lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (16)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Ján Lazur (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Monika Dubská (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Radovan Pala (4)
Robert Goral (4)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Michal Krajčírovič (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Marián Porvažník (2)
Peter Varga (2)
Roman Kopil (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Schmidt (2)
Jiří Remeš (2)
Martin Gedra (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Straňák (2)
Dávid Tluščák (2)
Bob Matuška (2)
Anton Dulak (2)
Lukáš Peško (2)
Michal Hamar (2)
Zsolt Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Ladislav Hrabčák (2)
I. Stiglitz (1)
Robert Šorl (1)
lukasmozola (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Kohútová (1)
Petr Steiner (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter K (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Galgoczy (1)
Tomas Kovac (1)
Natalia Janikova (1)
Michal Ďubek (1)
Peter Marcin (1)
Ivan Michalov (1)
Gabriel Volšík (1)
Nina Gaisbacherova (1)
peter straka (1)
Gabriel Závodský (1)
Petr Kavan (1)
Bohumil Havel (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bystrik Bugan (1)
Ján Pirč (1)
Ladislav Pollák (1)
Tomáš Ľalík (1)
lukas.kvokacka (1)
Matej Kurian (1)
Katarína Dudíková (1)
Robert Vrablica (1)
Paula Demianova (1)
Peter Kubina (1)
Vladislav Pečík (1)
Dušan Rostáš (1)
Juraj Lukáč (1)
Miriam Potočná (1)
Peter Janík (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Adamova (1)
Marcel Jurko (1)
Tomáš Demo (1)
Vincent Lechman (1)
Dušan Marják (1)
Nora Šajbidor (1)
David Halenák (1)
Viliam Vaňko (1)
Matej Košalko (1)
Marek Maslák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Lucia Palková (1)
David Horváth (1)
Martin Hudec (1)
Igor Krist (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Šrámek (1)
Martin Estočák (1)
Ondrej Halama (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Gera (1)
Martin Svoboda (1)
Pavel Lacko (1)
Radoslav Pálka (1)
Róbert Černák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Právo na povinnosť

Natália Ľalíková, 19. 11. 2014 v 12:07

„..veď táto otázka presahuje rámec medicíny!

Tu sa bojuje o charakter celej spoločnosti!“

Jedno z najčastejšie skloňovaných slov v poslednej dobe je slovo „kríza“. Jedni ju spájajú s ekonomickými ukazovateľmi, iní s /morálnymi/ hodnotami, ktoré v súčasnosti prevládajú v spoločnosti. Či už sa jedná o vzťah vzájomnej závislosti týchto skutočností alebo o ich izoláciu nie je témou tejto úvahy. Tá má skôr za cieľ poukázať na iný „fenomén“, ktorý podľa nášho názoru s krízou súvisí, resp. ktorý jej tiež začína v poslednej dobe dosť markantne podliehať. Ten fenomén súvisí z úvodnou vetou tohto článku. Konkrétne, ide o zvolanie lekára Leonidoviča v diele Alexandra Solženicyna s názvom Rakovina, ktorý v istej pasáži rieši postavenie lekárov /voči pacientovi a voči spoločnosti/. A tu sa dostávame k nosnej myšlienke úvahy.

Viac ako predtým sa stretávame s prípadmi, ktoré sa týkajú zdravotníckej starostlivosti a ktoré končia na súdoch, koniec-koncov právo na ochranu zdravia je jedným zo základných ľudských práv, explicitne uvedené v Ústave SR /čl. 40/. Či je to v prípade pozbavenia výkonu lekárskej profesie lekárky, ktorá liečila ťažko chorého pacienta homeopatikami alebo prípad novodobo pobúrených rodičov voči povinnosti dať svoje dieťa zaočkovať apod. V poslednej dobe začínam nadobúdať dojem, že spoločnosť akoby sa chcela vymedzovať do opozície voči všetkému, čo sa jej zakazuje a prikazuje a bojovať proti tomu dovtedy, kým aj tie najjemnejšie hranice nie sú úplne zotreté. Jediné, čo neustále počúvame sú odvolania na slobodnú vôľu a slobodu rozhodovania a pritom mám pocit, že spoločnosť nikdy nebola slobodnejšia a benevolentnejšia ako dnes, paradoxne však nie lepšia. Ale predsa si v tom mori slobody nájde povinnosti, ktoré ešte existujú a ktoré podľa nej treba zrušiť, v mene „človečenstva“. A tak nastáva situácia, ktorú musia riešiť a rozhodnúť tí najpovolanejší, a to sudcovia.

Ústavný súd Slovenskej republiky má v najbližšom období rozhodnúť o /proti/ústavnosti zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý hovorí o povinnom očkovaní. Opäť nazerané z globálu, len ďalšia nespokojnosť ľudí s funkčnosťou zdravotníctva. Lekári sú pod drobnohľadom spoločnosti a médií viac ako kedykoľvek predtým. Každé odborné pochybenie sa dostáva na pranier celej spoločnosti, každý z hľadiska následkov chybne zvolený lekársky postup je masovo kritizovaný, alebo predpísané neúčinné lieky len utvrdzujú o „bratstve“ lekárov s farmaceutickými spoločnosťami. V čakárňach vysedávajú denno-denne právnici, ktorí odchytávajú potenciálnych klientov, ktorí by prejavili čo len najmenší náznak nespokojnosti s prístupom lekára. Strach je prirodzený, a ten najprirodzenejší je strach o vlastný život. Niet divu, že ľudia v snahe byť zdraví vyhľadávajú okrem odbornej pomoci aj rôzne alternatívne liečby, či už poskytované lekármi alebo novodobými „felčiarmi“. Výstižne túto situáciu popisuje hlavná postava z už spomínaného Solženicynovho románu, onkologicky chorý pacient Kostoglotov, ktorý sa bráni voči zaužívaným lekárskym postupom a obhajuje silu alternatívnej liečby: „Prečo by ten zelinkár s koreňom bol horší doktor ako oni, veď ani v medicíne nebadať matematické výpočty ?!“[1] Porovnateľný je aj prístup rodičov, ktorí odmietajú dať zaočkovať svoje dieťa. Ako uvádzajú sťažovatelia /rodičia/ v aktuálne rozhodnutom prípade[2] rozhodovanom Najvyšším správnym súdom Českej republiky o povinnosti očkovania detí: „Sťažovatelia sú presvedčení, že pre dieťa je najlepšia prirodzene vytvorená imunita, ktorú by očkovanie mohlo narušiť, pričom ich dcéra je zdravé dieťa. Sťažovatelia sú priaznivcami homeopatickej liečby a nedôverujú systému očkovania v Českej republike.“ Na druhej strane si treba v prvom rade uvedomiť: aké veľké je riziko ak dieťa nebude zaočkované, resp. kedy sa reálne prejavia následky jeho nezaočkovania? Ako sa zvykne hovoriť: „Porovnávaním sa zisťuje pravda,“ ale kto si to porovnávanie práve v takýchto situáciách môže dovoliť? Možno aj na základe toho presvedčenia Najvyšší správny súd ČR odmietol kasačnú sťažnosť rodičov voči uzneseniu Mestského súdu v Prahe o uložení pokuty obom rodičom z dôvodu spáchania priestupku na úseku zdravotníctva, a to že nesplnili povinnosť k predchádzaniu vzniku šírenia infekčných ochorení, keď nezabezpečili, aby sa ich dcéra podrobila základnému očkovaniu. Odôvodnil to okrem iného tým, že „presvedčenie sťažovateľov o možných negatívnych následkoch povinného očkovania nemôže byť samo o sebe dostatočným podkladom pre vyviazanie sa z povinnosti uloženej zákonom, a to ani pokiaľ je obraňované aj časťou odbornej verejnosti a posilnené profesnými skúsenosťami sťažovateľky ako terapeutky pre pomoc deťom a dospelým postihnutým autizmom. “

Podobný prípad o /ne/povinnosti očkovania riešil nedávno aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý si ako podklady pre svoje rozhodnutie[3] vo veci vyžiadal odborné stanoviská Ministerstva zdravotníctva a Výboru pre ľudské práva a biomedicínu Rady vlády ČR. Ako uvádza Ministerstvo, „štát v záujme verejného zdravia zákonom obmedzil právo osoby udeliť súhlas osoby k zákroku v oblasti starostlivosti o zdravie, a to aj v prípade, že k udeleniu súhlasu je príslušný zákonný zástupca neplnoletej osoby. Ministerstvo uvádza mnoho príkladov, kedy odmietanie očkovania /zo strany náboženských skupín/ viedlo k rozsiahlym epidémiám /odmietanie očkovania proti pertusii v Anglicku medzi rokmi 1976-1982 s následnou epidémiou okolo 225 000 ochorení/.“ A ako ďalej pokračuje, „len skutočnosť, že prevažná časť populácie v ČR je pravidelne a dlhodobo očkovaná, vedie k tomu, že ojedinelé porušenie zákonnej povinnosti zo strany povinných osôb neviedlo zatiaľ k epidemickému výskytu infekčných chorôb.“ V podobnom duchu sa nesie aj správa Výboru, ktorú vypracoval MUDr. Peter S. a kde sa uvádza, „že očkovanie je jedným z najefektívnejších postupov zdravotnej prevencie vôbec. Používa sa masovo už vyše 200 rokov a všeobecne sa považuje, spolu s využívaním antibiotík, za príčinu mimoriadneho poklesu chorobnosti a úmrtnosti na infekčné ochorenia a za najväčší prínos a základ modernej medicíny. Neoddeliteľnou súčasťou tohto preventívneho pôsobenia je totiž jeho široké nasadenie a dosiahnutie vysokého stupňa preočkovanosti /ako prijateľný stupeň sa uvádza cca. 90% preočkovanosť/.“ Napriek citovaným dôvodom dôležitosti povinného očkovania v spoločnosti, Ústavný súd ČR rozhodol v celku prekvapivo, teda vyhovel sťažovateľovi, ktorý žiadal zrušenie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR o povinnom očkovaní detí proti infekčným ochoreniam z dôvodu porušenia jeho práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, ktoré je zaručené čl. 16 Listiny základných práv a slobôd, a teda nedať povinne zaočkovať svoje dve deti. K rozhodnutiu ÚS ČR pripojil však odlišné stanovisko sudca Musil, ktorý nesúhlasil, aby bolo zrušené rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu, a teda aby sťažovateľ znášal následky zanedbania svojej povinnosti dať deti zaočkovať, čím spáchal priestupok, paradoxne tiež na základe dôvodov, väčšinového rozhodnutia. Sudca Musil trefne zdôraznil, že „s individuálnym záujmom sťažovateľa na ochranu jeho náboženského vyznania a viery, koliduje veľmi silný verejný záujem na ochranu verejného zdravia. Riziko prenosu nebezpečných infekčných chorôb, ktorému má byť povinným očkovaním zabránené, neohrozuje na toľko vlastné deti sťažovateľa; pokiaľ by tieto /však neočkované/ deti ochoreli, stávajú sa potenciálnym ohniskom nákazy pre svoje okolie, a teda aj pre iné deti, ktoré nemôžu byť očkované z dôvodu zdravotnej kontraindikácie. Ide často o veľmi závažné choroby, ktorých výskyt bol v minulosti hromadný.“

Ako sa má teda k problematike povinného očkovania postaviť Ústavný súd SR? Na základe nášho názoru odprezentovaného už v úvodnej časti tejto úvahy, by mal rozhodnúť o ústavnosti namietaného zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Práve týmto rozhodnutím s celospoločenským dosahom vymedzí hranice práva a povinnosti a postaví sa tak do opozície voči narastajúcemu globálnemu egoizmu a benevolentnosti. Podobne sa vyjadrila aj Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie KBS k niektorým etickým aspektom povinného očkovania „vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života. Zároveň tým prispievajú aj k spoločnému dobru celej spoločnosti, na ktorom však majú sami rodičia, ako aj ich deti priamy podiel.“[4]

Avšak berúc do úvahy aj tvrdenia druhej strany, je len prirodzené, že pacient, či už hovoríme o dospelom pacientovi, alebo o pacientovi, ktorý /ešte/ sám nevie posúdiť svoj stav a tak za neho rozhodujú v otázke zdravia jeho zákonní zástupcovia, nie je uchránený pochýb, či lekári skutočne robia, čo môžu a majú. Výstižným, opäť literárnym, príkladom nám je postava staršej lekárky Ľudmily Afanasievny, ktorá sama ochorie na zákernú chorobu a akonáhle sa stáva pacientom, aj keď po celý život bola presvedčená o stopercentnosti lekárov na svojom oddelení, prepadnú ju podobné úvahy: „..že už nemá právo súdiť o živote a smrti iných, že o pár dní aj ona bude takáto bezmocná..a báť sa bolestí. A možno sa aj zlostiť, že prišla na nesprávnu kliniku. A možno aj pochybovať, či ju dobre liečia. A ako o šťastí, o najväčšom šťastí snívať o tom všednom práve môcť zhodiť nemocničnú pyžamu a ísť večer domov.“[5]

Odvetvie práva a odvetvie medicíny sú si vo svojej podstate celkom príbuzné. Tak ako strana, ktorá očakáva od sudcu spravodlivosť a dúfa, že pravde sa učiní za dosť, tak aj pacient prichádza pred lekára s podobnými očakávaniami. Že jeho „prípad“ bude braný vážne, dostane sa mu potrebnej úcty a rešpektu a lekár urobí všetko, čo je v jeho silách, aby pacient odchádzal spokojný. Lenže napriek zdanlivo tesnej prepojenosti, isté štandardy by mali byť zachované. Ako tvrdí ústami lekára Leonidoviča románopisec Solženicyn, „neviete, že súd sa môže zmýliť práve tak ľahko ako lekár?! Veď tento prípad by sa mal rozoberať vedecky, ale nie súdne. Mali ste zvolať toľko lekárov, aby mohli spraviť kvalifikovaný vedecký rozbor. My, chirurgovia, každý utorok a každý piatok berieme na seba riziko, ideme na mínové pole! A celá naša práca sa zakladá na dôvere, matka nám má zveriť svoje dieťa, a nie vystupovať proti nám ako svedok obžaloby na súde.“[6]

V poňatí symbolizmu, nemožno v istých prípadoch spodobiť lekárske poslanie dielu Josepha Beuysa Die Haut /Koža/? Ktoré nám na základe subjektívnych pocitov znázorňuje stret bezmocnosti so snahou o pomoc? Výrazný znak červeného kríža, ktorý vyvoláva nádej v miliónoch ľudí po celom svete a na druhej strane tento znak skrčený a prevesený na klinci? Nie je niekedy presne to vyjadrením situácie v ktorej sa lekár častokrát nachádza?

Skutočne, je nesmierne ťažké zaujať postoj veľkorysosti, keď sa jedná o /vlastné/ zdravie, osud či osobnosť ako takú. Každý z nás sa správa v živote spôsobom, ktorý pokladá za ten najlepší, resp. najvyhovujúcejší. Máme svoje presvedčenia, svoju vieru a do rôznych rúk vkladáme svoju dôveru. Či už sa jedná o naše zdravie alebo o našu pravdu, dôverujeme autoritám, ktoré disponujú mocou o tom všetkom rozhodovať. A práve z tohto titulu sme zraniteľnejší, ako keď sme sami strojcom svojho osudu. Avšak napriek všetkému, čo bolo povedané, predsa len by sme mohli dopriať nášmu uvažovaniu trocha slobody, ktorú častokrát tak zúfalo naháňame a veriť, že tých málo povinností, ku ktorým sme /zákonom/ zaviazaní, sú nám na úžitok. A možno mať napriek všetkým /dôvodným/ pochybám na pamäti vetu, že „človek nesmie byť priveľmi taký praktický, aby súdil podľa výsledkov – ľudskejšie je súdiť podľa zámerov.“[7] Či už v práve alebo v medicíne.


[1] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 290

[2] 4 As 2/2013 – 79

[3] III. ÚS 449/06,

[4] Katolícke noviny 18.12.2013, s. 16

[5] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s.382

[6] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 312

[7] SOLŽENICYN, A.: Rakovina. Tatran Bratislava 1991, s. 214


Názory k článku Právo na povinnosť :


  Milan Kvasnica, 19. 11. 2014 v 22:17 - neočkovaní a mateřské školky

Dle mne je v zásadě zákon správný. U nás je však rozsah nemocí, proti kterým je povinnost očkovat, stanoven podzákonným předpisem. Tedy je to v moci někoho, kdo v podstatě ani nemusí být ve funkci na základě vůle lidu (jak jsme loni zažili prezidentskou vládu proti vůli parlamentu).

Přiznám se, že ty udělené sankce za porušení povinnosti naočkovat dítě jsou relativně směšné. Za komplikaci už považuji to, že nenaočkované dítě se nesmí účastnit předškolního vzdělávání.

Nicméně odůvodnění rozhodnutí IV. ÚS 4212/12 mi přišlo jako správné.

  Juraj Gyarfas, 20. 11. 2014 v 22:11 - ...

Ďakujem za výborný fejtón a nadnesenie zaujímavej témy. Túto tému sme tu myslím ešte nemali. Som zvedavý na rozhodnutie ústavného súdu...

  Tomáš Klinka, 23. 11. 2014 v 13:35 - Pekný článok

Vhodnými odkazmi na beletriu mi miestami pripomínal štýl bývalého ústavního soudce Stanislava Balíka.

K ťažkej téme len povrchná poznámka: prieniky medicíny a práva potenciálne majú vždy punc "hard cases" a neostáva nám (v kontinentálnom práve) asi nič iné ako proporcionalita. Tá však musí byť argumentačne podložená (inak by išlo o svojvôľu). Takže do značnej miery ide o kvalitu a relevanciu medicínskych argumentov.


  Natália Ľalíková, 26. 11. 2014 v 09:51 - ďakujem

Ďakujem vám, vážení kolegovia, za vaše pozitívne reakcie a podnetné poznámky.
Tiež som v tejto veci zvedavá, ako ÚS SR rozhodne.

S úctou,
ĽN

  Ján Lazur, 26. 11. 2014 v 12:58 - Len drobné doplnenie

Veľmi pekný príspevok, a to tak z hľadiska obsahového i literárneho spracovania. Verím, že prídu aj ďalšie príspevky podobného charakteru :),... Možno by som len doplnil svoj optimistickejší názor na to, že na Slovensku, podľa mňa, ešte nie sme "tak ďaleko", aby si kolegovia advokáti vypĺňali svoj čas v nemocničných čakárňach oslovovaním potenciálnych klientov. Dúfam, že podobné praktiky a "ambulance chasing" sa u nás ešte minimálne zopár rokov neuchytia :),... V každom prípade si však myslím, že z hľadiska práva je oblasť zdravotníctva a medicíny zaujímavá nielen v kontexte vzťahu lekár/pacient, ale aj z hľadiska množstva ďalších právnych vzťahov, ktoré pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vznikajú,...

  Natália Ľalíková, 28. 11. 2014 v 16:28 - re: Ján Lazur

Váš optimizmus zdieľam a rovnako dúfam, že nám to tak skoro nehrozí.
Ďakujem za reakciu a cením si Vaše postrehy.
ĽN

  Peter Kováč, 01. 12. 2014 v 08:36 - Právo zomrieť na preventabilnú chorobu

V polemike na tému očkovanie sa prikláňam celkom jednoznačne k názoru "za očkovanie" (a nie je to len tým, že okrem právnickej fakulty som promoval aj na lekárskej).

V UK bolo na podobnú tému niekoľko rozhodnutí. V Re C (welfare of child: immunisation) [2003] 2 FLR 1095 (CA) súd rozhodol, že dieťa má byť zaočkované, pretože matka ktoré ho očkovať nechcela nechať nepreukázala, že vakcína predstavuje pre dieťa ohrozenie.

Zastávam názor, že akékoľvek rozhodnutie v danej oblasti by malo byť v záujme dieťaťa (k tomu pozri § 6 ods. 7 zákona č. 576/2004 Z.z. per analogiam „Ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ môže dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnú. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu. Do rozhodnutia súdu možno vykonáva len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života tejto osoby.“

Dovolím si prehodiť aj pár čísel. V prípade očkovanie sú náklady na prevenciu osýpok 0.17-0.97 € na osobu. Avšak v prípade ochorenia sú náklady na liečbu jedného prípadu 209-480 €. (Carbin et al., 2003 http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/12241559)

Tiež by som odporúčal aby každý kto si myslí, že očkovanie je škodlivé mal možnosť niekoľko hodín sledovať dojča s čiernym kašľom….


Na záver snád už len to, že každý dospelý má právo slobodne sa rozhodnúť zomrieť na preventabilnú chorobu. Ale nemyslím si, že má právo slobodne rozhodnúť, že na takúto chorobu môže ochorieť jeho dieťa. Našťastie, kým je takýchto extrémistov len mizivé mnoťstvo, tak ich ochránia tí, čo sú zaočkovaný svojou stádovou imunitou….


  Natália Ľalíková, 05. 12. 2014 v 17:50 - re: Peter Kováč

Perfektné!!!! Ďakujem za skvelé doplnenie.


  Martin Friedrich, 21. 09. 2015 v 10:19 - NS SR: povinné očkovanie a pokuty za nesplnenie tejto povinnosti sú v súlade so zákonom

V Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2015 bol publikovaný Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2014, sp. zn. 2 Szd 1/2013 s touto právnou vetou:

"Pokiaľ zákonný zástupca maloletého dieťaťa odmietne dať zaočkovať svoje maloleté dieťa, môže sa dopustiť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priestupku, za ktorý mu správny orgán môže uložiť finančnú sankciu – pokutu.
Právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nemožno považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj jeho porušenie.
Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)."

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím