lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (19)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Robert Goral (4)
Radovan Pala (4)
Michal Krajčírovič (3)
Denisa Dulaková (3)
Ivan Bojna (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Maroš Hačko (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Roman Kopil (2)
Marián Porvažník (2)
Ondrej Halama (2)
Martin Gedra (2)
Anton Dulak (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Bob Matuška (2)
Peter Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Zsolt Varga (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Hamar (2)
Katarína Dudíková (1)
Matej Košalko (1)
I. Stiglitz (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Šrámek (1)
Tomas Kovac (1)
lukasmozola (1)
Marek Maslák (1)
Matej Kurian (1)
Juraj Lukáč (1)
Nora Šajbidor (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Natalia Janikova (1)
Igor Krist (1)
Gabriel Závodský (1)
Peter Janík (1)
peter straka (1)
Pavol Mlej (1)
Peter Kubina (1)
Martin Poloha (1)
Bohumil Havel (1)
Vladimir Trojak (1)
Ivan Michalov (1)
lukas.kvokacka (1)
Róbert Černák (1)
Martin Hudec (1)
Radoslav Pálka (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Robert Šorl (1)
Ladislav Pollák (1)
jaroslav čollák (1)
Tomáš Ľalík (1)
Petr Kavan (1)
Ján Pirč (1)
David Horváth (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Kormaník (1)
Zuzana Adamova (1)
Tibor Menyhért (1)
Lucia Palková (1)
Petr Steiner (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavel Lacko (1)
Roman Prochazka (1)
David Halenák (1)
Martin Galgoczy (1)
Dušan Rostáš (1)
Martin Svoboda (1)
Vincent Lechman (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Estočák (1)
Viliam Vaňko (1)
Dušan Marják (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter Marcin (1)
Paula Demianova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Ondrej Jurišta (1)
Marcel Jurko (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter K (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Emil Vaňko (1)
Michal Ďubek (1)
Matej Gera (1)
Gabriel Volšík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

O troch grošoch, pravidlách priority a úrokoch z omeškania pri neplnení výživného – je dieťa horší veriteľ?

Martin Maliar, 16. 08. 2012 v 16:14

Už je to celkom dávno, čo som čítal klasickú rozprávku O troch grošoch, avšak niektoré časti mám ešte v pamäti. Paradoxne na pojedaní o troch grošoch je celkom dobre možné predostrieť, ako dynamicky funguje v právnych vzťahoch majetok /Chudobný človek povie kráľovi, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť./

V normálnych pomeroch, ak majetok „chudobného človeka“ postačí na úhradu všetkých záväzkov (aj voči otcovi a aj synovi + v prvom rade „sebe samému“ :-) ), tak nikoho nenapadne riešiť niečo ako prioritu pohľadávok vo vzťahu k jeho majetku.

Existuje však priorita aj v takýchto pomeroch vo vzťahu k nárokom tohto typu? To je zrejme aj „blbá“ otázka, keďže pri pohľade do exekučných predpisov zakotvujúcich prioritnosť vlastnej výživy a ďalej výživy maloletých detí dôjdeme k záveru, že ide o majetkové nároky s vysokou prioritou na uspokojenie.

Môže sa však osoba povinná na výživu osoby oprávnenej dostať do omeškania s jej plnením. Opäť zrejme jedna z „blbých“ otázok, ktoré si tu pokladám, keďže nik asi nepochybuje o tom, že ak raz povinný podľa hmotného práva oprávnenému niečo nesplní, je v omeškaní so splnení svojej povinnosti.

Aké následky by ho mali postihnúť v prípade omeškania a čo oprávnená osoba má v prípade omeškania robiť? To už bude zrejme trošku náročnejšie.

Nerád sa púšťam do polemiky so závermi súdov, ktoré často majú resp. môžu mať svoje racionálne dôvody (nie samozrejme častá argumentácia v kruhu „robí sa to takto, lebo sa to takto vždy robilo“). Nedá mi to však v prípadoch, ak tieto racionálne dôvody neviem uchopiť a nevzhliadam existenciu rozumného dôvodu pre výnimku zo všeobecných pravidiel, ktorými sa spravujú regulatívne rámce právnych vzťahov obdobnej povahy. K takýmto sporným otázkam patrí aj otázka následkov omeškania dlžníka (osoby povinnej na plnenie vyživovacej povinnosti) pri plnení vyživovacej povinnosti. Je odôvodniteľné, aby sa na vyživované dieťa nahliadalo inak ako na veriteľa? Inšpiratívne v tejto otázke je najmä rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 217/2010, pri ktorom odôvodení sa javí, že berie v niečom inšpiráciu z rozhodnutia NSČR sp. zn. 30 Cdo 2127/2007.

Na úvod pridám zopár premís, z ktorých vychádzam pokiaľ ide o vzťahy rodičov a detí.

Tvrdím, že:

A) Každá vyživovacia povinnosť je povinnosťou s majetkovým obsahom (pre povinnosti s nemajetkovým obsahom použime pojem výchova).

B) Výživné je pohľadávkou na plnenie majetkom osoby povinnej (pohľadávkou v tomto zmysle rozumiem legitímne očakávanie na cudzom majetku).

C) Je rozdiel medzi právom požadovať výživné ako takým a pohľadávkou na výživnom ( §77 ZOR).

Spornou sa javí odpoveď na otázkou, či napriek tomu, že ide o majetkovú pohľadávku, ide aj o peňažnú pohľadávku resp. kedy ide o peňažnú pohľadávku a teda či pri jej neplnení má vyživovaná osoba nárok na úroky z omeškania. Súdy pri „rozvode s deťmi“ či samostatnom určovaní vyživovacej povinnosti nemajú v zásade problém odpoveď na túto otázku postaviť celkom jednoznačne. Iné rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti ako v peniazoch v zásade nik nezvažoval (argument „tak sa to robí“ a inak sa to dovodzuje aj z § 76 ods. 1 ZoR.... výživné sa platí v „sumách“) .

Ak čítam pozorne rozhodnutie NSSR vo veci 5 Cdo 217/2010, v ktorom sa právo na úroky z omeškania z výživného v merite riešilo, súd vyšiel z premisy (obdobne popísanej v spomínanom českom rozhodnutí), že výživné je vzťah vyplývajúci z rodinného práva a teda nejde o záväzok podľa OZ a najmä z tohto dôvodu nie sú použiteľné ustanovenia OZ o omeškaní pri plnení peňažného dlhu, pričom dospel k záveru (ktorý už českého rozhodnutia nemožno dovodiť), že vzniku nároku na úroky z omeškania bráni neexistencia omeškania (tu mi nedá nedať tri výkričníky !!!) ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania. Neplatenie výživného je sankcionované trestným právom.

Osoba povinná na plnenie výživného povinná sa teda nedostáva do omeškania?

Nie sú mi zrejmé potom načo ZOR hovorí o zročnosti ( §76). Vždy som mal za to, že aj trestným právom je v tomto prípade sankcionovaná práve omeškanie (súkromnoprávne) s plnením t.j. neplnenie vtedy, kedy je výživné zročné. Rodinné právo bolo vždy viacmenej súčasťou súkromného práva, a zrejme by mohlo byť súčasťou OZ. Pre právne vzťahy upravené v ZOR sa podporne použije OZ (výslovná úprava v §110 ZOR).

Je potrebné súhlasiť aj s tým, že výživné sa nemusí poskytovať v peniazoch, ale oprávnenej osobe môžu byť namiesto peňazí poskytnuté iné majetkové hodnoty (napr. rožky, tresku a playstation) z majetkovej podstaty na plnenie vyživovacej povinnosti povinnej osoby.

Záväzky a záväzkové vzťahy vznikajú aj z iných dôvodov uvedených v zákone – a to nielen v tomto zákone t.j. OZ ( §489 OZ). Vzťahy medzi vyživujúcimi a vyživovanými osobami sú záväzkové vzťahy vzniknuté z iných dôvodov uvedených v ZOR. Nejaví sa mi, že existuje priestor pre iný výklad, keďže potom by bolo množstvo parciálnych problémov iba cez predpisy ZOR ťažko riešiteľných (dlh na výživnom je dlhom odnosným - donosným?)

Pohľadávke na výživnom právne predpisy priznávajú inak vysokú prioritu na uspokojenie (napr. §62 ods. 5 ZoR, exekučné predpisy o zrážkach zo mzdy, konkurzné predpisy o pohľadávkach proti podstate). Ak by mali potom byť vykladané v zmysle, že omeškanie s platením výživného nie je sankcionované úrokmi z omeškania, priznám sa, nerozumel by som celkom tejto schizofrénii zákonodarcu.

Ak dieťa predsa včas výživné nedostane, bude si musieť majetkový ekvivalent výživného predsa niekde požičať (resp. iná na plnenie vyživovacej povinnosti povinná osoba bude musieť plniť vyživovaciu povinnosť vo vyššom rozsahu), čo v normálnych pomeroch je spojené minimálne s povinnosťou platiť úroky (dieťa sa potrebuje najesť dnes, nie o pol roka).

Moje závery sú nasledovné:

1. Vyživovacia povinnosť vzniká zo zákona vznikom právneho vzťahu medzi na výživu povinnej osoby a na výživu oprávnenej osoby.

2. Ide o právny vzťah, na ktorého úpravu sa podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. S plnením výživného sa môže výživou povinná osoba dostať do omeškania.

4. Čas plnenia nie je ustanovený právnym predpisom a ak nie je určený ani v súdnom rozhodnutí vzniká omeškanie povinnej osoby prvý deň potom, čo ho oprávnená osoba na plnenie vyzvala ( §563 OZ)

5. Výzvu možno urobiť (prostredníctvom súdu) aj podaním žaloby na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti. Úroky z omeškania majú rovnakú prioritu ako samotná pohľadávka.

6. Odo dňa omeškania možno žiadať aj priznanie úrokov z omeškania. V konaniach vo veciach výživného maloletých je o nich súd povolaný rozhodnúť o nich aj bez návrhu ( § 78 ZOR).

7. Z hrozby prípadného trestného postihu za niekoľko mesiacov sa dieťa nenachová. Musím však uznať, že právna úprava v ZOR, čo do používania terminológie je výrazne posplietaná do ťažko na prečítanie preniknuteľného celku.


Názory k článku O troch grošoch, pravidlách priority a úrokoch z omeškania pri neplnení výživného – je dieťa horší veriteľ? :


  Milan Kvasnica, 17. 08. 2012 v 01:25 - V ČR úroky zatím ne

A odůvodněno to je zde: http://www.slv.cz/KSSTCAB28Co167/2011

  Martin Maliar, 17. 08. 2012 v 09:17 - Viem si predstaviť odôvodnenie, že nie

Soud........ztotožňuje se především s argumentací žalovaného, podle které až do rozhodnutí soudu o výživném žalovaný neví, v jaké výši bude žalující straně výživné přiznáno (ve věcech péče o nezletilé děti nezletilému dítěti) a neví, jak bude stanovena splatnost běžného výživného a případného dlužného výživného.....

Toto mi taktiež nepripadajú tie adekvátne právne argumenty - v koľkých iných prípadoch žalovaný nevie, v akej výške bude plnenie priznané?
Rozumel by som odôvodneniu, ktoré by ďalej rozvíjalo myšlienku rodinných vzťahov ako vzťahov vo vnútri nejakej spoločenskej entity, nezaložených na komerčných princípoch, obsahujúcich vlastné sankčné mechanizmy... atď. Samozrejme potom otázka, či sa ešte dnes tak žije. Rodinný nediel už predsa len nie je to čo býval.

NSSR - neexistencia omeškania povinného?
NSČR - žalovaný nepozná výšku povinnosti? inak 90 percent osôb na poskytovanie výživy povinných, ktorí ju dovbrovoľne plnia, ju vie... ale toho, kto ju neplní poďme zrejme "chrániť", lebo výšku nevie.

BGH to vidí inak:

http://juris.bundesgerichtshof.de/cgi-bin/rechtsprechung/document.py?Gericht=bgh&Art=en&nr=44228&pos=0&anz=1

Momentálne transponujeme do OBZ Smernicu o omeškaných platbách v obchodných transakciách II., kde pri porušení povinnosti zaplatiť včas "na faktúru za dodanie tovaru" posihnú dlžníka dosť vážne sankcie. JE ten maloletý horším veriteľom?

  Milan Kvasnica, 18. 08. 2012 v 08:53 - žalovaný nezná výši nároku

Výši nároku nelze předem znát například v případě náhrady nemajetkové újmy v penězích nebo i v případě poskytnutí přiměřeného zadostiučinění v případě nekalosoutěžního jednání.

Když soudy nechtějí přiznat úroky z prodlení, zkusme to takto: Výživné bylo přiznáno, pravomocně rozhodnuto, ale povinný neplní. Následně bylo zdárně vymoženo exekučně, ale po dobu půl roku, kdy oprávněný neměl co jíst, si peníze zapůjčil (od příbuzných, na základě smlouvy a za úrok obvyklý na bankovním trhu).

Pokud povinný porušil svou povinnost plnit řádně a včas, má oprávněný nárok na náhradu škody. Jelikož soudy nepřiznávají úrok z prodlení, uplatníme úrok smluvní.

A když nad tím tak přemýšlím, tak by se tady dal rozjet pěkný trh se "sociálními úvěry".

  Martin Husovec, 18. 08. 2012 v 11:21 - ad "nevie určiť výšku nároku" pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch

To omeškanie pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je celkom z dôvodu, že jeho výšku vopred nepoznáme. Úrok z omeškania je vylúčený z iného právno-teoretického dôvodu.

Podľa slovenskej a českej doktríny povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia (t.j. nie v momente porušenia práva), v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom z 24. júna 1998, sp.zn. 1 Co 15/97, ktorý bol aj uverejnený Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por.č. 45/2000.) Tento názor ak si dobre pamätám vychádza ešte z judikatúry spoločného Najvyššieho súdu a staršej doktríny napr. M. Knapová. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. (nemám teraz po ruke ale tak si to pamätám).

teda stále ide o deklaratórny rozsudok (t.j. nárok už vznikol spolu s porušením práva), ale určenie presnej sumy, na ktorý je porušiteľ povinný je možné až na základe výkonu tohto nároku pred súdom. Z toho názoru však vzniká otázka nakoľko možno napr. jednostranne započítať pohľadávku voči pohľadávke z náhrady nemajetkovej ujmy (t.j. ako pri škode) bez toho aby som musel žalovať, pretože sa z toho núka odpoveď, že tento nárok možno vykonať len pred súdom a nie inak, t.j. aj započítať možno až po rozhodnutí súdu, ktorý výšku nároku priznal - čo si nemyslím, že by bolo úplne správne.

Azda teda pri výživnom existujú podobné úvahy?

  Ondrej Pivarči, 19. 08. 2012 v 00:28 - Článok fajn

a možno súhlasiť, len pár argumentov:

a) s premisou A nesúhlasím. Je viac druhov vyživovacích povinností a napr. "spolustravovanie" by som ťažko určil v peniazoch, a pre "nemajetkovú rovinu" vzťahu dieťa voči rodičovi (povinný - oprávnený) sotva možno použiť pojem výchova.

b) súhlasím s tým, že je sporné, či výživné má byť peňažná pohľadávka, podľa mňa by súd pri určovaní vyživovacej povinnosti mal prihliadnuť na to,aké plnenie sa javí najvýhodnejším v danom vzťahu ... podľa mňa osamelému rodičovi s veľkým domom a nízkym príjmom je nezmyselné uložiť platiť výživné v peniazoch, to radšej nech dieťaťu poskytne priestor na užívanie. Je samozrejme jasné, že omeškanie môže vzniknúť pri akomkoľvek plnení, ktoré má vadu v kvalite alebo čase, takže aj pri akomkoľvek nepeňažnom plnení.
Plnenie možno teoreticky poskytnúť aj z majetkovej podstaty inej osoby než povinnej, napr. povinný platí tretej osobe nájom za užívanie nehnuteľnosti oprávneným a pod.
Keďže výživné predstavuje zabezpečenie materiálnych (hmotných) potrieb oprávneného plnením povinného, tak prečo nie aj de lege lata?

c) rozumiem argumentu, že plnením výživného v peniazoch, ktoré majú svoju likviditu, dostáva oprávnený najširšiu možnosť výberu, aké hmotné statky si za dané peniaze obstará. Keďže však výživné má pokrývať najmä potreby a nie rozmary oprávneného, tak je prijateľné, aby bol oprávnený obmedzený pri danomvýbere druhom plnenia od povinného, pokiaľ toto je spôsobilé uspokojovať niektorú z potrieb oprávneného a nepredstavuje zároveň nadmernú zátaž pre povinného.

d) výlučne nepeňažná vyživovacia povinnosť pri vyživovacích povinnostiach de lege lata nie je možná (napr. § 62 ods. 3 ZOR, ale najmä § 76 ods. 1 ZOR), čiže nejaké úroky z omeškania by pri omeškaní mali byť vždy nárokovateľné ... aj z nepeňažných pohľadávok sa dajú určiť sankcie za omeškanie (napr. vyššia kvalita plnenia, väčšie množstvo dodaných vecí a pod.). Zaujímavá je však otázka, ako legislatívne usmerniť súdy, ak by sa možnosť de lege ferenda poskytovať výlučne nepeňažné výživné (plnenie) stala de lege lata, vo výpočte sankcií za omeškanie, resp. stanovovania rozsahu povinnosti nepeňažnej výživy.

e) rád by som videl, keďže čas plnenia nie je presne určený zákonom, a pokiaľ neexistuje rozhodnutie súdu, ako napr. oprávnené maloleté dieťa vyzýva jediného povinného rodiča na plnenie vyživovacej povinnosti.

f) argument a lá český súd "povinný nevie, v akej výške bude výživné priznané ..." je podľa mňa na vode. To napr. pri použití úvahy o výške nároku podľa § 136 O.s.p. súdy nepriznávajú úroky z omeškania? Veď podstatný je právny základ. Ak raz mám voči niekomu povinnosť výživy, nenechám ho v štádiu, kedy by si odo mňa úroky musel pýtať. Pokiaľ sám oprávnený zatají svoju situáciu => omyl, dobré mravy atď.

g) rodinný nediel ... to znie ako predchodca BSM, iba s tým rozdielom, že to je majetkové spoločenstvo nielen manželov (nuž, keď rodina sú aj deti, ale ešte som nevidel "vyporiadanie BSM" štýlom, že čosi dostanú aj priamo deti). Ale viac sa mi páči myšlienka nedielu, než dielu,ak má rodina byť "bunkou" spoločnosti, aj jej majetková podstata by mala tvoriť celok, a najlepšie taký, ktorý by bolo pri jej vzniku možné zmluvne ošetriť (niečo ako predmanželská zmluva, ale s predpísanými klauzulami "vprospech tretieho, ak sanarodí živý").

h) tá smernica ... a že slobodný trh. Predsa v obchode sa predpokladá nejaká znalosť právneho prostredia, takže by som zmluvu s nedôveryhodným partnerom v prvom rade nemal uzatvoriť a keď už, tak s nejakými zmluvnými sankciami pri neplatení, čo má toto čo zjednocovať nejaká smernica. Nepáči sa mi to. To skôr ten maloletý potrebuje ochranu (aj v Ústave SR sa také čosi píše okolo čl. 40 vo vzťahu k všetkým vzťahom v rodine).

i) ad požičanie peňazí od príbuzného ... ak tento je náhodou tiež povinný, oprávnený ho teoreticky môže "vyžmýkať" a nechať ho, nech si príbuzný uplatňuje regres sám od neplniaceho povinného( § 79 ods. 1 ZOR). Ale súhlasím, že to možno riešiť aj cez náhradu škody.

j) rád by som vedel, kde v zákone je uvedené, že rozsudok o nemajetkovej ujme je konštitutívny ... či súdy sa rozhodli zasa suplovať zákonodarcu? Čiže v prípade, ak zaplatím nemajetkovú ujmu niekomu za napr. ujmu na cti vo výške 5.000, súd neskôr prizná 3.000, tak 2.000 je bezdôvodné obohatenie, alebo už tých 5.000 bolo BO, ktoré bolo neskôr "konvalidované" rozhodnutím súdu?

  Martin Serfozo, 21. 08. 2012 v 18:49 - ad Martin

Nedá mi nepredniesť kacírsku myšlienku... Hoci teória tradične zaradzuje rodinné právo do sféry práva súkromného, javí sa mi byť inštitút vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým bližší inštitútom práva verejného. Ide o predsa zákonnú povinnosť, v ktorej sa odráža záujem štátu chrániť najslabších členov spoločnosti. Dieťa, ako nositeľ práva "byť vyživovaný" svojou vôľou povinnosť rodiča vyživovať ho (bez pochýb) neovplyvní. Je to štát, ktorý ukladá rodičovi povinnosť, určuje jej rozsah, podmienky trvania. Je to tiež štát, ktorý neplnenie povinnosti trestá.

Stotožňujem sa s názorom NS SR, podľa ktorého vyživovacia povinnosť nie je majetkovým vzťahom spadajúcim do vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka.

Predmetom regulácie Občianskeho zákonníka sú vzťahy, ktorých predmetom je majetok. Predmetom právneho vzťahu označeného ako "vyživovacia povinnosť" je zabezpečovanie potrieb dieťaťa.

  Ondrej Pivarči, 22. 08. 2012 v 15:29 - ad Martin S

Výživovacia povinnosť je majetkového rázu. Výživa je totiž majetkové plnenie na účel satisfakcie (zväčša materiálnych) potrieb, výživné sa totiž platí obvykle v peniazoch a vedel by som si predstaviť aj v iných majetkových hodnotách. Nemajetkovým aspektom pôsobenia napr. rodičov na deti je výchova. Čiže s argumentami v 2.a 3.odseku Vášho príspevku nesúhlasím.

Inak súhlasím s 1.odsekom, odkazujúc na § 2 ods. 2 OZ. I keď by mohla byť de lege ferenda zaujímavá napr. zmluvná delegácia vyživovacej povinnosti, čo je de lege lata samozrejme vylúčené. Najmä vyživovacia povinnosť medzi manželmi či rozvedenými manželmi by takto mohla byť vtipne modifikovaná.

  Ondrej Pivarči, 22. 08. 2012 v 15:33 - errata

"Nemajetkovým aspektom pôsobenia napr. rodičov na deti je AJ výchova" (skoro som rozporoval sám seba o príspevok vyššie :-) a súhlasil s Martinom H., i keď s ním nesúhlasím)

  Martin Maliar, 22. 08. 2012 v 17:14 - Ad Martin S

Ako som už písal v článku – súdy nikdy nemali pochýb, že výživné sa má platiť v peniazoch (peniaze sú majetkom). Potreby dieťaťa vyživujúca osoba zabezpečuje (sic) svojím majetkom.
Nerozumiem ktorým inštitútom práva verejného je inštitút vyživovacej povinnosti bližší? Aby sme mohli začať k tomu diskusiu, je ich treba pomenovať.
Povinnosť zaplatiť za dodaný tovar, alebo nahradiť škodu je tiež zákonná povinnosť. V tej časti, keď hovoríte o zákonnej povinnosti myslíte zrejme skôr na to, že tento právny vzťah nevniká prejavom vôle t.j. mysleli ste skôr ide o záväzkový vzťah vzniknutý nie na zmluvnom základe, ale ako napr. už Ulpián hovoril "ex variis causarum figurae". Takých vzťahov však v súkromnom práve existuje „habadej“.

Inak vyživovací vzťah môže mať základ v prejave vôle vyživujúcej osoby (väčšinou ide o dvojstranný súhlasný) – prejav vôle pri pohyboch smerujúcich k počatiu vyživovanej osoby (smajlík).

  Martin Serfozo, 22. 08. 2012 v 18:41 - ad Martin M

Čo tak povinné verejné zdravotné poistenie. Štát si povedal:"Potrebujem chrániť svojich ľudí a zabezpečiť im zdravotnú starostlivosť. Preto ten, kto tu bude mať trvalý pobyt, nech platí poistné a z toho, čo nazbieram, sa budem starať o neho aj ostatných. Keď nezaplatí, bude pykať." A podmienky upravil pomerne precízne. Tiež ide o majetkové plnenie povinnej osoby vo vzťahu k štátu, ktoré však bezpochýb nespadá do rámca regulácie poistnej zmluvy v Občianskom zákonníku.

Príklad možno pritiahnutý za vlasy, ale na zdôraznenie záujmovej teórie pri pohľade na vyživovaciu povinnosť ako inštitút práva verejného vhodný. Aj pri výživnom ide podľa môjho názoru v prvom rade o záujem štátu zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloletých. Štáto povedal: "Nech sa o potreby dieťaťa stará rodič. Ak však nebude, musím to urobiť ja." I vznikol inštitút náhradného výživného. Ak by vo vzťahu rodič-dieťa išlo o rýdzo súkromnoprávny vzťah, prečo by sa do neho štát "montoval" v snahe pomôcť dieťaťu. Keď nie som schopný plniť zákonnú povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, príde mi štát na pomoc?

Súhlasím, že súdy "nepochybujú o tom, že výživné možno platiť v peniazoch". Dodávam však "AJ" v peniazoch... V praxi som sa totiž stretol s tým, že súd započítal na úhradu výživného napr. cenu lyžiarskeho kurzu, ktorý zaplatil otec synovi (podľa mňa súd postupoval správne a vhodne). Má otcom zabezpečená možnosť naučiť sa lyžovať majetkový základ? Majetkový vzťah vznikol medzi otcom a lyžiarskou školou. Vo vzťahu k synovi otec zabezpečil uspokojenie potreby.

To, že najčastejší spôsob vyjadrenia hodnoty potreby dieťaťa je jej "premena" na peniaze ešte nemusí znamenať, že vyživovacia povinnosť rodiča vo vzťahu k dieťaťu (povinnosť uspokojiť potrebu) je peňažným záväzkom.

Iste, súkromno-právne záväzky vznikajú aj z iných právnych skutočností, než je prejav vôle, avšak v zásade sa týkajú v prvom rade majetku a jeho hodnoty. Niekto mi spôsobí škodu? Áno, zo zákona za ňu zodpovedá, ale vzťah medzi nami vznikol kvôli tomu, že znížil hodnotu môjho majetku.

Neviem, mne vyživovacia povinnosť svojou povahou nejako nezapadá do rámca klasického, súkromnoprávneho vzťahu...

  Martin Maliar, 22. 08. 2012 v 20:39 - Martin S

V kútiku duše stále dúfam, že Vaše tvrdenia o vzťahu medzi rodičom a dieťaťom ako verejnoprávnom vzťahu nie sú myslené vážne. Dieťa je tu spravujúci subjekt, alebo spravovaný ?

Ale ani ten prímer k zdravotnému poisteniu vo vzťahu k téme, ktorú som tu nadniesol neobstojí. Témou sú tu úroky z omeškania. Skúste nezaplatiť zdravotné poistenie - úrokov z omeškania sa nedoplatíte....

Ad Lyžiarsky kurz - zabezpečil to, že dieťa naň mohlo ísť svojim majetkom otec? (t.j. zaplatil zaň?) - V čom to je v rozpore s mojím tvrdením, že vyživovacia povinnosť sa zabezpečuje majetkovým plnením na výživu povinnej osoby?


  Martin Husovec, 22. 08. 2012 v 22:15 - ad čo som písal

@Ondrej Pivarči - ja som tu neprezentoval svoj názor, takže asi som len zle pochopil, keď ste so mnou chceli nesúhlasiť. Povedal som len ako judikujú slovenské a české súdy to je všetko. Navyše aj tam som upozornil, že nejde o konštitutívne rozhodnutia, len preto že súd považuje za vznik povinnosti deň právoplatnosti rozsudku (narozdiel od konštitutívnych rozhodnutí tu jestvuje predsúdny hmotnoprávny stav,ktorý sa kopíruje judikovaným právom). Túto časť názoru podľa mňa aj možno ešte chápať lebo aj uloženie povinnosti odstrániť napr. grafity na stene vznikná spolu s právoplatnosťou rozsudku, hoci odstraňovací nárok vznikol už pri porušení práva. Ako som už ale poukázal vyššie, tento názor ma IMHO iné možné konzekvencie ... či sa to týka aj vyživného som sa ani nesnažil sám analyzovať ..

@Martin M. to že hmotnoprávny deliktný nárok vznikne už pri porušení práva zo zákona, ešte neznamená IMHO, že aj aj konkrétna povinnosť, ktorá bude predmetom jej prípadného výkonu zo strany poškodeného musí vzniknuť v tom istom momente. T.j. ak 1.2.2010 poruším vlastnícke právo, z čoho mi vznikne odstraňovací nárok, neznamená to aj automaticky to, že akýkoľvek konkrétny spôsob výkonu tohto nároku, ak ho uplatním pred súdom 1.2.2011 (spôsob A alebo B), musí ako následne judikovaná povinnosť existovať už spätne ku dňu kedy nárok vznikol, nie dňu kedy tak právoplatne rozhodol súd.

  Martin Serfozo, 22. 08. 2012 v 22:21 - ad Martin M

Na prvky verejného práva v inštitúte rodičovských povinností som sa snažil poukázať z pohľadu teórie záujmu. Ak by verejným právom bolo len právo správne, potom dieťa, samozrejme, nie je ani subjektom spravujúcim, ani subjektom spravovaným.

ad Lyžiarsky kurz: Ak otec pre syna zabezpečí lyžiarsky kurz v určitej hodnote, avšak reálne za neho nezaplatí zo svojho majetku ani cent (pretože majiteľ lyžiarskej školy je jeho známy), je vo vzťahu k synovi v omeškaní splnením peňažného záväzku - výživného?


  Martin Serfozo, 22. 08. 2012 v 22:49 - Na doplnenie

A priori, nie som proti penalizácii nezodpovedných rodičov, avšak sankcia vo forme "úroku z omeškania s plnením výživného" by podľa mňa mala byť upravená explicitne, či už v ZOR alebo v inom predpise.

  Martin Maliar, 23. 08. 2012 v 07:09 - Martin S

Neviem, čo si predstavujete pod "teóriou záujmu" . Koho záujem sa chráni primárne? Štátu, či osoby súkromného práva?

Inak to, čo sa mi osvedčilo, keď som v koncoch s racionálnymi úvahami, pozriem do zákona a často tam nájdem riešenie.

Ten lyžiarsky - to je dar.... zakazuje vyživujúcej osobe niekto plniť vyživovaciu povinnosť darovanými vecami, či službami?

Rozhodnutie NS si treba inak prečítať celé a okrem tých vecí, ktoré som uviedol, sú tam ešte iné konštatovania na zamyslenie.

Ešte raz nadnesiem otázku. Je dieťa horší veriteľ?

  Martin Maliar, 23. 08. 2012 v 07:15 - Ad Martin H

Ja vychádzajúc z Lubyho (O právnom nároku, niekedy okolo roku 1954) som vždy bral právny nárok ako súčasť subjektívnejho práva.

Konkrétny spôsob výkonu je otázka vykonávacieho (exekučného) konania.t.j. niekto plní vadne... ja sa v základnom konaní domáham, aby odstránil vady XY.... súd v základnom konaní by mal judikovať len povinnosť odstrániť vady XY,nie spôsob....

  Martin Serfozo, 23. 08. 2012 v 08:13 - Ad Martin M

Asi sa zhodneme, že darovať znamená zobrať niečo zo svojho majetku a bezoplatne previesť vlastnícke právo k tejto časti majetku na iného.Ak otec nevlastní lyžiasrku školu, ale je schopný bezodplatne zabezpečiť (inak drahý) kurz pre svojho syna, čo zo svohjo majetku daroval synovi? Aký dar bol použitý na úhradu výživného?

Iný príklad: Syn túži po športovej bunde. Otec má známeho, ktorého 01.01.2012 presvedčí, aby synovi bundu daroval, lebo on sám sa dostal do zlej finančnej situácie a nemôže ju kúpiť (jednou z charakteristík otca otec je silná "presviedčacia schopnosť"). Známy je dobrák, preto pod vplyvom otcových slov 31.01.2012 zaklope synovi na dvere a dá mu vytúženú bundu so slovami: "To je od otca". 01.02.2012 si syn oblečie bundu a spolu s matkou pôjde podať žalobu o zaplatenie výživného za január + úrok z omeškania, keďže otec v januári žiadnym spôsobom nezmenšil svoj majetok v prospech syna, dostal sa do omeškania so splnením peňažného záväzku.

Pochopil som princíp aplikácie Občianskeho zákonníka (v časti zmeny obsahu záväzku) na vzťah medzi otcom a synom správne? Je zákonný pojem "prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov" totožný s pojmom "peňažný záväzok"?

  Martin Husovec, 23. 08. 2012 v 08:57 - ad Martin M

Súd samozrejme judikuje aj spôsob. Jeho výrok musí byť totiž jasný aby vedel napr. exekútor čo presne, t.j. akú povinnosť má vynútiť (viď nižšie A. až F.) napríklad ukladaním pokút.

Ja tiež vychádzam z Lubyho, a preto budem rád presnejší o čom hovoríme (keďže slovenský právnický jazyk stotožňuje nárok zo záväzkom a pod. viď malá poznámka tu).

Nárok je len vlastnosť subjektívneho práva. Funkciou nároku je prekonať odpor povinného subjektu čo do splnenia povinnosti zodpovedajúcej právu vybavenému nárokom. Ak teda hovorím o výkone nároku hovorím o zapojení verejnej moci do vybavenia mojich záležitostí - pred súdom.

Ak teda niekto poruší alebo ohrozí napr. právo majiteľa ochrannej známky (or vlastnícke právo vlastníka), vznikne mu ( § 489 ObčZ "z iných skutočností ..") subjektívne právo, na odstránenie protiprávneho stavu, ktoré je popri tom navyše vybavené aj nárokom. Alebo tiež subjektívne právo na zdržanie sa protiprávnych konaní do budúcna. Odstrániť protiprávny stav alebo zdržať sa protiprávneho konania je jediné zákonné vymedzenie plnenia, ktoré je predmetom tohto záväzkového vzťahu.

Lenže čo presne je obsahom záväzku na zdržanie sa protiprávneho konania vo vzťahu dlžníka (porušiteľ) a veriteľa (poškodený)? Ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy ( § 492 ObčZ).

Zoberme si príklad kedy došlo k známkovému deliktu formou predaja falzifikátov. Veriteľ uplatní svoje právo vďaka nároku na súde a bude sa domáhať:
A. aby sa dlžník zdržal umiestňovania porušujúcich tovarov do obehu
B. aby sa dlžník zdržal ich ďalšej výroby
C. aby sa dlžník zdržal zadávania ďalšej reklamy pre tieto výrobky
D. až F. iné zdržania

Povedzme, že A až F sú všetký možné zdržania, ktoré sú celým obsahu záväzku. Veriteľ dajme tomu uplatní A. - C. ako žalobný petit. Ostatné spôsoby D. - F. ho napríklad nepadanú alebo o nich nemá záujem.

Záväzok k zdržaniu (hmotnoprávny základ k uloženiu povinnosti) síce vznikol s porušením, vznikli vtedy však i konkrétne povinnosti A. až C.? T.j. mal dlžník (porušiteľ) povinnosť takto sa správať už odo dňa porušenia alebo až judikovania? (niekedy by ho možný petit voči nemu ani nenapadol) To je otázka nad, ktorou sa v súvislosti s tou nemajetkovou ujmou zamýšľal. Netvrdím, že nevznikajú spolu, ale len sa hlasne zamýšľam.

Priznám sa neviem však či pri nemajetkovej ujme ten názor ovplyvnený aj niečím iným (skúsim sa pozrieť).

  Martin Maliar, 23. 08. 2012 v 09:04 - Pôvodne

Pôvodne ste uvádzali, že súd započítal cenu lyžiarskeho, ktorú otec "zaplatil"... teraz tu operujete darmi tretích osôb dieťaťu... to je snáď trochu iná situácia... Súd by predsa dar tretej osoby dieťaťu do vyživovacej povinnosti otca nezapočítal.

Ako súd má započítať, že otec "dar vybavil"? Ono to je zväčša tak, že známemu zrejme otec tiež niečo "vybaví".

A takto tu my v SR žijeme. Vybavujeme :-)

  Martin Serfozo, 23. 08. 2012 v 09:35 - Martin Serfozo

Prečo nie (zápočet darťu iného)? § 79 ods. 1 ZOR takúto možnosť pripúšťa. Regres si voči otcovi neuplatní a majetok otca ostáva nedotknutý

  Kristián Csach, 23. 08. 2012 v 10:04 - Ad Martin M.

Ako laik v oblasti rodinného práva vidím problém lopatisticky a bez veľkého rozvažovania najmä v tom (ako sa už naznačovalo), že vlastne reálne nevieme, čo je obsahom vyživovacej povinnosti (teda nepochybne nad určité povinné minimum) ani v prípade, ak ju povinný reálne a dobrovoľne plní na všeobecnú/spoločenskú spokojnosť (nemal by mať nové tenisky? musím sám toľko jesť/piť?). Mne to pripadá validné... Píšeš, že tí, ktorí ju dobrovoľne plnia, tak o výške svojej povinnosti vedia. To si myslím, že nie je celkom tak, resp. hodnota doterajšieho dobrovoľného plnenia nie je jediným referenčným kritériom pre určenie výšky súdom uloženého výživneho, či? Ak by tomu tak bolo (dobrovoľne plniaci definuje výšku zákonného nároku), tak by bolo toto dobrovoľné plnenie jediným referenčným kritériom.

Nadnesene povedané, keď sa rozhoduje o uložení povinnosti platiť výživné, tak to implicitne vnímame ako sankciu za dieťa (Tak na! Musíš sa starať a musíš odvádzať nejaký povinný podiel svojej ekonomickej výkonnosti, možno omnoho väčší, ako si odvádzal kým si dobrovoľne plnil v rámci rodiny) :) , preto rozhodnutia s tvrdo konštitutívnym účinkom, a to aj vo vzťahu k úrokom z omeškania. Z takejto (zvrátenej?) perspektívy si to viem odôvodniť.

Ale ako píšeš, problém to skutočne je, ak sa vníma z pozície veriteľa. A doteraz som si ani neuvedomil, že sa to neúročí...

Nedalo by sa to úročenie zohľadniť pri výpočte (súdnom určení) toho, čo už mal povinný zaplatiť do času rozsudku (proste by sa zmenila istina a zohľadnili by sa náklady alternatívneho spôsobu obstarania si nákladov života)?

Ale prečo vlastne píšem: Ako si zohnal toho malého diverzanta počas otvorených dverí v NRSR? Odzbrojujúci spôsob legislatívnej iniciatívy ... :-)

  Martin Maliar, 24. 08. 2012 v 10:01 - Ad Kristián

Ešte som tu samozrejme nerozvíjal podrobne úvahu, od akého momentu sa úroky z omeškania majú platiť a kedy vlastne majetková pohľadávka transformuje na peňažnú pohľadávku.

Položil som len otázku, či vôbec.

Ale vidím, že sa tu na lexfore diskutovalo nedávno o bezdôvodku, čo ma privádza k tomu, že ak jeden z rodičov musí plniť vyživovaciu povinnosť vo väčšom rozsahu, ako by ju plnil, keby ju bol býval plnil druhý, má právo požadovať voči druhému bezdôvodko, lebo za druhého plnil, čo mal podľa práva plniť sám?

  Kristián Csach, 24. 08. 2012 v 10:40 - uff

To je tak, keď sa právo montuje do rodiny.

To, čo vravíš, predpokladá (v tomto prípade) záver, že "plniaci rodič (alebo aj dieťa, keď ono má vyživovaciu povinnosť)" plnil niečo nad rámec svojej povinnosti (je "musí" v tvojom komente životná nevyhnutnosť alebo právna povinnosť?). Ak máš dieťa, tak povedať, že si povinný starať sa iba v rozsahu 1/2 požiadaviek hladného krku, lebo druhú polovicu má zabezpečiť druhý rodič je IMHO absurdné (ale poznatok o de lege lata stave samozrejme nemám, takže len hádam). Myslím, že tieto plnenia sú (po morálnej stránke?) skôr vo svojej podstate konštruované v štýle spoločne a nerozdielne (a potom nie BO voči neplniacemu ale nejaký regres). Ale to som sa pustil na pre mňa terra incognita...

Druhá vec je to, že voči oprávnenému má povinný povinnosť, ktorú porušil a z tohto porušenia vznikajú aj nároky - napríklad na náhradu škody, zohľadňujúcej aj tie spomenuté alternatívne náklady. Len je to všetko právne zbytočná komplikácia (povedať, že výživné je X, ale je tu aj nárok na náhradu škody spôsobenej tým, že bolo potrebné zobrať pôžičku, atď.... ) a preto je jednoduchšie vytvoriť inštitút výživného akonceptuálne.

  Michal Novotný, 27. 08. 2012 v 09:19 - Zaujímavá

diskusia sa tu rozvinula. Ako skúsený odborník v tejto oblasti (písal som v živote jeden návrh na výživné, jedno odvolanie vo veci výživného na rozvedeného manžela a v jednom konaní o výživné som dokonca zastupoval :-) by som sa k téme tiež vyjadril.

V tejto diskusii zaniklo trochu podľa mňa niečo, čo v tom rozsudku diskutovanom v poste bolo podstatné - tam nešlo o to, či je rozsudok o priznaní výživného konštitutívny či deklaratórny. Tam sa žalobkyňa (resp. jej maloleté deti) mali rozsudkami súdov z r. 1994 resp. 1995 priznané výživné v presne určených mesačných sumách, ktoré otec neplnil a boli vymožené až exekučne v r. 2006. Tá matka sa tam domáhala za toto obdobie úrokov z omeškania. Podľa mňa na pozadí tohto skutkového stavu pôsobia (pseudo)argumenty Najvyššieho súdu o neexistencii omeškania ešte tragikomickejšie.

Pozoruhodné sú najmä niektoré myšlienky:
- "Rodinné právo upravuje najmä práva a povinnosti osobnej povahy medzi manželmi, medzi rodičmi, deťmi a ďalšími členmi rodiny. Úprava čisto majetkových vzťahov absentuje" - preto sú v novom zákone o rodine venované tri paragrafy zastupovaniu maloletého dieťaťa, správe jeho majetku a majetkovému opatrovníkovi, lebo to vôbec nie sú majetkové vzťahy; ale predsa
- "Ak aj rodinné právo upravuje niektorý majetkový vzťah, je neodlučne spätý s osobným vzťahom" - áno, tak ako pracovné právo upravuje majetkový vťah neodlučne spätý s osobným vzťahom zamestnanec - zamestnávateľ;
- "...nemožno právami a povinnosťami rodinného práva disponovať, t.j. previesť ich, vzdať sa ich a pod..." - Najvyšší súd nás neobšťastní odhalením úvahy, ktorou sa k tomuto záveru dopracoval (osobitne pikantné v danej veci, keďže tam obe deti svoje nároky na úroky z omeškania postúpili žalujúcej matke...). Skutočne nemožno postúpiť pohľadávku na (súdom priznané) výživné? Skutočne sa jej nemožno vzdať (case in point: naozaj sa nejaký slovenský Zuckerberg po zarobení prvého milióna nemôže vzdať už zročných ale nezaplatených výživných za povedzme posledné štyri roky, ktoré mu dlhuje jeho otec?);
- "nie sú predmetom dedenia" - prečo nie je pohľadávka na už zročné (ale nezaplatené) výživné predmetom dedenia?
- "chýba im vynútiteľnosť, nemožno sa ich domáhať na súde" - toto je ozaj gól, tak potom o čom tie súdy rozhodovali?
- "nemožno ... uložiť za ich porušenie sankciu" - nemal byť záver, či tú sankciu možno alebo nemožno uložiť, práve výsledkom tejto analýzy? To sa potom ľahko dochádza k výsledku, keď si to už dáme ako východisko...
- "Výživné je vzťah vyplývajúci z rodinného práva, teda to nie je záväzok podľa Občianskeho zákonníka." - § 489 ale hovorí o tom, že záväzky vznikajú zo zákona, nielen z Občianskeho zákonníka, teda z akéhokoľvek zákona - vrátane zákona o rodine.

Skutočným problémom (formálnej) logiky je ale odôvodnenie na s. 9 a 10, kde Najvyšší súd hovorí v podstate toto: Právo na výživné vzniká v rámci rodinných vzťahov medzi určitými osobami zo zákona, nie zmluvou. Záväzok podľa Občianskeho zákonníka však znamená, že jeden (dlžník) je niečo povinný plniť druhému (veriteľovi). Výživné preto (?) nie je občianskoprávny záväzok. Zákon o rodine samostatne upravuje rodinnoprávne vzťahy, preto sa § 517 ods. 2 Obč.zák. nepoužije. Dôsledkom toho je, že zaostalé výživné nie je dlhom. Zároveň samostatná úprava rodinnoprávnych vzťahov bráni existencii omeškania.

"...Presadzovali návrat k spontánnosti, ktorá viedla k naivite a istému primitivizmu a vo svojich dôsledkoch k úplnej deštrukcii jazyka. Spochybnili jazyk, logickosť, princíp zhodnosti, prostriedky umenia. Rozložili syntax..." (http://sk.wikipedia.org/wiki/Dadaizmus)

K meritu veci - treba určite odlišovať vyživovaciu povinnosť a výživné. Vyživovaciu povinnosť plní rodič mnohorakými spôsobmi, spravidla už tým, že vytvára spoločnú domácnosť a o dieťa sa stará (porov. § 62 ods. 4 Z. o rod.). Z § 65 ods. 2 v tomto smere podľa mňa plynie dokonca určitá domnienka plnenia vyživovacej povinnosti pri spoločnom živote/domácnosti. Ak takáto spoločná domácnosť neexistuje ( § 65 ods. 1) alebo ak v nej rodič neplní svoju povinnosť (ods. 2), rozhodne o nej súd, ktorý ju vždy vymeria v peniazoch zvaných "výživné". Tomu podľa mňa zodpovedá aj § 76, keď hovorí, že v pravidelných peňažných sumách sa platí výživné, nie nevyhnutne "plní vyživovacia povinnosť".

Podľa mňa je preto vyživovacia povinnosť vždy majetková a vždy ju možno (a niekedy dokonca aj treba) oceniť peniazmi ako "výživné". Nie je podstatné podľa mňa riešiť, či sa výživné musí aj v peniazoch platiť alebo ho možno plniť iným spôsobom (case in point - komu by sa tie peniaze mali platiť? oprávneným je dieťa, lenže jeho majetok spravujú rodičia, teda - pokiaľ nejde o niektoré osobitné prípady - aj rodič, ktorý je povinný výživné platiť!), keďže prax si sama trochu pomáha tým, že pri určovaní peňažnej sumy už prihliada na vecné plnenia. Podstatné je, že tu je peňažná (resp. v peniazoch vyjadrená) povinnosť plniť niekomu (dieťaťu), ktorá je zásadne zročná na mesiac vopred (teda v prvý deň mesiaca už dieťaťu musí táto suma dôjsť). Táto povinnosť niečo dať vzniká ex lege, teda je určite záväzkom v zmysle § 488 a 489 Obč. zák. Keďže je peňažným záväzkom, podľa § 517 ods. 2 sa úročí.

Ak výživné ešte nebolo určené súdom, nič to na veci nemení (tiež je zročné na mesiac vopred, nie na výzvu podľa § 563). Napriek tomu by som sa ale pri maloletých deťoch tiež priklonil ku "konštitutívnosti" súdneho rozhodnutia, ale výlučne preto, že podľa § 65 ods. 1 a 2 Zák. o rod. určuje výživné vždy súd (a to aj pri dohode rodičov o jeho výške), teda stranám je odňatá dispozícia o tejto otázke. Preto do schválenia súdom tá "správna" výška výživného nejestvuje.

V prípade plnoletých detí by som sa ale prihováral možno aj za iné riešenie, keďže by som pripustil dohody dieťaťa a rodiča o vyživovacej povinnosti, ktoré by ( § 65 a contrario) nemali podliehať ingerencii súdu. Riešenie § 77 ods. 1 druhej vety tento koncept síce trochu rozbíja, aj keď o jeho ústavnosti by sa podľa mňa dalo dlho diskutovať...

Pri plnení vyživovacej povinnosti za iného priamo Zák. o rod. v § 79 priznáva právo na "úhradu" tohto plnenia, takže netreba aplikovať všeobecné ustanovenia Obč. zák.

Ale keď sa na to takto človek pozerá, tak zisťuje, že pomaly na každom ustanovení zákona o rodine by sa dala postaviť taká malá dizertačka :-)

  Martin Maliar, 03. 09. 2012 v 15:20 - Z čoho to pojedanie NSSR vychádza

Dostala sa mi do ruky cez víkend kniha Karola Planka "Majetkovoprávne vzťahy v rodine , Bratislava 1957, z ktorej sa dá celkom dobre zistiť, kde má pôvod úvaha o snahe nekomecializovať vzťahy v rodine. Ako negatívny príklad slúži buržoázna rodina, ako pozitívny príklad samozrejme práce Marxa a sovietskych teoretikov.

"V systéme československého práva tvorí rodinné právo samostatné právne odvetvie. V socialistickej spoločnosti majú majetkové vzťahy medzi členmi rodiny len druhoradý význam a neurčujú zmysel týchto pomerov . Svojou zviazanosťou a závislosťou od osobnoprávnych pomerov patria aj majetkovoprávne vzťahy medzi členmi rodiny do oblasti rodinného práva a nie do oblasti občianskeho práva. Vychádzajúc z Marxa, vzťahy medzi manželmi, vzťahy rodičov a detí sú vzťahmi vzájomnej nezištnej pomoci, ktoré nemožno merať meradlami nevyhnutnej ekvivalencie plnení. Majetkové vzťahy v sovietskej rodine (na rozdiel od buržoáznej rodiny) ustupujú na druhé miesto pred úlohami zabezpečenia šťastlivého rodinného života, najplnšieho uspokojenia nielen osobných záujmov a potrieb manželov a detí, ale aj záujmov celej spoločnosti."

Otázka samozrejme znie, či dnes nežijeme skôr v tej buržoáznej rodine a už dávnejšie sme skôr opustili myšleinku budovania socialistickej rodiny budovanej na "nových" (nekomerčných) princípoch.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím