rss
K zriaďovateľom stálych rozhodcovských súdov
Ivan Kormaník, 06. 01. 2018 v 19:54
Zdravím čitateľov LF a prajem úspešný rok 2018!
Nižšie je príspevok k zriaďovateľom stálych rozhodcovských súdov po novele zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktorá je účinná od 1.1.2017.
V príspevku je konkrétne:
(A) moje chápanie novelizovaného § 12 ods. 1 ZRK, na základe ktorého môžu stále rozhodcovské súdy („SRS“) zriaďovať napr. národné športové zväzy („športové zväzy“) alebo komory,
(B) môj pohľad na možnosť zmeniť zriaďovateľa SRS,
a to v kontexte prípadu, ktorým som sa v praxi chvíľu zaoberal a ktorý môže poslúžiť ako modelový prípad, aby prípadná debata nebola vedená v príliš všeobecnej rovine.
Načrtnutie prípadu: obchodné spoločnosti uzatvorili pred 1.1.2017 rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej mal spory rozhodovať stály rozhodcovský súd zriadený z.z.p.o. Pred 1.1.2017 bolo začaté rozhodcovské konanie. Pred 31.3.2017 bola uzatvorená medzi zriaďovateľom SRS (z.z.p.o.) a jedným športovým zväzom zmluva, na základe ktorej sa mal namiesto z.z.p.o. stať zriaďovateľom SRS práve tento športový zväz.
(A) K § 12 – môže SRS, ktorého zriaďovateľom je športový zväz rozhodovať akékoľvek spory?
§ 12 ods. 1: Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky môže byť len športový zväz alebo komora zriadená zákonom. […]
Argumenty pre:
(i) Zmluvná voľnosť. Nakoľko možno vzťah založený rozhodcovskou zmluvou považovať za súkromno-právny vzťah, môžeme akceptovať argument, že vzhľadom na zmluvnú voľnosť sa stany môžu dohodnúť na tom, že spor medzi nimi rozhodne SRS zriadený športovým zväzom. (Druhá vec je samozrejme tá, či si slabšia strana skutočne môže vynegociovať vylúčenie rozhodcovskej doložky resp. iný rozhodcovský súd.)
(ii) o nie je zakázané, je dovolené. Ani v § 12, ani v inom ustanovení zákona nie je upravené, či môže takýto SRS rozhodovať akékoľvek arbitrovateľné spory alebo len spory súvisiace s týmto športovým zväzom alebo komorou.
Argumenty proti:
(i) Účel novely. § 12 bol zmenený kvôli tomu, aby si nemohol v podstate hocikto zriadiť stály rozhodcovský súd, čím by bola zabezpečená väčšia transparentnosť a nezávislosť SRS od strán sporu. [1] Pokiaľ by sme prijali argument, že akékoľvek (napr. obchodné) spory môže rozhodovať SRS zriadený športovým zväzom, tak by tento účel nebol dosiahnutý, keďže sa dá (zdá sa) pomerne ľahko nájsť športový zväz, ktorý pre niekoho zriadi SRS. Možno vďaka tomu aj pár športových zväzov vzniklo 😊. [2]
(ii) Úloha športových zväzov. Ako vyplýva zo samotnej podstaty športových zväzov, ich úlohou je rozvíjať konkrétny šport na Slovensku. V zákone o športe sú úlohy športových zväzov pomerne detailne popísané. Nikde sa však nepíše o tom, žeby mohol zriaďovať SRS. Chápem, že ZoRK môže byť lex specialis k zákonu o športe, ale zároveň považujem za absurdné, aby obchodné spory rozhodoval SRS zriadený športovým zväzom, ktorý má plniť úplne iné úlohy.
Záver
Ustanovenie je nejasné a nešťastné. Zákonodarca by mohol pridať do ZoRK aspoň jednu vetu o tom, aké spory budú môcť rozhodovať tieto SRS, inak môžu existovať názory, že SRS zriadený športovým zväzom môže rozhodovať akýkoľvek arbitrovateľný spor, napriek tomu, že športové zväzy majú zo svojej podstaty a zákona úplne inú úlohu.
Keďže (i) športové zväzy sa v tomto prípade využívajú úplne účelovo, (ii) prepojenie medzi nimi a sporom nie je odborné, ale len personálne (v drvivej väčšine práve so žalobcom), (iii) predpokladám, že vedenie sporov pred SRS zriadenými športovými zväzmi nevedie k podpore športu, nevidím dôvod, prečo by mali spory rozhodovať tieto SRS a stojí za zamyslenie, aby bolo toto ustanovenie zmenené.
Ak však už strany uzatvorili rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej má spory rozhodovať SRS zriadený športovým zväzom, mali by súdy postupovať tak, aby bola udržaná jej platnosť (za predpokladu, že sú splnené ďalšie zákonom stanovené predpoklady ako napr. slobodný prejav vôle).
(B) Môže rozhodcovské konanie začaté pred 1.1.2017 viesť SRS, ktorého zriaďovateľ sa zmenil?
Keď som § 12 označil za nešťastný, tak prechodné ustanovenie k nemu ( § 54c[3]) musím označiť za extrémne nešťastné. Z praktického hľadiska veľmi slabo rieši kontinuitu rozhodcovského konania začatého pred SRS, ktorý nespĺňa podmienky podľa novelizovaného § 12 (v zásade sa jedná o z.z.p.o.), keď pripúšťa tri možnosti: (1) obe strany pred 31.12.2016 spoločne vyhlásili do zápisnice, že konanie bude prebiehať podľa pravidiel SRS, (2) rozhodcovské konanie je k 31.12.2016 zastavené, alebo (3) do 31.3.2017 bola podaná žaloba a v takom prípade sú všetky účinky úkonov zachované, len sa koná pred súdom.
Môže teda spor rozhodovať SRS, ktorého zriaďovateľom je niekto iný?
Argumenty pre:
(i) Strany uzatvorili rozhodcovskú zmluvu. Uzatvorením tejto zmluvy prejavili vôľu, aby ich prípadné spory boli rozhodované na rozhodcovských súdoch a nie na všeobecných súdoch.
(ii) Rozhodcovia sa nemusia zmeniť. Takáto zámena zriaďovateľov nemusí mať teda prakticky žiadny dopad na kvalitu rozhodovania. Zriaďovateľ je aj tak zodpovedný len v určitých špecifických prípadoch administratívno-formálneho charakteru.
Argumenty proti:
(i) Rozhodcovský súd zanikol a konanie bolo zastavené. V prechodných ustanoveniach hovorí zákon jasne o tom, že SRS, ktoré nespĺňajú zákonné predpoklady zanikajú a konanie sa zastavuje (ak sa neuplatnia niektoré zákonom dané výnimky). Zákon nepripúšťa inú možnosť v pokračovaní sporu a už vôbec nie zámenu zriaďovateľov. Na rozdiel od § 54b ZoRK, ktorý zaviedol domnienku, že SRS zriadený z.z.p.o., ktorého členom sa stal zriaďovateľ SRS, na ktorom sa dohodli strany v rozhodcovskej doložke, sa považuje za SRS zvolený stranami rozhodcovskej doložky, § 54c ZoRK nezakladá žiadnu podobnú domnienku. Tým, že „pôvodný“ zriaďovateľ nespĺňa podmienky stanovené zákonom, tento SRS zanikol a rozhodcovské konanie bolo zastavené zo zákona k 31.12.2016
(ii) Voľba rozhodcovského súdu. Strany sporu uzatvorili rozhodcovskú zmluvu, prostredníctvom ktorej si vybrali SRS zriadený konkrétnym zriaďovateľom. Keďže SRS by si mali strany skutočne vybrať a keďže si strany nevybrali SRS zriadený športovým zväzom, mám za to že tu rozhodcovská doložka neexistuje. Nakoľko je na SRS prenesená verejná právomoc rozhodovať spory, na základe vôle strán sporu, nemala by byť stranám odobraná možnosť rozhodnúť, ktorý SRS napokon spor rozhodne. Tento argument tu platí o to viac, že „novým“ zriaďovateľom[4] je športový zväz, ktorého kompetentnosť je otázna.
(iii) Nemožnosť uzatvoriť takú zmluvu, ktorá bude mať negatívny dopad na stranu sporu. V slovenskom právnom poriadku neexistuje žiadna norma, ktorá by umožňovala zmenu dohody dvoch strán [rozhodcovskej zmluvy] dohodou iných dvoch strán [zriaďovateľa SRS a športového zväzu]. Keďže práve zmluvné strany (neskôr strany sporu) si vyberajú SRS, mala by zámena zriaďovateľa podliehať minimálne ich schváleniu.
Záver
V nadväznosti na vyššie uvedené argumenty sa prikláňam k názoru, že k zámene nemôže dôjsť.
Na druhej strane, ak strany prejavili vôľu, aby ich spory rozhodovali rozhodcovské súdy, myslím, že tí rozhodcovia, ktorí rozhodovali o spore pred zmenou zriaďovateľa SRS, by mali naďalej v spore rozhodovať (pokiaľ nie sú zaujatí), avšak v režime ad hoc arbitráže, pričom by sa mali uplatniť pravidlá (štatút a rokovací poriadok) SRS z čias pred zmenou zriaďovateľa SRS.
Budem rád za akékoľvek postrehy.
[1] Usudzujem tak na základe tohto odôvodnenia Ústavnoprávneho výboru NR SR:
„Zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2015 obmedzil okruh zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov. Motiváciou bolo obmedzenie vzniku konfliktu záujmov medzi zriaďovateľom a požiadavkou na nestranné a spravodlivé riešenie sporov, prax však ukázala, že vzhľadom na neexistujúci dohľad štátu nad zriaďovateľmi stálych rozhodcovských súdov podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukázalo, že je nevyhnutné túto reguláciu ešte sprísniť.“
[2] K dnešnému dňu máme zaregistrovaných 90 športových zväzov ako napr. Slovenská asociácia korfbalu, Slovenský bridžový zväz a pod.
[3] § 54c
(1) Stály rozhodcovský súd zriadený podľa doterajších predpisov, ktorého zriaďovateľ nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom pre zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu, nemôže po 31. decembri 2016 uskutočňovať rozhodcovské konania podľa tohto zákona a vydávať rozhodcovské rozhodnutia.
(2) Rozhodcovské konania podľa tohto zákona vedené pred stálym rozhodcovským súdom, ktorého zriaďovateľ po 31. decembri 2016 nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2017, ktoré začali a v ktorých nebol rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania pred 1. januárom 2017, sa 31. decembra 2016 zastavujú. Účinky už podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského konania zostávajú zachované, ak účastník konania podá žalobu na súd do troch mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania [….]
(3) Ustanovenie odseku 2 sa nepoužije, ak žalobca a žalovaný spoločným vyhlásením do zápisnice pred stálym rozhodcovským súdom najneskôr do 31. decembra 2016 vyjadria súhlas, že rozhodcovské konanie bude ďalej podľa pravidiel stáleho rozhodcovského súdu a za podmienok tohto zákona prebiehať ako rozhodcovské konanie vedené pred rozhodcovským súdom zloženým z jedného alebo viacerých rozhodcov.
(4) Zmluvné strany nie sú viazané rozhodcovskou zmluvou, ktorá zakladá právomoc stáleho rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľ nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2017, ak do 31. decembra 2016 na jej základe nezačalo rozhodcovské konanie alebo ak rozhodcovské konanie bolo zastavené podľa odseku 2. […]
[4] Pri striktnom aplikovaní gramatického výkladu by sme mohli tvrdiť, že zriaďovateľ je osoba, ktorá SRS zriadila, nemôže byť teda nahradený „novým“ zriaďovateľom. Zriaďovateľ môže byť len jeden.
Názory k článku K zriaďovateľom stálych rozhodcovských súdov:
Jaroslav Čollák, 06. 01. 2018 v 23:28 - len k terminológii a nadhľadu
Praktická skúsenosť hovorí o tom, že donútiť NÁRODNÝ športový zväz ad hoc a len pre potreby "imaginárneho objednávateľa" súdu - nie je až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Rovnako, pre mňa základné východisko že
(i) ak NŠZ môže zriaďovať SRS, potom môže
(ii) prejednávať a rozhodovať všetky arbitrabilné spory v zmysle ZORK je absolútne správne, nakoľko AJ v oblasti športu
(iii) existujú napr. obchodnoprávne spory (profesionálny hráč_klub=dokonca pracovnoprávny --> o tom som písal už na inom mieste (http://www.ucps.sk/riesenie_pracovnopravnych_sporov_v_sporte_profesionalny_sportovec_klub_jaroslav_collak, amatérsky športovec - zmluva o amatérskom vykonávaní športu v zmysle ZOŠ, tréner - klub - § 269 ods.1 ObZ) - ergo
(iv) nevidím dôvod, prečo by prejednávanie sporov v celom ich "arbitrabilnom rozsahu" v zmysle dikcie ZORK malo byť pre SRS zriadené NŠZ vylúčené (to v rozsahu reakcie na citáciu autora "Chápem, že ZoRK môže byť lex specialis k zákonu o športe, ale zároveň považujem za absurdné, aby obchodné spory rozhodoval SRS zriadený športovým zväzom, ktorý má plniť úplne iné úlohy." --> vzťahy, ktoré NŠZ v sebe kumuluje a ktoré na základe realizácie združovacieho práva zastrešuje a ktorých zákonnú kvalitu garantuje majú v mnohých prípadoch obchodnoprávny charakter, preto návrh de lege ferenda a záver autora je z môjho pohľadu - v istom pohľade - skutkovo a východiskovo nepresný.").
Ivan Kormaník, 07. 01. 2018 v 12:04 - k názoru J. Čolláka
Je pravdou, že sa športovým právom, na rozdiel od Vás, nezaoberám, takže neviem, aké "jednoduché" je zriadiť národný športový zväz (preto som za vetou, hovoriacou o tom, že možno aj vznikli nové národné športové zväzy, dal emoticon :-) ), ale určite si uvedomujem, že rozdiel medzi národným športovým zväzom a športovým zväzom existuje (národný športový zväz som si hneď v úvode zadefinoval).
Čo sa týka existujúcich národných športových zväzov, našťastie som nemusel v praxi žiaden presviedčať, aby zriadil SRS, ale z toho, čo vidím v praxi, tak viem, že to ide; aké presviedčacie prostriedky sú používané, netuším.
Pri analýze som vychádzal zo stránky: https://sport.iedu.sk/Company/NationalSportsAssociation/List, kde je pomerne dosť národných športových zväzov, z čoho som usúdil, že nájsť národný športový zväz nemôže byť problém.
Samozrejme, akceptujem, že vzťahy medzi športovcami a ich zamestnávateľmi (prípadne medzi klubmi apod.) sa riadia obchodným právom a úplné súhlasím, aby o nich rozhodovali SRS zriadené národnými športovými zväzmi. Keď som uviedol "obchodné spory", mal som na mysli skôr (pre mňa) bežnejšie obchodné spory medzi podnikateľmi podnikajúci napr. v energetike, IT, stavebníctve a pod. a nie obchodnoprávne spory per se.
Naďalej mi však príde absurdné, aby SRS zriaďovateľom ktorého je napr. národný športový zväz zastrešujúci hráčov frisbee (nič proti nim ani proti tomuto športu), rozhodoval spory medzi napr. stavbármi.
Juraj Gyarfas, 13. 01. 2018 v 22:18 - Ad Ivan
Po prvé, jadro problému je podľa mňa v posadnutosti slovenského (a českého) právneho prostredia reguláciou zriaďovateľov SRS a celkovo konceptom SRS. Okrem Slovenska a ČR existuje takáto úprava podľa mojich vedomostí v rámci EÚ už len v Maďarsku a Grécku. Všetky vyspelé arbitrážne jurisdikcie si vystačia s legislatívnou úpravou vybranej osoby (appointing authority) a nemajú potrebu limitovať zriaďovateľov rozhodcovských inštitúcií. Súhlasím, že regulácia SRS na účely spotrebiteľskej arbitráže je vhodná, ale nerozumiem, prečo je táto regulácia potrebná v obchodnej arbitráži.
Na Slovensku sa určitý status zriaďovateľa SRS vníma ako záruka (alebo naopak výluka) kvality rozhodovania v konkrétnych veciach. V konkrétnej veci však rozhoduje konkrétny rozhodcovský súd. Rozhodcovia pritom nemusia byť ustanovení len zo zoznamu daného SRS ( § 15). V spojení s arbitrárnym legislatívnym obmedzením spôsobilých zriaďovateľov to vedie k absurdným záverom. Prečo by napr. stály rozhodcovský súd pri Komore kominárov Slovenska mal byť a priori lepší ako pri zahraničnej obchodnej komore existujúcej na Slovensku vo forme občianskeho združenia alebo pri fiktívnom Spolku priateľov arbitráže? Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že SRS pri komore kominárov by mal byť a priori horší - práve naopak, môže byť vynikajúci. Podstata je v tom, že takéto rozlišovanie je zo strany zákonodarcu absolútne arbitrárne.
Po druhé, arbitrárna je podľa mňa aj predstava, že takouto reguláciou sa niečo vyrieši. Skúsme si predstaviť, že určitá entita, ktorá nie je spôsobilým zriaďovateľom podľa § 12, by na internete zverejnila rozhodcovské pravidlá, ktoré by strany mohli odkazom inkorporovať do svojej rozhodcovskej zmluvy. Zároveň by ponúkala služby vybranej osoby (pomoc pri ustanovení rozhodcov) a prípadne administratívne služby. Prečo by takýto model nemohol fungovať? Ide o obchádzanie zákona? A kde presne je hranica obchádzania - ak napr. Spolok priateľov arbitráže zverejní na internete rozhodcovské pravidlá na ad hoc arbitráž, je to už obchádzanie? A ak jeho jednotliví členovia budú zároveň zadarmo ponúkať služby vybranej osoby?
Po tretie, teraz už k téme, píšeš, že je "absurdné, aby obchodné spory rozhodoval SRS zriadený športovým zväzom". Jasné, všetci tam cítime závan obchádzania účelu zákona. Ale kto potom načrtne hranicu? Ad absurdum sa dá argumentovať aj na druhej strane. Je v poriadku, aby RS SAK rozhodoval spory, ktoré nesúvisia s advokáciou? Je v poriadku, aby RS SOPK rozhodoval spory, ktoré nesúvisia s obchodom a priemyslom? Úvahy o automatickom naviazaní spôsobilých sporov pred určitým SRS a účelom jeho zriaďovateľa vedú k absurdným záverom. Osobne si myslím, že na arbitrárnu reguláciu je dobré reagovať reštriktívnym výkladom. Ak chcel zákonodarca regulovať súkromnoprávne vzťahy a zasiahnuť tak do zmluvnej autonómie, mal to urobiť výslovne. Ak v zákone nie je ustanovenie, ktoré by viazalo dovolený predmet sporov pred určitým SRS na činnosť jeho zriaďovateľa, treba asi vychádzať zo všeobecného pravidla zmluvnej autonómie (aj v súlade s ústavnoprávnou doktrínou preferencia platnosti právnych úkonov).
Po štvrté, k právnemu nástupníctvu zriaďovateľov sa vyjadril NS SR, sp. zn. 2 Obdo/47/2016 a potvrdil, že pri nástupníctve zriaďovateľa ostáva rozhodcovská zmluva zachovaná. Uvedomujem si, že toto rozhodnutie sa týka prechodných ustanovení k úprave účinnej 1.1.2015 a z tohto hľadiska ide o jednoduchšiu situáciu. Prechodné ustanovenie § 54b takéto "nástupnictvo" vo vzťahu k postaveniu zriaďovateľa SRS výslovne pripúšťalo. Prechodné ustanovenie § 54c je reštriktívnejšie a legislatívne menej jasné. Ale otázku možno formulovať aj nasledovne. Existuje všeobecný zákaz toho, aby v dôsledku právneho nástupníctva došlo k zmene SRS v už uzatvorenej rozhodcovskej zmluve (napr. pri splynutí dvoch športových zväzov)? Takýto zákaz podľa mňa neexistuje a teda zrejme nič nebránilo tomu, aby podobná operácia prebehla pred 1.1.2017 medzi dvoma zriaďovateľmi, ktorí boli v tom čase ešte obaja spôsobilí podľa účinného znenia § 12 (v článku píšeš, že k tejto operácii došlo až medzi 1.1. a 31.3.2017, čo by asi menilo situáciu, lebo konanie malo byť ex lege zastavené už 1.1., ale na účely diskusie predpokladajme, že k operácii došlo pred 1.1.2017). Vo všeobecnej rovine nesúhlasím s tým, že v slovenskom právnom poriadku neexistuje zmluva medzi dvoma osobami, ktorej účinky by viedli k zmene zmluvy medzi dvoma ďalšími osobami. Ak medzi A a B dôjde k zmluve o zlúčeniu, môže to mať vplyv na zmluvu medzi C a D, podľa ktorej mala obsah tejto zmluvy doplniť práve zaniknutá osoba A. Uvedomujem si, že pri singulárnej sukcesii je to trochu komplikovanejšie, ale naozaj je to vždy vylúčené?
Tým sa dostávame k druhej otázke - existuje takýto zákaz nástupníctva zriaďovateľa SRS v danej rozhodcovskej zmluve? Keďže rozhodcovská zmluva zrejme neobsahovala výslovnú úpravu tejto otázky, je potrebné vyplniť medzeru v zmluve a skúmať vôľu strán. To je faktická otázka a nedá sa vyriešiť od stola. Ale vo všeobecnosti by som sa domnieval, že pre strany bolo dôležiteľšie, aby sa spor riešil v arbitráži a nie pred štátnym súdom, a identita zriaďovateľ konkrétneho SRS bola sekundárna.
Čo si o tom myslíš? Teším sa na repliku.
Ivan Kormaník, 03. 02. 2018 v 13:24 - Ad Juraj (k zriaďovateľom rozhodcovských súdov)
Záver, ku ktorému som (zatiaľ) došiel je nasledovný:
1. Je nezmyselné, aby ZoKR dovoľoval zriaďovať SRS len limitovanej skupine subjektov. Komory a národné športové zväzy nie sú garantom toho, že spory pred ich SRS budú rozhodnuté lepšie ako spory, ktoré by rozhodovali SRS zriadené niekým iným, napr. ZZPO alebo materskou školou. Je nemožné určiť hranicu medzi kompetentným a nekompetentným zriaďovateľom. Ďalej, korelácia medzi kompetentnosťou zriaďovateľa a nestrannosťou/odbornosťou rozhodcov môže byť nulová.
2. Viac dôležité (než v zákone určiť množinu zriaďovateľov SRS) je, zabezpečiť, aby spory rozhodovali rozhodcovia, ktorí nebudú naklonení tej strane, ktorá týchto rozhodcov využíva pravidelne. Predpokladám, že námietka predpojatosti nie je vždy dostatočne efektívnym prostriedkom, preto by bolo vhodné zvážiť ďalšie prostriedky, ako zabezpečiť nestrannosť rozhodcov. Napadlo mi, či by nebolo riešením, žeby sa na rozhodcovskú doložku neprihliadalo, ak by (i) silnejšia zmluvná strana v rámci negociácií trvala na ňou navrhnutej doložke a nechcela by uzatvoriť zmluvu bez tejto rozhodcovskej doložky a zároveň (ii) druhá strana preukázala, že rozhodca mohol byť v minulosti predpojatý v sporoch s tou istou silnejšou stranou (napr. boli voči nemu podané viaceré námietky predpojatosti). Problém totiž podľa mňa často tkvie v tom, že slabšia strana zakceptuje rozhodcovskú doložku, lebo nemá na výber, keď chce silnejšej strane dodávať tovar/služby. Alebo si myslíš, že súčasné nastavenie je dostatočne dobré?
K Tvojmu štvrtému bodu: súhlasím, že neexistuje norma, ktorá by zakazovala zlúčenie zriaďovateľov (neviem si však predstaviť zlúčenie národných športových zväzov alebo komôr). Rovnako súhlasím, že pri univerzálnej sukcesii môže byť zmenená aj zmluva medzi inými dvomi subjektami.
Tiež s Tebou súhlasím, že je dôležité z rozhodcovskej doložky v každom prípade vyvodiť dohodu strán, že prípadný spor bude riešený v rozhodcovskom konaní (hoci možno nie pred dohodnutým rozhodcovským súdom) a nie pred súdom. To som sa snažil naznačiť aj v závere hlavného príspevku.
Budem rád za akúkoľvek reakciu k bodu 2.
Juraj Gyarfas, 07. 02. 2018 v 18:28 - Ad Ivan
Pokiaľ ide o opakované ustanovovanie rozhodcov, to by sa podľa mňa dalo riešiť aj v rámci súčasnej úpravy. Napr. podľa IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration je rozhodca, ktorý bol za posledné tri roky tou istou stranou alebo jej spriaznenou osobou ustanovený aspoň dvakrát na tzv. oranžovom zozname („The arbitrator has, within the past three
years, been appointed as arbitrator on two or more occasions by one of the parties, or an affiliate of one of the parties.“ bod 3.1.3). Uznávam, že toto by sa zrejme nedalo aplikovať, ak bol ustanovený rozhodcovskou inštitúciou. Ale dal by sa možno aplikovať bod 3.1.5 („The arbitrator currently serves, or has served within the past three years, as arbitrator in another arbitration on a related issue involving one of the parties, or an affiliate of one of the parties.“)
Ide síce o soft law, ale podporne by sa dalo použiť aj v našom kontexte.
Pokiaľ ide o argument sily, tohto by som sa mimo vybraných oblastí (spotrebiteľské právo, pracovné právo, atď.) obával. Touto úvahou filozoficky opúšťame súkromné právo. V skutočnom svete nikdy nie sú dve strany rovnako silné. Aj medzi dvoma mega-korporáciami existuje jedna, ktorá chce transakciu viac, než druhá. Tým pádom bude mať druhá v negociácii silnejšiu pozíciu a môže trvať na niektorých podmienkach - napr. aj na rozhodcovskej doložke. Pripustíme potom meritórnu súdnu kontrolu zmluvných podmienok v prospech tej strany, ktorá transakciu chcela viac? Ako by sa sila posudzovala - pôjde o celkovú veľkosť spoločnosti alebo o motiváciu uzavrieť konkrétnu zmluvu? A hlavne – ako sa táto sila bude skúmať v prípade sporu s odstupom niekoľkých rokov bez toho, aby bola výrazne ovplyvnená hindsight bias (ak pre stranu A dopadla transakcia v konečnom dôsledku horšie, zrejme bola od začiatku slabšia)?
Existujú policy dôvody, pre ktoré zákonodarca pristupuje k niektorým skupinám ako k slabším (napr. zamestnanci, spotrebitelia alebo dodávatelia potravín do reťazcov). Síce to v niektorých prípadoch vedie k absurdným dôsledkom (ochrana milionára-spotrebiteľa proti drobnému živnostníkovi-dodávateľovi), ale pravidlo je aspoň predvídateľné. Zavádzať akýsi substantívny test do všeobecného obchodného práva by podľa mňa viedlo k nepredvídateľnej kazuistike, vyšším nákladom na spory a v konečnom dôsledku oslabeniu zmluvnej autonómie.
Čo si o tom myslíš?
Ivan Kormaník, 22. 04. 2018 v 10:37 - Ad Juraj
Čo sa týka soft law (IBA Guideliness), bolo by fajn, ak by boli predmetné ustanovenia (vrátane konceptu the Orange List) zapracované do zákona.
Rozumiem Tvojim argument ohľadne neprípustnosti ochrany jedného z dvoch podnikateľov. Súhlasím, že z koncepčného hľadiska to nie je ideálne riešenie. Na druhej strane myslím, že napr. malí dodávatelia stavebných prác majú (alebo aspoň v krízových časoch mali) veľmi podobné postavenie ako dodávatelia potravín do reťazcov z hľadiska možnosti negociovať zmluvy. Napadlo mi, že by sa riešenie, ktoré som načrtol v skoršom poste, uplatnilo len v prípade, ak obrat za rok predchádzajúci uzatvoreniu zmluvy mala spoločnosť (skupina) napr. 10x väčší ako „slabšia“ strana. Viem, že to neodstráni všetky obavy načrtnuté Tebou a vlastne ani všetky problémy, ktoré vidím ja. Určitú garanciu rovnováhy (aspoň čo sa týka rozhodcovského konania) to však zrejme môže priniesť v obzvlášť vypuklých rozdieloch v „sile“ podnikateľov.
Na druhej strane, takáto úprava by bola možno zbytočne kazuistická a zrejme by postačovalo zapracovanie koncepčnejších riešení, ako sú napr. navrhnuté v IBA Guidelines.
Juraj Gyarfas, 02. 05. 2018 v 22:41 - ad Ivan
Pokiaľ ide o ochrane “slabšieho” podnikateľa – to je asi tiež filozofická otázka presahujúca arbitráž. A v konečnom dôsledku sa to asi láme na tom, či je človek väčší liberál alebo paternalista. Ja sa prikláňam k tomu, že súdna kontrola obsahu zmlúv nie je dobrý nápad – prináša to veľké transakčné náklady, menšiu právnu istotu a podkopávanie zásady zmluvnej autonómie a pacta sunt servanda. Ale priznávam, že toto je primárne reflexiou mojich filozofických názorov.
14. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že aj logickým výkladom za použitia argumentu a minori ad maius (od menšieho k väčšiemu) možno dospieť k záveru, že ak zákon ( § 7 ods. 2 CSP) výslovne ustanovuje, že súd spor prejedná a rozhodne, keď sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať, o to viac platí, že súd spor musí prejednať a rozhodnúť, ak zákon ( § 54 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) rozhodcovskému súdu neumožňuje uskutočniť rozhodcovské konanie. Navyše, strany sporu už v čase rozhodovania odvolacieho súdu neboli viazané rozhodcovskou zmluvou - zakladala totiž právomoc takého stáleho rozhodcovského súdu, ktorého zriaďovateľ nespĺňa podmienky podľa predpisu účinného od 1. januára 2017.
15. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade neboli - v čase rozhodovania odvolacieho súdu - splnené procesné predpoklady pre zastavenie konania podľa § 6 ods. 1 CSP."
NS SR, sp. zn. 3 Cdo/166/2018
Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:20 - čiastočná neplatnosť rozhodcovskej doložky
II. V projednávané věci si účastníci stanovili primární pravidlo pro určení rozhodce, v rámci kterého jmenovitě zvolili tři konkrétní rozhodce, z nichž kterýkoliv je oprávněn rozhodovat v budoucnu vzniklý spor. Pouze jako náhradní pravidlo pro případ, že by žádný z takto zvolených rozhodců nemohl či nechtěl případný spor rozhodnout, byl ujednán eventuální postup pro výběr jiného rozhodce. Z ujednání účastníků se podává, že pokud dojde k výběru rozhodce podle prvotního pravidla, náhradní postup výběru se neprosadí.
Ujednání o náhradním postupu při výběru rozhodce je oddělitelné od primárního pravidla, neboť primární pravidlo může samostatně existovat a prosadit se i bez ujednání o náhradním postupu (jak se ostatně skutečně stalo). Žádné z učiněných skutkových zjištění nezavdává pochybnost o oddělitelnosti ujednání o primárním a o náhradním postupu při výběru rozhodce. Uvedený závěr taktéž respektuje jasně vyjádřenou vůli obou účastníků dohody řešit jejich spory v rozhodčím řízení. Případná neplatnost ujednání o náhradním postupu tak nemůže způsobit (sama o sobě) neplatnost ujednání o primárním výběru rozhodce."
NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 3534/2019
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím