lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Lexforum (4)
Robert Goral (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Josef Kotásek (4)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Michal Krajčírovič (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Denisa Dulaková (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Maroš Hačko (3)
Zsolt Varga (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Maroš Macko (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Serfozo (2)
Jiří Remeš (2)
Anton Dulak (2)
Juraj Straňák (2)
Marián Porvažník (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Schmidt (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Bob Matuška (2)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Vladimir Trojak (1)
Marek Maslák (1)
Ján Pirč (1)
Martin Hudec (1)
Marcel Jurko (1)
Vincent Lechman (1)
Gabriel Závodský (1)
Vladislav Pečík (1)
Bystrik Bugan (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Paula Demianova (1)
Robert Šorl (1)
Igor Krist (1)
Tomáš Demo (1)
Ivan Kormaník (1)
Juraj Lukáč (1)
Matej Kurian (1)
Roman Prochazka (1)
Tomas Kovac (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
lukas.kvokacka (1)
David Horváth (1)
Dušan Rostáš (1)
Ladislav Pollák (1)
Ondrej Halama (1)
Emil Vaňko (1)
Peter Kubina (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Košalko (1)
Róbert Černák (1)
Bohumil Havel (1)
Gabriel Volšík (1)
Lucia Berdisová (1)
Tibor Menyhért (1)
Michal Ďubek (1)
Katarína Dudíková (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Natalia Janikova (1)
Lucia Palková (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavel Lacko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Estočák (1)
Peter Janík (1)
lukasmozola (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Svoboda (1)
Peter K (1)
Petr Steiner (1)
Zuzana Kohútová (1)
Martin Galgoczy (1)
peter straka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Viliam Vaňko (1)
Matej Gera (1)
Martin Šrámek (1)
Tomáš Ľalík (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Peter Marcin (1)
Zuzana Adamova (1)
Dušan Marják (1)
Robert Vrablica (1)
Ivan Michalov (1)
Petr Kavan (1)
Nora Šajbidor (1)
Jaroslav Nižňanský (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Riešenie pracovnoprávnych sporov profesionálnych športovcov a klubov v športe "po novom zákone o športe"

Jaroslav Čollák, 05. 05. 2016 v 18:40

Intro:

Prejednávanie sporov medzi športovcami a športovými klubmi v prípade, ak v danom športe existoval rozhodcovský súd bolo lokalizované a charakterizované ako súkromnoprávne rozhodovanie sporov "vo vnútri" danej športovej organizácie - teda vo vnútri daného športového, zväčša národného zväzu. Ak si daný národný športový zväz takýto rozhodcovský súd v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. (o rozhodcovskom konaní) zriadil, zaviazal svojich členov k povinnosti spory vzniknuté medzi členmi, alebo medzi členmi a samotným zväzom predkladať výlučne pred tento rozhodcovský súd. Dochádzalo tak k vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva, a športové spory ostávali "doma", teda vo vnútri športového odvetvia. Konanie pred rozhodcovským súdom má však limity v zákone č. 244/2002 Z.z., ktorý okrem iného implicitne ustanovuje, že v rozhodcovskom konaní nie je možné prejednávať pracovnoprávne spory, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). Kam teda so spormi vyplývajúcimi zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle "nového zákona o športe", ak zákonodarca špecificky ustanovil, že tieto vzťahy majú pracovnoprávny charakter, ale neplatí na nich plošne Zákonník práce? Na uvedenú otázku sa pokúsi autor nájsť odpoveď, ktorú sa pokúsi formulovať ako stručnú a jasnú a ako odpoveď s "prakticistickým ťahom na bránku".

Vstup do problematiky:

Predkladaný príspevok má za cieľ upriamiť pozornosť na problematiku, ktorá už na prvý pohľad nie je problematikou jednej právnej otázky, jednej správnej odpovedi či dokonca jedného právneho predpisu. Predkladaná problematika sa týka predovšetkým zákona č. 440/2015 Z.z. o športe (ďalej aj „ZoŠ“), ďalej zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v z.n.p. (ďalej len „ZORK“), a taktiež zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z.n.p. Týka sa taktiež predpisov národných športových zväzov, ktoré determinujú celú športovú oblasť, a ktorých znenie ovplyvňuje základné východiská a predpoklady danej témy. Ako napovedá nadpis príspevku, venovať sa budeme prejednávaniu a rozhodovaniu sporov v športe.

O skutočnosti, že prejednávať spory vzniknuté zo vzťahov medzi subjektmi v športe môžu jednak všeobecné civilné súdy v zmysle zákona č. 90/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), od 1.7.2016 všeobecné civilné súdy predovšetkým podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ale aj orgány súkromnoprávnej povahy – konkrétne rozhodcovské súdy v zmysle ZORK dnes už zrejme nie je možné viesť žiadnu zásadnú polemiku.

Podstata:

Ak sa snažíme zamerať na možnosti prejednávania sporov v športe, musíme najprv tieto vzťahy charakterizovať a pochopiť ich presahy. Je známe, že do nadobudnutia účinnosti ZoŠ dňa 1.1.2016 sme v športovej obci poznali takmer bezvýnimočne vzťahy vznikajúce medzi subjektmi iba na základe zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z.n.p. (ďalej aj „ObZ“), alebo na základe zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z.n.p. (ďalej aj „OZ“). V rozsahu vzťahov vznikajúcich v športe tieto vznikali predovšetkým v zmluvnej rovine, buď na základe ustanovenia § 51 OZ alebo na základe ustanovenia § 269 ods. 2 ObZ ako tzv. nepomenované zmluvy (contractus inominatus). Bez akýchkoľvek polemík však môžeme tvrdiť, že išlo o občianskoprávne, prípadne obchodnoprávne vzťahy. Jedinú výnimku tvorili vzťahy športovcov v tzv. rezortných strediskách športu, ktoré boli kreované na základe špeciálneho zákonodarstva (zákon o štátnej službe). Začlenenie subjektov týchto vzťahov (zmluvných) do športového odvetvia prebiehalo a prebieha na základe zákona č. 83/1991 Zb. o združovaní občanov v z.n.p.

Vzhľadom na dnes už nespornú skutočnosť, že šport disponuje špecifickými vlastnosťami, ktoré potvrdzuje aj výslovné znenie čl. 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vzťahy ktoré kreuje šport sú taktiež vzťahmi špecifickými. To oprávňuje zákonodarcu, aby pri prijímaní zákonov normujúcich športovú oblasť alebo vzťahy vyskytujúce sa v športe využíval špecifické metódy regulácie.

Ako bolo uvedené vyššie, spory ktoré vznikali v oblasti športu z občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych sporov medzi subjektami v športe, mohli byť rozhodované pred všeobecnými súdmi, alebo pred rozhodcovskými orgánmi. To, či si konkrétny šport zriadil alebo nezriadil svoj rozhodcovský súd (ďalej aj „RS“) bolo výlučne na vôli členov daného športového odvetvia - zväzu. Ak sa dané športové hnutie rozhodlo, že takýto súd potrebuje, národný športový zväz vo forme občianskeho združenia si takýto stály rozhodcovský súd - v zmysle zákonných minimálnych náležitostí ZORK - zriadil. Čo je podstatné je ale to, že ak sa daný šport (daný národný športový zväz) rozhodol takýto RS zriadiť, súčasne si inkorporoval do svojich interných predpisov povinnosť svojich členov obrátiť sa v prípade vzniku sporu medzi členmi navzájom práve na tento RS. Týmto ustanovením uvedených povinností pre svojich členov vo svojich vnútorných predpisov zväzu dochádza k tzv. "vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva" konať v zadefinovaných sporoch, alebo inak povedané – k založeniu povinnosti členov zväzu predložiť spor vzniknutý medzi nimi výlučne na tento RS.

Prirodzene, takýto súkromnoprávny orgán rozhodovania sporov, konanie pred ním a samotné rozhodovanie muselo dodržiavať litery ZORK, teda konanie pred týmto rozhodcovským súdom prebiehalo na základe ZORK. Je zrejmé, že tak ako každý zákonný predpis, aj ZORK má svoje aplikačné a rozsahové limity. Ako je známe, ZORK v úvodnom ustanovení vymedzuje predmet úpravy a rozsah pôsobnosti, pričom v ustanovení § 3 taxatívnym spôsobom upravuje, ktoré spory pred RS prejednávané a rozhodované byť nemôžu.

Tento zákon upravuje

Logickým sa javí záver, že ak sú vzťahy vznikajúce v oblasti športu iba občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru, všetky spory z nich vzniknuté môžu byť predmetom konania pred potencionálne existujúcim RS. Mení ale niečo na uvedenej skutočnosti ZOŠ?

Kde je problém?

Zákon o športe zavádzajúc tzv. trojprvkovú štruktúru statusu športovcov ktorou ustanovuje, že športovec vykonáva športovú činnosť ako (i) profesionálny športovec, (ii) amatérsky športovec alebo ako (iii) neorganizovaný športovec[1] mení charakter vzťahov vyskytujúcich sa v športe ako takom.outo systematikou a ďalšími súvisiacimi ustanoveniami ( § 4 ods. 3) zaviedol do vzťahov v športe aj vzťahy úplne nové – vzťahy zamestnanecké. Urobil tak konkrétne tým, že ustanovuje, že profesionálny športovec ktorý vykonáva športovú činnosť pre športovú organizáciu (športový klub) v prípade, ak táto činnosť spĺňa znaky závislej práce, môže vykonávať túto činnosť iba na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa ustanovenia § 47 a nasl. ZOŠ. Úprava zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu zároveň ustanovuje, že vzťah založený touto zmluvou sa považuje za vzťah pracovnoprávny – konkrétne iný pracovnoprávny vzťah[2]. Z uvedeného vyplýva zreteľný čiastkový záver, že vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom od 1.1.2016 nemá charakter občianskoprávny alebo obchodnoprávny, ale charakter pracovnoprávny.

Je potrebné dodať, že športovec je osobou, ktorá má príslušnosť ku športovej organizácii (ustanovenie § 3 ZoŠ - pojmy zákona o športe), pre ktorú vykonáva šport.

Ak je uvedené pravdou a ak platí ZORK v časti ustanovujúcej svoj predmet úpravy a rozsah pôsobnosti iba na občianskoprávne a obchodnoprávne, účinnosťou ZOŠ zákonodarca prakticky neumožňuje prejednávanie a rozhodovanie sporov zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu pred RS, nakoľko pred RS je možné prejednávať iba spory obchodnoprávne a občianskoprávne. Tento fakt je potrebné chápať ako východisko pri ďalších úvahách o tom, kde - ako - a pred kým tieto spory môžu byť prejednávané.

Zákon o športe na jednej strane ustanovuje, že vzťah medzi športovcom a športovým klubom v prípade ak je založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah, zároveň však ustanovuje, že Zákonník práce ako generálny predpis pre pracovnoprávne vzťahy sa na vzťah športovca a klubu vzťahuje iba v rozsahu, ktorý zákon o športe uvádza[3]. To znamená, že zákonodarca vytvoril pre tento pracovnoprávny vzťah medzi športovcom a klubom osobitnú úpravu v rozsahu iba (i) zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, a (ii) iba v rozsahu ustanovení ZP, na ktoré odkazuje. Z uvedeného logicky plynie ďalší čiastkový záver a to, že akékoľvek ustanovenie ZP mimo tohto rozsahu sa na vzťah športovca a klubu neuplatní.

Na doplnenie je potrebné uviesť, že vzťahy v športe, ktoré aj po nadobudnutí účinnosti zákona o športe od 1.1.2016 budú mať aj naďalej charakter obchodnoprávny alebo občianskoprávny, arbitrabilné (prejednateľné) pred RS budú[4].

Aké je východisko?

Chcel zákonodarca účinnosťou zákona o športe ustanoviť, že spory zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu sa odklonia zo športovej obce, a nebudú môcť byť prejednávané pred žiadnym orgánom v rámci športovej samosprávy? Opak sa zdá pravdou.

Zákon o športe v ustanovení § 52 upravuje riešenie sporov v športe ako celok, pričom rozlišuje (i) riešenie sporov orgánmi športovej organizácie, (ii) riešenie sporov v priebehu súťaže a taktiež (iii) disciplinárne konanie.

§ 52 Všeobecné ustanovenia

  1. Športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť na riešenie sporov podľa odseku 2 nad osobami s jej príslušnosťou.
  2. Orgány na riešenie sporov sú oprávnené
    1. rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou,
    2. ukladať sankcie a opatrenia za porušenie pravidiel súťaže, predpisov alebo rozhodnutí orgánov športovej organizácie,
    3. preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií s jej príslušnosťou,
    4. preskúmavať súlad predpisov športových organizácií s jej príslušnosťou s jej zakladajúcim dokumentom v časti, ktorá je pre tieto športové organizácie záväzná.
  3. Orgány na riešenie sporov vykonávajú pôsobnosť podľa odseku 2 v súlade s pravidlami súťaže, predpismi športovej organizácie, ku ktorej má príslušnosť, medzinárodnými športovými pravidlami, predpismi a rozhodnutiami pri dodržiavaní zásad spravodlivého procesu.
  4. Orgány športových organizácií rozhodujúce spory podľa odseku 2 dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Z uvedených faktov je nutné vyvodiť, že vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu je sporom v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 ZOŠ – nakoľko sa týka športovej činnosti športovca a športovej organizácie pre ktorú športovec túto športovú činnosť vykonáva.

Na základe uvedeného je tento spor prejednateľný pred takýmto orgánom na riešenie sporov za nasledujúcich podmienok:

  1. pred orgánom na riešenie sporov, ktorý spĺňa predpoklady zákona o športe[5],
  2. môže ísť o orgán existujúci, alebo novovzniknutý
  3. je však zrejmé, že nebude môcť ísť o RS, ktorý koná na základe ZORK, nakoľko ZORK prejednanie pracovnoprávneho sporu z konania pred RS vylučuje.

Ak teda konkrétny národný športový zväz už pred účinnosťou, alebo po účinnosti ZOŠ (1.1.2016) disponuje orgánom riešenia sporov, ktorý nekoná na základe ZORK a nie je to RS, výkladom zákona o športe sa pravdepodobne dostávame k sumarizačnému zisteniu, že takýto orgán môže prejednávať aj spory vzniknuté na základe zmluvy o profeisonálnom vykonávaní športu.

Ak sme na začiatku príspevku dôvodili, že aj v prípade, ak by mal konkrétny zväz k dispozícii RS konajúci podľa ZORK, ale nie orgán v zmysle zákona o športe schopný a právomocný prejednať aj spor zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu - nešlo by o porušenie predpisov zväzu ak by sa profesionálny športovec alebo športový klub obrátil so sporom na všeobecný, civilný súd. Myslíme si, že ak by zákonodarca mal snahu zákonom umožniť prejednávanie vzťahov vyplývajúcich zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu pred RS, musel by do zákona o športe umiestniť ustanovenie, ktoré by zakladalo arbitrabilitu týchto pracovnoprávnych sporov[6] a vykonať tak nepriamu novelu ZORK, alebo upraviť túto otázku priamou novelou ZORK. Technikália tejto zákonnej novelizácie samozrejme ostáva v rozhodovacej právomoci zákonodarcu. Ak sa tak nestalo a zákon o športe neodkazuje na ustanovenie § 14 ZP, logickou sa javí argumentácia o záujme tieto spory "uchovať v športe", to však pod právomocou orgánov na riešenie sporov v zmysle zákona o športe.

Autor má za to, že na základe znenia ustanovenia § 1 ods. 3 ZP[7] zákonodarca v zákone o športe ustanovil, že vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu je iným pracovnoprávnym vzťahom ( § 46 ods. 1 ZOŠ práve s výslovným odkazom na § 1 ods. 3 ZP). Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať tento vzťah (v ktorom sa aktivuje výkon závislej práce - čo je prípad vzťahu založeného zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu) za vzťah občianskoprávny, alebo obchodnoprávny a tým dôvodiť, že tento spor je arbitrabilný pred RS.

Napokon, plošná otázka zriaďovania rozhodcovských súdov v zmysle ZORK pre národné športové zväzy ostáva zachovaná[8], pričom tieto budú môcť riešiť všetky spory vyplývajúce zo vzťahov medzi členmi zväzov mimo vzťahov zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu. Máme za to, že ak bude chcieť národný športový zväz vytvoriť orgán, ktorý bude mať právomoc rozhodovať aj o sporoch vzniknutých zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu, bude musieť zriadiť orgán na riešenie sporov v športe v súlade so ZOŠ (ustanovenie § 52).

Poznámky pod čiarou:

Poznámky pod čiarou: Ustnovenie § 4 ods. 1 ZoŠ.^ § 46 ods. 1: „Zmluvný vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah” s odkazom na § 1 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje, že “Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.” ^ Na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230, § 231, 232, § 238 a 239 Zákonníka práce.^ Ide o prípady zmluvy o amatérskom vykonávaní športu, zmluvy o príprave talentovaného športovca.^ Malo by ísť o orgán na riešnie sporov konajúci v zmysle štatútu alebo iného vnútorného predpisu súladného so zákonom o športe - pozn.aut.^ napr. "Spory vyplývajúce zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu môžu byť predmetom rozhodcovského konania podľa osobitného predpisu (s odkazom na ZORK)"^ "Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov."^ § 12 Zriadenie stáleho rozhodcovského súdu: (1) Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky môže byť len záujmové združenie právnických osôb, národný športový zväz, Slovenský olympijský výbor, Slovenský paralympijský výbor alebo komora zriadená zákonom.7b) Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje osobitný predpis.7c^


Názory k článku Riešenie pracovnoprávnych sporov profesionálnych športovcov a klubov v športe "po novom zákone o športe":


  Juraj Gyarfas, 10. 05. 2016 v 16:46 - arbitrabilita pracovnoprávnych sporov

Vďaka Jaro, toto je veľmi zaujímavá a dôležitá téma. Je zjavné, že zákonodarca prejavil vôľu umožniť rozhodovanie športových sporov v rozhodcovskom konaní (ako nepriamo vyplýva aj zo zoznamu osôb, ktoré môžu zakladať stále rozhodcovské súdy podľa § 12 ZRK). O to viac je potrebné riešiť, či športové spory sú objektívne arbitrabilné.

Rád by som sa však vrátil k Tvojmu východiskovému bodu o objektívnej non-arbitrabilite pracovnoprávnych sporov. Z čoho toto vyplýva?

Viem, že to judikoval najvyšší súd (NS SR, sp. zn. 1 Cdo 156/2011). Viem tiež, že niektorí tento záver vyvodzujú z § 14 ZP. To mi však nepripadá presvedčivé, nakoľko citované ustanovenie by sa pokojne mohlo vykladať ako všeobecná norma, voči ktorej je § 1 ZRK normou špeciálnou (podobne ako vo vzťahu k § 4 OZ). Presvedčivé mi nepripadá ani vychádzať z odkazu na občianskoprávne a obchodnoprávne spory v § 1 ZRK. Tento odkaz je podľa mňa potrebné vykladať ako odkaz na celé súkromné právo. Veľmi podobne ako aj civil and commercial matters v Nariadení Brusel I alebo iných nariadeniach z oblasti MPS - je zjavné, že tento pojem zahŕňa aj pracovné právo.

Naopak v prospech objektívnej arbitrability pracovnoprávnych sporov hovorí historický výklad. Ako sme kedysi dávno diskutovali tu, zákonodarca v minulosti mal ambíciu regulovať pracovnoprávnu arbitráž v kontexte ZRK. Navrhovaná novela v danom čase síce neprešla, nepochybne z nej však vyplýva, že zákonodarca v danom čase považoval pracovnoprávne spory za objektívne arbitrabilné.

Nechcem sa teraz púšťať do diskusie, či je pracovnoprávna arbitráž z policy hľadiska dobrý nápad. Stačí poukázať na históriu spotrebiteľskej arbitráže na Slovensku. De lege ferenda by sa o tom určite dalo diskutovať. Ale ak sa bavíme čisto de lege lata, nerozumiem celkom presne, z čoho sa tak jednoznačne odvodzuje objektívna non-arbitrabilita.

  Jaroslav Čollák, 10. 05. 2016 v 22:20 - arbitrabilita pracovnoprávnych sporov_čl.165 ZFEU a ešte nižšia úroveň riešenia

Juraj, ďakujem pekne za reakciu.
O non-arbitrabilite pracovnoprávnych sporov uvažujem vo viacerých rovinách, ale idem pekne poporiadku:

- K tomu že ZORK v ustanovení § 1 odkazuje na celé súkromné právo: myslíš, že taký výklad je koncepčne dobrý a udržateľný?
o ad 1: ak by to tak malo byť že myslíme celé súkromné právo, potom nedáva zmysel reštrikcia ZoRK (stanovím že všetko, a potom hovorím čo nie). Ale chápem, dá sa uvažovať aj tým smerom....

Ak by sme mali pracovnoprávny spor zaradiť priamo pod občianskoprávny a urobiť to autoamaticky, otázka je napr. aj to, prečo potom aktuálne platný OSP vymenúval všetky spory kde je založená právomoc všeobecného súdu (vrátane uvedenia „pracovnoprávny“)? “V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.” Keby tým iným zákonom mal byť ZoRK, nemal ich tam potom systematicky (keď ich uvádza tu) uviesť zákonodarca v ZORK?

Asi zovšeobecnenie – myslím, že arbitrabilita pracovných sporov je diskutovateľná – diskusia stojí len na tom, či ich zaradíme pod „občianskoprávne vzťahy“. Ak áno, otázka stojí, či toto zaradenie prebije v pomerovaní § 14 ZP........ ja som (zatiaľ – človek sa učí celý život,iba zopár učených padlo z neba, ja som to šťastie nemal.... ) zatiaľ na strane nonarbitrabiity, hoc viem, že možno dôvodiť majetkovým charakterom pracovnoprávneho sporu.

Argumentom do diskusie môže byť aj to, že pracovnoprávny spor je možné mediovať, ak sa nemýlim, preto to zákon o mediácii to explicitne uvádza.

Argumentom II. Do diskusie môže byť aj to, že § 14 ZP bol už vo vyhlásenom znení, čiže bol skôr ako ZoRK, pričom ZoRK bol prijatý predovšetkým na základe dopytu obchodu, ale kvoli dualite zmlúv sa arbitrabilita musela nastaviť AJ na občana (absolútne neobchody....).

ČO ALE JE PODSTATNEJŠIE VZHĽADOM NA PRIJATIE ZÁKONA O ŠPORTE:
Všeobecne sme v ZoŠ povedali, že orgán na riešenie sporov v zmysle ZoŠ ( § § 52-54) môže rozhodovať spory vzniknuté zo športovej činnosti, čo je samozrejme aj spor zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu (iný pracovnoprávny pomer  odbočka zo ZP).

§ 52:
1) Športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť na riešenie sporov podľa odseku 2 nad osobami s jej príslušnosťou.
2) Orgány na riešenie sporov sú oprávnené
a rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou……

Tu jednoznačne spadá aj profi zmluva v zmysle ZoŠ.
Otázka vyvstáva, či je správne – ak vychádzame z non arbitrability pracovnoprávnych sporov – že sme pripustili rozhodovať tieto spory z tej „profi zmluvy“ orgánom, ktorý môže mať kvalitu dokonca nižšiu ako rozhodcovský súd. To je otázka ktorá je systematicky diskutovateľná. Za jej kladné zodpovedanie (ku ktorému som sa priklonil) si môžeš vybrať aj „baranidlo“ vo forme čl. 165 ZFEU (osobitosť športu)  ktorou odôvodníš osobitný legislatívny postup pri úprave vzťahov v športe.



  Jaroslav Čollák, 10. 05. 2016 v 23:40 - Zákon o športe c/a všetko ostatné

..ZoŠ fakticky založil tri možné situácie odklonu sporov zo "zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu":

a) všeobecný súd - ak nie je v danom športe prioritizácia arbitráže v zmysle vnútorných predpisov, a ak C nie je zriadené (detto).
b) rozhodcovský - ak pripustíme arbitrabilitu pracovnoprávnych sporov všeobecne (mimo toho, že urobíme novelu ZoRK kde uvedieme iné spory podľa osobitného predpisu
c) orgán na riešenie sporov v zmysle ZoŠ.

A platí len vtedy, ak neplatí B a C. To preto, lebo ak sú B alebo C v športe zriadené, členovia (vrátane klubov a športovcov) majú povinnosť v zmysle vnútorných predpisov zväzov tieto spory riešiť pred týmito orgánmi...

Ešte môže vzniknúť situácia - ak nepripustíme arbitrabilitu - že aj keď existuje B (napr. RS SFZ), spory pôjdu aj tak na A ... resp. ešte predtým na C (ak je zriadený).

Mimo toho sú v zmysle ZoŠ zmluvné typy (zmluva o amatérskom vykonávaní športu, zmluva o príprave talentovaného športovca) ktoré sú v prípade existencie B arbitrabilné pred B, C (nemajú pracovnoprávny charakter).


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím