlomiť nohu/hlavu (viem, o čom hovorím, stál som v bráne v hokejovom zápase profesori telocvikáci-študenti na gymnáziu). Nemala by byť miera zodpovednosti iná? Kde je to riešené? Podobne aj pri zápasoch amatérov, napr. školských turnajoch.
Celkovo je ten zákon problematický tým, že favorizuje profesionálov. Totiž, povedzme si otvorene, je to profesionál, kto sa lepšie vyzná v tom, ako druhému ublížiť "na hranici pravidiel", teda tak, aby rozhodca nepískal. A keď rozhodca nepískal, šanca, že sa následne (s odstupom času, keď to príde pred súd) dokáže, že porušil závažne pravidlá (resp. že bude možné vyvrátiť jeho protidôkazy).
b) Aký je zmysel § 49 ods. 2, keď hovorí to isté ako § 415 Občana?
c) Poškodenie zdravia sa inak aktuálne rieši aj cez ochranu osobnosti - to zákon nereguluje? Čo ak športovec iného zabije (pri boxe či inom bojovom športe sa môže stať) a pozostalí budú žalovať zásah do práva na súkromie?
d) § 50 ods. 1 - tak čo vlastne je závažným porušením? Zákon nemá žiadnu definíciu, len nejaké príklady (čo dôvodová správa považuje za ohromné pozitívum, ja nie). Platí to, čo za závažné porušenie označia pravidlá daného športu alebo si majú súdy samy vyhodnotiť, čo je závažným porušením (dôvodová správa evokuje druhé riešenie - ale prečo)? Sme si istí, že jednotlivé športové pravidlá majú plus-mínus rovnako upravené závažné a menej závažné porušenie, resp. pozná tá komisia všetky pravidlá? Ak si poskladáme definíciu § 50 ods. 1 písm. d), tak za "závažné porušenie pravidiel súťaže sa považuje najmä také porušenie pravidiel súťaže, ktorého sa športovec dopustil fyzickým napadnutím počas súťaže - napríklad pri bojových športoch spočíva podstata športu vo fyzických napádaniach (box, sumo), čiže v takýchto športoch bude vlastne každé porušenie pravidla (boxu, suma) závažným porušením. Čo na to boxerská federácia?
e) § 50 ods. 2 - rozhodca ale rozhoduje podľa pravidiel, nie podľa zákona. Čiže vždy, keď je to podľa pravidiel závažné porušenie a rozhodca tak rozhodne, sudca z toho vychádza, ak keby také závažné porušenie nesedelo do príkladov v odseku 1? Inak, dôvodová správa asi číta iné ustanovenie, lebo z ods. 2 nijako nevyplýva nemožnosť súdneho spochybňovania rozhodnutia rozhodcu. Normuje sa len prezumpcia (PREDPOKLADÁ SA) porušenia pravidiel (už nie len závažného?).
f) Význam § 50 ods. 3 zostáva zahmlený - čo znamená, že má súd z rozhodnutia vychádzať, ale nie je ním viazaný? Procesne - musí vždy súd najskôr dokazovať obsah rozhodnutia rozhodcu? Opäť, nepoznám všetky športy, ale neviem, či sa v každom z nich (napr. už len treťoligový, žiacky, dorastencký futbal, ale aj iné športy) vyhotovuje zápis so VŠETKÝMI rozhodnutiami rozhodcu a tiež sa všetky nezaznamenávajú. Teda sudca bude musieť najskôr vypočúvať svedkov na to, aký bol obsah rozhodnutia rozhodcu, aby ním potom nebol viazaný? Prečo nestačí aktuálny § 132 Osp., že súd prihliada na všetko, čo za konania vyšlo najavo (má to aj nový Csp., nechce sa mi hľadať číslo §), teda napr. aj na to, ako rozhodol rozhodca? Čo športy, ktoré nemajú riadnych rozhodcov (napr. streetbalové alebo školské turnaje?). A načo to tam vlastne je, keď z § 49 ods. 4 v podstate plynie, že sa závažné porušenie prezumuje, takže športovec bude musieť meritórne dokazovať, že závažne neporušil (nestačí mu dokázať, že rozhodca nepískal alebo nedal kartu, ale že skutočne neporušil). Inak, znením § 50 ods. 3 žiadna implikácia nie je negovaná, pretože žiadne ustanovenie nezakazuje súdu sám si posúdiť porušenie pravidiel.
g) § 50 ods. 4 svedčí podľa mňa o zúfalstve komisie. Takto široko formulované ustanovenie predsa má zmysel vo všeobecnom kódexe, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, ale nie v odvetvovej úprave. Tam predsa možno očakávať aspoň nástin myšlienky toho, čo by sa malo považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Navyše, bude možné (na rozdiel od § 450 obč. zák.) znížiť aj škodu spôsobenú úmyselne?

Tak neviem, ako toto "je to najlepšie možné, čo sa dnes dá navrhnúť", tak spánombohom aj s celou legislatívou a pracovnou skupinou...

  Jaroslav Čollák, 15. 08. 2015 v 12:33 - nevadí. Po MPK s MSSR_priebežná informácia

len krátko lebo čas je momentálne drahý vzhľadom na finišovanie príprav zákona...

po prebehnutom rozporovom konaní s MSSR dôjde k čiastočnému DOPRACOVANIU znenia zodpovednosti, takže o konečnej verzii budem informovať následne ((doplnenie že a) pôjde o škodu spôsobenú športovcom LEN inému športovcovi - aj keď je logické, že keď športovec po vklzačke vyletí mimo ihrisko a zlomí nohu štamgastovi, asi obaja neboli účastní športu takže zodpovednosť podľa ZoŠ sa LOGICKY aktivovať nebude - alebo vyletené auto do divákov..... a b) že pôjde o aktiváciu tejto zodpovednosti len v prípade súťažného športu, ergo športu, pri ktorom bolo vzhľadom na všetky okolnosti zrejmé, že sa vykonával na základe športových pravidiel....).

Prečo nemá byť rozhodnutím rozhodcu viazaný?Sancho Panza odpovedá - no, lebo rozhodca sa mohol mýliť......... a práve preto, že rozhoduje podľa pravidiel, a nie podľa zákona (a vypustí sa "vyratiteľná domnienka, že má sa za to...)

a) K socialistickému nutkaniu, sexu, tankom, pštrosom a paprčiam sa vyjadrovať na kultivovanej úrovni ťažko, teda nebudem. Ak je zmena a reforma športu po 20 rokoch pre autora postu oným nutkaním s právlastkami, nuž - asi výkrik do tmy bez (cudzieho) publika. Tieto veci krivia vecnosť diskusie, nuž hold - prejavy ega zakázať na fórach nemôžeme, chápem a Voltairovsky tieto akceptujem.
a1) k "spánombohom" - kritizovať je vždy ľahšie, ako skúsiť vytvoriť, toho som si vedomý.
b) K "vzdanie sa nárokov" - asi ťažko, nakoľko sa nemôžem vzdať práv ktoré mi ešte (pre zápasom) nepartia - základná zásada súkromného práva, aj preto "vyhlásenia" boxerov pred zápasom že si nebudú uplatňovať nároky z ujmy na zdraví sú absolútne neplatné.....
c) možno nádhľadová a koncepčná - nový zákon o športe môže priniesť nové vnímanie zodpovednosti športovca aj bez toho, aby sme mali tisícky zlých judikátov, veď máme vzdelaných sudcov...
d) UEFA a FIFA - neviem, prečo by vrámci autonómie športu nemohli.
e) 50 ods. 4 - lebo liečenie si mohol poškodený športovec liečiť v Amerike aj keď postačovalo v Dolnom Kubíne na poliklinike.....
f)) prečo osobitná úprava - variabilita § 415 (intenzita zákrokov a pod.) má potenciál spôsobovať v športe viac škôd, ako jasné pravidlá zodpovednosti športovca...preto. A preto, lebo § 415 a možnosti vyvinienia sú pre škodcu aktuálne veľmi zúžené.
g) k poslednej vete MN - diplomaticky - no comment.

  Jaroslav Čollák, 15. 08. 2015 v 13:21 - ad. závažnosť porušenia pravidiel súťaže

práve preto, že pravidlá športov unifikované nie sú, a práve pre to, že čo je závažnosť v basketbale, nie je závažnosť v hokeji (preto probelamtickosť intenzity konania ktorou sa argumentuje že stačí - v § 415 - čo bude intenzívne tu, nemôže byť tu) - je v zákone uvedené "najmä" a samozrejme, že súd má vyhodnocovať: čo bolo, a čo nebolo závažným porušením, to s prihiadnutím na (i) osobitnú povahu športu, (ii) na pravidlá súťaže a aj (iii) "bez viazanostií" rozhodnutia rozhodcu.

  Kristián Csach, 15. 08. 2015 v 16:58 - Skúsme inak

Jaro, nemohol by si napísať, ako by si hmotnoprávne posudzoval zodpovednosť športovca teraz, podľa § 415 + 420 OZ? Nie to, kde by mohli byť problémy; ale tak, ako keby si sám bol sudca a mal by si rozhodnúť. Proste natvrdo a jednoducho postup krokov, by the book a s Occamovou britvou.

Lebo množstvo zaklínadiel (variabilita § 415, možnosti vyvinenia zúžené, nová koncepcia, autonómia športu) prípadne proste chybných východísk (vzdanie sa práv vopred) vedú k tomu, že si na úplne inej vlne ako zvyšok diskutujúcich.

Ten sex, tanky a socialistické nutkanie neboli ataky, to boli validné argumenty, len skryté do - IMHO vtipných - metafor. Aby som vyjasnil: ide o zákonnú licenciu a dôvody pre zákonnú úpravu (ústavná udržateľnosť úpravy), interpretačné problémy pri určovaní rozsahu pôsobnosti normy (vo Vyhniach v parku je lietadlo), problém definícii a implicitného zužovania definície tam, kde nám to "nesedí do krámu" a podobne. Normy majú mať jasné predpoklady (A,B,C) a následky (X). Ak sú A,B,C tak X (prípadne telologická redukcia: Ak, A,B tak X, analógia: Ak D tak X). Nemajú pôsobiť tak, že ak sú A,B,C + nejaký temný poznatok iluminátov, tak X. Toť vsjo.

PS: Dopisujem komentár k § 415 OZ a letmo som prezeral starú judikatúru; Bez toho, aby som bol športový právnik by som povedal, že už v osemdesiatych rokoch bola rozumná judikatúra k § 415 a športovým pravidlám. V čom je s touto judikatúrou problém?

  Jaroslav Čollák, 15. 08. 2015 v 23:36 - sudca právo netvorí

..... tu práve možno ide o podstatu, lebo sudca právo netvorí, ale sudca právo aplikuje.

Ako sudca som viazaný žalobným petitom, a hovorím Kristián len toľko, že ak niekto v petite žiada súd, aby rozhodol, že „žalovaný je povinný zaplatiť .....xy...... titulom náhrady škody – preto lebo zákrokom z ktorého plynie ujma na zdraví, porušil pravidlá súťaže a tým porušil § 415, porušenie dokonca (!) zhodnotil aj rozhodca (veď objektívne, čo by na tom mohlo byť sporné?), tým určite porušil 415, ergo zodpovedá za škodu.....a nemal do toho zákroku ísť tak tvrdo (objektívne).........tak potom aktuálne znenie § 415 a 420 mi umožňuje ako sudcovi veľmi ľahko priznať mu žalovaný nárok, pričom OZ žalovanému neposkytuje § 420 ods. 3 priestor (v kontaktných športoch) na to, aby sa vyvinil...čím má dôvodiť, ak do toho zákroku jenoducho musel ísť, a dokonca zavinil zranenie súpera (otázku kauzality neskúmajme, aj keď je takmer vždy sporná). Ale veď - aj ten štamgast kričí - to je šport. Kde je racio? Ako rozhodneme? A ako sudca môžem nárok priznať, priznať čiastočne, alebo zamietnuť. Ak zamietnuť, aj patrične odôvodniť prečo.

Opýtam sa teda ja: Ako by si ako obhajca škodcu z tejto situácie vysekal, akým hmotnoprávnym dôvodením? (nehovorím, že vysekať nasilu, ale je to vôbec možné?)

Osobitosť športu v zákonoch nemáš, došlo k stretu, poškodený má zlomenú nohu, tvoj klient mu ju zlomil, a za zákrok dostal povedzme - žltú kartu / len dve minúty, rozhodca hodnotil zákrok ako bežný súboj o loptu/puk.....? (ako by si sa bránil voči: „podstatné je, že v takom prípade išlo o nedovolený spôsob hry („faul“) a teda o porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka odporcom, v dôsledku ktorého došlo k zraneniu navrhovateľa a k jeho následnej dočasne pracovnej neschopnosti a súd následne uzavrel, že návrh navrhovateľa je dôvodný.“) ?

Z 80 rokov známy R 16/1980 vnímam pozitívne, je rozumný, na čo však neskoršia judikatúra veľmi nezaregovala (Rozhodnutia súdov, v ktorých sa pripúšťa zodpovednosť športovca za úraz spôsobný inému NS ČR 25 Cdo 1506/2004, alt. KS v Brne, sp. zn. 21 Cdo 27/1977, alt. NSČR sp.zn.25 Cdo 1506/2004, alt. NS ČR 25 Cdo 1960/2002).

Rozumiem(e), na skutočnosti že normy majú mať jasné predpoklady (A,B,C) a následky (X) aktuálne pracujeme….

PS: chybné východiská o vzdaní sa práv spočívali v čom?
Každý z nás je niekedy na úplne inej vlne, čo je niekedy pozitívne, niekedy negatívne, koncepčné závery by som z toho nerobil… učitelia na PrF UPJŠ v KE, nám hovorili, že radšej mať názor zlý, ako žiaden. A to v tomto prípade neplatí, stojím si za tým, že navrhovaná koncepcia je správna nakoľko poskytuje homotnoprávny korekčný mechanizmus na vyvinenie, zachováva možnosť postihu škodu ak pôjde o závažné porušenie pravidiel súťaže, pričom hodnotiť to bude súd nie rozhodca.......
A uznávam, že každý máme svoju vlnovú dĺžku, v ktorej jedinečnosť veríme……..o čom sme sa tu mali možnosť presvedčiť na viaceých miestach, a nie len v tejto diskusii..

  Kristián Csach, 16. 08. 2015 v 21:48 - Skoro...

Na mňa je to na stále priveľmi farebné (In bunten Bildern...). Úprimne, je mi jedno, čo na to štamgast. Celé to zjednoduším na dve otázky:

1. Kedy škodca/športovec porušil prevenčnú povinosť pri športe? čo musí byť splnené? Prečo si myslíš, že prevenčná povinnosť nezohľadňuje športové osobitosti (tie bodové noticky v poste)? Ak navyše sám uvádzaš len rozsudky, v ktorých sa prízvukuje flexibilita prevenčnej povinnosti. Osobne by som nebol taký skeptický voči súdom. Ak dokážu odstupňovať preventívne opatrenia dohľadu nad psom na vodítku podľa toho, aké je riziko výskytu ľudí v priestore, snáď zvládnu pochopiť, že šport je o dobrovoľne podstúpenom riziku.

2.Kedy škodca/športovec spôsobil škodu zavinene, resp nezavinene? V tých bodových notíckach v podstate tvrdíš, že nikdy nemohol nezaviniť. To je ale .... ehhmmm... nekorešpondujúce s prevládajúcou mienkou.

V celom poste je porušenie prevenčnej povinnosti zamlžená a zavinenie sa stratilo. To sú tie východiská, ktoré určujú vlnovú dĺžku.

Nadviažem na Michala: našli ste nejakú krajinu, kde je niečo také upravené v zákone?

Spýtala sa komisia aj niekoho, kto robí delikty / náhradu škody (nie trestné právo)? Šak sa natvrdo spýtajte Králika, asi málokto je lepší.

Čo je zlé na tom, že sa "pripúšťa" zodpovednosť športovca za úraz spôsobený inému?

Vzdanie sa práva vopred: napr. 29 Odo 645/2001, 28 Cdo 1222/2007, koncepčne niečo iné, ako to, čo sa bežné o vzdaní sa práva traduje (+ súhlas so škodou/jej spôsobením je variácia toho).

A ešte: "....že navrhovaná koncepcia je správna nakoľko poskytuje homotnoprávny korekčný mechanizmus na vyvinenie" (To je zaklínadlo, presne to isté sa volá zavinenie - tiež hmotnoprávny korekčný mechanizmus), "zachováva možnosť postihu škodu ak pôjde o závažné porušenie pravidiel súťaže" (to je lege lata), "pričom hodnotiť to bude súd nie rozhodca" (lege lata je to ako? + Michalove pripomienky k procesným otázkam).

Stále si myslím, že to nie je dobré. Dokonca si myslím, že je to zlé. A v jedinečnosť svojej vlny našťastie rozhodne neverím. ;)

PS: Učiteľom na PrF UPJŠ never a to never ever. ;)

  Jaroslav Čollák, 16. 08. 2015 v 23:55 - vlnka - nevlnka...

otázka 1:
zdá sa mi, že koncepčnosť § 415 (ako prakticky posledné kadivo ak neexistuje nič iné – žiadna iná zodpovednosť - čo v športe neexistuje) odpovedá na tvoju otázku tak, že prevenčnú povinnosť porušil športovec vždy, ak fyzickým zákrokom spôsobil ujmu na zdraví inému športovcovi a súčasne športový rozhodca rozhodol, že bolo porušené pravidlo (teda rozhodca tu kvázi rozhodol o porušení právnej povinnosti „dodržiavať športové pravidlo“). Súdi tu teda súd, alebo rozhodca?
To je podstata.... ja sa tu nesporým, že nevieme z nej flexibilne hovoriť, čo bolo jej dodržaním a čo už nie, ale my ňou nevieme negovať (i) porušenie športového pravidla a jej predpoklad (ii) porušenie právnej povinnosti --> čím je splnené --> (iii) zodpovednosť za škodu.

2. Zavinenie/nezavinenie – skutočne je to dobrá kategória pre šport?
Vnútorný vzťah Ronalda k faulu a pod..? Dlho už hovorím, že zavinenie v športe nie je dobré, preto návrh zodpovednosti ráta s objektívnou, s možnosťami vyvinenia sa.....

Áno spytali sme sa, a s p. Králikom konzultujeme;)
PS: trestné právo robí v pracovnej skupine (robí ani nie, venuje sa mu profesne) len jeden človek....

Čo je zlé na tom, že sa pripúšťa zodpovednosť športovca za ujmu na zdraví inému? Veď právne nič, to je zachované aj v tom koncepte - len tvrdím, že to má byť až vtedy, ak ide o závažné porušenie športového pravidla, nie pri každom bežnom zákroku.

Lege leta je pripustenie zodpovednosti športovca už pri bežnom súboji (porušil povinnosť dodržiavať prepdisy) ak porušenie predpisu zhodnotil rozhodca.

Hodnotiť to bude súd (súhlas, že lege lata) ale bude môcť judikovať, že nepriznáva, hoc porušenie povinnosti dorživať pravidlá hodnotil už rozhodca svojím rozhodnutím (kartou) pri zákroku, kde vznikla ujma na zdraví?
Teraz koncept: (i) fyzický súboj - športu vlastný zákrok, (ii) ujma na zdraví (kauzalita a pod.....), (iii) rozhodca žltá karta, → porušenie šporového pravidla → ergo porušenie § 415 → má súd možnosť nepriznať? Čím by dôvodil pri nepriznaní nároku? Že nedošlo k porušeniu právnej povinnosti? A žalobca to všetko preukázal, teda myslím škodu, žltú kartu....zákrok (je v zázname o stretnutí).

Ja práve naopak, stále si myslím, že to má opodstatnenie, a že to je dobré. Nuž, v zmysle MPK, rozpor trvá...

Ok, už nebudem:D

PS2: vrámci diskusie, vážne – ako by si dôvodil pri obhajobe škodcu? (v tej mnou namodelovanej situácii)? Skutočne ma to po hmotnoprávnej stránke zaujíma....?

  Jaroslav Čollák, 17. 08. 2015 v 00:02 - plus bavlnka

na tému "závažnosť porušenia športového predpisu"

- môžeš to nastaviť
(i) skutkovo taxatívne, alebo len povieš, že
(ii) "závažnosť porušenia športového pravidla posudzuje súd s prihliadnutím na osobitný charakter športu, a s prihliadnutím na športové pravidlá" (povieš súdu, že je tu niečo také na čo má pozerať pri športe na čo inde pozerať nemá.....), alebo dáš
(iii) skutkovo demonštratívne (najmä) a platí možnosť vyhodnocovania súdu aj mimo skutkoviek.......

  Martin Maliar, 17. 08. 2015 v 08:23 - Povaha športových pravidiel

Na akej analógii vysvetliť povahu športových pravidiel? Všeobecné obchodné podmienky.

Pravidlá futbalu, basketbalu sú vlastne všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami ( § 273 OBZ). Ak sme teda osoby, ktoré idú hrať futbal, môžeme sa o pravidlách dohodnúť odkazom na tieto všeobecné podmienky, alebo môžeme hrať podľa vlastných pravidiel.

Podstata týchto podmienok je ale tá, že ide stále o podmienky ZMLUVNÉ a teda dispozitívne. NEJDE o pravidlá VŠEOBECNE ZÁVÄZNÉ, ale o pravidlá individuálne dohodnuté, aj keď možno len odkazom na všeobecné podmienky (pravidlá FIBA).
Skutkové podstaty náhrady škody, ktoré sa tu tvoria sú pravidlá VŠEOBECNE ZÁVÄZNÉ a KOGENTNÉ. Koncept inkorporovania športových pravidiel (dispozitívnych) do kogentných noriem zodpovednosti za škodu na zdraví je PRETO problém.

Život, zdravie, či telesná integrita fyzických osôb sú v zásade „res extra commercium“ a tak dohody ohľadom nich nemôžu mať dispozitívny charakter.
Konkrétnu obavu možno potom vyjadriť tak, že ak bude mať niekto ambíciu usporiadať GLADIÁTORSKÝ ZÁPAS, tak naše pravidlá zodpovednosti za škodu by mali mať za to, že je OK ak sa vzájomne dokaličia? Vskutku, nechajme tú zodpovednosť športovca nateraz tak. Je to potrebné lepšie premyslieť.

  Jaroslav Čollák, 17. 08. 2015 v 09:20 - logicky

je jasné, že nejde o pravidlá všeobecne záväzné, a že ide o pravidlá zmluvné. A smaozrejme, že v každej zmluve medzi športovcom a klubom (teda medzi účastníkmi súťaže) máš odkaz na športové pravidlá, nakoľko ich tieto subjekty pri účasti v súťaži majú povinnosť dodržiavať. Spochybňovanie tohto odkazu mi nepríde namieste...

Pravidlá športu sú inkorporované do zodpovednostných vzťahov už dnes keď sudca rozhoduje cez § 415, na tom nevidím žiaden problém.

NIKDY to nebude ok ak to bude v rozpore s právnym poriadkom....( §39OZ).

  Martin Maliar, 17. 08. 2015 v 10:28 - Logicky?


Argument zmluvy medzi športovcom a klubom je vecne k čomu (k akému príspevku)? O týchto vzťahoch sa tu nepísalo. Riešia sa vzťahy medzi športovcami navzájom a točíme o MIMOZMLUVNEJ zodpovednosti za škodu pri ktorej (ak správne zovšeobecním Tvoj náhľad) by malo byť možné ju zmluvne (pravidlá športu) suspendovať. Uviedol som, že to vidím ako problém a v tomto môžem pokračovať negatívnymi príkladmi.

Pri dome ma prepadnú traja holohlaví a jeden z nich mi rozbije nos. Na súde budú tvrdiť, že si so mnou len tak zaboxovali. Tri svedecké výpovede budú rovnaké a síce, že som sa s nimi dohodol, že si ideme zaboxovať. Procesne ten spor môžem prehrať.

Zámerne tu dávam takéto príklady, aby bolo zrejmé, že táto „hra“ okolo (ne)zodpovednosti pri škode na zdraví je fakt vážna vec.

Ale aby sme sa netočili vo virtuálnom svete, poďme od začiatku. Skús uviesť nejaké nové znenie ustanovenia o (ne)zodpovednosti športovca a poďme konkrétne.

  Jaroslav Čollák, 17. 08. 2015 v 11:25 - neskôr - aby sme boli efektívni.

To bola reakcia na tvoje sentecie o "odkazoch" na pravidlá športu ako na VOP. Lebo ja nevidím v tom mechanizme problém.

.... ako som písal, nahodím to tu, keď doladíme obsah a znenie (v súlade s návrhmi p.Palúša a záverov štvrtkového rozporka).

  Jaroslav Čollák, 05. 09. 2016 v 09:14 - NSČR, k aplikácii § 415 OZ v športe

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dna 20.mája 2015, sp. zn. 25 Cdo 493/2015, v kterom Najvyšší soud České republiky uzavrel, že:

„k tomu, aby porušení pravidel sportovní hry vedoucí ke škodě na zdraví mohlo být považováno za porušení prevenční povinnosti ve smyslu § 415 obč. zák. 1964, musí mít určitou vyšší intenzitu, tedy musí podstatným způsobem vybočovat z běžného způsobu hry“.

  Jaroslav Čollák, 13. 09. 2016 v 15:26 - z ďalšieho (veľmi veľmi trefného odôvodnenia) NSČR k zodpovednosti v športe

- „K tomu, aby porušení pravidel sportovní hry vedoucí ke škodě na zdraví mohlo být považováno za porušení prevenční povinnosti ve smyslu § 415 obč. zák. 1964, musí mít určitou vyšší intenzitu, tedy musí podstatným způsobem vybočovat z běžného způsobu hry“.

- „Tato prevenční povinnost podle § 415 obč. zák. (tzv. generální prevence), která platí pro každého, a která je jedním z případů porušení právní povinnosti ve smyslu ustanovení § 420 odst. 1 obč. zák., nastupuje tam, kde sice nedošlo jednáním případně opomenutím k porušení povinnosti stanovené právním předpisem, kde ovšem byla porušena pravidla jiná (např. sportovní pravidla, technické normy atp.) nebo jde o situace, kdy škůdce svým jednáním případně opomenutím přispěl ke vzniku škody tím, že nedodržel náležitou obezřetnost, kterou po něm lze rozumně požadovat. Nejde však o absolutní odpovědnost za každé jednání nebo opomenutí, byť by ve svém důsledku ke vzniku škody přispělo. Ustanovení § 415 obč. zák. nezakládá objektivní odpovědnost za vzniklou škodu, nýbrž vztahuje odpovědnost na případy, kdy s ohledem na obecnou lidskou zkušenost je možné rozumně předvídat, s přihlédnutím ke konkrétním okolnostem, že ke vzniku škody může dojít.“

- „Při hodnocení, zda jednání hráčů kopané, v jejímž důsledku došlo k újmě na zdraví, je chováním v rozporu s ustanovením § 415 obč. zák., je třeba zohlednit samotný charakter uvedeného sportu, jenž je svou povahou velmi dynamický a při němž dochází ke vzájemnému kontaktu hráčů a následkem toho i ke zvýšenému riziku jejich zranění. Každý, kdo se takového sportu účastní, si musí být tohoto rizika vědom a určitou, v daném druhu sportu obvyklou míru rizika tedy vědomě akceptuje. Pokud dojde ke zranění hráče, je namístě posoudit nejen, zda spoluhráčem provedený herní zákrok byl v souladu s předepsanými pravidly hry, ale též za jakých okolností k němu došlo a zda jeho negativní následek byl pro daný okamžik nevyhnutelný v důsledku nastalé herní situace. Dovolací soud se ztotožňuje s názorem odvolacího soudu, že nikoli každé porušení pravidel hry je bez dalšího porušením prevenční povinnosti ve smyslu § 415 obč. zák. a že toto porušení pravidel musí mít určitou vyšší intenzitu, tedy musí podstatným způsobem vybočovat z běžného způsobu hry. Tento závěr je promítnutím zásady v obecné rovině formulované citovanou judikaturou tak, že každý je povinen zachovávat (jen) takový stupeň bedlivosti, který lze po něm vzhledem ke konkrétní situaci rozumně požadovat. V této souvislosti není bez významu odvolacím soudem zdůrazněná okolnost, že rozhodčí neposoudil jednání žalovaného při střetu účastníků jako použití nepřiměřené síly, brutality, úmyslné, násilné nebo se záměrem zranit spoluhráče. Takový výklad odpovídá i judikatuře soudů Německa a Rakouska, jejichž právní řády jsou našemu nejbližší (srov. Králík, M. Civilněprávní odpovědnost sportovců za sportovní úrazy ve světle evropské a světové judikatury 20. a 21. století, Soudní rozhledy 8/2006, s. 285). Odvolací soud správně podotkl, že při opačném výkladu (nepřiměřených požadavcích na opatrnost hráčů) by fotbal přestal být atraktivní hrou, neboť hráči by v obavě ze soudních sporů přestali soupeřit, a tím by tento sport ztratil zcela smysl.

- „Pro posouzení intenzity porušení pravidel nemůže být rozhodujícím hlediskem závažnost následků, které nic nevypovídají o tom, jakou povahu (závažnost, neobvyklost, míra zavinění) mělo porušení pravidel a za jakých okolností k němu došlo. Stejně tak nemůže být závažnost následků bez dalšího dokladem o brutalitě zákroku (k vážnému zranění může dojít i v důsledku hry, která je zcela v souladu s pravidly). Excesem rovněž není každé porušení pravidel, nýbrž takové jednání, které zjevně vybočuje z běžného způsobu hry, či jak to formuloval odvolací soud nemá s hrou nic společného. Odvolací soud správně hodnotil, zda pro žalovaného existovala při zákroku možnost dosáhnout míče, a zohlednil, že na uvedené rozhodnutí provést či neprovést zákrok měl jen zlomek sekundy. Pokud tedy tuto možnost měl, což nebylo v řízení před soudy nikterak zpochybněno, nelze nesprávné vyhodnocení situace, zejména rychlosti protihráče, považovat s ohledem na charakter kopané jako dynamického kontaktního sportu za porušení pravidel hry natolik intenzivní, aby zakládalo protiprávní porušení prevenční povinnosti žalovaným. Lze jej spíše v souladu se závěrem odvolacího soudu hodnotit jako nešťastnou shodu okolností, respektive náhodu, jejíž následky se v souladu s ustálenou judikaturou přičítají tomu, komu se přihodila (srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 25. 5. 2004, sp. zn. 25 Cdo 1462/2003, publikované v Souboru pod C 2593, či rozsudek téhož soudu ze dne 26. 10. 2011, sp. zn. 25 Cdo 3434/2009, Soubor C 10425).

- K námitce, že nebylo povinností žalobce prokazovat úmysl na straně žalovaného, lze podotknout, že presumpce zavinění škůdce se vztahuje pouze na jeho nejmírnější formu, tj. nevědomou nedbalost, takže vyšší míru zavinění, tedy úmysl či vědomou nedbalost by musel prokázat žalobce (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 23. 8. 2012, sp. zn. 25 Cdo 3685/2011).

- Úmysl způsobit zranění neshledala ani Policie ČR při šetření podnětu k trestnímu stíhání žalovaného.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím