lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Ľuboslav Sisák (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Michal Krajčírovič (6)
Xénia Petrovičová (6)
Ondrej Halama (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Ján Lazur (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Ivan Bojna (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Maroš Hačko (4)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Anton Dulak (2)
Andrej Kostroš (2)
Martin Serfozo (2)
Michal Hamar (2)
Gabriel Volšík (2)
Jiří Remeš (2)
Ladislav Pollák (2)
Peter Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Bob Matuška (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Zeleňák (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Roman Kopil (2)
Tomáš Plško (2)
Richard Macko (2)
Marek Maslák (2)
Zsolt Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Hudec (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Peter K (1)
Zuzana Klincová (1)
I. Stiglitz (1)
Peter Marcin (1)
Peter Kubina (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Bránik (1)
Patrik Pupík (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Marcel Ružarovský (1)
Vincent Lechman (1)
Andrej Majerník (1)
Eduard Pekarovič (1)
Paula Demianova (1)
Vladislav Pečík (1)
Tomas Pavelka (1)
Patrik Patáč (1)
Martin Šrámek (1)
Michal Jediný (1)
Matej Košalko (1)
Radoslav Pálka (1)
peter straka (1)
Dušan Marják (1)
Ivan Kormaník (1)
Bystrik Bugan (1)
Juraj Lukáč (1)
Michal Ďubek (1)
Robert Šorl (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Gera (1)
Tomáš Demo (1)
Vladimir Trojak (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomáš Korman (1)
Martin Poloha (1)
Tomáš Ľalík (1)
Adam Glasnák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Michaela Stessl (1)
Viliam Vaňko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Emil Vaňko (1)
Ivan Michalov (1)
Jakub Mandelík (1)
Martin Estočák (1)
lukasmozola (1)
Roman Prochazka (1)
Lucia Berdisová (1)
David Halenák (1)
jaroslav čollák (1)
Tomáš Pavlo (1)
Martin Svoboda (1)
Ivan Priadka (1)
Nora Šajbidor (1)
Gabriel Závodský (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Pavol Mlej (1)
Pavol Chrenko (1)
Ján Pirč (1)
Petr Kavan (1)
Igor Krist (1)
Tomas Kovac (1)
Adam Pauček (1)
Dávid Kozák (1)
lukas.kvokacka (1)
Róbert Černák (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Janík (1)
Natalia Janikova (1)
Zuzana Adamova (1)
Petr Steiner (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Petr Novotný (1)
Lucia Palková (1)
Katarína Dudíková (1)
Pavel Lacko (1)
David Horváth (1)
Miriam Potočná (1)
Marcel Jurko (1)
Matej Kurian (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Rostáš (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tibor Menyhért (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Nekonečný príbeh Mečiarových amnestií

Lucia Berdisová, 17. 01. 2017 v 21:38

Akoby chytení v časovej slučke opäť zažívame déjà vu diskusie o zrušení tzv. Mečiarových amnestií. Niečo je však tentoraz trochu iné – názorovo sa diskusia spestrila, zaangažovanie prezidenta jej dalo nový feeling, schválená deklarácia o odsúdení amnestií masku politického ťahania za jeden povraz a zdá sa, akoby na ťahu teraz mali byť právnici a právničky – už len čistá expertnosť, žiadna politika. To ostatné je mierne alibistické, keďže je dlhodobo známe, že na tému ne/zrušiteľnosti, nieto ešte na tému aplikovateľnosti (prvej a/alebo druhej) Mečiarovej amnestie neexistuje jeden právny názor a tiež neexistuje dôvod, prečo by sa mali rôzni právnici a právničky v právnom názore zjednotiť. Napokon, niekedy je ťažké zjednotiť sa sám so sebou. Výber právneho riešenia, teda tak či tak ostane na zodpovednosti politikov a političiek.

Predtým ako prihodím ďalšie právne polienko do ohníka, pozrime sa na alternatívy, ktoré sú v diskusii na stole. Máme tu návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, Šramkovu kritiku tohto riešenia a (ďalej skôr reprezentatívne) príspevky a glosy R. Sulíka, B. Bugára, či P. Schutza a M. Leška. Zároveň tu máme názor, že amnestie ako také sú nezrušiteľné a nezmeniteľné, a teda aj Mečiarove amnestie sú nezrušiteľné.

Návrh ústavného zákona a Šamkova kritika

Predkladaný návrh ústavného zákona obdobne ako predošlé návrhy obsahuje ustanovenia zrušujúce články Mečiarových amnestií týkajúce sa zavlečenia prezidentovho syna do cudziny a zmareného referenda a tzv. Dzurindovu amnestiu rušiacu amnestiu Mečiara. Taktiež obsahuje akúsi interpretáciu účinkov tohto zrušenia, aby bolo zrejmé že trestnému stíhaniu za skutky zavlečenia a zmarenia referenda nič nebráni. Cesta rušenia amnestií cez ústavný zákon je v podstate reakciou na to, že ústavný súd (v senáte) vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť ani zrušiť iným rozhodnutím o amnestii. Miernou záhadou tak ostáva, ako je možné, že druhá opravná Mečiarova amnestia bola ústavným súdom uznaná ako legitímna, ale Dzurindova nie. O to však teraz nejde. Zároveň názor ústavného súdu potvrdil Štrasburg vo veci Lexa v. SR, a to takým štrasburským spôsobom, že treba čítať pozorne, lebo diabol je v detailoch. K Štrasburgu sa ešte vrátime.

Tento návrh kritizuje sudca P. Šamko, a to najmä z dôvodu, že zákony majú byť všeobecné a nemajú rušiť individuálne rozhodnutia orgánov aplikácie práva. Inak by parlament zasahoval do právomoci iných orgánov, lebo by právo netvoril, ale aplikoval. S odkazom na judikatúru českého ústavného súdu (prípad Melčák) poukazuje na to, že ústavodarca nemôže všetko a že aj ústavný zákon môže byť protiústavný. Navrhované riešenie je podľa Šamka v prípade schválenia nebezpečným precedensom, lebo by sa „z politických dôvodov menil ústavný systém štátu“ a zároveň by taký precedens mohol byť zneužitý v budúcnosti keď by parlament ústavným zákonom napríklad zrušil rozsudok súdu v trestnej veci. Šamkov apel na to, že forma ústavného zákona neposvätí cieľ je podpísateľný a diskusia o „neústavných ústavných zákonoch“ má u nás už aj tradíciu. Šamko sa však vo svojej kritike mýli. Totižto, samozrejme, že ústavný systém štátu sa mení z politických dôvodov, politické dôvody nie sú synonymom nehanebných dôvodov. Zároveň, nie je jasné, prečo by práve zrušenie amnestií malo byť zmenou ústavného systému štátu. Zďaleka tu tiež nejde o situáciu prirovnateľnú k zrušeniu trestného rozhodnutia ústavným zákonom, a to z dvoch dôvodov. Na jednej strane v amnestovaných skutkoch nebol vynesený rozsudok, práve preto, že stíhaniu bráni procesná prekážka rozhodnutia o amnestii, teda nijako sa nezasahuje do rozhodnutia súdu. Na strane druhej je amnestia ako taká výnimkou z pravidla, jej prípadné zrušenie je tak len podržaním pravidla, ktoré znie, trestné činy majú byť objasnené a ich páchatelia majú byť potrestaní v zmysle zákona. Avizovaná galiba by teda nenastala.

Isteže, Šamko má pravdu, že zákony majú byť spravidla všeobecné, teda obsahovať pravidlá. Miera normativity a všeobecnosti je ale škálou – aj pravidlo vie byť užšie (takmer ako rozhodnutie) alebo širšie. Dané však nie je problémom formy rušenia Mečiarových amnestií cez ústavný zákon. Ide, a tu už naznačujem tvar a výhrevnosť svojho polienka, o formuláciu, o obsah takéhoto ústavného zákona.

Alternatíva, ktorú Šamko inšpirovaný pokusom z Českej republiky (išlo o amnestie prezidenta Klausa a ústavný súd ich riešil pod sp. zn. Pl. ÚS 4/2013), načrtáva, je začatie konania o súlade amnestie s ústavou na ústavnom súde. Problémom ale je, že také konanie ústava nepozná, pozná iba konanie o súlade presne vymenovaných právnych predpisov (napr. zákon, nariadenie vlády, atď.) s predpismi vyššej právnej sily, najmä s ústavou. Amnestia je len ťažko právnym predpisom (toto tvrdenie neprijala ani väčšina českého ústavného súdu), tobôž nie zákonom, či nariadením vlády, ako vyžaduje text našej ústavy, na rozdiel od tej českej. Odlišnosť textov ústav napokon pripomína ja Mazák. To už by si skôr ústavný súd právomoc na prieskum rozhodnutia o amnestii mohol vyvodiť zo svojej „definície“ ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. A to už sme vo veľkých fikciách. V Českej republike tak išlo o diskusiu či amnestia spadá pod slová „právny predpis“, u nás by išlo o diskusiu či spadá pod slová „zákon“, „nariadenie vlády“, „všeobecne záväzné nariadenie obce“, atď. No a to je predsa len iná diskusia, hoc disentujúca česká ústavná sudkyňa napokon považovala amnestiu materiálne za zákon. Podstata českého rozhodnutia je však v argumentácii, že amnestia vôbec nemôže byť predmetom súdneho prieskumu a vlastne akéhokoľvek zrušenia, hoc o aktivite ústavodarcu český ústavný súd neuvažoval.

Šamkova argumentácia je nekonzistentná aj v časti týkajúcej sa inšpiráciou z Českej republiky. Totiž, prieskum cez súlad ústavným súdom nemá oporu v texte ústavy, išlo by teda tiež o zásah do právomocí iných orgánov. Šamkova voľba na ústavný súd teda padá zrejme pre jeho nezávislosť. Zároveň, prieskum súladu je možný, len ak by sme prijali, že amnestia je /bola právnym predpisom, a to konkrétne zákonom - to je argument prečo má rozhodovať ústavný súd. Ale, treba poznamenať, ak je rozhodnutie o amnestii materiálne zákonom, rušiť zákon možno iným zákonom, úplne neproblematicky ústavným zákonom. Teda napokon ide o argument prečo má amnestiu právomoc rušiť parlament. Šamkova argumentácia je preto dvojsečná a svedčí aj inému riešeniu, aké sám ponúka. Ešte raz, ak je amnestia právnym predpisom, nie je to len argument v prospech prieskumu na ústavnom súde, ale hlavne argument v prospech možnosti zrušenia cez ústavný zákon.

Väčšinové rozhodnutie českého ústavného súdu (Pl. ÚS 4/13) napokon samo neoplýva konzistentnosťou, keď väčšina prísne a rozsiahlo argumentuje, že i ak by amnestia bola právnym predpisom, je súdne nepreskúmateľná. Z ničoho nič sa však neskôr dozvieme, že vo výnimočných situáciách zásahu do materiálneho jadra českej ústavy by teda nejako ten prieskum možný napokon aj bol. Čiže, ako to už v ústavnom práve býva, amnestie sú takmer súdne nepreskúmateľné (z toho sa dá vyvodiť, že aj takmer nezrušiteľné).

Za riešenie načrtávané sudcom Šamkom a odmietnuté českým ústavným súdom sa najnovšie prihovára aj Andrej Danko a zdá sa, že ho nevylučuje ani Ján Mazák. Za „zrušenie“ amnestií prostredníctvom ústavného zákona ako výnimočné riešenie výnimočnej situácie sa prihovára viacero právnikov, spomeňme len Jána Mazáka, Petra Kresáka, či Petra Kubinu

Sulík, Bugár, Schutz a Leško

Richard Sulík sa v debate postavil za zrušenie amnestií parlamentom cez ústavný zákon, s tým, že následne sa tí, ktorí sa budú domnievať, že ich práva boli porušené, môžu obrátiť priamo na ústavný súd. Sulík tak, vo finále obhajuje pozíciu, ktorú v domácej debate prvý raz zastával (áno, život je vtipný) Radoslav Procházka. Procházka totiž v knihe Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii, idúc argumentačne proti celej domácej doktríne, tvrdí, že ústavný súd nemôže preskúmať súlad ústavného zákona s ústavou, ale môže cez konanie o sťažnosti (keď sú porušené práva jednotlivca) dokonca rozhodnúť o zrušení ústavného zákona, ale nie zákona, ak porušuje ústavné práva. Iný prostriedok ochrany proti ústavodarcovi, okrem občianskej spoločnosti, totiž podľa Procházku neexistuje a takéto čítanie je, zjednodušene povedané, v súlade s účelom ústavy. Procházkov názor, ako už bolo naznačené, nie je veľmi rozšírený, ale je dobre vyargumentovaný.

Béla Bugár zdá sa pléduje za cestu zinscenovaného konania o výklade ústavy. Na jeho začatie je ale podľa ústavy a doktríny ústavného súdu potrebné, aby existoval reálny spor o výklad ústavy medzi (zjednodušene) štátnymi orgánmi. Nasimulovanie takého sporu isteže nie je nelegitímne, otázne je, ktoré orgány sa dostali do výkladového sporu a aké má tento spor praktické implikácie. Skutočne by bolo ten spor potrebné premyslene zahrať, keďže nateraz medzi orgánmi neexistuje.

Peter Schutz zas kreatívne navrhuje, aby Mečiarova vláda medzi rokmi 1994 a 1998 bola vyhlásená za „režim s prvkami zločineckého“ a aby bola prerušená právna kontinuita vlády. Teda akoby nebola, a rušiť teda nič netreba. Schutz si je vedomý, že je to cesta po tenkom ľade, ktorú však možno označiť skôr ako cestu guľometom na zajace. Pochybujem, že guľomet vie urobiť chirurgický rez, ktorého potrebu (ohromná opatrnosť) si Schutz uvedomuje tiež. A to ani ak by guľomet držal chirurg.

Marián Leško sa pri legitimite zrušenia amnestií ústavným zákonom, podobne ako predkladatelia starších návrhov na ich zrušenie, v mnohom spolieha na Radbruchovu formulu. Radbruchova formula je veľmi zjednodušene o tom, že nespravodlivé právo je potrebné uprednostniť pred spravodlivosťou, to však neplatí, ak je právo extrémne nespravodlivé. V tom prípade musí pozitívne právo ako nepatričné právo, priam neprávo, ustúpiť spravodlivosti. Právo je zároveň právom vtedy ak ašpiruje na spravodlivosť (nemusí ju dosiahnuť). Ak na spravodlivosť ani neašpiruje, nie je právom. Radbruchova formula teda konštatuje aj premenu práva na neprávo. Ak by mali Mečiarove amnestie spadať pod extrémne nespravodlivé právo, ktoré navyše ani len neašpirovalo na spravodlivosť, nebolo by žiadne ich rušenie potrebné, jednoducho by toto priam neprávo súdy a ostatné orgány práva neaplikovali a veselo by sa vyšetrovalo a súdilo. Konflikt práva a spravodlivosti či morálky je veľkou témou právnej filozofie a aj tí, ktorí sa považujú za prirodzených právnikov na rozdiel od právnych pozitivistov sa sporia o to, kde je hranica, pri ktorej sa z práva stáva neprávo. Podkladom diskusie boli predovšetkým situácie, ktoré nastali počas druhej svetovej vojny (napríklad strata nemeckého občianstva emigrujúcimi Židmi). Nie je tak dokonca ani vôbec samozrejmé, že Mečiarove amnestie sú takou neznesiteľnou nespravodlivosťou, že sú až neprávom. Určite sú veľmi nespravodlivé, bolo by však potrebné vyargumentovať, prečo až neznesiteľne resp. extrémne nespravodlivé, a to na pozadí niektorej verzie tzv. argumentu z nespravodlivosti (Radbruchova formula je jednou verziou). Túto argumentácia však nepredložili ani predkladatelia pôvodných návrhov, ani Marián Leško. Spoliehajú sa teda zrejme na porozumenie publika, akýsi samozrejmý súhlas v hodnotení, ktorý však vôbec nemusí byť samozrejmý.

Mne osobne sa Mečiarove amnestie zdajú nespravodlivé, veľmi nespravodlivé, ale nie extrémne nespravodlivé.

Prejdime teraz krátko k údajným základným prekážkam zrušenia Mečiarových amnestií.

Prekážky: rozhodnutia ústavného súdu, retroaktivita a Štrasburg

Tieto prekážky možno sumarizovať takto: Amnestie nemožno zrušiť ani zmeniť, povedal to totiž už ústavný súd (najmä I. ÚS 30/99). Ak by došlo k zrušeniu, bude porušený zákaz retroaktivity resp. v širšom princíp právnej istoty, čo je porušením ústavy. Navyše, už tu máme rozhodnutie Štrasburgu, v ktorom sme prehrali, lebo Štrasburg povedal, že amnestie zrušiť nemožno.

Rozhodnutie ústavného súdu, ktorým senát vyložil ústavu tak, že rozhodnutie o amnestii nemožno zmeniť iným rozhodnutím o amnestii už zožalo kritiku a netreba ju opakovať. Veľmi ostré právne stanovisko k tomuto výkladu podpísali viacerí nie nadarmo uznávaní právnici (spomeňme profesora Jozefa Prusáka) a je stále dostupné online na http://komentare.sme.sk/c/2211654/vypocet-nespravnych-stanovisk-a-pravnych-zaverov-i-senatu-ustavneho-sudu.html. Podstatné je však odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný súd totiž povedal, že právomoc prezidenta (alebo predsedu vlády ak vykonáva niektoré jeho právomoci) zrušiť amnestiu jednoducho nie je uvedená v ústave, preto ju prezident nemá. Prezident môže amnestiu podľa súdu iba udeliť. Zároveň súd bez bližšej argumentácie povedal, že dôvod neprípustnosti trestného stíhania, ktorým je amnestia, nemôže odpadnúť a že obnoviť odložené trestné stíhanie nemožno. Zmeniť amnestiu nemôžu nijako ani orgány činné v trestnom konaní. Senát sa však nezaoberal otázkou zrušenie cez ústavný zákon, takto spor naformulovaný nebol a viaceré argumenty z rozhodnutia by sa dostali do iného svetla. Navyše, dané výkladové rozhodnutie je len rozhodnutím senátu. V súčasnosti už ústavu záväzne vykladá plénum.

Argument o retroaktivite a porušení právnej istoty je založený na tom, že amnestovaným osobám mala vzniknúť dôvera v nezmeniteľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými bolo zastavené trestné stíhanie. Takto široko však dôvera, právnicky povedané právna istota, nie je formulovaná v ústave ani cez zákaz dvakrát konať/súdiť v tej istej veci ani cez účel zákazu spätného pôsobenia práva. Totiž v zmysle zásady nie dva razy v tej istej veci nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Ani jedno v prípade podozrivých z amnestovaných trestných činov nenastalo. Zákaz spätného pôsobenia práva je založený na tom, že človek má mať právo sa takpovediac zariadiť. Ak by právo bolo menené spätne tak, že napríklad by sa trestným činom stalo niečo, čo bolo v čase konania dovolené, nemohli by sme si nikdy byť istí, či to, čo konáme nebude neskôr sankcionované. V takom právnom režime sa nedá žiť, neexistuje v ňom sloboda. Dôvera páchateľov amnestovanej trestnej činnosti v právo by však zrušením amnestií nebola nijako sklamaná, nijako nebola narušená ich spôsobilosť sa zariadiť v minulosti. Spoliehanie sa na to, že skutok bude amnestovaný nespadá pod legitímne očakávania, a spoliehanie sa na to, že skutok bol amnestovaný nijako nemohlo ovplyvniť spáchanie skutku, teda to, ako sa páchatelia „zariadili“. A ak by malo byť očakávanie a zariadenie sa páchateľov tak ako by bolo formulované na pozadí právnej istoty zaznamenané najvernejšie, muselo by znieť nasledovne: „Ak by som vedel, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nespáchal.“ A taká formulácia je zjavne bizarná a takéto očakávanie nikto nemohol mať. Porovnajme ju s bežným vyjadrením dôvery a sklamaním sa v nej: Fajčenie bolo povolené. Ak by som vedel, že fajčenie bude spätne zakázané, nefajčil by som/sporil by som si na pokutu/atď.“ Túto dôveru nesmieme sklamať, nie tú prvú. Mohli si páchatelia myslieť, že ich činy nie sú trestné? Nemohli. Ako inak by sa zariadili, ak by ich skutky neboli amnestované? Nijako, alebo by ušli do zahraničia, čo by i tak nebolo v súlade s právom, preto to nemôže byť legitímnym očakávaním.

Ako argument proti zrušeniu sa často objavuje poukaz na to, že na Európskom súde pre ľudské práva sme už raz prehrali a prehráme znova, ak amnestie zrušíme. Výsledkom teda bude len to, že “zlosynom“ zaplatíme zas. Argument Štrasburgom sa nedá odbiť obyčajným konštatovaním, aby sme nad tým teraz nešpekulovali (Mazák). Treba sa ním zaoberať, veď prečo teraz nie a inokedy áno? Rozhodnutie ESĽP vo veci Lexa v. Slovenská republika z roku 2007 však nehovorí, že amnestie nemožno žiadnym spôsobom zrušiť. Súd dokonca ukazuje pestrosť názorov na otázku zrušiteľnosti amnestií. Tak ako čítam rozhodnutie, ESĽP je jednoducho deferenčný k názoru domácich orgánov (ústavný súd, najvyšší súd) a k právnej doktríne. Ak teda nezrušiteľnosť amnestie (inou amnestiou) konštatujú domáce súdy aj domáci právnici a daná pozícia je rozumná, Štrasburg nenašiel dôvod tento názor prejudikovať, preto konštatoval porušenie práv Lexu. Naznačil však, že kontext je širší a že sleduje aj dianie na Slovensku a všimol si aj návrh na zrušenie amnestií cez ústavný zákon, dané však, podľa slov ESĽP, nemohlo mať vplyv na rozhodnutie v otázke tak, ako bola pred súd postavená (pozri obiter dictum v bodoch 140 a 141). To tiež znamená, že ak otázka bude postavená inak, právne bude situácia iná a aj rozhodnutie ESĽP tak môže byť iné. „Inakosť“ situácie by nastala napr. aj tým, ak by k zrušeniu amnestií došlo prostredníctvom ústavného zákona. Každopádne, ostane nám tu teoreticky predsa len problém interpretácie právnej istoty zo strany Štrasburgu aj v rámci zákazu súdenia dva razy v tej istej veci. Hoci daný zákaz by podľa mňa v tejto situácii porušený nebol, Štrasburg môže mať iný názor. I tu by sa však hádam dalo argumentovať zákazom zneužitia práv z čl. 17 Dohovoru.

Vlk (takmer) sýty, ovca (takmer) celá – ústavný zákon, ale inak

V ústavnom práve je to takmer vždy o takmer – o šetrení jedného princípu na úkor iného. Úplne „čisté“ riešenia takmer neexistujú. Ako teda čo najústavnejšie, nech to znie akokoľvek zvláštne, zrušiť amnestie?

Nie je tajomstvom, že právni pozitivisti a pozitivistky preferujú, aby tzv. „špinavá robota“ bola robená zákonodarcom alebo ústavodarcom, nie súdmi cez interpretáciu. Zároveň by riešenie malo byť úprimné a vecné, nemá ísť o prečarovanie práva na neprávo cez Radbruchovu formulu. Úprimným riešením, krytým cez reprezentanta suveréna (magický realistický ľud) je aktivita Národnej rady ako ústavodarcu - teda, predsa len, ústavný zákon. Také riešenie sa dá, a myslím si, že sa aj má, naformulovať inak ako to súčasné, ktoré je predložené v parlamente.

Aj taký ústavný zákon vieme naformulovať ako pravidlo (vyhovenie časti Šamkovej kritiky), ktoré je všeobecné a bude pôsobiť aj do budúcna. Normotvorca by teda ostal normotvorcom. Zároveň, vieme implementovať normy (hoc nezáväzné) medzinárodného práva. Totižto, obsahom ústavného zákona, ktorým by sa „rušili“ Mečiarove amnestie by mohol byť text obmedzujúci okruh osôb, ktoré sú amnestovateľné, resp. jeho súčasťou by mohlo byť aj obmedzenie amnestovania činov, ak existuje podozrenie, že boli spáchané v rámci politického boja. Takéto vymedzenie by bolo použiteľné aj pri súčasnej právnej úprave, kedy je možné udeliť amnestiu už len agraciačnou, nie aboličnou formou. Zastaviť trestne stíhanie, alebo prikázať, aby sa nezačalo, tak ako to bolo v prípade Mečiarových amnestií, totiž už v súčasnosti nie je možné. Je možné len odpustiť trest alebo jeho časť. Text ústavného zákona by mohol byť tiež inšpirovaný rezolúciou Valného zhromaždenia OSN o ochrane pred núteným zmiznutím z roku 1992, ktorou argumentujú zástancovia zrušenia amnestií. Mohol by znieť napríklad tak, že amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym osobám predstaviteľov štátnej moci. Následne by sa dal presnejšie definovať pojem „predstaviteľ štátnej moci“ a ústavný zákon by mohol vymedzovať, že nemožno amnestovať trestné činy, kde existuje podozrenie ich spojenia s politikou (iste, text by bolo potrebné výrazne precizovať). Takýto ústavný zákon by následne mal určenú aj spätnú pôsobnosť. Len na odstránenie pochybností - vzťahoval by sa celkom jasne aj na amnestiu prezidenta Michala Kováča svojmu synovi.

O aplikácii ústavného zákona by potom rozhodovali orgány aplikácie práva, vo finále súdy. Sudcovia by mohli iniciovať konanie pred ústavným súdom, ktorý by teoreticky vedel preskúmať aj súlad ústavného zákona s ústavou (už spomenutý prípad Melčák), ak chceme mať pri riešení aj dohľad ústavným súdom. Vlk by bol takmer sýty a ovca takmer celá.

(ku koncu Nekonečného príbehu) Atrey: To celé preto, aby sme zistili to, čo sme už vedeli?

Isteže, dá sa pýtať, na čo to celé obťažovanie sa amnestiami po toľkom čase? Na to, aby sme zistili to, čo sme už vedeli? Alebo na dosiahnutie spravodlivosti – potrestanie páchateľov? Nehovorím, že sú to malé ambície, len prvá má skôr zmysel cez zážitky na ceste a druhá je, no, vo hviezdach, ak sa reálne pozrieme na domácu úspešnosť vyšetrovania s politikou spojenej trestnej činnosti (teda, ehm, podozrení z trestnej činnosti). Na férovú šancu spravodlivosti by preto zrušenie Mečiarových amnestií veľmi pravdepodobne nestačilo, niečo by bolo potrebné urobiť aj s orgánmi ochrany práva. Zdá sa tak, že od prípadného zrušenia sa očakáva aj, a niektorými predovšetkým, ešte niečo iné - akýsi symbolický morálny reštart republiky, veľké vysporiadanie sa s minulosťou, ktoré nás zachráni pred ničotou alebo aspoň odštartuje príbeh takej záchrany. Túto ašpiráciu vlastne vycítil predseda vlády a výsledkom je žiaľ akúsi auru úprimnosti postrádajúca deklarácia odsudzujúca amnestie. Spomenuté očakávanie je podľa mňa skôr naivné. To by tí amnestioví Bastianovia – poslanci a poslankyne národnej rady – museli byť schopní dať vláde (v širšom zmysle slova) nové meno (Moon child je len jednou z možností) a tak ju premeniť. Nerobiť len hrubé čiary. Ani to by vlastne nestačilo.

To by si navyše, a nepoviem nič nové, len trochu dlhšie ako obyčajne, kritické množstvo ľudí muselo uvedomiť, že sme všetci súčasťou nikdy nekončiaceho príbehu. Aj preto, uchmatnúc slová od Živých kvetov, to čo nás spája, je silnejšie a väčšie ako to, čo nás delí. Príbeh, ako príbeh (z) príbehov, nás presahuje a sme nielen jeho divákmi, ale aj jeho aktérmi. Zároveň, hoci sme z časti napísaní, z časti máme aj slobodnú vôľu, autonómiu a teda aj zodpovednosť – sme pisateľmi. Milo autoreferenčne, ako aj vo filme, čítame príbeh, ktorý žijeme. Poukaz na túto autonómiu každého jednotlivca a zároveň na jeho pôsobenie v spoločnosti je napokon, navonok paradoxne, východiskom a záverom (aj apelom) mnohých nielen takpovediac pozitivistických teórií práva (H.L.A. Hart), ale aj tých prirodzenoprávnych (L. Fuller, N. Simmonds). Záchrana pred ničotou nemôže ísť zhora ani zvonku, práve naopak.

Mečiarove amnestie sú malou, ale významnou súčasťou nášho slovenského príbehu. Ich zrušenie by bolo pozitívnou kapitolkou, ale na zmenu deja je treba urobiť viac – oveľa viac. Nezobudíme sa do novej krajiny.



Názory k článku Nekonečný príbeh Mečiarových amnestií:


  Juraj Gyarfas, 21. 01. 2017 v 18:57 - privítanie

S veľkou radosťou vítam novú prispievateľku aj skvelý blog na veľmi zaujímavú tému. Právne výborne vyargumentované a vzhľadom na tému dokonca aj výborne odľahčené :-)

Teším sa na diskusiu.

  robo dudaš, 22. 01. 2017 v 11:32 - Argentína a zákon v materiálnom zmysle

chcem len poukázať na to, že Šamko vo svojom príspevku zverejnenom na pravnelisty.sk odkazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Argentíny, ktorý zrušil amnestiu. Je tam zverejnené aj toto rozhodnutie a jeho dôvody sú veľmi zaujímavé. Škoda že sa autorka článku nezaoberala aj týmto rozhodnutím. Inak článok Šamka a ním predložený odlišný názor dvoch sudcov českého US som pochopil tak, že považujú amnestiu za zákon sui generis, teda len za zákon v materiálnom zmysle (nie aj formálnom). Parlament teda tento zákon sui generis nemôže zrušiť keďže ho sám nevydal (nejde totiž o klasický zákon), pričom parlament by mal mať oprávnenie rušiť len to, čo sám vydal. Práve preto sa javí, podľa článku, ako najvhodnejšie riešenie konanie pred ústavným súdom kde by sa namietal rozpor tohto zákona sui generis s ústavou a podobne. inak, ak by sa pripustilo, že parlament môže zrušiť všetko, aj to, čo sám nevydal ako právo, potom by skutočne raz mohol zrušiť aj rozhodnutie v individuálnej veci, čo by asi nebolo v poriadku. a čo s tou námietkou, že ak sa dá amnestia zrušiť ústavným zákonom potom sa aj takýto ústavný zákon dá následne tiež zrušiť. čo potom s amnestiu?

http://www.pravnelisty.sk/clanky/a519-skutocne-mozno-zrusit-cast-tzv-meciarovych-amnestii-ustavnym-zakonom

  Milan Hlušák, 22. 01. 2017 v 15:58 - Ad Lucia

Súhlasím s tým, že zrušenie amnestií by nemuselo pomôcť. Nízka dôvera v štát a jeho inštitúcie by asi u väčšiny viedla k pocitu, že sa pravdy aj tak nedopátrame...

Súhlasím aj s tým, že ísť cestou prieskumu amnestií na Ústavnom súde je príliš komplikované. Najprv by sa totiž musel preklenúť formálny nedostatok, že Ústava sama s takýmto prieskumom nepočíta (zrejme práve týmto sa naša vec odlišuje od často spomínaného argentínskeho príkladu). Ďalej by sa muselo vyriešiť, či takýto Ústavou výslovne nepredpokladaný prieskum je v súlade s deľbou moci a či je vôbec vhodný (želateľný). A aj keby sme tieto prekážky preklenuli, ostáva ešte zodpovedať, akými kritériami by sa mal Ústavný súd pri posudzovaní amnestií riadiť.

BTW pozrime sa na USA. Aj tam majú skúsenosti s politicky motivovanými amnestiami, resp. milosťami (najznámejšia je asi tá udelená Fordom pre Nixona v súvislosti s aférou Watergate). Tamojší ústavní právnici, ale aj Najvyšší súd sa pritom – zdá sa — viac-menej zhodujú, že takéto milosti či amnestie sú súdne nepreskúmateľné. Jedinou obranou pred nimi môže byť strach prezidenta z impeachmentu, z prehry v budúcich voľbách alebo z „prekliatia svojej povesti na veky vekov“.

Pokiaľ ide o ústavný zákon, Luciou navrhnutý prístup je asi naozaj právne čistejší ako to, čo je teraz v parlamente. Osobne by som ale otázku retroaktivity ani pri ňom nepodceňoval. Je síce pravda, že v čase páchania trestnej činnosti sa páchatelia nemôžu spoliehať na amnestiu. Ak im ale raz udelená je a v tom čase ju nebolo možné zrušiť, nedalo by sa tvrdiť, že im predsa len vznikajú určité legitímne očakávania? Nad tým by asi bolo potrebné sa hlbšie zamyslieť; najmä či by nevznikol precedens, ktorý by sa mohol v budúcnosti „zneužiť“ na potrestanie tých, ktorý sa trestu či odsúdeniu vyhli napr. v dôsledku odklonov v trestnom konaní alebo v dôsledku premlčania.

Opäť príklad z USA: po Watergate sa objavili snahy zvrátiť milosť udelenú Nixonovi. V Kongrese bol preto predložený návrh na zmenu ústavy, ktorá by umožnila 2/3 väčšinou oboch komôr zrušiť udelenú individuálnu milosť. Podmienkou však bolo, aby sa tak stalo do 180 dní od jej udelenia. Zdá sa teda, že aj tam cítili potrebu istej časovej limitácie. Navyše, vzhľadom na zložitosť procesu zmeny americkej ústavy bolo jasné, že i keby sa zmena prijala, Nixona by sa s vysokou pravdepodobnosťou nedotkla. To znamená, že dodatok k ústave sa navrhol skôr s myšlienkou na budúcnosť, nie minulosť.

  Tomáš Ľalík, 23. 01. 2017 v 18:50 - Tomáš Ľalík

Musím konštatovať, že ide o zaujímavý článok, ktorý na mnohé otázky odpovedá, ale zároveň iné zasa otvára. Po prečítaní, mi príde asi najviac sporná časť o prekážkach: legitímne očakávania, Štrasburg a ústavný súd.
Čo sa týka legitímnych očakávaní, tak podľa mňa očakávania „páchateľov“ nevznikli momentom spáchania trestného činu, že nebudú trestne stíhaní, ale momentom udelenia amnestie smerom do budúcnosti. Teda pravidlo formulované v článku, že: „Ak by som vedel, že po udelení amnestie na trestný čin, ktorý som spáchal bude táto amnestia zrušená, trestný čin by som nespáchal“, podľa mňa nie je presné. Pravidlo obsahujúce dôveru páchateľov môže zniesť: „Za konanie, ktoré je inak trestným činom, mám amnestiu. Nie je možné ma v budúcnosti zaň trestne stíhať ani voči mne vyvodzovať žiadnu zodpovednosť.“ Legitímne očakávanie sa viaže na inštitút amnestie smerom do budúcnosti. Práve udelenie amnestie toto očakávanie do budúcnosti vytvorilo.
Zároveň očakávanie nie je len akýmsi slabým odvarom legitímneho očakávania a právnej istoty v štýle „legitímne očakávanie nie je absolútne a je ho možné zrušiť, ak sú na to dobré (objektívne/racionálne) dôvody blablabla“ ale, že doteraz inštitút amnestie bol nezrušiteľný, čím dával subjektom absolútnu istotu: nemennosť stavu. Alebo ako by sme potom pristúpili k „normálnej“ amnestii, ktorú mnohí prezidenti aj udelili ?
A tak sa dostávame asi k jadru celého problému vôkol amnestií, že vo všeobecnosti je veľmi zložité rozlíšiť, kde je vlastne hranica medzi morálne odsúdeniahodným činom, ktorý je možné (nutné) zrušiť mimoriadnou cestou (napr. ústavným zákonom), a kde pôjde o akúsi uzurpáciu moci parlamentu (bájneho ľudu), ktorá bude mať prvky svojvôle a diktatúry či zásahu do princípu deľby moci. Kedy je situácia tak naliehavá, že je nutné použiť neštandardné a extrémne prostriedky a kedy ide len o prezentované (umelo vytvorené) mimoriadne situácie? Inými slovami, musel by existovať nejaký jasný štandard (test), ktorý by vedel ponúknuť jednoznačnú odpoveď na uvedenú dilemu. Som skôr skeptický, že (ústavné) právo odpoveď nemôže ponúknuť. Okrem toho, čím častejšie sa mimoriadne pravidlo používa (tu ústavný zákon; máme s tým v SR dostatočné skúsenosti), tým viac sa extrémna a mimoriadna situácia „normalizuje“ a z mimoriadnosti sa stáva každodennosť a rozdiel sa stiera. V tomto smere už ústavný zákon stratil svoje „čaro“.
Ani argument zo Štrasburgu nie je úplne jasný a presvedčivý. Po prvé, nie je jasné, ako by sa s uvedeným ústavným zákonom vyrovnali prokuratúra a súdy na Slovensku: či by ho aplikovali, ako by ho aplikovali, či by sa ústavný zákon nedostal pred ústavný súd, či by nebol zrušený, atď. Bez ohľadu na prvé, nie je vôbec jasné, ako by sa s otázkou vysporiadal ESĽP: deferencia na ESĽP funguje len voči určitým krajinám výrazne západnejšie od Slovenska.
Nález ústavného súdu z roku 1999 sa dá rovnako podľa mňa čítať oveľa extenzívnejšie, a to tak, že sa vzťahuje na zrušenie amnestií akýmkoľvek spôsobom do budúcnosti a nemôže zhoršiť postavenie osôb, ktorým bola udelená amnestia. Vzniká dobromyseľný spor o tom, do akej miery toto rozhodnutie súdu je všeobecné a do akej je konkrétne a viažúce sa výlučne na možnosť prezidenta už raz udelenú amnestiu zrušiť.
Zároveň by som privítal priamu novelu Ústavy, kde by sa inštitút amnestie (a poprípade aj milosti) buď obmedzil alebo úplne zrušil.


  Ján Záchenský, 24. 01. 2017 v 20:06 - Diskusia pokračuje

ako som zistil tak diskusia na témy mečiarových amnestií pokračuje aj na pravnelisty.sk kde publikoval svoj článok na túto tému advokát JUDr. Buzinger, ktorý je skeptický k tomu, že by sa dali amnestie rušiť ústavným zákonom.

ja osobne si myslím, že je trochu zbytočné hľadať odpoveď na otázku, či ústavný súd môže preskúmavať amnestie, nakoľko odpoveď na túto otázku môže dať len samotný ústavný súd. aby tak mohol urobiť, musí mu to niekto predložiť. takže by sa nič zásadné nestalo ak by vláda alebo poslanci podali nejaký návrh na ústavný súd - napríklad súlad zákonov s ústavou.

  Peter, 26. 01. 2017 v 10:52 - premlčanie tr. stíhania

(1) vzhľadom na tr. sadzbu 10r (/15r) a premlčacie lehoty, by aj prípadné zrušenie amnestií muselo mať za následok zastavenie tr. stíhania z dôvodu uplynutia premlčacích lehôt ; keďže zrušenie "amnestií" v tejto veci by zjavne nemohlo viesť k úspechu vo veci, je povaha (proti)-ústavného zákona napádajúceho princíp zákazu retroaktivity sama o sebe pochybná resp. protiústavná (je na to aj nejaký judikát ús čr, že parlament nemôže svojvoľne prijímať (akékoľvek) zákony, ktoré nemajú reálne opodstatnenie - tj v tomto prípade by zjavne nemohli byť páchatelia tak či tak stíhaní);
// ibaže by sa prelomilo aj premlčanie tr. stíhania, tj ďalšia protiústavná retroaktivita //

(2) parlament nemôže rozhodovať v individuálnej veci, inak by mohol prijať rozsudok a uložiť trest; vzhľadom na trojdelenie moci by prijatie takéhto úst. zákona bol zásah do "materiálneho jadra" Ústavy, a bol by rádovo zásadnejším porušením princípu materiálneho právneho štátu, než amnestie udelené "páchteľom", pretože by narušil ústavné princípy - zatiaľčo v prípade amnestie môžeme spochybniť morálny základ ich udelenia, o prípadnom ústavnom zákone môžme povedať, že je zjavne protiústavný ;

atd, atp.


  Ján Záchenský, 27. 01. 2017 v 10:09 - premlčanie nehrozí

pokiaľ sa tu namietalo premlčanie trestného stíhania tak dávam do pozornosti, že tak starý ako aj nový trestný zákon obsahuje ustanovenie podľa ktorého sa do premlčacej doby nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné páchateľa postaviť pred súd pre zákonnú prekážku. Takouto zákonnou prekážkou je aj udelenie amnestie. Od jej udelenia teda premlčacia doba spočíva a začala by opätovne plynúť momentom zrušenia amnestie.
inak podľa toho čo som tu čítal v rámci komentárov (Ľalík) ako aj články na iných stránkach k tejto téme (JUDr. Buzinger), sa nedá považovať argumentácia pani berdisovej ohľadne možnosti rušiť amnestie ústavným zákonom za veľmi presvedčivú. práve naopak, myslím, že stále to vychádza tak, že jedinou možnosťou je ústavný súd, ktorý by mal a mohol odpovedať na otázku, či je amnestia preskúmateľná súdom a ak áno, či je možné vyhlásiť jej nesúlad s ústavou.

  Peter, 30. 01. 2017 v 13:52 - k premlčaniu

platný právny stav 1995-1996

(1) Trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené,
e) proti tomu, proti ktorému sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené,

Zastavenie tr. stíhania nie je zákonná prekážka, ale prekážka rozhodnutej veci sui generis

  Juraj Gyarfas, 30. 01. 2017 v 22:16 - ad Tomáš - legitímne očakávania

Nebudem sa tváriť, že tejto téme rozumiem - to asi nechám povolanejším (tým, ktorí sa vedia povolanejšie tváriť, aj tým, ktorí tomu naozaj rozumejú :-)). Ale mám jednu otázku k legitímnym očakávaniam.

Sú legitímne očakávania relevantné preto, že (i) som niečo legitímne očakával alebo preto, že (ii) som niečo legitímne očakával a na základe tohto očakávania urobil určitý skutok?

Klasický zákaz retroaktivity v trestnom práve myslím vychádza z druhej možnosti - teda urobil som určitý skutok, lebo som legitímne očakával, že za neho nebudem trestaný. Ale to v tomto prípade neplatí - páchatelia v čase skutku nemohli legitímne očakávať, že bude amnestovaný.

V čase vydania amnestie asi mohli legitímne očakávať, že nebude zrušená, ale na základe tohto očakávania zrejme nerobili ďalšie relevantné skutky.

Moja otázka teda smeruje k tomu, kedy sa samotné legitímne očakávanie stáva ústavnoprávne relevantné - či momentom, kedy niečo začnem legitímne očakávať alebo až momentom, kedy na základe tohto očakávania vykonám určitý skutok?

  Peter, 31. 01. 2017 v 07:00 - ad legitímne očakávania

niekto to už písal, parafrázujem - legitímne očakávanie,že o p ä t o v n e nebudú trestne stíhaní a trestaní za skutok vzniklo zastavením trestného stíhania, na základe rozhodnutia prezidenta; v právnom štáte sa teda môžu spoliehať na to, že vec tým skončila a platí zásada ne bis in idem ; (zároveň majú právo legitímne očakávať, že ich právne postavenie nebude horšie než by bolo v čase spáchania skutku, tj dnes majú právo spoliehať sa na právnu relevantnosť uplynutia premlčacej doby - teda ak by sa mal dnes posudzovať ich skutok z 1995, tak aj so zreteľom na plynutie času )

  Peter, 31. 01. 2017 v 07:03 - oprava textu

legitímne očakávanie je - že opätovne nebudú trestne stíhaní potom, čo bolo stíhanie právoplatne zastavené ; teda leg. očakávanie voči štátu vzniklo po rozhodnutí o zastavení tr. stíhania ;

  Tomáš Ľalík, 31. 01. 2017 v 11:43 - Ad Juraj

Podľa mňa je Jurajova otázka zle položená na tento konkrétny prípad a týka sa skôr normálnej situácie existencie legitímnych očakávaní z titulu konania zákonodarcu alebo súdu. Ale tu máme dočinenie s mimoriadnym inštitútom amnestie. Legitímne očakávania vznikli momentom udelenia amnestie, resp. následne právoplatným zastavením trestného stíhania. Legitímne očakávania v tomto prípade sa neviažu na konanie „páchateľov“ trestného činu, ale na skutočnosť, že za trestný čin im bola udelená amnestia zo strany orgánu verejnej moci na to oprávneného. Podstatné je udelenie amnestie a z toho vyplývajúce dôsledky pre páchateľov. V opačnom prípade, teda, ak by sme akceptovali Jurajovu verziu („páchatelia v čase skutku nemohli legitímne očakávať, že bude amnestovaný“), by amnestia ako taká nehrala žiadnu úlohu vo vzťahu k legitímnym očakávaniam a bola nadbytočná. Ale amnestia, pokiaľ v právnom poriadku existuje, je právnym inštitútom, ktorý vyvoláva právne následky, ak sú splnené formálne predpoklady pre jej vydanie. Jedným z jej právnych následkov je aj legitímne očakávanie pre páchateľov, ktorých sa dotýka.
Aj v prípade, keď by sa následne prejednávajúci trestný súd priklonil k možnosti, ktorú predstavil Juraj, vzniká dobromyseľný spor o pravidlo vyplývajúce z legitímnych očakávaní, ktoré nie je jasné a jednoznačné. A v prípade existencie nejasnosti výkladu a následnej aplikácie právnej normy (tu aj ústavne dubióznej), je súd povinný vykladať takúto nejasnosť zakaždým v prospech obvineného (obžalovaného) v zmysle pravidla in dubio pro reo/pro libertate.
Nie som odborník na trestné právo, ale interpretáciu, ktorú predstavil vyššie Peter ohľadom výkladu § 11 ods.1 písm. e) Trestného poriadku účinného v roku 1995, považujem za presvedčivú.

  Ján Záchenský, 31. 01. 2017 v 14:08 - ešte k premlčaniu a nový článok

pokiaľ ide o to premlčanie tak dávam do pozornosti, že zákonnou prekážkou, ktorá spôsobuje spočívanie behu premlčacej lehoty je amnestia. uznesenie o zastavení je len rozhodnutie obsahovo nadväzujúce na amnestiu (bolo vydané preto, že bola vydaná amnestia). teda ak sa zruší amnestia, končí aj uznesenie o zastavení trestného stíhania. Napokon, ten Budajov návrh ústavného zákona, ktorý je v parlamente obsahuje nielen článok o zrušení amnestie ale aj článok o zrušení všetkých rozhodnutí, ktoré obsahovo nadväzovali na vydanú amnestiu. Teda premlčanie a ani ne bis in idem by celkom určite nebránili ďalšiemu trestnému stíhaniu.

inak dávam do pozornosti aj ďalší článok na tému amnestie (Amnestie a Právo na pravdu) zverejnený na pravelisty.sk v ktorom autorka používa aj judikatúru Inter-amerického súdu pre ľudské práva ohľadne amnestií ako aj judikatúru ESLP. veľmi zaujímavé čítanie

  Milan Hlušák, 31. 01. 2017 v 17:49 - Ad legitímne očakávania

Myslím, že amnestia ako taká musí viesť k legitímnym očakávaniam. Inak by — ako píše Tomáš — nemala celkom význam. Na druhej strane ale tieto očakávania môžu byť legitímne, len ak samotná amnestia sledovala legitímny cieľ. Inak ňou vyvolané očakávania nemôžu prevážiť nad legitímnymi očakávaniami občanov, aby trestné činy boli riadne vyšetrené.

Aby amnestia do týchto očakávaní nedôvodne nezasahovala, bolo ju potrebné aplikovať len tam, kde mala naozaj rácio a kde sa to nepriečilo spravodlivosti (rovnosti pred zákonom) a právnemu citu. Napr. si viem predstaviť, že by prezident zamedzil vyšetrovaniu niektorých nie extrémne závažných činov, ak by išlo o starého či veľmi chorého páchateľa. Alebo ak by išlo o morálne veľmi komplikovanú otázku (eutanázia?). To však nie je prípad Mečiarových amnestií.

Navyše tu podľa mňa došlo aj k porušeniu ústavných bŕzd a protiváh. Ústava prostredníctvom amnestií umožňuje prezidentovi zasiahnuť do výkonnej i súdnej moci. Už to musí samo osebe viesť k opatrnému využívaniu tohto práva. Okrem toho, z faktu, že toto právo je zverené prezidentovi, ktorý — čo do trestných vecí — stojí mimo justície i exekutívy, možno vyvodiť, že zmyslom amnestie je odstrániť výnimočné tvrdosti, ku ktorým exekutívu a justíciu vedú zákony a ktoré vie najlepšie posúdiť niekto, kto stojí mimo nich.

Mečiarove amnestie však boli vydané vládou zastupujúcou prezidenta. Vláda mala preto vydať iba také amnestie, ktoré neporušujú uvedené brzdy a protiváhy, a nie amnestie, ktorými exekutíva (prestrojená za prezidenta) amnestuje seba samu.

Všetky tieto znaky sú pri Mečiarových amnestiách očividné, preto si myslím, že elementárna spravodlivosť žiadnemu svojprávnemu človeku neumožňuje sa na ne legitímne spoliehať.

  Peter, 03. 02. 2017 v 07:24 - ad legitímny cieľ


ak väčšina pripustí, že že štát (parlament) môže účelovo v nejakom prípade porušiť vlastné pravidlá (princípy deľby moci), ktoré sú inak zárukou ochrany občana pred štátnou mocou, potom sa stratia akékoľvek ústavné záruky ústavnosti a zákonnosti výkonu štátnej moci aj v ďalších prípadoch ; tu nejde ani tak o to, že udelené amnestie sú "nemorálne", ako skôr o to, že sa tu pripúšťa zásah zákonodarnej moci do moci výkonnej v konkrétnej veci, teda ruší sa princíp delenia moci, čo je ústavný rozvrat a koniec istoty deľby moci v štáte ; teda ani nespravodlivosť udelenia amnestie prezidentom nemôže byť dostatočným dôvodom na jej parlamentné zrušenie, lebo tým dôjde k oveľa vážnejšiemu poškodeniu celého ústavného systému deľby moci v štáte ; teda cieľ sledovaný parlamentom nie je ani legitímny ani legálny (ústavný)

  Filip Petrek, 09. 03. 2017 v 21:42 - Filip Petrek

Dnes ma napadlo jedno potenciálne riešenie, ako by NR SR mohla k problému pristúpiť, zatiaľ som ho v diskusii nezachytil, tak ho posúvam ako možný podnet.

Nebolo by cestou, ak by NR SR schválila ústavný zákon, s tým, že by jeho účinnosť nastavila na nejaký primeraný dátum v budúcnosti (napr. 01.01.2019), následne by prišlo k podaniu návrhu na konanie o súlade PP, a počas plynúcej legisvakancie by prebehol prieskum zákona na Ústavnom súde?
ÚS by sa tak poskytol priestor a čas sa vysporiadať jednak s problematikou možného prieskumu súladu ústavneho zákona s ústavou, a tiež so všetkými vecnými problémami.

Otázkou samozrejme je, či môže byť v konaní o súlade právnych predpisov preskúmavaný platný, ale ešte neúčinný predpis - ja osobne nenachádzam dôvod, pre ktorý by nemohol byť. ÚS síce môže pozastaviť účinnosť skúmaných ustanovení, ale jedná sa o len možnosť. Nevyvodzoval by som z toho, že účinnosť je nutná podmienka prieskumu predpisu. Aj Drgonec uvádza ako podmienku len platnosť. ÚS síce pri rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a jednalo by sa neštandardnú situáciu, keďže by mu de facto bola poskytnutá zo strany NR SR "lehota", dokedy by mohol k veci zaujať stanovisko, inak by potenciálne mohlo prísť k zásahu do práv. Na druhej strane je ale celá situácia neštandardná, a ÚS je orgán, od ktorého sa z času na čas očakáva preukázanie spoločenskej zodpovednosti a zaujatie právneho názoru vo vyslovene politických otázkach aj v istom rozumnom čase. § 26 zákona o ÚS dokonca vyslovene predpokladá uprednostnenie vecí, ktoré sám považuje za naliehavé.

  Simon Drugda, 12. 03. 2017 v 13:18 - Ad Milan Hlušák

Ďakujem autorke blogu za veľmi dobré spracovanie. K SCOTUS by som doplnil, že v 1998 súd rozhodol Ohio Adult Parole Auhtority v Woodward, kde väčšina vedená O’Connor J:

"[C]oncluded that, because a prisoner under a death sentence has a continuing interest in his life, the question raised is what process is constitutionally necessary to protect that interest. Although due process demands are reduced once society has validly convicted an individual of a crime and therefore established its right to punish, [...] the Court of Appeals correctly concluded that some minimal procedural safeguards apply to clemency proceedings. Judicial intervention might, for example, be warranted in the face of a scheme whereby a state official flipped a coin to determine whether to grant clemency, or in a case where the State arbitrarily denied a prisoner any access to its clemency process [pridaný dôraz]."



V našom kontexte môže byť zaujímavý článok "Pardon Me: The Constitutional Case Against Presidential Self-Pardons." Zdá sa, že za prezidenta Nixona(Watergate) a neskôr Busha(Iran-Contra) vznikla aspoň akademická otázka či sa môže prezident samo-amnestovať. Ale myslím, že všeobecne sú v US milosti "viac-menej" nepreskúmateľné ako ste uviedli p. doktor Hlušák.



V Spojenom kráľovstve už má UKSC (predtým House of Lords) tiež skúsenosti s prieskumom milostí, čo by mohlo zaujímať aj tých, ktorí sporadicky argumentujú britským konštitucionalizmom. Hoci prerogatívne milosti boli pôvodne nepreskúmateľné (resp. nonjusticiable), potom čo HoL odomkol prieskum prerogatívnych právomocí všeobecne, prišli postupne na rad práve aj milosti. Dnes už preto neplatí, že: "Mercy is not the subject of legal rights. It begins where legal rights end" (Lord Diplock, Defreitas v Benny [1976]).



*Napr. Hilaire Barnett, Constitutional & Administrative Law, 95-96




V interakcii (appeals to Prvy Council) s jurisdikcami Commonwealthu Lord Slynn v rozhodnutí JCPC napríklad napísal, že ak je milosť udelená: “in an arbitrary or perverse way – on the throw of a dice or on the basis of a convicted man’s hairstyle – or is otherwise arrived at an improper, unreasonable way, the court should prima facie be able to investigate" (Lewis v Attorney General of Jamaica [2001]).



Veľmi zaujímavý článok vyšiel vo februári Adamovi Perrymu> "Mercy and Caprice under the Indian Constitution," kde sa pozrel na prieskum milostí v Indii. Indický Najvyšší súd stanovil tieto možné dôvody prieskumu:


  1. milosť bola udelená bez uváženia;

  2. mala fide;

  3. milosť udelená na základe irelevantných a "extraneous considerations";

  4. prieskum udelenie alebo odmietnutia milosti v prípadoch keď boli "relevant materials kept out of consideration";

  5. svojvôľa.

Čo je podstatnejšie, Perry rozoberá morálny rozmer milostí, ktorý, podľa môjho, funguje podobne pri amnestiách. Rozlišuje dva druhy "mercy," ktoré sa premietajú do rozhodnutia o udelení milosti: 1) pozitívnu a 2) negatívnu mercy.


1) Milosť je zadosťučinením spravodlivosti napriek právu ak trestné súdnictvo produkuje chyby, alebo keď je trest v individuálnom prípade príliš tvrdý (napr. trest smrti za vraždu antecedenta, no nie za "obyčajnú" vraždu?). Viem si predstaviť, že podobné by platilo pri systematických chybách vo formálnom práve, kedy by súdy produkovali neúmerne prísne tresty (a ÚS by z nejakého dôvodu problém sám nezachytil, či zákon by nebol včas zmenený). Ide o "positive mercy," ktorá je v protiklade k tvrdeniu sudcu Šamka, že "akékoľvek rozhodnutie o amnestii, či individuálnej milosti je amorálne, nakoľko vždy umožňuje, aby sa páchateľ trestného činu vyhol odsúdeniu." Pretože spravodlivým a v tomto prípade aj morálnym by bolo uloženie nižšieho trestu, alebo oslobodenie obvineného. V Indii prezident a guvernéri uplatňujú, zdá sa, prevažne tento typ milosti.


2) "Negative mercy" sa premieta do milosti udelenej napriek spravodlivosti. Naše amnestie sú skôr tohoto charakteru. Ich motívom nie je a priori korekcia chýb v systéme uplatňovania trestnej spravodlivosti, aj keď amnestie pravdepodobne zachytia aj prípady ktoré by spadali do prvého typu milosti (spravodlivosť napriek právu). Orgán, ktorý udeľuje milosť (rozhoduje o žiadosti) nie je motivovaný záujmom o spravodlivosť, ale pocitom súcitu čí sympatie k páchateľovi. Naše amnestie boli už udeľované pri príležitosti: zvolenia do úradu (81/1993; 172/1999; a 363/2004 Z. z.); končiaceho jubilejného roka 2000 ( 438/2000 Z. z.); či 20. výročia SR ( 1/2013 Z. z.). Často sa tiež zohľadňujú špeciálne páchatelia: tehotné ženy; matky a osamelí muži s dvoma alebo viac deťmi; muži starší ako 65 rokov a ženy staršie ako 60 rokov; či osoby, ktoré trpia ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Tieto motívý a kategórie skôr evokujú súcit -- a preto negatívnu "mercy."

Perry na záver argumentuje proti prílišnej racionalizácii milostí pri prieskume súdmi, no to už by bolo na dlhšie. Jeho článok odporúčam na prečítanie.


  Simon Drugda, 12. 03. 2017 v 13:20 - Ospravedlňujem sa

Neskoro som prišiel na to, že blog rozoznáva html kód aj normálne formátovanie.

  Simon Drugda, 12. 03. 2017 v 16:03 - do tretice

K prieskumu milostí v common law jurisdikciách aj s nalikovanými rozhodnutiami súdov (pre chyby: irrationality, bias, illegality, či porušenie procesného princípu natural justice) v krátkosti blog Adama Perryho> http://www.iconnectblog.com/.../mercy-and-judicial.../

  Ondrej Halama, 13. 03. 2017 v 16:16 - k retroaktivite

pekný článok,
K retroaktivite: Zákony sú vyjadrením vôle ľudu, nie právnych teoretikov, takže otázka retroaktivity je skôr (akademickou) otázkou toho, aké by právo malo byť, nie aké byť môže. Nemožno obmedzovať toho kto tvorí platné právo (ľud-parlament) samotným platným právom.

  Peter, 14. 03. 2017 v 08:46 - PL. US 27/09 (ČR)

Je-li nucen Ústavní soud odpovědět na otázku, zmocňuje-li čl. 9 odst. 1 Ústavy Parlament rovněž k vydávání individuálních právních aktů formou ústavních zákonů (např. k vydávání trestních rozsudků vůči konkrétním osobám za konkrétní skutek, k vydávání správních rozhodnutí o vyvlastnění, ke zkrácení funkčního období konkrétního představitele státního orgánu, atd., atd.), odpověď zní - nikoli! ...

Jak plyne z judikatury Ústavního soudu, porušení principu obecnosti zákona spadá do rámce nepřípustného narušení právního státu.

  Peter, 14. 03. 2017 v 09:56 - ad retroaktivita (PL US 27/09)

Zákaz retroaktivity ústavního zákona jako podstatná náležitost právního státu

Ústavní soud ... Konstatoval, že "k základním principům vymezujícím kategorii právního státu patří princip ochrany důvěry občanů v právo a s tím související princip zákazu zpětné účinnosti právních norem. … Pro pravou retroaktivitu tudíž platí, že lex posterior ruší (neuznává) právní účinky v době účinnosti legis prioris, popřípadě vyvolává nebo spojuje práva a povinnosti subjektů s takovými skutečnostmi, jež v době účinnosti legis prioris neměly povahu právních skutečností.".

  Peter, 24. 03. 2017 v 12:49 - Niekoľko otázok k materiálnemu jadru Ústavy SR

Dovolím si predniesť niekoľko otázok. Dôjde navrhovanou zmenou ústavy k narušeniu jej materiálneho jadra ? Podľa návrhu (http://www.rokovanie.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=26323) so zrušením amnestií je spojené pokračovanie v trestnom stíhaní (čl.154f). Je možné pokračovať v trestnom stíhaní, ktoré bolo právoplatne zastavené ? Nie je tým porušená zásada zákonnosti trestného stíhania a zákaz retroaktivity v neprospech páchateľa ? Podľa dôvodovej správy by mal ústavný súd preskúmať tak uznesenie, ako aj amnestie, ale samotný návrh v čl. 129a predpokladá len skúmanie samotného uznesnia nr sr s ústavou, z čoho teda vyplýva, že ÚS bude skúmať aj súlad samotných amnestií s ústavou ? Ak sa politicky presadzuje zrušenie amnestií, nie je to porušenie princípu delenia moci a teda politické trestné stíhanie osôb za skutky, ktorých trestnosť zanikla amnestiami ? Je v právnom štáte prípustné, aby 90 (alebo aj 150) poslancov rozhodlo ex-lege o obnovení zaniknutej trestnosti ? Ako môže byť v súlade s princípom právneho štátu politické rozhodovanie o trestnosti a o trestnom stíhaní ? Nie je primárnou a minimálnou požiadavkou trestného konania (vrátane jeho začatia) jeho apolitický charakter ? Nie je tento návrh regresom do obdobia 1948-1960, keď tu platil totalitný nedemokratický ústavný systém, kde vôľa ľudu reprezentovaná komunistickou stranou bola nad zákonom aj ústavou ? Bude takáto zmena ústavy ústavnou zmenou alebo protiústavnou ? Majú dotknuté osoby právo na odpor proti výkonnej moci konajúcej na základe takejto zmeny ? Ak sa vedie diskusia o nezákonnosti amnestií, prečo sa teda neskúma napr. skutková podstata zneužitia právomoci verejného činiteľa, ak má byť toto argumentom ? Kam povedie deštrukcia princípu trojdelenia moci ? Nevznikne ústavný precedens a následne ústavná kríza so zánikom princípu právneho štátu ?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím