Nedávno som zistil, že Najvyšší súd SR publikuje (snáď) všetky svoje rozhodnutia na internete systematicky (už dávnejšie publikoval zopár rozhodnutí, ale nezdalo sa, že to bolo systematické; teraz je zrejmé, že to je, je ich už viac ako 3000). Keďže sa mi tento trend páči (už v roku 2001 sme mali s vtedajším ministrom Lipšicom a podpredsedom NS Majchrákom diskusiu o tom, či by to šlo... evidentne, čas musel dospieť, ako hus klasu), trochu som sa v databáze poprehŕňal, a keďže sa nachádzam v ďalekej cudzine, pozrel som sa, ako sa naše súdy vysporiadavajú so spormi s cudzím prvkom. Ťažko.

Aby som čitateľa pripravil - post komentuje tri, nie zrovna kľúčové, rozhodnutia. Myslím si ale, že dobre ilustrujú problémy, ktorým súdnictvo čelí a že práve a len komentovaním jednotlivých rozhodnutí sa dá situácia postupne pomalými krokmi zlepšovať.

Pozri, kto to hovorí... KS Prešov a ZMPS

Napríklad rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Obo 145/2007, z 12.12.2007 svedčí o naprostom nepochopení základných pravidiel medzinárodného práva súkromného krajským súdom v Prešove. Ten prerušil konanie o žalobe proti poľskej spoločnosti, na ktorú bol v Poľsku vyhlásený konkurz (ešte pred vstupom do EU), na základe slovenského zákona o konkurze a vyrovnaní (a trvalo mu to úctyhodné tri roky od podania žaloby). NS mu správne vytkol, že konkurzné právo nie je súčasťou obligačného štatútu podľa ZMPS a teda nepodlieha voľbe práva v zmluve, a rozhodnutie zrušil. Čo už NS neriešil, je možnosť vykonať prípadné rozhodnutie v spore, o čo vlastne v spore šlo atď. S veľkou pravdepodobnosťou rozhodnutie v tomto spore nebude vykonateľné v Poľsku, keďže tam prebieha proti žalovanému konkurz. A z toho vyplývajú ďalšie otázky: majú súdy riešiť zmysluplnosť svojich rozhodnutí (tj. má u nás zmysel rozmýšľať o ekvivalente amerického konceptu mootness/ripeness - že v spore musí skutočne o niečo ísť)? Majú rozhodnúť aj keď je jasné, že rozhodujú akademicky? Ide o denegatio iustitiae, ak rozhodnúť odmietnu (resp. konanie prerušia/zastavia)?

V tomto prípade mohol NS veľmi elegantne nahliadnuť do § 109 o.s.p. a (za použitia poľského zákona) dospieť (alebo aspoň preskúmať možnosť dospenia) k záveru, že žalovaný 1/, na ktorého bol v Poľsku vyhlásený konkurz, stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je riadne zastúpený (aj keď poľské insolvenčné právo nepoznám, je možné, že by šlo o obhájiteľné tvrdenie) alebo, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu (môže ísť o poľské insolvenčné konanie? prečo nie?) Samozrejme, uvedené argumenty by boli skôr napasované na všeobecnú úvahu o zmysluplnosti rozhodnutia. Ale, nemali by súdy, radšej ako veci nechávať ležať pod stolom (čo sa v danej veci evidentne dialo a pravdepodobne z dôvodov, ktoré som zmienil), rozhodnúť, za rozhodnutím si stáť a s hrdosťou doňho napísať prečo?

Hore dole, čierna baba chyť si ma!

V inom prípade (NS SR, sp.zn. 3 Obo 13/2008, 30.6.2008) NS SR zrušil rozhodnutie KS BA, ktorým KS BA prikázal žalobcovi z USA (Vermont) žalujúcemu slovenskú osobu o 360 miliónov Sk, aby do siedmich dní zložil zábezpeku na náklady konania vo výške 14 miliónov Sk (vydať toto rozhodnutie trvalo KS BA necelé štyri roky), viz. § 51 zákona č. 97/1963 Z.z.. Potom, čo NS SR skonštatoval, že zákonné podmienky pre uloženie zábezpeky boli splnené, jednou vetou skonštatoval, že odôvodnenie tejto sumy v napadnutom rozhodnutí je nedostatočné a že lehota na zloženie zábezpeky má byť primeraná. NS SR asi nerozmýšľal nad tým, kam tým vec posúva. 

Žalobca odkiaľsi z tramtárie (niežeby som momentálne nebol veľmi blízko od tej tramtárie) sa dostaví do SR a zažaluje o horentnú sumu. Žalovaný nemá šancu žalobe predísť a dosť veľkú škodu mu spôsobuje už jej existencia (napríklad nutnosťou účtovať o riziku prehry). Spor je o takú sumu, že jeden úkon právnej služby má hodnotu zhruba 700.000,- Sk, viz. vyhláška č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, na ktorú sám súd odkazuje. V spore o takúto sumu nie je 20 úkonov celkom nepravdepodobný počet, skôr by som povedal, že pravdepodobný. Tj. 14 miliónov Sk je celkom odôvodnená suma. NS SR ale rozhodnutie, ktoré sa zdá byť vecne správne (možno až na tú 7-dňovú lehotu, ale tú mohol NS SR predĺžiť), zrušil a vec vrátil. Spor sa tým dostal, po viac ako štyroch rokoch, úplne na začiatok. 

Zákon je zákon, alebo nie vždy?

Ďalším rozhodnutím (NS SR, sp.zn.: 1 Obdo V 93/2006, 27.9.2007), ktoré ma dosť prekvapilo, NS SR zamietol dovolanie proti rozhodnutiu iného senátu toho istého súdu o (aké prekvapivé) zamietnutí návrhu na uloženie zábezpeky (rovnako ako vyššie) s tvrdením, že ide o rozhodnutie o trovách konania, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Prekvapivé je to, že dôvodom napadnutého rozhodnutia (NS SR, 1 Obo 55/2006, 27.7.2006 - nedostupné on-line) bolo tvrdenie, že § 51 ZMPS vylučuje uloženie zábezpeky právnickej osobe. NS SR v rozhodnutí prekvapivým spôsobom sprostredkúva obsah dovolania - doslovne ho opisuje, tj. bez zmeny gramatickej formy, čo je dosť mätúce. Z takto prepísaného dovolania vyplýva, že NS SR už také isté stanovisko k § 51 ZMPS zaujal, a to v rozhodnutí NS SR, 3 Obo 37/05, 28.7.2005. Vo vyššie komentovanom rozhodnutí o zábezpeke (NS SR, 3 Obo 13/2008, 30.6.2008)NS SR uvedenú otázku prešiel mlčaním (aj keď odvolateľ na ňu poukazoval) a z jeho rozhodnutia vyplýva, že má na vec iný názor (tj. že zábezpeku právnickej osobe uložiť možno - čo je pochopiteľné a zmysluplné, § 32 ZMPS, keď zákon hovorí o občanoch, je treba zahrnúť pod to aj právnické osoby). K tomu sa už súd nevyjadril. Škoda.

Z uvedeného vyplýva ďalšia otázka - má v SR zmysel mať tri inštancie v obchodných sporoch? Má zmysel, aby ten istý súd rozhodoval o odvolaní, a iný sudca vo vedľajšej kancelárii o dovolaní? Dá sa predpokladať, že sudcovia sa buď poznajú natoľko, že si rozhodnutia navzájom rušiť nebudú, alebo sa neznášajú natoľko a budú si robiť natruc. Predpokladať nestranný preskum ale nie. Myslím, že zníženie počtu inštancií by v prípadoch, keď NS SR rozhoduje o odvolaní, neuškodilo. Preskum rozhodnutia iným senátom sa mi zda celkom nezmyselný a v obchodných sporoch aj tak zbytočný. A Slovensko sa mi zdá dostatočne malé na to, aby nebolo treba tri inštancie v agendách, kde nie je nápor taký, aby sa to nezvládalo.

Dá sa vyliezť zo studne?

Citované rozhodnutia vyvolávajú ďalšie otázky. Kto bude chcieť obchodovať so slovenskými firmami, keď priemerné prvostupňové rozhodnutie v spore s cudzím prvkom prichádza po troch rokoch? Aké motivácie majú sudcovia, ktorí sa oháňajú paragrafmi a neanalyzujú podstatu sporu medzi stranami? Som presvedčený, že realistické teórie (tj. že odôvodnenie predstavuje skôr spätnú racionalizáciu a nie skutočné dôvody rozhodnutia) platia tým viac, čím menej podstaty je v rozhodnutí a čím viac sa argumentácia opiera o paragrafy. Aj keď možno existujú aj rozhodnutia, ktoré sú jednoduché a prostá aplikácia zákona stačí. 

Ako sa dá spoliehať na takýto súdny systém? A čo môžme my, ktorí na tých súdoch nesedíme, robiť, aby sa to zmenilo (okrem vylievania si srdca na tomto blogu)?