lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (144)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Milan Hlušák (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (5)
Pavol Szabo (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Petr Kolman (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Robert Goral (3)
Maroš Hačko (3)
Josef Šilhán (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Juraj Straňák (2)
Ivan Bojna (2)
Bob Matuška (2)
Juraj Schmidt (2)
Jiří Remeš (2)
Adam Valček (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Martin Gedra (2)
Ludmila Kucharova (2)
Roman Kopil (2)
Anton Dulak (2)
Michal Hamar (2)
Zsolt Varga (2)
Lukáš Peško (2)
Zuzana Kohútová (1)
Bystrik Bugan (1)
Tomas Kovac (1)
Jozef Kleberc (1)
Petr Kavan (1)
Juraj Lukáč (1)
Tibor Menyhért (1)
Matej Košalko (1)
Robert Vrablica (1)
lukas.kvokacka (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Adamova (1)
Roman Prochazka (1)
Katarína Dudíková (1)
Vladimir Trojak (1)
Michal Ďubek (1)
Matej Gera (1)
Peter Kubina (1)
Pavol Mlej (1)
Ivan Michalov (1)
Ján Pirč (1)
Gabriel Závodský (1)
Ondrej Halama (1)
Martin Šrámek (1)
Martin Estočák (1)
Gabriel Volšík (1)
peter straka (1)
Martin Galgoczy (1)
Tomáš Demo (1)
Natalia Janikova (1)
Lucia Palková (1)
I. Stiglitz (1)
Róbert Černák (1)
Martin Svoboda (1)
Dušan Marják (1)
Tomáš Ľalík (1)
Paula Demianova (1)
David Halenák (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Marcin (1)
Martin Hudec (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Nora Šajbidor (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Emil Vaňko (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Ondrej Jurišta (1)
Petr Steiner (1)
Peter Janík (1)
Matej Kurian (1)
lukasmozola (1)
Peter K (1)
Marek Maslák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

ÚS SR: Výklad contra proferentem a preferencia platnosti právneho úkonu ako všeobecné výkladové pravidlá

Kristián Csach, 11. 05. 2010 v 17:13

Možno prinášam sovy do Atén, ale v tomto krátkom poste by som rád upriamil Vašu pozornosť na dva staršie nálezy Ústavného súdu SR. Tieto nálezy boli v súvislosti s výkladom právnych predpisov popísané už na „konkurenčnom“ otvorenom práve. Tu sa však zamerajme na ich význam pre výklad právnych úkonov.

Prvým je nález z 19. júna 2008 (ÚS SR, sp. zn. I.ÚS 243/07). Ústavný súd v ňom potvrdil že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Priznám sa, že až dovčera som o súkromnoprávnom rozmere daného nálezu nemal ani potuchy (týmto ďakujem anonymnej sudkyni z Košíc za milé upozornenie naň). Tento mechanizmus je nazývaný aj výklad contra proferentem. Jeho odôvodnenie (šikovný prehľad, ku ktorému by asi R. Zimmermann mal svoje pripomienky, je tu) je jednoduché a presvedčivé: Ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on... Daný mechanizmus pozná väčšina právnych poriadkov, či už v podobe legislatívnej, alebo inej. Ako som už uviedol vyššie, v legislatívnej podobe je u nás uvedený iba ako špeciálne výkladové pravidlo. Ale dajme slovo Ústavnému súdu (všetky zvýraznenia sú moje):

14. Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná jednou jej stranou (zdravotnou poisťovňou) a sťažovateľ ku nej len „pristúpil“ jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného článku VII bodu dva), predstavuje ďalší zásadný argument proti interpretácii zmluvy podanej všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Takúto požiadavku nemohla zdravotná poisťovňa v tejto veci uniesť, ak sama expressis verbis do čl. VII bodu dva uviedla, že vzťah medzi ňou a sťažovateľom sa bude riadiť nielen Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom či inými právnymi predpismi.

Odhliadnime teraz od toho, že Ústavný súd sa nenamáha s odkazom, odkiaľ takýto všeobecne platný princíp berie, najmä ak je vyjadrený iba v niektorých predpisoch, jasnému výsledku (z ktorého je aj právna veta v ASPI) možno iba aplaudovať. Rovnako o viacerých bodoch tohto nálezu je možné diskutovať (osobitne ten chaos, ktorý má ÚS SR pri rozlišovaní výklad normatívneho textu vs. výklad právnych úkonov; To je ale téma, ktorá sa nesie radom jeho nálezov).

Keď si už dopĺňame znalosti z výkladových metód aplikovaných Ústavným súdom SR na právne úkony, tak sa žiada dodať aj nález z 3. júla 2008 (ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 242/07, ), ktorým ÚS SR vyjadruje starú známu myšlienku, ale peknými slovami (a asi viacerým padne vhod, ak sa budú môcť odvolať aj na rozhodnutie ÚS SR, že):

20. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

Napriek tomu, že tieto dva princípy sú starými známymi, poteší, ak ich človek nájde aj na papieri. Kiež by sme tieto vety (a ich nasledovanie) videli častejšie aj v učebniciach, či v dennodennej súdnej rozhodovacej činnosti...

PS: Linkovanie na Ústavný súd mi dnes nejako nefunguje. V každej adrese si nájdite slovné spojenie "=dokumentandid_spisu" a vyhoďte z neho "amp;", potom tie linky budú fungovať. Ak niekto vie, ako sa tých "ampov" zbavím, nech mi dá vedieť (hoci aj na email, potom to preeditujem).


Názory k článku ÚS SR: Výklad contra proferentem a preferencia platnosti právneho úkonu ako všeobecné výkladové pravidlá:


  Juraj Gyarfas, 16. 05. 2010 v 12:25 - skvelé

To druhé rozhodnutie je podľa mňa skvelé. Nerozumiem, ako mohli krajský súd a Najvyšší súd rozhodnúť tak formalisticky. Vedel som, že v tomto duchu rozhodol ÚS ČR (I. ÚS 546/03 a ešte pregnantnejšie I. ÚS 625/03), ale nevedel som, že to takto sformuloval aj náš ústavný súd. Podľa mňa je to presne to vyvažovanie medzi logikou, etikou a zdravým rozumom, ktoré mám na práve tak rád. A myslím, že takýto judikatórny prístup by bol obzvlášť užitočný v súvislosti s výkladom nájomných zmlúv podľa zákona č. 116/1990 Zb., o ktorých sme tu už diskutovali (tu).

  Juraj Gyarfas, 02. 11. 2012 v 17:24 - k absolútnej neplatnosti

Celkom použiteľný výklad k absolútnej neplatnosti podľa § 39 (o ktorej "nadužívanosti" sa tu už v mnohých kontextoch diskutovalo):

"Absolutní neplatnost právního úkonu podle § 39 obč. zák. pro jeho nedovolenost nastává také v případě, kdy právní úkon svým obsahem nebo účelem odporuje zákonu (jde tedy o právní úkon contra legem). Přitom nemusí jít vždy o rozpor s občanským zákoníkem, nýbrž i s jinými zákony, jimž obsah právního úkonu odporuje.

Lze přisvědčit tomu, že zásadní otázkou, která se váže k § 39 obč. zák., je, zda je toto ustanovení třeba považovat za sankci na každý rozpor právního úkonu se zákonem, na každý rozpor, na každý nesoulad se zákonným zásahem nebo příkazem, a to zejména v případech, kdy zvláštní předpis nemá výslovné ustanovení o následku rozporu daného úkonu se zákonem, tedy když zvláštním zákonem není výslovně stanovena sankce neplatnosti.

Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem nebo proto, že zákon obchází, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu.
"

podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 2373/2012, ze dne 26. 9. 2012

  Juraj Gyarfas, 24. 05. 2013 v 17:12 - ÚS ČR

"Účelem ustanovení občanského práva týkajících se vymezení jednotlivých smluvních typů či důvodů neplatnosti smlouvy má (musí) být proporcionální ochrana veřejného zájmu či práv třetích osob, a nikoliv vytváření pastí či labyrintů, v jejichž změti se snadno ztratí nejen projev vůle právních laiků, nýbrž i osoba povolaná k autoritativnímu výkladu práva.

Jedním ze základních principů výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Tento přístup je odrazen respektu k autonomii smluvních stran, funkci smluvních vztahů i k samotné povaze soukromého práva.

V případech, v nichž existuje vícero plausibilních interpretací, z nichž některé respektují nepochybně vyjádřenou vůli účastníků právního vztahu, zatímco jiné – byť formálně jinak udržitelné – jejich vůli deformují či dokonce zcela popírají, musí dostat přednost výklad (výklady) prve uvedený.
"

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 1783/11, ze dne 23. 4. 2013



  Juraj Gyarfas, 24. 05. 2013 v 17:14 - a ešte

"Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro neurčitost jeho předmětu, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu.

Ústavní soud zdůrazňuje, že v soukromoprávní sféře je třeba určitost právního úkonu posuzovat vždy ve vztahu ke konkrétním okolnostem daného případu, přičemž pro interpretaci obsahu závazkového vztahu je rozhodující skutečná vůle obou smluvních stran v době uzavření smlouvy.

V této souvislosti Ústavní soud připomíná, že v soukromém právu se aplikuje zásada pacta sunt servanda (smlouvy se musí dodržovat) - a to i v případech, kdy je to pro některou ze smluvních stran nevýhodné. Smluvní strana si musí být vědoma své odpovědnosti ve smluvních vztazích a nemůže smlouvy uzavírat a později namítat jejich neplatnost dle své vlastní vůle.

V soukromoprávní sféře platí zásada, že co není zakázáno, je dovoleno. Každý zákonný zásah do této sféry je třeba vnímat jako omezení lidské svobody, a proto je nutno vykládat ustanovení o neplatnosti právních úkonů pro rozpor se zákonem restriktivně a nikoli extenzivně. Opačný výklad by byl v rozporu s článkem 4 odst. 4 Listiny, podle něhož při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod (v tomto případě smluvní volnosti stran) musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu a taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena.
"

podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 3900/12, ze dne 28. 2. 2013




  Juraj Gyarfas, 10. 06. 2014 v 13:26 - ...

Ak je dôvodom neplatnosti právneho úkonu rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie ( § 39 Občianskeho zákonníka), súd v odôvodnení rozsudku musí presne uviesť, v čom tento rozpor (alebo obchádzanie), prejavujúci sa v nedovolenosti konkrétneho dojednania účastníkov, spočíva, inak je jeho rozsudok nepreskúmateľný.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2005 sp. zn. 2 Cdo 227/2004; zbierka stanovísk 2/2014)

  Juraj Gyarfas, 03. 09. 2014 v 19:34 - technická jednota listiny a platnosť právneho úkonu

IV. ÚS 15/2014

"Z pohľadu ústavného súdu je spornou otázka, či krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že v danej veci nebola splnená podmienka tzv. technickej jednoty listiny (kúpnej zmluvy), čo vedie k následku neplatnosti zmluvy, a to najmä z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Okolnosti danej veci sú podľa zistení ústavného súdu zo sťažnosti, z predložených dokumentov, ako aj z vyžiadaného spisu špecifické v tom, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy uvádza medzi prílohami aj geometrický plán. Zároveň mal byť predmetný geometrický plán overený orgánom správy katastra (21. júna 1994 pod č. 559/94) a uložený do zbierky listín. Vychádzajúc zo skutkových zistení všeobecných súdov, geometrický plán nebol pevne spojený so samotnou zmluvou.

Právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom rozsudku sa opiera o tri východiská. Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností možno podľa neho vykonať iba na základe písomnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienku technickej jednoty listiny. Podmienka technickej jednoty listiny nie je splnená v prípade, ak je geometrický plán iba priložený k návrhu na vklad a netvorí pevne spojenú súčasť zmluvy, hoci je overený správou katastra a uložený do zbierky listín. Podľa krajského súdu navyše nedostatok „technickej jednoty listiny“ spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na to, že právomoc vykladať a aplikovať všeobecné záväzné právne predpisy vrátane Občianskeho zákonníka majú v prvom rade všeobecné súdy, považoval ústavný súd za vhodné priblížiť rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k uvedeným trom východiskám. Ústavný súd sa s rozhodovacou praxou oboznámil vlastnou činnosťou na základe rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj na internetovej stránke najvyššieho súdu http://www.supcourt.gov.sk/ .

Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01 prijatého 3. októbra 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného pevného spojenia (zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap. Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár [ § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec ( § 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 263/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je povinný skúmať príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti [v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] a v prípadnom spore o neplatnosť takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“.

Z uvedeného stanoviska skutočne vyplývajú závery, ku ktorým sa krajský súd priklonil a na základe ktorých odôvodnil svoj rozsudok (hoci sa priamo na predmetné stanovisko v odôvodnení neodvolával), a tiež to, že podmienka technickej jednoty listín je podmienkou platnosti právneho úkonu. Ústavný súd sa ale neuspokojil len s uvedeným zistením a vzal na zreteľ aj nasledujúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 z 5. októbra 2006 (uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 ako R 32/2008) pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podľa najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009 z 28. júla 2010.

Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 „Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. ...
Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.
Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.
Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“.

Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010 z 18. januára 2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“.

Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr 68/2011 z 27. marca 2012 v bode 54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov“.

Pre úplnosť sa žiada uviesť, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj ojedinelé opačné stanovisko prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky) považoval za nedostatočné. Napríklad najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 250/2007 zo 16. decembra 2008 uviedol, že „Spojenie jednotlivých hárkov zmluvy o prevode nehnuteľností len kovovou sponou, i keď opatrené ďalšími „zabezpečovacími prvkami“, a to lepiacou páskou a odtlačkom notárskej pečiatky, je z hľadiska vonkajšej formy zmluvy nedostačujúce a nemá za následok, že zmluva po technickej stránke vytvára nedeliteľný celok.“. Už uvedený prehľad neskoršej rozhodovacej činnosti ale poukazuje na odklon od tohto rigidného právneho záveru.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najvyšší súd po zverejnení zjednocujúceho stanoviska a pred vydaním napadnutého rozsudku krajského súdu zjavne zaujal opačné stanovisko k tretiemu z uvedených právnych záverov krajského súdu. Citované rozhodnutia indikujú, že samotný najvyšší súd spochybnil záver, podľa ktorého nedostatočná technická jednota listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti – spôsobuje jej neplatnosť.

Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 200]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť.

Krajský súd sa však s týmto posunom v interpretácii vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny o prevode nehnuteľnosti na (ne)platnosť kúpnej zmluvy najvyšším súdom vrátane rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. Svojím rozhodnutím tak prispel k stavu rozdielnej judikatúry v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach.

Už tento nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu spochybňuje ústavnú udržateľnosť jeho záverov. Ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa aj k ústavnej akceptovateľnosti výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu, a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie ako bežný adresát práva dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).

Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako princíp, ktorý z ústavného hľadiska kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu aj z tohto hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú pre nedostatok technickej jednoty listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod neplatnosti právneho úkonu v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „... ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 O. z., § 80 písm. c O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť (nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda ani o ich výklade).

V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.

Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záverom, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tieto vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
"

  Juraj Gyarfas, 31. 10. 2014 v 11:34 - ÚS ČR a výklad zmluvných pojmov

"1. Při výkladu právních úkonů je nutno přihlížet k tomu, že jejich autoři, často laici, nejsou schopni ve smluvním textu dohodnout podstatu závazku pomocí pregnantní terminologie. Právní formalismus orgánů veřejné moci a jimi vznášené přehnané nároky na formulaci smlouvy proto nelze z ústavněprávního hlediska akceptovat, neboť evidentně zasahují do smluvní svobody občana, vyplývající z principu priority občana nad státem, jak je upraven v čl. 1 Ústavy a z principu smluvní volnosti (čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny). Jedním ze základních principů výkladu smluv je proto přednost výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li samozřejmě oba tyto výklady možné.

2. Pokud je ve smlouvě o smlouvě budoucí uvedeno, že kupní smlouva bude uzavřena „po vyřešení majetkoprávních vztahů k pozemkům náležejícím k obytnému domu“, nelze tuto formulaci považovat za natolik neurčitou, že by založila absolutní neplatnost této smlouvy podle § 39 občanského zákoníku (výraz „po“ podle obecných soudů stanovoval začátek běhu lhůty, avšak nikoli její konec). Z celkových okolností případu je totiž zřejmé, že smluvními stranami dohodnutá a definovaná lhůta byla v době uzavření smlouvy srozumitelná, jasná a přijatelná oběma účastníkům řízení, o čemž ostatně dostatečně vypovídá i to, že teprve poté, co nastala tato dohodnutá podmínka, stěžovatel (a potažmo i vedlejší účastník s dalšími osobami, se kterými uzavřel podobnou smlouvu) usiloval o uzavření hlavní kupní smlouvy.

3. Není správný názor, že Ústavní soud nemůže přezkoumávat rozhodnutí Nejvyššího soudu týkající se přípustnosti dovolání. Formalistické odmítnutí dovolání z důvodu absence zásadního právního významu za souběžného porušení základních práv a svobod totiž nelze považovat za ústavně souladné, neboť je též věcí Nejvyššího soudu zabývat se otázkou, zda nedošlo k porušení základních práv a svobod stěžovatele (dovolatele). Podle čl. 4 Ústavy jsou obecné soudy zavázány k ochraně základních práv a svobod, přičemž se nemohou zbavit povinnosti poskytnout tuto ochranu pouze odkazem na nedostatek kompetence v podústavním právu.
"


podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 2095/14, ze dne 8. 10. 2014

  Juraj Gyarfas, 01. 12. 2014 v 16:26 - neplatnosť úkonov pri výkone záložného práva

"Porušenie povinnosti záložným veriteľom podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka postupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu, nemá za následok neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, môže však – ak sú splnené ostatné predpoklady – viesť k zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka."

Zbierka stanovísk NS a súdov SR 9/2014

  Juraj Gyarfas, 07. 01. 2015 v 10:44 - NS ČR

"Bylo-li sjednáno věcné břemeno cesty (právo
průchodu a průjezdu) přes určitý pozemek, ale
nebylo sjednáno, kudy cesta vede, nemá to za
následek neplatnost smlouvy pro neurčitost ( §
37 odst. 1 obč. zák.), ale je na povinném, aby v
souladu s dobrými mravy a potřebou panujícího
pozemku vymezil, kudy cesta povede.
"

rozsudek Nejvyššího soudu
ČR sp. zn. 22 Cdo 3833/2012, ze dne 9. 7. 2014)

  Juraj Gyarfas, 07. 01. 2015 v 17:58 - ÚS SR contra proferentem

zopakovanie princípu výkladu contra proferentem opäť v I. ÚS 282/2014

  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:24 - ÚS SR k preferencii platnosti

"Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
"

(nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014)

  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2016 v 12:21 - US SR

"Záver všeobecných súdov, že následné úkony primátora boli neplatné pre rozpor so zákonom, sa tiež musel opierať o rozumný výklad dotknutého príslušného zákonného ustanovenia. Zmyslom ochrany legality v súkromnej sfére nie je len ochrana záujmov jednej zmluvnej strany, teda iba žalovaného mesta, ale predovšetkým, ochrana obidvoch zmluvných strán podľa ústavnej zásady pacta sunt servanda. K porušeniu ústavou zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným, resp. formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré strany takýmto
prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnom konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako základný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutím na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov. Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnej zmluve a dohody o zriadení vecného bremena – sú obsahom vecnoprávnych, a nie záväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy (postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.).
"

I. ÚS 184/2015

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím