lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (133)
Juraj Gyarfas (86)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (25)
Kristián Csach (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Klinka (11)
Martin Maliar (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Michal Novotný (5)
Petr Kolman (4)
Josef Šilhán (3)
Monika Dubská (3)
Ján Lazur (3)
Lexforum (3)
Robert Goral (3)
Josef Kotásek (3)
Peter Pethő (3)
Dávid Tluščák (2)
Bob Matuška (2)
Ludmila Kucharova (2)
Adam Valček (2)
Juraj Straňák (2)
Pavol Kolesár (2)
Jiří Remeš (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Zsolt Varga (2)
Gabriel Závodský (1)
Peter Marcin (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Galgoczy (1)
Róbert Černák (1)
Martin Hudec (1)
Ondrej Halama (1)
Tibor Menyhért (1)
Jakub Jošt (1)
Vladimir Trojak (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Petr Steiner (1)
Martin Svoboda (1)
Emil Vaňko (1)
Bohumil Havel (1)
Matej Kurian (1)
Martin Estočák (1)
Radovan Pala (1)
Ondrej Jurišta (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Juraj Lukáč (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Mlej (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Friedrich (1)
Katarína Dudíková (1)
peter straka (1)
Ivan Bojna (1)
Tomáš Demo (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter K (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Marják (1)
Matej Košalko (1)
Robert Vrablica (1)
David Halenák (1)
Lucia Palková (1)
lukasmozola (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Právny „osud“ zmluvy v dôsledku absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu

Tomáš Čentík, 02. 10. 2013 v 15:04

V tomto príspevku si dovolím “reinkarnovať“ diskusiu, ktorá bola na lexfóre niekoľkokrát načatá, avšak poväčšine ako sub-problematika v rámci rôznych príspevkov. Z tohto dôvodu by som rád zhrnul a ucelil jednotlivé poznatky pokiaľ ide o otázku nadobudnutia veci od nevlastníka na základe zmluvy a s tým spojených právnych následkov, na ktoré sú rozdielne právne názory.

V zásade možno tieto názory zhrnúť do 4 základných skupín (a priori nevylučujem aj ďalšie):

1. Neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka

Podľa prvého názoru, ktorý je zároveň najčastejšie (mechanicky) uplatňovaným v súdnej praxi (bohužiaľ bez bližšieho zdôvodnenia) je takáto zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, t.j. pre rozpor so zákonom. Odporcovia tohto názoru uvádzajú ako protiargument, že žiadne ustanovenie zákona neustanovuje, že osoba prevodcu musí disponovať vlastníckym právom, t.j. byť vlastníkom veci, resp. že nevlastník nemôže previesť vlastníctvo k veci, preto takáto zmluva nie je v rozpore so zákonom, t.j. nie je neplatná. Takýto výklad § 39 OZ považujem za príliš reštriktívny. Podľa môjho názoru sa rozporom so zákonom nemá na mysli len rozpor s výslovným znením zákona, ale aj rozpor so zásadami, na ktorých je OZ vybudovaný a ktoré z neho vyplývajú. Právne zásady a princípy je potrebné taktiež považovať za súčasť právneho poriadku. Navyše prístup k interpretácii §39 OZ z pohľadu rozporu s výslovnou právnou normou sa mi zdá ako zbytočne formalistický. Nakoľko existencia zásady nemo plus iuris je (dúfam) nespochybniteľná je tu priestor na argumentáciu o rozpore takejto zmluvy so zákonom a teda aplikáciu § 39 OZ.

Právnym následkom neplatnosti bude vznik bezdôvodného obohatenia a vyporiadanie sa zmluvných strán podľa ustanovenia § 457 OZ (rovnaký záver bude platiť aj pre 2. a 3. názorový prúd).

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť riešenie následkov odstúpenia od zmluvy a absolútnej neplatnosti. Prípad ak medzi zmluvnými stranami A a B dôjde k odstúpeniu od zmluvy nemá žiaden vplyv na vlastníctvo nadobudnuté osobou C, ktorá ho nadobudla od B. Následkom odstúpenia je vyporiadanie medzi A a B podľa § 457 OZ, pričom C ostáva vlastníkom. V tomto smere mi ale nie je jasné prečo sa podobný výklad neprijal aj v súvislosti s absolútnou neplatnosťou zmluvy, nakoľko dikcia § 457 OZ pamätá aj na to (rieši právne následky aj pre neplatnosť). Namiesto toho sa prijalo riešenie, že osoba B sa nikdy nestala vlastníkom, t.j. nemohla platne previesť vlastníctvo na osobu C, a z toho dôvodu je vlastníkom naďalej A, ktorý má možnosť uplatniť určovaciu žalobu, aby zvrátil stav v katastri.

2. Neplatnosť podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka

V poradí druhý názor sa v podstate vzájomne dopĺňa (v súdnej praxi priam kumuluje) s prvým, pričom ani samotná súdna prax v tom nie je jednotná. Ide o argumentáciu § 37 ods. 2 OZ, t.j. prevod vlastníctva od nevlastníka sa považuje za plnenie objektívne nemožné. V podstate aj tento názor možno istým spôsobom akceptovať, pretože nie je možné platne previesť vlastníctvo k určitej veci, s ktorou prevodca nedisponuje. Na druhej strane prichádza do úvahy, aby v čase uzavretia zmluvy nebol prevodca vlastníkom veci avšak za podmienky, že v čase vecnoprávneho úkonu (napr. odovzdanie veci pri hnuteľnosti alebo vklad pri nehnuteľnosti), kedy dochádza k zavŕšeniu prevodu, sa vlastníkom stane. Spravidla by táto skutočnosť mala byť v zmluve riešená cez odkladaciu podmienku, resp. odloženie účinnosti zmluvy viazanú na nadobudnutie vlastníctva, prípadne zmluvou o budúcej zmluve. S vecou môže totiž disponovať výlučne vlastník veci, príp. iná osoba, ktorú na to oprávňuje zákon (napr. obstarávateľ pri zmluve o obstaraní predaja veci podľa § 737 OZ a pod.).

O počiatočnú právnu nemožnosť plnenia ide vtedy, ak v okamihu uzavretia zmluvy existuje určitá právna prekážka, ktorá jej bráni v tom, aby sa stala platnou (inými slovami ak predmet zmluvy je neuskutočniteľný). Názor, že o počiatočnú nemožnosť plnenia ide najmä vtedy, ak sa porušila základná zásada nemo plus iuris, je napr. prezentovaný aj Veľkom komentári k OZ od I. Feketeho, str. 267. Taktiež je tam uvedený judikát, podľa ktorého právny úkon urobený v rozpore so zásadou, že nikto nesmie previesť viac práv než sám má, je neplatný pre nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 OZ (rozsudok NS ČR, sp.zn. 22 Cdo 1072/1999 z 22.2.2001).

Domnievam sa, že počiatočnú nemožnosť plnenia bude potrebné posudzovať veľmi opatrne a starostlivo. Napríklad bude vždy potrebné skúmať, či sa prevodca nezaviazal, že vlastníctvo prevedie až po určitom čase po uzavretí zmluvy, kedy v tomto medziobdobí (medzi uzavretím zmluvy a vecnoprávnym úkonom – modom) má zabezpečiť nadobudnutie vlastníctva, čím je vlastne zmluva podmienená určitou podmienkou. Preto, ak je možné reálne očakávať, že vlastníctvo v danom čase nadobudne, tak nemožno mať za to, že ide o plnenie nemožné. To sa bude posudzovať vždy k okamihu vykonania vecnoprávneho úkonu.

K tomu si dovolím doplniť, že o počiatočnú nemožnosť plnenia spravidla nepôjde v prípade, ak pri uzavretí zmluvy síce existuje prekážka na realizáciu tohto právneho úkonu, ale z povahy zmluvy a okolností jej uzavretia, resp. podmienok v nej dojednaných vyplýva, že táto prekážka (nedisponovanie vlastníctvom) je len dočasná, resp. je zrejmé že bude odstránená. V zmysle judikatúry samotná skutočnosť, že predávajúci nebol v dobe uzavretia kúpnej zmluvy ani vlastníkom predávanej veci, ani nemal právo s ňou nakladať, nerobí zmluvu neplatnou, najmä keď účinnosť kúpnej zmluvy bola odložená do riadneho nadobudnutia veci predávajúcim (rozsudok NS ČR, sp.zn. 22 Cdo 981/2001 z 11.12.2002).

3. Neplatnosť podľa § 49a Občianskeho zákonníka (relatívna neplatnosť)

Tento názor je síce ojedinelý avšak nie neprijateľný. Ide o dôvodenie § 49a OZ, a to neplatnosť pre omyl (myslím, že tu na lexfora tento názor ako prvý vyslovil Michal N. – vopred sa ospravedlňujem ak sa mýlim). Z trestnoprávneho hľadiska tu možno v niektorých prípadoch uvažovať vzhľadom na konkrétne okolnosti aj o podvode. V súvislosti s trestnoprávnymi aspektmi sa tu vynára tiež otázka či takáto zmluva nebude v rozpore s dobrými mravmi, čo by nás opäť vrátilo k subsumpcii pod § 39 OZ avšak inú časť jeho skutkovej podstaty ako je rozpor so zákonom.

4. Porušenie záväzku (povinnosti) – nároky z vadného plnenia

Podľa posledného názoru, ktorý je zároveň najnovší a tým aj do istej mieri revolučný vzhľadom na súčasné štandardné chápanie, nenastáva neplatnosť, ale ide o porušenie záväzku, čo zakladá nároky z vadného plnenia. Argumentuje sa predovšetkým snahou o zachovanie platnosti zmluvy, aby ostal dotknutej zmluvnej strane väčší rozsah nárokov, najmä zmluvne vykontrahovaných (tento argument je však oslabený, resp. stráca opodstatnenie pri nadobudnutí od nevlastníka v dobrovoľnej dražbe, ktorá sa považuje za osobitný typ zmluvy). Tu mi však vyvstáva otázka, či nie je protichodné ponechať zmluvu v platnosti a zároveň nenadobudnúť vlastníctvo k veci, ak je zmluva platná, resp. inak povedané, či v klasickej trojčlenke subjektov A, B, C sa môže subjekt A domôcť určenia vlastníckeho práva vo vzťahu k subjektu C, keďže zmluva medzi B a C je platná. Neviem si to celkom predstaviť v prípade nehnuteľnosti, keď dôjde k vkladu do katastra v prospech C (myslím, že protichodné domáhať sa nárokov z porušenia záväzku, ak osobe C svedčí podľa zápisu v katastri vlastnícke právo a osoba A sa nedomáha, resp. nemá na základe čoho domáhať svojho vlastníctva). Navyše sa celkom nestotožňujem s tým, aby v prípade ak medzi A a B bola zmluva absolútne neplatná, a teda B nenadobudol vlastníctvo, bola zmluva medzi B a C platná. Zaujímalo by ma v tomto smere akým úkonom a na akom právnom základe sa môže A domáhať „vydania“ vlastníctva k nehnuteľnosti voči C, resp. z čoho a vo vzťahu ku komu (A alebo B) vyplýva pre C povinnosť „vydať“ vlastníctvo. Doteraz som mal za to, že absolútna neplatnosť jednej zmluvy spôsobuje neplatnosť aj zmlúv, ktoré boli uzavreté v časovom slede po nej, ak sa týkali toho istého predmetu. Priznám sa, že mi táto koncepcia narúša predstavu o vzájomnom vysporiadaní medzi A, B a C.

Pravdupovediac nemám tieto veci ešte celkom premyslené ani ujasnené, takže z mojej strany ide len o akísi nástrel pre následnú diskusiu, ktorá verím túto problematiku posunie správnym smerom a možno k všeobecne prijateľnému záveru, ktorý by sa dal aplikovať a presadiť v praxi (asi trochu naivná predstava).


Názory k článku Právny „osud“ zmluvy v dôsledku absencie vlastníckeho práva na strane prevodcu:


  Juraj Gyarfas, 03. 10. 2013 v 11:50 - ...

Už sme tu túto diskusiu dávno nemali a som rád, že je tu zas ... :-)

Ja to vidím nasledovne ...

Ak akceptujeme učenie o titule a mode (čoho sú naše učebnice plné), musíme vychádzať z toho, že pri prevode vlastníctva máme dva právne úkony. Prvým právnym úkonom (zmluvou - titulom) sa zaväzujem previesť vlastníctvo. Druhým právnym úkonom (v prípade hnuteľností odovzdaním s vôľou previesť vlastníctvo - modom) plním svoj záväzok a prevádzam vlastníctvo. Toto delenie sa volá Trennungsprinzip a platí v Rakúsku aj Nemecku.

Okrem toho v Nemecku platí Abstraktionsprinzip, podľa ktorého je platnosť druhého úkonu nezávislá od platnosti prvého úkonu. Abstraktionsprinzip však u nás (v dôsledku rakúskeho vplyvu) nemáme. Takže platnosť modu je podmienená platnosťou titulu. Ak bola zmluva neplatná, bude neplatný aj úkon prevodu vlastníctva a nadobúdateľ teda nenadobudne vlastníctvo.

Tento logický postup však nemôžeme otočiť. Je nelogické tvrdiť, že skorší úkon môže byť neplatný v dôsledku neskoršieho úkonu. Ak sa totiž zmluvou zaviažem predať auto, pričom k odovzdaniu (a prevodu vlastníctva) má dôjsť o týždeň, ako určíš, či je zmluva platná. Ak som v deň uzatvorenia zmluvy auto nevlastnil, je zmluva neplatná? Čo ak ho počas týždňa nadobudnem? Ak som ho v deň uzatvorenia vlastnil, ale deň pred dohodnutým odovzdaním predal inej osobe, stáva sa platná zmluva retroaktívne od počiatku neplatná? Logicky podľa mňa nedáva zmysel, aby bola absolútna neplatnosť (či už podľa § 37 alebo § 39) jedného úkonu podmienená skutočnosťami, ktoré nastanú (alebo nenastanú) neskôr.

Tým podľa môjho názoru dospejeme k záveru, že zmluva nemôže byť neplatná z dôvodu absencie vlastníctva na strane predávajúceho a to ani na základe § 39 (kde je rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, ak sa dnes zaviažem previesť o týždeň vlastníctvo k autu, ktoré dnes nevlastním?) a tak isto ani na základe § 37 (čo je nemožné na záväzku dodať o týždeň auto, ktoré dnes nevlastním?). K § 37 by som ešte dodal, že podľa mňa by mal byť vykladaný ako objektívna nemožnosť, nie ako subjektívna nemožnosť na strane daného dlžníka. Ale to je na inú diskusiu.

Zmluva by mohla byť relatívne neplatná z dôvodu omylu. Ak sú splnené podmienky § 49a, malo by ísť o relatívne neplatnú zmluvu. Ale tento záver neplatí pre každú zmluvu, v ktorej predávajúci nie je vlastníkom (lebo nie vždy budú naplnené podmienky § 49a), a jej následkom nie je absolútna, ale relatívne neplatnosť.

Mimochodom, diskusia o tejto otázke už bola tu. V diskusii je viacero odkazov na judikatúru NS SR, ktorá tento záver potvrdzuje. Musím povedať, že NS SR v tomto smere podľa môjho názoru premýšla oveľa koncepčnejsie ako NS ČR.

Na záver - iba na margo toho, ktorý názor je najnovší ... "In Roman law, emptio venditio did not imply a warranty of title. If the vendor was not the owner of what he sold, he was not able to transfer ownership to the purchaser: nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse haberet. That, of course, did not mean that the contract of sale was invalid, for it was not (objectively) impossible to perform what had been promised." (ZIMMERMANN, R.: The Law of Obligations, OUP 1996, s. 293). Je symptomatické, že tento názor v Česko-Slovensku pôsobí "revolučne" :-)

  Tomáš Čentík, 06. 10. 2013 v 15:36 - Ad Juraj

Skúsim reagovať na líniu, ktorú si predostrel.

Pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť táto sa posudzuje z hľadiska okolností existujúcich v čase vzniku právneho úkonu, t.j. v čase uzavretia zmluvy (titul). Z tohto dôvodu mi to nesedí, aby určitá osoba mohla platne previesť vlastníctvo k veci, ktorú v čase uzavretia zmluvy nevlastní (ak vychádzame z toho, že porušenie zásady nemo plus iuris je v rozpore so zákonom, prípadne že je objektívne nemožné aby akákoľvek osoba previedla vlastníctvo ktorým nedisponuje). Viem si však predstaviť , že táto zmluva bude obsahovať podmienku, ktorá bude viazať záväzok previesť vlastníctvo na skutočnosť jeho nadobudnutia. V takom prípade bude neplatnosť vylúčená.

V prípade akceptácie neplatnosti mi už neostáva priestor na argumentáciu o porušení zmluvného záväzku, nakoľko pri neplatnej zmluve to nemá význam riešiť. Neplatnosť tu podľa mňa časovo predbehla porušenie záväzku.

K tým príkladom. Ak nevlastním auto, ale je predpoklad, že ho nadobudnem, tak bude právne čistejšie ak to v zmluve vyriešim cez podmienku, t.j. platí to čo som uviedol vyššie. Ak auto vlastním v čase uzavretia zmluvy a vlastníctvo k nemu „stratím“ až následne po uzavretí, tak je zmluva platná lebo v čase uzavretia som vlastníckym právom k autu disponoval. V tomto prípade mi argumentácia o porušení záväzku sedí.

Zároveň zisťujem, že je veľmi subjektívne čo je vlastne objektívne nemožné v prípade § 37 ods. 2 OZ. Vychádzajme z toho, že objektívna nemožnosť sa posudzuje podľa stavu v čase uzavretia zmluvy (titulu), nie podľa skutočností, ktoré nastanú neskôr. Preto mi to vychádza tak, že keď posudzujeme nemožnosť v čase uzavretia zmluvy, tak je všeobecne prijateľné, že v tomto časovom momente by bolo plnenie objektívne nemožné pre každého, t.j. každý kto v čase uzavretia zmluvy nie je vlastník, toto vlastníctvo nemôže previesť. Ak to samozrejme nemodifikujeme cez podmienky, resp. odloženie účinnosti zmluvy.

Pripadá mi to celé ako začarovaný kruh....

  Juraj Gyarfas, 06. 10. 2013 v 19:37 - ad Tomáš

Len stručná reakcia ... píšeš, že Ti nesedí "aby určitá osoba mohla platne previesť vlastníctvo k veci, ktorú v čase uzavretia zmluvy nevlastní". Samozrejme sa zhodneme, že nie je možné previesť vlastníctvo k veci, ktorú v čase prevodu nevlastním. Ak teda akceptujeme delenie na titul a modus, nemôžem realizovať modus v momente, kedy vec nevlastním. Je však problém, aby sa určitá osoba zaviazala previesť vlastníctvo k veci, ktorú v čase úkonu, ktorým tento záväzok zakladá, nevlastní?

  Tomáš Čentík, 06. 10. 2013 v 23:12 - nie, ale....

Nie je to problém, ak je z formulácie zmluvy zrejmé, že záväzok previesť vlastníctvo je viazaný na vznik určitej skutočnosti, ktorá by mala v budúcnosti nastať, t.j. ak je prevod vlastníctva podmienený tým, že samotný prevodca ho najprv musí nadobudnúť. Ak sú si zmluvné strany tejto skutočnosti vedomé a vyplýva zo zmluvy, že v momente jej uzavretia nie je prevodca vlastníkom, ale prevod podmienil nadobudnutím vlastníctva, tak nie je problém, aby sme uvažovali o zmluve ako platnej. Ak sa však niekto zaviaže previesť vlastníctvo k veci, ktorú nevlastní ku dňu uzavretia zmluvy a zároveň týmto dňom zmluva nadobúda účinnosť, teda záväzok previesť vlastníctvo vzniká už týmto momentom, tak v tom vidím problém, pretože k tomu dňu nie je prevodca spôsobilý previesť vlastnícke právo. Rozhodujúcim kritériom tu je to, ako si zmluvné strany dohodli moment účinnosti zmluvy. Účinnosťou zmluvy tu mám na mysli moment, od ktorého sú zmluvné strany povinné zrealizovať svoje záväzky (poprosím nekomplikovať situáciu článkom od Šorla v JR o účinnosti zmluvy).

Dokonca ako som už uviedol prevod nevlastníkom je možný napr. pri zmluve o obstaraní predaja veci a v prípade riešenia cez odkladacie podmienky, resp. odklad účinnosti zmluvy, čiže v tomto smere problém, aby sa určitá osoba zaviazala previesť vlastníctvo k veci, ktorú v čase úkonu, ktorým tento záväzok zakladá, nevlastní, nemám.

Predstav si napríklad, že B je v domnení, že nadobudlo vlastníctvo od A, avšak zmluva medzi nimi je absolútne neplatná a následne B (ktoré mimochodom ani nemusí vedieť o tejto neplatnosti) sa zaviaže v zmluve s C previesť vlastníctvo na C. Bude zmluva medzi B a C v takom prípade platná?

Možno to vyzerá na prvý pohľad, že inklinujem k možnostiam o neplatnosti zmluvy, ale nie je to tak, lebo v skutočnosti nemám ustálené, ktorá možnosť je „správnejšia“, snažím sa len diskusiou dospieť k nejakému záveru, čo ale nejde bez spochybňovania a hľadania nezrovnalostí.....

  Juraj Gyarfas, 07. 10. 2013 v 15:25 - ...

Zdá sa mi, že sa nám trochu mieša účinnosť zmluvy, vznik záväzku a jeho splatnosť. Zmluva môže byť účinná, záväzok previesť vlastníctvo mohol vzniknúť, ale k jeho "splatnosti" (teda povinnosti vykonať právny úkon, ktorým prevediem vlastnícvo) môže dôjsť až o týždeň. Toto je podľa mňa úplne ok a nemyslím si, že si to vyžaduje odkladacie podmienky. Teoreticky by zmluva nemusela špecifikovať čas splatnosti a ten by sa tak určil podľa § 563.

Ešte k tej nemožnosti a rozporu so zákonom. Predstav si, že sa zmluvne zaviažem zaplatiť niekomu 100 000 eur, ale objektívne takýto obnos peňazí nemám a dokonca ani nie je reálna šanca, aby som do času splatnosti dostal rýchly úver. Myslíš, že taká zmluva je neplatná pre nemožnosť plnenia? Alebo pre rozpor so zákonom?


  Ján Lazur, 07. 10. 2013 v 16:01 - Reakcia k diskusii...

V súvislosti s touto nekonečnou témou si taktiež nemyslím, že nie je nevyhnutné siahať po odkladacích podmienkach.

Ak je to v danom právnom kontexte možné, osobne sa prikláňam k riešeniam, ktoré nevyžadujú neplatné zmluvy (nie je nič "krajšie", ako po niekoľkých rokoch riešiť "zmluvný" vzťah založený neplatnou zmluvou).

Ako malú variáciu k vyššieuvedeným príkladom povedzme, že A chce uzatvoriť s B kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je kúpa auta, ktoré A v čase uzatvorenia zmluvy ešte nevlastní. A ponúka B výhodnú kúpnu cenu a B sa rozhodne kúpnu zmluvu uzavrieť aj s vedomím, že A ešte nie je vlastníkom auta. Túto skutočnosť si strany deklarujú pokojne aj v preambule. Môžeme ešte doplniť, že A sa zaviaže zaplatiť B aj zmluvnú pokutu, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť previesť vlastníctvo na B a môžu si to vymedziť aj ako dôvod na odstúpenie od zmluvy. A je jednoducho presvedčené o tom, že vlastníctvo auta nadobudne dostatočne skoro na to, aby si mohlo splniť svoj následný záväzok voči B a vlastníctvo k autu na B previesť v súlade so zmluvou (medzi A a B). Na druhej strane, B je ochotné prevziať na seba súvisiace riziko. Nevidím dôvod, prečo by mal zákon brániť platnému uzatvoreniu takejto zmluvy medzi A a B. Aj odkladacia podmienka účinnosti by bola v tomto prípade skôr prekážkou, než pomocou pre A a (najmä B).

To oddelenie vecnoprávnych a obligačnoprávnych dôsledkov považujem za vcelku rozumné riešenie.

  Tomáš Čentík, 07. 10. 2013 v 17:03 - ...

Nejako sa to začína zamotávať v dôsledku používania rôznej pojmológie, resp. jej rozličného chápania....

Pri nepeňažnom záväzku je asi zbytočné hovoriť o splatnosti. Držme sa ale toho, že v príklade, o ktorý sa opiera tento príspevok ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej vyplýva pre prevodcu záväzok previesť na nadobúdateľa vlastníctvo veci. Takáto zmluva vzniká momentom prijatia oferty. Nie vždy je zmluva týmto momentom aj účinná v zmysle toho, že vyvoláva právne následky, .t.j. zmluvné strany sú povinné plniť si svoje povinnosti. Účinnosť zmluvy môže byť viazaná na splnenie odkladacej podmienky alebo na inú skutočnosť, ktorú si strany dojednali a ktorej si sú vedomé. Okamih nadobudnutia účinnosti zmluvy je závislý na vôli zmluvných strán, t.j. strany modifikujú, kedy vzniká povinnosť prevodcu previesť vlastníctvo. To je na úrovni záväzkového práva. Vecnoprávne účinky zmluvy nechajme bokom. Preto, ak by strany modifikovali účinnosť zmluvy na čas, kedy prevodca nedisponuje vlastníctvom, tak k tomuto momentu nie je prevodca spôsobilý previesť vlastníctvo. K porušeniu záväzku by došlo v prípade, ak by k tomuto momentu vlastníctvo nadobudol, ale by ho napriek tomu nepreviedol na budúceho nadobúdateľa.

Do istej mieri bude závisieť ako je to vyriešené v zmluve, t.j. ten moment, ku ktorému som sa zaviazal previesť vlastníctvo k veci

K tomu príkladu s úverom. Tu vzniká trochu odlišná situácia, pretože je tu rozdiel medzi druhovo určenou vecou a individuálne určenou vecou....zatiaľ to neviem bližšie zdôvodniť, takže to uvádzam pocitovo.....ale myslím, že sa to bude posudzovať rozdielne

K tomu príkladu s kúpou auta. Ak si je B vedomé, že A nie je vlastníkom auta v čase uzavretia zmluvy, a táto skutočnosť je v zmluve deklarovaná, tak obidve strany akceptujú, že k prevodu dôjde až keď A vlastníctvo nadobudne, t.j. nepriamym spôsobom viažu účinnosť zmluvy (moment vzniku povinnosti previesť vlastníctvo) na nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech A. Takáto ich vedomosť a vzájomná dohoda teda vylučuje neplatnosť. Čo by však bolo v prípade, ak A vystupuje ako vlastník a B to berie na vedomie, pričom už v momente uzavretia zmluvy a súčasne jej účinnosti sa zaviaže A previesť vlastníctvo, ktoré nemá? Je takáto zmluva potom platná? Myslím, že bude to všetko záležať najmä od obsahu zmluvy, ako sú formulované záväzky strán, a hlavne či v čase uzavretia sa počíta s tým, že prevodca musí byť vlastník alebo má ešte len vlastníctvo nadobudnúť. Strany si môže v podstate modifikovať skutočnosť, či A musí byť vlastník v čase uzavretia zmluvy alebo nie...ak si to modifikujú tak nie je dôvod zneplatňovať zmluvu...ak nie tak v zásade by malo platiť, že prevodca musí byť vlastníkom a nemôže previesť viac práv ako má on sám....

  Michal Novotný, 08. 10. 2013 v 00:17 - Je to

stále a znova tá istá otázka.

Myslím, že Juraj a Ján už povedali všetko, niet čo dodať.

Teória, že ak strany v zmluve deklarujú, že predávajúci nie je vlastníkom, je zmluva platná, ale ak nie, je (v zásade neplatná, naráža už na hodnotový argument - neplatnosťou sa totiž predávajúci netrestá, ale zvýhodňuje, pretože neexistujú záväzky, nemožno použiť zabezpečenie, zmluvné pokuty, neexistujú nároky z vád (§ 499 či 500 - aj právne vady sú vady). Takže ten, kto je nepoctivejší (zatají, že nie je vlastník), je na tom lepšie, ako poctivec.

Systematický argument - min. v Obchode je nadobudnutie od nevlastníka upravené v rámci kúpnej zmluvy (!) v oddiele "prechod vlastníckeho práva", čo je ťažko zlučiteľné s teóriou, že k takémuto prechodu dochádza na základe neplatnej zmluvy. Navyše sa predpokladá dôvera kupujúceho, ktorá je ťažko predstaviteľná, ak by predávajúci chýbajúce vlastnícke právo v zmluve priznal.

Naozaj nevidím žiaden dôvod na to, aby sa niekto nemohol zaviazať previesť (ale aj urobiť) niečo, čo nevie, a zodpovedať za nesplnenie záväzku. Že je to z pohľadu racionálneho človeka hlúposť, je nepodstatné. Podstatné je, že urobiť hlúposť žiaden zákon nezakazuje a ani nepostihuje neplatnosťou.

  Tomáš Čentík, 08. 10. 2013 v 16:32 - na záver

záverom v rámci testovania odolnosti teórie o porušení záväzku skúsim uviesť nasledovné príklady:

Príklad č. 1:
Subjekt B má záujem kúpiť konkrétnu individuálne určenú vec, ktorá v čase keď B vykonalo jej obhliadku ešte existovala. Následne po nejakom čase A a B uzavrú zmluvu o prevode vlastníctva k tejto veci, pričom vec medzi tým zanikla (došlo k jej zničeniu), pričom táto skutočnosť nie je stranám v čase uzavretia zmluvy známa. Je subjekt A v čase uzavretia zmluvy spôsobilý previesť vlastníctvo, resp. je objektívne možné zaviazať sa v čase uzavretia zmluvy previesť vlastnícke právo k veci, ktorá neexistuje (z dôvodu, že zanikla)?

V tomto príklade je podľa mňa najlepšie vidieť, že je objektívne nemožné, aby také vlastníctvo bolo prevedené aj neskôr po uzavretí zmluvy. Tu sa ukazuje zároveň ten rozdiel medzi druhovo určenou vecou a individuálne určenou vecou (lebo v prípade zániku individuálne určenej veci nemôžem plniť ani neskôr, druhovo určená vec nezanikne a je „nahraditeľná“).

Príklad č. 2:
Medzi A a B bola uzavretá absolútne neplatná zmluva napríklad z dôvodu nespôsobilosti prevodcu na právne úkony, resp. z dôvodu sfalšovaného podpisu na strane A. Subjekt B o tom nevie a následne prevedie vec na C. Bude zmluva medzi B a C platná? A môže sa A domôcť určenia vlastníctva ak C bude argumentovať, že vlastníctvo bolo v jeho prospech nadobudnuté na základe platnej zmluvy? Akým úkonom má C previesť vlastníctvo na A, ak ide o nehnuteľnosť, aby vklad bol povolený?

Príklad č. 3:
Subjekt A je neznámy vlastník, t.j. vlastník, ktorého pobyt nie je známy, preto tu vykonáva správu SPF. Subjekt C má záujem o kúpu nehnuteľnosti vo vlastníctve neznámeho vlastníka. Subjekt B sa zmluvou zaviaže, že mu ju „zabezpečí“ do vlastníctva. SPF však nemá oprávnenie predať nehnuteľnosť do vlastníctva B, pretože môže nehnuteľnosť iba spravovať nie scudzovať. Bol záväzok previesť vlastníctvo zo zmluvy medzi B a C od počiatku objektívne možným plnením?
ďalej môže ísť napr. aj o situáciu keď je vydané predbežné opatrenie na zákaz nakladania s vecou...ako B v takom prípade získa vlastníctvo, ktoré sa zaviazalo previesť na C? alebo osoba A, od ktorej má B nadobudnúť vlastníctvo a následne previesť na C je nespôsobilý na právne úkony a nemá opatrovníka, ktorý by za ňu konal?

  Tomáš Čentík, 08. 10. 2013 v 20:34 - na doplnenie

V tom ze v case uzavretia zmluvy nemusi byt prevodca vlastnikom je samozrejme zhoda. Prevodca ma povinnost toto vlastnictvo pre nadobudatela zabezpecit t.j. moze ho ziskat v casopriestore medzi uzavretim zmluvy a modom. Co podla mna vsak nemozno vylucit je skutocnost, ze v case uzavretia zmluvy moze byt zrejme, ze plnenie v podobe previest vlastnictvo k individualne urcenej veci je do buducna objektivne nemozne. Co ak v case uzavretia zmluvy existuje naozaj taka prekazka, ktora objektivne vylucuje moznost plnenia, cim bude naplnena skutkova podstata 37 ods. 2 OZ...budeme toto ustanovenie prehliadat

  Michal Novotný, 08. 10. 2013 v 20:59 - Niet

nad to, skomplikovať jednoduchú otázku príkladmi s primiešaním postranných problémov.

Príklad 1
Ak vec zanikla, je plnenie nemožné, o tom sa nikto nesporí. Niet totiž čo previesť. Ale veď predsa to je obrovský rozdiel oproti situácii, že síce je čo previesť, ale akurát to v určitej chvíli nemôže previesť určitý prevodca. A rozdiel medzi druhovou a inidivudálnou vecou je tiež jasný, genus perire non censetur, vravievali starí Rimania.

Príklad 2
Samozrejme, že B-C zmluva je platná. Na platnosť predsa nemá vplyv, či som alebo nie som schopný plniť záväzok a či to viem alebo neviem, to je otázka jeho porušenia a zodpovednosti na nesplnenie/vady, kde to môžem zohľadniť. V princípe ale platí, že každý je sám povinný si preveriť, či je schopný plniť, k čomu sa zaviazal - pacta sunt servanda nie je na srandu.

Otázka platnej ZÁVäZKOVEJ zmluvy nemá nič spoločné s prevodom vlastníctva. Na prevod je potrebné oprávnenie prevodcu ho previesť, ale opäť: to nemá nič s platnosťou zmluvy. Áno, B-C zmluva bude platná, C vlastníctvo nenadobudol, A bude s určovačkou úspešný a B bude zodpovedať za porušenie zmluvy (bude v omeškaní s plnením). C nebude nič prevádzať, lebo nič nenadobudol, vlastníkom je stále A.

Príklad 3
je zbytočne komplikovaný - čo je to "zabezpečí do vlastníctva"? Akože uzavrie kúpnu zmluvu? Tak v pohode, veď B nič nebráni napr. nájsť A alebo jeho dedičov, zariadiť dedičské konanie a nechať si vlastníctvo previesť od nich. Že SPF nemá oprávnenie nakladať predsa neznamená, že tie pozemky sú extra commercium, nie?
Predbežné opatrenie nespôsobuje (aspoň podľa staršej judikatúry - viem, že Česi aktuálne hovoria niečo iné) neplatnosť ani len záväzku, len zodpovednosť za škodu. Ale aj keby - PO ako jednostranný zákaz určite nespôsobuje objektívnu nemožnosť, len subjektívu, B nezíska to vlastníctvo nijako a zodpovedá voči C za porušenie zmluvy. (Samozrejme, dá sa diskutovať, či účel PO nevyžaduje to české riešenie, ale to nie potom otázka neplatnosti pre nedostatok oprávnenia, ale pre obsahový rozpor so zákonom cez § 39 OZ.)
Ak niekto nemá opatrovníka, je na to konanie v OZ - jednoducho je B povinný toto konanie iniciovať, ak sa mu to nepodarí, je v porušení zmluvy a zodpovedá.

Ad "na doplnenie": to predsa nikdy nebolo sporné, že také situácie môžu existovať. Akurát takou situáciou (spôsobujúcou "objektívnu nemožnosť") nie je obyčajný nedostatok vlastníctva prevodcu k veci, kt. chce previesť.

  Juraj Gyarfas, 08. 10. 2013 v 23:04 - ...

Vo všetkom súhlasím s Michalom. Len by som sa ešte možno pristavil pri príklade 1 a objektívnej nemožnosti. Veľká časť problému totiž podľa mňa súvisí práve s príliš extenzívnou interpretáciou § 37, o ktorej píše napr. Fekete a ktorú vo svojej posadnutosti absolútnou neplatnosťou postulujú mnohé české súdy.

Nepopieram samozrejme, že existujú mnohé rozdiely druhovo a individuálne a určenou vecou. Ale toto podľa mňa nie je dobrá ilustrácia toho rozdielu - skôr naopak. Ak som sa zaviazal previesť Mona Lisu a obraz medzitým neexistuje, ide samozrejme o objektívnu nemožnosť plnenia. To však nie je analogické so situáciou, kedy som sa zaviazal zaplatiť 1000 eur a tie nemám. Je to skôr analogické so situáciou, kedy som sa zaviazal zaplatiť 1000 eur a na celom svete peniaze neexistujú. V takom prípade by naozaj išlo aj v prípade peňazí zrejme o objektívnu nemožnosť plnenia a neplatný právny úkon.

Ak som sa však zaviazal previesť Mona Lisu a vlastní ju niekto iný, to by bolo analogické so záväzkom zaplatiť 1000 eur, ktoré nemám (ale Mona Lisa aj peniaze v zásade existujú, len ich nevlastním ja). V takom prípade je záväzok platný (s výnimkou situácie podľa § 49a), pretože nie je objektívne nemožný. Moju neschopnosť splniť záväzok, ktorý som na seba dobrovoľne prevzal nemožno zamieňať za objektívnu nemožnosť plnenia. To by nám pacta sunt servanda dlho nevydržalo. V tomto príklade, keďže svoj záväzok nebudem schopný splniť, budem zodpovedať za porušenie záväzku. Ale nedáva zmysel, aby som sa mohol brániť neplatnosťou zmluvy.

  Tomáš Čentík, 10. 10. 2013 v 21:47 - ad mona lisa

Ak by v tom pripade s monou lisou existoval zakon, ktory ju vyhlasil za kulturne bohatstvo so statutom, ze ju za ziadnych okolnosti nemoze nikto nadobudnut a moze byt vystavovana iba v galerii a zmluvne by som sa zaviazal ze ju prevediem tak aj v tom pripade bude platit ze zmluva je platna, t.j. ze nejde o objektivnu nemoznost....obdobne napr. veci ktore su v zmysle nasej ustavy vlastnictvom SR

Este k tomu prikladu 2 a 3 co som uvadzal si dovolim zopar postrehov
Ad 2: ak sa v zmluve B zaviaze ze na C prevedie vlastnictvo v den uzavretia zmluvy a zaroven zisti ze zmluva medzi nim a A bola neplatna z dovodu nesposobilosti A na pravne ukony je objektivne mozne (v zmysle ci by to vedel splnit hociktory subjekt na svete) v tomto casovom useku ziniciovat konanie o ustanoveni opatrovnika a zorganizovat novy platny prevod?

Ad 3: rovnaka situacia ako ad 2 je objektivne mozne zariadit dedicske konanie a nechat si previest vlastnictvo v tomto casovom useku?

  Michal Novotný, 10. 10. 2013 v 22:12 - Nie

úplne rozumiem, čo s tým má stále ten čas.

Je predseda irelevantné, v akom časovom úseku som sa k tomu zaviazal. Podstatné je, že to objektívne možné je. Je moja blbosť, že som si na to dal splatnosť, ktorá je nesplniteľná.

"Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím," hovorí na jednom mieste Biblia - vychádzajúc z toho, kto to hovorí, je dôvod, aby taká zmluva mala byť neplatná?

To s Monou Lisou je zaujímavá otázka (K. Csach by vedel viac) - medzi právnou nemožnosťou (extra commercium) a zakázanosťou obsahu PÚ nie je úplne vyjasnený vzťah, resp. je existenciou tohto rozlišovania zbytočne komplikovaný. V podstate by stačilo povedať, že taký úkon je v rozpore s § 39 a preto neplatný.

  Tomáš Čentík, 10. 10. 2013 v 22:23 - ad cas

Ten casovy prvok preto zvyraznujem lebo som mal za to, ze je vyznamny ako kriterium pre posudzovanie ci nejake plnenie objektivne mozne je alebo nie...napriklad ked poviem, ze za minutu vypijem 100 litrov piva, tak uz v case ked som to povedal je jasne, ze to je objektivne nemozne tj blbost

  Ján Lazur, 11. 10. 2013 v 09:36 - Ad objektívna nemožnosť

Ak by niekto povedal a bol dokonca ochotný zaviazať as vypiť 100 litrov piva za minútu, neriešil by som, či to plnenie je objektívne možné alebo objektívne nemožné, ale skôr to, že vôľa takéhoto odvážlivca nemohla byť vážna, a tak by bol aj právny úkon absolútne neplatný cez § 37 OZ. Ak by to myslel vážne, tak to by som potom pochyboval o jeho spôsobilosti na právne úkony :-)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím