lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Natália Ľalíková (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Robert Goral (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Michal Krajčírovič (3)
Ivan Bojna (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Lukáš Peško (2)
Michal Hamar (2)
Martin Serfozo (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Peter Varga (2)
Marián Porvažník (2)
Martin Gedra (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Schmidt (2)
Maroš Macko (2)
Emil Vaňko (1)
Tomáš Demo (1)
Petr Steiner (1)
Lucia Palková (1)
I. Stiglitz (1)
Zuzana Kohútová (1)
Peter Marcin (1)
Tibor Menyhért (1)
Ivan Michalov (1)
peter straka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Bohumil Havel (1)
Bystrik Bugan (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Svoboda (1)
Petr Kavan (1)
David Halenák (1)
Ján Pirč (1)
Viliam Vaňko (1)
Natalia Janikova (1)
Ladislav Pollák (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Gera (1)
Marcel Jurko (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomáš Ľalík (1)
Peter Janík (1)
Vladimir Trojak (1)
Jana Mitterpachova (1)
Michal Ďubek (1)
Paula Demianova (1)
Roman Prochazka (1)
Lucia Berdisová (1)
Robert Vrablica (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Šrámek (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Estočák (1)
Igor Krist (1)
Katarína Dudíková (1)
lukasmozola (1)
David Horváth (1)
Peter K (1)
Vladislav Pečík (1)
Dušan Marják (1)
Nora Šajbidor (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Hudec (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Róbert Černák (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vincent Lechman (1)
Gabriel Závodský (1)
Robert Šorl (1)
Gabriel Volšík (1)
Ondrej Jurišta (1)
Matej Košalko (1)
Ondrej Halama (1)
Dušan Rostáš (1)
lukas.kvokacka (1)
Ivan Kormaník (1)
Miriam Potočná (1)
Peter Kubina (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Radoslav Pálka (1)
Matej Kurian (1)
Pavel Lacko (1)
Marek Maslák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Ticho po búrke - trovy konania § 262

Martin Maliar, 11. 04. 2016 v 17:10

Rozhodovanie o trovách konania

§ 262

(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

(3) Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

Ustanovenie odseku 1 je všeobecne formulované a nie je tak úplne jednoduché prekuknúť, koho náhrady trov sa týka. V § 258 ods. 3 už pre svedkov a znalcov (a v § 259 analogicky aj pre iné osoby) bolo vyjadrené osobitné pravidlo týkajúce sa povinnosti pre náhradu trov. V týchto prípadoch je potrebné podať procesný návrh (bude sa prípadne sčasti zamietať? To je však ťažko predstaviteľné s ohľadom na to, že súd nerozhoduje o výške.). Každopádne, pravidlo, že o náhrade trov konania sa rozhoduje až po PPL skončení veci sa zrejme uplatní všeobecne.

Ktorý je to ten „súd“ na účely odseku 1 môže byť tiež na prvý pohľad nejasné, avšak zrejme pôjde o ten súd, ktorý rozhoduje jedným z rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (zastavenie konania, rozsudok, platobný rozkaz, potvrdenie rozsudku odvolačkou....). Pre platobný rozkaz je však takmer nepoužiteľné pravidlo podľa odseku 2.

V rozhodnutí ktorým sa konanie končí budú zrejme výroky týkajúce sa trov strán („Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania.“) a zrejme aj iných („Svedkovi XY sa priznáva náhradu výdavkov/trov.“) Ako som už uvádzal, týchto výrokov tam kľudne môže byť aj viac ako desať. Priamo priznaná existencia inštitútu separácie náhrady trov sa v CSP vytratila. Pritom sa mi vždy javilo, že bola zmysluplná v prípadoch, keď posúdenie náhrad trov bolo naozaj zložité. Nepriamo by ho však súdy zrejme vedeli reinkarnovať použitím § 218 CSP (Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne.). Pozn. Tiež sa nemôžete zbaviť pocitu, že pátrať po výnimkách z určitých pravidiel si vyžaduje detektívne schopnosti? Ustanovenie § 218 sa však už dokonca nejaví ako výnimka, ale až negovanie pravidla.

Trochu prekvapivé je, že proti takto všeobecnému výroku bez nejakých vyčíslených trov je prípustné odvolanie, ak nejde o trovy konania odvolacieho konania (To však len odhadujem, keďže cez pravidlo podľa § 396 ods. 1 by som sa možno dostal aj k inému výkladu). To, čo na koncepcii odvolania v CSP trochu vyruší je však ustanovenie § 359 CSP (Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.) Nie je zrejmé, či taký svedok alebo znalec je/môže stranou. Terminológia CSP (strana) a OSP (účastník) tu úplne nekorešponduje a súčasný pojem strana je len podmnožinou pôvodného pojmu účastník.

Podľa OSP prevládajúca mienka uznávala, že svedok či znalec sú tzv. účastníkmi pre určitý úsek konania. Či CSP teda mieni zostať na koncepcii „strana pre úsek konania“ nie je zrejmé. Výhľadovo však cítim, že zrejme iná cesta nebude možná. Prvý, kto s týmto môže zápasiť v dôsledku okamžitej účinnosti kódexov, je generálny prokurátor ( § 460 CSP - Dovolanie generálneho prokurátora možno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré strana namieta.) Môže byť aj svedok stranou a môže byť rozhodnuté v jeho „neprospech“ tak ako to má namysli § 359? To, žťe sa rozhoduje v jeho neprospech sa má tendenciu prejaviť zrejme až pri rozhodovaní o výške, nie v tom všeobecnom výroku, ktorý nie je ani nijako vykonateľný.

Zaujímavá je tiež otázka, ak sudca v rozhodnutí vo veci samej priznáva svedkovi nárok na svedočné (ods. 1), či potom VSU (ods. 2) napr. môže výšku svedočného ešte kresať, keďže potom obsahovo vlastne sčasti návrh svedka zamieta. Zrejme ukáže len prax (ktorá žiaľ nemá šancu na zjednotenie).

Inšpirácia zavádzaného konceptu dvojstupňového rozhodovania o náhrade trov nemeckými predpismi je viditeľná, avšak napr. nemecké podzákonné predpisy k tomu sú značne obsiahle a tak konečný výsledok snahy CSP vyzerá nateraz sporne. Už na prvý pohľad o „zjednodušení a zhospodárnení“, ako by plynulo z dôvodovej správy, nemôže byť reč. Je však pravdou, že toto konštatovanie závisí na tom z akého uhla pohľadu to beriete. Ak čítam tzv. medzi riadkami a teda neupínam sa len na dôvodovú správu, ktorá je žiaľ skúpa na slovo, súdy vyšších inštancií si týmto konceptom zrejme pomôžu, keďže (opravte ma ak sa mýlim) celá ťarcha výpočtu trov (vrátane odvolacích, dovolacích) sa prehadzuje na plecia súdov prvého stupňa a to od účinnosti CSP zrejme vo všetkých odvolacích a dovolacích konaniach. Zostáva len dúfať, že na súdoch prvej inštancie to kapacitne zvládnu.

Doteraz sa na súd prvého stupňa zasiela len rozhodnutie odvolacieho/dovolacieho súdu, po novom však bude zrejme potrebné „dolu“ zasielať komplexný spis odvolačky/dovolačky, keďže pre rozhodovanie o výške trov (pri stranách dokonca z úradnej povinnosti) sa vyžaduje posúdenie vynaloženia trov, ďalej tiež účelnosti atď.

V odseku 2 sa ustanovuje výlučná právomoc na rozhodovanie o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi. Nie je zrejmé, že či tu ide len o poriadkové pravidlo. Ak by to tak nebolo, v dôsledkoch by to znamenalo, že napr. platobný rozkaz ( § 265 ods. 1) by sudca vydať nemohol resp. by snáď musel vytvoriť nejakú spolurozhodovaciu procedúru s VSU. Ak by však na niektorých súdoch rozhodoval o náhrade trov v PR sudca (prípadné odvolanie pôjde na KS) a na iných VSU (odvolanie len k sudcovi), znamenalo by to nerovnaký prístup strán k opravným prostriedkom na základe svojvoľných a nepredvídateľných kritérií. Treba podotknúť, že pravidlo formulované poslednou vetou § 174 ods. 1 OSP(„Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz.“) sa v CSP nezachovalo a teda prípadné odvolanie voči trovám v PR by sa tak na odvolačku muselo dostať a tá by bola povinná posudzovať výšku trov. Podstatnou otázkou pre ods. 2 však zostáva, či môže niekto sudcovi odňať vôbec možnosť rozhodnúť o nejakej čiastkovej otázke vo veci, ktorá mu bola na rozhodovanie pridelená.


Názory k článku Ticho po búrke - trovy konania § 262:


  Martin Friedrich, 25. 04. 2016 v 15:53 - Absencia lehôt v § 262 ods. 2 CSP

Podľa môjho názoru zmena koncepcie rozhodovania o trovách konania bez zakotvenia lehôt tak, ako ich poznáme dnes ( § 151 ods. 1 až 1 OSP) prináša aj zásadnú zmenu v lehotách, v ktorých si bude musieť strana svoje trovy vyčísliť a zdokladovať.

1. lehota na vyčíslenie trov: doposiaľ bolo všetko jasné, advokát svoje trovy musel vyčísliť štandardne v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia ( § 151 ods. 1 OSP). CSP túto povinnosť vypúšťa. No CSP úplne mlčí o tom, od kedy má o trovách konania VSÚ podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodnúť. Vieme, že VSÚ tak má urobiť po právoplatnosti rozhodnutia. To môže znamenať, že tak môže najskôr urobiť deň nasledujúci po dni, kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Ak sa bude strana chcieť vyhnúť tomu, aby náhodou VSÚ o výške náhrady trov konania nerozhodol skôr, ako strana vyčísli svoje trovy, bude musieť trovy vyčísliť a zdokladovať buď v lehote 15 dní od doručenia prvostupňového rozhodnutia v prípade, že vie, že sa voči rozhodnutiu neodvolá. V prípade odvolacieho konania bude posledným dňom „istoty“ deň doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu ( § 227 ods. 2 CSP).

V praxi to však bude vyzerať tak, že VSÚ budú o trovách rozhodnutia rozhodovať s niekoľkomesačným odstupom po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodujúci si však bude dátum uvedený na rozhodnutí. Nebolo by to prvýkrát, pokiaľ by rozhodnutie putovalo k stranám aj niekoľko mesiacov od dátumu, ktorý je uvedený ako dátum jeho rozhodnutia.

Advokáti si tieto lehoty zrejme budú vedieť ustrážiť a v istom smere ide v tomto prípade o krok vpred.


2. lehota na rozhodnutie o výške náhrady trov konania: toto pokladám za najproblémovejšiu zmenu. Doposiaľ súd rozhodoval o výške náhrady trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ( § 151 ods. 1 OSP). To znamená, že štandardne po to vyhlásení rozhodnutia advokát svoje trovy vyčíslil v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia a písomnom vyhotovení rozsudku sa dozvedel, ako súd rozhodol ním uplatnenom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia. O výške náhrady trov konania sa tak rozhodlo do 30 dní do vyhlásenia rozhodnutia ( § 158 ods. 5 OSP). Po novom však akákoľvek lehota pre VSÚ na rozhodnutie o výške náhrady trov konania absentuje, čo pokladám za zásadný krok späť. Osobne som presvedčený, že prax ukáže potrebu doplniť do CSP ustanovenie obdobné § 553 ods. 3 Trestného poriadku.

  Martin Maliar, 27. 04. 2016 v 17:15 - Absencia lehôt....

A) Prvým predpokladom na to, aby sme si v diskusii k tomuto ustanoveniu rozumeli je „dohodnúť sa“, o náhrade trov KOHO? ustanovenie pojednáva. Ide o problematiku tzv. SYNTAXU (necítim sa ale odborníkom na jazykovedu) a tzv. vedľajších vetných členov, konkrétne PREDMETU, ktorý zostal v texte nevyjadrený. Ide v ustanovení o trovy právneho zástupcu strany? strany? svedka? znalca? štátu? vedľajšieho účastníka?....

V príspevku som už uvádzal, že ustanovenie vo svojej všeobecnosti zrejme rieši náhradu trov všetkých uvedených (Nevidím limitáciu len na trovy strán). Vo svojej podstate je to „sparing partner“ k § 252 CSP.

B) Druhým predpokladom je dohodnúť sa na tom, Z ČOHO (t.j. z akých pravidiel) súd rozhodnutie „navarí“).

Pokiaľ ide o pravidlá pre náhradu trov MEDZI STRANAMI, tak to bude zrejme z § 255 a § 256. (Pri § 257 som si nie celkom istý, keďže tam zase chýba vyjadrenie už uvádzaného "PREDMETU"). Pravidlá pre náhradu trov niekoho iného ako strán nie sú nijako vyjadrené a teda súd ich bude „variť“ z...? Uvidíme. Zatiaľ jediné rozumné riešenie mi príde, že sa priznajú voči aspoň sčasti neúspešnej strane. Pri pomernom úspechu teda voči každej zo strán (Taký svedok nedostane peniaze, ale 2x exekučný titul).

C) Tretím predpokladom je zistiť, či náhrada trov zástupcu strany (advokáta) je JEHO VLASTNÝM NÁROKOM, alebo či trovy zástupcu strany sú TROVAMI STRANY.

Podľa OSP som si bol vcelku istý ( §140 ods.1 OSP), že trovy advokáta sú vlastne trovami strany. Podľa nového pravidla v §252 ods. 1 CSP som však už na pochybách. Advokát si doteraz SVOJE trovy nikde nevyčísľoval, keďže ON nárok na náhradu trov konania nemal - lebo §140 ods. 1 OSP. Vyčísľoval nárok na náhradu trov konania zastupovaného účastníka, nie svoj. Keďže už niet pôvodného pravidla, možnože to má byť podľa CSP tak, že advokát má samostatný nárok na náhradu trov konania (zrejme voči neúspešnej strane). Trošku komická situácia by však nastala, ak neúspešnou stranou by bol práve jeho klient. Otázne potom však je, či by sa advokát (ak by mal teda mať teda SVOJ nárok) nemal báť pravidla podľa § 259 CSP...ale nad tým nechcem čo i len rozjímať, lebo ma to vedie do následkov, ktorým by zrejme žiaden z nich čeliť nechcel.

D) Po vyriešení otázok A, B,C sa pusťme do diskusie o prípadných problémoch so zrušenými lehotami resp. s reinkarnovanou vyšetrovacou zásadou (t.j. slová „aj bez návrhu“) v prvom odseku. Mne sa táto zásada javí ako nevyhnutne aplikovateľná aj pre odsek 2 (v tomto odseku nie je uvedená odlišná zásada a teda systematický výklad...).

E) V praxi to so zrušením lehôt na vyčíslenie trov nebude až také „hot“. VSÚ si zrejme netrúfne akékoľvek rozhodnutie o výške náhrady trov „seknúť“ bez toho, aby uskutočnil nejakú výzvu na vyčíslenie trov (vyšetrovacia zásada). Je tiež na zamyslenie, či vyčíslené trovy úspešnej strany treba dať neúspešnej na vyjadrenie pred rozhodnutím. To sa však dozvieme asi len z nejakého nálezu ÚS SR v budúcnosti. Poplašenie sa pri rozhodovaní by VSÚ nepomohlo ani z dôvodu, že sa vystavuje riziku, že ak nebude mať práve „priateľského“ sudcu, bude mu to bez ďalšieho len zrušovať ( § 250 ods. 2 CSP). V praxi „v mase“ však bude takáto odvolačka skôr iluzórna (Treba potvrdiť, tak si potvrď, treba zmeniť, tak si zmeň.). Je však potrebné myslieť na to, že možné excesy v rozhodovaní VSÚ o výške trov nebude naprávať krajský súd ako odvolací, ale rovno ÚS SR, ak teda vôbec....

F) Ohľadom rýchlosti rozhodovania. Keďže nie sú lehoty, tak zrejme od súdu k súdu bude stav rôzny... Niekde 3 mesiace, inde kľudne aj dlhšie. Ten, kto ako advokát pracuje s trovami trestného konania, tak asi tuší v akých lehotách sa to kde pohybuje a taktiež čo treba robiť pre to, aby sa veci pohli.... Nepríjemné oproti súčasnosti však môže byť bujnenie exekučných titulov a s tým spojené narastanie počtu exekučných konaní. Dnes je separácia trov do samostatného exekučného titulu skôr výnimkou, po novom pravidlom.

  Martin Friedrich, 28. 04. 2016 v 10:50 - Vyšetrovacia zásada a "stop stav"

V súvislosti s vyšetrovacou zásadou v spojení s absenciou explicitne uvedených lehôt vyvstáva podľa ďalšia otázka: kedy a či vôbec má nastať "stop stav" pri preukazovaní trov. Pri advokátoch je to v súčasnosti jasné - tri dni a potom máme smolu ( § 151 ods. 1 OSP). Avšak predstavme si situáciu, že VSU rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, no po právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania zistím, že vo veci VSU nerozhodol o všetkých výdavkoch strany (advokáta?) povedzme z dôvodu, že niektoré "účelne vynaložené výdavky" nebolo možné ku dňu rozhodnutia VSU riadne preukázať (napr. dôvod by bol, výška však nie), alebo sa preukázalo, že boli z nejakej príčiny vyššie. Bude VSU zakaždým vydávať nové uznesenie o výške náhrady trov konania, o ktorých doposiaľ nebolo rozhodnuté? Zrejme áno. Pokiaľ tomu tak skutočne bude, to tiež nepokladám za najlepšie riešenie najmä voči strane, ktorá má tieto trovy znášať. Povinná strana tak bude v neistote, či náhodou voči nej nebudú uplatnené dodatočné trovy, o ktorých sa doposiaľ nevedelo.

  Martin Maliar, 29. 04. 2016 v 09:13 - Stop stav...

Ako čítam napr. 6 MCdo 15/2013, tak podľa OSP "stop stav" bolo treba brať veľmi vážne. Toto rozhodnutie ma trochu prekvapilo, keďže doteraz som "lehotu" resp. "okamih" podľa § 151 ods. 1 OSP takto striktne nevnímal (slová "spravidla" + rozhodnutie o náhrade trov má povahu uznesenia, aj keď je poňaté do rozsudku).

Pokiaľ ide o "stop stav" v CSP, vo svetle spomínaného 6 MCdo 15/2013 to ešte môže byť celkom zaujímavé. Ak súd v rozhodnutí vo veci samej niekoho opomenie (napr. svedka, znalca, tretiu osobu poskytujúcu súčinnosť súdu, atď.), neviem, čo s tým. Iný ako strana ( §225 ods. 1 CSP) doplnenie rozsudku navrhnúť nemôže a týmto osobám sa rozsudok snáď ani nedoručuje....resp. možno sa však bude musieť, rozhoduje sa predsa o ich nárokoch....Na druhej strane, načo svedkovi také rozhodnutie s výrokom "Súd priznáva sa svedočné XY, ktoré bude vyčíslené čo do výšky po právoplatnosti tohto rozhodnutia" bude a proti čomu by sa tak asi odvolával....

Každopádne, môže sa stať, že to bude nielen od súdu k súdu rôzne, dokonca od sudcu (VSÚ) k sudcovi (VSÚ) rôzne. S ohľadom na § 262 ods. 2 CSP prípadná sporná situácia nepoputuje, čo i len na krajský súd. Prípadný výrok podľa § 262 ods. 1 CSP je na posudzovanie krajským súdom ( § 357 písm. m CSP) zaujímavý typovo ako výrok "základ nároku na náhradu trov voči...?... je daný".





  Michal Novotný, 12. 05. 2016 v 00:21 - Ad platobný rozkaz

V súvislosti s novelou vyhlášky č. 543/2005 Z. z. sa podľa mňa ukazuje, že pravidlo § 262 Osp. vedie pri platobných rozkazoch k problému, ktorý sa podľa mňa nedá vyriešiť tak ako píšeš Ty.

Podľa § 265 ods. 1 Csp. má súd v platobnom rozkaze uložiť, aby žalovaný zaplatil pohľadávku a trovy konania. Pri subsidiárnom použití § 262 Osp. by teda platobný rozkaz mal obsahovať len výrok "ukladá žalovanému zaplatiť 1.000 € a náhradu trov konania" a o výške sa rozhodne samostatným uznesením (case in point: až v uznesení o výške môžeš "uviesť advokáta ako prijímateľa"; čo to znamená, netuším, no zjavne to nie je možné v platobnom rozkaze). To zasa napohľad vyzerá ako úplný nezmysel (ako môže niekto do 15 dní zaplatiť niečo, čo nevie?), takže asi bude treba § 265 ods. 1 Csp. vykladať ako lex specialis k § 262 Csp.

Lenže: podľa § 265 ods. 1 Csp. sa výrok o trovách považuje za uznesenie. Ako toto uznesenie (ak bude ukladať povinnosť zaplatiť konkrétnu sumu náhrady trov) vnímať z hľadiska opravných prostriedkov?
Prvý výklad - toto uznesenie v sebe spája uznesenia podľa § 262 ods. 1 a 2 Csp., teda je proti nemu súčasne prípustné odvolanie ( § 357) čo do otázky "kto a prečo", ako aj sťažnosť čo do otázky "koľko".
Druhý výklad - toto uznesenie je obsahovo len uznesením podľa § 262 ods. 2 Csp., teda je proti nemu prípustná len sťažnosť. To zrejme obsahovo viac zapadá aj do kontextu novely zákona o súdnych úradníkoch (neviemktorý § - súdny úradník nemôže vydať uznesenie, proti ktorému je prípustné odvolanie - pri prvom výklade by to viedlo k tomu, že by odvolanie bolo prípustné proti uzneseniu VSÚ, s čím zákon neráta).

V každom prípade však ani jeden výklad nebude viesť k rozdielnemu prístupu k odvolaniam resp. sťažnostiam podľa vydávajúcej osoby - v prvom bude vždy prípustné odvolanie aj sťažnosť, v druhom len sťažnosť (ak ho vydá VSÚ), inak smola.

  Michal Novotný, 12. 05. 2016 v 00:24 - Jaj

a ešte som skoro zabudol:

Ceterum autem censeo, Codicem novum Processualem Civilem esse delendam!!!

  Martin Maliar, 12. 05. 2016 v 12:53 - Trovy

Môžeš mať pravdu, že "druhý výklad" môže mať tendenciu sa presadiť.

Bude to však chcieť trochu odvahy súdov prvého stupňa.
Odvahe však úplne neverím, preto treba predpokladať, že odvolanie voči trovám (z opatrnosti) OS predloží na KS (lebo §357 m) a ten niečo k tomu povie. Dúfajme len, že každý KS nepovie niečo iné.

A aby som nezabudol "Dura lex, sed lex".


  Martin Friedrich, 06. 09. 2017 v 09:59 - Keď výrok o priznaní náhrady trov konania nestačí

Na najpravo.sk bolo zverejnené zaujímavé rozhodnutie NS SR ohľadom výroku o priznaní náhrady trov konania. V zmysle tohto rozhodnutia je nedostatočné, ak súd rozhoduje len výrok o tom, že niektorej zo strán priznáva náhradu trov konania vo výške XY%:

NS SR z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016

"Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné ( § 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti."

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím