lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (144)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (29)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Milan Hlušák (10)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Lexforum (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Radovan Pala (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Peter Pethő (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Jakub Jošt (3)
Robert Goral (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (2)
Lukáš Peško (2)
Roman Kopil (2)
Martin Gedra (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jiří Remeš (2)
Adam Valček (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Anton Dulak (2)
Michal Hamar (2)
Dávid Tluščák (2)
Petr Steiner (1)
Ondrej Halama (1)
Zuzana Adamova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Ondrej Jurišta (1)
Robert Vrablica (1)
Gabriel Závodský (1)
Juraj Lukáč (1)
Vladimir Trojak (1)
Zuzana Kohútová (1)
Martin Galgoczy (1)
Ivan Michalov (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Kubina (1)
Martin Hudec (1)
Vincent Lechman (1)
Nora Šajbidor (1)
Tomas Kovac (1)
Radoslav Pálka (1)
Tibor Menyhért (1)
Tomáš Ľalík (1)
Peter Janík (1)
Marek Maslák (1)
lukas.kvokacka (1)
Ján Pirč (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Šrámek (1)
David Halenák (1)
Jozef Kleberc (1)
Roman Prochazka (1)
Natalia Janikova (1)
Matej Gera (1)
peter straka (1)
Peter K (1)
I. Stiglitz (1)
lukasmozola (1)
Peter Marcin (1)
Róbert Černák (1)
Martin Svoboda (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Estočák (1)
Matej Kurian (1)
Michal Ďubek (1)
Paula Demianova (1)
Marcel Jurko (1)
Matej Košalko (1)
Katarína Dudíková (1)
Emil Vaňko (1)
Dušan Marják (1)
Bystrik Bugan (1)
Lucia Palková (1)
Petr Kavan (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Viliam Vaňko (1)
Gabriel Volšík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

3/3 : „Olivier Bernard“ alebo dogmatické rozhodnutia Súdneho dvora v športovej oblasti :

Jaroslav Čollák, 19. 09. 2011 v 22:11

V poradí tretím, možno dá sa povedať najaktuálnejším prípadom týkajúcim sa športovej oblasti je prípad, ktorým sa zaoberal Súdny dvor vo veci Olympique Lyonnais SASP proti Olivierovi Bernardovi, ( Newcastle UFC). V skutku určite som ním preskočil iné prípady zo skoršieho obdobia, no na druhej strane treba dodať, že sa väčšina z nich síce týkala športového práva, ale dôsledky z nich plynúce sa športovej oblasti dá sa povedať charakterovo vzďaľovali.

Prípad Olivera Bernarda je na súdnom dvore vedený pod číslom C325/08C325/08[1] zo 16. marca 2010, kedy Súdny dvor zaujal svoje stanovisko k vzťahu: právo Európskej únie vs. šport. Presahy z neho plynúce sú natoľko dôležitými, že upozorniť na ne je priam povinnosťou každého, kto sa oblasti športového práva či športovej judikatúry ako tak venuje. Podobne ako v predošlých prípadoch sa širokej čitateľskej verejnosti ospravedlňujem za citácie niektorých častí priamo z rozsudku, no tento skromný článok a jeho úroveň to v každom ohľade zdvihne či posunie na kvalitatívne vyššiu úroveň. Pripomeniem klasickú štruktúru rozboru prípadu : rozsah právnej matérie, ktorej sa prejednávaný prípad týka, sporové strany, skutkový stav a záver zahrňujúci presahy či polemiky do budúcnosti z neho plynúce.


Rozsah :

Prejednávaný spor sa týkal nasledujúcich oblastí či nasledujúcich skutočností : „Článok 39 ES – Voľný pohyb pracovníkov – Obmedzenie – Profesionálni futbaloví hráči – Povinnosť uzavrieť prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý hráča vychoval – Zaviazanie hráča na náhradu škody z dôvodu porušenia tejto povinnosti – ( legitímny ) cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov“


Sporové strany :

Olympique Lyonnais SASP proti Olivierovi Bernardovi, Newcastle UFC, pripomienky v konaní predložili francúzska vláda, talianska vláda, holandská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a v neposlednom rade Komisia Európskych spoločenstiev.


Skutkový základ :

- Išlo o typ prejudiciálneho konania na Súdnom dvore, ktorý sa týkal výkladu článku 39 ZES, terajší článok 45 v znení Lisabonskej zmluvy.

- Ako je všeobecne známe, článok 39 ZES spadal pod hlavu IV tejto zmluvy s názvom VOĽNÝ POHYB OSÔB, SLUŽIEB A KAPITÁLU, časť pracovníci a hovoril nasledovné :

1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie.

2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo:

a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta;

b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov;

c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu;

d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených v nariadeniach, ktoré stanoví Komisia.

4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.[2]


- Spor bol na založený a tkvel vo veci zaplatenia náhrady škody zo strany O. Bernarda a Newcastle UFC a to klubu Olympique Lyonnais z dôvodu, že O. Bernard jednostranne porušil svoje záväzky vyplývajúce z článku 23 Charty profesionálneho futbalu na sezónu 1997 – 1998 prijatej Francúzskym futbalovým zväzom.

- O. Bernard totiž v roku 1997 uzavrel s futbalovým klubom Olympique Lyonnais zmluvu „talentovaného“ hráča a to na tri sezóny, s účinnosťou od 1. júla 1997. Pred uplynutím v zmluve vynegociovanej doby ( prípadne dá sa povedať, doby stanovenej samotnou Chartou), na ktorú bola zmluva uzavretá, futbalový klub Olympique Lyonnais navrhol O. Bernardovi uzatvorenie profesionálnej hráčskej zmluvy na jeden rok s účinnosťou od 1. júla 2000.

- Olivier Bernard túto ponúknutú zmluvu odmietol uzavrieť , pričom v auguste roku 2000 uzavrel profesionálnu hráčsku zmluvu s anglickým futbalovým klubom Newcastle UFC.

- Z uvedeného je viac ako samozrejmé, že v čase prestupu toho hráča do klubu Newcastle United z Olympique Lyonnais existovala vo Francúzsku spomenutá charta, ktorá bola pravidlom a ktorá zaväzovala členov Francúzskej futbalovej asociácie (FFA)[3].

- Hlava III kapitola IV spomenutej charty sa týkala kategórie „talentovaných“ hráčov[4], teda hráčov vo veku od 16 do 22 rokov, ktorí boli na základe zmluvy na dobu určitú zamestnaní ako hráči vychovávaní profesionálnym klubom. Do tejto kategórie spadal aj Olievier Bernard,

- Okrem iného Charta zaväzovala takto identifikovaného hráča v prípade, ak ho klub, ktorý ho po v spomenutom čase vychoval, požiada - uzavrieť po skončení výchovy jeho prvú, profesionálnu hráčsku zmluvu s týmto klubom[5]. Kameňom úrazu vzhľadom na ešte neuvedené bola práve skutočnosť, že táto Charta nepredpokladala situáciu opačnú, a to, že hráč s týmto klubom predloženú – navrhnutú profesionálnu zmluvu po skončení výchovy uzavrieť nechce, pričom chce pokračovať vo svojej kariére v inom futbalovom klube.

- Taktiež táto Charta neupravovala spôsob odškodnenia tohto klubu.


- klub, ktorý hráča vychoval, mal však možnosť zažalovať „talentovaného“ hráča na základe článku L. 122-3-8 francúzskeho zákonníka práce, a mohol tak urobiť za porušenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich z článku 23 predmetnej a spomenutej charty s cieľom získať od uvedeného hráča náhradu škody. Článok L. 122-3-8 francúzskeho zákonníka práce vo svojom znení, ktoré platilo v čase skutkových okolností vo veci samej, stanovoval:

  1. „Okrem dohody zmluvných strán k zrušeniu zmluvy na dobu určitú môže dôjsť pred uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, len v prípade hrubej nedbanlivosti alebo vyššej moci.
  2. V prípade porušenia týchto ustanovení zo strany zamestnanca má zamestnávateľ nárok na náhradu škody zodpovedajúcej utrpenej ujme.“


- Prirodzene, keď sa futbalový klub Olympique Lyonnais dozvedel o tejto zmluve, podal proti O. Bernardovi žalobu na pracovný súd v Lyone (Zákonník práce a vzťah spadajúci pod neho mu to prirodzene umožňovali).

- Žalobou sa domáhal od neho a solidárne tiež od futbalového klubu Newcastle UFC náhrady škody.[6]


- Futbalový klub Olympique Lyonnais prirodzene podal proti rozsudku odvolacieho súdu v Lyone opravný prostriedok.

- Kasačný súd v predmetnej veci zastával názor, že hoci článok 23 charty formálne nezakazoval mladému hráčovi uzavrieť profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, toto ustanovenie malo za následok zabránenie alebo odradenie hráča od uzavretia takej zmluvy, keďže porušenie tohto ustanovenia mohlo viesť k uloženiu náhrady škody.

- Na povestnej časovej osi prípadov týkajúcich sa odvetvia športu sa hlási o slovo starý známy Bosman case, alebo ak čitatelia chcú : Bosman rule. Súdny dvor sa v ňom nechal počuť, že spor vo veci samej vyvoláva ťažkosti s výkladom článku 39 ES, pretože kladie otázku, či také obmedzenie môže byť odôvodnené cieľom spočívajúcim v podpore náboru a výchovy mladých profesionálnych futbalových hráčov.[7]


1. Odporuje zásade voľného pohybu pracovníkov stanovenej v článku [39 ES] ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého môže byť ‚talentovanému‘ hráčovi, ktorý po uplynutí obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu Európskej únie, uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody?

2. Predstavuje v prípade kladnej odpovede na prvú otázku nevyhnutnosť podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych hráčov legitímny cieľ alebo naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť takéto obmedzenie?“


- Podľa klubu Olympique Lyonnais, článok 23 charty nepredstavuje prekážku skutočného voľného pohybu „talentovaného“ hráča, pretože takýto hráč môže po splnení jedinej podmienky, ktorou je zaplatenie náhrady škody jeho bývalému klubu, slobodne uzavrieť profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu. Taktiež tento klub tvrdí, že so zreteľom na už citovaný rozsudok Bosman zastáva názor, že predmetné ustanovenie je odôvodnené nevyhnutnosťou podpory náboru a výchovy mladých hráčov, pričom jeho jediným cieľom je umožniť klubu, ktorý hráča vychoval, získať náhradu za náklady, ktoré na výchovu hráča vynaložil.

- Klub Newcastle UFC, vlády Francúzska, Talianska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev naopak tvrdia, že systém, ako je predmetný systém vo veci samej, predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré je v zásade podľa článku 39 ES zakázané. Futbalový klub tvrdí, že rozsudok Bosman považoval akékoľvek „náhrady za výchovu“ za obmedzenie nezlučiteľné zo zásadou voľného pohybu pracovníkov, vzhľadom na to, že nábor a výchova mladých hráčov nepredstavujú naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by mohol také obmedzenie odôvodniť[8]. Newcastle UFC ďalej spochybnil aj výšku odškodného, keďže táto je vo veci samej stanovovaná podľa svojvoľných kritérií, ktoré nie sú vopred známe.

- Výška odškodného by sa čiastočne dala stanoviť na základe aj keď neskôr prijatých pravidiel Medzinárodnej federácie futbalových zväzov (FIFA) upravujúce štatút a prestup hráčov, ktoré nadobudli účinnosť v priebehu roka 2001. Tieto pravidlá obsahujú ustanovenia o výpočte „náhrady za výchovu“, ktoré sa uplatnia v prípade, keď hráč po ukončení svojej výchovy v niektorom klube jedného členského štátu uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu. Na tieto pravidlá sa v spore účastné vlády aj odhodlali poukázať. Hoci o právne záväzný názor, či tieto pravidlá výpočtu „odškodného“ Súdny dvor považuje za primerané a proporcionálne účastníci konania vo veci Bernard žiadali a zároveň chceli, aby Súdny dvor odsúhlasil aj tieto normy organizácie FIFA, ich žiadosť ostala nevypočutá. K týmto žiadostiam sa Súdny dvor nevyjadril vôbec, pričom sa logicky ani nemohol, pretože mu to explicitne stanovené pravidlá konania o predbežných otázkach neumožňujú.


· Dve nevyvrátiteľné, a mnou v predošlých článkoch omieľané tvrdenia či postoje Súdneho dvora k oblasti športu : vzhľadom na ciele Únie, výkon športu spadá do práva Únie v rozsahu, v akom predstavuje hospodársku činnosť ( citované už v skorších rozsudkoch ako Bosman, Walrave a Koch, Simutenko), a ďalej - ak má športová činnosť povahu zárobkovej činnosti alebo poskytovania služieb za odmenu, čo je prípad činnosti poloprofesionálnych alebo profesionálnych športovcov, spadá konkrétnejšie do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ[9] – čo je aj v prípade Oliviera bertranda nespochybniteľným faktom.

· treba uviesť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 45 ZFEÚ sa nevzťahuje iba na konanie verejných orgánov, ale aj na pravidlá akejkoľvek inej povahy zamerané na kolektívnu reguláciu zárobkovej činnosti ( napr. Walrave a Koch)

· pracovné podmienky sú v rozličných členských štátoch upravené jednak ustanoveniami zákonov a vykonávacími predpismi a jednak kolektívnymi zmluvami a inými aktmi uzatvorenými alebo prijatými súkromnými osobami, mohlo by obmedzenie uplatňovania zákazov stanovených v článku 45 ZFEÚ na akty orgánov verejnej moci spôsobiť rozdiely pri uplatňovaní uvedeného článku. Súdny dvor usúdil, že predmetná charta má povahu vnútroštátnej kolektívnej zmluvy, a tak spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ, tým pádom môže byť skúmaný jej prípadný nesúlad s článkom 45 ZFEU.

· Súdny dvor v tejto časti podrobnejšie rozoberal podstatu či charakteristiku akéhokoľvek porušenia článku 45, no napriek tomu dospel k názoru, že taký systém, ako je predmetný systém vo veci samej, podľa ktorého je „talentovaný“ hráč po ukončení obdobia svojej výchovy povinný uzavrieť svoju prvú profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, lebo inak mu hrozí, že bude musieť klubu zaplatiť náhradu škody, môže odradiť tohto hráča od výkonu svojho práva voľného pohybu. Druhým dychom však dodáva, že je pravda, ako tvrdí futbalový klub Olympique Lyonnais, že taký systém formálne nebráni tomuto hráčovi uzavrieť profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, predsa len robí výkon uvedeného práva menej lákavým a pod prizmou uvedeného systém predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktorý je vo vnútri Únie zabezpečený na základe článku 45 ZFEÚ.


· Pokiaľ ide o profesionálny šport, Súdny dvor už mal príležitosť stanoviť, že vzhľadom na značný spoločenský význam športovej činnosti a najmä futbalu v Európskej únii treba cieľ spočívajúci v podpore náboru a výchovy mladých hráčov uznať ako legitímny

· Na účely preskúmania, či je systém, ktorý obmedzuje právo voľného pohybu týchto hráčov, spôsobilý zaručiť uskutočnenie uvedeného cieľa bola použitá na podnet návrhov generálnej advokátky špecifickosť športu a jeho výchovná funkcia. Už v prípade Bosman Súdny dvor rozhodol, že perspektíva získavania náhrad za výchovu hráčov povzbudzuje kluby k vyhľadávaniu talentov a zabezpečovaniu výchovy mladých hráčov – čo je nepochybne legitímny cieľ. Ak by za týchto podmienok kluby vychovávajúce hráčov nedokázali dosiahnuť návratnosť takto vynaložených nákladov[10] v prípade, že hráč po ukončení svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s iným klubom, mohlo by ich to odrádzať od investícií do výchovy mladých hráčov. To platí najmä pre malé kluby poskytujúce výchovu, ktorých investície do náboru a výchovy mladých hráčov na miestnej úrovni majú podstatný význam pre naplnenie spoločenskej a výchovnej funkcie športu.

· Súdny dvor uviedol, že z uvedeného rozboru vyplýva, že systém, ktorý stanovuje zaplatenie náhrady za výchovu v prípade, keď mladý hráč uzavrie po ukončení svojej výchovy profesionálnu hráčsku zmluvu s iným klubom, než ktorý ho vychoval, možno v zásade odôvodniť cieľom spočívajúcim v podpore náboru a výchovy mladých hráčov.


Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1. Článku 45 ZFEÚ neodporuje systém, ktorý na účely uskutočnenia cieľa spočívajúceho v podpore náboru a výchovy mladých hráčov zaručuje odškodnenie klubu, ktorý hráča vychoval, v prípade, keď mladý hráč uzavrie po ukončení obdobia svojej výchovy profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, pod podmienkou, že tento systém je spôsobilý zaručiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

2. Na zaručenie uskutočnenia uvedeného cieľa nie je nevyhnutný systém, ako je predmetný systém vo veci samej, podľa ktorého môže byť „talentovanému“ hráčovi, ktorý po ukončení obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu, uložená povinnosť náhrady škody, ktorej výška nezávisí od skutočných nákladov na výchovu.


Záver :


Prípad Bernard priniesol mnoho nového do vnímania prestupov hráčov vo futbalovom priestore množiny športových vzťahov. Priznal malým klubom zameraným na výchovu či vyhľadávanie talentov akúsi kompenzáciu za výchovu týchto, ak sa títo hráči dostanú do veľkých klubov, teda ak s nimi uzavrú profesionálne športové zmluvy. Uvedené sa stalo aktuálnym na základe chápania tejto kompenzácie nie s charakterom náhrady za výchovu, ale náhrady škody, za ktorú zodpovedá dotknutý hráč z dôvodu porušenia svojich zmluvných záväzkov[11] – nepodpísanie profesionálnej športovej zmluvy s klubom, ktorý mu spomenutú výchovu poskytol. Dokonca, výška tejto „náhrady škody“ je určovaná nezávisle od skutočných nákladov vynaložených na výchovu uvedeným klubom, keďže každá osoba aspoň čiastočne znalá pomerov výchovy mladých futbalových talentov vie, že vypočítať reálne poskytnuté a minuté náklady na výchovu futbalistu od veku 16 do 22 rokov je v podmienkach praxe nemožné. Asi aj pod prizmou uvedeného bol argument - v prvom rade francúzskej vlády a neskôr aj súdneho dvora o charaktere tejto náhrady opodstatnený.

Prestupové poriadky mnohých slovenských športových zväzov ustanovujú aj presné sumy výchovného za športovcov, ktoré asi ťažko možno považovať za reálne náklady na ich výchovu. Je možné, že niektoré športové kluby na základe rozhodnutia súdneho dvora, ktoré pripúšťa vyžadovanie úhrady skutočných nákladov na výchovu hráča, budú žiadať uhradenie vyššej sumy výchovného, aká je uvedená vo vnútorných normách športových zväzov. Podľa súdneho dvora ma výchovné za športovcov v kolektívnych športoch odrážať sumu nákladov vynaloženú na výchovu všetkých hráčov, ktorí sa pripravovali spolu s hráčom, ktorý podpísal profesionálnu zmluvu. Na druhej strane je problémom, ako stanoviť skutočnú výšku nákladov. Ktoré sú vynaložené na výchovu hráčov a ktoré na bežný chod klubu? Je vhodné či skôr vôbec možné použiť účtovné podklady klubu a na ich základe vypočítať skutočné náklady? To sú otázky, ktoré bude potrebné vyriešiť v najbližšej budúcnosti[12].

Prejavím subjektívny názor, že reálne náklady vynaložené klubom na jeho výchovu vypočítať nemožno. Je dobrou cesta hovoriaca o kompenzácii poskytnutej klubu, ktorý hráča akéhokoľvek športového odvetvia vychoval pri jeho následnom prestupe do klubu iného. Výpočet výšky by sa mal - ako správne uviedol súdny dvor zakladať na peňažnej náhrade straty, ktorý klub vychovávajúci hráča utrpí, ak s ním tento nepodpíše profesionálnu zmluvu. Je otázkou, či tento mechanizmus môže byť viazaný a podmieňovaný iba predošlým a nevyhnutným zmluvným vzťahom medzi týmto hráčom a klubom, alebo či je akceptovateľný aj bez neho. Prípad Oliviera Bernarda bol samozrejme založený na predošlom zmluvnom vzťahu založenom zmluvou „nádejného hráča“, no ak sa odpútame od vnímanie tohto prípadu, nástroj „odškodnenia“ klubu, ktorý spomenutého hráča vychoval by mohol pokrývať aj akýkoľvek iný (nezmluvný) vzťah medzi klubom a športovcom. Podmienky praxe predsa poukazujú na skutočnosť, že klub vynaloží náklady nielen na hráčov s ktorými má uzavretú zmluvu ( v podmienkach Slovenskej republiky tzv. „poloprofesionálne – mládežnícke zmluvy“[13]) a je s nimi v tomto zmluvnom vzťahu, ale aj na hráčov, s ktorými túto uzavretú nemá. Namieste je otázka, či by nebolo legitímnym cieľom tento mechanizmus „prevaliť“ a aplikovať aj na množinu nezazmluvnených hráčov pri ich prípadnom prestupe do iného klubu – pretože aj napriek neexistencii zmluvného vzťahu klub do spomenutého hráča ako bolo spomenuté investoval finančné ale aj iné prostriedky a práve týmto prestupom prichádza klub o svoje investície. Samozrejme, oponent môže namietať, je to „investícia“ v klasickom slova zmysle, a táto nemusí podmieňovať tvorbu neskoršieho zisku, či zhodnotenia tejto investície – v našom prípade výkonu profesionálnej športovej činnosti športovca pre klub, ktorý ho vychoval. V tomto myšlienkovom smere je problematických viacero aspektov, ako napríklad právny dôvod tohto plnenia, neexistujúca povinnosť nezazmluvneného hráča podpísať s týmto klubom profesionálnu zmluvu. Mám však zato, že výchova mladých hráčov je natoľko špecifickou oblasťou, že by sa aplikácia spomenutého mechanizmu ( avšak s nevyhnutnými špecifikáciami) mohla aplikovať aj na tieto „nezmluvné“ vzťahy medzi hráčmi a klubom pri ich prípadnom prestupe do iného klubu. Dotyk praxe však našepká, že túto úvahu pri reálnej existencii a uplatňovaní tohto mechanizmu nahradí zmluvný režim "talentovaných hráčov" so samotným klubom. Skúmaním podstaty tohto mechanizmu som si sám chcel ospravedlniť možno scestné úvahy o aplikácii tohto na spomenutú množinu hráčov bez zmluvy medzi nimi a klubom, ktorý ich vychováva - avšak nedalo mi nezaoberať sa spomenutou konštrukciou.

Prirodzene, uvedené má aj druhú, hmlistejšiu stranu mince s prihliadnutím na podmienky, ktoré ovplyvňujú každodenné športové prostredie. Spomenutý mechanizmus by mohol byť via facti viac ako jednoducho zneužívaný vzhľadom na charakteristiku predmetného „odškodnenia“. Hráč, ktorý má evidentný záujem opustiť klub, ktorý ho v posledných rokoch vychovával by sa za „zatvorenými dverami“ mohol dohodnúť s týmto klubom, že mu klub ponúkne profesionálnu hráčsku zmluvu s nereálnou hodnotou odmeny ( ktorú by pri skutočnej ponuke v žiadnom prípade neponúkol ) na isté zmluvné obdobie, pričom tento hráč by túto zmluvu odmietol. Následne by prestúpil do klubu, kde by mu zmluvu ponúkli s reálnymi kontúrami, avšak, „klub výchovy“ by si voči tomuto uplatnil „škodu“, ktorú utrpel spomenutým prestupom – teda hodnotu, ktorú ponúkol hráčovi v návrhu profesionálnej zmluvy. Je otázkou, či by v situácii, keby spomenutý „mechanizmus odškodnenia klubu, ktorý hráča vychoval“ dosiahol zákonnú podobu nebolo opísané konanie obchádzaním zákona, či v rozpore s dobrými mravmi. Avšak, aj takéto otázky bude treba pri aplikácii podobných mechanizmov mať vyjasnené a ako by laik povedal, keď nevieš – nerob. Hore uvedené len podčiarkuje argument, ktorý tvrdil aj samotný Newcastle united, že táto hodnota „odškodnenia“ je vo veci samej stanovovaná podľa svojvoľných kritérií, ktoré nie sú vopred známe.

Príspevok mal snahu načrtnúť novinku v množine športových vzťahov, konkrétne prestupov hráčov. Okrem iného chcel ozrejmiť jeho vývin, podklady na základe bol vytvorený a v neposlednom rade pozitíva či negatíva do budúcna z neho plynúce. Či sa to príspevku podarilo alebo nie nechávam na čitateľov, zakončím ho však citátom sudcu v Českej republike, a dovolím si tvrdiť priekopníka v snahe o zviditeľnenie športovej oblasti a jej nevyhnutného spojenia s právnym poriadkom, Michala Králika : „ Che - li někdo určité spoločenské jevy právnicky posuzovat a hodnotit, měl by znátm jaký je v tom směru praktický život[14]“.


--------------------------------------------------------

[1] Podotýkam, že predmetný spor a rozsudok sa dá nájsť na internetovej adrese http://curia.europa.eu/ tak, ako všetky rozsudky od 17 júna 1997. Rozsudky Súdneho dvora z času staršieho sa dajú nájsť na adrese http://eur-lex.europa.eu/sk/index.htm

[2] Zmluva je k nahliadnutiu v slovenskom znení na nasledovnej internetovej adrese :

http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2010:083:0047:0200:sk:PDF

[3] pričom táto mala charakter kolektívnej zmluvy.

[4] fra. :„joueurs espoir“

[5] „ Po riadnom uplynutí doby, na ktorú bola zmluva [,talentovaného‘ hráča] uzavretá, je klub oprávnený požadovať od druhej zmluvnej strany, aby s ním uzavrela profesionálnu hráčsku zmluvu“

[6] Uplatňovaná suma predstavovala 53 357,16 eura, čo podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu zodpovedá odmene, ktorú by O. Bernard získal počas jedného roka, ak by uzavrel ponúknutú zmluvu.

[7] Ktorý vyplýva z rozsudku z 15. decembra 1995, Bosman (C‑415/93, Zb. s. I‑4921).

[8] Tu paradoxne nastáva situácie, kedy Vlády Francúzska, Talianska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia tvrdia, že podpora náboru a výchovy mladých hráčov je podľa už citovaného rozsudku Bosman legitímnym cieľom. Talianska vláda dokonca svojimi argumentmi zašla ďalej : zastávala názor, že určitý systém odškodňovania možno považovať za primerané opatrenie na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v podpore náboru a výchovy mladých hráčov za predpokladu, že výška náhrady škody je stanovovaná na základe presne určených parametrov a vypočítavaná v závislosti od nákladov vynaložených klubom, ktorý hráča vychoval. Uvedená vláda zdôrazňuje, že možnosť domáhať sa „náhrady za výchovu“ má osobitný význam najmä pre malé kluby, ktoré majú obmedzenú štruktúru, ako aj rozpočet.

[9] http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2010:083:0047:0200:sk:PDF

[10] Upozornime na fakt : aj Súdny dvor nezabudol skonštatovať, že pre uvedený systém je príznačné, že klubu, ktorý hráča vychoval, sa vypláca nie náhrada za výchovu, ale náhrada škody, za ktorú zodpovedá dotknutý hráč z dôvodu porušenia svojich zmluvných záväzkov a ktorej výška je určovaná nezávisle od skutočných nákladov vynaložených na výchovu uvedeným klubom.(!)

[11] O možnej aplikácii tohto mechanizmu „odškodnenia“ aj na nezmluvné vzťahy s inými hráčmi uvažujem v Ďalšej časti príspevku.

[12]Ladislav Križan, http://www.ucps.sk/clanok-100-1519/Vychovne_za_mladych_sportovcov_–_rozhodnutie_Sudneho_dvora_EU_vo_veci_Bernard.html

[13] Tieto sú často podmieňované, tak ako jednotlivé ich časti ako odmena alebo bonusy podmieňované napríklad dostatočnou dochádzkou v škole, prípadne váženým študijným priemerom.

[14] Králik, M. Právo ve sportu. 11 vydání: Praha: C.H. Beck, 2001


Názory k článku 3/3 : „Olivier Bernard“ alebo dogmatické rozhodnutia Súdneho dvora v športovej oblasti ::


  Jaroslav Čollák, 21. 09. 2011 v 20:45 - Slovenská republika a výchovné za športovca

... pre doplnenie príspevku, ustanovenia o výchovnom, ako v prípade rozobraného prípadu je prítomné aj v podmienkach Slovenskej republiky, ustanovené národnými športovými asociáciami, ktoré zastrešujú jednotlivé športové odvetvia a zoskupujú jednotlivé športové kluby, pričom tieto sú spomenutými pravidlami viazané :


Slovenský zväz hádzanej : SZH
- "východné"
http://web.slovakhandball.sk/obsah/Prestupovy_poriadok_SZH/782
časť X.


Slovenský futbalový zväz : SFZ :
- kvalitatívne podobný inštitút "odstupného" vo futbale :

http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Normy_SFZ/8-pravidlá-pre-stanovenie-výšky-odstupného-za-profesionálneho-hráča.pdf


Slovenská basketbalová asociácia : SBA
- "výchovné"

http://www.ebasket.sk/sba/dokumenty.php?subory=245
/ Prestupový poriadok 2009/2010 / článok 3

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím