lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (144)
Juraj Gyarfas (100)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Milan Hlušák (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Martin Friedrich (6)
Xénia Petrovičová (5)
Lexforum (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Maroš Hačko (3)
Jakub Jošt (3)
Robert Goral (3)
Josef Šilhán (3)
Dávid Tluščák (2)
Bob Matuška (2)
Peter Varga (2)
Juraj Schmidt (2)
Michal Hamar (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Martin Gedra (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Ivan Bojna (2)
peter straka (1)
lukasmozola (1)
I. Stiglitz (1)
Robert Vrablica (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomas Kovac (1)
David Halenák (1)
Tomáš Demo (1)
Radoslav Pálka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Marcel Jurko (1)
Ondrej Halama (1)
lukas.kvokacka (1)
Jozef Kleberc (1)
Gabriel Volšík (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Galgoczy (1)
Peter Kubina (1)
Bystrik Bugan (1)
Bohumil Havel (1)
Gabriel Závodský (1)
Petr Kavan (1)
Martin Šrámek (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Vladimir Trojak (1)
Ondrej Jurišta (1)
Paula Demianova (1)
Matej Gera (1)
Tomáš Ľalík (1)
Vincent Lechman (1)
Pavol Mlej (1)
Natalia Janikova (1)
Nora Šajbidor (1)
Lucia Palková (1)
Zuzana Adamova (1)
Róbert Černák (1)
Peter K (1)
Peter Marcin (1)
Emil Vaňko (1)
Matej Košalko (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Svoboda (1)
Martin Estočák (1)
Tibor Menyhért (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Hudec (1)
Petr Steiner (1)
Ivan Michalov (1)
Peter Janík (1)
Marek Maslák (1)
Dušan Marják (1)
Ján Pirč (1)
Matej Kurian (1)
Michal Ďubek (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Frucona revisited. Ústavný súd vracia úder

Kristián Csach, 19. 07. 2011 v 23:45

Sága Frucona je stálicou na tomto blogu (tu v súvislosti s cram down rozhodnutím, tu v súvislosti s rozhodnutím Všeobecného súdu a tu v súvislosti s lex Frucona). V týchto dňoch bolo zverejnené aj rozhodnutie Ústavného súdu (II. ÚS 501/2010) o ústavnej sťažnosti Daňového úradu v Košiciach (povedzme, že štátu) proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu, ktorým sa zamietlo mimoriadne dovolanie GP (vo východiskovom súdnom konaní išlo o vrátenie protiprávne poskytnutej štátnej pomoci). Nechcem sa rozpisovať ani o skutkovej stránke veci a ani o právnej argumentácii, o tom sa už popísalo a ešte určite popíše mnohé (predpokladám, že aj na tomto blogu). Rozhodnutie vykazuje (minimálne) dva zaujímavé presahy, ktoré sú/budú podľa mňa dôležité aj mimo rámca tohto konkrétneho prípadu.

1. Ústavný súd explicitne rieši otázku, či štátu prislúchajú základné práva

V poslednom čase stúpa počet prípadov, kedy ústavný súd poskytuje ochranu aj štátu, či (subjektivizovaným) orgánom verejnej moci. Nepochybne je to doktrinálne zásadná otázka a preto je dobré, že sa o nej začína uvažovať aj mimo riadkov rozhodnutí ÚS SR (napr. Ľalík, T.: Glosa k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 alebo quo vadis ústavný súd? JR 4/2011).

Ústavný súd sa v tomto rozhodnutí hlási ku konceptu ľudských práv ako „Abwehrrechte“ (práva majúce ochrannú funkciu pred zásahmi štátu, vymedzujú akýsi status negativus) ale štátu výhody ľudských práv úplne neuzatvára (bod 16): „... Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej osoby. Štát, ani keď vystupuje v pozícii právnickej osoby, tak v zásade nie je nositeľom základných práv (II. ÚS 80/09, II. ÚS 87/09). Ústavný súd vykladá jeho prípadné postavenie ako sťažovateľa prísne reštriktívne. V prejednávanej veci však vystupuje štát ako nositeľ procesného základného práva, ktorého porušenie namieta a ktorého môže byť v okolnostiach danej veci nositeľom, a preto ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1052/10 a sp. zn. I. ÚS 1744/10).“ Štát teda chránime pred jeho vlastnými súdmi. Kto by to bol povedal, že to raz bude potrebné...

2. Solange II

V konaní padli argumenty, podľa ktorých Frucona nemala dostatočný procesný priestor pre ochranu svojich práv v konaní pred Komisiou o súlade poskytnutého podporného opatrenia s EÚ právom, zatiaľ čo vo vnútroštátnom vyrovnacom konaní mala postavenie účastníka so všetkými právami garantovanými, a tedo v lepšom postavení. Podľa Ústavného súdu je centralizovaná ochrana príjemcu pomoci prostredníctvom žaloby proti rozhodnutiu Komisie na Súdny dvor dostatočná. Neostáva pritom, ale prikláňa sa ku konceptu Nemeckého ústavného BVerfG a hlási sa k jeho rozhodnutiu „Solange II“ keď uvádza (bod 20): „...Možno v tejto súvislosti poukázať na inšpiratívnu judikatúru iných ústavných súdov, pričom zásadné je hlavne rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu 2 BvR 197/83, tzv. Solange II („pokiaľ II“) z 22. októbra 1986. V danom rozhodnutí Spolkový ústavný súd v podstate vyslovil, že úroveň ochrany ľudských práv poskytovaná európskymi orgánmi je porovnateľná s ochranou, ktorú by mohli poskytovať orgány nemecké. Spolkový ústavný súd konštatoval, že nebude viac preskúmavať zlučiteľnosť noriem a aktov Spoločenstva, ak Európske spoločenstvo a zvlášť Súdny dvor Spoločenstva zabezpečia efektívnu ochranu základných práv voči aktom Spoločenstva, pričom táto ochrana musí v zásade korešpondovať ochrane základných práv poskytovanej Základným zákonom (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/08, body 116 a nasl.; ako aj sp. zn. PL. ÚS 50/04).
Ústavný súd všeobecne uznáva funkčnosť inštitucionálneho rámca Európskej únie pre zaistenie kontroly rozsahu výkonu prenesených právomocí
.“


Ako som písal, nález ÚS vo veci Frucona skrýva ďalšie množstvo zaujímavých a podnetných úvah, a bude určite prínosom nielen pre tento konkrétny prípad (napríklad význam nesprávnej aplikácie európskeho práva pri posudzovaní arbitrárnosti súdneho rozhodnutia, hádanie dôvodov, pre ktoré Ústavný súd nepoložil prejudiciálnu otázku, resp. kto ju má v takýchto prípadoch položiť a podobne). Niektoré veci ešte aj ja podrobnejšie rozoberiem, len čo naň trochu usadne prach... Do akej miery bude Najvyšší súd „usmernený“ týmto nálezom, a to, či sa vec nakoniec predsa nedostane pred Súdny dvor, si nateraz netrúfam odhadovať.

Poznámka: Link na rozhodnutie Ústavného súdu sa podarilo sfunkčniť (veľké vďaka M.K.)...


Názory k článku Frucona revisited. Ústavný súd vracia úder:


  Tomáš Ľalík, 20. 07. 2011 v 13:33 - štát a jeho základné práva

V prvom rade je skvelé, že sa o probléme začína diskutovať. Osobne si myslím, že štát nemá žiadne ústavné práva a slobody a využívať inštitút ústavnej sťažnosti je svojim spôsobom zneužívanie ústavného práva.

Na prvom mieste je potrebné si položiť otázku: je štát skutočne PO v zmysle čl. 127 ústavy ? Podľa mňa jednoznačne nie. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre svoje tvrdenie opiera o dva argumenty: (i) rovné postavenie štátu a iných osôb v súkromnom práve a (ii) nemožnosť štátu mocensky ovplyvniť výsledok sporu. Keď sa pozrieme na oba argumenty bližšie, osobne prichádzam k záveru, že ani jedna z uvedených premís (ktoré zákonite platia kumulatívne) neplatí. Vo svojom ďalšom príspevku (mimochodom ako reakciu na J. Mazáka, ktorý so mnou nesúhlasí a verím, že oba príspevky budú publikované na stránkach JR) uvádzam niekoľko príkladov, prečo tomu tak nie je. Rovné postavenie: len štát je vlastníkom určitých vecí, ktoré si sám určuje, že ich vlastní a zároveň iné PO (FO) ich vlastníkmi byť nemôžu; štát neplatí súdne poplatky; len štátu pripadá odúmrť a bezdôvodné obohatenie; nemožnosť viesť voči štátu exekúciu atď.

Ďalším argumentom je autonómia vôle, resp. sloboda in genere v súkromnoprávnych vzťahoch.Štát vždy koná na základe právneho predpisu pričom nemôže konať, a to ani v súkromnom práve, bez právneho základu, ktorý vymedzuje konanie štátu tak pozitívne, ako aj negatívne (na rozdiel len od negatívneho vymedzenia pri "obyčajných PO"). Aj nový český OZ operuje so štátom ako špecifickým subjektom občianskoprávnych vzťahov.

Podobne aj druhá premisa ústavného súdu, týkajúca sa nemožnosti mocensky ovplyvniť výsledok sporu zo strany štátu, je, podľa mňa, mylná. Napr. iniciovanie disciplinárneho konania zo strany ministerstva spravodlivosti, resp. návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu, znižovanie platov sudcom, v minulosti snaha zrušiť zmluvy prostredníctvom zákona, inštitút mimoriadneho dovolania, kde štátny orgán (GP) má jednoznačne dominantné a svojvoľné postavenie, ktoré sa priamo premieta na ovplyvňovaní výsledku sporu atď. Prostriedkov ako štát nepriamo môže zasiahnuť a ovplyvniť výsledok sporu je veľmi veľa.

Teda zastávam názor, že uvedená premisa ÚS neplatí a štát nie je "bežnou" právnickou osobou. Naopak situácie, keď štát vykonáva štátnu a zvrchovanú moc (imperium) a kde je subjektom súkromnoprávnych vzťahov s rovným postavením (tzv. dominium) sú nejasné a podľa mňa je ich v skutku nemožné striktne od seba oddeliť, lebo tieto činnosti a funkcie štátu sa prelínajú a splývajú.

Ale možno sa mýlim a niekto ma opraví...


  Jaroslav Čollák, 21. 07. 2011 v 00:42 - procesná stránka sporu vs členstvo v Eú

.. možno je to klopaním na zlé dvere, no ak sa zamyslím nad podstatnou vecou - ohľadne rozhodnutia komisie zo 7 júna 2006 o štátnej pomoci c 25/2005 ( ex NN21/2005) / 2007/254/ES a tým pádom celkovo na celý prípad Frucona vs SR.. nemá právnu relevanciu, že celé vyrovnacie konanie sa na príslušnom krajskom súde začalo návrhom spoločnosti Frucona 8 marca 2004, teda v čase keď ešte Slovenská republika nebola členským štátom Európskej únie? Štátnou pomocou bolo vyhlásená práve čiastka odpísaná daňovým úradom vo vyrovnacom konaní, ako teda predmetná štátna pomoc mohla byť v rozpore s článkom 87 odsek 1 Zmluvy o ES keď v časti tohto konania sme neboli členom EU?

Som si vedomý, že vyrovnanie bolo potvrdené 14.júla 2004 teda už v čase členstva SR v EU.. no predsa, nemôže mať žiadnym spôsobom začiatok tohto vyrovancieho konania v čase kedy sme členom EU ešte neboli vplyv na celý spor a posudzovanie "nelegálnosti" poskytnutej štátnej pomoci?

  vojtechkesz@gmail.com, 21. 07. 2011 v 09:56 - Ad: T.L.

Som dlhodobo mimo, preto som nemal možnosť prečítať si vyššie citovaný príspevok v JR 4/2011 vo vzťahu k rozhodnutiu II. ÚS 16/2011. Nemohol by si mi ho preposlať do schránky? Rád si ho prečítam. Musím dodať, že Tvoje skoršie články, napr. v JR 5/10, či 12/09 boli v danom predmete skvelé. :))

  Kristián Csach, 21. 07. 2011 v 11:02 - Ad J.Č.

Posúdenie časového momentu pomoci Komisiou je v tomto prípade OK. Obdobne by to bolo v prípade, ak by 1. januára 2004 začali rokovania o predaji nejakej obecnej nehnuteľnosti, ale výhodne predaná by bola až po vstupe... tiež by to bola štátna pomoc.

  Michal Novotný, 22. 07. 2011 v 16:42 - Ad K. Cs. a T.L.

Pekný post a vymodlené rozhodnutie...

Kristian - pri mojej minimalistickej znalosti ústavných a európskoprávnych doktrín si myslím, že zo strany nášho ÚS by prichádzal prejudiciálna otázka do úvahy len v prípade, ak by bolo v konaní pred ÚS priamo namietaný nesúlad zákona s ustanoveniami európskeho práva, pretože len v tom prípade by náš ÚS "aplikoval" právo EÚ, t.j. len v tomto prípade by to preň bolo priamo prejudícium (aj keď z PL. ÚS 3/09, časť V.3.4 sa skôr zdá, akoby k takému niečomu nemalo vlastne dôjsť nikdy).

V ostatných veciach sa ale prakticky ÚS obmedzí na preskúmanie, či je tu náznak skutkových okolností, ktoré zakladajú povinnosť všeobecného súdu predložiť prejudiciálnu otázku, a ak tu sú a ten ju nepoložil, zruší jeho rozhodnutie buď pre arbitrárnosť, alebo pre porušenie práva na zákonného sudcu.

Ad Tomáš - iste, chýbajúca ľudskoprávna subjektivita štátu je prakticky legendárna, aj keď argumenty Tebou uvádzané sú podľa mňa nesprávne.

Jednak, v súkromnoprávnej oblasti je štát právnickou osobou a môže konať ako každá iná právnická osoba (podľa mňa sa čl. 2 ods. 2 ústavy nevzťahuje na tzv. súkromnosprávne konanie štátu). Pri rýchlom skene som v našom právnom poriadku nenašiel napríklad normu, ktorá by štát výslovne oprávňovala požičiavať si, ale naopak, existuje rad ustanovení, ktoré zakazujú štátu určité súkromnoprávne úkony (najmä v zák. 278/1993 Z. z. a 523/2004 Z.z.), z čoho sa a contrario dá súdiť, že štát je všeobecne považovaný za sukromnoprávne spôsobilý aj bez výslovného splnomocnenia v právnom poriadku.

Ďalej je podľa mňa nesprávne zmiešavanie verejnoprávnej a súkromnoprávnej polohy štátu - tým, že štát vydáva zákony, v ktorých sám seba môže zvýhodniť (ale takisto môže zvýhodniť aj kohokoľvek iného), ešte nenarúša inak principiálne platiace jeho rovné postavenie v súkromnoprávnych vzťahoch. Napokon, myslím, že práve PL. ÚS 25/00 svedčí svojim spôsobom o tom, že štát sa v súkromnoprávnych vzťahoch musí správať ako súkromnoprávny subjekt.

Celkovo sú Tvoje argumenty ale mám pocit založené skôr na tom, že štát môže svoje postavenie korporácie s verejnou mocou "zneužiť" na dosiahnutie výhody v súkromnoprávnych vzťahoch. Takto by si ale odoprel postavenie "bežnej" právnickej osoby takmer každej jednej jedinej verejnoprávnej korporácii (obec, Sociálna poisťovňa a pod.), pretože aj tie môžu svoje oprávnenia zneužiť. Podľa mňa sa argumentácia nedá postaviť na predpoklade zneužívania postavenia, ale na predpoklade ústavne a zákonne konformného správania.

Ale myslím, že hľadať správnu "dogmatickú" odpoveď v tejto veci je vo vzťahu k nálezu II. ÚS 501/2010 je jednak ťažké, ale hlavne zbytočné. Osobne (a nech mi Kristián prepáči :-) má dojem, že tu ÚS svätil prostriedky účelom.

To rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo jednoducho takým cynickým výsmechom všetkým princípom nášho, ale aj európskeho práva, že prosto nemohlo zostať nezrušené. A to isté platí aj v prípade II. ÚS 16/2011, ktorý už (ako aj celá hra okolo údajnej "diskriminácie" sudcov) bol podľa za hranicou toho, čo je normálna slušná spoločnosť ochotná akceptovať pod rúškom "sudcovskej nezávislosti".

Takže hľadať za tým nejakú strašnú vedu (opäť - prepáč Kristian, tým nechcem povedať, že ten, kto to písal, sa nad tým nezamýšľal, alebo že to odflákol, to nie, len, že asi aj jemu boli jasné všetky tieto otvorené otázky s maximálne pochybnými odpoveďami) je podľa mňa momentálne skôr zbytočné.

Buďme skôr ako rodičia maličkého dieťaťa, ktoré sa učí na nočník - za výkon ho pochválime, ale produkt dlho neobdivujeme...

  Juraj Gyarfas, 22. 07. 2011 v 18:04 - súhlas s Michalom

Na jednej strane asi súhlasím s tým, že doktrinálne by sťažnosť nemala byť rationae personae prípustná. Ale rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci boli tak absurdné, že ústavný súd podľa mňa musel hasiť, aj keď za cenu doktrinálneho zmätku.

Na druhej strane, ústavný súd v bode 16 jasne vyjadril, že do budúcnosti bude aktívnu legitimáciu štátu vykladať reštriktívne, takže by to nemal byť všeobecný precedens.

Výborne som sa zasmial na Michalovej metafore. Asi hovorí z vlastnej skúsenosti - ja nič také vtipné vymyslieť neviem :-)

  Kristián Csach, 22. 07. 2011 v 23:42 - hmm

Michal, podľa mňa je to zlý prímer, či metafora alebo čo.. :-) . Je zjavné, že rozhodnutia NS vo viacerých kauzách, v ktorých išiel (ide) štát pred ÚS sú úplne mimo misu. Ale ak presadzuješ(-me) doktrinálnu poctivosť v civile, tak by sme ju mali aj pri sakramentsky principiálnej veci a pri najvyššom ochráncovi, nie? V Čechách o tom už vedia svoje... Takže je dobré, že aj v tejto otázke sa spúšťa diskusia (a články v JR sú iba plusom) a je dobré, že toto rozhodnutie problém uchopilo, hoci je zjavné, že definitívnu odpoveď nedáva (a tú v tom ani nehľadám).

Všetci asi tušíme, že to je ako otvárať hrádzu, tažko vieš otvoriť iba kúsok, buď necháš dvere zatvorené, alebo sa rozletia. Ja osobne ale nepatrím k tým, ktorý by štátu per se sťažnosť nepripustili, chce to ale presvedčivé kritériá.

Vecne ale rozumiem a súhlasím...

  Jaroslav Čollák, 24. 07. 2011 v 12:19 - Ad K.Cs

Proti uvedenému by podľa môjho názoru mohli hovoriť nasledujúce okolnosti (?) :

a) v čase začatia konania sa na predmetný spor vzťahovala právna úprava národná, v hlavnej podstate zákon č 328/1991, o konkurze a vyrovnaní. § 5 účinný v čase rozhodnutia o vyrovnaní v tom čase nepovažoval súhlas správcu dane (Komisia zhodnotila, že štátnou pomocou bol tento súhlas, resp. hlasovanie v konaní) s vyrovnaním za štátnu pomoc. Za štátnu pomoc spomenuté nepovažoval dokonca ani v tom čase účinný zákon o štátnej pomoci.

b) po ďalšie, Frucona a.s o štátnu pomoc nikdy nežiadala. ( v tomto smere sa vyslovil aj odvolací súd ) a teda ako neskôr potvrdil NSSR nemohla byť splnená podmienka vedomosti o poskytovaní štátnej pomoci.

c) Povinnosti plynúce Frucone a.s z uznesenia súdu o potvrdení vyrovnania boli Fruconou a.s splnené a jej záväzok zaplatiť cca 417 mil SR zanikol ex lege právoplatnosťou spomenutého uznesenia.

d) v súlade s názorom NSSR mám za to, že vstupom SR do EU nedošlo k zmene zákonov v súdnych konaniach už začatých pred vstupom do EU pod prizmou zásad ako sú zásada právnej istoty, retroaktivity atď. pričom som ochotný sa v tomto prípade stotožniť s názorom zástupcov Frucony a.s, že nakoľko bolo konanie začaté pred vstupom do EU, vylučuje sa aplikácia právnych noriem v tom čase komunitárneho práva.



  Juraj Gyarfas, 24. 07. 2011 v 12:40 - Ad Jaroslav

Myslím, že sa na to (podobne ako NS SR) pozeráš príliš z perspektívy slovenského práva. Z hľadiska európskeho práva je úplne jedno, či vyrovnacie konanie bolo v súlade so slovenským predpisom, o aký predpis išlo, kedy bol v akom znení účinný a či Frucona splnila podmienky tohto predpisu. Komisiu zaujíma len naplnenie pojmových znakov štátnej pomoci podľa čl. 87/107 (a tak je to podľa mňa aj správne, lebo inak by nadnárodná úprava štátnej pomoci úplne strácala zmysel). K naplneniu pojmových znakov došlo v čase, keď Slovensko už bolo viazané Zmluvou.

  Tomáš Ľalík, 24. 07. 2011 v 21:30 - ad Michal Novotný

"Jednak, v súkromnoprávnej oblasti je štát právnickou osobou a môže konať ako každá iná právnická osoba (podľa mňa sa čl. 2 ods. 2 ústavy nevzťahuje na tzv. súkromnosprávne konanie štátu). Pri rýchlom skene som v našom právnom poriadku nenašiel napríklad normu, ktorá by štát výslovne oprávňovala požičiavať si, ale naopak, existuje rad ustanovení, ktoré zakazujú štátu určité súkromnoprávne úkony (najmä v zák. 278/1993 Z. z. a 523/2004 Z.z.), z čoho sa a contrario dá súdiť, že štát je všeobecne považovaný za sukromnoprávne spôsobilý aj bez výslovného splnomocnenia v právnom poriadku. "

Tu s tebou súhlasím. Ba dalo by sa doplniť, že podľa mnohých koncepcií je štát prvotnou PO a vzorom pre ostatné PO.

Na druhej strane nikde neuvádzam, že štát je súkromne nespôsobilý, naopak. Čo mám na mysli je, že štát nie je PO ako každá PO. Má osobité postavenie, ale len formálne (historicky) je považovaný za PO. Dokonca aj niektoré učebnice civilného práva operujú s tromi druhmi subjektov - FO, PO a štát ako PO. Nový český OZ je toho plne dôkazom ( § 21). Preto je dôležité na to pamätať a nie zjednodušene subsumovať.

"...zmiešavanie verejnoprávnej a súkromnoprávnej polohy štátu.."

Tu sa, myslím, nezhodneme. Podľa mňa sa funkcie štátu, vtedy, keď vykonáva vrchnostenskú moc a kedy je subjektom súkromnoprávnych vzťahov, často nevyhnutne prekrývajú. Príklad s ministerstvom spravodlivosti ako žalovaným na jednej strane podľa antidiskrimiančného zákona a jeho možnosťou iniciovať disciplinárne konanie voči sudcovi na strane druhej, je toho jasným príkladom.
Iste legislatívny monopol (ak také niečo ešte vôbec existuje) štátu principiálne rovnosť pred zákonom nenarúša, i keď môže. Práve súdy sú na to, aby štát "strážili", aby štát konal v rámci tejto rovnosti. Ešte stále veľa ustanovení sl. súkromného práva túto rovnosť narúša (napr. inštitút mimoriadneho dovolania, čo je, podľa mňa, jasne protiústavné). Príkladov, kedy je štát zvýhodnený oproti iným subjektom súkromnoprávnych vzťahov, sú desiatky v našom právnom poriadku, čo svedčí o tom, že štát sám seba "šetrí".Inou otázkou samozrejme je, či štát bude rešpektovať rozhodnutia súdu(ov) proti sebe samému...

"predpoklady zneužívania postavenia a iné verejnoprávne korporácie"

Čo sa týka iných verejnoprávnych korporácií, tak ústavodarca jasne špecifikoval, kto je oprávnený podať ústavnú sťažnosť - napr. obec či VÚC, ale opät len vo veciach, do ktorých im štát (ne)môže zasiahnuť a ktoré sú chránené pred štátom (vlastná autonómia; rovnako ako PO či FO vo veciach ich ústavných práv). Prečo ústavodarca nešpecifikoval aj iné verejnoprávne korporácie neviem. Ale súčasné znenie ústavy nedovoľuje podať sťažnosť podľa čl. 127 orgánom, ktoré vykonávajú (aj) štátnu moc. Ústavný súd tak robí službičku výkonnej moci...

Celkovo však treba mať na zreteli význam a zmysel ústavnej úpravy základných práv a slobôd - ochrana pred štátom a obmedzenie štátu v určených oblastiach. Je pre mňa zvláštne, keď sa štát dovoláva ústavných práv v konaní pred iným štátnym orgánom. Celý zmysel ľudských práv a slobôd sa potom vytráca. Na záver dodávam, že už Jellinek povedal, že spory medzi štátnymi orgánmi sú kompetenčnými objektívnymi spormi a nie spormi o verejné subjektívne práva.

Treba taktiež rozlišovať, čo je zákon a čo je ústava. Rozdiely sú značné a determinujúce. Preto zastávam názor, že štát sa môže domáhať len svojich zákonných práv na úrovni zákona (sú v podstate totožné s tými, ktoré sú v ústave; opäť ide o niečo iné ako o právo),lebo ústavné mu nikdy neboli a nemôžu byť určené. Najvyššiou inštanciou, kde štát sa môže snažiť presadiť svoje práva je Najvyšší súd. Berúc do úvahy ešte mimoriadne dovolanie, protest prokurátora, či obnovu konania, štát má veľa možností ako sa domôcť "spravodlivosti". Ak neuspeje tam, smola. Svet sa nezrúti a život ide ďalej (koľko je nespravodlivých výrokov aj na ÚS či na ESĽP/ESD ???!!!). Uvedené podľa mňa šetrí zmysel a povahu ústavných práv, a konieckoncov už aj tak preťažený ústavný súd.

  Jaroslav Čollák, 24. 07. 2011 v 22:44 - AD Tomáš / Michal

V tomto prípade sa plne stotožňujem s názorom Tomáša.

Myslím, že polemika ohľadne charakteru subjektivity štátu v porovnaní s klasickými právnickými osobami je nadbytočná. Je viac ako jasné, že štát klasickou právnickou osobou nie je a nemôže byť. Disponuje právami a povinnosťami, ktoré v prípade klasických PO neprichádzajú do úvahy, inštitucionálna podoba subjektivity štátu je postavená na úplne inej platforme ako pri klasických PO, možnosť vstupovať do právnych vzťahov je kvalitatívne omnoho viac obmedzená ako v prípade spomenutých klasických PO, spomenuté vlastníctvo presne vymedzených vecí ktoré sú logicky z vlastníctva iných subjektov vylúčené a mnoho iného - ktoré vyvracia IMHO už začatie úvahy o štáte ako klasickej právnickej osobe.

ps : v súvislosti s druhou premisou USSR : začína byť veľmi zaujímavým pojem "verejný záujem" + "potreby praxe" + "právna istota občanov", myslím, že o spomenutej problematike tu už písal pred časom Michal, prípad Školstrav. Cieľ vlády v návrhu predmetnej novelizácie osp je tak absurdný, že pomaly v mojich očiach začína vyvracať ešte aj tvrdenie ústavného súdu o nemožnosti štátu mocensky ovplyvniť výsledok sporu...celá táto konštrukcia vlády jednoznačne pridáva ku už podľa môjho názoru existujúcu možnosť štátu mocensky ovplyvniť výsledok sporu( práve situáciami, ktoré spomínal Tomáš) ešte aj oficiálnu a neskrytú snahu získania tejto možnosti zákonnou cestou.

  Juraj Gyarfas, 25. 07. 2011 v 12:26 - Ad Tomáš

Nemám jednoznačne utvorený názor, ale skúsil by som - for the sake of discussion - argumentovať v súlade s Michalom. Myslím si, že štát vstupujúci do súkromných vzťahov sa "vzdáva" svojho vrchnostenského postavenia a vstupuje do sveta, v ktorom je jeho hmotnoprávne aj procesné postavenie rovnocenné s inými súkromnými subjektami. Veľmi dobrý príklad je podľa mňa vzdávanie sa suverénnej imunity a podriaďovanie sa jurisdickii cudzích súdov v medzinárodnom obchode (ktoré by pred sto-dvesto rokmi bolo v dnešnom rozsahu ťažko predstaviteľné).

Ak sa štát teda "zníži" na úroveň súkromných osôb, v prípade sporu sa podrobí civilnému konaniu, v ktorom platí rovnosť zbraní a implicitne sa zaviaže, že proti svojim zmluvným partnerom nepoužije svoju zvrchovanú moc, prečo by v takom konaní nemal mať rovnaké procesné práva ako iné osoby? Ako písal Jaroslav, štát svoju moc niekedy zneužije aj v súkromnom spore, v ktorom by mala platiť rovnosť zbraní (Lex Školstrav). Ale toto je výnimka, ktorú podľa mňa oprávnene kritizujeme a chceme, aby tak štát nekonal. V takom prípade by však štát - pokiaľ sám ostáva v rovine bežného subjektu súkromnoprávnych vzťahov - mal mať tie isté procesné práva, ako iné subjekty.

Neviem, ako túto otázku riešia ústavné doktríny iných štátov, ale na nemeckej Wikipedii (áno viem, nie je veľmi ušľachtilý zdroj, ale citujú komentár ku GG:-)) sa píše, že "Juristische Personen des öffentlichen Rechts sind grundsätzlich grundrechtsunfähig und können daher – mit Ausnahme der Prozessgrundrechte - keine Verfassungsbeschwerde erheben". A contrario teda predpokladám, že procesných práv sa osoby verejného práva môžu domáhať ústavnou sťažnosťou (oprav ma prosím, ak sa mýlim).

Záver, že štátne orgány sú aktívne legitimované na podanie sťažnosti, ak konajú ako súkromné osoby, podľa mňa vyplýva aj z II. ÚS 19/04.

Nesúhlasím teda s tvrdením, že štátne orgány per definitiam nie sú nositeľmi ústavných práv.

Iná otázka je samozrejme, či vymáhanie protiprávne poskytnutej štátnej pomoci (alebo bránenie sa antidiskriminačným žalobám) je konaním štátnych orgánov v rámci súkromného práva. V tomto smere sa stotožňujem s pochybnosťami. Ale tu je podľa mňa odpoveďou výnimočnosť prípadu, ako Michal vtipne napísal vyššie.

  Tomáš Ľalík, 25. 07. 2011 v 14:33 - ad Juraj

Áno s prvou premisou zčasti súhlasím. Štát sa "vzdáva" svojho vrchnostenského oprávnenia, v prípade, že vstupuje do súkromnoprávnych sporov. Avšak stále zostáva štátom - subjektom so špecifickým postavením, čo znamená, že využíva aj keď možno nepriamo či nechcene výhody, ktoré si sám určuje - nemožnosť viesť exekúcie proti štátu, zvýhodnené vlastnícke právo, neplatenie súdnych poplatkov, mimoriadne dovolanie atď. (na čo má samozrejme nespochybniteľný monopol a výhodu a nehovoriac o možnostiach ovplyvniť výsledok sporu). Čo ja tvrdím je, že pozícia štátu sa nevyhnutne a vzhľadom na zložitú sociálnu realitu prelína, a preto je veľmi komplikované "draw a line" medzi pozíciou štátu ako subjektom súkromného a verejného práva. Preto som zásadne voči sylogizmu, ktorí zastávate spolu s Michalom.
Toto je ale rovina vnútroštáneho práva. Samozrejme v rovine medzinárodného práva (verejného či súkromného) je situácia úplne odlišná s inými pravidlami a východiskami a nebolo mojim zámerom do nej zasahovať, preto príklad s MP je trochu mimo misu.

"Zníženie sa na úroveň súkromných osôb". Štát sa niekedy musí znížiť na úroveň súkromných osôb aj keď nechce. To znamená, že nejde o nejakú dobrovoľnosť štátu sa "znížiť", ale naopak o právnu povinnosť sa zodpovedať a tu riziko, že štát sa uchýli ku všetkým možným (ne)legálnym či (ne)legitímnym prostriedkom, je oveľa vyššie ako v iných prípadoch (viď napr. snahu zákonodarcu zrušiť zmluvy prostredníctvom zákona, čomu zabránil až ústavný súd PL. ÚS 25/00).

Ďalšou vecou je, že vôbec netvrdím, že štát je v nerovnom postavení voči iným subjektom súkromného práva. Keď si zoberieme situáciu do dôsledkov,všetky ústavné práva, ktoré by in eventum mohli patriť štátu, sú upravené v zákonoch (všetky procesné práva ako rovnosť, zákonný sudca, súdna a iná ochrana, resp. vlastnícke právo). Úprava a teda aj ochrana je podľa mňa totožná a nikto nenamieta neústavnosť. Uvedené znamená, že štát sa môže nepriamo domáhať ústavných práv prostredíctvom zákona (OZ, OSP atď.)a navyše každý súd je povinný aplikovať na prvom mieste ústavu a až potom zákon, teda aj v prípadoch keď žalobcom/žalovaným je štát. Podľa tejto teórie je poslednou inštanciou, kde sa štát môže obrátiť, že mu boli porušené zákonné práva - najvyšší súd. Ak sa ich nedomôže, smola. Aký je rozdiel v tom, že škodu utrpí štát a FO/PO ? Podľa mňa by nemal byť žiaden.

Ústavná sťažnosť má úplne iný účel - ochrana autonómie jednotlivca pred štátom. Ochrana autonómie jedného štátneho orgánu pred iným v rámci toho istého štátu je absurdná. A naozaj ide spor o kompetenciu medzi štátnymi orgánmi. Preto v mnou uvádzanom prípade (ministerstvo spravodlivosti a antidiskriminačné žaloby) vôbec nejde o nejaké procesné práva štátu, ale o cestu ako zabrániť tomu, aby štát neprišiel o peniaze. Inými slovami, ministerstvo chce rozhodnúť, že antidiskriminačné žaloby je potrebné zamietať (ale čo tá deľba moci ?). Ústavná sťažnosť je len zámienka v spore ako to spraviť (celkom živo si viem predstaviť disciplinárne stíhanie tých sudcov, ktorí podali žaloby na štát v predmetnej veci, či prijatie zákona, ktoý by zabránil vyplatenie vysúdených peňazí v prípade, ak by nezasiahol ústavný súd). A toto je trend pred ktorým treba varovať a poukazovať. A pokiaľ platí, že len súdy prejednávajú súkromnoprávne spory a nie vláda či parlament, je potrebné rozhodnutia súdov, akokoľvek absurdné, či nespravodlivé rešpektovať, lebo z dlhodobého hľadiska ide o najprincipiálnejšiu vec (napadá ma zlaté a pravdivé pravidlo z trestu, že radšej nech je sto vrahov na slobode ako jeden nevinný vo väzbe/VTOS).

Posledná vec už len v krátkosti. Doktrína, že aj štát má ústavné práva platí aj v Nemecku, ČR a následne a zákonite aj v SR. Podľa mňa ide o chybu, ktorú sa snažím preukázať. Samozrejme, ak by sa zmenilo ústavné znenie, argument by som zobral späť, ale išlo by totálny nezmysel, keďže bez existencie štátu ako určitej organizácie spoločnosti,by nemohli existovať ani ľudské práva.



  Juraj Gyarfas, 25. 07. 2011 v 15:18 - Ad Tomáš

Trochu sa asi točíme v kruhu. Na jednej strane je tvrdenie, že je možné odlišovať štát vo vrchnostenskej a v súkromnoprávnej sfére. Na druhej strane je tvrdenie, že tieto dve pozície sa zákonite prelínajú a nie je možné jednoznačne ich delimitovať. Túto diskusiu sa nám asi nepodarí vyriešiť (btw - trochu mi to pripomína diskusiu o tom, či prokurátor môže byť zároveň obžalobcom a zároveň orgánom na dozor nad dodržiavaním zákonnosti - ale to už je naozaj mimo misu).

Ale zdá sa mi, že v prospech prvého tvrdenia hovorí istá symetria. Ak od štátu žiadame, aby svoje mocenské postavenie nezneužíval v súkromnoprávnom spore (a asi by sme privítali, keby ÚS začal rušiť niektoré z "účelových" zákonov posledného obdobia), mal by mať štát potom zároveň aj plnú paletu procesných prostriedkov, ktoré má jeho procesná protistrana. Je síce možné tvrdiť, že procesné práva sa realizujú v podústavnej rovine, ale nemožno poprieť, že ústavná sťažnosť je jeden z "opravných prostriedkov" na prieskum určitého typu excesov všeobecných súdov. Ak túto možnosť má súkromnoprávna protistrana štátu, nemohol by ju pri rovnosti zbraní mať aj štát?

Čo sa týka tretieho odseku, mám pocit, že posúvaš diskusiu niekam ďalej. Pre túto diskusiu nie je podľa mňa relevantné, či ministerstvo "chce rozhodnúť o antidiskriminačných žalobách" alebo aké disciplinárne návrhy možno podá alebo aký zákon navrhne. Myslel som, že sa bavíme vo všeobecnejšej rovine. Nič neviem o krokoch, ktoré ministerstvo v tomto kontexte plánuje, ale ak budú akékoľvek pochybnosti o ich ústavnosti, určite privítam, aby ich ÚS preskúmal.

Nemyslím si, že v kauze Frucona alebo antidiskriminačných žalôb ide o kompetenčný spor - exekutíva nespochybňuje právomoc justície o týchto sporoch rozhodovať. Len sa pred príslušným orgánom (ÚS) domáha svojich procesných práv.

Tak isto nesúhlasím celkom s tým, že príklady z medzinárodného obchodného práva sú úplne mimo misu. Ustanovenia o waiver of immunity možno podľa mňa nájsť aj v lokálnych zmluvách so štátom.

Úplne na záver - nie som si istý, či som pochopil posledný odsek. Znamená to, že ústavná sťažnosť štátu by bola prípustná v Nemecku aj ČR? Pýtam sa preto, lebo o téme vieš určite viac ako ja, a v JR 4/2011 si písal, že akceptácia ústavnej sťažnosti je "exces, ktorý nemá v demokratickom a právnom štáte obdoby".

  Tomáš Ľalík, 25. 07. 2011 v 16:14 - ad Juraj

Ad opravné prostriedky

Podľa mňa ústavná sťažnosť nie je opravným prostriedkom, podobne ako ústavný súd nie je "obyčajným" súdom (niektorí teoretici zastávajú názor, že je časťou moci zákonodarnej). Sťažnosť je PRÁVNYM prostriedkom, ako sa domáhať ústavných práv a ľudských práv vyplývajúcich z medzinárodného práva, a to je myslím podstatný teoretický rozdiel. Opäť: len subjekt, ktorému sú určené ju môže podať po splnení formálnych aj materiálnych podmienok. Prakticky sa to môže zdať inak, to uznávam, ale je len otázkou času,kedy sa systém sťažnosti zmení aj u nás.
Do úvahy treba zobrať aj kontext EDĽP v rámci ktorého je sťažnosť vo väčšine prípadov považovaná za efektívny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a sťažnosť bola prijatá aj ako dôsledok RČ ESĽP voči SR pred 1.1.2002.Preto paralelu je potrebné vnímať aj tak, že FO/PO môže ísť pred ESĽP zatiaľ čo štát nie. Na druhej strane je inštitút mimoriadneho dovolania jasným príkladom nerovnosti zbraní (možný trade-off, štát má mimoriadne dovolanie, kým FO/PO sťažnosť :)).
Sumarizujúc, myslím si, že oddelenie postavenia štátu vo verejnom a súkromnom práve je len zbožným želaním a nereálnym snom. Štát bude vždy svoje postavenie vedome/nevedome zneužívať, resp. využívať v súkrommnom práve rovnako ako každý štát vždy a nevyhnutne (opäť vedome či nie) porušuje ľudské práva (chápané ad absurdum už len svojou existenciou). Na druhej strane aj rovnosť zbraní je rovnako len ideálom, ktorý v realite neplatí. Iste, v teórii zákonných práv je možné hovoriť o diskriminácii, ale berúc do úvahy pravidlo, že o diskrimináciu ide len vtedy, ak neexistujú objektívne dôvody pre odlišné zaobchádzanie, podľa môjho názoru, v tomto prípade objektívne dôvody sú dané už len z postavenia štátu.

ad kontext

Exekutíva dlhodobo nerešpektuje judikatívu. Iste ani súdy nepracujú tak, ako by mali a sú právom terčom kritiky. Avšak v kontexte daného prípadu, ministerstvo spochybňuje vôbec možnosť sudcov rozhodovať spory o sebe samých, čo sa mi zdá silná káva. Moja otáka znie, kto iný by mal rozhodovať spory, ak nie súdy ? Teda tu hrá kontext kľúčovú úlohu. A ak by ústavný súd chcel priznávať štátu ústavné práva, je povinný zohľadniť daný kontext.

ad posledný odsek

Áno pochopil si správne. V SRN aj ČR je táto možnosť prípustná. Ostatným konštatovaním som, priznávam, trochu prestrelil, ale stále si myslím, že v demokratickej spoločnosti by štát nemal byť subjektom ústavných práv a následne sa ich domáhať, čo vedie k viacerým doktrinálnym absurditám.

  Juraj Gyarfas, 25. 07. 2011 v 16:47 - Ad Tomáš

Ad opravné prostriedky

Súhlasím samozrejme, že zaradenie ústavnej sťažnosti medzi opravné prostriedky je doktrinálne nesprávne (preto som ho dal do úvodzoviek). Ale prakticky ide o prostriedok, ktorým sa možno domáhať ďalšieho prieskumu (aj keď len v obmedzenom rozsahu).

Čo sa týka mimoriadneho dovolania, to môže predsa podať len GP. V tomto smere - čisto formálne - je štát v postavení súkromnoprávneho subjekti rovnako oprávnený dať podnet GP, ako ktorákoľvek iná osoba. Áno viem, že GP si bude taký podnet čítať pozornejšie, keď ho podá premiér, ako keby som ho podal ja. Ale formálne ide o rovnaké oprávnenie, nie?

Myslím si, že ideálny stav by bol taký, že štát nebude mať v súkromnoprávnych sporoch žiadne dodatočné zbrane a nebude zneužívať svoje mocenské postavenie a na druhej strane bude mať oprávnenia, ktoré majú jeho súkromnoprávne protistrany (a váhy budú viac-menej vyrovnané). Našej diskusii rozumiem tak, že podľa Teba je prvá miska váh vychýlená (napr. mimoriadnym dovolaním alebo inými mocenskými pákami, ktoré štát využíva a zákonite bude využívať aj v súkromnoprávnych sporoch) a preto treba ubrať aj z druhej misky. Mne sa naopak zdá, že druhá miska je ok a problém je v tej prvej. Čiže by sme sa mali zamýšľať nad tým, ako ich dostať do rovnováhy uberaním z tej prvej (napr. aj zrušením mimoriadneho dovolania).

Apropo trade-off - bola by ústavná sťažnosť štátu de lege ferenda ok, keby neexistovalo mimoriadne dovolanie a ústavný súd by systematicky rušil všetky štátne páky v súkromných sporoch (napr. Lex Školstrav alebo Lex Tipos)? :-)

Ad ESĽP

Nemožnosť štátu ísť na ESĽP mi pripadá ako najsilnejší argument proti ústavným sťažnostiam štátu (teda v prospech Tvojho postoja). Ale na druhej strane si nie som istý, či je dôvod, aby sa aktívna legitimácia na ústavnú sťažnosť nevyhnutne interpretovala analogicky so sťažnosťou na ESĽP.

Ad doktrinálne absurdity

V tomto s Tebou súhlasím. Aj ja si myslím, že ústavné sťažnosti štátu vedú k doktrinálnym absurditám (napr. predstava, že porušenie procesných práv štátu nebude možné napraviť zrušením súdneho rozhodnutia, lebo pôjde napr. o prieťahy, a štát bude samému sebe vyplácať odškodnenie). A dokonca ešte minulý týždeň som bol bol plne na Tvojej strane - len som sa potom v diskusii sám presvedčil:-)).

  Tomáš Ľalík, 25. 07. 2011 v 18:46 - ad Juraj

Akurát ma napadol ešte jeden argument proti štátu. Ak sa pozrieme na systém ústavnej sťažnosti, ktorú podáva orgán územnej samosprávy výlučne voči zásahu do vecí územnej samosprávy,tak osobne vidím podobnosť so sťažnosťou FO/PO (ochrana vlastnej autonómie pred štátom). Má štátny orgán, ktorý koná v mene štátu nejakú autonómiu pred iným štátnym orgánom ? Podľa mňa nie. Štát je jeden celok, v jeho mene konajú síce rôzne orgány, ale vždy konajú v mene štátu a na jeho účet. Uvedené sa premieta aj pri financovaní štátu zo štátneho rozpočtu - prelievanie financií tomu, komu je to potrebné, teda neexistuje autonómia, že každý orgán sa hrá na vlastnom piesočku ako v prípade FO/PO.

Po ďalšie, orgán územnej samosprávy je tiež PO a to dosť špecifická a podľa mňa do istej miery kopírujúca postavenie štátu ako subjektu verejného práva a súkromného práva. Orgán samosprávy raz koná ako štát a inokedy sám na seba pri výkone samosprávy. To znamená, že keby ústavodarca chcel,podľa mňa, ustanoviť možnosť podania ústavnej sťažnosti pre štát, konal by podobne a túto možnosť by explicitne pripustil. Takto sa to rieši cez 127, čo sa míňa účelu a neguje rozdiel medzi zákonom a ústavou.

ad GP a mimoriadne dovolanie.

GP je orgán štátu, koná v jeho mene, tým je podľa mňa povedané všetko.

ad vyrovnávanie misiek.

Pekne si to definoval,ale obávam sa, že to v skutočnosti nie je a ani nebude možné. Ale rád by som sa mýlil.

Zdraví,


  Michal Novotný, 25. 07. 2011 v 20:25 - Diskusia

Je zaujímavé, kam sa posunula diskusia...

Priznám sa, že ja som nikde nenapísal (a doteraz o tom nie som presvedčený), že by štát MAL (mať) spôsobilosť na základné práva, a to práve preto, že základné práva vymedzujú oblasť, ktorá je neprístupná štátnym zásahom, a to štátnym zásahom v najširšom slova zmysle (i súdy sú orgánmi štátu a teda ich zásah je "štátny" zásah do slobodného priestoru jednotlivca).

Môj post 22.07.2011 o 16:42 primárne smeroval proti niečomu inému - proti argumentom, ktorým podoprieme záver, že štát nie je nositeľom základných práv.

Nosným argumentom Tomáša Ľalíka bola argumentácia čl. 127 Ústavy. T.j. tu pôvodne nešlo o spor, či štátu patria alebo nepatria základné práva, ale či môže podať (ústavnú) šťažnosť. To sú dve veci, ktoré od seba treba odlišovať.

Podľa čl. 127 Ústavy môžu šťažnosťou namietať porušenie svojich základných práv fyzicke osoby a právnické osoby. Toto ustanovenie nerobí žiadny rozdiel medzi údajnými "typmi" právnických osôb, preto (podľa môjho chápania) sa Tomáš snažil argumentovať, že štát nie je právnickou osobou, akú má namysli toto ustanovenie.

A proti tomuto záveru som a vždy budem. Tomášove argumenty v tomto smere stále idú podľa mňa nelogicky na to, že štát má určité oprávnenia, ktoré môže využiť (a zneužiť) v jeho prospech. Táto argumentácia ale postaví na hlavu akúkoľvek myšlienku rovnosti procesných strán a spochybní tak všeobecné pojmy fyzické osoby, právnické osoby.

Aká je rovnosť v súdnom konaní, v ktorom proti sebe stojí tretia osoba a predseda konajúceho súdu? Aká je (ad absurdum) rovnosť konania, ak proti sebe stojí agresívny jedinec s (legálne držaným) zbrojným arzenálom a normálny človek? V jednom i druhom prípade sa sudca môže obávať následkov za svoje rozhodnutie - ale boli by protiprávne. Rovnako - aká je rovnosť cudzinca, ktorý je občanom čojaviem Somálska a môže kedykoľvek odísť od nás preč a nikdy voči nemu nič nevymôžeme, lebo nemáme právnu pomoc, s našincom? I v tomto prípade našinec "suší hubu", ako sa ľudovo hovorí, podobne ako napríklad v prípade exekučnej imunity štátu na základe "svojvoľne" vydaného zákona.

Jednoducho, postaviť údajnú odlišnosť štátu od iných právnických osôb (stále v súkromnoprávnych vzťahoch!) na "možnosti zneužitia" ich (inak v súlade s právom priznaných) oprávnení je podľa mňa maximálne nesprávna argumentácia a snaha o "prepisovanie" čl. 127 výkladom.

Analógia s Dohovorom a ESĽP tu podľa mňa možná nie je, pretože text čl. 34 Dohovoru hovorí pomerne jasne, kto môže podať sťažnosť. Práve naopak, dalo by argumentovať e contrario - naša ústava v čl. 127 nič také presné nehovorí. Konečne, naša Ústava nikde nevymedzuje, kto je to právnická osoba, takže by sme v zmysle "Versteinerungstheorie" k 1.1.2002, kedy nadobudol účinnosť čl. 127 v novom znení, ho mali vykladať podľa vymedzení právnickej osoby v jednoduchých zákonoch - a tam patrí i § 21 Obč. zák.

Preto sa podľa mňa čl. 127 nemôže "znásiľňovať" tým spôsobom, že budeme výkladom dovodzovať, že štát nie je právnickou osobou.

Taktiež podľa "rozdelenie" štátu na verejnoprávnu a súkromnoprávnu zložku nie je nijako difúzne alebo nejasné - práve naopak, len treba nájsť správne kritérium. (Práve o hľadaní, resp. skôr nehľadaní tohto kritéria, je nekončiaca sága inak banálnej otázky náhrady za odťah vozidla - ale o tom niekedy nabudúce.) Osobne sa prihováram za kritérium (nazvime ho:) formálne, pretože je hlavne relatívne jednoduché. Štát koná súkromnoprávne vždy tam, kde koná súkromnoprávnou formou (a uplatňuje svoje práva štandardnou žalobou na súde), a verejnoprávne tam, kde verejnoprávnou formou (a uplatňuje svoje práva mocensky, t.j. administratívnymi aktami, resp. brachiálne).

Tak sa dá podľa mňa nielen jasne odlíšiť prostriedok právnej ochrany (všeobecný súd vs. správny súd), ale najmä sa tým dá aj odôvodniť spôsobilosť štátu na procesné základné práva presne ako napísal Juraj - tým, že štát sa dobrovoľne vzdáva svojho práva na násilie voči jednotlivcovi a podriaďuje sa pravidlám hry, má právo na rovnosť zbraní. Naopak, jednotlivec má nárok na to (a o tom je "posolstvo" PL. ÚS 25/00), aby štát nemohol ľubovoľne "preskočiť" späť do svojho postavenia mocenského hráča.

Lebo - a to je podstatné - priamo z ústavy neexistuje žiadna povinnosť štátu urobiť zo seba rovnoprávneho hráča. Inak povedané, Ústave by pravdepodobne nijako neodporovalo (jedine je na úvahu čl. 142 ods. 1), ak by štát vydal zákon o tom, že štát vstupuje do "súkromnoprávnych" vzťahov zásadne a výlučne mocenským rozhodnutím (napr. štát by veci nekupoval, ale vydával by rozhodnutia o ich nadobudnutí, neuzatváral by pracovné zmluvy, ale vždy by služobné pomery zakladal rozhodnutím atď.). Takže štát sa naozaj "znižuje" na úroveň súkromnoprávneho subjektu, preto by mal mať k dispozícii aj jeho "opravné" prostriedky (žonglovanie s pojmami tu nemá zmysel - opravným prostriedkom je všetko, na základe čoho môže iný orgán preskúmať a zrušiť/odstrániť individuálne rozhodnutie/konanie/postup iného orgánu na základe nejakých prieskumných kritérií v určitej veci).

Priznanie procesných základných práv štátu je navyše odôvodnené aj principiálnou nezávislosťou súdnictva. To znamená, že štát sa dobrovoľne vzdáva priamej (mimochodom, i demokratickej) kontroly nad súdnou mocou, čím sa táto moc (určitým spôsobom) akoby "osamostatňuje" od štátu - čerpá síce svoje oprávnenia i legitimitu zo štátu, ale zároveň mu nie je priamo podriadená. Naopak, štát sa jej dobrovoľne podriaďuje. Práve v tomto svetle je rozhodnutie II. ÚS 16/11 podstatné - totiž, práve kvôli sudcovskej nezávislosti, ktorú nechceme zrušiť, a nemožnosti (demokratickej) kontroly a zásahov je nevyhnutné, aby tu existovala "opravná" inštancia proti rozhodnutiu sudcov samých osebe. Ak by tak rozhodol úradník správneho orgánu, môžeme mu jeho nadriadený príkazať to rozhodnutie zmeniť, prípadne ho dozorovými prostriedkami zmeniť alebo zrušiť sám. Tým, že voči rozhodnutiu súdu takýto postup (legálne) neprichádza do úvahy, ocitá sa štát v postavení každého iného jednotlivca. Preto si myslím, že účastník súdneho konania proti štátu, v ktorom sa štát dobrovoľne vzdal svojej svojej mocenskej nadradenosti a rozhodol sa akceptovať rozhodnutie nezávislého arbitra, nemôže byť zvýhodnený odkazom na zásady, ktoré sa týkajú práve situácií, v ktorých si štát svoje mocenské postavenie ponecháva a využíva ho. To by totiž znamenalo priznať každému jednotlivcovi oproti štátu (t.j. aj všetkých ostatných jednotlivcov) úplne zásadnú výhodu, ktorú by voči inému jednotlivcovi v rovnakej situácii nemal. O to viac, ak týmto jednotlivcom je niekto, kto má byť práve tým nezávislým arbitrom, takže by vlastne rozhodoval sám o sebe.

Pokiaľ štát začne svoje oprávnenie zneužívať, tak ako hovorí Juraj - áno, musí to účastník namietať a brániť sa proti tomu:
- exekučná imunita - na stránke Ústavného súdu svieti od 2.11.2010 podanie (Rvp 7170/2010) Okresného súdu BA I na vyslovenie neústavnosti práve tých ustanovení zákonov, ktoré exekučnú imunitu zakotvujú;
- mimoriadne dovolanie - nie je mi známe, že by doteraz niekto jeho neústavnosť relevantným spôsobom namietal, a osobne si ani nemyslím, že by bolo neústavné per se (iná vec je, či je neustavné v podobe dnešnej zákonnej úpravy, a či je systémové); proti excesom sa môže jednotlivec opäť obrátiť na Ústavný súd,
- obnova konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. - ide o nové ustanovenie, neviem, či niekto namietal jeho neústavnosť, ale pre prípadných podaniachtivých v tomto smere môžem odkázať napr. na rozhodnutie rakúskejo Ústavného súdu sp.zn. G 5,6/2009 (http://www.vfgh.gv.at/cms/vfgh-site/attachments/1/6/0/CH0006/CMS1249548836540/wiederaufnahme_getraenkesteuer_g_5-6-09.pdf)
- neplatenie súdnych poplatkov - v tomto prípade opäť neviem o tom, že by niekto namietal niečo podobné pred súdmi, ale osobne si tiež nemyslím, že by to bolo per se protiústavné (najmä argument určením súdnych poplatkov - štát by musel platiť sám sebe, ergo celkový efekt jeho zaťaženia by bol 0; ak by ale súdne poplatky išli do nejakého osobitného fondu na osobitné účely, viem si predstaviť ústavné problémy); naopak, § 146 ods. 1 písm. d) O. s. p. (najmä po rozbujnení § 35) je podľa mňa neústavný úplne zjavne,
- protest prokurátora - v tomto smere sa dosť jasne vyjadril Ústavný súd v PL. ÚS 21/08.

Takže tak. Ako som napísal na úvod, napriek tomuto všetkému nie som ani ja stále celkom presvedčený, či štátu dať alebo nedať spôsobilosť na základé práva. Ale v každom prípade tak podľa mňa nemožnosť neurobiť na základe argumentov, ktoré uviedol Tomáš vo svojom úvodnom poste a ktoré sú - podľa mňa - nevhodné.

  Michal Novotný, 25. 07. 2011 v 20:42 - Kým som písal

ten dlhý post, tak sa tu opäť objavil argument čl. 127a.

Nemám pri sebe síce komentár k Ústave, ani nepoznám natoľko judikatúru, ale nemyslím, že by čl. 127a obmedzoval pôsobnosť čl. 127 Ústavy. Naopak, jeho cieľom je rozšírenie možnosti podať sťažnosť nielen na základné práva (medzi ktoré právo na samosprávu systematicky nepatrí), ale aj na právo na samosprávu. Tomu by svedčal aj text dôvodovej správy, podľa ktorej sa navrhuje ustanoviť NOVÁ právomoc Ústavného súdu.

Taktiež myslím ani Ústavný súd doteraz nemal námietky proti spôsobilosti obcí podať sťažnosť podľa čl. 127 (viď ako pars pro toto napr. III. ÚS 171/07).

  Tomáš Ľalík, 26. 07. 2011 v 00:53 - ad Michal

Asi sa nezhodneme, ale aspoň niekoľko finálnych postrehov k Tvojmu postu.

Úvod.
Neviem odkiaľ berieš, že základné práva sú oblasť, ktorá je neprípustná štátnemu zásahu. Absolútne práva sú len niektoré, drvivá väčšina si vyžaduje obmedzenie na zákonnej úrovni jednak preto, že štát je povinný plniť isté funkcie a rovnako je potrebné obmedzovať základné práva kvôli právam a slobodám iným. Samozrejme v rámci testu proporcionality, ktorý opäť predvída ústava teda v rámci ústavy.

Ďalej, podľa mňa, a asi to uznáš aj Ty, že existuje podmienenosť medzi tým, že sťažnosť podľa čl. 127 je viazaná na subjekt, ktorý je nositeľom základných práv. Opačný záver je absurdný. Teda otázka je postavená tak, či je štát nositeľom základných práv. Ak nie, sťažnosť podať nemôže, ak áno, je PO v zmysle 127 (keďže FO byť nemôže :). A toto je myslím kľúčové a dosť jasné. Nerozumiem rozlišovaniu, ktoré presadzuješ.

Jadro veci.

Všetko stojí a padá na tom, či prijmeme, že akou PO je štát v súkromnoprávnych vzťahoch. Ty vravíš, že je ako každá, ja tvrdím, že má osobitné postavenie a teda nie je ako každá PO preto, že je štátom. Nebudem Ti to vyvracať, myslím, že som sa vyjadril v predchádzajúcich postoch. Preto aj Tvoje "jednoduché" formálne kritérium a následný sylogizmus.

Ad. "priamo z ústavy neexistuje žiadna povinnosť štátu urobiť zo seba rovnoprávneho hráča"

Zásadne nesúhlasím, to nie je pravda.
A čo tak čl. 47 ods. 3 ústavy, či 46 ods. 3 ?

Ad "opravná inštancia proti rozhodnutiu sudcov samých osebe"

Mám tomu rozumieť tak, že ústavný súd je ten pravý "súd", ktorý rozhoduje vždy správne, či je to "súd", ktorý má chrániť štát pred sudcami a pred nadmernou škodou ? Tri články súdnej sústavy sú dostatočné pre štát ako PO. Ináč, čo sa zmenilo od roku 1989 v opravných prostriedkoch v možný prospech štátu ?

Súdy sú z princípu nedemokratické a som šťastný, že to tak je.

ad záver.

Budem rád, ak prídeš k lepším argumentom, ale sumarizujúc priznávaním možnosti podať ústavnú sťažnosť je štát aj nositeľom ústavných (ľudských) práv.


  Michal Novotný, 26. 07. 2011 v 02:45 - No,

takto (ako hovorieval klasik):

Po pojmom "oblasti neprístupné (nie neprípustné) štátnemu zásahu" som nemyslel absolútnosť základných práv, ale to, že základné práva ako také (aj po prípustnom ich obmedzení zákonom) vymedzujú určitý základný priestor individuálnej slobody, kam štát nesmie šliapnuť (osobná sloboda - vlastníctvo apod.).

Vo veci čl. 127 sme sa zjavne nepochopili. Podľa (textu) čl. 127 rozhoduje ÚS o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. To je právna norma, ktorá prípustnosť sťažnosti viaže na (v zásade) dva predpoklady (teraz abstrahujme od zákona o ÚS): jednak sťažovateľ musí byť buď FO, alebo PO, jednak musí namietať porušenie svojho práva, t.j. musí vôbec byť schopný také práva mať. To sú dva prvky hypotézy jednej normy.

Ty tvrdíš, že dôvod, prečo nenastane dispozícia (oprávnenie podať sťažnosť) je v prvej časti, teda že štát nie je právnická osoba. Ja tvrdím, že ak vôbec, tak ten dôvod je v druhej časti (teda štát nemôže mať základné práva, hoci je právnická osoba). Prakticky to môže byť jedno, teoreticky (a len o tom táto debata je, vzhľadom na to, že II. ÚS 501/2010 tu už je) to ale jedno nie je.

Ad jadro veci - pokúsil som sa dať nejaké argumenty, prečo štát nie je (v súkromnoprávnych vzťahoch) odlišný od iných osôb, pričom som zároveň pokúsil reagovať na niektoré Tvoje. Ty ale postuluješ svoj záver dosť apodikticky, ale nepodopieraš ho ďalšími argumentami. Iste, nie je Tvojou povinnosťou žiadne názory predkladať (a už vonkoncom nie na tomto fóre, tu z toho nebudeš mať ani peniaze, ani uznanie, len dobrý pocit :-), ale priznám, že som nejakú reakciu "vo veci samej" čakal...

Ad povinnosť urobiť rovnoprávneho hráča:

Čl. 46 ods. 3 toho o rovnoprávnosti moc nehovorí (povinnosť nahradiť škodu podľa mňa nie je dôsledok rovnoprávnosti, ale požiadavky legality, z ktorej sa dá vyvodiť povinnosť reštituovať následky porušenia povinnosti konať legálne).

Čl. 47 ods. 3 priznáva rovnosť "účastníkom", čo znamená, že predpokladom je, aby zákon vymedzil pojem účastníka. Myslím, že sa zhodneme, že štát konajúci skrze správny orgán v správnom konaní účastníkom nie je, ergo v tomto konaní nemôže byť ani nikomu rovný. Zároveň (a to bola podstata môjho príspevku) som tvrdil, že zo žiadneho článku ústavy neplynie, že by napríklad štát nemohol vydať zákon, kde by povedal, že štát bude konať len verejnomocensky (=v správnom a iných podobných konaniach), teda že nebude napr. činiť žiadne právne úkony v zmysle súkromného práva. Ak si tieto dve časti spojíme, tak potom v takom prípade by štát nikdy nebol účastníkom žiadneho konania (lebo by vždy vystupoval ako konajúci orgán), teda by nemal byť s kým rovný podľa čl. 47 ods. 3. Jedine, kde by sa toto ustanovenie uplatnilo, by bol následný prieskum pred správnym súdnictvom, tam ale by išlo už len o "zákonnosť" rozhodnutia, teda štát tu nie je rovnoprávnym hráčom vo veci samej, ale len a len na účely súdneho prieskumu zákonnosti jeho rozhodnutia.

Ani z čl. 46 ods. 3 nevyplýva, v akom konaní by sa mala náhrada škody uplatňovať, takže ak by v 514/2003 bolo napísané, že sa uplatňuje na správnych orgánoch a tie o nej rozhodujú v administratívnom konaní, bolo by to OK (jediným obmedzujúcim kritériom by tu mohol byť čl. 142, ale ten nevidím problematicky).

Vete o Ústavnom súde nerozumiem, ale určite som nechcel povedať, že ÚS je ten "pravý" súd. Vzťahuje sa naň presne to isté, čo som napísal aj o všeobecných súdoch, ale niekde tá konečná inštancia musí byť. Iste, keby sme mali ďalšiu a ďalšiu, mohli by sme všetky vyššie uvedné úvahy vztiahnuť aj na tieto, až po tú predposlednú. Parafrázujúc slová klaiska, ÚS súd nie je inštanciou poslednou, lebo má vždy pravdu, ale má vždy pravdu, lebo je poslednou inštanciou. Čo sa zmenilo po roku 1989 - myslím, že máme okrem iného zrušenú sťažnosť pre porušenie zákona a namiesto nej dovolanie, ale inak ma takto narýchlo nič nenapadá.

Ja Ťa samozrejme o šťastie pripravovať nechcem, ale z čl. 1 našej ústavy plynie, že SR je okrem iného aj demokratický štát (s obľubou sa odtiaľ vyberá len ten "právny"), a z čl. 2 ods. 1, že ľudia vykonávajú moc prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Myslím, že obom nám je jasné, že je rozdiel medzi nejakou plebiscitnou ochlokraciou a demokratickým princípom. Ale ak je raz demokratický princíp vpísaný do našej ústavy, musí (aspoň sprostredkovane) platiť aj pre súdy - teda aj súdy musia aspoň sprostredkovane čerpať demokratickú legitimitu odniekiaľ (ale to už je na inú diskusiu hodne ďaleko od tohto postu).

  Jaroslav Čollák, 28. 07. 2011 v 15:04 - ... druhá strana mince?

.. ako spestrenie do spleti názorov tu pridávam ukážku výšky a prehľad poberateľov štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou od roku 2000...

http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=3832

- vzhľadom na početnosť a množstvo subjektov, ktorým bola štátna pomoc poskytnutá sa javí kauza Frucona ako poľovanie na škodnú, ktorá je v skutočnosti zdravá. Okrajovo, no nedá sa nevšimnúť : záujem spoločnosti St. Nicolaus ‑ trade a. s. (vedľajší účastník konania pred SD podporujúc Komisiu(http://eur-lex.europa.eu/Notice.do?mode=dbl&lng1=en,sk&lang=&lng2=bg,cs,da,en,es,et,fr,it,lv,pl,sk,sl,sv,&val=545194:cs&page=&hwords=null#DI)atď.) na vymožení spornej štátnej pomoci je viac zaujímavá a vlieva do celej kauzy svetlo podozrenia ktoré hovorí o tom, že Frucona jednoducho musí padnúť.. či sa tak stane alebo nie, uvidíme.

Pod prizmou a ozrejmením vývoja prípadu chcem upozorniť na ďalšiu v skutku zaujímavú skutočnosť : interné manuály daňových úradov, ktoré boli platné v čase vyrovnacieho konania explicitne hovorili o uprednostnení vyrovnania pred konkurzom, pretože vymožiteľnosť konkurznou cestou bola objektívne toho času na úrovni cca 10% (max bolo dosiahnuté v prípade XYZ - 20% ), vyrovnacím konaním sa v kauze Frucona uspokojilo 35% z "dlžnej čiastky. Existenciu tohto pokynu potvrdili aj výpovede pracovníkov daňových úradov, napokon aj ich samotná existencia...

Nuž, urobme si na celý spor názor každý podľa svojho gusta, ja ho už urobený čiastočne mám..

  Jaroslav Čollák, 18. 11. 2011 v 14:02 - navyše mám

silný pocit, že celý tento prípad jasným príkladom dovolávania sa vlastného protiprávneho konania .. DÚ sa domáha vrátenia dlhu, s ktorého "odpustením" vo vyrovnacom konaní súhlasil..de facto aj Komisia skonštatovala, že SR konala pri odpustení dlhu vo vyrovnacom konaní protiprávne keď neoznámila (pritom 107 ZoFEU/108 ods.3) komisii svoj úmysel odpustiť časť dlhu v predmetnom vyrovnacom konaní....

navyše...ústava čl 1 ods. 1 : SR je právny štát.. + spomenutá múdra zásada nemo turpitudem suam allegare potest podporená + ÚSČR sp.zn III ÚS 2010/08 - " je neakceptovateľné - v záujme dosiahnutia spravodlivého výsledku sporu - sa dovolávať vlastného pochybenia" ..............

  Kristián Csach, 19. 11. 2011 v 21:33 - Ach jaj

Ono sa to možno nezdá, ale protiprávna štátna pomoc sa samozrejme vracia vždy, hoci ju pred tým verejné zdroje poskytli. To je zmysel úpravy. Protiprávne ju niekto poskytol, niekto protiprávne prijal... Neexistuje zásada, že sa nemožno dovolávať vlastného pochybenia (Zabudol som si peňaženku pred dverami, holt pochybil som :-) )

K predchádzajúcemu komentu: konkurenčné spory sú jedným z hýbateľov presadzovania súťažného práva (a vďaka za ne - whistle-blowing, leniency, private enforcement...).

Chyba interných manuálov nemení na veci (našťastie) nič...

  Jaroslav Čollák, 19. 11. 2011 v 22:52 - ..

... chyba interných manuálov nemeni na veci nič - no ono s tým až tak spokojný nie som hoc viem,že budem sám sťa vojak v poli... dokument, ktorý mal priamy dopad na procesné kroky daňových úradov všeobecne nielen v tomto prípade, pričom zohľadňoval čo najlepšie možné finančné východiská pre štát v množine vymáhania dlhu čo do čiastky vzhľadom na faktické skúsenosti daňovej praxe... ak teda daňový úrad konal v ich súlade, pripisujeme to bez okolkov ako "vinu" obchodnej spoločnosti v súvislosti s vrátením pomoci?

Rozumiem, sú to dve roviny pohľadu, ale skutočne akási legitímna ochrana dôvery obchodného subjektu že pomoc (odpustenie dlhu) ktorú dostal a zvlášť pod prizmou toho, že v tom čase ( hlasovanie daňového úradu vo vyrovnacom konaní) nebola poskytnutá contra legem ( komisia označila práve zahlasovanie DÚ vo vyrovnacom konaní ako štátnu pomoc - zákon o štátnej pomoci zahlasovanie daňového úradu ako štátnu pomoc neoznačoval v tom čase v žiadnom prípade) - nie je pritiahnuté za vlasy vyžadovať vrátenie štátnej pomoci ak jediným pochybením v celom spore bolo pochybenie SR, že svoj úmysel neoznámila Komisii ?

v nadväznosti ďalšia otázka...

hmmmmmm v právnom poriadku : neplatí, že vyvodenie zodpovednosti prichádza do úvahy iba voči subjektu ktorý pochybil ?

  Tomáš Klinka, 20. 11. 2011 v 19:11 - nie, podľa mňa neplatí

Veď ani zodpovednosť z bezdôvodného obohatenia nepredpokladá pochybenie obohateného. Navyše, pochybiť pri bezdôvodku kľudne mohol ten, kto sa zodpovednosti obohateného neskôr dovoláva - napr. sa zmýlil pri vypĺňaní čísla účtu pri bankovom prevode.

A súhlasím s Kristiánom - na konštrukcii zodpovednosti za neoprávnenú štátnu pomoc nevidím nič neštandardné alebo "nelegitímne".

  Jaroslav Čollák, 20. 11. 2011 v 19:23 - nespochybňujem

zodpovednosť za neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc ... tvrdím to, že pomoc poskytnutá Frucone bola toho času pri platnosti tých predpisov, ktoré na území SR paltili zákonná... ak mali podľa asociačnej dohody orgány sr aplikovať právo eu atď - nemôže byť v dôvodovej správe k zákone o štátnej pomoci napísané, že je v súlade s právom eú, a následne sa domáhať vrátenia podľa práva eú, pričom akt poskytnutia pomoci je označený ako hlasovanie dú vo vyrovnacom konaní a tento v zákone o štátnej pomoci nefiguruje ako typ neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci...jednodznačne pochybila SR vo viacerých smeroch o tom niet pochýb, a to som chcel dať najavo posledným komentom......

  Jaroslav Čollák, 20. 11. 2011 v 23:28 - ad Tomáš

navyše tá paralela s bezdôvodkom nie je namieste, pretože je tu rada podstatných rozdielov medzí ním a poskytnutím štátnej pomoci....

- bezdôvodne obohatený o predmet obohoatenia ad.1 nežiada ( frucona o odpustenie na dani žiadala v súlade s právnym poriadkom) a ad.2 priajtie bezdôvodka je prijatie bez právneho titulu, pričom prijatie štátnej pomoci v tom čase poskytnutej zo strany štátu bolo v súlade s platným právom (keďže zahlasovanie DÚ o odpustení dlhu vo vyrovnacom konaní neustanovoval zákon o štátnej pomoci ako protiprávnu štátnu pomoc - navyše v dôvodovej správe zakotvoval domnienku, že je v súlade s právom Eú)a teda nezakladá protiprávnosť jej obdržania / obdržanie bez právneho titulu ...

  Tomáš Klinka, 21. 11. 2011 v 06:44 - odpovedal som len na

tvoju všeobecnú otázku zo záveru komentu z 19.11. 22:52, citujem: "neplatí, že vyvodenie zodpovednosti prichádza do úvahy iba voči subjektu ktorý pochybil?" Jasné, že v prípade Frucona táto paralela nefunguje, štátna pomoc predsa nepatrí do súkromného práva. Štát evidentne pochybil (v rôznej miere) na všetkých frontoch - od legislatívnej úpravy, cez konanie DÚ, až po vymáhanie rozhodnutia EK. Neotáčal by som to ale tak, že legitímne očakávania príjemcu neoprávnenej štátnej pomoci - notorického neplatiča dane z liehu - založené na postupe DÚ, boli zmarené rozhodnutím EK a následným vymáhaním. To by sa potom spätné vymáhanie akejkoľvek neoprávnenej štátnej pomoci javilo ako neústavné, čo je IMHO absurdný záver. Na druhej strane, čo potom legitímne očakávania konkurentov, ktorí svoju daňovú povinnosť riadne plnili? Tie v spore ponecháme nepovšimnuté? Angažovanosť konkurenta v prípade Frucona by mala byť považovaná za prirodzený prejav "normálnosti" trhu a voľnej súťaže. Alebo by mala skôr existovať akási falošná kolegiálna solidarita? Medzi firmami platí to isté, čo medzi štátmi - neexistujú priatelia, existujú len spoločné záujmy...

  Juraj Gyarfas, 21. 11. 2011 v 16:19 - ad Jaroslav

Áno, so štátnou pomocou vždy existujú presne tie problémy, ktoré popisuješ - t.j. štát konajúci protiprávne je nakoniec "odmenený", keďže peniaze sa mu vrátia a "potrestaný" subjekt väčšinou nič "zlé" neurobil. V tomto zmysle chápem isté znechutenie voči tomuto inštitútu.

Ale hoci pocitovo rozumiem, právne nesúhlasím. Štátna pomoc je naozaj podobná bezdôvodnému obohateniu. Nedbanlivosť toho, na koho úkor došlo k obohateniu, nie je prekážkou. Tak isto je irelevantná "vina" alebo "nevina" obohateného, keďže vydanie bezdôvodného obohatenia nie je sankcia, ale logický následok plnenia bez titulu alebo z protiprávneho titulu. Taktiež nie je pravda, že obohatený o obohatenie nemohol žiadať - mohlo napríklad dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na základe neplatnej zmluvy. A tak isto nesúhlasím, že v čase poskytnutia štátnej pomoci nebola pomoc contra legem, keďže v tom čase už na území SR platilo právo ES.

Rozumiem výhradám, ale napriek tomu sú podľa mňa dobré ekonomické argumenty, prečo nadnárodná kontrola štátnej pomoci má zmysel. A neviem si predstaviť, ako ju inak právne nastaviť, aby tento zmysel napĺňala a zároveň činila zadosť výhradám, ktoré si formuloval.

  Michal Novotný, 21. 11. 2011 v 18:59 - Osobne

pri mojej chabej znalosti práva štátnej pomoci tiež súhlasím s Jurajom a spol. - pre príjemcu pomoci to nie je nič nespravodlivé, pretože štátna pomoc je preňho prakticky ako dar. T.j. dostane niečo, čo by inak aj tak nikdy nemal - niet tu (aspoň podľa mňa) žiadny "ochranyhodný záujem" tejto strany.

Druhá vec - ktorú ale so svojou znalosťou vôbec neviem posúdiť - je otázka zodpovednosti štátu za škodu (hoci len negatívny záujem). Inak povedané - ak štát poskytne napr. dotáciu na rozvoj pracovných miest, ktorá sa neskôr ukáže ako protiprávna pomoc, avšak prijímateľ investoval zo svojho do rozšírenia kapacít a tieto investície vyšli navnivoč - nemohol by sa domáhať náhrady škody od poskytovateľa štátnej pomoci?

  Kristián Csach, 22. 11. 2011 v 23:13 - Michal

Tvoj problém by som videl medzi dvoma mantinelmi:

1. SDEÚ: Alcan, kde SD vychádza z toho, že prijímateľ si mohol overiť, či bola dodržaná notifikácia, alebo nie, a preto prima facie nie je ochranyhodný (hoci nariadenie 659/1999 a euro-speech hovorí o nevymáhaní pomoci, ak by to bolo v rozpore s dôverou prijímateľa (roughly)....). Mali sme o tom jedno číslo časopisu Výber z rozhodnutí SD ES...

2. Zaujímavo probém teoreticky rozpracovali Nemci. Sledovali to ústavnoprávne v nasledovných pozíciách (iba na prvý pohľad nesúvisia s problémom):

a) či je subvencia chránená cez ochranu vlastníctva/majetku: - BVerfGE 69, 272 (300) tvrdí, že je to možné; Rozsah ochrany zabezpečenej čl. 14 ods. 1 GG je rozšírený aj na tzv. ochranu verejnoprávnych vlastníckych pozícií (öffentlichrechtliche Eigentumspositionen), ak existuje ekvivalentný vzťah takejto pozície na kapitál (na nie nepodstatné vlastné plnenie) zvýhodnenej osoby. Teda, ak to nie je iba prínos majektový, ale aj úbytok (sprievodné náklady)

b) druhý limit: podľa BVerwG musí príjemca subvencie zásadne počítať s tým, že v prípade nástupu zásadných zmien vo všeobecnom právnom rámci bude môcť byť poskytnutá subvencia krátená (BVerwG v DÖV, 1997, s. 733.).

c) a medzi tým sú teoretici (študoval som to pred plus mínus šiestimi rokmi a vtedy ešte nemali na tento problém judikát, medzičasom možno už áno), najmä biblia Staatshaftungsrecht od Ossenbühla. Časť ich vedy tvrdí, že v tvojom prípade, ak existuje tzv. osobitný dôvod ochrany (vynaložil zvýšené náklady alebo investície po oznámení orgánu verejnej moci, že subvencia bude trvať, resp. že nebude odňatá), tak by mal mať nárok na náhradu škody (Viac môj článok v Právníku 10/2006 o konkurenčných žalobách pri subvenciách podľa Nemcov). Toľko ich ústavnoprávna teória stojacia mimo EÚ - právo. Myslím si však, že má rácio...

Aby som ale nekecal okolo, podľa mňa EÚ právo takémuto kompenzačnému nároku prijímateľa voči štátu nebráni (nejde o protisúťažnú kompenzáciu), dokonca o ňom vôbec ani nič nehovorí. Vo vnútroštátnom práve by som ho v niektorých prípadoch priznal (skutočne výnimočne, a dokonca by som to neobmedzoval iba na štátnu pomocm, ale aj na akúsi verejnoprávnu culpu in contrahendo, vrátane obmedzenia na negatívny záujem), uvažoval by som ale logikou Alcan-a, či prijímateľ nie je spoluzodpovedný/ resp. či je ochranyhodný.

  Juraj Gyarfas, 08. 12. 2011 v 16:04 - ÚS SR na kolíznom kurze s právom EÚ

Lex Frucona stále na programe dňa - som zvedavý, kam to smeruje.

SME: Ústavný súd pozastavil niektoré ustanovenia o štátnej pomoci

  Juraj Gyarfas, 04. 01. 2012 v 14:04 - Lex Frucona v Ústavný súd

Pozastavenie niektorých ustanovení Lex Frucona vyšlo v Z.z. pod magickým číslom 1/2012 Z. z..

  Jaroslav Čollák, 04. 01. 2012 v 22:15 - magické

a možno logické, kedže retroaktivita zákonodarstva celkom košér nie je..

  Juraj Gyarfas, 05. 01. 2012 v 10:03 - retroaktivita?

Nie som si istý, či je korektné v tomto prípade hovoriť o retroaktivite. Ak sa nemýlim, Lex Frucona predsa nerieši exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov, ale "len" výkon rozhodnutia vydaného pred účinnosťou nového predpisu. Nie som si istý, aká je štandardná úprava v exekučných predpisov, ale napr. § 232 EP (v prvom znení) ustanovil, že výkon rozhodnutia sa vykoná podľa dovtedajších predpisov, ak bol výkon nariadený pred účinnosťou novej úpravy. Na druhej strane, ak bol exekučný titul vydaný, ale výkon ešte nebol nariadený, aplikoval sa asi nový EP. Je možné pri takejto úprave hovoriť o retroaktivite?

  Juraj Gyarfas, 11. 04. 2013 v 18:37 - štát a jeho základné práva EÚ

Pre zaujímavosť upozorňujem na kauzu Bank Mellat (T‑496/10) rozhodnuté Všeobecným súdom EÚ, kde sa Súd v trochu inom kontexte okrem iného vyjadroval k otázke, či sa emanácie cudzích štátov môžu dovolávať európskej ochrany základných práv.

"39 The Council and the Commission also argue that the justification of the rule on which they rely is that a State is the guarantor of respect for fundamental rights in its territory but cannot qualify for such rights.

40 However, even if that justification were applicable in relation to an internal situation, the fact that a State is the guarantor of respect for fundamental rights in its own territory is of no relevance as regards the extent of the rights to which legal persons which are emanations of that same State may be entitled in the territory of other States.

41 In the light of the foregoing, it must be held that European Union law contains no rule preventing legal persons which are emanations of non‑Member countries from taking advantage of fundamental rights protection and guarantees. Those rights may therefore be relied upon by those persons before the Courts of the European Union in so far as those rights are compatible with their status as legal persons.
"

  Michal Novotný, 19. 06. 2013 v 23:35 - Nemecký SÚS

Neviem, kto o tom vedel, ale pri svojich potulkách na http://www.servat.unibe.ch som narazil na rozhodnutie nemeckého SÚS 1 BvR 134/56 (BVerfGE 6, 45; sťažnosť Bavorska proti uzneseniue Bavorského najvyššieho súdu), ktoré hovorí mimoriadne lakonicky:

"Jeder, der in einem gerichtlichen Verfahren Partei ist, kann sich mit den in der Prozeßordnung vorgesehenen Mitteln wehren, wenn er meint, seinem gesetzlichen Richter entzogen zu sein. Das gilt auch für den Staat, wenn er Partei in einem Gerichtsverfahren ist.
Es ist daher folgerichtig, dem Staat zur Durchsetzung dieses verfassungsrechtlich gesicherten prozessualen Rechts auch die Verfassungsbeschwerde zur Verfügung zu stellen; das gilt jedenfalls dann, wenn er - wie hier - als Fiskus in Anspruch genommen wird und in Verwirklichung des Grundsatzes der Gewaltenteilung wie jede andere juristische Person richterlicher Hoheitsgewalt unterworfen ist. Hier ist auch der Staat "jedermann" im Sinne des § 90 Abs. 1 BVerfG (vgl. dazu BVerfGE 3, 359 [363])."

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2014 v 14:05 - ešte k ústavným sťažnostiam štátnych orgánov

"Základné právo Ministerstva financií Slovenskej republiky na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 107/02-96 p o r u š e n é n e b o l i ." (II. ÚS 78/03)


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím