Autoři:

Možno prinášam sovy do Atén, ale v tomto krátkom poste by som rád upriamil Vašu pozornosť na dva staršie nálezy Ústavného súdu SR. Tieto nálezy boli v súvislosti s výkladom právnych predpisov popísané už na „konkurenčnom“ otvorenom práve. Tu sa však zamerajme na ich význam pre výklad právnych úkonov.

Prvým je nález z 19. júna 2008 (I.ÚS 243/07). Ústavný súd v ňom potvrdil že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Priznám sa, že až dovčera som o súkromnoprávnom rozmere daného nálezu nemal ani potuchy (týmto ďakujem anonymnej sudkyni z Košíc za milé upozornenie naň). Tento mechanizmus je nazývaný aj výklad contra proferentem. Jeho odôvodnenie (šikovný prehľad, ku ktorému by asi R. Zimmermann mal svoje pripomienky, je tu) je jednoduché a presvedčivé: Ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on... Daný mechanizmus pozná väčšina právnych poriadkov, či už v podobe legislatívnej, alebo inej. Ako som už uviedol vyššie, v legislatívnej podobe je u nás uvedený iba ako špeciálne výkladové pravidlo. Ale dajme slovo Ústavnému súdu (všetky zvýraznenia sú moje):

„14. Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná jednou jej stranou (zdravotnou poisťovňou) a sťažovateľ ku nej len „pristúpil“ jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného článku VII bodu dva), predstavuje ďalší zásadný argument proti interpretácii zmluvy podanej všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Takúto požiadavku nemohla zdravotná poisťovňa v tejto veci uniesť, ak sama expressis verbis do čl. VII bodu dva uviedla, že vzťah medzi ňou a sťažovateľom sa bude riadiť nielen Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom či inými právnymi predpismi.“

Odhliadnime teraz od toho, že Ústavný súd sa nenamáha s odkazom, odkiaľ takýto všeobecne platný princíp berie, najmä ak je vyjadrený iba v niektorých predpisoch, jasnému výsledku (z ktorého je aj právna veta v ASPI) možno iba aplaudovať. Rovnako o viacerých bodoch tohto nálezu je možné diskutovať (osobitne ten chaos, ktorý má ÚS SR pri rozlišovaní výklad normatívneho textu vs. výklad právnych úkonov; To je ale téma, ktorá sa nesie radom jeho nálezov).

Keď si už dopĺňame znalosti z výkladových metód aplikovaných Ústavným súdom SR na právne úkony, tak sa žiada dodať aj nález z 3. júla 2008 (I.ÚS 242/07, http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=254793), ktorým ÚS SR vyjadruje starú známu myšlienku, ale peknými slovami (a asi viacerým padne vhod, ak sa budú môcť odvolať aj na rozhodnutie ÚS SR, že):

„20. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

Napriek tomu, že tieto dva princípy sú starými známymi, poteší, ak ich človek nájde aj na papieri. Kiež by sme tieto vety (a ich nasledovanie) videli častejšie aj v učebniciach, či v dennodennej súdnej rozhodovacej činnosti...

PS: Linkovanie na Ústavný súd mi dnes nejako nefunguje. V každej adrese si nájdite slovné spojenie "=dokument&id_spisu" a vyhoďte z neho "amp;", potom tie linky budú fungovať. Ak niekto vie, ako sa tých "ampov" zbavím, nech mi dá vedieť (hoci aj na email, potom to preeditujem).

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím